ANTHONY BURGESS
MECHANICKÝ POMARANČ
Anthony Burgess, najznámejší svojím kultovým románom Mechanický pomaranč, bol plodným autorom románov, poviedok, divadelných hier, literárno-vedeckých publikácií aj 160 hudobných skladieb. Zomrel v Londýne roku 1993. Mechanický pomaranč vyšiel roku 1962. Autor ho chcel pôvodne napísať vtedajším slangom anglickej mládeže, no obával sa, že taký slang rýchlo zastará. Po návšteve Leningradu – vtedy ešte v Sovietskom zväze – sa rozhodol, že vytvorí akýsi umelý nadnárodný slang, ktorý sa mal podľa jeho názoru rozšíriť o takých dvadsať rokov. Pôvodne mal román dve zakončenia. Americké vydanie, podľa ktorého nakrútil Stanley Kubrick film, sa končí vyliečením hlavného hrdinu Alexa po pokuse o samovraždu. V druhej, oficiálnej verzii sa zbavil atavizmu mladosti a pomaly smeruje k usadeniu a manželstvu. V Mechanickom pomaranči nájdeme aj čosi orwellovské, manipuláciu osobnosťou človeka zo strany štátu. Anthony Burgess využíva na spomínaný nadnárodný slang množstvo ruských slov, ktoré pôsobia na anglosaského čitateľa značne exoticky. Keďže slovenskému prostrediu nie je ruština až taká cudzia, rozhodol som sa použiť slová aj z iných jazykov – napríklad z chorvátčiny alebo taliančiny –, aby som zachoval pre slovenského čitateľa primeranú mieru exotickosti, akou pôsobí originál vo svojom prostredí. Na vystihnutie charakteru originálu bolo treba odchýliť sa od „spisovnej“ slovenčiny v lexikálnej a syntaktickej rovine. O. K .
„No, a čo teda ďalej?“ Bol som ja, akože Alex, a moji traja kamoge, teda Pete, Jorgy a Meš, ten fakt mešuge, a sedeli sme v mliečaku Korova a decidovali sme, čo s večerom, na scvoknutie svinským, studeným, aj keď nekrhlilo. Mliečak Korova, to bol taký pľac mlieko-plus, lenže vám, bracháči moji, už asi vypršalo z guliverov, 90
slovenské pohľady 4
čo to boli za pľace, lebo veci sa dnes menia tak rapído, že všetkým všetko vyprší z guliverov, ani noviny sa bohvieako nečítajú. Takže, predávali tam mlieko plus niečo k nemu. Na tvrdé nemali licenciu, ale ešte nebol zákon, že by nemohli pichnúť do starého dobrého moloka niečo z tých nových stvarov, takže ste ho mohli drinkovať s rýchlovkou, syntošom, drenkrou a ešte s dvoma-tromi inými stvarmi, z ktorých dostanete tichú chorošnú štvrťhodinku, keď v ľavej zadnej velebíte Boga s jeho anjelmi a svätými a v mozgovici sa vám rozprskuje ohňostroj. Alebo ste mohli drinkovať moloko s nožmi, tak sme tomu hovorili, čo vyhecuje k malej nefér presilovke, a práve to sme drinkovali v ten večer, ktorým štartujem túto story. Vrecká sme mali plné lovov, takže sme fakticky nepotrebovali tolknúť nejakého starého rároha v uličke, aby sme lopli dajaké fungle a potom lukovali jeho plavbu v krvi pri rátaní a delení výťažku na štvoro, ani sme nemuseli zultrafialoviť dajakú šedivú rozheganú pticu v kráme a chlamotiť sa nad vnútornosťami pokladnice. Ale ako sa hovorí, peniaze nie sú všetko. Boli sme všetci ohodení podľa poslednej módy, čo v tých časoch znamenalo čierne vypasované rúrky s formičkou na vtáčkov, ako sme tomu hovorili, zapasovanou do rozkroku, to na ochranu, ale bol na tom aj taký obrázok, ktorý ste mohli celkom jasne lukovať, keď dobre dopadalo svetlo, a tak ja som mal formičku v tvare pavúka. Pete mal lapák (to ako ruku), Jorgy tam mal elegoš kvet a chudák Meš psovsky nadržané vizo (to ako tvár) klauna. Meš, veríte-neveríte, z nás štyroch mešo najmešugovatejší, nemal ani pochopu o chode sveta a vecí. A ešte sme mali vypasované saká bez chlopní, ale s mohutne vypchatými plecami (hovorili sme im „plečo“), to akože sme takí ramasáci. A potom, bracháči moji, sme mali také dožlta nákrčníky ako kartoflové pyré či kaša a bol na nich vzor, ako keď po pyré štrajchnete vidličkou. Vlasy sme mali nie pridlhé a nosili sme fasa chorošné baganče na kopanie. „No, a čo teda ďalej?“ Pri barpulte posedávali tri blizne, ale my sme boli štyria a obvykle sme sa držali hesla jeden za všetkých, všetci za jedného. Aj tie pipiny boli podľa poslednej módy, na guliveroch červené, zelené a oranžové parochne, povedal by som, že každú stála tá jej troj- až štvortýždňovú pipinskú gážu, a k tomu im hralo líčidlo (okolo glazov dúhy a lipsy riadne naširoko). Potom mali dlhé čierne a úplne rovné šaty a na pimploch pripichnuté také malé strieborné placky s menami všelijakých chalanov – Joe, Mike a tak. Boli to chalani, s ktorými pílili, keď ešte nemali štrnásť. Hádzali po nás pohľadmi a ja som už-už chcel povedať (len na pol lipsov), že by sme si my traja mali odskočiť na kus mydla a Meša nechať tak, stačilo by doňho investnúť pol litra bieleho, tentoraz frcnutého trochou synťáka, ale to by nebola hra. Meš bol strašne, strašne slovenské pohľady 4
91
