SPOLOČNE ZA BEZPEČNOSŤ Úvod k NATO

SPOLOČNE ZA BEZPEČNOSŤ Úvod k NATO


P04 | Úvod P06 | Reakcie na zmenu P14 | Hlavný aktér v krízových situáciách P22 | Rozšírené partnerstvo P28 | Pokračovanie v politike otvorených dverí P30 | Nové schopnosti proti novým hrozbám P32 | Dynamizmus NATO P35 | Budúcnosť


Severoatlantická aliancia V priebehu viac než pol storočia sa Severoatlantická aliancia i celý svet vyvinuli takým spôsobom, ktorý zakladatelia NATO nemohli vôbec predvídať. Rýchlosť transformácie NATO stúpa zároveň s pokračujúcim vývojom strategického prostredia. Aliancia je v porovnaní s minulosťou konfrontovaná s rozsiahlym spektrom bezpečnostných úloh a musí chrániť obyvateľstvo nie len svojich členských štátov, ale zároveň aj iných krajín. Hrozby ako proliferácia zbraní hromadného ničenia a terorizmus nemajú hranice a preto NATO musí byť schopné rozmiestniť a udržiavať svoje ozbrojené sily aj vo veľmi vzdialených krajinách, ako napríklad Afganistan. Spojenci súčasne zdokonaľujú nevyhnutné prostriedky a schopnosti, aby boli pripravení reagovať na nové poslania a zároveň sa podieľajú na medzinárodnom úsilí o riešenie mnohých bezpečnostných problémov. Aj keď sa povaha hrozieb, ktorým sú členské štáty vystavené a spôsoby, ktorými im NATO čelí, zmenili, základným princípom spolupráce vo vnútri Aliancie zostáva Severoatlantická zmluva. Zásada kolektívnej ochrany je hlavným pilierom tejto zakladajúcej zmluvy. Táto zostáva jedinečným a trvalým princípom zaväzujúcim spojenecké štáty k vzájomnej ochrane. NATO zaisťuje politicko-vojenskú štruktúru vedenia bezpečnostnej stratégie, ktoré koordinuje európske a severoamerické záujmy a je orientované na upevňovanie bezpečnosti na základe vzájomného porozumenia a spolupráce v prospech budúcich generácií.

P04 | Úvod

V tejto publikácii uvedené odkazy na Bývalú juhoslovanskú republiku Macedóniu sú označené hviezdičkou (*) s anotáciou: „Turecko uznáva Republiku Macedóniu pod jej ústavným názvom.”

Úvod | P05

P06 | Reakcie na zmenu

1961 Výstavba Berlínskeho múru

1949 Podpis Severoatlantickej zmluvy, dňa 4. apríla

Reakcie na zmenu

Vznik Aliancie V roku 1949, kedy ideologický konflikt medzi Východom a Západom začal silnieť, 12 štátov z oboch strán Atlantiku založilo Organizáciu Severoatlantickej zmluvy. Hlavným cieľom bolo vytvorenie koalície vzájomnej pomoci ako odpoveď na nebezpečenstvo zo strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa snažil rozširovať svoj vplyv zo štátov východnej Európy na ostatné časti tohto kontinentu.

V tej dobe sa spustošená Európa ešte zotavovala z hrôz druhej svetovej vojny. V rokoch 1947 - 1952, americký Marshallov plán poskytol finančné prostriedky k stabilizácii ekonomickej situácie štátov západnej Európy. Rešpektovaním zásady kolektívnej ochrany, NATO doplnilo tento proces udržovaním bezpečného prostredia nevyhnutného pre rozvoj demokracie a rast ekonomiky. Podľa slov vtedajšieho prezidenta USA, Harry S.Trumana, Marshallov plán a NATO boli „dve polovice rovnakého orechu”.

„Vďaka Aliancii, západná Európa a Severná Amerika dosiahli bezprecedentnú úroveň stability” Na začiatku päťdesiatych rokov, medzinárodná situácia vyvrcholila vypuknutím vojny v Kórei, ktorá potvrdila obavy Západu z expanzívnych zámerov Sovietskeho zväzu. Členské štáty preto zosilnili úsilie o zdokonalenie vojenských a civilných štruktúr potrebných k plneniu záväzkov spojenej ochrany. Prítomnosť severoamerických ozbrojených síl na európskom území, na žiadosť západoeurópskych vlád, pomohla odradiť Sovietsky zväz od agresie. Okrem toho, časom k Aliancii pristúpili ďalšie štáty. Vďaka Aliancii, západná Európa a Severná Amerika dosiahli bezprecedentnú úroveň stability, ktorá položila základy európskej ekonomickej spolupráce a integrácie. Na počiatku deväťdesiatych rokov, po ukončení studenej vojny, sa Aliancia aktívne podieľala na prekonaní antagonizmu starej Európy, rozdelenej na Východ a Západ, nadviazaním priateľských vzťahov s niekdajšími nepriateľmi a kooperatívnym prístupom k otázkam bezpečnosti.

Reakcie na zmenu | P07

1989 Pád Berlínskeho múru

Koniec studenej vojny V priebehu studenej vojny boli úlohy a účel NATO jasne definované sovietskym nebezpečenstvom. Na počiatku deväťdesiatych rokov bol Varšavský pakt zrušený a Sovietsky zväz sa rozpadol. Po rozplynutí tradičných nepriateľov sa niektorí politickí pozorovatelia nazdávali, že nutnosť existencie NATO taktiež pominula a že budúce náklady na ochranu a vojenské investície budú radikálne znížené.


Mnoho členských krajín NATO začalo redukovať ochranné výdaje, niektoré dokonca až o 25 %. V každom prípade sa čoskoro ukázalo, že aj keď koniec studenej vojny odstránil nebezpečenstvo vojenskej invázie, labilita niektorých častí Európy začala narastať. Mnohé regionálne konflikty, často podporované etnickým napätím, vypukli v bývalej Juhoslávii a v niektorých častiach bývalého Sovietskeho zväzu a hrozili šírením sa.

„v záujme zachovania mieru a stability v Európe a prevencie pred eskaláciou regionálnych ohniviek napätia”

1995 Nasadenie NATO v prvej operácii riadenia krízovej situácie

© MOD UK

Bolo potrebné vypracovať nové formy politickej a vojenskej spolupráce v záujme zachovania mieru a stability v Európe a prevencie pred eskaláciou regionálnych ohniviek napätia. NATO sa rozhodlo pre inštitucionalizáciu vzťahov s bývalými nepriateľmi a vytvorilo nový mechanizmus spolupráce. Aliancia taktiež podnikla významné interné reformy s cieľom adaptácie vojenských štruktúr a schopností na nové úlohy, ako napr. riadenie krízových situácií, operácie na udržanie mieru, operácie na podporu mieru. Okrem toho NATO musí zabezpečovať schopnosť plniť svoju základnú ochrannú úlohu. K plneniu všetkých týchto bezpečnostných úloh zostáva NATO nie len pevne stmelenou Alianciou so zodpovednosťou za kolektívnu obranu, ale taktiež centrom partnerstva národov rozdielnych kultúr spolupracujúcich na rozsiahlom poli bezpečnosti.


