Zlovestná opozícia Neustála kritika, nenávisť a zlomyseľnosť charakterizujú pôsobenie takmer celej dnešnej

NOVINY PRE POLITIKU, EKONOMIKU A SAMOSPRÁVU Marec 2007 l Číslo 4 l Ročník VII.

Ničitelia Čudujem sa, že aj niektorí starší, talentovaní a vzdelaní novinári s veľkým nadšením a otvorene slúžia dnešnej opozícii až do takej miery, že stratili súdnosť aj elementárnu slušnosť. Trvalou súčasťou ich nadpráce sa stala surová, bezohľadná a takmer vždy neoprávnená kritika terajšej slovenskej vlády a jej predsedu Roberta Fica. Kritizovali ho v čase keď bol v opozícii a robia tak aj teraz, keď pevne stojí na čele vlády. Vymýšľajú a publikujú rôzne lži a polopravdy. Pre týchto služobníkov opozície sa písané a hovorené slovo stalo hrôzostrašnou zbraňou, ktorú používajú v plnej sile. Nivočia všetkých, ktorí sa postavili v demokratických voľbách proti vláde M. Dzurindu. Útočia na predstaviteľov štátu a koaličných poslancov. Veľmi sa hnevajú, že R. Fico je na Slovensku mnoho rokov najdôveryhodnejším politikom. Agresívne s nevídanou dávkou arogancie znevažujú jeho náročnú prácu doma aj v zahraničí. Je žalostné, že táto mala skupina ničiteľov ľudskej dôstojnosti si nechce uvedomiť, že dobrým a pravdivým slovom môže pomáhať ľuďom oživovať nádej na lepšiu budúcnosť a tak prispievať k zmenám, ktoré si želá väčšina občanov. Slovo v médiách má pomáhať tvoriť, budovať, nie rúcať, znevažovať, nivočiť a ubližovať aj tým úplne nevinným. Slovo môže byť aj smrtonosná zbraň, po ktorej zostáva iba spúšť v ľudskej ale aj novinárskej duši. Čudujem sa, že šéfovia niektorých médií ochotne platia na základe rozhodnutí súdov milióny korún občanom, ktorých redaktori - ničitelia - zlomyseľnými a nepravdivými slovami poškodili.

JOZEF KUCHÁR

l CENA 6,- Sk

Fakty pre pamäť o vládnutí Mikuláša Dzurindu v minulom období

Zlovestná opozícia Neustála kritika, nenávisť a zlomyseľnosť charakterizujú pôsobenie takmer celej dnešnej opozície nielen v parlamente, ale aj na slovenskej politickej scéne a v mnohých médiách. Bývalá vládna koalícia od chvíle, keď stratila moc, sústredila sa iba na útoky a spochybňovanie dnešnej vlády bez patričných argumentov a dôveryhodných faktov. Jej slová o zvyšovaní politickej kultúry, najmä z úst Dzurindu, Mikloša, Bugára, Lipšica, ale aj Radičovej, Horta, Vášáryovej, Palka, Janiša a Kukana zaznievajú až príliš falošne. Tárajú o svojom vraj demokratickom vládnutí, zvýrazňujú úspechy najmä v zahraničnej oblasti, ale zároveň zahmlievajú mnohé chyby a úmyselné, či neúmyselné omyly, ktorých sa v priebehu uplynulého 8-ročného vládnutia

dopustili. Sebachvála a sebaoslava je týmto mužom a ženám veľmi blízka. Objektívne hodnotenie pôsobenia a výsledkov terajšej vládnej koalície im očividne chýba. Pre oživenie pamäti a otváranie zahmlených očí treba uviesť niekoľko faktov o „demokratickom, humánnom a perspektívnom“ riadení štátu pod vedením Mikuláša Dzurindu. Napríklad v roku 2001 pomery v Slovenskej republike sa podstatne zhoršili. Vtedajšia vládna garnitúra napriek opakovaným sľubom a ubezpečeniam nedokázala racionálne a zodpovedne vládnuť. Nerešpektovala a hriešne zabúdala na oprávnené záujmy občanov. Aj preto jej vyslovilo nedôveru takmer 75% občanov. Národná rada SR bola na tom rovnako biedne. Nedôveru jej vyslovilo vyše 77% občanov.

Nespokojnosť s vývojom v štáte vyjadrovalo 70% obyvateľov Slovenska. Rozporuplné vládnutie sa prejavilo vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Na prvom mieste to bola vysoká nezamestnanosť, ktorá dosahovala až 550 tisíc ľudí bez práce. Povážlivo stúpla korupcia, klientelizmus a kriminalita, nad ktorými vláda stratila kontrolu. Osobitnú kapitolu tvorili trestné činy ekonomického charakteru. Políciu považovalo takmer 68% občanov za nevierohodnú. Najväčším terčom kritiky bola nekoncepčná, nepremyslená a pre spoločnosť škodlivá privatizácia strategických podnikov. Alarmujúcou sa stala neustále sa zvyšujúca zahraničná zadĺženosť. Výrazne poklesla spotreba väčšiny domácnosti a reálne mzdy klesPokračovanie na 2. strane

REALIZUJÚ VOLEBNÝ PROGRAM Smer sociálna demokracia je pri vláde viac než pol roka. Aké sú úspechy a neúspechy jeho vyše polročného vládnutia? Škodí Slovensku svojou politikou, alebo mu, naopak, pomáha? Odpovede na tieto otázky sa zväčša líšia podľa politického presvedčenia konkrétneho „objektívneho“ analytika. Takých, ktorí si chcú kopnúť, sú dnes plné médiá. Niektoré z ich argumentov môžu byť namieste. No strana, ktorá má dnes podporu takmer polovice politicky gramotného obyvateľstva, asi nebude úplne neschopná a falošná. Skôr by sa oplatilo pýtať, aké sú dôvody takej vysokej podpory Smeru-SD. Odvolávať sa iba na magické slovíčko populizmus dnes už nepresvedčí azda ani tých

najzarytejších odporcov súčasnej vlády. Prvou otázkou je, či Smer-SD plní svoje sľuby? Dokázal vniesť do slovenskej politiky sociálnodemokratické hodnoty? Realizuje svoju víziu sociálneho štátu? Ak si vymodelujeme určitú ideálnu šablónu sociálnodemokratického politika, zaiste dospejeme k záveru, že Smer-SD sa takouto šablónou neriadi vo všetkých prípadoch. No politika nie sú ideálne šablóny. Ak chceme triezvo hodnotiť počiny vlády, musíme sa zamyslieť nad jej reálnymi možnosťami. Zároveň sa vypláca porovnanie s inými krajinami. Čo urobila sociálna demokracia za osem mesiacov? Aké sú reálne možnosti Smeru? Prevzal vládu v krajine, Pokračovanie na 2. strane

Prvá tlačová beseda novej strany SMER, ktorá bola zapísaná do zoznamu politických strán 8. novembra 1999 sa uskutočnila za pomerne malého záujmu redaktorov a fotografov. Jediným fotoreportérom bol Martin Petrenko. Na jeho už historickej snímke Robert Fico (vpravo) terajší predseda vlády SR a Marek Maďarič minister kultúry Slovenskej republiky. Čas nezastavíš a dnes najmladšia strana v parlamente má podporu až 46,7 percenta občanov. Postavenie strany SMER-SD i autorita v spoločnosti jednoznačne potvrdzujú, že rozhodnutie založiť nový politický subjekt bolo pred takmer 7 rokmi nielen správne, ale aj potrebné a pre väčšinu občanov užitočné. Foto: Martin Petrenko

SMERu dôveruje takmer 47% občanov Spomedzi tých, ktorí prejavujú priazeň niektorej politickej strane, si vo februári získal vládny Smer-SD sympatie u 46,7 percenta občanov. V poradí preferencií nasleduje SNS, s ktorou sympatizuje 10,6 percenta voličov, SDKÚ-DS má 10,5 percenta a ĽS-HZDS 10,4 percenta. Vyplýva to z prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky (ÚVVM) pri Štatistickom úrade SR na vzorke 1131 respondentov od 1. do 9. februára. SMK, ktoré získalo v prieskume piatu priečku, preferuje 9,8 percent opýtaných, šieste je KDH, s ktorým sympatizuje 6,9 percenta občanov. V ďalšom poradí nasleduje KSS (1,8%), Slobodné fórum (1,7%), HZD (1,2%) a ANO (0,2%).

KDH tesne nad hranicou zvoliteľnosti Voľby do Národnej rady SR by začiatkom februára vyhral Smer-SD so ziskom 43,7 percenta voličov. Druhá by bola SDKÚ-DS s 13,6-percentnou podporou a tretia SNS s 10,1 percenta hlasov. Vyplýva to z prieskumu agentúry Dicio, ktorý sa uskutočnil v dňoch 1. až 12. februára na vzorke 1077 respondentov. V poradí získaných hlasov by sa ďalej umiestnila SMK s 9,7%, ĽS-HZDS by malo 8,7% a s výraznou stratou na poslednej priečke parlamentných strán KDH 5,4%. Pod hranicou zvoliteľnosti do parlamentu by sa umiestnili KSS (3,6%), SF (2,4%), ANO (1,3%) a HZD (0,8%).

Rehabilitácia februára Mesiac február 2007 sa natrvalo zapíše nielen do dejín Slovákov, ale aj do dejín celého sveta. Bol to mesiac, kedy Slovensko úspešne predsedalo Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov. Táto udalosť by však nikdy nebola súčasťou dejín Slovákov a ani sveta, keby Slovenská republika nebola vznikla ako samostatný demokratický štát v roku 1993. Takto po rokoch sa spätne potvrdila správnosť rozhodnutí pri osamostatňovaní Slovenska. Dejiny akoby potvrdzovali spätné politické rozhodnutia. Preto mal mesiac február 2007 pre Slovákov osobitný význam. Zároveň rehabilitoval úsilia všetkých tých politických predstaviPokračovanie na 2. strane

Premiér s ružami

Historická sála Čierneho orla (PKO) bude v nedeľu 11. marca 2007 patriť od 17.00 hodiny prešovským ženám. Už po tretí raz sa s nimi stretne premiér Slovenskej republiky Robert Fico, aby im zablahoželal k Medzinárodnému dňu žien a odovzdal červené ruže, ktoré sú symbolom SMERu. Ako nás informoval krajský predseda SMERu Stanislav Kubánek, premiér nebude počas tejto slávnosti osamotený. Spolu s ním sa tohto výnimočného stretnutia zúčastnia aj predseda NR SR Pavol Paška, podpredseda vlády Dušan Čaplovič a minister vnútra Robert Kaliňák. Stanislav Kubánek zdôraznil, že: „Sviatok žien pre nás ostáva sviatkom aj po víťazných voľbách, nie iba ako súčasť kampane. Chceme zdôrazniť skutočnosť, že politika SMERu vychádza z trvalej spolupráce so všetkými občanmi. Samotný premiér sa už na toto stretnutia teší a verí, že sa ponesie v sympatickom duchu tých predchádzajúcich. Aby toto stretnutie bolo skutočným sviatkom, atmosféru prešovským ženám určite spríjemní známy a obľúbený slovenský spevák populárnych piesní a evergrínov Robo Kazík, ktorý sa vždy poteší, keď celá spoločnosť spieva s ním. Verím, že tieto prešovské neformálne stretnutia si získajú obľubu a stanú sa základom dlhoročnej tradície stretnutí premiéra so ženami.“ Stretnutie vrcholných predstaviteľov SMERu je voľne prístupné širokej verejnosti, predovšetkým ženám. Ako to však v takýchto „výjazdových“ prípadoch býva, aj tentoraz po zábave budú pre predstaviteľov SMERu nasledovať pracovné rokovania. (ano)

Zajac NA vínE... Exminister zdravotníctva Slovenskej republiky vo vláde Mikuláša Dzurindu MUDr. Rudolf Zajac riadil svoj rezort experimentálnou metódou. Odborne aj politicky. Niet sa čo čudovať, že na jeho experimenty doplatili predovšetkým pacienti, lekári, lekárnici, zdravotné sestry, ale aj strana ANO. Ministerstvo zanechal v žalostnom stave. Jeho nástupca MUDr. Ivan Valentovič má vraj plné ruky práce, aby chyby a omyly svojho predchodcu aspoň čiastočne napravil. Pán Zajac ministerskú stoličku toť nedávno vymenil za novú – obchodnícku. Začal sa zaoberať predajom tokajského vína v oblasti slnečných Kanárskych ostrovoch, kde už pol roka žije. Zlé jazyky tvrdia, že obchodovanie je mu bližšie ako lekárska prax. Obchodovanie s vínom pravdepodobne pomôže exministrovi ešte viac zbohatnúť. Avšak nesmie zabúdať, že experimenty s vínom sú zakázané. Keď si to neuvedomí na víne nezbohatne. (jk)



DOMOV

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

Fakty pre pamäť o vládnutí Mikuláša Dzurindu v minulom období

„Ctihodní“ opoziční poslanci z radov SDKÚ-DS (zľava) Pavol Janiš, Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš a Eduard Kukan často ignorujú vystúpenia jednotlivých rečníkov počas rokovania parlamentu. Podobne sa správajú aj poslanci SMK (v poslednom rade zľava) Béla Bugár, Gyula Bárdos a Pál Csáky. Aj takýmto svojským spôsobom opozícia prispieva k „zvyšovaniu“ politickej kultúry v Národnej rade Slovenskej republiky. Foto: Martin Petrenko

Zlovestná opozícia li o 6 percent. Osobitnú zmienku Dokončenie z 1. strany si zaslúži fakt, že vláda vo svojom programovom vyhlásení tvrdila, že v období roku 2001 reálne mzdy vzrastú o 17%. Na základe metodiky Európskej únie, dotýkajúcej sa životnej úrovne, na Slovensku žilo pod limitom chudoby už 5 percent občanov. Vtedajší minister Peter Magvaši priznal, že až 86 percent občanov má nižšie príjmy, ako je oficiálne v štatistických prehľadoch vykazovaný celkový priemer. Príjmy štátneho rozpočtu boli v porovnaní s rokom 1998 až o 18% nižšie. Vláda nerešpektovala sociálnych partnerov, sústavne porušovala dohody uzavreté na úrovni tripartity. Preto odborári odmietli s vládnou garnitúrou rokovať a vo februári 2001 vyslovili vláde nedôveru. Neodpustiteľnej chyby sa vláda dopustila v tom, keď ani v októbri 2001 nebola schopná poskytnúť rýchlu a účinnú pomoc ľuďom, ktorých postihli povodne. Osobitnú zmienku si zaslúžia aj rôzne kauzy, ktoré výrazným spôsobom zvýšili nedôveru k vládnej moci. Do tejto kategórie patria predovšetkým udalosti, ktoré boli v čase svojho vzniku veľkou senzáciou, ale potom sa vláda usilovala, aby sa dostali z povedomia občanov a na všetko sa zabudlo. K zvýšenej nedôvere občanov k vedeniu štátu prispeli okrem iného aj tieto konkrétne kauzy. Odvolanie ministrov Černáka, Palacku, Šagáta, Kanisa a Pittnera. Odvolanie podpredsedu vlády SR Hamžíka a predstaviteľov Fondu národného majetku Kaníka a Sklenára. Vláda odvolala aj predsedu Štátnych hmotných rezerv Odzgana. Odvolala aj šéfa Slovenských elektrárni Košovana a riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu Kinčeša. Premiér odvolal aj riaditeľa odboru Úradu vlády SR Tótha. Občanov vo vysokej miere znepokojil postupný krach piatich bánk a kauza v prípade likvidácie Devín banky. Veľmi rýchlo sa zabudlo na veľké škody spôsobené nesprávnym, nekompetentným rozhodnutím v prípade pozastavenia prevádzky Slovenských aerolínií, ale aj mnohých ďalších podnikov. Vznikli obrovské škody, ktoré nedostal nikto k náhrade. Vláda M. Dzurindu sa podpísala pod prerušenie a potom aj zastavenie výstavby diaľnic, čo sa stalo v prvom období po prevzatí moci. Občania boli veľmi znepokojení nízkou úrovňou vymožiteľnosti práva. Vláda dopustila neúmerne vysoký nárast štátnych úradníkov. V Slovenskej republike ich v roku 2001 bolo už vyše 160 tisíc. Bol to najvyšší počet úradníkov na jedného obyvateľa

zo všetkých európskych krajín. Nepochopiteľný a ťažko vysvetliteľný bol vznik nových politických strán a pribúdanie klubov v Národnej rade Slovenskej republiky. Odstrašujúcim prípadom sa stal vznik SDKÚ, ktorá neprešla parlamentnými voľbami a rozhodovala o osude a smerovaní nášho štátu. Nepochopiteľná bola arogancia vlády voči protestným zhromaždeniam a štrajkom. Treba pripomenúť štrajky lekárov a lekárnikov, učiteľov a ľudí, ktorým zatvorili fabriky. Nadarmo protestovali pred Úradom vlády SR aj pred budovou parlamentu. Nič im to nepomohlo. Vláda siahla na ich ľudské a občianske práva. Taká bola podoba demokracie, o ktorej dnešná opozícia hovorí. V Národnej rade SR prijímali ako na bežiacom páse často neodôvodnené v skrátenom legislatívnom konaní nekvalitné zákony, ktoré sa potom vracali ako bumerang znova do parlamentu. Aj preto neustále prebiehal odstrašujúci spôsob, keď sa prijímali novely noviel. Mnohým občanom vrásky na čele spôsobila nízka úroveň starostlivosti o vzdelávanie, likvidácia a zlučovanie škôl, ku ktorým vôbec nemuselo dôjsť. Bola to cesta k tomu, aby vzdelávania u nás bolo len pre vyvolených a bohatých. Vážnym problémom, ktorý vláda nedokázala uspokojivo riešiť bolo nedostatočné ohodnotenie práce učiteľov. Terajšia opozícia by si mala uvedomiť, že nie všetci občania zabudli na čierne knihy, ani na mnohé neopodstatnené trestné oznámenia, ktoré podávali úradníci z rôznych ministerstiev. Dlhoročné vyšetrovania, rôzne obvinenia mnohých politikov a hospodárskych pracovníkov až po vydávanie medzinárodných zatýkačov boli v centre pozornosti vládnej moci. Ukázalo sa, že takmer všetky obvinenia boli politicky motivované a neraz doslova vymyslené. Skutky sa nestali, ale nevinní ľudia a ich rodiny trpeli mnoho rokov pod obrovským tlakom provládnych médií. Až nedávno nezávislé súdy takmer všetky žaloby zmietli zo stola. Nespravodlivo poškodeným a znevažovaným občanom sa napriek rozhodnutiam súdov, ktoré ich očistili, nikto z hlavných vinníkov, bývalej vládnej garnitúry nenašiel toľko vnútorných síl, aby sa dokázal aspoň ospravedlniť. Aj tieto činy vládnej moci v rokoch 1998 až 2002 by mali byť v centre pozornosti občanov a rozhodne by sa na ne nemalo zabúdať. Aj preto, lebo to neboli až také vzácne roky v zápase o politickú kultúru, rozvoj spoločnosti a sociálnu spravodlivosť, ako o nich dnes hovoria bývalí mocní. JOZEF KUCHÁR

Slovensko v informačnej dezinformácii Po tom ako dramatizácia ohrozenia demokracie na Slovensku sprevádzala nástup vlády v zahraničnej a následne domácej tlači môžeme povedať, že nastáva druhú etapu vytvárania mediálnej bariéry medzi informáciami a verejnosťou. Verejnosť je zaplavovaná niečím, čo každý pozná s práce z internetom – tam dostáva množstvo neželanej a často zavírenej pošty, ktorú nechce, ba odmieta - spam. Tento elektronický spam sa v dnešnej praxi mení na informačný spam. Toto celé sa odohráva v nových pomeroch informačnej dezinformácie. Verejnosť nemá k dispozícii všetky informácie a najmä súvislosti a na druhej strane je nepretržite zaplavovaná záľahou informácii nielen z obrovského množstva zdrojov, ale najmä množstvom nepotrebných. Terčom informácií vytrhnutých zo súvislostí sa stal v priebehu jedného mesiaca tri krát napr. predseda vlády a to tak, že by ho to malo diskvalifikovať na výkon úradu. V situácii, keď je jedným za najpopulárnejších politikov po roku 1989 je prirodzená aj otázka či média sledujú len svoje predajnosť a čítavosť alebo ide o súčasť dlhotrvajúcej snahy ukázať, že veľké nádeje, ktoré vzbudil nemôže splniť. Sedemnásť rokov po páde cenzúry a zamínovaných hraníc, po nástupe slobody slova, vierovyznania, pohybu sa vytvoril nový druh obmedzovania obzoru človeka. A to v situácii, keď je otvorený svet, niet hraníc ani fyzických a duchovných a ani v možnosti získať informácie. Informačná dezinformácia je posilňovaná neraz aj politikou verejnoprávnych médií, ktoré si vyžadujú čoraz viac peňazí každého obyvateľa. Drobný príklad - televízna diskusná relácia moderovaná medzinárodne skúseným talentom novej generácie je zrušená (to je pasívum na mieste) lebo pritiahla „len“ 180 – 250 tisíc divákov. Jednoducho pomery sú také, že štvrť milióna ľudí za to nestojí. Ale v iných prípadoch za to nestojí ani desať či dvadsať násobok. Rok 2007 je historicky prvým rokom v dejinách slovenských médií a slovenskej žurnalistike, keď v

