ZRKADLO SALEZIÁNSKEHO PRIATEĽSTVA

roèník XV.

máj - jún 2009

è.

3

ZRKADLO SALEZIÁNSKEHO PRIATEĽSTVA V dňoch 7. a 8. marca navštívila Oravu skupina saleziánov spolupracovníkov zo strediska Prešov - sever. Dvadsaťpäť dospelých a pätnásť deti z Prešova spolu s delegátom don Jožkom Gibalom, privítali saleziáni z Námestova v kultúrnom stredisku obce Bobrov. Cieľom stretnutia bolo budovanie rodiny- saleziánskej i tej pokrvnej. Tomuto cieľu bol prispôsobený i pestrý program, ktorý nám hostitelia pripravili. Pre povzbudenie ducha i duchovného povolania to bolo spoločné slávenie sv. omše, pobožnosť krížovej cesty na Bobrovskej kalvárií i stretnutie s novou provinciálnou radou, ktorá mala v tom čase na Orave svoje pracovné zasadanie. Pri bohato prestretých stoloch si prišli na svoje aj naše telesné schránky. Zaujímavosťou pre "východniarky" bol krátky kurz výroby syrových korbáčikov. Najdôležitejším bodom programu však bolo vzájomné predstavenie činnosti stredísk i prítomných saleziánskych rodín, ktoré malo pokračovanie vo večerných (alebo aj nočných) rozhovoroch v rodinách, ku ktorým nás pod pláštikom prenocovania pozvali domáci. Strechu nad hlavou našej rodine poskytli Gitka a Vlado Laštíkovci. Napriek tomu, že sme z Prešova odchádzali pomerne skoro ráno a denný program bol ,,nabitý", viac než priateľský rozhovor v obývačke Laštíkovcov sa nám akosi nechcelo ukončiť. Sedeli tam s nami aj ich štyri už dospelé deti a v izbe bolo cítiť ovzdušie pohody, vzájomnej úcty a porozumenia. Témy rozhovoru boli rôzne – od výchovy detí, cez život v strediskách až po recepty na zajačinu a mali sme pocit, že sme u dlhoročných priateľov. S podobnými pocitmi sa pri spiatočnej ceste autobusom zdôverovali aj ostatní účastníci stretnutia. Príjemný zážitok z návštevy umocnilo i stretnutie s bývalým direktorom prešovského strediska don Jánom Zauškom a návšteva rodiska blahoslavenej sestry Zdenky v obci Krivá. Návšteva na Orave opäť potvrdila, že sme don Boscovou rodinou nie len v rámci strediska, ale i všade tam, kde sa úprimne žije saleziánsky duch. Anežka a Jožko Slavkovskí (Prečo ten názov? Dočítate sa na strane 11)

poďakovanie... Touto cestou sa chcem v mene celého Združenia saleziánov spolupracovníkov poďakovať rme Mondi Ruzomberok a.s. za dlhoročnú podporu pri vydávaní nášho Spravodaja formou poskytovania papiera na jeho tlač. Pravidelne každých 9 mesiacov dostávame balík s množstvom postačujúcim na spomínané obdobie. Táto štedrosť má ešte jedného spoločného menovateľa. Je ním osoba - priateľ, ktorý sa stará aby sme darček dostali včas, aby bol doručený na správne miesto a jednoducho aby sme ho vôbec mali. Tým priateľom je Peter Jakubík. Nebudem uvádzať jeho tituly a funkcie, lebo hoci ich má dosť, nepotrpí si na nich a vie rovnako ako my, že sú dôležité len tu na zemi. Dovoľ mi Peťo poďakovať sa Ti za všetku podporu ktorú nášmu združeniu poskytuješ už pekných pár rôčkov. Nech Teba aj Tvoju rodinu Pán požehnáva naďalej a dá aj dosť zdravia a sily, aby sme ešte dlho mohli náš Spravodaj čítavať z kvalitného zázračného papiera vyrobeného v Ružomberku ;-) Číslo Spravodaja ktorý práve čítate obsahuje tiež skromný článoček s témou ako vlastne ten náš Spravodaj vzniká. Napísal ho Boris Pekarovič na moju výslovnú žiadosť, lebo je to už dlho, čo som sa k tomu odhodlával a stále nič. Veď ma už poznáte... Prešli bezmála 4 roky, keď som navštívil Borisa v jeho pracovni (útulný bytík s množstvom nádherných fotograí prírody) a snažil sa jeho a spolu s ním aj ďalšieho “spolubojovníka” Mariána Nociara trošku “vyspovedať”. Téma nášho rozhovoru bola ako inak - Spravodaj Združenia saleziánov spolupracovníkov. Pekne som sa vypytoval, rozvíjal historické súvislosti v otázkach a celý rozhovor si nahrával na digitálny zázrak. Z vonkajšieho pohľadu v zmysle porekadla: “... čo môžeš odložiť dnes - odlož na zajtra a budeš mať dva dni voľna ...” som sa však denne venoval ďalším súrnym záležitostiam

2

a tak sa jedného dňa stalo, že môj digitálny zázrak si zrazu návštevu u Borisa nepamätal. Čo teraz? Poznám predsa Borisa, jeho zodpovedný prístup ktorý sa dá porovnávať s atómovým etalónom pre jednotku času a teraz taký trapas... Ale žiaden rozumný nápad. Snáď zajtra... Prešli spomínané 4 roky a možno som aj trošku pochopil, že ma Boh má rád napriek všetkému možnému aj nemožnému. Tak som sa odhodlal pri jednej príležitosti keď sa Boris sám ozval a vyklopil som tajomstvo o strate údajov. Aby sa to nezopakovalo, poprosil som ho aby ten článoček napísal sám. Boris to vzal a mne spadol kameň zo srdca :). Že mám ešte šancu som pochopil vtedy, keď som našiel aspoň fotograu ktorú som pri návšteve urobil. Boris na nej nie je smutný, ale len na chvíľku vážny po tom, čo vopred pochopil kedy sa fotograa má šancu dostať na svetlo sveta :). (nezmysel-som rád, že si všetci budú myslieť, že vyzerám tak mlado, ako pred 4 rokmi :)) - pozn. redakcie).

Na záver by som sa (teraz už naozaj vážne) chcel znova poďakovať Borisovi nielen za jeho vytrvalý a zodpovedný prístup pri tvorbe a zadávaní Spravodaja do tlače, ale tiež za trpezlivosť s mne podobnými jedincami (žiaľ je nás viac...), ktorí poskytujú dostatok priestoru pre rast v čnostiach na ceste svätosti. Boris, prijmi úprimné želanie, aby Ťa Pán stále požehnával, aby Ti bol svetlom a Ty si vedel plniť Jeho vôľu tým špecickým spôsobom ktorý Ti ponúka. Za všetkých aspoň Vlado Slavkovský

3 roèník XV. máj - jún 2009 èíslo 3

Na tvorbe Spravodaja sa podieľam od r. 2001, kedy prišiel s myšlienkou – vydávať Spravodaj v stredisku Brezno - Rafael Ambros – známy „otec mnohých myšlienok“ v ACS, z ktorých táto dúfam padla na úrodnú pôdu, keďže asi správne odhadol mňa ako človeka, ktorý disponuje okrem záujmu o vec, spolu s potrebnou minimálnou schopnosťou, aj so zodpovednosťou vo veci aj vtedy, keď je z rôznych dôvodov ohrozená alebo značne náročná. Začiatky boli veselé – nevedel som nič o pomerne veľkom rozdiele medzi tým, čo ja považujem za hotové dielo (t.j. koncept Spravodaja - vytvorený na mojom PC) a tým, čo potrebuje profesionálna tlačiareň, pracujúca so špeciálnymi požiadavkami na editáciu textov, graky.. a to všetko v profesionálnych programoch, o ktorých som dovtedy ani nepočul, a ktoré za to obdobie od r. 2001 už 3x zásadne zmenili svoj formu, resp. kvalitu a tým aj spôsob ovládania. Pre pochopenie – ak vieme dodať do tlačiarne v Brezne Spravodaj aspoň na 80% kompletne pripravený do tlače, neúčtujú nám nemalú čiastku za jeho odbornú technickú prípravu. Napriek môjmu veku mi je počítač mimoriadne blízky a preto som s ním kamarát a dosť mu rozumiem (hoci tak, ako každý kamarát, Uzávierka budúceho čísla je:

Zrkadlo priateľstva

1

Poďakovanie

2

Ako vzniká Spravodaj

3

Strenna 2009

6

Nino Baglieri

7

Krížová cesta v ZA

9

Pozvánka na seminár

10

Zrkadlo priateľstva 2.

11

Detský karneval v ZA

13

Rodinný duch

14

Misijné okienko

15

Náš život s deťmi

16

Žilina do tretice

18

Bilancovanie po roku

19

Púť do Ríma

21

Spomienky na Lurdy

23

Jubilanti

24

30.6.2009

aj tento ma vie maximálne naštvať). A preto som sa rád naučil vo voľnom čase aj súčasnému poslednému modernému dizajnovému programu, v ktorom je toto číslo robené prvý raz a ktorý používa naša breznianska tlačiareň HLP Grak, s.r.o. (mimochodom pracuje na takej profesionálnej úrovni, že celé Horehronie a časť bystrického okresu má „na krku“ a takmer nestíha uspokojovať množstvo objednávok). Zvládnutie vašich podkladov pre Spravodaj v najnovšom editore si vyžaduje ovládnutie základov práce nielen s programom Adobe InDesigne, ale rovnako s programom Adobe Photoshop na úpravu obrázkov prispievateľov. Myslím, že ACS patria väčšinou k tým ľuďom Slovenska, ktorí majú možnosť kráčať s dobou okrem iného aj vo zvládnutí počítačovej techniky – sám sa presviedčam o vzostupnom trende úrovne elektronických príspevkov ACS (ešte pred 3-4 rokmi ich chodila tretina ručne písaných a klasickou poštou – dnes to už neexistuje). Napriek tomu využívam túto príležitosť, milí ACS, na zopakovanie niekoľkých praktických rád, ktoré uľahčujú moju prácu: - Kto ovláda základy formátovania v MSWorde alebo v OpenOfce, toho prosím, aby písal akýmkoľvek typom a veľkosťou písma, ale bez odrážok, bez odstavcov, prípadne zarovnával „do bloku“. Nerobenie gramatických chýb je pochopiteľne iluzórna požiadavka, lebo každý sme mali z gramatiky inú známku, a východniari, ktorých mám veľmi rád, by potrebovali občas vlastné gramatické pravidlá... :)) Ale na to som tu už ja, aby som sa ponamáhal, a pritom sa snažím, aby moje korektúry nenarušili originálny interpretačný charakter toho ktorého autora. To je tiež jedno z možno málo tušených zákutí editora – práca nielen hlavou, ale i srdcom.

