1A
PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. DEFINÍCIA, PREDMET PSYCHOLÓGIE.
Pomenovanie psychológia pochádza zo spojenia gréckych slov: psyche- duša a logos – veda. Uvažovanie o duši patrilo k mytológii starých kultúr a neskôr patrilo k štandartným témam filozofie, teológie a medicíny. O psychológii ako samotnej vede sa dá hovoriť až v 19. storočí. Podľa W. Wundta zakladateľa psychológie sa do konca 19 stor. objavovali dve definície psychológie: 1. psychológia je veda o duši – táto definícia zodpovedala etymologickému významu slova psychológia. Od tejto definície sa v ďalšom vývoji psychológie upúšťalo. 2. psychológia je veda o vnútornej skúsenosti - táto definícia má niekoľko variantov a ide hlavne o spracovanie podnetov. Predmetom záujmu psychológie je správanie a prežívanie živých bytostí vo vzájomnom pôsobení s prostredím. Pri definovaní psychológie sa zohľadňovali pojmy: vedomie, nevedomie, správanie, prežívanie. Predmet je : materiálny( človek) formálny( spôsob pozerania sa na človeka) Veda o psychickej regulácii správania.
2A
VÝZNAM PSYCHOLÓGIE PRE PEDAGOGIKU. VÝSKUMNÉ METÓDY V PSYCHOLÓGII.
Proces vzdelávania a výchovy nie je len proces vonkajšieho pôsobenia učiteľa na žiaka ale je to i vnútorný proces. Pre učiteľov sú dôležité poznatky psychologických vied. Psychológia skúma všeobecné zákonitosti - zovšeobecňuje. Je to najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky, pretože majú spoločný objekt, ktorým je poznávanie a formovanie osobnosti človeka. Psychologické vedy skúmajú aký človek je ako sa učí a úlohou pedagogiky je upraviť podmienky vzdelávania vzhľadom na vyučovacie ciele a stanoviť obsah, metódy, rozsah… Táto súvislosť medzi pedagogikou a psychológiou je daná tesnou spoluprácou už od najstarších čias. Diagnostické metódy sa dajú rozdeliť na pozorvacie, experimentálne a exploračné. Pozorovanie je základná metóda. Podstatou experimentu je sledovanie účinku nejakej podmienky na správanie a prežívanie. Exploračných metód je veľa: rozhovor, dotazník, text, kresby...... Psychodiagnostika je oblasť činnosti psychológa, pri ktorej používa rozličné metódy na poznávanie, diagnostiku individuálnych vlastností, schopností a pod. Súčasťou psychodiagnostiky sú testy / psychologické, výkonové, prístrojové, dotazníkové/ Psychologické testy - ide o skúšku v ramci ktorej sa predkladajú presne definované úlohy s kritériami pre vyhodnotenie úspechu či neúspechu. Výkonové testy – sú zamerané na meranie výkonu v určitej presne definovanej schopnosti alebo funkcii. Prístrojové metódy – umožňujú veľmi presné predkladanie textových úloh, registráciu reakcíí vyšetrovaného. Dotazníkové metódy - pomocou nich sa získavajú od vyšetrovaného subjektívne údaje o postojoch, názoroch, záujmov, vlastnostiach a pod.
3A
ČLENENIE PSYCHOLOGICKÝCH VIED A ICH OBSAHOVÉ ZAMERANIE
Všeobecná psychológia je zameraná prevažne teoreticky. Všeobecná psychológia – pojednáva o psychických procesoch a stavoch. Spracováva základné teoretické otázky psychologických vied a podáva celkový psychologický obraz o človeku. Psychológia osobnosti – sa zaoberá štruktúrou osobnosti, jej poznávaním a formovaním Vývojová psychológia- skúma psychologický vývoj od prenatálneho obdobia cez detstvo, mladosť, dospelosť až po starobu. Zaoberá sa vzťahmi medzi dedičnosťou a vplyvmi prostredia. Sociálna psychológia – skúma zaradenie človeka do spoločnosti, zaoberá sa medziľudskými vzťahmi sociálnych skupín a spoločnosti. Psychofiziológia – skúma fyziologické mechanizmy / aspekty, základy/ vo vnímaní, pamäti, učení, pozornosti, temperamentu... Neuropsychológia sa zaoberá psychickými zmenami pre väčších i drobných poškodeniach mozgu a je považovaná za súčasť psychofiziológie. Psychopatológia – sa zaoberá psychickými poruchami a obtiažami, ich vznikom, popisom, triedením a liečením. Klinická psychológia – rieši psychologické otázky zdravotníctve, v diagnostike, terapii, hygiene, prevencii a v starostlivosti o chorých. Psychológia práce – sa zaoberá skúmaním rôznych profesíí a n a základe toho výberom pracovníkov, ich prípravou a výcvikom./ práca s ľuďmi, vzťahy, pracovná motivácia/ Pedagogická psychológia – skúma otázky výchovnej praxe psychologického hľadiska, zaoberá sa vyučovaním a výchovou v školách, rodinách i v mimoškolských zariadeniach. Školská psychológia – riši výchovné a vzdelávacie problémy v škole.
