Test stredovekých hrotov II. V prvej časti testu v predchádzajúcom článku som predstavil a porovnal šesť rôznych typov stredovekých hrotov v sérii praktických testov. Po tom, čo som dokončil predchádzajúce testy, napadli ma ešte rôzne myšlienky a rozmýšľal som aj o rôznych príhodách, ktoré som počul medzi lukostrelcami o tom, čo robili naši pradedovia. V nasledovných testoch sa pozriem troška bližšie na niektoré hroty a otestujem niektoré teórie, aby som sa presvedčil, či sú to iba mýty, alebo je v nich aj malé zrnko pravdy. Všetky testy boli prevedené tým istým lukom o sile 144 libier pri náťahu 32 palcov zhotoveného z tisového dreva, ktorý som použil aj počas testov v prvej časti. Po prvých testoch bola moja prvotná myšlienka taká, že akú úlohu hraje hrot na šípe? Potrebuje šíp vôbec nejaký hrot? A na koniec, je možné šíp vystreliť aj bez hrotu? V bitke o Towton 29. marca roku 1461 bol Lord Dacre postrelený šípom vo chvíli, keď pil z čaše víno. Predchádzajúci deň, 28. marca bol Lord Clifford zabitý pri Dintingdale na ceste z bitky pri Ferrybridge naproti Towtonu. V knihe "Blood Red Roses", Andrew Boardman tvrdí, že tudorovský kronikár, Edward Hall živo vykresľuje posledné chvíle Lorda Clifforda: "Keď si Lord Clifford zložil svoj Gorget (obrnený golier), buď kvôli teplu, alebo pre bolesť, bol zasiahnutý šípom. Mnohí tvrdili, že bol bez hrotu a trafil ho do hrdla". Nuž obidvaja lordovia boli zabití šípom, ale čo myslel kronikár tým, že šíp bol bez hrota. Podľa mňa sú tri možnosti šípa bez hrotu: buď bol z šípa odlomený tak, že telo šípa ostalo tupé, bol z šípa stiahnutý, v tom prípade bolo zúženie na konci šípa nepoškodené a nakoniec, keď bol hrot odlomený tak, že zanechal koniec šípa odštepený. Všetky tri prípady sú znázornené na obrázku.
Ak bol šíp, ktorý zabil Lorda Clifforda taký, ako niektorý z týchto na obrázku, tak je otázka, či mohol byť takýto šíp vystrelený na cieľ a čo zásah takýmto šípom spôsobí? Odpoveďou bolo, že som znova požiadal svojho priateľa - farmára, ktorý mi na predchádzajúci test poskytol mŕtvolu prasaťa, aby mi poskytol ďalšie prasa. Onedlho mi jedno ráno zavolal, že mu uhynulo ďalšie prasa, takže tak isto, ako minule, som mal k dispozícii ešte teplé telo prasaťa, ktoré sa pri zásahu šípom chová rovnako, ako ľudské telo. Upevnili sme prasa pred niekoľkými balmi slamy v sediacej polohe bokom k nám. Odstúpil som asi na 20 metrov a vystrelil som na prasa tri šípy bez hrotov. Šíp s kónusovým koncom a šíp, ktorý bol rozštepený vnikli cez rameno do tela asi do hĺbky 6 palcov a zasiahli životne dôležité orgány, ale šíp, ktorý bol ulomený rovno, sa od tela prasaťa odrazil. Následne som systematicky strieľal s týmto šípom na hlavu, krk, rameno, rebrá aj na žalúdok, ale v každom prípade sa šíp odrazil. Pri bližšom skúmaní som zistil, že šíp zanechal zlomené rebro a pri zasiahnutí žalúdka došlo k poraneniu pobrušnice napriek tomu, že nedošlo k prederaveniu kože. To znamená, že tento šíp spôsobil silný tupý náraz, a ak predpokladáme, že šíp, ktorý bol vystrelený na Lorda Clifforda bol taký, ako jeden t týchto, tak poranenie by bolo celkom určite smrteľné. So všetkými tromi šípmi bolo presné umiestnenie zásahu skoro nemožné a vyžadovalo si to viacero výstrelov, aby som presne zasiahol miesto, ktoré som chcel. Šípy leteli nepravidelne, na čom sa môj priateľ - farmár dobre bavil a poznamenal: "Skôr by som zomrel od hladu, než by si mi strelil večeru." Odpovedal som mu poznámkou, ktorú môžem povedať iba veľmi dobrému priateľovi.
