KATEDRA SPOLOČENSKÝCH VIED TU KOŠICE
SOC I OLÓGIA UČEBNÉ
TEXTY
P hDr. Igor RÁC
1. SOCIOLÓGIA, MODERNIZÁCIA, INDUSTRIALIZÁCIA Sociológia ako veda o nezamýšľaných dôsledkoch ľudského konania Sociológia vznikla v prvej polovici 19 storočia, ako rekcia vied o spoločnosti na zmeny, ktoré sprevádzali procesy industrializácie, urbanizácie a demokratizácie spoločnosti. Sociológia nemohla vzniknúť skôr, ako vznikli problémy, ktoré skúmala a skúma a otázky, na ktoré sa snažila a snaží odpovedať a ktoré vznikli ako reakcia na predtým nepoznaný prudký vývoj a neustálu zmenu čo boli a sú prostriedky vývoja modernej teda posttradičnej spoločnosti. Dochádza k rúcaniu, odbúravaniu všetkých predtým fungujúcich kontrolných mechanizmov, ktoré regulovali tradičnú spoločnosť pred nástupom priemyselnej revolúcie. Tradičná spoločnosť alebo sociológmi nazývaná aj tradičná pospolitosť alebo tradičné spoločenstvo bola založená na istote nemenných a teda nemeniacich sa pravidiel hry a privilégií.Vývoj od tradičnej pospolitosti k modernej spoločnosti ( spája sa aj s pojmom modernita) spôsobil stratu týchto privilégií teda aj stratu istôt. Znakom modernej spoločnosti je permanentná zmena a vývoj, čo vyvolalo problém - ako usmerňovať zmeny spôsobom, ktorý neohrozí stabilitu spoločenského poriadku, teda stabilitu inštitúcií, ale naopak - bude ju posilňovať a pritom nebude brániť zmenám -elastičnosť inštitúcií. Príkladom takto organizovaného spoločenského poriadku je moderný národný štát. Nezamýšľané dôsledky konania Mnohí myslitelia minulosti aj súčasnosti sa zaoberajú takýmto problémom - napr. Hegel, Marx, Merton, Popper, Boudon. Problém nezamýšľaných dôsledkov konania je problém slobody, problém, nakoľko je človek tvorcom svojich vlastných činov a možností a nakoľko je nástrojom osudu, respektíve nevyhnutných (zákonitých) a náhodných často nepredvídateľných okolností.Ľudia svojim konaním sledujú spravidla určitý cieľ. Princíp nezamýšľaných dôsledkov konania spochybňuje základné východisko argumentácie, podľa ktorej, ak sleduje každý člen spoločnosti svoj vlastný cieľ (osobné, individuálne potreby a ich uspokojenie) , výsledok je prospešný všetkým. V prípade nezamýšľaných dôsledkov konania je úplne evidentné, že sledovanie iba vlastného (individuálneho) cieľa vedie nie k prospechu , ale k poškodeniu všetkých zúčastnených. Tri príklady: - môže byť úplne rozumné, vybrať si v ekonomicky neistej situácii všetky svoje úspory z banky. Pokiaľ ale toto isté urobí dostatočne veľké množstvo ľudí, banky skrachujú a ekonomická situácia sa výrazne zhorší. Má právo klient banky voľne nakladať so svojimi peniazmi? - je nepochybne rozumné, ak sa čo najviac ľudí usiluje dosiahnuť čo najvyššie vzdelanie a tým zvýšiť svoje šance na trhu práce, zvýšiť možnosť získať atraktívne, finančne výhodné zamestnanie, následne status a prestíž. Ak ale takto koná dostatočne veľké množstvo ľudí, dôjde k zníženiu hodnoty diplomov a titulov, k poklesu šancí získať primerané zamestnanie k rastu nezamestnanosti kvalifikovaných ľudí. Je prejavom demokracie sprístupniť najvyššie možné vzdelanie čo najvyššiemu množstvu záujemcov o získanie kvalifikácie ? - ekologická kríza typická pre súčasnosť je tiež dôsledkom snahy dokázať si právo na neobmedzenú spotrebu tovarov, ako prejav osobnej slobody a statusový znak toho, že na to máme. Problém je teda v tom, že ak sleduje úplne racionálne svoje individuálne ciele väčšie množstvo ľudí, môže nastať situácia, ktorá dosiahnutiu tohoto cieľa zabráni. Toto nabúrava predstavu o tom, že môže existovať prosperujúca a harmonická spoločnosť, ktorá je schopná autoregulácie (ponuka a dopyt, trh, schopnosti rozhodnú),niektorí sociológovia hovoria o samoorganizácii spoločnosti, a to takej samoorganizácii, ktorá by neobmedzovala slobodu a nebrzdila iniciatívu ľudí. Bolo by možné riešiť tento problém obmedzením slobody jednotlivcov na výrobu, spotrebu, konzum ?
Tradičná a moderná spoločnosť Tradičná spoločnosť alebo tiež názvy: tradičné spoločenstvo,tradičná pospolitosť, bola spoločnosť, ktorá existovala pred nástupom priemyselnej revolúcie v druhej polovici 18. storočia. Je to najprv spoločnosť lovcov a zberačov,neskôr roľníkov a remeselníkov a tiež cechov a mestských samospráv, nadvlády šľachty a lénnych poriadkov, moci absolutistických panovníkov. Tradičnú spoločnosť charakterizujú najmä tieto štyri znaky: 1. Materiálna produkcia je založená na využívaní prírodných foriem energie - sila človeka, zvierat, vetra, vody, ohňa.Pracovné nástroje sú predľžením ľudského tela. Ľudia používajú miery svojho tela a svojich produktov na meranie - palec, lakeť, stopa, merica, hrsť, hrivna atď. Deľba práce bola málo rozvinutá - od prirodzenej deľby práce medzi mužom a ženou, cez oddelenie pastierstva a lovu, oddelenie remesiel od pôdohospodárstva až k vzniku a rozvoju práce duševnej, keď produktivita práce stúpla a bolo možné uživiť aj vládcov, šamanov a kňazov, filozofov a básnikov, vedcov a učiteľov a neskôr i úradníkov v službách moci a samozrejme vojakov armádu. 2. Mocenská štruktúra je široká - od občín (rodové prvky moci,autorita starších) cez mestské štáty, stavovské napr.cechy a úloha cechových autorít (majstrov cechov) až po kniežatstvá a monarchie. Moc bola realizovaná bez účasti ovládaných. Bola organizovaná v izolovaných lokálnych útvaroch - mestách, kniežatstvách, grófstvach, medzi ktorými bola komunikácia stratifikovaná. Tí dole boli viazaní k pôde a jej majiteľom a tí hore pestovali, na tú dobu čulý „spoločenský“ život - cetovali a spoznávali svet. Po vzniku štátov boli jeho hranice zdolateľné najmä pre tú druhú skupinu ľudí, ktorí už vtedy boli globálnejšie orientovaní.Cestovali ešte obchodníci a remeselníci - teda slobodní občania,ktorí mali väčšie práva ako ľudia z nižších vrstiev,ktorí spolu (cezhranične) , mimo ľudí zo svojho najbližšieho okolia nekomunikovali. Obmedzená bola tiež možnosť komunikácie medzi príslušníkmi nižších a vyšších vrstiev, kde možnosť komunikovať bola stavovsky určená , spôsob a iniciatíva vychádzali väčšinou z hora a to vo forme príkazov a nariadení. 3. Spôsob poznávania a interpretácie sveta zodpovedal obmedzeným možnostiam tej doby .Vyvíjal sa s rozvojom vied.Úroveň interpretácie sveta determinovala aj možnosti kontrolovať priebeh udalostí, predvídať a cielene konať.Typickým znakom doby bola veľká negramotnosť nižších vrstiev, ktoré nemali prístup k vzdelaniu. Po zavedení povinnej školskej dochádzky bolo obmedzené ich vzdelaniena schopnosť, čítať, písať a počítať. V mnohých rodinách bola šľabikárom biblia. Prístup k vyššiemu vzdelaniu bol preväčšinu z nich aj nadaľej nedostupný. Kvalifikácia-remeselná zručnosť sa získavala v rodinách, neskôr v cechoch - vyučenie. Zvládnutie komplexných náboženských, filozofických, a prírodovedných systémov poznania bolo znakom vzdelanostných špičiek spoločnosti. U väčšiny obyvateľstva sa poznanie(vedomosti) točilo okolo významných životných udalostí v rodine či obci, okolo životného a prírodného cyklu a každodenných skúseností. Poznanie týchto ľudí sa opieralo o náboženské predstavy, tradície, zdravý rozum a ústne šírené skúsenosti generácií: pranostiky, príslovia, povesti, rozprávky , piesne atď. 4. Jednotlivci boli posudzovaní podľa príslušnosti k stavom, vrstvám spoločnosti - nie podľa individuálnych schopností. Príslušnosť k vrstve sa dedila. Sociálna mobilita - postup po rebríčku bol skoro nemožný - panovník mohol niekoho povýšiť do vyššieho stavu za zásluhy. Všetky stavy si strážili svoje privilégiá a myšlienka o rovnosti ľudí bola považovaná za absurdnú. Prechod od tradičnej spoločnosti k modernej a v rámci nej nástup industrializácie, nenastávajú vo všetkých častiach sveta v tom istom čase a v rovnakej postupnosti zmien. V našom stredoeurópskom priestore je prechod od tradičnej k modernej industrializovanej spoločnosti regionálne i časovo diferencovaný - stačí si porovnať jednotlivé časti bývalej Rakúsko - Uhorskej monarchie , Československo a jeho časti atp.
Moderná spoločnosť je produktom radikálnych zmien, ku ktorým došlo v oblasti ekonomiky, mocenských vzťahov, sociálneho usporiadania, štýlu života i výkladu sveta v krajinách Západnej Európy a Severnej Ameriky od 15. storočia. Kľúčovú úlohu zohral pri týchto zmenách rozvoj trhu, ktorý sa stal regulátorom chodu nielen celej ekonomiky ale aj celej spoločnosti. Charekter modernej spoločnosti podmienili: - priemyselná revolúcia, industrializácia a s ňou súvisiaca urbanizácia a dnes aj globalizácia, - centralizácia moci - vznik národného štátu, teritoriálne ohraničenej moci s dominantným národom, ktorý má svoj jazyk, literatúru, tradície - kultúru. Ľudí spája nielen toto, ale aj spoločné dejiny a spoločný záujem - tzv. národný záujem. Modernizácia sa spája s procesmi:
1. Oslobodenia - moderná spoločnosť podporujúca rozvoj nezávislého poznania (sloboda názorov, vedeckého bádania, akademické slobody), - moderná spoločnosť ako cesta sebaurčenia v oblasti politiky - rodiaca sa parlamentná demokracia, štát ako subjekt medzinárodného práva, - moderná spoločnosť ako uvoľnenie regulácií v oblasti hospodárskych činností (trh, sloboda podnikania,konkurencia sloboda hospodárskej súťaže) Moderná spoločnosť ďalej: - odbúrava staré stavovské prežitky,a vzniká priestor pre uplatnenie rôznych skupinových záujmov cieľov všetkých spoločenských vrstiev
a
- zrovnoprávňuje ženu v rámci rodiny - zrovnoprávňuje menej majetné vrstvy v rámci politiky (volebné právo, slobodné voľby ako priestor politickej súťaže ) - zrovnoprávňuje menšiny v rámci moderného národného štátu, pravo na vzdelanie v jazyku ... Je to problém oslobodenia - emancipácie človeka, indivídua.Moderná spoločnosť teda uplatňuje vo vzťahu k ľuďom pravidlá o ľudských a občianskych právach a vytvára podmienky na ich uplatnenie v každodennom živote občanov národného štátu,kontrolu ich dodržiavania občanmi i k tomu určenými organizáciami a asociáciami (súdnymi,mocenskými /parlament a politické strany/,občianskymi /občianske hnutia - ekologické, náboženské, mierové, feministické .../ a záujmovými organizáciami/ kultúrne, športové.../). 2. Zdisciplinovania - moderná spoločnosť to je aj vznik centralizovanej moci v rámci národných štátov. Vznik silnej štátnej moci. Hovoríme o tzv. organizovanej modernite .Aby štátna moc mohla kontrolovať všetko čo kontrolovať chce (vieme že modernizácia prináša rozvoj spoločenskej štruktúry, vznik rôznych spoločenských skupín,vrstiev, tried a teda záujmov, často protirečivých, ktoré vyvolávajú časté konflikty...) vytvorila rozsiahly byrokratický aparát, ktorý zasahuje aj do tých najmenších kútov štátu, cez ktorý štátna moc ( to sú vždy tie vrstvy, ktoré práve vládnu) dohliada na uspokojovanie svojich záujmov. Tradičné, lokálne (mestské rady slobodných miest), konfesné (miestne cirkevné zbory),rodinné (autorita hlavy rodiny vo vzťahu k žene, deťom, autorita vlastníctva v rodinom hospodárstve - ten, čí je majetok rozhoduje a umravňuje) či profesné (cechy), kontrolné mechanizmy strácajú svoj pôvodný význam.
