Tématická príloha časopisu SCHODY - Cesty seniorov
roky U3V pri ZU Žilina
[email protected] 2/2012 Číslo 3
Ilustrácia k článku na strane 3
Kroky Editoriál
Cesta. Cesty. Cestovanie. Cesta do
OBSAH ŠTUDENTI U3V V MARKÍZE...........4 Z POTULIEK PO SLOVENSKU........5 VYSVETLENIE..................................7 HITOM DÔCODCOV JE PLAVBA PO DUNAJI........................8 ČRIEPKY Z MODREJ DRÁHY..........9 NOVOROČNÉ PREDSAVZATIA.....11 CESTY SENIOROV.........................12 SKUTOČNÝ ŽIVOT.........................13 CESTA, KTORÚ NEVRÁTIM SPÄŤ...............................................14 REKONDIČNÝ POBYT...................15 PRASIATKO ŇUF - ŇUF.................16
práce. Cesta do prírody. Cesta do školy. Cesta životom. Denne cestujeme za poznaním, za zážitkami, za oddychom. Cestovanie, cesto - vanie. Miesime „cesto“ svojho života podľa toho, čo potrebujeme, čo musíme alebo podľa toho, po čom túžime. Kroky 3 sú plné rôznych „ciest“. V jednotlivých článkoch sa dočítate o návšteve televízie Markíza v Záhorskej Bystrici, o výstave fotografií v Galérii mesta Bratislava, o potulkách po Slovenskom krase, o turistike v Beskydách i o tom, čo je hitom pre dôchodcov. Cesta životom je obsiahnutá v spomienkovom rozprávaní o mladosti prežitej v železničiarskej rodine a o splnenej túžbe cestovať v súprave TGV vo Francúzsku. Ako hľadala svoju cestu čerstvá dôchodkyňa, ako rozmýšľala, čo urobiť s voľným časom a aké riešenia našla, je obsahom ďalšieho príspevku. Aktívna športovkyňa sa vyznáva zo svojich pocitov o kráse života a o tom, ako kráča za svojím snom aj tým, že študuje na Univerzite tretieho veku. Cesty poňaté ako „cesty seniorov“ sú úvahou o tom, či má zmysel, aby dôchodca „rástol“, to znamená, učil sa. Ani v tejto prílohe nechýba veršovanka, ktorá svojsky opisuje rekondičný pobyt v kúpeľoch. A na konci býva obyčajne rozprávka. Naša rozprávka rozpráva o prasiatku, ktoré chcelo poznať neznámy svet. Nuž, vykročme aj my s KROKMI číslo 3... Šťastnú cestu... Nataša Straňanková šéfredaktorka
KROKY 3
V mesiaci november som sa ako
ná stena. Toto pracovisko redaktorov je tiež rozdelené na niekoľko častí, kde pracujú redaktori domáceho a zahraničného športového spravodajstva. Za našej prítomnosti tam pracovalo asi 10 redaktorov. Prehliadku TV Markíza sme ukončili obhliadkou vonkajších priestorov, jazierka, ktoré za priaznivého počasia využívajú ako kulisu pri vysielaní Telerána a dreveného balkóna, kde v relácii dávajú rady televíznym divákom ako pestovať a starať sa o kvety a záhradné rastliny.
Prehliadka TV Markíza
Mesiac
Program TV Markíza je pre mňa prioritný, bola som veľmi zvedavá na štúdia, z ktorých sa jednotlivé programy vysielajú. Budova TV Markíza je modernejšia, ale oveľa menšia ako budovy Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie a TV JOJ. Jej tvar je nepravidelný a jej hlavná časť štúdia je na prízemí. Ako prvé sme si prezreli štúdio, z ktorého sa 5x v týždni vysiela relácia Teleráno. Štúdio je oveľa menšie ako ho vnímam pri sledovaní televízie. Bola som prekvapená, aké sú priestory malé. Štúdio je rozdelené na niekoľko častí. V časti, kde každé ráno pripravujú jedlo, bol umiestnený len jeden barový pult a chladnička. V časti, kde si pozývajú hostí, sú rozostavené 4 kreslá a malý stolík, vankúše na sedenie pohodené pri sklenenej stene, police a niekoľko dekorácií, ktoré dolaďujú jeho celkový vzhľad. Množstvo reflektorov na strope, správne rozmiestnenie svetiel a kamery až neuveriteľne rozšíria a oživia priestor. Oveľa väčšie je štúdio spravodajstva. Bolo rozdelené na časť, odkiaľ sledujeme vysielanie relácií ako sú Televízne noviny, Na telo, Počasie, Reflex. Ďalšou miestnosťou, ktorú sme si mali možnosť prezrieť, bola strižňa, jedna z dôležitých častí v televízii. Úzka tmavá miestnosť s množstvom televíznych obrazoviek a strižných pultov, kde sa rodí všetko to, čo vidí divák na obrazovke vo finálnej podobe. Posledné, čo sme si pozreli, bola redakcia spravodajstva. Je to veľká, svetlá miestnosť zvláštneho tvaru a jej väčšiu časť tvorila vonkajšia sklene-
