PAMÄTIHODNOSTI MESTSKEJ Č ASTI LÁNY

16

PAMÄTIHODNOSTI

P A M ÄT I H O D N O S T I M E S T S K E J Č A S T I L Á N Y Do evidencie pamätihodností mesta sú zaradené hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré majú historickú, spoločenskú, krajinnú, urbanistickú, architektonickú, vedeckú, technickú, výtvarnú alebo umelecko-remeselnú hodnotu. Do evidencie pamätihodností mesta možno zaradiť aj kombinované diela prírody a človeka, historické udalosti, názvy ulíc, zemepisné a katastrálne názvy, ktoré sa viažu k histórii a osobnostiam mesta. Evidencia hmotných nehnuteľných pamätihodností * objekty - domy, vily, sakrálne objekty, mosty, priemyselné objekty, administratívne objekty, kríže, sochy, cintoríny, hroby s náhrobníkmi miestnych významných osobností, pamätné izby, súkromné múzeá, rodné domy resp. pôsobiská miestnych významných osobností, výtvarné diela, pamätníky, pamätné tabule a pod., * kombinované diela prírody a človeka - prírodné areály, vodné plochy, parky, stromy, pramene s liečivou (pitnou) vodou, besiedky v lesoch, športové areály a iné prírodné výtvory, ktorých okolie bolo upravené človekom, viažuce sa na historickú (pamätnú) udalosť a osobnosť a pod..

ZOZNAM PAMÄTIHODNOSTÍ MESTSKEJ ČASTI LÁNY ►BUDOVA KINA MIER, Považská Bystrica, Centrum Viacúčelová budova pre kultúrne a spoločenské účely s charakteristickým architektonickým výrazom. Veľkoplošná mozaika vo foyeri kina. Postavená v r. 1980-1985. ►OBYTNÁ ŠTVRŤ LÁNY (staršia časť) Považská Bystrica, Lánska, Pribinova, 1. Mája, Dukelská, Pionierska, Nemocničná ulica Urbanisticky ucelený a architektonicky jednotný obytný súbor postavený v 50/60-tych rokoch 20. st. v štýle socialistického realizmu (sorela). Časť domov vyzdobená reliéfnymi maľbami, mozaikami, freskami a ornamentmi na fasádach. ►PANELOVÝ BYTOVÝ DOM (Dukelská), Považská Bystrica Prvý panelový bytový dom postavený v Považskej Bystrici v r. 1960, tzv. „červený panelák“. Pozoruhodný progresívnym konštrukčným systémom a architektonickým vzhľadom. ►AREÁL NEMOCNICE S POLIKLINIKOU (staršia časť) Považská Bystrica, Nemocničná ulica Komplex budov nemocničného areálu (1952-1957) s jednotnou, funkčne orientovanou architektúrou. Sgrafitová figurálna výzdoba priečelia polikliniky a kamenná plastika s motívom rodiny pred hlavným vchodom. ► NÁSTENNÉ KRESBY, Imra Weinera Kráľa na Detskom oddelení NsP Považská Bystrica Nemocničná ulica, Detské oddelenie NsP Nástenné kresby s rozprávkovými motívmi od akademického maliara Imra Weinera Kráľa na stenách chodby v lôžkovej časti detského oddelenia NsP.

►HRADIŠTNÉ SÍDLISKO DEDOVEC Považská Bystrica, Lánska ulica, odbočka na Dedovec Archeologické nálezisko staroslovienskeho sídliska z obdobia sťahovania národov (okolo r. 1000).

ská sochárka a šperkárka. Plastika vytvorená v roku 1985.

►AREÁL STARÉHO CINTORÍNA S KAPLNKOU Považská Bystrica, Jánska ulica, pod Kalváriou Starý cintorín v Považskej Bystrici z roku 1785 s Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie z r. 1902. Najstarší náhrobok z roku 1800.

► SOFORA INDICKÁ (Sophora indicus) Považská Bystrica, pri Kine Mier - Domanižanka Strom zasadený Teodorom Novohradským na Prúdoch pri ceste vedľa rieky Domanižanky... - - - - - Vlastník pamätihodnosti je povinný ochraňovať a užívať pamätihodnosť v súlade s jej pamiatkovou hodnotou, zachovávať dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov a územia (v zmysle Stavebného zákona). Vlastník pamätihodnosti má právo požiadať mesto o poskytnutie odbornej a metodickej pomoci vo veciach ochrany pamätihodnosti.

►BUDOVA ZÁKLADNEJ ŠKOLY sv. AUGUSTÍNA Považská Bystrica, Moyzesova ulica Školská budova pôvodne Rímskokatolíckej ľudovej školy postavená v rokoch 1937-1939. Dnes v nej sídli Základná škola sv. Augustína. ►PAMÄTNÁ TABUĽA (PAVOL GAŠPAROVIČ HLBINA) Považská Bystrica, Moyzesova ulica, budova ZŠ sv. Augustína Pamätná tabuľa pripomínajúca pôsobenie kňaza a básnika slovenskej katolíckej moderny Pavla Gašparoviča Hlbinu (1908-1977) vo farnosti a na škole (1941-1942). Odhalená v roku 2007. ►KATOLÍCKY DOM Považská Bystrica, Moyzesova ulica Budova katolíckeho kultúrneho domu s telocvičňou a spoločenskou sálou postavená v rokoch 1932-1933. ►OBRANNÉ OBJEKTY (KRYTY A BUNKRE) z obdobia II. sv. vojny v intraviláne mesta ►KOVOVÁ PLASTIKA Nemocničná ulica, pred novou poliklinikou Kovová plastika zo zváranej ocele s motívom lásky a života. Autorka Erna Mesarovičová (1926), významná sloven-

►PRÍCESTNÝ DREVENÝ KRÍŽ Považská Bystrica, Ulica Slov. partizánov

Vlastník pamätihodnosti má právo na prezentáciu nehnuteľnosti v rámci evidencie pamätihodností. Pri stavebno - technických zmenách je potrebné, aby neboli ohrozené pamiatkové hodnoty pamätihodnosti a spôsobené nepriaznivé zmeny jej stavu. V prípade zmeny alebo nutnosti spresnenia rozsahu ochrany pamiatkových hodnôt pamätihodnosti, mesto požiada o odborné stanovisko krajský pamiatkový úrad. Na pamätihodnosť, alebo v jej blízkosti (10 m) je možné umiestniť reklamné, informačné zariadenie, oznam alebo akékoľvek technické zariadenie, len na základe kladného stanoviska krajského pamiatkového úradu. Popisy pamätihodností sú prevzaté so Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Považská Bystrica o miestnych pamätihodnostiach, s účinnosťou od 2. 4. 2011.

LÁNOVINY - noviny pre všetkých, mesačník, III. ročník. IX/2013, Redakcia: Iva Semančíková Posluchová, Jana Veličová 0948 231 072, Monika Bandúrová. Tlač: TIME PRINT Žilina, náklad: 2 500 ks, EV: 4323/11, ISSN 1338-8932. Vydavateľ: občianske združenie PANDORA, Dukelská 972/7, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 152 879. Nepredajné. Distribuované v meste PB. [email protected] Redakcia má právo na úpravu a odmietnutie príspevkov. Redakcia nezodpovedá za obsah inzercie. Príspevky možno preberať len so súhlasom redakcie.

SPOMIENKY NA KRONEROVCOV hrám v nejakom filme a povie mi Jakubisko: Vylez na tamten strom, Marka! Nikto nemá voči mne šancu! Asi som ti tá herečka, lebo vraj toto normálny človek nedokáže.“ Áno, aj Marka bola herečka, presviedčajú nás o tom nielen filmy Jakubiskove ale i ďalších známych režisérov. Na javisko a zdĺhavé skúšky nemala čas, no škoda.

vyzeráte! S tým sa zmierte, je iná doba! Krásavci sa už ľuďom prežrali, teraz letia vo filmoch také ksichty, ako mám ja a naša Mara a ešte Belmondo! Ty a Zuza ste ešte moc pekní!“ Keď sa Ludvík a Jano „estrádničeniu dovenovali“, našla sa skupinka hercov, ktorí chceli priestor po nich zaplniť, a tak vznikol náš súbor malých javiskových foriem, vtedy už v Dome kultúry. Prebrali sme ich štafetový kolík a snažili sme sa baviť obecenstvo ďalej. Mali sme nové nápady, nové texty, nové rekvizity i ten ich starý kufor, v ktorom nosili šminky. Jano v ňom mával okrem toho po kolená skrátené montérkové gate „šnúráky”, prázdnu „placačku“ od rumu, čo sme nosili stále so sebou.