2001 Rozsiahle teroristické útoky na New York a Washington D.C.

9/11 NATO aplikuje po prvýkrát v svojej histórii článok 5 Severoatlantickej zmluvy

11. september 2001 Strategický koncept, schválený summitom NATO vo Washingtone v roku 1999, charakterizuje budúce hrozby ako „mnohosmerné a často ťažko predvídateľné” a venuje mimoriadnu pozornosť hrozbám zo strany proliferácie zbraní hromadného ničenia a ich nosičov. Koncept taktiež uvádza, že bezpečnostné záujmy Aliancie môžu byť zasiahnuté inými hrozbami rôzneho druhu, ako sú teroristické akcie, sabotáže, organizovaný zločin alebo narušenie pravidelného zásobovania obyvateľstva životne dôležitými zdrojmi. Nasledujúce udalosti potvrdili prezieravosť spojencov. Dňa 11. septembra 2001 teroristi použili civilné lietadlá ako zbrane hromadného ničenia proti USA. Otrasná brutalita útokov a použité prostriedky demonštrovali mieru zraniteľnosti demokratických spoločenských zriadení a novú formu asymetrického boja. Nasledujúci deň po útoku spojenci bez otáľania aplikovali ustanovenia článku 5 Severoatlantickej zmluvy týkajúce sa kolektívnej ochrany. Týmto prejavom solidarity potvrdili, že útok na jednu alebo niekoľko spojeneckých krajín je považovaný za útok na všetky členské štáty Aliancie.


Článok 5 Severoatlantickej zmluvy Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým zmluvným stranám v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým zmluvným stranám a že v prípade takého útoku, všetky zmluvné strany, v súlade s právom na individuálnu alebo kolektívnu ochranu v zmysle ustanovení článku 51 Charty Organizácie spojených národov budú okamžite pomáhať napadnutej strane alebo napadnutým stranám, individuálne alebo spoločne s ostatnými zmluvnými stranami, primeranou akciou považovanou za nevyhnutú, vrátane použitia ozbrojených síl za účelom obnovenia a

udržania bezpečnosti v oblasti Severného Atlantiku. Každý podobný ozbrojený útok a všetky prevedené ochranné opatrenia v jeho dôsledku budú ihneď hlásené Rade bezpečnosti OSN. Tieto opatrenia budú v platnosti do doby, kedy Rada bezpečnosti OSN sama prijme náležité opatrenia pre obnovenie a udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Aliancia nasledovne prijala opatrenie na podporu USA. Počiatkom októbra boli vo východnej časti Stredozemného mora nasadené plavidlá za účelom kontroly lodí podozrivých z teroristickej činnosti. Tieto akcie pokračujú aj v súčasnej dobe pod názvom operácia „Aktívne úsilie” a zahrňuje celé Stredozemné more. Medzi prijaté opatrenia taktiež patrí individuálne nasadenie spojencov v Afganistane v rámci podpory operácie vedenej USA proti teroristickej skupine al Qaida, ktorá nesie zodpovednosť za útoky 11. septembra a proti Talibanu, režimu poskytujúcemu týmto teroristom úkryt. Od augusta roku 2003 Aliancia vedie v tejto krajine mierovú misiu pod názvom Medzinárodné pomocné bezpečnostné sily (ISAF). Útoky 11. septembra boli nasledované inými teroristickými akciami na území spojencov Aliancie, menej tragickými čo do rozsahu, ale vo svojej podstate rovnako zlovoľnými. Tieto akcie a iné incidenty potvrdili predstaviteľom NATO význam mnohých dlhodobých opatrení.


„Prispievať k rozvoju komplexných politických, ekonomických a vojenských riešení” Po prvé, v 21. storočí bude transatlantické spoločenstvo v skutočnosti stúpajúcou mierou konfrontované s asymetrickými akciami, ktoré budú podporované subštátnymi skupinami skôr než súkromnými nadnárodnými armádami. Spojenecké ozbrojené sily sa musia preto stať operatívnejšími, mobilnejšími a efektívnejšími.

v Európe. Jedine takýto prístup môže vyriešiť ekonomické, politické a ideologické príčiny konfliktu. S týmito faktormi na vedomí začali vedúci predstavitelia NATO s prehodnotením činnosti Aliancie a pracovných postupov. Výsledkom bola séria programov a iniciatív, ktoré zahŕňajú:

Po druhé, nové hrozby môžu pochádzať z oblastí za euroatlantickým územím. Z toho dôvodu sa NATO musí stať Alianciou celosvetového partnerstva, ktorá vezme na vedomie, že nebezpečenstvu sa musí čeliť tam, kde je jeho pôvod. Po tretie, NATO nemôže samo čeliť tomuto nebezpečenstvu. Transatlantická Aliancia musí prispievať k rozvoju komplexných politických, ekonomických a vojenských riešení, a to na základe spolupráce s nevládnymi a medzinárodnými organizáciami, ako sú Organizácia spojených národov, Európska únia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu

zriadenie Síl rýchlej reakcie NATO - flexibilný, schopný rýchleho nasadenia, vzájomne interoperabilitný a udržateľný útvar so špičkovou technikou, zložený z pozemných, námorných a leteckých jednotiek;

zdokonalené schopností v kľúčových oblastiach moderných vojenských operácií, ako sú strategická preprava a vzdušné a pozemné pozorovanie a snímanie priestoru;

racionalizovaná vojenská veliteľská štruktúra;

prijatie Súhrnnej politickej smernice určenej k vytvoreniu rámca strategických priorít Aliancie na nasledujúcich desať až pätnásť rokov;

rozšírenie operácií v Afganistane na celú krajinu, ako aj pomoc v podobe výcviku bezpečnostných síl a rekonštrukčných prác;

podpora irackej vlády zaisťovaním výcviku a odbornej prípravy bezpečnostných síl, ako aj podpora Africkej únii a zavedenie aktivít zameraných na boj proti pirátstvu.

nadviazanie inštitucionálnych vzťahov so štátmi Blízkeho východu v rámci Istanbulskej kooperačnej iniciatívy;


NATO súbežné pokračuje v euroatlantickej integrácii ďalšími výzvami k členstvu v Aliancii a v partnerských programoch, čím rozširuje bezpečnostné prostredie na mnoho krajín.