Moderná spoločnosť rieši aj tieto zásadné otázky: 1.Sociálna otázka: práca ľudí a ich spoločenské postavenie, rôzne spoločenské vrstvy a ich životné podmienky, boj o moc, boj o väčšiu rovnoprávnosť 2.Národná otázka: národný štát ako cesta emancipácie národov (tu bolo Rakúsko-Uhorsko charakterizované ako žalár národov). Národný štát ako subjekt medzinárodných vzťahov - zahraničná politika - spolupráca,súťaž i vojenské konflikty. Industrializácia - modernita, jej sociálne dôsledky Industrializmus - je to princíp priemyslovej organizácievýroby. Z hľadiska technologického je to masová (sériová) metóda výroby, racionálne organizovaná využívajúca vždy najnovšie technológie. Zo sociologického hľadiska je to masová produkcia s dôsledným uplatnením deľby práce, riadiaca sa dopytom. Industrializácia - v užšom zmysle slova spriemyselnenie predtým agrárneho alebo pre produkciu tovarov nevyužívaného regiónu. V širšom zmysle slova je industrializácia - tiež nazývaná aj modernizácia ( ktorej produktom je modernita, spoločnosť industrializovaného typu), chápaná historicky ako proces rozvoja priemyslu a dôsledky tohoto rozvoja. Podnik je považovaný za najdôležitejšiu spoločenskú inštitúciu. Začiatok sa obvykle označuje pojmom priemyslová revolúcia.Významnými hodnotami sa stávajú: rozvoj výroby a spotreby, efektívnosť práce, efektívnosť organizácie práce, zvyšovanie výkonov, ekonomický rast. Tradičná spoločnosť sa mení na modernú industriálnu spoločnosť. Mechanizácia práce, kedy pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom - vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily.Predtým remeselník vykonával komplexne všetky činnosti potrebné na výrobu produktu -teraz nie je konkuren-cieschopný masovej
produkcii a stáva sa námezdným zamestnancom (dekvalifikácia). Veľkovýroba - bežiaci pás,jeden jednoduchý úkon, monotónnosť, rutina, rozdrobenosť práce zvyšujejej efektívitu, kontrolovateľnosť ale živú prácu odsúva na okraj výroby. To, že pracovník nemá kontrolu nad postupom celej výroby a výsledkom práce vyvoláva pocit odcudzenia (alienácie) - remeselník je hrdý na svoj výrobok, na svoju zručnosť, šikovnosť je autoritou u iných remeselníkov - takýto zamestnanec tieto pocity nemá - preto odcudzenie. Namiesto vlastníka riadi podnik manažér. Rozširuje sa byrokracia. Z potreby presadiť záujmy zamestnancov voči majiteľom vznikajú odbory, ako odpor proti vykorisťovaniu a na obranu záujmov triedy námezdných pracujúcich vzniká robotnícke hnutie. Prudký rozvoj výroby jej technickej i technologickej stránky inšpiruje aj rozvoj vied - vedy sa zapájajú do služieb priemyslu. Toto vedie neskôr k tzv. vedecko-technickej revolúcii - kedy veda a jej výsledky priamo ovplyvňujú výrobu, jej kvalitu, produktivitu i efektívnosť práce. Neskôr dochádza k humanizácii práce, k zlepšovaniu pracovných aj vôbec životných podmienok zamestnancov a ich rodín. Vznikajú teórie: človekkapitál, teda že investovať do rozvoja kvalifikácie, zdravia zamestnanca je pre podnik výhodné a humanizácia vzťahov, vstup psychológov a sociológov do procesov riadenia personálnej práce a medziľudských vzťahova na pracoviskách podnikov. Podnik sa stáva priestorom sebarealizácie zamestnancov. Dôraz je kladený na hodnoty: samostatnosť, tvorivosť, tímovosť..., ale aj stimuláciu a motiváciu práce. Významnú úlohu má pre podnik jeho špecifická (len jemu vlastná) podniková kultúra, teda systém hodnôt, noriem, symbolov a tradícií, ktorých uznávanie a dodržiavanie zabezpečuje integritu podniku, jeho identitu aj súdržnosť vedenia a zamestnancov, spolupatričnosť (sme jedna veľká rodina...). Etapizácia industrializácie : 1. prvá priemyslová revolúcia - koniec 18 storočia - v jej centre je parný stroj 2. druhá priemyslová revolúcia začína rokom 1880, vyznačuje sa novými postupmi, ktoré sú určené vývojom výbušného motora, pásovými strojmi, stúpajúcou tendenciou automatizácie a najmä elektrifikáciou. 3. tretia priemyslová revolúcia začína v priebehu 2O storočia a je spojená s využitím atomovej energie, kybernetizáciou a informatizáciou (počítače), ďalší pokrok je nepredstaviteľný bez rozvoja vedy. Sociálne dôsledky industrializácie : 1. Uvoľnenie pracovnej sily - trh práce. Práca tovarom, ktorý sa ponúka a po ktorom je dopyt. Pracovný čas postupné skracovanie pracovného času. Predlžuje sa doba prípravy na povolanie. Rastie kvalifikácia pracovníkov. Predlžuje sa nielen biologický vek, ale aj produktívny vek - vek pracovnej aktivity. 2. Nezamestnanosť - je sprievodným javom tohoto vývoja. K sezónnej a štrukturálnej nezamestnanosti pribudla nezamestnanosť technologická - teda z dôvodu nahradenia živej práce technikou. Nezamestnanosť je javom nielen ekonomickým, ale najmä sociálnym. je zlá nielen preto, že nezamestnaní nemajú možnosť uplatniť svoju kvalifikáciu, pracovnú silu, ale hlavne preto , že práca pre nich znamená jediný zdroj príjmov - teda zdroj prostriedkov na obživu, pre dôstojný život. 3. Zmeny v deľbe práce - presun pracovných síl zo sektoru poľnohospodárskeho do priemyslu a postupne aj do sektoru služieb. Dochádza k presunom (pretože živá práca je nahradzovaná neživou) pracovných funkcií zo sféry výrobnej do sféry vedeckotechnickej prípravy-vedy a výskumu,riadenia,kontroly a do sféry starostlivosti o ľudí (vzdelanie,výchova, zdravotníctvo, kultúra, služby ...). 4. Zmeny v kvalifikácii. Podiel nekvalifikovaných a nízko kvalifikovaných pracovníkov klesá a zvyšuje sa podiel kvalifikovaných (aj robotníkov) aj stredoškolsky a vysokoškolskyvzdelaných odborníkov, čo je finančne i časovo náročné. 5. Voľný čas - technický rozvoj vedie k skracovaniu pracovného času a rozširuje sa priestor pre mimopracovný čas a v rámci neho pre voľný čas (po práci rôzne povinnosti doma,štúdijné atď - to nie je voľný čas). Miera voľného času sa zväčšuje pre všetky vrstvy spoločnosti. Synomymom industriálnej spoločnosti sa stal pojem spoločnosť voľného času. Sociológovia i pedagógovia upozorňujú na spôsob využitia voľného času - všestranný rozvoj osobnosti, rekreácia, oddych, zmysluplná zábava na jednej strane a nadruhej prázdne ničnerobenie-"zabíjanie" času a s tým spojené javy: alkoholizmus, narkománia, vandalizmus, agresivita vedú ku kriminalite. 6. Zmeny v demografickej štruktúre - rast populácie, veková skladba ovplyvnená predlžovaním veku - starnutie populácie. Migrácia do miest. 7. Urbanizácia - koncentrácia obyvateľstva do miest, priemyselných oblastí, urbanizácia vidieka. 8. Zmeny v štruktúre a živote rodiny:
- zmeny vo veľkosti rodiny, menej detí, najčastejšie žijú spolu dve generácie - rodina rodičov a rodina dospelých detí - tendencia po samostatnosti, teda - presun od širokej rodiny k dvojgeneračnej - rodičia + deti -nezávislá domácnosť mladej rodiny - presun od autority prarodičov k autorite rodičov - presun od neobmedzenej k obmedzenej reprodukcii. Predtým veľa detí, lebo vysoká úmrtnosť a potreba pracovnej sily pre rodinné hospodárstvo, dnes veľký počet detí je problém uživiť, problémy s bývaním ale vplyv má aj tzv. plánovanie rodiny-antikoncepcia - presun od dominancie k partnerstvu - hlava rodiny, kto o všetkom rozhoduje- na druhej strane zákonom zaručená rovnosťmuža a ženy. Podobne deti a ich možnosti slobodne si vybrať partnerku-partnera, vybrať si povolanie, štúdium , súkromie detí - presun od zmluvných vzťahov k emocionálnym - manželská zmluva, majetkové výhody sobáša pre obe rodiny, záujmy rodína dnes dominantná je láska, záujmy partnerov - presun od rodičovskej, rodinnej výchovy k školskej výchove - vyššia miera vplyvu školy - presun od otvoreného domova (komunita širokej rodiny) k uzavretej domácnosti manželov, vlastný byt a domácnosť - oddelenie rodiny a povolania - predtým rodina ako výrobná jednotka (roľníci, remeselníci, kupci - všetci,alebo skoro všetci robia spolu na spoločnom majetku, niekoľko generácií robí jedno remeslo, čo ich všetkých živí). Dnes sú väčšinou všetci členovia rodiny zamestnanci, alebo žiaci či študenti a v rodine by malo byť viac času na spoločné záujmy, rekreáciu, výchovu detí, emocionálne väzby. Deľba práce v rodine je deľbou povinností v domácnosti. 9. Zmeny v sociálnej štruktúre spoločnosti - rast podielu vrstvy robotníkov v priemysle, vytvorenie širokej strednej vrstvy zamestnancov i podnikateľov(od vysoko kvalifikovaných robotníkov, cez malých a stredných podnikateľov, učiteľov, vedcov, univerzitných profesorov až po špičkových lekárov, právni kov ...). Rôzne elity - manažéri,finančníci,celebrity.Nikdy neboli tak bohatí ľudia ako dnes - tzv veľkoburžoázia. 10. Zmeny v spôsobe a forme riadenia v podniku-spoločnosti. Demokratizácia - teda účasť aj tých dole na riadení. Úlohy expertov v rozhodovacom procese, autorita vzdelania a schopoností, odbornosti manažerov, vedcov - ľudská i odborná autorita (aký človek a aký odborník). Na druhej strane je to rast byrokracie a byrokratrického riadenia - papier, formulár, smernica jediný kto všetkému rozumie je byrokrat,úradník vynucovaná autorita mocou danou úradníkovi pečiatkou, ktorá môže všetko prikázať i zakázať, nechať tak i zmeniť. V industrializovanej-modernej spoločnosti je ďalej typické: A - orientácia na výkon - čo je nutnou podmienkou ekonomického rastu. Je nevyhnutné aby sa šírila snaha o čo najlepší výkon o vyššiu odmenu, o vyšší status ale aj o mobilitu.Problém motivácie a stimulácie k výkonu odmena,mzda a následná životná úroveň a možnosť slobodne konzumovať. B - problém masovej kultúry, ktorá je produktom industrializácie a rozvoja prostriedkov masovej komunikácie. Je s pojený s problématikou voľného času. Kvalita tvorby a štruktúra "konzumentov" - prevláda tzv. nižšia kultúra, brak určený masám čitateľov, divákov, poslucháčov - čo je dôsledkom uplatňovania pravidiel trhu (ponuky a dopytu), kde masovosť, vkus väčšiny potláča možnosti tzv. vyššej kultúry, pretože menší záujem znamená nižšie náklady (napr. titulov kníh), vyššie ceny a stratu konkurencieschopnosti. C.- problém odcudzenia(alienácie) a anómie.Odcudzenie súvisí s postavením námezdných pracovníkov, ktorí vykonávjú jednoduché pracovné úkony ako súčasť stroja a strácajú vzťah k tomu čo robia. Na rozdiel od remeselníka, pracovník pri páse nevyrába komplexný produkt, robí ťažkú prácu, ktorú nemá dobre zaplatenú, znižuje sa mu životná úroveň. Často sa stáva nezamestnaným. Odcudzenosť je teda bezmocnosť, strata zmyslu práce, často i strata sebaúcty. Anómia, chápaná ako bezzákonnosť, beznormnosť, stav kedy v spoločnosti prestávajú platiť tradičné normy morálne aj právo a spravodlivosť, je situáciou, ktorá nastáva po strate istôt, ktoré niektorým ľuďom poskytoval život v tradičnej spoločnosti.
