A, Bratislava. z putovania

Cirkevná základná škola

B e ň a d i c k á 38/ A , Brat i s l ava

Listy z putovania (4)

marec/2003

Byla jedna miska, hezká modrá miska a ta spadla dolů z kuchyňského stolu. Jak se skutálela, rozbila se celá a teď pláče, že ji smetou do popela. Seběhly se rychle kolem modré misky šedé malé myšky, malé šedé myšky a hned na police do šedého sklípku odnesla si každá kupu modrých střípků. Od té doby, taky kousek nebe září ve sklepě, kde šedé myšky hospodaří. (Irina Pivovarová) Johanka Belišová, 4. trieda

Z

ačala som básničkou. Zaodetá je síce do detských zvrškov, ale keď si zloží kapucňu, vidno, že je to už dospelá ženská. Premýšľam, čo všetko bolo treba, čo všetko sa muselo stať, aby sa tá modrá miska dostala na stôl, z ktorého neskôr spadla. Kopáč musel vykopať jamu a pod vrstvou humusu a piesku nájsť mazľavú hlinu. Doma ju potom plavením zbavoval kamienkov a špiniek. Kopáč mal veľmi veselú ženu, stále vtipkovala, kopáč sa smial, nedával pozor, a tak niekoľko kamienkov ostalo v hline. Nečistú hlinu kúpil hrnčiar. Keď z nej na kruhu vytočil misky a dal ich do pece, všetky mu popukali. Teda, nie všetky. Jedna ostala. Hrnčiar hromžil nakopáča, až sa blýskalo. Kopáč si povedal, že on sa na kopanie môže vykašľať, založili si so ženou cirkus a rozveseľovali ľudí.

Hrnčiar sotva stihol jedinú podarenú misku pooblievať modrou glazúrou. Vypukla totiž vojna a všeličo sa zomlelo. Po rokoch sa do hrnčiarovho domu prisťahoval kopáčov najstarší syn. Vedel on veľa rozprávať o všeličom, čo sa udialo v širokom-ďalekom okolí. Dcéra otca rada počúvala. Páčil sa jej mládenec z vedľajšieho mesta. Raz mu z lásky darovala modrú misku. Možno by sa aj boli spolu začali tuhšie kamarátiť, lenže ona nestihla vlak a mládenec sa zatiaľ skamarátil s inou slečnou. Aj to sa stáva. Všeličo sa prehnalo okolo. Búrka. Do jamy, čo ostala po kopáčovom hľadaní mazľavej hliny, padlo semienko a vyrástol z neho dub ako hora. Do cirkusu sa už veľmi nechodí. A skončila nejaká vojna a začne iná. Ktosi hľadá vieru. Niekomu sa splnili plány, niekomu nie, niekto na stôl položil misku. A hra má vždy víťaza, máva aj porazeného. A kopáčov najmladší syn ťažko ochorel. A zo slečny sa stala celkom dobrá učiteľka.

Niektorí jej žiaci žili v takých rodinách a niektorí v iných, a niektorí mali onakých súrodencov, a niektorí ešte onakvejších. A... Na tom všetkom veľmi záleží. Je pre nás dôležitá každá z premnohých možných i nemožných náhod, nenáhod, šťastí, schválností, premyslených, vynútených či iných okolností. Museli sa zbehnúť, aby sme sa ocitli tu na tomto svete, v tomto meste, škole, vzťahu... Veci minulé ovplyvňujú veci dnešné. Veci minulé kódujú veci budúce. Včerajšok je dôležitý. Aj vtedy, keď sa nevydaril a rozdrobil nám presvedčenie na cimpr-campr. Nájde sa predsa pivnica a v nej sivé myšky, ktoré z čriepkov dokážu poskladať oblohu. Alebo sa tomu celému dá z času na čas vyhnúť. Múdro prežitý dnešok bude už zajtra mojou dobrou minulosťou. Myšky nebudú mať čo zlepovať, a tak ich môžeme pozvať na kus syra. Zuzana Mojžišová, mama prváka

1)