4A POCIŤOVANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DRUHY POCITOV, FUNKCIA ANALYZÁTOROV. Pociťovanie a vnímanie spadá do oblasti psychológie. V tomto skúmaní je psychológia najďalej, pretože sa tu dá pracovať experimentálne. Pociťovanie funguje cez analyzátory, ktorých je niekoľko druhov (podľa zmyslov). Analyzátory nazývame aj reflexné oblúky. Analyzátor sa skladá z nasledujúcich častí: vonkajšia časť (receptor), nervová dráha a kôrové centrum (jadro analyzátora). Podnet rozdráždi receptor, ktorý vyšle signál po nervovej dráhe do príslušného kôrového centra v mozgu, ktoré ho spracuje. Výsledným efektom činnosti analyzátora je pocit (napr. videnie farby je pocit zrakový). Pocit je teda uvedomenie si určitej vlastnosti určitej veci. Avšak nie sme schopní pociťovať všetky pocity. Pocity majú totiž svoje prahové hodnoty. Poznáme horný a dolný pocitový prah (najvyššia a najnižšia intenzita pocitu). Podprahové pocity sú teda také, ktoré si ešte neuvedomujeme, lebo sú príliš slabé (napr. prach na ruke); naopak nadprahové pocity si neuvedomujeme, pretože sú pre daný analyzátor príliš silné (napr. príliš vysoký zvuk). Hodnoty pocitových prahov sú u rôznych ľudí rozličné. Poznáme aj rozdielový pocitový prah. Je to schopnosť rozoznať väčší či menší rozdiel v intenzite pocitu. Ľudia s jemným rozdielovým pocitovým prahom ho využívajú v rôznych profesiách (napr. ladič hudobných nástrojov, ochutnávač vín...). Ak človek žije dlhšie v určitom prostredí, dochádza k zmyslovej adaptácii – prispôsobenie sa určitému stupňu daného pociťovania (napr. pracovník v mraziarni si časom
zvykne na chlad). Poznáme aj zákon kontrastu, ktorý hovorí, že pri náhlej zmene intenzity pocitu sa nám daná zmena javí iná, než je v skutočnosti. Analyzátory delíme na distančné a kontaktné. Distančné (diaľkové) analyzátory sú zrakové, sluchové a čuchové. Zabezpečujú pocity a vnemy na diaľku, bez potreby dotyku. Medzi kontaktné analyzátory zaraďujeme chuť a hmat (sem patria tlakové pocity, tepelné pocity, pocity bolesti a samotné hmatové pocity (haptika)). Okrem toho ešte poznáme analyzátory pohybu, rovnováhy a polohy. Máme aj vnútornostné pocity – hlad, smäd, dýchanie, krvný obeh, vylučovanie, únava a pod.
5A
VNÍMANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DEFINÍCIA, DRUHY A TYPY VNÍMANIA.
Vnem – jednorázová vec, rýchly, krátky – impulz, ktorý sa do nás dostáva cez zmysly. Deti vnímajú detaily (napr. si všimnú najprv kvet, až potom lúku), dospelí vnímajú najprv komplex, až potom detaily. Etapy vzniku vnemu: 1. Stimul – niečo na mňa pôsobí zvonku cez zmysly 2. Prijatie 3. Nervové spojenie 4. Mozog – spracuje impulz a reaguje – vzniká SUBJEKTÍVNY VNEM. Prah vnímania – vnímam aj to, čo nepočujem Absolútny prah počutia – určitý počet Hz, ktoré musí človek vydať, aby ho druhý človek počul Diferenčný prach počutia – zvýšenie Hz natoľko, aby sa zmenil zvuk. Vnímanie – súbor vnemov, je dlhodobejšie ale aj pravdivejšie, niečo dlhšie pozorujem, premýšľam nad tým. Tento súbor vnemov si: 1. Organizujem, dávam do systému 2. Určujem, čo je podstatné a čo nie 3. Komletujem – tu začína objektívna tendencia Vnímanie nemusí byť vždy objektívne a pravdivé. Pri vnímaní som ovplyvnený sociologickým vzorcom – okno mojej mysle, cez ktoré sledujem svet. (som ovplyvnený určitou výchovou, štúdiom a pod.) Dôležité je to okno rozširovať, napr. DISKUSIOU. Pr.: Nakreslené slnko – dieťa vidí slniečko, námorník kormidlo. - Človek je pri vnímaní ovplyvnený: objektívnymi vecami a subjektívnymi vecami. Základné druhy vnímania: a) vnímanie tvaru (formy a veľkosti), b) priestoru (vľavo, vpravo, hore, dolu, vpredu, vzadu), c) vzdialenosti, d) pohybu, e) času, f) ľudí.
6A
PREDSTAVIVOSŤ, DRUHY A TYPY PREDSTÁV. VÝZNAM PREDSTÁV PRE UČENIE.
Predstavivosť – je to schopnosť tvoriť z vybavených predstáv nové celky (obrazy). - Človek oddávna oživoval prírodné javy (napr. slnko ako ohnivý voz). Tak vznikli bájky, povesti a rozprávky. - Chcená predstavivosť je iná a stáva sa úmyselnou, človek sám tvorí, volá sa obrazotvornosť. Predstavivosť je niečím pasívnym, kedy sa človek oddáva bezprostredne voľnému sneniu, ale obrazotvornosť sa nám javí ako niečo aktívneho, tvorčieho. Niekedy sa zlučuje predstavivosť s obrazotvornosťou a používa sa iba výraz obrazotvornosť a delí sa na aktívnu a pasívnu. PREDSTAVIVOSŤ je buď pôvodná alebo napodobňovaná. U detí väčšinou prevláda napodobňovaná predstavivosť. Predstavy vznikajú na základe pocitov a vnemov. (vnem máme vo vedomí tak dlho ako chceme, kým predstava ustavične uniká) Základné druhy predstáv: 1. Pamäťové - jedinečné (predstava určitého predmetu, javu), - všeobecné (schematické obrazy predmetov alebo javov) 2. Fantazijné – tvorba nových názorových obrazov na základe tvorivej fantázie, úmyselného snenia alebo neúmyselného snenia počas spánku. 3. Halucinácie – vznikajú pri nenormálnom stave organizmu (horúčka, otrava alkoholom a pod.) Typy predstavivosti: ZRAKOVÁ, SLUCHOVÁ A POHYBOVÁ. Komenského zásada: Všetko (čo sa dá naučiť) – všetkým – všetkými (zapojiť všetky zmysly) Asociatívne učenie – Cez odmenu sa dá dieťa zaradiť napr. do hry alebo cez iného človeka sa dostávam bližšie k Bohu. (dieťa sa nechce hrať s deťmi, ale občas predsa len ide – za to dostane odmenu (cukrík) a potom sa chodí hrať znova, ale len kvôli tomu, že dostane cukrík – ale neskôr ho hra začne baviť a začne sa chodiť hrať kvôli hre samej nie kvôli cukríku. Alebo: chlapec chodí na faru kvôli dievčaťu, ktoré sa mu páči, ale aj takto sa môže dostať bližšie k Bohu.)