Gorget je malý kus brnenia, ktorý je nutné zložiť, ak sa chce človek dostať k vlastným ústam. Ak toto bolo jediné neobrnené miesto na Lordovi Cliffordovi, tak musím povedať, že ak by som strieľal na neho ja šípom bez hrotu, tak zásah do hrdla by musel byť skôr náhodou, ako výsledkom skúseností. Na uspokojenie pruateľa a seba, som pokračoval streľbou šípom s krátkym bodcom (ktorý som použil aj pri predchádzajúcom teste) na telo prasaťa a ako som aj očakával, šípy dopadali presne na mierené miesto a vnikali do tela tak, že prechádzali až na druhú stranu. So znova nadobudnutým sebavedomím som potom porovnával vzdialenosť, na ktorú doletí šíp s krátkym bodcom a šíp s ulomeným hrotom a tiež to, ako hrot ovplyvňuje charakteristiku dráhy letu šípu. Výsledok bol prekvapujúci. Napriek tomu, že let šípu bez hrotu bol na krátku vzdialenosť nepravidelný, na dlhú vzdialenosť letel celkom hladko. Jeho dráha letu bola priama iba s malým postranným odchýlením. Jedinou vecou, ktorá stojí za zmienku je to, že šíp nedolietaval tak ďaleko, ako som očakával. Šíp s krátkym bodcom letel tak, ako vždy, priamo a dosahoval dobrú vzdialenosť. Keď som meral dosiahnutú vzdialenosť, tak šíp s krátkym bodcom dosiahol 220 yardov tak, ako som aj predpokladal a šíp bez hrota doletel na vzdialenosť necelých 200 yardov. Oba šípy boli rovnaké pri výrobe (šíp s ulomeným hrorotm bol osadený hrotom s dlhým bodcom, ktorý som použil v prvom teste a bol ulomený kolmo počas testu pri streľbe na oceľový plát), ale teraz vykazovali odlišné charakteristiky. Šíp s krátky bodcom vážil 82 gramov (1269 grainov) a jeho ťažisko bolo asi v jednej tretine za hrotom. Šíp bez hrotu vážil 62 g (955 gn) a jeho ťažisko sa posunulo dozadu asi do polovice vzdialenosti od oboch koncov. To, že na šípe chýbal hrot, spôsobilo, že šíp sa inak ohýbal počas výstrelu a pomerne veľké operenie naňho pôsobilo väčšou brzdnou silou, čo ho viac spomaľovalo. Stojí za zmienku, že šípy určené na veľké vzdialenosti s maličkým operením sú vyvážené týmto spôsobom a brzdná sila pierok je minimálna a to umožňuje šípu plachtiť. Z týchto testov vyplýva, že úloha hrota je zásadná, nielen pre schopnosť hrotu prenikať do prekážky, ale aj pre vyváženie a stabilitu šípu. Polmesiacovitý hrot (zvaný tiež vidlicovitý) Azda najmysterióznejším hrotom je polmesiacovitý hrot. V predchádzajúcom teste som ukázal, že tento hrot zlyhal pri streľbe na rôzne typy brnení, ale dokáže spôsobiť hrozitánske poranenia na nechránenom tele. Upozornil som na to, že tento hrot sa v stredoveku často používal na pytliačenie vysokej zveri, pretože spôsobuje rozsiahle poranenie, ale neostáva uväznené v rane a teda neprezrádza svojho majiteľa. Je použiteľné pri vysokej zveri, ako je jeleň, alebo diviak, ale ako sa chová u veľkej operenej hydiny? Ešte pred ukončením loveckej sezóny som požiadal svojho priateľa, či by mi nepriniesol veľkú hus. Onedlho mi doniesol jednu veľkú kanadskú hus a tak som si ne nej mohol vyskúšať niekoľko teórií. Stále som bol zvedavý, či je hrot s protihrotmi účinnejší pri operenej zveri, než je polmesiacovitý hrot a či hrot s protihrotmi dokáže preniknúť perím, keď je vystrelený pos ostrým uhlom. Tiež som uvažoval, či polmesiacovitý hrot skôr vďaka dvom vyčnievajúcim hrotom stočí hroz oproti telu, než aby dovolil sa šípu odraziť. Hus som položil na drevené lôžko a jej dlhý krk som vystrel smerom nahor pomocou drevenej vidličky. Za hus som umiestnil terčovnicu, aby zachytila zatúlané šípy a vzdialil som sa od husi asi na 15 metrov.