škaredý, ako jeho meno, chudáčisko, ale zato fasa chorošný bijec a s bagančou to vedel neskutočne. „No, a čo teda ďalej?“ Vedľa mňa sedel taký typoš – okolo troch stien tam boli také dlhé plyšové lavičiská –, a ten typoš už mal glazky skleno zaglazené a brbotal: „Aristoteles a jeho čajové čajáky cyklámeny sa vidlicocovito múdrejú.“ Bol už aut, poletoval si vysoko na orbite, a ja som vedel, aké to je, vyskúšal som si to ako všetci ostatní, ale teraz som si, bracháči moji, povedal, že je to zbabelstvo. Nalejete sa molokom a potom ležíte a dostanete fantazmo, že všetko okolo je tak akože v minulosti. Lukujete to, všetko je, ako má byť, zreteľné, stoly, stereo, svetlá, pipiny a chalani, ale je to ako nejaký stvar, ktorý tam bol, a už tam nie je. Hypnotizuje vás baganča alebo topánka, alebo, čo ja viem, necht na prste a vás akoby zrazu dvíhali a dvíhali za krk a triasli vami ako mačaťom. Šklbe vami a šklbe, kým z vás nič neostane. Prídete o meno, o telo, o vlastné ja a je vám to fuk, a tak tam čakáte, kým vám baganča alebo necht neožltne a potom ďalej žltne a žltne. A potom prsk!, svetlá atomicky prskajú a baganča, necht alebo, čo ja viem, kus špiny na manžete nohavíc rastie a rastie na big, big, big pľac, väčší než celý svet, a keď vás už-už idú predstaviť Bogu či Bohu, naraz je po všetkom. Ste zasa tu, mrnčivo soplíte a lipsy vám naberajú do uuú! Všetko pekné, fakt, ale hrozne zbabelé. Na tejto zemi nie ste na to, aby ste sa stýkali s Bohom. Taká vec vysáva z píplov všetku silu a dobro. „No, a čo teda ďalej?“ Stereo vypaľovalo a naraz to vyzeralo, že spevákov vojs skáče z kúta do kúta, vyletuje do stropu a potom hvizd zasa dolu a hvizd-hvizd od steny k stene. Berti Laski chrčal svoj starý oldie Pľuzgieruješ mi náter. Jedna z tých ptíc pri barpulte, tá so zelenou parochňou, vťahovala a pučila brucho do rytmu toho, čomu hovorili hudba. Nože z moloka ma už začínali pichať a dostal som chuť na kus presilovky. „Ide sa, ide sa, ide sa!“ vyštekol som ako frajter na mužstvo a ubalil som jednu tomu typošovi vedľa. Sadla mu chorošne na ufo, čiže ucho, ale on nič necítil a len si mlel: „Telefonik monik, a keď farfakulul dostane rubadubdub!“ Ale pocíti, keď sa vráti na zem. „Kam sa ide?“ spýtal sa Jorgy. „Len kráčaj,“ vyzval som ho. „Lukneme, čo sa naskytne, bracháči moji!“ Vypadli sme do veľkej zimnej najtky a pustili sme sa po bulvoši Marghanita, potom sme zabočili na Boothbyho aveňú, a tam aha!, už sme mali, čo sme hľadali, pikolo srandičku na úvod večera. Starý rozheganý rároh, taký učiteľský typoš, na nose škulky a lipsy naširoko, vdychoval studené nočné povetrie. Pod pazuchou si držal knihy a potratový dáždniček a vychádzal spoza rohu verejnej biblio, kam už dnes pípli chodia málo. Po zotmení sa dnes 92
slovenské pohľady 4
vonku vôbec málo motajú postaršie buržoa typy, a tak pri úbytku policajtov sme tam boli my, fajn mladí chalanimani, a ten profesorko na celej ulici sami. Doguľali sme až k nemu a ja mu vrcholne zdvorilo vravím: „Prepáč, brat.“ Vyzeral máličko vyjugane, keď nás zlukoval, takých štyroch, usmievavých, zdvorilých, ale povedal hlasným učiteľským vojsom, ako keby nám chcel ukázať, že nie je vyjuganý: „Áno? Čo prosím?“ „Vidím, že máš pod pazuchou knihy, brat. To je dnes už naozaj vzácnosť, natrafiť na niekoho, kto číta.“ „Aha,“ vyhŕkol trasľavo. „Tak? No, áno... hm.“ A očami skákal z jedného na druhého uprostred usmievavého zdvorilého štvorca. „Tak, tak,“ prikývol som. „A veľmi by ma zaujímalo, brat, keby si mi dovolil pozrieť, čo to máš za knihy pod pazuchou. Nič na svete nemám radšej ako peknučkú čistú knihu, brat môj.“ „Čistú... čistú, no...“ A vtom mu Pete zhabol tie tri knižky a rapído nám ich rozdal. Boli tri, každý sme mali jednu, okrem Meša. Tá, čo som mal ja, sa volala Základy kryštalografie. Otvoril som ju a, obracajúc stránky, povedal: „Vynikajúca, fakt prvotriedna.“ A potom som šokovaným vojsom dodal: „Ale čo to vidím? Čo za škaredý vord, stačí, že sa naň pozriem, a už sa červenám. Sklamal si ma, brat, sklamal, namojfakt.“ „Ale...“ vyletelo z neho, „ale... ale...“ „A toto tu, to sú už fakt sviňačiny,“ pridal sa Jorgy. „Je tu jeden vord, ktorý sa začína na j a druhý na p.“ Mal knihu s názvom Zázrak snehovej vločky. „Aha,“ vyskočil Meš, lukujúci Petovi cez plece, strkajúc guliver priďaleko ako obvykle, „a tu sa hovorí, čo jej robil, a tu je ešte obrázok. Fuj, ty starý oplzlý prd!“ „Taký starý človek, v tvojich rokoch, brat...“ pokrútil som hlavou a začal trhať knižku, čo som mal v ruke, a ostatní sa tak pustili do svojich, Meš a Pete, preťahujúc sa o Rombické systémy. A ten oldie profo zaskrímoval: „Nie sú moje, sú majetkom mesta, to je vyložená svojvôľa a vandalstvo!“ Také a podobné vordy. A žalostne po knižkách zahmatal. „Zaslúžiš si lekciu, brat,“ utrúsil som. „To teda fakt.“ Knižka o kryštáloch, ktorú som držal, mala väzbu ako hrom a ťažko sa ripovala, bola hrozne oldie, ešte z éry, keď sa veci robili, aby vydržali, ale nakoniec som stránky vyripoval a skrkvané som ich hádzal po hrstiach ako také velikánske snehové vločky na toho skrímujúceho starého rároha, a kamoge robili to isté so svojimi knižkami, zatiaľ čo Meš tam tancoval ako taký šašo, ale veď aj bol šašo. „Tu máš, tu máš! Vločičky aj s hrozienkami, ty oplzák nechutný!“ rehúňal sa pritom Pete. „Si starý nechuťas, aby si vedel,“ povedal som. A trocha sme s ním začali blbnúť. Pete mu chytil lapáky, Jorgy mu vyhol lipsy a Meš vykmasol protézové slovenské pohľady 4