4

- Obrázky – sú dôležité, lebo živo a názorne prezentujú to, o čom píšete. Posielajte ich nezmenšené – teda tak ako ich máte nafotené (prosím, fotografujte s nastaveniami na aspoň strednú kvalitu vášho fotoaparátu); na každom obrázku robím priemerne 5 grackých a iných softvérových úprav, aby to mohlo ísť do tlače). - Prosím, aby ste sa vyhýbali písaniu textov priamo do tela e-mail správy na adresu [email protected], lebo tam kvôli kódovaniu často dochádza k úplnej nečitateľnosti takto poslaných vašich príspevkov; inými slovami - všetko čo chcete mať v Spravodajovi, posielajte ako prílohu vo Worde, alebo OpenOfce; Hoci tieto veci pokladám za dôležité, nie sú až také dôležité, ako sú veci popísané teraz: - PRISPIEVAJTE – bez vás Spravodaj nebude! - Posielajte na adresu Spravodaja ([email protected]) vaše námety na zlepšenia (ja pri svojom amatérskom zvládaní odkukávam z profesionálnych kresťanských časopisov, ale vy môžete prispieť k tvorbe nášho špecického ACSdizajnu); - Nepíšte „nasilu“, ale určite píšte! – kritériom a motiváciou pre aktuálnosť vášho príspevku nech je: - snaha o informovanie iných, srdcovky a iné silné, osobné či kolektívne zážitky... Môže sa stať, že „niet o čom písať“ – skúste napísať o tom, že „niet o čom písať“ a hneď vám príde na rozum viacero viet, ktoré môžu iných (čitateľov) úplne nečakane pozitívne ovplyvniť a napíšu oni. Veď Pán nás stvoril ako nesmiernu mozaiku Jeho podôb a výsledok v Jeho Duchu nemôže byť zlý! Postavení pred základnú otázku „Má Spravodaj zmysel?“ si potrebujeme jasne odpovedať. Môj názor, napriek starostiam s časopisom je ten, že áno. K tomu treba základnú vec, a tou je mo-

5

vácia – utopení v prúde denných starostí (ktoré – ako sa mne v mojom veku zdá - sú stále tvrdšie a záludnejšie), nenachádzame základnú motiváciu pre niečo také, ako je „napísať do Spravodaja“. Nebolo by ale dobré, keby sme podľahli takejto deprimácii. Vždy znova prosme o chuť do života podľa Krista, podľa don Bosca! A čo nám večer v posteli príde na rozum, to sa nebojme napísať do Spravodaja. Spravodaj, tak ako celé hnutie ACS nechce byť formálne. Otvorená ľudskosť ho môže iba pozdvihnúť. Mojou dobrovoľne prijatou povinnosťou je, aby som vás z času na čas takto povzbudil k úprimnému, nezakomplexovanému prispievaniu, pretože to veľmi obohatí ostatných! Ten, kto vymyslel vec Spravodaja vedel, prečo tak robí. Ak si napriek tomu myslíme, že časopis nie je potrebný, tak to zvážme a otvorene to prednesme. Ak si myslíme, že je formálny a nič nedávajúci, tak to prednesme a prijmime závery. Na Spravodajovi ma teší to, že môžem tých 20-25 hodín raz za 2 mesiace venovať pre Božiu vec. Vďaka hneď po ňom aj vám, lebo bez vás by to nebolo pre koho robiť. Porozmýšľajte nad tým, ako spraviť z nášho Spravodaja zrkadlo svojej duše, zrkadlo diania vo vašich strediskách. Každý z vlastnej skúsenosti predsa vieme, že to, čo sa mne zdá banálne, druhého osloví často neuveriteľným spôsobom. Uverme tomu. Naša vďaka nech patrí Mariánovi Nociarovi, v spolupráci s ktorým sme zistili, že v našich amatérskych podmienkach je jednoducho najvýhodnejšie, aby Spravodaja robil jeden človek, ale ktorý mi je oporným článkom pri občasnom poradení sa a ktorý spolu s manželkou a rodinou Ambrosovou

expedujú Spravodaja do vašich stredísk. Naša vďaka nech patrí aj Jakubíkovcom, ktorí celých 8 rokov dodávajú do tlačiarne „zadarmo“ papier. Vďaka nech je Dominikovi Kuchárovi za profesionálne zvládnutie prenosu printspravodaja na web. Teraz má navyše problém, ako ho na web pretransponovať z nového edit-programu. Na web sa Spravodaj dostáva úmyselne opozdene – skúsenosti potvrdzujú, že ak si môžem niečo prečítať na webe, nebudem to čítať v tlačenej podobe. A tie isté skúsenosti zovšeobecňujú, že čítanie na webe sa nevyrovná hĺbke vnímania v tlačenej podobe. Za dôveru a nechýbajúce prejavy priazne ďakuje za všetkých zúčastnených a o modlitby /nielen za boľavé kríže od sedenia pri PC :(( / prosí Váš Boris Pekarovič, ACS Brezno [email protected]; www.boris.photo.szm.sk +421 918 333 401 P.S.: A keďže toto je Redakčné okienko, chceme sa ospravedlniť tým, ktorých príspevky sa nedostali do minulého ani tohto čísla. Hlavnou príčinou je veľká nerovnováha medzi počtom prípevkov do jednotlivých čísel a neskoré posielanie príspevkov. Výber pre uverejnenie jednoducho niekto musí rozhodnúť a niekedy to nie je ľahké. Prosíme, aby tí, ktorých príspevky sa nedostanú na uverejnenie, nerezignovali, ale naopak - snažili sa ich v budúcnosti poslať v termíne, ktorý je aktuálny. V budúcnosti sa môžu zísť aj tie príspevky, ktoré sú prevzaté z inej tlače, ku ktorej sa každý nemusí dostať a sú hodnotné. Ospravedlňujem sa aj za možno menšiu grackú pestrosť tohto čísla, spôsobenú zvládaním základov nového programu, o ktorom som písal.

Don Pascual Chávez Villanueva: STRENNA 2009 – ŠIROKÉ HNUTE PRE MLADÝCH Plody dobrého semena „Zrodila sa tak a až dodnes pretrváva skutočná škola svätosti. Od dona Bosca zakladateľa ďalší zakladatelia nových skupín čerpajú inšpiráciu a orientáciu, spiritualitu a pastoračnú metodológiu“ (Charta spoločenstva 1). Dobrý strom nerodí zlé ovocie (Lk 6,43). Lukášov úryvok je významný pre dejiny vývoja saleziánskej charizmy. Don Bosco interpretoval svoj život v evanjeliovom zmysle a dal ho do služby mladých, aby boli svätými a čestnými občanmi. On predstavoval dobré semeno, ktoré dalo vznik dobrému stromu a plody tohto stromu boli vynikajúce. Bol vzorom, ktorý pomohol vyrásť svätcom. Jeho prvý nástupca, blahoslavený Michal Rua, bol považovaný za nového dona Bosca; z vernosti zakladateľovi urobil program svojho života a činnosti a pod jeho vedením sa počet saleziánov rozšíril zo 773 na 4000, počet domov (internátov, škôl, misijných domov) z 57 na 345, počet provincií zo 6 na 34 v 33 krajinách. Pavol VI. ho v roku 1972 vyhlásil za blahoslaveného a povedal: „Z prameňa urobil rieku.“ Blahoslavený Filip Rinaldi, tretí nástupca, znovu roznietil vnútorný život saleziánov a ukázal absolútnu dôveru v Boha a v Pomocnicu; poslal do misií 1800 saleziánov, založil hnutie VDB – Volontarie Don Bosco, Dobrovoľníčky dona Bosca –, ktoré sa zasväcujú bez toho, že by opúšťali rodinu alebo pracovné miesto. Svätá Mária Mazzarellová bola spoluzakladateľkou saleziánskych rehoľných sestier FMA; bola inteligentná, s pevnou vôľou, obdarená

6

bohatou citovosťou. Po jednej chorobe sa zasvätila výchove dievčat z Mornese prostredníctvom krajčírskej dielne, sviatočného oratória a rodinného príbytku pre malé dievčatá bez rodičov. Rozhodujúcim bolo stretnutie s donom Boscom (r. 1864), ktorý jej ponúkol väčšiu otvorenosť pre jej apoštolskú túžbu. Teda spolu založili 5. augusta 1872 novú rehoľnú rodinu pre dobro mladých dievčat. Z tohto nádherného plodu sa zrodilo nové veľké apoštolské dielo, ktoré má dnes okolo pätnásťtisíc sestier s nádhernými postavami svätosti ako blahoslavené Magalénu Moranovú, Máriu Romerovú, Euzébiu Palominovú a mnohé ďalšie Božie ženy... Spomedzi saleziánov spolupracovníkov mala blahoslavená Alexandrina da Costa život poznačený ťažkým úrazom v dôsledku snahy uniknúť pred znásilnením, úrazom, ktorý ju prinútil zostať nehybnou viac ako 30 rokov, pričom bola duchovne ale aj fyzicky podporovaná Eucharistiou (13 rokov sa živila výlučne konsekrovanými hostiami). Zložila svoj prísľub spolupracovníčky a ponúkla svoje utrpenia za saleziánske mládežnícke poslanie. Dávam vám do pozornosti aj Božieho služobníka Attilia Giordaniho, ktorý sa rozhodol so svojou manželkou odísť do Brazílie a zasvätiť svoj život okrem svojim deťom aj voluntariátu-dobrovoľníckej službe; a tiež kardinála Giuseppe Guarina, ktorý prijal prvých saleziánov na Sicílii a venoval dedičstvo v ich prospech, čo umožnilo otvoriť domy v Alì pre Dcéry Márie Pomocnice a v Messine pre Saleziánov dona Bosca, a so saleziánskym

