Mária Terézia Mária Terézia Walburga Amalia Christine, kráľovná uhorská, česká, dalmátska, chorvátska, slavónska, arcivojvodkyňa rakúska, veľkovojvodkyňa toskánska, vojvodkyňa lotrinská, štýrska, korutánska, kraňská, sliezska, brabantská, limburská, luxemburská, milánska, mantovská, parmská a piacenzská, margrófka moravská, kňažná sedmohradská, kňažná-grófka tyrolská a flanderská, markgrófka Svätej ríše rímskej v Burgau a nositeľka ďalších menej významných titulov. „Mária je vyššej postavy než je priemer. Za slobodna mala krásnu postavu, ale po mnohých pôrodoch veľmi pribrala a jej postava sa stala zavalitejšou. Má ľahký krok a majestátne držanie tela. Tvár má okrúhlu, plnú, čelo hladké. Obočie má výrazné. Oči má veľké, živé a zároveň dobromyseľné. Jej oči majú jasnobelasú farbu. Vlasy má plavé s miernym nádychom do hrdzava. Jej výraz je úprimný a veselý. Spôsob reči priateľský a príjemný. Nemožno poprieť, že to je pekná žena, ktorá je obdarená živým a silným duchom. Vďaka, ktorému je schopná riadiť štát. Má vynikajúcu pamäť a bystrý rozum. Vie sa výborne ovládať a koncentrovať.“ (Správa pruského vyslanca, grófa Otto Christopha Podewilsa z roku 1747)
3
Život Habsburgovcov v období rokoka „V sviatočných dňoch...prichádzajú všetci k dvoru v drahocenných, skvostných šatách, v krásnych kočiaroch s nádhernými koňmi, je to tak veľkolepý obraz, že je skutočný zážitok tej nádhere cisárskeho dvora sa prizerať...“ (Johann Basilius Küchelbecker, autor sprievodcu po Viedni z roku 1732) Viedeň mala v polovici 18. storočia približne 210 000 obyvateľov. V tzv. vnútornom meste bolo asi 5 500 domov. Väčšinou išlo o niekoľkoposchodové domy. V uliciach mesta sa pohybovalo približne 4000 kočiarov. Na dvore Márie Terézie slúžilo vyše 2000 osôb. Na personál panovníčka minula milión zlatých ročne. Len komorníkov bolo 1500. Vo väčšine išlo o čestné tituly. Reálne funkciu komorníka vykonávalo približne 50 osôb. Ľudia u dvora nedostávali len plat, ale aj oblečenie, ubytovanie a stravu. Mária im poskytovala penziu, štipendiá pre stredne majetných, odškodné ľuďom, ktorí boli nevinne odsúdení. Za vlády Máriinho starého otca Leopolda I. dosiahli ročné náklady na udržiavanie dvora čiastku 2 866 908 zlatých. Za vlády jej strýka Jozefa I. to bolo okolo 4 miliónov zlatých a v dobách jej otca Karola VI. to bolo až o jeden milión viac. Napríklad najvyšší hofmajster, ktorého úrad bol najvyšším a najreprezentatívnejším, mal plat 12 000 zlatých ročne. Najvyšší štolba, ktorý mal na starosti okrem iného cisársku koniareň, mal plat 2 000 zlatých. Dvorný lekár dostával 360 zlatých, stráž u dverí mala 24 zlatých ročne. Za panovania Márie Terézie boli platy u dvora desaťkrát vyššie. Napríklad štátny kancelár Václav Antonín Kounic dostával ročný plat 30 000 zlatých, najvyšší kancelár Friedrich Wilhelm Haugwitz 24 000 zlatých a prezident vojenskej rady gróf Harrach 12 000 zlatých ročne. Po smrti cisára Karola VI., ktorý bol prísnym zástancom dodržiavania španielského ceremoniálu, sa život na dvore zmenil. Naďalej sa riadil podľa dopredu daného poriadku, ale bol nenútenejší. Za panovania jeho dcéry prišlo k odľahčeniu barokového rádu. Pruský vyslanec gróf Podewils hovorí až o akejsi meštianskej domácnosti. Máriin otec Karol VI. vydal dokonca nariadenie o šatstve, ktoré bolo určené jednotlivým stavom. Boli určené látky, ktoré sa mali nosiť. Druhy látok boli odstupňované podľa urodzenosti. Stanovoval sa počet priamok, stúh, čipiek. Ihneď po svojom nástupe na trón Mária čiastočne uvoľnila predpisy v spôsobe obliekania v španielskom dvorskom ceremoniále. Stanovila jednotný dvorský kostým. Skladal sa z červeného fraku so zlatým vyšívaním na veste pre mužov. Ženy nosili róbu červenej farby, vyšívanú zlatom a striebrom. Odev dopĺňali čipky. František Štefan zaviedol pre synov nosenie uniformy namiesto španielského kabáta. Svadbou Márie Terézie a Františka Štefana zosilnel záujem o francúzsku módu, ktorá bola založená na použití nákladného a prepychového materiálu. Mária Terézia a jej manžel boli hlavnými udávateľmi dvorskej módy. Pre zámok Schönbrunn, ako aj pre zámok Laxenburg, bol predpísaný dvorský odev. Dámy nosili ťažké hodvábne šaty. Obliekali sa do šiat pastelových farieb. Obľúbené boli farby ružová, svetlomodrá, zelená, ale aj farby neurčité, pomenované napríklad veselá vdova, otrávená opička. Základom oblečenia sa stala krinolína, ktorá vytvárala celkovú siluetu ženy. Útly
4
Život Habsburgovcov v období rokoka
Martin van Meytens, Život na cisárskom dvore
pás kontrastoval so širokou sukňou. Krinolína tvorila podklad pre sukňu, zloženú z množstva látok. Rukávy šiat boli bohato riasené s nazbieranými manžetami. Súčasťou oblečenia bol korzet, ktorý bol vpredu do špičky. Krk a paže boli voľné. Dvorská toaleta bola zdobená množstvom drahých kameňov, šperkov, čipiek. Ženy mali výrazne namaľované tváre a napudrované účesy. Muži obliekali dvorský odev podľa francúzskej módy, ktorý sa skladal z vyšívaného kabáta, vesty s gombíkmi. Odev dopĺňali viazanky z holandského plátna, hodvábne pančuchy a topánky. Mária Terézia dbala skôr o určitú prostotu v obliekaní. Podobne k triezvemu odevu nabádala aj svoje dcéry. Na šperky si veľmi nepotrpela. Vo väčšej miere obľubovala len perly. V dobe baroka bola samozrejmosťou prítomnosť šľachticov na dvore, kde sa pozerali na činnosti panovníka. Mária Terézia preferovala menšie priestory svojich zámkov a nevyžadovala permanentnú prítomnosť šľachty u dvora. Panovníčka dávala prednosť úzkemu okruhu vybraných šľachticov. Prakticky prestal existovať dvorský život. Šľachta si po vzore cisárskeho dvora zriadila dvory vlastné. Pobyt c.k. rodiny na rodových sídlach sa striedal podľa ročných období. Panovníčka s rodinou ostávala v zimných mesiacoch vo Viedni, vo svojich palácoch v centre mesta. V máji sa dvor presunul do Laxenburgu. Koncom júla sa panstvo premiestnilo do Schönbrunnu, kde ostali až do druhej polovice novembra, kedy sa presunuli naspäť do Hofburgu.
Mária Terézia
5
Hlavným sídlom rodu bol viedenský hrad Hofburg. Hrad využívali barokoví vladári nielen k bývaniu, ale sídlila v ňom aj vláda, centrálne úrady správy a vládny aparát. Reprezentačná úloha budovy bola dôležitejšia ako jeho úžitková funkcia. Zohľadňoval sa počet dvoranov podľa ich urodzenosti a vzťahu k panovníkovi, ale aj účel jednotlivých miestností. V prízemí sa nachádzali kuchyne, cukráreň, komora na potraviny, komora pre uloženie riadu, dvorská lekáreň a iné. Veľké schodisko viedlo do piano nobile a apartmánov. Na druhom poschodí ubytovávali dvoranov. Podkrovie bolo vyhradené pre služobníctvo. Pokiaľ sa cisár František Štefan s manželkou zdržiavali v Hofburgu, obývali prvé poschodie tzv. Leopoldovho traktu a švajčiarskeho krídla. Izby Márie Terézie a izby Františka Štefana spolu susedili. Platilo tu pravidlo, že čím sa daná miestnosť nachádzala bližšie k panovníkovi, tým menej ľudí do nej malo prístup. Určitou výnimkou boli sviatočné dni, kedy im všetci dvorania museli zložiť poklonu. Hofburg za vlády Márie Terézie neprešiel veľkými stavebnými zmenami a úpravami. Uvoľnené peniaze určené pre stavebné účely, boli zamerané na zámok Schönbrunn. Okrem cisárskeho hradu Hofburgu, Schönbrunnu, využívali jej predchodcovia ako viedenský letný palác Favoritu. Napriek tomu, že tu trávila veľkú časť detstva, nemala o Favoritu ako svoju rezidenciu záujem. Pravdepodobne i preto, že jej palác pripomínal mŕtveho otca. Z Favority urobila skladisko a kasárne, neskôr tu bolo zriadené gymnázium Theresianum. Za panovania Márie Terézie sa do popredia dostáva zámok Schönbrunn, o ktorý jej predchodcovia nemali veľký záujem. V roku 1742 nariadila, aby sa začalo s jeho opravami a prístavbou pre ubytovanie dvora. Angažovala svojho obľúbeného architekta Pacassiho. Rodina sa v zámku zabývala v roku 1746. V svojej novej letnej rezidencii boli od júna do konca novembra. Zo všetkých svojich sídiel mala Mária Terézia najradšej práve Schönbrunn. Vnútorným schodiskom sa dalo vyjsť do prvého poschodia, kde boli situované reprezentačné miestnosti. Po ďalších schodoch sa išlo na pravej strane do miestností vyhradených pre Máriu Teréziu. Centrum zámku tvorili dve veľké sály, ktoré zaberali dve poschodia, tzv. Veľká galéria a Malá galéria. Po stranách Malej galérie boli štyri kabinety. Súčasťou zámku bola kaplnka, divadlo, poľovnícka ohrada, oranžéria, zámocký park