2. ČLOVEK, SKUPINA, SPOLOČNOSŤ Človek - je bytosť bio-psycho-sociálna. Je to živý tvor, ktorý má vyššiu psychiku (vedomie, myslí, dušu, duchovný život), je to tvor spoločenský (sociálny). Spoločnosť – nie je súhrn jednotlivcov a spoločenských skupín. Spoločnosť to sú vzťahy medzi ľuďmi (jednotlivcami) a medzi spoločenskými skupinami. Ak pochopíme štruktúru spoločnosti, teda vzťahy (určované, determinované, kultúrou / tradície, hodnoty, normy, inštitúcie - systém sociálnej kontroly/), pochopíme spoločnosť, jej fungovanie, vývoj, správanie a konanie ľudí atď. Sociálna pozícia – je miesto v systéme vzťahov v spoločnosti, v sociálnej skupine. Každý človek je prítomný súčasne vo viacerých sociálnych pozíciách (syn, dcéra, otec, mama, študent/ka/, občan, občianka, obyvateľ/ka/, partner/ka/, veriaci-veriaca, neveriaci, neveriaca, volič/ka/, nevolič/ka/ atď.) Sociálna pozícia úzko súvisí so sociálnym statusom. Sociálna rola – vyplýva zo sociálnej pozície. Každý človek teda „hrá“ súčasne viacero sociálnych rolí . Človeka, ktorý je v určitej sociálnej pozícii a „hrá“ určitú sociálnu rolu nazývame aktér. Sociálna rola je systém (súbor) očakávaní, ktoré má určitá spoločnosť, sociálna skupina, k človeku v určitej sociálnej pozícii. Zároveň je to aj schopnosť tieto očakávania naplniť i prekročiť. Človek ( jednotlivec, osobnosť) zosobňuje sociálnu rolu, individualizuje ju, stelesňuje ju. Keďže každý človek je iný, tak aj každá matka je iná, každý otec je iný, každý učiteľ je iný, každý vedúci je iný, každý prezident je iný atď. Očakávania súvisia s tradíciami, normami, hodnotami – kultúrou, typickými pre danú spoločnosť, sociálnu skupinu a teda aj ľudí v nich žijúcich. Sociálny status je pozícia člena sociálnej skupiny, spoločnosti, v skupine, spoločnosti, v skupinovej hierarchii, spoločenskej hierarchii. Hovoríme o statuse ľudí, spoločenských skupín (triedy, vrstvy), ale aj o statuse vecí, vzťahov, organizácií, povolaní, pracovných pozícií, zamestnaní atď. Socio-ekonomický, alebo sociálno -ekonomický status je pozícia človeka v spoločenskej hierarchii , meraná podľa pôvodu, majetkových pomerov, ukončenej školy, vzdelania, povolania, zamestnania, miesta bydliska, trávenia voľného času, spôsobu života, životného štýlu atď. Podľa toho vieme, do ktorej spoločenskej vrstvy, triedy kto patrí. Status môže byť: získaný ak niekto svojou aktivitou zmení svoju sociálnu pozíciu a postúpi do vyššej spoločenskej vrstvy (napríklad), zdedený – deti dedia statusovú pozíciu, status svojich rodičov (sociálny, triedny pôvod), pripísaný – človeku pripisujeme status školy, ktorú absolvoval, podniku v ktorom pracuje, povolania, ktoré si osvojil, kvalifikácie, ktorú dosiahol, zamestnania, ktoré vykonáva atď. Sociálna stratifikácia je rozvrstvenie spoločnosti. Spoločnosť nie je homogénna. Sú v nej rôzne spoločenské vrstvy, triedy, stavy, kasty, rôzne sociálne skupiny. Usporiadanie spoločenských vrstiev, tried býva vertikálne – hierarchické: poznáme nižšie – stredné – vyššie spoločenské vrstvy (triedy). Sociálna mobilita – je sociálny pohyb. Je to pohyb v rámci spoločenských skupín a medzi spoločenskými skupinami. ( Je dôležité odlíšiť /často aj nesprávne používaný/ pojem mobilita, keď sa ním myslí pohyb, respektíve pohyblivosť v priestore /priestorová mobilita/. Používajú ho aj sociológovia a myslí sa ním možnosť zmeny miesta pobytu, napríklad ak si niekto nájde zamestnanie mimo miesta bydliska. Alebo možnosť absolventov vysokých škôl zamestnať sa napríklad v zahraničí – tu počujeme výroky, že pre zlú jazykovú pripravenosť je znížená možnosť mobility absolventov našich vysokých škôl v rámci EÚ, a pod. Vhodnejším by bol demografický termín - migrácia). Sociálna mobilita môže byť: 1a. vertikálna – čo je zmena pozície spojená so zmenou statusu. Pohyb, postup po statusovom rebríčku, v hierarchii skupiny, spoločnosti , ( postup vo firme z radového inžiniera na vrcholového manažéra). 1b. horizontálna – je zmena pozície bez zmeny statusu. Sociálny pohyb v rámci danej statusovej , hierarchickej skupiny, vrstvy, triedy, ( zmena pracoviska vo firme, alebo prechod do inej firmy na rovnakú funkciu). 2a. vnútrogeneračná – (môže byť vertikálna alebo horizontálna), je zmena pozícií počas života jednej generácie (napríklad zmena sociálnej stratifikácie /spoločenské vrstvy…/ v SR v porovnaní rokov 1989 a 2004), alebo zmena pozície počas života konkrétneho jednotlivca ( vypracoval sa z kvalifikovaného robotníka, cez štúdium na univerzite, na špičkového odborníka, vedca alebo manažéra). 2b. medzigeneračná – (môže byť vertikálna alebo horizontálna), je zmena pozícií v porovnaní generácie detí a generácie rodičov, ( stratifikačné zmeny na Slovensku od skončenia druhej svetovej vojny, alebo v rodine: otec robotník a syn, absolvent univerzity, špičkový inžinier, manažér…).
Demografia je veda o ľudskej populácii. Skúma jej zloženie podľa pohlavia, veku, miesta bydliska. Ďalej skúma procesy, ktoré v populácii prebiehajú: sobášnosť, rozvodovosť, pôrodnosť, úmrtnosť a migráciu. Migrácia je fyzický pohyb v rámci populácie a znamená vlastne zmenu miesta pobytu, sťahovanie. Ak sa niekto prisťahuje, napríklad z Košíc do Humenného, tak z pohľadu Košíc je to vysťahovanie - emigrácia, a z pohľadu Humenného je to prisťahovanie - imigrácia. Spoločenská (sociálna) skupina je spoločenský útvar, zoskupenie ľudí, ktorých spájajú určité spoločné znaky (tradície, hodnoty, normy, vzťahy ), vykonávanie určitej spoločnej činnosti, spoločné záujmy a ciele, teda určité nevyhnutné spoločenské väzby, vzťahy. Rodina malá skupina, s osobným pojítkom (poznajú sa osobne) príbuzenskou väzbou, je to teda primárna skupina. Najvšeobecnejšie je rodina pôvodná a najdôležitejšia spoločenská skupina , ktorá je základným článkom spoločenskej štruktúry a základnou ekonomickou (spoločné hospodárenie) jednotkou (už nie najmä výrobnou, ako v minulosti). Jej hlavnými funkciami je reprodukcia ľudského biologického druhu, výchova, respektíve socializácia potomstva , prenos kultúrnych vzorov (tradície, hodnoty, normy…), zachovanie kontinuity kultúrneho vývoja. Základom rodiny je dyadický (párový,/ Dyáda je sociálna skupina tvorená iba dvoma osobami . Pre dyádu je charakteristický dôverný a relatívne stály vzťah s vysokým stupňom intimity a emocionality a nezameniteľnosť člena/, monogamný pár) pár zložený z muža a ženy, tj. nejaká forma manželstva, a ďalej vzťahy rodičovstva a súrodenectva. Pracovná skupina je sekundárna skupina, formálna, kde interpersonálne väzby sú menej osobné, dominujú funkčné vzťahy pracovné (formálne), dané deľbou práce a systémom organizácie práce a riadenia. Pracovná skupina je teda štrukturovaná formálne, má formálne pravidlá styku a komunikácie, náplne práce, deľby sociálnych rolí a pod. Základnou funkciu pracovnej skupiny je dosahovanie špecifického cieľa (cieľov). Špeciálnym typom pracovnej skupiny je kolektív. Kolektív je priestorom synergie individualít, kde dosahovanie spoločného cieľa je možnosťou dosahovania cieľov individuálnych, priestorom pre sebarealizáciu osobností, jednotlivcov, členov kolektívu a dosahovanie individuálnych cieľov je možnosťou, ako dosiahnuť spoločný cieľ. Masa je sociologicky vágny (neurčitý) pojem, používaný na označenie množiny osôb (nie špecifickej sociálnej skupiny), medzi ktorými je malý, alebo žiadny priamy kontakt, ktorí sa spolu integrujú minimálne, nemajú spoločné vedenie (neformálne, alebo formálne inštitucionalizované), a bývajú objektom ovplyvňovania a manipulácie (vodca, médiá ). Všeobecne masa znamená nediferencované a neidividualizované množstvo ľudí, ktorých nespája ani to, že sú v tom istom čase na tom istom mieste (ako napr. dav, ktorý je tiež niekedy nepresne pomenovaný ako masa). Poznáme pojmy: ľudové masy, ľud, masy pracujúcich, ľudové masy, ako nositeľ pokroku, ako subjekt dejín atď. Dav je zoskupenie ľudí navzájom spätých zhodným objektom pozornosti a zhodným emočným stavom ( diváci na futbale, demonštrácia, panika, diváci na rockovom koncerte …). Gustave Le Bon /1841-1931/, franc., psychológia davu. Podľa neho dav vytvára skupinovú psychiku, kde sa psychika jednotlivca stráca, respektíve mení. Znaky človeka v dave podľa Le Bona: Anonymita – človek sa v dave stráca, stráca sa jeho individualita, osobnosť, splýva s davom. Afektivita – namiesto rozumu nastupujú v dave city a pudy, človek nekoná na základe rozumu a rozhľadu, ale iba emocionálne. Zníženie inteligencie – inteligencia človeka v dave klesá a preto priemerná inteligencia ľudí v dave je nižšia než ich priemerná inteligencia mimo dav. Zníženie osobnej zodpovednosti – človek v dave sa vzdáva kontroly nad sebou, môže sa dať strhnúť k činom, ktoré by nikdy neurobil, keby konal pred očami verejnosti sám Všetky tieto znaky človeka v dave spôsobujú, že človek je ľahko ovplyvniteľný, manipulovateľný, podlieha vodcovstvu, silnému vodcovi, alebo skupinke ľudí manipulujúcej davom. Elita je početne obmedzená kategória jednotlivcov, uznávaných pre ich výnimočné vlastnosti , schopnosti, postavenie, pre ich schopnosť dať sa do služieb spoločnosti. Sú to ľudia, ktorým sa vo vysokej miere dostalo inteligencie, charakteru , dôvtipu , sú to „tí najlepší z nás“. Elitou sú aj skupiny osôb, alebo jednotlivci na vrchole hierarchie v niektorej spoločenskej skupine, organizácii, ktorí z tohoto titulu majú rozsiahle právomoci a vplyv. (Elity politické, podnikateľské, ekonomické, finančné, vojenské, vedecké, manažérske…) Celebrity sú verejne známe a slávne osobnosti (umelci, športovci, novinári, redaktori, moderátori, zabávači… ), ktorí žijú často v symbióze ( spoločnej existencii na báze vzájomnej prospešnosti ), najmä s politickými, podnikateľskými a finančnými elitami .