REALIZUJÚ VOLEBNÝ PROGRAM

Dokončenie z 1. strany ktorú dokázala pravica za posledné roky premeniť na nepoznanie. Zavedenie rovnej dane, privatizácia strategických podnikov, zrušenie tripartity, zavedenie poplatkov v zdravotníctve, snahy o spoplatnenie denného štúdia na vysokých školách, čiastočná privatizácia penzijného systému, masívna prekarizácia zneisťovanie) práce. To je len stručný výpočet pravicových reforiem, ktoré na Slovensku de facto viedli k zániku sociálneho štátu. Nemožno sa čudovať, že prvé kroky novej vlády viedli k úpravám týchto reforiem. Zrušila poplatky u lekára, zaviedla daňovú progresivitu v odpočitateľných položkách. Začala sa aj diskusia o bezpečnosti a výhodnosti druhého dôchodcovského piliera, opätovne sa zavádza tripartita a vláda plánuje obmedziť prekarizáciu práce, resp. zabrániť, aby sa štandardné pracovnoprávne pomery nahrádzali neistými živnostníckymi zmluvami. Ficova vláda zároveň vyplatila a doplatila invalidné dôchodky, ktoré protiústavne zastavili dzurindovci. Vyplatila vianočné dôchodky. Naliala viac peňazí do zdravotníctva a poľnohospodárstva. Vyvinula tlak na energetické monopoly a pričinila sa o zníženie cien v tejto oblasti. Zaviazala sa, že nebude spoplatňovať denné vysokoškolské štúdium. Stiahla vojakov z Iraku a rozšírila obzory slovenskej zahraničnej politiky aj na také krajiny, ktoré sú tŕňom v oku Bushovej administratívy, ako je napríklad Venezuela. Postmoderné témy dnes nemôžu byť prioritou ľavice. Tieto kroky na jednej strane dráždia pravicu, na druhej strane nedostatočne uspokojujú mnohých ľavicových intelektuálov. Jednako však platí, že tieto kroky sú v súlade so sociálnou demokraciou. Na porovnanie maďarskí socialisti v súčasnosti pri-

stúpili na viaceré neoliberálne reformy a pred niekoľkými dňami dokonca zaviedli poplatky u lekára. Toto je tá sociálna demokracia, o ktorej hovoria kritici Smeru? Blairovi labouristi v Británii už niekoľko rokov odbúravajú sociálny štát a veľmi aktívne sa podieľajú na okupácii Iraku. Takto má vyzerať sociálnodemokratická politika? V kontexte krokov, ktoré v súčasnosti robia mnohé európske sociálnodemokratické strany len veľmi ťažko viniť Smer-SD z toho, že je málo ľavicový. Málo ľavicová je dnes celá európska sociálna demokracia. A namiesto toho, aby hľadala alternatívy k neoliberálnej politike v sociálno-ekonomickej oblasti, ideovo sa vyčerpáva na postmoderných témach, ktoré sú zaiste dôležité, ale v kontexte tzv. globalizovaného korporatívneho kapitalizmu asi nie najpodstatnejšie. Keď začala byť pre západnú sociálnu demokraciu prvoradou témou otázka kultúrnych práv a ochrana životného prostredia, malo to svoju logiku. Posun k postmoderným témam sa odohrával v prostredí vyspelých sociálnych štátov sedemdesiatych rokov, ktoré v západných európskych krajinách dokázali zabezpečiť vysokú životnú úroveň a sociálne istoty pre všetky zložky spoločnosti. Dnes je však situácia celkom iná. Globalizácia ekonomiky a ideológia novej pravice ohrozuje samotné základy sociálneho štátu, na ktorom sa v povojnovom konsenze zhodla ľavica aj pravica. V situácii prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti a odbúravania sociálneho štátu je robenie priorít sociálnej demokracie z postmoderných tém naivné a nebezpečné. Na piedestál sociálnej demokracie sa opätovne musí dostať otázka materiálnych hodnôt, pretože práve tá dnes opätovne sužuje väčšinu obyvateľstva. A ak sa na politiku Smeru pozeráme cez túto prizmu, možno skonštatovať, že jeho kroky sú k sociálnej demokracii bliž-

2

šie než politika mnohých jeho partnerov v Európe. Čo by malo zaujímať európskych socialistov? Z pozície materiálnych sociálnodemokratických hodnôt sa môže javiť čudné, prečo európski socialisti nepozastavili členstvo napríklad Blairovej Labouristickej strane za jej neoliberálnu politiku či aktívnu účasť v Iraku. Nepozastavili členstvo ani maďarským socialistom za ich pravicové reformy. Pozastavili však členstvo Smeru za koalíciu so Slovenskou národnou stranou. Je to v súlade s prioritou, akú kladie dnešná európska sociálna demokracia na postmoderné témy. Skutočnou hrozbou pre európske krajiny však dnes nie je národniarska agenda Jána Slotu, ale neoliberálna politika, ktorá postupne rozkladá sociálny štát v celej Európe. Ak by sa politika Smeru hodnotila cez prizmu radikálnych pravicových reforiem, ktoré na Slovensku zaviedla predošlá vláda, európski socialisti by mali Smeru gratulovať, že dokázal Slovensko aspoň čiastočne vytiahnuť z neoliberálneho zakliatia. Možno si poniektorí čitatelia spomenú, že ešte pred niekoľkými mesiacmi bolo čo i len malé spochybnenie neoliberálnych receptov považované za drzosť a hrubú politickú naivitu. Slovensko sa za posledné štyri roky stalo zakliatym kráľovstvom, v ktorom bolo takmer zakázané hovoriť o sociálnejších alternatívach. Smeru sa podarilo odtabuizovať politickú diskusiu a postupne otvára témy, ktoré sa vďaka pravicovému mainstreamu na niekoľko rokov akoby dostali na index. Na Slovensku dnes môžeme slobodne hovoriť o alternatívach pravicových reforiem bez toho, aby nás okamžite vyhlasovali za boľševikov či bláznov. Smer je ľavicovejší ako jeho sesterské strany v Európe, tak dokázal sociálnu demokraciu na Slovensku vytiahnuť zo zabudnutia ĽUBOŠ BLAHA a vdýchnuť jej nový život.

zahraničí niet nezávislých informačných zdrojov. Sú len za peniaze, honoráre najatí spolupracovníci. A tí môžu jednu a tú istú produkciu predávať viacerým médiám, nežiada sa pôvodnosť. Podľa toho aj vyberajú témy. Nijaké slovenské médium – a to je od roku 2007 po prvý raz po mnohých desaťročiach - nemá svojho človeka v cudzine. Dnes sú tam vlastne len mediálni žoldnieri. Zahraničnou politikou sa profesionálne na Slovensku zaoberá okolo 800 ľudí. Akademickou analýzou azda dve, možno tri desiatky. Nie je to nijaká otvorená spoločnosť. Alebo, ako hovorí priam geniálny formovateľ novodobej slovenčiny a jej výrazových prostriedkov, spisovateľ, básnik Pavol Janík, je to otvorená spoločnosť pre uzavretý okruh ľudí. Je to teda výlučná, uzavretá spoločnosť, ktorá nie je vystavená nijakej kritike či len potrebe diskusnej konfrontácie. V značnej miere aj preto, že dnes prakticky výlučne pohlcuje alebo disponuje takmer monopolne s finančnými zdrojmi a pluralizmus sa tu nenosí. Je to akési samooplodňovanie – nikde inde v štátoch únie (najmä v stredoeurópskych) nejestvuje podobná situácia. Masám sa neraz podvrhuje najmä šrot nazývaný veľmi nepresne bulvár. A skutočnou hybnou silou – tam kde sa sústreďuje skutočná moc a skutočné peniaze – sa stáva tenká vrstva, pre ktorú voľby a demokracia už nie je to isté. Pätnásť rokov po volaní o skutočnej rovnosti ľudí je tu nová deľba na ľudí prvej, druhej a tretej kategórie. Napriek rastúcim možnostiam prístupu k informáciám sa mediálne v skutočnosti obmedzuje obzor verejnosti – do mediálnej izolácie je vytláčaných primnoho tém a primnoho ľudí v mene ekonomizmu, tzv. finančných úspor a honbe za predajnosťou a ziskom za každú cenu. Nesformovalo sa alternatívne či opozičné mediálne prostredie voči terajšej mediálnej dominácii - je to teda úloha verejnoprávnych médií – a politika od tohto problému nemôže utiecť o to väčšmi, ako sa zvyšuje priepasť medzi pomermi v médiách na Slovensko a v susedných štáDUŠAN D. KERNÝ toch.

Rozhodli správne

Minister obrany po výbuchu VOZ v Novákoch ponúkol premiéroví a prezidentovi SR svoju demisiu. Stala sa skutočne tragédia, jej príčiny ešte dnes nie sú známe. Napriek smútku pozostalých a celého Slovenska život v Novákoch musí ísť ďalej. Zrejme sa už nebude dať obnoviť prevádzka závodu na tom istom mieste, zamestnanie stratí mnoho ľudí. Bude treba rozmýšľať nad tým, ako zabezpečiť pre týchto ľudí prácu. Ide totiž o kvalifikované pracovné sily. Treba oceniť zodpovedný prístup ministra obrany F. Kašického, aj jeho reakciu na túto tragédiu. Je to skutočne rovný chlap. Správne sa rozhodli premiér a prezident SR, keď demisiu F. Kašického neprijali. Vyšetrovanie ešte neskončilo, minister obrany sa vo funkcii dobre rozbehol, aj názor ľudí bol taký, že minister obrany by nemal odstupovať. Skôr naopak, mal by zostať na funkcii, osobne sa angažovať ako minister obrany, aby rodiny pozostalých boli odškodnené a aby sa ostatní zamestnanci získali možnosť pracovať možno v novom závode, ktorý možno vyrastie na zelenej lúke. DUŠAN KONČEK

Rehabilitácia februára Dokončenie z 1. strany

teľov, ktorí sa na vzniku štátu podielali. Našťastie sa tento významný medzník, keď sa Slovensko stalo spolutvorcom svetových dejín udial v situácii, keď u nás doma sú vo vláde tie subjekty, ktoré samostatnosť nášho štátu pred štrnástimi rokmi vytvárali. V tom čase bol už v politike i dnešný premiér Robert Fico rovnako, ako jeho starší koaličný partner Vladimír Mečiar, ktorý bol v roku 1993 motorom vzniku samostatného štátu za účinnej pomoci SNS. Kedysi sa február do roku 1989 oslavoval u nás povinne ako pamätník komunistickej revolúcie z roku 1948. Tento sviatok oslavovali za socializmu ešte aj pionieri z komunistickej organizácie mládeže, medzi ktorými vynikol svojou básničkou na tento mesiac donedávny premiér Mikuláš Dzurinda. Ten istý politik, ktorý ešte vo farbách KDH bojoval v roku 1992 proti vzniku štátu. Skutočne pre dejiny hodnotný február 2007 však už nemal možnosť oslavovať vo funkcii premiéra, čím akoby dejiny samé naprávali chyby niektorých ľudí. V každom prípade má február 2007 absolútne inú príchuť pre Slovákov ako február 1948, ktorý sa stal nenávideným sviatkom pre ľudí žijúcimi do roku 1989. Táto rehabilitácia mesiaca február v našej histórii je inšpirujúca aj pre slovenskú politiku do budúcnosti, aby v nej už politici, ktorí Slovensko ako samostatný štát nechceli, nenašli možnosti, ako obsadzovať Stanislav Háber verejné funkcie.



PUBLICISTIKA

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

3

Strašidlo eštebáckych protokolov Téza, že demokratická spoločnosť sa musí na kľúčových spoločenských pozíciách zbaviť všetkých spolupracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti ako neblahého dedičstva totalitného režimu je jednoduchá a vo svojej podstate i objektívne správna. Podpísať dohodu o spolupráci so smutne známou inštitúciou bola špinavosť, bez ohľadu na to, či tak niektorí robili z prinútenia a pod nátlakom a iní dobrovoľne a z oddanosti. Má to ale niekoľko problémov. Ten prvý a asi zásadný je v tom, že ak dnes Ústav pamäti národa postupne sprístupňuje zachované eštebácke zoznamy spolupracovníkov a zamestnancov ŠtB (nie však za celú éru pôsobenia tejto bezpečnostnej organizácie), v utajení zostali zoznamy tých, pre ktorých ŠtB pracovala, kto ju úkoloval, určoval smery jej aktivít. Vo vrcholovej podobe to boli ústredné orgány komunistickej strany, ktorých si už na webe Ústavu pamäti národa môžeme prelustrovať, ale „na drobné“ to rozmieňali a teda konkrétne ciele určovali, funkcionári a predstavitelia na okresnej a miestnej úrovni. Ich zoznamy s enumeráciou ich zodpovednosti nik ani poldruha desaťročia po prevrate nezverejňuje. Ten druhý je notoricky známy - dokumentácia Štátnej bezpečnosti prešla po prevrate mnohými rukami. Je známy rozkaz bývalého ministra Sachera, ktorý prikázal sústrediť vo zvláštnom fonde spisy, ktoré sa týkali prvej ponovembrovej politickej garnitúry. Nie je známe, kde tento zvláštny fond skončil. V tlači sa príležitostne objavovali „zmiznuté“ dokumenty, využívané mediálnymi manipulátormi v mocenskom boji, ale nikdy nik nevyšetril odkiaľ a akým spôsobom sa do médií dostali. Niektorí „politickí analytici“ sa vo svojich komentároch odvolávali a odvolávajú na informácie získané zo zdrojov podobného typu, ale nikoho už nich zatiaľ prokurátor neobvinil a súd neodsúdil za krádež či zatajovanie nálezu archívneho materiálu. Je vari náhoda, že sa v čase zápasu o Slovensko objavovali rozličné „zaručené“ informácie o údajnej infiltrácii národných síl bývalými eštebákmi? Archívy boli dlho v Prahe, už aj v čase, keď bola metropolou cudzieho štátu - kto dnes zrekonštruuje, čo z nich tam zostalo? Nehovoriac už o celých fondoch, ktoré sa „objavili“ až pred niekoľkými mesiacmi, teda pätnásť rokov po prevrate a zániku ŠtB. A naostatok - po smrti riaditeľa Ústavu pamäti národa, ktorý má zo zákona povinnosť strážiť a skúmať dedičstvo po komunistickej bezpečnosti, sa objavili informácie, že niekoľko spisov, ktoré si pán riaditeľ z archívu prevzal, sa „stratilo“. Kto teda môže veriť takýmto materiálovým fondom? Kto a s akým zámerom v nich „robil poriadky“ po tie dlhé roky? A kde skončili materiály, ktoré sú dnes „nezvestné“? O tom treťom probléme sa veľmi nehovorí, hoci podľa môjho názoru je dosť podstatný. Ide totiž o to, že nie je tak úplne jedno, za akých okolností a kedy konkrétni ľudia vstúpili do kontaktu so Štátnou bezpečnosťou a prijali ponuku na spoluprácu. Viem, že v sedemdesia-

tych rokoch a neskôr to už určite nebola otázka výberu medzi „životom a smrťou“, teda medzi možnosťou sebarealizácie a odsúdením na vegetovanie na okraji spoločnosti. Kto v tomto období nenašiel odvahu ponuku na spoluprácu neprijať, išiel buď za vidinou ľahkej kariéry, alebo kolaboráciou s eštebákmi prekrýval iné svoje previnenia. Ale v dobách dávnejších, v päťdesiatych rokoch, mohlo odmietnutie znamenať Jáchymovské bane, vysťahovanie v rámci Akcie B, zablokovanie možností štúdia pre deti a znemožnenie vykonávať svoje povolanie. Popri tom, isteže, aj vtedy spoluprácu s radosťou podpisovali tí, ktorí sa chceli v novom „ľudovodemokratickom“ režime vyšvihnúť na vyššie priečky spoločenského rebríčka. Vieme z holého súpisu eštebáckych evidenčných zošitov odčítať, koho zlomili nátlakom a hrozbou a kto to urobil dobrovoľne a iniciatívne? Štvrtým problémom je, že pod hlavičkou Štátnej bezpečnosti pôsobila nielen politická polícia zameraná na sledovanie obyvateľstva, ale i útvary, ktoré v utajení pracovali na odhaľovaní „normálnej“ kriminality. Aj tie mali prirodzene svoju sieť spolupracovníkov, ktorí dnes - paradoxne - dostali nálepku udavačov, hoci možno roky chránili naše ekonomické záujmy. Alebo dnes vnímame aj odhaľovanie šmelinárstva a krádeží, či drancovania kultúrnych pamiatok ako „odboj“ a tých, ktorí sa podobným činom usilovali zabrániť, sme retroaktívne odsúdili na pranier? Piaty problém predstavuje využívanie eštebáckych zdrojov. Účelová manipulácia s nimi. Ak priamo v Dzurindovej vláde sedeli ako jej riadni členovia dvaja ministri registrovaní ako spolupracovníci ŠtB pod krycími menami Zwerg a Skopec, servírovali to médiá ako ich individuálnu „nepríjemnosť“ a vracali sa k tejto téme spravidla vo chvíľach, keď nebolo o čom písať. Naopak agent evidovaný pod krycími menami Svätopluk a Špirituál je dlhodobo škandalizovaný, roky vystavený súvislému mediálnemu tlaku a vyzývaný na demisiu, hoci nie je v žiadnej volenej funkci a nie je štátnym zamestnancom. Pritom - napríklad - pod rovnakým krycím menom v rovnakom čase pôsobil aj iný agent ŠtB... Je správne, ak spoločnosť i konkrétni ľudia nájdu mravnú silu pomenovať zlyhania, chyby a spôsobené zlo. My sme nezvoli cestu „denacifikácie“ spoločnosti po novembrovom prevrate, azda aj preto, že nový a starý etabishment boli mimo dohľadu kamier prepojené viac, ako by občania boli ochotní zniesť. Nevyužili sme teda možnosť dištancovať sa od minulosti revolučnou „hrubou čiarou“ a začať znova a vari lepšie, ale skúsili sme to riešiť „evolučne“. A tak nám nezostáva nič iné, ako spoľahnúť sa na to, že postupne vyrastú naozaj nezávislí experti, ktorí sa zorientujú v stohoch eštebáckych dokumentov a vytriedia tých, ktorí v žolde Štátnej bezpečnosti znepríjemňovali život ľuďom vo svojom okolí, udávali ich a donášali na svojich blízkych, známych či priateľov. Že nazvú obete obeťami a páchateľov páchateľmi. Zatiaľ je to stále len o fragmentoch, vytrhnutých z kontextu a účelovo podhodených verejnosti.