7A
FANTÁZIA, DEFINÍCIA, CHARAKTERISTIKA .UPLATNENIE FANTÁZIE V ŽIVOTE A VO VÝCHOVE
Fantázia (z gréckeho slova phasma, phantasma – zjav, obraz; slovensky - obrazotvornosť) je psychický proces, v ktorom vytvárame relatívne nové predstavy. Nie je to vytváranie „z ničoho“, základom je vždy naša skúsenosť, vnemy a pamäťové predstavy. Predstavy a fantázie sú od seba ťažko odlíšiteľné; fantázie produkujú niečo nové, čo súčasne prekračuje hranice skutočnosti a stáva sa tak niečím neskutočným. Predstavy reprodukujú vnímané. Rekonštrukčná fantázia – je vytváranie predstáv na podklade slovného popisu alebo schematického znázornenia (pri vyučovaní geometrie, histórie...) Konštrukčná (tvorčia) fantázia – znamená vytváranie nových predstáv, najmä spoločensky hodnotných (umelecká tvorba) Zámerná – sa riadi vedomým zámerom, cieľom (predstava stroja podľa výkresu)
Spontánna – nemá takéto zámerné usmernenie; predstavy sa vybavujú „samy“, niekedy sa človeku priamo vnucujú proti jeho vôli (snenie v spánku alebo v bdelosti) Uplatnenie fantázie v živote a vo výchove: Fantázia sa zďaleka neobmedzuje len na oblasť umenia a citového prežívania; má podstatný význam pri riešení mnohých druhov problémov. Pre vývoj dieťaťa má nezastupiteľnú úlohu hra a práve fantázia sa rozvíja v rôznych druhoch hry (hry námetové, tvorčie, stavebnice...)
8A
PAMÄŤ A UČENIE, FÁZY PAMÄTE, TYPY PAMÄTE, UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VYUČOVANÍ
Pamäť je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Tri fázy pamäte: 1) vštepovanie do pamäte – musím mať motív 2) pamätanie – samotné osvojovanie si poznatkov 3) reprodukcia – napr. odpoveď žiaka pri skúške (viem použiť naučené poznatky.) Typy pamäti: 1. názorno-obrazný – maliari 2. slovno-abstraktný – vedci 3. stredný Učenie – je pomerne trvalá zmena v potenciálnom správaní jedinca v dôsledku skúseností. Druhy učenia: 1. senzomotorické – osvojovanie zručností, návykov (šoférovanie, písanie...) 2. verbálne – zapamätanie slov 3. pamäťové – ako verbálne 4. pojmové – ide tu o abstrakciu a zovšeobecňovanie – je to osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety Uplatnenie pamäti vo vyučovaní a výchove: Prevod informácií z STM do LTM má rozhodujúci význam pre učenie, a preto pre upevnenie informácii V LTM existuje niekoľko stratégií, napr.: - členenie – látky na menšie celky - dôležitosť a záujem – zo strany detí o prednášanú látku; väčší záujem – viac si pamätajú - praktické použitie - vizuálne znázornenie, atď. S vyučovaním súvisí aj výchova – konkrétne študijné návyky, ktoré uľahčujú zapamätať si danú látku. Sú to napr.: - učenie v celkoch a po častiach – najprv látku prečítať celú a potom rozdeliť na časti - rečová a zraková pamäť – nahranie látky na audiokazetu - opakovanie - dochvíľnosť – začať s učením v stanovený čas, atď. (ak sa ti zdá, že je toho málo, môžeš sa naučiť ešte toto – na oklamanie nepriateľa :-) Druhy pamäte: - podľa charakteru psychickej aktivity: 1. pohybová – zapamätanie pohybov 2. emocionálna – zapamätanie citov
3. názorná – zapamätanie predstáv 4. slovno-logická – naše myšlienky - podľa charakteru celkovej činnosti: 5. úmyselná (pozri nižšie – ad 1) 6. neúmyselná - podľa dĺžky podržania materiálu: 7. krátkodobá (pozri nižšie – ad 2) 8. dlhodobá (pozri nižšie – ad 3) 9. operatívna senzorická – zapamätanie si cez zmysly 1) Mám úmysel niečo si zapamätať, ale niekedy si zapamätám aj to, čo nemám v úmysle. 2) Krátkodobá (STM – short term memory)- krátko si pamätáme to, čo sme sa naučili mechanicky. Ide o čas, v ktorom je vnímaná informácia pod vedomou kontrolou a myseľ ju aktívne spracúva – vyberá, kontroluje, premieňa a posúva do LTM. Kapacita tejto pamäte je obmedzená časovo i rozsahom. Dokáže si zapamätať spravidla 4 – 6 informácii. Vo vyučovacom procese je potrebné dať žiakom dostatok času na spracovanie informácii (krátke prestávky a striedanie aktivít počas hodiny). 3) Dlhodobá (LTM – long term memory) – dlho si pamätáme to, čo sme sa naučili logicky. Tvorí neobmedzený archív všetkých našich poznatkov, ktoré sú v nej usporiadané do určitého logického, alebo hierarchického systému. Sú v nej odlišne usporiadané statické informácie (odpovedajú na otázky „Kto?“, „Čo?“) a info. o procesoch, postupoch. Pomôcky pre zapamätanie si informácií v LTM: - mnemotechnické pomôcky – (napr.: Ak nás pri tom stretnú) - dialóg a monológ – 20% z počutia, 30% - z videnia, 50% - aj počuté aj videné, 70% - dialóg - elaborácia – poznám 2 pravdy a z nich si vyvodím tretiu – sylogizmus – až 90% si pamätám - syntéza – zhrnutie do jednej vety