Inteligencia – je z hľadiska sociologického veľká sociálna skupina (trieda, vrstva ), skupina ľudí, ktorí v rámci spoločenskej deľby práce pracujú prevážne duševne. Sú to ľudia prevážne duševne pracujúci. Inteligencia plní funkcie: tvorba hodnôt/ vedci, umelci, konštruktéri, filozofi … / šírenie hodnôt / učitelia, umelci, duchovní ( kňazi ), novinári …/ aplikácia hodnôt / právnici, úradníci, inžinieri, riadiaci pracovníci – manažéri , politici …/ K sociálnej skupine inteligencie patria aj ľudia s nižším , ako vysokoškolským vzdelaním ( niekedy sa nesprávne vrstva inteligencie stotožňuje so skupinou ľudí s vysokoškolským vzdelaním ), napr. niektorí úradníci, umelci). Základným znakom práce vysokoškolskej inteligencie by mala byť tvorivosť ( kreativita ), teda schopnosť prinášať nové postupy, objavy, nové formy práce, nové smery myslenia, poznania, spôsoby správania, spôsoby riadenia. Podstatná je schopnosť kritického myslenia. ( Vo vede je jedinou istotou pochybnosť. ) K takýmto hodnotám a cieľom by malo smerovať aj vysokoškolské vzdelávanie. / Okrem sociologického, je známe aj psychologické vymedzenie a chápanie inteligencie. Inteligencia z hľadiska psychologického je schopnosť vhodne používať zodpovedajúce myšlienkové postupy pri riešení neznámych situácií, nových problémov. Súvisí s kreativitou , kritickým myslením, teda aj s vrstvou (triedou ) inteligencie/. Intelektuál ( inteligencia je vrstva, trieda, určená jej spôsobom práce, teda prevládajúcou duševnou prácou ), je človek, ktorý dokáže kriticky analyzovať spoločenské problémy, ktorý nezávisle a slobodne odráža a hodnotí sociálnu realitu a konfrontuje ( kriticky porovnáva ) ju s univerzálne platnými ideálmi ( normami a hodnotami), je to človek , ktorý sa angažuje v mene humanistických cieľov. Intelektuál to je vlastne spôsob života, resp. životný štýl. Štát je sociálny jav. Je osobitnou ustanovizňou verejnej moci v rámci spoločnosti. Štátne zriadenie ( určitý spoločenský „poriadok“) sa zakladá na teritoriálnom princípe (hranice). Štát je často chápaný ako národný štát, teda s kultúrne určujúcim národom ( Slovensko, Česko, Nemecko , Poľsko, Rusko, Francúzsko …), z ktorého vôle, záujmu vlastne vznikol ako produkt emancipačných snáh – aby chránil na určitom území tzv. národné záujmy. ( Politická sociológia /politológia / rozlišuje národ v politickom význame slova /politický národ /, to sú napr. Slováci , ako všetci obyvatelia Slovenska - všetky národnosti, etnické skupiny, a Slováci v etnicko kultúrnom význame /národ etnicky/ , teda ľudia slovenskej národnosti žijúci na území Slovenska i mimo neho ). Štát je politické usporiadanie spoločnosti (niekedy nazývané nepresne aj ako politické spoločenstvo, čím niektorí politológovia, ale viac politici, chcú nahradiť pojem politický národ ), politicky (mocensky) jednotná spoločnosť na určitom území, s jednotným zákonníkom, vládou a správou. Z globálneho hľadiska sú štáty územné makrojednotky, s determinujúcim vplyvom (politika – moc ) na územný rozsah spoločensko – ekonomických procesov. Štát, to sú tie formy právnych a politických inštitúcií, ktoré chránia a podporujú moc. Moderný štát je ústavný štát, ktorého legitimita je odvodená z vôle ľudí - občanov, periodicky prejavovanej v slobodných voľbách, štát v ktorom je vláda zodpovedná parlamentu a súdy sú nestranné a nezávislé, štát , ktorý uznáva a garantuje prioritu človeka, občana a občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť je súčasťou moderného štátu. Občianska spoločnosť je všetko to, čo nie je štát. Občianska spoločnosť je taký stav spoločnosti, v ktorom spôsoby, ktorými sa ľudia združujú (nezávislé združenia, hnutia – tretí sektor) sú nimi prijímané a podporované. Sú to také formy združovania, ktoré sú spontánne. Občianska spoločnosť je sférou slobodného združovania jednotlivcov. Občianska spoločnosť je typom liberálnej spoločnosti, v ktorej každý občan má legitímny nárok usporiadať si svoj život podľa princípov slobody a rovnosti. Spolužitie jednotlivcov a inštitúcií sa riadi len tými zákonmi (písanými aj nepísanými), ktoré spoločnosť sama prijala, a to na základe rovnosti. Otvorená spoločnosť ( Karl Raimund Popper) je spoločnosť založená na slobode rozhodovania jednotlivca, na racionálnom kriticizme (kritickom myslení), teda zakladá svoje rozhodovanie na autorite inteligencie (rozumu), v diskusii, dialógu, na individualizme, na ochote a pripravenosti ku zmene, na vysokej adaptabilite voči zmenám a tlakom vonkajšieho prostredia ( prijať a prispôsobiť sa pozitívnym zmenám, a čeliť negatívnym, škodlivým vplyvom ) , na vysokej sociálnej mobilite a demokratickom politickom systéme. V takejto spoločnosti sa ľudia musia rozhodovať osobne, sami. V takejto spoločnosti sa mnohí jej príslušníci usilujú o spoločenský vzostup, chcú zaujať miesta iných členov spoločnosti, je tu boj o postavenie, konkurencia, súťaž. Na rozdiel od toho je uzavretá spoločnosť, spoločnosť kmeňová, kolektivistická, kde ľudí spája spoločný život, spoločné snahy, spoločné radosti i starosti, spoločné nebezpečenstvo. Uzavretá spoločnosť je charakterizovaná autoritárstvom (moc, neomylný vodca ), dogmatickým spôsobom myslenia , kolektivizmom, strnulosťou, stagnáciou a nízkou mobilitou, väčšinou s totalitným autoritárskym, či autokratickým politickým usporiadaním.
Informačná spoločnosť (Alvin Toffler, tretia vlna: tri vlny, vývojové megatrendy civilizačného rozvoja – vlna poľnohospodárskej civilizácie, vlna priemyselnej civilizácie /industrializácia/ a vlna informačnej civilizácie – čo je jedna z koncepcií postindustriálnej spoločnosti. ) Koncepcia informačnej spoločnosti sa opiera o reinterpretáciu úlohy informácií ( hlavne vedeckých poznatkov ) v spoločenskom vývoji a druhotne tiež o výklad vplyvu nových informačných technológií na zmeny života ľudí v spoločnosti. V informačnej spoločnosti sa teda kľúčovou hodnotou, ktorá prináša dlhodobo zisk a zabezpečuje rozvoj spoločnosti stáva vzdelanie. Tieto zmeny sú spájané s uplatnením informačných technológií (druhá polovica 20. storočia), ktoré umožňujú prekonanie časových a priestorových obmedzení daných industriálnymi technológiami (používanými napr. v 19.a na začiatku 20 storočia.), najmä aplikáciou umelej inteligencie vo výrobe aj v prístrojovom vybavení domácností. Podľa Tofflera ide o odklon od všeobecnej štandardizácie v industriálnej spoločnosti (vo výrobe, vzdelávaní, v sociálnom správaní) k individualizmu, od špecializácie až k univerzalizmu, od synchronizácie sociálnych procesov k uvoľneniu časových štruktúr, od koncentrácie sociálnych aktivít k rozptýleniu do celého územia, od centralizácie moci, riadenia a financií k decentralizácii, od megalomanských maximalizujúcich projektov k rozumnej proporcionalite rešpektujúcej ekológiu. Informačná spoločnosť je spojená s novými javmi : 1.)rozvoj možností samoobslužných aktivít pri získavaní informácií , čo je odbyrokratizovanie prístupu k informáciám a 2.) vznik a rozvoj horizontálnych informačných a komunikačných sietí, čo je cesta demokratizácie prístupu k informáciám. Čo je zmena pyramidálnych sociálnych štruktúr (organizácie a riadenia) – teda vertikálnych, na štruktúry maticové, teda horizontálne.