Prieskumný letún NATO, vybavený výstražným a riadiacim systémom AWACS zaisťuje ochranu vzdušného priestoru v dobe mimoriadne významných udalostí a v priebehu krízových situácií.

© Boeing

© MOD Canada

2003 NATO preberá vedenie útvarov ISAF v Afganistane

Hlavný aktér v krízových situáciách

P14 | Hlavný aktér v krízových situáciách

Afganistan Bezprostredným dôsledkom útokov 11. septembra bola protiteroristická operácia „Trvalá sloboda” vedená USA v Afganistanu, ktorá zbavila krajinu represívneho režimu Talibanu. Vznikol však vážny problém, pretože afganské bezpečnostné sily neboli schopné sami stabilizovať situáciu. Preto bola v decembri 2001 zvolaná konferencia do Bonnu, ktorej závery požadovali od OSN schválenie kontingentu ozbrojených síl za účelom zriadenia a výcviku nových afganských bezpečnostných síl. Uznesenie Rady bezpečnosti č.1386 z 20. decembra 2001 stanovuje vytvorenie Medzinárodných pomocných bezpečnostných síl (ISAF) a ich rozmiestenie v Kábule a okolí. Predstavitelia ISAF a dočasných afganských orgánov – predchodcov národnej vlády Afganistanu – dohodli v januári roku 2002 ustanovenie Vojensko-technickej dohody, ktorá stanovila úlohy ISAF.

Pôvodne neboli útvary ISAF pod vedením ani NATO, ani OSN, ale dobrovoľným koaličným armádnym zborom pod záštitou Rady bezpečnosti OSN. Vo vedení sa dobrovoľne striedali v šesťmesačných rotáciách rôzne štáty (Veľká Británia, Turecko, Nemecko a Holandsko). Tejto misii sa darilo veľmi dobre, avšak jej práca bola brzdená nedostatkom záväznosti kontingentov. V auguste roku 2003 preto prevzala Aliancia jej strategické velenie, riadenie a koordináciu a v Kábule bolo zriadené stále veliteľstvo ISAF.

„ISAF úzko spolupracuje s vládnymi orgánmi Afganistanu” Mandát ISAF bol obmedzený iba na hlavné mesto Kábul a okolité oblasti, ale časom bol postupne rozšírený na celý Afganistan: najskôr na sever, potom na západ, nasledovne na juh a nakoniec na východ krajiny – na najnebezpečnejšiu a najlabilnejšiu časť tejto zeme. Hlavnou úlohou ISAF je podpora afganskej vlády pri šírení jej právomoci v štáte a zabezpečovaní bezpečného prostredia. Za týmto účelom asistujú pri odbornej príprave a výcviku bezpečnostných síl – príslušníkov armády a polície – Afganistanu, identifikujú objekty civilných infraštruktúr nutné rekonštruovať, pomáhajú vládnym orgánom pri odzbrojovaní ozbrojených skupín a v boji proti obchodníkom s drogami, a v neposlednej rade podporujú humanitárne akcie. ISAF sa taktiež snaží o zvýšenie úrovne vzájomného pôsobenia medzi civilnými a vojenskými zložkami a o viac systematický prístup k spolupráci v teréne. Príklad: niektoré provinčné rekonštrukčné tímy - malé skupiny civilistov a armádnych príslušníkov pod vedením ISAF - pracujú v celej zemi na realizácii rôznych projektov, ako sú výstavby škôl, ústavov pre opustené deti, rekonštrukciách vozoviek,

dezaktivacia zbraní, odmínovanie, atď. ISAF úzko spolupracuje s vládnymi orgánmi Afganistanu. V priebehu decembra roku 2003 a januára roku 2004 napríklad asistovali afganskej vláde pri zaisťovaní bezpečnosti zasadania národnej rady Loya Jirga, ktorá schvaľovala novú afganskú ústavu. V septembri roku 2006, predstavitelia NATO a Afganistanu vydali prehlásenie „Rámec trvalej spolupráce v partnerstve”, ktoré je zamerané na presadzovanie reforiem národnej ochrany, budovanie inštitúcií národnej ochrany a vzájomnú operačnú súčinnosť medzi afganskou národnou armádou a členskými štátmi NATO. Okrem toho, vysoký civilný zástupca NATO tu vyslovil politické a vojenské ciele Aliancie v rámci priamej spolupráce s afganskou vládou a medzinárodnými organizáciami a pri udržovaní dobrých vzťahov so susednými štátmi.

Hlavný aktér v krízových situáciách | P15

Balkán V dôsledku rozpadu Juhoslávie, ozbrojené sily NATO intervenovali v roku 1995 v Bosne a Hercegovine, aby odvrátili hroziaci konflikt; rovnako ako v roku 1999 v Kosove a v roku 2001 v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónii (*). V Bosne a Hercegovine viedli spojenci NATO letecké operácie proti silám Bosenských Srbov v auguste a septembri roku 1995. Táto intervencia zmenila pomer síl medzi bojujúcimi stranami na zemi a donútila Bosenských Srbov k uzavretiu mieru, ktorý bol podpísaný v Daytone v štáte Ohio. Mierové jednotky NATO vstúpili do Bosny a Hercegoviny v decembri roku 1995 pod názvom Medzinárodné implementačné sily (IFOR). Jednotky IFOR nasledovali jednotky Stabilizačných síl (SFOR), ktoré po desiatich rokoch, v decembri roku 2005, ukončili s úspechom svoje poslanie. Mandát mierových síl prevzali útvary Európskej únie. P16 | Hlavný aktér v krízových situáciách

© Ministère de la Défense de la Belgique

NATO viedlo po dobu desiatich rokov operáciu na udržaní mieru v Bosne a Hercegovine

„v záujme vybudovania stabilného prostredia pre budúci rozvoj Kosova”

Vojenská intervencia NATO v Kosove nasledovala po viac než jednom roku zvyšujúceho sa násilia v tomto regióne a opakovanom porušovaní uznesení Rady bezpečnosti OSN vyzývajúcich k ukončeniu represie voči kosovskému obyvateľstvu albánskeho pôvodu zo strany juhoslovanských armádnych a policajných orgánov. V marci roku 1999, Aliancia rozhodla zahájiť leteckú operáciu proti vojenským a polovojenským štruktúram juhoslovanskej vlády, zodpovednej za toto násilie. Tohto rozhodnutia bolo dosiahnuté až po vyčerpaní všetkých alternatív a po neúspešných jednaniach s neústupnými belehradskými orgánmi. Letecká operácia trvala celkom 78 dní a učinila koniec všetkým vojenským operáciám zo strany na konfliktu zúčastnených strán a mala za následok odchod juhoslovanskej armády, polície a polovojenských milícií z Kosova, dohodu o prítomnosti medzinárodných ozbrojených síl v Kosove, dohodu o bezpodmienečnom a bezpečnom návrate utečencov a vysídlených osôb a uistenie o ochote všetkých zúčastnených strán angažovať sa v prospech politickej dohody o Kosove. Mandát Kosovských mierových síl (KFOR) pod vedením NATO bol založený na Vojenskotechnickej dohode podpísanej predstaviteľmi NATO a zástupcami velenia juhoslovenskej armády a na Uznesení č.1244 Rady bezpečnosti OSN z

