Michal Jedinák Cena Bibliotéky 2009 – Cena Fantázie 2009 Rattus Chrapľavý hlas v telefóne znel nástojčivo. Často opakoval slová okamžite, záchrana a najmä potkany. Muž, ktorého prezývali Klepec, sedel na pohovke a hľadel na obrazovku televízora. Pri uchu držal mobilný telefón – prístroj vyzeral v jeho mohutnej dlani ako hračka. Prstami voľnej ruky vyhrabával z plastovej misy zvyšky slaných arašidov. Naliehanie volajúceho naňho neurobilo dojem, s podobnými zúfalcami sa stretával takmer denne. Klepec sa živil deratizáciou. Na prvý pohľad to vyzeralo, že kladie pasce, rozmiestňuje otrávené návnady a odstraňuje zdochliny. V skutočnosti, ako rád zdôrazňoval, je potkaniar umelec s dokonalou schopnosťou vžiť sa do myslenia hlodavcov. Ľudia sa na takých ako on dívajú s odporom, kým sami nepotrebujú pomoc. O prácu sa nebál. Pokiaľ sú na svete ľudia, budú tu aj potkany, hovorieval. A zostanú aj po nás. „Musíte sa objednať,“ povedal mužovi v telefóne a vložil si do úst oriešok. „Ako všetci.“ „Vy to nechápete. Musíte prísť hneď!“ „Netvrdím, že som v prvej desiatke najbystrejších v okrese, ale stačí mi pozrieť do diára a vidím, že najbližšie dva týždne sa k vám nedostanem.“ V skutočnosti žiadny diár nemal. Záznamy si ukladal do pamäti a adresy zákazníkov si zapisoval na zdrapy papiera, ktorých mal plné vrecká pracovnej kombinézy. „Oni ma zožerú!“ kričal muž. „Sú všade!“ „Potkan napadne človeka len vo výnimočných prípadoch, keď sa cíti ohrozený. Vyliezajú väčšinou v noci a aj vtedy ich ťažko zazriete, ak neviete, kam sa máte dívať.“ Telefonujúci akoby ho nepočúval. „Koľko si účtujete za ich vyhubenie?“ „O peniaze tu nejde, šéfko. Musíte sa postaviť do radu.“ „Povedzte koľko!“ Klepec zakrúžil prstom po dne misy a oblizol soľ, ktorá sa mu zachytila na brušku ukazováka. Po chvíli premýšľania pokrčil plecami a povedal do telefónu číslo. Muž na opačnom konci mu ponúkol päťnásobok. Potkaniar stuhol a takmer zložil. Nevedel pochopiť, ako si ten človek môže myslieť, že Klepec je na predaj. Má svoju hrdosť. Ku každému zákazníkovi pristupuje rovnako, nie je predsa žiadny zasraný doktor v bielom plášti, čo bez mihnutia oka otrčí dlaň každému pacientovi s tučnou peňaženkou a ani ho pri tom nezasvrbí svedomie. Niekedy bol presvedčený, že potkany sú lepšie než ľudia. „Tak čo?“ vyzvedal muž. „Prídete?“ „Samozrejme.“ „Chvalabohu...“ „O dva týždne,“ dodal Klepec. „Dovtedy skapem! Vezmete si to na svedomie?!“ Deratizátor si preložil telefón z jednej ruky do druhej. Zamľaskal jazykom a odsunul prázdnu misu. Potom sa pomaly nadýchol. „Niečo sa vás opýtam: viete sa vžiť do myslenia hlodavcov?“
