1 VÝCHODISKÁ A CHARAKTER SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO ROMANTIZMU Možno definovať romantizmus?
Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus. Charakter slovenského literárneho romantizmu. Štúrovci či romantici?
Čo je to romantizmus? Túto otázku položil francúzsky básnik, románopisec a kritik Rémy de Gourmont pred viac ako storočím, rovnako sa pýtal slovenský literárny vedec Alexander Matuška v 70. rokoch 20. storočia a aj literárny historik Cyril Kraus v roku 1999. Definitívnu odpoveď neponúkli ani oni, ani nik iný, lebo spoľahlivá, jednoznačná odpoveď zrejme ani nie je možná. Neexistuje fixný model romantizmu ako umeleckého smeru, pretože jednotlivé umelecké podoby romantizmu (výtvarný, hudobný a literárny romantizmus) charakterizujú okrem spoločných aj odlišné znaky. Nebude jednoduché definovať ani užšie vymedzený model romantizmu ako literárneho smeru, lebo ide o jav variabilne realizovaný v jednotlivých národných literatúrach, v germánsko-románskych literatúrach sa vzhľadom na odlišné politické a kultúrne východiská bude literárny romantizmus prejavovať inak ako v slovanských literatúrach. Na nasledujúcich stranách nebudeme teda uvažovať o širokom umeleckom modeli romantizmu, ktorý by zahŕňal hudobné, výtvarné i slovesné umenie, ale ani o abstraktnom (svetovom) literárnom romantizme, ale o konkrétnej realizácii romantizmu v slovenskej literatúre. Romantizmus
výtvarný Eugéne Delacroix John Constable
románsko-germánsky
hudobný Robert Schumann Frédéric Chopin
literárny
maďarský Sándor Petőfi, János Arany
slovanský
anglický G. G. Byron, John Keats Percy B. Shelley
ruský A.S. Puškin M. J. Lermontov
poľský Adam Mickiewicz Juliusz Slowacki
francúzsky Victor Hugo Gerard de Nerval
ukrajinský Taras H. Ševčenko
Karel Hynek Mácha Karel Jaromír Erben
nemecký Novalis Heinrich Heine
južnoslovanský Branko Radičević Petar Petrovič-Njegoš France Prešeren
český
slovenský
10
1.1 Klasicizmus ~ preromantizmus ~ romantizmus
Klasicizmus ~ romantizmus „Romantizmus vznikol a vyvíjal sa v opozícii proti klasicizmu“ (Kraus 1999, s. 7), no v slovenskom literárnom romantizme nejde o radikálne popretie klasicistickej poetiky, „v slovenskej literatúre sa prechod od klasicistickej estetiky
Analyzujte postoje literárnych historikov k vzťahu klasicizmu a romantizmu.
k romantickej uskutočňoval v podobe postupného prerastania a pretvárania estetických ideálov“ (Hvišč 1971, s. 85), „konflikt medzi klasicistami a romantikmi až na jednotlivosti obišiel estetické problémy“ (Čepan 1993, s. 62). Klasická polarita klasicizmu a romantizmu prestala byť axiómou literárnej histórie v poslednej tretine 20. storočia (Horyna 2005, s. 92). Na Slovensku sa v podstate ani nevytvorili podmienky na radikálne prehodnotenie klasicizmu romantizmom. Filozofia racionalizmu a myšlienky osvietenského hnutia, ktoré predstavujú ideové podložie klasicizmu, ostávajú na Slovensku pevne späté s kresťanstvom a národnými požiadavkami, a to výrazne ovplyvňuje aj slovenský romantizmus, preto diferenciácia medzi slovenským klasicizmom a romantizmom nebude tak výrazná ako v románsko-germánskych literatúrach. Netreba zabúdať na skutočnosť, že literárne začiatky väčšiny romantikov majú klasicistickú podobu v oblasti verzologickej (použitie časomiery), genologickej (výber klasicistických žánrov ako óda či selanka), témy (oslavné a príležitostné témy, epické stvárnenie veľkomoravskej doby), príkladom môžu byť viaceré české epické básne z prvotín Janka Kráľa, v ktorých básnik využil časomieru (Smrt Světopluka – krále Velko-Moravského, Zlomok o boji medzi Poliakmi a Rusmi), postupne však časomerné či sylabotonické veršovanie nahradí sylabizmus. Poézia prechádza od monumentálneho k spevnému veršu, próza od klasicistickej, humanistickej vety k vete živej reči (Sabol 1995, s. 89). Rozdiel identifikovať
medzi aj
klasicizmom
v koncepcii
možno
a romantizmom
prírody.