s botanickou a zoologickou záhradou. Súkromné miestnosti boli menšie, nakoľko aj v duchu rokokovej módy dávala Mária prednosť intímnemu prostrediu. Posledné úpravy prebehli v roku 1749. Jednotlivý členovia dvora, hostia, sa mohli pohybovať len v miestnostiach, ktoré boli pre nich určené. O bezpečnosť rodiny sa starala stráž. Jej miesto bolo napríklad na konci schodiska. Boli to členovia trabantov, bavorskej stráže, kráľovskej uhorskej gardy, arciéreskej gardy a švajčiarskej gardy, ktorú si zaobstaral František Štefan. Ďalším objektom v majetku rodiny bol zámok Laxenburg. Cisár Karol VI. ho počas roka využíval od konca júna. Okrem „starého“ zámku sa v areáli nachádza jednoposchodová rokoková stavba z doby vládnutia Márie Terézie. Hovorí sa jej Modrý dvor. Pre panovníčku stavbu vytvoril dvorný architekt Nicolò Pacassi. Objekt sa využíval hlavne v čase loveckej sezóny, alebo ako miesto výletov na saniach v zime. Okrem Laxenburgu disponovala rodina zámkom Hof. Pôvodne patril princovi Eugenovi Savojskému. Po jeho smrti ho jeho dedičia predávajú v roku 1755 za 400 000 zlatých Márii Terézii. Mária ho darovala svojmu manželovi, ktorý zámok využíval na pobyty spojené s poľovačkou. František Štefan investoval ihneď po svadbe nemalé finančné prostriedky do svojho sídla v Holíči. Mária Terézia bola ústrednou postavou dvora. Okolo nej sa sústredilo všetko dianie. Avšak aj každý člen jej najbližšej rodiny mal menší dvor. Napríklad dvor arcivojvodu Jozefa mal okolo 92 ľudí. Približne do roku 1765, do úmrtia manžela, vstávala Mária okolo ôsmej hodiny. Nasledovalo
6
Život Habsburgovcov v období rokoka
Holíčsky zámok
obliekanie, raňajky a návšteva bohoslužby. Potom sa hrala s deťmi. Od pol desiatej do obeda pracovala. Venovala sa úradným záležitostiam. Čítala spisy, správy ministrov, prijímala vyslancov, poskytovala audiencie. Pred obedom bol čas na odpočinok, ktorý netrval dlhšie ako štvrťhodinu. Na obed mala hodinu. Okolo pol druhej vypila kávu a znovu sa venovala deťom. Od štvrtej hodiny až do večera pokračovala v práci. Večera sa podávala o pol deviatej. Po večeri bol čas na zábavu. V období pôstu sa do programu zaradili dve návštevy omše. Dvor Márie Terézie bol kozmopolitný. V cisárskej rodine sa hovorilo v prevažnej miere viedenským dialektom nemčiny. Viedenský dvor Márie Terézie oficiálne písal a hovoril po francúzsky. Mária Terézia a František Štefan neovládali túto reč perfektne. František Štefan dokonca písal francúzsky s nemeckým pravopisom. Mária Terézia svoju korešpondenciu so svojou veľkou rodinou viedla výhradne vo francúzštine. Chod dvora ovplyvňovali rôzne udalosti a sviatky, či už cirkevné alebo súkromné. Veľkolepé oslavy boli ovplyvnené výškou finančných prostriedkov, prebiehajúcimi vojnovými konfliktmi alebo častými tehotenstvami Márie Terézie. V dvorskom kalendári mal každý deň určité ohodnotenie a prislúchajúci spôsob slávenia. Existovali tri základné kategórie sviatočných dní. Najvyššiu triedu predstavovali tzv. galadni. Sem patrili narodeniny a meniny členov rodiny. Oslavy menín boli často nákladnejšie, než oslavy narodenín. V Khevenhüllerovom Denníku, ktorý je pre nás cenným zdrojom informácií o cisárskej rodine, nájdeme podrobný zoznam početných osláv, baletov a komédií, v ktorých dokonca účinkovali Máriine deti. V zázname z roku 1759 hovorí o koncerte na počesť menín Františka Štefana, kde okrem chorých členov rodiny vystupovali všetky deti. Niektoré hrali na bubon, čelo, klavír, niektoré recitovali, spievali. Napríklad v októbri 1764 prichystali pre Františka Štefana k jeho narodeninám prekvapenie v podobe divadelného vystúpenia. Na druhý rok, z podnetu matky, Jozef otcovi adresoval niekoľko pochvalných slov zo scény divadla v Schönbrunne, kde sa na počesť cisárových narodenín hrala komédia. Do druhej kategórie patrili sviatky toisonu. Týkali sa len rytierov Rádu Zlatého rúna. Do poslednej skupiny sa zaraďovali rôzne náboženské a iné sviatky alebo menej významné ceremoniály. K ďalším významným dvorským akciám patrili verejné bohoslužby, cirkevné sviatky a púte.
Mária Terézia
7
Najväčšou udalosťou zimných mesiacov bola jazda na saniach. Celý sprievod sa často skladal z niekoľkých saní, ktorým robili sprievod vojaci, trubači, hudba. Veľkej obľube sa tešili ohňostroje a iluminácie, ktoré sa konali pri rôznych významných výročiach a udalostiach. Posledná iluminácia sa uskutočnila v roku 1745. V mladosti Mária Terézia a František Štefan navštevovali tržnicu Hoher Markt, kde sa konali veľkolepé oslavy. Panovnícky pár sa na nich zúčastňoval v prestrojení, v rôznych maskách. Veľkou spoločenskou udalosťou boli poľovačky. Aj Máriin manžel František Štefan bol vášnivým poľovníkom. Mal v obľube lov na volavky a drobnú zver, lovenú pomocou sokolov. Mária Terézia túto jeho vášeň veľmi nezdieľala. Poľovačiek sa zúčastňovala len občas. Habsburgovci boli častými hosťami aj na slávnostiach spojených s vinobraním. Masopustný utorok predstavoval koniec zábav. Po ňom nastalo pôstne obdobie, kedy sa rodina venovala rozjímaniu, navštevovala bohoslužby, kostoly, kláštory. Podobne tomu bolo aj v adventom čase. Nový rok sa začínal prijatím zahraničných veľvyslancov. Členovia rodu boli taktiež prívržencami divadelných predstavení a hudobných produkcií. Hudba bola neodmysliteľnou súčasťou prezentácie každého panovníka. Smrťou cisára Karola VI. sa skončila aj veľkolepá éra dvorského divadla a okázalých inscenácií. Mária Terézia s manželom uprednostňovali namiesto talianskych opier francúzske a nemecké divadelné hry. V prvých rokoch po otvorení Burgtheatru bolo na repertoári divadla až 260 predstavení ročne. Za Márie Terézie sa ich počet znížil na 210. Veľké operné inscenácie boli vzácnosťou a konali sa len pri výnimočných príležitostiach, ako bola napríklad prvá svadba Jozefa II. Podobne ako jej otec organizovala Mária vlastné domáce koncerty, kde pozývala len určitý okruh ľudí. K obľúbencom Márie Terézie patril Christoph Willibald Gluck, skladateľ a učiteľ spevu dcéry Márie Antónie. Od roku 1774 zastával funkciu cisársko-kráľovského dvorného skladateľa. Veľkou vášňou Márie Terézie boli hazardné hry. Medzi jej najobľúbenejšiu hru patrila kartová hra Pharao. Vo voľnom čase sa venovala aj ručným prácam. Napríklad vyšívala omšové rúcha pre dvorných kaplánov. V živote človeka 18. storočia bol zakorenený silný vzťah k viere, ktorý bol v súlade s podnetmi vychádzajúcimi z antiky. V dynastii Habsburgovcov sa kládol silný dôraz na náboženstvo. Náboženské prejavy mali aj svoj politický význam. Zdôrazňovali pevné puto, ktoré spájalo dynastiu s cirkvou. Neboli len obyčajnými vonkajšími znakmi, ale bola v nich vyjadrená sila viery, zakorenená v dedičstve baroka. Medzi hlavnými vyučovacími predmetmi na panovníckom dvore bolo popri dejepise, hudobnej výchove, jazykoch, matematike dôležité aj náboženstvo, pretože okrem vzdelaného človeka bolo potrebné vychovať kresťanských arcivojvodov. Mária Terézia mala už od detstva vybudovaný silný vzťah ku kresťanstvu. Tvrdila, že bez kresťanských základov nie je človek ničím a nijaká cnosť nie je večná. Základ k viere pramenil od jezuitských pátrov Michaela Pachtora a Františka Xavera Vogla. Máriin manžel František Štefan bol veriaci katolík, ktorý však manželku upozorňoval na silný vplyv Jezuitov a snažil sa z pod ich vplyvu vymaniť. Mária Terézia v priebehu svojho života prejavovala zvýšenú úctu českému národnému svätcovi Jánovi Nepomuckému a taktiež k Panne Márii, ktorá bola jej patrónkou. Úctu k Bohorodičke jej od detstva sprostredkovávala výchova Jezuitov, pre ktorých bola Matka Krista čistým a nefalšovaným základom zbožnosti. Trocha nadnesene by sme mohli konštatovať, že už od mladosti ju rodičia darovali, zasvätili a dali pod ochranu matke Ježiša Krista, nakoľko jej vybrali meno Mária. A to pravdepodobne i pod vplyvom jej starého otca Leopolda, ktorý bol jej veľkým obdivovateľom. Druhou Máriinou patrónkou sa stala svätá Terézia z Avily, zakladateľka ženskej rehole Karmelitánov. „Pietas Mariana“, mariánska zbožnosť, tvorila neodmysliteľnú súčasť habsburskej
8
Život Habsburgovcov v období rokoka
zbožnosti v baroku. Panna Mária predstavovala pre Habsburgovcov nielen ochrancu katolíckej viery, pomocnicu pri jej obnove, ale aj patrónku jednotlivých členov rodu. Mariánska úcta tvorila u väčšiny členov dynastie najvýznamnejšiu zložku ich osobnej intímnej zbožnosti.