„Čo je to za otázku? Som človek, nie potkan, ako sa môžem...“ „No vidíte,“ prerušil ho Klepec. „Radšej to nechajte na odborníkov.“ „Lenže ja ich vidím,“ povedal muž. „Je biely deň a ja vidím potkany. Sú v celom dome. Čo vy na to, pán odborník?“ „Kde ich vidíte?“ ožil potkaniar. „Všade. Lozia po skriniach, obhrýzajú nábytok, trhajú koberce. Sú ich desiatky a stále pribúdajú.“ Klepec sa načiahol po diaľkovom ovládači a vypol televízor. Peniaze ho síce nezaujímali, ale jednu slabosť predsa len mal – profesionálnu zvedavosť. Kedykoľvek sa stretol s niečím nezvyčajným, zahryzol sa do toho ako potkan do čerstvých odpadkov. „Počujte, ak si zo mňa uťahujete...“ „Prisahám, že neklamem. Príďte sem a presvedčte sa sám. Zaplatím, koľko si poviete.“ „Keď je to tak, ako hovoríte, nevezmem ani cent.“ Vstal z pohovky, podišiel k obloku a pozrel sa na oblohu. Slnko malo k horizontu ešte ďaleko. „Nadiktujte mi adresu,“ povedal do telefónu. Zosadol z motorky, cez plece si prehodil batoh s vecami, ktoré obvykle potreboval pri práci, a rozhliadol sa. Pokojnú ulicu v okrajovej časti mesta lemovali nízke domy so záhradkami. Na prvý pohľad sa takmer neodlišovali, no jeden bol predsa výnimočný. Namiesto záhonov s kvetmi či hriadkami so zeleninou sa pred ním týčili hromady odpadkov. Sklo, hrdzavé rúry, kusy oblečenia, plastové fľaše, hnijúce zvyšky potravy... Meno na tabuľke vedľa bránky sa zhodovalo s tým, ktoré načarbal na zdrap papiera v náprsnom vrecku. Mojmír Loske. Klepec obdivne zapískal. Zdvihol nos a zaňuchal. V hnilobnej aróme ucítil charakteristický pach potkanov. Nadhodil si batoh a vykročil k bránke. „Vy ste od smetiarov?“ ozvalo sa z vedľajšieho dvora. Potkaniar sa pozrel na ženu. „Prosím?“ „Poslali vás z mestského úradu?“ Klepec pokrútil hlavou. „V tomto štáte sa nedá na nikoho spoľahnúť,“ rozhorčovala sa suseda. „Vidíte ten bordel?“ ukázala na pyramídy odpadkov a nečakajúc na odpoveď pokračovala: „Nedá sa tu dýchať a nikto s tým nič nerobí. Stokrát som obvolávala úrady, aby ho to donútili odpratať, ale všetci na nás zvysoka kašlú! Keď nemá človek známosti...“ odmlčala sa. „A čo tu teda chcete? V tých montérkach vyzeráte ako smetiar.“ Klepec zaťal zuby. Smetiari sa hrabú v odpadkoch, kým jeho poslanie je neporovnateľne vznešenejšie. Kedy to konečne pochopia? „Som deratizátor,“ odvetil po chvíli a vykročil k domu. „Má tam potkany?“ spľasla žena rukami. „Ešte to nám chýbalo!“ Ale Klepec si ju nevšímal. Po poznámke o smetiaroch preňho prestala existovať. Väčšmi ho zaujímali potkany. Zvonček nefungoval, preto zabúchal na dvere. Jeho mohutné prsty nevedeli klopať. Chvíľu počkal a keď sa nič nedialo, zabúchal silnejšie. Kútikom oka videl, ako ho žena od susedov sleduje. Priložil k dverám ucho. „Asi nie je doma!“ zakričala suseda. Potkaniar v duchu prevrátil oči a lepšie napol sluch. Vnútri bolo ticho. Práve keď sa chystal vystrieť, začul buchnutie, nasledované šúchaním. Akoby niekto ťahal po
