Katolícka kristológia – Osoba Vykupiteľa – Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn Srdce katechézy: objaviť Boží plán s nami Cieľ katechézy: uviesť do spoločenstva s Kristom J.P.II. -> Redemptor homini: „Vykupiteľ človeka J.K. je stredom vesmíru a dejín.“ – prvá veta encykliky
3. Starozákonné predpovede o Ježišovi Kristovi Lk 4, 16 – 21: Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal ..... Dnes sa splnili slová Sv. P., ktoré ste počuli. SZ je prípravou na Kristov príchod – toto si pripomíname každý rok v advente Cirk. otcovia: V žalmoch sa Ježiš nielen rodí, ale aj prijíma spasiteľné telesné utrpenie, odpočíva v hrobe, vstáva z mŕtvych, vystupuje do neba To čo sa neodvážil nik z ľudí povedať, zvestovali iba proroci a potom sám Pán v evanjeliách. Obrady, obety, obrazy a symboly „prvej zmluvy“ to všetko Boh zameriava na Krista Sv. Ján krstiteľ – predchodca, bol poslaný, aby mu pripravil cestu (každoročným slávením Adventu, cirkev aktualizuje očakávanie Mesiáša.
4. Kerygma prvotnej Cirkvi V evanjeliách: - dívali sa na Ježišov pozemský život vo svetle osláveného Mesiáša. Evanjeliá nedávajú historickú správu v bežnom zmysle slova, ale správu viery. Táto správa je poznamenaná črtami: 1. črta výberu – evanjelia nám nepodávajú všetko zo života J.K. 2. črta výkladu – evanjelia interpretáciou Ježišovej osoby – aby sme uverili, že J.K. je mesiáš, Boží Syn 3. črta zdôraznenia – iné veci sa zdôrazňujú, keď sa hovorí pohanom –> rozumová argumentácia; iné židom -> zo Sv. P. - proroctvá 4. črta aktualizovania – konkrétne okolnosti v jedn. cirkevných obciach, napr. Jánovo evanjelium iné ako v evanjeliách synoptikov. V Jánovom evanjeliu je J.K. polemický so židmi. J.K. dialóguje vo Sv. P. aj dnes.
5. Základná kristologická dogma - Vtelenie Božieho Syna Vtelenie Božieho Syna je ekonómia spásy. J. K. Nazaretský, ktorého jestvovanie je nad všetku pochybnosť historicky isté, je druhá božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Jn 1, 14 – Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Večné Božie Slovo vzalo na seba ľudskú prirodzenosť. Má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré sú spojené v jedinej osobe večného Božieho Syna -> rozpoznávací znak kresťanstva –> 1Jn – Božieho Ducha spoznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele (inkarnácia), je z Boha. Iné názvy vtelenia: 1. vzhľadom na pôvod: poslanie Božieho syna, zostúpenie z neba... Gal 4, 4 – Boh poslal svojho Syna. – ide o poslanie; Jn3, 3 – to je ten, ktorý zostúpil z neba 2. vzhľadom na cieľ: príchod na svet (bol na svet a svet ho neprijal), pozbavenie sa rovnosti s Bohom a uponíženie... (nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom, podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka), epifánia = zjavenie Pána; teofánia = zjavenie Boha 1
3. vzhľadom na účinok: spojenie, pridruženie, pripojenie, hypostatické spojenie Cirkevné snemy: Syna Pána treba vyznávať v dvoch prirodzenostiach – nezmiešane, nezameniteľne, neoddelene, nerozlučiteľne. Meno vtelenej druhej osoby Božieho Syna – Ježiš Kristus Ježiš- Jeshua –> Jahve zachraňuje, Boh zachraňuje, v hebrejčine –> Boh spasí, Sk 4, 12 – Jeho meno je spása. Jozue = Ježiš Meno Ježiš znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe B. Syna Ježišovi učeníci robia v jeho mene zázraky. Meno Ježiš má veľkú silu. Vzývanie Ježišovho mena má veľkú silu, robí zázraky. Kristus – hebr. Mašiach – Pomazaný – Mesiáš -> toto meno vyjadruje jeho poslanie Tri kategórie pomazania: kňaz, prorok, kráľ Kristus sa stáva Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V NZ – Kristus, Mesiáš, Kyrios, Syn človeka, Boží Syn, Syn Dávidov... Hlavným dôvodom inkarnácie je: 1. vykúpenie padnutého ľudstva 2. aby nás zmieril s Bohom a spasil 3. aby sme spoznali Božiu lásku 4. aby nám bol vzorom svätosti (Mt 11, 29 učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; Mk 9, 7 - Počúvajte ho) 5. aby nás urobil účastnými na Božej prirodzenosti -> v prenesenom zmysle, nikdy sa nestaneme bohmi, ale iba adoptívne 6. aby nám zjavil Otca -> celý Kristov život je „zjavením Otca“ (Jn 14, 9 - Kto vidí mňa, vidí Otca) Tajomstvo vtelenia sa dovŕšilo, keď Mária vyslovila svoje „fiat“
6. Pravé Kristovo Božstvo SZ – oznamuje prichádzajúceho Vykupiteľa, obsahuje len náznaky pravého božstva a Božieho Synovstva budúceho Mesiáša Vykupiteľ ako prorok, kňaz, pastier, kráľ a vládca... Ty si môj syn, ja som Ťa dnes spolodil. Na Božiu dôstojnosť Mesiáša poukazuje meno Emanuel, Zázračný radca, Mocný Boh, Večný Otec, Knieža pokoja. Atribút večnosti: Mich 5, 2 - Jeho pôvod od pradávna, odo dní večnosti; Dan 7, 14 Jeho vláda je večná, ktorá nikdy nezaniká a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.