Listy z putovania, číslo 4, marec/2003

Cirkevná základná škola, Beňadická 38/A

Veci minulé ovplyvňujú veci dnešné

K

eby nebolo našich starých rodičov, nenarodili by sa naši rodičia a keby sa naši rodičia neboli stretli, neboli by sme tu ani my. Aj preto na tom všetkom (čo prežili) záleží... Veľmi rada som počúvala príbehy môjho starkého. Týkali sa asi najťažšieho obdobia jeho života — bojoval vo vojne a potom ako mladý otec rodiny zažil udomácňovanie sa komunizmu v malom meste. O tom rozprával vždy znova a znova, a ja som mala pocit, že to už poznám ako naučenú báseň. Potom zomrel a ja som zistila, že si nepamätám nič konkrétne. Dodnes mi je ľúto, že som tie príbehy nenahrala na pásku, alebo ho nevyzvala k tomu, aby niečo z nich napísal. Preto sa teším, že niektoré z našich detí zobrali vážne projekt Pátranie po predkoch a príbehy svojich starých rodičov si zaznamenávajú do pátračských denníkov. Nech sa páči, zoznámte sa s nimi. Lenka Bálintová

H

rávali sme sa rôzne. Mne dali spraviť hojdačku, skákadlo. V zime nám urobili pomerne veľkú plochu na dvore — ľadovú — na korčuľovanie. Najviac sme sa hrávali so Šaňkom a Olinkou. Robili sme veľké výskumy, kopali jamy do zeme a hľadali sme Attilov poklad. Hrávali sme sa ping-pong a často som hrala s chlapcami futbal. Na môj údiv, otec sa ani tak veľmi nehneval, keď musel dať zaskliť niektoré okno. Mali sme veľkú záhradu a tá stačila na rôzne zábavy. Lozili sme po stromoch, robili sme si so Šaňkom telefón zo stromu na strom (špagát a škatuľky od zápaliek), aj s bábikami som sa hrala na vhodných konároch (hlavne sliviek)... V strede záhrady bola lavica so stolom, tu som sa hrávala aj s barančekom, ktorého mi kúpili rodičia... Eva Kučerová, stará mama Daniela, Mareka a Davida Štullera

...a v sude, ktorý bol priviazaný za koňom...

M

ôj pra-pradedko bojoval ajstaršia kniha v našej rodine je v prvej svetovej vojne na rusBiblia. Bola vytlačená v roku kom fronte. Bojoval na koni 1887. Takže má skoro 120 rokov. so šabľou. Na fronte bolo málo jedla, Je písaná ešte v švabachu. Obal má kožea tak, keď postrelili jeho koňa (obľúbil si ný a v koži je vyrytý kríž ako znak kresho), museli ho utratiť a zjesť. ťanstva. Hneď ako otvoríte knihu, uvidíte Po čase môjho pra-pradedka uväznili tam obraz Ježiša visiaceho na kríži a pod a odvliekli do zajatia na polostrov Kola, ním plačúce ženy. kde bol ďalších šesť rokov. Prekonal tam Ivica Vrábeľová, 7. trieda maláriu a vypadali mu všetky zuby. Z väzenia na Kole ušiel spolu so svojím ôj pradedko Artur Pavelka sa najlepším priateľom. Mali pred sebou narodil v Brne a celé svoje namáhavú cestu z polostrova Kola až na detstvo prežil vo Viedni. Po Slovensko a jeho priateľ po ceste zahyprvej svetovej vojne a vzniku Českoslonul. Keď sa brodili cez rieku, stiahol ho Tereza Michalová, 6. trieda venskej republiky sa presťahoval do prúd, pretože bol slabý. Môjho pra-pradedka chytili a v sude, ktorý bol priviazaný za koňom, ho Prahy. Vyštudoval matematiku, fyziku a stal sa profesorom na odvliekli späť do väzenia. O niekoľko mesiacov ho odtiaľ legál- reálnom gymnáziu. Oženil sa a mal tri deti. Prešla druhá svene pustili domov. Keď prišiel domov, rodina ho ani nespozna- tová vojna a s príchodom komunistickej diktatúry nemohol ďalej vyučovať na gymnáziu. Jeho deti odrástli, odišli z domu. la. Doma dostal rakovinu žalúdka a zomrel. Veronika Bušová, 9. trieda Tesne pred koncom éry komunizmu mu zomrela manželka. Tajne vstúpil do kláštora, aby po roku 1989 zložil mníšske ozhovor s babkou. sľuby. Doštudoval teológiu a stal sa kňazom. Rok nato zomrel. Katka: Pamätáš si na svoje detstvo? Babka: Pamätám, často na svoje detstvo spomínam. Keď zomrel, mal skoro 90 rokov. Helga Pavelková, 5. trieda Bolo úplne iné, ako je život dnešných detí. Žili sme na dedine aj spolu so starými rodičmi. Naši rodičia sa starali o gazdovačiatkom apríla by sme radi u nás v škole urobili výstavu stvo a ja som im pri tom pomáhala. Pásla som ovce a husi. vzácnych starých predmetov z dedičstva našich rodín. Katka: Chodila si rada do školy? Výstavnou sieňou sa stane knižnica i priestor pred ňou Babka: Škola bola pre mňa vzácna. Učili sme sa všetci spolu v jednej veľkej triede. Kúrilo sa drevom v kachliach. Každý si a vystavovateľmi sa môžete stať vy všetci. Ak máte doma čo len trochu musel priniesť polienka. V zime sa do školy väčšinou necho- staršiu a prenesiteľnú vec, určite nás bude zaujímať. To, ako žili naši dilo. Počas dlhých zimných večerov sme robili ručné práce — starkí, je pre nás v mnohom už dávnou históriou a radi by sme ju vyšívali, háčkovali, tkali. Veľmi rada som aj šila, a preto som poznali. Akékoľvek otázky alebo ponuky adresujte, prosím, p. uč. Lenke Bálintovej. Tešíme sa na ne. A sledujte nástenky... sa stala krajčírkou. Katarína Wirthová, 7. trieda

