Mám právo súdiť názor druhého? alebo má každý svoju pravdu?

Súťaž Sofi a 2015 – súťaž o najlepšiu fi lozofi ckú študentskú esej

Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné

Mám právo súdiť názor druhého? Každé slovo po prechode naším sluchovým orgánom, vedené ďalej vo forme nervového vzruchu, v nás vyvoláva reakciu. Slovo kritizovať dnes nesie viac-menej negatívny zmysel a málokto by chcel byť kritizovaný, vo význame upozorňovaný, na vlastné chyby alebo odsudzovaný pre svoje názory. Už od detstva sme usmerňovaní rôznymi autoritami, ako sú rodičia, učitelia a istotne nám už mnohokrát prízvukovali, že najprv máme byť vždy sebakritickí. „Najväčší dar, ktorý môže človek dostať z nebies, je, že dokáže dobre žiť s tými, ktorými je obklopený“ (bl Egíd, podľa YOUCAT, 2011, s. 180). A tak s cieľom neobmedziť niekomu slobodu, pri budovaní si originality, vyhnúť sa konfliktom a neznášanlivosti, tolerujeme, teda nechávame ľuďom priestor pre vytvorenie si vlastného „pravdivého“

a často i opozitného

názoru. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že náš problém je vyriešený, respektíve, že otázka, či máme právo kritizovať či súdiť názor - právo druhého, je v tomto prípade absurdná. Nie je však všetko ideálne ako stredoškolská fyzika, a ja si vyberám zložitejšiu cestu. Nechcem vždy ostať len ako indiferentný poslucháč zmesí názorov na dnešné problémy, so zámerom – hlavne rešpektovať... Každodenne prichádza človek do kontaktu s mnohými cudzorodými látkami a choroboplodnými zárodkami. Mnohé z nich sa snažia narušiť integritu organizmu a poškodiť koordináciu dôležitých životných procesov

Kolégium Antona Neuwirtha, Nám. Padlých hrdinov 7, P.O.Box 51, 900 28 Ivanka pri Dunaji T: +421240259228, M: +421 949 837 640, [email protected], www.kolegium.org


Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné udržiavajúcich naše telá funkčnými. Takéto činitele v našom organizme v biológií (mojej predstavivosti predsa len bližšej) nazývame antigény. Jedinečnou možnosťou ako narušiť našu aspoň telesnú rovnováhu je pre ne oslabená sliznica a koža. Avšak už od narodenia náš organizmus disponuje armádou bielych krviniek či súborom baktericídnych látok, skrátka neustále sa zdokonaľujúcou schopnosťou imunity. Otázkou je, ako sa tento obsahovo odlišný úryvok textu vzťahuje na moje odmietnutie nesúdiť. Podľa môjho názoru nielen naša telesná časť získala takýto genetický dar. Každodenne bojujeme aj s antigénmi iného typu, antigénmi, ktoré majú formu slov, názorov, vysielajú nám ich ľudia, médiá. Zároveň môžu vzniknúť negatívnou mutáciou našich vlastných myšlienok vplyvom nepriaznivého prostredia. Myslím, že inou vrodenou vlastnosťou človeka, oslobodzujúcou od choroboplodných zárodkov, ktoré spôsobujú morálny úpadok, je mravný zákon, ktorý I. Kant „lokalizoval“ v ľudskom rozume. Dennodenne nám dáva možnosť rozhodnúť sa a zvoliť si čo najsprávnejší smer pri našich cestách-necestách. My ľudia však nie sme len dobrými vodičmi elektrického prúdu, ale aj informácií, ktorými sa často inšpirujeme a tie vhodné i preberáme. Niektoré z nich ale môžu postupne narúšať „sliznice“ nášho vnímania. Ja si preto dovoľujem tvrdiť, že je správne, ba priam nutné niekedy nazerať na úsudky druhých kritickým okom. Kvôli širokému spektru odtieňov, ktorými sloveso kritizovať môže prechádzať, však dodávam, že je potrebné súdiť názory ohrozujúce morálku danej spoločnosti, ale nie ich autora (čomu sa dnes tak často hovorí kritizovať – s tým nepríjemným významom).



Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné Mnohí však môžu ihneď zareagovať, že sa v súčasnosti stretávame so záplavou rôznych, dokonca protipólnych názorov i v rámci členov jednej rodiny. Bolo by nezmyselné pri takom kvante názorov usudzovať, že jeden názor môže byť morálne lepší, ako ten druhý. Naoko sa môže teda zdať, že najlepším východiskom z tohto bludného kruhu je uspokojiť sa s tým, že si každý slobodne tvorí vlastnú „pravdu“. Možno podľa toho, čo sa mu zdá správne, krásne, prospešné alebo originálne... Filozofi, ktorí sa prikláňajú k takejto pravde mnohých tvárí sa nazývajú relativisti. Schick, Jr. (1999) uvádza, že pri takomto chápaní pravdy sa dobrý čin stáva dobrým vtedy, ak ho niekto schvaľuje alebo verí, že je správny. Teda morálne úsudky jedného sú rovnocenné morálnym úsudkom predstaviteľa iného tvrdenia. Napriek atraktivite, ktorú prináša táto ilúzia rovnocennosti názorov, však takéto chápanie pravdy pripúšťa nemorálne činy, predpokladá, že ľudia sú morálne neomylní a popiera, že existujú zásadné morálne rozpory (a teda, podľa relativizmu, niektoré už dobre známe i obávané, krvi-prelievajúce postavy našej histórie, mohli konať práve tak zle ako dobre). Čo však vedie „obyčajných“ – filozoficky neškolených ľudí k takémuto relativistickému

zmýšľaniu?