Oproti
útulnosti
biedermeierovských zátiší stojí tenzívna vertikalita romantického
Heglova interpretácia antickej a romantickej architektúry Kým antickú budovu charakterizuje otvorenosť do vonkajšieho priestoru, ktorá signalizuje harmóniu vonkajška a vnútrajška, romantická stavba je uzavretá, symbolizuje individualitu oddelenú od vonkajšieho sveta.
priestoru. Romantická poézia ťaží z opozície hore a dole (v etickej, tematickej, motivickej a/alebo v priestorovej rovine), z napätia, ktoré vzniká dramatickým, nepredvídateľným pohybom subjektu či živlov, tvarovaním vertikálneho priestoru, pričom sémantická protikladnosť antoným podľa Jána Findru (2004, s. 45) je zdrojom expresivity, s ktorou je spojené emocionálno-estetické pôsobenie textov. 11
Autori romantizmu modelujú priestor vo svojich textoch vertikálne.1 Kým klasicistický priestor sa vyznačuje poriadkom, cyklickou premenlivosťou, stabilitou a hlavne kultivovanosťou vnesenou do prírodného sveta človekom, čo sa odrazilo vo frekventovanosti obrazov záhrad, parkov a pasienkov,2 literárny romantizmus volí diametrálne odlišné priestory – charakteristické výraznou vertikalitou, neupravenosťou, dramatickosťou. V rámci mimetickej topografie (vzťah medzi literárnym priestorom a skutočnosťou) predstavujú určujúci slovenský romantický priestor Tatry. Synekdochicky zastupujú vlasť, v diele slovenských romantikov fungujú ako identifikačný znak národa a jedinca a majú aj ohraničujúcu, vymedzujúcu a ochrannú funkciu. Symbolizujú stálosť, pevnosť, neochvejnosť v premenlivosti času, a tak sa celkom pochopiteľne stávajú aj priestorom vyjadrujúcim mravnú silu a v mesianistickom texte nadobúdajú až sakrálne rozmery v stotožnení s chrámom Božím. V mesianizme sa pri mimetizácii priestoru Tatier najviac zvýšila diskrepancia medzi skutočnosťou a básnickým obrazom. Motív Tatier je v slovenskom romantizme podaný „ako čosi dynamické, čo je obklopené vzruchom a napätím (...) takmer vždy je symbol Tatier súčasťou širšie ponímaného obrazu chmár a približujúcej sa búrky“ (Šmatlák 1979, s. 67). Neovládateľné živly konfrontované so stálosťou Tatier zvyšujú intenzitu, dramatickosť, dynamiku a tenziu výpovede slovenského romantika. Tatry zastupujú na temporálnej rovine pretrvávanie, večnosť, čo sa spája s axiologickou rovinou, lebo to, čo pretrváva, má hodnotu. (Mihalková 2013a, s. 98 – 99). Tvorba romantikov sa vďaka zvýšenej subjektivite, ktorá sa prejavuje v osobnejšom vzťahu k priestoru, stáva regionálne stratifikovanou, podľa rodiska alebo podľa miesta pôsobenia (Bohuš Nosák-Nezabudov – básnik Šariša, Samo Tomášik – prozaik Gemera). Slovenské toponymá sa vyskytujú aj v klasicizme (Ján Hollý Na Mlíč, Juraj Palkovič Óda na horu Sinec), no odlišný je genologický i motivický kontext, toponymá sú v klasicizme predmetom oslavy v óde alebo idylického stvárnenia v selanke, v slovenskom romantizme sú súčasťou melancholickej dumy či dramatického príbehu v národnobuditeľskej historickej próze. „Zatímco však klasicisté a osvícenci zdůrazňují univerzálnost, případně ideálnost přírody jako zdroj všech uměleckých hodnot, romantici se opírají především o představu autentičnosti a spontánnosti, která se zakládá na individuálním citu, jenž tvoří nejdůležitější složku básně.“ (Hrbata 2005, s. 18). Kým v predchádzajúcom, klasicistickom období volí Ján 1
Vertikálne tvarovanie priestoru sa uplatnilo v poézii Janka Kráľa, Mikuláša Dohnányho, Janka Matúšku, ale aj v tvorbe Sama Chalupku: „Vysočizné bralie, hlboké priepaste: / Lietalo ponad ne sokolov dvanáste.“ (Chalupka 2008, s. 51). 2 Široké obzory a modravé diaľky romantikov namiesto kvetnatých záhrad a lúk klasicizmu, miesto vlasteneckého slávika zaujíma orol a sokol, symboly slobody, vysokého letu ducha (Pišút 1938, s. 213).
12
Kollár hydronymá slovanské (v znelkách Sála, Labe, Vltava), romantickí básnici v snahe o vyjadrenie slovenskosti, jej špecifickosti vyberajú rieky rýdzo slovenské (prameňom i ústím):
Hron (Andrej Sládkovič),
Rimavu (Ján Francisci-Rimavský, Ján Botto),
Oravu (Janko Matúška),
Váh (Mikuláš Dohnány, Jozef Miloslav Hurban),
Torysu (Bohuš Nosák-Nezabudov).