9A
MYSLENIE, DEFINÍCIA, MYŠLIENKOVÉ OPERÁCIE, FORMY, DRUHY MYSLENIA. POJMOVÉ UČENIE
Myslenie je poznávací proces, pre ktorý je charakteristické, že sa skladá z vnútorných myšlienkových operácií. Prebieha vedome, nevedome (intuícia), proti vôli (vtieravé myslenie). Myšlienkové operácie: medzi ne patrí abstrakcia, zovšeobecňovanie, analýza, syntéza, zrovnávanie, triedenie... Formy myslenia: predstavujú rečovú podobu, v ktorej človek zachytáva výsledky svojho myslenia. Rozoznávame tri formy myslenia: 1. pojem – je odraz všeobecných a podstatných znakov predmetov a javov. 2. súd – vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami 3. úsudok – je dedukcia od všeobecného záveru k čiastočnému faktu – t.j. sylogizmus, napr.: Všetky kovy sú elektrovodivé. Olovo je kov. Z toho vyplýva – Olovo je elektrovodivé. Základné druhy myslenia: 1. konvergentné – také, pri ktorom sa používajú už známe postupy 2. divergentné – pri ktorom sa používajú neštandartné postupy. Smeruje k objaveniu nových postupov. Pojmové učenie: je osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety, ktoré okrem svojej odlišnosti vykazujú nejaké spoločné črty. Spočíva v tom, že človek sa naučí zovšeobecňovať a abstrahovať.
10A
REČ A JAZYK, ZLOŽKY JAZYKA A REČI, DRUHY REČI, PORUCHY REČI, VÝCHOVA REČI
Reč – komunikačný systém, schopnosť používať oznamovacie prostriedky. Človek má možnosť oznamovať svoje pocity, priania a myšlienky rôznym spôsobom, a to rečou hovorenou, písanou, posunkovou. Hovorená reč – je pôvodným a základným oznamovacím prostriedkom. Hovorenie – je činnosť, ktorou je hovorenie realizované Jazyk – je súhrn oznamovacích prostriedkov. Je to verbálna forma reči používaná určitou spoločenskou skupinou. Zložky reči: - hláska – základná jednotka reči - slabika – najmenšie spojenie hlások - slovo – spojenie hlások Zložky jazyka: - systém slovných znakov Druhy reči: - vnútorná – je to reč „pre seba“, ktorou myslíme. Človek ňou formuje svoje myšlienky. Táto reč je stručná a skrátená. - vonkajšia – ňou človek vyjadruje svoje myšlienky navonok, a to vo zvukovej forme – hovorená reč, alebo v písomnej podobe – písaná reč. Hovorená reč má svoje sprievodné javy (gestikulácia, intonácia...), písaná ich nemá, preto je psychologicky náročnejšia. Ľudské formy komunikácie: - neverbálna (gestá) - verbálna (hovorená alebo písaná reč) Poruchy reči – existuje viacero skupín porúch reči: - poruchy vývoja reči - výslovnosti - centrálne poruchy reči - neurózy reči - poruchy zvuku reči Výchova reči - k zámernej výchove reči patrí zabrániť akýmkoľvek poruchám v oznamovacom styku. Ak takéto poruchy vzniknú, je úlohou výchovy, aby poruchy podľa svojich možností odstránila. Logopédia je teda náuka o výchove reči a o predchádzaní a odstraňovaní porúch reči.
11A CITY. DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA CITOV. TYPY A DRUHY CITOV. VÝZNAM CITOV VO VÝCHOVE A PREVÝCHOVE City môžeme vymedziť ako prežívanie subjektívneho stavu a vzťahu k pôsobiacim podnetom a ľuďom pričom podstatným znakom tohto prežívania je príjemnosť alebo nepríjemnosť, priťahovanie alebo odpudzovanie. Druhy citov : 1) telesné (nižšie city) podnetom k vzniku týchto citov je činnosť alebo porucha organizmu (únava, sviežosť, bolesť,) stav uspokojenia alebo neuspokojenia biologických potrieb (hlad, smäd,). Citové reakcie sú tie city ktoré prežívame pri náhlom narušení rovnováhy organizmu s prostredím. Môžu byť slabé, stredné až veľmi silné. Veľmi
silné nazývame tiež afekty (zlosť, ľak, strach, plač,), ktorých priebeh môžeme len s ťažkosťou kontrolovať. 2) city spoločenského vedomia (vyššie city) tieto city sa prejavujú iba u človeka ich úroveň závisí od stupňa spoločenského rozvoja človeka a jeho sociálneho vedomia. K základným druhom vyšších citov patria : a) intelektuálne - hodnotí rozumové hľadisko b) estetické - hodnotí hľadisko krásy (umelecké dielo, príroda, oblečenie,) c) etické - prežíva človek pri dodržiavaní alebo porušovaní morálnych princípov (vina, spravodlivosť, výčitky svedomia, zodpovednosť) d) sociálne - sú tie ktoré prežívame vo vzťahu s inými ľuďmi ( družba, spolupatričnosť, kolegialita). City sú vážnym činiteľom v prežívaní a správaní človeka. Majú mimoriadny význam pre správny a všestranný rozvoj osobnosti ba sú jeho nevyhnutnou podmienkou. Pomáhajú človekovi osvojiť si kladné črty osobnosti a podmieňujú jeho bohatý vnútorný život. Citový zápal človeka znásobuje jeho sily a vytrvalosť.
