Zdenka Tomanóczyová, 11 rokov
Nebezpečná cesta do Snežného mesta Foy sedela na svojej posteli pokrytou mäkkými modrosivými perinami a hladkala jemné hladké drevo, z ktorého bol vyrobený jej luk. Prechádzala po ňom prstami ako keby to bola tá najjemnejšia látka. Druhou rukou jemne prechádzala po napnutej časti luku a bola bezmyšlienkovito zahľadená do okna na druhej strane izby. Z okna bol krásny výhľad na staré opustené Snežné mesto v diaľke, ktoré bolo v toto ročné obdobie posiate novou vrstvou drobných vločiek bijúcich svojou farbou do očí. V Snežnom meste bol stále sneh. Podľa toho dostalo aj svoje meno. Nikto sa doň neodvážil ísť, pre každého to bolo príliš nebezpečné a strašidelné. Okolitá svetlá farba bola pre ňu ale upokojujúca, pretože na ňu čakala celý rok. Vedľa postele mala malý nočný stolík, na ktorom bola uložená jej obľúbená, rozčítaná kniha hneď vedľa pohára s vodou. Na druhej strane mala stojan s dvoma lukmi, ktoré ani nepoužívala a vedľa ktorých boli uložené aj dva tulce s odpovedajúcou farbou dreva luku. No najradšej mala ten, čo práve držala a hladkala vo svojom lone, pretože jej ho dal jej otec, keď ležal na smrteľnej posteli. Jeho posledné želanie bolo, aby si ho nechala a strážila až do konca života. Bola to pre ňu citovo ťažká chvíľa, no statočná povedala pevným hlasom, že si ho nechá, a jeho želanie splní. Od toho dňa to je pre ňu jediná spomienka na otca, ktorej sa nikdy nevedela vzdať. Keďže z hradu jej otca museli rýchlo ujsť, pred nepriateľskými vojakmi z vedľajšieho hradu. Pri tomto úteku jej zahynula ešte aj matka, a zistila, že jej neostalo už vôbec nič okrem hmatateľnej spomienky na rodinu. Tak rada by sa ešte niekedy pozrela do jej Snežného mesta, vlastne, je to jej sen. Ale inak, než tajne by sa tam nedostala. Viackrát bola pri prvých múroch mesta, no ďalej sa nedostala pretože nestihla nájsť voľnú a bezpečnú cestu. Vždy bola zavolaná kričaním starej mamy na obed, alebo bolo veľké riziko prezradenia. Ozbrojená lukom a šípmi sa nemusela báť nebezpečenstva zo strany zvierat a ľudí, či vojakov no vstup k múrom starého mesta v nej vyvolával zlý pocit a tak sa radšej vždy stiahla. Rada lovila pomocou svojho spoľahlivého luku zvieratá, ktoré neskôr odniesla do hradnej kuchyne, kde z nich doslova vyčarovali chutné sýte pokrmy, ktoré nasýtili celý hrad, ba dokonca aj zvieratá, ktorým vyhadzovali kvalitné, čerstvé zvieracie vnútornosti. Raz, keď jej stará mama aj so známymi odišli do mesta vzdialeného od ich hradu kočom asi štyri hodiny, vybrala sa sama s lukom a šípmi po boku k jej obľúbenému miestu- jazierku v lese, o ktorom vedel málokto. Najčastejšie tam chodievala len ona sama. K jazierku chodilo veľa zvierat, či už s cieľom napiť sa, alebo nájsť vhodné útočisko. Túto príležitosť občas využila a ulovila pár králikov či sŕn. No nie často, nebola to pre ňu zábava, ale povinnosť voči
hradu- zaobstarať potravu. Keď nemusela, a mohla pokojne oddychovať, milovala pohľad na čerstvo narodené srnčiatka pobehujúce po boku svojej matky, ktorá práve pila z jazierka. V jej predstave, keď bolo leto by si najradšej zaplávala v osviežujúcej vode, kde by jej robili spoločnosť malé rybky. Potom prichádzala k vysokému stromu, vyšplhala sa naň a usadila sa v rozrastenej korune stromu jablone. Na dosah ruky v jej mysli mala krásne červené jablko. Pohľad na zimou vysušené konáre ju znepokojoval. Keď si oddýchla, šmykla sa po kmeni stromu naspäť na zem, pričom sa pošmykla na takmer neviditeľnom ľade okolo stromu. Keď vstala, oprášila sa od snehu a pokračovala po úzkej, snehom pokrytej cestičke hlbšie do