SPOMIENKA NA MARKU HOJERKU Keď sme sa stretli s Markou Hojerkou, vždy lamentovala: „Stojí to za prd! Horšie vidím, hlava sa mi točí, nohy aj kríže ma bolia…A vieš čo je na tom zaujímavé? Keď

SPOMIENKA NA MLADÉHO JANKA KRONERA Občas medzi nás do javiskových foriem zavialo aj Janka Kronera. Raz darmo, vône šminiek a talentu sa tak ľahko nezbavíš. Hrávali spolu s Jožkom Mičianom taký dialóg. Gebuliak – sa to volalo. Texty neboli až také geniálne, ale keď ich prikorenili správnou dávkou vlastnej improvizácie, ľudia sa dobre zabávali… Potom sa Jano vytratil do Bratislavy na VŠMU, Gebuliak v repertoári ostal, len Janka sme preobsadili. Prešiel rôčik, tri a my sme vystupovali v Dolnom Kubíne. Presne tam nás Janko našiel. Dopočul sa, že sme tam a vraj by si s nami rád zahral. Na VŠMU to vraj bolo vtedy prísne a vystúpenia mimo školy nemali „zelenú“. Jožko Mičiam uprel zrak na Jarka Ďuriša a ten pochopil: „Jasné, nech si zahrá, aj tak nemám dnes na Gabuliaka chuť a vycúval.“ Radi a často na toto vystúpenie spomíname. Janko dal bez dlhého skúšania, či opakovania len tak „z voleja“ bravúrny dialóg. Jožko občas skromne vzdychol: „No, veď boli sme dobrí, ale škola vysokých umení, to sa na človeku podpíše! SPOMIENKA NA JOZEFA KRONERA Nuž a s Jozefom Kronerom som sa naposledy stretla pti druhej Šesťdňovej v našom meste. Šestdňová končila vždy bohatým programom na javisku v strojárskom odbornom učilišti. Zostavili sme v závodnom klube program s predsavzatím prezentovať sa pred „cudzinou“ tým nalepším, čo bolo k dispozícii z vlasntých zdrojov. Nechýbal folklór, ani klasika a scénár sme predkladali vedeniu podniku. Strojárňam vtedy „šéfoval“ Ing. Janza. Raz ma pozval „na koberec“ a spustil: „Vyzerá to, že ten program bude vyzerať dobre, ale ešte mi tam čosi chýba!“ „A čo?“ „Nie čo, ale kto ! Pozvi doň Jožka Kronera!“ Čudovala som sa, ale keď direktor nakázal: „Pošlite mu pozvanie v mojom mene, my sme totiž spolu vojačili, budeme mať na čo spomínať!“ Stála som tam ako Lótova žena. Jozef pozvanie prijal a detaily vystúpenia sme potom dohodli na jeho chate nad Nimnicou /Na Cérove/. Dohodli sme sa nako-

15 niec na rozhovore. „Ozaj a bude na javisku klavír?“ spýtal sa ma na záver. „Samozrejme, ubezpečila som ho.“ Všetko sa odvíjalo podľa plánu, teda vtedy podľa scenára. V strede javiska klavír, na ňom dva mikrofóny a my sme viedli improvizovaný dialóg. Diváci boli nadšení, všetci účinkujúci sa tešili, že boli v programe v blízkosti Jožka Kronera… Aj direktor Janza sa usmieval, čo bol u neho dosť ojedinelý úkaz. Jožko si zaspomínal na strojárne, mladosť, divadlo aj filmy, v ktorých hral. Na záver Jozef povedal: „Milí moji, skôr, jako sa s vami rozlúčim, ešte vám niečo zahrám. Odpratala som sa do zákulisia, osvetľovač nasvietil klavír, teda krídlo, a čakali sme. Jozef otvoril a zatvoril naleštené krídlo, z jedného vrecka vybral hrebeň a z druhého kus toaletného papiera. Bravúrne

na tomto „nástroji“ hral akúsi ľudovú, ktorú diváci ocenili nadšeným potleskom a burácajúcim smiechom. Keď som si predstavila, ako sme dopoludnia terigali do učilišťa ťažké krídlo a zháňali ladiča a ako ho budeme teperiť zasa naspäť, vypadlo zo mňa nespisovne a trochu aj nevďačne: „Preboha! A načože bolo treba „toho“ klavíra?! Jozef sa na mňa pozrel a s nevinným úsmevom povedal: „Tak rozhodne to vyzeralo lepšie, keď sme sa pri rozhovore opierali o klavír ako o nejaký rozheganý stôl, nie? NA ZÁVER Nuž ja si tie svoje odrobinky o Kronerovcoch pridám k ostatným a budem si ich opatrovať. Možno sa nájdu ďalší, tiež niečo vytrúsia, a tak vznikne celá mozaika o rodine, ktorá v Považskej Bystrici toľký čas žila a stále žije medzi nami. Pozn. redakcie: Občianske združenie PANDORA, ktoré vydáva Lánoviny, pripravuje knihu o umeleckej rodine Kronerovcov. Kniha by mala vyjsť do na konci roka 2013. Ak chcete vaše spomienky na Kronerovcov uchovať aj pre ďalšie generácie, určite oslovte členky OZ Pandora. Kontakt nájdete na poslednej strane Lánovín.

14

SPOMIENKY NA KRONEROVCOV

Spomienky p. Milady Ostrolúckej na Kronerovcov Hovorí sa, že spomienky, ktoré za niečo stoja, sa vám tak hlboko vryjú do pamäti, že sa tak ľahko odtiaľ nevyparia. Ostávajú v nej – živé, farbisté, neopakovateľné. Také sú aj tie moje na Kronerovcov. Na Zuzku, Janka, Laja, Marku Hojerku, na Jozefa i na mladého Janka Kronera. S každým z nich ma spája istá etapa môjho života a každá bola svojská a zaujímavá. Vlastne až po rokoch si človek uvedomuje, koľko húževnatosti, talentu, empatie, lásky, pracovitosti a osobitosti nadelil Pán Boh tejto rodine. Ak by som sa chcela s vami podeliť o spomienky na niekoho z nich, bude to len čriepok z mozaiky. Písať o Kronerovcoch, to chce knihu – román alebo ságu. Verím, že sa im raz takej dostane. Zaslúžia si to a iste by to ocenili aj čitatelia. /foto: M. Belás, M. Ostrolúcka, p. Vokoun/

SPOMIENKA NA ZUZKU KRONEROVÚ – VAŇOUSOVÚ So Zuzkou som sa oznámila začiatkom šesťdsiatych rokov v redakcii vtedy ešte závodného časopisu /až neskôr bol podnikový/ „Privliekla“ ma tam Mimi Hrôzová, ktorá odtiaľ odchádzala do závodného klubu. Vstotila ma do dverí a povedala: „Túto som ti, Zuzka, vybrala za seba. Keď ju trocha okrešeš, bude z nej niečo, uvidíš!“ Tak sme sa potom tými redakčnými dcérami stali na takmer desať rokov. A Zuzka ma „kresala“ a ja som sa nechala. Bez nátlaku, priznám, že som ju veľmi obdivovala, a čo budem tajiť, chcela som byť okresaná na jej podobu. Postupne ma pritiahla k písaniu, divadlu a s menším úspechom aj k maľovaniu. Hovorí sa, že za všetko, čo je vo mne dobré vďačím knihe. Ja dodávam, že za všetko, čo v mojom živote za voľačo stálo, vďačím Zuzke. SPOMIENKA NA JANA A ĽUDVÍKA Aj s Janom a Ľudvíkom som sa zoznámila vďaka Zuzke – cez divadlo. Neskôr sme spolu absolvovali desiatku estrádnych vystúpení, ako sa vtedy hovorilo zábavným programom. Kam išla „dechovka”, tanečný orchester Jara Drevenáka alebo folklórny súbor Považan, tam nesmeli chýbať bratia Kronerovci. Až vtedy dostal program, keď vyšli na javisko oni, poriadny „šmrnc“. Ich repertoár obsahoval zo pať-šesť scénok „spívaných“. Hoci texty scénok poznali všetci účinkujúci,

nezriedka aj obecenstvo naspamäť, nikto sa nenudil. Ich vystúpenia vždy sprevádzala dobrá nálada, rehot, neraz aj plač – od smiechu. Tu i tam si niekto z nich zahral aj vo filme, ale len Ľudvik tvrdil, že sa ukotvil v československej kinematografii, lebo hral aj v českých filmoch. Jeho výkon vo filme „Tony, tobě přeskočilo, režisérky Viery Šimkovej Plívovej, hovorí za všetko. Pamätám sa, ako už „ostrieľaný“ filmový herec raz takto vysvetľoval Janovi: „Vieš, Janko, mám už veľa známych v tejto našej branži, vedel by som tebe aj Zuzke vybaviť nejakú rolu, ale – pozrite sa na seba!“ Jano vytiahol obočie a zatváril sa nechápavo: „Čožéé?!“ „No len sa na seba pozrite, ako

PREVOZ KAMEŇA Z LADIEC A STAVBA POMNÍKA NA LÁNOCH

13

1BNÊUOÓLW[OJLBMWśBLBEBSPNPCŘBOPWBEPCSPWPűOÓDLFKQSÈDJEFTJBUPLűVEÓ

/BQPǁJBULVCPMBNZØMJFOLBBOBEØFOJFQÃSǚVEÎ;ǚBWB EPQSBWB&MFOB1ÅUPQSTUÃ 0UP.FIFØ *WB1PTMVDIPWÃ 4FNBOǁÎLPWÃB+BOB7FMJǁPWÃ 'PUPHSBêF +VSBK 4NBUBOB

4PDIÃSLBDIDFMBQSFQBNÅUOÎLLBNFǞ[PLPMJB1PWBßTLFK#ZTUSJDF 1SBDPWOÎDJLBNFǞPMPNVW-BEDPDIKFKSBEJQPNPIMJWZCSBǬLBNFǞ QSFt+PßLBi 6MPßFOJVLBNFǞBOB-ÃOPDIQSFEDIÃE[BMJWZCBWPWBǁLZ OBÙSBEFBWZUÝǁFOJFQPMPIZTJFUÎ

ƙVEJB[WFEǚBKØJFIPEPNVTBQPUFØJMJ ßFCVEÙNBǬQSFEPLOBNJt+PßLBi 'PUPHSBG"NCSÓ[(BCǁP OFNPIPMDIÝCBǬUBN LEFTBUWPSÎIJTUÓSJBNFTUB

1PTMFEOÊNFSBOJFQPMPIZCVTUZBLBNFOÃSTLF QSÃDFVßQBUSJBNBKTUSPWJ+BSPTMBWPWJ»JNÎLPWJ

.FOÃEBSDPWBTQPO[PSPWCVEÙVNJFTUOFOÊWLPWPWFKTDISÃOLFQPE QBNÅUOÎLPN4UÃMFNÔßFUFQSJTQJFǬOBNBUFSJÃMBOÃLMBEZ OBÙǁFU0;1BOEPSBƀ40# /F[BCVEOJUFOBQÎTBǬTWPKFNFOPBTLSBULV,30/&3