Andrej Maťašík

Kresba: PhDr. Peter Gossányi

Nejednotní lekári Možné odlišné motívy odchodov

Z Bratislavy, konkrétne z Petržalky, zaznel po čase signál ku štrajku lekárov, aj k akémusi križiackemu ťaženiu proti súčasnému ministrovi zdravotníctva MUDr. Ivanovi Valentovičovi. Nuž, takáto správa obyvateľstvu na dobrej nálade nepridá. Skôr naopak. Našťastie, lekári na strednom a východnom Slovensku štrajkové vyhrážky a aktivity svojich bratislavských kolegov jednoznačne odmietli. Našťastie... Je však zaujímavé, že čím ďalej od hlavného mesta, tým lekári lepšie vedia, čo sa v našom zdravotníctve deje, čo robí pre jeho skvalitnenie súčasný minister rezortu. Tak napríklad mnohé vedenia nemocníc od Bratislavy na východ oceňujú u ministra Valentoviča jeho schopností rokovať so zdravotnými poisťovňami a toto všetko pozitívne sa prenáša aj na vytáranie nových vzťahov medzi samotnými nemocnicami a poisťovňami. Riaditelia tvrdia, že práve vďaka ministrovi sa za stolom stretávajú rovnocenní partneri a nemocnice už môžu predkladať svoje návrhy, hľadať najvýhodnejšie cesty... Donedávna im nezostávalo nič iné, iba sa podriaďovať nekompromisným požiadavkám bohatých poisťovní. Minister, ktorý šéfoval Spoločnej zdravotnej poisťovni, sám veľmi dobre vie, čo na tieto inštitúcie platí a čo nie. (vm)

Keď dvaja robia to isté - nie je to to isté platí v plnej miere aj na ponuku ministra obrany Františka Kašického na odchod z funkcie. Prirovnáva sa totiž k odchodu ministra obrany Juraja Lišku po páde lietadla An - 24 v minulom roku. Ako vieme, rok 2006 bol rokom volebným. Zároveň Liška odchádzal z postu ministra tak, že sa vrátil do politiky ako poslanec parlamentu podieľajúci sa na voľbách svojej strany SDKÚ. Kašický nie je poslancom. Svoju funkciu ponúkol po tragédii v Novákoch, kde vybuchla výrobná hala vo Vojenskom opravárenskom podniku. Liška pritom odstúpil z funkcie až po vojenskom pohrebe 42 vojakov vracajúcich sa z misie v Kosove. Teda po všetkých udalostiach, pri ktorých bol dostatočne medializovaný aj so svojim emotívnym výrokom v pohrebnej reči, keď povedal „vojaci moji“. Vojaci nie sú ničí z pohľadu ministra obrany. Oni neslúžia jednotlivému politikovi či politickej garnitúre. Sú v službe štátu a jeho občanov. Čiže existuje úvaha, že Liška mohol odstupovať z funkcie ministra obrany s ohľadom na blížiace sa parlamentné voľby, inak si mohol oslovenie „vojaci moji“ odpustiť. Kašický naopak ponúkol funkciu ministra obrany so cťou. Odmietol dávať do popredia vlastnú osobu, no riešil ďalej operatívne úlohy pri prácach po desivej nováckej katastrofe. Nehovoril „zamestnanci opravárenského podniku moji“, aj keď ako sa Kašický priznal, rezort obrany je jeho srdcovou záležitosťou. Nakoniec, Kašický je v rezorte obrany odborníkom, kým Liška sa sem dostal za čias Dzurindovej vlády ako politický nominant. Nečudo teda, ak sa možno chcel politicky zviditeľňovať, čo Kašický nepotreboval robiť. Navyše v prípade leteckej katastrofy bolo všetko dokonané. Liška nemal ani šancu čokoľvek zachraňovať. Naopak Kašický ukázal vlastnú vysokú nasadenosť priamo takpovediac v prvej línii katastrofy, kam okamžite vycestoval. Bez ohľadu na nebezpečenstvo, aké tam ešte hrozilo, keď sa hasilo medzi funkčnou muníciou, ktorú bolo potrebné ochladzovať. Preukázal teda svoju profesionalitu, na čo Liška ani nemal príležitosť, no predsa vznikal dojem, že tento nominant SDKÚ mohol konať s vidinou blížiacich sa volieb - čo u Kašického zjavne neprichádza do úvahy. Stanislav Háber

Druhá mediálna poľovačka na predsedu vlády SR

Je popoludnie v mrazivom Kyjeve, redaktorovi slovenskej tlačovej kancelárie zvoní mobil. Je ohromený, pretože platí prísny zákaz nikomu nedávať čísla úradného aparátu – volá totiž cudzia redakcia. S jedinou otázkou – je to pravda, že ukrajinského prezidenta pozdravil slovenský predseda vlády ako predstaviteľ najvýchodnejšieho štátu Európskej únie tak ako sa to píše v tlačovej správe? Okolie predsedu vlády chladne poznamená – je to jasné, zajtra bude na prvej strane titulok – Fico nevie zemepis. Na druhý deň ráno to skutočne je presne tak, metafora je naschvál nepochopená, východnejšie je Rumunsko a Bulharsko a tri baltské štáty. Ešte z dodatkom, že Róbert Fico tak hovorí preto, lebo mu priam srdce pišťí, aby zatiahol štát čo najvýchodnejšie. Lepšie sa to naozaj nedá vymyslieť Premiér nedouk v zemepise pre základné školy nás ťahá preč z Európy. Krátko predtým aj tzv. verejnoprávne médiá z celej cesty do Lýbie sústredili hlavnú pozornosť po niekoľko dní jedine na to ako predseda vlády použil v Tripolise o odsúdených sestričkách slovo páchatelia, dokonca bulharského veľvyslanca ťahali pred mikrofón či to nezhorší bulharsko – slovenské vzťahy. Ako keby to smel povedať niečo iné v štáte, kde má za úlohu vytvárať čo najlepšie vzťahy a to vo chvíli, keď predseda slovenskej vlády v skutočnosti intervenoval v prospech záujmu Bulharska ako aj únie a aj Slovenska. Lepšie sa to nedá vymyslieť. Slovensko ide proti celej únii, dokonca súhlasí s kvalifikáciou, ktorá

pochádza z dielne štátu, ktorý sa verejne musel ospravedlniť za teroristický útok a vyplatiť miliónové odškodné. Už len pre úplnosť spomeňme, že na cestu do Číny vyslala istá redakcia sólo redaktora, hradenie nákladov jej stálo za to, aby sa predsedu vlády spytoval, prečo si nepodal čínske vedenie za porušovanie ľudských práv k čomu ho vyzvala Amnesty International. Článok okamžite prevzal konzervatívny český denník, známy najoriginálnejším riešením česko – slovenskej diskusie – odporúčaním Slovákom, aby už vypadli - Ať si jdou! Ide, ak pamäť neklame, o prvý prípad v dejinách, keď cez pol zemegule beží redaktor za úradujúcim predsedom vlády, len preto, aby ho otázkami usvedčil, že v zásadných ľudských práv stiahol pred veľkou Čínou chvost. Lepšie sa to vymyslieť nedá. Právnik novej generácie súhlasí so slovníkom takej justície ako je lýbijská, v Pekingu nie je schopný otvoriť ústa a v Kyjeve nevie zemepis. Ak sa na toto všetko scvrkla mediálna prezentácia troch zahraničných ciest predsedu vlády v priebehu prakticky jediného mesiaca si predseda vlády sám musí položiť otázku o čo ide. Ide len o mediálnu kampaň, alebo znak rozkolu medzi médiami a parlamentnou väčšinu, ktorá prerastá do nezmieriteľnej protiľahlosti? Ide naozaj o to, aby takáto kritika vládnej politiky vyústila v mediálnu krízu, alebo krízu vzťahov me-

dzi politikom a médiami. Je už vláda či jej predseda v bode, keď im média nedovolia prezentáciu jeho politiky a rozšíri sa to dokonca aj na tie, ktorým to vyplýva zo zákona? Ak nezvládne tlak médií buď slovom alebo činom nastane tá najvhodnejšia chvíľa na to, aby vypukla kríza jeho mediálnej politiky či osobného vzťahu s novinármi. Vtedy sa dostane na šikmú plochu. Začne si vyberať novinárov či médiá. Ale to sa mu scvrkne na malý a asi aj izolovaný okruh. V ňom hrozí, že tam budú len pochlebovači a prikyvovači, takyvaný yes–mani. Tí mu však budú na nič lebo obzor mu nerozšíria. Predsedovi Ficovi - z pohľadu jeho odporcov - bolo treba dokázať najprv, že ho kritizuje zahraničie v obavách z ohrozenia demokracie na Slovensku. Potom zo strachu nad zmenou zahraničnej politiky po odchode pravoverných atlantistov. A napokon – fáza tri. Po zlej politike pri vytváraní koalície ešte horšia zahraničná politika – a napokon ešte aj od nej horšia politika mediálna. A ak politik odmietne komunikáciu s médiami je nielen v samoizolácii, ale aj komunikácia v spoločnosti samotnej sa ocitne v kríze. Potom je chvíľa, keď otupená, otrávená alebo naštvaná verejnosť už bude mať toho plné zuby, mnohokrát už len preto, lebo sa toho chce zbaviť ako nepríjemného hmyzu. A vtedy nastane aj chvíľa definitívnej mediálnej likvidácie politika zahnaného do kúta alebo politika, ktorý si nevedel poradiť s tým, aby sa do toho kúta sám vmanévroval. Vidno podstatnú snahu - aby názor verejnosti ne-

formovala politika, ale mediálna prezentácia. Tak ako v reklame. A aby sa vytvoril dopyt len prednostne po jednom tovare. Dnes je to už súčasťou každodenného života – predstava o tovare je dominujúca a týka sa to aj politiky. Hoci každý dobre vie, že reklama je jedno a realita druhé. Odráža sa to – zatiaľ – na fakte, že podpora verejnosti v prieskumoch rastie. To znamená, že verejnosť odmieta to, ako je politik prezentovaný médiami. A to ako to zmeniť alebo udržať bude formovať tak média ako aj politiku predsedu vlády – a najmä ich vzájomný vzťahy či nevzťahy. Otázku o čo ide si samozrejme však môže položiť - a inak ako politik - aj verejnosť. Ale samozrejme verejnosť na to nemá čas. Nemá čas – a nikto jej ani po uplynulé roky nehovoril, koľko rešpektovaných politikov únie sa vystriedalo v Lýbii a čo tam robili. Nikto im nikdy neukázal televízne zábery mnohokilometrovej vlajkoslávy s červenou čínskou zástavou v štátoch únie a hlboké oficiálne mlčanie o ľudských právach v ČĽR aj v prípade kresťansko -demokratických politikov. A to všetko v mene miliardových obchodov. Nikto im nehovorí, ako to reálne vyzerá so záujmom o podnikanie či investície v Číne ani v najbližších štátoch únie. Viete si napríklad predstaviť mnohodňové masové protivládne demonštrácie v strede Bratislavy, tisícové nasadenie polície? A v tej istej chvíli by Robert Fico bol s ruským prezidentom Putinom v jeho letnom sídle v Soči a nebavil sa s nijakými médiami? Asi by sa u nás zrútil svet. A predsa

je to pravda – toto sa však pred niekoľkými mesiacmi skutočne stalo – lenže šlo o maďarského predsedu vlády. Nikomu ani len nezišlo na um podať predchádzajúceho predsedu vlády či ministra zahraničných vecí ako si podali, či vstupovali do svedomia prezidentovi USA George Busha kvôli väznici na Guantanáme, ktorú kritizovala Amnesty International. Nehoriac o tom, ako sa dlhe roky v podstate potláčaka otvorená diskusia a informovanie v médiách o kríze vyvolanej v Iraku. Na Slovensku sa v tejto otázke opäť raz, podľa starej tradície zamenila spojenecká vernosť a plnenie záväzkov jednoducho za prístup radšej všetci držme hubu. Najnovšie počuť kritiku bývalého ministra zahraničných vecí o tom, že vláde pridlho trvalo, než sa rozhodla o zotrvaní slovenských vojakov v Afganistane. Ale nikto v médiach nehovorí v súvislostiach – nikto nepripomenie, inými slovami zamlčuje, ako ten istý minister a vláda v ktorej sedel narobila paseky, riadnu šlamastiku tým, ako rýchlo, takrečeno spakruky, schválila prelety cudzích lietadiel nad našom územím, keď išlo o bombardovanie Juhoslávie. A najmä – čo bolo príčinou takého rýchleho rozhodovania s takými vážnymi dôsledkami. Je vecou politikov, aby sa presadili tak u voliča ako aj v médiách. Ale verejnosti však musí ísť hlavne o jedno – aby mala skutočne férové možnosti urobiť si obraz o tom, ako veci vyzerajú. Ak to máme všetci platiť, tak by sme mali o tom predsa všetko vedieť. DUŠAN D. KERNÝ



PUBLICISTIKA

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

4

Slovensko sa stane centrom parlamentného života Európy Predseda NR SR Pavol Paška aktívne vykonáva svoje právomoci v zahraničnopolitickej oblasti. Pri svojich prvých zahraničných cestách sa orientoval najmä na návštevy susedných krajín, aby tak potvrdil veľmi dobré susedské vzťahy a vytvoril predpoklady, aby sa naša vzájomná spolupráca prehlbovala vo všetkých oblastiach našich vzťahov. Predseda NR SR veľmi aktívne vystupuje aj v rámci zoskupenia krajín V4 a krajín Regionálneho partnerstva. Prostredníctvom týchto veľmi aktívnych kontaktov sa Slovensku podarilo jasným formulovaním svojho postoja dosiahnuť zabezpečenie vstupu do Schengenského priestoru už koncom tohto roka. Míľnikom dejín slovenského parlamentarizmu i celého Slovenska sa však stane stretnutie Konferencie predsedov parlamentov členských krajín EÚ. Už koncom mája tohto roku sa Slovensko stane centrom parlamentného života celej Európy a miestom konfrontácie názorov na budúcnosť, ktoré Európa poskytne pre všetkých euroobčanov.

deklarácia, v ktorej predsedovia parlamentov vyšehradských krajín spoločne odmietli úvahy Európskej komisie o oddialení vstupu nových členských krajín EÚ do Schengenského bezpečnostného systému. Košická deklarácia prispela k vyvinutiu politického tlaku na Európsku komisiu a napomohla rozhodnutiu Európskej únie o dodržaní termínu vstupu nových členských krajín, vrátane Slovenska, do Schengenského bezpečnostného priestoru. Dňa 15.11.2006 absolvoval predseda NR SR oficiálnu návštevu Ukrajiny, počas ktorej sa stretol s prezidentom V. Juščenkom, predsedom vlády V. Janukovyčom, predsedom ukrajinského parlamentu O. Morozom a ministrom zahraničných vecí B. Tarasjukom. Návšteva potvrdila záujem oboch krajín na prehlbovaní vzájomnej spolupráce a napomohla politickému riešeniu niekoľkých konkrétnych otázok, týkajúcich sa napríklad Krivorožského ťažobno-upravárenského kombinátu. Predseda NR SR informoval svojich partnerov, že Slovenská republika má eminentný záujem napomáhať Ukrajine pri napĺňaní jej európskych integračných ambícií a v tejto súvislosti predseda NR SR prizval predsedu Chronologický prehľad medzinárodných aktivít predse- ukrajinského parlamentu na Konferenciu predsedov parladu Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku mentov členských krajín EÚ, ktorú organizuje NR SR v máji 2007 v Bratislave. Ukrajinský partner bude mať na tomto fóre Prvá oficiálna zahraničná cesta predsedu NR SR Pav- možnosť predstaviť víziu Ukrajinu vo vzťahu k Európskej únii. la Pašku tradične smerovala do Českej republiky, kde sa Návšteva predsedu NR SR v Ukrajine prispela nielen k pov dňoch 5-6.10 2006 stretol sa s predsedom Poslaneckej silneniu medziparlamentnej spolupráce či k vyriešeniu kon- Predseda NR SR Pavol Paška v priateľskom rozhovore s predsedníčkou Národného zhromaždenia MR snemovne Parlamentu Českej republiky M. Vlčkom, s pred- krétnych politických otázok, ale aj k vyslaniu signálu ukra- Katalin Szili počas oficialnej návšteva predsedu NR SR v Maďarskej republike na vernisáži výstavy sedom Senátu Parlamentu Českej republiky B. Sobotkom a jinským partnerom, že Slovenská republika má záujem na Eugena Krona v priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti. s predsedom vlády Českej republiky M. Topolánkom. Témou rozširovaní Európskej únie a na pomoci svojim susedom v rozhovorov bolo prehlbovanie slovensko-českej spolupráce procese integrácie. dent Václav Klaus. Na spoločnom stretnutí sa obaja pred- vzťahy sa opätovne dostali do štandardnej a korektnej rovina parlamentnej úrovni, v oblasti kultúry a v ďalších konkrét- Predseda NR SR Pavol Paška viedol dňa 23.11.2006 stavitelia informovali o svojich postojoch k jednotlivým ak- ny a kapitola ochladenia slovensko-maďarských vzájomných slovenskú delegáciu na rokovaní tuálnym otázkam medzinárodnej politiky, predovšetkým vo vzťahov sa ukončila. K tomuto procesu nemalým dielom prisRegionálneho partnerstva vo Vied- vzťahu k Európskej únii. Predmetom diskusie bola aj otáz- pel svojimi zahraničnými aktivitami práve predseda NR SR. ni, na ktorom sa stretol s partnermi z ka Zmluvy o ústave pre Európu, ktorú opätovne otvorilo ne- Počas stretnutí s maďarskými partnermi sa riešili aj konkrétRakúska, Maďarska, Českej republi- mecké predsedníctvo EÚ. Stretnutie prispelo nielen k vý- ne projekty v oblasti infraštruktúry a rokovanie prispelo aj k ky, Poľska a Slovinska. Predseda NR mene názorov medzi vrcholovými ústavnými činiteľmi SR a formulácii spoločných stanovísk ohľadom výstavby diaľnic SR tlmočil postoj Slovenskej republiky ČR, ale aj k potvrdeniu nadštandardnej spolupráce medzi medzi SR a MR. k otázke vstupu Slovenska do Schen- oboma krajinami. Dňa 18.2.2007 na Slovensko zavítal predseda vlády genského bezpečnostného priesto- Predseda NR SR v dňoch 24.-25.1.2007 absolvoval ofi- Rakúskej republiky A. Gusenbauer a pri príležitosti svojej ru a zároveň informoval prítomných o ciálnu návštevu Poľskej republiky. Vo Varšave sa stre- oficiálnej návštevy sa stretol aj s predsedom NR SR. Stretnunajvyššej priorite Slovenskej republi- tol s predsedom poľského Sejmu M. Jurekom, predse- tie prebiehalo v priateľskej atmosfére a obe strany sa vzájomky, ktorou je prijatie eura v roku 2009. dom Senátu B. Borusewiczom a predsedom vlády J. ne informovali o postojoch k aktuálnym otázkam zahraničnej Diskusia prispela k prehĺbeniu spolu- Kascyńskym. Stretnutia prispeli k prehĺbeniu spolupráce politiky, predovšetkým k téme Kosova. Stretnutie prispelo k práce na pôde Regionálneho partner- medzi oboma krajinami, predovšetkým v oblasti konkrétnych prehĺbeniu dobrých vzťahov medzi Slovenskou republikou a stva a umožnila oboznámenie partne- infraštrukturálnych projektov. Obe strany potvrdili záujem Rakúskom. rov o slovenských pozíciách v otázkach na výstavbe cestnej infraštruktúry medzi Slovenskom a Poľ- Na oficiálnej návšteve Slovenskej republiky bola aj „Schengenu“ a eura. skom, ktorá sa bude realizovať v dohľadnom čase. Predse- predsedníčka belgického Senátu A. M. Lizinová, ktorá V ten istý deň sa vo Viedni usku- da NR SR vytvoril politický priestor pre ďalšiu spoluprácu na sa s predsedom NR SR stretla dňa 20.2.2007. Obaja partočnilo bilaterálne rokovanie pred- parlamentnej úrovni, ako aj v oblasti kultúry a infraštruktúry. tneri sa zhodli na spoločných postojoch Slovenska a Belgicsedu NR SR a predsedníčky ma- Ďalšia zahraničná cesta predsedu NR SR viedla v ka voči Zmluve o ústave pre Európu, ako aj na posilnení vzáPredseda NR SR Pavol Paška sa počas oficiálnej návštevy Ukrajiny ďarského parlamentu K. Szili. dňoch 6.-7.2.2007 do Írskej republiky. Predseda NR jomnej medziparlamentnej spolupráce. stretol s prezidentom Ukrajiny Viktorom Juščenkom. Významným spôsobom prispelo k de- SR sa v Dubline stretol s prezidentkou M. McAleeseovou, s Okrem spomínaných zahraničných aktivít predsedu NR finitívnemu upokojeniu vzťahov medzi predsedom Poslaneckej snemovne R. O´Hanlonom a pred- SR treba upozorniť aj na veľké množstvo prijatí, ktoré nych sférach. Jasnejšie kontúry dostala aj myšlienka spo- SR a MR. Predsedníčka maďarského parlamentu ocenila sedom Senátu R. Kielym. Predseda NR SR sa informoval o predseda NR SR realizoval na pôde slovenského parlaločného postupu parlamentov krajín Vyšehradskej štvorky v Spoločné vyhlásenie NR SR proti prejavom extrémizmu a skúsenostiach Írskej republiky v oblasti ekonomických refo- mentu. Spomedzi vzácnych hostí, ktorých prijal predseda otázke vstupu krajín V-4 do Schengenského bezpečnostné- neznášanlivosti, ktoré z iniciatívy predsedu NR SR prijala riem a ocenil model sociálneho partnerstva, na ktorom už NR SR, možno spomenúť návštevu kráľa Kambodže N. Siho priestoru. Predseda NR SR prevzal iniciatívu nad prípra- Národná rada 6.9. 2006. Predseda NR SR a predsedníč- niekoľko desaťročí stojí írsky reformný proces. Jeho návšte- hamoniho, predsedu vlády Srbskej republiky B. Koštunicu, vou stretnutia predsedov parlamentov krajín V-4, na ktorom ka maďarského parlamentu sa v srdečnej atmosfére zhodli va prispela k nadviazaniu aktívnych vzťahov s Írskou republi- ministra zahraničných vecí Irackej republiky H. Zabáriho, demal byť prijatý spoločný dokument, vyjadrujúci jednotný po- na podpore konkrétnych projektov spolupráce medzi obo- kou a k vytvoreniu užšej spolupráce. legáciu poslancov Národného zhromaždenia Irackej republistoj vyšehradských krajín na dodržanie termínu ich vstupu ma krajinami. Predsedníčka maďarského parlamentu po- Proces oficiálnych návštev susedných krajín bol zo ky, predsedu vlády Českej republiky M. Topolánka, predsedo „Schengenu“. zvala predsedu NR SR na oficiálnu návštevu v Maďarskej strany predsedu NR SR zavŕšený návštevou Maďarskej du Poslaneckej snemovne parlamentu Českej republiky M. Druhá oficiálna zahraničná cesta predsedu NR SR vied- republike a predseda NR SR jej pozvanie prijal. Stretnutie republiky, ktorá sa konala v dňoch 15.-16.2.2007 v Buda- Vlčka, delegácie Výboru pre práva žien a rovnosť príležitosla dňa 11.10.2006 do Bruselu, kde sa stretol s predse- oboch ústavných činiteľov bolo prelomovým krokom vo vzá- pešti. Predseda NR SR sa stretol s predsedníčkou maďar- tí Európskeho parlamentu a veľký počet veľvyslancov z jeddom Európskeho parlamentu J. Borrellom. Touto cestou jomných vzťahoch medzi SR a MR, ktoré po ustanovení no- ského parlamentu K. Szili, prezidentom L. Sólyom a minister- notlivých krajín sveta. Všetky tieto stretnutie výraznou mierou predseda NR SR potvrdil kontinuitu zahraničnej politiky SR vej slovenskej vlády mierne ochladli. kou zahraničných vecí K. Gönczovou. Diskusie prebiehali v prispeli k prehlbovaniu vzťahov medzi Slovenskou republikou aj po zmene vlády. Predseda EP na stretnutí skonštatoval, že Počas svojej oficiálnej návštevy Slovenskej republiky srdečnej atmosfére a vo veľmi vecnej rovine. Návšteva pred- a jej zahraničnými partnermi. Slovenská republika je vnímaná ako štandardná súčasť Eu- navštívil dňa 11.1.2007 predsedu NR SR český prezi- sedu NR SR v Maďarsku dokázala, že slovensko-maďarské Najvýznamnejším podujatím tohto roku bude Konferópskej únie. Bol to jasný politický signál na upokojenie siturencia predsedov parlamentov členských krajín EÚ, ácie, ktorá vznikla po sformovaní novej vládnej koalície, voči ktorej dejiskom bude v dňoch 24.-27.5.2007 naše ktorej niekoľko európskych politikov vznieslo výhrady. Strethlavné mesto. Celoročné predsedníctvo NR SR v rámnutie predsedu NR SR s predsedom EP prispelo k prehĺbeci konferencie a uskutočnenie stretnutia viac ako 40 niu dôvery vrcholových predstaviteľov EÚ voči novej slovenvrcholných predstaviteľov krajín Európy na Slovensku skej vláde. Predseda NR SR zároveň v Bruseli absolvoval ponúka šancu výrazne zvýšiť nielen prestíž Národnej stretnutie s eurokomisárom J. Figeľom, s ktorým diskutoval rady SR ale aj celej našej krajiny. Cieľom predsedu o perspektívach Európskej únie v oblasti vzdelanostnej ekoNR SR je preto v rámci stretnutia poskytnúť priestor nomiky. aj na prezentáciu krás a zaujímavostí jednotlivých reDňa 10.11.2006 sa predseda NR SR stretol v Bratislave giónov Slovenska. s predsedom Parlamentného zhromaždenia Rady EuOdborné témy summitu mapujú aktuálne otázky a výrópy R. van der Lindenom. Predseda NR SR ubezpečil zvy pre celý európsky priestor. Výsledky budú mať predsedu PZ RE, že situácia na Slovensku sa v oblasti menvplyv na ďalšie napredovanie spoločnej Európy. Bude šinových práv v žiadnom ohľade nevymyká európskym denevyhnutné vyriešiť aj viacero procedurálnych otázok mokratickým štandardom. Stretnutie bolo reakciou na vyhohľadom fungovania mechanizmov v tejto forme melásenie Byra PZ RE, v ktorom bolo vyjadrené znepokojenie dziparlamentnej spolupráce. Prirodzeným základným nad situáciou v Slovenskej republike v kontexte údajnej nácieľom je však zefektívniť spoluprácu medzi parlarodnostnej neznášanlivosti na území SR. Stretnutie predsementmi členských krajín EÚ a posilniť duch kooperádu NR SR a predsedu PZ RE prispelo k vyjasneniu situácie cie. Predseda NR SR ako organizátor stretnutia využil a vzájomných postojov. Partneri sa zhodli na tom, že situácia právo pozvať na Konferenciu jedného zástupcu nena Slovensku je štandardná a v súčasnosti neexistuje dôvod členskej krajiny EÚ. Oslovil predsedu ukrajinskej Najpre akékoľvek znepokojenie zo strany PZ RE. vyššej rady, aby predstavil víziu Ukrajiny vo vzťahu k Predseda NR SR zorganizoval v Košiciach dňa EÚ, čím potvrdil eminentný záujem Slovenskej repub13.11.2006 stretnutie predsedov parlamentov členliky na rozvíjaní dobrej susedskej spolupráce v proceských krajín Vyšehradskej štvorky, na ktorom sa zúčastnise európskej integrácie. li predsedovia oboch komôr českého parlamentu, podpredseda maďarského parlamentu, predseda poľského Senátu Predseda NR SR Pavol Paška počas stretnutia s poľským premiérom Jaroslawom Kaczynskim rokovaStranu pripravili a podpredsedníčka poľského Sejmu. Bola prijatá spoločná li aj o výstavbe cestnej infraštruktúry medzi našimi krajinami. ĽUBOŠ BLAHA a JOZEF PLŠKO



