1
V to popoludnie si mal v BBC dôležitú poradu, takže si ten silný horúci vánok ani necítil. „Na športové popoludnie akoby to bol Boží dar,“ vraveli si medzi sebou rodičia. Zišlo mi na um, že keby Boh aj existoval, mal by plné ruky práce s hladujúcimi v Afrike alebo s bezprizornými sirotami vo východnej Európe, než aby zabezpečoval bezplatnú klimatizáciu pre malých bežcov vo vreci v Sidley House. Slnko svietilo na biele čiary, ktorými pomaľovali trávu, píšťalky na učiteľských krkoch sa trblietali a vlasy detí sa v slnečných lúčoch leskli ako zo zlata. Neuveriteľne veľké tenisky na drobných nohách sa odrážali od trávy, súťažiaci sa pokúšali o šprint na sto metrov, behali vo vreciach a zdolávali prekážkovú dráhu. V lete budovu školu fakticky ani nevidieť, výhľad na ňu zakrývajú obrovské duby so zrezanými konármi. Vedela som, že škôlkari sú ešte v budove, a pokladala som za nesprávne, že sa letnému popoludniu nemôžu tešiť najmladšie deti. Adam dnes predpoludním, iba dnes predpoludním, nosil na oblečení domácky zhotovený štítok Mám osem rokov! Pribehol ku mne s rozžiarenou tváričkou. Práve sa chystal zájsť do školskej budovy po svoju tortu. Vraj ho bude sprevádzať Rowena, ktorá má priniesť z budovy medaily. Rowena spolu s Jenny už niekoľko mesiacov pracovali v Sidley House. Keď Adam a Rowena odišli, rozhliadla som sa, či niekde nezazriem Jenny. Pôvodne som predpokladala, že hneď po fiasku, ktoré zažila na maturite, si začne opakovať učivo na opravnú skúšku, ale radšej ostala pracovať v Sidley House, 9
Ikar_Potom.indd 9
3.12.2012 21:21
aby si zarobila na plánovaný výlet do Kanady. Nečudo, že som k tomu mala vážne výhrady. Pre sedemnásťročné dievča sa mi videlo dosť náročné plniť úlohu pedagogickej asistentky – a teraz navyše po celé popoludnie zastávala funkciu školskej zdravotnej sestry. Už počas raňajok sme pre to skrížili meče. „Ešte si primladá, aby si prevzala na seba toľkú zodpovednosť.“ „Mama, veď je to iba školský športový deň, a nie autohavária na diaľnici.“ Konečne sa jej pracovná zmena končí – počas nej neprišlo k nijakej nepríjemnej udalosti. Zakrátko bude voľná a pripojí sa k nám. Bola som presvedčená, že sa už nemôže dočkať, kedy opustí malú dusnú ošetrovňu na hornom poschodí školy. Pri raňajkách som si všimla, že má oblečenú červenú frufru sukňu so skráteným tričkom, a vyčítala som jej, že sa neobliekla primerane svojej profesii, ale kedy ma Jenny vôbec poslúchla, keď išlo o oblečenie? „Ďakuj svojim šťastným hviezdam, že nemám na sebe bedrové nohavice.“ „Máš na mysli džínsy, ktoré obopínajú chlapcom zadok?“ „Áno.“ „Vždy som túžila k takým chlapcom pristúpiť a nohavice im vydvihnúť.“ Vybuchla smiechom. Jej dlhé nohy pod tou prikrátkou vzdušnou sukňou vyzerajú úžasne a som na ňu pyšná. Hoci tie dlhé nohy má po tebe. Na ihrisku sa zjavila Maisie, belasé oči rozžiarené, tvár pretiahnutá do veľkého úsmevu. Niektorí ju pokladajú za snobskú zbohatlíčku, ktorá sa pretŕča v módnom tričku (na 10
Ikar_Potom.indd 10
3.12.2012 21:21
rozdiel od ostaných s dlhými rukávmi a s exkluzívnou vzorkou), ale väčšina z nás ju má rada. „Gracie,“ objala ma. „Prišla som po Rowenu, odveziem ju domov. Pred chvíľou mi poslala esemesku. Vraj nefunguje metro. A vtedy prichádza na scénu mama šoférka.“ „Išla do budovy po medaily,“ povedala som jej. „Sprevádzal ju Adam, ktorý si zase chce odtiaľ vziať tortu. Každú chvíľu by sa mali vrátiť.“ Usmiala sa. „Akú tortu dostal tento rok?“ „Podlhovastú čokoládovú od Marksa & Spencera. Addie v nej lyžičkou vyhĺbil zákop, vybrali sme z nej ozdobné bonbóny a nahradili ich figúrkami vojakov. Torta má predstavovať bojisko z prvej svetovej vojny. Trocha je to pritiahnuté za vlasy, ale zhoduje sa to s učivom základnej školy, takže hádam nikto nebude proti tomu namietať.