7

duchom v roku 1889 založil „Apoštolky Svätej rodiny“; blahoslaveného Luigiho Variaru, saleziána, ktorý zasvätil svoj život dobru tých posledných, predovšetkým malomocných v nemocnici Agua de Dios (Božiej vody – pozn. prekl.), kde zmenil život osemsto chorých a ďalších obyvateľov – animovaním plným veselosti a zároveň intenzívne duchovným; potom do svojej veľkej apoštolskej lásky zapojil skupinu mladých malomocných dievčat a v roku 1905 založil „Hijas de los Sagrados Corazones de Jesus y Maria, Dcéry svätých sŕdc Ježiša a Márie“. Významný je tiež život monsignora Giuseppe Cognata, biskupa v Bova Marina, zakladateľa „Oblátok Najsvätejšieho Srdca“. Nevýslovné utrpenie, vyvolané ohováraním, ktoré spôsobilo, že sa na 22 rokov zriekol biskupskej služby, ho neoslabilo vo viere. Bol rehabilitovaný a teraz sa pracuje na začatí procesu jeho blahorečenia. Nestačí pár riadkov jedného článku na rozprávanie o saleziánskej svätosti; zoznam je dlhý: blahoslavený Artemide Zatti, Zefrino Namuncurà, Laura Vicuña, Simone Srugi, Mária Troncatti, don Giuseppe Quadrio, monsignor Stefano Ferrando, don Carlo dalla Torre, svätý Luigi Versiglia,

svätý Kalixt Caravario, don Vincenzo Cimatti, mučeníci v Španielsku, v Poľsku. Malé semienko sa naozaj stalo veľkým stromom, „plne obsypaným“ dobrými plodmi! Avšak rád by som ukončil postavou „Dobrovoľníka s donom Boscom“, Ninom Baglierim, ktorý zomrel pred dvoma rokmi: bol to život, ktorý sa považuje za hoden budúceho procesu blahorečenia. Ako 17ročný robotník spadol z lešenia a zostal úplne ochrnutý. Najprv prežil obdobie vzbury, potom si Duch urobil cestu do jeho srdca. Intenzívne prežíval svoju situáciu ako obetu a modlitbu a stal sa duchovným orientačným bodom pre mnohých ľudí. Naučil sa písať ústami a to mu umožnilo zanechať vzácne svedectvá: „Nikto nie je vylúčený zo svätosti, závisí od nás, od toho, ako povieme svoje «Áno» Pánovi. A ak niekto vo svojom srdci cíti Pánov hlas, ktorý ho volá nasledovať ho zbližša v zasvätenom živote, nebojte sa povedať svoje úplné «Áno». Áno životu!“ Dnes má saleziánska rodina osem svätých, stošestnásť blahoslavených, osem ctihodných, dvadsaťosem Božích služobníkov... Čaká nás svätosť. (Z Il Bollettino Salesiano, máj 2009, preložil Staco Veselský)

Prinášame prvú časť strhujúceho svedectva Nina Baglieriho, ktoré povedal na Dňoch saleziánskej spirituality v Ríme v januári 2007, dva mesiace pred svojou nečakanou smrťou.

Volám sa Nino Baglieri, narodil som sa v Modica 01.05.1951. Bol som mladík prekypujúci zdravím, mal som veľkú chuť žiť a mnohé sny, ktoré som chcel uskutočniť. Chodil som do školy po 5. triedu základnej školy, nechcel som študovať a išiel som pracovať k murárom. Rád som sa zabával, hľadal radosť vo svetských veciach, ale zostával som prázdny, sklamaný a stále som hľadal niečo, čo by mi prinieslo radosť. Vyrás-

tol som v saleziánskom oratóriu „Inštitút svätého Dominika Savia“. Don Bosco ma držal za ruku a viedol ma v živote. Vo veku 17 rokov som mal v práci nešťastný úraz. Bol 6. máj 1968, bol som na lešení na štvrtom poschodí istého domu, okolo 11-ej hodiny sa zlomila jedna doska a ja som sa zrútil dolu zo 17-metrovej výšky, výkrik, tresknutie na zem a viac som nič necítil. Zobudil som sa v nemocnici úplne ochrnutý, utrpel som zlomeninu 5., 6. a 7. stavca na krku. Ešte v ten istý večer ma priviezli do nemocnice v Syrakúzach, bol som veľmi ťažko ranený, očakávali, že každú chvíľu zomriem. Primár dal mojej mamke neobvyklý návrh: „Pani, ak sa vášmu synovi podarí prežiť, zostane po celý život ochrnutý; ak chcete, dáme jednu injekciu a ukončíme utrpenie, takže nebude trpieť ani on ani vy.“ Mamka bola a je žena viery a povedala nie: „Ak ho Boh chce, nech si ho vezme, ak ho nechá tak, budem spokojná a budem sa celý život oňho starať.“ Mamka prijala kríž, povedala svoje áno Pánovi. Vďaka tomu mamkinmu áno môžem porozprávať svoj príbeh. V Syrakúzach som prežil pohromu, zostal som tam 45 dní. Potom ma poslali do Ostie a tam som zostal dva roky. Potom konečne domov – na stoličke na kolieskach. Bol som rád, že som doma, že znovu vidím priateľov, rodičov, že som s mojou rodinou. Každé ráno som išiel von, moja sestra ma tlačila po uliciach, po ktorých som každý deň chodil do práce. Ľudia, čo ma poznali, mi všemožne vyjadrovali poľutovanie, všetky pohľady boli namierené na mňa. Ja som toto všetko neprijal a uzavrel som sa do seba na desať dlhých rokov, hanbil som sa ukázať pred ľuďmi, sám som sa vyradil na okraj. Koľko nenávisti, nevraživosti a zúfalstva bolo v mojom srdci; preklínal som od rána do večera, žiadal som Pána, aby ukončil môj život: „Čo zlé som urobil, že som si zaslúžil taký ťažký kríž?!“ Mamka plakala a modlila sa, prosila Pána, aby mi dal silu, aby mi dal trochu spokojnosti. Boh vypočul mamkine modlitby, dal nám spoznať skupinu Obnovy v Duchu Svätom. Mama začala chodiť na ich stretnutia, hovo-

rilo sa, že na týchto stretnutiach sa odohrali uzdravenia. S touto nádejou mamka pozvala domov kňaza. Bol Veľký piatok roku 1978, nikdy na ten deň nezabudnem; bolo 16 hodín, prišiel kňaz so skupinkou ľudí, položil mi ruky na hlavu a začal sa nado mnou modliť. Vzýval Ducha Svätého a presne v tej chvíli, keď vzýval Ducha Svätého, som pocítil veľké teplo, stŕplo mi celé telo, ako keby do mňa vstupovala nová sila a čosi starého odchádzalo. Ihneď som pocítil veľkú spokojnosť, veľkú radosť, radosť, akú som nikdy predtým nepoznal. V tej chvíli som prijal kríž, povedal som áno môjmu Pánovi a znovu som sa narodil pre nový život, nový človek s novým srdcom. V tej chvíli som si želal fyzické uzdravenie, avšak Pán urobil niečo väčšie, uzdravil ma na duchu. Desať rokov zúfalstva bolo vymazaných v niekoľkých sekundách; a hoci som zostal v tých istých podmienkach, v tom istom utrpení, bol som šťastný. Darovali mi Nový zákon a tak som začal čítať Božie slovo; celý jeden rok som čítal evanjelium, dychtil som po poznaní Pána. Čím viac som čítal, tým viac som sa pýtal: „Ako som mohol toľké roky preklínať Pána? Jeho, ktorý za mňa zomrel a dal za mňa svoj život.“ Každým končiacim sa dňom vo mne vzrastala radosť, nemohol som ju v sebe potláčať, cítil som potrebu hovoriť o nej iným a Pán mi dal dar písať ústami. Mal som v blízkosti domu chlapcov, pomáhal som im robiť úlohy; raz popoludní ma požiadali urobiť nákres: „Ako to máme urobiť?“ Duch Svätý ma osvietil a povedal som: „Dajte mi ceruzku do úst a výkres.“ Začal som kresliť a bol som veľmi spokojný. Nakreslil som chlapcov a dolu napísal svoje meno. Do pár týždňov som sa naučil písať omnoho lepšie, ako som kedysi písal rukami. Bolo to pre mňa, ako keby mi Pán zveril poslanie: napísať to, čo som prežil, čo som cítil vo svojom vnútri a oznamovať to iným; tak som začal písať poéziu a modlitby. Čítaval som ich do rozhlasu v Modica, potom v Raguse, a tak sa začalo moje poslanie: svedčiť v celom svete o Pánovi. (pokračovanie)