12

PAMÄTNÍK KRONEROVCOM

1SÈDFOBCSPO[PWFKCVTUF+P[FGB,SPOFSB

/BCVTUFTPDIÃSLB&MFOB1ÅUPQSTUÃQSBDPWBMB NFTJBDPWBQPVßJMBEFTJBULZGPUPHSBêÎ

;IMJOFOÊIPNPEFMVTBPEMJFWB TÃESPWÃMVLPQSÊOPWÃGPSNB

-VLPQSÊOPWÃGPSNBTBQPVßJKFOBWÝSPCVWPTLPWFKCVTUZ7PTLPWÝPEMJBUPLTBPCBMÎKFNOÝNØBNPUPNBTQFWOÎTBTLMFOÝNWMÃL OPN5BLUPPCBMFOÝBTQFWOFOÝTPTÙTUBWPVQSFW[EVØǞPWBDÎDILBOÃMJLPWTBWZTVØÎBQPVßJKFOBPEMJFWBOJF

0EMJFWBOJFEPCSPO[VUFDIOJLPVTUSBUFOÊ IPWPTLV#SPO[WZUMÃǁB[EVUJOZWPTLDF[ LBOÃMJLZBWZQǙǞBEVUJOV0EMJFWBOJFKF NBKTUSPWTLÃQSÃDB WZßBEVKÙDBTJIMCPLÊ TLÙTFOPTUJ

0EMJBUPLTBWZMÙQOF[PØBNPUPWFK GPSNZ»BNPUTBWZTUSJFLB[WOÙUSB CVTUZWPEPV1PWSDICVTUZTBNVTÎ PQSBDPWBǬBWZMFØUJǬ BßQPUPNTB QBUJOVKFOBLPOFǁOÙGBSCV

POVESŤ Z HISTORIE LÁNOV

Len stará povesť, čo si medzi sebou potichúčky šepkajú Považskobystričania, pripomína, že okolo kostola bol kedysi cintorín. Uprostred cintorína stáli štyri kamenné kríže s menami: Anna Zunová, Cyril Zuna, Zuzana Zunová, Matúš Zuna. Každého, kto sa pri týchto krížoch zastavil, zaujal rok úmrtia tu ležiacich nebožtíkov, pretožebol rovanaký. Po večernej svätej omši chodievala pod tieto kríže zapaľovať sviečky, odriekať modlitby a kropiť hroby horúcimi slzami vetchá starena. Bola to matka Zuzany. Len ona vedela, čo sa stalo s rodinou Zunovcov. Raz, na Sviatok Dušičiek, to veľké tajomstvo nevydržala a keď bolo na cintoríne najviac ľudí, začala sa hádzať na hroby a vykrikovať: ,,Ja som ich všetkých zabila, ja som ich zabila, nech má Pán Boh potrestá!” ,,Čo si im urobila?” pýtali sa ľudia, čo sa zbehli okolo. ++++ Zuzanka bola najkrajšia dievčina v Považskej Bystrici. A nielen najkrajšia, ale aj veľmi bohatá. Jej otec bol najvačší garbiar na celom Považí a ona jeho jediná dcéra. A tak sa nikto nedivil, že sa okolo Zuzanky, krútili všetci považskobystrickí mládenci. Bohatí i chudobní. Bohatí si chceli zväčšiť svoje majetky a chudobní prísť ku krajcu chleba. Ona však mala oči len pre jedného jediného – Cyrila Zunu, mlynárovho syna. Starý mlynár bol veľký držgroš. Čo akú zlatku ušetril, hneď roľu prikúpil. Hovorilo sa, že má viac polí ako sám pán z kaštieľa. Keď sa dozvedel, že Zuzanka na Cyrila hľadí, bolo mu to po vôli, lebo si predstavil, ako svoje bohatsvo s garbiarovým spojí, a tak svoje pozemky o ďalšie rozmnoží.

POVESŤ

PÁN BOH S NAMI A ZLÉ PREČ Ľ. Ješková Netrvalo dlho a Zuzanka prišla za nevestu do mlyna. Tu jej mlynár povedal: ,,Keď som ovdovel, musel som najať slúžku. Teraz, keď si prišla do mlyna ty, prepustil som ju. Tvoje veno sa nebude míňať na hlúposti. Na Lánoch predávajú Gašparovci roľu, kúpime ju. Zuzke sa to nepáčilo, ale čo mala robiť, keď proti tomuto rozhodnutiu Cyril nepovedal ani slovíčko. So slzami v očiach sa pustila do roboty. Veď bolo načim dom obriadiť, navariť, dobytok a hydinu nakŕmiť, kravy podojiť, vodu nanosiť a ešte i na pole s motykou ísť. Do roka sa mladým manželom narodila dcérka Anička. S príchodom dieťaťa na svet pribudlo i roboty. Zuzanka to všetko nestíhala, lebo sa bolo treba vrtieť i okolo dcérky. Jedného dňa pri večeri povedala starému Zunovi: ,,Treba sluhov najať, lebo sa na gazdovstve i v mlyne zoderieme.” Mlynár nechcel o tom ani počuť. ,,Keď nesúhlasíte, vyplaťte Cyrila, ja si vezmem svoju roľu a založíme si vlastné gazdovstvo,” bojovala Zuzanka o svoje právo. ,,Všetko

11 bude vaše, ale až keď zomriem. Vyčkajte času ako hus klasu,” povedal tvrdo mlynár. Zuzanka sa rozplakala, zobrala Aničku a odišla k rodičom. ,,Vieš ty, dcéra moja,” povedala garbiarka, ,,starý mlynár má tvrdý koreň. Skôr vy mladí zomriete, ako sa dedičstva dočkáte. Tu nepomože nič. Iba ak...” Zamyslela sa: ,,Od svojej starej matere som počula, že ak sa chceme vydriducha zbaviť, treba zaň štyri čierne omše ako za mŕtveho do kríža na všetky svetové strany v štyroch rôznych kostoloch v tú istú hodinu obslúžiť a keď sa tak stane, vydriduch do roka zomrie. Zuzanka sa odela do čiernych šiat, urobila smutnú tvár a vo vzdialených štyroch kostoloch dala, ako za mŕtveho svokra Matúša, čierne omše slúžiť. Ešte neprekročila ani prah rodného domu, keď začula plač svojho dievčatka. Bolo horúce ako oheň a do troch dní na záškrt zomrelo. Zuzanka sa po smrti Aničky vrátila k manželovi. Ten ju utešoval, aby neplakala, že sú ešte mladí a budú mať ďalšie dieťa, veľa detí, veď sa veľmi ľúbia. Neprešli ani tri mesiace, keď sa splašili kone, voz sa prevrátil a pod ním dodýchal Zuzankin milovaný muž Cyril. Zuzanka sa veľmi trápila a bedákala, ale si neuvedomila, že pomsta, ktorú svokrovi prichystala, obrátila sa proti nej samotnej. Stále čakala, že mlynár zomrie, veď sa čierne omše na jeho pohreb slúžili.O tri mesiace jej puklo srdce od žiaľu za manželom a dcérou, ale najmä od hnevu, že svokor ešte žije. A keď sa rok s rokom stretol, zomrel i starý mlynár Matúš Zuna. Roľníci si prišli dať do mlyna zrno na múku zomlieť a mlynára nikde. Hľadali ho po mlyne i po celom dome. Keď ho našli vo vlastnej posteli, bol už studený a celý modrý. Na cintoríne pribudol k trom kamenným krížom štvrtý. ++++ ,,Dala si zlú radu svojej dcére. Či nevieš, že zlo sa vždy vráti k tomu, od koho pochádza?” dohovárali garbiarke prítomní pri štyroch krížoch. ,,Ľudská chamtivosť a zloba nepoznajú hraníc. Urazila si Pána Boha a Boh ťa potrestal. Ani po smrti nenašla stará garbiarka pokoj. Na cintoríne pri ktostole bolo často vídať čiernu postavu, ako zapaľuje sviece a vzlyká pri štyroch kamenných krížoch. Vtedy sa okoloidúci prežehnali a povedali: ,,Pán Boh s nami a zlé preč!”

10

HISTÓRIA SÍDLISKA LÁNY

NEMOCNICA S POLIKLINIKOU NA SÍDLISKU LÁNY Po skončení druhej svetovej vojny sa pre rozrastajúce sa mesto objavila akútna potreba nového zdravotníckeho zariadenia. Pôvodné plány z konca štyridsiatych rokov sa už javili ako nepostačujúce. A tak v nových plánoch budúcej nemocnice malo ísť o moderné zdravotnícke zariadenie – nemocnicu II. typu s pričleneným zdravotníckym strediskom, ktorá mala mať širšiu pôsobnosť aj na susedné okresy. Pozemky na stavbu nemocnice zakúpil Miestny národný výbor na Lánoch. Povolenie na stavbu vydal krajský národný výbor v Žiline, ktorý aj 27. augusta 1951 určil stavebný obvod. Projekt nemocnice vypracovali Ing. Kráľ a Ing. Přáda zo Študijného a typizačného ústavu v Prahe. Za riaditeľa nemocnice bol vymenovaný MUDr. Dimitrij Kuzičkin, ktorý mal aj dohliadať na stavebné práce. Základný kameň budúcej nemocnice položili 9. mája 1952 v deň výročia oslobodenia Československa. Stavbu nemocnice pribrzdili archeologické nálezy pri výkopových prácach, ktoré bolo treba odborne preskúmať a spracovať. Nemocnica, na svoju dobu vybavená špičkovou zdravotnou technikou, bola uvedená do prevádzky až v roku 1957. Slávnostné otvorenie sa konalo v deň piateho výročia položenia základného kameňa – 9. mája 1957. No už pri otvorení sa ukázalo, že priestory nebudú postačovať na umiestnenie všetkých oddelení, a tak niektoré naďalej boli umiestnené na viacerých miestach v meste. I napriek tomu po územnej reorganizácii v roku 1960 bola považskobystrická nemocnica najvýznamnejším a najväčším zdravotníckym zariadením v regióne.