N

M

R

Z

...preto na tom všetkom (čo prežili) záleží... 2)


Listy z putovania, číslo 4, marec/2003 Matematika, systematizácia fyzikálnych údajov a stereotyp učenia sa komplikovaných vzorcov mi boli vždy veľmi vzdialené. Skôr ma priťahovali rozmanitá krása prírody, objavovanie starých kultúr, neznámych krajín a ľudia. Každé prázdniny som pracovala s deťmi v letných táboroch a vymýšľala som pre ne rozličné činnosti. Práca s deťmi mi priniesla do života aj môjho manžela. Spoznali sme sa na kurze pre vedúcich letných táborov (vtedy ešte pionierskych). Spoločne sme zmaturovali, hoci každý na inej škole a podali sme si prihlášky na vysoké školy. Ja som sa chcela stať učiteľkou, a preto som sa rozhodla pre Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Vyštudovala som učiteľstvo pre 2. stupeň a stredné školy s aprobáciou anglický a slovenský jazyk. Počas štúdia som sa vydala, narodil sa nám najstarší syn Maroš.

O sebe... Mgr. Elena Verešová, zástupkyňa riaditeľa školy Celý môj život sa točí okolo detí. Narodila som sa v júni 1960 v Nitre. Bola som najmladšia z piatich detí. Bývali sme v dome na námestí, až kým náš dom nezbúrali a nepostavili namiesto neho sochu Lenina. Jeho sochu neskôr tiež zničili a nahradilo ju malé parkovisko. Hm, svetská sláva, poľná tráva... K mojim najkrajším spomienkam na detstvo patria spomienky na prázdniny prežité u láskavej maminej sestry na dedine, na vôňu slivkového lekváru, ktorý sme varievali v obrovskom medenom kotle, na pasenie husí, vykopávanie myší na poli, opekanie kukurice alebo pípanie práve vyliahnutých žltučkých kuriatok. Po skončení ZŠ som sa prihlásila na gymnázium. Mala som šťastie, že som si mohla vybrať medzi štúdiom prírodných alebo humanitných predmetov.

...nemám rada stereotyp...