NZ Svedectvo u synoptikov: 1. svedectvo nebeského Otca (Toto je môj milovaný Syn) - Kristus bol pri krste svojím nebeským Otcom uvedený do mesiášskeho úradu a slávnostným zjavením bol pred Jánom Krstiteľom vyhlásený za B. Syna. Druhé svedectvo nebeského Otca pri premenení J.K. na hore Tábor. Vtedy to ešte nechápali doslovne ontologicky, že je to jediný vlastný Syn Boha, ale -> Aj proroci alebo anjeli boli nazývaní tiež Boží synovia. Až po Turícach to pochopili. 2. Ježišovo svedectvo o sebe: 1. vznešenosť nad všetkými tvormi -> prevyšuje prorokov a kráľov; hovorí o anjeloch, že sú Jeho služobníci; ak chce, tak Otec pošle dvanásť plukov anjelov 2
2. rovnoprávnosť s Bohom – podáva definitívny výklad Zákona -> bolo povedané, ale ja vám hovorím Mt 5, 33 a 34; je Pánom nad sobotou Mt 5, 22; ale ja vám hovorím, že na súd pôjde.... -> je tu zákonodarca 3. Božské požiadavky – žiada, aby ľudia verili v neho – to žiadny prorok nikdy nežiadal; chváli vieru pohanov; kto verí, odmeňuje jeho vieru; vyžaduje vieru v neho ako v Boha; vyžaduje najvyššiu lásku voči nemu; kto stratí svoj života pre mňa, nájde ho; Mt 15, 25; 8, 2; 9,18 4. Ježišove vedomie moci – sprevádza svoje slová mocnými činmi, divmi a znameniami Sk 2, 22 -> zázraky majú dvojaký účinok – buď posilňujú vieru a pohoršujú u iných; má na zemi moc odpúšťať hriechy; Mt 16, 27 Syn človeka príde v sláve, odplatí každému podľa jeho skutkov 5. Ježišove vedomie Božieho Synovstva – Abba -> oslovuje svojho Otca; Môj Otec a Váš Otec – rozlišuje Svedectvo v Jn: - konfrontácia so Židmi - predmetom Jánovho evanjelia je dokázať Kristovu mesianitu a božstvo Logos – sila majúca zmysel, stotožnil Ježiša s vteleným Logosom – Slovom. Svedectvo evanjelistu Jána: 1. vzťah Slova k Bohu –> to Slovo má božskú prirodzenosť; Logos je v synovskom vzťahu k Bohu. Je označovaný ako „Jednorodený od Otca“ a ako „Jednorodený Syn“. 2. vzťah Slova k svetu –> svet vznikol skrze neho, alebo povstal skrze neho a bez neho nepovstalo nič, teda svet skrze neho povstal; je svetlom pre ľudí; Slovo sa telom vstalo a prebývalo medzi nami 3. vzťah Slova k Jánovi Krstiteľovi –> Ján nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o Svetle 4. vzťah Slova k učeníkom –> pre učeníkov prameňom milosti a pravdy; zjaviteľom tajomstva Božieho života Ježišovo svedectvo o sebe samom: 1. Ježišovo Božie Synovstvo -> Jn 20, 17 - vystupujem k svojmu otcovi a vášmu Otcovi 2. Preexistencia u Boha –> J.K. sa vyjadruje, že existoval skôr, ako sa narodil, lebo hovorí, že ho poslal Otec – Jn 5, 25 - poslaný môže byť iba ten, kto už je, teda nemohol vzniknúť celý až pri počatí; Jn 13, 13 – že prišiel z neba – ja som zhora; Jn 8, 42 - vyšiel od Otca – vyšiel z Boha; skôr než bol Abrahám, ja som 3. Synovo rovnaké postavenie Bohu (rovnoprávnosť s Bohom) -> Jn 5,1 – 18 - Otec pracuje, aj ja pracujem – dokonca aj v sobotu; Jn10, 22 – 39 - Ja a Otec sme jedno; Ja som – ak neuveríte, že ja som, umriete vo svojich hriechoch 4. Božie vlastnosti a požiadavky -> Jn 14, 1 – Verte vo mňa, verte aj v Boha 5. Svedectvo skutkov -> Jn 10, 25 - Skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, tie svedčia o mne J.K. zjavil o sebe, kto je, skutkami, náukou a životom. Svedectvo Pavlových listov: Flp -> starokresťanský hymnus (prevzatý z liturgie, nie vlastný Pavlov výtvor, je starší ako Pavlovo ohlasovanie, viditeľne je produktom Turíc) rozlišuje tri rozdielne druhy Kristovho bytia, života: 1. najprv mal Božiu prirodzenosť – Božia prirodzenosť – prirodzenosť Pavol ešte nechápal v súčasnom ponímaní, nie v Aristotelovskom zmysle, teda určite nie ako
3