12A
VÔĽA. DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA. FÁZY ČINITELE A VLASTNOSTI VÔĽOVÉHO KONANIA. VEDOMOSTNÁ A PROFESIONÁLNA AŠPIRÁCIA.
Vôľa je psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vedome vytýčených cieľov a prekonáva prekážky. 3 základné fázy vôľového konania. A) Príprava vôľového konania - Základom každého vôľového konania sú motívy konania. Sú podnetom i hnacou silou počas jeho realizácie. Motívy môžu byť veľmi rozmanité (príkaz, záujmy, potreby,) B) Rozhodovanie - Je to proces zvažovania jednotlivých motívov pre ten alebo onen cieľ ako aj dosiahnutie cieľa na základe predvídania následkov. Ak sa stretávajú protichodné motívy prichádza konflikt rozhodnutia. C) Uskutočňovanie rozhodnutia - je to posledná etapa v ktorej sa uskutočňuje rozhodnutie na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Spravidla zahrňuje určenie spôsobu ako dosiahnuť cieľ. Pri realizácii tohto cieľa človek často naráža na rozličné prekážky. Reakcia na tieto prekážky je buď a) útok na prekážku a zdolanie. b)rezignácia. c)náhradný cieľ, ktorý môže ale aj nemusí uspokojiť. Štruktúra vôľového konania : Uvedomenie si potreby → myšlienka, uvedomenie si cieľa → boj motívov → predvídanie následkov → voľba spôsobu činností → realizácia rozhodnutia → prekážky → cieľ. Ašpiráciou označujeme smerovanie k istým hodnotám, ktoré sú stelesnené vo vytýčených cieľoch. Ašpirácie charakterizujú osobnosť z toho hľadiska či je primeraná alebo neprimeraná schopnostiam.
13A
POZORNOSŤ AKO PSYCHICKÝ STAV. DRUHY A VLASTNOSTI POZORNOSTI. VÝZNAM PRE VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES.
Pozornosť je pojem, ktorý je v psychológií dosť nejasne oddeľovaný od iných pojmov, napr. od záujmu a vedomia. Stupeň sústredenosti človeka môže kolísať od stupňa úplnej rozptýlenosti (napr. keď očami "ideme" po riadkoch učebnice, ale neuvedomujeme si, čo čítame), až po stupeň plného sústredenia (napr. keď pri čítaní napínavej knihy nevnímame, čo sa okolo nás deje). Pozornosť je teda psychický stav človeka, ktorý sa prejavuje v zameranosti a
sústredenosti vedomia. Podnety, na ktoré sa zameriava naše vedomie, nazývame predmetmi pozornosti: 1. vonkajšieho sveta (prednáška, obraz ...) 2. vlastné prežívanie (obsah spomienok, myslenia, citov ...) 3. podnety z vlastného organizmu (bolesť) 4. vlastná činnosť a správanie Vlastnostipozornosti: 1. stálosť (dĺžka sústredenia pozornosti na ten istý predmet) 2. rozdeľovanie (schopnosť venovať súčastne pozornosť dvom alebo viacerým predmetom) 3. rozsah (je daný počtom predmetov, ktoré pozornosť naraz obsiahne) 4. prenášanie (schopnosť rýchle premiestňovať pozornosť z jedného predmetu na druhý) D r u h y p o z o r n o s t i: Neúmyselná (mimovoľná) pozornosť je taká, ktorú vzbudzujú a udržiavajú osobitosti pôsobiacich podnetov. Pri podnetoch vonkajšieho prostredia je to najmä ich: sila (hrom, výstrel) veľkosť (hrad) Neúmyselnú pozornosť môžu vyvolať aj také podnety, ktoré sú pre istých ľudí "zvláštne" iba v dôsledku ich skúseností. Tak napr. nadšeného obdivovateľa futbalu upúta plagát oznamujúci futbalový zápas; biológa upúta kniha prinášajúca nové poznatky v jeho odbore a pod. Úmyselná (zámerná) pozornosť je taká, ktorú človek vzbudzuje a udržiava vlastným vôľovým úsilím. Je to proces vedomého sústredenia sa na istý predmet. Vyskytuje sa často pri takých činnostiach, ktoré nás "samy osebe nezaujímajú", ale ktoré z akýchkoľvek dôvodov musíme vykonávať. Je náročnejšia, nepomerne viac vyčerpáva ako mimovoľná pozornosť.Jej rozvoj úzko súvisí s rozvojom vôle, myslenia a charakteru. Význam pre výchovno-vzdelávací proces. Treba učit deti pozornosti a snažiť sa ich vychovávať k tomu aby sa vedeli zamerať na podstatné veci a dokázali sa na ne sústrediť.
14A
OSOBNOSŤ. DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA OSOBNOSTI. VLASTNOSTI OSOBNOSTI. ŽIAK AKO OSOBNOSŤ.
Pojem osobnosti Pochádza z latinského slova – persona, ktoré sa prekladá ako osoba. Pôvodne tento termín sa používal na označenie masky herca a neskôr na označenie roly ktorú hrá človek v živote. Osobnosť je jednota medzi jednotlivými zložkami človeka. Osobnosť formuje aj prostredie v ktorom sa nachádza a žije. Definícia osobnosti: Osobnosť je súhrn psychických vlastností alebo osobitostí indivídua. Charakteristika osobnosti: Vnútorná charakteristika – sa prejavuje cez jeho slovný a písomný prejav Vonkajšia charakteristika – zachytávajú javovú stránku osobnosti. Sú to spôsoby správania ( správanie je každý prejav živého systému): reakcie, odpovede, konanie.