...deti sú úžasným Božím darom... Ako učiteľka angličtiny, teda jazyka kapitalistických krajín, som si v roku 1984 hľadala ťažko zamestnanie. Začala som vyučovať slovenský jazyk na SOU v Nitre, neskôr som získala vytúžené miesto učiteľky angličtiny na strednej ekonomickej škole. O nejaký čas sme sa presťahovali späť do Bratislavy. Tu sa nám narodili ďalšie deti — Martin a Marica — a ja som postupne vyskúšala prácu učiteľky na štátnej základnej škole i na strednej škole. Každá práca ma niečím obohatila, dala mi možnosť porovnávať rôzne postoje ľudí. Od roku 1999 sa snažím pomáhať tvoriť školu, v akej som vždy túžila byť. Školu, kde sa dospelí snažia byť deťom aj blízkym priateľom, nielen autoritou. Miesto, kde sa deti učia slobodne rozvíjať, ale aj rešpektovať tých ostatných. Som večný optimista. Verím v ľudské dobro a lásku — chcela by som to naučiť aj deti. V našej škole som našla kolektív dobrých ľudí a dostatočné tvorivé prostredie na svoj profesionálny rast. Nemám rada stereotyp a učiteľskú rutinu vnímam veľmi negatívne. Každý deň v škole je iný a stereotypné striedanie „rokmi overených postupov“ tu nemá mať miesto. Myslím si, že deti sú úžasným Božím darom. Ich svet je svetom každodenných objavných výprav. A je pre mňa veľkou výzvou sprevádzať ich tými objaviteľskými cestami za poznaním.

3)



Deviataci

S deviatakmi ste sa mali možnosť zoznámiť osobne počas Vianočných dielní — všetkým záujemcom pomáhali vytvárať obrázky z drôtu. Už tu s nami pobudnú len pár mesiacov, pretože dostali (dostanú) občiansky preukaz a majú o nich záujem bratislavské gymnáziá a iné renomované stredné školy. Kto sú, ako žijú a čo očakávajú od budúcnosti? Možno sa to dozviete z ich nasledujúcich krátkych „sebareflexií“.

...mimochodom... Volám sa Balázs Szamaránszky, na tejto škole som už osem rokov. Svoju budúcnosť si predstavujem takto: Chcel by som najprv vyštudovať nejakú dobrú strednú školu (najlepšie gymnázium), ktorá by bola zameraná na informatiku — programovanie. V dospelosti by som sa chcel zaoberať programovaním klasických programov a webových stránok. Najlepšie by bolo, keby som mohol pracovať vo vlastnej firme, ktorá by poskytovala služby v oblasti informatiky. Mať rodinu a podobne... Ahojte, ja som Moňa a mám 2 psy a 2 morčatá. Mám strašne rada Nirvanu a môj sen je to, aby Kurt Cobain vstal z mŕtvych. Tiež mám rada Red Hot Chili Peppers a Imunitu a všelijaké punkové a punk-rockové skupiny a grangovú hudbu. Rada chodím do mesta a som speváčka v punk-rockovej skupine, ale nie som veľmi dobrá a asi ma odtiaľ vyhodia. Volá sa Medziočný priestor a predtým sa volala Omeleta. Hrá tam aj Filip Číčel, Damian Pastirčák a bratia Bánovci. Tiež chodím na gitaru, basketbal a agility-skok cez prekážky so psom — skáče iba pes a ja mám čivavu. Volá sa Goliáš a už vyhral jednu výstavu psov. Mám jedného brata Ábela a sestru Nikolu. Bývam v Petržalke a v škole sa furt nudím. Mám rada zvieratá a chystám sa na nejaké gymnázium alebo umeleckú školu. Tak sa majte pekne. Monika Balážová 4)

Nazdar, som Filip, mám 15 rokov. Mám veľa záľub, medzi moje „naj“ patria ryby. Baví ma aj elektrotechnika, a preto som sa rozhodol ísť študovať na elektrotechnickú priemyslovku. Mimochodom, mám brata a sestru. Bývam v Blave, v Dúbravke. Filip Číčel

Ahojte, mám 15 rokov a už desať rokov chodím do tejto školy (je to nuda, som tu od škôlky). Včera som si konečne vybavil občiansky preukaz na policajnej stanici... Ešte niečo o mne: mám rád vodný slalom, ktorý som kvôli príprave na prijímačky odložil na dobu neurčitú. Môj obľúbený vtip je: Turecký turista v Tatrách práši z hotelového okna koberec. Ide okolo bača, zbadá ho a pýta sa: ,,Čo, Aladin, neštartuje?“ Adam Krampl

