† 9. apríla 2014 Opustil nás navždy vo veku nedožitých osemdesiatdevä rokov , len bratislavskej trampskej osady „Zálesak“ založenej v roku 1940. Aktívny v odboji po as druhej svetovej vojny, redaktor rozhlasu a televízie, zberate a spracovate dejín trampingu na Slovensku, autor – vydavate historickej zbierky dejín slovenského trampingu „Údolia nestíchli“. Spoluzakladate bratislavského Tramp clubu, neskôr jeho šerifom a v posledných rokoch estným „Old šerifom“. Od júla 1992 vydavate om Trampského spravodaja, ktorý redigoval a vydával pre ú ely Tramp clubu Bratislava, ktorého popularita vzrástla až na to ko, že záujem o je nielen v bezpoml kovom esko Slovensku aj v zámorí (Austrália, Kanada, USA). Jeho posledným redigovaným íslom bol práve tohtoro ný marcový Trampský spravodaj, na ktorom pochválil titulnú stránku s rodinkou ka iek. Jeho kapitola trampského života sa uzatvorila na 88 strane a 212. riadku. Rozlú ili sme sa s ním 16.4.2014 o 15:15 hodine v bratislavskom krematóriu. V Tramp clube Bratislava sme si jeho odchod pripomenuli pietnou spomienkou v posledný aprílový utorok. Pripome me si ho jeho vlastnoru ne zapísanou myšlienkou z osadného zápisníka z roku 1945. Jisté je, že to co jsme dosud prožili dalo nám pevný základ, na n mž m žeme všichni za ít stav t op t novou a lepší budoucnost. Ty události p isp li k našim skušenostem a mnoho zm nili. I nás. Jen jedno z stalo nezm neno. Naše láska k p írode a les m. Náš trampský duch. To je v nás stále. To nebyla jen chvilková záliba mládí, z které lov k vyroste. Z toho sa nedá vyr st – naopak, to roste s námi. My tomu všemu z stávame v rni a tou cestou p jdeme dále. Víme, že nás nesklame. .
2
Obrázky z d jin národa trampského po Druhé sv tové válce. P vodn jsem si myslel, že to bude jednoduché – vždy ten smíchovský rohák s hospodou, které se íkalo U Tu k , ale nejspíš se jmenovala n jak jinak, vidím jako dnes! A tak jsem si našel na internetu plán Prahy, abych pro p ípadnou pam tní desku (V TÉTO RESTAURACI SEDÁVAL KAPITÁN KID) barák správn lokalizoval. Le chyba lávky! Tam, kde si tu hospodu p edstavuju, je proti parku n jaký šílený hotel s internacionálním názvem KINSKY GARDEN – a to hospoda U Tu k být nem že, protože ta byla p ímo na rohu Hole kovy a n jaké jiné… (Zvedám telefon a volám Jarku apkovou.) A je jasno: Bylo to ješt o roh výš, ale ten roh pozd ji zastav li, tak ka naproti Národopisnému muzeu v Letohrádku Kinských. Jak lov ku ta pam vynechává… No jo, sakra – je to p ece už p tapadesát let! Jednou jsem se n kde do etl, že tam chodíval i mladi ký Marko ermák a obdivn naslouchal Barbíkovu, Saharovu – ba dokonce i mému banju, a jsem na n tenkrát prdlajs um l; vlastn ani nevím, kolik toho um li Barbík s Johnnym Saharou, ale obávám se, že jsme všichni na banjo hráli tak trochu jako trsátkem na kytaru, jen s tenorovými (možná) hmaty… a k tomu jsme ovšem navíc provozovali neum lé „vybrnkávání“, které m lo oproti témuž na kyta e jednu velkou výhodu: Bylo totiž dob e slyšet i v hospod ! (Tomu „vybrnkávání“ se nedivte, tehdy se ne íkalo „sólovat“. Jedna kytara prost hrála doprovod a druhá vybrnkávala, p i emž takový „vybrnkáva “ byl vzácný a žádaný!) Když jsem k Tu k m jel s klukama poprvé, ješt jsem banjo nem l, jen jsem o n m tiše snil díky Georgi Formbymu, tomu srandistovi z povále ných anglických hudebních komedií. Jeho banjo nezvykle sólovalo, hrálo v akordech hlavní melodii – a celi ký bigband mu k tomu d lal spodek… Ale jak to ten chlápek d lal, na to jsme tehdy nep išli. Nem žu pominout, že krom Tu kárny samoz ejm v Praze existovala ada dalších hospod, kde se v jistých p edem ur ených dnech slézali trampové. Poznal jsem jich n kolik, byly si navzájem podobné, lišily se snad jen v úrovni trampských štamgast . Nap íklad ke Kalend m, kam chodil Jára Mottl, Jarda Štercl a snad i Ztracenka, prostý undrák na pivo nešel – a když omylem ano, sed l kdesi v koutku a nábožn sledoval povedené kousky domácích klasik , 3