júna roku 1999. Útvary KFOR boli poverené zabraňovaním obnovených prejavov nepriateľstva, vytváraním bezpečného prostredia a demilitarizáciou Kosovskej oslobodeneckej armády. Okrem toho, v záujme vybudovania stabilného prostredia pre budúci rozvoj Kosova, mierové sily pomáhajú medzinárodným humanitárnym akciám a spolupracujú s medzinárodnými civilnými organizáciami a s Dočasnou misiou OSN v Kosove (UNMIK). V dôsledku prehlásenia nezávislosti Kosova dňa 17. februára 2008, predstavitelia NATO znovu potvrdili, že na základe Uznesenia Rady bezpečnosti OSN č.1244, jednotky KFOR zostanú naďalej v Kosove, a síce dovtedy kým tento orgán nerozhodne inak. Toto stanovisko bolo predstaviteľmi Aliancie zdôraznené v priebehu summitu v Štrasburgu/Kehli v apríli 2009. Aliancia sa taktiež rozhodla, že bude plne podporovať vytvorenie multietnických bezpečnostných síl v Kosove. Ocenila aj rozšírenie policajnej a súdnej misie pod vedením Európskej únie v Kosove (EULEX) a progres pri implementácii existujúcich záväzkov v oblasti noriem, predovšetkým tých, ktoré sa týkajú právneho princípu, ochrany etnických menšín a historických a náboženských miest, ako aj boja proti kriminalite a korupcii.


„V záujme upevnenia stability na západnom Balkáne sa NATO snaží o integráciu tamojších štátov do euroatlantických štruktúr”

V auguste roku 2001, prezident Bývalej juhoslovanskej republiky Macedónie (*) požiadal NATO o pomoc pri odzbrojovaní etnických skupín Albáncov, ktoré by mohli prípadne destabilizovať túto krajinu. Predstavitelia Aliancie súhlasili, avšak za podmienky, že Macedónska vláda obnoví určité práva národnostných menšín. Zástupcovia albánskej komunity a vládnych orgánov dosiahli politickej dohody, ktorá bola sprostredkovaná zvláštnymi vyslancami rôznych medzinárodných organizácií, zvlášť NATO a USA. Táto dohoda otvorila cestu do Macedónie pre 3 500 príslušníkov ozbrojených síl NATO k 30-dennej misii v rámci dobrovoľného odzbrojenia etnických skupín Albáncov. Na žiadosť vlády v Skopje, útvary NATO zostali v krajine až do konce marca roku 2003 za účelom poskytnutia ochrany dozorným orgánom Európskej únie a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe v dobe, kedy túto misiu prevzala Európske únia. Tieto akcie odvrátili civilný konflikt a pripravili podmienky pre zmier a rekonštrukciu Macedónie. Útvary KFOR sú v súčasnej dobe jedinou rozsiahle nasadenou spojeneckou ozbrojenou silou na Balkáne; NATO navyše udržuje svoje veliteľstvo v Sarajeve a v Skopje, a síce v rámci asistencie hostiteľským krajinám pri reformách štruktúr.

P18 | Hlavný aktér v krízových situáciách

V záujme upevnenia stability na západnom Balkáne sa NATO snaží o integráciu tamojších štátov do euroatlantických štruktúr. Albánsko a Chorvátsko vstúpili do NATO 1. apríla 2009; Bývalá juhoslovanská republika Macedónia (*) je kandidátom členstva a Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Srbsko sa stali dňa 14. decembra 2006 partnerskými štátmi Aliancie.

Stredozemie Operácia „Aktívne úsilie”, zahájená v dôsledku teroristických akcií 11. septembra 2001, je námornou hliadkovou operáciou vedenou námornými silami NATO za účelom odhaľovania, odradzovania a ochrany protiteroristickej činnosti v Stredozemí. Plavidlá NATO boli rozmiestené a začali hliadkovať vo východnej časti Stredozemného mora už 6. októbra 2001. Vzhľadom k úspechu tejto operácie bolo hliadkovanie rozšírené začiatkom roku 2003 až k Gibraltárskemu prielivu a po roku, v marci 2004, na celé Stredozemné more. Aj keď je operácia obmedzená na teroristickú činnosť, je prospešná pre celkovú bezpečnosť Stredozemného mora aj čo sa týka obchodu a ekonomických aktivít.

Adenský záliv Hrozí, že narastajúce pirátstvo v Adenskom zálive a v okolí Afrického rohu, podcení medzinárodné humanitárne úsilie v Afrike a navyše naruší dôležité komunikačné a ekonomické námorné spojenia v regióne. NATO aktívne pomáha prostredníctvom operácií zameraných na boj proti pirátstvu: operácia Allied Provider (2008), Allied Protector (2009), a operácia Operation Ocean Shield (plánuje sa) s cieľom zvýšiť bezpečnosť v regióne. Uvažuje o možnej dlhodobej akcii zameranej na boj proti pirátstvu, ktorá bude dopĺňať príslušné rezolúcie bezpečnostnej rady OSN a akcie iných aktérov zamerané na boj proti pirátstvu, vrátane Európskej únie.


Pomoc Iraku NATO má vitálne strategický záujem na stabilizácii situácie v Iraku a prostredníctvom Výcvikovej misie NATO-Irak (NTM-I) podporuje irackú vládu od roku 2004. Predstavitelia NATO a Iraku sa taktiež uzniesli na pokračovaní v dlhodobej spolupráci a túto dohodu formalizovali schválením návrhu štruktúrovaného rámca spolupráce. NATO pomáha krajine zaistiť jej vlastnú bezpečnosť výcvikom irackých armádnych príslušníkov, na domácej pôde alebo v zahraničí; podporuje rozvoj bezpečnostných orgánov; koordinuje dodávky rôznych zariadení darovaných jednotlivými členskými štátmi NATO a asistuje irackým inštitúciám pri armádnych reformách.

© EU

Spolupráca s Irakom prebieha jednak v zmysle Uznesenia č.1546 Rady bezpečnosti OSN, ktoré vyzýva medzinárodné a regionálne organizácie k pomoci pri zaisťovaní bezpečnosti irackého obyvateľstva a stability ich krajiny, jednak v súlade s nasledujúcimi žiadosťami irackej vlády.