úzia – esencia – čosť; chápali to skôr ako vonkajší zjav -> nemôže sa zrieknuť Božskej podstaty, ale zriekol sa Božskej slávy, ktorú požívali v nebi -> Bol Bohom v podobe Boha a potom 2. potom vzal na seba prirodzenosť sluhu – Poníženie (kenosis) -> sa stal Bohom v podobe sluhu – nepovažoval svoju rovnosť s Bohom ako lup – nerobil si nárok, aby robil božské činy, ale sa vo všetkom podriadil Otcovi; pomyslím si, mám -> tohto sa Ježiš zriekol -> ukázal to pri pokúšaní na púšti – toto Satan od neho chcel 3. napokon pre svoju poslušnosť až na smrť bol povýšený - Povýšenie Pavol označuje -> Krista ako Boha -> Rim 9, 5 - ich (izraelitov) sú aj praotcovia a z nich podľa tela je aj Kristus, ktorý je Boh nad všetkým, požehnaný na veky vekov; Tít 2, 13 Očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista; Hebr 1, 8 – hovorí Boh Synovi: Tvoj trón Bože je na veky vekov; -> Krista ako Pána -> Rim 10, 12 - Každý kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený; Flp 2, 11 - J.K. je Pán slávu Boha Otca; 1Kor 1, 2 - Pavol píše: všetkým, čo vzývajú meno Pána Ježiša Krista na každom mieste Priraďovanie Božích vlastností Kristovi v Pavlových spisoch: 1. všemohúcnosť -> Kol 1, 15 – 17 - v ňom (v Kristovi) bolo stvorené všetko; všetko je stvorené prostredníctvom neho a pre neho; všetko má v ňom svoje bytie; 2. vševedúcnosť -> Kol 2, 3 - lebo v ňom sú všetky poklady múdrosti a vedomosti 3. večnosť -> Kol 1, 15 – prvorodený zo všetkého stvorenia 4. poklonyhodný, úctyhodný -> Flp 2, 10 - nech sa na meno Ježiš zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí; Hebr 1, 6 – nech padnú pred ním na kolená všetci Boží anjeli 5. nezmeniteľnosť -> Hebr 13, 8 - Ježiš je ten istý včera i dnes i naveky; Rim 8, 3 – Boh poslal svojho Syna, narodeného ženy, narodeného pod zákonom; Rim 8, 32 – neušetril vlastného Syn; Kol 1, 13 – nás preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna; Hebr 1, 6 – Boží prvorodený; Hebr 1, 3 – je odbleskom slávy Boha a obrazom jeho podstaty Cirkevná tradícia otcov – k obhajobe o Božstve J.K. sa vyjadrujú -> apoštolskí otcovia: Didaché, Klement Rímsky, Ignác Antiochijský, Barnabášov list, Polykarp; prvokresťanskí apologéti: Aristides Aténsky vo svojej Apológii kresťanov, Justín vo svojom dialógu so Židom Trifónom, Tertulián, Origenes -> vytvoril špeciálny výraz „teantropos“ = Bohočlovek, Hypolit Rímsky, výraz „ichtis“ (v preklade rybka) = skratka vyjadruje, že „J.K. je Boží Syn, Spasiteľ“, Ambróz, Anastáz Antiochijský Katolícke učenie: „Ježiš Kristus je pravý Boh“ Kristológia pojednáva o J.K. ako o skutočnej historickej osobnosti a poukazuje na to, že je prirodzený a vlastný Boží Syn a pravý Boh. Herézy –> popieranie Kristovho božstva: (1.st.) Ebioniti: Boh – Stvoriteľ, J.K. bol najsvätejší ale obyčajný človek, narodený z Márie a Jozefa –> najsvätejším vďaka najdokonalejšiemu zachovávaniu Zákona Cerinth: Ježiš obyčajný človek, na ktorého až počas krstu v Jordáne zostúpila akási nebeská bytosť Eón - emanácia božstva (spomína ju aj Ján, dá sa povedať, že aj kvôli ním napísal Ján evanjelium; Judaistickí kresťania: nedokázali prijať vo svojom chápaní monoteizmu, že Ježiš je Boh, a preto hovorili, že Ježiš sa akcidentálnym spôsobom spojil s D. Sv. a preto ho nazývame Boží syn a teda aj Boh – nepopierali inkarnáciu, ale hľadali spôsob ako; toto bolo základom vzniku adopcianizmu
4
(2.-3.st.) Gnostici: v Ježišovi videli poloboha a poločloveka, čiže ani Boha, ani človeka; božstvo sa nemôže spojiť s hmotou – stýkať sa môže iba prostredníctvom nejakého média, ktorý je pre nich vlastne Ježiš Adopcianizmus: považovali Krista za obyčajného človeka, v ktorom prebývala božia sila , ktorý bol potom adoptovaný za Božieho Syna; V 2.st. Theodot Byzantinský – išlo o subordinanciu -> Ježiš je podriadený Otcovi; V 3.st. Pavol zo Samosaty – v zmysle modalistickom -> o rozličných módoch existencie Najsv. Trojice a jedným módom bol Ježiš (4.st.) Arianizmus –> najväčšia heréza o Kristovi v dejinách: (Árius z Alexandrie) Boží syn povstal z ničoho, má inú podstatu ako Otec. Preexistoval - skôr ako vstúpil do tohto sveta. Boh ho stvoril ako prvého a potom ho použil ako nástroj pri stvorení všetkých ostatných vecí. Preto Kristus nie je pravý Boh, ale obyčajný adoptovaný Boží Syn -> odsúdil 1. Nicejský koncil (16.st.) Socinianizmus: (Lélius Socín) holdovali racionalizmu. Kristus – človek akoby zbožštený ale nebol Boh. Nie je možné, aby sa Božská osoba spojila s ľudskou hypostaticky. (18.