Detstvo Márie Terézie „Z nášho domu zostávam ja sám. Všetko je teraz na mne.“ (Denník Karola VI., datované 1.5.1711) Po 8 rokoch bezdetného manželstva sa v roku 1716 cisárovi Karolovi VI. a jeho manželke Alžbete Kristíne narodil syn Leopold, ktorý však po niekoľkých mesiacoch života zomiera. O rok neskôr 13. 5. 1717 sa narodila manželskému páru dcéra Mária Terézia Walburga Amalia Christina. Pokrstená bola ešte v ten istý deň v Rytierskej sále viedenského Hofburgu. Pokrstil ju biskup Kollonitz. Krstnými rodičmi boli vdovy po Leopoldovi I. a Jozefovi I. a pápež Klement XI., ktorého zastupoval nuncius. Na krst sa použila voda z rieky Jordán. Na oltári boli vystavené najvzácnejšie predmety z habsburského relikviára: tŕň z Kristovej koruny, klinec z kríža alebo ampulka s krvou Ježiša. Ako výraz poďakovania darovali cisárski rodičia do kostola v Mariazell sošku dieťaťa vyrobenú zo zlata. Každý, kto v Rakúsku niečo znamenal, dostal pamätnú medailu. Na nej bol reliéf predstavujúci matku s dieťaťom, ktoré ležalo v rohu hojnosti. Výjav dopĺňal nápis Renascens spes orbis, čo by sme mohli voľne preložiť ako znovuzrodená nádej sveta. Pri narodení Márie Terézie bolo cisárovi tridsaťdva rokov a jeho manželka mala dvadsaťšesť rokov. V roku 1718 cisárovná Alžbeta Kristína porodila ďalšiu dcéru Máriu Annu a v roku 1724 dcéru Máriu Amáliu, ktorá zomrela vo veku 6 rokov. Po smrti jediného syna, Karol VI. všetky svoje nádeje upriamil na dcéru Máriu Teréziu. Snažil sa urobiť všetko pre to, aby zaistil jej nástupníctvo na trón. V roku 1713 zhromaždil Karol svojich tajných radcov a ministrov a prečítal im Pactum mutuae successionis. Napokon im cisár odovzdal vyhlásenie, ktoré notársky overili a nazvali Pragmatická sankcia. Zákon prehlasoval habsburgovské dŕžavy a dynastické nároky na nich za nedeliteľné. Stanovoval presné poradie nástupníctva na trón. Dedičmi Karola VI. sa mali stať v prvom rade jeho nenarodení synovia. Pokiaľ by sa stalo, že rod vymrie po meči, dedičstvo získajú jeho dcéry. Až po dcérach Karola VI. nasledovali dcéry jeho brata Jozefa I. a až posledné v nástupníctve boli dcéry Leopolda I. Zákon typu Pragmatickej sankcie mal v pláne uskutočniť už Karolov otec Leopold I. Od narodenia sa o Máriu starala aja grófka Anna Dorota Thurnová, potom grófka Stubenbergová. Po jej smrti od roku 1728 výchovu mladej arcivojvodkyne prevzala aja grófka Mária Karolína Fuchsová, s ktorou si Mária vytvorila veľmi vrúcny vzťah. Mária ju oslovovala mami Fuchsová. Máriu formoval ako dieťa aj Emanuel gróf de Silva – Tarouca. Na jej výchove sa podieľali aj Jezuiti Michael Pachter a František Xaver Vogl.
Mária Terézia
9
Mária Terézia, milujúca manželka „Najjasnejšie knieža, milovaný snúbenec! Váš milý list ma veľmi potešil, som presvedčená, že by ste radšej osobne ako písomne uistili nepochybnosť o náklonnosti z Vašej a aj z mojej strany. Je dobré, že takto to nebude dlho trvať a dúfam, že v budúcnosti to poslúži k stálej a žiadanej jednote, o ktorej Vás uisťujem, že pretrvá časom môjho života. Vaša milujúca, najvernejšia snúbenica Mária Terézia.“ (List Márie Terézie Františkovi Lotrinskému, datované vo Viedni 8. februára 1736) Mária Terézia
Rodina Karola VI., Martin van Meytens, 1730
Karol VI. bol vyznávačom prísnej španielskej dvornej etikety. Avšak pravdepodobne v užšom rodinnom kruhu vládla uvoľnenejšia atmosféra. Máriu rodičia a sestry volali Reserl alebo Rézi. Mladú arcivojvodkyňu vyučovali všetkému, čo potrebovala žena z vládnuceho rodu k tomu, aby sa mohla vydať za niektorého z vládnucich panovníkov. Ako ženu ju nezasvätili do vladárskych povinností. Jej otec nemal potrebu ju informovať o zemských a medzinárodných záležitostiach, nakoľko stále dúfal v narodenie mužského potomka. Popri vyučovaní základných predmetov boli na prvom mieste cudzie jazyky. Mária sa učila po francúzsky, španielsky, maďarsky, taliansky, latinsky. Učitelia ju zoznamovali s dejinami a náboženstvom. Veľmi veľa priestoru v učebnom pláne dostávalo umenie. Mária sa učila maľovať, spievať, tancovať a hrať na klavír. Brala hodiny čembala u rozličných hudobníkov, aj u vicekapelníka Antonia Caldaru. Niektoré zdroje uvádzajú, že hrala aj na kontrabase. Už ako dieťa spoločne so svojou sestrou vystupovala v divadelných predstaveniach. Disponovala sopránom a podľa dobových svedectiev dokázala zaspievať aj náročnejšie operné pasáže. K hudbe ju viedol nielen otec, ale aj varhaník Georg Christoph Wagenseil. Pod jeho vedením sa naučila spievať. V mladosti mala niekoľko verejných vystúpení, kde tancovala. Veľmi rada už od detstva jazdila na koni. Mária ako pravdepodobná budúca dedička veľkej monarchie predstavovala veľmi žiadanú budúcu nevestu. Okrem syna Leopolda Lotrinského do úvahy na miesto budúceho manžela prichádzal člen dynastie Bourbonovcov. V roku 1726 Karol VI. uzavrel zmluvu s Bourbonovcami, v ktorej sa zaväzuje, že svoje dve dcéry vydá za synov kráľa Filipa Bourbonského, svojho veľkého súpera v boji o španielsky trón. Ďalší sobášny plán, ktorý presadzoval princ Eugen Savojský bol vydaj Márie Terézie za o desať rokov mladšieho bavorského korunného princa Maximiliána Jozefa Bavorského. Do úvahy prichádzal aj pruský korunný princ Fridrich, infant Carlos alebo portugalský princ Emanuel. Avšak Máriin otec Karol VI. si želal, aby si jeho dcéra zobrala manžela z menej významného rodu, nakoľko sa obával, že habsburský rod by pri väčšej dynastii zanikol.
10
Detstvo Márie Terézie
Budúci manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský sa narodil ako druhorodený syn Leopolda Jozefa Karla Lotrinského a jeho ženy Alžbety Charlotty Orleánskej. Po smrti brata Klemensa František zaujal jeho miesto nielen ako dedičného princa, ale v roku 1723 bol poslaný na výchovu k dvoru cisára Karola VI. do Viedne. Po prvý krát sa stretol s novozvoleným cisárom Karolom VI. na českom zámku Zbiroh. Dňa 14. augusta 1723 ho v svojich súkromných apartmánoch prijala cisárova manželka Alžbeta Kristína, taktiež bol prijatý arcivojvodkyňou Máriou Teréziou a jej sestrou Máriou Annou. Pôvodne mal byť manželom dedičky habsburského trónu Františkov brat Klemens, ktorý ale zomrel na kiahne. Lotrinský princ František urobil na panovníka dobrý dojem, a preto sa rozhodol sobášne plány s Lotrinskom ponechať. František Štefan bol ideálnym budúcim partnerom pre Máriu. Pochádzal z prastarého rodu. Bol rovnocenným k panovníckemu rodu, ale zároveň nemal úzke prepojenie so žiadnou vtedy vládnucou dynastiou. Obe strany sa dohodli, že svadba by bola možná, ale presný dátum nebol určený. Predpokladaná svadba sa však odsúvala, pretože cisár váhal vyhlásiť zásnuby, ktoré už boli dohodnuté. Dôvodom bolo uznanie Pragmatickej sankcie všetkými dôležitými krajinami, aby si po nástupe jednej z dcér cisára neuplatňovali vedľajšie rodové línie nároky na dedičstvo. Po jej uznaní Francúzskom sa plánované zasnúbenie stalo reálnou skutočnosťou. Avšak Francúzsko si stanovilo podmienku v podobe Františkovho vzdania sa svojej dedičnej krajiny Lotrinska. Pred svadbou musela Mária podpísať prehlásenie, v ktorom sa vzdávala nárokov na trón v prípade, že jej otec ešte splodí mužského potomka. Mária Terézia a František Štefan si mali možnosť dať slovo už oveľa skôr. A to v období okolo roku 1732 pri oslavách pätnástich narodenín Márie Terézie, kedy sa prechádzali po zámockom parku v Schönbrunne. Dňa 30.1.1736 František Štefan oficiálne požiadal o dovolenie uzavretia manželstva s Máriou Teréziou. Svadba sa uskutočnila o šiestej hodine večer 12.2.1736 v Augustiniánskom kostole vo Viedni. Svadobný obrad celebroval pápežský nuncius Domenico Passionei. Po obrade nasledovala v Hofburgu hostina tzv. otvorená tabuľa, kde jedla len cisárska rodina. Ostatní členovia dvora stáli a pozerali sa na nich. Proti etikete mohli teraz manželia sedieť vedľa seba. Pretože vojvoda bol čo do urodzenosti hlboko pod arcivojvodkyňou. Jeho miesto bolo na konci tabule alebo medzi divákmi. Pre všetkých hostí, ktorí nepatrili k jasnostiam, napríklad ministrov a ďalších úradníkov, boli pripravené stoly v tzv. Španielskom sále. Nasledujúci deň večer bolo na programe operné predstavenie Achilles ve Sciru s hudbou Antonia Caldary a textom od Metastasia. Slávnosti boli ukončené 14.2. galavečerom s maskami, bohatou tabuľou a
Mária Terézia
11
Mária Terézia a František Štefan v záhrade, Franz Walter
Portrét Márie Terézie s medailónom, s portrétom manžela F.Š. Lotrinského, Jean E. Liotard, 1747
tancom v Španielskom sále Hofburgu. Podľa zvyku bolo pre verejnosť vystavené veno nevesty. Súčasťou neho bolo 15 dvorských garderób vyšívaných zlatými a striebornými niťami, 50 čepcov s bruselskými výšivkami, 8 tzv. španielských šiat, posteľná a spodná bielizeň, veľký počet košieľ a vzácny porcelán. Po svadbe mladomanželia absolvovali cestu do pútnického kostola v meste Mariazell, kde sa poďakovali za šťastie a poprosili o prípadných spoločných potomkov. František Štefan zastával názor, že dokonalý súzvuk dvoch ľudských bytostí a harmonické manželstvo je možné vtedy, ak sa splnia tri podmienky: trpezlivosť, galantnosť a nežnosť. Vernosť v manželstve pre cisára Františka Štefana nebola vždy silnou stránkou, cisár preferoval pobyt v spoločnosti krásnych žien. Gróf Podewils, pruský veľvyslanec u viedenského dvora o Františkovi poznamenal: „Tajne pre ženy uskutočňuje galantné večere. Musí byť však veľmi opatrný, pretože jeho manželka je veľmi žiarlivá. Len čo si povšimne, že sa jej manžel niektorej dáme u dvora dvorí, začne byť namosúrená a znepríjemňuje mu život.“ Napriek tomu súčasníci ich manželstvo popisujú ako šťastné.
