Bednár Vlado Autorka textu: Marta Balážová Charakteristika jednou vetou: Slovenský prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež; významný predstaviteľ humoristicko-satirického žánru novodobej slovenskej prózy. Životopisné údaje: Narodil sa 11. februára 1941 v Bratislave, je synom akademického maliara Štefana Bednára. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Začal pracovať ako asistent na Katedre novinárstva FFUK a súčasne pracoval v týždenníku Kultúrny život, v rokoch 1966 -1970 bol redaktorom časopisov ABC pioniera a Prúd, potom redaktorom vydavateľstva Smena v Bratislave. Po roku 1975 sa venoval výhradne literárnej práci. Bol známy ako turista, horolezec, vášnivý hubár, bohém. 17. januára 1984 zomrel na následky úrazu na rozkopanej ulici. Diela: Vlado Bednár písal aj pod pseudonymami Fedor Vietor a Quido Maria Piaček. Jeho literárne dielo je dnes považované za najkompaktnejšiu, najvážnejšiu a súčasne najvtipnejšiu výpoveď o socialistickom režime, plnom spoločenských deformácií. Bednár debutoval v roku 1964 satiricko-humoristickou knihou s autobiografickým pozadím Uhni z cesty. Jej hlavný protagonista putuje po Slovensku, všíma si a kriticky glosuje, čo vidí, na čo natrafí. Túto autorskú líniu, ktorou svojským spôsobom predstavuje živú realitu a okoreňuje ju používaním mestského slangu, rozvíjal ďalej v zbierkach noviel Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967). O desať rokov neskôr mu vyšli satiricko-humoristické romány z intelektuálneho a malomestského prostredia Vajce v stodole a Koza, v ktorom karikoval komunitu dobových filmových a televíznych pracovníkov. (hlavná postava koza sa stane filmovou hviezdou). Umelecky presvedčivá je aj Bednárova poviedková knižka pre mládež Nebrnkaj mi na city, ktorá silou svojej výpovede patrí k reprezentatívnym dielam modernej prózy pre mládež 60. rokov 20. storočia. Jej protagonistom je citovo vyprahnutý až cynický mladý hrdina, ktorý ironizuje karieristický svet dospelých a zároveň odmieta podriadiť sa ich vplyvu. Je to v slovenskej próze netradičný typ detského hrdinu, nie je však asociálnym zjavom. Odmieta len tú skupinu dospelých, pre ktorú je príznačný karierizmus, pokrytectvo, egoizmus a komerčnosť. Tým, že tieto morálne defekty dospelých svojim ironizujúcim spôsobom odkrýva, stáva sa kladnou postavou. Jeho túžba po čistých ľudských vzťahoch a citoch má tragikomickú podobu, o to je vierohodnejšia. Originálne je v tejto knihe použitý aj jazykový detský prejav - mestský slang. Aj v posmrtne vydaných dielach, románoch Dračie žily a Libero prostriedkami humoristicko-satirickej prózy kritizoval stav morálky svojho súčasníka. Z nadhľadu sa v nich pozrel na rôzne ľudské figúrky a typy, ktoré láka vidina peňazí a pochybnej slávy. Vykreslil ich s typicky bednárovským pochopením pre slabosti človeka. Karikovanie ľudskej márnomyseľnosti a kritická reflexia všetkého malého a provinčného v jeho tvorbe prechádza do polohy vypointovanej satiricko-epickej filozofie s vyzretým posolstvom. Z autorovej rukopisnej pozostalosti a čŕt, publikovaných časopiseckou formou zostavil Tomáš Janovic knihu Pevné lano, ktorá vyšla v roku 1987. Pre deti a mládež napísal