p i emž na n j se pohlíželo tak trochu jako na „co to žere, kde to spí“. Obávám se, že se na m vzáp tí n kdo z pam tník vrhne s p nou u úst, ale já už p ece hned na za átku prohlásil, že jde o ist m j subjektivní pohled! A propos – o t ch dalších hospodách se vlastn zmi uju proto, že jsem v žádné z nich nepotkal pozd jšího virtuóza formbyovského uke-banja Frantu Turka; poprvé jsem ho slyšel až z nahrávek K. T. O. (Posázavský Dan, Shady Lady…) a naživo vid l až koncem 60. let. A s dalším formbyovským banjistou Vikim z Indiga jsem se setkal až v 70. letech v Malostranské Besed . Ale to bylo možná proto, že jsem v roce 1959 odešel z Prahy do Liberce. U Tu k jsem si zpo átku p ipadal jako v normální narvané hospod ; ale vzáp tí jsem zjistil, že p íchozí musí obejít stoly a na každý bouchnout p stí, což nahrazovalo osobní pozdrav všem. Potom m kamarádi upozornili za a) na tupláky a jak se z nich pije, a za b) na r zné místní uznávané veli iny – tak nap íklad hned v rohu vý epu sed li u stolu pod osadní vlaj i kou manželé Koukalovi, jinak duo Zelený kruh. P iznávám, že jsem z nich brzy byl pon kud rozpa itý… Ne že by byli neum li. Naopak – Tony hrál na kytaru s typicky trampskými palcovými basy (prásk, prásk, prásk…) a And la byla se svým mezzosopránem nep eslechnutelná (n kte í kamarádi jí už tenkrát p ezdívali Siréna). Jenže – a to i u stolu v hospod – si nasazovali jakousi radostnou masku. Tony se p i zp vu rozhlížel na všechny strany s neodolatelným úsm vem všeobjímajícího kamarádství a And la p la jako o život s jasným v domím, že na její je ák nikdo nemá. A když nasadili s rozjezdem „Ooo-saaadaa sta-rá je naše máma…“ jediné oko jejich vrstevník nez stalo suché a onen rozjásaný úsm v jako by se rozhostil po celé part kolem stolu Zeleného kruhu jako kolektivní úsm v ko ky Šklíby, který ješt dlouho visel v prostoru, když dozn lo poslední ŠRUM. Ale tehdy to tak prost bylo – pozd ji jsem se s podobným p ístupem setkal i u ervánku, a to jak u osadního sboru, tak pozd jšího dua – a stejn tak i u jednotlivc . Tak t eba když mn a mé tehdejší kamarádce ve srubu na Osad Zapomenutých p ehrával Arnošt Mošna-Hamlet ješt nehotové Svatojánské proudy, tvá il se stejn – a koli krom nás dvou tam žádné publikum nebylo! A vzpomenu-li na Kris áka – do jisté míry odchovance generace „Tu kárny“ – totéž naordinoval jak Mohykán m (od nichž to spolu se sólovým p vcem Lá ou Bartákem do jisté míry p evzali Scarabeové) tak i ješt v 70. letech Schovankám, které házely do lidí zuby i p i ubohé Rose Connelly… Až další generace, která už pod vlivem starých „klasik “ nevyr stala, se toho rádoby „profesionálního“ (a p itom vlastn šílen amatérského) nešvaru zbavila… Když na to vzpomínám, napadá m , kdo se tak tehdy p i zp vu nechoval: Eva Olmerová. Ta ovšem – by trampka, kamarádka – byla už tehdy skute ná profesionálka. Ješt vás to baví? Jestli ne, nemusíte to íst. Bohužel si moc dob e uv domuju, jak jsem rozvlá ný a p itom zoufale 4
stru ný…! Takže dál tím panoptikem: Ten, s nímž kolektivní úsm v ani nehnul, byl muž ost e ezaný a ost e vy ezávající. tená i mých finkovek ho znají jako Karyho a taky se mu tak íkalo i U Tu k – jen nevím, jak se p esn psal. Byl to prost indián a vy ezával a vypilovával jehlovými pilní ky z broskvových pecek klasické zasmušilé rudochy v pé ových elenkách (takového namaloval i Mirek Dušín na ze klubovny), které holky nosily bu na krku nebo jako náušnice. Pozd ji jsem ho poznal i na r zných vandrech, kde se v tšinou plížil kolem a p ekvapoval svou neviditelností… Jeden starší kamarád byl ke mn vlídný; íkalo se mu Žoržík. Fakt je, že neobt žoval – ne proto, že to tenkrát ješt bylo trestné, ale protože byl slušný. U Tu k se samoz ejm tu i tam objevili i Standa Bílý, Hamlet, Pepa Braun-Bu t i další „dechni ká i“, ale já je tehdy nezaregistroval. Bylo toho na m moc. Pak m n komu p edstavovali, všiml jsem si hlavn jeho sportovního pepita-saka a toho, že m l na kyta e gé ko o oktávu výš – já povídám „Kid“ a on „D dek“, podali jsme si ruce a on se vzáp tí zeptal: „Ty nezdravíš…?!