Rodina ako každá iná „Rézka naša, radosť máme, a na ďalšiu sa tešíme. Vivat, naša kráľovná! Na zdravie jej pripime, aj princovi z Lotringa, synčekom sa potešme. O tretej sa ozval krik a radostný hlas, v celom meste nespal nik, vivat, chlapček náš.“ (Rečňovačka o materstve Márie Terézie, datovaná pravdepodobne do roku 1741)
12
Rodina ako každá iná
Mária Terézia s rodinou
U Habsburgovcov rodinná tradícia vždy hrala dôležitú úlohu. Dvorný maliar Martin van Meytens niekoľkokrát zdôraznil, že sa Mária Terézia a František Štefan stali novými zakladateľmi rodu a novej habsbursko-lotrinskej dynastie. Nakoľko po smrti Karola VI. vymiera rod Habsburgovcov, podľa predstáv vtedajšej spoločnosti, po meči.Dedička Mária Terézia sa vydala do rodu Lotrinských. V takomto prípade bolo obvyklé, že priezvisko vymretého rodu sa pripojilo za meno novej rodiny. Novovzniknutá rodina si vybrala variant priezviska Habsburg-Lotrinský. Tým vzdala hold zachovaniu tradície a dlhému obdobiu panovania Habsburgovcov. Mária Terézia porodila svojmu manželovi v rozmedzí svojho 20. a 39. roku 16 detí, z nich sa len štyria synovia a šesť dcér dožilo dospelosti. Ako prvé dieťa porodila Mária Terézia v roku 1737 dcéru Máriu Alžbetu. Posledný sa narodil Maximilián František v roku 1756. Dožila sa 30 vnúčat. Spolu ich mala 57. Päť prvorodených dostalo meno po starej mame Mária Terézia. Len vzdorovitá dcéra Mária Amália dala svojej prvej dcére meno Karolína. Osudy jej detí boli rozdielne. Prvou dcérou bola Mária Alžbeta, ktorá zomrela vo veku 3 rokov. Druhá sa narodila Mária Anna. V priebehu svojej mladosti ochorela na ťažký zápal pľúc. Ako následok musela celý život žiť so skrivenou chrbticou, hrbom. Aj preto sa nikdy nevydala. Angažovala sa v dobročinných oblastiach. Utiahla sa do alžbetínskeho kláštora v Klagenfurte. Matka ju zo všetkých detí najväčšmi zanedbávala. Naopak s otcom ju spájali prírodovedecké záujmy. Ďalšia dcéra Mária Karolína zomrela vo veku jedného roka. Dňa 13. marca 1741 Mária Terézia porodila svojho prvého syna Jozefa. Priviesť na svet mužského potomka a tak zabezpečiť nástupníctvo vo vládnucej dynastii so sebou prinášalo veľký tlak, najmä v dobe, keď bola monarchia v neľahkej situácii a úmrtnosť detí bola veľmi častá.Po smrti otca sa Jozef stáva cisárom a spoluvládcom svojej matky. Po Jozefovi sa narodila Máriina najobľúbenejšia dcéra Mária Kristína. Ako jedinej svojej dcére dovolila zobrať si manžela z lásky a nie z politických dôvodov. Nasledovala Mária Alžbeta II., ktorá bola najkrajšou zo všetkých dcér, a preto s ňou matka mala veľké plány. V detstve dostala pravé kiahne, ktoré prežila, ale celý život žila so zohyzdenou tvárou. Utiahla sa do šľachtického dámskeho kláštora v Innsbrucku, kde pôsobila ako abatiša. Po nej sa narodil Karol Jozef. Bol miláčikom rodičov. Zomiera v 16 rokoch na kiahne. Dcéra Mária Amália prejavovala najviac
Mária Terézia
13
odporu voči matke. Mária Terézia ju vydala za Ferdinanda Parmského. Ďalším v poradí bol Leopold, neskorší vojvoda toskánsky a cisár Svätej ríše rímskej. Dcéra Karolína zomrela ihneď po pôrode. Ďalšie dcéry Johanna Gabriela a Mária Jozefa zomreli na kiahne. Dcéra Mária Karolína II. bola rebelkou. Vydali ju za Ferdinanda I. Bourbonsko – Sicílskeho. Ďalší syn Ferdinand Karol Anton si za manželku zobral Máriu Beatrix d‘Este. Pre dcéru Máriu Antóniu vybrali ako ženícha Ľudovíta XVI. Zo všetkých Máriiných detí skončila najtragickejšie, spoločne s manželom Ľudovítom XVI. pod gilotínou. Posledným dieťaťom bol Maximilián František. Absolvoval vojenskú výchovu, avšak pre problémy s vredmi na nohách mu bola vybraná duchovná dráha. Stal sa kurfirstom a kolínskym arcibiskupom. Pruský vyslanec Fürst o Márii Terézii v roku 1754 napísal, že je prísnou, ale zároveň nežnou matkou. I keď bola Mária milujúcou matkou, nevyhla sa preťažovaniu niektorých svojich detí. Vzťahy medzi deťmi neboli idylické a pretrvávalo medzi nimi súperenie a vzájomné spory. Medzi jej najväčších obľúbencov patril korunný princ Jozef a dcéra Mária Kristína, ktorá sa narodila v rovnaký deň ako matka. Ďalší zo synov Leopold sa o vzťahu matky a sestry Márie Kristíny zmieňuje vo svojom denníku. „K (Mimi a Albertovi) chová (cisárovná) tú najväčšiu nežnosť (…) Oni si robia s cisárovnou, čo chcú (…) (Mimi) k nej môže ísť v ktorúkoľvek hodinu, kedy chce a zo všetkých detí len do nej vkladá celú svoju dôveru (…) (Mimi) sa tým verejne chváli a veľkoryso sľubuje svoju protekciu až natoľko, že cisárovná sa jej bojí, zo strachu pred ňou a aby nevzbudila jej žiarlivosť neodváži sa dokonca prejaviť nijakú pozornosť iným sestrám, iba ak s jej dovolením alebo za jej chrbtom.“ Deti boli vyučované vo dvojiciach, ktoré boli vytvorené podľa veku a pohlavia. Každú detskú komnatu mali na starosti vychovávatelia. Ajo u chlapcov a aja u dievčat. Vychovávatelia dostávali od panovníčky presné pokyny ako majú postupovať pri výchove jej detí. Ihneď od začiatku určovala denný režim svojich detí a zasahovala do ich vyučovacích plánov. Svoje deti Mária vychovávala v období premien pod vplyvom osvietenstva. Veľký vplyv na ňu mal osvietenec lekár Gerard van Swieten. František Štefan zo svojej domoviny priniesol román Francoisa de Salignac de la Mothe, zvaného Fénelon, Les aventures de Telémaque z roku 1699. Fenelón ho napísal pre syna Ľudovíta XIV. Cisárski rodičia v ňom hľadali inšpiráciu. Fénelon v knihe vystupuje proti prehnanému násiliu a proti nadmernému luxusu. Každé knieža by malo vládnuť s pomocou zákonov. So systematickou výchovou sa začínalo už veľmi skoro. Výchova sa mala zamerať na celú osobnosť. Najväčší dôraz sa prikladal učebnému plánu Jozefa, ktorý zostavila samotná panovníčka spoločne s manželom. Medzi najdôležitejšie predmety patrilo vyučovanie jazykov. Počas celého štúdia sa zaoberal históriou, oboznámil sa aj s prírodnými vedami, fyzikou. Na dvore sa venovala pozornosť matematike, geometrii, aritmetike a v neposlednom rade aj vojenstvu. Neskôr do učebného plánu pribudli právne vedy. Pozornosť venovala tomu, aby každý z potomkov vedel hrať aspoň na jeden hudobný nástroj. Dcéry dostávali hodiny spevu. U svojich detí sa snažila vybudovať rovnakú úctu k viere, akú mala v sebe zakorenenú sama. V útlom detstve sa z nich stávali aktívni kresťania. Hlavná úloha vo výchovnom pláne arcivojvodkýň a arcivojvodov pripadla náboženstvu. Súčasťou denného programu detí bola prednesená modlitba, návšteva bohoslužby, čítanie náboženskej literatúry a duchovné cvičenia. V ich dennom programe nesmela chýbať ranná a večerná modlitba, ktorú vykonávali na kolenách. V rámci študijných povinností mala nezastupiteľné miesto výučba náboženstva. Všetky deti Márie Terézie sa museli na jej prianie od útleho detstva v nedeľu zúčastňovať na dvoch omšiach, raz za mesiac prichádzali k spovedi a prijímali eucharistiu.
14
Rodina ako každá iná
Veľkou novinkou bolo, že zakázala pevné zavinovanie svojich detí do periniek. Batoľatá sa mohli voľne pohybovať. Balili ich len do pohodlných plienok. Zároveň sa nesmelo na deti rozprávať detskou hatlaninou. Pri starostlivosti o deti sa úzko dbalo na čistotu. Česanie a umývanie bolo naplánované na každý deň. Nohy sa umývali raz do týždňa. Na stôl deti dostávali len to, čo odporučil dvorný lekár Gerard van Swieten. Napríklad v inštrukciách pre vychovávateľky dcér Johanny a Jozefy z roku 1756 požadovala, aby jedli všetko a nemali pri jedle nijaké námietky alebo si nevyberali lepší kúsok. Pri jedle sa nepripúšťali žiadne debaty o jedle. Každý piatok, sobotu a po všetky iné pôstne dni museli jesť ryby, aj keď voči nim prejavovali odpor. Mária sa zaujímala aj o zdravotný stav detí. Veľmi dbala o ústnu hygienu a zdravé zuby. Mária vyžadovala poslušnosť. Deti boli otužované. Všetky strachy ako napríklad z blesku, hromu, krupobitia sa im museli racionálne vysvetliť. Nedovoľovala maškrtenie. Aby sa zabránilo prílišnej pohodlnosti, v spálňach nemali mäkké postele a nesmeli nosiť veľmi teplé oblečenie. Ak to okolnosti dovolili, matka ich zahrnula do svojho svadobného plánu, kde sa nebrali žiadne ohľady na ich city a potreby. Dôležitejšie boli politické, územné dôvody a budúce dynastické prepojenia. Svojím často už dospelým deťom písala dlhé listy, kde im dávala pokyny, inštrukcie, nabádala ich ako sa majú správať, či ich dokonca karhala. Na jednej strane bola Mária Terézia milujúca matka, ale bola aj majetnícka a prísna, dohliadala na telesný a duševný vývin detí, rozvíjala ich vlohy a talenty. Celkom iný vzťah mali deti k otcovi. Vedel oceniť ich úspechy, zatiaľ čo jeho manželka to pokladala za samozrejmé. Deti milovali svojho otca, u ktorého našli srdečnosť, akú im ich matka nie vždy dokázala prejaviť.
Panovníčka Mária Terézia „...Sotva dosiahla 24 jarí, majúc mnoho nepriateľov a žalostne málo peňazí a práve tak málo skúseností...,venovala sa plne abecede umenia vládnuť a musela zvládnuť ťažkú prácu. A dokázala to. Pritom skoro každý rok darovala život jednému dieťaťu.“ (Gróf Silva-Tarouca o Márii Terézii, jeseň 1754) Dňa 6. júla 1737 zomrel posledný z rodu Medici Gian Gastone Medici vo Florencii. Po jeho smrti mohol František Štefan oficiálne prevziať Toskánsko, ktoré mu bolo pridelené ako náhrada za Lotrinsko. V decembri 1738 sa uskutočnil presun manželského páru do Florencie, kde mali oficiálne zaujať pozíciu toskánských veľkokniežat. František Štefan zostal v krajine len tri mesiace a vrátil sa naspäť do Viedne. 20.10.1740 zomiera náhle vo veku 55 rokov cisár Karol VI. Prvým verejným činom Márie Terézie bolo oficiálne oznámenie smrti jej otca a upovedomenie národov v monarchii o jej nástupníctve na trón. Mária po nástupe na trón vládla územiam, ktoré obývalo 14 miliónov ľudí. Žena na tróne v 18. storočí bola niečím veľmi výnimočným. Stredoveké a ranonovoveké myslenie bolo ovplyvnené názormi svätého Augustína. Podľa neho bola žena úplne podriadená mužovi. Jej úloha bola dopredu daná. Mala rodiť deti, starať sa o rodinný život. Nemala zasahovať do verejných vecí.