PUBLICISTIKA

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

5

Hovoríme s ministrom chlebového rezortu vlády SR Miroslavom Jureňom

Úspech poľnohospodárov je hybnou silou ekonomiky

Opozícia zrejme zabudla, ako vládla, keď vymieňala po svojom nástupe k moci v roku 1998 ľudí v štátnej správe. Dnes kritizuje novú vládu Roberta Fica a ani vy ako minister pôdohospodárstva SR nie ste výnimkou. Každý manažér pracuje s  ľuďmi, na ktorých sa môže spoľahnúť. Podľa mňa je to normálne aj v riadení v štátnej správe. Vyšiel som z profesného klubu pri ĽS-HZDS, ktorý dlhodobo pracuje a s veľkou vážnosťou sa venuje problematike pôdohospodárstva. Nie sú to len bezhlavé výmeny „oko za oko, zub za zub“, spracovávame štruktúru, ktorej zmyslom je zmeniť úrad tak, aby nešlo len o administratívnu obsluhu, ale aby bol miestom riadiacim, s novými funkciami, s cieľom posilniť obchodnú vidiecku politiku, obnoviteľné zdroje... Môžete prezradiť svoje predsavzatia, aké máte vo funkcii šéfa rezortu, v ktorom ste dlhodobo pracovali doteraz aj vy ako radový poľnohospodár, neskôr farmár a podnikateľ? V  prvom rade chcem zvýšiť prestíž rezortu vo vnímaní jeho strategického postavenia pre celé slovenské hospodárstvo. Ak taký mocný politik, akým je prezident USA George Bush povie, že považuje úspech poľnohospodárov v Amerike za úspech ich celej ekonomiky, tak prečo sa my, na Slovensku, z  poľnohospodárstva vysmievame? Práca na pôde celé stáročia a mnohé generácie našich predkov živila, šatila a prinášala kultúrne hodnoty. Poľnohospodárstvo je vrastené do slovenských koreňov, preto si ich konečne musíme uvedomiť. Začať si ich vážiť a dokázať ich pozitívne využiť pre našu budúcnosť. Sú to otázky spojené najmä so zamestnanosťou na vidieku, ktorú chceme v poľnohospodárstve zvýšiť. Zastaviť prepad pracovných miest. Postaviť padajúce poľnohospodárstvo späť na rovné nohy. Hlavným predsavzatím je služba národu, spoločnosti, zo všetkých síl v oblasti, na ktorej sme všetci bez zveličovania doslova závislí - v oblasti chlebového rezortu. Chcem využiť manažérske a podnikateľské skúsenosti a  za veľmi dôležité považujem najmä zlepšenie komunikácie vo všetkých sférach. Rezort zastrešuje 32 organizácií, máme profesné odborné zväzy a združenia, komoru – je to veľmi široké spektrum ľudí, ktorí odovzdávajú kus zo seba zemi. Mojim cieľom je vytvoriť jednu veľkú rodinu, ktorá získa dôstojné postavenie v spoločnosti. Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) už pod vašim vedením začala vyplácať v  predstihu pred koncom roka 2006 dotácie. Medzi 14 507 žiadateľov sa rozdelilo 10,5 miliardy korún. Kam všade tie peniaze šli? Peniaze podporili pestovateľov plodín, chmeľu, tabaku, chovateľom dobytka, či šli do znevýhodnených oblastí... Ide o úspech pracovníkov PPA, ktorí dokázali systém nastaviť tak, aby farmári dostali priame platby v čo najkratšom čase. Je desať miliárd korún dosť, alebo by si poľnohospodári zaslúžili aj viac? Posúďte sám. Bývalá vláda podpisom prístupovej zmluvy súhlasila so systémom a úrovňou podpôr používaných v EÚ, a tým súhlasila s ich aplikovaním aj na podmienky SR. Pre nové členské krajiny, teda aj Slovensko, v  prístupovej zmluve zakotvili diskriminačné podmienky v úrovni finančných podpôr, najmä v  tzv. priamych platbách. Diskriminácia zo strany pôvodnej pätnástky znamená konkrétne, že poľnohospodár v starej pätnástke dostal v roku prístupu do EÚ (1. mája 2004) na jeden hektár 100 percent priamych platieb a poľnohospodár z  nových členských krajín, teda aj zo Slovenska, iba 25 percent. Ak počítame, že jedno percento je približne 130 miliónov korún, tak slovenskí poľnohospodári v roku prístupu mali dostať okolo 13 miliárd korún priamych platieb, avšak v skutočnosti dostali v zmysle prístupovej zmluvy iba 25 percent - čo je asi 3,3 miliardy korún. Diskriminácia vyjadrená v korunách znamenala v roku 2004 teda 9,7 miliárd korún. Je to viac ako nezanedbateľný rozdiel. Bývalá vláda účelovo predstavovala verejnosti poľnohospodárstvo ako neproduktívneho požierača rozpočtových zdrojov, neinformovala verejnosť pravdivo o tom, že v pod-

nikaní sú prijaté nerovnocenné podmienky pre slovenských farmárov. Malo to závažné dôsledky v  oblasti poklesu domácej produkcie, poklesu zamestnanosti na vidieku, vo vyľudňovaní a v prudkom raste dovozov potravín. Na pôde EÚ bývalá vláda však už svoje predstavy o kvázi liberálnej poľnohospodárskej politike tak výrazne neprezentovala. EÚ financuje spoločnú poľnohospodársku politiku, no tá sa vo viacerých krajinách stáva terčom kritiky.

efektívnych nástrojov a  politík na znižovanie medziregionálnych rozdielov. Takýmito nástrojmi disponuje Spoločná poľnohospodárska politika EÚ, ktorá sa pre nasledujúce rozpočtové obdobie 2007 až 2013 preorientováva vo väčšej miere na vidiek a vidiecky rozvoj. Je to pre Slovensko príležitosťou plne využiť nástroje agrárnej politiky na zvýšenie príležitostí pre zamestnanie na vidieku, príležitostí k  rastu pracovných príjmov a k znižovaniu regionálnych disparít. Až 85 percent územia SR je definované-

nohospodárskych vied. Tu sa hovorí aj o nových vedných poznatkoch, akými sú biotechnológie, či technológie vinárstva, alebo monitorovanie degradácie pôdy, či dopady globálnej klimatickej zmeny na lesný ekosystém, využitie biomasy na energetické účely a celkové zachovanie biodiverzity. Ide o výmenu expertov na pôdoznalectvo, či výmenu expertov na rôzne biologické služby. Vláda má záujem, aby ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo v Číne slovensko‑čínske obchodné fórum. Dobré vý-

Ide len o 0,4 percenta hrubého domáceho produktu, čo skutočne nie sú žiadne  veľké zdroje a  povedzme si - ak máte pri dome záhradu, tak máte len dve možnosti, buď sa staráte sami alebo niekomu zaplatíte, ináč zarastie burinou. Toto v  EÚ dávno pochopili. Veď aj z pohľadu cestovného ruchu sa lepšie predáva pekne upravená čistá krajina. Ja považujem investície do poľnohospodárstva v  súčasnej situácii za nevyhnutnosť, lebo základné parametre slovenského poľnohospodárstva dokážeme zvýšiť len cez modernizáciu techniky a technológií, ktoré na seba viažu produktivitu práce, intenzitu a rentabilitu výroby. Iba tak sa nám podarí vytvoriť predpoklady pre úspešný vývoj v intenciách jednotného európskeho trhu a  Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. V tlači inzerujete pripomienkové konanie k Národnému strategickému plánu rozvoja vidieka SR na roky 2007 až 2013. Vo vláde už bol schválený a hovorí o 93 miliardách korún vynaložených na premenu vidieka. Podarí sa tieto peniaze vyčerpať? Ak chceme náš vidiek konečne povzniesť na modernejšiu úroveň, tak sa každý chopí rozumu a začneme túto predstavu realizovať. Nakoľko nám to pôjde, ukáže čas. V každom prípade mojou snahou je vytvárať všetky predpoklady na to, aby sa tento strategický plán rozvoja vidieka aj náležite zúročil. Ak sa nám podarí túto šancu využiť, zmení sa celý charakter štátu. Jednoducho povedané, začneme žiť inak. Pevne verím, že lepšie. Vývoj zákonite musí viesť v každom odbore k  vyššej kvalite. Štátna pomoc, regulovaná osobitnými predpismi EÚ, je v  komparácii s  krajinami EÚ 25 najnižšia. Za rok 2006 dosiahla na Slovensku iba necelých 3 euro na hektár, pričom ostatné krajiny V4 poskytujú túto podporu v úrovni viac ako 50 euro na hektár. Rozdiel medzi SR a ČR, resp. Maďarskom a Poľskom, reprezentuje na  rok 2007 viac ako 3 miliardy korún ročne v  neprospech Slovenska. A v starých členských krajinách táto podpora niekoľkonásobne presahuje úroveň krajín V4. Má to dopady na zamestnanosť, či rast príjmov vidieckeho obyvateľstva. Poľnohospodárstvo má najvyšší potenciál pre ekonomický a  sociálny rozvoj regiónov. Zamestnáva obyvateľstvo vidieka. Súčasné regionálne disparity vyžadujú aplikáciu

ho ako vidiecke. Poľnohospodárstvo výrazným spôsobom prispieva k rozvoju týchto oblastí, čo je plne v súlade s odporúčaním Európskej komisie. Obyvateľstvo vidieka je stále napojené na poľnohospodárstvo. Preto zdanlivým ušetrením prostriedkov v  pôdohospodárstve sa následne zvýšia nároky na transfery do sociálnej oblasti, ktoré sú neproduktívne. Výskumnému ústavu ekonomiky poľnohospodárstva sme zadali vypracovať vývojovú analýzu rezortu do roku 2030. Prosperita vidieka nie je len vo výrobe potravín, ale aj biomasy a energetických plodín. To by malo jeho rozvoj pozitívne ovplyvniť. Vrátili ste sa s  premiérom z  návštevy Číny. Aký je obsah zmlúv, ktoré ste tam podpísali? Pred cestou do Číny prišiel k nám na tri dni štátny tajomník čínskeho ministerstva poľnohospodárstva. Rokoval s firmami, ktoré už s Čínou spolupracovali, alebo mali záujem nadviazať kontakty. To pomohlo vybrať zostavu, ktorá potom cestovala. EÚ je druhým najväčším partnerom Číny a Čína je druhým najväčším partnerom únie, takže pracovná cesta do tejto krajiny mala osobitný význam a dominovala jej logicky ekonomika. Táto viac ako miliardová krajina má totiž dynamický rast. Ako zdôraznil aj premiér Robert Fico, najvýznamnejšia vec dohodnutá pre nás je to, že čínska vláda nemá záujem udržiavať aktívne obchodné saldo so SR, čiže bude podporovať slovenské podnikateľské subjekty na čínskom trhu, aby tu nebola obrovská nerovnováha vo vývoze tovaru z Číny na Slovensko a zo Slovenska do Číny. V Číne som podpísal rezortnú dohodu o spolupráci medzi Ministerstvom pôdohospodárstva SR a Ministerstvom poľnohospodárstva ČĽR. V  nej sa hovorí o  spolupráci v  oblastiach vedy a  techniky medzi oboma krajinami v oblasti poľnohospodárstva a  potravinárstva. Ide konkrétne o podporu vzájomného obchodu, ale aj o obnoviteľné zdroje, či o rastlinnú a živočíšnu výrobu. Ďalšie tri expertné dohody sú na úrovni výskumných ústavov. Konkrétne medzi Výskumným ústavom pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave a Čínskou akadémiou poľnohospodárskych vied, Národným lesníckym centrom vo Zvolene a Čínskou lesníckou akadémiou, ako aj Slovenským centrom poľnohospodárskeho výskumu v Nitre a Čínskou akadémiou poľ-

sledky dosiahli aj slovenskí agropodnikatelia na čínskom trhu, napríklad v  kontrakte na dodávku vína, či v možnostiach obohatiť oblasť cestovného ruchu sprístupnením SR pre čínskych turistov. Číňania majú záujem aj o dovoz nášho piva. Jednoznačne je povinnosťou vlády, a robia to všetky vlády na svete, že otvárajú dvere podnikateľom. Takže dohoda, ktorú som podpísal s čínskym kolegom, určite bude akcelerovať ďalšie podnikateľské aktivity. Návšteva vytvorila aj spätnú väzbu, keď niekoľkí čínski podnikatelia už prejavili záujem investovať na Slovensku. V tej súvislosti uzavrela slovensko‑čínska priemyselná a obchodná komora tri zmluvy s čínskymi provinciami. V ostatných dňoch boli v médiách často pretriasané otázky bezpečnosti potravín. Čo považujete za dôležité v tejto oblasti vy a aký je váš názor na oblasť výživy na Slovensku? Za jednu z priorít v oblasti výživy považujem propagáciu domácej produkcie, práve so zreteľom na prezentáciu jej zdravotnej nezávadnosti, ako  i  dosahovanú úroveň kvalitatívnych znakov. Stačí, ak si uvedomíme súčasné problémy pri šírení chorôb, akými je trebárs aj aktuálna hrozba listeriózy zo zahraničia. Aj v tejto súvislosti som presvedčený, že konzumáciou domácich potravín sme schopní si zabezpečiť zdravú výživu, pričom naše potraviny patria k  tým lacnejším. V tejto oblasti zaostávame hlavne v spotrebe  mlieka a  mliečnych výrobkov, ktorá je momentálne veľmi nízka - na osobu predstavuje 151 kíl na rok. Pre porovnanie - táto spotreba v Česku je na úrovni 220 – 250 kíl. Preto na ministerstve pôdohospodárstva zameriavame pozornosť na podporu a  propagáciu spotreby mlieka a mliečnych výrobkov pre deti v predškolských zariadeniach a žiakov s povinnou školskou dochádzkou, s cieľom vytvorenia návyku konzumácie mlieka a mliečnych výrobkov od detstva. Zdravú výživu však zabezpečuje aj konzumácia ovocia či zeleniny – toto sú komodity, ktorým určite budeme v budúcnosti venovať náležitú pozornosť. Ako je to s cenami potravín? Bude ich rast zvládať peňaženka slovenského občana? Vývoj cien potravín je vzhľadom na vládou deklarovaný cieľ dosiahnuť zavedenie eura v roku 2009 dôležitým predpokladom pre udržanie kritérií v  prípade vývoja inflácie.