Naša druhá časť exkurzie bola zameraná na výstavu fotografií v Galérii mesta Bratislavy, kde v rámci Mesiaca fotografie vystavovalo svoje diela viacero zahraničných fotografov. David LaChapelle - americký fotograf, ktorý je svetoznámy v oblasti módy, reklamy a umeleckej fotografie sa predstavil prvýkrát na Slovensku. Mali sme možnosť vidieť 30 obrazov a sériu fotografií Michaela Jacksona a okrem iného aj sedem metrov dlhý kultový obraz Potopa. Jeho fotografie sú farebne veľmi výrazné. Olivier Culmann - francúzsky fotograf, vystavoval sériu fotografií z celého sveta, kde zobrazuje portrét ľudí pri sledovaní televízneho vysielania. Zachytáva momenty sústredeného sledovania televízneho programu. Jan Saudek - najznámejší český fotograf vystavoval fotografie, ktorých hlavnou témou je žena, ženské telo a vzťah ženy a muža. Výnimočná bola aj výstava diel Pabla Piccasa - Láska a smrť, španielskeho maliara grafika, sochára, zakladateľa kubizmu. Vystavovaná bola kolekcia grafických listov z obdobia rokov 1930-1937. Exkurzia splnila moje očakávania. Bol to zážitok pre mňa a určite aj pre mojich spolužiakov. Som vďačná našim lektorkám PhDr. Pitoňákovej a PaedDr. Antolovej, ktoré nám umožnili zúčastniť sa tohto podujatia.
Študenti U3V v Markíze
členka skupiny študentov Žilinskej univerzity tretieho veku, odboru Človek a média zúčastnila exkurzie, ktorej cieľom bola návšteva TV Markíza v Záhorskej Bystrici a prehliadka výstavy fotografie v Galérii mesta Bratislavy.
KROKY 4
fotografie
Bratislava
2011
Autor::Pestunová Mária
Z potuliek po Slovensku...
Dlho som premýšľala, o čom písať svoj ďalší príspevok pre náš časopis. Nakoniec som sa rozhodla pre opis dojmov z našej poslednej potulky po Slovensku – návšteve Slovenského krasu. Tieto končiny Slovenska nie sú preplnené turistami a o to bol jesenný výlet do tohto kraja zaujímavejší a pre mňa lákavejší. Nakoľko sme tieto končiny vôbec nepoznali, prvé informácie sme čerpali z internetu. Tak isto ubytovanie sme si zabezpečili touto cestou a boli sme prekvapení, koľko možností sa nám ponúka. Využili sme ponuku jedného penziónu v Krásnohorskej Dlhej Lúke a vzhľadom k pokročilému termínu našej návštevy, bol už koniec októbra, sme mali penzión len pre seba. Z množstva lákadiel sme si vybrali návštevu hradu Krásna Hôrka, jaskyňu Domica a Gombaseckú jaskyňu a z piatich planín
sme navštívili Silickú planinu s jej zvláštnosťou – Silickou ľadnicou. Prehliadli sme si i zámok Betliar a jeden deň sme venovali prechodu Zádielskou dolinou. Hrad Krásna Hôrka zaujme svojou monumentálnosťou, je postavený na kopci nad obcou Krásnohorské Podhradie a vidieť ho doďaleka. Expozícia pozostáva z dobových nábytkov, zbraní, hudobných nástrojov. Zaujímavosťou je mauzóleum o pár kilometrov ďalej, ktoré dal postaviť posledný majiteľ hradu Dionýz Andrássy pre svoju milovanú manželku, je vykladané mramorovou mozaikou a okrem sarkofágov majiteľov tam má pomník aj psík – rodinný miláčik. Jaskyňa Domica nás ohúrila svojou rozľahlosťou a to väčšia
KROKY 5