Čo nasledovalo potom, to som vôbec neočakával. Keď som strieľal s hrotom s protihrotmi z ostrého uhla, šíp stále prenikol perím a vnikol do husi až po pierka. Keď som však vystrelil s polmesiacovitým hrotom, tak šíp narazil veľkou silou, ale odrazil sa. Hocikoľko som strieľal s hrotom s protihrotmi (aj z ostrého uhla), vždy ľahko prenikol perím. Polmesiacovitý hrot však hus vyhodil z lôžka presekol zopár bŕk a dokonca zlomil kosť krídla.
Dokonca aj priamy zásah do prsnej časti zanechal iba oblak peria a šíp ostal ležať na zemi. Preto som začal uvažovať o tom, akým spôsobom tieto hroty vlastne režú. Hrot s protihrotmi najprv prerazí dierku a potom čepele konvexného tvaru odhrnú perie stranou. Polmesiacovitý hrot funguje presne naopak. Dva vyčnievajúce hroty sa zapichnú, ale konkávny tvar čepele stláča perie k sebe, až sa vytvorí tvrdá hrča peria, ktorá už nedovolí čepeli vniknúť. Ten nakoniec, tak isto, ako tupý koniec šípa bez hrotu, spôsobí tvrdý úder, ale neodskočí tak, ako šíp bez hrotu. Tiež nerozreže telo až po rebrá, čo je žiadúce, keď chcete mäso. Tiež som počul rozprávky o rímskom imperátorovi Comodovi, ktorý v cirkuse strieľal šípy na veľké vtáky a bol som zvedavý, koľko je na tom pravdy. Rupert Matthews píše vo svojej knihe "Vek gladiátorov" o kronikárovi, ktorý hovorí: "Jeho ostreľovač bol v jednom prípade veľmi prekvapený. Comodus strieľal šípmi s polmesiacovitým hrotom na pštrosa. Jedným šípom odsekol hlavu pštrosa na konci krku a pštros bežal ďalej mysliac si, že má hlavu na mieste". Je také niečo možné? Nuž skúsme to, pomyslel som si. Ako som už spomenul, hus mala hlavu vzpriamenú nahor a upevnenú v drevenej vidličke (aj keď živá hus by mala svaly spevnené). Vystrelil som šíp s polmesiacovitým hrotom na krk husi. Prvými štyrmi šípmi som netrafil, aj keď mám dojem, že operenie šípov sa dotklo krku, ako prelietaval. Keď som zbieral šípy z terčovnice, ktorá bola za husou, všimol som si, že hrot šípov bol v terčovnici zapichnutý čepeľou vo vertikálnej polohe. To vzbudilo moju zvedavosť. Vedel som, že šípy počas testu na mŕtvolu prasaťa počas letu rotovali. Znamenalo to, že som bol v nesprávnej vzdialenosti? Vzdialil som sa teda asi o dva kroky dozadu na vzdialenosť asi 17 metrov od husi a vystrelil som znova. Výsledok je patrný z obrázka.