Vlado Bednár sedem kníh, okrem knihy Nebrnkaj mi na city sú to: Dobrodružstvá troch mudrlantov, Veľká dobrodružná vlastiveda, Čo mi kvety natárali, Hubárske rozprávky, Snehuliaci (s Tomášom Janovicom) a Moje najmilovanejšie zvieratká. Aj v literatúre pre deti Bednár využíval svoj humoristický talent a prostriedky grotesky, nonsensu a recesie, vytvoril tak nadčasové rozprávkové typy postáv. Vlado Bednár sa okrem literatúry venoval aj dramatickej tvorbe, spolu s Tomášom Janovicom je autorom divadelnej hry pre deti Vzducholoď a niekoľkých rozhlasových hier. V roku 2004 vydal
1
literárny kritik Peter Glocko ml. o diele Vlada Bednára knihu pod názvom Ide dravec tvrdo na vec. Podrobnejšie o dielach: Divné hrušky s divnou chuťou - v jednej zo svojich prvých kníh sú v centre autorovho záujmu mladí ľudia so svojimi problémami a so svojim typickým životným štýlom. V poviedkach sa svojim netradičným prenikavým spôsobom pozerá na rozličné prostredia a súvislosti, kde sa mladí ľudia pohybujú, vidí a komentuje veci, ktoré očami vidieť nemožno. Niektoré sú zo školského prostredia (Asi budem mať dvojku z chovania), ďalšie súvisia s dozrievaním o niečo starších ľudí, s témami lásky, vzťahov v zamestnaní, ale i smrti (Divné hrušky s divnou chuťou), niektoré s ďalšou Bednárovou obľúbenou témou - turistikou (Malé meškanie helikoptéry). Vajce v stodole - v románe autor zobrazuje slovenské malomesto v polovici 70. rokov 20. storočia. Peter Bouchal, mladý intelektuál, veľkomešťan, sa odsťahuje z hlavného mesta do provinčného mestečka a do kraja svojej mladosti. Usadí sa na otcovskom grunte, v tamojšej armatúrke si nájde prácu a stane sa pomocným robotníkom. Peter vedie jednoduchý život, postupne spoznáva obyvateľov Mestečka a nachádza zmysel svojho života. Vajce v stodole je vtipne napísaná próza, na vlastnosti svojich postáv, chyby a nešváry sa pozerá svojim typicky prenikavým, láskavo - ironickým pohľadom. V úvode knihy autor napísal: Stotožňovať skutočných ľudí, deje a prostredia s postavami, dejmi a prostrediami v knihe bolo by celkom mylné. Napriek tomu Mestečko pripomína Myjavu, rodné mestečko Štefana Bednára - otca Vlada Bednára. Koza - v predhovore ku knihe autor napísal: „Často chodiac po svete, priam žasnem, akí sú novodobí zlatokopi vo svojej aktivite dômyselní, cieľavedomí a nekompromisní. Aby som aspoň čiastočne zmapoval ich najnovšie súradnice, napísal som tento príbeh, pre našu spoločnosť vonkoncom nie lacný.“ Hlavnou postavou príbehu je Karol Pekár, ktorý pracuje v elektrostanici - vo velíne, no rád by bol slávny, viac ako práci sa venuje svojim idolom filmovým hercom, ktorých plagáty si nalepuje na steny, jeho vzorom je Belmondo a ďalšie hviezdy. Keď raz zájde do krčmy na pivo, nahovorí ho jeden zo stálych návštevníkov dunajský vlk Gutfrojd, aby si od neho kúpil kozu. Lacno mu ju predá, vraj keď sa s ňou poprechádza po korze, dajú ho aj do novín. Vtedy sa začne dlhá reťaz absurdných a zábavných situácií, ktoré sú veľkými príležitosťami pre Pekára, ktorý cez kozu hľadá (a nájde) vlastnú slávu, ale najmä na zamyslenie pre čitateľov knihy. Koza napokon zomiera a Pekár musí rušiť zmluvy... Kniha Koza je satirické dielo, v