lesa. Keď bola asi tridsať krokov od jablone, luk si prehodila pevnejšie cez rameno, a tulec upevnila aby sa jej šlo ľahšie. Kráčala a kráčala, zastaviť akoby ani nevedela. Stále pozerala do zeme a občas zdvihla zrak ku konárom stromov, kde sedeli vtáci vymieňajúc si svoje spevavé tóny. Samozrejme sťahovavé vtáky už odleteli, no tie čo tu zostali si zvykli na kŕmenie v búdkach a tak ich často vidno v lese alebo pri hrade. Keď prišla k stromu, kde si bežne schováva svoje kapsy na ulovené zvieratá, podišla k nemu a jednu menšiu vytiahla. Poskladala si ju a uložila do prišitého vrecka na opasku. Odstúpila pár krokov od stromu, a snehom zakryla otvor v kmeni. Keď bola s výsledkom spokojná, pobrala sa ďalej po cestičke, z ktorej pred chvíľou odbočila. Kráčala zaborená pohľadom do zeme v mysli si vysvetľujúc rôzne veci. Rada sa zamýšľala nad rôznymi vecami, ktoré jej len tak preblesli mysľou. Občas si napravila luk, ktorý jej padal z ramena a pokračovala ďalej nevediac kam ju nohy odnesú. Keď po dlhej hodine cesty jej nohy zoslabli, zastavila a hľadala vhodné miesto na oddych. Rozhliadla sa okolo seba, a zistila, kde sa nachádza, stuhla. Nachádzala sa blízko pri Snežnom meste, ktoré bolo na pohľad ako vždy opustené. Keď sa spamätala, pristúpila bližšie k múrom, a tentokrát bola rozhodnutá nájsť vchod do tajomného, strašidelného hradu. Bola odvážna, to áno. Luk jej dodával istotu, no vedela že ani tá nie je večná. Napravila si všetko čo na sebe mala, aby sa jej pohodlne kráčalo, a pokračovala popri múroch. A keď konečne po dlhom hľadaní našla menšiu bránku, ktorú by prehliadol každý kto sa neprizrie lepšie, zatlačila kľučkou na bránke, ktorá sa prekvapivo otvorila, a vstúpila dnu. Už bola vo vnútri hradieb, keď sa z ničoho nič bránka zabuchla. Priskočila k nej a snažila sa ju otvoriť, no západka bola zapadnutá a nešlo to. Rozhodla sa nespanikáriť a šla hľadať ďalšiu cestu von. Zabuchnutie bránky pripisovala k silnému vetru, no niečo jej na tom nesedelo. Nenašla žiadny východ, žiadny vchod. Zdá sa, že tá bránka bola jediná cesta dnu či von. Vzdala sa, a tak sa rozhodla ísť smerom do mesta.
Prechádzala dlhou ulicou, na ktorej boli z každej strany malé domčeky – staré a polorozpadnuté. Uvidela jeden dom, ktorý bol v celkom dobrom stave. Strecha slabo modrá, mierne poškodená. Betónové steny boli namaľované na staro ružovo, a boli mierne zanesené niečím podobným popolu. Keď pristúpila bližšie zistila, že to je starý, opustený obchod z veľkého skla, za ktorým bol výklad klobúkov. Oprášila sneh a priložila si ruky k tvári, ktoré priložila ku sklu. Pozerala sa dnu, či niekoho neuvidí, no vedela, že je to márne. Celý obchod bol zahádzaný starými zanesenými klobúkmi. Mala až príliš silný pocit, že je to pasca, a tak radšej pokračovala ďalej dlhou ulicou. Na pohľad prázdna stará ulica sa zaplnila niečím podobným medveďom - zmutovaných s ľuďmi. V rukách držali oštepy a vydávali rôzne zvuky od erdžania až po niečo podobné bučaniu. Keď sa jeden z nich otočil chrbtom, uvidela, že im vytŕča menší osteň zo stredu chrbtice. Radšej sa schovala za veľkú starú schránku, ktorá bola pokrytá hrubou vrstvou snehu. Bol to jediný bezpečný úkryt na celej ulici. Bola vystrašená a zaskočená. Všetci si mysleli, že mesto je opustené, no ona vidí opak. Ale teraz nebol čas na strach a paniku, musela rýchlo konať, ak sa chcela dostať von živá. Stiahla si luk z ramena, ktorý uchopila do ruky, a načiahla sa rukou do tulca so šípmi. Pre istotu si doma pripravila päťdesiat šípov. Áno, bol to veľký tulec, no našťastie sa pohodlne nosil. Keď nasadila vybratý