Pri mojom piatom pokuse bola hlava oddelená od krku, akoby bola sťatá gilotínou. Z uhla, pod akým bol prevedený rez, bolo patrné, že počas tých pár metrov naviac sa čepeľ dostala do horizontálnej polohy keď zasiahla krk. Tvar čepele nastavil krk husi tak, že sa všetka energia šípu sústredila na jedno miesto.
Z tohto pokusu je zrejmé, že bolo možné, aby Comodus usekol hlavu pštrosovi takýmto bizarným spôsobom, ale či je niekto schopný posúdiť správnu vzdialenosť pre rotujúci šíp a zasiahnuť krk bežiacho pštrosa, to už necháme na legendu. Keď som mŕtvolu prasaťa stiahol z kože, zistil som, že hrot s protihrotmi presekol mäso až k rebrám, ale polmesiacovitý hrot nepresekol múso, naopak zanechal iba tvrdý úder a zlomil kosti rebier. To ma priviedlo k záveru, že ak hus, alebo iný veľký vták plával, alebo sa tackal preč, tak mohol byť zasiahnutý šípom s polmesiacovitým hrotom, ktorý potom neskĺzol po perí vtáka. Vták mohol byť zabitý rýchlo s minimálnym poškodením mäsa, čo sa perfektne hodilo na vznešené stredoveké hostiny. Ešte dodám, že po skončení testov som si aj ja zobral kus mäsa z prasaťa pre vlastnú konzumáciu. Boli použité v námorných bitkách na preseknutie plachiet? Tiež som počul rôzbe báchorky o tom, že sa polmesiacovité hroty používali aj počas námorných bitiek na presekávanie plachiet a rahnovia. Môj dobrý priateľ a výborný lukostrelec, Hugh Soar, mi povedal, že on nevidel žiadne fakty o tom, žeby sa tieto hroty niekedy používali na lodiach. Odkiaľ sa potom tieto mýty o rozkrájaných plachtách a preseknutých lanách vzali? Nikdy nemôžeme vedieť, ale môžu tieto hroty skutočne vykonať to, čo o nich hovoria legendy? Predtým, keď som testoval rôzne druhy brnenia v predchádzajúcom teste, rozprávali sme s Royom Kingom v jeho dielni v meste Horam vo východnom Sussexe o teóriách na rôzne témy. Dal mi rôzne myšlienky a hovoril mi aj o svojich pokusoch, ktoré robil pred niekoľkými rokmi. To ma povzbudilo k tomu, aby som aj ja urobil pár takýchto testov. Zohnal som si kus veľkého silného plátna a pripevnil som ho na hrubú dosku. Tieto dosky boli potom pripevnené k telegrafnému stožiaru a rohy plachty boli pripevnené lanami k zemi. Pripomínalo to malú plachtu a vietor ju skutočne napol do tvaru námornej plachty.
Môj prvý šíp som vystrelil v pravom uhle k plachte. Šíp preletel skrz a zanechal iba malú dierku. Potom som sa posunul ďalej a vystrelil som asi z uhla 45 stupňov. Stalo sa to isté. Následne som sa postavil k plachte tak, že môj šíp zasiahol plachtu vo veľmi ostrom uhle. Šíp zasiahol plátno a hrot v ňom urobil asi 12 palcovú trhlinu.
Zopakoval som ten istý výstrel, ale s hrotom s protihrotmi a šíp preletel hladko cez plátno zanechajúc iba malú dierku. To ma priviedlo k myšlienke, že polmesiacovitý šíp na plátne pracoval tým istým
zhrnujúcim spôsobom, ako pri výstrele na hus, že hrot svojim tvarom posúval plátno k najhlbšiemu bodu, kde ho trhal. Ak niekoľko lukostrelcov strieľalo na plachtu takýmito šípmi, tak plachta mohla byť pretrhaná na kusy, hlavne keď navyše fúkal silný vietor, ktorý pomáhal trhať plachtu. Ak mohla byť pretrhaná plachta, tak čo s lanami? Je to iba čistá fantázia? Zohnal som si konopné lano, ktoré bolo asi 3/4" hrubé a na jeho koniec som priviazal oceľovú záťaž o váhe 220 libier. Požiadal som suseda, aby mi pomohol so svojim vysokodvižným vozíkom. Privizal som druhý koniec lana o vidlicu vozíka a zdvihli sme závažie do vzduchu. Za lano som znova položil terčovnicu, aby zachytila šípy.