3. SYSTÉM SOCIÁLNEJ KONTROLY, SLOBODA Sociálna kontrola je systém sociokultúrnych regulatív a inštitúcií ktorý v spoločnosti, sociálnej skupine, zabezpečuje určitý poriadok, zosúlaďuje a harmonizuje konanie a správanie členov sociálneho systému (skupiny, spoločnosti) a zabezpečuje, že konanie a správanie ľudí je zrozumiteľné, pochopiteľné a kontrolovateľné, a že dodržiavanie dohodnutých pravidiel je pozitívne sankcionované (odmeňované) a ich porušovanie je sankcionované negatívne (trestané). Socializácia je proces, (v podstate celoživotný), v rámci ktorého sa človek učí žiť v spoločnosti, stáva sa tvorom spoločenským, formuje a rozvíja sa sociálna stránka jeho ľudskej podstaty. ( Človek je bio-psycho-sociálny) Deje sa to tak, že človek si v rodine, škole, rovesníckej skupine, v cirkvi, v armáde, v zamestnaní atď, osvojuje normy, formuje si svoj hodnotový systém, učí sa tradíciám. Deviácia (sociálna), to je asociálne správanie, správanie a konanie, ktoré je v rozpore s normami, je to porušenie, alebo podstatná odchýlka od niektorej normy, alebo od súboru noriem, je to nerešpektovanie požiadaviek, ktoré na jednotlivca, alebo skupinu kladie určitá norma, alebo súbor noriem. Deviácia je konanie, ktoré nie je konformné s určitou normou, alebo súborom noriem. Za deviáciu sa považuje porušenie nielen právnych, náboženských, morálnych noriem, ale aj tradícií, hodnotových rámcov (vzorcov) atď. ( Deviácie niekoľko príkladov – kriminálny čin, toxikománie /narkománie, alkoholizmus, tabakizmus/, patologické hráčstvo /gamblerizmus/, sexuálne úchylky /homosexualita, pedofília, nekrofília, zoofília/, prostitúcia, agresivita, rasizmus, nacionalizmus, xenofóbia, antisemitizmus, antiekologické správanie…). Sociálna patológia sú určité spoločenké javy, ale aj odvetvie sociológie, ktoré študuje tieto javy. Pojem sociálna patológia označuje nezdravé, chorobné, nenormálne, spoločensky nežiadúce javy, spoločensky nebezpečné anegatívne sankcionované formy správania. Sociálna patológia , ako sociologická disciplína, študuje príčiny ich vzniku a existencie v (konkrétnej) spoločnosti. K sociálno-patologickým javom patria okrem spomínaných deviácií aj javy ako: anómia, chudoba, nehodovosť (dopravná), úrazovosť (pracovná, domáca), samovražednosť, chudoba. (Napríklad: nezamestnanosť vedie k chudobe, rastu kriminality, toxikománií, najmä alkoholizmu…, teda určité správanie a konanie jednotlivca má hlbšie spoločenské príčiny, ktorých zmenu často nemôže len sám ovplyvniť, ale sa musia prijať systémové celospoločenské opatrenia). Anómia je taký stav spoločnosti, kedy prestávajú platiť zákony, teda je to stav bezzákonnosti, a kedy prestávajú platiť aj ostatné dosiaľ uznávané pravidlá spolužitia, morálne normy, hodnotové rámce (vzorce) správania, ktoré sú dosiaľ chápané ako samozrejmé, sú predpokladané. Anómia je taký stav spoločnosti, kedy sa správanie a konanie ľudí stáva sociálne nekontrolovateľným. Sociokultúrne regulatíva , to sú zvyky, obyčaje, tradície, hodnoty a normy. Zvyky - ustálené, v určitých situáciách sa opakujúce správanie a konanie človeka (skupiny). O zvykoch hovoríme najmä pri označovaní takéhoto správania a konania jednotlivca. Obyčaje - očakávané ustálené správanie členov určitej konkrétnej sociálnej skupiny (etnickej, náboženskej, regionálnej /Gemer, Orava, Liptov…/, pracovnej /podnik, kolektív…/), typické pre túto skupinu a pre určité konkrétne situácie, udalosti v skupine (obrady, sviatky, ceremónie). O obyčajoch teda hovoríme, ak ide o správanie a konanie jednotlivca alebo skupiny, viažúce sa práve na konkrétnu skupinu a ňou prijaté alebo tradované a v nej platné pravidlá. Tradície - sú zvyky a obyčaje, ktoré sa v určitej spoločnosti, skupine odovzdávajú, „dedia“ z generácie na generáciu, a ich dodržiavanie je skupinou sankcionované pozitívne (odmena) a zároveň ich porušenie je sankcionované negatívne (trest). Hodnoty - sú javy materiálnej a duchovnej povahy a je to niečo, čo má pre človeka, určitú sociálnu skupinu alebo spoločnosť, určitý špecifický význam, zmysel, cenu. Každý človek má svoj vlastný systém hodnôt (získaný a formovaný rodinou, sociálnou skupinou kam patrí…), teda hovoríme, že každý človek má určitú hodnotovú orientáciu. Hodnotová orientácia má podobu tzv. hodnotového rebríčka, respektíve rebríčka hodnôt, to znamená, že určité hodnoty sú pre človeka významnejšie a iné menej významné. Hodnotová orientácia a rebríček hodnôt sa počas života človeka menia socializáciou, výchovou a vplyvom určitých životných udalostí, skúseností . (Hodnoty napr.: láska, rodina, priateľstvo, sloboda, demokracia, mier, práca, viera, Boh, vzdelanie, peniaze, domov, rôzne veci dennej potreby (odev), umelecké predmety, knihy, obrazy …). Normy – sú určité všeobecne prijaté (určitou skupinou, spoločnosťou) pravidlá, princípy, prikázania, predpisy, zákony , ktoré si táto skupina, spoločnosť vytvára s cieľom usmerňovať, viesť, organizovať, harmonizovať, zosúlaďovať, prikazovať konanie a správanie jednotlivcov žiaducim (týmto všeobecne prijatým) spôsobom a
smerom, respektíve zakazovať nežiaduce konanie a správanie. (Normy: morálne, náboženské, právne, technické a estetické). Morálne normy (takzvané nepísané zákony) patria historicky k najstarším normám. Vznikli spontánne, zdola , z potreby regulovať správanie ľudí v skupinách. Ich dodržiavanie alebo nedodržiavanie je kontrolované verejnosťou, verejnou mienkou. Náboženské normy sú typické pre určitú skupinu veriacich, pre určitú konfesiu. Majú podobu písaných i nepísaných, morálnych aj právnych noriem (desatoro, cirkevné právo) a sú kontrolované určitým, k tomu prijatým spôsobom (verejnosť, verejná mienka, svedomie, spoveď …). Právne normy, zákony, legislatívne normy. Sú to zákony, vyhlášky, predpisy , ktoré v určitom štáte, regióne, podniku, v určitej organizácii prijali k tomu predpísaným spôsobom (panovník, parlament, senát univerzity, vedenie podniku…), a sú záväzné pre všetkých občanov, obyvateľov, zamestnancov. V SR právne normy prijíma NRSR a kontrolujú ich dodržiavanie a trestajú ich porušovanie k tomu príslušné orgány polície, prokuratúry a súdov. Technické normy sú právne normy. Estetické normy sú určitými skupinami umelcov uznávané a často aj vyžadované princípy umeleckej tvorby (rôzne smery, školy, slohy). Keďže tvorba a vnímanie umenia je vec najmä subjektívna, je kritérium akýchkoľvek noriem , ktoré určujú čo je a čo nie je umenie, úspešne spochybniteľné. Inštitúcie , organizácie, asociácie Inštitúcie sú určité všeobecne prijaté spôsoby konania, vzorce správania, sú to teda spôsoby, ako ľudia konajú v určitých situáciách a sociálne pravidlá hry, princípy, normy, hodnoty symboly a rituály, ktorými sa pritom riadia. Ak chceme pochopiť správanie zvierat, skúmame ich inštinkty. Ak chceme pochopiť, prečo ľudia konajú tak, ako konajú, skúmame inštitúcie. Veľmi dôležitá je autonómia určitých inštitúcií. Je dôležitým znakom slobodnej a demokratickej spoločnosti. Teda, inštitúcie, ktoré súvisia s činnosťou ľudí v oblasti vedy, umenia, súdnictva, náboženského života, školstva a šírenia informácií (médiá) majú mať možnosť konať autonómne, nezávisle na akejkoľvek, najmä však politickej a ekonomickej moci štátu. Delenie inštitúcií – tri skupiny 1) činnosti ľudí a spôsoby, akými sú tieto činnosti organizované ( súdy, ministerstvá, vláda, parlament, rektorát univerzity, dekanát fakulty, mestský úrad, krajský úrad, národná banka, akadémia vied, biskupský úrad, riaditeľstvo podniku …) 2) A/ vecné prostriedky, materiálne zariadenia, symboly ( kostol, budova univerzity, Biely dom, štátne symboly /vlajka, znak pečať/, podobné symboly podnikov, športových klubov …, hymny, pečiatky, peniaze, erby, totemy, uniformy, kroje, kríž /kresťanský symbol/ …) B/ rituály a ceremónie, teda tzv. ceremoniálne inštitúcie ( stužková, promócie, pozdrav, iniciačné obrady / krst, obriezka, čepenie nevesty../, rituálne tance, slávnostná prehliadka a slávnostný pochod vojsk, sľub (prísaha) poslancov, vojakov, policajtov, omše…) 3)
niektoré sociálne roly významné pre spoločnosť, štát, skupinu ( sudca, prezident, minister, premiér, rektor univerzity, dekan fakulty, kňaz, pápež, šaman, kmeňový náčelník, riaditeľ podniku …)
Organizácia je z hľadiska sociologického účelová skupina ľudí, je to sociálna skupina, ktorá je produktom organizovania a deľby práce a svojou činnosťou umožňuje fungovanie inštitúcie. ( Súdy, rektorát, dekanát, riaditeľstvo podniku, ministerstvo, úrad vlády, prezidentská kancelária, mestský, okresný, krajský úrad, akadémia vied, biskupský úrad, národná banka parlament …) Asociácia, združenie ( politické, športové, náboženské, záujmové) je na základe dobrovoľnosti, zdola vznikajúca a organizovaná spoločenská skupina, ktorá vzniká pre uspokojenie spoločných potrieb v nej združených členov. Človek môže byť členom, zamestnancom organizácie alebo asociácie, navštíviť sídlo, budovu kde sídli organizácia alebo asociácia, ale človek nemôže byť zamestnancom, členom ani navštíviť sídlo inštitúcie. Inštitúciám sa podriaďujeme, podľa nich konáme.
4. POTREBY, ZÁUJMY, KONFLIKT Potreby sú stavom štruktúry alebo subštruktúry (celku alebo časti ) spoločnosti, jednotlivca, skupiny, stavom, ktorý je charakterizovaný pocitom nedostatku vnútorných alebo vonkajších podmienok pre vývoj a reprodukciu danej štruktúry. Potreba vyjadruje tendenciu k uspokojeniu (gratifikácii). Ak nie je potreba naplnená (saturovaná), ak nedochádza k uspokojenie (gratifikácii) nastupuje pocit nedostatku, nenaplnenia, neuspokojenia pocit neprekonateľnej bariéry k dosiahnutiu cieľa ,teda pocit frustrácie. Pojem sociálne potreby označuje druhotné, kultúrne potreby, ale tiež potreby spoločnosti, spoločenskej skupiny . Potreby väčšinou delíme na primárne (prvotné základné), ktorých uspokojenie slúži na udržanie holej fyzickej existencie indivídua (hlad, smäd, teplo, vyhýbanie sa bolesti, strach, vyprázdňovanie, spánok, sex, aktivita, agresia …) a sekundárne (druhotné, rozvojové, sociálne), ktorých uspokojenie súvisí so sebarozvojom, sebaaktualizáciou človeka, sú to aj potreby úcty a uznania, aj potreba poriadku – fungujúce tradície, hodnoty a normy, teda potreby naučené v procese socializácie, estetické potreby, teda kultúrne potreby. Záujmy. Objektívnym základom záujmov sú potreby. Záujem môže byť chápaný ako uvedomená potreba. Ako stimul určitého cieľového konania, konania práve určitým spôsobom, s určitým smerom pre uspokojenie potrieb. Teda pokiaľ potreba sa spája s pocitom nedostatku niečoho potrebného pre rozvoj, záujem sa spája s konkrétnym konaním, ktoré má cieľ potreby uspokojiť. Pojem sociálny záujem označuje skupinové záujmy, teda záujmy spoločnosti, sociálnych skupín, vrstiev, tried, pracovných skupín, ďalej tzv. záujmových skupín, hnutí (ekologických, feministických, mládežníckych, náboženských) ,politických strán a hnutí, ktoré zastupujú určité záujmy určitých skupín, ekonomických skupín – podnikov, podnikateľov atď. Konflikt je zrážkou dvoch, alebo viacerých protikladných, navzájom nezlučiteľných záujmov (postojov a tendencií) vo vzťahoch jednotlivcov (medziosobný – interpersonálny konflikt ), vo vzťahoch skupín (sociálny konflikt ), vo vedomí indivídua (vnútroosobný - intrapersonálny konflikt ), a medzi jednotlivcom a skupinou. Konflikt je väčšinou sprevádzaný s výrazným záporným emočným prežívaním. Konflikt je významným zdrojom spoločenského pohybu, spoločenskej zmeny. Niekoľko druhov konfliktov: Konflikty podľa cieľa: Realistický (racionálny) konflikt ( názorov, postojov, tendencií, ktoré reprezentujú určité záujmy) je prostriedkom riešenia problémov, je cestou k dosiahnutiu pozitívnych výsledkov. Cieľom je pozitívne riešenie problémov, úloh . Výsledkom takéhoto konfliktu je vyriešenie problému. Je typický pre tímovú prácu, pre kolektív vedcov, manažérov, inžinierov, konštruktérov alebo odborníkov rôznej profesie, ktorí sa majú dohodnúť na spôsobe, metódach a čase riešenia určitej úlohy, určitého projektu apod. (Brainstorming) Nerealistický ( iracionálny ) konflikt je konflikt pre konflikt. Tu konflikt nie je prostriedkom riešenia problému ale cieľom , zástupným „riešením“ problému. Agresivita človeka, ktorý nie je schopný iného spôsobu sebarealizácie, je ventilom, spôsobom zníženia napätia , je teda „sebarealizáciou“ neschopných, alebo všetkého schopných. Konflikty sociálnych rolí: Medzirolový – interrolový konflikt je konflikt medzi sociálnymi rolami, ktoré má aktér realizovať v tom istom čase (príklad: žena matka a zamestnaná pracovníčka ). Vnútrorolový - intrarolový konflikt je konflikt očakávaní medzi časťami tej istej sociálnej roly ( rola študenta, viac predmetov, viac povinností, obmedzený čas, deklarovaná dôležitosť splnenia všetkých úloh v danom čase vyvoláva stres…). Sociálny konflikt je dôsledkom nedostatku určitých materiálnych statkov, o ktoré sa sociálni aktéri usilujú a odlišností systémov hodnôt a noriem, ktoré uznávajú. Ide o konflikt sociálnych skupín, sociálnych (skupinových) záujmov. Ide o podiel na moci. V súčasnom modernom svete sú prítomné najmä konflikty: rast blahobytu (menšina ) - rast chudoby (väčšina ), sever (bohatší) - juh (chudobnejší), euroamerická, kresťansko-judaistická civilizácia - arabská, islamská civilizácia, a ďalej konflikty ideológií: liberalizmu voči konzervativizmu a liberalizmu voči socializmu, individualizmu voči kolektivizmu, slobody jednotlivca voči štátnemu riadeniu všetkého, trhu voči štátnemu dirigizmu atď.