Mária Terézia
15
Habsburská monarchia počas vlády Márie Terézie prežila jednu z najhorších kríz vo svojej histórii. Krízu, pri ktorej išlo o jej zachovanie. Veľkej skúške lojality boli podrobené stavovské obce jednotlivých častí monarchie. Politická kríza, vojnové konflikty v začiatkoch jej panovania mali svoje počiatky už za vlády jej otca Karola VI. Patrili sem v neposlednom rade neúspech Karola vo vojne o poľské nástupníctvo v rokoch 1733–1735, vojna s osmanskou ríšou v rokoch 17371739. Ďalšou príčinou bola veľká územná expanzia habsburgovskej monarchie. Kým od roku 1526 až do konca 17. storočia sa jej územný rozsah takmer nemenil, po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 a po vymretí španielskej vetvy rodu v roku 1700 sa monarchia rozšírila o bývalé španielske Nizozemsko, Milánsko, Neapolsko a Sardíniu, ktorá bola v roku 1720 vymenená za Sicíliu. Bol obnovený stredoeurópsky rozsah uhorského kráľovstva a taktiež sa podarilo získať ďalšie územie na Balkáne. Rôzne vojnové konflikty urobili z Habsburskej monarchie po Rusku druhú teritoriálne najrozsiahlejšiu ríšu v Európe. Nové územia so sebou prinášali aj veľa negatív. Rôzne národy boli rôzneho etnického a kultúrneho zloženia. Chýbalo centrálne riadenie, pevný nebol ani systém riadenia zahraničnej politiky. Dlhé obdobie nepokojov, vojnových konfliktov, nákladný životný štýl Karola VI, nedostatok financií predstavuje len časť problémov v monarchii v 18. storočí. Všetky tieto problémy sa prejavili v tridsiatych rokoch 18. storočia, kedy Karol stratil Neapolsko, Sicíliu. Turecku musel vrátiť novozískané územia na Balkáne. František Štefan sa pod nátlakom musel vzdať Lotrinska. Ročné príjmy, s ktorými disponoval štát, klesli v rozmedzí rokov 1735 – 1740 zo 40 miliónov zlatých na 20 miliónov zlatých. Štátny dlh mal výšku 100 miliónov zlatých. Nepokoje boli v armáde. Zväčšovala sa nespokojnosť s vysokými daňami, klesala prestíž monarchie v zahraničí. Dôvodom na obavy bola i skutočnosť, že monarchia nemala mužského dediča. V tejto komplikovanej situácii náhle zomiera cisár Karol VI. Podľa pragmatickej sankcie mala panovnícky stolec v habsburských dedičných zemiach prevziať 24-ročná Mária Terézia. Veľa európskych krajín bolo ochotných poprieť svoje záväzky, a tak získať rozsiahle územia monarchie. Medzi veľké lákadlá patril úrad cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ktorý sa uvoľnil. Mária Terézia sa po svojom nástupe ocitla v neľahkej situácii. Okrem vyššie zmieneného faktu dedí po otcovi nevýkonnú správu, prázdnu pokladňu, rozvrátenú armádu. Musí si vystačiť len so starými radcami. Napríklad takmer 80-ročným Gundackerom Thomasom Starhembergerom. Všetky rakúske ozbrojené sily boli sústredené v Uhorsku, Miláne, Rakúskom Nizozemsku, ale nie v najviac ohrozených územiach. Vojnové konflikty, ktoré sa rozpútali sa súhrne nazývajú vojnami o rakúske dedičstvo. Trvali od roku 1740 do roku 1748. Bojovalo sa o krajiny Koruny českej, o rakúske územia, talianske proviniencie, Rakúske Nizozemsko. Iba Anglicko, Holandsko, pápež, Benátky a Sardínia uznali Máriu Teréziu. Najagresívnejšími protivníkmi Márie Terézie boli už od počiatku jej vlády bavorský kurfirst Karol Albrecht a pruský kráľ Fridrich II. V novembri roku 1741 spojené francúzsko-bavorské oddiely za asistencie Sasov dobili Prahu. Bavorskému vojvodovi Karolovi Albertovi vzdala hold takmer väčšina šľachticov. Karol sa nechal korunovať za českého kráľa. Táto zrada veľmi zasiahla Máriu Teréziu, čo dávala českému kráľovstvu pri rôznych situáciách najavo. V druhej polovici roku 1742 väčšina šľachticov prešla na stranu Márie Terézie. Vojnové akcie proti nej začalo aj Prusko s mladým panovníkom Fridrichom II. Už 16.12.1740 posiela do Sliezska vojsko s 27 000 mužmi. Za odstúpenie Sliezska bez vojnového konfliktu bol ochotný zaplatiť 2 milióny toliarov a zaručil by sa za hlasovanie v prospech Františka Štefana pri cisárskej voľbe. Túto ponuku druhá strana neakceptovala. Vojnový konflikt pokračoval so striedavými výsledkami. V roku 1745 uzatvorili drážďanský mier. Vojna o rakúske dedičstvo sa skončila mierom uzavretým roku 1748 v Aachene. Dňa 15.2.1763 prišlo k uzatvoreniu Hubertusburského mieru, ktorý potvrdil zisky Pruska. Pre Máriu Teréziu sa vojna skončila vlastne tiež úspešne. Okrem Sliezska a niektorých oblastí v severnom
16
Panovníčka Mária Terézia
Panovníčka Mária Terézia
Mária Terézia, Frans Pilsen, 1744
Dóm sv. Martina v Bratislave
Mária Terézia
17
Taliansku jej zostali všetky jej dedičné krajiny. Pragmatická sankcia bola definitívne uznaná. Na oslavu víťazstva rakúskych vojsk v bitke u Kolína 18.6.1757 založila Mária záslužný Rád Márie Terézie. Členstvo v ráde nebolo obmedzené ako v prípade Rádu Zlatého rúna len na šľachticov „gentils hommes de no met d‘armes“ katolíckej viery. Vstup do rádu nebol obmedzený vierovyznaním, hodnosťou alebo inými okolnosťami. Bol určený pre vojakov, ktorí vykonali udatný čin. Rád mohli udeliť nielen šľachticovi, ale s rádom mohlo byť spojené aj povýšenie do šľachtického stavu. Rád po prvýkrát udelila grófovi Leopoldovi Daunovi. Mária Terézia vládla 40 rokov. Za jej vlády bol najvyšším hofmajstrom knieža Johann Joseph von Khevenhüller – Metsch. Najväčšie dvorské úrady obsadzovali príslušníci vysokej šľachty. Dňa 21.11.1740 vymenovala manžela Františka Štefana za spoluregenta. Aj napriek tomu, že vo vladárskych záležitostiach sa veľmi neprejavoval, jeho vplyv na politické dianie je jasný. Napríklad odporučil manželke mnohých poradcov, ktorí sa mimoriadne osvedčili. V roku 1763 Mária poverila manžela sanáciou štátnych financií a vyriešením zadĺženia krajiny. Po smrti manžela po roku 1765 sa jej spoluvládcom stáva syn Jozef. V roku 1741 korunujú Máriu za uhorskú panovníčku. Dňa 12.5.1743 sa necháva v Chráme sv. Víta v Prahe korunovať českou kráľovnou. Niektorí historici tento akt nazývajú korunováciou na uzmierenie. Nakoľko Mária stále nemohla zabudnúť českým stavom, že jej neprišli, až na niektorých, na pomoc a vzdali hold jej nepriateľovi Karolovi Albertovi. Hlavnou úlohou korunovácie bolo vyslanie správy, že Mária Terézia nie je ochotná sa vzdať svojich práv a ruší všetky nároky Karola Alberta. Po celý svoj život si Mária Terézia viacej cenila uhorský titul oproti tomu českému. Uhorsku bola vďačná za pomoc. Po vpochodovaní bavorsko-francúzskeho vojska do Linza sa Mária snažila vyhľadať pomoc práve v Uhorsku, preto 11.9.1741 predstúpila s malým šesťmesačným Jozefom pred uhorský ríšsky snem. Traduje sa, že bola oblečená do čierneho. Predniesla prejav v latinčine a začala plakať. Predstavitelia uhorskej šľachty boli dojatí. Muži tasili meče a prisahali Márii Terézii so zvolaním, že chcú zomrieť za ich kráľa Máriu Teréziu. Márii sa podarilo udržať moc za pomoci uhorských stavov. Podpora Márie Terézie uhorskými stavmi bola podmienená splnením ich požiadaviek. A to potvrdením svojbytnosti Uhorska v monarchii, nezávislosti jeho kancelárie a komory od orgánov dvora. Taktiež Uhorsku poskytla daňové úľavy pre šľachtu. Ďalej uznala palatína, miestodržiteľa voleného ríšskym snemom. Presadzovanie absolutistickej vlády, centralizácia a reformy, ktoré zavádzala v ostatných krajinách, v Uhorsku narážali na predchádzajúce dohody. Snahu o obnovu autority habsburgovskej absolutistickej vlády v Uhorsku sledujeme až v závere jej vlády. Pretože Mária sa ako žena nemohla stať cisárovnou Svätej ríše rímskej nemeckého národa, snažila sa, aby bol do tejto funkcie zvolený jej manžel. Často sa dnes v spojení s Máriou Teréziou používa titul cisárovná, ktorou však Mária nikdy nebola. Korunovať sa dal v roku 1745 len jej manžel. Ona sa aktu korunovačného ceremoniálu pozerala z okna domu vo Frankfurte. Gróf Podewils o nej povedal, že bola veľmi zamestnaná všetkými štátnymi záležitosťami, o ktorých sa vždy snažila získať podrobné informácie. Čítala väčšinu správ svojich vyslancov, alebo si ich nechala predčítať. V konceptoch písomností si najprv nechala overiť informácie predtým, než sa prepísali načisto. Často diskutovala s ministrami, alebo sa zúčastňovala rôznych štátnych konferencií. Mária Terézia sa v priebehu svojho panovania dokázala obklopiť odborníkmi, radcami zo všetkých oborov.