93
denty, horné aj dolné. Šmaril ich na chodník a ja som ich obslúžil bagančou, chrups, ale poviem vám, boli svinsky tvrdé, z nejakého nového chorošného plastiku. Starý rároh začal chrchotať – „chrp-chru-chrp“ –, a tak mu Jorgy pustil bezzubého žuváka a päsťou mu naň zavalil jednu boxerskú, a to už sa rároh rozstonal jedna radosť a vyvalila sa červená, bracháči moji. Krásna červená. Potom sme mu už len strhali hábito a ostal v tielku a dlhých spodkáčoch (boli strašne oldie, také pazdrácke, a Meš sa išiel uchlamotiť) a potom ho ešte Pete parádne nakopol do bambucha a už sme ho nechali. Motavo sa štrachal preč, lebo veď sme ho ani poriadne netolkli, a skučal: „Achach... achach.“ Ako keby už ani nevedel, kde je a kto je, a my sme sa mu vycierali a prešacovali mu vačky, kým Meš tancoval dookola s jeho potratovým dáždničkom, ale obsah vačkov nestál za reč. Pár oldie listov, niektoré, ešte z roku 1960, nadpísané „Môj najdrahší z najdrahších“ a podobné čipuky, krúžok s kľúčmi a oldie zatekajúce pero. Meš nechal dáždnikový tanec tak a začal, samozrejme, nahlas čítať jeden list, ako keby chcel prázdnej ulici ukázať, že to vie. „Môj milovaný,“ zaťahoval fistulovým vojsom, „budem na teba myslieť, kým budeš preč, a dúfam, že sa nezabudneš teplo obliecť, keď pôjdeš večer von.“ „Huhú juhú,“ chlamotil sa a robil sa, že si s listom vytiera jamahu. „Dobre, bracháči moji, končíme!“ vyhlásil som. V rárohových gatiach sme našli len pár frťasov (to ako peňazí) – tri bubáky, to bolo všetko –, a tak sme jeho drobáky poručili matičke zemi, lebo to bolo ako vtáčí cvrk k tomu, čo sme mali pri sebe. Potom sme roztrieskali dáždnik a rozripovali jeho hábito, ktoré pošlo do vetra, a tým sme s rárohom knihomoľom skončili. Neurobili sme toho veľa, viem, ale večer sa ešte len začínal, takže to nemajú byť nijaké ospravy-nospravy. Nože v mlieku-plus už pekne, chorošne bodali. A teraz pekný samaritský skutok, čo nás trocha odľahčí od frťasov a dá nám dôvod vylopovať nejaký obchod, a jedným vrzom si kúpime aj vopred alibi, tak sme zapadli k Vojvodovi newyorskému na Amisovej aveňú, a fakt, v teplučku tam vysedávali tri či štyri staré omamy, ktoré drinkovali čiernu kávu s pivčom za ešvéčku (štátna výpomoc). A tu štyria dobručkí chalani, úsmevčeky a dobrý večer všetkým štyrom, ale tie vráskavé dakoty sa celé klepali, staré žilnaté lapáky im štrngotali o poháre, až pivo vyčľapovalo na stôl. „Nechajte nás na pokoji, chlapci,“ povedala jedna z nich s vizom ako tisícročný pergamen. „Sme len staré chudery.“ No my sme len vycerili denty, blysk blysk, posadili sme sa, zazvonili a čakali na pikola. Keď prišiel, celý nervózo, utierajúc si lapáky do umastenej zástery, objednali sme si štyroch veteránov. Veterán, to je rum s čerešňovým brandy, vtedy to letelo, a niekto to mal rád ešte s kvapkou citróna, čomu sa zasa hovorilo kanadský rez. Potom pikolovi vravím: „Tým starým omamám prines niečo výživné. Rundu veľkého škóta a nie94
slovenské pohľady 4
čo na odnos domov.“ A vysypal som z karmana na stôl všetky love a ostatní traja takisto, bracháči moji. Pred vyľakané dakoty prišlo dvojité ohnivé zlato a ony zrazu nevedeli, čo urobiť alebo povedať. Jedna zo seba dostala: „Ďakujeme, chlapci.“ Bolo však vidieť, že od nás čakajú nejaký hnusný horor. No nech už ako, každá dostala domov fľašu Generála Yanka, to je koňak, a ešte som zaplatil, aby im zajtra ráno priniesli čierne kávy a pivčá na adresy, ktoré tie zasraté číny nechali na pulte. Za frťasy, čo nám zostali, sme, bracháči moji, skúpili všetky mäsové koláčiky, praclíky, syrové chlebíky, lupienky a čokoládky, čo tam mali, aj to pre tie staré pipiny. Potom sme povedali: „Za minuták sme zasa tu.“ A staré ptice v kuse opakovali: „Ďakujeme, chlapci,“ a „Boh vám žehnaj, chlapci.