Vlastnosti osobnosti: Sú popisnými prvkami osobnostnej štruktúry. Vlastnosti sú danosti, ktoré existujú u človeka reálne. Vyjadrujú javovú stránku osobnosti. Vlastnosti sú pozorovateľné a črty odvodzujeme od vypozorovaných vlastností. Rozdelenie: Všeobecné- ktoré podmieňujú úspešnosť vykonávania mnohých činností( múdrosť) Špecifické – umožňujú vykonávať špeciálne druhy ľudskej činnosti. Žiak ako osobnosť Každého žiaka treba chápať a pristupovať k nemu ako k osobnosti, ktorá si vyžaduje svoj špecifický prístup. Treba rozvíjať a budovať jednotlivé vlastnosti u žiaka aby sa stal vyrovnanou osobnosťou.
15A
TEMPERAMENTNOSŤ, CHARAKTER A SCHOPNOSTI. OSOBITNOSTI A UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VYUČOVANÍ.
Temperament je spôsob charakterizovania osoby. V hostórií psychológie, ale aj v súčasnosti, sa ľudia zatrieďovali do rozličných typov podľa istých prevládajúcich charakteristík (fyziologických, psychologických,...). Zo starovekého Grécka sa nám zachovala typológia štyroch temperamentov (podľa gréc. lekárov Hippokrata a Galena). Táto typológia sa stala všeobecne používanou a vychádza z predstavy, že temperament človeka závisí od prevládania jednej zo štyroch telesných tekutín v organizme – od krvi (sanguis), hlienu (phlegma), žlče (cholé) a čiernej žlče (melan-cholé) • Sangvinik – sa vyznačuje nestálou povahou, živosťou, pohyblivosťou, rýchlym vznikom a striedaním nehlbokých citových vzplanutí. Býva veselý, optimistický, dobromyseľný, spoločenský, Rýchlo sa nadchýna a jeho nadšenie rýchlo opadá. • Cholerik – je výbušnej povahy, ťažko sa ovláda, vznikajú u neho náhle , silné emocionálne reakcie. je neprispôsobivý a netolerantný. • Flegmatik - sa vyznačuje pokojnou povahou, pomalým nástupom a málo výrazným prejavom citových reakcií. Zachováva si odstup a reaguje racionálne i v náročných situáciách. Nepodlieha náladám , býva spoľahlivý. • Melancholik - je skôr uzavretý, nesmelý, prevláda u neho smutná nálada, býva depresívnejší, precitlivevší, horšie prispôsobivý, city vznikajú pomaly, ale sú trvácne. C.G. JUNG zaviedol vo svojej typológií pojmy introverzia a extroverzia. • Introvert – je uzavretý človek žijúci bohatým vnútorným životom, menej komunikuje s okolím, nespoločenský. • Extrovert – je naopak veľmi spoločenský, ľahko nadväzuje kontakty, je povrchnejší. Typológie nikdy nevystihujú celú osobnosť, ale vždy iba niektorú jej stránku. Nikto však nespĺňa všetky kritéria na zaradenie do ktoréhokoľvek typu bez výhrady. Predstavujú užitočnú pomoc vtedy, keď potrebujeme osobnosť nejakým spôsobom opísať, zatriediť ju. Zároveň však ľahko zvádzajú k istému schematizmu, ktorý môže byť nebezpečný v prístupe ku konkrétnym ľuďom.
16A
VÝVIN PSYCHIKY V PREDŠKOLSKOM VEKU. ZMYSLOVÁ , CITOVÁ A ROZUMOVÁ VÝCHOVA.
Najznámejším modelom vývoja osobnosti je Eriksonov model. Na rozdiel od Freudovej teórie zahŕňa nielen psychickú dimenziu človeka, ale aj jeho vzťah k vlastného prostrediu. Erikson popisuje psychický vývoj človeka ako harmonickú následnosť ôsmich vývojových fáz. V každej fáze má človek dosiahnuť určitý cieľ. Sú to nasledujúca úlohy: 1. Rané detstvo – nadobudnutie základnej dôvery 2. Detstvo – nadobudnutie autonómie 3. Vek hier – nadobudnutie zmyslu pre iniciatívu 4. Školský vek – nadobudnutie zmyslu pre kompetentnosť 5. Obdobie dospievania – nadobudnutie osobnej identity 6. Mladosť – nadobudnutie intimity 7. Dospelosť – nadobudnutie tvorivosti 8. Zrelosť – nadobudnutie celistvosti osobnosti Každá etapa vývoja vyplýva z predchádzajúcej fázy a je predpokladom nasledujúcej etapy. Všetky fázy sú spojené s kruhom života a od ich harmonického priebehu závisí celkový rozvoj osobnosti. Ak sa v niektorom období nedosiahne cieľ jemu vlastný, táto potreba sa presúva do iného obdobia, vyžaduje však vynaloženie väčšej energie, aby sa vyrovnal skok vo vývoji. Centrálnym pojmom Eriksonovho modelu je osobná identita človeka. Jej nadobudnutie je výsledkom psychických charakteristík a výchovných skúseností v harmonickom celku. 1. Rané detstvo ( 2 – 3 mes.) – táto fáza je základom všetkých ostatných a pozitívne či negatívne ovplyvňuje celý zvyšok vývinu osobnosti. Základná dôvera sa rodí zo zväzku dieťaťa s matkou v prvých týždňoch a mesiacoch života. Dieťa ju nadobudne, ak má skúsenosť bezpodmienečného prijatia a dôvery zo strany matky. Dieťa sa začína začleňovať do spoločnosti, ktorá je okolo neho ( otec, matka ) = RODINA. Prebieha prvá socializácia. 2. Detstvo ( 2 – 4 rok) – začína nadobúdať svoje povedomie. Zisťuje, že už dokáže niečo samé. V tomto období je dôležité aby rodičia dávali menej príkazov, zákazov a mali by byť dobre premyslené ( nemalo by sa stať, že otec niečo zakáže a matka to povolí ). Zároveň je to aj obdobie prvých slov, ktoré dieťa tvorí. Podľa Lewisa má dieťa 6 slov – arche ( dada, nana, mama, baba, papa, tata ), ktoré si opakuje a na základe týchto slov si vytvára pojmy. Pr. ak povie mama príde tá, ktorá sa o neho stará – na tomto základe priradí objekt k danému slovu. 3. Vek hier ( 3 – 6 rok) – má širšie pole činnosti a lepšiu schopnosť komunikovať slovne. Správa sa sociálne, reaguje na iného človeka ako protiklad k svojmu ,,ja“, je schopné súcitu a empatie, vie vnímať očakávanie iných. Chápe emocionálne účinky vyjadrených pocitov. Dokáže obdivovať prírodu, je otvorené na zážitky. Toto obdobie je obdobím iniciatívy a je potrebné, aby jeho iniciatíva nebola zlomená. Veľmi dôležitá je úloha rodičov – zvlášť forma ich komunikácie. Dieťa nesmie mať pocit beznádeje, nešťastia rodičov, zlého zaobchádzania, ale ani prehnanej starostlivosti. Dôsledkom takejto situácie môže byť narušený vývoj osobnosti dieťaťa.. – malá sebadôvera, nízka sociálna kompetencia, psychologický stres. Tu sa nástojčivejšie ako predtým prejavuje potreba otca. Dieťa musí mať pocit, že prejavom lásky k jednému z rodičov nestráca toho druhého.
