Spracovanie ľanu a domácka výroba textilu v Brutovciach Závažný zlom v tradičnej domáckej výrobe textilných vlákien na Spiši nastal v 18. storočí, za vlády Jozefa II. V tomto období sa vrchnosť usilovala pozdvihnúť domácke spracovanie textilných vlákien na Slovensku a dosiahnuť tak úroveň a techniku vyspelých oblastí, konkrétne Sliezska. Tento plán sa realizoval hlavne privolaním odborníkov, ktorí mali zaučiť domácich tkáčov a pradiarov do nového spôsobu výroby plátna. V roku 1783 sa panstvá na Spiši rozhodli získať kvalitné ľanové semeno zo Švédska a Talianska. Do Levoče ku tkáčovi Wepsovi, ktorý prišiel z okolia Rumburku v Čechách, mali mestá a dediny poslať po štyri dievčence, ktoré sa tam mali šesť týždňov učiť priasť a tkať „na jemný spôsob“ nielen ľan a konope, ale aj vlnu a bavlnu. Po skončení kurzu boli povinné vykonať skúšku a po návrate domov zaučiť ostatných pradiarov a tkáčov. V Brutovciach sa postupne naučili spracovať ľan a vlnu všetky domácnosti. Tieto novoty ovplyvnili výrobu textilu na Spiši do takej miery, že koniec 18. storočia možno oprávnene považovať za medzník domácej výroby plátna v širšie poňatej domácej výrobe s množstvom remeselníckych prvkov. Išlo o výrobu - krosien, bŕd, kolovrátok, trlíc a ďalšie. Vzhľadom na prírodné podmienky, základným materiálom pre spracovanie textilu bol ľan. Okrem ľanu sa tu však spracúvala aj vlna, pretože chov oviec v Brutovciach bol veľmi rozšírený. Splsťovanie vlnenej tkaniny na súkno sa robilo u „foluša“. Na jemné ľanové plátno sa pestovali dva druhy ľanu. Ľan s bielym kvetom rástol pomerne vysoko, dosahoval výšku asi 120 cm, a to sa pochopiteľne odrazilo aj vo výnosnosti. Bol však pomerne tvrdý a tuhý, čo si zasa vyžadovalo namáhavejšie spracovanie a priadza z neho mala špecifické určenie, napríklad vrecia apod. Ľan s bledomodrým kvetom mal výšku v rozmedzí 60 – 80 cm, dosahoval teda iba polovičnú výšku a výnos. Bol oveľa jemnejší a spradená niť z neho bola tuhšia, hladšia – kvalitnejšia. Používala sa hlavne na plátno, z ktorého sa zhotovovala prevažná časť ženského odevu a pre mužov to bola košeľa a spodné prádlo. Plátno bolo charakteristické hladkou niťou, ktorá sa nestrapkala, bolo hladké, po vymangľovaní malo svoj prirodzený lesk, pomerne rýchlo salo vlhkosť a na druhej strane zasa odpudzovalo vodu. Práve tieto vlastnosti sa využívali na výrobu odevov určených priamo na telo, resp. na výrobu letných odevov. Ľanové semeno (ľanovo šeme) sa získavalo z vlastnej produkcie alebo kúpou od priekupníkov. Zaručovala sa tak obmena semena, čo priaznivo vplývalo na úrodnosť. Semeno sa však nepoužívalo iba na siatie, bolo aj výbornou surovinou na lisovanie oleja. Ľanový olej sa spravidla používal na omastenie pôstnych jedál. Aj v ľudovom liečení našiel ľanový olej svoje opodstatnenie. Siatie ľanu do pripravenej pôdy bolo spojené s radom zvyklostí, podobne ako iné poľnohospodárske práce. Do vreca so semenom gazdiná položila bahniatka posvätené na Kvetnú nedeľu, ktoré mali chrániť ľan pred búrkou a krupobitím (žeby hrad ňevibil) a zároveň bahniatka mali zabezpečiť vysokú úrodnosť ľanu. Aj keď väčšina prác okolo ľanu bola ženskou robotou, ľan sial zásadne muž. Semeno nasypal do plachty priviazanej cez ľavé rameno. Rozsieval ho hustejšie ako obilie, aby mal ľan v hustom poraste jemnejšie vlákna Aj tu gazdiná zachádzala okolo už vysiateho semena, aby gazda videl kde ma siať.