...vyštudovať nejakú dobrú školu... Volám sa Veronika Brezováková a väčšina žiakov našej školy ma volá: Breza, Bonsai, Dubová a iné... Mám 15 rokov, občiansky preukaz a som občiankou Slovenskej republiky. Na jar by som mala dostať psa — nemeckého stavača, i keď je pravda, že mi ho rodičia sľúbili minulé letné prázdniny, takže nie je také isté, či ho naozaj dostanem. Teraz je polrok, blížia sa prijímačky a mám obavy, že ma nikam nezoberú... Keďže rada kreslím, skúsim ísť na ŠUPku. Moja povaha: som vcelku veselý človek, aj keď trochu náladový, v dôsledku čoho môj nemenovaný spolužiak trávi voľné chvíle v nemocnici... Už neviem, čo napísať, tak prenechám slovo Laure Fodorovej...


Ako vidia samých seba TERAZ a POTOM

Takže, ako ste už počuli, volám sa Laura Fodorová. Som prezývaná kufor, suitcase a tiež lavór... Mám 14 rokov a troch súrodencov — bratov Ondreja a Šimona, sestru Sáriku, ktorá so mnou chodí na túto školu. Podobne ako Breze, aj mne sa blížia prijímačky a neviem, či ma niekam zoberú, ale chcem ísť na pedagogickú a sociálnu akadémiu, pretože odjakživa ma bavila práca s deťmi a tu budem mať dosť príležitostí byť s nimi.

...dala mi jednotku Volám sa Adam Hladký. Mám 14 rokov a robím plutvové plávanie. Mám sestru Terezu. Bývam v Starom Meste. Nedávno sme prerábali byt. Čo by som chcel v budúcnosti dosiahnuť, je prijatie na strednú školu. Chcel by som potom študovať na vysokej škole grafický dizajn, pretože ma baví kreslenie. Po vyštudovaní vysokej školy by som rád pracoval v nejakej reklamnej agentúre ako môj otec, ktorý je kreatívny riaditeľ jednej firmy. Chcel by som si založiť rodinu a mať deti. Toto sú zatiaľ moje najväčšie ambície. Mám 15 rokov. Bývam v Jabloňovom. Mám brata, ktorý chodí do piatej triedy. Mám poníka a dvoch vlčiakov. Mám rada zvieratá, rada čítam, snowbordujem, chodím do prírody a jazdím na koni. Veronika Bušová

Listy z putovania, číslo 4, marec/2003 Ahojte, ja som Eva. Mám psa Terru — plemeno Pumi. Mám rada zvieratá, rada chodím do mesta, rada maľujem a kreslím. Chodím so psom na agility. Rada počúvam Nirvanu, Red Hot Chili Peppers, Boba Marleyho a Manu Chao. Strašne nerada spím, ale musím, lebo som neustále vyčerpaná. Mám rada našu triedu a chystám sa na Gymnázium Novohradská v Bratislave, lebo to vyzerá, že sú tam milí ľudia, alebo na umeleckú priemyslovku. Tak sa majte pekne. Eva Machajdíková

Ahojte, ja som Kaťa. 15 rokov som oslávila 11. augusta. Mám hrozne rada zvieratá a jedno mám aj doma. Je to morčiatko a volá sa Mišák. Z hudby mám rada najviac punk, ale rada si vypočujem aj rock a iné žánre. ALE NIE TECHNO A HOUSE. Mám staršieho brata Tomáša, ktorý má 20 rokov. Mám aj rodičov, ktorých mám veľmi rada. Vôbec neviem, čo vám mám ešte o sebe napísať. Asi ešte toľko, že hrozne rada sa zabávam, hlavne v spoločnosti. Veľmi rada športujem. Moje motto je: Ži a nechaj žiť a Láska nikdy nezomrie! Katarína Valentová

...blížia sa prijímačky a mám obavy, že... Volám sa Filip Šimek, mám 14 rokov. Bývam v Bratislave — v Starom Meste. Mám tiež veľa záľub ako Číčel. Napríklad futbal hrám už 5 rokov, a tiež PC a podobné veci... Dejepis ma učí pani uč. Bálintová, ktorá mi dala jednotku na pol roka (juhuuuú). Mám papagája a chcel by som aj psa, najviac bullteriera alebo pitbula, ale nedovolia mi ho naši. Učím sa celkom dobre, hlavne teraz, keď idú prijímačky na strednú školu... A ešte mám jednu sestru Lindu, ktorá má už sedemnásť, takže sa možno o chvíľu odsťahuje... no neviem čo ďalej, radšej teda končím! 5)



