Zriaďovateľ:
Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Senica Štefánikova 1377/77 905 01 Senica
Starecká demencia (pamäť, pozornosť, emocionálna zložka) Pracovné stretnutie 31. január 2013
http://ddsenica.zupa-tt.sk
Čo je starecká demencia? O demencii sa často hovorí ako o chorobe starnutia, starých ľudí, pretože sa vyskytuje najmä u ľudí starších ako 65 rokov. Demencia je komplikovaná choroba. Demencia podlieha obrovskému množstvu symptómov a tie sa môžu u jednotlivých ľudí líšiť. Ide o zložitý problém, pretože táto choroba postupuje, vyvíja sa, jej rysy sa menia a nemajú žiadnu logiku. Príčina demencie nie je dosiaľ známa, ale veľkú rolu zohrávajú genetické faktory, čo platí i u ľudí s Downovým syndrómom. Vyššie riziko demencie sa môže vyskytnúť u skupiny ľudí, ktorí prekonali závažné poranenie lebky a ktorí majú chronicky vysoký tlak a v neposlednom rade najdôležitejšiu rolu zohráva starnutie. Šance na to, že sa vyhneme stareckej demencie je omnoho vyššia ako to, že ňou budeme zasiahnutí. Pojem „demencia“ pochádza z latinčiny a doslova znamená „bez
mysle, bez myslenia“.
Človeka postihnutého demenciou čaká postupný úpadok. V začiatočnej fáze je táto choroba sotva viditeľná, ale v konečnej fáze je choroba taká deštruktívna, že chorý je úplne závislý od druhých. Zabudol na všetko, čo sa kedy naučil. Chovanie pacienta so stareckou demenciou je pre ľudí v jeho okolí často nezrozumiteľné: neustále kladie rovnaké otázky, nepamätá si nič z toho, čo sa udialo nedávno, ale vzdialenú minulosť si vybavuje veľmi jasne, chce ísť domov, keď je doma, hrá sa s bábikami, ale veľmi ho uráža, keď s ním hovoríme ako s dieťaťom. Ide hlavne o nepravidelnosť jeho správania. Starecká demencia sa prejavuje jedinečným spôsobom. Prejavy závisia od typu osobnosti, od predchádzajúceho spôsobu života, od individuálnych záujmov, od talentu a pod. Demencia je skupina symptómov, ktoré sa objavujú v kombinácii. Existuje mnoho typov demencie. Každý syndróm má svoju vlastnú príčinu a svoj vlastný priebeh. Základom choroby je vždy strata pamäti, čo znamená, že pacient prechádza podstatnou zmenou života. Demencia je spôsobená dysfunkciou mozgu. Nervové bunky v mozgu sú choré, odumierajú, nové sa nevytvárajú, čo ovplyvní veľkú časť mozgu a tým nastanú výrazné zmeny v chovaní pacienta. Demencia má mnoho foriem. Jej najbežnejšou formou je Alzheimerova choroba, ktorou trpí približne 60% pacientov. Druhá najviac sa vyskytujúca forma demencie je vaskulárná demencia, čiže multiinfarktová demencia, ktorá pozostáva z množstva malých infarktov (porucha krvného zásobenia do mozgu). Nazývaná i ateroskleróza, ktorou sa v minulosti označovali takmer všetky mentálne poruchy starších ľudí. Ďalšie formy demencie predstavujú relatívne málo vyskytujúce sa poruchy u ľudí ako je Parkinsovova choroba, Pickova, Bingswangerova, Lewy Bodyho a Huntingtonova choroba a tiež Aids.
Demencia: Postupná deštrukcia dlhodobej pamäti Starecká demencia predstavuje stratu pamäti. Pamäť sa dá vedome ovplyvňovať celý život. Zdravý človek má dva druhy pamäti - krátkodobú a dlhodobú. Všetky informácie, čo v danom okamihu získavame prostredníctvom senzorických zmyslov – zrakom, sluchom, hmatom, čuchom, chuťou, polohou tela, vstupuje najprv do našej krátkodobej pamäti, nazývanou tiež pracovná pamäť. V krátkodobej pamäti prevádza mozog 30 sekundovú rýchlu selekciu informácii. Dôležitým informáciám venujeme pozornosť a zostatok pustíme z hlavy. Pre nás dôležité údaje presúvame do dlhodobej pamäti, ktorá sa nikdy nezaplní a informácie v nej sú uložené
celoživotne. Prenos z krátkodobej do dlhodobej pamäti si vyžaduje isté úsilie.