Vegetačné obdobie ľanu bolo závisle od počasia a trvalo približne 80 – 100 dní. Ľan sa trhal ručne, pričom sa každá vytrhnutá hrsť (harsc) prekladala krížom jedna cez druhú. Jednu kôpku ľanu tvorilo dvanásť hrstí. Desať kôpok zviazali do snopku žitným povrieslom a ešte v ten deň zviezli domov. V stodole na humno gazda rozložil rafy. Bol to nástroj s dlhými ostrými klinmi usporiadanými do polkruhu. Večer prišli pozvané ženy, obyčajne z rodiny, alebo susedky . Pri jednom ráfe sedeli dve ženy, ktoré striedavo ľan vrážali po hrstiach na kliny, ťahali k sebe a semená postupne vypadávali.
Odsemenený ľan odviezli k močidlám, ktoré sa nachádzali v „Ceplici“ pri jarčekoch po oboch stranách Gecli. Boli to okrúhle jamy, vyložené plochými kameňmi a pospájané „jarečkami“, v ktorých voda pretekala z jedného močidla do druhého. Močenie ľanu bolo nevyhnutné, aby zmäkla drevitá hmota, ktorá obaľovala vlastné vlákna. Celý proces močenia ľanu trval týždeň až desať dní, pričom sa ľan musel pravidelne prekladať. Vymočený ľan sa vybral z močidla, musel sa dobre vypláchnuť a previesť na strnisko, kde sa spodná časť kôpky vejárovito roztiahla. Tomu sa hovorilo, „že ľen še vyštuchal“. Tam sa ľan prírodným spôsobom sušil spravidla 2 – 3 týždne, čo záviselo od počasia. Vysušený ľan pozbierali a zviezli do stodoly. Ďalšie spracovanie ľanu sa vykonávalo v stodole alebo na dvore, podľa počasia. Ľan sa dal ešte poriadne vysušiť v kuchyni na peci alebo v pekarníku. Najskôr ľan otĺkali na drevenom kláte tĺčkom (tlučok). Tlčením sa uvoľnili vlákna a zároveň sa roztrapkali. Keď bol ľan dobre vytlčený, nasledovalo trepanie. Pri práci používali trlicu (cerlicu). Bola to práca veľmi prašná a pod trlicou sa zhromažďovali „pazdzere“, ktoré sa využili na podstielku. Aby sa ľanové vlákna mohli spriadať, vytrepaný ľan bolo potrebné česať. Na to používali nástroj „ščece“. Podobal sa rafu, avšak klince na ňom boli hustejšie a zoradené hrebeňovito do štvorca, alebo obdĺžnika. Pri práci sa používali redšie i hustejšie ščece. Vyčesaný ľan sa viazal do vencov, pričom do jedného venca dávali dva tucty hrstí.
Pri týchto prácach sa využívala susedská výpomoc, iba zriedka vykonávali jednotlivé úkony ženy samy. Spravidla sa spojili najmenej dve, čím šla práca nielen rýchlejšie, ale aj veselšie. Vykonanú prácu si ženy navzájom odplácali, t. j. bez nároku na inú odmenu. Pri trepaní sa k ženám pripájali aj dievky. Neraz sa stalo, že prišla skupina dievčat – rovesníčok (cala hromada), ktoré pracovali až do zotmenia a vtedy, ako to už bývalo zvykom aj pri iných prácach, pridružili sa aj mládenci. Spolu sa veselo zabávali, žartovali, ba i tancovali.