časť z nej pokračuje v Maďarsku. Nanešťastie po tohtoročnej suchej jeseni vyschla riečka Styx, ktorá ňou preteká a tak ani chýrna plavba na člnoch po nej nebola možná. Celkom verne je naaranžované ohnisko s obyvateľmi z doby kamennej, ich hrnčiarsky kruh a ďalšie nástroje. Pred jaskyňou je trvalá výstava rezbárov s tematikou rozprávkových postáv, víta nás Dlhý, Široký, Bystrozraký, ježibaby, zbojníci a nám neznáme postavičky z maďarských rozprávok. V Gombaseckej jaskyni sú prekrásne tenké stalaktity zvané brčká s priemerom 0,5 cm a dĺžkou až 3 m, tvoria jemné snehobiele záclony, jemná kamenná krása. Z prírodných krás zaujme systém planín. Slovenský kras tvorí 5 planín, z ktorých sme si vybrali návštevu Silickej planiny. Po dlhom a prudkom stúpaní lesom sme sa dostali na otvorené rovné lúky, mierne priehlbiny, lesíky. Akoby existoval ďalší svet o 150 m vyššie. Vápencové skaly a podložie umožnili vznik jaskýň, závrtov, jám. Jedna hlboká priepasť pod skalou sa nazýva Silická ľadnica. Dá sa ľahko uhádnuť prečo. Na dne jamy pretrváva ľadová kopa celý rok aj v najväčšom lete. Jeho vek sa odhaduje na 2000 rokov. Pri klesaní po schodoch sme cítili, ako sa vzduch ochladzuje a na dne nás čakala tento raz menšia kôpka KROKY 6
ľadu, tiež vďaka dlhému suchému letu a jeseni. Po zime sa ľad zasa zväčší. Údajne bol neďaleko postavený i pivovar, ktorý bral ľad z tejto jaskyne. Veľmi zaujímavá bola pešia túra zádielskou dolinou – kaňonom. Chodník ide tiesňavou miestami len 10 m širokou popri potoku, ktorý toto dielo vytvoril a kolmé skaly okolo sú vysoké aj 300 m. Impozantná je 150 m vysoká skala – Cukrová homoľa. Ešte krajší je návrat Zádielskou planinou s výhľadmi do tiesňavy, človek si pripadá ako horolezec v Alpách. Naozaj krásny kraj. Určite sa tam raz vrátim. Ale to si človek vraví vždy a málokedy sa to splní. Často navštevujeme vzdialené krajiny, obdivujeme luxus hotelov, lodí, palácov. Pritom doma máme toľko pozoruhodností... Eva Kodajová Autor foto: Eva Kodajová
Človek si myslí, že musí byť starý, aby bol múdry, ale v skutočnosti človek s pribúdajúcimi rokmi má čo robiť, aby zostal taký múdry, aký bol. Goethe
Vysvetlenie Jeseň má neopakovateľnú atmosféru a osobitú vôňu či už na l ú k e a l e b o v lese. A keď sa to spojí s akciou „S batohom po Beskydských hrebeňoch“, ktorú usporiadali turisti z Moravy a regiónu Kysúc, ako spomienku na 110 rokov turistiky na Bílom Křiži, nevadí, ak je hmla, mrholí a napokon aj riadne prší. Z obce Vrchpredmier sme išli tzv. Hitlerovou cestou, cestou, ktorú dal vystaviť Hitler, aby sa do chát, kde sa Nemci počas protektorátu chodili rekreovať, dalo dostať čo najpohodlnejšie. Cesta je doteraz celkom funkčná. Napriek hmle a dažďu, ktorý nás celý deň sprevádzal, nedali sme sa odradiť. Na chate na Bílom Kříži sme sa zohriali, dali sme si guláš a pokračovali sme v našom putovaní. Keď sme prešli na moravskú stranu, prekvapilo nás, ako sa domáci starajú o lúky, ktoré boli nielen pokosené, ale aj ovečkami spasené. Náučné tabule nás informovali o názvoch kopcov a pastvín, ktoré nás obohatili o nové poznanie. Celý život sme sa na túrach stretali s názvami grúň, grapa, príslop, kýčera, javorina, poľana, sihla, spina, ale nevedeli sme, čo znamenajú. A tu je vysvetlenie: Názvy kopcov Grúň - tiahly horský chrbát, ktorý odbočuje
z hlavného hrebeňa. Grapa - roklina alebo príkry svah s výmoľami. Príslop - sedlo medzi dvoma vrchmi alebo sedlo medzi hlavným a bočným hrebeňom. Kýčera - strmý kopec, na vrchole úplne alebo aspoň čiastočne zalesnený. Keď bolo blízko seba viac vrcholov podobného tvaru, pridalo sa ešte ďalšie meno, aby sa od seba ľahšie rozoznali. Názvy, ktoré označovali kvalitu a polohu pastvín Javorina - horská pastvina riedko porastená lesom. Poľana - horská pastvina uprostred lesov. Sihla - mokraď alebo mokrá lúka nevhodná pre pastvu. Spina - lesná lúka. Náš cieľ bol Staré Hamry, kraj, kde
žil Petr Bezruč. Takisto sme sa pristavili pri pamätníku Maryčky Magdonovej. Na každej našej túre objavujeme nielen nový kraj a pamiatky, ale nás aj obohacujú takýmto poznaním. Naša trasa: Vrchpredmier 597 m - vrch Súľov 870 m - Bílý Kříž 905 m - Švarná Hanka, Grúň 870 m - Staré Hamry, pomník Maryčky Magdonovej. Mária Chomisteková Autor foto: Mária Chomisteková
KROKY7
Hitom dôchodcov je plavba po Dunaji, turistika, atď...