Dôležitú úlohu zohráva pozornosť, emócie, opakovanie, vizualizácia, chápanie významu, asonancia, usporiadané štruktúry a humor. Pamäť spolu s intelektom patrí medzi najkomplexnejšie kvality osobnosti človeka. Ide o súbor funkcií mozgu, ktoré sa v spolupráci zo zmyslovými orgánmi podieľajú na zápise správ či informácií a na ich opätovnom vybavení práve vtedy, keď to potrebujeme. Zapamätateľná udalosť sa mohla udiať pred sekundou, alebo mnohými rokmi, mohla trvať dlho, alebo krátko. Počas starnutia niektoré zložky pamäťovej činnosti klesajú, napr. zapamätať si dlhšie telefónne číslo atď. Tiež nemožno očakávať, že určité údaje, alebo mená si starší človek vybaví rovnako rýchlo ako v mladosti. Dôležité je posilňovať pamäť, pretože trénovanie pamäti spomaľuje stratu neurónov, vytvára nové nervové spojenia a tak môže podporovať činnosť mozgu až do vysokého veku. U ľudí s demenciu je schopnosť absorbovať informácie narušená, to znamená, že už si nedokáže zapamätať, čo sa okolo neho dialo pred 30 sekundami. Ide o nenávratné poškodenie mozgových buniek a spojenie medzi nimi. Niektoré časti mozgu sa doslova zmenšujú. Dlhodobá pamäť sa začína rozpadať, a to zvláštnym spôsobom: postupne sa stráca zapamätateľné od časovo najbližších údajov a končí u najvzdialenejších. Posledné prichádzajú na rad spomienky z dectva. Spočiatku sú postihnuté tie časti pamäti, ktoré sú sídlom pamäti a intelektu. Neskôr je postihnuté motorické centrum, ktoré riadi činnosť svalov. Postihnutý môže chodiť, hovoriť, jesť, ale nechápe, čo sa s ním deje. Choroba trvá 5 až 10 rokov, niekedy až 20 rokov. Ako postupuje, chorí sú schopní robiť stále menej vecí . Napokon nespoznajú ani svojich najbližších.
Fázy stareckej demencie Vo vývoji choroby sú zreteľné tri štádiá demencie a pre každé z nich sú typické iné problémy. Niekedy sa aj najbežnejšie rysy prejavia menej, naopak vzácnejšie príznaky sa objavujú viacej, iné príznaky sa neobjavia vôbec. Podobne sa nedá dopredu určiť, ako rýchlo bude choroba postupovať. 1. Počiatočné štádium – ľahko prehliadnuteľné. Chorí si uvedomujú účinky svojej choroby. Príznaky buď bagatelizujú, schovávajú, alebo naopak, sú nimi vystrašení, až depresívny, pretože sú divákmi svojho vlastného úpadku. V tomto štádiu je chorý ešte schopný samostatného bývania. Ide o fázu potreby dohľadu. Typické znaky prvého štádia demencie: - neschopnosť zapamätať si nové veci ( zabúdanie chorého kam si čo odložil, strácanie peňazí, dokladov, opakované otázky na tú istú vec a pod.), - prechodná dezorientácia (chorý si nespomenie na aktuálny dátum, deň, rok), - strata iniciatívy, apatia, depresia, úzkosť, - ťažkosti s plynulým vyjadrovaním, hľadanie slov. 2. Stredné štádium – viditeľné. Ide o častejšie problémy, ktoré znemožňujú chorému vykonávať bežné denné činnosti. Človek postihnutý demenciou potrebuje z veľkej časti pomoc od iných osôb. Ide o fázu potreby starostlivosti. Znaky druhého štádia demencie: - výraznejšie výpadky pamäti, zabúdanie mien členov rodiny, - problémy s hygienou, pomoc pri umývaní, obliekaní, - časová a priestorová dezorientácia, pletie si prítomnosť s minulosťou, - chorý nespoznáva predtým známe miesta, - blúdenie, túlanie sa, - zhoršovanie reči, - zmeny správania, bludy a halucinácie. 3. Neskoré štádium – viditeľné. Dochádza k úplnej závislosti od pomoci iných osôb. V tomto období sú pacienti prijímaní do nemocnice alebo sociálnych zariadení, pretože sa u nich objavujú ďalšie pridružené ochorenia, ktoré ich ohrozujú na živote (infekcie dýchacích a močových ciest, cukrovka, epileptické záchvat a pod.) a primeranú starostlivosť nie je vždy možné zabezpečiť v domácom prostredí rodiny. Ide o fázu ošetrovateľskej starostlivosti nad chorým. Znaky tretej fázy demencie: - pokročilá strata pamäti, - ťažká porucha reči,
- zhoršenie fyzického stavu, problémy s chôdzou, upútanie sa na lôžko, - ťažkosti pri jedení, potreba kŕmenia, - nespoznávanie najbližších osôb, ani dobre známych vecí a predmetov, - neudržanie moču a stolice.