drevenej podlahe telo. Zahnal tú myšlienku a zabúšil päsťou na dvere. „Otvorte, pán Loske! Počujem vás!“ Šuchot stíchol. Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Klepec skrivil ústa. Žeby si z neho ten idiot naozaj vystrelil? Vytiahol mobilný telefón, v zozname hovorov vyhľadal číslo a zavolal naň. Z domu sa ozvalo tlmené zvonenie. Muž teda naozaj volal odtiaľto. Po chvíli sa ohlásila odkazová schránka. „Momentálne nie som doma...“ Klepec prerušil spojenie a kopol do dverí. „Ste na cudzom pozemku, tak sa podľa toho správajte!“ napomenula ho suseda. „Dvere si okopávajte doma!“ Potkaniar chcel niečo jedovaté odseknúť, ale keď pochopil, že to nemá zmysel, uspokojil sa s tým, že vypol hruď a prepálil ženu pohľadom. Nato sa stiahla. Klepec podišiel k oknu a nazrel dnu, ale cez vrstvu prachu zazrel iba obrysy nábytku. Nijaké potkany. Ešte chvíľu postával pred dverami, opakovane vytáčal číslo a načúval, ale napokon to vzdal. Cestou k motorke kývol žene vo vedľajšom dvore na rozlúčku a tá za ním zakričala: „Keď budete na úrade, povedzte im, že na nich stále čakám! Volám sa Psotková! Ľudmila!“ Nepokúsil sa jej vysvetliť, že s úradom má spoločné asi toľko, čo ona. O týždeň mu počas práce v tridsaťročnom paneláku zazvonil telefón. Tentoraz nebol hlas nástojčivý, ale panovačný. Ak okamžite nepríde riešiť problém s potkanmi, volajúca to poženie na vyššie miesta. Nemá síce konexie, ale to ešte neznamená, že bordel v republike jej, občianke, ktorá poctivo platí dane a musí žiť z mizerného platu, bude brániť dôstojne žiť. Ani sa nemusel pýtať kto volá. „Medzi odpadkami sa premávajú potkany veľké ako mačky. Chcú mi vliezť do domu. Okamžite príďte!“ vrieskala Psotková. Klepec jej mohol povedať, že nikam nemusí a už vôbec nie okamžite, ale profesionálna zvedavosť znova zvíťazila. „Vidíte ich aj teraz?“ spýtal sa. Hodinky ukazovali pár minút po druhej popoludní. „Čo si myslíte, že volám, aby som si s vami poklebetila? Pozerám sa na ne cez okno. Sú veľké ako pes!“ A čoskoro budú veľké ako kôň, pomyslel si potkaniar, ale do telefónu povedal: „Prídem.“ A skôr než stihla Ľudmila Psotková niečo odvrknúť, prerušil spojenie. „Musím ísť,“ obrátil sa k správcovi bytovky. „Naliehavý prípad.“ „A tu ste už hotový?“ spýtal sa starček. „Vidíte tie kôpky farebných hrudiek?“ Klepec ukázal vedľa dverí výťahu, k oknu a pod schody do suterénu. Starec prikývol. „Nejedzte ich.“ Opäť stál na ulici, ktorú špatili hromady odpadkov pred domom Mojmíra Loskeho, muža, ktorý tvrdil, že sa ho chystajú zožrať potkany. Tentoraz zamieril k susednému dvoru. So zdvihnutým nosom prešiel cez bránku. Vo vzduchu cítil potkany, ale na dvore, okolo domu a dokonca ani medzi odpadkami žiadne nevidel. Inštinkt a skúsenosti mu hovorili, že je to normálne, ale napriek tomu sa rozhodol zistiť, čo sa to tu deje.