8

9

Krížová cesta v Žiline Na Veľký piatok 10. apríla 2009 o 10:00 hodine pod katedrálou Najsvätejšej Trojice na námestí Andreja Hlinku v Žiline sa odohralo dramaticko-divadelné predstavenie krížovej cesty pod názvom „SILA OBETY LÁSKY, ...spomienky apoštola Jána“. Hlavným manažérom projektu bol Marcel Ďurkovský a režisérom don Peter Palušák. Generálnymi partnermi predstavenia boli Žilinská diecéza a Mesto Žilina. Na projekte sa podieľali Saleziáni spolupracovníci zo Žiliny, Spoločenstvo mladých rodín v Žiline (MROŽ) a mládežníci z oratória. Žilinčania i veriaci z okolitých farností Žilinskej diecézy mali možnosť sprevádzať „Ježiša Krista“ na autentickej krížovej ceste. Mohli si reálnejšie predstaviť, ako celý súdny proces od odsúdenia Ježiša, cez umučenie až po jeho smrť a uloženie do hrobu mohlo prebiehať pred viac ako 2000 rokmi. Ako povedal don Palušák: „Dnes sme chceli ľuďom pomôcť uvedomiť si, čo všetko musel Ježiš reálne vytrpieť. Veľakrát sa to už stáva niečím umelým. My sme sa snažili ľuďom ponúknuť autentický emocionálny zážitok." Krížová cesta dojala mnohých. Ľudia ako súčasť davu mali možnosť priamo sa zúčastniť celého procesu. Trpeli spolu s Pannou Máriou, niesli v duchu kríž s Ježišom, plakali so ženami pod Ježišovým krížom. Nerozumeli, ako mohli farizeji, vojaci či ľud vidieť v Ježišovi zločinca a ako ho mohli svojou nenávisťou a zlobou pribiť na kríž. Sprevádzali Ježiša na jeho púti k Otcovi. Mnohým behal mráz po chrbte z krutého zaobchádzania a na tvárach ľudí bolo vidieť slzy ľútosti a krivdy. Herci, ktorí sa vžili do svojich postáv, zožali od prítomných ľudí potlesk. Na záver všetkých požehnal biskup Žilinskej diecézy Tomáš Galis. Zároveň primátor Žiliny Ivan Harman uviedol: „Bol by som veľmi rád, keby sa z takéhoto divadelného predstavenia stala tradícia, ktorá by každoročne obohatila duchovný život v našom meste.“ Mária Jedináková

Pozvánka na seminár

10

Saleziánska rodina spoločne už roky pracuje na tvorbe výchovných ciest pre mladých (itineráre), v spolupráci s MCP BA sa budú realizovať prvé dva turnusy školení pre pedagogických pracovníkov a vychovávateľov v júni 2009 (zdarma, účastník si platí len cestu), seminár je otvorený pre širokú verejnosť pedag. pracovníkov na Slovensku, medzi ktorých patria aj mnohí členovia sal.rodiny, pričom je možné, že informácia z MPC sa nemusí dostať ku všetkým záujemcom o túto tému. Za realizačný tím Nasťa Strečková Intergeneračná komunikácia medzi mladými a dospelými na ceste k jedinečnosti

To je názov seminára, ktorý organizačne školskom prostredí, ako aj na nové príspripravuje Metodicko-pedagogické cen- tupy v rozvoji osobnosti vo vrstovníckych trum, (Tomášikova 4, Bratislava) v spo- skupinách (cez rodovo diferencované lupráci so saleziánskou rodinou. Pôjde o výzvy a úlohy v symbolických svetoch), prvý seminár pracovnej skupiny pre tvorbu s prednostným zameraním na vekovú itinerárov, ktorá na pôde DOMKY a LAU- kategóriu chlapcov a dievčat 10-12 rokov. RY v spolupráci s SDB a FMA, intenzívne Prvé dva turnusy sa budú realizovať 8. pracuje na tvorbe výchovných ciest pre 5 – 10. a 10. – 12. júna 2009 v školiacom vekových kategórií dievčat a chlapcov, od stredisku MPC Budmerice – Silnica. júna 2008. Cieľovou skupinou seminára Prihlasovať sa je možné na mailovej sú pedagógovia, vychovávatelia a školskí adrese: [email protected]. Pri prihlasovaní je potrebné uviesť: meno a psychológovia. Prostredníctvom interaktívnych foriem s priezvisko, názov a plnú adresu školy s využitím skupinovej dynamiky, skupinovej uvedením termínu seminára. Prihláseným práce, skupinovej reexie, budú lektori účastníkom bude zaslaná návratka, ktorú odovzdávať vitálnu skúsenosť a hľadať s je potrebné vyplnenú obratom zaslať ešte účastníkmi nové vízie prítomnosti medzi pred začiatkom seminára. mladými podľa preventívneho prístupu. Kapacita účastníkov pre jeden turnus je 25 Tréning sa zameriava na neformálne prís- žien a 25 mužov. tupy so zameraním na rozvoj osobnosti v Metodicko-pedagogické centrum Ševčenkova 11, 820 09 Bratislava pracovisko: Tomášikova 4, P. O. BOX 14 820 09 Bratislava 29 Bratislava 27. 4. 2009 POZVÁNKA na seminár pre pedagógov, vychovávateľov a školských psychológov Termín: I. 8. – 10. júna 2009 II. 10. – 12. júna 2009 Začiatok: 8. júna 2009 o 12,00 h., 10. júna 2009 o 12,00 h. Ukončenie: 10. júna 2009 o 12,00 h., 12. júna 2009 o 12,00 h. Miesto: Školiace stredisko MPC, Budmerice - Silnica Cieľ: Rozvoj pedagogických prístupov k žiakom II. stupňa ZŠ a študentom SŠ Cieľová skupina: Učitelia NBV, ETV, učitelia II. stupňa ZŠ, SŠ, školskí psychológovia a vychovávatelia Program: Interaktívne formy s využitím: skupinovej dynamiky, skupinovej práce, skupinovej reexie, odovzdávaním vitálnej skúsenosti a hľadaním nových vízii prítomnosti

11

medzi mladými podľa preventívneho prístupu. Tréning neformálnych prístupov so zameraním na rozvoj osobnosti v školskom prostredí. Nové prístupy v rozvoji osobnosti vo vrstovníckych skupinách (cez rodovo diferencované výzvy a úlohy v symbolických svetoch), s prednostným zameraním na vekovú kategóriu chlapcov a dievčat 10-12 rokov. Lektori: Ing. Anastázia Strečková, Mgr. Eva Rušínová, Mgr. Laco Baranyai, Mgr. Marek Wiesenganger, Mgr. Marián Hubač Organizačné pokyny: Náklady spojené so vzdelávaním hradí organizátor podujatia. Cestovné hradí vysielajúca organizácia, resp. účastník v zmysle platných právnych predpisov. Stravné a ubytovanie je hradené z rozpočtových prostriedkov MPC. Prihlasovať sa môžete na mailovej adrese: [email protected]. Pri prihlasovaní je potrebné uviesť: meno a priezvisko, názov a plnú adresu školy s uvedením termínu seminára. Po prihlásení Vám bude zaslaná návratka, ktorú prosíme vyplniť a obratom zaslať ešte pred začiatkom seminára. PhDr. Helena Hanuljaková, generálna riaditeľka Vybavuje: Mgr. Marián Hubač Hlavný metodik NV a CŠ, tel.: 0904 465 983 mail: [email protected] „Je to prvé a historické stretnutie saleziánov spolupracovníkov dvoch družobných stredísk Prešova a Námestova“, tieto slová zazneli z úst novozvoleného koordinátora ASC Antona Horvátha, ktorý bol tiež s novozvolenou provinciálnou radou aspoň z časti prítomný na tomto stretnutí. V sále kultúrneho domu v ZRKADLOVÝ POHĽAD Bobrove sme teda 7. marca privítali našich hostí , s NA TÚ ISTÚ DOBRÚ VEC ktorými nás okrem iného spája ešte niečo, či niekto iný, a to mama Margita. Prešovčania totiž majú svoj dom Mamy Margity v Drienici a my sme si mamu Margitu už dávnejšie zvolili za patrónku a ochrankyňu nášho strediska. Ale, poďme pekne poporiadku. Ako vznikla táto myšlienka? Odpoveď nám to rovno celý autobus. Ako predvoj vstúpil dal koordinátor strediska Jožko Kanderka: koordinátor Juraj Kovaľ aj s akýmsi čudom “ Keď sme sa stretli s Prešovčanmi, vždy v krabici. No o pár sekúnd nám to čudo nás pozývali k sebe, potom nás zavolali do bolo známe ako malé prasiatko, že vraj, Krakova a tak mi napadlo, že by sme ich aby bolo na ďalšie klobásky. Hostí sme mohli pozvať k nám. No a myšlienka sa privítali - ako inak - spevom a im známou piesňou „A od Prešova...“ a tiež soľou a nakoniec stala skutočnosťou.“ Prípravy na toto stretnutie teda mohli začať. chutným chlebíkom so symbolom ASC. Úlohy boli rozdelené a na upevnenie „bo- O chvíľu sme zahájili náš program a to brovskej skupiny“, na ktorú bola kladená svätou omšou v blízkom farskom kostole najväčšia zodpovednosť za prípravu, sme sv. Jakuba st., ktorú celebroval člen prosa stretli u Kanderkovcov a to pri príprave vinciálnej rady don Pavol Michalka spolu a potom aj ochutnávaní klobás. Ešte v ten s don Jozefom Gibalom. Ten sprevádzal večer bolo oznámené Prešovčanom, že svojich prešovských spolupracovníkov. Vo môžu prísť, pretože klobásky sú na hostinu svojom príhovore don Paľko nezabudol hotové. O týždeň prešovskí hostia prišli a pripomenúť dôležitosť takýchto stretnutí,

ZRKADLO SALEZIÁNSKEHO PRIATEĽSTVA (2.)