Vyčesaný ľan bolo treba spriasť do nití, čo bola najzdĺhavejšia práca. V Brutovciach sa začínala na sviatok Všetkých svätých a Dušičiek. Dievky, spravidla staršie a mladšie si našli tzv. „kúdeľnú chižu“, kde od pondelka do piatku chodili na priadky. Ako kúdeľnú chyžu obyčajne našli obydlie staršej ženy – vdovy alebo bezdetných manželov. Za používanie izby prinášali dievky drevo na kúrenie a petrolej na svietenie. Bolo tu veľmi veselo, lebo okolo dvadsiatej prvej hodiny prišli za nimi mládenci s harmonikou. Posadali ku svojim dievkam (frajerkám). Spoločne si zaspievali, zatancovali a aj zahrali rôzne hry. Jednou z nich bolo vaľkanie. Od domácej pani si vyžiadali valček na cesto. Dievku položili po ležiačky na lavicu. Jeden mládenec ju držal za ruky pri hlave a druhý ju prisadol cez nohy a váľkom ju vaľkal po bruchu. Keď válek, nepodskakoval bolo všetko v poriadku. Niekedy sa stalo, že kúdeľ začala horieť a vtedy ju bolo potrebné rýchlo odniesť von a zahasiť v snehu, pritom sa pohrali so snehom. Potom pokračovali v práci, ktorá sa končila desiatou hodinou, ktorú odtrúbil vartáš. Každý mládenec odviedol svoje dievča k svojmu domu. Tu sa obyčajne dosť dlho lúčili, kým matka nezavolala dcéru s upozornením, že prechladne. Ak to bola vážna známosť, tak sa dostali aj do vnútra k teplej peci. Gazdinky tiež chodili večer na priadky. Susedky si vytvorili skupinu asi 10 žien a striedali sa „na porad“ každý deň v inom dome. Malo to veľký význam. Kúrilo sa v jednej izbe a hlavne šetrilo sa petrolejom na svietenie. Predná izba sa upravila tak, že ženy sedeli po všetkých stranách izby na laviciach. S „kudzelou“ chodili obyčajne aj manželia a spolu s nimi aj deti, ktoré nemali pri kom ostať doma. Muži si posadali ku peci a deti sa hrali v strede miestnosti pod lampou. Počas dlhého večera ženy a muži rozprávali rôzne zážitky a príhody. V našej skupine boli aj dve rodiny Feckových od „Hupkáča“. Ujko Ladislav bol vážený občan. Bol vojakom v prvej svetovej vojne. Dostal sa do ruského zajatia a ako československý legionár prešiel celé Rusko. Spolu s generálom Štefánikom sa cez Vladivostok konečne dostal domov. Bol dobrý harmonikár. Harmoniku vždy nosil do kudeľnej chyži. S jeho doprovodom si všetci spoločne zaspievali a pri určitých udalostiach aj zatancovali. Podelil sa aj so svojimi vojenskými zážitkami. Priadky tiež končili odtrúbením desiatej hodiny. Na spriadanie ľanu sa používala „kudzel a vreceno“. Kúdeľ sa skladala z dvoch časti: z tyče (kudzeľa), ktorá mohla byť okrúhla alebo viacuhlová, spravidla bohato vyrezávaná vruborezom geometrických tvarov, najmä v spodnej časti a bola kolmo zasunutá do doštičky sploštenej od stredu ku krajom (podritka). Na ňu si priadka sadla, čím zabezpečila kúdeli stabilitu. Na hornú časť sa upevnil „povojkom“ ľan a na spodnej časti sa sedelo. Vretienko bolo 30 – 40 cm dlhé, kužeľovito zúžené na oboch stranách, pričom v spodnej tretine malo drevený zotrvačník (kotúľka). Za jeden večer každá žena napriadla najmenej jedno vreteno.