-19.st.) Racionalizmus: Kristus iba obyčajný človek Liberálny protestantizmus: tiež iba obyčajný človek Modernizmus: rozlišujú medzi historickým Kristom a Kristom viery; Pius X. odsúdil tieto tézy modernizmu -> • Ježišovo božstvo sa nedokazuje z evanjelií. Je to však článok viery, ktorý kresťanské vedomie odvodilo z pojmu Mesiáš. • Keď Ježiš vykonával svoju službu, nehlásal posolstvo s tým cieľom, aby učil, že je Mesiáš. Ani jeho zázraky neboli zamerané na to, aby to dokázali. • Možno pripustiť, že historický Kristus bol omnoho bezvýznamnejší ako Kristus, ktorý je predmetom viery. • Vo všetkých evanjeliových textoch je výraz Boží Syn rovnocenný s výrazom Mesiáš, no ani najmenej neznamená, že Kristus je opravdivý a prirodzený Boží Syn. • Učenie o Kristovi ako ho podávajú Pavol, Ján, Nicejský, Efezský a Chalcedonský koncil, nie je totožné s tým, ktoré hlásal Ježiš, ale je to učenie, ako ho o Ježišovi chápalo kresťanské vedomie. Súčasné negatívne trendy: teológiu redukujú na kristológiu, jednoznačne podčiarkujú ľudskú prirodzenosť Ježiša
7. Pravé Kristovo človečenstvo Dogma: J.K. sa stal skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry P. Márie Sv. Písmo:Je synom Márie; 80x vo S.P.-> že je Synom človeka (ten človek je P.M.); P.M. hovorí -> nech sa mi stane podľa Tvojho slova; Alžbeta -> matka môjho Pána prichádza ku mne; v rodokmeni -> z Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš; Pavol -> Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy; nepopierateľne syn Márie, nový Adam, 20x Syn Dávidov sa nachádza v NZ (číselná hodnota mena Dávid je 14) Heréza: Gnostici -> Ježiš prešiel Pannou bez toho, že by z nej niečo prijal, teda nevzal si z nej telo, jeho telo je nebeské; popierali pozemský pôvod Kristovho tela a jeho skutočné počatie a narodenie z P. Márie Realita Kristovej ľudskej prirodzenosti Dogma: „Ježiš Kristus je skutočný človek. Prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu.“ 5
Ježiš je človek, lebo jedol, pil, trpel, narodil sa, bol obrezaný atď. Sv. Písmo: zjavenie Pána, obetovanie Ježiša v chráme, útek do Egypta... Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam -> Ježiš je nový Adam. Cirk. otcovia –> ak by Kristus nebol skutočným človekom, nebol by skutočne trpel, a tak by nás ani nebol skutočne vykúpil Herézy: Doketizmus -> Ježiš mal zdanlivé ľudské, prízrak, aby sa ľuďom zjavoval, je čistý eón, emanácia božstva; popierali skutočnosť Kristovho ľudského tela a Kristovho pozemského ľudského života; stránili sa matérie, považovali ju za niečo veľmi zlé; ľudia mali iba víziu Ježiša ako človeka, ale tá vízia bola iba v nich Doketizmus prežíva aj v gnostických sektách, aj v manicheizme, aj v priscinianizme – teda v tých, v ktorých sa považovala matéria za niečo zlé, tam sa ľudské telo považovalo za niečo neprípustné, že mi sa tiež potrebujeme tela zbaviť Integrita Kristovej ľudskej prirodzenosti Dogma: „Ježiš Kristus prijal nielen skutočné telo, ale aj rozumnú dušu“ Sv. Písmo: opisuje ľudský život Pána Ježiša nielen podľa tela, ale i duše. Heréza: Arianizmus -> Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, iba telo bez duše