ale aj to, aby sa nezabudlo, že každý z nás máme s Bohom dohodu, ktorej treba byť vždy, za každých okolností verný. Po tomto peknom zážitku sme sa presunuli znova do kultúrneho domu, kde nás už čakal chutný obed. Predchádzalo tomu ešte ociálne privítanie starostom obce pánom Antonom Grobarčíkom, ktorý v krátkosti priblížil hosťom históriu dediny Bobrov a tiež vyzdvihol dobrú spoluprácu s miestnymi saleziánmi spolupracovníkmi. Spolu s nim naše pozvanie prijal aj pán farár Ján Kekelák. Aj keď počasie nebolo práve najkrajšie, naši hostia boli odvážni a po obede si išli pozrieť krásnu bobrovskú Kalváriu so zastaveniami krížovej cesty. Po návrate im uzimeným dobre padlo varené vínko, káva, či čaj. Za svoju vytrvalosť a obetu boli odmenení darčekom od p. farára J. Kekeláka a to brožúrkou o spomenutej Kalvárii. Program pokračoval ďalej a to predstavením našej činnosti prostredníctvom videoprojekcie, ako aj vzájomným predstavením sa, no a tiež zábavnou scénkou v šarištine, ktorú predviedli saleziáni spolupracovníci z nášho strediska. Hostia sa pobavili, pretože miestami to na šarištinu veľmi nevyzeralo. Pred modlitbou sv. ruženca sme sa ešte dozvedeli zaujímavosti z histórie námestovského strediska, ale aj krátky prierez jeho prítomnosťou. Pred kamerou sme

12

tiež stihli „vyspovedať “ našich hostí, ako aj koordinátorov Jozefa a Juraja. Po posilnení výborným gulášom program pokračoval vo vzájomných rozhovoroch, spoznávaniach. Záverečným bonbónikom tohto večera bola ukážka výroby syrových korbáčikov. Popritom si túto zaujímavú prácu mohli naši hostia aj vyskúšať. Po modlitbe a požehnaní sa naši hostia rozišli do rodín miestnych saleziánov spolupracovníkov a ich blízkych, kde bolo pre nich pripravené ubytovanie. Program určite pokračoval ešte aj tam. A do koľkej? To veru nevieme. V nedeľu ráno sme sa však zobudili do páperovej krajiny, všetko bolo totiž pokryté snehom. Našich hostí prekvapilo toľké množstvo snehu. Niektorí zobrali aj lopatu, že vraj idú odhŕňať (však, Alenka?). Čas však nedovolil pokračovať v tejto zaujímavej práci, pretože v námestovskom pastoračnom centre už začínala sv. omša. Po návrate do bobrovskej sály čakalo na našich hostí príjemné prekvapenie - občerstvenie, medzi ktorým nechýbali ani túžobne očakávané klobásky. Po oddychu nastal čas ďakovania. Z rúk koordinátora J. Kanderku prevzal prešovský koordinátor J. Kovaľ zarámovanú fotograu skvelých saleziánov spolupracovníkov zo strediska Námestovo - ako pamiatku na toto vydarené stretnutie. Nastal čas lúčenia, ďakovných slov, objatí, ale aj slzičiek. Rozlúčka sa niesla v nádeji na opätovné stretnutie. Odmenou bol dobrý pocit v srdci, spokojné a usmiate tváre , ale aj fakt, že sa uskutočnil prvý krok k spoznaniu a zblíženiu saleziánskych stredísk. Mária Odrobiňáková, stredisko Námestovo

13

DETSKÝ KARNEVAL V ŽILINE

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami pri rieke zvanej Váh bolo jedno kráľovstvo. V tomto kráľovstve kraľoval mocný kráľ Baklažán. Jedného dňa si zaumienil, že by sa rád zabavil a rád by vyhnal nudu z kráľovstva. Preto si na pomoc privolal svoje krásne dcéry, dali hlavy dokopy a rozhodli sa usporiadať detský karneval. No keďže pripraviť karneval pre deti nie je úloha jednoduchá, prizval si na pomoc Saleziánov spolupracovníkov zo žilinského strediska a tiež Skautov zo saleziánskeho oratória v Žiline. Po niekoľkých dňoch spoločných príprav nastal ten vytúžený slávnostný deň. 14. februára sa v saleziánskom oratóriu v Žiline na pozvanie kráľa stretli deťúrence z kráľovstva spolu s rodičmi a chýbať nemohla, samozrejme, aj kráľovská rodina. Kráľovské pozvanie prijalo 85 detí v nádherných a pestrých maskách. Ako sa na kráľovský karneval patrí, otvoril ho sám kráľ Baklažán. Potom si kráľovské dcéry zatancovali s deťmi a ukázali im aj niekoľko nových tancov a ukazovačiek. Tanečnú zábavu dopĺňali viaceré súťaže, kde deti mohli preukázať svoju šikovnosť a za ňu získať sladkú odmenu. Keď si deň začal podávať ruku s nocou, aj keď zábava bola ešte v plnom prúde, kráľ poďakoval všetkým deťom za účasť a karneval slávnostne ukončil. Na záver však všetky deti už teraz pozval na detský karneval na budúci rok. Martin Tomovič Foto: Anka Tomovičová, Richard Ondrišík

SALEZIÁNSKY DUCH (28) Láskavosť a rodinný duch (čl. 31 § 2) RODINNÉ OVZDUŠIE Keď je spolupracovník úspešný vo svojom úsilí „vzbudzovať dôverné a priateľské vzťahy“, náklonnosť, ktorú preukazuje, je „opätovaná“ a tak sa vytvára klíma, prostredie, ktoré dýcha takým ovzduším, aké je charakteristické pre rodinu. Saleziánsky duch je „duch rodinný“: spôsobuje, že každý sa cíti byť „doma“, „v pohode“, ale aj zodpovedný za spoločné dobro. Charakterizuje ho vzájomná dôvera, vyjadrená hlavne dvoma postojmi. Na prvom mieste intenzívnou vzájomnou komunikáciou – ľudia cítia potrebu i radosť so všetkým sa podeliť, ako v skutočnej rodine: s myšlienkami, záujmami, projektmi, radosťami i žiaľmi, skúsenosťami a iniciatívami, dokonca aj materiálnymi dobrami. Každý člen obohacuje všetkých ostatných a aj jeho samého všetci obohacujú: ľudia rastú a rastie ich spoločenstvo. Na druhom mieste, aktívne vzťahy upravuje na minimálnej úrovni odvolávanie sa na zákon a autoritu, pravidlá a dohodnuté zvyklosti, a na maximálnej úrovni odvolávanie sa na vnútorné sily rozumu, slobody, srdca, viery. Viac dôverujeme presviedčaniu ako rozkazovaniu, viac iniciatíve a spoluzodpovednosti ako povinnosti a poslúchaniu, viac slobodnej a radostnej láske ako presnej a prísnej disciplíne. Rezonuje tu zvolanie dona Bosca z Listu z Ríma: „Prečo chcú lásku nahradiť chladné pravidlá?“ (ŽP XVII, 111) Jedným z najistejších znakov saleziánskeho ducha je ovzdušie nenútenosti, slobody, fantázie, radosti, ktoré prúdi medzi žiakmi dona Bosca a v prostredí, v ktorom sú animátormi. Ľudia nie sú nútení,

14

nemajú strach, hovoria to, čo si myslia, prinášajú svoj osobný, veľkodušný príspevok, sú vynaliezaví... Sám don Bosco hovorieval: „Bohu sa nepáčia veci robené nasilu. Keďže je Bohom lásky, chce, aby sa všetko robilo z lásky“ (ŽP VI 15). V PRÍPADNÝCH SITUÁCIÁCH

KONFLIKTNÝCH

Posledná veta tohto článku spomína možné koniktné situácie. Ako byť verným saleziánskemu „rodinnému duchu“, keď jestvuje rozdielnosť názorov, neporozumenie alebo zrážky s ľuďmi, s ktorými máme do činenia? Súčasná situácia je poznačená veľmi rozšíreným javom koniktnosti: stačí si pomyslieť na rodinu, na školu, na pracovné prostredie, na samotné cirkevné spoločenstvo... Aj don Bosco sa ocitol v takých tragických situáciách. Nestrácal pokoj ani ľahko nezmalomyseľnel. Vyhýbal sa frontálnym zrážkam. Pozorne predchádzal možným rozporom. Keď ich nemohol prekonať, tak ich obchádzal. Vedel sa modliť, vytrvalo čakať. Avšak nebol náchylný vzdávať sa svojich projektov, keď vedel, že sú od Boha. V prípade koniktu je prvým krokom spolupracovníka snaha objasniť veci prostredníctvom úprimného a pokojného dialógu. Potom robí všetko možné, aby sa našiel nejaký spoločný bod a dohoda. Vyhýba sa ničiacej kritike a jalovým protestom. „Je presvedčený, že nenásilie je kvasom pokoja a že odpustenie buduje bratstvo“ (čl. 12). Často bude potrebný postoj kresťanskej odolnosti, ktorá sa volá trpezlivosť, ale trpezlivosť zavinutá do modlitby, odpustenia a plná nádeje: „Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13,7). Staco Veselský