Pochopenie problému stareckej demencie v praxi Starnutie je veľmi individuálna záležitosť, ovplyvňujú ju biologické, genetické, výchovné, sebavýchovné aspekty a vzájomné ľudské vzťahy. Starší človek je citlivejší, zraniteľnejší, viac emočne prežíva situácie, ľahko podľahne dojatiu. Každý človek očakáva od druhých prejavy úcty a pochopenia a v starobe sa táto požiadavka ešte prehlbuje. Ako terapeutky pracujeme s rôznymi osobami. Sú tri skupiny starých ľudí. V prvej skupine sú seniori i cez pokročilý vek svieži, aktívni a plní tvorivej sily. Druhá skupina má mnoho telesných a duševných problémov (zhoršený zrak, sluch, závraty, poruchy trávenia, bolesť kĺbov a pod.). S danou skupinou ľudí sa dá pomerne uspokojivo spolupracovať. Ich problémom je strach z neistoty a strach o záujem okolia. Tretia skupina starých ľudí má vážne telesné alebo duševné choroby. Vyžadujú najviac starostlivosti. Trpia depresiami, pocitmi viny, sú zmätení, agresívni, alebo naopak apatickí a pod. Objavuje sa starecká demencia. Demenciu si môžeme u starších ľudí všimnúť napríklad tým, že uprostred rozprávania hovoriaceho pacient rozprávajúceho preruší a začne hovoriť o niečom úplne inom. Pacient neustále niečo stráca, pýta sa, má kolísavejšiu náladu počas dňa, rýchlo zabúda, čo bolo príčinou hnevu, plaču a radosti. Pacient sa nedokáže naučiť nič nového, nedokáže odpovedať na žiadnu otázku týkajúcu sa nedávnej udalosti, opakuje tie isté otázky, príbehy, rýchlo stratí niť rozprávania a pod. Dôsledky stareckej demencie si v počiatočnom štádiu seniori uvedomujú a snažia sa daný stav všemožne skryť. Na jednej strane sa vyhýbajú kontaktu s inými ľuďmi, sťahujú sa do pozadia, strácajú iniciatívu, alebo na druhej strane si budujú fasádu akou je vychytralé klamstvo, vyhýbavé odpovede (napr.:„Čo ste mali na obed? Všeličo“), popieranie zábudlivosti, hromadenie jedla a vecí, fyzický nepokoj (chodenie sem a tam), veľká spotreba jedla, pitia, cigariet, závislosť od inej osoby, strata predchádzajúcich zábran správania (sexuálne obťažovanie) a pod.
Ak sa už objavili symptómy stareckej demencie je dôležité, aby klient mal pravidelný denný režim, pestré stravovanie, čisté okolie, aby dodržiaval osobnú hygienu, kúpanie a je nutné zaistiť bezpečnosť proti úrazom. Ako odborníčky by sme si mali uvedomovať, že práca s osobou so stareckou demenciou si vyžaduje trpezlivosť a neustále prispôsobovanie sa klientovi. Najčastejšie problémy klienta s demenciou sú pri komunikácii, problémy s náladou (agresivita, depresie a podozrievavosť), a problémy s chovaním (závislé chovanie, túlanie, nočný nepokoj).
Komunikácia s človekom trpiacim demenciou Komunikácia znamená dorozumievať sa s okolím, dáva nám pocit spojenia s druhými. Postupujúcou progresiou ochorenia klesá schopnosť postihnutého komunikovať a prichádza k rôznym nedorozumeniam. Chorý stráca zásobu slov, tvorí chudobnejšie vety, nevie pomenovať daný predmet a pod. Pacienta stojí veľa síl, keď má niečo niekomu vysvetliť, čo cíti, čo potrebuje a zároveň potrebuje veľké úsilie na to, aby pochopil to, čo sa snažia iní povedať jemu. Na jednej strane, napr. na strane terapeutky, či ošetrovateľa sa často opakujú stavy bezmocnosti, vyčerpanosti, pocitu, že nič nemá zmysel. Na druhej strane, na strane chorého dochádza k stavom nepokoja, úzkosti, alebo zlosti až agresie. Preto v určitom štádiu demencie
je potrebné minimalizovať hovorenú reč a viac pozornosti venovať neslovnej
komunikácii. Je na nás, aby sme našli spôsob ako sa vyjadrovať čo najzrozumiteľnejšie, aby sme sa mohli s pacientom dorozumieť a vytvoriť mu príjemný zážitok zo stretnutia. Pri komunikácií s chorým postihnutým stareckou demenciou je potrebné vytvoriť vhodné podmienky na rozhovor, a to: - obmedziť zdroje hluku, vypnúť rozhlas, TV, prejsť do tichšieho prostredia, - uistiť sa, že pacient nie je v časovej tiesni, neprežíva psychický, či fyzický tlak, - pri nadviazaní kontaktu sa uistiť, že vás pacient vníma - osloviť ho menom, zaistiť si jeho pozornosť, - priblížiť sa na jeho úroveň, sadnúť si k nemu na posteľ, ak leží pozerať sa mu do očí, - vyhnúť sa šeptaniu v pacientovej prítomnosti, - modulovať hlas, nekričať, hovoriť nízkym tónom hlasu, - pristupovať k chorému otvorene, priateľsky, láskavo, aj keď je situácia naliehavá alebo ste rozčúlení. Úzkosť a napätie sa ľahko prenesú i na pacienta, - v prítomnosti pacienta o ňom nehovoriť ako o tretej osobe (napr.: “Pacient dnes nie je vo svojej koži., Jožko nám stále uteká.“), - rozhovor musí byť stručný a jasný,