“ (Kluci m neupozornili a já tenhle shakehand s p ehmátnutím na palec skute n neznal – nezmínili se mi o n m ani trampové, které jsem poznal na vojn i ješt p ed ní, ba ani pro m už legendární Tom a Shorty… Nevím, pro tomu tak bylo, a jestli se snad takhle d ív trampové nezdravili.) Pochopil jsem a od toho okamžiku jsem samoz ejm zdravil! Skute né jméno D dka jsem se nedov d l a nevím, pro m l práv tuhle p ezdívku; myslím, že nebyl o moc starší než já. Pozval nás na slezinu na Vyšehrad, kde jsem poprvé slyšel Dechni ku s jejich parodiemi (Plují lodi do Zbraslavi nebo Vlachovku), ale hlavn Olmer ino Saint Louis Blues… Trampové na tuhle melodii zpívali: Sejntlujský mo ál pod nohou uhýbá, kdo tamtudy jde, ten milou nelíbá… (snad to byl text Josefa Kainara). Dál jsem si u Tu k nemohl nevšimnout dvou drsných mladých amazonek, Maky a Boxerky, ost íhaných na ježka, a pak Johnnyho, pro epici „rommelku“ e eného Sahara; m l zvláštní, prý anglické banjo s plechovou ozvu nicí… a potom Barbíka; íkalo se mu taky Barbidor, p ípadn Barbidon, a já dodnes nevím, co bylo správné; taky nevím, jaké m l banjo, ale on vedl U Tu k tu „modern jší“ linku trampské muziky, už tak trochu country music, kterou jsme slýchali ve vysílání pro americké vojáky na stanicích Radio Luxembourg a mnichovské A. F. N. Barbík snad dokonce sám napsal ten kouzelný text: Sjíždím z hor do údolí, kde hu í Tenesé, touha má m , Zuzano, až k tob donese…, nad nímž jsem se tehdy pozastavil, v da, že Tennessee se te Tenesí. To bylo mé další prokletí: byl jsem dost se t lý, navíc jsem do té doby hrál už osm let na kytaru hlavn V+W+J a taky to, emu se dnes íká pop music, takže jsem byl zvyklý na jistou úrove text , kterou n které v kovité trampské písn postrádaly. Dalo by se jist p ipustit, že by neum lé, p esto tryskaly ze srdcí 5
prostých trampských veršotepc , jakýchsi lidových básník , poet … Tak t eba Koukalovi zpívali (na melodii Rodného údolí): Vysoko na horách na ran i malém / žije ten starý tatí ek m j / šediny pokryly jeho hlavu / to je ten starý tatí ek m j… Nevím, kdo to složil, dnešnímu trampovi to musí p ipadat komické, ne-li p ímo srandovní; mn to p ipadalo blbé už tenkrát p ed p tapadesáti lety, stejn jako jsem už tehdy zaváhal nad p vodností melodie Bessie, která se mi zdála být víc než podobná pochodu V+W+J Hej, rup. Bohužel tyhle za átky U Tu k krom pot šení z objevu jakéhosi nového sv ta do m zasely i pochyby o jeho „pravosti“ i „skute nosti“ – a celá léta, kdy jsem se poctiv snažil být trampem, se mi ty pochyby znova a znova vracely… A že jsem – a nejspíš vždycky budu – v tomhle všem jaksi „mimo“ mi po asi t etí i tvrté návšt v hospody U Tu k potvrdil Tony Koukal, když jsem mu ist mezi námi dv ma p ed hospodou zahrál svou vlastn první trampskou píse . Zkusil jsem to jenom tak, co to ud lá – jestli by ji t eba necht li zpívat… „No promi , lov e,“ reagoval na ni znechucen Tony, „to je p ece n jakej jazz, ne?!“ Píse se jmenuje Když je život otrava a nahrál jsem ji na CD Tempo di k ; su te sami, kamarádi! Ale abych nezapomn l – zvu vás na potlach… P íšt ! Kapitán Kid
1955. Ned le na zastávce SD v Mirošovicích. T. O. Blue White Star p ed návratem dom . Zleva: Tex, Shorty, šerif Pedro, Kapitán Kid, Charlie. Dan fotí. 6
Tramping z iného kúta Malých Karpát. XVIII. Pokra Trampská osada Zlatá líška Ra a – 1963
ovanie
Malé Karpaty od dávna lákali trampov z Bratislavy a širokého okolia svojimi tichými miestami a prí ažlivou prírodou. S kamarátmi sa tu stretávala a trampovala partia kamarátov z Ra e, ktorá sa dohodla, že si nájde svoje miesto - flek a založia si spolu trampskú osadu. Bolo to 18.4.1963, ke si našli toto svoje pekné miesto - táborisko pri potoku pretekajúcom na pokraji Ra anských lesov, Ra anmi nazývaného Bajzdrica, avšak s názvom na mapách Vydrica. Tu si v tento de založili trampskú osadu Zlatá líška. lenovia osady pri preberaní osadného odznaku skladali prísahu svojej osade a na stožiar sa po prvý raz vztý ila osadná vlajka. Pri tomto slávnostnom obrade ich bolo dvanás kamarátov, ktorí sa navzájom prezývali trampskými menami - aja, Ešus, Žalu , Rocco, Brdo, Mono, Lajoš, Fola, Cvalík, Papagáj a Nácko. Za šerifa bol zvolený aja. Od tých ias chodia na svoj flek, ktorý si nazvali „Škvrna“. Postavili si tu podsady pre stany a prístrešok. V zimných mesiacoch chodili do zrubov na Košariská, alebo na chatu Cementár, kde sa vždy dobre cítili. Zú ast ovali sa i na mnohých potlachoch v ra ianskych horách i mimo nich. Rok po založení osady, 5. septembra 1964 boli na prvom potlachu. Usporiadate mi bola trampská osada Rodrigo a trampská osada Netopier na Pasekách. V tom roku istom 17. októbra 1964 boli na potlachu trampskej osady Granada, ktorý sa uskuto nil na Pánovej lúke. V roku 1965 usporiadali potlach 17. apríla na Campe „Totem“ aj trampské osady Biely netopier a trampská osada Šedý vlk. Na týchto potlachoch sa kamaráti zo Zlatej líšky zapájali do rôznych sú aží, ako hod nožom a sekerou, stavanie stanov, lukostre ba a iné. V júli 1965 boli na svojom prvom „ve kom vandri“ na Morave v echách a údolí rieky Sázavy. Tu spoznali mnoho trampov, s ktorými prežili príjemné ve ery pri vatre v dobrej nálade. Ich trampské pesni ky ich zaujali a na týchto miestach sa ich chlapci z osady nau ili hra . V roku 1965 chodili i na trampské sleziny na Slamenú búdu a na Kamzík vždy v prvú stredu v mesiaci. V tom istom roku 9. a 10. júla sa zú astnili na potlachu 7