Mimetizácia prírodného priestoru v klasicizme sa vyznačuje statickosťou alebo predvídateľnou, cyklickou dynamickosťou, svetelnosťou, viditeľnosťou, v romantizme skôr nepredvídateľnosťou, nejasnosťou kontúr, slabou viditeľnosťou (motívy noci, tieňa, hmly). Priestorové stratifikácie lyrickej výpovede v klasicizme a v romantizme sú odlišné, okrem posunu od slovanského k slovenskému dochádza k zvýšeniu záujmu o vnútorný (subjektívny, psychický) priestor. Fixovaný estetický ideál klasicizmu vystriedal v romantizme dôraz na básnickú prax, pričom subjekt tvorcu nie je obmedzovaný poetickými pravidlami, konvenciou, volí žánre, ktoré tvorivú slobodu svojou modifikovateľnosťou podporujú, teda často žánre synkretické. Romantizmus oproti klasicistickej dogme o univerzálnosti vkusu presadzuje chápanie literatúry ako výrazu života. Jednotlivé literárne obdobia sa diferencujú aj použitím odlišného verzifikačného systému,3
kým
v klasicizme
básnici
uprednostňovali
stopovo
(časomerne
alebo
sylabotonicky) organizovaný verš, v romantizme dominuje sylabický veršový systém. Ironizujúco sa o príklone romantikov k sylabickosti vyjadril vo svojich Žihadliciach Jonáš Záborský, čím sa opäť potvrdzuje nejednoznačnosť binarity klasicizmus – romantizmus, ich vzájomné prelínanie v čase (Záborského knihy vychádzajú na začiatku 50. rokov 19. storočia, teda v čase, keď romantizmus už bol v slovenskej literatúre etablovaný): Staré a nové básnictvo Čas merali starší, naši sylaby básnici číslia; div-li, že večnoveké tých knihy, týchto hrubé? (Záborský 1989b, s. 255).
3
Verzifikačný systém – spôsob rytmickej výstavby verša, určený komplexom vnútorne spätých a hierarchizovaných prvkov, ktorých organizáciu konštituuje verš, tiež verzifikácia – náuka o typoch, postupoch veršovania, o druhoch veršov (Štraus 2003, s. 61).
13
Klasicizmus svojím štýlom oslovuje vzdelaneckú vrstvu, romantizmus má ambíciu osloviť širšie vrstvy obyvateľstva, použitím hovorového jazyka, jazyka príbuzného jazyku ľudovej slovesnosti sa zvýrazňuje jeho komunikatívnosť. Romantická impulzívnosť, senzitívnosť stojí oproti racionálnemu hodnoteniu sveta klasicistom. Podľa Karola Kuzmányho klasicizmus „určité umny spředmětňuje“ a romantizmus „určité předměty zumňuje“, teda zduchovňuje predmetnosť (podľa Čepana 1993, s. 69).
Literárny smer Oblasť ideologická
poetologická
Klasicizmus
Romantizmus
filozofia osvietenstva, racionalizmu (René Descarte)
filozofia idealizmu (G. W. F. Hegel, F. W. J. Schelling), neskoré osvietenstvo Herdera, raný romantizmus Schlegela
kauzálno-racionalistické myslenie, rozumové poznanie
dialekticko-idealistické myslenie, intuitívne poznanie
objektívny, racionalistický dualistický princíp
monistická totalita romantického „ducha a predmetnosti“
ideál skutočnosti a uzavretosti
vnútorná nekonečnosť a otvorenosť
celistvé, vyrovnané, harmonické
rozpad, disharmónia
vzorom antická literatúra
vzorom folklór (transformácia)
striktné dodržiavanie pevných poetických pravidiel
dôraz na subjekt tvorcu (bez obmedzenia pravidlami, konvenciami)
fixovaný estetický ideál
básnická prax, senzitívnosť, fantázia, impulzívnosť, nespútaná predstavivosť
vzťah k svetu identita vnútra a vonkajšku (subjektu a objektu, vonkajšieho sveta a ľudského vnútra)
protiklad (narušenie identity), dominancia vnútra (cez ja i svet)
žánrová
epos, óda, žalospev, selanka
balada, pieseň, duma, historická próza
tematická
slovanské vlastenectvo, bratstvo, cyrilo-metodská tradícia príroda ako rámec
subjektívnosť, individuálnosť príroda ako súčasť prežívania človeka
formová (výrazová)
sylabotonický veršový systém (J. Palkovič, B. Tablic) a časomerný systém (J. Hollý, J. Kollár)
sylabický veršový systém
metonýmia
metafora Tab. č. 1 Porovnanie znakov klasicizmu a romantizmu Zdroj: Čepan 1993, Kraus 1999. 14
Pracovný list č. 1 Analyzujte báseň Jána Hollého a Jána Botta na základe diferenciácie klasicizmu a romantizmu v tabuľke č. 1. Ján Hollý: Na Umku Umko tatranská, čo hravími lutni Strunmi zátvrdlé jako skalska srdca Zmakčuješ, trúchlé čo novú opájáš Srdca radosťú! Též čo mláďencov z veselím točiť sa Zástupem ďevčat, čo samích i skákať Starčekov núťíš; ba ďivé naháňáš Zvírata krepčiť! Zazňi hurtovnú mi peseň, kerá bi Toľko blúďících a hluchích Slovákov Mohla ráz pohnuť ke tuhéj svojého Národu lásce. Mohla odbehlích ku roďičce Sláve Úskokov prihnať, bi naďál boľestní Matce zmáhať žál a ťeplé vicíďať Prestaľi kapki. Vždicki povďační, jakovím kojícá Ňekdi ňemluvních zvukotem k milému Védla uspáňú, ťešenéj takími Spívaľi hlasmi.