šíp na tetivu, zamierila na jednu z neforemných hláv podivných bytostí, a šíp pustila. Šíp sa zabodol do hlavy podobnej medvedej a o chvíľu ležala bytosť na chrbte. Teraz už vie, že sú smrteľný. Našťastie. No nevyzerajú veľmi priateľsky. Ostatní si smrť jedného svojho spoločníka nevšimli, čo bolo čudné. V tejto chvíli mala dosť dôvodov zamieriť do opusteného obchodu, kde sa pred chvíľkou pozerala na zaprášený sklad klobúkov. Pristúpila opatrne k dverám vedúcim do obchodu, tak aby si ju bytosti nevšimli. Otočila kľučkou a vstúpila dnu. Chvíľu si obzerala regály s klobúkmi až nakoniec jeden vybrala z police a uchopila do ruky. Sfúkla z neho prach, a obzerala si ho. Bol béžovej farby a mal na sebe jedno modro sfarbené pierko. Vrch bol ozdobený štyrmi diamantmi sfarbenými tiež do svetlo modrej farby. Vnútro klobúka sa skladalo z medvedej kože sfarbenej taktiež na modro, ktoré bolo na jednej strane mierne roztrhnuté. Klobúk položila naspäť do regálu a pokračovala po chodbičke ktorú tvorili dva dlhé drevené regály. Keď prišla nakoniec chodbičky, otvorila dvere, za ktorým sa skrývala miestnosť pripomínajúca sklad. Vstúpila a dvere pre istotu podoprela drievkom čo našla pri jednom z regálov. Obzerala si police priklincované o stenu a sfúkavala z nich nahromadený prach. Na niektorých policiach našla aj znaky vyrezané do dreva, no nevenovala im pozornosť. Prechádzala sa popri drevených skrinkách, keď začula neznámy ľudský hlas za jej chrbtom ,,Želáte si slečna?“ Celá sa od strachu striasla a v očakávaní že pred sebou uvidí krvilačného mutanta sa v strehu otočila s rukou na prehodenom luku - pripravená bojovať. ,,Hej, pokoj dobre?“ povedal mladík a snažil sa ju upokojiť. Spokojne si vydýchla, keď videla, že bytosť sa zdá byť normálna. ,,Ehm... Pre... Prepáčte... Myslela som že....“ prehltla nasucho ,,Že je tento sklad opustený... Však mám pravdu?“ spýtal sa mladík s prižmúrenými očami. ,,Aj hej.“ Súhlasila váhavo. ,,Nebojte sa, slečna. Ak ste videli vonku to čo sa tam práve deje, my nie sme ako oni.“ Usmial sa ,,My sa pred nimi ukrývame a keď prídu dni ako tieto.... Snažíme sa ostať nažive.“ Dodal mladík. ,,My?“ zarazila sa a s udiveným výrazom pozerala na mladú hladkú tvár chlapca ,,Je vás tu viac?“ dodala a prebehla očami po miestnosti. ,,No... Samozrejme nie práve tu,“ zdôraznil
,,Ale v každom dome je niekto. Sme zabudnuté mesto. Všetci sa boja sem čo i len vkročiť, pri pomyslení čo by našli...“ zahľadel sa do zeme ,,Aha...“ Pozerala na neho stále tak udivene. Celé tie roky si všetci mysleli, že toto mesto je opustené, a teraz nad tým krútim hlavou - je to niečo neuveriteľné. ,,Ou... Ospravedlňujem sa, asi som ťa vyľakal. Prepáč, že všetko hovorím tak hneď... Ale predsa som ti musel niečo povedať predtým ako by si mi namierila osteň tvojich šípov do hlavy.“ Pousmial sa a ukázal na luk prevesený cez jej plece. ,,To je v poriadku.“ Prikývla a ignorovala poznámku o boji. ,,Je vás tu viac?“ zopakovala svoju otázku a ukázala do zeme čím myslela práve tento dom. ,,Ach áno. Sú tu ešte môj strýko a priateľ. Strýkovi patrí obchod.“ Ukázal na dvere vedúcej do druhej miestnosti a rázom ich aj otvoril. Vyzval ju aby vošla. Ona už mu viac – menej dôverovala a tak sa odvážila vkročiť. ,,Chlapče už som ti viac ráz povedal, že treba zatvárať všetky...“ keď ju uvidel stuhol ,,okná... A vy ste kto, mladá pani?“ pozrel na ňu a pohľadom si ju premeriaval. ,,V...volajte ma Foy.“ Odpovedala takisto vystrašená ako staručký mužíček a bránila sa pohľadu do jeho staručkých, zvráskavených očí. ,,Takže, Foy...