ktorom autor nemilosrdne pranieruje neduhy svojich súčasníkov. Ani dnes nestratilo nič zo svojej aktuálnosti, lebo túžba niektorých ľudí po sláve za každú cenu je nadčasová. Dračie žily - kniha obsahuje päť noviel, príbehov ľudí, ktorí si sami hľadajú svoje miesto v živote, majú svojské názory na svet, spoločnosť a okolie. Často sa cítia osamotene, nie je to však fyzická osamotenosť, len sa na veci pozerajú inak ako ich okolie, búria sa proti stereotypom zameraným na pohodlie a proti ľahostajnosti okolia. Všetky prózy sú typicky bednárovské, oživené humorom, vtipným komentovaním nezdravých javov v živote, stereotypov, bezmyšlienkovitého opakovania fráz a novinových výrokov. V Dračích žilách však nejde len o humor, skôr o smutné ľudské frašky. Autor v tejto knihe dáva oveľa hlbšie ako vo svojich iných knihách nazrieť do vnútra svojich hrdinov. Každá z noviel je svojráznou psychologickou štúdiou o ľuďoch, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti. Libero - príbeh sa odohráva v prostredí dvoch susediacich a súperiacich obcí Šándorovce a Vajdíkovce. Súperia okrem iného aj vo futbale. Šándorovčania chcú v rozhodujúcom zápase poraziť Vajdíkovčanov, preto zháňajú dobrého hráča - libera. Príbeh o kúpe libera a o čachroch okolo futbalu tvorí terén, na ktorom autor buduje svoj humoristický príbeh plný komických situácií o živote plnom nešvárov.
2
Knihy pre deti: Dobrodružstvá troch mudrlantov - kniha vyšla v roku 1974 a možno ju považovať za Bednárov debut v literatúre pre deti. Bednár v nej naplno využil svoj humoristický talent a používal prvky grotesky, nonsensu i recesie. Kniha má detektívnu zápletku - Laco Breza a jeho kamarát Miro Nitka so svojím mladším bratom sa rozhodnú vypátrať sedemdesiatu siedmu krajinu. Pomôže im v tom mapa deda Vida, a hoci ich pátranie stále ohrozuje protihráč - spolužiak Žabura, svoj zámer úspešne zvládnu. Veľká dobrodružná vlastiveda - je „expedičným putovaním“ trojice bratislavských chlapcov turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až po Košice. Bednár touto knihou vytvoril svojrázny prozaický útvar plný fantázie, recesie a intelektuálneho humoru, pre mladých čitateľov zaujímavý dobrodružnými zážitkami a výmyslami. Ukážky: Keď sa vrátila Elvíra zo služby v elektrostanici s Pekárovou taškou a termoskou domov, za dverami v chodbičke našla kľačiacu postavu, astmaticky dúchajúcu do nafukovacieho matraca veselých letných farieb. - Toto je ten Dulanský - zoznamuje ich Pekár. - Čo som ti o ňom toľko rozprával. Vie napodobniť všetky zvieratá, veselý človek. On dabuje našu kozu... - Pre mňa, za mňa... Keď to strpí... - kývla rezignovane Pekárová nad cudzím slovom. - Krásne zviera, - hovorí Dulanský krátkymi vetami pomedzi zuby, aby mu z matraca neunikol všetok vzduch. - Príliš uzavreté do seba. Veľmi fixované na majiteľa. Nevie sa uvoľniť. Možno v domácom prostredí. Ak poznám pozadie. Chcem vniknúť do jej psychiky. Odhaliť jej ego. Inak sa nedá robiť. Inak to nemá cenu. - A na odhaľovanie psychiky potrebujete nafukovačku? - ironizuje Elvíra. - Pán Dulanský našu kozu študuje! - obraňuje ho Pekár. - Odhaľuje jemné nuansy jej mekotu, aby ju mohol hlasovo stvárniť v každej citovej