Ján Botto: K mladosti Čože tak vädneš, mladý svet?! Jak mrazom prvší jarný kvet, jak tá rosa na doline hynie, hynie — až zahynie; chýru, znaku po tebe niet: oj, mladý svet, môj mladý svet!
že tvár zeme zoškvrnená nanovo sa zazelená. Piesne treba, búry treba! Čo zatrasie štyri strany, čo razom strie, razom zmelie modly, tróny spráchnivelie, čo zdrúzga putá i knuty, i všetky krivé rozumy, i nadutej pýchy dumy, ich vežou Bábel zarúti.
Čos’ tak pletieš po tej zemi s opustenou nadol hlavou — ako pustyňou tieň nemý, ako motýľ kryptou tmavou: štyri steny — tvých svetov svet, Piesne treba, blesku treba! prach a pleseň — tvých kvetov kvet, Čo krížom-krážom dva svety liezať, padať — tvých letov let, oj, mladý svet, môj mladý svet! — strelou Perúna preletí, čo prenikne v špik i kosti, Čos’ tak tichý, svet môj mladý?! čo zažne srdcia mladosti Jak ten potôčik pod ľady, v požiar velikých obetí: jak dom vymretý v pokore. iskra za iskrou nech letí Čo značia tie tvoje dumy? — do výsosti, do výsosti! — Čis’ to jak pred búrkou more?! — Že tmavé nebo nad nami zjasá novými zorami Piesne treba, víchru treba! slávy, krásy, velebnosti! — Nech sa zdvihnú luny v nebá — a svet starý padne v rumy! Novej piesni zaznieť treba, Piesne treba, prúdu treba, piesni, mladosť, hodnej teba! čo potopou svet zaleje, Čo zhrmí jak na počiatku ten svet padlý, bez nádeje; slovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi, čo splákne mrcín hromady, i vyvolá z živlov zmätku žúžaly, chrobač i hady: nové svety, nových ľudí!
Metódy tvorivej práce s básnickými textami Jána Hollého Na Umku a Jána Botta K mladosti v kapitole Slovenský literárny romantizmus v školskej praxi (interpretačné a tvorivé príležitosti) v učebnici Romantizmus v literárnohistorickej a interpretačnej reflexii (Mihalková 2013a).
15
Preromantizmus ~ romantizmus V slovenskej literatúre 20. a 30. rokov 19. storočia sa prelína klasicizmus s preromantizmom, biedermeierom i romantizmom sprítomňovaným pomocou prekladov. Na rozdiel od jednoznačnej akceptácie klasicizmu a romantizmu v slovenskej literatúre voči prítomnosti preromantizmu či biedermeieru zaujíma literárna história rôzne stanoviská: výrazne negatívny postoj voči existencii preromantizmu v slovenskej literatúre má Cyril Kraus (1999), rezolútne vyhlasuje Jána Kollára za klasicistického básnika, preromantizmus absentuje v koncepcii Dejín slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka (2007), v Dejinách slovenskej literatúry (2009) Imrich Sedlák v rámci kapitoly Začiatky romantizmu (1836 – 1843) síce píše o preromantizme, no nie je celkom zrejmé, na ktoré javy a na ktoré z autorských portrétov možno vzťahovať označenie preromantizmus, vedľa seba sa tu ocitli Ján Chalupka, Ján Pavol Tomášek, Michal a Samuel Godrovci, Karol Kuzmány, Karol Štúr, Ján Maróthy, Alexander Boleslavín Vrchovský, Benjamin Pravoslav Červenák, Ctiboh Zoch, Karol Braxatoris, Ľudovít Žello a aj Pavol Všudyslav Ollík, pričom o preromantizme možno uvažovať predovšetkým v súvislosti s prozaickou tvorbou Karola Kuzmányho. Presvedčivo vyčleňuje preromantizmus v Počiatkoch slovenskej novodobej prózy (1968) Viliam Marčok. Ešte zložitejšia situácia nastáva v prípade snahy identifikovať v slovenskej literatúre v čase medzi klasicizmom a romantizmom biedermeier. Biedermeier4 sa pôvodne používal v oblasti bytovej meštianskej kultúry v nemecko-rakúskom priestore, do literatúry sa preniesli len niektoré jeho znaky, v biedermeierovskej literatúre sa zdôrazňuje hlavne občianska cnosť, poriadok v spoločnosti, láska k vlasti, k panovníkovi, k rodnému kraju, pokoj v sujetovej rovine – nehektický príbeh, v tematickej rovine – rodina, manželstvo, v rovine postáv – vyrovnanosť, znášanlivosť, spokojnosť, v priestorovej rovine – idylizovaný priestor, zátišia, útulná domácnosť. V slovenskej literatúre možno hovoriť o biedermeierovských textoch, o zastúpení niektorých znakov biedermeieru napríklad v diele Karola Kuzmányho Běla (1836), prítomných v exponovaní rodinných hodnôt. Na odklon mladých slovenských spisovateľov od biedermeierovskej poetiky má vplyv Máchov Máj, ktorý síce nebol 4