Je

to

naozaj

jediná

cesta

tolerancie

a preukázania rešpektu alebo len spôsob, ako sa vyhnúť konfliktom? Nie je to len akási výhovorka či prejav lenivosti, že už nemáme čas a ani nedokážeme rozmýšľať nad správnosťou rozličných postojov? Rezignácia, ktorá sa vyhrotila až k tomu, že v dnešnej dobe schvaľujeme každý názor? Predpokladám však, že ako každý rébus, tak i tento hlavolam môže mať raz riešenie... Na podporu svojich nie vždy dokonale formulovateľných myšlienok preberám opäť slová filozoficky vzdelaného (lebo tak sa to občas



Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné s názormi, ktoré sa nám pozdávajú, robí). Relativizmus stráca svoju platnosť práve vtedy, ak ho schvaľujeme len preto, že podporuje toleranciu...To vedie priamo k paradoxnému úsudku, že tolerancia je pre nás absolútnou hodnotou (T. Schick, Jr., 1999). Tu sa mi však naskytla nová a zároveň podobná otázka tej východiskovej. Ak je mravný zákon, norma, prístupný nám, bytostiam spoliehajúcim sa na svoj rozum, prečo by nemohli byť aj naše úsudky rovnocenné, ba dokonca rovnaké? Prečo pri takejto norme dokážeme morálne upadať a sťahovať so sebou do tejto priekopy ostatných? Myslím, že riadenie sa zákonom (napriek tomu, že sme podľa Kanta jeho autormi), neprináša len potešenie zo správneho rozhodnutia, ale i námahu. Odvahu zapojiť centrálnu nervovú sústavu do uvažovania, pri všetkom tom novodobom synkretizme, pri všetkom tom urýchlenom prijímaní nám sympatických zmiešanín názorov. Nie je naozaj ľahké vyjsť zo svojho stereotypu, prekonať svoje pohodlie, plniť dôkladne svoje povinnosti či nalomiť svoju vybudovanú popularitu, a pracovať na hľadaní skutočnej pravdy. Nie je jednoduché premôcť svoje potreby a udávať svojím konaním dobré všeobecné zákony pre ostatných. (I. Kant, podľa J. Gaardera, 1991, s. 276) Je to ako varenie podľa starej a overenej kuchárskej knihy. Sme výrazne obmedzení surovinami (ryžový nákyp predsa len musí byť z ryže) a presne daným

tradičným

postupom.

Ak

pridáme

namiesto

cukru

soľ,

ak

nebudeme mať dostatok mlieka... Všetky tieto ingrediencie a postupy síce obmedzujú naše pohodlie a slobodu pri pečení, ale zmenšujú možnosť, že sa z nášho nákypu stane nepoužiteľná a nejedlá masa cesta, ktorú už nikto



Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné nebude chcieť ochutnať. Môžeme teda rôzne prechádzať svetom, môžeme si len „zahryznúť“ do jazyka a počúvať o tom, aké je dnes nevhodné narúšať originalitu toho druhého, aké je dnes „fajn“ kráčať svetom podľa vlastných konvencií. Môžeme len dúfať, že sa natrhnuté morálne lano, na ktorom balansujeme zocelí samo... Ak však žijeme v okolí, kde na nás číha množstvo choroboplodných zárodkov, i my sa rýchlejšie poddáme chorobe. A ak sa naša imunita nebude zdokonaľovať, ostaneme chorľaví... Máme však ďalšiu možnosť, nedať ani najmenšiu šancu tým drobným a nenápadným antigénom, aby nás postupne oslabovali a rozšírili sa ako pandémia. Tak, ako bol Sokrates neustále ochotný odhaľovať svojou sokratovskou iróniou medzery v ľudskom myslení (podľa J. Gaardera, 1991, s. 58),

aj my by sme mali kvôli pravde zaujať kritický postoj,

s cieľom nie obmedzovať slobodu názoru druhého, ale s cieľom nájsť si stále to najlepšie, orientujúce nás stále bližšie k skutočnej pravde a k hodnotám svojho vlastného JA.



Mám právo súdiť názor druhého? …alebo má každý svoju pravdu? 1. miesto: Otília Otavková, Gym. arm. gen. L. Svobodu, Humenné Pramene: GAARDER, J. 1991. Sofiin svět. 7. vyd. Praha : Albatros, 2012. ISBN 978-8000-02895-8. SCHICK, T. 1999. Je morálka vecou chuti? [online]. [cit. 2015-02-12]. Dostupné na: http://www.zosity-humanistov.sk/1999/01/je-moralka-vecouchuti/ 2011. YOUCAT. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2011. ISBN 97880-89231-93-5.


Mám právo súdiť názor druhého? alebo má každý svoju pravdu?

Recommend Documents