“ Vyšli sme von bez frťasa v karmanoch. „Fakt gud pocit,“ poznamenal Pete. Chudák mešuge Meš mal z toho v hlave kolomaž, nič z toho nedigoval, stačilo naňho luknúť, ale radšej bol ticho, bál sa, že by sme mu vynadali do stupídov s vygumovaným holubníkom. Zahli sme za roh na Attleeho aveňú, kde bol ešte otvorený obchod s cukrovinkami a rakovinami. Skoro tri mesiace sme to tam nechali na pokoji a štvrť bola vcelku tichá, takže milicenti a karabošské patroly sa tam ani neukazovali, stiahli sa na sever za vodu. Nasadili sme si maskísy – nová výroba, fakt chorošné, vymakané, ksichty samých historických osobností (v obchode vám povedia, kto je kto, keď si ich kupujete), ja som mal Disraeliho, Pete mal Elvisa Presleyho, Jorgy Henricha VIII. a Meš dostal básnika, ktorý sa volal Píbí Šelly, prestrojo ako hrom, vlasy a všetko, a boli z takého špeci plastiku, že ste ich mohli zrolovať a strčiť do baganče, keď ste ich nepotrebovali – a v nich sme vrazili dnu. Pete ostal pidlovať vonku, aj keď vlastne nebolo prečo. Len čo sme sa tam nahrnuli, skočili sme po Slousovi, ktorému to tam patrilo, bol to taký huspenino bruchman, ktorý hneď zlukoval, čo sa šije, a vyrazil dozadu, kde mal telefón a možno naolejovanú riflu s plným zásobníkom – fuj! Meš hup, skočil za pult rapído ako lasica, pričom sa mu podarilo zraziť štósisko škatuliek s cigami, a tie sa zosypali na velikánsku pipinu vystrihnutú z paprndeklu, ktorá s dentami blysk blysk a s pimplami napoly von vnucovala zákazníkom nový druh rakovín. A hneď nato ste mohli lukovať, ako sa dozadu za záves valí obrovská gundža, to ako Meš a Slouse zakvačení do seba v zápase na život a na smrť. Potom spoza závesu doľahlo dychčanie, chrapot a kopanie, tresk, buch, všetko tam padalo, nadávky a potom treskot a chrupšťanie skla, trks trks trks. Mamina Slousová, jeho žena, stála za pultom ako primrazená. Už aj sa chystala zaskrímovať, akoby ju na nože brali, tak som hopol rapído za pult a draps ju, a bol jej teda chorošný kusisko, ako tatka, atómový mrak voňavky a pimple huch žuch ako balóny. Lapákom som jej zacapil lipsy, aby nespievala pánubohu do okien o vraždách a prepadnutiach, ale bola to baba ako remeň, slovenské pohľady 4
95
hnusne ma hryzla do lapáka, takže som pre zmenu skrímoval ja a potom spustila ona ako siréna na milicentov. No čo, museli sme ju tolknúť závažím z váhy a potom ešte ťuknúť páčidlom, ktoré tam mali na otváranie debien, a to privolalo starú kamošku červenú. Na zemi sme jej ešte strhli hábito, aby to bolo zábavnejšie, a trocha pridali bagančou, nech už nechrčí. Nechalabné pimpliská mala ako na výstave a ja som zauvažoval, mám nemám, ale nie, to bude na programe až neskôr. Potom sme vyčistili pokladnicu a hodilo to nádherne, chorošný úlovok, a k tomu ešte pre každého pár paklíkov superklasa rakovín, a potom šupito preč, bracháči moji. „Ten chlap, fuj, to bolo ako medveď,“ uľavil si vonku Meš. Jeho vizáž sa mi nepozdávala, špinavý, neupravený ako pípl, ktorý sa práve pobil, čo aj bola pravda, lenže pípl by nikdy nemal vyzerať, akoby sa práve pobil. Nákrčník mal, ako keby mu po ňom niekto poskákal, maskís nakrivo a vizo špinavé od dlážky, tak sme ho zatiahli do uličky a nemnožko upravili, naslinenými šnupticháčmi vyklínovali od špiny. Také služby nášmu Mešovi vždy poskytujeme. U Vojvodu sme boli rapído, mrkol som na hodinky, neabsentovali sme ani desať minút. Omamy ešte sedeli pri kávach, pivčách a škótoch, ktoré sme im objednali, a my na ne: „Hej, kočky, čo to bude?“ A ony spustili ako predtým: „Milí chlapci, Boh vám žehnaj, chlapci.“ A tak sme zazvonili na kolokol a tentoraz sa dotiahol iný pikolo, u ktorého sme si objednali pivo s rumom, lebo nám, bracháči moji, vysušilo, a pticám sme rozkázali, čo chceli. Potom omamám vravím: „Ani sme sa odtiaľto nehli, čo? Boli sme tu celý čas, tak?“ Presto im zapálilo a jedna cez druhú sa predháňali: „Tak, chlapci. Ani ste sa nehli. Boh vám žehnaj, chlapci.“ A ďalej nasávali. Niežeby na tom záležalo. Milicenti prejavili známky života až o dobrú polhodinu, a aj to len dvaja zelení mlaďasi, ešte ružovučkí pod veľkými policajtskými šlemami. Jeden na nás spustil: „Vy tam, viete niečo o tom, čo sa dnes večer dialo u Slousa?“ „My?“ ohradil som sa nevinne. „Prečo? Čo sa stalo?“ „Prepad a násilie. Dve hospitalizácie. Kde ste boli celý večer?“ „Ten tón sa mi nepáči,“ povedal som. „A vaše hnusné narážky sú mi fuk. Len sa na nich pozrite, bracháči moji, čo sú to za podozrievavé nátury!“ „Boli tu celý večer, mládenci,“ začali sa predháňať staré pipiny. „Boh im žehnaj, na svete nie sú lepší chlapci, takí milí a štedrí. Boli tu celý čas. Ani sa odtiaľto nehli.“ „Len sa pýtame,“ povedal druhý mladý milicent. „Robíme si prácu ako každý iný.“ No pred odchodom si nás ešte raz premerali škaredými, výhražnými pohľadmi. Na cestu sme ich poslali trochou lipsovej muziky: „Brrrrzzzrrrr.“ No ja som si nemohol pomôcť, trocha ma pichlo sklamanie, ako to dnes beží. 96
slovenské pohľady 4