8. Spojenie prirodzeností v Kristovi v jednote osoby - HYPOSTATICKÁ ÚNIA Ježiš Kristus, Boh aj človek, je jeden a ten istý podmet! Majiteľ a nositeľ oboch prirodzeností. Táto jediná osoba je Božská osoba večného Slova, jednorodeného a vlastného Božieho Syna. Sv. Písmo: hypostatická únia sa vo SP nevyskytuje, nie je tam obsiahnutá slovne, ale vecne áno -> hovorí sa o ňom ako o Bohu a zároveň ako o človekovi, ale vždy o jednej osobe v J.K. sa zdôrazňuje. Kristovi sa pripisujú dva rady predikátov – jeden Božský a jeden ľudský. V jednej vete označovaný ako Boh a zároveň ako človek, napr. a Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi, a to Slovo je Boh. Cirk. otcovia pred Efezským koncilom – mali ešte nepresné vyjadrovanie, teda nepozerať na ich výrazy o spojení Boha a človek v jednej osobe J.K. ako syntezis, synbázis, mixis, ale na celý kontext ich učenia, v ktorom tomu istému Kristovi pripisujú Božské a ľudské vlastnosti; Gregor Naziánsky –> prirodzenosť a osoba u J.K. sa má chápať obrátene ako u Trojice (Najsv. Trojica – 3 osoby (hypostázy) v jednej prirodzenosti; Syn – jedna osoba (hypostáza) v 2 prirodzenostiach) TRES UNUM SINT NON UNUS = Traja sú jedno, nie jeden. „Iné a iné je to, z čoho pozostáva Vykupiteľ, nie však iný a iný, to nech je ďaleko od nás.“; Tertulián –> dvojaký stav, ale nezmiešaný v jedinej osobe – aj Duch konal v ňom svoje, aj telo trpelo, hladovalo a umrelo; Ambróz -> určite nie je iný z Otca a iný z Panny, ale ten istý ináč z Otca a ináč z Panny Efezský koncil – zdanlivo sa riešilo, či je Mária Božia matka, ale vlastne sa riešili prirodzenosti a osoba u J.K.; viedol koncil Cyril Alexandrijský – je iba jedna jediná vtelená prirodzenosť Božieho Syna -> chápal to nasledovne -> pod pojmom prirodzenosť chápe to, čo heretici, ktorý prirodzenosť chápali ako hypostáza, teda osoba Cirk. otcovia po Efezskom koncile – odvolávajú na cirkevné vyznania viery, v ktorých sa o tom istom Kristovi vraví, že je Božím Synom a že sa narodil z P. Márie Heréza: Nestorianizmus -> obidve osoby spojené len akcidentálnou alebo morálnou hodnotou; Mária nie je Božia matka, ale Kristova matka
6
Kat. učenie rozlišuje pojem osoba a prirodzenosť: Prirodzenosť veci alebo bytia, podstatu veci ako princíp, zdroj činnosti, z ktorého vychádza všetka činnosť bytia. Prirodzenosťou bytia rozumieme jeho podstatu, ktorej privlastňujeme všetky činnosti, ktoré toto bytie vykonáva. Prirodzenosť určuje povahu činností, ktoré budeme konať. Prirodzenosť, natura, ousia, essentia, čosť, quidditas existuje, čo robí tú vec tým, čím je. Osoba je majiteľom svojich činov. Osoba určuje nositeľa činnosti. Osoba, hypostasis subsistuje. Osoba, ktorá pod tou prirodzenosťou, subsistuje. Všetci ľudia majú rovnakú prirodzenosť, ale čo ich individualizuje, je ich osoba, ktorá je jedinečná a neopakovateľná v inej osobe. Učiteľský úrad cirkvi definoval náuku o Božskej osobe J.K., ktorá subsistuje v božskej a ľudskej prirodzenosti. Pri definícii článku viery o HÚ používa slová: prirodzenosť, subsistencia a osoba. J.K. -> Prirodzenosť existuje v hypostázach. Osoba subsistuje v prirodzenostiach. V Bohu je jedno bytie, podstata a prirodzenosť, ale sú v ňom tri subsistencie, hypostázy a osoby. Pre HÚ v Kristovi sú dve bytia, podstaty a prirodzenosti a to ľudská a božská, ale jedna subsistencia, hypostáza a osoba – a to božská. Zatiaľ čo Božská prirodzenosť existuje v troch Božských osobách, tak Večné Slovo, 2. Božská osoba, subsistuje v dvoch prirodzenostiach. Božská a ľudská prirodzenosť zase naopak existuje v subsistujúcej 2. Božskej osobe. Boécius definoval, čo je to osoba -> je individuálna hypostáza v rozumovej prirodzenosti, ktorá má povahu svojprávnosti. Hypostáza je niečo, čo je samo v sebe, ale prirodzenosť nie je sama v sebe, musí byť v osobe. Výraz hypostasis -> mienil sa ním ontologický základ pre existujúce bytie Chalcedonský koncil chce osobou Krista poukázať na jeho „kto“ a prirodzenosťou na jeho „čo“. Ako „kto“ je len jeden, ako „čo“ je Boh a človek. HÚ -> Čiže osobné spojenie, je učenie, ktoré hovorí, že božská a ľudská prirodzenosť Ježiša Krista sú spojené v jednej a to v Druhej božskej osobe. Dogma: Ježiš Kristus pravý Boh a pravý človek je len jedna jediná osoba, a to druhá Božská osoba, večný jednorodený Boží Syn Inkarnácia je dielom Najsv. Trojice, ale ľudskú