18
Panovníčka Mária Terézia
Mária Terézia uhorskou panovníčkou „Vivat Maria Teresia“ (Pozdrav meštianstva pri príležitosti korunovácie Márie Terézie, 1741) Máriino korunovanie za uhorského panovníka sa stále odďaľovalo z dôvodu jej požehnaného stavu. Po narodení princa Jozefa II. zvolali na máj 1741 korunovačný snem. Dňa 19. júna o 5 hodine poobede sa Mária Terézia spoločne s manželom, so švagrom princom Karolom Lotrinským a so svojim sprievodom presúva z Viedenského hradu k Dunaju, kde bola pristavená loď. Tá ich odviezla do Petronelli, kde prenocovali u grófa Abensberga – Trauna. Na druhý deň poobedovali v zámku baróna Walterskirchena vo Wolfsthali, kde ich prišli pozdraviť zástupcovia štyroch stavov uhorského snemu. Potom sa sprievod vydal na cestu. Po jeho príchode k uhorským hraniciam medzi Hainburgom a Kittsee zahrmeli salvy z bratislavského hradného opevnenia. Zároveň sa z Bratislavy v ústrety Márii pohol sprievod predstaviteľov Uhorska na 22 kočoch ťahaných štvor alebo šesťzáprahom. Na hranice na vŕšku Wolfsthali pripravili šiator, kde sa oba sprievody stretli. Máriu privítal ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy, prímas Uhorska. Mária mu odpovedala po latinsky. Za zvukov píšťal a bubnov sa sprievod s Máriou Teréziou sediacou v otvorenom koči pohol smerom na Bratislavský hrad. Po jej pravej strane išiel na koni František Štefan. Pred slávnosťou korunovácie Mária Terézia potvrdila novozvoleného palatína grófa Jána Pálffyho. Celá slávnosť sa
Mária Terézia na sneme, Nikolaus Moreau, Johann E. Mansfeld, 1741 © Galéria mesta Bratislavy
Mária Terézia
Mária Terézia na korunovačnom pahorku, C. Hirsch ml., 1747 © Galéria mesta Bratislavy
19
začala 25. júna o šiestej hodine ráno v Dóme sv. Martina. Okolo siedmej hodiny sa v paláci palatína zhromaždili páni, aby priviedli Máriu do chrámu. Mária Terézia vošla do mesta Vydrickou bránou. Do chrámu vstúpila južným vchodom za zvukov píšťal a bubnov. Bola sprevádzaná biskupmi z Kalocse a Bosny a ďalšími vysokými cirkevnými hodnostármi. V chráme boli pre túto príležitosť postavené drevené pódiá s trónmi a sedadlá pre hostí. Mária sedela na tróne, ktorý bol situovaný v strede kňaziska na vyvýšenom pódiu. Počas omše ju zaodeli do plášťa svätého Štefana a opásali ju mečom. Potom ju prímas arcibiskup Imrich Esterházy korunoval za uhorskú panovníčku. Celá slávnosť pokračovala vo františkánskom kostole, kde Mária pasovala za rytierov Zlatej ostrohy štyridsaťpäť šľachticov. Po skončení obradu sa presunula na voľné priestranstvo pred kláštor milosrdných bratov, kde na drevenom pódiu prisahala na kríž. Potom sa dala zaviesť na dunajský breh, kde bol pri korunovačnom kopčeku pripravený čierny žrebec. Mária Terézia vysadla na koňa a dámskou jazdou vyšla na kopček. Podaným mečom sekla štyrmi smermi na znak toho, že je pripravená brániť krajinu pred nepriateľom, ktorý by mohol prísť zo všetkých svetových strán. Celá slávnosť bola ukončená po dvanástej hodine. Panovníčka sa utiahla do hradných komnát, kde odpočívala. Obed sa podával v slávnostnej sieni paláca. Mária mala na sebe plášť sv. Štefana a na hlave kráľovskú korunu. Panovníčka sedela pod baldachýnom. Po jej pravej ruke sedela jej sestra Mária Anna, pri nej panovníčkin manžel František Štefan. Vľavo usadili jej tetu, arcikňažnú Magdalénu. Pri stole sedel aj prímas knieža Imrich Esterházy, kalocský biskup a palatín Ján Pálffy. Spoločnosť obsluhoval komorník gróf František Esterházy a gróf Adam Batthyány, ktorým podávali jedlá poharníci a nižší hodnostári. Pre zhromaždených ľudí piekli na predmestiach volov. Zo zvláštnej fontány tieklo červené a biele víno. Mária Terézia dostala od uhorských stavov dar v podobe stotisíc zlatých dukátov. Určitým negatívom bol nesúhlas predstaviteľov Uhorska s vymenovaným Františka Štefana za spoluregenta. Cisár sa preto na korunovačnom obrade zúčastnil len ako divák.
Mária Terézia - reformátorka
František Štefan Lotrinský
Celý ceremoniál prebiehal podľa zaužívaných zvyklostí. Sprievod Márie Terézie bol však jediný, ktorý sa na ceste z hradného námestia ku františkánskemu kláštoru na chvíľku zastavil pred sochou Panny Márie Víťaznej pred kostolom rádu Jezuitov, kde sa Mária poklonila svojej patrónke. Všetci panovníci po skončení jednotlivých obradov pokračovali v ceste na koni. Mária Terézie sa ako žena viezla v koči.
Reformátorka Mária Terézia „Nikdy som nemala sluhov, vždy to boli moji priatelia.“ (Z listu Márie Terézie pre Katarínu II.) Obdobie počas panovania Márie Terézie a Jozefa II., kedy nastupuje osvietenský absolutizmus, sa prejavilo sériou reforiem nazývaných tereziánske a jozefínske. Ich cieľom bolo centralizovať moc a v neposlednom rade podriadiť všetky formy spoločenského života jednotnej štátnej správe. Mária Terézia svoje reformné myšlienky presadzovala veľmi razantne. Reformy Márie Terézie bývajú zaraďované ako centralisticky pragmatické. Naopak Jozef napĺňal osvietenský reformný
20
Reformátorka Mária Terézia
Podpis Márie Terézie na listine
Titilný list lesného hospodárskeho plánu, 1761
program. Mária sa snažila syna v reformách brzdiť. Zabraňovala prevedeniu niektorých alebo sa aspoň snažila spomaliť ich tempo. Reformy sa začali už v období vojny a ich prvoradým cieľom bolo zlepšenie celkového stavu armády. Avšak naplno sa rozvinuli až v mierových rokoch, keď sa dotýkali takmer všetkých oblastí života. Postupne sa začali zjednodušovať a zjednocovať právne predpisy, uzákonilo sa nové občianske právo, reorganizovalo sa školstvo, obchod a výroba sa uvoľnili z puta prežitých cechových predpisov. Máriine reformy sa zamerali vo veľkej miere na oblasť školstva, poddanských vzťahov, cirkvi, armády. Zaviedla nový daňový systém. Museli do neho povinne prispievať cirkev aj šľachta. Ďalšou veľkou úlohou bolo spravodlivé rozdelenie daní na jednotlivé krajiny. Tri reformy boli uskutočnené v oblasti peňažníctva a meny. Išlo o zavedenie konvenčnej meny,
Mária Terézia
21
ktorá bola pomenovaná podľa dohody (konvencie) uzatvorenej dňa 21.9.1753 medzi Rakúskom a Bavorskom. Takto dohodnutá mena zostala v platnosti bez podstatných zmien až do roku 1857. Druhým opatrením bolo zavedenie a uzákonenie drobných medených mincí. Treťou zmenou bolo zavedenie papierových peňazí. O všetky vyššie zmienené zmeny sa zaslúžil aj manžel František Štefan. Mária Terézia podporovala rozvoj obchodu a priemyslu. Centralizovala správu dvoch krajín monarchie - českej a rakúskej. Až do roku 1764 ponechala zákonodarnú iniciatívu uhorskému snemu, čím na území dnešného Slovenska vytvorila enklávu „parlamentarizmu“. Týmto postojom ocenila podporu od uhorských stavov, ktoré ju podržali počas vojny s Fridrichom II. Vo forme krajských úradov zaviedla miestne inštitúcie, ktoré mali pod kontrolou šľachtu a priniesli niekoľko úľav pre roľníkov. Rozkázala zhromaždiť a zaznamenať práva jednotlivých krajín, čím položila základy pre jednotný právny systém spoločného štátu. V roku 1777 bola vyhlásená reforma školskej sústavy, ktorá smerovala k jednotnému systému vzdelania Ratio educationis. Po tom, čo Mária Terézia nariadila rozpracovať plány na veľkú školskú reformu, uložila členkám rehole Notre Dame v Bratislave niektoré zamýšľané zmeny vyskúšať v praxi. V roku 1770 bol vydaný návrh na reorganizáciu univerzitného štúdia Norma studiorum. Panovníčka zaviedla povinnú školskú dochádzku pre všetky deti od šesť do dvanásť rokov. Na vidieku nechala zriadiť jednotriedne ľudové školy, ktoré boli nazývané triviálne. Vo väčších mestách boli trojtriedne základne školy. V krajinských hlavných mestách bola škola pre vzdelávanie učiteľov. V roku 1773 potvrdila pápežskú bulu, týkajúcu sa zrušenia jezuitského rádu. Na jej univerzitnej reforme má veľkú zásluhu jej osobný lekár, osvietenec Gerard van Swieten. Bol zakladateľom viedenskej lekárskej školy. Taktiež sa podieľal na reforme viedenskej univerzity. Na účely špecializácie boli založené vzdelávacie ústavy, ktoré môžeme porovnať s dnešnými vysokými odbornými školami. Počas jej panovania bola v roku 1752 zriadená Vojenská akadémia vo Viedenskom Novom Meste. Ďalej bola založená Orientálna akadémia, škola veterinárnej medicíny, umelecká škola a v roku 1762 Banícka akadémia v Banskej Štiavnici. V otázke náboženskej tolerancie a zrušenia mučenia bola veľmi konzervatívna. V roku 1753 založila dvorskú cenzúrnu komisiu a tiež mravnostnú komisiu. V roku 1767 vznikol Urbársky patent, ktorý obsahoval úpravy pracovných a peňažných povinností. Súpis pôdy a poddaných na základe vypracovaných otázok spracovával celokrajinský urbár. K jeho vypracovaniu prišlo v rozmedzí rokov 1770-1772. V roku 1765 prišlo v rozšírenej podobe k obnoveniu Placetum regium, ktoré obsahovalo zákaz publikovať bez vládneho schválenia pápežské buly. Postoj Márie Terézie v niektorých otázkach bol veľmi protikladný. Mária Terézia bola presvedčená katolíčka. Avšak na druhej strane sa stavala odmietavo k množstvu sviatkov. Počas svojej vlády sa snažila obmedziť ich počet. Napríklad v roku 1756 zakázala vykonávať tresty smrti nad čarodejnicami. Naopak v roku 1765 práve na jej príkaz pálil na hlavnom námestí v Bratislave kat knihu Vexatio ad intelectum, kde boli kritizované absolutistické zámery Márie Terézie. Mária by nemohla uskutočniť všetky svoje reformy, pokiaľ by sa neobklopila vzdelanými spolupracovníkmi, medzi ktorými boli aj významní predstavitelia osvietenskej vedy, ako napríklad Gerhard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie. Ďalej to bol predstaviteľ osvietenských zmien v ekonomických a právnych vedách Jozef Sonnenfels alebo dvorný radca pre reformu školstva Adam František Kollár.