Nie je vlastne proti čomu bojovať. Všetko ľahké ako bozaj ma v šary. No ale čo, noc bola ešte mladá. Ešte v ten večer ma bachoši brutálnymi tolkami krásne jemnučko odvliekli do najsvätejšej zo svätých kancelárií pred riaditeľa. Riaditeľ po mne otrávene hodil glazom a vraví: „Asi nevieš, kto to bol dnes ráno, 6655321?“ A nečakajúc, kým poviem, že nie, pokračoval: „Nebol to nikto menší než minister vnútra, nový minister vnútra, a ako sa hovorí, nová metla. Takže nakoniec tie nové smiešne nápady prešli a rozkaz je rozkaz, ale medzi nami ti môžem povedať, že s tým nesúhlasím. Čo najrozhodnejšie nesúhlasím. Oko za oko, to je moja zásada. Ak ťa niekto udrie, vrátiš mu to, nie? Prečo by to teda nemal vrátiť aj štát, keď ho vy mladí brutálni chuligáni tak surovo tlčiete? Lenže nové učenie hovorí nie. Podľa nového učenia budeme pretvárať zlo na dobro. To všetko je podľa môjho názoru do očí bijúca nespravodlivosť. Hm?“ Chcel som byť akože úctivý a ústretový, tak som povedal: „Áno, pán riaditeľ.“ Šéfbachoš, ktorý stál celý červený a odutý za riaditeľovou stoličkou, nato skrímol: „Drž ten špinavý zobák, ty hnus!“ „Dobre, dobre,“ kývol rukou unavený a vyšťavený riaditeľ. „Majú ťa polepšiť, 6655321. Zajtra odchádzaš k tomu Brodskému. Predpokladá sa, že po dvoch týždňoch budeš môcť opustiť štátnu starostlivosť. Po dvoch týždňoch budeš zasa v slobodnom svete a už nebudeš číslo. Nazdávam sa,“ tu nemnožko odfrkol, „že táto vyhliadka ťa teší?“ Mlčal som a šéfbachoš skrímol: „Odpovedz, ty mladá špinavá sviňa, keď sa ťa riaditeľ pýta!“ Tak som odpovedal: „Áno, pán riaditeľ. Veľmi pekne vám ďakujem. Usiloval som sa tu, naozaj usiloval. Som vďačný všetkým zainteresovaným.“ „Nebuď,“ vzdychol riaditeľ. „Toto nie je odmena. Ani zďaleka. No, tu máš formulár, ktorý treba podpísať. Píše sa v ňom, že si ochotný namiesto zvyšku trestu podstúpiť, ako sa tu tak smiešne píše, kultivačnú liečbu. Podpíšeš?“ „Zaiste podpíšem, pán riaditeľ,“ povedal som. „A veľmi ďakujem.“ Tak mi dali priepisku a ja som sa krásnou vlnovkou podpísal. Riaditeľ povedal: „Dobre. Takže to je všetko.“ Šéfbachoš povedal: „Chcel sa s ním pozhovárať väzenský kaplán, pán riaditeľ.“ Tak ma vyviedli a potom šupom po chodbe ku kaplnke, celou cestou ma tolkujúc po chrbte a gulivere, no len tak znudene, aby sa nepovedalo. Odšupovali ma cez kaplnku k čárlyho malej kantore a potom ma posotili dnu. Čárly sedel za stolom a razil úplne zreteľne dobrým chlapským smelom drahých rakovín a škóta. Povedal: „Á, náš 6655321. Sadni si.“ A bachošom: „Počkajte vonku, dobre?“ Baslovenské pohľady 4
97
choši sa stiahli. Potom prehovoril preveľmi vážnym tónom: „Chcem, aby ti bolo jasné jedno, chlapče, a to, že s tým nemám nič spoločné. Keby to niečomu poslúžilo, protestoval by som, ale ničomu by to neposlúžilo. Je tu otázka mojej vlastnej kariéry a otázka, čo by zmohol môj vlastný slabý hlas proti pokriku určitých mocných zložiek politického establišmentu. Hovorím jasne?“ Nehovoril, bracháči, ale aj tak som prikývol. „Ide tu o veľmi zložité etické otázky,“ pokračoval. „Majú z teba urobiť dobrého chlapca, 6655321. Už nikdy nezatúžiš po násilnom čine ani po narušení štátom nadekrétovaného poriadku. Dúfam, že si to všetko bral do úvahy. A dúfam, že si s tým absolútne uzrozumený.“ Povedal som: „Bude to krása byť dobrý, dôstojný pane.“ Ale vnútri, bracháči, vnútri som sa chorošne chlamotil. Čárly pokračoval: „Nemusí to byť krása byť dobrý, môj 6655321. Môže byť hrozné byť dobrý. A keď ti to hovorím, uvedomujem si, ako rozporuplne to znie. Viem, že kvôli tomu strávim nejednu bezsennú noc. Čo si želá Boh? Želá si Boh dobro, alebo voľbu dobra? Je človek, ktorý si vyvolí zlo, istým spôsobom azda lepší ako človek, ktorému bolo dobro vnútené? Sú to hlboké a zložité otázky, ty môj 6655321. Teraz však chcem povedať jedno – ak sa niekedy v budúcnosti obzrieš na tieto časy a spomenieš si na mňa, na najnižšieho a najpokornejšieho služobníka Božieho, nezmýšľaj o mne, o to sa modlím, v srdci zle, a uvedom si, že na tom, čo sa s tebou ide stať, som nemal nijakú účasť. A keď už hovoríme o modlení, so smútkom si uvedomujem, že modliť sa za teba nebude mať nijaký význam. Prechádzaš do ríše, kde na teba moc modlitby nebude mať dosah. Strašné pomyslenie. No jednako, v istom zmysle – tým, že si sa dobrovoľne zbavil možnosti etickej voľby –, áno, v istom zmysle si si vyvolil dobro. Tak na to chcem myslieť. Boh nám všetkým pomáhaj, 6655321, tak na to budem myslieť.“ A rozplakal sa. Ale to som veľmi neregistroval, bracháči, len som sa v duchu potichu zachlamotil, lebo som lukoval, že už si drinkol starej dobrej whisky, a aj teraz vytiahol zo skrinky v stole fľašu a ulial si do umasteného gražného pohára znova chorošný log. Obrátil ho do seba a povedal: „Všetko sa ešte môže dobre skončiť, ktovie? Boh sa uberá tajomnými cestami.“ A spustil chválospev, mocným sýtym vojsom, otvorili sa dvere, dnu skočili bachoši a odtolkovali ma do mojej smelovej cely. Čárly pritom stále pel svoj chválospev. No a tak ráno som musel dať zbohom starému Štavezu a padlo mi to nemnožko smutné, ako vždy, keď musíte odísť z miest, na ktoré ste si akože zvykli. Nešiel som však ďaleko, bracháči moji. Dokopali a doboxovali ma do tej novej bielej budovy hneď za dvorom, na ktorom sme mali akože telesný pohyb. Budova bola originál nová a ležal v nej taký ten nový, studený prilípavý pach, pri ktorom mimovoľne naskočí husia koža. Stál som v tej hroznej 98