Kde sme boli Čo sme pripravovali ●

(Vedecko)fantastické sopky piatakov

Finálna pieseň z vystúpenia ôsmakov

Exkurzia do Viedne

Vianočná slávnosť

Už sa stalo tradíciou na našej škole, že v decembri sa piataci a šiestaci vyberú na jeden deň do neďalekej Viedne. Nejde len o akýsi výlet, ale o exkurziu s nabitým programom. A tu je správa o jej priebehu z prvej ruky: Celý rok sa teším na Vianoce. Vtedy sú ľudia úplne iní. Aj u nás v škole. Namiesto toho, aby sme sa ako obyčajne poriadne učili, išli sme do Viedne. Oznámenie pani učiteľky, že pôjdeme na celodenný školský výlet do Viedne, vyvolalo v triede veľké nadšenie. Viedeň je hlavným mestom Rakúska, nášho najbližšieho suseda. Od Bratislavy je vzdialená 60 km, preto sme išli autobusom, a nie peši. V autobuse bolo veselo, najmä na colnici, kde bol ešte colník. Nebude tam už dlho, lebo naša republika bola pozvaná do EÚ, v ktorej sa zrušia hraničné prechody. Konečne sme prišli do Viedne. Navštívili sme Hundertwasserov dom. Obdivovali sme jeho architektúru. Potom sme išli do Domu mora. Tam bolo veľa zaujímavých rýb. Bol tam aj krokodíl, aj žraloky, aj veľká korytnačka. Nám sa najviac páčila korytnačka, a preto sme pri nej zostali dlhšie. Neskôr sme peši prišli k prírodovednému múzeu, kde bolo veľa zaujímavých vecí. Najviac sa mi páčili dinosaury. Prehliadku Viedne sme ukončili návštevou Vianočných trhov. Premrznutí sme čakali na autobus a keď prišiel, nadšene sme Hundertwasserov dom vo Viedni do neho nastúpili. Cesta späť bola veselá, lebo náš spolužiak osvetľoval celý autobus fosforom. Vo Viedni sa mi páčilo. Miroslav Bušo, 5. trieda

Naša Vianočná slávnosť bola aj tento rok — iná a nezabudnuteľná ako všetky jej predchodkyne...

...ale tma Ho nezadržala... To bol názov tohtoročnej Vianočnej slávnosti. Ako iste viete, každá trieda mala zaujímavú scénku, tanček či pesničku. Všetci si splnili povinnosti, každá trieda na svojom vystúpení zapracovala. Prváčikovia nám zaspievali, druháci nám hovorili o svetle, ôsmaci sa zamerali na humor, siedmaci a piataci nám zatancovali tance, tretiaci zmiešali tanec so spevom, štvrtáci vymysleli scénku o Kamerunčanoch. Ostatné triedy (šiesta a deviata, pozn. prepisovateľa) predviedli scénky na zamyslenie (potopa a koniec sveta sú iste zamysleniahodné veci). Táto Vianočná slávnosť sa skončila spevom prváčika Jakuba, ktorý ju ukončil jednoduchými slovami: „...a to je koniec!“ Laura Ditrichová a Anna Špačeková, 6. trieda

Dievčatá z 3. triedy hrajú starozákonný príbeh Mojžiša

Kde sme boli Čo sme pripravovali ●

6)



S kým sme sa stretli Čo sme dosiahli ●

S DANIELOM MATEJOM sme počúvali a rozoberali hudbu, ktorá sa nám páči.

O týždeň prišiel medzi nás spisovateľ a vydavateľ DANIEL HEVIER a bolo s ním veselo, aj keď žiakom diktoval diktáty...

Jeho príchod ocenil kolega Richard Schieber takto: Je to už raz tak. Mužský element v našom pedagogickom zbore je na vzostupe. Dobrodruh a svetobežník STAN FREDERICK načas zakotvil v našom prístave na Beňadickej 38/A. Bude vyučovať konverzáciu v anglickom jazyku a dejepis. Prajeme mu veľa trpezlivosti.