na campe „Totem“, ktorý usporiadali trampské osady Kondor a Jaguár. Na jese odišiel slúži vlasti šerif osady ája a za nového šerifa osady bol zvolený Ešus. V tomto roku opustili osadu kamaráti Nácko a Brdo a pribrali do osady kamarátov Dejviho, Emánka a Košku. V roku 1967 osadu pozvali 7. - 8. mája na potlach do Ivanky pri Dunaji, ktorý usporiadala trampská osada Albatros. Tu sú ažili v indiánskom a trampskom trojboji a tiež v osadnom speve. V tom istom roku 10. júna boli ešte na potlachu trampskej osady Manila, ktorá na Pasekách oslavovala 20. výro ie svojho založenia. Leto bolo v znamení dlhého vandru po Morave - Brnianska priehrada, Praha, Zru nad Sázavou a Výškov. Bol to vander dlhý a plný pekných zážitkov. Vo Výškove na Malé Hané sa zú astnili na potlachu Trampskej osady Kamarádi. Po svojom výro nom potlachu v roku 1968 prijali pozvanie na potlach v Lanžhote, ktorý usporiadala tamojšia trampská osada Rychlý blesk. V máji sa zú astnili na alšom potlachu v Ivanke pri Dunaji, kde ich pozvala trampská osada Estacado. V júni 1968 potlach na Pasekách robila trampská osada Utah, ktorá tu slávila 30. výro ie založenia. Prišiel smutný august 1968, ktorý mal aj na nich ur itý vplyv. Trampova však neprestali, i ke sa obávali, že vojaci si ich pomýlia s niekým iným. Preto aj táborový ohe nehorel tak veselo ako vždy predtým. Ke za uli hukot lietadiel, ohe tlmili a aj gitara hrala potichšie. V tomto období dostali pozvánku na výro ný potlach trampskej osady Tornádo do Heroltíc pri Brne, ktorý sa konal v septembri 1968 na ostrove pri Šárke. Tu sa zú astnili iba traja - Mono, Lajo a Ešus. Atmosféra bola výnimo ná, do ve erných sú aží bolo po u vzdialenú stre bu. Viac kamarátov z osady v tomto ase odišlo na Zelený vander. Tí, ktorí zostali doma, chodili na chatu Trucka nad Pajštúnom. Za iatkom sedemdesiatych rokov osadníci zo Zlatej líšky najmä Mono, Lajo a Emánek, spolu s inými kamarátmi, najmä Deminom chodievali na chatu nazývanú Trucka. Táto chata leží nad dolnou as ou Prepadlého údolia, približne na pol ceste medzi Medenými hámrami a Košariskami a cesta k nej odbo uje z Podrejdu. Vlastne stojí vysoko nad ka onom Borinského potoka, nad jeho pravým západným brehom, ne aleko miest, kde sa kon í jazva, o povyše Medených Hámrov zostala po starom kame olome stupavskej cementárne. Pôvodne túto chatku tu postavili ešte vo akedy v pä desiatych rokoch po ovníci a tí jej dali aj toto udesné meno. Bola to skupinka, o sa pre osi povadila so svojou širšou po ovníckou partiou. Prestala chodi na jej starú drevenú chatu na Košariskách a postavili si vyššie novú, neve mi vzh adnú búdu - na truc! Chatu napokon trampi, ktorí tu boli astými hos ami, od po ovníkov úplne prevzali. Iba že im za ala by malá. Tak k nej pristavali alšiu miestnos , ale už peknú zrubovú. Vznikol tak zlepenec, ktorý sa im nemohol ve mi pá i a navyše pôvodná 8
chatka zna ne schátrala. Nuž ju strhli a k prístavbe pristavali novú prednú miestnos aj s verandou. Po návrate kamarátov z vojen iny za ali opä trampova na ich fleku "Škvrna". V tomto ase si kamaráti z osady za ali zaklada svoje rodiny a na trampovanie zostalo menej asu. Avšak aj napriek tomu sa schádzali každú prvú stredu v mesiaci na búde u Lajoša, alebo u Ešusa v pivnici. Po dlhšom ase v roku 1973 sa vybrali na potlach do Ivanky pri Dunaji, kde ich pozvala trampská osada Estacado. V roku 1975 boli do osady prijatí Bomi a Lafo. 13. výro ie založenia osady oslávili v apríli v roku 1976 spolu s pozvanými trampami na osadnom fleku. V roku 1978 oslávili 15. výro ie založenia osady a to opä v apríli. Bolo však ve mi zlé, upršané po asie a oslava bola zmoknutá na zablatenom fleku. V roku 1981 sa nad osadou rozprestrel ierny mrak. Osadu zastihla smutná správa. 