- hovoriť dostatočne pomaly, zreteľne, používať krátke vety, opakovať dôležité vety, - neponáhľať sa, - všetko o čom sa hovorí, je potrebné podporovať vhodnými gestami, - vnímať neverbálne prejavy chorej osoby, snažiť sa im porozumieť, vždy je za nimi nejaký zmysel a význam a pod. Dôležitá je neverbálna komunikácia. Je nutné používať úsmev, gestá, chytanie za ruku, rameno, hladkanie, udržovať očný kontakt, neodvracať od neho svoje telo. K pacientovi je nevhodné pristupovať zozadu, mohli by sme ho vyplašiť. Je lepšie hovoriť o veciach, ktoré pacient môže zároveň vidieť, počuť, cítiť, hmatať (napr. Ak chceme hovoriť o počasí, musíme človeka s demenciou postaviť tak, aby mal dobrý výhľad von. Roztvoriť záclony a ukázať na mraky, vločky, slnko a pod.). Je nutné si overiť, či klient skutočne pochopil, čo sa mu vravíme. Jednoduché áno, či nie nestačia. Žiadosť aby niečo urobil, by mala byť vyslovená tesne pred tým, ako má byť uskutočnená. Ešte lepšie je pomôcť človeku urobiť prvý krok (napr. Podáme pacientovi lyžičku, vedieme jeho ruku od jedla k ústam a potom chorého necháme, aby danú úlohu robil sám). Dôležité je vyhýbať sa diskurzom, ktoré si vyžadujú odpovedať áno alebo nie (napr. Urobil som to, neurobil som to). Ocitneme sa uprostred boja, kde nie je víťazov. Musíme prijať fakt, že „ten druhý“ trpí demenciou a preto žije len vo svojom svete a čase. Popieraním ich reality zväčšujeme pocit ohrozenia, strachu a frustrácie. Nemá význam sa s nimi hádať o tom, kto má pravdu. (napr., Ak si pacient myslí, že jeho rodičia ešte žijú, že musia ísť do práce, alebo zaplatiť šek a pod.) Ak aj áno, bude to len na chvíľu, kým sa zas chorý nevráti späť k svojej vlastnej realite. Niekedy je ale dôležité opraviť pacienta, napr. pri obúvaní si topánok. Ak si pacient obúva pravú topánku na ľavú nohu, taktne ho upozornime slovami: „Naozaj to nie je dôležité, ale..., Nič si z toho nerob, občas robíme chyby.“ a pod. Pri komunikácii je dôležitá empatia, všímavosť a dôverovať svojej intuícii. Každá výpoveď chorého nám podáva informáciu, ktorá má svoju rozumovú, či emocionálnu stránku. Pacient nám ňou môže oznamovať, že je zmätený, v depresii, vystrašený, nahnevaný a pod. U ľudí s pokročilou demenciou ne je vhodné pýtať sa na veci, ktoré sa stali pred krátkou dobou. Ak je to nutné, pýtame sa formou, napr.: “Dnes poobede tu bol za vami váš brat, že Mária?.“ Odporúča sa rozhovor spojovať s dávnejšími zvykmi, záujmami, koníčkami a skúsenosťami pacienta. Pretože minulosť sa prelína s prítomnosťou, ide o jediný spôsob, ako získať kontakt a umožniť mu, aby sa cítil dobre. Na to aby sme podporili ich realitu, je potrebné počúvať so záujmom, pokývať sem-tam hlavou, povedať „aha“, „rozumiem“. Dovoľme im prejaviť ich
starostlivosť voči nám, byť rodičom, dávať nám inštrukcie, rady, napomínať nás, hovoriť o svojej profesii a deliť sa s nimi o spoločné zážitky. Naše rozprávanie dáva pacientovi s demenciou pocit, že nám na ňom záleží a že niekam patrí. Zároveň sama skutočnosť, že s ním hovoríme, a že hovoríme práve s ním, je omnoho dôležitejšia ako naše slová, pretože majú pocit, že ich má niekto rád. Čo seniori radi počujú: - informácie o svojom vzhľade, oblečení, i keď nám našu chválu vyvracajú, - ako dobre vyzerajú, chválu, podporu (napr. rada vás vidím, ako dobre vyzeráte, potešila ma vaša radosť atď.) O čom seniori radi hovoria: - životné témy – detstvo, škola, koníčky, zamestnanie, manželstvo, ľudské vzťahy, kultúra, film, pracovné úspechy, - prírodné témy – jar, leto, jeseň, zima, zvyky a tradície, - významné životné udalosti – lásky, priateľstvá, túžby, - rodinné stretnutia a udalosti, - jedlo, recepty, - rady a názory, - politika, mediálne informácie, bulvár a pod.