Hneď po vianočných prázdninách prišiel medzi nás LAURI MOYLE, ktorý strávil pár mesiacov minulého roka v Južnej Afrike. Z toho, čo tam videl a zažil, by sa mohol rozvíjať dlhokánsky rozhovor. My sme na to mali len hodinu a pol. Každý si však zapamätal niečo... Juhoafrická republika je stredisko kriminality... Je tam celé spektrum náboženstiev. Na jednej ulici bolo v každom dome iné — od kresťanstva až po hinduizmus... Všetku — aj ťažkú prácu tam musia vykonávať ženy. To platí aj o cudzincoch... Aj pri veľkých horúčavách musia dospelí nosiť dlhé nohavice. Je to pre nich niečo ako česť, krátke nosia len deti. Martina Moravčíková, 8. trieda V pondelok 27. januára 2003 nás navštívila pani JANA NAGAJOVÁ. Je to milá spisovateľka, ktorá píše básničky a veselé poviedky. Napísala veľa rozprávok, napríklad Spievajúcu vežu a Biele fialky. Prišla k nám až z Bardejova, čo je na druhej strane Slovenska. Už od prvej triedy vymýšľa všelijaké rozprávky. Mnoho detí rado číta a keď si prečítajú knižku, aj by sa s jej autorom či autorkou rady stretli. Jej knižky zabavia starších i mladších. Biele fialky sú zaujímavé tým, že pri každej básničke je aj kresba. Mirka Siváková a Danka Žáková, 4. trieda V decembri sa s nami po dvojročnom spoluputovaní rozlúčila Gloria Olson. Vrátila sa do americkej Minnessoty a chýba nám (aj my jej, ako nám napísala). Ale život ide ďalej a do cesty nám priviedol nového lektora Stana Fredericka.

Blahoželáme a tešíme sa! ● Tereza Michalová zo 6. triedy napísala esej na tému: „Stop násiliu — Ruky nie sú na to, aby ubližovali“ do súťaže, ktorú organizovalo Občianske združenie Pomoc ohrozeným deťom — Centrum nádej, a získala 3. miesto. ● Barbora Tomášková zo 7. triedy získala 3. miesto v okresnom kole recitačnej súťaže Rozprávkové vretienko. ● Barbora Roháčková a Daniel Holomány z 5. triedy patrili k úspešným riešiteľom Matematickej olympiády v okresnom kole — Barbora bola tretia a Daniel desiaty. ● Veronika Ostrihoňová z 8. triedy a Eva Machajdíková z 9. triedy vyhrali — každá vo svojej kategórii — 1. miesto v okresnom kole anglickej olympiády. ● Viktória Vozárová z 3. triedy vyhrala v okresnom kole v prednese slovenskej povesti „Šaliansky Maťko“ 2. miesto spolu so „Skalou Margitou“.

Blahoželáme a tešíme sa!

Kto k nám pribudol Čo sme dosiahli ●

7)