Stlačil zvonček, ale k dverám nikto neprišiel. Telefón vyzváňal naprázdno. Za oknom videl upravenú obývaciu izbu so zapnutým televízorom, ale po majiteľke či potkanoch ani stopy. „Ani prvýkrát to nebolo vtipné,“ zahundral a kopol do dverí. Potom si spomenul na Psotkovej reakciu, keď to urobil naposledy, a kopol silnejšie. Po návrate k motorke sa obzrel k domu s odpadkami. Napadlo mu, že možno teraz bude mať viac šťastia, a vykročil k nemu. Nezdržiaval sa formalitami a rovno kopol do dverí. Otriasli sa v ráme, ale odpovede sa nedočkal. Zvrtol sa k najbližšej hromade odpadkov. Pátral pohľadom, či nezazrie aspoň kúsok hnedej alebo tmavosivej srsti. Za chrbtom sa mu ozvalo cvaknutie. Prudko sa obrátil. Dvere boli odchýlené. „Ste doma, pán Loske?“ spýtal sa. „Prišiel som kvôli potkanom.“ Žiadna odpoveď. Chytil kľučku a potlačil dvere. Vnútri nikto nestál. Pomaly vstúpil a rozhliadol sa. Predsieň bola prázdna: holé steny, chýbajúci nábytok... iba na drevenej podlahe zostali svetlé miesta, ktoré označovali, kde kedysi stál. Prešiel do ďalšej izby a uvidel to isté. Zakričal na majiteľa a keď sa nedočkal odpovede, prezrel celý dom. Vyzeralo to tam, akoby sa Mojmír Loske narýchlo odsťahoval. Z nábytku zostali iba drevené piliny, roztrúsené po zemi. Klepec si kľakol a ukazovákom prešiel po podlahe. Oblizol bruško prsta, akoby vylizoval soľ z arašidov, a odpľul si. „Viem, že ste tu,“ povedal do ticha. „Tak sa ukážte, krásavci. Ujo Klepec vám nič nespraví.“ Za ním sa niečo pohlo. Zvrtol sa, ale nič nevidel. Jeho uši však zachytili škrabanie potkaních pazúrikov o drevenú dlážku. Rozbehol sa k otvoreným dverám do pivnice, kadiaľ potkan podľa zvuku zmizol. Svetlo, ako inak, nesvietilo. Položil na zem batoh a vytiahol z neho baterku. Pri zostupovaní po schodoch pátral kužeľom svetla po hlodavcoch. Dole narazil na dvere, spoza ktorých prenikal výrazný pach hliny a potkanov. Stlačil kľučku a vstúpil do predsiene. Kto si stavia v pivnici predsieň? Pri stene stáli zoradené topánky, na vešiaku visel kabát. Svetlo baterky sa odrazilo od zrkadla. Klepec podišiel k ďalším dverám. Pôvodná pivnica sa rozširovala. Murované steny zmizli a miestnosť sa zarezávala do hliny pod domom. Potkaniar kráčal po mäkkom koberci a krúžil baterkou. Videl nábytok, nie však rozbitý a nahádzaný na hromady, ako by čakal. Jednu stenu lemovali police s knihami, druhú nábytková zostava s televízorom. Uprostred stál stolík s prázdnou misou na ovocie. Bola to štandardne zariadená obývačka, chýbal tu len človek v kresle s diaľkovým ovládačom v ruke. Klepec si vybavil rozloženie vyblednutých obdĺžnikov na podlahe jednej z miestností v dome. Práca potkaniara ho naučila venovať pozornosť detailom. Stavil by sa, že nábytok v podzemí je rozložený presne tak, ako stál predtým hore. Niektoré kusy nábytku boli príliš veľké, aby sa zmestili cez dvere, vedúce do pivnice. Zdvihol baterku a podišiel k najbližšej skrinke. Zblízka nebola hladká. Jej povrch križovali drobné kľukaté čiary. Trochu pripomínala puzzle z tisícok dielikov. Prešiel po nej dlaňou, potom zaryl nechtom do dreva. Medzi prstami mu zostalo niekoľko pilín, páchnucich potkaními výlučkami. Napadla mu fantastická myšlienka, že nábytok niekto rozobral na malé kúsky, tie poznášal do pivnice a znova zlepil dohromady. Ale ako? Čím? A hlavne kto a prečo? Potkany, pomyslel si a už tú predstavu nevedel dostať z hlavy. Absurdné. Ľudia často podceňujú inteligenciu hlodavcov, ale žeby dokázali...