Dunaj nás spája s viacerými krajinami. Plavba po Dunaji a naše hlavné mesto Bratislava je hitom pre nemeckých dôchodcov. Hitom pre mňa a moje kamarátky dôchodkyne je turistika hlavne po kopcoch Malej Fatry a Súľovských vrchoch. Poznávať cudzie krajiny, KROKY 8
ich kultúru je snom väčšiny z nás. Obmedzujú nás financie, ale šance máme väčšie ako kedykoľvek v minulosti. Myslím si, že tá plavba po Dunaji po trase nemeckých dôchodcov je aj pre nás reálna. autor: Viera Šotkovská autor foto: Viera Šotkovská
Čriepky z modrej dráhy Narodila
som sa vo veľkej železničiarskej rodine. Vyrastala som v blízkosti „štreky staničky„ Hanušovce nad Topľou. Môj otec a jeho dvaja bratia patrili do „modrej armády“ vyše 35 rokov. Práve tam som prežila krásne detské roky plné hier a malých nezbedných kúskov, pri ktorých neraz rodičom vlasy dupkom stavali. Výber štúdia v poslednom ročníku strednej školy na „dopravnú“ v Žiline s odborom „Prevádzka v železničnej doprave“ ako prvej z detí ferkovskej famílie, smeroval k prevzatiu štafety. Súčasťou štúdia v prvom ročníku bol výpravcovský kurz, čo ma na tom lákalo najviac. Bol to môj prvý veľký pracovný sen, ktorý vytryskol z môjho vnútra ako obrovská vlna nadšenia a nedočkavosti, kedy už budem na stanici s červenou čiapkou na hlave, s píšťalkou v ústach a s výpravkou pod pravou pazuchou. Štvormesačný „dril“ predpisov prebehol ako voda a moje kroky ako čerstvého adepta smerovali na pridelenú železničnú stanicu – na moju rodnú malú staničku, na ktorej som poznala “každý kamienok“. Mala som 19 rokov, vo vrecku prvé platné oprávnenie na funkciu „výpravca vlakovej dopravy“ a modrú
uniformu. Otec pri pohľade na čerstvo nafasovanú uniformu prevrátil oči a utrúsil poznámku: „To Vám v centrálnom sklade nevedeli prideliť modernejšie oblečenie?“ Preto svoje dve košele z posledného fasovania rýchlo vymenil za menšie číslo a tak som nastúpila do služby aspoň v košeli podľa poslednej železničiarskej módy. Najprv som 6 týždňov slúžila pod dozorom prideleného výpravcu a všetky príkazy som vydávala pod cudzím menom, nie ako výpravca Ferková, ale ako výpravca Hreha, Truchan, Štras a Ferko – menom strýka Janka. Až nastal čas zložiť praktickú výpravcovskú skúšku 29B. Dvaja kontrolóri - skúšobní komisári s veľkými zlatými hviezdami na výložkách celý deň bez mihnutia oka sledovali moju samostatnú službu. Po ôsmych hodinách bola stopiata autorizačka ohodnotená na výbornú a ja som od tejto chvíle mohla byť výpravcom „pár excellence“. Každé letné prázdniny počas piatich rokov štúdia na „dopravnej“ som sa vracala na svoju staničku. Na našej „štreke“ 43 C Prešov – Vranov nad Topľou slúžili ďalší traja adepti “dopravnej“. V Kapušanoch slúžil mazák – druhák Jožko a mazák – tretiak Jojo, v Šarišských Lúkach slúžil mazák – tretiak Peter a v Hanušovciach slúžilo „ucho“ - prvák Hanka. Slúžili sme na smeny ako ostatní radoví zamestnanci. Najzaujímavejšie boli nočné služby. Po polnoci bola asi 3,5 hod. dopravná pauza. Málokedy som zložila svoju hlavu na výpravcovskú čiapku uloženú na dopravnom stole. Radšej som sa vybrala na prechádzku po rozsvietenej stanici. Časom si okolie na to zvyklo a nik nenamietal proti mojej „nočnej KROKY 9
vychádzkovej vášni“. Občas sa stalo, že som slúžila na stanici spolu s tatkom, ktorý bol signalista a ja šéf smeny. Po každej spoločnej službe mi otec ohodnotil môj výkon výpravcu čokoládou. Zopárkrát som dostala najdrahšiu čokoládu za 12 Kčs. Za službu, keď som „dovŕzala všetko, na čo sa na stanici dalo „siahnuť“, ma vždy otec odmenil cenou útechy - želé tyčinkou v čokoláde za 1 Kčs. Môj výpravcovský sen sa naplnil a neskôr po rokoch v dopravnom výskume som začala snívať sen o „modrej“ dráhe. Dlho som si to schovávala hlboko v svojej romantickej dušičke, kde sa okrem typických ženských snov našla aj trinásta komnata pre sen v netypickom formáte. Počas služobných ciest v Ženeve som si pohladila dušičku aspoň pohľadom na odstavené súpravy TGV, ktoré tam stáli ako hrdé tátoše. K naplneniu tohto sna došlo až v mojom seniorskom veku. Celé to bolo ako obrovská náhoda a ja som sa k tomu dostala „ako slepé kura k zrnu“. Na univerzite tretieho veku prebehol workshop moderného tanca s francúzskou lektorkou. Potom nasledovalo pozvanie na tanečný festival do Lyonu. Dostala som sa do zoznamu 7 účastníkov – seniorov za U3V na túto akciu. Skákala som od radosti. O pár dní neskôr na porade U3V odKROKY 10