slovenské pohľady 4
bigovej prázdnej hale a registroval som nové smely, ňuchal som svojím citlivým šňufcom. Boli to nemocničné smely a pípl, ktorému ma bachoši akože odovzdali, mal na sebe biely plášť, ako keby bol nemocničník. Podpísal moje prevzatie a jeden z brutálnych bachošov, čo ma sem dostrkali, vraví: „Na toho dobrý pozor, pane. Je to brutálny hajzel a bude zase, nech si čítal Bibliu a podliezal väzenskému kaplánovi, koľko chcel.“ No ten nový pípl mal celkom chorošné modré glazy, ktoré sa mu pri spíkovaní usmievali. Povedal: „Nepredpokladáme nijaké problémy. Budeme priatelia, však?“ A usmial sa glazami a veľkými peknými lipsami, ktoré boli plné bielych blýskavých dentov, a ja som sa naňho hneď tak trocha naviazal. No nech už ako, odovzdal ma nižšie postavenému píplovi v bielom plášti a aj tento bol milý a odviedol ma do veľmi peknej bielej čistej izby so záclonami a lampou na nočnom stolíku a len jednou jedinou posteľou a to všetko pre vášho Pokorného rozprávača. Tak som sa v duchu chorošne zachlamotil a povedal som si, že som strašne šťastný mladý chalanman. Kázali mi, aby som si vyzliekol to hrozné väzenské hábito a dali mi naozaj krásnu pyžamu, bracháči moji, celú zelenú, podľa poslednej posteľnej módy. A k tomu peknučký teplý župan a na bosé fúty teplučké tufle, a tak som si pomyslel: „Tak, Alexík, ty môj malý 6655321, to si teda vyhral, to teda fakt. Bude sa ti tu páčiť.“ Keď mi dali v peknom lončiči fasa chorošnú kávu a staré gazety a časáky, aby som mal čo lukovať pri drinkovaní, prišiel ten prvý pípl v bielom, ten, ktorý ma prevzal podpisom, a vraví: „Aha, tu vás máme,“ čo bola od neho megošina, ale nevyznelo to megošsky, lebo tento pípl bol fakt milý. „Volám sa doktor Branom,“ predstavil sa. „Som asistent doktora Brodského. S vaším dovolením vám teraz urobím krátku celkovú prehliadku.“ A z pravého karmana vytiahol fonendo. „Musíme sa presvedčiť, či ste všestranne fit, všakže? Áno, to treba.“ Takže keď som tam potom ležal bez pyžamového kabátika a on robil to a ono a potom zasa to, spýtal som sa: „Čo presne so mnou budete robiť, pán doktor?“ „Oj, to je celkom jednoduché,“ odvetil, prikladajúc mi na chrbát zhora až dolu studený fonendo. „Len vám premietneme pár filmov.“ „Filmov?“ No to ma podržte. Neveril som vlastným ufám, ako iste uznáte, bracháči. „Takže to bude, ako keby som šiel normálne do kina?“ „Sú to špeciálne filmy,“ povedal Dr. Branom. „Vyslovene špeciálne. Prvé sedenie budete mať dnes popoludní. Áno,“ povedal, vystierajúc sa sponad mňa, „vyzerá to, že ste celkom fit mladý chlapec. Možno trocha podvyživený. To od väzenskej stravy. Môžete si obliecť pyžamový kabátik. Po každom jedle,“ povedal, sadajúc si ku mne peľasť, „vám pichneme do ruky injekciu. To pomôže.“ Pocítil som k tomuto prívetivému doktorovi Branomovi veľkú vďačnosť. slovenské pohľady 4
99
„Vitamíny, pán doktor?“ „Niečo také,“ odvetil s chorošným kamoge úsmevom. „Po každom jedle len pich do ruky.“ A bol preč. Ležal som na pelechu a rozjímal, že je to tu fakt ako v nebi, a potom som si počítal časáky, ktoré mi dali – Šport vo svete, Sine (filmový) a Gól. Potom som sa uhniezdil na chrbát, zavrel som glazy a zarozjímal, aká to bude nádhera, keď budem odtiaľto zasa vonku, Alex s príjemnou ľahkou robotou cez deň, lebo na školivolu budem už trocha starý, a na najtku dám možno dokopy zasa nejaký gang a jeho prvým robotivom bude škripnúť Meša a Peta, ak ich už neškripli milicenti. Tentoraz si už budem dávať poriadneho bacha, aby ma nekečli. Dávajú mi akože druhú šancu, keď mám na krku vraždu a tak, a preto by nebolo fér, keby ma znova kečli, keď si dali takú námahu, aby mi púšťali filmy a urobili zo mňa dobrého chalana. Chorošne som sa zachlamotil, akí sú to naivoši, a ešte chorošnejšie som sa chlamotil, keď mi priniesli na tácni obed. Priniesol ho ten istý pípl, čo ma priviedol do tejto izbičky. Povedal: „Dobre vedieť, že je niekto spokojný.“ Na tácni priniesol naozaj chutnú pišču – zo dva komady teplého rozbifu s potejtovým pyré a zeleninkou a k tomu ešte zmrzlinu a lončič horúceho té. A dokonca aj rakovinu na pofajč a škatuľku s jednou zápalkou. Takže to vyzeralo celkom ako život, bracháči moji. Potom, keď som si pol hodinky tak napoly slípoval, prišla sestrička, fakt pekná mladá blizňa s chorošnými pimplami (nevidel som také dva roky) a niesla tácňu s injekčnou ihlou. Povedal som: „Aha, vitamíny, čo?