22
Reformátorka Mária Terézia
Posledné roky Márie Terézie „Môj Franciscus, môj manžel, žil 56 rokov, 18 mesiacov, 10 dní, zomrel 18. Augusta 1765 o pol desiatej hodine večer. Žil teda 680 mesiacov, 2958 týždňov, 20 778 dní, 496 992 hodín. Moje šťastné manželstvo trvalo 29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní. V rovnakú hodinu, kedy som mu podala ruku, tiež v nedeľu, bol mi náhle odobrán.“ (vyjadrenie Márie Terézie, ktoré nosila v modlitebnej knižke, datované okolo roku 1765) Do života Márie Terézie zasiahla nečakane smrť manžela. František Štefan zomiera náhle počas svadby syna Leopolda v Innsbrucku večer 18. augusta 1765, vo veku 57 rokov. Večer sa vracal spolu so synom Jozefom z divadla, kde sa hrala jedna Goldoniho hra, do svojich komnát. Pred izbou istého lokaja náhle spadol na zem. Položili ho do lokajovho lôžka, kde cisár krátko nato zomrel. Po smrti Františka Štefana sa na dvore udržiaval 14 mesačný smútok. Postoj, ktorý zaujala Mária Terézia po smrti svojho manžela, je všeobecne známy. Do konca života nosila čierny vdovský odev. Nikdy už nechodila prostovlasá. Ostrihala si vlasy, ktoré jej zakrýval vdovský čepiec. Vlastné šperky rozdala, i keď si na klenoty nikdy veľmi nepotrpela. Často navštevovala priestory kapucínskej krypty. Po smrti manžela sa chcela vzdať vlády a uchýliť sa do kláštora v Innsbrucku. Mária Terézia prežívala silnú depresiu. Zostávala sama vo svojej izbe vytapetovanej sivým súknom, oblečená do manželovho županu. Miestnosť bola dosť temná, často ju osvetľovali len dve sviečky. Druhá polovica života Márie Terézie bola poznamenaná inscenáciou a vytvorením ozajstného kultu okolo pamiatky svojho manžela. Po jeho smrti v roku 1765 Márie Terézia prerobila cisárove súkromné apartmány. Mária z niektorých urobila spomienkové miestnosti. Zároveaň nechala po smrti manžela prestavať interiér osembokého pavilóna situovaného v centre zverinca v Schönbrunne, ktorý založil jej manžel. V pavilóne s Františkom Štefanom počas jeho života často raňajkovali. V rokoch 1766 – 1780, po smrti cisára Františka Štefana, boli na rozkaz Márie Terézie razené mince s podobizňou cisára a dátumom jeho úmrtia. Nariadila, aby tretina mincí bola naďalej razená s portrétom manžela, druhá tretina s portrétom nového cisára Jozefa II. Zvyšná časť mincí sa razila s jej portrétom. V rámci svojich memoratívnych činov sa rozhodla dať vytvoriť na pamäť milovaného manžela niekoľko výtvarných diel. Mária Terézia trpela na sklonku života dýchavičnosťou, ťažkosťami so srdcom a kašľom. Kvôli svojej nadváhe sa zle pohybovala. Koncom augusta 1780 presídlila zo Schönbrunnu do Hofburgu. V októbri si sťažovala na silné reumatické bolesti v pravej paži. 15. októbra vyčlenila 500 zlatých, ktoré sa mali po jej smrti rozdať medzi chudobných, vybrala 32 miest, v ktorých sa mali konať za ňu zádušné omše, vojakom nariadila vyplatiť o jeden mesačný žold viacej a previedla niekoľko zmien vo svojom závete. 26.11.1780 požiadala o sviatosť umierajúcich. Podľa svedectva dcéry Márie Anny z 29.11.1780 odmietla prítomnosť dcér Márie Anny, Márie Alžbety a Márie Kristíny, nakoľko nechcela, aby
Mária Terézia
23
ju videli umierať. Tri hodiny pred smrťou odmietla podané lieky. Päť minút pred smrťou vstala z kresla a urobila pár krokov k pohovke, na ktorú ju položili. Traduje sa, že syn Jozef sa jej opýtal, či sa jej zle leží. Mária mu povedala: „ Áno, ale dosť dobre, aby som umrela“. Tri – štyri razy sa nadýchla a zomrela. Jej mŕtve telo bolo nabalzamované. O siedmej hodine večer boli z tela vyňaté vnútornosti, ktoré boli uložené v Dóme sv. Štefana. Srdce uložili v špeciálnej nádobe do augustiniánskeho kostola vo Viedni. 1. decembra jej telo na tri dni vystavili v kaplnke v Hofburgu, kde sa s ňou mali možnosť rozlúčiť všetci obyvatelia monarchie. 4. decembra jej telo uložili do hrobky v kapucínskej krypte do sarkofágu, ktorý si objednal manželský pár v roku 1754. Dvojitý sarkofág má zdobenú cínovú truhlu s podstavcom z červeného mramoru. Autorom je Baltasar Ferdinand Moll. Mária Terézia zomrela vo veku 63 rokov pravdepodobne na katar, vodnateľnosť a zápal pľúc. Fridrich II., s ktorým bojovala po nástupe na trón o nej v roku 1781 povedal. „Robila česť svojmu trónu a svojmu rodu, bojoval som s ňou, ale nikdy som nebol jej nepriateľom.“ Mária Terézia sa stala poslednou habsburskou panovníčkou zachovávajúcou tradíciu barokového katolicizmu. Celý život sa riadila heslom Iustitia et Clementia, čo by sme mohli preložiť ako Spravodlivosť a šľachetnosť. Na konci vlády Márie Terézie sa vytvoril jej obraz v podobe v akej ju vnímala súdobá Európa a v akej ju vnímajú nasledujúce generácie. Osoba Márie Terézie sa stala symbolom druhej polovice 18. storočia v Uhorsku. Jedným z najčastejšie používaných toposov v súdobej literatúre, žiadostiach, úradných vyhláškach bola materská opatera, materská obava, kráľovsko-materská opatera. Tieto prívlastky boli časté a patrili k starším tradičným toposom typu „pater patriae“, avšak predstavovali i akési poľudštenie osoby panovníčky. A to najmä vtedy, keď sa k nej obracali žiadateľky, ktoré dúfali v pochopenie, pomoc a útechu. Obracali sa na ňu ako na ženu, matky ako na matku a vdovy ako na vdovu. Napríklad barónka Kata Révayová žiadala o štipendium pre svojho maloletého vnuka. Potom ako v liste zasvätila Máriu Teréziu do problému žalostných pomerov, utiekala sa k panovníčke nielen ako k Jej Výsosti, ale aj ako k vdove a milostivej matke všetkých sirôt a použila aj metaforu „ ako k ochrannému prístavu“. Pripodobnenie Márie Terézie k „Matke národov“ bolo prijaté nielen šľachtou, vojakmi, ktorí ju oslavovali ako mater castrorum, ale i bežnými poddanými. Medzi poddanými a panovníčkou sa napriek rozdielnemu postaveniu vytvoril do určitej miery vrúcny vzťah. Osobnosť Márie Terézie je v priebehu 19. storočia posunutá do roviny matróny a viac ako inokedy je zosobnením svojho hesla „ matka národov a zakladateľka habsbursko-lotrinskej monarchie“.
Mária Terézia ako vdova
Mária Terézia ako vdova, Joseph Ducreux, po roku 1765
Vdova Mária Terézia s deťmi
24
Posledné roky Márie Terézie
Mária Terézia
25
Výtvarná prezentácia Márie Terézie „Roslin nebude mať možnosť, aby ma maľoval. Nemôžem mu ako moja dcéra Mária Kristína, sedieť štyri hodiny bez hnutia. Po celú dobu človek nerobí nič iného. Nemám dosť času, aby som mohla stratiť 12 hodín za týždeň. Avšak obdivujem tohto maliara, že si chcel dať prácu a chcel namaľovať niečo tak nepekného, ako je šesťdesiat ročná žena.“ (Mária Terézia o maliarovi Alexandrovi Roslinovi, okolo roku 1777) V roku 1715 zomiera Ľudovít XIV. a spoločne s jeho smrťou zomiera veľkolepá pompéznosť barokovej nádhery, ktorá sa v jeho prípade zamerala na reprezentáciu. Prirodzenou reakciou na túto udalosť bolo postupné sformovanie nového umeleckého a životného štýlu. Tento štýl dostal pomenovanie rokoko. Kládol dôraz na hravosť, bezstarostnosť, pôžitkárstvo, eleganciu, pôvab, komornosť a väčší komfort. V rokokovom portréte sa snúbi nenútený šarm so sebavedomou mondénnosťou prichádzajúcej novej galantnej generácie. So vzrastajúcou mocou absolutistickej vlády vstupovala prezentácia panovníka prostredníctvom umenia i do interiérov aristokratických sídiel. Prišlo k explózii vo vytváraní oficiálnych portrétov. Portrét sa stáva prostriedkom osobnej a spoločensko-politickej reprezentácie. Výtvarný portrét každého panovníka reagoval na udalosti jeho života, v ktorých vladár vystupoval. Potreba vzniku oficiálnych portrétov sa objavila napríklad po získaní významného vyznamenania, rádu, získaní novej funkcie, nového úradu, korunovácie, svadby. Zároveň sa portrét stáva potvrdením získanej funkcie. Čo je jeden z hlavných dôvodov vzniku reprezentačných portrétov po uvedení osoby do novej funkcie. Naďalej sa oficiálne podobizne vytvárajú v priebehu niekoľkých rokov po udelení úradu na báze uistenia. Stávalo sa zvykom, že panovník za zásluhy dával do daru svoje portréty. Následne si nimi obdarovaní ozdobili steny svojich sídiel. Ich inštaláciou na stenách svojich súkromných palácov ukazovali sympatie a súhlas s politikou panovníka. Pre podriadenú šľachtu bolo zavesenie podobizne vládcu prejavom úcty k nemu a zároveň sa tento akt stával do určitej miery povinnosťou. Umiestnenie portrétov panovníka môžeme dnes prirovnať k umiestňovaniu fotografií aktuálnej hlavy štátu prezidenta na steny v štátnych inštitúciách. Charakteristické pre panovnícke portréty 18. storočia je väčšinou znázornenie osoby pred štandardným pozadím, ktoré sa vyznačuje inscenovanou výstavbou obrazu so stĺpmi, drapériou. Stĺp je odkazom na vznešenosť. Zaujímavým prvkom v oficiálnych portrétoch je motív drapérie, voľne padajúcej z vrchnej časti kompozície. Drapéria evokuje oponu. Zároveň sa utvára dojem, že portrétovaná osoba sa práve objavila pred divákom. A to len na okamih. Do celej kompozície prináša dynamický prvok. V priebehu 15. storočia sa vyvinula zo stredovekých baldachýnov, ktoré sa používali pri maľovaní portrétov vladárov. Mali za cieľ zdôrazniť jedinečnosť a nadradenosť panovníkov. Prepychovo oblečený portrétovaný často diváka očaruje svojou reprezentačnou gestikuláciou. Vyobrazením insígnií, ktoré sú vystavené na obdiv, sa prezentuje vážnosť panovníckeho úradu. Obraz o každom panovníkovi sa medzi jeho súčasníkmi utváral postupne na základe jeho
