Z pokolenia na pokolenie
Z pokolenia na pokolenie- história materiálnej a duchovnej kultúry Šarišskej dediny.
Historické územie Šariša je neprerušovane osídľované od Slovanského obdobia. V 13.st je toto územie osídľované nemeckými kolonistami a v 14. st. severozápadnú karpatskú oblasť ovplyvnila kolonizácia podľa valaského práva, ktorá v regióne Šariša doznieva ešte v 18. st. Ľudová kultúra tohto regiónu si udržala svoj pôvodný poľnohospodársky charakter, doplnený čiastočne o chov dobytka a oviec.
Medzi základné potreby človeka okrem výživy a odevu patrí prístrešie ako ochrana proti nepriaznivým účinkom prírody, čiže príbytok. Ľudová architektúra je tak priamym odrazom prírodných pomerov tej oblasti v ktorej sa utvárala a vyvíjala. Vzhľadom na lesnatý terén Šariša dominuje v tomto regióne drevená architektúra s dvoma variantmi domov – v severozápadnej časti s dostatočným množstvom mäkkého ihličnatého dreva je to klasický zrubový dom, v južnej časti v oblasti Slánskych vrchov, kde prevládajú listnaté porasty je to drevený dom s rámovou konštrukciou.
Od polovice 19. st. sa na Šariši udomácňuje architektúra murovaná s použitím troch stavebných materiálov – surová tehla –valki, pálená tehla a kameň. Fotozábery od 50. tych rokov 20. st. po koniec 20. st.– exteriéry aj interiéry z celej zbernej oblasti múzea. Keďže hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo, do vybavenia gazdovstva patrilo náradie a pracovné nástroje používané nie len na obrábanie pôdy, ale nevyhnutné na chod a existenciu celého gazdovstva – pod prístreškom je umiestnený celodrevený voz z obce Vysoká, ľahký špeciálne zhotovený a používaný v horských oblastiach Šariša, na voze pluh, opálky, hrable, pod prístreškom umiestnené „koľca“ ku pluhu, drevené brány na bránenie po orbe pred siatím a po siati, postroj na koňa, drevené vidly na hnoj, motyky, rôzne veľkosti košíkov používaných okolo domu a gazdovstva z lúpaných i nelúpaných prútkov, používali sa na nosenie krmy, zemiakov ovocia, košík pletený z korienkov jadlovca (borievky), v ktorom sa dala preniesť voda. Na nosenie vody sa používali drevené putne – debnárske výrobky, ktoré neskôr nahradili drotárske vedra, od
1/5
Z pokolenia na pokolenie
50.tych rokov 20.st. vedra vyrábané továrenský lisovaním. Keďže studní na kvalitnú pitnú vodu bolo v minulosti na dedinách pomenej – často bola na dedine len jedna či dve kvalitné studne, používali na nosenie vody drevené nosidlá vymodelované z dreva, ktoré sa ukladali na ramená.
{gallery}zpoknapok1{/gallery}
Drevo vôbec bolo najužívanejším materiálom na výrobu domáceho náradia, nábytku, či predmetov dennej potreby. Najlepšie je to vidieť v ďalšej časti expozície, ktorá je inštalovaná ako vstupný priestor domu – pitvor „prikľet“. V regióne Šariša bol tento priestor v dome celoročne obývaný. Pôvodne v ňom bolo umiestnené otvorené ohnisko „pahrutka“, ktoré v 20.tych rokoch 20.st. začína nahrádzať šporák „šparhet s kotľinu“. Zariadenie pitvora bolo vždy jednoduché a hlavne funkčné – nachádzali sa tu predmety každodennej potreby vyrobené prevažne z dreva ako je kuchynské náradie nevyhnutné pre chod domácnosti – korýtka na múku, fazuľu, jednoduché či dvojité používané pri pečení chleba na pšeničnú a žitnú múku, rôzne veľkosti „mutvičiek“, „šprudľovki“, sekáče na „papcun“ - cestovina, strúhadla – „tarla“, lopáre na halušky – „drušľaki“, stupka na mak, bola tu umiestnená kameninová fľaša na petrolej s plechovou konvicou na nelievanie petroleja, závesný rám na riad, niekedy aj sud s kapustou, hoblík na kapustu, jednoduché a mechanické drviče zemiakov – „pučaki“, dá sa povedať, že univerzálny drevený riad – „obarlovik“, užívaný na umývanie riadu, pranie, kúpanie