Táto činnosť prilákala niekoľko zvedavcov, ktorí potom komentovali (a nerozvážne uzatvárali stávky) moju zručnosť v lukostreľbe. Vzdialil som sa na 17 metrov, tak isto, ako pri streľbe na hus a dúfal som, že hrot bude v horizontálnej polohe, keď zasiahne lano. Môj prvý výstrel tesne minul lano. Medzi zvedavcami zavládlo ticho a stávkari boli na koni. Môj druhý šíp zasiahol cieľ a ozvalo sa hlasné brnknutie. Závažie spadlo na zem a lano sa vyšvihlo vysoko do vzduchu. Stalo sa to všetko v jedinom momente, ale nikto nepochyboval o tom, že šíp presekol lano. Šíp potom pokračoval ďalej a zapichol sa do terčovnice a to dosť hlboko. Na obrázku vidno preseknutie lana a ako sa jednotlivé vlákna rozstrapatili. Tiež si všimnite uhol, pod akým hrot lano presekol.
Na lodiach je obvykle niekoľko veľmi hrubých lán a ak navyše nie sú príliš napnuté, tak by nemohli byť takto preseknuté. Vôbec nezáleží na tom, do akej miery sú tieto mýty udržiavané a či sú iba súčasťou filmov a televízie. Teraz už viem, že je v nich aj malé zrnko pravdy. Sila vojnových lukov Sila vojnových lukov a dopad vojnových šípov boli vždy súčasťou starých legiend. Giraldus Cambrensis (Gerald of Wales) hovorí o sile šípov waleských lukostrelcov. Hugh Soar vo svojej knihe "Ohnutá palica" píše, že Giraldus opisuje vniknutie welských šípov s bojovými hrotmi "na šírku dlane" do dubových dverí. Ďalším testom teda bolo strieľanie šípov na dubovú dosku. Zohnal som si kus starého trámu z dubovej brány, ktorý bol 8 palcov hrubý a mal asi 50 rokov. Tento trám som pripevnil na kôl, ktorý bol zapustený do zeme a za ním bola umiestnená terčovnica, aby zachytila zatúlané šípy.
Rozhodol som sa vyskúšať svoj hrot s dlhým bodcom typu 7, pretože práve ten bol rozšírený v dobe Giralda. Tiež som sa rozhodlo použiť hrot s krátkym bodcom a pre porovnanie aj ťažký hrot na presekávanie brnení, ktoré som použil v predchádzajúcom teste (tento ty hrotu sa objavil až po Giraldovej dobe). Testovacie šípy boli vystrelené z bežnej vzdialenosti 15 - 20 metrov a dopadli do dubovej dosky s mohutným zadunením. Na obrázku sú šípy zapichnuté v doske a môžete vidieť, že šíp s krátkym bodcom je zapichnutý v dreve až po hrdlo.
Opatrne som odpílil dosku zo stožiara tak, že som ponechal šípy zapichnuté a prekvapilo ma, ako ťažko ide doska rozpíliť. Potom som rozštepil dosku tak, aby bolo vidieť ako hlboko sú šípy zapichnuté. Výsledok bol taký, že dlhý bodec vnikol do dreva asi na 2 palce a krátky bodec niečo cez jeden palec.
Hroty s dlhými bodcami boli obvyklé v dobách vojny medzi Anglickom a welšskými rebelmi a napriek tomu, že boli určené na prenikanie do krúžkových pancierov, zapichovali sa do dreva ako klince. Trám bol hrubý asi 8 palcov, takže ak šíp vnikol do hĺbky 2 palcov, tak ešte stále bolo 6 palcov dreva, aby šíp zastavilo. Otázka znie: akú hrubé boli dvere? Bolo to drevo dobre vyzreté, alebo bolo ešte čerstvé? Z akej diaľky bol šíp vystrelený?