Utečenci z Darfúru

Podpora Africkej únie Cieľom prvých misií NATO na africkom kontinente bola podpora misie Africkej únie v Sudáne (AMIS). Obyvatelia sudánskej provincie Darfúr sú od roku 2003 obeťami brutálnej občianskej vojny. Tento konflikt vyvolal humanitárnu krízu, ktorá zapríčinila smrť desiatky tisícov osôb a vysídlenie miliónov obyvateľov. Na žiadosť Africkej únie (AU) zahájilo NATO v júli 2005 aktívnu podporu AMIS, ktorá trvala do jej ukončenia dňa 31. decembra 2007. V januári 2008 sa táto misia stala zmiešanou misiou OSN-AU; NATO vyjadrilo svoju pripravenosť čo sa týka dodatočnej žiadosti o podporu. V júni roku 2007, NATO schválilo žiadosť Africkej únie o zaistenie strategickej leteckej dopravy svojich jednotiek k výkonu Misie Africkej únie v Somálsku (AMISOM). Tento štát bol od roku 1991 bez vlády a dlhé roky trpel ozbrojenými zrážkami medzi bandami miestnych náčelníkov, hladomorom a rôznymi chorobami. NATO taktiež poskytlo Africkej únii podporu v oblasti odbornej prípravy pre dlhodobé mierové operácie AU, zvlášť Africkým pohotovostným silám, taktiež na žiadosť AU. V záujme zabezpečenia maximálnej synergie a efektívnosti je asistencia NATO vyrovnaná a úzko koordinovaná s ostatnými medzinárodnými organizáciami - zvlášť s Organizáciou spojených národov a s Európskou úniou - a s bilaterálnymi partnermi. P20 | Hlavný aktér v krízových situáciách

Rozsiahla činnosť NATO Médiá sú, čo sa týka Aliancie, zamerané na diplomaciu na vysokej úrovni, summity NATO a vojenské operácie. Najviac práce Aliancie však prebieha ďaleko od televíznych kamier. NATO je denne angažované v celej rade akcií usilujúcich o bezpečné prostredie v Európe: pomoc pri reformách východoeurópskych armád, príprava programov k preškolení uvoľnených dôstojníkov na civilné zamestnanie, asistencia pri odmínovaní a pri likvidácii skladov vyradenej munície. NATO je taktiež veľmi aktívne na poli koordinácie humanitárnej pomoci. V roku 1999 bolo uvedené do prevádzky Euroatlantické koordinačné stredisko pre riešenie situácie pri katastrofách (EADRCC), ktoré koordinuje núdzovú a humanitárnu pomoc členských a partnerských krajín NATO v prípadoch prírodných a človekom spôsobených katastrof. NATO napríklad poskytlo v septembri roku 2005 pomoc obetiam záplav v dôsledku uragánu Katrina na juhu USA. O mesiac neskôr, silnému zemetraseniu v Pakistane padlo

za obeť 73 000 osôb a 4 milióny osôb sa ocitlo bez domova. Severoatlantická rada schválila rozsah pomoci EADRCC. Pri mnohých katastrofách EADRCC mobilizovalo všetky svoje zdroje v rámci pomoci krajinám euroatlantickej oblasti, ktoré boli zasiahnuté záplavami, lesnými požiarmi alebo zemetrasením. NATO disponuje vedeckým programom, ktorý sponzoruje praktickú spoluprácu na úseku bezpečnostnej problematiky v oblasti civilnej vedy, životného prostredia a technológie. Program NATO „Veda pre mier a bezpečnosť” (SPS) usiluje o rozvoj navrhovaných a konkrétnych riešení rôznych problémov, zameraných na špecifické potreby zúčastnených štátov. Vedeckí pracovníci členských a partnerských štátov Aliancie a štátov Stredozemného dialógu sa podieľajú na tejto činnosti, ktorá vďaka spolupráci, štruktúre a rozvoja schopností účinne prispieva k celkovému bezpečnému prostredi

„Najviac práce Aliancie však prebieha ďaleko od televíznych kamier”


Rozširovanie partnerstva

Partneri NATO „založenie inštitúcií určených pre dialóg, budovanie dôvery a spolupráce” Od konca studenej vojny NATO realizovalo celú sériu iniciatív v rámci upevnenia bezpečnosti a stability založením inštitúcií určených pre dialóg, budovanie dôvery a spolupráce. Tieto inštitúcie vytvorili vzťahy nie len s bývalými nepriateľmi, ale i s ostatnými európskymi štátmi, so susednými štátmi v oblasti Stredozemia a so štátmi Blízkeho východu. Právnym krokom bolo založenie Severoatlantickej rady pre spoluprácu v roku 1991. Tento orgán bol neskôr premenovaný na Euroatlantickú radu Partnerstva a stal sa hlavným fórom konzultácií a spolupráce medzi členskými a nečlenskými štátmi Aliancie v euroatlantickej oblasti. V roku 1994 NATO zahájilo iniciatívu pod názvom Partnerstvo za mier (PfP). Ide o program, ktorý je určený na pomoc zúčastneným štátom pri reštrukturalizácii ich P22 | Rozšírené partnerstvo

ozbrojených síl pri plnení ich poslaní v demokratickej spoločnosti a za účelom ich účasti na mier podporujúcich operáciách pod vedením NATO. Tento program je príležitosťou k praktickej spolupráci v mnohých oblastiach a umožňuje partnerským krajinám individuálne prispôsobiť ich účasť špecifickým potrebám a záujmom na úseku bezpečnosti. Rozsah aktivít je veľmi široký a zahrňuje sféry činnosti, ako sú reformy ochrany, mier podporujúce operácie, civilné núdzové plánovanie spolupráce na úseku vedy, vzdelávania, odborná príprava a výcvik, bezpečná likvidácia munície a ručných strelných a ľahkých zbraní.

Vzťahy s Ruskou federáciou a Ukrajinou „Ruská federácia a Ukrajina patria medzi početné krajiny, ktoré sa od počiatku podieľajú na partnerských akciách s NATO” Ruská federácia a Ukrajina patria medzi početné krajiny, ktoré sa od počiatku podieľajú na partnerských akciách s NATO. V roku 1997 bola pre túto spoluprácu vytvorená formálna báza, a to podpisom bilaterálnych dohôd s oboma štátmi. Boli zriadené Stála spoločná rada NATO-Rusko a Komisia NATO-Ukrajina za účelom zjednodušenia pravidelných konzultácií a diskusií o problematike bezpečnosti a rozvoja praktickej spolupráce v rôznych oblastiach činnosti.

Vzťahy NATO-Ukrajina sa naďalej konštruktívne rozvíjajú. Dôležitým aspektom pomoci Ukrajine zo strany Aliancie aj jednotlivých spojencov sú reformy na poli ochrany a bezpečnosti. Tieto reformy sú vitálne pre demokratický rozvoj zeme.