zneli informácie o celej ceste. Nikto z prítomných netušil, aký význam mali moje výkriky: „Mne sa splní veľký sen, pocestujem vlakom TGV.“ Na stanici Paríži Gare de Lyon som spolu s členmi našej skupiny nastúpila do TGV vlaku. Bol to strieborný rýchlovlak aerodynamického tvaru pripomínajúci roztiahnutú slzičku. Tesne pred vstupom do vozňa nás očakával sprievodca. Prebehla kontrola cestovných lístkov a aj pasov s vyčerpávajúcou informáciou o polohe miesta vo vozni. Urobila som iba jeden krok dopredu a už som bola v útrobách poschodového strieborného tátoša. Kufor a malý batoh s jedlom putoval na stojan hneď vo vstupnej chodbe na prízemí, do poschodia sa mi to ťahať nechcelo. Na svoje miestenkové miesto na poschodí som vplávala ako baletka Lenka - len s kabelkou. Poniektorí „neveriaci Tomáši“ z našej skupiny ťahali svoje kufre až na poschodie a batohy až so sebou na miestenkové miesto. To, že oddiel interiéru na sedenie nie je prispôsobený na ukladanie batožiny nad sedadlom, či medzi sedadlami, zistili mnohí z nás až pri usadení sa na miestenkové miesto. O pár minút sa udiala neuveriteľná nehoda. Spolucestujúca z našej skupiny natlačila nasilu svoj batoh do poličky nado mňa. Stačilo pár minút
jazdy a batoh vďaka zrýchleniu vlaku spadol rovno mne na hlavu. Nad obočím som utŕžila ranu. Krvácanie sa mi podarilo zastaviť, ale šok z prekvapivej príhody som nedokázala dlho vymazať z mysle. Až po nejakom čase som si prešla po celom vozni. Poobzerala som si všetky interiérové prvky spolupôsobiace na vysokú úroveň kultúry cestovania. Neskôr som si spokojne sadla na svoje miesto a nechala som sa unášať rýchlosťou nad 250 km/hod do neznámych diaľok. Z okna z poschodia rýchlovlaku som sledovala okolitú krajinu bez rušivých trhavých momentov z brzdenia vlaku v plynulom líniovom pohľade. Vôbec som si neuvedomovala samotnú vysokú rýchlosť prepravy. Po dvoch hodinách cestovania som vystúpila z vlaku čerstvá ako rybička. Netrápilo ma zaľahnutie v ušiach ako po cestovaní lietadlom. Nebola som dolámaná ako po cestovaní autobusom, či lietadlom. Nebola som unavená z hluku a vibrácii, ktoré bežne trápia cestujúcich po vystúpení z vlaku vo vozňoch zastaralej konštrukcie. Cestovanie vlakom TGV si iste niekedy ešte zopakujem . Na záver ma napadlo malé zamyslenie: Najkrajšie na svete nie sú veci, ale okamihy...vychutnávajte si ich. Autor : Hanka Frličková Autor foto: Hanka Frličková
Radi by sme dôverovali politikom tak, ako dôverujeme železnici, že nás povezie tam, kam sme si kúpili lístok.“ KAREL ČAPEK
Novoročné predsavzatia Dávame si ich každý rok, málokedy však majú dlhodobú trvácnosť. Napriek tomu v tradícii pokračujeme, následkom čoho sa staronovými úlohami cítime zaviazaný a v prípade zlyhania máme obrovské výčitky svedomia. Opäť a zas. Načo je to všetko dobré? Nechceli by sme ich pre tentokrát radšej vypustiť z hlavy? Ako prvé by sme si mali uvedomiť, prečo sme so zmenou čakali, až kým sa rok skončí a začne ten ďalší. Ak predsa človek chce vo svojom živote vykonať nejakú menej, či viac dôležitú zmenu, nie je potrebné to odkladať. Spraviť to treba hneď, kým presvedčenie ešte trvá. Tradícia novoročných záväzkov nám však dáva vhodný argument na to, že slávnostne začíname až s príchodom novej etapy. A tak sa stáva, že sme zrazu zavalený množstvom reálnych i nereálnych predsavzatí a nevieme, ako so zmenami začať. Tento systém ale nemá veľkú logiku. Veď presvedčíme sa nakoniec samy. Napríklad ... V budúcom roku by sme chceli žiť zdravšie, ľahšie, aktívnejšie, plnohodnotnejšie. Univerzálne želanie, ktoré platí takmer pre každého. V realite to znamená, že potrebujeme schudnúť aspoň päť kilogramov, skoncovať s fajčením i alkoholom, zmeniť jedálniček i celkovú životosprávu, nasadiť si diétu, nájsť čas na pravidelný šport, samovzdelávanie, celkový osobný rast i častejšie byť s rodinou. Keď si jednotlivé záležitosti rozmeníme na drobné zistíme, že musíme od základov zmeniť vlastne všetko. Neľahká úloha, ktorá nás v konečnom dôsledku bude stáť nemálo námahy. Nemáme už teraz dosť stresu? Autor: Zuzana Tvrdá