15

Posielame Vám srdečný vy. pozdrav z ďalekého Jakutska V nedeľu 15. marca 2009 Chceme sa takto poďakovať všetkým s p ol oč e n st v o naším dobrodincom, ktorí nám pomáhali veriacich kapri výstavbe kostola. tolíkov v Jakutsku aj vďaka Ihneď, ako sme prišli pracovať do mesta Ja- Vašim modlitbám, obetám, dobrému slovu kutsk, okrem saleziánskeho mládežníckeho i nančnej podpore mohlo sláviť posviacku strediska sa naše malé spoločenstvo veria- novopostaveného kostola. V živote Kacich snažilo získať aj pozemok na stavbu tolíckej cirkvi v Jakutsku to nebol obyčajný kostola, ale márne. Vtedy, keď sa nám deň. zdala táto naša túžba neuskutočniteľná, Môžeme smelo povedať, že to bola histokeď sme sa jej v podstate už vzdali, v Jubilejnom 2000 roku kresťanstva, nám starosta mesta doslova “ponúkol” pozemok na stavbu kostola. Spolu s o. biskupom sme v tom videli “prst Boží”. Rozhodli sme sa teda stavať. Okrem dôvery v pomoc Božiu a akúsi matnú nádej na pomoc neznámych dobrých ľudí, sme nemali absolútne nič, ani halier. Po určitom čase sa nám podarilo nájsť celkom pekný pozemok, takmer v centre mesta. Kostol sme stavali šesť rokov z 2002 do 2008. Základy sme položili v auguste 2002 roku. Na začiatku sme si mysleli, že s pomocou Božou sa nám podarí kostol postaviť za dva – tri roky. No postupne sme pochopili, že sa aj v tejto oblasti musíme ešte mnohému naučiť: predovšetkým tomu, že rok tu v Jakutsku má veľmi krátke leto a dlhú, chladnú zimu a vonkajšie stavebné práce sa musia v októbri zastaviť a začať sa môžu až v marci – apríli; ďalej sme sa postupne priúčali tiež tomu, že tunajší ľudia rická udalosť – posvätenie prvého katolícchápu svoj život nie len ako otročinu, robotu keho kostola v Republike Sacha (Jakutia). bez prestania, ale aj ako sviatok. Preto sa Možno, že je to najsevernejšie položený stavebné práce celkom spontánne mu- kostol našej planéty. sia prerušiť aspoň na týždeň z príležitosti Všetkých katolíkov mesta Jakutsk teší to, 8. marca (MDŽ), taktiež z príležitosti 9. že prostredníctvom novopostaveného kosmája (Velikoj Otečestvennoj Vojny) a ešte tola akoby vyšli z anonymity. Ich prítomnosť niekoľkých ďalších významných sviatkov v v meste Jakutsk sa navonok zviditeľnila. ich živote; len postupne sme vybadali, že Máme radosť i z toho, že odteraz môžeme nám Pán Boh pomáha nie prostredníctvom dôstojnejším spôsobom sláviť liturgiu. Dúbohatých, ale mnohých malých, chudob- fame, že kostol sa stane miestom modlitby, ných ľudí. Medzi ktorých istotne patríte i zmierenia a dialógu medzi rozličnými

národmi a konfesiami mnohonárodnostnej Republiky Sacha (Jakutsk). Slávnosť posvätenia kostola viedol veľvyslanec Vatikánu v Ruskej Federácii Apoštolský nuncius, arcibiskup Antonio Mennini. Na slávnosti sa zúčastnil taktiež náš o. biskup Cyril Klimovič z Irkutska, provinciáli saleziánov z Moskvy i zo Slovenska. Na slávnosť prišli taktiež naši spolubratia saleziáni z Aldanu spolu so svojimi veriacimi. Pri sv. omši spolu slúžilo 11 kňazov. Na slávnosti sa zúčastnilo spolu asi 300 ľudí. Popoludní o 16.00 na počesť otvorenia a posvätenia nového kostola bola v budove Jakutského cirkusu premiéra muzikálu spracovaného podľa knihy Quo vadis od H. Senkievicza. Autorom muziky je naša farníčka Donskaja Larisa Aleksejevna. Na

16

muzikále sa zúčastnilo asi 500 ľudí a mal veľký úspech. Počasie nám tiež prialo. Bolo len mínus 18 stupňov, slnečno s čistou, jasno modrou oblohou. Pre väčšinu z nás 15. marec 2009 zostane v našej pamäti ako jeden z najsvetlejších dní nášho života. Milí saleziánski priatelia, dovoľte nám ešte raz sa Vám poďakovať za Vaše modlitby a podporu, ktorými ste nás sprevádzali počas minulých rokov. S vďačnosťou i láskou si v tieto dni spomíname na Vás vo svojich modlitbách pri Pánovom oltári v novopostavenom kostole Svätej Trojice v Jakutsku. S úctou, Vaši saleziáni z Jakutska (pre Spravodaj ACS sprostredkoval Paľo Rehák)

Náš život s deťmi alebo NAŠE SKÚSENOSTI S PREVENTÍVNYM VÝCHOVNÝM SYSTÉMOM V RODINE Margita Šuleková, stredisko Brezno Keď hovoríme o výchove v saleziánskom prostredí, napadne nám preventívny výchovný systém. Väčšinou ho vnímame v súvislosti s don Boscom a výchovou v oratóriách. Určite mi dáte za pravdu, že prvým prostredím, v ktorom si môžeme pomôcť týmto vynikajúcim výchovným systémom je výchova v rodine. Práve donova Boscova matka Margita dokázala výchovu, ktorú dala svojim synom pretaviť do výchovy chlapcov na Valdoccu.

17

“Duch Svätý naozaj vanie!”, povedala som si, keď som sa dozvedela, že saleziánka spolupracovníčka Doc. PhDr. Mária Potočárová, Ph.D., vystúpila s príspevkom:” Preventívny systém výchovy uplatnený v prostredí rodiny a v rodinnej výchove” na Vedeckej konferencii s medzinárodnou účasťou: Pedagogika a saleziánsky preventívny systém edukácie, ktorú organizovala Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v novembri 2008. Pretože celý čas mojej služby v Provinciálnej rade ASC som nosila v srdci myšlienku a túžbu usporiadať seminár, na ktorom by saleziáni spolupracovníci podali svedectvo o skúsenosti s preventívnym výchovným systémom v rodine, pri výchove svojich detí. Tento môj sen sa stal skutočnosťou dňa 21. februára 2009 u saleziánov don Bosca v B. Bystrici a som rada, že som sa mohla podieľať na jeho príprave v posledných dňoch môjho pôsobenia v Provinciálnej rade ASC. Zámerom podujatia bolo napĺňanie cieľa Úseku rodiny PR, t. j. osobitne sa venovať formácii v oblasti výchovy a aplikácia preventívneho výchovného systému pri výchove detí v rodine cez zdieľanie sa so skúsenosťami s preventívnym výchovným systémom v rodine s rodinami ASC a odovzdávanie týchto skúseností iným rodinám v rámci cirkvi. Seminára sa zúčastnili ASC zo stredísk: Bratislava - Miletičova, Brezno, Dolný Kubín, Námestovo, Prešov - Sever, Rožňava, Trnava, Zvolen, Žilina, radca pre rodinu PR ASC Margita Šuleková, radca pre rodinu novozvolenej PR ASC František Goboňa a sympatizanti ASC z Bratislavy, Popradu, Banskej Bystrice. Keďže seminár bol o deťoch a výchove, nemohli tu chýbať ani oni. Rodičia priviedli aj svoje ratolesti, ktorých bolo asi 12, vo veku od pol do sedem rokov. Seminár bol zameraný na skúsenosti s PVS u detí vo vekových kategóriách od 0 – 12 rokov.

Svedectvami s výchovou svojich detí sa s prítomnými podelili saleziáni spolupracovníci: Vincent a Mária Jedinákovci zo strediska Žilina, ktorí sa zdieľali s výchovou v kategórii od 0 – 3 rokov : pod názvom: “Na začiatku cesty...“, alebo „Ako sa vzdorovitosť na dobré obrátila“, Stanislav a Monika Veselskí zo strediska Trnava, obrátili pozornosť na vekovú kategóriu od 3 – 6 rokov :“Po kľukatých chodníčkoch výchovy“, alebo „ Ako počúvať a nechať hovoriť, nechať deti behať, skákať a nevystavovať nebezpečenstvu urobiť niečo zlé“ a Petr a Helena Ambrosovci zo strediska Brezno si vzali na ,,mušku“ vek od 6 – 12 rokov : „ Dobrodružstvo pokračuje“, alebo „ Ako milovať a dať cítiť deťom, že sú milované a ako netrestať, kým sme nevyužili všetky ostatné prostriedky“. Všetkými prednesenými príspevkami sa saleziáni spolupracovníci podelili so svojimi radosťami, ale aj strasťami pri výchove, s tým ako skúšali rôzne výchovné metódy, so skúsenosťou predchádzať zlu pri výchove osobnou asistenciou, ale hlavne s pomocou troch pilierov preventívneho výchovného systému, rozumu, náboženstva a láskavosti. V diskusii v skupine sa prítomní navzájom podelili s radosťami i problémami pri výchove svojich detí a skúsenosťami s preventívnym výchovným systémom. Účastníci seminára nakoniec vzniesli požiadavku, ktorá bola adresovaná novozvolenému radcovi pre Úsek rodiny PR ASC Františkovi Goboňovi, ktorý prisľúbil pripraviť ďalšiu časť seminára pre vekové kategórie od 12 rokov až do dospelosti. Vďaka ústretovosti saleziánov don Bosca z B. Bystrice, najmä direktora don Červeňa, don Doményho, (ktorý seminár obohatil slúžením sv. omše a celý deň nám bol k dispozícii) a don Lorenca, (ktorý pomohol s materiálno technickým zabezpečením seminára), sa toto podujatie mohlo

uskutočniť v saleziánskych priestoroch, na saleziánskej pôde. Takisto patrí vďaka kuchárke, za vynikajúce dobroty, všetkým bystrickým animátorom z oratória, ktorí sa venovali prítomným deťom a na vlastnej koži si skúsili, ako ich zaujať, aby neplakali za mamou a aby sa skamarátili s ostatnými deťmi. V neposlednom rade ďakujem saleziánke spolupracovníčke

18

E. Kučerovej zo strediska Zvolen, ktorá ochotne pomohla pri organizačných prípravách, tiež všetkým účastníkom, prednášateľom, ale aj PR ASC za ich prínos pri uskutočnení hodnotného podujatia. Teším sa na realizáciu ďalších seminárov o PVS v rodinnom prostredí, možno aj vo Vašich strediskách.