Biedermeier, v ktorom sa poézia, neopúšťajúc celkom estetickú sféru, snaží navonok i vnútorne pôsobiť výchovne, predstavuje v rakúskom a nemeckom prostredí v 1. polovici 19. storočia syntézu dvoch umeleckých slohov: klasického (viera vo výchovné ideály, nadosobný poriadok, ľudskú dokonalosť, ideál, no v biedermeieri bez geniality, namiesto toho solídne plnenie povinnosti, teda chvála práce, pracovitosti) a romantického, lebo „po romantice zavládne vytříbení a z bouřliváků a titanů se stávají ne vždy jen filistrové, nýbrž také poctiví a dobrodušní biedermeieři.“ (Sahánek 1938, s. 52), na pozadí dobovej krízy sa biedermeierovský autor vzdáva aktivity, odvracia sa od politickej aktuálnosti (rezignácia) do súkromnej selanky, utieka sa k umeniu a k prírode v žánroch ako idyla, balada, romanca, veršovaná poviedka či biedermeierovská pieseň. Dodnes sa vedie diskusia, či ide o osobitnú epochu alebo len životný pocit, o zastúpení biedermeierovských znakoch v slovenskej literatúre píše L. Čúzy (2004), M. Vojtech (2003) a v súvislosti s inými autormi a inou dobou (T. Vansová, B. Němcová a 2. polovica 19. storočia) aj M. Mikulová (2006).
16
v Čechách priaznivo prijatý, no na Slovensku ho ocenil Karol Kuzmány v Hronke a otvoril tak cestu akceptácii poetiky romantizmu. Karol Kuzmány (Hronka 1838) objasňuje rozdiel medzi antickým a romantickým umením ako rozdiel medzi stvárňovaním ideálu (antické, klasicistické umenie) a stvárňovaním tenzie plynúcej z nemožnosti dosiahnuť ideálny stav (romantické umenie). Antické umenie podľa Kuzmányho líči život skôr tak, aby vyhovoval ideálnej predstave, romantické umenie hľadí na život tak, aby bolo vidieť rozpor medzi skutočnosťou a ideálom, preto najúčinnejším prostriedkom romantizmu je kontrast (Pišút 1938, s. 28). Klasicizmus s pevnou estetickou normou je prítomný na Slovensku takmer v rovnakom čase s preromantickou orientáciou na básnickú prax, zvýšenou citovosťou, sugestívnosťou nespútanej prírody, rehabilitáciou folklóru, s narastajúcim synkretizmom (pieseň, lyrickoepická romanca, balada), čo naplno rozvinie romantizmus. 1.2 Charakter slovenského literárneho romantizmu Ako definovať slovenský literárny romantizmus? Čím sa vyznačuje, čo ho charakterizuje? Slovenský literárny romantizmus možno lepšie než čokoľvek iné vystihujú verše Jána Maróthyho5 z básne Výtoky obraznosti (1837): Avšak – vládniž obrazotvornosti,
Je umelec romantizmu
v básni ne um, srdce panuje,
zrkadlo alebo lampa? 6
srdce cítí rány minulosti a vřelá krev v žilách koluje. Báseň Jána Maróthyho má pre romantizmus príznačný názov, substantívom „Výtoky“ sa odkazuje na živelnosť v metóde písania (fragmentarizácia, improvizácia) a v motívoch (mimetizácia prírodnej a ľudskej živelnosti) poézie romantikov, na nespútanosť, nehatenosť, vnútorný dynamizmus romantickej básne. Slovom „obraznosti“ v názve básne sa zvýrazňuje základný postup tvorby romantizmu – metaforickosť (paradigmatickosť, vertikalita), vytvárajúc
prekvapivé
spojenia
či
strety,
oproti
predchádzajúcej
(klasicistickej)
5
Báseň Jána Maróthyho Výtoky obrazotvornosti bola prednesená na pôde bratislavskej študentskej spoločnosti 22. 2. 1837 (Kraus 1999, s. 26). 6 Otázka je inšpirovaná monografiou Meyer Howard Abrams Zrcadlo a lampa. Romantická teorie a tradice estetického myšlení (2001), v ktorej sa vychádza z premisy, že literárna teória myslí v analógiách a paralelách, a preto ponúka metaforu zrkadla viažucu sa na umenie, ktoré odráža skutočnosť, a je teda nápodobou a metaforu lampy, keď umelec svojím vnútorným svetlom ožaruje predmety, skutočnosti a až tak premenené ich zaznamenáva.