12.júla 1981 zomrel kamarát Kido. Spomienku na kamaráta Kida si pri ohni uctievajú minútou ticha. Na oslave 20. výro ia osady 23.4.1983 sa zišlo asi 150 kamarátov. Pri speve a veselom rozprávaní posedeli pri táborovom ohni. V tomto roku sme sa ešte s kamarátmi z iných osád stretli na potlachu trampskej osady Utah pri príležitosti 45. výro ia založenia ich osady a tiež boli pozvaní k táborovému oh u pri príležitosti 20. výro ia založenia osady Yukon na fleku „35- ka. Kamaráti od Dunaja z Admirálskej kotvy osadu pozvali na splav Dunaja. Bolo to pre nich nie o nové. Dostali sa z lesa na vodu. Spomínajú na krásne chvíle strávené v lnoch a v krásnych zákutiach dunajských ramien. Od tých ias splavujú Dunaj takmer každý rok. V jeseni sa zú astnili na vodáckej rozlú ke so sezónou a to zapálením svie ok na symbolickom venci a jeho spustením po Dunaji ako spomienku na zomrelých kamarátov a na pamiatku obetí Dunaja. V roku 1988, ke sa blížil termín 25. výro ia založenia osady prišla správa, ich flek bol vypálený. Nejaký „dobrák“ spálil na fleku všetky podsady a prístrešok. Oslavy 25. výro ia osady sa však konali, ale na Chladni ke - Severke. Pozvali ve a osád, ktoré pozvanie prijali. A tak 23.4.1988 dlho do noci zaznievali piesne trampských sú aží a potom až do rána boli radšej pri ohni, pretože teplota klesla v noci na -4oC. Ale hrial ich dobrý pocit z vydareného ve era a z dobrej nálady pozvaných hostí. Ráno pokra ovali tradi né sú aže - hod nožom a sekerou, ale i netradi ná sú až, ktorá sa uskuto nila po prvý raz. Bola to sú až v hode kanadskou podkovou. Ke zostali ve er pri ohni iba kamaráti z osady sami, uvedomili si, že spolu trampujú už vlastne jedno štvr storo ie. Prežili pekné a sem-tam i trpké chvíle, ktoré osadu stmelili do jedného silného kamarátskeho celku a v tomto nadšení a trampských tradíciách s úbili pokra ova i na alej. A skuto ne život v osade pokra uje v duchu kamarátstva a nadšenia. Tých významných udalostí, ktoré osada poriadala, alebo sa ich zú astnila bolo rozhodne viac. Tak ako v roku 9
1993 to bol potlach z príležitosti 30. výro ia osady a mnoho pekných alších trampských podujatí za ve kej ú asti slovenských a eských trampov: v roku 1988 bol potlach z príležitosti 25. výro ia osady v roku 1998 bol potlach z príležitosti 35.výro ia osady v roku 2003 bol potlach z príležitosti 40.výro ia osady v roku 2008 bol potlach z príležitosti 45.výro ia osady a v roku 2013 oslávila osada 50.výro ie trvania osady T.O. Zlatá líška. Sú asní lenovia osady T.O. Zlatá Líška, ktorí sa dožili 50-ho výro ia založenia osady: Mono, Ešus, Emánek, Lafo, Dave, Bomi, Žalud, Lajoš, Roman-Sirka, Cvalík. Z osadnej kroniky T.O. ZLATÁ LÍŠKA – XII. Pokra ovanie Ve ká rieka Vä šinu trampov, ktorí sme chodili na Malý a Ve ký Dunaj “ako domov“ ozna ovali ostatní trampi hlavne z Malých Karpát a Záhoria ako „dunajáci“. Nebola to celkom pravda, lebo aj my sme už vystrkovali tykadlá do malokarpatských hôr napr. ra ianskych, svätojurských, modranských (Zoška). Takže to ozna enie dunajáci i dunaj íci patrilo skôr našim susedom vodákom, o sa ozaj venovali len svojim lodi kám, motor ekom, motorom, splavom a lenorajským plážam. Pravdou však zostáva skuto nos súvisiaca s vodou. Od mala sme mali plavecké skúsenosti z mali kých bazénikov detských ihrísk, malých, stredných a ve kých bazénov letného kúpaliska s trojposchodovou skokanskou vežou na Ziegelfielde – Tehelnom poli. Rajom plaveckého výcviku a nespútaného vachtania sa vo vode boli nesporne štrkové jazerá na Šutrovke (Šuter – gödor) na dnešnom sídlisku Štrkovec. To prvé za ínalo už za družstvom „Majer“ s nepreh adným množstvom kráv a iného jato ného zvieratstva. Išlo sa tam pešo od Mileti ky cez Tren iansku ulicu medzi Bratislavskými mliekar ami a neskôr dobudovanými Mraziar ami a Filmárkou. Ulica za nimi kon ila u atá akoby do iného sveta. Za ou pokra ovala tiahla akási prašná, alebo blatistá (d a po asia) cesta prérijného typu, posiata všakovakými lajnami (d a erstvosti). Tá Filmárka bola vlastne štátna inštitúcia na spracovanie všetkých našich a zahrani ných filmov, ktoré sa k nám dostali odklepnuté z s. filmu do Kolibskej pobo ky, na rozmnoženie kópii a distribúciu pre celé Slovensko. Netreba hádam pripomína pre o boli ešte strihané, ale ten odpad – niekedy celé kotú e (pre nás cenný produkt) bol 10