a Božskú prirodzenosť má iba Slovo. Vidieť v ňom Otca neznamená, že má Otec ľudskú prirodzenosť, ale že Ježiš má Božskú prirodzenosť. Teda kto vidí Ježiša, vidí Otca, ale nie ľudskú prirodzenosť Otca – u J.K. čo vidíme? – človeka, ale koho vidíme? – Boha, lebo J.K. je osoba božská, nie ľudská! Hovoríme o počiatku ale ontologicky, nie časovo. Otec bol skôr ako Syn ontologicky, ale nie časovo. U Boha nie je čas. To, že Ježiš pochádza z Márie, neznamená, že predtým nepochádzal z Márie, keď Mária ešte nebola. Ježiš skôr ako bol stvorený svet, má svoju ľudskú prirodzenosť z Márie. Veď Mária je dcérou svojho Syna. Tým, že Ježiš prijal ľudskú prirodzenosť sa nič na ňom nezmenilo, lebo on ako Boh. To, že je Boh má od Otca a nemôžme povedať kedy, lebo Boh nie je v čase. A to, že je človek, má z Márie v čase, ale pre neho to nehrá rolu, lebo on je večný. Boh stvoril človeka na svoj obraz, lebo Ježiš je človek. Stvoril Adama na svoj obraz, lebo Ježiš je človek. Je to všetko tajomstvo. Z hľadiska Boha to, že si vzal telo z Márie, je stále. Z hľadiska dejín sveta sa to stalo presne v určitom
7
čase. Niektorí hovoria, že vo všetkých zjaveniach v dejinách SZ, sa vlastne zjavila 2. Božská osoba, lebo len ona má aj ľudskú prirodzenosť. Vlastnosti HÚ nie sú: - nie je iba morálna jednota - nie je spojenie ako zmiešanie ľudského a božského prvku - nie je nahromadenie dvoch prirodzeností – že jedna popri druhej si tam koexistujú - nie je zjednotenie „per informationem“ – teda nie je to tak, ako sa napája matéria na formu, nie ako duša na telo, tak nie je Božská prirodzenosť formou ľudskej, ani nie je ľudská prirodzenosť formou Božskej Ľudská prirodzenosť sa nepripája k Božskej, ale k osobe. T. Akvinský –> ľudská prirodzenosť sa pripája k Božskej osobnosti, čiže Druhá Božská osoba, ktorá večne vlastní Božskú prirodzenosť, prijala v čase ľudskú prirodzenosť s časným bytím. Duša je nesmrteľná, ale nie je večná. Boh je tiež nesmrteľný, ale aj večný. Ľudská prirodzenosť má svoj počiatok. Ježišova ľudská prirodzenosť má svoj počiatok v Márii. Charakteristické vlastnosti HÚ sú: Je to spojenie: nadprirodzené – nejde o bežnú prirodzenosť, ktorá by spôsobila takúto úniu bezprostredné – nie je tam žiadna mediácia, nie je tam žiadne sprostredkovanie nerozdeliteľné a jedinečné – je iba jeden jediný prípad HÚ, a to iba u J.K. Dôvody chápania HÚ, aby sme dokázali zdôvodniť nasledujúce veci: - nezmeniteľnosť Kristovej Božskej prirodzenosti pri vtelení –> ak nebudeme chápať HÚ, tak nepochopíme, že Kristova Božská prirodzenosť sa pri vtelení nezmenila; chápali by sme to ako premenu na človeka - zástoj Kristovej ľudskej prirodzenosti vo vykupiteľskom diele -> nevedeli by sme vysvetliť, aký zmysel má ľudská prirodzenosť vo vykúpení - kult Kristovej ľudskej prirodzenosti -> ak by sme to nevedeli vysvetliť, tak by to bola potom modloslužba; nevedeli by sme vysvetliť uctievanie obrazov a sôch – ale Boh to urobil ako prvý, Ježiš si vyžadoval, aby sme sa mu klaňali ako Synovi človeka; Boh inkarnáciou zmenil spôsob jeho uctievania - communicatio idiomatum - zamieňanie výrokov HÚ - v aktívnom zmysle je „činnosť“ –> Boh stvoril telo a dušu, ktorú pripojil k Druhej Božskej osobe; Boh to spojil do únie; stvorenie ľudskej prirodzenosti a jej absorbovanie do Božskej osoby; Hypostatické spojenie nie je akcidentálne - pojmovo hypostáza je podstata, nie akcident – prirodzenosti spája osoba, týmto HÚ nemôže priniesť zmenu do Božskej osoby a ani do jeho Božskej prirodzenosti. Keby HÚ prinieslo zmenu Božskej prirodzenosti, spôsobilo by zmenu v Trojici, lebo Trojica má jednu spoločnú Božskú prirodzenosť. Potom by bol Boh ako taký človek. Ale len 2. Božská osoba je človekom. - v pasívnom zmysle je „stav“ –> pretrvávanie spojenia, subsistovanie osoby v daných dvoch prirodzenostiach Kenosis – uponíženie sa – zdá sa, že Božská prirodzenosť utrpela zmenu -> obmedzenie, ktoré spravil Ježiš v kenosis – v ponížení sa (Flp – hoci mal Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa samého seba, vzal si prirodzenosť sluhu) prinieslo obmedzenie Božskej osobe Ježiša, ale zámerné a dobrovoľné a to iba na obdobie pozemského života – on tomu osudovo nepodľahol, ale urobil to, lebo chcel, nemusel – Ježiš ako človek bol absolútne neobmedzený – rovnako aj ako človekovi mu patrí taká sláva ako aj ostatným dvom Božským osobám