17
metonymickosti pracujúcej s asociatívnosťou založenou na logických, odvoditeľných súvislostiach. Podľa
Cyrila
Krausa
slovenský
literárny
romantizmus
charakterizuje
isté
„oneskorovanie“ v porovnaní so západoeurópskym romantizmom a „zvýraznený národný rozmer“ (1999, s. 9), vzhľadom na západoeurópske pomery sa slovenský literárny romantizmus formoval o štvrťstoročie neskôr a prispôsoboval sa záujmom národného hnutia (Čepan 1993, s. 62). Zžitie sa s národom je nielen ideovým projektom slovenských romantikov, ale aj súčasťou kultúrneho projektu, keď autor čerpá z tradícií, z ľudovej slovesnosti. Slobodná individualita tvorcu sa spája s vedomím príslušnosti k utláčanému národu, sloboda osobná so slobodou národnou. V slovenskom romantizme platí program ľudovosti, demokratizmu a slovanskej orientácie. Subjekt slovenského literárneho romantizmu je proti (rebel, vydedenec, burič), ale aj za (vizionár, rojko, fantasta, prorok, veštec) (Kraus 1999, s. 11). Výbojnosť, nepokoj, vzlet na jednej strane a smútok, skleslé nálady, pocity osamelosti na druhej, dôraz na osobnosť a predierajúci sa subjektivizmus tvoria počiatok romantického obdobia na Slovensku (Pišút 1938, s. 216). Romantický lyrický subjekt, romantický hrdina (a tu má opodstatnenie termín hrdina, lebo literárna postava romantizmu si zachováva svoje vnútorné kvality) sa vyznačuje súborom znakov: výnimočnosť, potreba odlíšiť sa, identifikovať sám seba; sebaprojektovanie, anticipácia obrazu seba samého v budúcnosti; vysoké, vznešené ciele, mravnosť; viera v silu slova, až precenenie moci slova, keď sa z filozofie (Hegla, Herdera) stalo politikum (Pius 1998, s. 33); historicita, pocit zodpovednosti za svet, nie pozorovateľ dejov, ale vždy účastník; pocit nesúladu: vo vlastnom vnútri, pochybnosti o sebe samom, o vlastnom Ja; medzi prírodným a civilizačným, príznačné pre romantický subjekt je splynutie s prírodnými živlami, príklon ku kozmickému; medzi snom/ideálom a skutočnosťou; medzi Ja a kolektívom; márny zápas, romantické Ja mimo spoločnosti, súčasne túžba byť prijatý;
18
ohrozenie: indivídua pohlteného masou, výrobou, konzumom, nepriateľom je materialistická spoločnosť; vlastnej autenticity nekritickým obdivom voči inonárodným (neslovanským) kultúram; sebectvom, pred ktorým vystríhal Ľudovít Štúr, ale zároveň je v poézii časté ponorenie sa do seba samého; odstupom od pospolitého ľudu, nevyhnutnosťou je priblíženie sa k ľudu témou, jazykom, postupmi, spôsobom podania (Pius 1998). Revolta, nesúhlas a túžba zmeniť spoločnosť, revolta proti spoločnosti7 i proti sebe samému, proti vlastnému osudu, titanizmus, prudkosť, zápal, sebaobetovanie (život Mikuláša Dohnányho, Sama Vozára), zároveň typické romantické rozpoltenie osobnosti v zápase ja – nieja, ja – svet, sen – skutočnosť, túžba – čin (Vongrej 1967, s. 305) signujú romantický subjekt. V 50. rokoch 19. storočia nastáva posun vo výbere subjektu: „Nie je to Svätopluk, veľký kráľ Slovákov, ani rozprávkový hrdina, junák-šuhaj, ale Svätoboj, najmladší Svätoplukov syn, kňaz pustovník, ktorý dobrovoľne prijíma údel trpiaceho kajúcnika, pokorného, oddaného do vôle božej.“ (Kraus 1999, s. 116), v elegickej poézii Ľudovíta Štúra (Svätoboj) či Jána Botta (Žiaľby Svätobojove), no na druhej strane nemožno zhodnotiť tvorbu romantikov po revolúcii ako „tvorbu sklamaných nádejí“, lebo vznikajú aj tematicky odlišné texty (Samo Chalupka Mor ho!). Vnútorne sa slovenský romantizmus diferencuje z hľadiska filozofickej orientácie, odlišnej poetiky, ale aj politickej koncepcie,8 zároveň sa romantizmus mení aj v diachrónii. Invariantný model romantizmu tvorí subjektívny výber a dialektické (diskontinuitné) spájanie (disharmonické objatie) rôznych, aj substanciálne rozdielnych (kvalitatívne) odlišných javov a faktov (duch a predmetnosť) skutočnosti, pričom je nesporná prevaha abstraktno-univerzálnych hľadísk (duch) nad svetom konkrétnej reality (hmoty, predmetnosti). (Čepan 1993, s. 78)
7
Hoci sa traduje odmietanie „byronovského modelu“ romantikmi, preklady Byrona (Mikuláš Dohnány, Pavol Dobšinský) sa vyskytujú už v študentskom rukopisnom zábavníku Považie (1848) a znaky byronizmu v tvorbe Janka Kráľa či Sama Vozára. 8 Analýzu rozdielov v estetických (spoločenských, politických) koncepciách slovenských romantikov prináša tretia kapitola učebnice Estetické koncepcie slovenských romantikov.