“ Zasmiala sa. „To je úžasné!“ „Ani nie, ale Adamovi sa to také zdá.“ „Mama, to je tvoja najlepšia kamarátka?“ spýtal sa ma Adam nedávno. „Pravdepodobne áno,“ odvetila som. Maisie mi podala maličkosť pre Adama. Podľa obalu som usúdila, že to bude dokonalé prekvapenie. Maisie má veľký zmysel pre výber darčekov. Aj preto ju mám rada. Tiež oceňujem, že odkedy má Rowena niečo spoločné so Sidley Housom, zúčastňuje sa na behu matiek. Na poldruhakilometrovej trati končí posledná, ale nikdy ju to nerozhádže. Zásadne nenosí oblečenie z elastickej lycry a na rozdiel od iných matiek ani raz nenavštívila v Sidley House telocvičňu. Uvedomujem si to. Rozprávam, ako na ihrisku zaliatom slnkom trkocem s Maisie. Prepáč. No ťažko sa mi začína. Neľahko sa mi hľadajú slová. Maisie odišla, aby vyhľadala Rowenu v školskej budove. Pozrela som na hodinky. Už boli takmer tri. 11
Ikar_Potom.indd 11
3.12.2012 21:21
Doteraz sa nevynorili ani Jenny, ani Adam. Telocvikár píšťalkou zvolával účastníkov na posledné preteky – štafetu. Cez amplión vyzval tímy, aby zaujali svoje postavenie. Obávala som sa, že Addie bude mať nepríjemnosti, lebo nie je na určenom mieste. Pozrela som k školskej budove s nádejou, že Jenny a Adam sa každú chvíľu zjavia. Zo školskej budovy sa vyvalil dym. Hustý čierny dym pripomínal táborák. Spomínam si, že všade vládol pokoj. Vôbec nevznikla panika. Ale uvedomovala som si, že dym sa na mňa rúti ako rozbehnutý kamión čoraz rýchlejšie. Mala by som sa ukryť. Rýchlo. Nie. Mne sa nemôže nič stať. Ten údes so mnou nesúvisí. Nebezpečenstvo hrozí mojim deťom. Celkom mi to vyrazilo dych. Horí a deti sú v budove. Deti sú v budove. Ani výkrik sa nešíri tak rýchlo, ako som sa vychytila. Bežala som tak prudko, že som sa nemala ani kedy nadýchnuť. Neochabnem v behu ani kriku, kým ich oboch nebudem držať v náručí. Keď som prechádzala na druhú stranu cesty, z mosta som začula zavýjať sirény. Ale hasičské vozidlá sa nehýbali. Pri svetlách na križovatke stáli opustené autá, ktoré im bránili v postupe. Uprostred vozovky sa zastavovali ďalšie autá, z ktorých vystupovali ženy a rozbiehali sa po moste k budove školy. Veď všetky matky žiakov sú na športovom dni. Prečo si tieto ženy zhadzujú topánky na vysokých podpätkoch alebo sa potkýnajú v šľapkách a pri behu vykrikujú ako ja? Jednu som spoznala, jej dieťa chodí do škôlky. Boli 12
Ikar_Potom.indd 12
3.12.2012 21:21
to matky štvorročných detí, každý deň si ich prichádzajú vyzdvihnúť. Jedna nechala mladšie dieťa v terénnom vozidle a chlapček búchal do okna, keď ju sledoval v tomto hrôzostrašnom behu matiek. Dobehla som k budove prvá, pred ostatnými matkami, ktoré ešte museli prejsť cez vozovku a bežať po príjazdovej ceste. Štvorročné deti, zoradené pred školou, pripomínali aj s učiteľkou malého krokodíla. Maisie stála pri učiteľke, objímala ju okolo pliec. Všimla som si, aká je učiteľka otrasená. Za nimi sa ako z továrenských komínov valil zo školskej budovy čierny dym a znečisťoval letnú modrú oblohu. Aj Adam stál vonku – vonku! – pri bronzovej soche a vzlykal pritúlený k Rowene, ktorá ho pevne držala. V tej chvíli sa mi uľavilo a prenikla ma láska nielen k synovi, ale aj k dievčine, ktorá ho teraz utešuje. Na sekundu-dve sa ma zmocnila neovládateľná radosť, že vidím Adama, no vzápätí som sa rozhliadla, či nezazriem Jenny. Hľadala som nakrátko ostrihané blond vlasy, štíhlu postavu. No pred školou sa nikto na ňu neponášal. Z mosta doliehali sirény. Štvorročné deti sa rozplakali, keď zbadali, ako ich matky bežia po príjazdovej ceste, po tvári im stekajú slzy, ruky majú roztiahnuté a čakajú na okamih, kedy konečne svoje deti objímu. Obrátila som sa k horiacej budove, čierny dym sa dvíhal z učební na druhom a treťom poschodí. Jenny.