17A
VÝVIN PSYCHIKY V MLADŠOM ŠKOLSKOM VEKU. ROZVOJ POZNÁVACÍCH PROCESOV. VÝZNAM ŠKOLY.
Vstup do školského prostredia je pre dieťa okamihom veľkej zmeny. Z intímneho rodinného prostredia sa veľkú časť dňa ocitá v prostredí, ktoré už preň nie je jednoznačne priaznivé a chápavé. Musí sa učiť nadväzovať a udržiavať vzťahy so svojimi rovesníkmi i s dospelými, ktorí mu niesú natoľko blízki ako rodičia a súrodenci. Do zorného uhla dieťaťa sa dostáva stále väčší celok sveta, v ktorom si musí nájsť vlastné miesto. Šesťročné dieťa má však stále väčšiu schopnosť nadväzovať vzťahy so všetkými a zároveň rastie jeho autonómia a stálosť, čo je predpokladom budúcej celistvosti osobnosti. Je schopné stále samostatnejšie sa rozhodovať. Mentálne schopnosti školáka sú prispôsobené novým úlohám. Má väčšiu výdrž, schopnosť koncentrácie a pozorovania vecí a javov a vie aktívne riadiť svoje vlastné impulzy. Výchovné nároky sú kladené na rodičov i vychovávateľov. je potrebné v dieťati vedomie vlastného bytia, pomôcť mu odpútať sa od rodiny, získať k rodičom autonómny vzťah. Pritesný vzťah s rodičmi vyvoláva strach zo školy. Zlyhanie výchovy v tomto období môže mať za následok problémy pri nadväzovaní medziľudských vzťahov. Toto obdobie je dôležité pri budovaní vlastnej identity práve vytváraním nových sociálnych väzieb. Negatíva: škola poskytuje štandard, ktorý je pre nadpriemerné deti nevyhovujúce.
18A
CHARAKTERISTIKA PUBERTY A ADOLESCENCIE. RASTOVÉ A FYZIOLOGICKÉ ZMENY ORGANIZMU. VÝCHOVNÉ OSOBITOSTI.
Erikson (Puberta, adolescencia) Získavanie vlastnej identity, povedomie vlastného "Ja". Formovanie identity je podmienené spoločnosťou a kultúrou, v kt. človek žije. Základom je hlboký pocit spolupatričnosti v nejakom celku spoločnosti, kt. má zmysel, istota pevného miesta vo vlastnom prostredí a zodpovednosť v určitej spoločnosti do ktorej patrí a kde zdieľa rovnaké ciele a nádeje. Tento proces je charakterizovaný momentmi kríz. Prekonaním jednej krízy sa človek dostane do nasledujúcej vývojovej fázy. Dosiahnutie osobnej identity sa prejavuje schopnosťou odpovedať si na otázky Kto som? Aké je moje poslanie v spoločnosti? ako aj pocitom vnútornej harmónie a vyrovnanosti s týmito otázkami. V období puberty dochádza k hormonáknym zmenám, pohlavnému dospievaniu a schopnosti reprodukcie. Dochádza k búrke citov, citovej rozkolísanosti, priateľstvo k inému pohlaviu, až láska, nestálosť , nevyrovnanosť, podráždenosť, vášnivosť. V morálke dochádza k protirečeniam, poruchy správania. Adolescent - povolanie je predmetom fantázie, hľadá vl. identitu a zmysel života, hľadá ideál, hľadá oporu, niekoho komu by sa mohol zdôveriť. Má narušené porozumenie s rodičmi, generačný problém, probl. podriadenia sa vonk. požiadavkám. Pociťuje negatívne city k sebe, je bez vl. názoru, odmieta novoty, iných prijíma takých akí sú. Nemá životný program, je nestály záhaľčivý, oddaný zábavám. Dôležitý je voči nim správny vých. postup, dôvera, čas, komunikácia, uznanie poz. stránok.
19A
ZÁKLADNÉ PORUCHY VO VÝVINE PSYCHIKY. VPLYV ENDOGÉNNYCH A EXOGÉNNYCH FAKTOROV. PORUCHY VO VÝVINE INTELEKTU.