Obvykle dvere neboli hrubé 8 palcov a keď sa už drevo naštepilo, tak hrot vynikal ľahšie. Ak si vezmeme údaj "na šírku dlane" (záleží, čia dlaň to bola), čo je asi 3 a 3/4 palca až 4 palce, tak hĺbka 2 palce nie je až taký zlý výsledok. Čiže Giraldiovo vyhlásenie nie je až tak ďaleko od pravdy. Zapichovanie a vzdialenosť To ma priviedlo k ďalšiemu testu, kde som skúšal zapichovanie sa šípov na rôznu vzdialenosť. Všimol som si, že ak vystrelím šíp z väčšej vzdialenosti, tak sa vždy zapichol do zeme tak hlboko, ako by som ho vystrelil z krátkej vzdialenosti. To a stalo horúcou témou na diskusiu a mal som aj dosť ostré debaty s rôznymi akademickými a učenými ľuďmi (hlavne v oblasti fyziky). Kameň úrazu je v tom, že veda hovorí, že sila pohonu končí vo chvíli, keď šíp opustí luk. Šíp nenaberá energiu, teda počas letu musí spomaľovať. Napriek tomu ma moje pozorovania priviedli k viere, že šíp spomaľuje až do chvíle, keď dosiahne svoj zenit, ale keď ho prekoná, tak znova naberá energiu a zrýchľuje pomocou gravitácie. Táto rýchlosť nikdy nebude vyššia, než keď šíp opustil luk, ale do určitej hranice sa zväčší. Raz som bol vtiahnutý do televízneho programu, kde sa problém vnikania v závislosti od vzdialenosti riešil Dopplerovým radarom. Problémom u tohto radaru bolo to, že udával hodnotu rýchlosti iba pred dosiahnutím tohto zenitu, ale už nepodával informáciu o rýchlosti šípu, keď šíp smeroval dole.
Taktiež ak zmeriate radarom rýchlosť šípu vystreleného z maximálnej vzdialenosti a rozdelíte si vzdialenosť na určité úseky, tak výsledky rýchlosti z radaru v udaných vzdialenostiach nikdy nebudú také isté, aké by ste namerali pri šípoch vystrelených individuálne na danú vzdialenosť. Je to tým, že počas merania je šíp vo vzduchu a nie v momente, keď zasiahne zem. Pri výstreloch na rôzne vzdialenosti je uhol trajektórie šípov rozdielny, čo znamená, že šíp je inak ovplyvnený gravitáciou. To znamená, že každá vzdialenosť by sa mala strieľať zvlášť. V prvej časti testu som strieľal na terčovnicu typu Danage a ako som už spomenul, Danage je terčovnica z materiálu s rozdielnou hustotou a podľa môjho názoru je vynikajúca pre zastavenie šípov. Moja teória je jednoduchá: Zohnať najväčšiu možnú terčovnicu a strieľať na ňu z rôznych vzdialeností. Potom zmerať ako hlboko vnikol šíp a vykresliť graf pre zistenie, či šíp skutočne získal na rýchlosti. To by znamenalo, že výsledok zistenia bude skutočným faktom a nie výsledkom nejakého mýtu, alebo teórie. Kontaktoval som firmu Clickers Archery v Norwichi (ktorá je dovozcom a distribútorom terčovníc Danage v Anglicku) a rozprával som s Grahamom Harrisom, ktorý je mi bol veľmi nápomocný a čo viac, veľmi sa tiež zaujímal o tento test. Poskytol mi najväčší možný kus terčovnice o rozmeroch 51 x 51 x 6 palcov. Tento geniálny systém pozostával s niekoľkých vymeniteľných častí spojených dokopy ako puzzle a držaných spolu pomocou dreveného rámu. To znamená, že uňho môžete jednotlivé