Momentálne vláda našla podporu u odborárov pri stabilizácii rastu platov, takže som mierny optimista. Na druhej strane na vývoj cien vplýva množstvo premenných, ktoré sú veľkou neznámou. Trebárs počasie, keďže nevieme ovplyvniť ani dlhotrvajúce suchá, či povodne. Vo všeobecnosti však odborníci nepredpokladajú výraznejší rast cien. Hovoria o tom, že u potravín by cenový vývoj nemal presiahnuť stav, aký je v posledných rokoch. Takže prognóza skôr hovorí o veľmi nízkom náraste cien, ktorý by výrazne nemal zaťažiť rodinný rozpočet. Každú chvíľu sme svedkami sporov o registráciu slovenských značiek v EÚ, ako prebieha tento proces a koľko značiek už máme registrovaných? A ako je to v prípade slovenského oštiepka? V štádiu posudzovania sú štyri výrobky, ďalších deväť výrobkov je prihlásených v rámci registrácie ako zaručené tradičné špeciality. Iniciatíva na registrovanie musí vychádzať od výrobcov. Registráciu Bratislavského rožka chcú pripraviť aj naši pekári a  cukrári. Po schválení dokumentácie Ministerstvom pôdohospodárstva SR je na rade žiadosť na Úrad priemyselného vlastníctva, kde žiadosť výrobcu zverejnia, ak nemajú proti nej výhrady. Ostatné lehoty už vyplývajú z predpisov EÚ, lebo produkt po registrácii v  SR skúma Európska komisia (EK). Tu však nesmie byť žiadosť o  registráciu výrobku dlhšie ako rok. Na doplnenie informácie stanoví v prípade nedostatkov EK lehotu šiestich mesiacov. Ak nie sú pripomienky, zverejní takúto žiadosť o  registráciu výrobku v  úradnom vestníku EÚ, kde do šiestich mesiacov môže ktorýkoľvek členský štát EÚ vzniesť námietku proti zápisu do registra tradičných výrobkov. Žiadosť podáva združenie, alebo zväz výrobcov s  právnou subjektivitou, ale vo výnimočných prípadoch tak môže urobiť aj fyzická osoba. V prípade registrácie oštiepka nebola medzi Poľskom a Slovenskom uzavretá dohoda na ministerskej úrovni, no môjmu poľskému kolegovi Andrzejovi Lepperovi som vyjadril záujem čo najskôr vyriešiť problém a podpísať dohodu, podľa ktorej obe krajiny budú mať zaregistrovaný svoj tradičný výrobok: poľský oscypek a my slovenský oštiepok. V zahraničí vlády podporujú rozvoj agroturistiky, ako to riešime my? Rozvoj agroturistiky je súčasťou nášho Programu rozvoja vidieka v rokoch 2007 až 2013, na ktorý sa má vynaložiť celkovo 2,5 miliárd eur, čo predstavuje sumu takmer 90 miliárd slovenských korún. Z tejto sumy by malo 1,97 miliárd eur pochádzať z fondov EÚ a zvyšok budú predstavovať prostriedky zo štátneho rozpočtu. Po roku 2013 by sa mal zvýšiť objem prostriedkov určených na rozvoj vidieka a znížiť objem zdrojov na priame platby pre poľnohospodárov. Agroturistika priamo patrí k prioritám tohto programu, keďže ide o  vytváranie pracovných príležitostí na vidieku. V  rámci diverzifikácie sa Program rozvoja vidieka zaoberá aj nepoľnohospodárskymi činnosťami. Vďaka nášmu vysokému rekreačnému a turistickému potenciálu celého Slovenska, máme na agroturistiku veľké predpoklady. Máme tradície remeselnej výroby s  použitím tradičných materiálov, a aj dostupnú voľnú menej kvalifikovanú pracovnú silu. Tieto výhody sa môžu zmeniť aj na relatívne, ak si uvedomíme, že mladí ľudia z  vidieka sa sťahujú do väčších miest za pracovnými príležitosťami a  podmienkami, ktoré sú na vidieku horšie. Pritom nové produktívne investície prichádzajú viac do miest. Od roku 1989 poklesol počet pracujúcich v  agrosektore až o  70 percent. Zemeslužba je dôležitá. My máme 14 500 podnikateľských subjektov, napríklad v Rakúsku ich je 250 tisíc. Hoci ide o menších farmárov, aj z toho je vidieť, koľko ich tam hospodári a zároveň sa stará o vzhľad krajiny. Agroturistika stabilizuje obyvateľstvo vo vidieckom priestore vytváraním nových pracovných miest a zníži každodennú mobilitu do väčších miest. Nehovoriac o  tom, že napomáha obnove a  rozvoju obce vďaka získaniu finančných prostriedkov z  príjmov za poskytnuté služby. Predpokladám, že tvár vidieka sa zmení práve vďaka rozvoju agroturistiky. Za rozhovor ďakuje

Stanislav Háber



MONITOR

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

6

Karol Polák: Socializmus je lepší ako demokracia Stretli sme sa v bratislavskej pizzerii a počas troch hodín sme rozprávali o jeho začiatkoch v rozhlase a televízii, úrovni dnešných hlásateľov i o tom, prečo bol socializmus lepší, než dnešný režim. Športový komentátor KAROL POLÁK. Hrali ste futbal i basketbal. Prečo ste sa nestali profesionálnym športovcom? Naši vo mne objavili hudobný talent a dali ma na husle. Mám za sebou päťročnú hudobnú školu aj s absolventským koncertom. Bývali sme na Zochovej ulici v Bratislave, kde bol kapucínsky kostol a tam som chodieval spievať na chór. Nielenže som spieval, zverili mi dokonca úlohu Krista v Pašiách. Tam ma organistka naviedla, aby som husle nechal, že zo mňa bude výborný operný spevák. Tak som začal študovať spev na konzervatóriu. Futbalovému brankárovi hra na husle veľmi nesvedčila, najmä kvôli od lopty dobitým a doráňaným prstom. Potom prišiel do divadla Janko Borodáč, už vtedy pedagóg na VŠMU a povedal: „Karol, vykašli sa na tú operu, hlas máš dobrý, dobre vyzeráš, z teba bude herec!“ Vlastne ma prevelil z konzervatória na Divadelnú fakultu VŠMU, kde som neskôr končil napríklad s Oldom Hlaváčkom alebo Milošom Pietorom. Počas štúdia som hrával v jednej malej kapele ako huslista, moderoval v Divadle hudby a chodil aj do rozhlasu na nočné služby ako hlásateľ. V rozhlase ste však začali už skôr. Ako desať až dvanásťročný. Jedného dňa nás počas futbalu oslovil nejaký ujo, či si nechceme zarobiť. Vtedy sa totiž deťom peniaze nedávali, vreckové neexistovalo. A zrazu taká vidina, že zarobiť si peniaze... V tom čase sa všetky programy v rozhlase vysielali naživo. Povedali nám, kedy máme napríklad v rozprávke kričať a plakať, robili sme akýsi komparz. Po skončení sme vyšli na chodbu a vtedy som dostal svoj prvý honorár – tri koruny, čo bolo fantastické, bol som king. Nevedel som sa dočkať, kedy nás opäť zavolajú a postupne sa z nás vytvorila akási detská dramatická družina. Už tam mi povedali, že mám pekný hlas, a prikázali mi kričať niečo ako „pozor, už idú!“. To som už dostal päť korún, lebo som bol sólista. (smiech) Zaujímavé je, že po skončení nahrávania vždy sedel na chodba ujo so zakrútenými fúzami, mal zoznam účinkujúcich a vyplácal „keš“ honoráre. K tomu by sa naše médiá mohli vrátiť, lebo niekedy človek čaká na honorár aj pol roka. Vnímali ste vtedy nejakých reportérov alebo komentátorov? Ani nie. O televízii sme vlastne nechyrovali, mali sme iba velikánske staré rádio s textilnou plachtou vpredu. Keď som tak nedávno uvažoval, uvedomil som si, že som pri ňom vlastne vymyslel televíziu. Sedel som totiž pri ňom, počúval koncert alebo inscenáciu a odrazu som si začal predstavovať, aké by bolo krásne, keby som na tej plachte videl povedzme dirigenta, potom hobojistu, klarinetistu, huslistu... v duchu som vlastne strihal. Rovnako som si v obrazoch predstavoval inscenáciu. Ako ste prišli do kontaktu so skutočnou televíziou? Televízia začala vysielať v roku 1956. Prvé vysielanie som videl, myslím, na Ventúrskej ulici, kde bol vystavený televízor a tiesnilo sa tam pol Bratislavy, pretože ho mali doma možno traja ľudia. Neskôr som chodil k Mišovi Belákovi, ktorý mal aj Viedeň a tam som videl prvý futbalový priamy prenos. Komentoval to jeden slávny rakúsky športový komentátor a to ma uchvátilo. Ale ani vtedy som ešte ani nesníval o tom, že by som ním chcel byť aj ja. Potom vás oslovili na ulici, ráno si vás v televízii vyskúšali a večer ste už čítali správy. Áno, oslovil ma Dušan Gábor, vtedajší šéf hlásateľov a hlásateliek v televízii. Vysielalo sa už dva roky a televízne noviny fungovali systémom prestrihávania vstupov z Prahy a Bratislavy. Od nás ich robili dvaja moderátori, ktorí sa striedali. Neskôr jeden z nich ochorel. Druhý pochopiteľne nevládal pracovať tristošesťdesiatpäť večerov po sebe, tak som dostal šancu. Dušan ma dlho hľadal, nemali sme telefón, keďže sme si ho nemohli dovoliť. Postihla nás totiž tragédia - otca zatvorili pre údajnú protištátnu činnosť, dostal desať rokov, mama ochorela na rakovinu a aj nám zomrela. Ostal som so sestrou sám. Hovoril som Dušanovi, že odchádzam do Martina, že tam mám v divadle angažmán, ale prehovoril ma, že na druhý deň urobíme pro forma mikrofónovú skúšku. Podvolil som sa a večer som už hlásil televízne noviny. To mohlo znamenať, že ste boli geniálny, ale i to, že mali nízke nároky, ak vás vzali ako začiatočníka. To sa vôbec takto nedá povedať. Skôr naopak. Nízke nároky sú teraz. Neuveriteľne nízke. Dnes som počúval v rozhlase - myslím, že to bolo rádio Regina - jednu novú hlásateľku a to bolo čosi hrozné. Ako keby vzali ženu z ulice, že „poďte nám toto prečítať“. Mala problémy nieže s intonáciou a s prízvukom, ale prečítať vôbec tú vetu. Dnes televízie a rádiá vedú ekonómovia, nie odborníci na slovo alebo obraz. Vedú to ľudia, ktorých jedinou úlohou je zarobiť čo najviac peňazí. Vtedy problémy s peniazmi neboli. Televízia aj rozhlas boli štátne a dostali toľko peňazí, koľko bolo treba. Bolo to správne? Samozrejme, veď na kvalitný program má občan, ktorý si kúpil televízor alebo rádio, právo. Vtedy neexistovalo, že by sa majstrovstvá sveta, ktoré sú v Nemecku, komentovali zo štúdia. Komentátori museli byť na mieste. Nejde len o šport – televízia i rozhlas síce mali peniaze, ale boli zneužívané na propagandu. A dnes sa podľa vás nezneužívajú? Dnes si môžem vyberať. Vtedy som nemohol. Nemôžte si vyberať, všetky sú pod vplyvom ľudí, ktorí inklinujú k jednej veľkej krajine. Pracujete v SME a tak asi viete, ktorej strane fandia vaše noviny. Neviem. Sú pravicové, ale že by fandili konkrétnej strane...

Sú jasne SDKÚ. Tak potom čo hovoríte o ovplyvňovaní za socializmu. Nič sa v tomto nezmenilo, akurát vtedy bola vyššia kvalita. Snáď mi nechcete povedať, že americké, francúzske alebo belgické televízne stanice idú proti vláde, proti jej uzneseniam, proti systému života v tej krajine. Štátna televízia je štátna preto, lebo slúži štátu. V každej tej krajine, i u nás, máte možnosť prepnúť si na stanicu, ktorej veríte viac. Za socializmu to nebolo a štátna televízia bola ideologicky zneužívaná. Neviem, či bola zneužívaná. Bola samozrejme nástrojom štátu a ako taká musela plniť určité úlohy, ktoré jej boli určené. Ale podobne to plní aj dnešná STV, aj JOJ, aj Markíza.

Opýtam sa inak – podľa vás vtedy štátna televízia nevymývala ľuďom mozgy? Ja sa pýtam – a teraz nevymýva? Teraz vymýva dvojnásobne. Dokonca deformuje etické myslenie človeka. Dnešné pluralitnejšie médiá považujete za zvrhlejšie ako vtedajšiu socialistickú televíziu? Presne tak. Pretože vtedy sa nemohli objaviť vo vysielaní slová, urážajúce slušného človeka, nemohli sa objavovať v televízii obrázky, ktoré môžu demoralizovať mládež... Poviem vám to tak, že to bude možno znieť pritiahnuté za vlasy – keby som teraz priniesol do hociktorej z televízii slušnú čiastku v miliónoch a požiadal, aby sa po zvučke televíznych novín objavil na dve sekundy môj holý zadok a až potom moderátor, verte, že by to akceptovali. Za socializmu síce neboli Vyvolení, Mojsejovci a podobné nezmysly, ale iný názor ako oficiálny, tam prezentovaný byť nemohol. Politickí oponenti by sa tam v otvorenej diskusii stretli ťažko. Vtedy to síce nebolo a keď sa na to spýtate obyčajného človeka, povie vám, že to tak bolo lepšie. Čo vlastne prináša táto pluralita? Od rána do včera hádky, táranie hlúpostí, urážanie jeden druhého a čo - povedzte mi - čo z toho má obyčajný človek? Ten, čo musí chodiť do práce, pričom mu stále hrozí, že tam skončí, tí mladí, čo si dnes musia kúpiť byt, ktorý vtedy dostali od štátu zadarmo... No, zadarmo... to ťažko. Akože nie? Fungovalo to tak, že človek zarobil povedzme desaťtisíc, štát mu však dal iba desatinu a z toho, čo mu z výplaty ukradol, dotoval ostatné veci pre všetkých. No dobre zlato moje, ale k tomu bytu sa mladý pár dostal a nemusel zaplatiť tri, päť až desať miliónov. Platil len nájomné, len elektrinu, ktorú spotreboval. Ale byt dostal. Postavili sa obrovské sídliská... Čo vám vlastne prekáža na názorovej pluralite v televízii? Otázka je, čo dá divákovi. Čo mu dá pluralita, ak sa v nejakej besede tri hodiny hádajú praví s ľavými, modrí so zelenými, zelení s fialovými a bieli s čiernymi? Unavený človek potom večer televíziu vypne a ide spať, pretože ráno vstáva do práce a nevie, či má vôbec do nej vstávať, či tam vôbec ešte robí. Voľakedy mal istotu, že pracovať bude. Čiže pluralitu ani nepotreboval. Plná zamestnanosť za socializmu znamenala, že množstvo ľudí síce prácu malo, ale nerobilo nič a žilo na úkor iných. Pozrite sa okolo seba. (smiech) Koľko ľudí žije na úkor ostatných? A to je správne? Bol socializmus lepší ako dnešná demokracia? Bol. Chyby sa robili všade, politické vraždy boli vždy a sú dodnes na celom svete, čiže sa odvolávať iba na to, že ten režim má na svedomí veľa nedobrých činov... Lenže ktorý režim ich nemá? Nechcem, aby táto debata vyznela tak, že tu ako nejaký komunista obhajujem socializmus, ale pozerám sa na veci inak. Prežil som toho veľa. A mám právo hovoriť, veď som mal zatvoreného otca pre možno vymyslené obvinenie. Veď aj v Amerike koľko popravia nevinných ľudí. A možno sú to aj politické motívy. Čo konkrétne vám z toho režimu chýba? Mám v sebe čosi také, čomu sa vraví sociálne cítenie. Je mi ľúto ľudí, ktorí trpia za to, za čo nemôžu. Niekto chce pracovať, slušne žiť a zajtra ho vyhodia z práce. Má štyridsaťosem rokov a už ho nikto nikdy nikam nevezme, lebo je starý a neperspektívny. Kto sa oňho postará?

V socializme neboli bezdomovci. Neboli len dobre ukrytí? Nie. Každý mal kde bývať. Vtedy ani nemohli byť, pretože ak vás na ulici zastavili policajti a pýtali občiansky preukaz, musela tam byť pečiatka zamestnávateľa. Ak nebola, boli ste príživník. Čo je spravodlivé na tom, že štát bude garantovať bývanie aj tomu, komu sa nechce robiť a celé dní prefláka opitý v krčme? Vy to považujete za nesprávne? Že sa štát stará o svoje deti, občanov? Preformulujem to – má štát garantovať rovnaké podmienky usilovnému i flákačovi? Nie všetky, ale základné podmienky by mali mať rovnaké. Nemyslite si, že za socializmu boli mestá a ulice plné lenivcov, ktorí nechceli pracovať. Nedalo sa nepracovať – keď ste nechodili do práce, bolo z toho zle-nedobre. Mladí ľudia často operujú tým, že niekto iba stál a flákal sa, pričom miesto mal isté. Ale nemal ľahký život, lebo tí, čo robili, ho – obrazne povedané – kopali do zadku. Vzniklo heslo, že „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. To je chyba systému. Viete, na Slovensku vzniklo podobných humorných, sarkastických, ironických a neviem akých hesiel veľa a vznikajú stále. To vymyslí nejaký hlupák a veľmi rýchlo sa to roznesie. Vraj sa rozkrádalo. Ale prosím vás pekne, však ste novinár – kto mohol za socializmu ukradnúť niekoľko miliárd, ako sa týždeň čo týždeň dozvedáme dnes? Kto si môže dovoliť povedať, že za komunizmu sa rozkrádalo, keď tu sa kradnú miliardy každý týždeň, preboha?! A nikomu sa nič nestane! Vláda podpíše, že BMG Invest môže fungovať. Veď fungovali so súhlasom vlády. Keby na to nedostali podpis, keby si ich preverili... ale aj tí, čo to podpisovali, sa nabalili! Tak čo tu niekto rozpráva o tom, že sa kradlo? Je pre socializmus ospravedlnením, že sa kradne aj dnes? Ja tým socializmus neospravedlňujem. Neznášam ale jednu vec – ak si niekto prihrieva polievočku, nejaký slávny herec, ktorý hral komunistických funkcionárov a hrdinov vlasteneckej vojny. Vtedy mu tie komunistické peniaze nesmrdeli. Milan Kňažko? To ste povedali vy. A nielen on, veď takých sú stovky. A nielen hercov. Tie peniaze, čo vtedy bral, mu nesmrdeli. A teraz rozpráva o „komoušoch“, ktorí ho vykorisťovali a zneužívali jeho tvár. Však si ju nemal dať ukradnúť. Mal vliezť do lesa a vyhadzovať mosty a tunely. Ukážte mi disidenta, ktorý bojoval v horách so zbraňou v ruke. Disidenti napísali nejaký pamflet, potom sa dali zatvoriť, lebo to mali v programe, aby boli po prevrate slávni, lebo to tak je v každej krajine. Nemali istotu, že režim padne. Tak riskli. Zadarmo to nerobili. Ani Havel to nerobil zadarmo. Ten má pekné konto. A navyše bol chránený všetkými tajnými službami. Jemu sa nesmelo nič stať, lebo bol vytipovaný, že keď padne železná opona, bude prezidentom. Tak ho chránili KGB, FBI, aj Mosad. To si myslíte, alebo viete? To si myslím. A nielen si myslím. Obráťme veci takto – on sám sa vyjadroval o „krvožíznivom“ krvavom režime, ktorý ho zavrel do basy, kde mu nosili „vepřo, knedlo, pívo“ a písal si svoje hry. Čo keby tento krvavý režim poslal jedného dňa o pol druhej v noci dvoch maníkov do jeho cely a tí by ho obesili na kravate? Ani pes by neštekol po nejakom Havlovi. Akurát by vyšla taká „noticka“, že „nějakej Havel sa v noci oběsil.“ Ak by vôbec vyšla. Pozrime sa na veci aj z tejto stránky. Ten režim ho nechal žiť. Ešte ani v roku 1989 nemali disidenti istotu, že režim padne. Prosím vás, dlhé roky som chodil po svete. Na západe boli inštitúty, ktoré pripravovali scenáre, čo všetko treba v prvom rade urobiť, až padne železná opona. Že padne, bolo jasné, pretože pre to robili všetko. Nie kvôli slobode ľudí na východe, ale preto, aby dostali na východ svoje obchodné reťazce a „mekdonaldy“. Môžu sa vykašľať na vás, či ste alebo nie ste slobodný. Čo robí kapitalizmus pre Afriku, pre Južnú Ameriku? Veď v Afrike majú kapitalizmus už tisíc rokov a stále bývajú v chatrčiach bez vody a prúdu. Čo im dala tá demokracia, ten kapitalizmus? Mal by štát koordinovať, čo sa má vyrábať? Boli vtedy v našich predajniach závadné potraviny? Vypredávali sa vtedy potraviny s prepísanými dátumami spotreby? Zo západu sem chodia rôzne tovary, ktoré oni žrať nechcú, tak ich posielajú k nám. Zato sa predávalo pod pultom, pretože niektoré potraviny neboli vôbec. Niekto argumentuje tým, že voľakedy neboli pomaranče a teraz sú. Vtedy, keď sa doviezli pomaranče, ľudia stáli v rade preto, lebo si ich mohol každý dovoliť kúpiť. Každý kúpil päť, šesť aj desať kíl. Teraz kupuje po jednom, lebo na to nemá. Čítal som, že v Ameriku sypú ryžu do mora. Čo ju preboha nedajú tým hladujúcim černochom? Odpovedzte! To je ľudský systém, ak ju vysypú do mora a nedajú hladujúcim? Vy ste sa zo zmeny v roku 1989 asi príliš netešili. Vedel som, aké to bude, pretože som chodil na západ a videl tamojší život. Život nemožno posudzovať hornými desaťtisícmi. Videl som na západe ľudí v škatuliach na chodníkoch, žobrajúcich, hladných. Videl som ľudí, čo chodili do fabriky so stálou obavou, že tam zajtra nepôjdu, lebo ich vyhodia na ulicu. Pozeral som nielen výklady na Wall Street alebo neviem kde v centre New Yorku, ale videl som aj slumy v Rio de Janeiro. Videl som tú kriminalitu a hovoril si – toto nás preboha čaká? A je to tu. Nemerajme stále tak, že vidíme mercedesy a stavajú sa obrovské vily. Čiže ste sa naozaj netešili. Ten rok poslúžil len k tomu, aby sa americký a západný trh dostali na východ. To bol podľa mňa hlavný dôvod, žiadna sloboda národov.