Ak je narušená harmónia vo vývine určitých funkcií dieťaťa, hovoríme o disharmonickom vývine. Niektoré funkcie sa vyvíjajú normálne, ale iné v porovnaní s priemerom výrazne zaostávajú alebo naopak napredujú. Psychické poruchy sú veľmi rozšírené. Často sa stretávame s neurózami, depresiami, prejavmi psychopatie i s mentálnymi retardáciami a demenciami. Endogénne faktory : Sú také, ktoré pôsobia na daný stav z vnútra, teda sú spôsobené v organizme samom a človek ich môže mať bez vplyvu vonkajšieho prostredia. Napr. dedične, vrodene. (Demencie, vrodená schizofrénia.......) Exogénne faktory : Sú také, ktoré na človeka a na poruchy pôsobia z vonku, teda vplyv okolia, vývoj psychiky jednotlivca. (Depresie a mánie, neurózy a fóbie, získaná schizofrénia...) Demencie: Poznáme jednoduchú a kombinovanú. Je charakterizovaná súborom príznakov, ktoré vznikli ako následok chorobného procesu v mozgu a narušenia viacerých funkcií, vrátane pamäte, myslenia, orientácia... Dementný jedinec ťažko reaguje na nové situácie a reaguje neprimeraným spôsobom. Schizofrénia: Je to ťažká duševná choroba, rozdvojenie osobnosti. Človeka sa dotýkajú témy, ktorým nedokáže dať adekvátnu odpoveď. Psychický stav človeka, rozum prestáva byť pánom myslenia – stane sa otrokom toho-ktorého záujmu.. Chorý je nevyvrátiteľne presvedčený o svojom blude, má poruchy jednania, správania. Depresia: Citový stav doprevádzaný hlbokým smútkom, obavami , pocitmi viny, stratou zvyčajných záujmov. Môže byť exogénna – má vonkajšiu príčinu a endogénna – vzniká z vnútornej príčiny, nie ako následok situácie. Mánia: Aktívny človek, ktorý musí stále niečo robiť, potrebuje stálu aktivitu. Neurózy: Nie sú spojené s fyzickou poruchou, telesným poškodením, Strach, tréma, prílišné potenie... Neuróza vzniká z konfliktu medzi dvoma tendenciami vo mne, ktoré neviem vyriešiť. (pozitívna – negatívna alebo z dvoch rovnakých.) Delia sa na úzkostné (panika, strach, klaustrofóbia, tafetofóbia) a na nutkavé (obscesia – vtieravosť, kompulzia – nutkavosť) Schizoidné poruchy: Sú to poruchy osobnosti. Človek uprednostňuje pobyt vo vlastnom svete, ktorý je vyplnený fantáziou, samotárstvom a kľudom. Je zahľadený do vlastného sveta. Nemá potrebu vyjadrovať svoje city – emočný chlad. Majú sklon k filozofovaniu. Verejnosť ich pokladá za divných no neškodných bláznov. Poruchy intelektu. LMD: (ľahká mozgová dysfunkcia) Môže mať viaceré príčiny. Počas pôrodu alebo po ňom môže vzniknúť drobné poškodenie mozgu, ktoré sa môže prejaviť až pri zaťažení v škole. Je dôležité, že to nie je spôsobené zlou výchovou a dieťa nemožno „prevychovať“. Základnou výchvnou zložkou je tu trpezlivosť a pochopenie. Črty – Motorické oslabenie, neposednosť, impulzívnosť, emočná labilita, telesná neobratnosť. Do tejto skupiny patria hyperaktívne deti. Iné poruchy : Dyslexia, dysgrafia, nadpriemerne nadané deti.
20A UPLATNENIE PSYCHOLÓGIE V INÝCH VEDÁCH A V SPOLOČENSKEJ PRAX Psychológia je vedou, umením i remeslom zároveň. Je síce samostatnou vedou, no potrebuje i podporné vedy, tak ako i z nej vychádzajú ďalšie dielčie vedné disciplíny. Psychické prejavy človeka sú napríklad podmienené biologickými a jednak sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi. Ďalším zdrojom sú humanitné vedy (história, jazyky, ....) Spätosť s vedami : 1. Biológiou – vývoj dieťaťa a jeho vplyv na vývoj psychológie jedinca, ale psychológia môže tiež ovplyvniť biológiu. 2. Sociológiou – vplyv kultúry, no i naopak ( nadrasa – Hitler) 3. Filozofiou – dáva jej formu a metafyzické formulácie 4. Pedagogikou – pedagogika potrebuje psychológiu Psychológiu môžeme veľmi stručne rozdeliť: • Filozofická – má princípy, ktoré sa nemenia, axiómy, vysvetlenia a nemenné závery. • Dynamická – zaoberá sa pozorovaním, opisom, podáva vysvetlenia javov. Závery sú tvorené ako hypotézy. Podlieha stálej zmene. Schéma štruktúry psychologických vied: A: Teoretická psychológia 1. Základné psychologické vedy : podávajú opis psychologických javov. Má všeobecný ráz. • Všeobecná psych. – základné a všeobecné otázky vrátane filozofických (pojmy, definície......) • Ontogenetická psych. – skúma vývoj psychologických javov od narodenia po smrť. • Psychopatologická psych. – zaoberá sa chorobnými zmenami. 2. Špeciálne psych. vedy : • Zoopsychológia – získava poznatky zo života zvierat. • Biologická psych. – vzťahy medzi psychológiou a biológiou. • Sociálna psych. – vplyv prostredia na psychiku a naopak. • Diferenciálna psych. – skúma rozdiely medzi ľuďmi a ich správaním sa. B: Aplikovaná psychológia – využíva psychologické poznatky a aplikuje ich na zákonitosti v činnosti človeka na rôznych úsekoch spoločenskej a výrobnej praxe. 1. Pedagogická psych. – skúma človeka v podmienkach výchovy. 2. Psychológia práce – skúma človeka v podmienkach práce. 3. Klinická psych. – zaoberá sa poznávaním a diagnostikou psychických porúch, defektov a chorôb.(napr. psychoterapia psychohygiena) 4. Poradenská psych. – poradenstvo (školské poradne, manželské poradne) 5. Psychológia trhu – skúma človeka a jeho správanie v ekonomických podmienkach. 6. Psychológia riadenia – personálny management, strategický manag., psych. marketingu.