Problémy s náladou U človeka so stareckou demenciou sa môže meniť nálada bez akéhokoľvek zrejmého dôvodu. Chorý môže mať prejavy depresie, následné pocity úzkosti, pocit podozrievania i prejavy agresivity. Agresivita Agresivita je u ľudí s Alzheimerovou chorobou bežný jav. Je to ľudská reakcia nad svojou ťažkou situáciou. Ide o nástroj, ktorý sa používa v úsilí získať kontrolu nad svojím životom. Agresivita môže byť tiež reakcia na zármutok, hanbu, alebo i na nejakú inú menej významnú emočnú reakciu. Súvisí so stratou mentálnych schopností človeka s demenciou a s jeho chorobou. Kvôli tomu nie je schopný zhodnotiť správne situáciu. Agresivita je tiež spojená so zážitkami s minulosti, starý príbeh môže byť príčinou akútneho výbuchu hnevu. A nakoniec by sme si mali pripomenúť, že niektorí ľudia s demenciou boli výbušní počas celého svojho života a v takom prípade nejde o nič nové, len sa zintenzívnilo to, čo tu už bolo. Pri odbúraní agresivity u chorého je dôležité poznať príčinu a zdroje hnevu. Čo však býva niekedy nereálne, pretože nám sa dostane do povedomia iba malý zlomok zo života pacienta. Pri
agresivite je prevencia dôležitejšia ako liečba. Nutné je nediskutovať a nenapomínať rozčúleného človeka. Jeden z najlepších spôsobov ako upokojiť rozhnevaného človeka je brať jeho hnev vážne, napr. „Vidím, že sa na mňa hneváte“ a pod. Emócia sa potrebuje len prejaviť, keď k tomu príde rozrušenie väčšinou prejde. Niektorí ľudia sa upokoja ak ich chytíme za ruku, objímeme, dotkneme sa ich. U iného musíme byť s fyzickým kontaktom opatrní. Dotyk by ho mohol naľakať a ešte viac rozrušiť. V takom prípade je dôležité udržovať odstup a pokojne na neho hovoriť. Pomáha, ak na chorého hovoríme pomaly a pokojne. Ďalšia možnosť je nechať pacienta chvíľu samotného a vrátiť sa za pätnásť minút, aby sme skontrolovali, či sa jeho nálada zmenila. Ďalšie dobré rady ako reagovať na agresivitu: viac počúvajte ako hovorte, opýtajte sa ho, čo od vás chce, prv ako k chorému prehovoríme, dovoľte partnerovi s demenciou chodiť alebo inak sa pohybovať, aby mohol uvoľniť napätie, uistite sa, že pacientovi nijako neblokujete cestu. Pocit, že je v obkľúčení, môže zvýšiť agresivitu. Depresia Depresívny človek býva smutný, spomalený, stráca záujem o seba, okolie, nemá chuť do jedla, sťažuje sa na svoj zdravotný stav. Sprievodným stavom sú pocity beznádeje alebo viny. Depresia je výrazom bezmocnosti, človek si uvedomuje, že príčina neúspechu je v ňom. Agresívny človek svoju zlosť hádže na ľudí okolo seba. Človek s depresiou kričí sám na seba. Najviac si uvedomuje svoj vlastný stav, že je hlupák, idiot, k ničomu. K depresií sa pridružuje apatia, úzkosť a nepokoj. Pacient môže zostať apatický, keď zistí, že nie je schopný prispôsobiť sa s požiadavkami okolia. Pri danom stave je nutné pacientovi trpezlivo vysvetliť, že ho máte radi, aj keď má problémy, a že sa vždy môže na vás spoľahnúť. Mierna depresia môže odznieť, ak chorému venujeme dostatok pozornosti, budeme ho zapájať do rôznych aktivít, nenechávať ho osamote, obrátiť pozornosť na tému, o ktorej vieme, že mu zdvihne náladu. Človek sa často upokojí jemným dotykom, hladkaním a vyhľadaním očného kontaktu s pacientom. Používať pekné vety: „Dnes máte pekne šaty, Máte nový účes“. Úžasný vplyv má úsmev a smiech. Pri pretrvávajúcej depresii je dôležité poradiť sa s lekárom, pre tieto prípady sú účinné lieky. Podozrievavosť U človeka trpiaceho stareckou demenciou sa môžu objaviť i pocity podozrievania. Daný klient sa cíti v úplnom zúfalstve, myslí si, že je osamelý a práve teraz potrebuje pri sebe svoju partnerku, svojho druha ako kedykoľvek predtým, preto sa na ňom stáva čoraz závislejší. Myslí si, že ho opustí, viac si začne všímať odchody svojho ochrancu. (Odchádza z domu čoraz častejšie, nepamätá si, že mu niečo pri odchode povedal a pod.) Pacient začne