nevy erpate ným zdrojom na výrobu „dyma iek“. Chodilo si tam fasova tovar mnoho chlapcov z celého mesta a vždy bol dostatkový. Teda až do ias, ke výrobcovia vysoko hor avý filmový materiál nevystriedali tzv. škvariacim filmom, ale to nie pre naše dyma ky, mimochodom lepšie ako vtedajšie vojenské dymovnice, ale jednoducho pre množstvo vyhorených premieta iek ba aj celých kín a i. neš astí. To prvé jazierko bolo už ve mi staré, nevyužívané, po okrajoch zarastené rákosím a inými vodnými rastlinami, medzi ktorými sa darilo rybkám, pulcom, žabám, žofkám, hmyzu ba aj vodným blchám, pavúkom ale aj mali kým vodným blkám – dafniám (bielym aj erveným). Tie sme odchytávali do malých sitiek a nosili do domácich akvárií rybkám, pokia asom nedostali kožnú plese a nepokapali. Odvtedy novým násadám gubiek, me ú ov, skalárov a pod sa tie živé blchy museli kupova , nako ko skaláre a iné drahšie rybky chceli len drahšiu potravu ( erví ky). Pre potreby rozmáhajúcej sa výstavby sa za ali bagrova nové bagroviská, napr. známy Rohlík. Mal už dostato nú h bku ale najmä krásnu skoro až tyrkysovú farbu a v za iatkoch bola voda dokonca pitná. Za ním smerom k Rözenhajmu sa za alo s bagrovaním najvä šieho jazera, terajšieho Štrkovca. Medzi asom sa jedno menšie zasypalo spolu s tým prvým. Medzi týmito jazerami boli len polia a háje. Terajšia Ružinovská ulica neexistovala a to neskoršie prepojenie zo Záhradníckej ul. (vtedy slepá) urobili nákladiaky voziace štrk na stavby. Na týchto nových jazerách sa trénovali aj skoky do vody z provizórne urobených skokanských veží z trubiek a fošní (aj vyše 3m), nako ko zo za iatku mali strmé brehy, ktoré sa asom zosúvali až do dnešnej podoby miernych briežkov zatrávnených pláží. Takže po týchto skúsenostiach nám neskôr nerobili problém ani dunajské vody, vyšší stav hladiny v zátokách a ramenách, teda prenesene do slov sudi iek: „budete skôr pláva ako chodi a trampova “. Plav íci?! Asi nemôžem opomenú , že medzi dunajskými zážitkami a spoznávaním okolitých horstiev sme sezónne chodili aj na Kamenný mlyn – Kame ák. Vtedy sme za ali skúša aj prvé stopovanie dopravných prostriedkov od áut, motoriek, nákladiakov, traktorov až po konský povoz. Ale istejší bol vlak do Malaciek, potom autobus alebo pešibus. Najistejší však bol ur ite bicykel. Z Kame áku sú síce aj lepšie spomienky, ale aj menej dobré a síce najstudenšia zo studených vôd pritekajúcich rovno z Karpát. Pri erstvom napustení sa do nej nedalo sko i , len rýchlo opláchnu spotené nohy. Ke zas bola dlho ohrievaná bola špinavá a na dne bolo plno bahna a horského piesku. Výbornú vodu malo nové jazero „Báger“, ktoré dnes všetci poznáme pod názvom Zlaté piesky. Lenže vtedy sme tam chodili cez Šutiku – Šutrovku pešo cez dnešné Trávniky, Poše , poved a Mexika (Trnávka) a naspä na Mileti ku. 11
Bolo ešte menšie (teraz sa zdá obrovské) a bolo skoro zarybnené a tak sme tam aj nejaké karásky chytili. Cesta trvala 2 – 3 hodiny a to isté naspä . Na ryba ku, obedový chlieb ve a asu nezostávalo, ale doma s bo avými nohami sa spalo vynikajúco. Na 10 – 14 ro ných chalanov to bol až príliš dobrý tréning. Ideálnym jazerom sa neskôr pre nás stalo Senecké. Dalo sa tam stanova a asom i kempova . Priamo pri železni nej stanici bola aj jedále a riadna kr ma. Po rokoch tam vystavali rôzne fabriky a podniky svoje chaty a lodenice, takže v niektorých, kde sme mali styky (a niektorí z nás tam boli u ami), mohli sme sa tam ubytova aj vari . Ak boli obsadené (najmä prednostnými koman mi) tak sme si (ne)mohli už na ich oplotenom pozemku postavi stan, alebo spa pod širákom. Niektorí však boli a ve mi ústretoví a dali nám k dispozícii ln alebo kanojku. Rybár eniu sme sa ve mi nevenovali (to sme im prenechali) ale zato sme mali psiu (ne)povinnos ve er rozto i zábavu bu trampskou pesni kou, alebo aj na želanie udovkami a pod. až kto ko ko chcel alebo zniesol. Senecké jazerá sa teda stali vhodné aj na ahšie dovolenkovanie osád ale aj v súkromnom po atí s budúcimi sqwav. Pre blízkos mesta vlakom a inými dopravnými prostriedkami sme tam radi chodili aj cez niektoré víkendy, prípadne sviatky. A aj raz – dvakrát v zime na poži aných brusliach a lyžiach. Po iato né športové aktivity však