Po teroristických útokoch 11.09.2001, ktoré vyniesli do popredia nutnosť spoločnej medzinárodnej ochrany proti novým hrozbám terorizmu, spojenci a Rusko sa rozhodli pre pevnejšie a užšie vzťahy. V roku 2002 zriadili Radu NATO-Rusko (NRC), riadenou generálnym tajomníkom Aliancie, v ktorej majú všetky členské štáty rovnaké postavenie a rozhodnutia sú uznášané na základe konsenzu; tento nový orgán nahradil bilaterálnu Stálu spoločnú radu NATORusko. Ako kľúčové oblasti spolupráce boli vytýčené boj proti terorizmu, riadenie krízových situácií a úsilie o zastavenie proliferácie zbraní hromadného ničenia.

Rozšírené partnerstvo | P23

Spolupráca so štátmi Stredozemného dialógu v priebehu cvičení ozbrojených síl NATO

Stredozemný dialóg „Cieľom programu je vytvorenie dobrých vzťahov a vzájomného porozumenia so štátmi stredozemskej oblasti” Program PfP bol v roku 1995 doplnený založením Stredozemného dialógu, ktorý tvoria šesť štátov - Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauretánia, Maroko a Tunisko; v roku 2000 pristúpilo Alžírsko. Cieľom programu je vytvorenie dobrých vzťahov a vzájomného porozumenia so štátmi stredozemskej oblasti a presadzovanie regionálnej bezpečnosti a stability. V roku 2004 bol Stredozemný dialóg povýšený na úroveň skutočného partnerstva v rámci úsilia o intenzívnejšiu praktickú spoluprácu formou asistencie pri reformách ochranných štruktúr, riešenie otázok na P24 | Rozšírené partnerstvo

úseku hraničnej bezpečnosti, zdokonalenie vzájomnej operačnej súčinnosti, atď. Partnerstvo je taktiež zamerané na boj proti terorizmu. Niektoré členské štáty Stredozemného dialógu poskytujú svoje armádne kontingenty pre mier podporujúce operácie pod vedením NATO na Balkáne a zúčastňujú sa operácie „Aktívne úsilie”.

Istanbulská iniciatíva pre spoluprácu „Táto iniciatíva bola zameraná na presadzovanie praktickej bilaterálnej spolupráce so zainteresovanými štátmi tejto oblasti” Zahájenie Istanbulskej iniciatívy pre spoluprácu (ICI) v roku 2004 preukázalo ochotu Aliancie podať ruku štátom Blízkeho východu, ktoré nie sú členmi Stredozemného dialógu. Táto iniciatíva bola zameraná na presadzovanie praktickej bilaterálnej spolupráce so zainteresovanými štátmi tejto oblasti vo sfére boja proti terorizmu, riadení krízových situácií, civilného núdzového plánovania a problematiky ochrany a kontroly hraníc. Dodnes sa do tejto iniciatívy zapojili Bahrajn, Katar, Kuvajt a Spojené arabské emiráty.


Určitý počet tzv. „kontaktných štátov”, ako je Nový Zéland, prispieva do kontingentu ISAF

Spolupráca s globálnymi partnermi a inými medzinárodnými organizáciami Vzhľadom k nepredvídateľnosti povahy, rozsahu a pôvodu bezpečnostných hrozieb rozšírilo NATO perimeter svojich partnerských zväzkov. Aliancia apelovala na globálnych partnerov a vyzvala ich k pomoci pri konfrontácii s globálnymi hrozbami, ktoré povstali na počiatku nového storočia. Tieto takzvané „kontaktné štáty”, ktoré nie sú ani členmi, ani partnermi spojencov, zahrňujú Japonsko, Nový Zéland, Austráliu a Južnú Kóreu. NATO sa taktiež angažuje v upevňovaní vzťahov s inými medzinárodnými organizáciami, ktoré majú komplementárnu úlohu v presadzovaní mieru a bezpečnosti. Pri operáciách v rámci riešenia krízových situácií spolupracuje Aliancia s organizáciami, ktoré majú prostriedky k zabezpečovaniu udržateľného mieru pomocou politického, ekonomického a sociálneho rozvoja. Medzi ne patrí hlavne Organizácia spojených národov, Európska únia, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a ďalšie inštitúcie, ako sú napríklad Eurocontrol a Medzinárodný červený kríž.

P26 | Rozšírené partnerstvo

„ktoré majú komplementárnu úlohu v presadzovaní mieru a bezpečnosti” Mimo týchto inštitucionálnych väzieb, transatlantické vzťahy medzi európskymi členmi NATO a USA činia vzťahy Aliancie s Európskou úniou dištinktívnymi. Vyvíjali sa, rovnako ako každé konštruktívne vzťahy, v reakcii na meniace sa externé podmienky. Bez toho aby sme uvádzali dejiny transatlantických vzťahov od konca druhej svetovej vojny, je na tomto mieste dôležité zdôrazniť, že európski spojenci Aliancie boli po vojne silne závislí na USA a to ako po stránke bezpečnosti, tak po stránke ekonomického rastu. V uplynulých rokoch sa Európa podstatne konsolidovala a zjednotila. Európska únia zahájila rozvoj koncepcie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky na počiatku deväťdesiatych rokov a Európa sa postupne stala prominentným aktérom ma medzinárodnej scéne. V decembri roku 1999 Európska únia rozhodla o orientácii na rozvoj vlastného potenciálu v oblasti riadenia krízových situácií

a učinila prvé kroky čo sa týka vybudovania adekvátnych politických a vojenských štruktúr. Toto rozhodnutie vyústilo o niekoľko rokov neskôr v prevzatí vedenia dvoch misií na Balkáne od NATO. Tento celý proces bol zjednodušený programom „Berlín Plus”, ktorý umožnil Európskej únii prístup k prostriedkom a kapacitám NATO v rámci operácií vedených EU v neprítomnosti ozbrojených síl NATO. Tento program sa stal základom úzkej spolupráce medzi Európskou úniou a NATO a viedol k prevzatí misií NATO v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónii (*) koncom marca roku 2003 a v Bosne a Hercegovine v decembri roku 2004.