podozrievať najprv daného partnera napr.: „Kam chodí? Nenašiel si iného/inú? S tým sa nezmierim. To je pobehlica“ a pod. On chce počuť iba uistenie, že chorý je jeho miláčik. Podozrievavosť súvisí i s pocitom cudzoty. Dom, v ktorom žije je cudzí, ľudia pohybujúcich sa okolo neho nepozná, i napriek tomu, že sú všetci v jeho veku. Keď chorému niečo povedia, často nechápe o čom hovoria. Chorý chce odísť, ale nemôže nájsť dvere, ak ich aj nájde, sú zatvorené a pod. Vie, že niečo nie je v poriadku. Okrem depresie a agresivity môže na tieto reakcie človek reagovať vysokou mierou podozrievavosti. Podozrievaný človek je prehnaná sestra agresivity. Väčšia pravdepodobnosť, že klienti budú takto reagovať, je u ľudí, ktorí mali v minulosti sklon k dominantnosti a nadmernému sebavedomiu. Demencia neznamená, že by sme chorému automaticky nemali veriť, ale je dôležité byť na danú situáciu pripravený. Nemôžeme reagovať na obsah obvinení, ale na informáciu, ktorá sa skrýva za obvinením, na jeho pocity. Musíme umožniť aby sa klient dostatočne vybúril. Dôležité je vyhýbať sa zdôrazňovaním chýb a nedostatkov svojho pacienta a robiť všetko pre to, aby sme ho informovali, že je všetko v poriadku. Overte si, či pacient dobre vidí a počuje. Hluchota a slabý zrak môžu ľahko viesť k nesprávnym interpretáciám a k pocitu, že ho zanedbávame. Vyhýbajte sa šeptaniu. Každého, kto prichádza do kontaktu s chorým informujeme o jeho sklone k podozrievavosti. Zabránite tak sťažnostiam, z ktorých vás pacient obviní. Snažte sa odviesť pacientove myšlienky od toho, čo ho trápi, napr. zaspievaním jeho obľúbenej piesne. Tiež lieky na Parkinsonovu chorobu sú známe tým, že občas vyvolávajú podozrievavé uvažovanie. Tu je potrebné informovať lekára. Obvinenie býva často veľmi kruté, zvlášť, keď je úplne vylúčené. Ale majme na pamäti, aby sme spravodlivý hnev nekládli za vinu chorému, ale jeho chorobe.
Problémy s chovaním u ľudí so stareckou demenciou Poruchy správania s klinickým problémom pre okolie predstavujú stres. Závislé chovanie, bezcieľne túlanie sa, nočné blúdenie a nepokoj sú príznaky zahŕňajúce zmenu osobnosti. Závislé chovanie Závislé chovanie u pacientov s demenciou pramení z pocitu neistoty a nedostatku bezpečia. Ľudia v začiatočnej fáze demencie nepoznajú svoj život a nechápu, čo sa okolo nich deje, ale intuitívne si uvedomujú, že ten človek, ktorý sa o neho stará, vie, čo sa deje a keď nie je z nejakého dôvodu prítomný, klient je veľmi znepokojený. Aby sa pacient vyhol závislosti od jednej osoby, je dôležité v čo možno najranejšom štádiu choroby zaistiť, aby si zvykol na to, že sa o neho bude starať viacej ľudí. Cieľom je, aby sa cítil rovnako bezpečne i s druhými ľuďmi.
Bezcieľne túlanie, blúdenie Sklon pacienta vychádzať zo zariadenia, túlať sa po meste vedie k obave a strachu ošetrujúceho, aby sa klient nezranil, nestratil, neprišlo k úplnému vyčerpaniu. Chorý nevydrží dlho sedieť, pretože prekypuje energiou. Pre väčšinu chorých so stareckou demenciou je typická apatia a pasívnejší prístup, ako boli pred začiatkom choroby, pre blúdiacich platí pravý opak. Ich sebakontrola sa vytráca, nemôžu utíšiť túžbu po prechádzke. Tento stav túlania je typický pre ľudí s demenciou, ktorí sú inak zdraví a fyzicky vo forme. Prechádzky môžu súvisieť tiež s bolesťou, zápchou alebo niektorí pacienti sú hyperaktívni v dôsledku užívania liekov. Túlanie je tiež vyprovokované povzbudzujúcimi prostriedkami, akými sú káva, cigarety, spoločenské kontakty, alebo pekný výhľad. Ďalej môže ísť o pocit uniknúť z prostredia, ktoré vníma ako nepríjemné a strašidelné. Často sa vyskytujúci dôvod blúdenia je, že pacient vníma prostredie okolo seba ako cudzie, neznáme. Preto stále hľadá svoj rodný dom, rodičov, miesto domova v súčasnom prostredí. Chorý sa snaží splniť niekdajšie záväzky (napr. chodenie do práce). Snaží sa zmierniť stres spôsobený nadmerným hlukom, davom alebo izoláciou. Bojí sa neznámych zvukov, svetiel, videní, halucinácií. Hľadá niečo konkrétne, napr., jedlo, pitie, príbuzenstvo, knižnicu. Chodením dvakrát denne na vychádzky po okolí môžu vyriešiť prebytok energie. Dôležité je chorého zamestnávať činnosťami, ktoré zvládne, aby mu zaujali myseľ. Aktivita by sa mala vykonávať v preňho príjemnom prostredí. Odvrátiť pozornosť na inú činnosť, alebo tému. Uvedomiť si, že túlanie môže byť príčina nudy a pocitu osamelosti. Pri rizikových pacientoch je dôležité oboznámiť zamestnancov a okolie o mentálnom stave pacienta. Nespavosť, nepokoj Pri nespavosti je dôležité si uvedomiť, že človek trpiaci demenciou si pamätá približne 30 sekúnd. Predstavme si: Chorý ide spať ako obyčajne. Zobudí sa na plný močový mechúr, zažne svetlo a vtedy prebehlo 30 sekúnd. Daný človek zabudol, že pred minutou spal v posteli. Potom si všimne pyžamo a dospeje k záveru, „Som hore, tak už som sa vyspal.“ Chorý ostro nerozlišuje rozdiel medzi spánkom, bdením a snom. Klient je nepokojný i preto, že chodí skoro spať. Ďalší dôvod nespavosti je, že možno v noci vyplávajú na povrch bolestivé emócie a myšlienky a sú intenzívnejšie ako počas dňa.