detí. „Lada“ truhla, tiež „pajstruna“ na múku, ktorá okrem odkladania predmetov či potravín často slúžila ako pracovný stôl, na ktorý sa položila tabla na cesto, alebo na tento účel slúžilo veko vrch lady. Bolo tu uložené náradie používané pri pečení chleba – „lopata, pocisk, vidli“. Dlážka v pitvore bola vždy z udupanej hliny. Hlavným obytným priestorom v dome však bola izba v ktorej sa sústreďoval všetok život v dome od narodenia až po smrť. V nej sa odbavovali rodinné a výročné slávnosti, obrady, prijímali návštevy, jej zariadenie bolo síce účelné a predovšetkým funkčné, ale aj reprezentačnejšie ako zariadenie pitvora. Izbe dominovala v rohu umiestnená jedna, alebo dva postele sviatočne vystlané doma tkanými obliečkami – červenina. Pri väčšom počte členov rodiny sa do izby umiestňovala vysúvacia lavica „šľubank“ v ktorej spávali deti. Na sedenie používali dlhu lavicu , „ľimbak“, ktorá sa vždy umiestňovala na vchodovú stenu domu. Interiér izby dopĺňal „ram“ respektíve polička na taniere a džbánky. „Ram“ na riad sa skladal z dvoch časti – spodnej, ktorá mala buď tvar „komódy“ so zásuvkami, na ktorej bol umiestnený rám na taniere a riad používaný v domácnosti, alebo spodná časť mala dvierka, vrchnú tvoril rám na riad a vytvárali jeden celok umiestnený v izbe oproti šporáku pri vchodových dverách. Na svietenie sa používali visiace petrolejové lampy s ozdobným krytom.
Neodmysliteľnou súčasťou interiéru izby boli obrázky svätcov, patrónov domu, obce, kostola či obrázky donesené z púti, ktoré boli rozvešané na stenách po obvode izby. Z detského nábytku sa v domácnostiach veľmi často používali drevené „stojáky“ pre deti, hojdací koník, kolíska na hranie, ale aj loptičky z kravskej srsti, alebo handričkové bábiky. Hoci bolo poľnohospodárstvo hlavným zdrojom obživy, nie vždy dokázalo uživiť obyvateľov Šariša. Toto pôvodné
2/5
Z pokolenia na pokolenie
zamestnanie si ľud dopĺňal vedľajšími zamestnaniami, ktoré aj keď sa nevykonávali nepretržite, tvorili často jediný zdroj príjmov.
{gallery}zpoknapok2{/gallery}
Pre východné Slovensko a Šariš zvlášť je typické spracovanie ľanu, konopí, ovčej vlny na textilné vlákna a textilné výrobky. Z pracovného náradia, ktoré sa používalo pri spracovaní textilých vlákien sú v expozícií vyinštalované „cerľica“ na zmäkčovanie byle lámamín, „pačesovačka“ na roztrapkanie a rozčesanie zmäkčených rastlín, ktoré sa zbavujú odpadu a načisto sa pačesujú, (pri tejto činnosti sa materiál triedi podľa kvality na tri skupiny – 1.najkvalitnejší ľan, 2.menej kvalitné pačesy, 3. odpad „zreby“). Ďalej praslica „kudzeľ“ a kolovrátok používané na pradenie skrúcanie nite na vreteno, mechanické a ručné motovidlo používané na zmotávanie nite z vretienok do pásma, 30 až 40 nití (otočení motovidla) ide do jedného pásma, dvadsať pásiem tvorí jeden lakeť. Keď je lakeť namotaný pradeno sa sníme navinie pomocou navíjadla cievok „śmertka“- nástroj, ktorým sa priadza natáča na osnovné cievky „fajfy“. Na spracovanie pripravených priadzi do tkanín sa využívali „krosná“. Natiahnuté osnovy sa striedavým pohybom zdvíhali a klesali. Medzi ne sa vkladá tzv. útok, ktorého pohyb smeruje kolmo na smer navinutia nití (priadzí) v osnovách. Domáci m tkáčstvom sa v Šariši zaoberali ženy takmer v každej domácnosti, tkali pre vlastnú potrebu tenké plátno na košele, ale aj „drelich“ (hrubšia tkanina, keper) na posteľné obliečky, plachty , nohavice a hospodárske textílie – „mechi“, noše – „zajdi“, plachty na prikrývanie – „poňvi“. Krásu Šarišských tkanín obdivovali a aj dnes obdivujú znalci textilu. Vedľa plátnovej väzby sú to ripsové, keprové – drelichové, atlasové a rôzne tkaniny doplnené farebným koloritom harmonizujúcim so základným materiálom.