Pokračovanie v politike otvorených dverí

Pokračujúci proces V relatívne krátkom období zakladajúce štáty Aliancie Belgicko, Kanada, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Veľká Británia a USA - rozšírili členskú základňu o Grécko a Turecko (1952) a o Nemecko (1955). O pár desaťročí neskôr, v roku 1982, pristúpilo k Aliancii Španielsko. Ďalšie rozšírenie členskej základne nastalo po ukončení studenej vojny, kedy krajiny strednej Európy dospeli k záveru, že ich vlastná bezpečnosť bude najlepšie zaistená vstupom do NATO a tento zámer vyjadrili úsilím o členstvo. Tri bývalé partnerské štáty - Česká republika, Maďarsko a Poľsko - sa stali riadnymi členmi v marci roku 1999, čím bol počet členských štátov zvýšený na 19. Koncom marca roku 2004 došlo k doposiaľ najväčšiemu P28 | Pokračovanie v politike otvorených dverí

rozšíreniu Aliancie: Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litavsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko sa stali riadnymi členmi NATO. Nedávno, v apríli 2009, sa Albánsko a Chorvátsko stalo členom. Bývalá juhoslovenská republika Macedónia (*) bola taktiež vyzvaná k pristúpeniu k Aliancii, ako náhle bude vyriešený problém tykajúci sa jej oficiálneho názvu. Do Aliancie sú dvere stále otvorené pre akúkoľvek európsku krajinu, ktorá je ochotná prijať záväzky a povinnosti vyplývajúce z členstva a prispieť k bezpečnosti euroatlantického regiónu.

Akčný plán členstva Sedem členských štátov NATO, ktoré vstúpili do NATO v roku 2004 a ďalšie štáty, ktoré budú nasledovať, užívali a budú užívať výhody Akčného plánu členstva. Realizácia tohto Plánu bola zahájená v roku 1999 v rámci pomoci kandidátskym krajinám pri príprave k vstupu do Aliancie; Plán ponúka praktické poradenstvo a konkrétnu cielenú pomoc. Od kandidátskych krajín je očakávané splnenie určitých kľúčových požiadaviek, zvlášť fungujúceho demokratického politického systému založeného na tržnom hospodárstve, spravodlivých životných podmienkach pre rôzne národné menšiny, záväzku k mierovému riešeniu konfliktných situácií so susednými štátmi, schopnosti a ochoty k poskytovaniu armádnych kontingentov Aliancii a demokratického riadenia vlastných ozbrojených síl. Účasť na Akčnom pláne členstva nie je ešte zárukou riadneho členstva; pomáha však kandidátskym krajinám prispôsobiť svoje armádne zložky ozbrojeným silám Aliancie a pripravuje na povinnosti a zodpovednosti, ktoré členstvo prináša.

NATO sa nezaoberá jednoduchým náborom nových členov, avšak spojenci sú povinní zhodnotiť žiadosti o členstvo demokratických štátov, ktoré zdieľajú hodnoty Aliancie a sú schopné prispievať k základným cieľom Aliancie. Vlády členských štátov NATO dali jasne najavo, že rozšírenie Aliancie samo o sebe nie je cieľom, ale prostriedkom na rozšírenie bezpečnosti a nastolenie trvalej stability v Európe. Proces rozširovania pomáha vyvarovať sa konfliktom, pretože perspektíva členstva je pre kandidátov členstva stimuláciou k vyriešeniu prípadných sporov so susednými štátmi a k realizácii reforiem ochranných štruktúr a demokratizácie krajiny. Okrem toho, noví spojenci užívajú nie len výhod členstva, ale zároveň prispievajú k celkovej bezpečnosti všetkých členských štátov. Vyjadrené inými slovami, stávajú sa poskytovateľmi aj spotrebiteľmi bezpečnosti.

„poskytovatelia aj spotrebitelia bezpečnosti”

Pokračovanie v politike otvorených dverí | P29

Nové schopnosti proti novým hrozbám „predstavitelia NATO oznámili hlavné reformy, ktoré radikálne transformujú vojenskú štruktúru NATO” Bezpečnostné úlohy, ktorým je dnes vystavená naša spoločnosť, vyžadujú štruktúrované a dokonale vybavené ozbrojené sily, pripravené na konfrontáciu s vážnymi hrozbami, ako sú terorizmus, proliferácia zbraní hromadného ničenia a neistota niektorých oblastí pochádzajúca zo situácie v nebezpečných alebo zrútených štátoch. Na počiatku deväťdesiatych rokov zahájilo NATO proces prehodnotenia svojich vojenských schopností s cieľom premeny zo statickej organizácie z dôb studenej vojny na mobilnú ozbrojenú silu nutnú pre operácie v rámci riešenia krízových situácií. Udalosti 11. septembra 2001 tento proces urýchlili. V roku 2002, v priebehu summitu NATO v Prahe, predstavitelia NATO oznámili hlavné reformy, ktoré radikálne transformujú vojenskú štruktúru NATO. V záujme dokonalej reakcie na jednotlivé bezpečnostné hrozby vo vnútri i mimo euroatlantickej oblasti boli vyznačené špecifické oblasti zdokonalenia schopností, vytvorené Sily rýchlej reakcie (NRF) a racionalizované vojenské veliteľské štruktúry.

P30 | Nové schopnosti proti novým hrozbám

Modernizácia vojenských schopností V priebehu pražského summitu bolo vyznačených osem špecifických oblastí, ktorých nedostatky bolo nutné odstrániť s najväčšou naliehavosťou. Išlo o strategickú leteckú a námornú prepravu, chemickú, biologickú, radiologickú a jadrovú ochranu a hliadku priestoru zem-vzduch. Spojenci sa zaviazali k zdokonaleniu týchto schopností, ktoré sú nevyhnutne dôležité pre reakciu ozbrojených síl NATO na nové hrozby. Od summitu v Prahe podrobilo NATO analýze ďalšie oblasti, ktoré je potrebné nutne modernizovať, zvlášť na úseku ochrany proti terorizmu.

Sily rýchlej reakcie NATO Cieľom Síl rýchlej reakcie NATO (NRF) je schopnosť okamžite reagovať na rôzne typy krízových situácií na celom svete a byť predsunutou silou, ktorá môže byť v ďalšej fáze operácie posilnená doplňujúcim kontingentom. Na báze NRF je základná štruktúra, ktorá môže byť doplnená v prípade nutnosti; je to mnohonárodný útvar zložený z pozemných, vzdušných, námorných a špeciálnych zložiek, ktoré môžu byť nasadené do piatich dní od rozkazu k akcii a samé sa udržovať v operácii až 30 dní a pri doplňovaní zásob aj dlhšie. Útvary NRF už boli nasadené a to v septembri 2005 v americkom New Orleanse a v jeho okolí po uragáne Katrina a v Pakistane po ničivom zemetrasení, ktoré postihlo túto krajinu 8. októbra 2005. Vedľa pohotovej nasaditeľnosti a vysokej bojovej pripravenosti sú NRF priekopníkom transformačného úsilia NATO. Pripravujú svojich príslušníkov vo vysoko náročnom prostredí, za použitia najnovších technických metód, v mnohonárodnom okolí. Vysoká úroveň výcviku je skúsenosťou, ktorú získa každý príslušník NRF, a ktorá je katalyzátorom zmien vo vnútri národných armád a mnohonárodných ozbrojených síl.