Problémom môžu byť
i rôzne fyziologické problémy pacienta. Tiež u človeka, ktorý predriemal celý deň nie je divu, že v noci občas blúdi. Forma nespavosti sa dá liečiť napr. tým, že zabránime prísunu kofeínu, aby na konci dňa chorý nemusel absorbovať príliš veľa dojmov a udalosti, aby počas dňa nedriemal, vytvoriť pravidelný režim spánku. Chorého možno viac unaviť prechádzkami, či aktivitami. Chorého upokojuje tiež teplá sprcha, či pohár mlieka
spoločnými
Ako udržiavať kognitívne schopnosti pacienta s demenciou V jednom časovom okamihu sa klientom s demenciou prelína minulosť, prítomnosť a očakávaná budúcnosť. Demencia zníži alebo vyradí kognitívne funkcie človeka. Kognitívne schopnosti sú myšlienkové procesy, ktoré umožňujú pamätať si, učiť sa, chápať atď. Ide o vnímanie, pamäť, reč, koncentráciu, rýchlosť myslenia a porozumenie. Pri stareckej demencií sa tieto schopnosti strácajú. Ako terapeutky sa musíme snažiť spomaliť stratu kognitívnych schopností. Pre seniorov je dôležité, aby mali potrebu, že ich život nie je zbytočný, že sú ešte potrební, že ich máme radi. Pokiaľ sú ešte schopní, doprajme im nejakú prácu. Nezáleží na tom, čo robia a ako dlho, ale skôr to, že vôbec robia niečo užitočné, čo ich baví. Musíme však počítať s tým, že ich telesné a duševné schopnosti sú obmedzené. No akonáhle upadnú do nečinnosti, už je ťažké ich z nej dostať. Pri svojej práci by sme sa mali snažiť o aktivizačné, stimulačné aktivity, podporovať záujmy, aktuálne schopnosti i predchádzajúce zručnosti pacienta. Podľa stupňa demencie volíme vhodný prístup. Silné emočné zážitky sú uložené a prehrávajú sa opäť. Uložené informácie zostávajú spojené s pocitom a každá ďalšia reálna podobná situácia môže vyvolať takú istú, už dávno prežitú emóciu. Ich súvislosť vyvoláva zmeny osobnosti pacienta, a mi preto musíme mať na pamäti, prečo tak náhle nastala emočná zmena u pacienta. Pri zachovaní kognitívnych procesov musíme u klienta pristupovať opatrne. Stimuláciu môžeme realizovať prostredníctvom rekreačnej, športovnej, výtvarnej terapie, muzikoterapie, biblioterapie a pod. Môžeme človeka postihnutého stareckou demenciou zapájať i do bežných denných činností (umývanie stolov, vývoz smetí, čistenie riadov, zametanie atď.). Pomocou mentálnych cvičení precvičovať gramatiku, matematiku, hrať spoločenské hry, zapájať sa do kultúrnych podujatí, poznávať, triediť rôzne predmety, spomínať a pod. Dôležité je vtiahnuť ich do činností, ktoré posilňujú kapacitu ich pamäti. Pokračovanie v denných činnostiach, zachovanie povinnosti a koníčkov zvyšuje pocit hrdosti a dôstojnosti a dáva životu chorého zmysel. Stimulačné aktivity môžu pomôcť oslabiť nežiaduce správanie pacienta. Ďalšie druhy terapie: Validačná terapia: Technika N. Feilovej, ktorá je založená na filozofii, že každé správanie u osoby s demenciou má nejakú príčinu, je sprevádzané emóciami súvisiacimi so spomienkami z minulosti. Táto terapia má za úlohu dokázať správne hodnotiť (validovať) pacienta a jeho
spomienky. Úlohou je pomôcť pacientovi vyrovnať sa so spomienkami, stratami a neúspechmi pacienta prostredníctvom reminiscencie. Ide o vyvolávanie spomienok. Terapia poskytnutia činnosti: Ide o to, že istý zvuk, predmet, situácia vyvolávajú spomienku. Pomocou otázok čo, kedy, ako, kde sa snažíme získať informáciu, o akú spomienku ide a využiť ju pre pohybovú činnosť alebo rozhovor. Táto terapia nám umožní zistiť čo chorý potrebuje, hľadá, či chce. (napr. Chorý lomcuje dverami a chce ujsť. Opýtame sa ho, či nechce prísť pre kľúče. Odvedieme tak jeho pozornosť k inému cieľu. Ak budeme vyžadovať, aby sa vrátil, pretože to nesmie, vyvoláme tak len odpor a ťažko docielime spoluprácu.) Rezolučná terapia: Nerieši minulé traumy. Ide o to, že čokoľvek