polohe! - Ja som stará škola. Starý baťovec, - bráni sa pred toľkou chválou Dulanský, zatiaľ čo mu z matraca uniká vzduch. - Mňa učili divadlo žiť, a nie ho len hrať. Nijaká rola nie je malá ani veľká. Nechcem robiť len remeslo. Tvorivá práca sa nesmie utopiť v naučených meravých šablónach a gestách. Práca je mojím zmyslom, hoci je to drina a veľké odriekanie. Koza je ukrutne tvárna a vďačná matéria. Prežila romantizmus a chytila aj novú vlnu... (z knihy Vlada Bednára Koza) Baloňák som si zobliekol a prehodil cez ruku. Všetci sú v čiernom, a ja v bielom baloňáku straším ako duch v plachte, keď mám len tento jeden a nestihol som si požičať. Stále sa ešte nič nezačína, len toto sa azda nemalo stať, spoza rohu sa vyvalil dav dievčat z intráku, všetky poznám, študovali spolu s Alenkou, aj ony mňa, vyvaľujú oči, čo som nemal právo sem prísť, alebo čo, mám každú ponožku inú, alebo čo, mám rozopnutý rázporok, alebo čo, šuškajú si. Pristúpil som k Alenkinej matke, nikdy dosiaľ som ju nevidel, vôbec sa na Alenku nepodobá, hoci som s Alenkou chodil hrozne dlho, doteraz som ju nevidel. To ma musela predtým Gitka desaťkrát strkať a hustiť do mňa, čo jej mám povedať, ale ja som to ani nepočúval, vôbec sa na seba tie dve nepodobali, ktovie, či by aj Alenka po rokoch tak stlstla. Zadrmolil som niečo, ako že úprimnú sústrasť, ale nevedel som to, a preto som bol rád, keď mi konečne podala ruku, stále som sa musel pozerať na čiernu krajku, mala ju prišitú na výstrihu až po hrdlo a krk mala taký matersky biely s pehami, ako mávajú ženy... (z poviedky Divné hrušky s divnou chuťou) „Volám sa Laco Breza a baví ma písať všelijaké knihy. Už som napísal dve. Tá prvá bola „O veľkej bitke chlapcov na dolnom konci, ako Koloman Kučera hodil skalu a rozbil oblok na
3
škole, až školník od strachu stratil príložník, ktorý neskôr našiel statočný stopovací pes Guláš“. Je to veľmi napínavá kniha. Tá druhá sa volá „Ako boli tepláky na Sahare“. A teraz vám chcem vyrozprávať naozajstnú pravdu o úžasných dobrodružstvách, ktoré sme nedávno zažili my traja. Lebo my sme traja detektívi! Ale nikomu to nehovorte, lebo všetci si myslia, že my sme len mudrlanti, a aj nám tak hovoria. A ak stretnete Martina Žaburu, neverte mu, že si rád vymýšľam. Ja si vymýšľam iba niekedy, keď nemám čo robiť. Zo žartu, čestné mudrlantské! A aj celý tento príbeh som napísal celkom sám, nikto mi nepomáhal, a nevymyslel som si ani len mäkké f!... (Z knihy Dobrodružstvá troch mudrlantov) „Milé deti, poznáte huby? Iste. Ja ich tiež poznám, skoro všetky. Aj po mene. Ich krstné meno i priezvisko. Lebo huby majú dve mená, nie jedno ako hociktoré psisko. Chodím si po lese a stretám ich. Jedovaté obchádzam, s tými si nehodno začínať. Staré hríby dubové zďaleka pozdravujem, aj klobúk z hlavy si zložím. Však aj ony to majú vo zvyku. A mladé ma zdravia prvé, ako sa patrí: - Dobré ráno, ujo Boletus! - vykrikujú veselo spod smriečka kuriatka moje veselé. Dobre sa mi nažíva s hubami...“ (Z knihy Hubárske rozprávky) Myšlienky: „Kto poznal Vlada Bednára, stretol sa so slobodou skôr, ako prišla po 17. novembri 1989.