Aby ženy presne vedeli koľko napriadli, každé ráno nite z vretien zmotávali na „motovidlo“. Pri motaní museli jednotlivé závity na motovidle počítať a dávať pritom veľký pozor, aby sa nepomýlili. Vytvárali pásmo, ktoré muselo mať presný počet nití, inak by sa to vypomstilo pri snovaní. Do jedného pásma potrebných bolo 60 nití, čo spravidla predstavovalo štyri plné vretená. Každé pásmo sa zviazalo šnúrkou. Zmotaná priadza sa z motovidla opatrne zložila, preložila na polovicu, zviazala a odložila. Brutovce nemajú svoj potok, len pramene a preto s ďalšou úpravou museli čakať na topiaci sa sneh. Aby boli nite belšie a jemnejšie, zmotky priadze bielili vyváraním v drevenom luhu, ktorý si zhotovovali sami obarením dreveného popola. Ak už bola priadza dobre vyvarená, išli ju vypláchať (viplokať) do tečúcej vody, ktorá pritekala smerom od cintorína. Po dôkladnom
vyplakaní priadzu povešali na žrde po strechou za slnečného a mrazivého počasia, kde sa nite zároveň aj bielili. Podľa potreby priadzu aj farbili obyčajne na modro. Vyvarená a suchá priadza sa už mohla pripraviť na osnovu. Priadza sa natiahla na „šmertku“ a pomocou „špuľára“ sa niť prevíjala na „špuľky“. Na prípravu vlastnej osnovy bolo treba najmenej dvanásť plných špuliek. Pri navíjaní osnovy sa špuľky vložili do držiaka, kde bolo v dvoch radoch umiestnených šesť špuliek na kovových oskách. Zo špuliek sa odvíjali nite, ktoré namotávali na „snovadlo“. Zároveň sa nite rozdelili na párne a nepárne a určila sa dĺžka osnovy. Nite zo špuliek sa pretiahli cez „premjačko“ či „piescik“ s dvanástimi dierkami. Do osnovy bol potrebný rôzny počet nití, čo bolo určené dĺžkou „brda“. Keď sa snovanie ukončilo, osnova sa opatrne odoberala a vytvoril sa „kľuč“. Spravidla tam, kde sa celý deň kúrilo, gazda postavil „krosna“. Začiatok osnovy sa rozložil na drevený prút, ktorý sa založil do „návoja“. Jednotlivé pramene osnovy poukladali do „rejtky“, pomocou ktorej určovali šírku navinutej osnovy na návoji. Navíjanie osnovy nebolo vôbec jednoduché. Pri tejto práci bolo potrebných viac osôb. Jedna žena riadila rejtku, druhá pridržiavala osnovu a dve otáčali návoj. Po natočení osnovy na návoj museli jednotlivé nite striedavo pretiahnuť cez horné a dolné „ničelnice“ a potom nožíkom sa nite pozorne pretiahli do príslušnej medzery v brde. Nite sa upevnili na predný návoj, všetko sa poriadne natiahlo a mohlo sa začať tkať. Pomocou špulára na malú cievku sa navinuli nite, ktorá sa vsunula do „člnoka“, a do otvorenej osnovy sa zasúval z jednej strany na druhu a úderom brda na útkovú niť, vznikalo plátno potrebnej hustoty. Na povrchu vznikajúceho plátna sa rozopol „rospínač“, zabezpečujúci šírku plátna. Utkané ľanové plátno bolo treba upraviť – bieliť. Celé kusy plátna sa vystrelo na trávu, alebo na vyvýšenú drevenú konštrukciu. Polievaním a sušením na slnku bolo plátno čoraz belšie. Po vybielení sa plátno mohlo ďalej upravovať – mangľovaním alebo farbením.
Okrem plátna sa tkal „treľich“ keprovou väzbou, ktorý sa používal na šitie nohavíc pracovných a sviatočných – „šnurkované nohavice“. Ďalej sa tkali ručníky na utieranie a špeciálne svadobné. Neskoršie sa používala kupovaná priadza – „pamut“. Ešte aj v päťdesiatych rokoch sa v Brutovciach tkalo súkno z ovčej vlny, ktoré sa upravilo na „postav“. Šili sa z neho „chološne a hune“. Jedným z posledných krajčírov chološní bol Ján Komara od Tomáška a jeho syn Filip, ktorý pri práci využíval už aj šijací stroj. Krosna sa využívajú na výrobu domácich kobercov ešte aj v dnešnom období.
Určitú časť spracovania ľanu sme inštalovali pri oslavách 740. výročia najstaršej písomnej zmienky o Brutovciach, aby sme mohli ukázať súčasnej generácii ťažkú prácu ich starých rodičov. Verím, že sa nám toto podujatie a sprievodné akcie podarí zdokumentovať aj pre budúce generácie. Záverom chcem s vďačnosťou spomenúť môjho priateľa, nebohého Juraja Palgutu z Hranovnice – učiteľa a vynikajúceho maliara, ktorý mi ešte počas svojho života podaroval
obrázky o spracovaní ľanu s tým, že ich využijem, keď budem písať o svojich Brutovciach. Daný sľub som splnil. Mgr. Fabián Gordiak