8
9. Dualita prirodzeností v Kristovi Božská a ľudská prirodzenosť – sú spojené nezmiešané a nezameniteľné. Toto spojenie dvoch prirodzeností v Druhej Božskej osobe spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú „kompletné, úplné, nezmiešané a rozdielne“, avšak nerozlučiteľné a podstatne spojené jednotou Božskej osoby. Kristova ľudská prirodzenosť je prijatá do Druhej Božskej osoby tak, že Kristus – človek nie je ľudská osoba, ale Božská osoba večného Božieho Syna. Sv. Písmo – Kristus má vlastnosti božské a ľudské, obe prirodzenosti i po vtelení sú úplné – nezmenené a nezmiešané – sú potrebné k nášmu vykúpeniu. Jn 10, 30 Ja a Otec sme jedno –> J.K. hovorí o Božskej prirodzenosti; Jn 14, 28 – Otec je väčší ako ja –> ten istý J.K. hovorí o ľudskej prirodzenosti -> teda obidve prirodzenosti sa v J.K. nezmiešali, inak by nehovoril raz tak a inokedy tak; Obidve prirodzenosti boli potrebné pre naše vykúpenie -> bez ľudskej by nemohol trpieť, zadosťučiniť za naše hriechy, lebo ľudská prirodzenosť spôsobuje schopnosť trpieť, Boh nemôže trpieť, je impasibilis -> bez Božskej by jeho zadosťučinenie nemalo tú hodnotu, pretože Ježišove utrpenie malo väčšiu hodnotu ako utrpenie iného človeka, lebo Ježiš je Boh, a teda toto zadosťučinenie vykonal Boh, a preto malo nekonečnú cenu Cirk. otcovia: Tertulián -> (ešte pred Chalcedonským koncilom) neporušené trvanie oboch prirodzeností, pripisuje Božskej prirodzenosti zázraky, ľudskej prirodzenosti utrpenie avšak v obidvoch koná Boží Syn; Tertulián, Cyprián Ambróz, Augustín -> (menej vhodné vyjadrenia) Homo Deo mixtus est = človek s Bohom je zmiešaný, Deus cum hominibus mis cetur = Boh s ľuďmi sa zmiešal -> v skutočnosti to takto nemysleli -> Augustín vysvetľuje spojenie ako svetlo so vzduchom -> teda je tu vzduch a cez neho prechádza svetlo – nazval toto mix, ale myslia to správne Kat. učenie: Dogma -> (náuka Chalcedonského koncilu r.451) Obidve prirodzenosti v Kristovi zostávajú po spojení nezmiešané a nezmenené, zachované so svojou svojráznosťou. Herézy: Monofyzitizmus (proti Chalcedonský koncil r.451) -> tvrdili, že ľudská prirodzenosť prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna – mono fyzitis = jedna prirodzenosť a jedna osoba – bol to boj proti nestoriánom Nestoriáni -> v Kristovi sú dve osoby
10. Dualita vôle a činnosti v Kristovi Sv. Písmo: Ježiš rozlišuje svoju ľudskú vôľu od božskej, ktorú má spoločnú s Otcom a D.Sv.; Ježiš hovorí: Jn 5, 30 - Nechcem plniť svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. -> vyjadruje sa ako človek, ale keďže vôľa zodpovedá prirodzenosti a 2. Božská osoba má totožnú Božskú vôľu s 1. a 3. Božskou osobou a okrem toho má ľudskú vôľu zodpovedajúcu ľudskej prirodzenosti -> ľudskú vôľu podriaďuje Božskej vôli –> Jn 6, 38 – Veď som nezostúpil z neba, aby som konal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. Lk 22, 31 - Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane. Cirk. otcovia: Atanás -> (vykladá Mt 26, 39) Ľudská vôľa pre slabosť tela prosí o odvrátenie utrpenia. Božská vôľa je ochotná a pripravená trpieť. -> dokazuje dve vôle ľudskú – záležitosť tela a božskú – záležitosť Boha; Maximus -> medzi vôľou ako schopnosťou a medzi jej činmi. – vôľa, keďže v zhode s prirodzenosťou, určuje povahu skutkov. Vôľa patrí prirodzenosti, ale jej úkony patria osobe. Kristova Božská osoba koná božskou vôľou božské skutky, ľudskou vôľou ľudské skutky.