Zavŕzgali dvere. Zvrtol sa a uvidel dva potkany, veľké ako mačky. Stáli na zadných labkách a predné opierali o dvere. Klepec sa k nim rozbehol, ale pod nohy sa mu priplietol ďalší hlodavec. Potkaniar sa roztiahol na koberci. V okamihu bol znova na nohách a dvoma skokmi sa ocitol pri dverách. Potkany, ktoré medzitým ušli, ho zvedavo pozorovali. Skoro ako suseda Psotková, keď sa pokúšal dobyť k Mojmírovi Loskemu. Zovrel kľučku a potiahol. Dvere nepovolili. Zrak mu padol na kľúč a proti nasledujúcej myšlienke sa vzoprel celou silou zdravého rozumu. To predsa nedokážu! Otočil kľúčom. Dvere povolili. Svetlo baterky sa odrazilo od stoviek očí. Podzemnú predsieň a schody za ňou pokrýval koberec z potkanov. Hľadeli naňho a zdalo sa mu, že čakajú, čo urobí. Spomenul si, že si hore nechal veci. Potkany sa pohniezdili. K nohám sa mu zniesol batoh, akoby mu čítali myšlienky. Zohol sa poň a siahol dovnútra. Jed na hlodavce bol preč. Museli ho vytiahnuť. Potkany sa pohli ako prílivová vlna tmavosivých kožuchov a švihajúcich chvostov. Klepec skočil späť do podzemnej obývačky, zabuchol dvere, otočil kľúčom a zaprel sa do nich chrbtom. V tej chvíli zapochyboval, že si vybral správnu stranu. Von ísť nemohol a čo ho čaká vnútri, nevedel. Možno je tu iný východ – vetrací otvor, okienko... čokoľvek. Ak si dobre spomína na usporiadanie izieb v dome, medzi dvoma policami na knihy by mali byť dvere. Prešiel nimi do kuchyne, nasledovaný dvoma potkanmi. Ani ho neprekvapilo, keď uvidel, že miestnosť vyzerá, akoby tam práve dovarili. Neunikli mu ani hromady odpadkov. Hlodavce sa u Loskeho museli cítiť ako na lukulských hodoch. Dvojica potkanov za ním zatvorila dvere, čo otriaslo jeho optimizmom. Ešte stále mu však zostávala nádej, že podzemnú kópiu bytu nevyhrabali hlodavce, ale bláznivý majiteľ. Vzápätí si spomenul na svoju prvú návštevu – na zvuky, ktoré počul z domu. Akoby niekto ťahal po drevenej podlahe ľudské telo. Nečakane sa zvrtol k potkanom a švihol topánkou. Jeden stihol uskočiť, ale druhý sa rozpľasol na hlinenej stene za kuchynským stolom. Keď spadol na podlahu, odkrivkal z dosahu potkaniarových nôh. Klepec sa rozbehol k dverám, ktoré mali viesť do spálne. Na posteli sedel nahý muž, omotaný povrazmi. Musel to byť Mojmír Loske. Z vlasov mu trčali vetvičky, vytvárali pravidelný ornament. Na tvári mal zaschnutú krv, oči zatvorené. Hrudník sa nehýbal. Potkany ho sem dovliekli a zabili – alebo naopak. Ale prečo sa namáhali s vyhrabávaním podzemného bytu, rozhrýzli nábytok, zniesli ho dolu a znova pozliepali slinami a bohvie čím ešte? Prečo zabili človeka, ktorý sa im staral o pravidelný prísun potravy? Možno vycítili, že sa ich chce zbaviť, keď mi zavolal, napadlo mu. Hlúposť! Nahol sa nad posteľ. Posvietil si baterkou. Muž bol špinavý a vychudnutý, ale na tele nemal žiadne rany. Nijaké škrabance či stopy po hryzákoch. Len tá krv okolo úst – ešte sa trochu leskla. Klepec mal pocit, že hľadí na sochu z mäsa a kostí, pri ktorej sa odohrávajú krvavé rituály. V tom okamihu Loske otvoril oči. Potkaniar vyskočil. Ozval sa vzdych, potom čosi ako tlmené zavrčanie. Muž chcel niečo povedať, ale nemal dosť síl. Klepec sa k nemu naklonil a na spodnej pere uvidel čerstvý pramienok krvi. Vliezli doňho, pomyslel si a žalúdok mu oťažel. Zaživa ho žerú zvnútra! „Eeehh,“ zašepkal úbožiak. „Nerozprávajte!“ zakričal naňho Klepec. „Zavolám pomoc!“ Z vrecka vytiahol telefón a pozrel sa na displej. Žiadny signál.