“ A urobil som mlaskymlask, ale ona nič. Iba čo mi vrazila hore do ľavého lapáka ihlu a potom ššššt! šupotili do mňa vitamíny. A vyšla klop klop klopity klop na fútoch s vysokými podpätkami. Potom prišiel s kolieskovým vozíkom zasa ten bielo oplášťovaný pípl, asi sestráč. Keď som to zlukoval, nemnožko ma to zarazilo. Vravím: „Čo to, bracháč? Tam, kam guľáme, zaguľám po svojich.“ A on na to: „Radšej v tomto.“ A fakt, bracháči moji, keď som vstal, zistil som, že som nemnožko slabý. To od toho podvyživenia, ako povedal Dr. Branom, od tej príšernej väzenskej pišče. Ale vitamínové injekcie po jedle to napravia. To je bez debaty, pomyslel som si. Tam, kam ma odviezli, bracháči, to vôbec nevyzeralo na sinemák, aké som predtým lukoval. Jedna stena bola síce celá potiahnutá strieborným plátnom, to je fakt, a v stene naproti nej boli štvorcové otvory na premietanie a všade boli pozavesované repráky, lenže vpravo pri stene stál dlhý stôl s kopou všelijakých prístrojov a uprostred na dlážke obrátené smerom k plátnu také ako keby zubárske kreslo, od ktorého viedli drôty. Na to som musel pre100
slovenské pohľady 4
Z publikácie Mariánske a trojičné stĺpy v premenách času: Trnavský kraj slovenské pohľady 4
101
liezť s pomocou iného bielo oplášťovaného sestráča. Potom som zaregistroval, že pod premietacími otvormi je mliečne sklo, a zdalo sa mi, že za ním lukujem tiene pohybujúcich sa píplov, a potom sa mi zazdalo, že som odtiaľ zahíroval kohosi kašľať kašl kašl kašl. A potom ma už len zmáhala slabosť, čo som pripisoval prechodu od väzenskej pišče na túto novú, výdatnú a napichaným vitamínom. „Tak,“ povedal môj vozikáč, „teraz ťa nechám. Predstavenie sa začne, len čo príde doktor Brodsky. Dúfam, že sa ti to bude páčiť.“ Aby som pravdu povedal, bracháči moji, nemal som v to popoludnie chuť na nijaké filmy. Nemal som na to náladu. Radšej by som si bol hodil na pelechu spačku, pekne tichučko a odinočky. Bolo mi tak akože nemastno-neslano. No jeden bielo oplášťovaný ma už aj bral do roboty, pripútal mi guliver k opierke a stále si pritom pospevoval akýsi blezgarský popsong. „To je načo?“ spýtal som sa. Na chvíľu prerušil spev a odvetil, že je to na to, aby mi to držalo guliver v pokoji a díval som sa na plátno. „Ale ja sa chcem dívať na plátno,“ namietol som. „Na to ma sem priviezli, aby som lukoval filmy, a to aj chcem.“ Jeden z ďalších bieloplášťov (boli tam dokopy traja, jedna z nich blizňa, ktorá sedela pri prístrojoch a babrala sa s gombíkmi) sa tomu nemnožko zachlamotil. Povedal: „Nikdy nevieš. Nikdy nevieš, kamarát. Dôveruj nám. Takto to bude lepšie.“ A potom mi pripútali lapáky k područniciam a fúty zarazili do akejsi podnožky. Pripadalo mi to trocha megošské, ale povedal som si, dobre, robte si so mnou, čo chcete. Ak má byť zo mňa o dva týždne voľný mladý chalan, niečo vydržím, nie, bracháči moji? No jedno mi nerezalo – keď mi ťahali dohora dohora dohora horné viečka glazov a potom ich takými štipcami na čele zacvikli a ja som potom nemohol glazy zavrieť, nech som čo robil. Pokúsil som sa zachlamotiť a povedal som: „To musí byť fakt chorošný film, keď tak chcete, aby som ho lukoval.“ Jeden z bieloplášťov sa zachlamotil a utrúsil: „Skôr hororšný, tak, kamarát.“ A potom mi zacapli na guliver takú čiapku a z nej sa ťahali všelijaké drôty a na brucho mi pricucli prícucku a ešte jednu na tikáč a aj z tých dvoch sa ťahali drôty. Potom sa ozval nojs otvárajúcich sa dverí a podľa toho, ako tí bielo oplášťovaní poskokovia zmeraveli, bolo jasné, že prišiel nejaký strašne dôležitý pípl. A potom som toho doktora Brodského zlukoval. Bol to pikoliko pípl, vypasený, okolo celého gulivera sa mu krútili kučeravé kosy a na krátkom hrubom nose mu sedeli hrubizné očky. Mal na sebe fakt chorošný oblek, absolútne podľa poslednej módy, a ťahal z neho jemnučký, sotva vnímateľný smel operačnej sály. Prišiel s ním aj Dr. Branom, celý usmievavý, ako keby ma chcel povzbudiť. „Všetko pripravené?“ spýtal sa Dr. Brodsky chuchmavým vojsom. Zahíroval som ako keby z diaľky vojsy hotovo, hotovo, hotovo, a potom aj zbližša, a potom sa rozbehol tichý šumotavý 102
slovenské pohľady 4
nojs, ako keď zapnete prístroje. A potom zhasli svetlá a váš Pokorný priateľ a rozprávač tam sedel sám potme, celý rozklepaný, úplne odinočky, a nemohol sa pohnúť, ani zavrieť glazy, nič, nič. A potom sa, bracháči moji, začalo filmové predstavenie strašne gromkou náladovou hudbou z reprákov, prudkou a disonantnou. A potom vyskočil na plátne obraz, len tak, bez titulkov, bez obsadenia. Bola to ulica, taká ulica ako v hocijakom meste, a bola tmavá čierna najtka a svietili kandelábre. Bolo to fakt dobre profesionálne spravené, nijaké zrnenie a škrabance, čo môžete lukovať, povedzme, na oplzlých filmoch, ktoré premietajú u niekoho doma v zastrčených uličkách. Hudba stále dunela, a fakt hrozivo. A potom šiel po ulici starý človek, strašne oldie, a na toho oldie rároha potom vyskočili dvaja