“(Marián Labuda) „Vlado Bednár, tak ako každý z nás, poznal aj čierne chvíle samoty a úzkosti, a tých chvíľ nebolo málo. Vtedy sa zachraňoval lanom, aké vie používať iba múdry človek - lanom humoru a sebairónie.“ (Vincent Šikula) „Bednárova parodizačná hra je síce absurdná, ale nie nezmyselná. V jej podtexte je nedidaktickým spôsobom povedané aj to, že svet rozprávok a svet dnešných vedeckotechnických dobrodružstiev spája túžba človeka objavovať, hľadať, prekonávať obmedzujúce zákonitosti v prospech človeka“. (Július Noge) „V staronovej, teda nie číro humoristickej podobe sa novelami predstavuje Vlado Bednár v knihe, v ktorej je dôležitejší podtitul (Kniha osamotených) ako samotný titul. Je to kniha v mnohom zaujímavá. Vo všetkých antipríbehoch sa pokúša autor na nezvyčajnom, excentrickom a bizarnom preniknúť za zvyčajné a každodenné, vytrhnúť svojich osamelých hrdinov z neprehľadného toku každodennosti. Bolo by to iba smutné, keby to nebolo aj trochu veselé. Všetky čudesné (tak trochu gogoľovsko-petrohradské) pohyby sa totiž konajú v reálnom obkľúčení našou súčasnosťou, na ktorú sa Bednár vrhá s dobrými a vyskúšanými zbraňami humoru.“ (Vladimír Mináč ku knihe Dračie žily) „Ako každého dobrého humoristu i Bednára charakterizuje vzácna vlastnosť všímať si maličkosti a odhaľovať za nimi čaro zjavného, ale aj nechceného. To, čo iný prehliada alebo pokladá za bezvýznamné, stalo sa pre neho predmetom prirodzeného záujmu a impulzom k tvorivému hľadaniu jedinečnosti, premietajúcej sa do humorných a v mnohom objavných výrokov a situácií. Bednár bol spontánny pozorovateľ, miniaturista. Zberateľ zrniečok vo forme nevšedných bonmotov, poznámok, asociácií, citátov prostých ľudí, účelne využívaných (poprekrúcaných) ľudových prísloví, ktoré sústreďoval do kompaktných útvarov, neraz bez výrazného akcentovania príbehovosti. Jeho prózy odľahčuje princíp hry, podporovaný zdanlivo neproblémovým prístupom k životu, avšak prísne limitovaný kritériom „v podstate“ pravdivého obrazu skutočnosti.“ (Peter Glocko ml.) Zaujímavosti:
4
Tomáš Janovic, ktorý spolu s Vladom Bednárom napísal dve knižky, dve rozhlasové a jednu divadelnú hru o ich tvorivej spolupráci povedal: „Každý z nás písal tak, ako mu zobák narástol, a pretože každému narástol inak, nemohli sme písať spoločným perom - zobákom. Teda nijakí Iľf - Petrov, ani „Rimskij - Korsakov“. Próza bola dielom Vlada a piesne a básničky mojím...“ V rozhovore s novinárom niekoľko dní pred smrťou spisovateľ Vlado Bednár povedal: „Nikdy som nechcel byť spisovateľom v pravom slova zmysle. To značí, „koženým“ autorom, o ktorom sa vie a o ktorom národ div nie zbožne rozjíma: ajhľa, toto je spisovateľ! Verím, že takejto „koženej“ kariére som unikol.“ „Pominuli časy, keď som nosieval do lesa velikánsky kôš a s plným som sa navracal domov. Teraz už chodievam do lesa bez koša, a keď nájdem nádherný vyrastený hríb, najlepšie dubák, posadím sa k nemu, zapálim si cigaretu a - teším sa. Vlastne sa s ním zhováram, debatujem s ním. Nie, nejde mi o množstvo nazbieraných hríbov, to je skôr záležitosť pre psychológa. Aj keď to možno znie smiešne, ale ja akoby som potreboval pozhovárať sa s tými hubami: tak dôverne ich za tie dlhé roky poznám, že mi je ľúto vytrhnúť ich zo zeme.“ (Vlado Bednár)
5