neboli založené len na plaveckej a vodáckej zdatnosti. Naopak ako všade, nielen v za ínajúcich trampských osadách sa všetok šport za ínal futbalom už od útleho detstva s malými lopti kami až po ozajstnú koženú zafizovanú loptu s pravými koženými „štichmi“. Medzi domami sa hrával nohejbal aj „soritas“ ale jeho pravidlá mali rôzne štvrte všade inakšie, takže by som ich po rokoch radšej nerozoberal. Skoro každý hrával ping – pong, výnimo ne tenis. Za deti a mladší dorast sa už muselo bojova . Najdrahší už vtedy bol hokej. Ale nie ten uli ný bandy hokej. Sta ilo zohna puk, ale lepšia bola tenisová lopti ka, zlomené hokejky zo Slovana, alebo ohnuté palice – haluze z okolitých stromoradí. Po hlave to však bolí vždy a štichov pribúdalo. Napriek tomu sa k hokeju od nás dopracovali Palco a Pišta kuri ( aplov švagor). Box trénovalo viacero z nás, ale viac menej Kuri a Mirco. Skuto ným preborníkom sa v zápasení (gréc- ríms. aj vo ný štýl) presadil náš majster Slovenska Laco Mlynek (Šebo – Kochlík) a dvojnásobný majster SR Milan Zedek (Pena). Ten však k nám do osady už neprišiel z rôznych športových a rodinných dôvodov. Zopár štartov v dostihových závodoch koní mal Boris – Boro (steeple chase a military) ale prežil to. Amatérske vodné pólo za mladší dorast Slávie preplával aj Tony Lovec, ale jeho uši (stredné a zadné) to nezvládli a tak si zvykal na bradlá, kruhy a neskôr na kimono v džude (karate u nás vtedy ešte nebolo). Mali sme dobrých stolných tenistov a nejakých strelcov z malorážky a pod. vo Sväzarme. Už aj pred založením Jicarilly ale aj po sa najviac 12
z trampovania vytratili futbalisti a vôbec takí chlapi, ktorí sa športu venovali zodpovedne a profesionálne. Úplne kurióznym športom sa snažil presadi náš starý známy Šani Alfonz na závodoch auto motokár. Myslím že mu lepšie pasovala gitara a pomerne zaujímavý chrap avý hlas. Ke nepo ítame prak a vzduchovky, ktoré ovládala skoro všetka mládež v strednej Európe, tak potom si aspo spome me na tvrdé tréningy v hode sekerou a nožom na každom undri, prípadne výnimo ne aj stre bu lukom na pevný i pohyblivý cie . Teda naše tradi né disciplíny. Takže aj Športu zdar!
Trampská osada Krochne -1989 Niekedy na jese v roku 1989 sedela partia vä šinou manželiek osadníkov z Trnavy na jednej zo slezín trnavských osád. Pri predebatovávaní všetkých možných tém padla otázka, pre o by si mali robi trampské Vianoce len naše menej nežné polovi ky (rozumej chlapi), ve trampské Vianoce môžeme ma aj my (tie nežnejšie polovi ky). Zú ast ujeme sa všetkých trampských akcií zarovno s našimi chlapmi, tak pre o nie? A už to bolo na svete. Krochne. Zakladate kami osady boli šerifová Ivona, Danka, Dáša, Andrea, Inga, Anka, Tá a a Zdenka. Názov vymysleli kamaráti z TO. Icarilla (vôbec nevieme, pre o vlastne Krochne, lebo sme boli mladé a krásne, ale názov sa ujal. A my sa tešíme dodnes!) Naše prvé trampské Vianoce sa uskuto nili na chate na Dobrej Vode. Druhé v roku 1991 na Píle pri astej. Tretie v roku 1992 znovu na Dobrej Vode, štvrté v roku 1993 v Hrn ekovej doline na Bukovej. Samozrejme, s našimi menej nežnými polovi kami sme sa zú ast ovali skoro všetkých trampských akcií, ktoré sa po as roka konali. V roku 1994 sme okrem našich Vianoc znovu v Hrn ekovej doline na Bukovej, kde sme samozrejme oslávili naše piate výro ie vzniku, absolvovali aj posedenie s kamarátmi z Hop Tropu a Wabi Da kom v Country saloone. Máme odtia aj podpisy len pre nás! V roku 1995 sme zablahoželali kamarátovi Klekimu z TO. Icarilla k okrúhlym narodeninám a tiež kamarátom z TOz. Do 3.00 na ich potlachu. Rok sme ukon ili Vianocami na chate v Chtelnici na priehrade. V roku 1996 sme nemohli obís Svojšický slunovrat, okrúhle narodeniny kamarátov Škera, Pípca a Nosa z TO. Icarilla, Dobrofest Trnava, kde sme získali 13