19
1.3 Štúrovci či romantici? V uvažovaní o slovenskom literárnom romantizme sa uplatnili v podstate dve základné koncepcie: prvá bola založená na konvergentnom princípe, ktorého ústredným bodom bola estetika Ľudovíta Štúra, druhé riešenia malo viac divergentný medziliterárny charakter, kde sa zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými európskymi literatúrami. Výsledkom rozdielnych koncepcií sa stalo dvojaké označovanie autorov raz ako „štúrovcov“, inde ako „romantikov“. Koncepcia „Štúrovej školy“ Označenie literátov píšucich a publikujúcich v 30. až 70. rokoch 19. storočia ako „štúrovcov“ bolo založené na konvergentnom prístupe k zhromaždenému textovému materiálu. Usporadúvanie všetkého materiálu patriaceho do Koho možno označiť ako štúrovca?
slovenského romantizmu malo podobu sústredných kružníc, ktorých centrálny bod predstavoval program Ľudovíta Štúra. Budovanie „značky“ (label) „Štúrovej školy“ začalo obrazom
jednotnej generácie, ktorý vo svojom diele vytvoril Jozef Miloslav Hurban. Zložitá politická situácia Slovenska od poslednej štvrtiny 19. storočia v rámci Rakúsko-Uhorska, pretrvávajúce problematické
postavenie
Slovenska
v novovzniknutej
Československej
republike
nedovoľovali spochybniť monolitnosť „štúrovskej generácie“, v nejednoznačnej politickej situácii Slovenska nebolo žiaduce odkrývať vnútornú nejednotnosť tých, ktorí stáli na čele národného obrodenia a národ formovali, kriesili. V koncepcii Jaroslava Vlčka, Jozefa Škultétyho, Štefana Krčméryho ústredná pozícia Ľudovíta Štúra rozhodovala o hodnotení ostatných autorov, pozornosť sa venovala najmä spolupracovníkom Ľudovíta Štúra, nie tým, ktorí s ním (s jeho estetickým programom) nesúhlasili, hľadali sa prieniky, spoločné znaky v tvorbe autorov. Autori vymykajúci sa projektu Ľudovíta Štúra sa ocitli na okraji literárnovedného záujmu, prípadne úplne zo systému literárneho obdobia vypadli (mesianisti). Vyhranila sa teda oficiálna a neoficiálna verzia romantizmu: tzv. štúrovská a apokryfická línia (Čepan 1993, s. 61). Jaroslav Vlček vymedzuje literatúru prostredníctvom kľúčových osobností, ktoré tvarovali nielen literárny, ale aj širšie kultúrny či až politický život doby: po jozefínskom Slovensku a škole Bernolákovej to bola „Štúrova škola“, charakteristická použitým jazykom – slovenčinou a prevládajúcim sylabickým veršovým systémom, k jej predstaviteľom patria Jozef Miloslav Hurban, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Dobšinský, Ján 20
Botto a ďalších. Ústrednú pozíciu v koncepcii Jaroslava Vlčka zaujíma Ľudovít Štúr: „Hoci ako poet nie je z posvätených, ako skúmateľ nie z pionierov, ani ako stilist nie z vyvolených: ako zápalistý, sebažertvujúci učiteľ generácií, ako mužný, ideálny charakter a prvý predstaviteľ smeru najpamätnejšej periody slovenského preporodenia má v našej domácej i v slovanskej kultúre význam epochálny.“ (Vlček 1923, s. 283). Jaroslav Vlček zužuje použitie pojmu romantizmus9 iba na básnikov spojených melanchóliou, rojčivosťou, sústredením na vnútorné svety, ktorí sa vyznačujú bohatstvom prírodných obrazov usúvzťažnených s rozpoložením duše, zložitou metaforikou, koncentráciou na emócie, romantizmu „podľahli“ v tvorbe „najobdarenejší“ Samo Bohdan Hroboň, „najhlbší“ Mikuláš Dohnány, „najvšestrannejší“ Viliam Pauliny-Tóth a Daniel Maróthy (Vlček 1923, s. 193). O štúrovcoch písali po Jaroslavovi Vlčkovi aj ďalší literárni historici: Mikuláš Bakoš, Viktor Kochol či Alexander Matuška. Viacerí literárni historici upozornili na negatívne hodnotenie západného romantizmu romantikmi, a aj preto volili radšej označenie štúrovci než romantici. Je však zrejmé, že
Možno slovné spojenie „štúrovský romantizmus“ (Kochol 1960) pokladať za oxymoron?