KROKY 11
Cesty seniorov... Každý človek v živote kráča svojou cestou. Neopakovateľnou inými ľuďmi, aj keď kráčajú rovnakým smerom. Niekedy sa nám zdá, že nás cesty vedú správnym smerom a až neskoršie zistíme, aký to bol omyl. Ako zistíme na začiatku cesty, že je správna? To je však tá najťažšia otázka. Cestou stretneme ľudí, ktorí nám budú nápomocní, aj keď o tom na začiatku netušíme. Stretnutia na ceste nás posúvajú v našom živote ďalej. Úžasné cesty – stretnutia v nás zanechávajú trvalé hodnoty – priateľstvá, dôležité pre náš ďalší rast. Tu by so mnou určite niekto polemizoval – načo je seniorovi nejaký „rast“. Pre koho a k čomu je to dobré? Veď už nechodíme do práce. Sme dôchodcovia. Nič sa nám nechce. Chodíme po lekároch. Sme unavení. Ale je to naozaj, to čo chceme, čo potrebujeme? Unavení životom a neochotní zmeniť naše zvyky a ďalšie cesty. A možno by to chcelo – stretnúť sa na „ceste seniorov „ s niekým, kto nás nasmeruje na inú cestu. Cestu pre nás príjemnejšiu, kde sa budeme cítiť spokojnejší. Možno budeme mať menej času na lekárov, ale viac na cesty do prírody, na záľuby, ktoré sú pre nás nové. A ak sa chceme zdokonaľovať aj v našom veku, potreba učenia je zmysluplná. Stačí priznať, že potrebujeme opakovať jeden úkon viackrát, aby sme si zapamätali postup. Výsledok, ak sa podarí, nás posúva ďalej. Naša cesta, po ktorej sme sa aj napriek ťažkostiam vybrali, má význam. Nielen pre nás KROKY 12
samotných, ale aj pre našich blízkych. Sú na nás hrdí, ak dokážeme s nimi držať „ako tak krok“, aj spokojní, ak môžu kráčať po svojej ceste bez obáv o nás – seniorov. Hlavne, že sa neuzatvárame pred svetom, ktorý má tak veľa ciest. Stačí si vybrať, ktorou pôjdeme. Je to v našich hlavách. Každá zmena je naším rozhodnutím. Potom už iba vydržať a tešiť sa, že sme niečo dokázali, hlavne pre seba. A to je to najdôležitejšie, aby sme boli spokojní s našimi cestami. Nemusí to byť ani cesta do zahraničia. Šťastie býva niekedy tak blízko. Stačí urobiť prvý krok, ísť svojou cestou, cestou nového poznania a prekonávať sám seba. Všetkým seniorom želám na ich cestách „Šťastnú cestu!“ Autor: Mária Žideková
Recept na dlhovekosť? Asketický život či tanec a whisky? Sté narodeniny už nie sú vo svete až takou výnimkou. No stále vyvolávajú otázky, ako sa to dotyčnému či dotyčnej podarilo. Aké sú ich recepty na dlhovekosť? Ako žili, ako sa stravovali a mali nejaké neduhy? Magazín Krone priniesol recepty ľudí, ktorí prekročili magickú hranicu stovky. Jeanne Louise Calment zomrela v roku 1997 ako 122-ročná. Za svoj recept na dlhovekosť označila cesnak, portské víno a olivový olej. Náruživá fajčiarka so svojím zlozvykom „sekla“ až ako 117-ročná, ale bez cigariet vydržala iba rok. Potom sa k nim vrátila. V roku 1986 zomrel vtedy oficiálne najstarší muž sveta, 120-ročný Izumi Shigechiyo z Japonska. Pracoval až do 98. narodenín. Jeho receptom bolo skoré vstávanie a pred tým, ako si ľahol do postele, si každý večer doprial kalíštek pálenky z obilia. Zdroj: Internet
Skutočný život Výraz „senior„ sa spájal so slovom „starobný dôchodok“ a bol pre mňa veľmi vzdialený. Mala som pocit, že sa ani v mojom živote ku mne nepriblíži. Ale márne boli moje priania, ten deň prišiel. Najskôr radosť z voľných dní, potom depresia z toho množstva rovnakých dní. Hľadala som a skúšala, ako sa vymaniť zo stereotypu. Prvé bolo opatrovanie vnúčat. Deti mám veľmi rada, ale všetko má svoje hranice, hlavne keď vám vnuk skáče po chrbáte a kričí “hijó babinka“. Skúsila som robiť chatárku. Veľmi pekné prostredie, ticho, ale až veľmi. Kríza dopadla aj na náš cestovný ruch, všetko je drahé pre našinca a cudzinci sa tiež nehrnú, pretože žiadajú za svoje eurá služby na vyššej úrovni. V súčasnosti mám zriadený obchod s detským obnoseným oblečením. Nikdy som nebola v pozícii predávajúceho a verte mi, že je to skúsenosť úžasná. Dozvedela som sa zaujímavé veci o rodinách, ktoré boli pre mňa úplne cudzie, ale v priebehu polhodiny hľadania vhodného trička pre vnúča alebo synčeka som videla pred sebou neposedné chlapča, ktoré za chvíľočku dokáže urobiť diery na úplne nových tepláčkoch alebo modrooké dievčatko, ktoré sa hrá na princezničku a potrebuje k tomu princezničkovské šaty. Čas mi ubehol, už som doma jeden a pol roka a nenudím sa. Výlety do hôr len tak alebo na huby, cestovanie do krajín, ktoré boli pre mňa nekonečne vzdialené,