5. KULTÚRA, MASOVÁ KULTÚRA Kultúra je súhrnné označenie pre všetko, čím sa človek odlišuje od zvieraťa. Človek je často definovaný, ako živočích vytvárajúci kultúru. Základné predpoklady pre kultúrnu premenu prostredia, pre vytváranie kultúry umožnili: deľba práce a reč – jazyk, teda schopnosť a dnes už nevyhnutnosť pracovať v koordinácii s druhými ľuďmi, čo je umožnené inou schopnosťou človeka – komunikovať prostredníctvom symbolov, teda ovládaním reči a používaním jazyka. Vďaka kultúre sú ľudia schopní vyrovnávať sa s tlakmi prírody nie prispôsobením svojho vlastného organizmu (čo sa v evolúcii deje s inými živočíchmi), ale modifikáciou svojho prostredia, kultúrnou premenou prostredia. KULTÚRA je súbor činností a výsledkov týchto činností, teda výtvorov, ktoré ľuďom umožňujú prežiť v prírodnom prostredí a zároveň je to aj súbor ideí (predstáv, náboženstiev, vedy), ktoré tomuto prežitiu chcú dať určitý zmysel. Používame aj pojem kultúra v užšom zmysle slova – tzv. reprezentatívna kultúra, teda umenie. Pojem kultúra používame aj vo význame – úroveň, stupeň vývoja v spojeniach: kultúra práce, firemná kultúra, organizačná kultúra, politická kultúra… . Funkcie kultúry : Ochranná - kultúra zmnohonásobuje prostriedky ochrany človeka pred prírodou, a prírody pred človekom Kumulačná - v priestore kultúry sa hromadí a uchováva materiálne a duchovné bohatstvo ľudstva pre budúce generácie Kontinuity - súvisí s kumulačnou a je to cesta duchovného prežitia spoločnosti, je to o tom, že ďalšie generácie nezačínajú z ničoho, ale nadväzujú na generácie predchádzajúce a v kultúre nachádzajú zdroje informácií a inšpiráciu pre svoj život a ďalší vývoj spoločnosti – ľudstva. Intenzifikačná a extenzifikačná - Intenzifikácia vyjadruje to, že v kultúre je veľa podnetov (myšlienok, poznania), ktoré vedú človeka k ďalšiemu hľadaniu a nachádzaniu otázok a odpovedí, ktoré posúvajú vývoj poznania, vedy a celého ľudstva Extenzifikácia súvisí so zodpovednosťou – vývoj poznania a vedy má aj negatívne dôsledky ( zbrane, vojny, ekologické problémy, bohatstvo a chudoba …), preto každý človek je zodpovedný za svoj produkt, za svoje dielo, svoj objav, a keďže dejiny nás poučili o tom, že mnohí sa nezdráhali zneužiť poznatky vedy na svoje mocenské ciele, mnohé poznatky je potrebné „odložiť“ až dovtedy, kým budú ľudia natoľko vyspelí, múdri, že nebudú schopní ich zneužiť proti iným ľuďom, tzv. nepriateľom. Zložky (prvky) kultúry : Artefakty - ( z latinského arte factus – umelo vytvorený, ľudský výtvor, dielo, nástroj), to sú predmety vytvorené človekom, výtvory ľudskej práce, umelecké výtvory, umelé výtvory, výrobky Sociokultúrne regulatíva - zvyky, obyčaje, tradície, hodnoty a normy, teda kultúrne vzory (vzorce), pravidlá Idey : Kognitívne (poznávacie) systémy ideí – mytológia, náboženstvo-viera, filozofia, veda. To sú spôsoby, cesty, systémy ideí, ktorými človek poznáva svet a vysvetľuje si jeho podstatu, fungovanie, vývoj a svoje miesto v ňom. Systémy symbolických ideí – reč, jazyky – prostredníctvom ktorých človek komunikuje, čo uľahčuje kooperáciu, deľbu práce. Inštitúcie - princípy činností, symboly, rituály a sociálne roly, prostredníctvom ktorých človek organizuje svoje konanie a správanie v skupine a v spoločnosti. Subkultúra predstavuje určitú odlišnú kultúrnu oblasť, komunitu, sociálnu skupinu so samostatnými normami, hodnotami, symbolmi, rituálmi a životným štýlom. ( špecifickú subkultúru predstavujú Slováci v Európe, v rámci SR potom Slováci, Rómovia, Maďari, Češi, Rusíni …, ďalej regióny : Spiš, Šariš, Gemer, Zemplín, Abov, Hont, Liptov, Orava, Kysuce, Záhorie … , špecifickými subkultúrami sú skíni, hipisáci, bítnici, pankáči, squateri, depešáci, metalisti…) Masová kultúra, je spolu s urbanizáciou, sociálnou diferenciáciou, zmenou vzdelanostnej štruktúry, byrokratizáciou na jednej strane a demokratizáciou na strane druhej produktom priemyselnej revolúcie a industrializácie. Rozvoj masovej kultúry je spojený s rozvojom médií masovej komunikácie a informatizácie a s prienikom komercie a trhu do procesov tvorby a šírenia umenia. Produktom masovej kultúry je tzv. druhotné publikum – teda čitatelia novín a v nich románov na pokračovanie, bulvárnych novín a časopisov („klebetníkov“), komixov ( namiesto kníh), rozhlasoví poslucháči (namiesto návštevy koncertov), televízni diváci ( namiesto návštevy kina, divadla, koncertu), internetoví maniaci , milovníci počítačových hier …! Masová kultúra je v tom istom čase prebiehajúce ponúkanie, približovanie a odovzdávanie identických, alebo obdobných obsahov, informácií, ktoré vychádzajú z malého počtu zdrojov ( často z jedného) a určené sú pre veľké masy príjemcov (čitateľov, poslucháčov, divákov).
6. SOCIOLÓGIA PRÁCE Práca, stránky práce, deľba práce, kultúra práce . Práca je cieľavedomá, spoločensky podmienená činnosť ľudí, je to základná sociálna činnosť, pri ktorej človek pomocou pracovných nástrojov vytvára podmienky pre svoj život, vytvára materiálne a duchovné hodnoty a uspokojuje tak individuálne aj spoločenské potreby. Nie každá ľudská činnosť je prácou. Činnosti zvierat tiež nehovoríme práca, zvieratá nepracujú, pretože k tomu, aby sme niečo, na pôde sociológie, nazvali prácou, nestačí vedieť, že došlo k výdaju - spotrebe fyzickej energie. Práca z pohľadu fyziky, fyziológie a sociológie nie je to isté. K pochopeniu toho, akú činnosť človeka nazveme prácou, nám pomôže, ak poznáme tzv.: Stránky práce : - fyziologická – práca je aj vynakladaním fyzickej a duševnej, teda svalovej a mozgovej energie - technická – človek ovláda a pri práci používa rôzne pracovné nástroje - náradie, prístroje, stroje, vedecké metódy, matematické a štatistické modely (vzorce), počítačové programy atď. - ekonomická – prácou vytvárame materiálne a duchovné hodnoty, práca má svoju cenu (mzda), aj hodnotu (spoločenský význam, status povolania a práce, čo determinuje jej cenu ), odmena – motivácia stimulácia - psychologická pri práci človek používa rozum, myslí, používa aj rôzne schopnosti, spôsobilosti – tvorivosť, pozornosť, postoje, emócie, motivácie - sociologická – práca vplýva na tvorbu, formovanie a fungovanie rôznych spoločenských skupín ( vrstiev, tried, povolaní, pracovných skupín /podnik, kolektív/… sociologická stránka práce súvisí s deľbou práce. Deľba práce je historický proces diferenciácie vo sfére práce. V dôsledku tohoto procesu vznikajú významné spoločenské skupiny, vytvárajú sa významné spoločenské vzťahy – štruktúry. Sociologickým dôsledkom deľby práce je formovanie a rozvoj sociálnej štruktúry, deľba práce má teda významné stratifikačné dôsledky. Ekonomickým dôsledkom deľby práce je zvyšovanie efektívnosti (špecializácia na určité činnosti zvyšuje kvalitu týchto činností, aj kvantitu tejto kvality ) a tým rast produktivity práce ( už spomínaná kvantita kvality). Historicky je deľba práca spojená s oddelením pastierstva od lovu, oddelením remeselníctva od pôdohospodárstva, vydelením kupcov a obchodníkov a oddelením duševnej a fyzickej práce ( teda až keď bolo vyprodukovaných viac produktov, než vyžadovala spotreba skupiny, mohli sa začať niektorí členovia skupiny venovať umeniu, šamanstvu, filozofii, vede, náboženstvu …). V súčasnosti je smerovaním deľby práce rozvoj od úzkych špecializácií až k univerzalizmu ( teda napr. počítačový expert sa uplatní v školstve, v strojárenstve, elektrotechnike, energetike, v armáde, finančníctve ,štátnej správe, v poľnohospodárstve, potravinárstve atď.). Kultúra práce : v tomto prípade pojem kultúra označuje úroveň, stupeň, vývoja vo sfére práce. Podľa uvedených komponentov kultúry práce môžeme merať úroveň spoločnosti, štátu, odvetvia, podniku, pracoviska. Kultúru práce tvorí úroveň nasledovných komponentov: 1. Pracovník, jeho kvalifikácia, možnosti jej využitia, rozvoja, a jeho kariérové možnosti 2. Pracovné podmienky – kultúra pracovného prostredia: a, fyzikálne /vecné/ prostredie, bezpečnosť a hygiena práce b, prostredie vzťahov medzi ľuďmi, formálne a ne formálne vzťahy, ich súlad, sociometria 3. Výrobné podmienky – kultúra pracovného procesu : a, úroveň techniky a technológií b, kvalita informácií 4. Kultúra výsledkov práce : a, kvalita výrobkov b, kvalita služieb ( nie len servisných a záručných ale aj služieb zamestnancom) c, cena práce – mzda, jej úroveň a jej motivujúca a stimulujúca funkcia Formálne vzťahy ( formálne štruktúra) sú dané deľbou práce, systémom organizácie práce a riadenia a sú to vzťahy kooperácie, koordinácie, kontroly, sú to aj mocenské vzťahy (nadriadení – podriadení) , teda súčasťou formálnej štruktúry je aj hierarchická štruktúra. Neformálne vzťahy ( neformálne štruktúra ) sú dané tým, že na pracoviskách sú ľudia, medzi ktorými spontánne, neformálne, vznikajú vzťahy sympatie, antipatie, priateľstva, kamarátstva, známosti, lásky. Ľudí spájajú spoločné hodnoty, záujmy, záľuby, záujmová činnosť, spolková činnosť ( odborné združenia, napr. Slovenská technická spoločnosť). Súlad formálnych a neformálnych vzťahov je na pracoviskách veľmi dôležitý. Ak si spolupracovníci dobre rozumejú ako ľudia, ľahšie riešia aj vzniknuté pracovné problémy a naopak, ak sú pracovno-právne vzťahy transparentné, ak je dohodnutý systém spolupráce, odmeňovania, kontroly …, sú aj neformálne vzťahy ľudí na pracovisku dobré, ľudia spolu dobre vychádzajú, trávia spolu aj voľný čas, lepšie sa poznajú, rozumejú si pomáhajú si atď. Sociometria je metóda skúmania a merania neformálnych vzťahov v malých skupinách ( tímoch, kolektívoch ). Na základe vzájomných preferencií vzťahov členov skupiny vznikne matica vzťahov, z ktorej vyplývajú možné pozitívne preferencie alebo riziká pri spolupráci členov skupiny ( sociometrická matica, sociogramy …).