V roku 1961 začala plynofikácia nemocnice, ktorá sa pre určité stavebné problémy pretiahla až do roku 1963. Keďže počet pacientov narastal, priestory nemocnice kapacitne nestačili a muselo sa prikročiť k ďalším stavebným úpravám. Už v júni 1966 bola vypracovaná investičná úloha, ktorej cieľom bola nadstavba bloku B a prístavba spoločných zariadení pri OÚNZ. Nové priestory sa začali pristavovať v roku 1967 na nádvorí. Zastavala sa časť záhrad a priestor pred poliklinikou. Jednou z najpodstatnejších akcií bola stavba anesteziologicko–resuscitačného oddelenia a jednotky intenzívnej starostlivosti. Projekčná štúdia bola vypracovaná v roku 1977. V sedemdesiatych rokoch sa vybudovala päťpodlažná budova, v ktorej boli umiestnené najmä ambulancie obvodných lekárov a ambulancie odborných oddelení. Budovu projektoval Zdravoprojekt Bratislava, ateliér 04, Piešťany. V samostatne vybudovaných objektoch v záhradnej časti nemocnice po dostavbe (vnútorné stavebné úpravy) v roku 2001 bolo umiestnené doliečovacie oddelenie, od roku 2005 tu je aj oddelenie paliatívnej starostlivosti.

V súčasnosti má nemocnica tieto oddelenia: interné, chirurgické, gynekologicko– pôrodnícke, detské, novorodenecké, oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny, neurologické, ortopedické, oddelenie tuberkulózy a pľúcnych chorôb, ušno–nosno–krčné (ORL), kožné, psychiatrické, doliečovacie, hematologicko– transfúzne, oddelenie funkčnej diagnostiky, patológie, klinickej mikrobiológie, fyziatricko–rehabilitačné, paliatívnej starostlivosti, rádiodiagnostické a očné. Z hľadiska výtvarno-umeleckých prvkov si v nemocničnom areáli zasluhujú pozornosť sgrafitová figurálna výzdoba priečelia polikliniky a kamenná plastika s motívom rodiny pred hlavným vchodom; kovová plastika zo zváranej ocele s motívom lásky a života od autorky Erny Mesarovičovej (1926), významnej slovenskej sochárky a šperkárky. Plastika bola vytvorená v roku 1985 a nachádza sa pred novou poliklinikou. V interiéri nemocnice na detskom oddelení sú nástenné kresby s rozprávkovými motívmi od akademického maliara Imra Weinera Kráľa na stenách chodby v lôžkovej časti detského oddelenia.


Staré námestie, v súčasnosti sa tu nachádza CSOB banka, Daňový úrad a parkovisko pred VÚB bankou.

Z podstatnejších vecí v roku 1979 občiansky výbor č. 4 (Gottwaldova štvrť) prerokoval iba pridelenie pozemku Miroslavovi Frátrikovi. V roku 1984 bol predsedom občianskeho výboru č. 3 Otto Šinkovič. Výbor sa postaral o vybudovanie schodov z Jánskej ulice na cintorín a do Galérie najlepších pracovníkov mesta navrhol svojho člena Lišku. V roku 1985 bol v socialistickej súťaži občianskych výborov na 1. mieste a získal odmenu 1 000 Kčs. Do Galérie najlepších bol navrhnutý Ing. Jucha. 1. ZDŠ od roku 1980 zaznamenala ďalšie zmeny. Bola k nej integrovaná ZŠ pre 1.– 4.ročník v Podmaníne. K integrácii došlo 15. októbra 1980. Od roku 1983 existujú na škole v každom ročníku športové triedy so zameraním na futbal, ktoré vychovali niekoľko prvoligových hráčov. V roku 1991 bola vytvorená v priestoroch školy špecializovaná žiacka knižnica s bohatým výberom literatúry. V tom istom roku sa začala i povinná výučba cudzích jazykov – angličtiny a nemčiny – v roku 2004 k nim pribudla aj francúzština. Od roku 1999 existujú na škole špeciálne triedy zamerané na výučbu cudzích jazykov. V rokoch 2003 a 2005 boli dané do užívania dve špecializované počítačové učebne vybavené najmodernejšou výpočtovou technikou. Riaditelia školy na Nemocničnej ulici až po súčasnosť: 1991–1999 – PaedDr. Mária Mitánková, 1999–2004 – Mgr. Daniela Siladiová, 2004 – 2009 – Mgr. Marianna Pecíková, od 2009 – Mgr. Zuzana Slaninková. Sídlisko Lány v novšom období nezaznamenalo nejaké väčšie (podstatnejšie) zmeny. Podstatná je zmena názvu Gottwaldova štvrť na sídlisko Lány. Reštauračné zariadenie Dumka bolo prebudované na zariadenie s názvom Námorník, v budove

bývalej Domanižanky bol na poschodí najskôr Country salon, v súčasnosti Olympia restaurant & sport pub a na prízemí predajňa COOP Jednota. Ostané zariadenia (najmä reštauračného a obchodného charakteru) väčšinou nezmenili charakter a náplň svojej činnosti, iba prešli do rúk súkromných podnikateľov a prípadne zmenili názov. Vo štvrti sa nachádza Centrum voľného času (CVČ). Je to zariadenie pre voľný čas detí a mládeže. Nachádza sa na Lánskej ulici č. 2575/92 (cca 200 m od nemocnice). Zriaďovateľom je od 1. 7. 2002 Mesto Považská Bystrica. V parku na námestí boli vybudované detské preliezky, hojdačky a pieskoviská, v roku 2012 pribudla socha „Lánštiara“, vytesaná z kmeňa vysychajúceho javora a dva drevenné hríbiky, ktoré skrášľujú túto krásnu zelenú mestskú časť. A v septembri pribudne v parku aj Pamätník venovaný umeleckej rodine Kronerovcov. V súčasnosti má sídlisko pomerne dobre vybudovanú občiansku a technickú vybavenosť. Tvoria ho nasledujúce ulice: Dukelská, Jánska, Kuzmányho, Lánska, Moyzesova, Nábrežná, Pribinova, 1. mája, Pionierska, Nemocničná, Slovenských parizánov a časť Žilinskej ulice. Výbor mestskej časti má v súčasnosti nasledujúce zloženie: Ing. Martin Kerepecký – predseda Jana Veličová – tajomníčka Ing. Ladislav Bačík – člen MUDr. Rudolf Karas – poslanec MZ Stanislav Kardoš – poslanec MZ Mgr. Terézia Sárincová – poslankyňa Mgr. Juraj Smatana – poslanec MZ Ing. Pavel Smatana – člen Mgr. Teodor Kohút

9

8


V roku 1978 sa riešilo dobudovanie osvetlenia na Kuzmányho ulici, rušenie kľudu psami občana Kociána, tiež napadnutie psom; otázka zasanovania Kociánovho domu. Doriešenilo sa zhotovenie zberného kanála pre domky pod Kalváriou. Počas soboty pracovnej cti v apríli bolo odpracovaných v obvode občianskeho výboru 1125 brigádnických hodín; počas týždňa pracovnej aktivity v máji 2 240 hodín. Za obvod boli navrhnutí do ZPOZ na občianske rozlúčky (ako rečníci) Pavol Bohuš a Liptáková. Boli vydané doporučenia pre stavbu rodinných domov, prípadne pre pridelenie pozemkov na ich stavbu pre Justusa, Srnku, Jána Gajdu, Jána Hatalu, Jozefa Vanečka, Vladimíra Rojku, Vincenta Pastierika, Dušana Straňovského, Júliusa Hanzálka, Jozefa Kvasničku, Jána Ondruša, Pavla Ondrejáka, Milana Oškrobaného, Rudolfa Kvaššaya, Ľudovíta Dratnáta, Páneka, Mužíka, Zavartkaya, Antona Hatalu, Štefániu Siažikovú, Ivana Mikušíka, Ivana Markoviča, Ivana Padeja. Za nových členov výboru namiesto Kvaššaya a Juríčka boli navrhnutí Jozef Zeman a Butka. Mali sa urýchliť práce na potrubí pre teplú vodu pre kúpalisko na Lánskej. Bolo treba riešiť raňajší autobusový spoj, ktorý nemohol vziať všetkých ľudí idúcich do práce. Občiansky výbor v tomto roku pracoval v zložení: predseda – Ing.Vladimír Korec, podpredsedníčka – Štefánia Miková, tajomníčka – Anna Kucharíková; členovia: Zdena Ostricová, Helena Sokolíková, František Svatík, Rudolf Špánik, Vendel Rárik, Jozef Ziman, Jozef Cigánik, Štefan Havlík, Pavol Hudec, Ambróz Gabčo, Ján Turčáni, Mária Iskrová, Milan Chovančík, Jozef Strhák, Štefan Nemček