Žilina do tretice:

VOLEJBALOVÝ TURNAJ V duchu tradície organizovania volejbalových turnajov na jar a jeseň sa 29.03.2009 uskutočnil ďalší turnaj o putovný pohár. Posledné dva ročníky si pod svoje krídla zobrali Saleziáni spolupracovnící. Cieľom tejto akcie bolo zapojiť do turnaja všetky zložky pracujúce a žijúce pri saleziánskom dome v Žiline, ktoré by, v prípade potreby, boli doplnené ďalšími tradičnými účastníkmi. Turnaja sa napokon zúčastnili 4 družstvá: ASC, Mladé rodiny pôsobiace pri saleziánoch (Adams family), Oratko a už tradičný účastník družstvo „Úňia“. Okrem účasti jednotlivých zložiek sme chceli ponúknuť priestor pre športovú aktivitu a zároveň pre spoločné stretnutie. Svojou účasťou pri povzbudzovaní, porozprávaní sa,.. a slávení svätej omše nás notlivé zápasy priniesli dramatické zážitky, potešili niekktoré boli v duchu torí saleziáni fair play a zábavy. či ponovici. Zaslúženým Turnaj sa hral víťazom celého systémom, turnaja sa stalo že všetky družstvo „Úňie“, družstvá odoktoré prejavilo svohrali zápasy ju zohratosť. Ani medzi sebou my, Saleziáni spoa z nich po lupracovníci, sme sčítaní bodov sa hanbiť nemuseli. vzišiel víťaz Skončili sme druhí. turnaja. JedNa ďalších

19

miestach skončili Adams family a s družstvami vyhodnotili turnaj, spoločne Oratko. strávený čas..., došlo k tradičnému a Po skončení sa posledného zá- oceňovanému gestu víťaza, ktorý sa podepasu sme sa lil s víťaznou sladpresunuli na kou odmenou - tororatko, kde sa tou - so všetkými uskutočnila účastníkmi. S svätá omša, predsavzatím po ktorej nasleuskutočniť ďalší dovalo slávnostturnaj sme ukončili né vyhodnotenie náš spoločne a odovzdanie strávený deň. cien. Na Vincent Jedinák, záverečnom Žilina posedení, kde sme spoločne foto: Mirec Šutka

Miesto pre staršie príspevky PO ROKU SME BILANCOVALI Po roku sme sa znova stretli... Dňa 14.12.2008 sme si vo svojich príbytkoch zapálili už tretiu sviečku na adventnom venci, čo nám pripomína blížiacu sa radosť z príchodu Ježiška na tento svet. Uprostred týchto príprav na najkrajšie sviatky roka sa konala výročná konferencia saleziánov spolupracovníkov v stredisku Námestovo. Znova, po roku sme sa stretli v príjemnom prostredí špeciálnej školy v Námestove, ktorú nám vedenie na tento účel poskytlo, za čo im patrí veľká vďaka. Zišli sme sa tu skoro všetci saleziáni spolupracovníci a niektorí aj so svojimi najmenšími ratolesťami. Potešili sme sa aj z prítomnosti mamky Odrobiňákovej. Pri obnovovaní prísľubov každý povedal svoje meno Spoločné stretnutie začal don Zauška svätou omšou, na ktorej sme si všetci saleziáni spolupracovníci obnovili svoje prísľuby a duchovne sa posilnili. Pri

obnovovaní prísľubov každý postupne povedal svoje meno a obnovil prísľub. Týmto úkonom sa viac zvýraznila spolupatričnosť do saleziánskej rodiny. Počas svätej omše saleziáni spolupracovníci pripravili obetné dary, pri ktorých sa postupne vytváral pôsobivý obraz Božieho milosrdenstva, ktorý formou puzzle vytvárali jednotlivé činnosti saleziána spolupracovníka. Privítanie Po posilnení ducha, prišla na rad samotná konferencia, ktorú otvoril náš koordinátor J. Kanderka. Všetkých srdečne privítal, osobitne členov provinciálnej rady D. Čiernikovú a T. Pipku s manželkou. Hoci na začiatku nám zaškrípala audiovizuálna technika, využili sme čas jej prípravy na to, aby nám D. Čierniková rozprávala humorné príhody z cestovania do Zagrebu na regionálny kongres a zážitky zo stretnutia na ňom. Technika sa nakoniec umúdrila a tak nám naši mladí premietli krátke ukážky z celoročnej činnosti strediska, ktoré veľmi výstižne pripravili M. Odrobiňáková, M.a V. Kanderkové

a D. Olexa. Potom nasledoval príhovor D. Čiernikovej, ktorá nám tlmočila slová don Michalku, pri ktorých sa nám vybavili spomienky na jeho obetavé pôsobenie v našom stredisku a jeho milý úsmev. Obraz namaľovaný prešovským spolupracovníkom Milým prekvapením a zároveň veľkým potešením, ktoré nám odovzdal Tonko Pipka, bol pre nás, pre námestovských spolupracovníkov obraz, namaľovaný prešovským spolupracovníkom. Je to obraz blahoslavenej Alexandriny Márie da Costa. T. Pipka nás všetkých pozdravil, podelil sa s nami o svoju radosť, ktorú prežíva vždy, keď má prísť na Oravu medzi nás. Informoval nás tiež o dostavaní spoločného celoslovenského saleziánskeho Domu mamy Margity v Drienici. Toto dostavané dielo sme si mohli pozrieť na kalendári, kde bolo odfotené a sprevádzané pekným motto „Daj každému dňu šancu, aby sa stal najkrajším dňom tvojho života“. Hodnotenie, poďakovanie.... Po týchto milých prejavoch začal hodnotiť našu činnosť J. Kanderka. Vo svojom prejave zhodnotil uplynulý rok v našom stredisku a činnosť spolupracovníkov v ňom. Počas svojho prejavu poďakoval kyticou kvetov J.Pantokovej za obetavú prácu s mladými a tiež M. Odrobiňákovej za obetavosť a úsilie pri obnovenom vydávaní nášho spoločného časopisu zo života saleziánskej rodiny – Taktovky. Tiež poďakoval všetkým členom rady, saleziánom za duchovné vedenie, saleziánom spolupracovníkom, mladým. U saleziánov spolupracovníkov vyzdvihol súdržnosť a obetavosť, ktorú počas roka prejavili najmä pri otvorení saleziánskeho strediska, kde sa na príprave pohostenia podieľali všetci spolupracovníci. Bolo vidieť, ako spoločná práca, obetavosť a

20

úsilie o spoločné dobro stmeľuje celú saleziánsku rodinu. Záverom svojho príhovoru vyzval jednotlivé skupiny saleziánskej rodiny na lepšiu spoluprácu a to hlavne medzi mladými a saleziánmi spolupracovníkmi a medzi saleziánmi spolupracovíkmi a saleziánmi, kde veľa krát spolupráca viazla. V ďalších príhovoroch radcovia zhodnotili svoju činnosť za jednotlivé úseky, ktoré im boli zverené, a to: S. Pantok, K. Pisarčíková, D. Stoklasová, J. Čierniková a J. Žatkuliak. Zo svojho pohľadu zhodnotil v krátkosti rok aj direktor saleziánskeho strediska don Kuchár, ktorý svoj príhovor zameral najmä na dostavbu a otvorenie saleziánskeho strediska, kde vyzdvihol sponzorov a tých, ktorí sa na výstavbe najviac podieľali. Všetci si pochvaľovali kuchárovu špecialitu! Po ociálnej časti nasledovalo niečo na posilnenie tela a to slávnostný obed a pohostenie, na príprave ktorého sa najviac pričinil Jožko Kanderka so svojou rodinou a tiež niektoré gazdinky so svojimi sladkými dobrotami. Všetci si pochvaľovali kuchárovu špecialitu, ktorú na obed pripravil (ešte raz vďaka). Po výbornom obede sme pokračovali diskusiou, počas ktorej sa riešili tiahle problémy s riadením mladých dievčat a škrípajúca súčinnosť medzi jednotlivými zložkami saleziánskej rodiny. Po vzájomnej debate J. Kanderka konferenciu ukončil, poďakoval všetkým za hojnú účasť na nej a všetkým, čo sa na jej príprave podieľali. Nakoniec poďakoval aj členom provinciálnej rady za ich účasť. Všetkým poprial veľa trpezlivosti a obetavosti pri práci s mladými v duchu Don Bosca. Touto cestou chcem poďakovať Jožkovi Kanderkovi a celej jeho rodine za náročnú, ale veľmi dobre zvládnutú organizáciu tejto konferencie. Vďaka patrí aj ostatným tu nemenovaným, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k organizácii konferencie. P.Stoklasa

21

NAŠA PÚŤ DO RÍMA

Bolo to ešte začiatkom roku 2008, keď sme sa zamýšľali v rodine nad tým, čo význačné nás v tomto roku očakáva. Zistili sme, že v tom roku si pripomenieme 20.výročie našej svadby. Sviatostné manželstvo sme uzavreli v bratislavskom Blumentálskom kostole 17.9.1988. Moju manželku Beátku napadlo, že by sme mohli výročie našej svadby osláviť nejako výnimočne. Ako sme tak rozmýšľali spoločne s deťmi, zhodli sme na myšlienke, že pôjdeme do Ríma. To bol len začiatok roka 2008 a nemali sme predstavu, kedy navštívime Rím. Prešiel školský rok, nastali prázdniny a zistili sme, že cez prázdniny nenájdeme termín, aby sme celá rodina mohli spolu niekde ísť. Naskytla sa nám príležitosť až v októbri, keď sme natrali na jeden päťdňový zájazd, ktorý mal v programe návštevu Assisi a Ríma. Bol to termín, ktorý nám úplne vyhovoval kvôli tomu že bol pred jesennými prázdninami, keďže všetky deti chodia do školy. A tak sme 26.10. nastúpili v Bratislave do autobusu. Po celonočnej jazde sme v pondelok 27.10. o 8:00 dorazili do Assisi. Toto mesto sa nám všetkým veľmi páčilo. Videli sme tam staré historické pamiatky, spojené so životom sv. Františka a sv. Kláry. Program bol taký náročný, že sme sa nestihli ani najesť a na nákup suvenírov sme mali len minimum času. Popoludní sme vyrazili do Ríma. Ubytovanie sme mali zabezpečené v peknej ubytovni Fraterna Domus, ktorá však bola asi 15. km od centra Ríma. Vzhľadom k tomu sme sa na druhý deň do historického centra Ríma presúvali autobusom, vlakom a metrom. Cestovanie v Ríme je pomerne jednoduché, pretože stanice metra sú tu pomenované podľa významných historických pamiatok, napr. Colloseum, San Pietro... Prvý deň nášho pobytu v Ríme sme