chalani oblečení podľa módy, aká bola vtedy (stále nohavice rúrky, ale už nie nákrčníky, skôr obyčajné kravaty), a začali s ním blbnúť. Mohli ste hírovať jeho jačanie a stony, veľmi realistické, a dokonca tam bolo aj ťažké dychotanie a fučanie tých dvoch tolkujúcich chalanov. Toho oldie rároha rozmašírovali na kašu, päsťami ho mlátili tresk tresk tresk, strhali mu hábito a zakončili to kopancami na nudo telivo (ležalo celé červeno zabladkované v gražnom blate) a potom sa rapído zdekovali. Potom bol detail na guliver toho zmasakrovaného oldie rároha a bladka tiekla krásne červená. Zvláštne, že farby akože reálneho sveta vyzerajú reálne, až keď ich lukujete na plátne. Celý čas, čo som sa díval, mal som pocit, že mi akože nie je najlepšie, ale pripisoval som to podvýžive a tomu, že žalúdok mi ešte neprivykol na žírnu pišču a vitamíny, ktoré tu dostávam. No vytláčal som to z gulivera a sústredil som sa na ďalší film, ktorý prišiel hneď, bracháči moji, bez najmenšej prestávky. Tentoraz skočil film hneď na mladú blizňu, ktorej dávali pich-šuch najprv jeden chalan, potom druhý a potom ďalší a ďalší, ona príšerne gromko skrímovala z reprákov a k tomu hrala strašne žalostná a tragická hudba. Bolo to skutočné, fakt skutočné, no keď nad tým dobre zauvažujete, sotva si viete predstaviť, že pípli by si dali niečo také robiť len preto, aby sa to filmovalo, a ak tie filmy nakrútili Dobro alebo Štát, sotva si viete predstaviť, že by sa dali nakrúcať, aby niekto nezasiahol, keď sa robili také veci. Museli to teda šikovne rezať či strihať, alebo ako sa tomu hovorí. Lebo to bolo fakt strašne skutočné. A keď prišlo na šiesteho či siedmeho chalana, ktorý na ňu vycerený a rozchlamotený skočil, a tá blizňa skrímovala z reprákov ako pominutá, prišlo mi zle. Všade ma rozbolelo a bolo mi na šabľu, ale zároveň som nevládal šabliť, a chytila ma, bracháči moji, úzkosť z toho, že som tam bol tak pevne priviazaný. Keď sa ten film skončil, zahíroval som od pultu s ústredňou vojs toho Dr. Brodského: „Reakcia okolo dvanásť celých päť? Sľubné, sľubné.“ Potom sme preskočili rovno na ďalší komad filmu a tentoraz to bolo len ľudské vizo, strašne bledé ľudské vizo, nehybné, lebo ho pevne držali a diali slovenské pohľady 4
103
sa s ním strašné odpornosti. Nemnožko som sa začal potiť, rozbolelo ma v črevách a chytil ma strašný smäd a v guliveri som cítil buch-buch-buch a prišiel na mňa pocit, že keby som nemusel lukovať tento kúsok filmu, možno by mi nebolo tak zle. Lenže glazy som nemohol zavrieť, a aj keď som pohol očnými buľvami, stále som ich nemohol dostať z palebnej línie filmu. Takže som musel ďalej lukovať, čo sa deje, a počúvať desivé skrímovanie, derúce sa z toho viza. Vedel som, že toto už fakt nemôže byť skutočné, ale to bolo jedno. Napínalo ma, ale šabľu nie a nie hodiť. Najprv som lukoval, ako razorka vyrezáva oko, potom zarezala do líca a potom rip-rip-rip po celom líci, až na objektív kamery špechla červená bladka. Potom kliešťami povylamovali, povytrhávali všetky zuby a skrímovanie a krv boli príšerné. Nato som zahíroval preveľmi potešený vojs Dr. Brodského: „Výborne, výborne, výborne!“ Na ďalšom komade filmu bola stará žena v obchode, ktorú kopala za gromkého rehotu banda chalanov, a tí chalani potom obchod roztrieskali a zapálili. Tá chudera oldie ptica sa chcela z plameňov vyplaziť, kričala a skrímovala, ale chalani jej kopancami zlomili nohu, takže sa nemohla pohnúť. Potom okolo nej zahučali plamene a lukovali ste jej zmučené vizo, ako keby z plameňov prosilo, a potom v plameňoch zmizlo a zahírovali ste najgromkovejšie a najmučivejšie a najumučenejšie výkriky, aké kedy vydal ľudský vojs. Vedel som, že tentoraz už fakt hodím šabľu, a tak som skrímol: „Chce sa mi vracať! Dovoľte mi vracať, prosím vás! Prineste mi niečo, do čoho môžem!“ Ale ten Dr. Brodsky len zavolal: „Len predstavy. Nemáte sa čoho báť. Ide ďalší film.“ Asi to mal byť akože žart, lebo som z tmy počul chlamot. A potom som musel lukovať ten najhroznejší film o japonskom mučení. Bolo to z vojny 1939 – 1945 a boli tam vojaci pribití k stromom klincami a pod nimi zapálené ohne a odrezávali im guláše a potom ste, hrôza, lukovali odseknutý guliver, odsekol ho vojak mečom, a hlava sa kotúľala s lipsami a glazami, ktoré vyzerali ešte živé, a telivo toho vojaka chvíľu fakticky pobiehalo a bladka striekala z krku ako fontána, a potom spadlo a do toho celý čas znel hlasný rehot Japoncov. Bolesť v mojich črevách, v hlave a smäd už boli príšerné, a to všetko ako keby vychádzalo z plátna. Zaskrímoval som: „Zastavte to! Preboha, prosím vás, zastavte to! Už to nevydržím!“ A vojs toho Dr. Brodského povedal: „Zastaviť? Povedali ste zastaviť? Ale veď sme sotva začali.“ A všetci sa nahlas zachlamotili. P R E L O Ž I L O TA K A R K O Ø Í N E K
104
slovenské pohľady 4