a Ján Zmeček. Výbor používal označenie: Občiansky výbor č. 4 – Považská Bystrica, Gottwaldova štvrť. Do komisie pre kontrolu obchodov bola navrhnutá Anna Mikulcová (z Nábrežnej ul.), na sudcu z ľudu Jozef Kostelník. Na tajomníka občianskeho výboru bol navrhnutý Július Marko. Vedúcou agitačného strediska v roku 1978 bola Laura Kuricová. Okrem poslaneckých dní v stredisku prebiehala aj prednášková činnosť rôzneho zamerania (Záhradkári, ČSČK, zdravotnícka starostlivosť, večer poézie, historická problematika a pod.). V týždni pracovnej aktivity 24.–29.4. sa robili terénne úpravy na Dedovci, úprava na Nábrežnej ulici, športový areál I. ZDŠ, medzibloková zeleň, pivničné priestory. Zúčastnilo sa ho 1314 občanov, odpracovalo sa 2991 brigádnických hodín. V tomto roku bolo na Dedovci plánované vybudovanie detského parku na mieste bývalej betonárky. V minulosti tzv. vežiaky, Kuzmányho ulica a časť Lánskej ulice mali vlastný občiansky výbor označený ako výbor sídliska Domanižanka č. 3. Z jeho činnosti je však vo fonde MNV Považská Bystrica pomerne málo dokumentov. V roku 1979 výbor odsúhlasil pridelenie pozemkov Vladimírovi Šenkárovi a Miroslavovi Benčíkovi. Prejednávala sa komplexná úprava okolia vežiakov. Člen výboru Záhora pri príležitosti 50. narodenín bol navrhnutý na udelenie Čestného uznania od MsNV za dlhoročnú aktívnu prácu vo výbore. Členovia výboru Hrubo, Baliga a Jakúbková vykonali u neho súdružskú návštevu. V týždni pracovnej aktivity 6.–13.10. bolo odpracovaných 2173 brigádnických hodín.


Výstavba domu na Lánskej ulici pri reštaurácií Námorník, pri kúpalisku.

V roku 1965 začala sa regulácia Domanižanky (I. etapa od 18.1.1965). Zároveň bolo odsúhlasené pridelenie stavebných pozemkov pod stavby rodinných domov Rudolfa Volára, Jaroslava Kuvičíka a Leonarda Biniasa. V tomto roku sa zabezpečovalo vybudovanie inžinierskych sietí na Lánskej pre IX. etapu výstavby a zabezpečovali sa všetky podklady pre uskutočnenie plánovanej VIII. a IX. výstavby Lánskej v stanovených termínoch. V roku 1976 bol predsedom OV Ing. Ferdinand Hrubo, poslankyňou MsNV za obvod bola Mrázová. Poslankyňa navštívila prestárle občianky vo štvrti – 36 babičiek dostalo od MsNV finančnú podporu. Na týždeň pracovnej aktivity, ktorý sa konal v marci, bolo zabezpečené 125 kusov obrubníkov (pred objekty č. 1129, 1128), miešaný betón na spevnenie krajníc a chodníka a priestory pri smetných nádobách, 150 ks. kríkov na vysadenie živého plota, 14 kolíkov na uchytenie drôtu, 5 okrasných stromčekov. Výsledok týždňa bol nasledujúci: odpracovaných bolo 6 330 hodín, hodnota 86 625 Kčs. Vykonali sa tieto akcie: parčík, medzibloková zeleň, parkovisko, jasle a škôlka, Domanižanka, kúpalisko, detské ihrisko pri škôlke. Najlepší brigádnici boli: Ondrašík, Šimíková, Šimáková, Michal Myjavec, Štefan, Hozdek Helena Botková (návrhnutí boli na tabuľu cti). Za poslancov do MsNV boli v tomto roku navrhnutí: Svarinský, Ing. Ďuriš, Ing.Sitár, Poláčková, Bajzík. V súvislosti s voľbami do národných výborov v Česko–Slovensku v roku 1976, konaných spolu s parlamentnými voľbami, bolo na Lánskej otvorené 3.8.1976 agitačné stredisko č. 5. Patronát nad stre-

7

Bývalá stará tehelňa. V súčasnosti sa tu nachádza hlavná pošta.

diskom mal Ing. Kmošena. Zvolené boli agitačné dvojice (15 dvojíc): 1. Jaroslava Žáková – Juraj Oravec 2. Zdeno Kováčik – Františka Šimíková 3. Ing.Šimka – Ing. Anton Cabala 4. Ing. Bieščár – Dáša Poláchová 5. Stanislav Ludvig – Jozef Gajdoš 6. Jozef Zemančík – Ján Kroner 7. Dzurjaniková – Kovalčík 8. Štefan Hozdek – Rudolf Marejka 9. Minár č.p.1102/E – Anton Zlatoš – 1102 B 10. Eduard Maťašovský – Štefan Pagáč 11. Súľovský – Strečanský 12. Dudoň – Soňa Scheferová 13. Fapšo – František Kozáček 14. Ľudovít Mráz – Mária Stoklasová 15. František Smrčka – Ing. Alexander Škulavík. Ako najlepší brigádnici boli v tomto roku vyhodnotení: Jakub Ondrašík, Anton Hradňanský, Jozef Filo; ako najlepší domoví dôverníci: Michal Myjavec, Minár, František Čelko. V roku 1977 boli domovými dôverníkmi: 1133 – 18 bytov, ABC – Melišová, Dudoňová, Čurinová; 1134 – 24 bytov, ABC – Zlatoš; 1135 – 22 bytov, AB – Paulíny, Cepák; 1103 – 32 bytov, ABCD, Sika; 1131 – 12 bytov, AB – Coloňová, Reisenhaverová; 1132 – 12 bytov, AB – Fiala; 1109 – 12 bytov, Masný, Batrna, Kereš; 1110 – 30 bytov, Nagy, Chovancová; 1136 – 24 bytov, Mráz, Mikšík; 1107 – 24 bytov, A – Gašpárková; 1137 – 36 bytov, AB – Zeman, Gíret; 1108 – 12 bytov, AB – Filuš, Fabšo; 1104 – 24 bytov, A – Ma-tula; 1105 – 24 bytov, A – Filo; 1138 – 15 bytov, AB – Zemančík, Botka; 1106 –24 bytov, A – Stoklasová; 1102 – 96 by-

tov, AB – Talčík, Zlatoš, Ambruš, Hrubová, Tkáčik; Domaniž. Súkr. – Homér; 1102/FG Pohotov. byty PS – 160 bytov – Kocián, Káčik; 1124 – 18 bytov, ABC – Michalcová; 1126 – 12 bytov, AB – Bielik; 1128 – 18 bytov, ABC – Bohušová, Žbodák; 1129 – 18 bytov, ABC – Ptáčková, Hanták; 4 byty Kuzmányho; 1101 —78 bytov, AB – Neuwirth;1100 – 78 družst. bytov; 1098 – 60 bytov, AB – Čelko, Coloňová, CD – Maturkanič, Gajdošová, E – Ganderová; 1099 –78 družst.bytov, AB – Svarinský. Občiansky výbor pracoval v zložení: Ing. Ferdinand Hrubo – predseda, Ing. Metod Králik – podpredseda, Nadežda Jakúbková – tajomníčka, Alojz Horečný, Jozef Justus, Anton Olexík, Štefan Záhora, Jozef Baliga, Ľudovít Kvaššay, Ondrej Hric, Ľudovít Maroši, prom.mat. Viktor Liška, Jana Toporcerová, Štefan Homér, Ján Sobčák, Jaroslav Bielik, Jozef Kovačič, Ing. Ján Jucha, Peter Juríček, Vladimír Meszároš, Ľudmila Malá, Ivan Maturkanič, Ján Svarinský, Mária Jakodová. V roku1978 občiansky výbor schválil návrh sudcu z ľudu, navrhnutý bol Anton Olexík. Za občiansky výbor bol navrhnutý občiansky kontrolór Vladimír Meszároš. Prerokovala sa tiež žiadosť o presunutie zastávky MHD pri Domanižanke (reštaurácii), nakoľko návštevníci reštaurácie znečisťujú okolie zastávky. Odsúhlasené boli pridelenia pozemkov Viktorovi Pavlíkovi, Vincentovi Pastierikovi, Cyrilovi Srnkovi. Pri hodnotení členov občianskeho výboru boli uvedení títo členovia: Jakúbková, Kozák, Hrubo, Sobčák, Liška, Horečný, Ján Svarinský, Králik, Olexík, Záhora, Maturkanič, Baliga, Meszároš, Jakodová, Malá, Jucha, Homér, Justus, Topercerová, Hric, Juríček, Kvaššay.

6


Základná škola svätého Augustína Katolícke školstvo malo v Považskej Bystrici pomerne dlhú tradíciu. No už začiatkom 30-tych rokov sa ukazovalo, že dovtedajšie školské priestory v blízkosti kostola sú nepostačujúce. A tak padlo rozhodnutie postaviť novú školskú budovu na rohu Moyzesovej ulice oproti cintorínu. Slávnostná posviacka základného kameňa sa konala 29. augusta 1937. V budove sa začalo vyučovať už 1. februára 1939, posviacka školy sa uskutočnila 25. júna 1939. Prvým správcom školy bol Rudolf Schurmann. Hneď po ňom nasledoval riaditeľ Koloman Lomnický, po ňom Jozef Brzý. Obežníkom 20. augusta 1945 bolo oznámené, že škola sa poštátňuje. Ako cirkevná škola bola obnovená v roku 1991, keď biskupský úrad v Nitre zriadil dňom 23.5.1991 cirkevnú školu s úradným názvom Základná škola svätého Augustína v Považskej Bystrici na Ul. Moyzesovej. Jej riaditeľom sa stal Mgr. Vladimír Jurík. Na budove školy bola odhalená v roku 2007 pamätná tabuľa pripomínajúca pôsobenie kňaza a básnika slovenskej katolíckej moderny Pavla Gašparoviča Hlbinu (1908–1977) vo farnosti a na škole (1941–1942).