navštívili tri zo štyroch patriarchálnych bazilík- sv. Pavla za hradbami, Panny Márie Snežnej a sv. Jána v Lateráne. Tieto baziliky nás udivili svojou mohutnosťou, bohatou výzdobou, ako i dobre udržiavaným stavom. Sme veľmi radi, že v programe zájazdu bola návšteva baziliky sv. Pavla za hradbami práve v tomto prebiehajúcom jubilejnom roku sv. Pavla.. Pred bazilikou horí oheň, ktorý tu na začiatku jubilejného roku zapálil sv. Otec Benedikt XVI., a ktorého svetlo tu bude horieť do konca jubilejného roku, 29.6 2009. Toto svetlo by nám malo pripomínať silnú vieru, nádej a lásku sv. Pavla a malo by byť pre nás po-

vzbudením, aby sme aj my zostali pevní vo viere po celý život. Vo dverách baziliky je umiestnená pamätná tabuľka pripomínajúca toto jubileum. Z ďalších významných miest môžem spomenúť aj baziliku sv. Klimenta, kde sa nachádza hrob a pozostatky sv. Cyrila. Tu pápež Hadrián II. schválil staroslovienčinu za bohoslužobný jazyk. Kľačiačky sme si prešli sv. Schody, išli sme okolo Kolosea, videli sme Víťazný oblúk Marka Aurélia. Hlavným bodom druhého dňa nášho pobytu bola audiencia Sv. Otca Benedikta XVI. na námestí sv. Petra. Po viac-menej formálnej kontrole pri vstupe na námestie sme zaujali pomerne výhodné miesto neďaleko pódia, kde mal Sv. Otec katechézu. Sv Otec prišiel na papamobile

a zdravil pútnikov, ktorí prišli na audienciu. Po pravidelnej stredajšej katechéze nasledovali pozdravy pútnikov. Boli sme nadšení, keď nás Sv .Otec pozdravil po slovensky, ako pútnikov z Bratislavy. V popoludňajších hodinách sme mali v programe prehliadku baziliky sv. Petra, kde sme sa mohli v pokoji pomodliť a obdivovať tento skvost svetovej architektúry Aa srdce kresťanstva). Sme veľmi vďační Pánovi, že sme tu mohli stráviť aj chvíľu v modlitbách vďaky pri hrobe sv. otca Jána Pavla II. V podvečer sme sa presunuli do Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Po krátkom srdečnom privítaní sme boli oboznámení s jeho históriou. Potešilo nás, keď tu boli spomínaní viacerí kňazi - saleziáni, ktorí sa podieľali na zakladaní a činnosti tohto ústavu a to aj vydávaním a distribúciou náboženskej literatúry na Slovensko v čase totality (don Pauliny, don Macák, don Nádaský a iní). Na záver našej púte sme mali v kaplnke ústavu sv. omšu, na ktorej bol

22

prítomný aj slovenský veľvyslanec vo Vatikáne, spolu s manželkou. Potom už nasledovala cesta domov. Po celonočnej jazde sme ráno obdivovali krásu jesennej prírody Rakúskeho vidieka a napoludnie sme prišli do Bratislavy. Odtiaľ to už bolo len na skok domov do Senice. Za osobitnú zmienku stojí náš sprievodca. Mnohí sme ho nazvali “chodiacou encyklopédiou histórie“. Veľmi pútavo nás informoval nielen o histórii miest, ktoré sme navštívili, ale aj o gladiátorských zápasoch, skaze Pompejí, či sicílskej mai. Aj vďaka jemu, napriek tomu, že bol na nás veľmi prísny, máme na túto púť príjemné spomienky. Sme veľmi v ď a č n í P á n o v i za naše manželstvo, za našu rodinu. Veľmi nás rodičov potešilo, keď sme na spiatočnej ceste spolu s našimi štyrmi deťmi mohli jednoznačne prehlásiť úplnú spokojnosť s touto púťou. Aj teraz s odstupom času na ňu radi spomíname, ako i na našich spolupútnikov s nádejou, že sa do Večného mesta ešte niekedy vrátime. Uvidíme, ak Pán dá, možno aj na púti v spoločenstve našej spolupracovníckej rodiny. J. Jánoš, ASC Šaštín

23

SPOMIENKY

na jubilejné Lurdy

Keď som sa v auguste minuelého roku prihlásila na národnú púť Slovákov do Lúrd, veľa ľudí ma odhováralo, že dlhá cesta autobusom vzhľadom na môj zdravotný stav už nie je pre mňa. Nedala som sa odhovoriť a vôbec to neľutujem, aj keď to bola cesta dosť náročná. Už pár dní pred odchodom sme sa dozvedeli, že nás bude na našej púti sprevádzať kňaz. V Nitre sme sa zastavili pre ďalších pútnikov a v seminárskej kaplnke sme mali sv. omšu, ktorú slúžil náš pútnik. Cestou sa nám predstavil, že je kanonik Jozef Dvorský SDB a pôsobí v nitrianskom seminári. Od začiatku až do konca sa naša púť niesla v saleziánskom duchu. Bolo to pre mňa veľmi radostné a povzbudzujúce, pretože 15.10.2008 som sa neociálne dozvedela, že som prijatá do Don Boscovej rodiny ako spolupracovníčka saleziánov. O tri dni po tejto správe som už v sobotu ráno bola v Turíne v bazilike P. Márie Pomocnice a pri hrobe Dona Bosca. V tejto blízkosti som ďakovala za tie dva roky prípravy a za moje veľké duchovné obohatenie. V ranných hodinách sme mali sv. omšu. Po sv. omši sme navštívili všetky Don Boscove miesta v Turíne. Okrem toho sme si pozreli aj Turínske plátno a veľa vzácnych pamiatok. V nedeľu ráno o 7.00 hod. sme prišli do Lúrd. Tam sa ubytovali, naraňajkovali a išli sme do baziliky sv. Pia, kde sme sa zúčastnili medzinárodnej sv. omše, ktorú celebroval otec kardinál Tomko. Zúčastnilo sa na nej asi 20.000 veriacich. Medzi nimi mnoho Slovákov. O 14.00 hod. v bazilike sv. Bernadety sme mali dialóg s otcom kardinálom Tomkom a našimi slovenskými biskupmi a otcom Máriom Ciordonom. V Lurdoch sme prežili nádherné slnečné dni. Vďaka Bohu a Márii sme mohli pri príležitosti 150. výročia od zjavení sv. Bernadety v Lurdoch navštíviť

všetky významné miesta, ktoré sú s tým spojené. Naša sprievodkyňa Mgr. Mária Ružičková nás perfektne sprevádzala. Snažila sa, aby sme tieto pútnické miesta poznali a videli čo najviac. 22.10.2008 v stredu po obede sme sa vydali na cestu domov. 23.10.2008 vo štvrtok v ranných hodinách sme prišli do Annecy. O 8.30 hod sme mali sv. omšu v bazilike sv. Františka Saleského. Jeho hrob je na ľavej strane baziliky a na pravej strane je hrob sv. s. Jeanne Chantal. Navštívili sme všetky ostatné baziliky, kde sv. František pôsobil. Do 14.00 hod. bolo mesto Annecy naše. Bolo celé vyzdobené chryzantémami rôznych farieb. V odpoludňajších hodinách sme sa vydali na cestu domov, ktorú sme šťastlivo ukončili. Bol to pre mňa neopísateľný zážitok, ktorý mi zostane hlboko v mojom srdci a to čo som zažila budem rozprávať tým, čo budú mať o môj zážitok záujem. Ašpirantka Katarína Beňová Stredisko Zlaté Moravce

Naši jubilanti 30 rokov:

Mgr. Katarína Okoličányiová 19.6.1979 Daniel Mikel 3.6.1979

Bratislava - Petržalka Dubnica

35 rokov:

Monika Gregová Mgr. Andrea Pangrácová Branislav Grega

Prešov - Juh Bardejov Prešov - Juh

40 rokov:

Ing. Zlatica Černáková

8.5.1969

Košice

Ing. Eva Chromeková Miroslava Bublincová

19.6.1969 27.6.1969

Trnava Zvolen

45 rokov:

Peter Ficík

16.5.1964

Humenné

50 rokov:

RNDr. Jaroslav Timko Alojz Kumor Ing. Marta Pacalajová Vladimír Goliaš Mária Baňasová Marta Hupianová

28.5.1959 24.5.1959 31.5.1959 11.6.1959 17.6.1959 21.6.1959

Ružomberok Námestovo Bratislava Sabinov Poprad Zvolen

55 rokov:

Ján Gavenda Eva Rychnavská Mgr. František Kormúth Anton Pipka

18.6.1954 5.6.1954 6.6.1954 12.6.1954

Dubnica Košice Trnava Prešov - Sever

60 rokov:

Terézia Husovská Katarína Kamenická

17.5.1949 16.5.1949

Prešov - Sever Bratislava - Petržalka

65 rokov:

Cyril LAPOŠ

12.6.1944

Prešov - Juh

70 rokov:

EMÍLIA KUCEJOVÁ

12.6.1939

Púchov

3.5.1974 31.5.1974 27.6.1974

Prijmite od nás všetkých úprimné priania v podobe modlitby za Vás, milí naši jubilanti! Uzávierka budúceho čísla je 30. 6. 2009. Prispievajte, potešte ostatných... Sprav odaj Združenia saleziánov spolupracovníkov na Slovensku Slúži pre informovanie členov ACS Vydáva Provinciálna rada ACS Poštou posielajte príspevky na adresu: Ing. Marián Nociar, ŠLN 13, 977 01 Brezno E-mailom posielajte príspevky na adresu [email protected] zostavenie, grafická úprava: Boris Pekarovič Spravodaj na internete: www.acsslovakia.sk tlač HLP Grafik s.r.o. Brezno