Ľudové remeslá zahŕňajú široký sortiment výroby úžitkových predmetov a spracovania domácich i prírodných surovín pre vlastné uspokojenie každodenných potrieb, ale aj pre uspokojenie potrieb širšej spoločenskej komunity, ktorá pomáhala výrobcom prilepšiť si svoju ekonomickú situáciu. V priebehu svojho vývoja niektoré remeslá prirodzene zanikali, vznikali však aj nové, mnohé sa prispôsobovali trhu, dobe, alebo sa pretransformovali a prispôsobili novým ekonomickým podmienkam. V plnej kráse sa do súčasnosti uchovalo soľnobanské čipkárstvo, ktorého vznik sa datuje na koniec 16.storočia a jeho bohatú tradíciu dnes oživuje a krásu čipiek do sveta šíri Cech soľnobanských čipkárok.
Veľmi živým remeslom vzhľadom na tkáčsku tradíciu výroby plátna bolo farbiarstvo a modrotlač, ktoré sa na východnom Slovensku zachovalo do 60.tych rokov 20. st. Modrotlač bola veľmi vďačným a rozšíreným materiálom hlavne v tradičnom ľudovom odeve z ktorej sa šili sukne,
3/5
Z pokolenia na pokolenie
zástery, šatky.
{gallery}zpoknapok3{/gallery}
Výroba sladkého pečiva, ktorá mala obetnú funkciu bola známa už v starom Ríme, o jej rozšírenie sa zaslúžili kláštory, dožila sa súčasnosti a je veľmi obľúbenou pochúťkou malých i veľkých návštevníkov tradičných jarmokov. Medovnikári pracovali aj ako sviečkári a do ich sortimentu výrobkov v minulosti patrila aj výroba a odlievanie votívnych obetných predmetov s funkciou vyprosiť si zdravie na sebe i hospodárstve – tomu zodpovedá odliatok trup, oči, kôň a pod. Tieto jemne predmety odlievané z vosku „oferty“ sú v dnešnej dobe vzácnosťou a dokumentujú nám duchovný život nášho ľudu.
Klobučníctvo, kožušníctvo, remenárstvo boli remeslá, ktoré uspokojovali predovšetkým každodenné potreby ľudí. Patria k najstarším remeslám, ktoré sa začínali osamostatňovať už v 14. a 15. st. Pre svoje praktické potreby sa udržali do polovice 50-tych rokov 20. st. keď postupne zanikajúce dielne s výrobnými nástrojmi doplnené o výrobky zozbierané v teréne sa dostali ako exponáty do nášho múzea.
Nesporne k najstarším špecializovaným remeslám patrí hrnčiarstvo, ktorého rozvoj závisel od výskytu vhodnej hliny, ktorej je na Šariši dostatok a to ovplyvnilo vznik dielni v Prešove, Veľkom Šariši, Sabinove, Lipanoch, Bardejove. Široký sortiment úžitkového riadu vyrábaný v týchto dielňach je zastúpený a rozmiestnený podľa spôsobu užívania v celej národopisnej expozícií.
Salašníctvu, či bačovstvu, ako sa mu na Šariši hovorilo, je venovaná posledná časť národopisnej expozície. Je prezentovaná tradičným odevom, ako aj predmetmi dennej potreby, bez ktorých by sa život baču a jeho pomocníkov, valachov - juhasov, v letnom období nezaobišiel, ako napr. „črpák“, „gelety“ na bryndzu, či mlieko, „putyra“ na kľagané mlieko, „trepačka“, „zberačka“, varecha na žinčicu, váha na syr atď. Nezabudlo sa ani na pastiersky hudobný prejav prezentovaný „gajdicou“, známou len medzi Šarišskými pastiermi.
4/5
Z pokolenia na pokolenie
{gallery}zpoknapok4{/gallery}
5/5