Racionalizácia veliteľských štruktúr V priebehu adaptácie na nové bezpečnostné prostredie po studenej vojne prehodnotila Aliancia svoje vojenské veliteľské štruktúry v rámci podpory menších, flexibilnejších a mobilnejších ozbrojených síl. Tento prístup radikálne znížil počet veliteľstiev a, príznačnejšie, udelil úlohu vedúcej transformačnej sily NATO strategickému veleniu so sídlom v USA, Veliteľstvo spojeneckých síl pre transformáciu (predtým Veliteľstvo spojeneckých síl v Atlantiku). Strategické velenie sídliace v Európe bolo poverené všetkými operáciami NATO pod názvom Veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie. Racionalizácia vojenských veliteľských štruktúr je pokračujúci proces, ktorý je podrobený pravidelnému hodnoteniu Aliancie.

Nové schopnosti proti novým hrozbám | P31

Dynamickosť NATO

Rozhodovací konsenzus Jedným z kľúčov k stabilite Aliancie je jej rozhodovací proces založený na konsenzu. Všetky rozhodnutia musia byť schválené všetkými hlasmi. Výsledkom sú rozvláčne konzultácie a diskusie pred každým dôležitým rozhodovaním. Aj keď sa tento systém môže pre nezasväteného pozorovateľa javiť ako pomalý a ťažkopádny, má dve veľké prednosti. Po prvé, je rešpektovaná suverenita a nezávislosť každého členského štátu. Po druhé, pri dosiahnutí spoločného rozhodnutia je povinnosťou každého členského štátu plne podporovať daný záväzok. V niektorých prípadoch nastanú rozdiely v názoroch a nezhody, ako na jar roku 2003 pri posudzovaní hrozby predstavujúcej režim Saddama Husseina v Iraku. Aj keď rôznosť v názoroch znamená, že spojenci sa vždy nezhodnú na určitej akcii, zámerom NATO je uľahčiť ich konzultácie a diskusie takým spôsobom, aby konsenzus mohol byť dosiahnutý kdekoľvek je to možné.

P32 | Dynamickosť NATO

Hlavní aktéri „Hlavným politickým rozhodujúcim orgánom v NATO je Severoatlantická rada” Najdôležitejším aktérom v NATO sú pochopiteľne členské štáty, ktoré tvoria túto organizáciu. Sú zastúpené vo všetkých spojeneckých výboroch. V hlavnom sídle NATO v Bruseli má každá členská krajina svojho stáleho predstaviteľa na úrovni veľvyslanca a národné zastúpenie zložené z diplomatického tímu a ochranných poradcov, ktorí sa sami zúčastňujú zasadania jednotlivých výborov alebo zaisťujú účasť národných expertov. Hlavným politickým rozhodujúcim orgánom v NATO je Severoatlantická rada, ktorá zasadá na veľvyslaneckej úrovni najmenej jedenkrát do týždňa. Severoatlantická rada taktiež pravidelne zasadá na úrovni ministrov zahraničných vecí, ministrov ochrany a občas i na úrovni najvyšších štátnych a vládnych predstaviteľov. Severoatlantická rada a dva ochranné orgány - Výbor pre ochranné plánovanie a Skupina pre jadrové plánovanie - sú hlavnými výbormi systému Aliancie. Vo vnútri tohto systému nesie Vojenský výbor zodpovednosť za zabezpečovanie vojenského poradenstva týmto trom orgánom a zaisťuje strategické veliteľské riadenie vo vojenských záležitostiach. Tento výbor má špeciálne postavenie vyššej vojenskej inštitúcie v NATO.

štátu. Generálny tajomník riadi zasadania Severoatlantickej rady a ostatných dôležitých orgánov NATO a snaží sa svojim vplyvom dosiahnuť konsenzus medzi spojencami. V svojom riadení je Aliancia podporovaná medzinárodným tímom expertov a vysokých úradníkov zo všetkých členských štátov NATO. NATO nesmie disponovať svojimi vlastnými ozbrojenými silami. Prevažná časť vojenských kontingentov pridelených Aliancii zostáva pod národným velením a riadením do doby, kedy je poverená spojencami určitou misiou, ktorá môže byť v rozsahu od kolektívnej ochrany až po mierovú operáciu. V stručnosti je NATO fórum, ktoré spojuje krajiny pripravené k integrácii príslušníkov svojich armád po určitú dobu do mnohonárodného zboru v rámci mnohonárodných poslaní. Politické a vojenské štruktúry Aliancie zaisťujú včasné plánovanie kontingentov vyžadované národnými armádami za účelom riadneho výkonu misií a taktiež organizačné opatrenia nutné pre velenie, riadenie, odbornú prípravu a výcvik týchto kontingentov.

Na čele NATO stojí generálny tajomník, ktorý je menovaný do funkcie na dobu približne štyroch rokov. Spravidla je to vždy vyšší štátnik na medzinárodnej úrovni z niektorého členského

Dynamickosť NATO | P33

Budúcnosť Aliancia vznikla v dobe studenej vojny. Od jej konca a rozplynutia rozdelenej Európy sa Aliancia ujala nových dôležitých úloh. Otvorila sa voči strednej a východnej Európe, uvítala nové členské štáty a vybudovala sieť partnerstva siahajúcu až do strednej Ázie. Podieľala sa taktiež na operáciách v rámci riešenia krízových situácií za účelom potlačenia násilia spôsobeného regionálnymi a etnickými konfliktami v Európe a nedávno i za hranicami euroatlantickej oblasti. Situácia vo svete po studenej vojne demonštrovala viac komplexnejšie bezpečnostné prostredie - tendenciu, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovať i v 21. storočí. Strategický koncept NATO z roku 1999 predvída mnoho hrozieb a vážnych problémov v tomto novom bezpečnostnom kontexte.

Od teroristického útoku 11. septembra 2001 na USA sa Aliancia orientovala na prispôsobenie realite asymetrických hrozieb. Prijala širšie a ambicióznejšie, nové pojatie bezpečnosti prehlbovaním a rozširovaním partnerských zväzkov, modernizácii ozbrojených síl a poskytovaním pomoci v krízových oblastiach. V stručnosti, NATO urýchľuje svoju transformáciu v rámci rozvoja nových politických vzťahov a operačných schopností v odpovedi na stále viac globalizovaný a problematický svet, v záujme ochrany spojeneckého územia, mieru a bezpečnosti.

Budúcnosť | P35

07/2010 - SLK

Spoločne za bezpečnosť

NATO Public Diplomacy Division 1110 Brussels - Belgium Website: www.nato.int Email: [email protected]

Odbor verejnej diplomacie 1110 Brusel - Belgicko Web: www.nato.int E-mail: [email protected]

SPOLOČNE ZA BEZPEČNOSŤ Úvod k NATO

Recommend Documents