Prenasledovanie väzňov za socializmu vám neprekážalo? A čo Guantanámo? Tam sú akí väzni? Život odpovie na všetko. Naučili sme sa pozerať len jednostranne, že všetko, čo bolo, je treba vymazať a zničiť. A pod heslom budovania nového sveta a podľa mňa pofidérnej demokracie, ideme všetko negovať. Každý si chce prihriať polievočku tým, že nadáva na to, čo bolo predtým, hoci mu to vyhovovalo. Vyštudoval zadarmo, mal prácu, mohol si vybrať zo štyroch až piatich ponúk... a teraz nadáva, že tie svine komunisti ho nechali vyštudovať zadarmo. Viem, že to vyznieva ako obhajoba socializmu, ale to ja nechcem. Treba sa však pozerať objektívne. Celý život som komentoval športové zápasy, kde súperili proti sebe dve mužstvá a ja som musel objektívne posudzovať schopnosti jedného i druhého. Tak robím aj teraz. Dá sa metaforicky povedať, že kapitalizmus verzus socializmus je futbalový zápas, v ktorom aktuálne socializmus prehráva? Áno, momentálne prehráva, ale aj zásluhou rozhodcu. Ten pripiskuje iba jednej strane. Je to súboj dvoch sústav, každá má svoje plusy aj mínusy. Nie sú dôkazom nezmyselnosti socializmu Kuba, Vietnam i Čína? Čína? Kam to došlo? O chvíľu to bude najsilnejšia veľmoc na svete. Olympiáda v Pekingu bude taká, aká ešte nikdy v živote nebola a ďalších sto rokov nebude. Vybavenosťou, kvalitou štadiónov a priebehom samotným to bude úžasné. Bavme sa o pomere hladujúcich k nehladujúcim na západe a v Číne, o ľudských právach. Viete, demagogicky sa dá otázka položiť, demagogicky sa na ňu dá odpovedať. A povedzte mi, ako je možné, že sa tá Kuba tak dlho drží? Prečo sa Kubánci dávno nevzbúrili, prečo milujú Castra? Prečo sa potom už dávno ich národ nevzbúril a nepripojil sa k Amerike? Tam sa nevedia dočkať, až Castro zomrie. Už aj oslavovali jeho úmrtie. Prejdime k tomu, čo vás dlhé roky živilo. Čo ste komentovali ako prvé? Prvý priamy prenos som robil z krasokorčuľovania, myslím v roku 1958 alebo 1959. Bolo zvykom, že jeden komentátor sa venoval viacerým športom naraz. Prečo? Záleží na počte komentátorov. Prvý bol Radko Siváček, ktorý prišiel z rozhlasu, ja som bol druhý. Keďže sme boli iba dvaja, museli sme komentovať všetky športy. Vtedy sa cez víkend robilo aj osem prenosov. Nebolo práve také množstvo prenosov správnou a tvrdou školou, ktorú dnes mladí komentátori nemajú kde absolvovať? Pretože tých občas kritizujete. Aby sa tá moja kritika správne pochopila – ja nechcem zasahovať do odbornosti komentátorov, lebo tá je taká, ako sa športu daný človek venuje. Nemôžem kritizovať, že sa niekto nerozumie futbalu alebo hokeju, ale skôr podanie toho komentára. Otázku čistoty jazyka, štylizácie, prízvuku, spodobovania. Robili ste chyby aj vy? Iste, na začiatku, ale to sa okamžite odstraňovalo. Sám som sa o to zaujímal. V tenise povieme, že niekto má niekoľko skvelých „prehodov“. Však on ho obhadzuje, nie prehadzuje! To sme tiež prevzali z češtiny. Tá má „přehoz“ aj „prohoz“. Mnohé veci som si sám vydedukoval, veľa som čítal, vracal sa k tomu, články z novín som sa učil naspamäť. Napríklad existuje Úrad pre ochranu životného prostredia. Prečo to nie je Úrad ochrany životného prostredia? Nedávno ma zarazila správa v médiách, že sa vypisuje konkurz na miesto riaditeľa a podmienkou bola minimálne štvorročná prax vo vedúcej funkcii. Jedno, či bol v kafilérii alebo v pivovare, podľa podmienok v tej správe môže riadiť televíziu. Je to správne? Voľakedy bola prax, že sa do riadiacich funkcií dostávali pracovníci z televízie, ktorí začínali ako redaktori, kameramani alebo technici, neskôr sa stali šéfredaktormi, námestníkmi a podobne. Boli to ľudia zvnútra. Skúste zhodnotiť dnešných hlásateľov a komentátorov. Sú to takí výkonní čítači. Nechcem byť konkrétny a menovať. Tí, čo to dnes robia, čítajú z čítačky a nemáte pocit, že ich to zaujíma. Mechanické verklíkovanie? Áno. Keď tam vidno peknú tváričku, ktorá má väčšiu starosť o to, aby dobre vyzerala, ako o to, čo hlási, tak jej neveríte. Neveríte, že naozaj vie, o čom hovorí. Je taký úkaz, ktorý síce nemám overený, ale myslím, že je pravdivý – ak by som sa napríklad moderátorov spravodajstva spýtal štvrťhodiny po vysielaní, o čom tie televízne noviny boli, pochybujem, že by vedeli. Odčítajú svoje, ale necítiť záujem o to, čo hovoria. Preto aj brepcú, lebo čítajú slová a nie myšlienky. Ak viem, že chcem čosi povedať, nemôžem sa mýliť, že miesto krásny poviem krajný. To sa stane iba vtedy, ak čítam písmenko po písmenku a neviem, čo hovorím. Nás už dávno učili, že správy, ktoré čítam, si musím osvojiť. Tak, aby som bol v stave ich povedať aj vlastnými slovami, ak by zhasla čítačka. Obsah tej správy musím poznať. To dnes chýba. Trpíte pri komentovaní, ak dnes pozeráte priame prenosy z hokeja, futbalu a podobne? Veľmi do tej odbornej stránky zasahovať nechcem, ide mi najmä o slovo, o prejav. Aj muzikant, ktorý hrá falošne, ma síce nerozčúli, ale minimálne rozruší, i keď hrá možno Beethovena. Kazí mi tým dojem. Niekedy mi ho kazia komentátori práve svojou nedbanlivosťou. „Zahajujeme“, v druhom polčase „sa niekto trafil“ znamená, že je trafený práve ten komentátor. V našej reči sa objavuje čoraz viac bohemizmov. V Prahe mi často hovorili, že „Karle, stejně budeme jednou mluvit česky všichni“. SME č. 37/2007, foto TASR krátené



REGIÓN

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

7

Bude poslanecký prieskum začiatkom riešenia ťažkého problému?

rozhodnutie

Východoslovenská obec Jarovnice neďaleko Sabinova patrí medzi najnámejšie slovenské sídla hneď z niekoľkých dôvodov. Doslova v celom svete je známa úžasnými výtvarnými dielami detí tamojšej rómskej ZŠ, ktoré každoročne zapĺňajú vitríny medailami a inými oceneniami, o diplomoch ani nehovoriac. Jarovnice sa však stali stredobodom pozornosti celého Slovenska a stredoeurópskych štátov aj pri známej povodni na inak bezvýznamnej riečke Svinka pred deviatimi rokmi. Živelnou pohromou bola vtedy najviac postihnutá tamojšia rómska komunita. Vtedajšia tragická udalosť vlastne nie je dodnes uzavretá. Dnešné Jarovnice majú však opäť svoje problémy a tie sú pre súčasné Slovensko typické. Začínajú a končia prudkým nárastom rómskej populácie usadenej na teritóriu obce. Hlboko minoritná rómska spoločnosť sa dostala v priebehu niekoľkých rokov do silnej početnej prevahy a s týmto javom narastá aj počet problémov. Nielen pre „bielych“, ale pre obec samotnú. Z malej bezvýznamnej obce sa stalo relatívne veľké sídlo, ktoré má dnes už cca 4800 obyvateľov. Tomuto demografickému tempu sa vinou ekonomickej mizérie štátu v minulých rokoch nestačili prispôsobiť niektoré funkcie zo strany samosprávy a štátnej správy. Aj vďaka komplikovanému postupu rekonštrukcie verejnej správy prevodom kompetencií zo štátu na obce bez patričného prevodu finančného zázemia. Výsledok? Ten

je viditeľný najmä v oblasti vzdelávania. Do tamojšej pôvodne 16 triednej základnej školy, postavenej pre potreby celej obce, dnes chodí približne 800 výlučne rómskych detí, prirodzene, na dve smeny. Vývoj je taký, že táto škola sa chystá začiatkom nového školského roka na prílev ďalších rómskych prvákov. Kam ich dať? Tento problém sa nedá vyriešiť iba zaužívanými administratívnymi postupmi, tie už zrejme zlyhali, keďže starosta s riaditeľom školy už roky bijú na poplach. Bez odozvy. Preto aj pri nedávnom poslaneckom prieskume, ktorý priamo na tvári miesta vykonali poslanec NR SR Stanislav Kubánek (SMER-SD) v spoločnosti štátnej tajomníčky Ministerstva školstva SR Mgr. Bibiány Obrimčákovej sa obaja chovali prinajmenšom nedôverčivo. V tomto duchu sa dali aj počuť: Takýchto návštev sme tu už mali! Prišli, nasľubovali a odišli. A potom opäť nič! Riaditeľ 1. ZŠ Jarovnice Mgr. Jozef Bugna, teda školy o ktorej hovoríme, to rozviedol: - Na škole sa počas môjho pôsobenia vystriedalo niekoľko desiatok poslancov SNR, vládnych činiteľov, ale okrem toho, že si urobili čiarku, neurobili absolútne nič! V tejto republike nikto nič nevedel, nikto nič netušil, nikto nie je za nič zodpovedný! Nepomohla nám ani splnomocnenkyňa vlády Klára Orgovánová. Na naše prosby o pomoc sme zakaždým dostali odpovede, že je im ľúto ale peniaze na našu školu nemajú. Pani Orgovánová sa neprišla k nám pozrieť ani raz, ako by to nebol prob-

Prešovská medzinárodná súťaž kresleného humoru na tému piva Zlatý súdok 2007 je vo finále, ostáva iba pripraviť vernisáž a odovzdať ocenenia. Sedemčlenná porota sa musela prehrýzť 480 súťažnými prácami, ktorými oboslalo tohtoročný festival karikatúr 147 autorov z 28 krajín sveta. Od Austrálie a Číny cez Uzbekistan na východe, až po Brazíliu na západnej pologuli. Prešovský festival vtipných obrázkov je známy prakticky už na celom svete, čo by mala byť dostatočná odmena pre jeho zakladateľa a každoročného organizátora, známeho karikaturistu Fedora Vica. Zároveň i recesistu, básnika a vydavateľa, v minulosti pôsobiaceho aj v nie príliš

vďačnej úlohe odporcu totalitného režimu. Porota na čele so známou brnenskou karikaturistkou Marií Plotěnou už teda výsledky tohtoročného festivalu pozná. Širokú verejnosť i autorskú obec však s nimi oboznámi až v ten najsprávnejší čas, ktorým nemôže byť iný termín ako deň vtipu 1. apríl. Na Deň vtákov dôjde k slávnostnej vernisáži výstavy, kedy sa všetci prítomní nielen oboznámia s vystavenými prácami ale dozvedia sa aj mená ocenených autorov a ochutnajú trochu z predmetu toľkých vtipov. Vystavené práce budú v prešovskej Šarišskej galérii verejnosti k dispozícii tri dni, potom sa presťahujú do bratislavskej galérie MIRO.

Súkromných poskytovateľov sociálnych služieb rôznych typov pribúda na Slovensku každým rokom dynamickým spôsobom bez toho, aby ich počet niekto nejakým spôsobom reguloval. A keďže sociálnu starostlivosť presunul štát na samosprávne kraje už pred niekoľkými rokmi, nové súkromné zariadenia sa stávajú pre VÚC finančnou príťažou. Prešovský samosprávny kraj musel riešiť rozširovanie kapacít nových súkromných subjektov, ktoré po povinných registračných krokoch začali svoju činnosť od 1. januára 2007 finančnou rezervou vo výške viac ako 5,5 milióna Sk. Ďalším problémom je poskytovanie sociálnych služieb v zariadeniach Prešovského samosprávneho kraja pre občanov s trvalým pobytom mimo kraja. Tí vlastne „berú“ miesta v zariadeniach, ktoré majú slúžiť „domácim“. Zastupiteľstvo PSK už vlani prijalo všeobecne záväzné nariadenie č. 11/2006 PSK o spôsobe určenia výške úhrady za sociálne služby poskytované na území Prešovského samosprávneho kraja. Na základe tohto VZN vyhlásil predseda PSK Peter Chudík Opatrenie predsedu PSK, ktorým určuje výšku priemerných bežných výdavkov na občana a deň pre potreby určenia úhrady za starostlivosť poskytovanú žiadateľom s trvalým pobytom mimo Prešovského kraja. Opatrenie obsahuje výšku bežných výdavkov na klienta a deň v jednotlivých sociálnych zariadeniach v zriaďovateľskej komepetencii PSK. Opatrenie má účinnosť od 1. februára 2007 do 31. januára 2008 a zohľadňuje odlišnosť jednotlivých typov zariadení. Najmenšia sadzba je 404 Sk na deň v DD a DSS Tovarné, najvyššie denné náklady určil Chudík pre zdravotne postihnuté deti v Domove sociálnych služieb v Brezovičke (946 Sk na deň). Toto opatrenie predsedu PSK by malo aspoň čiastočne obmedziť neopodstatnené výdavky PSK v sociálnej oblasti.

Jarovnice nielen povodňové

Zlatý súdok

2007

lém rómskych detí! Poslanec Stanislav Kubánek sa znechutene pýta, či predchádzajúce skúsenosti oprávňujú túto dvojicu starosta-riaditeľ ZŠ k tomu, aby sa chovali jemne povedané netaktne k ľuďom, ktorí prišli s dobrým úmyslom. Možno ich zaskočil fakt, že tentoraz prišli účastníci poslaneckého prieskumu až príliš dobre pripravení a oboznámení so situáciou aj s jej predchádzajúcim vývojom. Domáci neboli ochotní ani rešpektovať skutočnosť, že v rezorte vzdelávania je rozostavaných až príliš mnoho objektov, na dokončenie ktorých jednoducho niet dostatok peňazí a preto je ďalšie financovanie niektorých z nich v súčasnej dobe pozastavené. Čím sa stáva nereálnym začínanie ďalšej stavby. A preto treba hľadať aj iné riešenia okrem domácimi presadzovanej alternatívy rýchlej a finančne náročnej prístavby k terajším objektom školy. Prirodzene, že z kasy školstva. Kým štátna tajomníčka navrhovala stavebne prispôsobiť tamojší kaštieľ pre potreby vyučovania (ako dočasné riešenie) s tým, aby sa súbežne začalo pracovať na projekte čerpania finančných prostriedkov z fondov EÚ, domáci oponovali, že raz už takýto projekt podali ale neuspeli. Aký teda bude záver jarovníckych školských problémov, to ukážu pravdepodobne až ďalšie rokovania na túto tému. Je však možné pochybovať o tom, že štátna tajomníčka ministerstva školstva príde do Jarovníc ešte raz, hoci aj s tuctom poslancov!

O stabilizáciI

Poslanec NR SR Stanislav Kubánek, štátna tajomníčka MŠ SR Bibiana Obrimčáková a riaditeľ školy Mgr. Jozef Bugna pred objektom 1. ZŠ.

Učňovské školstvo v ofsajde

Prešovský samosprávny kraj má vo svojej zriaďovateľskej kompetencii pre školský rok 2006-2007 celkom 94 stredných škôl a školských zariadení. Aký je o ne záujem teraz, keď sa deviataci rozhodujú o ďalšom štúdiu? Kým už teraz je viditeľné, že na gymnaziálne štúdium a na stredné odborné školy bude masívny pretlak, nezáujem Východniarov o učňovské školy je doslova alarmujúci. A to ako na štúdijné, tak aj na učebné odbory. Vedúci odboru školstva a kultúry Prešovského samosprávneho kraja Ing. Karol Lacko považuje tento stav za krajne nepriaznivý, najmä z hľadiska potrieb praxe. Ako tento odbor vo svojich prehľadoch uvádza, na 4337 plánovaných miest v SOU na území kraja sa zatiaľ hlási iba 1864 uchádzačov, pomer na združených stredných školách je 3569 ku 1928 a na spojených školách 712 plánovaných miest ku 492 záujemcom. Tieto čísla sú nepriaznivé aj napriek tomu, že na základe prieskumu záujmu bude zriadených k 1. septembru 57 nových odborov, z nich 35 štúdijných a 22 učebných. Medzi nimi budú aj také profesie ako kachliar či strechár. Termínovanie prihlášok deviatakov naznačuje, že mnohí z nich sa chcú vyhnúť prijímacím pohovorom v 1. kole a svoje prihlášky dávajú až do druhého kola, kedy predpokladajú prijatie bez skúšok z pohovorov. Napríklad, v samotnom okrese Prešov je na 3410 plánovaných prváckych miest prihlásených do 1. kola 2789 záujemcov, ale do 2. kola až 5057.

Spolupráca v záujme občanov Z každodennej praxe je potešiteľné, že po rokoch sa konečne začína rozbiehať cieľavedomá spolupráca medzi vedením Mesta Prešov a Prešovského samosprávneho kraja. Najskôr zasadli k spoločnému stolu predseda PSK Peter Chudík a primátor Pavel Hagyari, aby spoločne riešili možnosť prevádzky jediného 25 metrového bazéna, ktorý by mohol byť k dispozícii verejnosti a športu. Je to neuveriteľné, ale v treťom najväčšom meste Slovenska už bezmála rok nebol v prevázke žiadny bazén s režimom verejného prístupu (s výnimkou univerzitného a dvoch školských). Bol to jeden z názorných výsledkov dlhoročného absolútneho nezáujmu o potreby občanov zo strany pravice v mestskom zastupiteľstve a vo vedení mesta. Žiaľ, jalové sľuby po tom, ako mesto neurobilo nič pre záchranu tretieho krytého kúpaliska na Slovensku a ten skončil v prepadlisku privatizácie ako „bazénový obchodný dom“, pravica preťahovala občanom od roku 1995.

Rokovania vedenia oboch samospráv však vyriešenie tohto problému posunuli do reálnej podoby s tým, že z krytého školského bazéna (v zriaďovateľskej pôsobnosti PSK) sa rekonštrukciou vytvorí kúpalisko využívané školou i občanmi mesta a športovcami. Vedenia oboch samospráv sa stretli na pôde PSK aj v pondelok 26. januára, tentoraz za prítomnosti riaditeľa Správy a údržby ciest PSK Ing. Vladimíra Kozáka, ale predovšetkým generálneho riaditeľa sekcie pozemných komunikácií Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Ing. Miroslava Bíroša, ktorý bol iniciátorom zvolania tohto trojstranného pracovného rokovania. Tentoraz boli na programe cestné komunikácie v samotnom meste Prešov, keďže ich správcami sú ako mesto, tak aj krajská samospráva. Ďalšie stretnutie vedúcich predstaviteľov krajskej a mestskej samosprávy je naplánované na záver 10. týždňa, tentoraz aj za prítomnosti najvyšších funkcionárov štátu.