Archív M. Dubíkovej

(1925). Podľa iného zoznamu boli kadidáti: Štefan Kaniak (1936), Ondrej Ševčík (1923), Vincent Smižík (1923), František Hrubo (1936), Jozef Demeter (1929), Mária Kúdelková (1918), Pavla Tretiníková (1909), Augustín Fröhmel (1928), Jozef Cigánik (1925), Zdena Ostricová (1932), Jozef Motešický (1931), Štefan Klinčúch (1928). Volebné obvody pre voľby sudcov pre Okresný súd v Pov. Bystrici pre Gott. štvrť mali čísla 3 a 4. V prvej tretine roku 1961 boli vyhotovené vyhláškové tabule pre vchody do každého objektu, zakúpené ozdobné porasty pre výsadbu zelených pásov a parkov v areáli sídliska, zaistené vyvesenie domových poriadkov pre každý vchod na vývesnú tabuľu, zaobstarané bolo náradie pre brigádnikov na jarné upratovanie a vybudovanie detského ihriska. V marci toho roku boli zvolení domoví dôverníci: Objekt č.1280: vchod A – Matula, B – Belešová, C—Grošaft, D – Benčík, E – Hulka Objekt č.1144: vchod A – Luciak , B – Sliačan Objekt č.1143: vchod A – Čierny, B – Ďurech Objekt č.1278: vchod A – Zedník, B – Baninová Objekt č.1277: vchod A – Demeter, B – Morávek, C – Zolková, D – Lamošová, E – Zigo Objekt č.1276: vchod A – Hariš, Kozák, B – Furdzo, Kasák Objekt č.1168: vchod A – Patrna, B – Chrušková, C – Brzý, D – Chovancová Objekt č.1167: vchod A – Vančo, B – Popelár, C – Záhora , D – Miklík Bol určený príslušník VB, ktorý mal dohliadať na poriadok vo štvrti. V dňoch 15. a 16. apríla sa uskutočnila národná zmena. Celkovo pracovalo v týchto dňoch 1438 brigádnikov, bolo odpracovaných 14 380 brigádnických hodín, čo predstavovalo hodnotu 236 928,50 Kčs, vrátane dodaných porastov, ktoré boli vysadené. Uskutočňovala sa celková úprava terénu, boli vysadené stromčeky, ozdobný kríkový porast, osadenie obrubníkov a i. Nedokončená cesta pri blokoch č.1160 až 1162 bola dobudovaná až začiatkom decembra 1961. Z tohto roku je nám známy aj zoznam roľníkov z Gottwaldovej štvrte, ktorí podpísali prihlášku do JRD; boli to: Štefánia Kallová, Štefan Fapšo, Rudolf Kučerík, Juraj Fapšo z Lánskej. V roku 1962 pracoval občiansky výbor v zložení: predseda: Ján Solčiansky, podpredsedníčka: Zdena Ostricová, tajomník: Volár Rudolf; členovia: Jozef Hanus, Mária Králová, Emil Strečanský, Tibor Fillo, Anton Kudla, Milan Kubin, Vojtech Kolkus, Štefan Švabek, René Daniž, Miková, Fedor Hrušovský, MUDr. Dimitrij Kuzičkin, Ján Kúdelka, Michal Kalafús a Marta Onačilová. V tomto roku sa plánovalo vykonať osvetlenie Gottwaldovej švrte.


i jednotlivcov, každoročne sa tu konali slávnostné okresné dožinky. Po roku 1898 sa postupne prestal využívať. V súčasnosti sa nachádza v dezolátnom stave, jeho priestor je v podstate prakticky nevyužiteľný. Podobne ako v ostatných častiach mesta aj v Gottwaldovej štvrti už v začiatkoch jej budovania bol vytvorený občiansky výbor. Zo zachovaných dokumentov v archívnom fonde Mestského národného výboru v Považskej Bystrici vieme, že v roku 1958 mal Občiansky výbor Gottwaldova štvrť nasledujúce zloženie: predseda Ján Žernovič; členovia: Jozef Lecák, Pavol Lecák, Ján Kmeťko, Jozef Zbuňak, Juraj Onačila, Vojtech Marguš. Poslancami Mestského národného výboru boli M. Onačilová, T. Filuš. V roku 1960 bol jeho predsedom Ján Solčiansky, tajomníkom Rudolf Volár, členmi Štefan Švabek, Kolkus, Justin Kresáň, František Hanic, Hermína Kráľová, Miko, Anton Kudla, Strečanský, Fillo, Krajči, Zdena Ostricová, Emília Olexiková a Ján Kubín. Zo zápisníc zo zasadnutí výboru môžeme sledovať, s akými problémami sa muselo sídlisko vysporadúvať. Napr. v septembri 1960 sa poukazovalo na nedostatky; najmä v mliekarni sa dlho čakalo na mlieko, bolo potrebné otvoriť obchody, miestnosti pre tento účel už boli dohotovené. V samoobsluhe sa podávali alkoholické nápoje, opití ľudia rušili nočný pokoj. V novembri toho istého roku bolo predsedovi výboru uložené, aby na uličný výbor prizval okrskového zmocnenca VB Hutyru a Baníka z bytového hospodárstva Považských strojární k prejednaniu otázok súvisiacich s poriadkom, čistotou, umiestnenia odpadových košov pred bytovkami, terénnych úprav okolo objektov, odstránenia kurínov, šôp, garáží a iných provizórnych zariadení, ktoré si tu vlastníci bytov neoprávnene postavili a ktoré hrubo narušujú celkový vzhľad ináč moderného sídliska. Aj takto sa rodila nová podoba štvrte. Dňa 11.7.1960 pri živelnej pohrome – povodeň na Domanižanke – došlo k zničeniu mostu, ktorý spájal cez Lánsku OÚNZ s centrom. Keďže táto tepna bola aj zásobovacou, bolo treba most obnoviť, lebo na sídlisku v tom čase žilo asi 3 500 obyvateľov. V tomto roku sa uskutočnili viaceré úpravy. V rámci akcie Z bola urobená povrchová úprava okolia materskej školy a parkové úpravy pri OÚNZ. Vykonali sa aj úpravy kúpaliska a parkové úpravy na celom sídlisku. Vo voľbách do národných výborov v Československu v roku 1960, konaných s parlamentnými voľbami, boli pre Gottwaldovu štvrť určené volebné obvody č.17 až 22, volebný okrsok 3 a 4. Dňa 3. decembra 1961 mala prebehnúť druhá etapa volieb. Výzdobu agitačných stredísk v II.ZDŠ a Gottwaldovej štvrti zabezpečovali Jozef Kozák a Vojtech Margaš. Mestský výbor KSS na zasadnutí 15.6.1961 navrhol za sudcov z ľudu z Gottwaldovej štvrte Jozefa Chovančíka (1909), Jozefa Motešického (1931), Zdenu Ostricovú (1932), Jozefa Cigánika

5

Katolícky kultúrny dom V 30-tych rokoch začali stavať katolícki veriaci svoj kultúrny dom. Pozemok na Moyzesovej ulici poskytol bezplatne farský úrad. Na stavbe na tú dobu modernej mnohoúčelovej budovy aktívne pracovali členovia všetkých katolíckych spolkov. So stavbou sa začalo 25. mája 1932, 4. júla 1933 bol dom slávnostne otvorený počas Orolských slávností. Jeho veľká sieň bola od začiatku využívaná na divadelné a filmové predstavenia. Okrem nej tu boli vhodné priestory pre spolkovú činnosť detí, mládeže a dospelých. Už v roku 1920 bol založený v Považskej Bystrici Orol, ktorý združoval katolíckych športovcov. Priestor pre svoju činnosť tu našla Jednota katolíckych žien aj Odbočka slovenských katolíckych skautov. Okrem iných kultúrnych činností sa tu hrávalo aj bábkové divadlo. Vďaka pani Bachratej, jednej z posledných obyvateliek pôvodnej Moyzesovej ulice, sa zachovali marionetové bábky, s ktorými sa ešte krátko po skončení druhej svetovej vojny hrávali predstavenia pre deti. Pani Bachratá pochádzala z rodiny známeho považskobystrického geodeta Záborského, ktorý o.i. bol v blízkom príbuzenskom vzťahu s významným slovenským hercom Viliamom Záborským. V roku 1948 bol Katolícky dom katolíkom odobraný a premenovaný na Okresný dom osvety. V 50tych rokoch v ňom bol dokonca veľkosklad potravín, neskôr v ňom sídlil pioniersky dom. Až po „nežnej“ revolúcii bol dom prinavrátený katolíckej cirkvi.