26
Výtvarná prezentácia Márie Terézie
Arcivojvodkyňa Mária Kristína, Stredoeurópsky maliar po polovici 18. st., 1760 - 1770 © Galéria mesta Bratislavy
Mária Terézia
Portrét Márie Terézie, Stredoeurópsky maliar po polovici 18. st., okolo 1767 © Galéria mesta Bratislavy
Mária Terézia, Jean E.Liotard, 1762
Mária Terézia v tureckom odeve, Martin van Meytens, 1743/1744
Rodokmeň Habsburgovcov a Lotringov, 1820 –1860, © Galéria mesta Bratislavy
Mária Terézia
27
osobného postoja a názorov. Takáto vizuálna prezentácia sa od vysoko postaveného človeka, akým panovník bol, jednoducho očakávala. V dobe bez televízie, tlače a obmedzenej možnosti cestovania boli portréty, či už prevedené v maľbe, soche, grafike alebo na minciach, výborným prostriedkom k šíreniu obrazu politickej či osobnej propagandy. Pre barokového šľachtica boli záväzné pravidlá reprezentácie, postoje naplnené teatralitou, ktoré formovali jeho život. Reprezentácia a teatralita sa stali jedným z mála spôsobov vlastnej reprezentácie ako prostriedku sebavyjadrovania, ktoré boli akceptované. Život vysokej šľachty bol v područí dvorských slávností. Hlavným dôvodom pre ich konanie bola okrem zábavy vlastná prezentácia. Snahou Habsburgovcov bolo predstavenie sa Európe 17. a 18. storočia v maximálne priaznivom svetle. V oblasti panovníckej propagandy sa snažili vyrovnať Ľudovítovi XIV. Oproti až agresívnemu štýlu kráľa Slnko, ktorý sa prezentoval ako jedinečná, hrdinská osoba, Habsburgovci kladú dôraz na kontinuitu, predkov a silnú rodovú tradíciu. Väčší dôraz sa kladie na spojenie s cirkvou. Portréty členov habsburgovského domu patrili k štandardnému žánru v maliarskej tvorbe. Boli vytvárané rôzne varianty, od privátnejších podobizní až po oficiálne spracovania. Objednávali sa najčastejšie za účelom výzdoby úradov, rezidencií, privátnych sídiel. Ich hlavnou úlohou bol odkaz na lojalitu objednávateľa voči vládnucej dynastii. Na realizácii portrétov sa podieľal rad významných umelcov, napríklad Meytens, Auerbach, Palko, Millitz. Konvenčný a konzervatívny ráz viedenských oficiálnych portrétov zastupoval Johann Gottfried Auerbach. Od roku 1735 zastával miesto dvorného maliara. Po svojej smrti uvoľnil miesto Martinovi van Meytensovi. Meytens bol obľúbencom Márie Terézie, ktorý najlepšie zodpovedal jej vkusu. Podľa ich diel vznikali dielenské alebo dobové kópie. Za života Márie Terézie mali možnosť vzniknúť portréty vo všetkých formátoch a s použitím rôznych materiálov. Sú to napríklad jej zobrazenia namaľované po prsia, pás, alebo sú to celofigurálne portréty. Zobrazenie celej postavy pôsobí najmajestátnejšie. V opozícii k veľkoformátovým kompozíciám sú portréty prevedené ako miniatúra. Miniatúrne zobrazenia vzbudzujú u diváka komornejší, intímnejší dojem. Ďalšiu skupinu tvoria kompozície oficiálneho charakteru s prezentáciou panovníckych insígnií alebo podobizne bez insígnií. Portrét Márie Terézie sa objavuje ako samostatné výtvarné dielo, alebo je doplnené o protiľahlý pendantný portrét manžela či syna Jozefa, alebo je súčasťou súboru podobizní celej jej rodiny. Napriek tomu, že jednotlivé diela boli vytvorené v širokom časovom období, reflektujú vek zobrazovanej i jej reálnu fyzickú podobu a telesnú dispozíciu, dobovú módu. Do určitej miery sa v nich objavuje istá miera štylizácie a idealizácie. Podobizne Márie Terézie tvoria dve skupiny. Diela namaľované počas života Františka Štefana a po jeho smrti v roku 1765. Obrazy po smrti manžela Máriu predstavujú ako vdovu v čiernych šatách a s čiernym čepcom na hlave. Výtvarná prezentácia Márie Terézie v sebe odzrkadľuje i dôležité životné udalosti, ktoré vo svojom živote prežila. Napríklad rok 1736, kedy si berie za manžela Františka Štefana, rok 1741, kedy je korunovaná za uhorskú panovníčku, rok 1743, kedy je korunovaná za českú kráľovnú, nakoniec je to obdobie od roku 1765, kedy zomiera jej manžel František.
oslavovať Máriu Teréziu ako schopnú a vynikajúcu vladárku. Väčšina reprezentačných portrétov vychádza z dvorskej portrétnej tvorby, kedy je panovníčka znázornená v sebavedomej póze pred drapériou s vyjadrením vážnosti a slávy prostredníctvom použitého oblečenia a panovníckych insígnií umiestnených do kompozície. Blízkosť Viedne so sebou na územie dnešného Slovenska prinášala príliv umelcov, expanziu grafického materiálu, možnosť realizovania sa pre výtvarníkov. Podobne aj pobyt panovníckeho páru na Slovensku sa stal príležitosťou nielen pre portrétovanie manželov, ale aj pre kupovanie ich podobizní. Kompozície s námetom portrétu Márie Terézie, nachádzajúce sa na území dnešnej Slovenskej republiky, často kopírujú rakúske dvorské vzory. Jej podobizne vznikali v hojných kópiách, replikách a variantoch. Skupinu objednávateľov podobizní tvorí široký okruh ľudí od členov c.k. rodiny, inštitúcií, súkromných osôb šľachtického pôvodu až po predstaviteľov cirkevných úradov. Častokrát portréty panovníckeho páru vznikajú ako súčasť chystaných príprav pred ich oficiálnou návštevou. Napríklad ako v prípade objednávky niekoľkých obrazov pred Františkovou návštevou v stredoslovenských banských mestách. Samostatnú skupinu tvoria Máriine vyobrazenia na minciach, medailách, ktoré sa nachádzajú aj v zbierkach slovenských inštitúcií a nezanedbateľnou mierou dotvárajú celkový obraz o ikonografickom programe panovníčky. Aj najbežnejší poddaný sa s jej tvárou mohol častokrát po prvý raz stretnúť v podobe peňažného platidla na minciach, voľne šírených po krajinách monarchie. A to na averze s profilovým portrétom Márie Terézie. Minca a medaila predstavuje jednu z najoficiálnejších zobrazení v ikonografickom programe panovníka. Určené boli pre reprezentáciu medzi najväčšiu masu divákov. Zároveň sú pre ne aj najdostupnejšie. Na minciach nie sú použité pre výstavbu scény zložité kompozície na rozdiel od medailí, kde sa na reverze objavujú zložitejšie vyobrazenia s alegorickým symbolickým podtextom a emblémami. Majú za úlohu dokumentovať udalosti, ktoré sa odohrali. Na minciach sa objavujú nápisy, ktoré by sme mohli označiť za propagandistické heslá, vystupujúce v súlade s koncepciou vytvorenia obrazu ideálneho človeka a panovníka. Nápisy sprevádzajú obrazové vyjadrenia na reverzoch. U Máriiných nasledovateľov sa upustilo od náboženskej horlivosti začatej reformnou činnosťou ku koncu jej vlády a napredujúcej tvrdošijným a prísnym vnímaním jej syna Jozefa. Jozef ako osvietený, racionálne zmýšľajúci človek, zastával názor nepôsobiť na človeka prostredníctvom vymyslených, bájnych zobrazení, podporovaných nevedomosťou a obavou ľudí z božích vlastností a zásahov, ktoré kráľa stotožňovali do určitej miery s Bohom vyvoleným vládcom. Mgr. Veronika Chňupková
Portréty, nachádzajúce sa dnes na území Slovenskej republiky, sú súčasťou ikonografického programu vladára, ktorý sa obsahovo zameriava na prezentáciu panovníka. Zároveň má za úlohu
28
Výtvarná prezentácia Márie Terézie
Mária Terézia
29
Použité pramene a literatúra BAKOŠOVÁ, Jindra. Metamorfózy portrétu In: ARS 19, č.1., 1985. BEŇOVÁ, Katarína - BOŘUTOVÁ, Dana. Osobnosti a súvislosti umenia 19. storočia na Slovensku. K problematike výskumu dejín umenia 19. storočia. Bratislava: FF UK, 2007. ETZLSTORFER, Hannes. Vladárka v súkromí. Bratislava: Ikar, 2009. FRAIS, Josef. Reformy Marie Terezie a Josefa II. Třebíč: Akcent, 2005. HAMMANOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Praha: Brána, Knižní Klub, 1996. HERRE, Franz. Marie Terezie. Praha: Brána, 1996 HOLČÍK, Štefan. Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Tatran, 1986. HUSS, Frank. Vídeňský císařský dvůr. Praha: Knižní klub, 2014. HUSSLEIN, Agnes - LECHNER, Arco-Georg. Martin van Meytens Jüngere, Viedeň, 2014. KLEISNER, Tomáš - BOUBLÍK, Jan. Sbírka Národního muzea v Praze. Praha: Národní muzeum, 2001. UČNÍKOVÁ, Danuta. Historický portrét na Slovensku. Martin: Osveta, 1980. UČNÍKOVÁ, Danuta. Mária Terézia. Bratislava: SNM – Historické múzeum, 1991. PETROVÁ – PLESKOTOVÁ, Anna. Maliarstvo 18. storočia na Slovensku. Bratislava: Veda, 1983. PÖTZL – MALÍKOVÁ, Mária. Bratislavský hrad za Márie Terézie. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2009. RIEDER, Heinz. Mária Terézia. Bratislava: Ikar, 1997. RUSINA, Ivan. Barok. Bratislava: SNG, 1998. VOCELKA, Karl - HELLER, Lynne. Život Habsburků. Praha: Plejáda, 2011. VOCELKA, Karl - HELLER, Lynne. Soukromý svět Habsburků. Praha: Plejáda, 2011.
30
Pramene a použitá literatúra