„Echh... ečšššš...“ Hlas znel pod zemou tlmene ako v hrobke. „Vydržte!“ Z mužových úst vypadol kúsok mäsa. Bolo hladké, bez srsti. Znova otvoril ústa a tentoraz mu potkaniar rozumel. „Preč.“ Jedno slovo, plné kondenzovanej hrôzy. Jedno slovo, v ktorom bol ukrytý chlad celej Antarktídy. Jedno slovo. Dvere sa zabuchli. Spod postele, spoza skríň a z dier v hlinených stenách vyliezali potkany. Kráčali pomaly, dôstojne, ako rituálny sprievod, ktorý vie, že obeť nemá kam ujsť. Loskemu sa v oku zaleskla slza. „Nech... chcem...“ Potkaniar sa rozháňal nohami aj rukami. Svetlo baterky divo tancovalo. „... jesť,“ dokončil muž na posteli. Potkanov bolo priveľa. Klepec sa pod masou tiel cítil ako bábka, s ktorou si robia, čo sa im zachce. Zavliekli ho pred posteľ a položili tvárou k nahému väzňovi. Potom ho prinútili s čelom opretým o podlahu pokľaknúť. Zovretie na chvíľu povolilo, no len čo zdvihol hlavu, opäť ho pritlačili k zemi. Mojmír Loske chrčal. Tlak povolil a po nadvihnutí nasledoval znova pád na čelo. Klaniam sa, napadlo Klepcovi a odrazu pochopil, že nahý muž, hoci je zviazaný, nie je obeťou, ale božstvom, uctievaným potkanmi. Loske im poskytoval domov a potravu a hlodavce sa mu za to svojsky odmenili. Pozvali ho medzi seba a postarali sa, aby sa aj pod zemou cítil ako doma. Nepochybne sa svojmu osudu vzpieral, preto ho museli zviazať. Pre jeho dobro. Potom ho potkany prevrátili na chrbát a odtiahli z podzemnej spálne. „Nechcem... jesť!“ kričal za nimi Loske. Baterka zmizla kdesi pod ich telami. V tme sa pokúšal určiť, kam ho nesú. Určite prešli cez kuchyňu a zahli doprava. Musia byť teda v komore. Vo vzduchu zacítil nový pach, ktorý nepatril potkanom. Zložili ho na zem. Príliv hlodavcov opadol, v komore ich zostalo len toľko, aby mu zabránili v úteku. Z kuchyne preniklo do malej miestnosti svetlo baterky. Klepec prižmúril oči a rozhliadol sa, nakoľko mu to potkany dovolili. Napravo od neho ležala nehybná postava. Chýbala jej tvár, ale podľa vlasov a oblečenia spoznal Ľudmilu Psotkovú. Chcel sa rozkričať, ale potkany mu tlačili na hrudník takou silou, že sa nevládal nadýchnuť. Zahryzli sa mu do líca. Nos mal plný potkanieho pachu zmiešaného s ľudskou krvou. Hryzáky mu spôsobovali bolesť, ktorú čoskoro prestal vnímať. Zo spálne k nemu doľahol zúfalý výkrik: „Nechcem... jesť!“