Kvalita informácií . Práca kvalifikovaných odborníkov, ak má byť kreatívna, je determinovaná prístupom ku kvalitným informáciám a schopnosťou ich vyhľadať, analyzovať a použiť. Informácia je kvalitná ak je dostupná, včasná, aktuálna, presná, komplexná, zrozumiteľná a použiteľná. Kvalifikácia a kariéra . Kvalifikácia – je syntézou troch komponentov: - vzdelanie - prax - vlastnosti, schopnosti, zručnosti, danosti (talent ), ktoré človek má alebo ovláda, získava, rozvíja Vzdelanie – je schopnosť pracovať s informáciami. Vedieť informácie vyhľadať, analyzovať, triediť a použiť. Je potrebné poznať aj zdroje informácií a byť schopný merať ich kvalitu a sledovať ich vývoj ( komparácia ). Prax – je schopnosť použiť zodpovedajúce informácie pri riešení konkrétnych odborných problémov a každodenných pracovných úloh, problémov organizácie a riadenia, medziľudských vzťahov apod. Pre študenta vysokej školy je takouto praxou aj každodenné riešenie zadaní, študijných úloh, spracovanie projektov, seminárnych ( semestrálnych ) prác, ročníkových prác, diplomových prác apod. Absolventi vysokej školy nie sú teda bez potrebnej praxe . ( Kvalitu takejto praxe z hľadiska jej použiteľnosti v povolaní a konkrétnom zamestnaní, determinujú: kvalita študenta / jeho vlastnosti, schopnosti … / , konkrétna škola a konkrétni vyučujúci, a nie kvantita, dĺžka vykonávania určitých činností, pretože ľudia sú rôzni, majú rôzne schopnosti, vlastnosti, talent … ). Vyučovací proces, štúdium, je teda tiež priestorom získavania a rozvoja , pre kvalifikovaného odborníka konkrétneho odboru štúdia nevyhnutných, vlastností, schopností, zručností a talentu, teda je priestorom získavania a rozvoja kvalifikácie. Kariéra ( profesijná ) Klasickú sociologickú definíciu kariéry poznáme od Z. Baumana: Zo sociologického hľadiska je jadrom pojmu kariéra premiesťovanie jednotlivcov z nižších sociálnych pozícií na pozície vyššie. Kariéra je teda typom vertikálnej sociálnej mobility jednotlivcov. V súčasnej personalistickej literatúre je kariéra najčastejšie definovaná ako profesionálna dráha, na ktorej človek získava nové skúsenosti a realizuje (rozvíja) svoj osobný potenciál. Kariéra je celoživotný proces práce na sebe, je to proces sebatvorby v profesii, ktorý nám umožňuje udržať sa konkurencieschopnými na trhu práce. Cieľom kariéry je získanie určitej pracovnej pozície v konkurenčnom prostredí trhu práce a jej udržanie. Teda hlavným produktom kariéry je kvalifikácia a jej rozvoj (zvyšovanie). Vedľajší produktom tohoto procesu je dosiahnutie určitého postavenia, statusu, prestíže a postupu v zamestnaní (po rebríčku hierarchickej štruktúry). Vertikálna sociálna mobilita teda nebude cieľom ani prostriedkom kariéry ( je cieľom a prostriedkom karierizmu ), ale možným výsledkom úspešnej kariéry v slobodnom konkurenčnom prostredí trhu práce. Kariéra teda úzko súvisí s kvalifikáciou ! Trh práce a nezamestnanosť . Trh práce, rovnako ako každý iný trh je vzťahom ponuky a dopytu. Predmetom tohoto vzťahu je tovar. Za tovar je na trhu práce najčastejšie považovaná samotná práca. Sociologický pohľad na problém, na základe toho čo už vieme, vyžaduje upresnenie. To čo ponúka účastník trhu práce – potencionálny zamestnanec, a to čo potrebuje druhý účastník trhu práce – potencionálny zamestnávateľ je kvalifikácia. Z hľadiska sociologického je teda tovarom na trhu práce kvalifikácia. Segmentácia trhu práce . Zo sociologického hľadiska je ďalej dôležité, že trh práce nie je jednotný, ale je segmentovaný. To znamená, že v každom odvetví, druhu práce, povolaní či profesii, aj v každom regióne, teda v každom segmente trhu práce, je vlastná štruktúra ponuky a štruktúra dopytu. Sú profesie, kde je prezamestnanosť, sú aj také kde je nedostatok kvalifikovaných odborníkov apod. Sú regióny, kde je 3% nezamestnanosť a sú aj také, kde je 30%. Typológia trhu práce: Primárny trh práce je ten, kde sa sústreďujú lepšie a výhodnejšie pracovné príležitosti s vyššou prestížou poskytujúce lepšie podmienky profesionálneho rastu a väčšie a lepšie pracovné podmienky. Je tu malá nezamestnanosť, najčastejšie krátkodobá (frikčná). Sú tu pracovné miesta s lepšou kvalifikáciou, ktorá vyžaduje špecifické schopnosti atď. Sekundárny trh práce je charakterizovaný pracovnými miestami s nižšou prestížou a s nižšou mzdovou úrovňou. Je to trh menej stabilných pracovných príležitostí. Je tu vyššia nezamestnanosť a fluktuácia ( snaha o zmenu zamestnania ). Je tu malá možnosť zvyšovania kvalifikácie.
Formálny trh práce, je trh oficiálnych pracovných príležitostí , tak či onak kontrolovaný štátnymi inštitúciami, ktoré slúžia aj na jeho reguláciu. Neformálny trh práce je väčšinou mimo kontrolu. Patria sem aktivity zaradené do tzv. šedej či čiernej ekonomiky, nelegálne podnikanie kriminálnej povahy, podnikanie obchádzajúce pracovné, či daňové zákony. Okrem toho sem patrí aj tzv. samozásobenie, domáce práce, susedská a rodinná výpomoc. Externý trh práce je trh, na ktorom si podniky, zamestnávatelia konkurujú navzájom. Interný trh práce vlastne nie je trhom v pravom zmysle slova. Je to „trh“ vo vnútri podnikov, rozmiesťovanie pracovníkov s pomocou administratívnych pravidiel a vopred stanovených cieľov. Je to obsadzovanie pracovných pozícií z vlastných zdrojov. Vlastní zamestnanci lepšie poznajú podnik, poznajú ľudí, sú oddaní zamestnávateľovi. Nezamestnanosť Riešenie problému nezamestnanosti si vyžaduje presne definovať, kto je nezamestnaný a kto nezamestnaný nie je, len nepracuje, pretože nie každý kto nepracuje je zároveň aj nezamestnaný ( ženy v domácnosti, mladiství, vojaci v službe, ženy na materskej, dôchodcovia, zdravotne postihnutí … ). Nezamestnaný je ten, kto : A/. je schopný práce ( je zdravý fyzicky aj duševne, má určitú kvalifikáciu, resp je schopný ju získať ), B/. chce sa zamestnať C/. no aj napriek snahe sa zamestnať nenašiel dosiaľ primerané zamestnanie . Primerané zamestnanie je také, ktoré : A/. zodpovedá kvalifikácii uchádzača o zamestnanie B/. výškou zárobku zodpovedá kvalifikácii ( úroveň ) a rodinným pomerom (živiteľ rodiny ) uchádzača o zamestnanie C/. z hľadiska miesta ponúkanej práce zohľadňuje miesto bydliska a rodinné pomery uchádzača o zamestnanie D/. zodpovedá určitým životným skúsenostiam uchádzača o zamestnanie ( zdravotné problémy súvisiace s výkonom povolania, na ktoré je uchádzač kvalifikovaný. Z dôvodu pracovného úrazu alebo inej stresujúcej situácie nie je schopný svoje povolanie kvalitne a bezpečne vykonávať). Druhy nezamestnanosti: Krátkodobá ( frikčná ) nezamestnanosť je prechodný stav spojený s hľadaním alebo výberom primeraného zamestnania. Týka sa najmä primárneho trhu práce. Dlhodobá nezamestnanosť je taká, ktorá trvá viac ako jeden rok ( 12 mesiacov ). Vysoká miera tejto nezamestnanosti je znakom problémov v štáte. Technologická nezamestnanosť je spôsobovaná rušením pracovných miest z dôvodu nahradzovania živej práce technikou. Sezónna nezamestnanosť je typická pre stavebníctvo. poľnohospodárstvo, rekreačné a turistické služby a pod. Nepravá nezamestnanosť vlastne nie je nezamestnanosťou v úplnom zmysle slova. Pomenúvame týmto pojmom konanie ( situáciu ) ľudí, ktorí nemajú záujem sa zamestnať, nehľadajú si prácu , ide im len o podporu v nezamestnanosti, prípadne sociálne dávky. Štrukturálna nezamestnanosť je, ak nie je rovnováha medzi štruktúrou ponuky práce a štruktúrou dopytu po práci. To znamená, že kvalifikačná štruktúra nezamestnaných je iná, ako sú kvalifikačné požiadavky zamestnávateľov, zamestnávatelia potrebujú inak kvalifikovaných zamestnancov, ako sú kvalifikovaní tí, ktorí sú nezamestnaní, teda sú uchádzači o zamestnanie. Riešením býva rekvalifikácia, resp. získanie novej kvalifikácie najmä dlhodobo nezamestnanými uchádzačmi o zamestnanie. Skrytá nezamestnanosť. Sú dva typy. Jeden sa týka potencionálnych nezamestnaných, teda ľudí, ktorí teraz nie sú nezamestnaní a ani nepracujú, pretože nemusia, nechcú, nemôžu ( mladiství, ženy v domácnosti, vojaci v ZVS, ženy na materskej …), ale po čase sa môžu objaviť ako uchádzači o zamestnanie. Druhý je o tom, že pri lepšom využívaní pracovného času, efektívnejšej a kvalitnejšej práci , pri použití modernejšej techniky a technológií a využívaní kvalitných informácií by vzrástla produktivita práce podniku, a ten by potreboval menej zamestnancov na vyprodukovanie rovnakej hodnoty ako predtým s vyšším počtom pracovníkov. Významným zdrojom nezamestnanosti je aj tzv. neúplná zamestnanosť. Ak zamestnávateľ znižuje pracovný čas na 4 – 6 hodín denne, resp. na 3 – 4 dni v týždni ( to je tzv. neúplná zamestnanosť), naznačuje to, že má problémy (napríklad s odbytom ), a že bude pravdepodobne prepúšťať.
7. PODNIKOVÁ KULTÚRA V tejto časti učebných textov sú prezentované dva modely podnikovej (firemnej, organizačnej kultúry podniku) kultúry. Prvý má podobu štrukturovaného systému, v ktorom sú vymenované a charakterizované jednotlivé zložky podnikovej kultúry, kde bod: Filozofia podniku, navodzuje premýšľanie o základných hodnotách a normách. Druhý je viac o premýšľaní. Jednotlivé zložky podnikovej kultúry sú aj námety na tvorbu systému noriem, hodnôt, inštitúcií, a aj námety na sebareflexiu podniku, jeho manažmentu, zamestnancov. Autor učebných textov dáva študentom možnosť vybrať si , ktorý model si osvoja. I. Podniková kultúra (ďalej PK), je výrazom prepojenia jednotlivých častí podniku v celok a zároveň je výrazom zvláštneho charakteru tohoto celku, ktorým sa odlišuje od ostatných. PK je súborom (systémom) hodnôt, noriem, vzorcov konania a správania , inštitúcií. Tento systém určuje spôsoby správania sa členov sociálneho systému podniku, vzťahy vnútri podniku i vzťahy navonok. PK sa prejavuje voči okoliu ako image, ako podniková filozofia, ako producent svojimi produktmi, designom, správaním na trhu, public relations, propagáciou, reklamou. Smerom dovnútra sa PK prejavuje štýlom riadenia, podnikovou klímou (celková atmosféra podniku, napríklad v zmysle sloganu: Podnik – jedna rodina a pod.), spôsobom personálnej práce, spôsobom komunikácie, informatizácie atď. Zložky podnikovej kultúry 1. 2.
3.
4.