dovolenka pri mori, medzitým krúžky alebo fotografovanie a spracovanie fotiek do albumov. Má takto vyzerať život seniora? Inak vôbec sa mi to slovo nepáči, mohli by sme to nazvať radšej skutočný život, pretože to predtým bola ohromná naháňačka, aspoň pre mňa Neviem, ale myslím si, že každý človek má svoju predstavu o svojom živote, akurát, že nie je vždy spokojný s tým, čo má, ale chce zase niečo úplne iné, napríklad to, čo má jeho priateľ. Večná nespokojnosť človeka, ale tak to má byť, taký má byť náš život. Autor:Jana Comorková
Ilustračné foto zdroj: Internet
KROKY 13
Cesta, ktorú nevrátim späť Bola tu. Je tu. Moja cesta, ktorou kráčam necelé polstoročie. Na jej začiatku štartovacia čiara. Pred ňou dlhý, nekonečný kus cesty. Cesta plná snov, túžob, predsavzatí. Ktorou sa vybrať? Chcem ísť predsa tou najlepšou, vysnívanou cestičkou. Podarí sa mi to? Cesta životom nie je jednoduchá, ale môže byť krásna. Poskytuje nám veľké možnosti kráčať za svojím snom. Kráčať a nevybočiť. Ja som si svoju cestu vybrala. Bolo to moje prvé víťazstvo na ceste za rodinným šťastím. Bola to zlatá cesta, ktorá mi ukázala ten správny smer. Smer, ktorým sa uberám doteraz. Je to tá najkrajšia cesta, ktorá niekam vedie, posúva ma dopredu. Stále má svoj cieľ a ja idem za ním. Pokračujem v tom, čo bolo na jej samom začiatku. Neboli to zbytočné cesty, vždy niekam viedli. Boli to cesty, z ktorých sa nám nechcelo vrátiť späť. Znova a znova sme sa vracali na športoviská, ihriská, či telocvične. Tréningy, preteky, víťazstvá, ale aj prehry a sklamania. Napĺňalo to nielen mňa, ale celú našu rodinku. S jediným cieľom, prenechať štafetu svojim deťom. Podarilo sa. Boli to cesty, na ktorých sme zanechali tie najkrajšie spomienky, najlepšie športové výkony, osobné rekordy. Tešili sme sa z diplomov, majstrovských titulov, ocenení. Precestovali sme kus nášho malého Slovenska. Spoznali sme niekoľko atletických, ale aj futbalových štadiónov. A skvelých priateľov športu. Ale nebol to len šport. Cesta vedúcej detských táborov mala svoje KROKY 14
čaro. Nádherné spomienky, návštevy skanzenov, múzeí, hradov a zámkov. A nezabudnuteľné nočné pochody. Tento úsek cesty už skončil, čaká nás ďalší. Kde jedna cesta končí, druhá začína. Ja však pokračujem. Niekde uberám, niekde pridávam. Držím sa zlatej strednej cesty. V lete obľubujem horskú cyklistiku. Niekoľkohodinová jazda na bicykli je úžasný balzam pre telo i dušu. Spoznávam aj tie menej známe cestičky, chodníčky. Celodenné túry sú pre mňa najväčší relax. Najviac cestujeme do našich veľhôr -Vysokých Tatier. Veľmi často a radi sa vraciame do Západných Tatier - Roháčov na nádhernú zimnú lyžovačku. Sú našim druhým domovom v každom ročnom období. Nepotrebujem more, učarovali mi skvelé rekondičné pobyty na Liptove. Po práci si najradšej obujem botasky a idem si zabehať. Je to najlepšia cesta na odbúranie stresu a udržanie kondičky. Mojím snom je účasť na veteránskych majstrovstvách Európy v ľahkej atletike. Viem, že sa mi to raz podarí. Mám ešte jednu vysnívanú cestičku. Je to ešte beh na dlhé trate. Verím, že ten čas príde a bude to pre mňa „cesta víťazstva“. Na jej konci diaľnica a na nej nápis „Cestu späť už nevrátiš.“ Tak si ju užívam. V každom okamihu svojho života. Aj tu - na Univerzite tretieho veku. Ani sa nenazdám a staroba je na dosah. Ja vbehnem do cieľa. Do posledného úseku „Cesty seniorov“. Autor: Darina Denešová
Rekondičný pobyt Formulár už vypisujem, na pobyt sa prihlasujem. Cestujem hneď od jari, vtedy ma to viac baví. Pobyt veľmi zbožňujem, rada si ho užijem. Za sumičku nemalú, priplatím si aj stravu. Masáže mi dobre spravia, aj chrbticu hneď napravia. Parafín na kĺby dajú, cítim, že už nevŕzgajú.