Rodičia v škole


Kalendárium toho, čo nás čaká: MAREC

APRÍL

MÁJ

JÚN

Predvianočné tvorivé dielne Nemyslela som si, že sa mi podarí byť pri zrode pesničky. Ale predstavte si, že ten HAPPY DAY nastal! Šťastný deň píšem veľkými písmenami, lebo tých pesničiek bolo „hneď“ dvadsať! Hneď možno znie ako pri zázraku a musím povedať, že pre mňa tá možnosť sledovať deti, ako spievajú tie svoje NAJ, bola naozaj s príchuťou zázračna (našťastie, nepotrebovala som ani Potterov čarovný prútik, ani prsteň). Keď sa asi pred štyridsiatimi rokmi rozdávali talenty (neviem celkom presne ako to Pán Boh plánoval), mne sa ušiel skôr ten hudobný „hluch“ ako sluch. Doteraz cítim tú hanbu, ktorú som zažila (mala som určite červenšie uši aj tvár, ako keď ma za vyrušovanie posielali do kúta alebo za dvere), keď ma súdružka učiteľka nútila pri tabuli pred všetkými spolužiakmi spievať hymnu Sovietskeho zväzu. Aj preto som vždy dojatá, keď počujem čisté hlásočky, ako sa im tie harmónie spontánne šíria medzi nás všetkých. Možno ešte stále netušíte, o čom sú tieto zamotané myšlienky. Ja som si len v tomto tajomnom predveľkonočnom čase opäť spomenula na radostný predvianočný čas, keď na Vianočných dielňach prišlo dvadsaťpäť (?) odvážnych talentov pred mikrofón a vyrobilo nekúpiteľný darček pre babičky, mamičky, deduškov, ockov, kamarátov... Že sa vám spolužiaci ešte nepriznali, že už majú svoje vlastné prvé cédéčko na svete? Že vám vaši žiaci ešte nezaspievali?! Že vám vaše deti ešte neprezradili o čom snívajú? Hľadajte a nájdete. Ja som zase raz našla lekciu života o tom, ako nestačí svet vnímať len očami a ušami (a hlavne tými našimi dospeláckymi). Iste má každý z vás obľúbené CD, o ktorom zaručene viete, že vás preberie zo všednosti, roztatári, presunie do krásneho čistého sveta, rozsníva. Ja také jedno doma mám, volá sa „O čom snívam, keď nespím”. Obyčajské CD zvyknú mať jednu hitovku, ale toto neobyčajské CD má 20 hitov! Aspoň pre našu rodinu určite. P. S.: ...ešte jeden odkaz od štvorročnej fanynky Sáry pre Jonatana. Je to odpoveď na otázku: „Prečo vlastne existujem?“ Odpoveď: „To už dávno vieš! Lebo potom by žiadny taký chlapec nebol!“ Saša Petrisková Ďakujeme všetkým vám, ktorí ste vytvorili pre nás priestor na tvorenie: rodina Komrskovcov, Saša a Fero Petriskovci, Eva Horváthová, Lucia Gvozdjáková, Daniela Dimeová, Svetlana Číčelová, Zuzana Mojžišová, Zuzana Holományová, Jana Michalová a deviataci.

Výstava obľúbených kníh (24. 3. - 27. 3.) Vyhodnotenie anglickej súťaže v kreatívnom písaní (27. 3.) Tvorivé dielne k bazáru (28. 3. popoludní) Výstava vzácnych starých predmetov Veľkonočný bazár (11. 4.) VÝLETY A EXKURZIE: Plavecký hrad Bradlo, Dobrá Voda a Molpír Praha Červený Kameň Vychádzka do prírody s rodičmi Návšteva botanickej záhrady a ZOO (prvý stupeň) Škola v prírode (5. a 6. trieda) Jazykový pobyt s priateľmi z Ameriky (7., 8., 9. trieda).

Veľkonočný bazár V piatok pred sviatkami Veľkej noci — 11. apríla 2003 popoludní budeme mať opäť príležitosť sa všetci spolu stretnúť — a predávať, a kupovať, a debatovať, a tešiť sa zo vzájomnej prítomnosti — pretože v kaplnke našej školy bude bazár. Preto vás chceme povzbudiť k tomu, aby ste šili, maľovali, piekli a vymýšľali veci pre potešenie... a o všetkom v tejto súvislosti sa rozprávali s p. uč. Danielou Dimeovou.

Z dvier skriniek sa stali umelecké plátna... Postarali sa o to niektorí naši „druhostupňáci“

Ďakujeme všetkým vám, ktorí na nás myslíte, ktorí nás navštevujete, ktorí nás obdarúvate, ktorí nám pomáhate akýmkoľvek spôsobom.

Cirkevná základná škola, Beňadická 38/A, 851 06 Bratislava, tel. č.: +421 2 63830864, fax: +421 2 63830864, e-mail: [email protected] Občianske združenie Škola Jana Amosa, číslo účtu: 2669100117/1100, variabilný symbol: rod. č. darcu alebo IČO firmy Zostavili: Lenka Bálintová, Jana Klagová, ktoré rady prijmú akékoľvek podnety a pripomienky ([email protected], [email protected]). Jazyková spolupráca: Eva Jenčíková. Designed by Calder – design community, Svetlana Číčelová, Julo Nagy

8)

A, Bratislava. z putovania

Recommend Documents