tvorba jednotlivých autorov nebola antiromantická, ale napĺňala všetky znaky národného romantizmu. Navyše, estetické názory Ľudovíta Štúra nezasiahli/neformovali tvorbu jeho súčasníkov natoľko, aby sa mimo spoločensko-politickej oblasti musel používať pojem „štúrovci“, v literárnej oblasti bude primeranejšie, adekvátnejšie použitie spojenia „slovenskí romantici“. Koncepcia „romantikov“ Popri dominujúcom označení „štúrovci“ sa začínalo v slovenskej literárnej vede 20. storočia postupne presadzovať iné riešenie, ktoré malo viac divergentný, medziliterárny charakter, kde sa zdôrazňovali súvislosti medzi slovenskou literatúrou a súvekými európskymi literatúrami.
9
Podrobnejšie sa používaniu pojmu romantizmus vo Vlčkovej knihe Dejiny slovenskej literatúry venoval Stanislav Šmatlák (2007, s. 49 – 54), ktorý Vlčkov prístup komparuje so zásadnou štúdiou Pavla Bujnáka Romantizmus v literatúre slovenskej. Kým Jaroslav Vlček označenie romantizmus v súvislosti so slovenskou literatúrou nepoužíva takmer vôbec a ak áno, tak len v negatívnom zmysle, obmedzujúc ho na vyjadrenie subjektívnosti, prílišnej citovosti, zahĺbenosti do duchovného sveta, Pavol Bujnák je na rozdiel od Jaroslava Vlčka v chápaní romantizmu priširoký a príliš ideologický. Oproti nim Stanislav Šmatlák kladie štrukturalistickú prácu Mikuláša Bakoša Problém vývinovej periodizácie slovenskej literatúry, ktorá formuluje pochybnosti o opodstatnenosti tradičných slohovo-historických označení v našom kontexte a namiesto nejasného „romantizmus“ navrhuje uprednostniť spojenie „Štúrova škola“.
21
V projektoch jednotlivých Dejín slovenskej literatúry uprednostnili výraz „romantici“ pred výrazom „štúrovci“ Andrej Mráz (1949), Oskár Čepan (1965a, 1965b), Ján Béder (1963), Milan Pišút a Mikuláš Gašparík (1984) a aj Stanislav Šmatlák (2007). Zásadným spôsobom sa proti označeniu „štúrovci“ ohradili Oskár Čepan (1993) i Ladislav Čúzy (2004), „štúrovci“ nie sú adekvátnym pojmom
pre
vystihnutie
diferencovanej,
poeticky,
a
pomenovanie filozoficky
tak
odlišne
orientovanej tvorby, akou bola tvorba slovenských romantikov.
Spojenie
literárny
slovenský
romantizmus používa aj Cyril Kraus (1999) i Imrich Sedlák (2009), zdá sa byť teda spojením v slovenskej literárnej histórii zaužívaným, dostatočne
Obr. 1 Obálka knihy S. Šmatláka Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava: LIC 2007).
vyargumentovaným až do okamihu otvorenia učebníc literárnej výchovy určených pre základné školy (ISCED II), v ktorých sa vytrvalo hovorí o „štúrovcoch“ napriek tomu, že pominuli politické dôvody, ktoré udržiavali tento termín v obehu, napriek tomu, že literárnohistorický (predovšetkým archívny výskum) odhalil množstvo rukopisných materiálov zväčšujúcich diapazón podôb tvorby romantikov a zjednocujúce pomenovanie „štúrovci“ nedokáže pokryť tak divergentný jav, akým
sa
dnes
ukazuje
slovenský
literárny
romantizmus. Aj v literárnom vzdelávaní na nižšom stupni
(ISCED
II)
teda
treba
uprednostniť
pomenovanie „slovenskí romantici“. Obr. 2 Obálka knihy I. Sedláka a kol. Dejiny slovenskej literatúry (Martin; Bratislava: Matica slovenská; LIC 2009).
22