“ odmlčal sa ,,Mňa volaj pokojne strýko alebo deduško – ako ti je najlepšie. A toto je Labelo. Pokojne ho volaj Leo“ potľapkal chlapca po pleci. ,,Pripravím niečo do žalúdka, počkajte a nejako sa zamestnajte.“ Postrčil ich muž. Leo ju zaviedol k malému drevenému stolu s dvoma starými stoličkami a naznačil jej aby si sadla. Prikývla a posadila sa. Počas toho ako sedeli, jej chlapec neustále niečo rozprával, no ona sedela, a zamyslená sa dívala do zošúchaného dreva. ,,Koľko tu už takto žijete?“ opýtala sa po chvíľke. Chlapec sklonil hlavu, zosmutnel a s ťažkosťami zo seba vyriekol ,,Odkedy som sa narodil.“ Prstami prechádzal po dreve na jeho časti stola a zamýšľal sa. Kruté ticho prerušil chlapcov strýko s tanierom plným jedla. Síce boli uväznený stále v jednom dome, a vychádzali len málokedy, no zásobený boli dostatočne. ,,Nech sa páči, hovädzí rezník so zeleninou“ pod fúzy sa usmial. ,,Vďaka,“ riekli jednohlasne pričom sa na seba usmiali. ,,Sme tu neustále, bojíme sa opustiť mesto. Sme na to sami a nevieme čo by sa mohlo stať.“ pokračoval v predošlej téme, keď sa jeho strýko vzdialil. ,,Ani ste sa o to nepokúsili?“ povedalo dievča bez náznaku emócií. ,,Nie.“ sklopil chlapec oči smerom k jedlu. ,,A chceli by ste odtiaľto odísť?“ povedala s nádejou v hlase. ,,Pravdaže, len niet ako.“ zamračil sa na rezeň v tanieri. ,,Pomôžem vám,“ povedala rozhodne a pozrela sa na neho. Chlapec zdvihol zrak s iskričkou v očiach no zvedavo sa opýtal: ,,Veď nás ani nepoznáš... Naozaj to chceš urobiť? Je to nebezpečné!“ chytil jej ruku. Bola prekvapená, že sa z toho ani nesnaží vyhovoriť, bola presvedčená, že sa chcú odtiaľto dostať. ,,Áno.“ stisla mu ruku. ,,Mám luk. Ten by nás mal aspoň trošku ochrániť. Kým dôjdeme k bráne.“ pokračovala. ,,A čo brána? Veď tá je zamknutá...“ zosmutnel. Strýko samozrejme načúval, a tak sa rozhodol pomôcť pri zosnovaní plánu ,,Každý ehm.... ako to nazvať...mutant má pri sebe jeden kľúč.“ Žmurkol na dievča, ktoré hneď pochopilo kam starček mieri. Dievča súhlasne prikývlo, a pridal sa aj chlapec. Nastalo desivé ticho. No ticho porušil starček: ,,Ale my máme len dva meče...“ zamyslel sa. ,,A ja luk. Idete teda do toho?“ kývla smerom ku chlapcovi. Chlapec prikývol a vstal. Šiel kamsi dozadu a vrátil sa s dvoma ostrými mečmi. ,,Neboli použité. Skoro nové... Ako sa to vezme – takých tridsať rokov?“ zažartoval starček. Dievča sa letmo usmialo a zhodilo z ramena luk. Chytila ho do ruky a prehliadla si ho. ,,Zajtra?“ pozrel starček na dievča. Dievča pohľadom stále prechádzalo po luku a odvetilo ,,Zajtra.“ zlomyseľne sa usmialo. Všetci sa už ukladali na spánok, keď prišiel chlapec za Foy sediacou na posteli skúmajúcu luk. ,,Vďaka.“ stisol jej ruku. ,,Za čo?“ usmiala sa. ,,Za pomoc,“ spokojne vydýchol chlapec. ,,Veď aj ja sa
chcem odtiaľto dostať...“ zasmiala sa ,,A pomôcť iným nie je zločin,“ dodala. ,,A prečo je tu vlastne stále sneh?“ vyzvedala. ,,Nikto nevie...“ odmlčal sa ,,No hovorí sa, že je tu čosi ako silové pole. Len na slnečné lúče. Udržiava slnečné lúče von z mesta a tak sa tu sneh netopí. No na zimu sa silové pole stiahne, a sneh môže voľne padať na mesto. Takisto sa sneh vnútri silového pola cez.... no, keď je u vás teplo, leto.... netopí, ostáva stále takýto.“ zahľadel sa von oknom ,,Aké je teplo?“ šklbol kútikom úst pri myšlienke na to. ,,Nádherné. Stromy pučia, dozrievajú plody a rastliny... Najkrajšie sú púpavy na jemne zarosenej tráve ráno,“ usmiala sa spolu s ním: ,,Veď aj ty ho zažiješ, neboj,“ dodala a chytila ho za plece. Chlapec bol o štyri roky mladší od nej, takže ho vnímala ako dieťa, no zároveň vedela, že je veľmi bystrý.