časti vymieňať medzi sebou, keď sa vystrieľajú, čo bolo nakoniec aj mojim zámerom. Drevený rám mi dovolil podoprieť ho teleskopickými nohami a usadiť ho do požadovanej polohy, pričom som mohol dosiahnuť pri každej vzdialenosti 90 stupňový uhol dopadu šípov. Používal som laserový merač vzdialenosti (je presný na 1 yard) a vymeranie testovacieho poľa a umiestnil som značky po 20 yardových krokoch až do vzdialenosti 220 yardov. Preto len do tejto vzdialenosti, lebo podľa predchádzajúceho testu som na dlhšiu vzdialenosť nedostrelil. Myšlienka bol jasná: reálne dokázať, že toto je najžiadanejší test lukostreleckých zručností, aké som kedy uskutočnil. Urobil som si 12 nových šípov, takže som mal k dispozícii sadu rovnakých šípov. Boli vyrobené z osikového dreva a mali rovnaké rozmery, ako šípy v prvom teste. Boli osadené hrotmi s krátkym bodcom a každý z nich vážil 72 gramov. Cez rýchlostný radar prelietavali rýchlosťou 155 - 160 stôp za sekundu. Strieľať som začal zo vzdialenosti 5 yardov, čo tvorilo moju počiatočnú hodnotu: hrot som omotal lepiacou páskou v mieste, kde sa dotýkal povrchu terčovnice. Potom som opatrne vytiahol šíp a odmeral som vzdialenosť od špičky hrotu až po pásku a údaj som si zapísal. Týmto spôsobom som systematicky strieľal od každej značky po 20 yardových krokoch a zapisoval som si údaje o hĺbke
zapichnutia. Pri každej vzdialenosti bola terčovnica nastavená do správneho uhla, aby šípy dopadali v pravom uhle.
Pokiaľ bolo možné, tak som meral stále ten istá šíp, aby som obmedzil odchýlky na minimum. Po dokončení asi stovky výstrelov som mal dostatočné množstvo údajov, aby som dostal odpoveď, ktorú som už dávno požadoval. Údaje som zaniesol do grafu.
Boli tu ešte dve iné variácie, ktoré som potreboval zistiť a to je úroveň na ktorej stojí strelec v závislosti od polohy terča. Zmenia sa údaje ak strelec stojí nad, alebo pod úrovňou terča? Neďaleko miesta testu je kopec, ktorý stojí nad rozľahlým údolím. Uložil som teda terčovicu do údolia a vyšiel som na kopec do miesta, ktoré sa mi zdalo byť ideálne. Vzdialenosť bola meraná laserovým meračom a uhlomerom. Terč bol umiestnený asi 10 stupňov pod miestom, kde som stál a bol vzdialený 215 yardov. To po výpočtoch znamená, že som stál 112 stôp nad terčom. Začal som strieľať, ale ukázalo sa, že trafiť terč bolo dosť ťažké. Problém bol v tom, že keď som strieľal na rovine, tak som sa zameriaval pomocou horizontu. Teraz som bol nútený zameriavať na prázdnu oblohu, aby som zasiahol terčovnicu a iba odhadovať polohu horizontu. Používal som ďalekohľad, aby som kontroloval výsledok streľby a musím povedať, že nie je nič frustrujúcejšie, než pohľad na šíp, ktorý trčí iba 3 stopy od terča. Tento výstrel by bol dobrý na diaľkovú terčovú streľbu, ale teraz neznamenal žiadnu výhru pre môj test. Obrázok ukazuje stav, keď som konečne trafil terčovnicu a tiež aj blízkosť dvoch ďalších šípov. Výsledok som zmeral a údaj som zaniesol do grafu (červený znak).