Stranu pripravil

MILAN GROFČÁK

Kuba hľadá partnerov Budú padať hlavy V prvý marcový deň navštívil Prešov veľvyslanec Kubánskej republiky v SR Jeho Excelencia David Paulovich. Po príchode navštívil prešovskú radnicu, kde ho prijal primátor Pavel Hagyari. Svoju návštevu potom vlastnou rukou zvečnil v Pamätnej knihe mesta. Druhou zastávkou kubánskeho diplomata bola pôda Prešovského samosprávneho kraja, na ktorej ho prijal predseda Peter Chudík a riaditeľ Úradu PSK a poslanec Národnej rady SR Stanislav Kubánek. Pán David Paulovich v oboch prípadoch prezentoval

snahu svojej krajiny hľadať partnerov na celom území Slovenska. Partnerov v oblasti hospodárskej, kultúrnej i športovej. Ako príklad doterajšej dvojstrannej spolupráce pripomenul, že z okolia Prešova sú na tomto karibskom ostrove známe výrobky tunajšej farmaceutickej firmy Imuna Šarišské Michaľany. Diplomat sa priznal k tomu, že aj keď slovenčinu ovláda veľmi slabo, svoje korene po otcovi má na Šariši. Jeho predok pracoval na Kube, oženil sa tam a ostal v tejto nádhernej ostrovnej krajine. Syn teda dočasne žije v domovine svojho otca Pavloviča...

Z prijatia kubánskeho diplomata v sídle PSK. Zľava poslanec NR SR Stanislav Kubánek, predseda PSK Peter Chudík, tlmočník a J. E. David Paulovich.

Vo februárovom čísle Slovenského rozhľadu sme písali o samozničujúcej pravici v prešovskom mestskom zastupiteľstve. Z početne a teda aj politicky neohroziteľného pravicového poslaneckého klubu sa vinou samotného predsedu okresného centra KDH stal príliš ohroziteľný klub, keďže časť jeho poslancov vytvorila spolu s nezávislými poslancami samostatný klub, ktorý bude podľa vyjadrenia jeho členov fungovať ako váhy zastupiteľstva v prospech občanov mesta. Samotný autor týchto udalostí, okresný predseda KDH Stanislav Kahanec je podľa svojho vyjadrenia zhrozený najmä tým, že „neverní“ členovia KDH sa spojili s akýmisi nezávislými poslancami do jeného klubu. Ako by práve tí nezávisí boli nejakým menejcenným odpadom. Od februárového zasadnutia poslancov mestského zastupiteľstva, kedy pravica síce mútila vodu ale veľa sa jej toho nepodarilo, nabrali mnohé udalosti na spáde. Po prepustení riaditeľa mestskej organizácie pre správu nebytových priestorov v

majetku mesta, inak nazývanou „KDH s. r. o.“, ktorý svojim konaním vraj dehonestoval mestský majetok a finančné zisky z prenájmu, sú už inštalovaní nie jeden, ale dvaja konatelia tejto organizácie. Mestská rada prerokovala a chystá na najbližšie rokovanie zastupiteľstva návrh na zrušenie uznesenia z roku 1993 (!), na základe ktorého si v budove v centre mesta priam hoveli vedenia politických strán za smiešnych 130 Sk za meter štvorcový ročne, pričom táto suma ani nekryje náklady na údržbu týchto priestorov. Pri dnešných dotáciach politických strán z kasy štátu sú takéto peniaze doslova symbolické, najmä s prihliadnutím k nájomným sadzbám v susediacich objektoch, ktoré sú najmenej desaťnásobné. Ďalšou novou mestskou kauzou sú dodávky potravín do školských jedální v zriaďovateľskej kompetencii mesta. Previerka odhalila, že niektorí dodávateia pre všetky školy fakturovali dodávky potravín o 80 až 100 percent drahšie ako bola ich

reálna obchodná cena. Ďalší dodávateľ fakturoval svoje dodávky stabilne o 10% drahšie! Primátor Pavel Hagyari sa na margo týchto odhalení počas tlačovej konferencie vyjadril: Je to mimoriadny škandál, ale tieto kšefty už skončili. V priebehu niekoľkých týždňov vyhlásime verejnú súťaž a predpokladáme, že počas roka ušetríme v mestskej kase najmenej 3 milióny korún. Tie vrátime do zvýšenia kvality a úrovne stravovania v školských jedálňach. Ďalšie nedostatky sa objavili aj v gazdovaní iných účelových mestských organizácií. Nedostatky také, ktoré jednoduchým nezákonným spôsobom odľahčovali mestskú pokladnicu. Tentoraz v stavebnej oblasti. Primátor Pavel Hagyari považuje za prirodzené, že bude nasledovať séria ďalších náhodných, čiastkových i celkových previerok hospodárenia mesta a jeho organizácií. Doteraz objavené prehmaty okomentoval stručne: - Budú padať hlavy i trestné oznámenia!



POLITICKÁ SATIRA

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

Len leťte, lastovičky Aj z tej mizernej podpory sa mi podarilo vďaka Pánu Bohu a všetkým iným človečím okolnostiam našetriť si na auto. A keďže som staré predal za babku, lebo malo už devätnásť rokov, tak reku si kúpim niečo poriadne, však som sa narobil dosť a tak sa budem voziť aspoň na peknom koni. Nuž, ťahá to aj 160-ku. Dobre naladený som zobral 19-ročnú stopárku a keď som zvýšil rýchlosť na 120 prihovorila sa mi pekným hláskom – Ujo, ja sa nikde neponáhľam, nemusíte ísť tak rýchlo. Múdre dievča, tiež chce žiť a užívať si a nikde sa neponáhľa. Ponáhľať sa naozaj treba pomaly. V takejto pohode som začul, ako sa nám dôchodcom vyhráža minister vnútra a rýchly Ján Slota 160-kou na našich biednych cestách. Ten prvý je v najlepšom veku, nuž chce lietať, ten druhý síce už v poproduktívnom, ale lieta na lietadlách. Obidvaja vyznávajú rýchlosť. Nápad to je pre tých strmých mládencov na autách dob-

rý, lenže súčasná vláda hovorí o sociálnom štáte a nás dôchodcov sú státisíce, hoci si ešte nemôžeme povedať – Ja som dôchodca, kto je viac! A tak som rozmýšľal, čo za týmito nápadmi je. Obidvaja sa zrejme chcú takto zbaviť nás dôchodcov, aby sme chodili po cestách druhej a tretej triedy. Alebo nás ponechajú na tých kvázi diaľnicach, kde budeme musieť ísť 160-kou a potom ušetríme ministerstvu zdravotníctva lôžko a ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny, dôchodok. A keď sa len dochrámeme, štát bude mať s nami len výdavky. Niektorí z nás dôchodcov vlastnia ešte aj veteránov, ktoré si čačkáme vo voľnom čase. To, aby sme sa potom báli vyjsť na diaľnicu... Pravdaže, aj my sme mali v mladosti radi rýchlosť, dokázali sme sa rýchlo napríklad obliecť aj vyzliecť, čo malo podstatný vplyv na náš demografický vývoj. Silne pochybujem, že 160-ka prispeje k nášmu demo-

„Slovenskí vlastenci“

Belá Bugár ale aj P. Csáky sa zvyknú pasovať div nie za slovenských vlastencov a až príliš často zdôrazňujú, ako im ide o Slovensko. Až tak často, že je to už prinajmenšom podozrivé. Mohli by sa však stáť slovenskými vlastencami, keby... Nedávno sa mi dostal do rúk zoznam pamiatok, ktoré na rozhraní devätnásteho a dvadsiateho storočia vyviezli zo Slovenska do Maďarska a dnes sa nachádzajú niekde v depozite Nemzeti Múzeum. Je to naozaj unikátny zoznam unikátnych pamiatok. Len z Gemer-Malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa takto vyviezli ojedinelé skvosty nesmiernej historickej hodnoty. Na tom zozname sú pamiatky z takmer každého regiónu dnešného územia Slovenska. Keby sa z nich na Slovensko vrátilo aspoň torzo, stali by sme sa vyhľadávanou turistickou destináciou, nehovoriac už o tom, keby sa vrátili všetky, vôbec by nebol problém, aby sa sem chodili pozerať turisti z celej Európy... A keby to vybavili tzv. „slovenskí vlastenci B. Bugár a P. Csáky“, možno by aj Marek Maďarič vybral pudilár ministerstva a prispel by napríklad na obnovenie slávností v Gombaseku, alebo na súťaže vo varení perkeltu. Vlastenectvo totiž nie sú len bezduché slová, ale činy, páni Bugár a Csáky! Ak urobíte vlastenecký čin v tomto smere, nejeden roduverný Slovák vás na chrbte vynesie až na Kriváň. A samozrejme nenecháva vás tam smädných.

Nagy je veľký...

Nagy je v preklade z maďarčiny veľký. A taký sa stal v poslednom čase aj poslanec SMK László Nagy. Nielen tým, že sa začal miešať do remesla meteorológom. Celá nahrávka jeho telefonického rozhovoru je skutočne malá detektívka, ktorú možno vyložiť najmenej piatimi spôsobmi. Jeden výklad použil aj L. Nagy, aby sa dištancoval od známej úplatkárskej aféry. Takže ešte zostávajú štyri spôsoby výkladu, ktoré kompetentne pravdepodobne vyrieši až súd. Alebo spapká „rosničkový“ výklad L. Nagy. Na celom tomto prípade je zaujímavé, že Slovensko bolo donedávna akýmsi malým Chicagom, kde vládli akési mafie a preto, aj telefonické rozhovory museli byť také, aké predviedol L. Nagy, čím

vlastne priznal, čo tu vládlo za vlády M. Dzurindu. Nehovoriac už o tom, že SMK bola vládna strana. A zrejme bude potom pravdou aj to, čo na margo vládnutia minulej vlády hovoril a hovorí R. Fico. Podobných praktík tu bolo viac, čas ich ukáže a odhalí… Aj keď pred súčasnou vládou existujú iné úlohy a nie sa hrabať vo všetkých „špinavostiach“ predchádzajúcej vlády. Ale to, čo trčí, treba obstrihať. Nenadarmo sa snaží terajšia opozícia odviesť pozornosť o svojich činov a počinov, vykrikuje vždy vtedy, keď jej stúpia na otlak. Nagy je naozaj veľký, zatiaľ len v tom, ako dokázal vyložil svoju bezúhonnosť. Otázka svedomia, zrejme nie je prioritnou pre poslanca slovenského parlamentu.

Časté ťahanie za nos

Arcibiskup Sokol už dlho leží v žalúdku slovenských liberálov a neoliberálov. Bolo len otázkou času, kedy na neho zaútočí toto útočné vozatajstvo, ktoré je roztratené po slovenských rôznych Foundation. Nie je to ani náhoda, že sa tak stalo v tomto roku, lebo na budúci rok vyprší arcibiskupovi Sokolovi mandát. Tak sa treba pripraviť na voľbu nového arcibiskupa, samozrejme takého ako chceme „my“ (liberáli a neoliberáli). Jedno je z toho mediálneho „krucifixu“ jasné, arcibiskup musel žiť v tom čase s tými, ktorí tu vládli. Z toho čo sa uverejnilo vidno, že ich ako sa vraví „ťahal za nos“. Naozaj to nemal jednoduché. Takže je to jedno, či mal nasadeného na seba takého či onakého agenta ŠTB. Tí mládenci z UPN, ktorí sa tak odborne vyjadrujú o tých časoch nevedia nič. Kto chcel s vlkmi žiť, musel s nimi viť. A keby boli títo mládenci v tých časoch na podobných miestach, určite by to boli robili možno podobne. Mediálny „odstrel“ arcibiskupa Sokola je len ďalším „ťahaním sa za nos“. Vlastne sme znova tam, kde sme boli.

grafickému vývoju. A tak sa spytujem, k čomu prispeje? Skúsil som si tú akože slovenskú diaľnicu v tej 160-ke, medzi Košicami a Prešovom. Niektoré tátoše aj v tejto rýchlosti okolo mňa preleteli, ako lastovička. Drgalo na tej akože diaľnici so mnou, ako v lietadle pri turbulencii. Tých, ktorých som predbiehal mi ukazovali prstom na hlavu, ako keby vraveli - aha, dôchodca-kamikadze. Celá táto kampaň za 160-ku mi pripomína príbeh z jedného ostrova v Indonézii, kde žili kanibali. Tam každý rok vyteperili na strom starcov kmeňa a potom ním zatriasli, kto spadol toho zjedli, kto zostal, ten žil. Váš i náš premiér, milí motoristickí kanibali, zdôrazňuje, že chce vybudovať sociálny štát, kde každý bude aspoň relatívne spokojný so svojim bytím. Tak mu prosím vás, neklaďte týmto motoristickým kanibalizmom, polená pod nohy. Ale na druhej strane kvitujem projekt „Vidieť a byť videný“.

Morálka a svedomie

Kaníkov Zákonník práce nie je to najlepšie, čo na Slovensku vzniklo, to je fakt. Ale ZP, keby sme zobrali krajinu po krajine v Európe, nikde nie je ideálny. A nebude ideálny ani tento, vrátane pripomienok. Vždy niekto bude nespokojný. Ale tvrdiť, že veľkým skokom porastie po prijatí tohto ZP nezamestnanosť je troška pritiahnuté za vlasy. Zamestnávatelia a živnostníci trúbia na poplach, rozbieha sa lobbizmus na poslancov i na členov vlády. V čom zhorší tento ZP podmienky pre malých podnikateľov a živnostníkov? Napríklad v tom, že ich prestanú využívať pomaly ako otrokov vydaných napospas pánovi majiteľovi? Veď sa len pozrime na situáciu v malých podnikoch a u živnostníkov. Žijeme síce v trhovej ekonomike, ale predsa aj tu by mala existovať morálka a svedomie. V tejto brandži na Slovensku neexistuje nič podobné, to je jasné ako facka. Tak s tým jednoducho bolo treba niečo robiť. Isté je, že nie všetky návrhy ZP, prejdú tak, ako sú napísané. A potom po roku uvidíme, ako to funguje.

Rozhladňa Medzi bývalým ministrom Kaníkom a Anetou Parížkovou sa na ostrove Tenerife začalo poriadne iskriť. Minister Zajac predáva na Kanárských ostrovoch tokajské víno. Nevedno do čoho „pichne“ Dzurinda alebo Mikloš, lebo už vládnuť zrejme nikdy nebudú. Terajší predseda KDH sa predsa len rozhodol kandidovať na predsedu tohto hnutia. Jeho sokom bude V. Palko. Jeden za osemnásť a druhý za dvadsať, povedala by stará mať. Človek naozaj prechádza v živote vývojom, stačí si pozrieť vyjadrenia Moniky Beňovej Flašíkovej, od času jej vstupu do politiky. Pravdou je, že vývoj sa nedá zastaviť. Iba rozvoj. Kresba: PhDr. Peter Gossányi

Apatia k SRo, príde aj na STV V niektorých oblastiach Slovenska chytajú SRo už ako voľakedy „Slobodnú Európu“. Experimentovanie Slovenskému rozhlasu evidentne nevyšlo. A koľko financií vrazil do reklamy?! Výsledok je ten, že vylepšený príjem nie je vylepšený, a tak si polepšili komerčné rádia, ktoré ľudia počúvajú. Zlepšováky pod vedením určite nie masmediálnej odborníčky v čele rozhlasu sa minuli účinkom a čuduj sa svete pomohol skôr komerčným rádiám. Alebo toto bol zámer „zlepšovákov“? Už nehovoriac o „fascinujúcej“ zvukovej grafike v SRo. A nespokojným poslucháčom ešte hodíme na hlavu naozaj čudesné koncesionárske poplatky, ktoré sú vo svojej filozofii naozaj neuveriteľne „svojrázne“. Na také niečo neprišli ani na ostrove „Bongo – Bongo“. Zdá sa, že myslenie niekedy naozaj bolí, potom prečo toľko myslieť, keď existujú jednoduché a racionálne kroky. Prečo sa musíme škrabať ľavou rukou za pravých uchom? Ak sa prijme zákon o koncesionárskych poplatkoch v navrhovanej podobe, tak to dopadne bumerangovým spôsobom aj na STV. Zníži sa podstatne sledovanosť tejto verejnej služby, ktorá je už dnes na bode mrazu. Na tom nič nezmení ani odborník na digitalizáciu, keďže v STV niet odborníkov na programovú skladbu a pomaly už ani na výrobu relácií, ktoré by spĺňali kritéria náročnosti slovenského diváka. Zlepšováky v SRo i zákon o koncesionárskych poplatkoch ako keby smeroval k likvidácii verejných médií. Pravdou je, a myslia si to aj občania – diváci, že štát by nemal byť tak bezradný a jednoducho vyriešiť problém financovania verejných médií.

Racionálne a nie červené

Obmedzovanie osobnej slobody, slobody podnikania a všeličo možné, je vraj protiústavné - tak sa omieľa nápad dvoch poisťovní. Politici na seba štekajú jedna radosť, ale nikto sa neopýta ľudí, čo si o tom myslia. Z desiatich normálnych vám deväť povie, že to je dobrý nápad. A ľudia to aj vedia zdôvodniť. Prečo by mali poisťovne zarábať na ľuďoch, prečo by sa ich automobilový park mal rozširovať, prečo by sa mali úradníci hojdať v niekoľkotisícových kreslách, prečo by nemali byť službou občanovi, ktorá by sa nad občana nevyvyšovala, ale slúžila by mu. A čo je na tom protiústavné, ak chceme vytvoriť skutočne zdatný sociálny štát. Toto sú zdôvodnenia občanov, ktorí súhlasia s dvomi poisťovňami a dodávajú, že by si vedeli predstaviť aj tretiu pre policajtov, vojakov, prípadne požiarnikov. Prečo by to malo byť protiústavné, keď takýto nápad poslúži občanom viac, ako niekoľko poisťovní, ktoré vás lákajú do svojich sietí podľa sloganu lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Treba vyskúšať tento nápad či model a vychytať jeho muchy a potom sa k tomu vyjadrovať. Taký je názor občanov, na tom nie je nič ani socialistické, ani červené ale racionálne. A keď je niečo racionálne, na farbe nezáleží.

Mantineloví komentátori Je skutočne smiešne čítať slovenských komentátorov v slovenských masmédiách. Sú síce obyčajne jednofarební, aj keď sem - tam už niekde prebleskne v ich myslení aj realita, ale to sú naozaj len svetlé rána. Ešte nedávno sa vzrušovali komentátori nad tým, že ten Ján Slota, predseda SNS nahráva Robertovi Ficovi a to ich naozaj trápilo viac, ako je hlad v Afrike, alebo okupácia v Iraku. Potom sa snažili zburcovať HZDS-ĽS, aby sa nedala tlačiť k múru, aj keď je najmenší partner v koalícii, čo sa týka volebného výsledku. Kto čítal tieto komentáre už pomaly usínal s vedomím, že zajtra sa nová koalícia rozpadne. Slov-

8

ní brusiči každodenne prinášali úvahy a sentencie o niečom, ergo o ničom. Podľa slogana – čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Na chvíľku sa HZDS-ĽS stratilo z týchto šumov, pretože líder hnutia je po operácii. Aby im však nevyšumelo, hľadali ďalšie zádrapky. A našli. Najnovšie je Ján Slota postavený proti Robertovi Ficovi a už sa to plácha v mútnej vode jedna radosť. Koaličná rada už dávno nebola, ale to im nijako nevadí. Opozícia je tu na to, vraví sama opozícia, aby išla po krku vláde. Z komentárov v slovenských masmédiách trčí jasne tiež jedna slama, všetky sú v opozícii proti vláde, nech by urobila čokoľvek, hneď hodia

do pľacu „antikomentár“. V každom rozhodnutí vlády, alebo ministra sa hľadajú doslova „blšky“, ktoré potom predostrú čitateľom, ako objavenia Ameriky. A tak sa pohybujú od jedného mantinelu k druhému a inak to nebude ani v budúcnosti. Títo „mantineloví komentátori“ pripomínajú Minačovské „ta-ta šli, hľadali, nenašli“. Slovenská opozícia musí mať radosť, takého pomocníka ako slovenské masmédia len tak ľahko nemožno nájsť. Vyzerá to tak, že terajšia opozícia si tieto masmédia už predtým predplatila, šanovala, nakŕmila. Otázkou zostáva, či to predplatné a krmivo vydrží dosť dlho. Lebo nielen chlebom je človek sýty.