13
Ikar_Potom.indd 13
3.12.2012 21:21
2
Vybehla som po schodoch k hlavnému vchodu do budovy, otvorila dvere do malého vestibulu a na okamih sa všetko zdalo v poriadku. Na stene visela zarámovaná fotografia prvých žiakov Sidley Housu, v ich úsmevoch sa ešte vycierali mliečne zuby. (Rowena vtedy bola výnimočne krásne dievčatko, Jenny skôr nemotorné káčatko.) Bol tam pripnutý aj jedálny lístok s dnešným obedom v obrazovej i textovej podobe: ryba v cestíčku a hrášok. Upokojilo ma to. Pripomínalo mi to každodenný bežný vstup do školy. Usilovala som sa otvoriť dvere z vestibulu do ďalšej časti budovy. Po prvý raz som si uvedomila, aké je to ťažké. Protipožiarne dvere. Ruky sa mi tak triasli, že som nebola schopná správne uchopiť kľučku. Navyše boli dvere horúce. Na blúzke som mala vysúkané rukávy. Stiahla som si ich a pretiahla aj cez dlaň. Nato sa mi podarilo kľučku rozovrieť. Vykríkla som jej meno. Znova a znova som na ňu volala. A zakaždým mi pritom vnikal do úst, hrdla a pľúc dym. Až som nemohla ani kričať. Ozýval sa blkot, sykot a praskot plameňov, cez budovu sa plazil obrovský ohnivý had. Nado mnou sa čosi zrútilo. Začula som zadunenie, podlaha sa podo mnou zachvela. Keď si oheň našiel čerstvý kyslík, zareval ako besný. Horí priamo nado mnou. Aj Jenny je priamo nado mnou. 14
Ikar_Potom.indd 14
3.12.2012 21:21
Rozhliadala som sa, ako by som sa dostala k schodom. Začala som po nich vystupovať. Páľava sa zosilňovala, dym hustol. Prišla som na prvé poschodie. Horúčava mi z celej sily udrela do tela a do tváre. Nič som nevidela – bola tma ako v pekle. Musím sa dostať na tretie poschodie. K Jenny. Dym mi vnikal do pľúc, akoby som vdychovala ostnatý drôt. Spomenula som si na dávne protipožiarne školské cvičenie a spustila som sa na ruky a kolená: údajne sa kyslík najdlhšie drží pri zemi. Akoby zázrakom som ešte dýchala. Plazila som sa ďalej ako slepec bez palice, prstami som hmatala pred sebou a usilovala sa nájsť ďalšie rameno schodov. Musela som prejsť cez čitárenský kútik s hrubým pestrofarebným kobercom. Pod prstami som zacítila, ako sa v horúčave nylonový koberec rozpúšťa a zvrašťuje, pálilo ma na končekoch prstov. Obávala som sa, že čoskoro si ich tak spálim, že nimi nič už nenahmatám. Prichodila som si ako v Adamovej knihe bájí ten hrdina, čo sa pridržiaval Ariadninej nite a vďaka nej našiel východ z labyrintu. Lenže mojou niťou bol koberec, ktorý sa od páľavy rozpúšťal. Dostala som sa na koniec koberca, štruktúra podlahy sa zmenila a vzápätí som nahmatala prvý schod. Štvornožky, s tvárou pri zemi, som liezla po schodoch na druhé poschodie. Po celý čas som odmietala uveriť, že to, čo s deje, je skutočné. Schody sa zvyčajne hemžili deťmi s hebkými lícami, na šnúrach natiahnutých medzi učebňami sa ako zástavky trepotali detské kresby. V čitárenskom kútiku boli čítanky, ilustrované učebnice, sedacie vaky a počas prestávok vo vyučovaní aj kúsky ovocia. Bola to bezpečná zóna. 15
Ikar_Potom.indd 15
3.12.2012 21:21