podpisy od komplet COP-u. V tomto roku nás však postretla ve mi smutná udalos – strata ve mi dobrého kamaráta Grizzlyho, ktorý sa na svoj ve ný vander vydal po tragickej nehode na Dunaji. Rok sme samozrejme zakon ili Vianocami na chate na Katarínke pri Dechticiach. Rok 1997 znamenal napríklad znovu ú as na Svojšickom slunovrate, na III. Potlachu TO. Stratená Stopa, úžasnú dovolenku Krochien Andrey a Ivony v Slovenskom raji, VII. potlach TO. Icarilla, Dobrofest Trnava, I. výro ný ohe S.T.S. Brezová, spomienkovú plavbu za kamaráta Grizzlyho a rok sme, ako inak, ukon ili Vianocami na chate v Chtelnici a silvestrovskou oslavou na chate na Slanej Vode, kde sa zišli Krochne Ivona, Tá a a Andrea s rodinami. Rok 1998 nebol pre nás vôbec pekný a spokojný. Po ažkej chorobe nás navždy opustila kamarátka Danka. Od tohto roku pred našimi Vianocami vždy položíme na jej hrob kyticu a zaspomíname. Chýba nám. Ale v tomto roku boli aj veselšie okamihy. Napríklad trampská kolkárska liga, Svojšický slunovrat, kamarátka Andrea ukon ila ve mi úspešne vysokú školu, konal sa aj II. výro ný potlach S.T.S. Brezová, trampská futbalová liga, kamarátka Ivona bola dokonca v Amerike (v tej eskej), v tomto roku mala I. výro ný ohe aj TO. Biely Bizón, samozrejme sa konal v Trnave Dobrofest, okrúhle narodeniny oslávili kamaráti Mao, ížo, Obor, Kokso, Smradko a Obezita na Hornom Beksápli pri Novej Bani. Rok sme, samozrejme, ukon ili našimi Vianocami na chate v Kunove pri Senici. Rok 1999 – jasné že Svojšický slunovrat, krásne 30. výro ie TO. Biely Tesák a 5. výro ie TO. Dahkotah, výro ný ohe S.T.S. Brezová. Pretože v tomto roku sme aj my slávili výro ie – svoje 10-te, nemohol chýba aj náš výro ný ohe na Šikmých lúkach pri Sokolských chatách na Bukovej (pod a pozvánky sme mali vlastne dva ohne – prvý a posledný, he he). A na konci roka o? No predsa Vianoce na Katarínke a spolo ný Silvester na chate u kamarátky Dáši na Sokolských chatách. Rok 2000 bol, okrem iného, zaujímavý aj okrúhlymi narodeninami kamarátky Táni, ktoré sme spolo ne oslávili v Hrn ekovej doline, trampskou kolkárskou ligou, spomienkou na kamaráta Drda, ktorá sa každoro ne koná na iernom potoku, kde má Drdo postavený pomník, tiež sme sa zabavili na oslave okrúhlych narodenín kamaráta Otíka, na Svojšickom slunovrate, na okrúhlych narodeninách kamarátov u a, Repí a, íža, Mrenu, Apleka, Ruda, Zubka a Fera. No a do kolektívu babiek, ktorý mal dovtedy len jedného lena – kamarátku Anku, pribudli aj kamarátky Narcis a Ivona. Jasné, že nechýbal ani Dobrofest, trampská futbalová liga a nakoniec – Vianoce – tento krát na chate Snežienka na Donovaloch. V roku 2001 sme znovu boli pri vyhodnotení trampskej futbalovej ligy, pripomenuli sme si 15. výro ie odchodu na ve ný vander kamaráta Drda, oslávili sme s kamarátmi Paplonom, Mukim, Ma etom a endom z TO. Biely Tesák ich 14
okrúhle výro ie, nechýbal ani trnavský Dobrofest, ú as kamarátky Ivony na VIII. eskoslovenskom potlachu na Morave a ako iná , Vianoce na Katarínke. V roku 2002 sme nechýbali na IV. výro nom ohni T.O. Stratená stopa, na spomienkovom ohni za kamaráta Drda, na trampskej kolkárskej lige, ani na oslave okrúhleho výro ia kamarátov Johana, Dufana, Vaša a Smrka na Suchánke. No a nemohli sme chýba ani na krásnom 30. výro í založenia TO. Icarilla na fleku pri Chtelnici a kamarátka Ivona nás reprezentovala na IX. Slovensko eskom potlachu v Dolných Vesteniciach. A na konci roku, samozrejme, Vianoce, tento krát na Planinke pri Dobrej Vode. Rok 2003 – ú as na 30. výro í založenia TO. Biely Potok v Martine, na II. výro nom ohni TO. Biely Bizón, oslávili sme okrúhle výro ie kamaráta Šampóna z TO. Icarilla, kamarátka Ivona bola znovu vyslaná do zahrani ia na 10. eskoslovenský potlach, T.O. Oranžový expres oslávili svoje 30. výro ie založenia na fleku na Korlátke. Tiež sme sa ocitli na spolo nom ohni T.O. Topsona a TOz. Do 3.00 na iernom potoku. Tento rok znovu poznamenali chmáry. Na svoj ve ný vander odišiel kamarát Fat. V roku 2006 sme boli jedným z hlavných organizátorov Slovensko- eského potlachu, ktorý sa konal na fleku pod Korlátkou na Rozbehoch. Až do tohto roku sa vždy niektorá z nás, ke sa dá, tak všetky, zú ast ujeme trampských akcií po celom Slovensku. Po as našej existencie odišli z rodinných dôvodov kamarátky Dáša a Zdenka, pribudla kamarátka Narcis. V sú asnej dobe fungujeme v zostave Ivona, Tá a, Anka, Inga, Narcis a Andrea. V roku 2014 oslavujeme 25. výro ie nášho vzniku.
15
ã Vydalo: Regionálne trampské združenie – Pezinok pre vnútornú potrebu združenia. tvorbe tohto ísla spolupracovali kamaráti : Gula, Rendy, Lewis, Tony Lovec, Mono, Ivona a alší. Predpokladaná uzávierka budúceho ísla 20.08.2014. kontakt: www.rtzpezinok.tym.sk, www.malokarpatskyobcasnik.tym.sk email:
[email protected]
16