Sen o bezvízovom styku s USA sa možno o dva roky stane realitou. V trhovom hospodárstve sa treba spýtať – čo za to! Slovenskí vojaci v Afganistane, najnovšie v Kandahari, budú symbolicky „pracovať“ v dobre stráženom objekte. Na demokracii možno pracovať predovšetkým v dobre stráženom objekte. Dvaja opoziční poslanci boli v údajnom skanzene komunizmu – na Kube. Stretli sa tam aj s tamojšími disidentmi. Tak predsa len nie je ten skanzen zatvorený. Na rozdiel od slovenských, ktoré budeme musieť z nedostatku financií asi pozavierať. Slovenský premiér povedal, že tých pánov, ktorí podpisovali privatizáciu elektrárni „najradšej by zaškrtil“. Ale načo, veď stále platí staré známe biblické „kto s čím zachádza, s tým aj schádza“. Kde-kto na Slovensku hovorí, že s príchodom eura sa nezdvihnú ceny. Aby sa nezdvihli, to by sme museli mať toľko kontrolórov, ako je na Slovensku podnikateľských subjektov a živnostníkov. Bulvár na Slovensku zažíva renesanciu. Z jednoduchého dôvodu, údajné mienkotvorné noviny sa nedajú už čítať. Píšu tam stále tí istí ľudia, ktorí trpia syndrómom narcizmu. Na Slovensku, a nielen u nás pozoruhodne rastú ceny jedlých i sadbových zemiakov. V uplynulom roku bola slabšia úroda tohto slovenského chleba. Čo budú robiť Slováci, ak nebudú mať zemiaky? Stará mať vraveli, že, ten kto konzumuje zemiaky, rastie mu hlava. Hlavatých máme chvalabohu na Slovensku dnes hojne, lebo sme konzumovali tento druhý slovenský chleba statočne. Veľký rozum zasa do malej hlavy nespraceš. Čína zvýši na tento rok rozpočet na armádu o 18 percent. Takže návšteva slovenského premiéra v tejto krajine nebola až taká nezmyselná, ako to tvrdia niektorí experti na túto krajinu zo Slovenska. Stranu pripravil

DUŠAN KONČEK



DOMOV

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

9

V novodobých dejinách nadväzujeme na hodnoty Štúra, Hurbana, Štefánika a ich nasledovníkov

Naša cesta je tŕnistá... Cetuna je jednou z osád obce Bzince pod Javorinou, dnes v okrese Nové Mesto nad Váhom. Počas Slovenského národného povstania tu s podporou obyvateľov kopaníc bojovali oddiely Druhej československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Dňa 27. februára 1945 sa v okolí osady odohral jeden z najväčších bojov príslušníkov partizánskeho oddielu Hurban so špeciálnou protipartizánskou jednotkou Abwehrgruppe 218-Edelweiss s oddielom Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). Po celodennom boji padol veliteľ oddielu Miloš Uher a ďalších 14 partizánov, 23 bolo ranených. Nepriateľ mal vyše 100 padlých a ranených. Fašisti potom z pomsty vypálili Cetunu a okolité osady Nárcie, Hlavinu, Záhradskú, Topoleckú, Janže a Miškových salaše. Za účasť v protifašistickom boji Cetunu roku 1964 vyznamenali Radom červenej hviezdy. Udalosti v Cetuni neboli jediným ostrým stretom vlastencov s nemeckými okupantmi. Ľudia z podjavorinského kraja sa aktívne zaradili do odboja už od začiatku fašistického útlaku. Pomáhali utečencom z vtedajšieho Protektorátu Čiech a Moravy už od roku 1939 najmä pri prechode moravsko-slovenských hraníc, ale aj ďalej smerom na juh Európy, poskytovali im potraviny a peniaze, hoci ich sami mali málo. Za všetku túto pomoc, ale aj za všetky zásluhy v boji proti fašizmu sa poďakoval potomkom týchto bojovníkov v mene 27-tisícovej členskej základne Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov jej predseda doc. Ing. Karol Pitka, CSc. Vo svojom vystúpení zdôraznil úlohu rodáka z Lubiny Miloša Uhra, ktorý už roku 1943 organizoval partizánsky oddiel Hurban, získaval pre partizánov zbrane a v septembri 1944 sa tento oddiel stal súčasťou Druhej československej partizánskej brigády. Uhrova skupina organizovala prepady objektov v širo-

kom okolí. Cetuna s jej obyvateľmi sa stala pre nich bezpečnou základňou. Odboj proti fašizmu a domácim prisluhovačom vazalského slovenského štátu v rokoch 1939-1945 mal v tomto kraji pevnú základňu, smeroval proti ideológii a politike fašizmu, najmä nemeckému nacizmu, ktorý si dal za cieľ po židovskom holokauste pokračovať v slovanskom holokauste až do nastolenia nacistického svetového poriadku. Po príchode partizánskej organizátorskej skupiny I. D. Dibrova sa všetky oddiely, vytvorené v tejto oblasti, 6. októbra 1944 zjednotili do Druhej Stalinovej brigády. Jej veliteľom sa stal I. D. Dibrov a po jeho smrti 13. októbra 1944 generál Jozef Brunovský. Najpočetnejšiemu, čisto slovenskému oddielu, velil Miloš Uher. Oddiel mal asi 260 členov a výrazne sa podieľal na prepade nemeckej posádky v Starej Turej 12. októbra 1944. Nemecké zoskupenie sem prišlo 7. októbra 1944, aby zlikvidovalo partizánske jednotky v podjavorinských lesoch. Nemci sa ubytovali v troch miestnych školách, partizáni však na útok nečakali. Dňa 11. októbra 1944 vyhodili prístupový most v Starej Turej a v noci 12. októbra o 1,43 hod. zo všetkých strán neočakávane zaútočili na ubytovne fašistov. Útok bol veľmi úspešný. Nemci zúrili, že ich akcie zlikvidovať partizánsku brigádu zlyhali, preto pripravovali široko organizovanú odplatu. Keď sa začala Druhá československá partizánska brigáda presúvať na pomoc odboju na Moravu, zároveň s postupujúcim frontom sa zvyšovali útoky nielen proti partizánom, ale aj proti dedinám, osadám a obyvateľom, ktorí im pomáhali. Preto fašisti napadli Cetunu, začalo sa rabovanie a vraždenie. To bol dôvod, prečo sa partizáni rozhodli zaútočiť. Neohrozene bojoval najmä oddiel Miloša Uhra. Keď sa im už takmer podarilo vyhnať z Ce-

Pomník pripomínajúci boj partizánov. tune votrelcov, padol Miloš Uher, skosený dávkou z guľometu. Spolu s ním zahynulo ďalších 14 druhov, medzi nimi aj jeho zástupca Anton Jakubík. Cetunu však vtedy zachránili pred zničením. Boj, ktorý sa začal 26. februára 1945, pokračoval aj na druhý deň, keď Nemcom prišli posily. Okrem spomínaných zabitých partizánov, ktorých v máji 1945 pochovali (na vrchu ROH), fašisti odvliekli do Nového Mesta nad Váhom 23 ranených partizánov a okolo 40 obyvateľov osady Cetuna. Niektorých z nich tam zavraždili na židovskom cintoríne. Na spomienkovú slávnosť pri príležitosti 62. výročia partizánskeho boja v Cetuni v nedeľu 25. februára 2007 prišli do osady okrem rodákov z blízkeho i ďalšieho okolia mnohí protifašistickí bojovníci, priatelia, diplomati pôsobiaci na Slovensku, vojenskí predstavitelia zastupiteľských

štátov, zástupcovia štátnej správy a samosprávy i ďalší. Podjavorina, región oplývajúci nádhernou prírodou, v ktorej sú dve chránené krajinné oblasti, ale aj národnou históriou s významnými osobnosťami Štefánikom, Komenským, Rázusom, Holubym i ďalšími, ale aj láskou k národným tradíciám. Je humánne a správne oživovať pamäť národa. Sme radi, že v tejto súvislosti si s podjavorinskymi rodákmi aj ďalší účastníci týchto stretnutí s úctou pripomínajú odvahu a hrdinstvo bojovníkov proti nacizmu i fašizmu, čo dokumentujú tradičnými stretnutiami pri pamätníku na vrchu Roh. Prichádzajú sem vojnoví veteráni, vojaci, priatelia z Čiech, školské výpravy a ďalší návštevníci. História nás učí i varuje, preto musí byť prísnou, ale spravodlivou matkou. Milan Piovarči, snímka autor

Mužských päť ,,S“ alebo kuchár vynikajúcich kvalít Ježiš miluje Usáma a Busha

Keď počujete o niekom samé chvály, začínate mať rešpekt pred tým, aké otázky takémuto človeku položiť, naviac ak je to kuchár. Mám totiž v živej pamäti problémy mojej mamy, keď mala v jedle uspokojiť mňa i brata a moje dve sestry. My, chlapci, sme mali radi mäso, sestry zasa múčniky. Ak chcela jednu stranu uprednostniť, pohnevala si tú druhú. A teraz si zoberte kolektív, v ktorom sú stovky stravníkov a vy musíte variť tak, aby ste všetkým ulahodili. Tieto otázky som si kládol, keď som sa skontaktoval s Jankom Melichom, ktorého zaradenie v práci je: vedúci jedálne Vareška v budove odborov v Bratislave, kde sa vystriedalo veľa rôznych inštitúcií, ale aj redakcia niekdajšej odborárskej Práce. Predstavme teda najprv kolektív: Ján Melich, štyridsiatnik, a jeho tri spolupracovníčky: Violka Némethová, Zuzana Balázsová, Zuzana Macháčová. Šéf Janko sa narodil v znamení Vodnára (ako aj autor tohto článku), má manželku Máriu, vychováva dcéru Zuzku, študentku na obchodnej akadémii a syna Radka, študenta dopravnej priemyslovky. Slovenská rodina prišla z Báčskeho Petrovca, nadšená vlasťou svojich rodičov. Tu uzrel svetlo sveta aj Janko. Otec bol síce elektrikárom v bratislavskej Dimitrovke, ale inak sa všetci v tejto rodine viazali, obrazne povedané, k vareške. Dedko bol šéfkuchárom na známej lodi, brázdiacej vlny Dunaja - Družbe, Jankova

manželka je vyučená servírka, jeho matka pracovala v Carltone ako kuchárka. A záľuby? Janko miluje prírodu, zbiera huby a vo voľnom čase sa venuje aj cykloturistike. V podniku, v ktorom tento malý kolektív pôsobí, je denno-denne rušno. Okrem stálych stravníkov sa tu usporadúvajú rôzne akcie, a tak sme sa vlastne zoznámili. Aj Únia slovenských novinárov, ktorej autor je podpredsedom, sa tu tiež stretáva každé dva mesiace a uznáva, ako im to v kuchyni dobre ,,klape“. Tu sa stretávajú novinári, mladí i starší, tí ktorí precestovali svet, ale aj tí, ktorí tejto profesii ešte len prichádzajú na chuť. A slová kritiky na kuchyňu? Žiadne, ale chvály pravidelné. Naše chuťové kanáliky pocítili, že strava je vynikajúca a kuchárska profesia sa tu prezentuje ako kulinárske umenie. Ale dovnútra nik nenazrel. Janko Melich začínal svoju kuchársku kariéru v roku 1979 v hoteli Carlton a do kuchyne vtedajších odborov prišiel v roku 1988. Bývalá šéfka pani Štefka sa s kuchyňou pomaly lúčila i jej spolupracovníčky viac pomýšľali na penziu, ako to rozbehnúť ďalej. A tak vtedy 23-ročný fešný mladý muž našiel cestu. S radosťou spomína na svoje začiatky v novej kuchyni. Vtedy v ňom skrsla myšlienka, že ak sa majú na pracovisku cítiť dobre, treba pre to vytvoriť i dobré prostredie. Podarilo sa. Vidieť to aj na výsledkoch práce, čo môžeme posúdiť aj my. Dnešný úspešný šéf Varešky mal dobrých učite-

Zuzana Balázsová, Zuzana Macháčová a Violka Némethová so svojím ,,šéfom“ Jankom Melichom.

ľov. Ešte v Carltone mal šéfa, s ktorým sa chceli po prvý raz predstaviť prípravou večere pri stole hosťa - flambovaním. Na vozíku, na ktorom mali zamontovaný aj plyn, sa slávnostne vydali na prvú nepreskúmanú cestu. Ľudia to brali ako raritu a prišli k stolu, kde sa malo toto čudo predvádzať. No slávnostný okamih sa rýchlo zmenil na chaos: začal unikať plyn, šéf sa naľakal a skríkol: - Jano, utekaj, treba hasiť! - Utekal som s vozíkom z reštaurácie a za mnou dymiace plamene, - spomína dnes už s úsmevom Janko Melich. - Na dnešnom pracovisku neboli pripomienky k mojej práci. Ba, jedna moja známa prišla a povedala mi, Janko, našla som v jedle halúzku. Halúzku? Ostal som prekvapený, a potom mi ukazuje časť bobkového listu, čo je bežné. Ďalej sa, samozrejme, rozprávame o jedlách. Skúšame, či varí boršč. Áno varí, ale aj iné často nezvyčajné jedlá. Napokon sa pochváli, že od roku 1989 tu hostil všetkých premiérov a spomína si aj na rakúskeho veľvyslanca, ktorému jedlo veľmi chutilo. Pýtame sa, či by vedel pripraviť aj ruské bliny? Vedel, v hoteli Kyjev ich pripravovali a servírovali s borščom. Pochválim sa aj ja svojimi kuchárskymi úspechmi. Vysvetľujem mu svoju špecialitu - cviky. Nepoznal ich, ani nemohol. Názov tohto jedla určite nie je podľa chuti, ale podľa tvaru - cvikov - ktoré sa tvarujú z uvarenej knedle zo zemiakového cesta a potom sa opražia na cibuľke. Tak ich pomenovali moji synovia, ktorým chutili. Jednoduché, ale dobré. Aké jedlá ma najradšej Janko? Tradičné slovenské, ktoré varí najradšej, a ako pochúťku grilované kolienko s horčicou a chrenom. Ak ešte niečo, tak pečenú kačicu... Ako sa dá pripraviť dobrý obed tak, aby chutnal všetkým alebo skoro všetkým? Je to kvalita tovaru, odbornosť kuchára a priateľská atmosféra v kuchyni. Tak je to aj v tomto malom kolektíve. Naviac vzájomná úcta kuchárov i stravníkov a chuť nielen do roboty, ale aj do dobrého jedla. Keď sa to všetko spojí, nik nenadáva, všetkým sa to páči, a to je celé tajomstvo, ako získať stravníkov. Dievčatá sa voľakedy hodnotili piatimi ,,P“, mužov by som dnes na základe tohto príkladu hodnotil piatimi ,,S“: slušnosť, spoľahlivosť, serióznosť, srdečnosť, spolupráca. To všetko som tam našiel. Milan Piovarči, snímka autor

Nedávny nápis kňaza z Austrálie pred chrámom, že „Ježiš miluje Usámu“ je inšpirujúci pre celý svet. Milovať svojich nepriateľov je cesta, ktorá zrejme patrí k utopickým predstavám. Napriek tomu je možno jediná tá pravá. Hľadať príčiny nezhôd medzi islámom a kresťanstvom v reálnom svete nemá asi zmysel. Iný pohľad je na problémy Balkánu, kde sú potomkovia poturčených Slovanov, a iný na Francúzsko, ktoré je vraj momentálne cieľom číslo jedna pre svetový terorizmus. Američania v súčasnosti zvažujú aj katastrofický scenár, že sa z Iraku budú musieť do pol roka stiahnuť, lebo sa táto posthusajnovská krajina stáva pre nich druhým Vietnamom. Preto sa austrálska výzva možno stáva opäť príťažlivou. Zároveň pre nás Slovákov prišla odtiaľ dobrá správa, že vláda dodržala svoje sľuby a stiahla z tejto nebezpečnej oblasti našich vojakov. Ježiš však nemiluje len Usámu ale aj Busha. Americký prezident je nepriateľom pre iných rovnako, ako Usáma pre demokratický svet, no je aj rovnako Bohom milovaný. Kto robí rozdiely sú ľudia. Nájsť medzi nimi dohodu, aby si vzájomne túto Božiu lásku uvedomovali, nebude určite jednoduché. Možno sa to ani nikdy nepodarí, ba iste sa to nepodarí u každého. Úlohou publicistov, novinárov, či umelcov môže byť aj to, aby o tom mohli snívať a tak aspoň svojou troškou prispieť k realizácii tohto ideálu. Stanislav Háber

Odtrhnutie nám vôbec nehrozí (boj o autonómiu však stále)

Pravidelná nedeľná televízna relácia Na telo, ktorú vedie mierne protivná moderátorka má svojich priaznivcom i odporcov. Tí druhí jej vyčítajú, že svojimi otázkami sa snaží dostať hosťa relácie tam, kam chce ona, baví sa s ním iba na témy, ktoré vyhovujú výlučne jej. Terajšie opozičné postoje však nikdy nezaprie, a keď počas dialógu pred televíznymi kamerami príde na niečo nové, dovtedy nepočuté a nepoznané, využije to tak, ako sa len dá. O to viac prekvapuje jej reakcia na neočakávanú informáciu, ktorú jej poskytol predseda SMK Béla Bugár. Ten moderátorke pri debate o Kosove pripomenul, že slovenskí Maďari mohli využiť príležitosť na odtrhnutie sa od Slovenska už v etape rozdeľovanie sa ČSFR v druhej polovici roku 1992! Nevyužili ju však, i keď mohli... Takáto informácia by za iných okolností šokovala verejnosť, ale na veľké prekvapenie ju moderátorka zahrala do autu. Akoby ju ani nebola počula, akoby oproti nej nesedel „najvýznamnejší“ občan SR maďarskej národnosti. Pán Bugár možno vie, ako to bolo na južnom Slovensku v roku 1938. Aspoň z počutia. Vtedy sa mnohí občania republiky maďarskej národnosti tešili na obsadenie tohto regiónu horthyovským Maďarskom. Tešili sa na funkcie a teplé stoličky, ktoré im tu zanechajú českí a slovenskí úradníci. Budapešť však s nimi poriadne vypiekla. Priniesla si na „félvidék“ svojich – až po riaditeľov obecných škôl! Pusťme si teraz „na špacír“ vlastnú fantáziu a predstavme si, že južné a juhovýchodné Slovensko by sa stalo súčasťou Maďarska. SMK by potom určite zanikla a z pánov poslancov NR SR za tuto stranu by sa stali takmer bezvýznamní úradníčkovia, možno dokonca aj riaditelia základných škôl. A to predstavitelia SMK rozhodne nechcú. Viac by sa im hodila autonómia a samozrejme – viac sa im hodí sústavné strašenie terajšej vládnej koalície Bruselom, Štrasburgom, viac sa im samozrejme hodí chodiť vyplakať sa do Budapešti... JÁN SLIAČAN



ŠPORT/INZERCIA

SLOVENSKÝ ROZHĽAD

Marec 2007

10

Čítajte noviny

SLOVENSKÝ ROZHĽAD aj na internetovej stránke: www.slovenskyrozhlad.sk e-mail: [email protected] [email protected]

AGROSTAV PREŠOV, spol. s r.o.

Prevádzka: Pionierska 22, 080 05 Prešov, P.O. BOX 44, Pošta 5, Prešov Tel.: 051/758 00 41, Fax: 051/758 00 40, email: [email protected]

Ponúkame tieto služby: r dodávku obèianskych, priemyselných stavieb a rodinnýchdomov na k¾úè r rekonštrukcie objektov r sadrokartónové konštrukcie r zatep¾ovanie budov systémom BAUMIT r elektroinštalaèné práce r výroba zámoèníckych výrobkov a delenie plechov zo zvitkov r výroba oce¾ových hál a iných konštrukcií r v rámci strediska dopravy prepravné výkony Dodávky v krátkych dodacích lehotách

SENIOR

Skvelá ponuka pre šesťdesiatnikov, ktorí radi cestujú Odchod do dôchodku nemusí byť pre vás prekážkou pri cestovaní. Práve naopak. Po šesťdesiatke má človek zvyčajne až priveľa voľného času. Prečo necestovať? Prečo sa nevrátiť na miesta krásnych spomienok na detstvo, na školu, na prvé lásky? Prečo sa nevybrať na výlet do hôr, za vnúčatami, za starými spolužiakmi, po stopách mladosti? Takmer 40 000 slovenských dôchodcov si v roku 2006 zakúpilo preukaz SENIOR a celý rok cestujú vlakmi ZSSK so zľavou až 40 percent! Súčasne využívajú 50 percentné zľavy na Tatranských elektrických železniciach, Ozubnicovej železnici a Trenčianskej elektrickej železnici, tešia sa z mimoriadne výhodných zliav na cestách do Českej republiky a využívajú ďalšie rôzne benefity a špeciálne akciové ponuky od našich zmluvných partnerov. Preukaz SENIOR vám vystavia po predložení občianskeho preukazu vo všetkých väčších železničných staniciach na území celého Slovenska len za 199 Sk.

Neváhajte a informujte sa na našej internetovej stránke: www.slovakrail.sk, alebo na zákazníckom telefónnom čísle: 18 188 (zo všetkých sietí len za 4,10 Sk/min.) Slovenský rozh¾ad - Vydáva: TREND INTERNATIONAL. Šéfredaktor: Jozef Kuchár. Adresa redakcie 831 04 Bratislava, Trnavská cesta 29/A. Telefóny: 02/443 72 101, 0905/503 616, 0903/618 296, fax: 02/443 73 731. Filiálna redakcia 080 01 Prešov, Masarykova 10. Telefón a fax: 051/772 06 06. E-mail: [email protected], www.slovenskyrozhlad.sk. Vychádza dvakrát mesaène. Rozširujú: vydavate¾ a súkromné agentúry. Registraèné èíslo MK SR: 2468/2001. ISBN-1335-7743. Sadzba a tlač: DATAPRESS, s.r.o. Nevyžiadané rukopisy a fotografie redakcia nevracia.