Filozofia podniku – to sú základné idey, ktoré ovplyvňujú všetky ďalšie zložky PK (kto sme, čo chceme dosiahnuť a ako, aké hodnoty a normy uznávame a aplikujeme v našom konaní…). Symboly – sú vlastne zakódované hodnoty, ktoré orientujú konanie ľudí k určitej stabilizácii na jednej strane (zachovanie statu quo), respektíve k určitému poriadku, alebo k určitej aktivite (zmene) na strane druhej. Podnikové symboly, napríklad vlajka, logo, značka, spájajú, udržiavajú vedomie spolupatričnosti , a hanobenie týchto symbolov niekým vedie k ich obrane (aktivita). Podľa spôsobu prejavu sa symboly triedia na: a/. verbálne - piesne, hymny, historky, metafory, slogany. Môže byť aj, pre podnik typický, jazyk (spôsob vyjadrovania názorov, postojov, aké slová sa používajú – bežné, odborné, expresívne, nárečové…) b/. symbolické konanie – rituály, zvyky, tzv. ceremoniálne inštitúcie ( študenti VŠ poznajú podobné obrady – imatrikulácie, cechovácie, promócie ). c/. materiálne – symbolické artefakty – logo, podniková vlajka, značka, podnikový dizajn, architektúra budov, vizuálne stvárnenie podniku, farby … Sociálne normy a vzorce správania vymedzujú hranice správania a pracovného konania jednotlivca. Vzorce správania vymedzujú správanie, ktoré predstavuje vlastne ideálny model správania ( čo je myšlienková predstava o najvhodnejšom správaní v danej situácii, myšlienkový model ), ktorý môže byť odovzdávaný ústnym podaním, ale aj ako predpis – norma. Podľa stupňa významu ( naliehavosti, záväznosti ) nado búdajú normy podobu zvykov, tradícií, mravov aj predpisov na úrovni právnych noriem. Sociálne inštitúcie sú súbory navzájom previazaných javov – cieľov, hodnôt, noriem, vzorcov správania, ktoré najsilnejšie ovplyvňujú správanie a konanie pracovníkov v podniku ( riaditeľ podniku, správna rada, top manažment, majster, zásady personálnej práce, organizačný poriadok, ceremoniálne inštitúcie, artefakty a ich vplyv ako symbolov …).
II. Pod pojmom podniková kultúra sa chápe typické konanie, uvažovanie a vystupovanie pracovníkov firmy . Tvorí jednotu spoločných hodnotových predstáv, noriem, vzorcov konania a prejavuje sa navonok ako forma spoločenského styku medzi spolupracovníkmi, v spoločne udržiavaných a dodržiavaných zvykoch, obyčajach, pravidlách či normách, aj v materiálnom vybavení. Noví členovia podnikovej organizácie (spoločenského systému podniku), by si mali, v procese adaptácie, tento systém podnikovej kultúry osvojiť, stotožniť sa s ním, zvládnuť ho a konať podľa neho. ( V rámci adaptácie je ale dôležité, tiež v intenciách podnikovej kultúry, aby pracovník mal také podmienky, aby mohol prijať daný systém PK a zároveň zostať sám sebou, osobnosťou , individualitou. ) Zložky podnikovej kultúry 1. 2.
Vzťah k okolitému svetu, k okoliu podniku . (ekológia, reklama, public relations…) Podnikové predstavy o povahe človeka a príčinách jeho správania – či sú ľudia leniví, alebo nie sú, a sú iniciatívni, či sú viac aktívni, alebo pasívni, či sú schopní a ochotní riskovať, alebo či sú najmä prispôsobiví…?
3.
4.
Podnikové predstavy o povahe medziľudských vzťahov - či sú dôležité rozdiely vekové, a rozdiely medzi pohlaviami pre vzťahy na pracoviskách? Či je súkromie „tabu“? Či má prednosť individuálny a či tímový úspech, alebo oboje? Či má prednosť kolegialita, alebo vzťah nadriadenosti a podriadenosti …? Podnikové predstavy o pravde dávajú odpoveď na otázku: o čo sa pracovník opiera pri rozhodovaní, čo je správne a čo chybné – fakty?, intuícia?, city?. Posudzujeme, či človek dôveruje autorite (napríklad autorite vedy), alebo tradícii (takto sme to robili vždy, musí to tak ísť aj dnes…). Pozorujeme teda, aký je zdroj pravdy a kto je jej nositeľom ( ten, kto sa riadi najnovšími výsledkami poznania, alebo ten, kto sa riadi „skúsenosťou overenou rokmi“?).
Silná (slabá) podniková kultúra Na rozdiel od slabej podnikovej kultúry, ktorej vplyv je málo zreteľný, je obmedzený len na určité čiastkové oblasti v podniku, napríklad rôzne skupiny v podniku majú vlastné systémy hodnôt , dochádza k atomizácii a nekalej konkurencii spôsobenej napríklad zatajovaním informácii… SILNÁ podniková kultúra má mimoriadnu schopnosť ovplyvňovať charakter i priebeh všetkých podstatných podnikových javov, zasahuje celý podnik a vplýva na každého člena spoločenského systému podniku. Kritériá silnej podnikovej kultúry : a). jasnosť a zreteľnosť – teda jednotlivé oblasti PK musia jasne, prehľadne a zrozumiteľne dávať najavo všetkým spolupracovníkom, aké konanie je požadované, ktoré aktivity sú nutné, žiadané, ktoré sú ešte akceptovateľné, a ktoré sú úplne vylúčené, neprijateľné. b). rozšírenosť – je nevyhnutné, aby všetci spolupracovníci v podniku boli s PK nielen dostatočne oboznámení, ale aby sa stretávali s jej existenciou a vplyvom v každej situácii, na každom mieste. c). zakotvenosť – vyjadruje mieru identifikácie, osvojenia si PK, jednotlivých podnikových noriem, hodnôt vzorcov konania a správania pracovníkmi podniku. Až vtedy, keď sa podniková kultúra stane neoddeliteľnou súčasťou každodenného konania všetkých, alebo aspoň väčšiny spolupracovníkov, je možné hovoriť, že je silná. Znaky silnej podnikovej kultúry - sprostredkováva a uľahčuje jasný pohľad na podnik, robí ho pre spolupracovníkov prehľadným a pomerne ľahko pochopiteľným, - vytvára podmienky pre priamu a jednoznačnú komunikáciu - umožňuje rýchle rozhodovanie, - urýchľuje implementáciu (zavádzanie) všetkých rozhodnutí, inovácií, plánov, noriem v podniku - znižuje nároky na kontrolu spolupracovníkov, - zvyšuje motiváciu a tímového ducha, - zaisťuje stabilitu sociálneho systému podniku. Negatívne sprievodné javy silnej podnikovej kultúry : a). Tendencia k uzavretosti – môže viesť k podceňovaniu až opovrhovaniu informáciami a ostatnými vplyvmi z okolia b). Fixácia na tradície – tradičné vzory, hodnoty a normy. Nedostatok flexibility a blokovanie novej orientácie. Často to môžeme vnímať v podniku ako stret generácií – starej, konzervatívnej, viazanej na to, čo sa rokmi osvedčilo a mladej orientovanej na zmenu a progresívny vývoj. c). Snaha vyhnúť sa kritike a vynútiť si konformitu - pracovné pozície sú obsadzované ľuďmi, ktorí sú ochotní prijať existujúce, staré a osvedčené spôsoby. Takto sa stará podniková kultúra konzervuje, konformita a lojálnosť „nových“ voči „starým“ je zabezpečená. Veľmi dôležitou súčasťou systému PK v podniku je preto pripustenie možnosti a nevyhnutnosti zmeniť podnikovú kultúru. Deje sa to tak, že do existujúcej PK sa implementujú nové prvky – hodnoty, normy, symboly… Dôležité je zabezpečiť rýchlu a maximálnu informovanosť všetkých spolupracovníkov o zmenách. Tu je dôležitá úloha všetkých riadiacich pracovníkov, personalistov, prípadne podnikových sociológov a psychológov. Podniková kultúra je nadriadená personálnemu manažmentu, určuje jeho konkrétny obsah aj formy práce, a naopak úlohou personalistov je šíriť PK, viesť zamestnancov v procese adaptácie k jej osvojeniu si a zároveň využívať PK ako jeden z nástrojov pri dosahovaní cieľov podniku a jeho zamestnancov.
8. L I T E R A T Ú R A Bauman Zygmunt – Sociologie, Praha 1965 Bauman Zygmunt – Kariéra,. Sociologické črty, Praha 1967 Bauman Zygmunt – Úvahy o postmoderní době, Praha 1995 Bauman Zygmunt – Myslet sociologicky, Praha 1996, ai. Bauman Zygmunt – Globalizace. Důsledky pro člověka, Praha 1999 Bauman Zygmunt – Tekutá modernita, Praha 2002 Bauman Zygmunt – Modernosť a holokaust, Bratislava 2002 Bauman Zygmunt – Svoboda, Praha 1993 Bedrnová E.,- Nový I., - Psychologie a sociologie řízení, Praha 1998 Berger Peter L. – Pozvání do sociologie, Praha 1991 Bláha Arnošt Inocens – Sociologie, Praha 1968 Dahrendorf Ralf – Moderný sociálny konflikt, Bratislava 1991 Disman M. – Jak se vyrábí sociologická znalost?, Praha 1993 Eco Umberto – Skeptikové a těšitelé, Praha 1995 Gajdoš Peter – Človek-spoločnosť-prostredie., Bratislava 2002 Gál F. – Alan J. – Spoločnosť vo svetle sociológie, Bratislava 1987 Giddens Anthony – Sociologie, Praha 1999 Giddens Anthony – Důsledky modernity, Praha 1998 Hirner Alexander – Primárne dáta v sociológii, Bratislava 1978 Jandourek Jan – Úvod do sociologie, Praha 2003 Kapr Jaroslav - Co je to demokracie, Praha 1991 Keller Jan – Úvod do sociologie, Praha 1992 – 1997, rôzne vydania Keller Jan – Nedomyšlená společnost, Praha 1992 ai. Keller Jan – Dvanáct omylů sociologie, Praha 1995 ai. Keller Jan – Sociologie byrokracie a organizace, Praha 1996 Keller Jan – Abeceda prosperity, Brno 1997 Keller Jan – Naše cesta do prvohor. O povaze automobilové kultury, Praha 1998 Keller Jan – Vzestup a pád středních vrstev, Praha 2000 Keller Jan – Politika s ručením omezeným, Praha 2001 Klofáč - Tlustý – Současná empirická sociologie, Praha 1959 Klofáč – Tlustý – Soudobá sociologie I., II., Praha 1965,1967 Koubek Josef – Řízení lidských zdrojů. Základy moderní personalistiky. Praha 2000 ai. Le Bon Gustave – Psychologie davu, Praha 1994 ai. Mareš Petr – Nezaměstnanost jako sociální problém, Praha 1994 ai. Mills Charles Wright – Mocenská elita, Praha 1966 Mills Charles – Sociologická imaginace, Praha 1968, 2002 Možný Ivo – Moderní rodina, Brno 1990 Možný Ivo – Sociologie rodiny, Praha 1999 Nový Ivan – Sociologie pro ekonomy, Praha 1997 ai. Ondrejkovič Peter – Úvod do sociológie výchovy, Bratislava 1998 Ondrejkovič- Brezák-Lubelcová-Vlčková – Sociálna patológia, Bratislava 2000 Pichňa Ján – Sociológia práce, Bratislava 1978 Pichňa Ján - Sociológia podniku. Spoločenský systém podniku. Trnava 1998, ai. Popper Karl Raimund – Otevřená společnost a její nepřátelé I., II., Praha 1994 Radičová Iveta – Krížne cesty sociálneho poznania, Bratislava 1996 Ritzer George – Mcdonaldizace společnosti, Praha 1996 ai. Schenk Juraj – Samoorganizácia sociálnych systémov, Bratislava 1989 ai. Sociologický slovník, Bratislava 1970 ai. Sopóci – Búzik – Základy sociológie, Bratislava 1995 ai. Szczepaňski Jan – Základní sociologické pojmy, Praha 1966 Szczepaňski Jan – Sociológia .Vývin problematiky a metód, Bratislava 1967 Toffler A. – Tofflerová H. – Nová civilizace. Třetí vlna a její důsledky, Praha 2001 ai. Toscani O. – Reklama je navoňaná zdochlina, Bratislava 1996 Velký sociologický slovník, I., II., Praha 1996 Weber Max – K metodológii sociálnych vied, Bratislava 1983 Weber Max – Politika ako povolanie, Bratislava 1990 Weber Max – Autorita, etika a společnost, Praha 1997 Weber Max – Metodologie, sociologie a politika, Praha 1998 Weber Max – Základné sociologické pojmy, Bratislava 1999