4


KALVÁRIA Ďalšou významnou historickou časťou sídliska bola Kalvária. Vŕšok, v minulosti nazývaný Háj, sa stal miestom, kde vyrástla bývala Kalvária. V roku 1805 bola postavená kaplnka sv. Márie Magdalény, ktorú roku 1806 vysvätil prečínsky dekan Ján Hôrka. Podľa údajov z mestskej kroniky, ktorú viedol Aurel Rutšek, sa obec Považská Bystrica 8.júla 1807 zaviazala postaviť a udržiavať Kalváriu. Pred kaplnkou bolo súsošie troch krížov, vybudovaných bolo 13 zastavení Krížovej cesty, ktoré mali podobu kaplnkovitých stavbičiek so stanovými strechami, s výjavmi zastavení umiestnenými v nikách. Posledná podstatná úprava Kalvárie sa uskutočnila v roku 1937. Stavebné úpravy boli zverené staviteľovi Rudolfovi Juráčkovi. Do kaplniek boli zakúpené nové obrazy, pred ktoré boli osadené ochranné mreže. Po druhej svetovej vojne začali objekty kalvárie chátrať. V roku 2008 je významným krokom vypracovanie projektu na záchranu a obnovu kalvárie, bohužiaľ zatiaľ bez realizácie.

ako aj širokej verejnosti sa konalo 8. decembra 1963. Prvým riaditeľom školy bol PaedDr. Jozef Ižvolt. Už od otvorenia školy ju navštevovalo viac ako 1 400 žiakov, preto muselo byť zavedené dvojzmenné vyučovanie. Takýto stav v škole trval takmer dve celé prvé desaťročia jej existencie. Od svojho vzniku udržiavala škola družobné styky so ZDŠ v Opave. Už krátko po vzniku školy ju navštívila v roku 1964 spisovateľka Hana Zelinová a o rok neskôr spisovateľ Rudo Moric. Výstavbu murovaných bytoviek nahradila vo štvrti na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov panelová výstavba. Prvou stavbou bol tzv. červený panelák. V súvislosti s výstavbou bytoviek prebiehalo aj budovanie ostatnej občianskej vybavenosti. Vyrástol tu reštauračný objekt, v minulosti nazývaný Domanižanka, reštauračný objekt nazývaný Dumka, obchodný objekt, v ktorom boli aj priestory pre kultúrno–výchovnú činnosť (pobočka knižnice, dnes Centrum voľného času pre mládež). Rok 1968 priniesol ďalšie zmeny v oblasti školstva. V areáli ZDŠ boli dokončené a dané do prevádzky budovy telocvične, dielní, školskej jedálne s družinou, ukončená bola i celková parková úprava okolia školy. Vybudovaná bola moderná budova materskej školy a jaslí so štyrmi triedami na Dukelskej ulici, ktorá bola daná do užívania v apríli 1968. Budova na Dukelskej ulici sa nachádza v pokojnej časti sídliska Lány naďaleko detského športového ihriska a dopravného ihriska. V súčasnosti v triedach majú deti možnosť pracovať s modernými digitálnymi pomôckami, ako sú Bee-Boty, tablety, počítače a interaktívna tabuľa. Škola má pohybovo–relaxačné centrum, súčasťou ktorého je telocvičňa, sauna a odpočiváreň. Realizujú sa tu projekty Pohybom ku zdraviu tela i duše, Zdravý úsmev, Bezpečne s Dopraváčikom, Malí plavčíci. V roku 1969 ZDŠ nadviazala styky so základnou školou v ruskom Uljanovsku. Na sídlisku bola tiež vybudovaná budova pošty, pre obyvateľov panelového domu č. 989 budova s práčovňou, v ktorej bolo neskôr zriadené aj agitačné stredisko. V strede malého námestia na Lánskej, medzi ulicami Dukelská, 1. mája a Pionierska, bol vybudovaný menší park. V roku 1975 bolo dokončené v areáli ZDŠ dopravné ihrisko, ktoré využívali žiaci z celého bývalého okresu Považská Bystrica. Zaniklo v roku 1995 pre nevysporiadanie pozemku, ktorý prislúchal súkromnému vlastníkovi. V súčasnosti je však opäť obnovené. V roku 1976 bol pri škole dobudovaný športový areál, v ktorom sa nachádzali ihriská pre futbal, hádzanú, volejbal, basketbal a škvárový atletický okruh. Novým riaditeľom školy bol od roku 1974 Mgr. Pavel Teska. Vo funkcii zotrval až do roku 1991, s výnimkou rokov 1978–1979, kedy ho vo funkcii nahradila PaedDr. Anna Kadúchová. Začiatkom 70-tych rokov 20. storočia bol na Moyzesovej ulici v priestore za cirkevnou školou a katolíckym domom vybudovaný amfiteáter. Bývali v ňom letné filmové festivaly, konali sa tu vystúpenia populárnych skupín


3

STARÝ CINTORÍN

škola, pripravovala sa stavba novej nemocnice. Rast počtu obyvateľstva si vyžadoval výstavbu nových obytných sídel. Tesne po skončení druhej svetovej vojny začína intenzívna výstavba sídliska Lány. Obytnú štvrť Lány, jej staršiu časť, tvoria ulice Lánska, Pribinova, 1. mája, Dukelská, Pionierska a Nemocničná ulica. Ide o urbanisticky ucelený a architektonicky jednotný obytný súbor postavený v 50–60-tych rokoch 20. storočia v štýle socialistického realizmu (sorela). Časť domov je vyzdobená reliéfnymi maľbami, mozaikami, freskami a ornamentami na fasádach. Ako prvé vyrástli štvorpodlažné murované domy, niektoré i s priestormi pre obchodnú a reštauračnú činnosť na prízemí. Osobitným stavebným objektom v tejto časti je prvý panelový bytový dom postavený v Považskej Bystrici v r. 1960, tzv. „červený panelák“. Pozoruhodný je progresívnym konštrukčným systémom a architektonickým vzhľadom. Na Dedovci bolo začiatkom 60-tych rokov 20. storočia iba niekoľko starých domov a poľnohospodárskych usadlostí. Tu výstavba pokračovala výstavbou tzv. átriových domov a rodinných domov typu „okál“. Koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch pokračovala výstavba na protiľahlom svahu stavbami radových rodinných domov. Na Dukelskej ulici bola postavená budova pošty koncom 60tych rokov. Keď Mestský národný výbor v Považskej Bystrici 22. novembra 1948 na slávnostnom zasadnutí pri príležitosti premenovania Považských strojární, n.p., Považská Bystrica na závod Klementa Gottwalda udelil čestné občianstvo Klementovi Gottwaldovi, nasledovalo aj premenovanie rastúceho sídliska na Lánoch na Gottwaldovu štvrť. V roku 1954 vo voľbách do Okresného národného výboru v Považskej Bystrici bola štvrť označená ako volebný obvod č.2. Z Lánskej cesty boli za členov MsNV navrhnutí: Ján Kroner (1927) za ROH, Ján Kúdelka (1910) za KSS, Anton Ostrica (1916) za KSS, Mária Blašková (1906). Podľa zoznamu predsedov obvodných volebných komisií (MNV PB, bez dátumu) boli pre kolóniu Domanižanka dva obvody s nasledujúcim obsadením: č. 25: Jozef Arkoši, Ján Bobáň, Vincent Žbodák, Ján Hudec; č.26: Alexander Kopecký, Anton Kudla, Mária Kúdelková, Gustáv Šlapka. V päťdesiatych rokoch sa začala výstavba novej nemocnice a bola daná do užívania materská škola na Lánskej ulici. V súčasnosti sú súčasťou interiéru MŠ štyri herne a dve telocvične, sauna, respiračná miestnosť, detský bazén na predplavecký výcvik detí a dve počítačové triedy. Telocvične sú vybavené telocvičným náradím a náčiním ako sú hrazdy, ribstoly, lavičky, trampolíny, žinenky, a pod. MŠ je vybavená moderným nábytkom a dostatočným množstvom didaktických pomôcok, hračiek, detských kníh. K MŠ patrí aj hospodárska budova, v ktorej sa nachádza práčovňa a školská kuchyňa. Exteriér MŠ tvorí trávnatý areál, v ktorom sa nachádzajú preliezky, hojdačky a pieskoviská. Je tu vybudovaný oddychový kútik s lavičkami. V šesťdesiatych rokoch vyrástol vo štvrti komplex budov dnešnej I. základnej školy so športovým areálom. Z pôvodnej školy pri cintoríne (dnes ZŠ svätého Augustína) sa časť pedagogického zboru i žiakov presunula do novovybudovanej Základnej deväťročnej školy. Vyučovať sa začalo 2. septembra 1963 v pavilóne A, kde bolo 14 učební. 1. novembra sa už vyučovalo v ďalších 14 učebniach v pavilóne B. Slávnostné otvorenie školy za účasti štátnych a straníckych funkcionárov

K najstarším častiam sídliska patrí starý cintorín, ktorého existencia je doložená už v roku 1785. Pôvodný cintorín sa nachádzal v okolí kostola a keď tento v roku 1785 opravovali, cintorín sa v tom istom roku presunul do dnešnej polohy pod kopec nazývaný Kamenec. Z pôvodných zachovaných náhrobkov je najstarší náhrobok z roku 1800. Z významnejších osobností na ňom spočívajú: Pavel Fűkő, organista, pedagóg, spisovateľ, autor knihy Podmanickovci a dejiny Bystrického hradu; Ľudovít Klika, organista, organizátor matičného hnutia, riaditeľ a organizátor cirkevného školstva v Považskej Bystrici; Ján Lečko, kultúrnovýchovný pracovník, organizátor ochotníckeho divadla (najmä v Orlovom); Vladimír Miro, pedagóg, spisovateľ, o.i. autor románu Horúce nebo; na cintoríne má symbolický náhrobok Alexander Pongrác, národnokultúrny dejateľ, kňaz, zakladajúci člen Matice slovenskej i Spolku svätého Vojtecha (jeho pôvodný hrob sa nepodarilo objaviť). Výraznou dominantou cintorína je kaplnka postavená v neogotickom štýle. Kaplnka je zasvätená Sedembolestnej Panne Márii. Kaplnku dala postaviť pani Apolónia Jelínková, rodená Jancová, vdova po Jánovi Jelínkovi. Nitriansky biskup Imrich III. Bende (1893–1911) po preverení všetkých náležitostí vydal 14. novembra 1902 dekrét o jej schválení a dal biskupské povolenie slúžiť v nej bohoslužby. Poslal aj tzv. oltárny kameň, ktorý bol potrebný, aby sa mohla omša slúžiť mimo kostola. Považskobystrický farár Pavol Pálfi 7. decembra 1902 kaplnku vysvätil.