Ďalší schod. Počula som, ako sa okolo mňa zosúvajú pláty Jenninho a Adamovho detstva. Ďalší schod. Krútila sa mi hlava, akoby v tom dyme čosi pôsobilo ako jed. Ďalší schod. Zápasila som. Bol to boj proti vyčíňajúcemu ohňu, ktorý mi chce zabiť dieťa. Ďalší schod. Zrejme sa na tretie poschodie nedostanem, oheň ma zabije ešte predtým, ako sa k Jenny priblížim. Nahmatala som ju na hornom konci schodov. Podarilo sa jej zliezť jedno rameno schodiska. Našla som svoje malé dievčatko. Bola som pri ňom a už sa mu nič nestane. Bude v poriadku. „Jenny!“ Neprehovorila, vôbec sa nehýbala. Rev ohňa sa približoval a zakrátko už vôbec nebudem môcť dýchať. Chcela som ju zdvihnúť, akoby ešte bola drobné dievčatko, ale moje sily na to nestačili. Ťahala som ju dolu schodmi a aspoň svojím telom chránila pred horúčavou a dymom. Vôbec mi nezišlo na um, že možno je ťažko ranená. Vtedy ešte nie. Sústredila som sa iba na to, aby som ju dovliekla na dolný koniec schodov. Do bezpečia. Potichu som na teba volala, akoby telepatiou ťa privolávala, aby si nám pomohol. Keď som sa s ňou teperila schod za schodom a odnášala ju z neznesiteľnej páľavy, rozbesnených plameňov a dymu, myslela som na lásku. Bola mi ako záchytný bod. Chladivá, čistá a tichá. Možno sme naozaj boli telepaticky spojení. V tých chvíľach si zrejme na porade s programovými pracovníkmi BBC rokoval o ďalšom pokračovaní svojho seriálu Nehostinné ži16
Ikar_Potom.indd 16
3.12.2012 21:21
votné prostredie. Doteraz si sa v ňom venoval horúcim, sparným pralesom, spaľujúcim vyprahnutým púšťam, a v jeho ďalšej časti by si sa rád zameral na protikladnú scenériu – mrazivú divočinu Antarktídy. Keď som vliekla Jenny dolu schodmi, azda aj tvojím pričinením som si predstavovala, že zostupujem po mĺkvom bielom svahu plnom lásky. No než som sa ocitla celkom dolu, čosi ma udrelo, posotilo dopredu a všetko sa ponorilo do tmy. Keď som stratila vedomie, prihovorila som sa ti. „Vieš, že nenarodené dieťa vôbec nepotrebuje vzduch?“ spýtala som sa. Predpokladala som, že pravdepodobne o tom nevieš. Keď som nosila pod srdcom Jenny, všetko som si o svojom stave pozisťovala. Ty si až priveľmi netrpezlivo čakal na Jennin príchod a predohra jej života ťa nezaujímala. Takže ani nevieš, že nenarodené dieťa, plávajúce v plodovej vode, sa nemôže nadýchnuť, lebo by sa utopilo. Nemá ani dočasné žiabre, aby mohlo do pôrodu plávať ako ryba. Nie, dieťatko získava kyslík z pupočnej šnúry, ktorou je pripútané k matke. Cítila som sa ako kyslíková bomba pripevnená k malému odvážnemu potápačovi. Vo chvíli, keď sa Jenny narodila, prívod kyslíka sa prerušil a dieťa sa muselo vyrovnať s novou súčasťou života – so vzduchom. Na okamih zavládlo ticho, trvalo krátku sekundu: dieťa akoby stálo na okraji života a rozhodovalo sa. V dávnych časoch ho zvyčajne poplieskali, kým sa z jeho pľúc neozval povzbudivý výkrik. V súčasnosti všetci sústredene pozorujú, kedy sa mu nepatrne nadvihne mäkká hruď, a načúvajú, kedy sa ozvú tiché nádychy a výdychy svedčiace o tom, že sa v novom médiu vzduchu začal život. Potom som sa rozplakala a ty si ma povzbudzoval – doslova povzbudzoval! – a vozík s vybavením na príchod dieťaťa odtisli, lebo už nebol potrebný. Normálny pôrod. Zdravé dieťa. Pripojilo sa na tejto planéte k miliardám jej ďalších obyvateľov, ktorí vdychujú a vydychujú vzduch bez toho, aby si to uvedomovali. 17
Ikar_Potom.indd 17
3.12.2012 21:21
Ďalší deň mi tvoja sestra poslala kyticu ruží s metlinou krásnych bielych kvetov – gypsomiliek známych ako detský dych. No dych novorodenca je ešte jemnejší než lietajúci páper zo sfúknutých nažiek púpavy. Raz si mi povedal, že keď človek stráca vedomie, posledný zo zmyslov, ktorý ešte funguje, je sluch. V tme sa mi zazdalo, že počujem, ako Jenny jemne dýcha, akoby rozfukovala nažku púpavy.
18
Ikar_Potom.indd 18
3.12.2012 21:21