chorý povie, spraví je pre neho realitou a nemá zmysel to meniť. Pretože pre klienta má informácia reálny význam práve vo chvíli zdelenia iným. Táto terapia nedovoľuje opravovať počuté, ale vedie k absolútnemu prijatiu. Ak budeme informáciu vyvracať, chorý sa na nás nahnevá, bude agresívny, alebo depresívny. Technika preterapie: Terapia od C. R. Rogersa – G. Proutyho slúži k nadviazaniu kontaktu a umožňuje spoluprácu s chorým na demenciu. Reflexiou oznamujeme chorému, že cítime rovnako ako on, že jeho situáciu spoluprežívame, že sme na tej istej vlne. Využíva sa proces uvedomenia si situácie (situačná reflexia) – emočné prežívanie chorého je zachované a podľa jeho chovania sa snažíme nadviazať kontakt. Hovoríme o situácii, ktorú vidíme, počujeme, cítime. Chorý nevie, kde je a tak popisujeme konkrétnu situáciu a snažíme sa porozumieť pohybom rukou a nohou, nájsť zmysel tohto pohybu. Vyjadrenie emočného prežitku (faciálna reflexia) – hľadáme možnú emóciu z výrazu tváre, jej formulácie. Hľadanie vhodných slov (verbálna reflexia) – hľadáme súvislosti, opakujem to, čo sme rozumeli od chorého. Snažíme sa o porozumenie, ponúkame zdelenie úzkosti, strachu, vytvárame vzájomný dialóg. Telová reflexia – Chorý robí nekoordinované pohyby, chýba mu informácia o svojom tele. Pohyby opakujeme, popisujeme. Klient svoj pohyb vidí a tak lepšie porozumie svojmu telu. Opakovanie slov po chorom – Chorý: „Chcem ísť domov, ste zlí.“ Terapeut vetu opakuje, mení formulácie a chorý vníma spoločné naladenie, niekedy povie i prečo má strach. Dôležité je aktivity prispôsobiť štádiu ochorenia a úrovni schopnosti a dôstojnosti dospelého človeka, vyhnúť sa napomínaniu, byť trpezliví, treba chváliť a povzbudzovať. Brať do úvahy ich kultúru, náboženstvo, zručnosti, city, súkromie, ich fantázie a úzkosti, vyhýbať sa konfrontáciám, nežiadať príliš mnoho ani príliš málo, dodržiavať pravidlá, pravidelnosť a odpočinok a neučiť pacienta niečomu novému. V neposlednom rade nezabúdať na humor, dokázať sa s klientmi zasmiať. Dôležitý je proces činnosti, radosť z práce, nie výsledok.
Práca pri stareckej demencie: - iniciatívu presunúť na personál (ošetrovateľ, ergoterapeutka), - naplánovať činnosť vtedy, keď máva chorý najviac energie a je prístupný k spolupráci, - sústrediť sa na to, čo dokáže, nie čo nedokáže (byť realistickejší), - dať prednosť činnostiam, ktoré klienta bavia a zaujímajú, ktoré robil i v minulosti, - prestať pracovať, ak sa objaví u pacienta nervozita, - prácu rozdeliť na časti, jednotlivé kroky , - poskytnúť pomoc pri práci, ale neprevziať od neho celú úlohu, - vyhýbať sa činnostiam s vedomím rozhodovania sa (klientovi spôsobujú istý stres) a pod. Starecká demencia (Alzheimerova choroba) je choroba storočia. Hoci dnes neexistuje kauzálna liečba, osud postihnutého nemusí byť beznádejný. Je úlohu terapeutiek, ošetrovateľov, sestričiek, lekárov, rodiny a priateľov aby postihnutému vytvoriť znesiteľný život
v rámci možností určenej diagnózy. Žiada si to veľkú trpezlivosť, toleranciu
a pochopenie. V chorom treba vidieť vždy človeka a mať na pamäti, že za správanie chorého nemôže on sám, ale choroba. „Staroba nemá byť koncom života, ale jej korunou.“ A. Repond
Použitá literatúra 1. Buijssen, H.: Demence. Prúvodce pro rodinné príslušníky a pečovatele. Portál, Praha, 2006. 2. Hausner, M.: Duševně nemocný mezi náma. Rady nemocným. Avicenum, Praha, 1981. 3. Klevetova, D., Dlabalová, I.: Motivační prvky při práci se seniory. Grada, Praha, 2008. 4. Zanetti, O., Trabucchi, M., Boschi, G., Tonini, G.: Alzheimerova choroba. Ako žiť ďalej? Nadácia MEMORY, Bratislava, 1998. 5. Centrum MEMOTY: Pomoc opatrovateľom. Alzheimerova choroba – ako ju zvládnuť v domácom prostredí. Nadácia MEMORY, Bratislava, 2005.