Vo fitku je sranda veľká, šlape tu aj seniorka. Každý chce byť rýchlo fit, trpezlivý treba byť. A večer už sauna láka, nikto sa v nej nenamaká. A potom už žiadna reč, do postele rýchlo vlez! Rekondičný pobyt vcelku, vydaril sa na prístelku. Povedať vám môžem dnes, v zime sa tu vrátim späť. Autor: Darina Denešová
Biolampu načasujú, a ňou správne ožarujú. Pomaly a isto vieš, na bolesť hneď zabudneš. Na masážnej posteli, cítim sa jak na mori. Úžasná to veru vec, vie to každý športovec. Vo vírivke pohoda veľká, bublinkuje tu aj Evka. Únavu tu zanechá, na večeru uteká.
Ilustračné foto zdroj: Internet
KROKY 15
Pasiatko ŇUF – ŇUF
Kde bolo, tam bolo, za siedmymi panelákmi, za siedmymi smetiakmi, za siedmymi osadami s chatrčami s plechovými strechami žilo malé prasiatko Ňuf. Mamička svinka mu dala také meno, pretože prasiatko bolo strašne neposedné, všade bolo, do všetkého strčilo svoj ňufáčik – rypáčik. Prasiatko rástlo ako z vody, čím ďalej, tým viac vystrájalo všelijaké pestvá. Raz si mamička svinka zavolala Ňufka a takto mu povedala: „Počúvaj ma dobre Ňufko, dám Ti tri dobré rady do života – môžeš behať po celom lese, hrať sa so škriatkami na slepú babu, môžeš tancovať s lesnými vílami, ale jedno nesmieš a to si dobre zapamätaj, nikdy nesmieš ísť dolu do osady, pretože je to pre Teba životu nebezpečné, je to pre Teba trinásta komnata a doživotné tabu.“ Ňufko si to vypočul jedným uškom dnu a druhým von a išiel sa hrať. Raz tak popoludní, keď ho už zunovalo surfovanie po internete a vonku slniečko krásne svietilo, Ňufko si zívol a povedal si, že ide do sveta na vandrovku. Obliekol si džíny, cez plece si hodil kabelu s MP3-kou a mobilom a poďme ho na skusy do sveta. Ako tak si vykračuje po chodníčku, vidí, ako takí čudní ľudia tmavšej pleti nosia z lesa drevo na pleciach, začudoval sa, ale išiel ďalej. Čím bol bližšie k osade, tým počul väčší KROKY 16
huriavk a videl pobehovať holé, zašmudlané deti, ktoré na neho začali pokrikovať: „Aha Tučko, Tučko.“ Ba pridali sa aj dospeláci, ale tí už kričali: „Chyťte ho, chyťte ho, bude dobrá večera“ a začali Tučka naháňať. Hádzali po ňom kamene, ba veru aj všeličo iné. Tučko, teda vlastne Ňufko, to najskôr považoval za zábavu, ale čoskoro zistil, že to veru nie je žiadna sranda a že mu ide skutočne o život. Vzal teda nohy na plecia a utekal s vetrom o preteky preč. „Len tak-tak sa mi podarilo utiecť“, pomyslel si Ňufko, keď sa za osadou vydýchal a trochu sa uspokojil. Tu si spomenul na mamičkine dobré rady a na jej zákaz ísť do osady a uznal, že mala veru pravdu. „Veď som mohol skončiť aj na pekáči“, pomyslel si Ňufko. Zacnelo sa mu po mamičke a po jej dobrých koláčoch, pridal do kroku a ponáhľal sa domov. Cestou si tak hútal o všeličom, čo zažil a prišiel na to, že všade dobre, ale doma je predsa len najlepšie. Autor: Ivan Dubovský
Ilusračný obrázok zdroj: internet
Vernisáž na záverečnej hodine letného semestra šk. roku 2010/2011
KROKY17
A ešte spomienka na krst KROKOV
Autor foto: Miroslav Pavlík
KROKY 19
K R O K Y / Príloha časopisu S C H O D Y
Časopis študentov študijného programu „Človek a médiá“ U3V Žilinskej univerzity v Žiline Šéfredaktor: Mgr. Nataša Strňanková Jazyková úprava: Darina Denešová Grafická úprava: Ing. Júlia Garajová Foto na titulnej strane: Ing. Júlia Garajová Foto na druhej strane Mária Chomisteková Foto na poslednej a predposlednej strane: Ing. Júlia Garajová Vydavateľ: U3V Žilinskej univerzity Adresa redakcie: Ulica 1. mája 32, 010 01 Žilina Telefón: 041 513 5057, Fax: 041 513 5042, e-mail: u3vuniza.sk Tlač: U3V Žilinskej univerzity