2


Priestor Lánov od druhej polovice 19. storočia Pôvodné vodné mlyny na Lánoch Už v roku 1546 sa spomína obecný mlyn. Podľa urbára z roku 1559 bol mlynárom Matúš. V portálnych súpisoch z roku 1596 sa uvádzajú v Považskej Bystrici dva mlyny. V roku 1612 bol bystrickým obecným mlynárom Mikuláš, ktorý pochádzal z Viesky (Bezdedova). V 70-tych rokoch 17. storočia zemepáni povolili na hornom konci mesta postaviť mestský mlyn. Konkrétnu zmienku o jeho existencii máme napr. z roku 1726. V meste existoval už tzv. panský (tiež nazývaný dolný – nižný) mlyn, ktorý taktiež obyvatelia mesta mohli využívať. Máme o ňom aj niekoľko starších údajov. Mlynárom bol v roku 1746 Samuel Krasňanský, ktorému pomáhali jeho traja dospelí synovia. Zemepán František Balaša mlyn v roku 1777 pripísal predkom nebohého Samuela Krasňanského za 190 zlatých. Za tú istú sumu po smrti Krasňanského neskôr prevzal mlyn Štefan Urík (považskobystrický mešťan). Okolo roku 1800 si mlyn prenajal na tri roky opäť ďalší z rodu Uríkovcov – Ján. Horný mlyn (mestský) koncom 18. storočia vlastnil Juraj Kováčik. Panský (nižný) mlyn vyhorel v roku 1832 pri veľkom mestskom požiari (na jeho opravu bolo vynaložených 200 zlatých). Za prenájom panského mlyna sa v tomto období (1827) odvádzalo 300 zlatých ročne. V rokoch 1835–1843 mal v prenájme panský mlyn Adalbert Fajt (mal ho ešte aj v rokoch 1841–1843). V roku 1897 boli mlynármi v Považskej Bystrici Alexander Blüh a Ján Fodrek, v roku 1901 Alexander Feith, Móric Langfelder a Ján Fodrek. O mlynoch v novšej dobe hovoríme v inej časti.

V období na začiatku druhej polovice 19. storočia boli Lány ešte takmer neosídlené, plochu zaberala prevažne poľnohospodárska pôda, vo vyšších polohách bol lesný porast. Územie dnešného sídliska tvorili tieto chotárne časti (podľa popisu chotára z roku 1872): Záblč, Zákostolské záhumnie, Rúbaná, Lúky, Dúbravy, Hôrka, Podhorie, Kalvária, Za háje, Pod húštím, Lány, Horný a Dolný Dedovec, Zvrátka, Mašková, Pod Maškovie, Klučina. Už pred prvou svetovou vojnou vyrastajú prvé rodinné domy pozdĺž cesty Lánska, na Nábrežnej ulici a na Gramantíkovej ulici (dnešná ulica Slovenských partizánov). V 20-tych rokoch 20. storočia začala svoju činnosť na Nábrežnej ulici Kochova kníhtlačiareň, ktorá od začiatku získala vynikajúcu povesť a tlačili v nej popredné slo-venské vydavateľstvá. Na Nábrežnej ulici vyrástol aj Križanovský mlyn. V miestach, kde sa Domanižanka križovala s Lánskou ulicou, stál mlyn, ktorý v tom čase patril Vojtechovi Tlusťákovi. Práve tento mlyn v tridsiatych rokoch vyhorel, pričom vyšetrovanie ukázalo, že požiar bol založený úmyselne, vinníka sa však nepodarilo vypátrať. V roku 1937, v noci z 12. na 13.septembra, keď sa rozvodnila Domanižanka, bol tento mlyn opäť poškodený.

Samotné mesto v rokoch vojnovej Slovenskej republiky nezaznamenalo podstatnejšie zmeny. V roku 1941 bolo na začiatku Lánov postavené kúpalisko, ktoré po určitých prestavbách funguje dodnes. Začiatkom 50tych rokov boli na Lánoch, na mieste dnešnej podstatnej časti sídliska, ešte voľné pozemky. Súkromné mlyny, Križanovský a Tlusťákovský, zanikli na začiatku 50-tych rokov, keď sa v celej Považskej Bystrici likvidovalo súkromné podnikanie – živnostníctvo. Keď 28. marca 1946 obec Považská Bystrica požiadala o priznanie štátútu mesta, rozbiehala sa práve povojnová výstavba. Boli tu už dve moderné kúpaliská, všešportový štadión, tenisové kurty, pred dokončením bola novostavba železničnej stanice, existovala tu štátna priemyslová

NOVINY OBYVATEĽOV MESTSKEJ ČASTI LÁNY ■ III. ročník ■september 2013 Milí susedia a vážení hostia, výnimočne vychádzajú vaše-naše noviny, aby priniesli tri viac ako dobré správy. Prvou je veľká udalosť - dnešné odhalenie pamätníka umeleckej rodiny Kronerovcov, ktoré rok pripravovalo občianskeho združenia Pandora. Približne toľko času uplynulo aj od prvotných skíc autorky pamätníka - akademickej sochárky Eleny Pätoprstej. Do jej ateliéru môžete nahliadnuť v dvojstránkovej fotoreportáži. Druhou výbornou správou je zmapovanie histórie sídliska Lány Mgr. Teodorom Kohútom, ktoré tvorí podstatnú časť vydania Lánovín. Historik píše: ,,História sídliska Lány je pomerne čerstvou historickou záležitosťou. Mnohí z jej obyvateľov staršieho veku by určite ešte našli dosť údajov, ktoré by mohli doplniť tento skromný príspevok. Počítame s tým, že v našom prípade nejde o definitívne uzavretú, hotovú vec histórie našej mestskej časti. Poteší nás váš príspevok či historická fotografia, ktorú máte doma.” Ak chcete prispieť vašou troškou do mlyna histórie Lánov, neváhajte nám napísať na [email protected], vaše príspevky uverejníme v nasledujúcom čísle. Našou treťou radosťou sú Dobré kronerovské trhy, ktorých organizácia si vyžiadala nielen byrokratické úkony ale aj finančné prostriedky. Naším zámerom bolo osloviť originálnych výrobcov či predajcov. Dúfame, že budete spokojní ako zákazníci, aj ako predajcovia. Priatelia, OZ Pandora - vydavateľky Lánovín a organizátorky tejto akcie pevne veria, že sa akcia vydarí podľa plánu. Držme si navzájom palce, aby všetko ,,klaplo” a najmä - cíťme sa medzi susedmi a našimi hosťami príjemne. Ako doma. redakcia

Z HISTÓRIE SÍDLISKA LÁNY

Hradištné sidlisko na Dedovci Sídlisko Lány má svoju dávnovekú históriu, ktorá začína už v protohistorickom období. V polohe Dedovec existovalo zatiaľ najväčšie zistené slovanské hradištné sídlisko na severnom Slovensku. Keď sa v roku 1952 začali výkopové práce pre stavbu novej nemocnice, robotníci narazili na pozoruhodné archeologické nálezy. Veľké sídlisko sa na-

chádzalo pri južnom a západnom úpätí vrchov na brehu Dedovského potoka. Záchranný výskum sa mohol započať až na jeseň 1957, keďže ne ploche sa nachádzali provizórne budovy, potrebné pri výstavbe nemocnice, ktoré sa až v tomto roku demontovali. Záchranný výskum sa robil v rokoch 1957–1958 na ploche viac ako 1 000 m². Z 35 identifikovaných sídliskových objektov bolo možné niektoré považovať za obytné. Menšie objekty, väčšinou oválne s priemerom nepresahujúcim 2m, boli zrejme dielne na výrobu a vypaľovanie keramiky, spracovanie železa a výrobu železných nástrojov, výrobu kostených a iných predmetov; takmer vo

všetkých boli ohniská. Väčšie sídliskové objekty s ohniskami zvyčajne v niektorom z rohov mali obdĺžnikový tvar a zaoblené rohy; dĺžka sa pohybovala od 3 do 4 m, šírka od 1,5 do 2,5 m, iba dĺžka objektu 3 presahovala 6 m a objektu 17 9 m. Na dlhšie trvanie sídliska poukazuje aj to, že niektoré objekty sa prekrývali. Inventár nálezov (zväčša z vnútorných priestorov objektov) pozostával z množstva keramiky a zvieracích kostí, ako aj predmetov vyrobených zo železa a kostí. Keramiku možno rozdeliť na tri skupiny s rozdielnym časovým zaradením podľa dôkladnosti spracovania. Z ostatných nálezov sú pozoruhodné kostené šidlá rozličných tvarov a veľkostí vyrobené z dlhých zvieracích kostí. Hlinené prasleny, kamenné kresadlá a kremencová surovina s odštepnými plôškami dosvedčujú výrobu týchto predmetov priamo na sídlisku. Našlo sa niekoľko kamenných brúsikov, niektoré aj s prevŕtaným otvorom. Železné výrobky sú zastúpené predovšetkým nožmi rôznych veľkostí a typov. Z ostatných kovových výrobkov sú to dlátko, ihly, pinzeta, šidlo, strelky, i prievlečka z opaska, otka a iné. Slovanská osada z Dedovca priniesla nové poznatky o slovanskom osídlení horských oblastí Slovenska v 8.– 10. storočí a umožnila tak konfrontáciu materiálnej kultúry z týchto priestorov s nálezmi z osád v údoliach riek a z opevnených hradísk.

PAMÄTIHODNOSTI MESTSKEJ Č ASTI LÁNY

Recommend Documents