Uplynula noc a všetci sa sladko vyspali. Boli pripravený na ďalší, bojový deň. Ráno prišiel chlapec za Foy k posteli s raňajkami na tácke ktoré zahrňovali chlieb, pár plátkov šunky a rajčiny. ,,Vďaka,“ odvetilo dievča šúchajúc si oči ,,to je v poriadku,“ usmial sa chlapec. ,,Čo si taký... čudný? Niečo ťa trápi?“ povedala a lepšie sa posadila na posteli. ,,Ja len... Toľké roky tu, prídeš ty a oslobodíš nás...“ pozrel na ňu ,,Ešte nie sme vonku mladý.“ Zažartovala Foy. ,,Ale o chvíľu budeme.“ usmial sa. Bolo popoludnie, čas vyraziť. ,,Ideme.“ vyhlásil strýko. ,A.. ale počkať... Ešte sme neprebrali jednu vec! Kam pôjdeme?“ zosmutnel chlapec ,,Tam vonku nikoho nepoznáme...“ nedopovedal a prerušil ho strýko ,,Iste si niečo nájdeme, neboj sa,“ potľapkal ho po pleci. ,,Pôjdete k nám. Hrad je veľký, a najmenej 3 izby sú voľné.“ Odvetilo dievča zatiaľ čo sa chlapec so strýkom na ňu pozerali s údivom v očiach. Hneď nato ju obidvaja objali. ,,Vďaka...“ šepkali jej do ucha. Tri hodiny. Najlepší čas vyraziť. Strýko si nabalil životne dôležité veci pre seba do menšieho ruksaka, ktorý si prevesil cez ramená a chlapec takisto. Ona mala len svoju malú kapsu na ulovenú zver, luk a tulec so šípmi. Chlapec držal v ruke strieborný dlhý meč s obrúsenou čepeľou. Strýko mal naopak dlhý zlatý meč. Vyrazili. Zakrádali sa ulicami, kým nedošli k stredu mesta, v ktorom boli nahromadené podivné zvieratá a pobrali sa k boku ulice. Foy počkala kým sa jeden tvor oddelí od „stáda“ aby ho mohla zostreliť. Keď sa jej naskytla príležitosť, pomaly pristúpila k cieľu, natiahla luk na tetivu a pustila. Zviera takmer okamžite ležalo na zemi no našťastie si to ostatné nevšimli. Dievča kývlo strýkovi a chlapcovi aby zastali a nepohli sa z miesta zatiaľ čo ona prišla k tomu čo hľadala v tmavej uličke a vybrala zvieraťu z kapsy na opasku kľúč. Kľúč od brány. Pobrala sa teda naspäť k svojmu týmu a pokračovali. Cesta k bráne bola zdĺhavá, no stálo to zato. Keď boli pri bráne, zastali a poobzerali sa. Nikto ich nesledoval, mohli pokojne ísť. Chlapec sa naposledy otočil smerom k mestu a pobúchal si po hrudi. Posledná rozlúčka s rodným mestom s nádejou na nový, lepší život. Dievča chytilo kľúč a strčilo ho do kľučky. Kľúč pasoval. Jediná dobrá správa za čas jej pobytu v Snežnom meste. Išli teda. Vyšli von, za bránku a uvideli inú zem. Pre chlapca a starčeka to bolo niečo čudné, niečo nové... No usmievali sa. Dievča zabuchlo bránku a poslednýkrát sa pozrelo malým otvorom v nej na mesto, kde strávila pár dní. Boli vonku. Boli slobodní. Všetci sa navzájom objali a teplé slzy začali dopadať na pravý zimný sneh v skutočnom svete. Tešili sa z víťazstva. Toto bol ich nový život. Toto bol kraj kde ho mali prežiť. Nevedeli sa prestať smiať. Prešli riadny kus cesty kým sa dostali do hradu, kde ich čakali uplakaní známi i neznámi. Dievča predstavilo cudzincov a všetci sa znova vyobjímali. Vyrozprávali svoj zážitok, svoj život v tom meste, a ľudia
cudzincov okamžite prijali. Dievča ukázalo priateľom ich izby, ich kúpeľne, ich nový život. Odvtedy to už boli len nové známosti, skúsenosti, ale hlavne nový a lepší život.