Ďalším testom bola streľba v pozícii, keď terčovnica bola na kopci a ja som stál dole v údolí. Podľa mojich zistení tento spôsob streľby bol tak isto veľmi ťažký a bol úplným opakom predchádzajúceho testu. Terč bol umiestenený na svahu a ja som si našiel vhodné miesto dole v údolí asi 100 yardov od terča. Pred testom som takisto urobil kalkulácie a zistil som, že terč je umiestnený 52 stôp nad úrovňou, kde som stál ja. Údaj o zásahu som tak isto odmeral a poznačil do grafu (modrý znak). Najprekvapujúcejšie zistenie bolo to, že tento záznam bol ešte nižší, než všetky zásahy zo vzdialenosti 5 a 3/4 stopy. Šíp bo do terčovnice zapichnutý pod rovnakým uhlom, ako by som strieľal zo vzdialenosti 120- 140 yardov na vodorovnom mieste. Pretože terčovnica bola umiestnená 52 stôp nad úrovňou streľby, šíp zasiahol cieľ vo svojom zenite trajektórie, teda keď jeho rýchlosť bola najnižšia. Ak si preštudujete graf, tak uvidíte, že je tam veľký výpadok rýchlosti šípov, ako som predpokladal vo vzdialenosti asi 60 yardov, potom zrazu začína znova stúpať. Je to tým, že šípy tam dosahovali vrchol dráhy a gravitácia pribrzdila šípy. Nasledujúci výpadok rýchlosti je vo vzdialenosti 160 - 180 yardov. Myslím si, že je to zapríčinené tým, že uhol trajektórie v týchto vzdialenostiach je nízky a iba mierne sa mení v závislosti od vzdialenosti. To znamená, že gravitácia umožňuje znižovať rýchlosť šípov. Na druhej strane pri streľbe na vzdialenosť cez 180 yardov musí byť uhol výstrelu vyšší a tým gravitácia umožňuje šípom znova naberať rýchlosť. Graf sa následne pozvoľna vyrovnáva a ak porovnáte záznam šípu vystreleného zo vzdialenosti 215 yardov z kopca, tak zistíte, že je podobný ako údaje o šípoch vystrelených zo vzdialenosti 200 - 220 yardov na rovine. Myslím si, že je to tým, že šíp dosiahol svoju konečnú výšku a tých 112 yardov klesania už šíp veľmi nezrýchlilo. Pri streľbe dole kopcom je jedna jednoznačná výhoda a tým je to, že dosiahnete väčšiu vzdialenosť. Ak sa zmyslíme nad tým, ako streľba hore kopcom znižuje energiu prenikania šípov, tak to vysvetľuje, čo sa stalo v bitke o Pilleth 22. júna 1402. Tu welšskí lukostrelci strieľali z kopca na anglických lukostrelcov Edwarda Mortimera a devastovali ich, kým angličania sa márne pokúšali opätovať streľbu do kopca. Welšské šípy doleteli ďalej a dopadali s väčšou silou. Netvrdím, že moje testy sú konečné a môj graf presný. Môžu tu byť variácie, pretože dobré vypustenie zo zlého uhla je podobné, ako zlé vypustenie zo správneho uhla trajektórie. To môže ovplyvňovať rýchlosť šípov a dáva možnosť variáciám v priebojnosti. Čo však graf udáva, je hlavný trend: to znamená, že nepriateľ môže byť vzdialený viac, než 220 yardov a šípy ho zasiahnu rovnakou silou , ako by bol iba na 40 - 60 yardov. Ukazuje ďalej, že výsledky všetkých testových výstrelov na 15 - 20 yardov by boli podobné, ako pri výsledkoch na iných vzdialenostiach. Treba ešte poznamenať, že dokonca aj pri najnižších údajoch šípy vnikali do 6 palcov hrubej terčovnice do hĺbky 5 a 3/4 palca. Pre vaše porovnanie uvádzam, že šíp o priemere 11/32" s váhou 30g a osadený bežným hrotom vystrelený zo štandardného laminátového luku o sile 45 libier pri náťahu 28" by vnikol do terčovnice na 3 - 4 palce. Takže v tejto chvíl je to je koniec mojich testov. Dúfam, že vás zaujali. Verím, že zodpovedali mnoho dôležitých otázok a osvetlili zopár mýtov, o ktorých ste všetci počuli. Podľa The Glade preložil I. Lyócsa