9
V Kristovi je jeden princíp, ktorý koná, rozhoduje vôľou (unum principium quod) a dvojitý princíp, ktorým rozhoduje, ale stále ten istý subjekt, ale dvomi princípmi (duplex principum quo). Keby v Kristovi bola len jediná činnosť spoločná božstvu i človečenstvu, z toho by vyplývalo, že všetka Kristova činnosť a utrpenie by boli zároveň aj činnosťou a utrpením Otca, keďže Syn má Božiu činnosť spoločnú s Otcom aj D. Sv. Tým pádom by Otec trpel na kríži. To, čo Ježiš urobil ako Boh, to urobila Najsv. Trojica. To, čo Ježiš urobil ako človek, to urobil iba on, teda 2. Božská osoba -> ľudské úkony (pitie, utrpenie, jedenie atď.) sú privlastnené iba 2. Božskej osobe, lebo iba táto sa inkarnovala – keď Ježiš zomrel, zomrela osoba, lebo prirodzenosť umrieť nemôže. Kat. učenie: Dogma -> Kristus má dve prirodzené vôle – Božskú a ľudskú dve prirodzené činnosti – Božskú a ľudskú Heréza: Monoteletizmus odnož Monofyzitismu -> (carihradský patriarcha Sergius, aby získal naspäť monofyzistov) v Kristovi dve prirodzenosti, ale iba jedna vôľa - božská a jeden spôsob činnosti. Proti sa postavili Sofronius a Maxim Vyznavač.
11. Kristova Bohoľudská činnosť Bohoľudské skutky u J.K., pri ktorých sa obe činnosti božská a ľudská nezmiešali, ale sa podivuhodne spojili . Maxim Vyznavač -> rozlišuje čisto božskú činnosť, ľudskú a zmiešané činnosti. Druhy Kristovej činnosti: božská – stvorenie a riadenia sveta ľudská – jedenie, pitie, spánok, utrpenie, smrť zmiešané – zázračné uzdravenie dotykom, alebo nejakým telesným úkonom
12. Začiatok a trvanie hypostatickej únie HÚ – je spojenie: Pôvodné Nerozlučné Večné
13. Začiatok hypostatickej únie Začiatok HÚ – je počatie Kristovo v lone Panny Márie (zvestovanie anjela P. Márii a jej súhlas, kedy sa uskutočnilo) -> počatím začala HÚ, teda spojenie božskej osoby s ľudskou prirodzenosťou. Keby Kristova ľudská prirodzenosť jestvovala už pred svojím spojením s večným Slovom, tak by musela už jestvovať ako ľudská osoba, tak ako je to u každého človeka -> vtedy ale by Panna Mária nepočala Božieho Syna, ale iba Ježiša človeka, resp. by boli v Ježišovi dve osoby. Sv. Písmo – Boží Syn sa stal človekom, bol počatý, narodil sa.... už pri anjelovom zvestovaní -> počneš a porodíš Syna, bude sa volať Synom Najvyššieho – teda toho, ktorého počala, je hypostaticky spojený so Slovom; Jn - A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami Tradícia: v Kréde –> veríme v jediného Syna, ktorý sa počal z D. Sv. Rozum: Máriino materstvo vyžaduje, aby sa počatie a počiatok HÚ časovo zhodovali. Dogma: „Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť v okamihu počatia“ Herézy: Origenisti -> Kristova duša už preexistovala, teda existovala skôr ako sa spojila so Slovom a teda práve pri vtelení bola spojená s Božím Slovom (toto hovoril Origenes všeobecne o ľudských dušiach, že existovali skôr ako sa spojili s ľudským telom); síce hovoria, že HÚ prebieha pri počatí, ale keďže ľudská duša by už existovala skôr ešte pred
10
počatím, tak by vytvárala už pred spojením so Slovom nejakú samostatnú prirodzenosť aj so samostatnou osobou Gnostici -> Logos zostúpil na Ježiša až pri krste – teda až v dospelosti – pri rieke Jordán.
14. Trvanie hypostatickej únie – trvá nepretržite od počatia až do teraz, nebolo nikdy prerušené Sv. Písmo: dosvedčuje nepretržité trvanie HÚ v budúcnosti. -> Hebr 13, 8 - Kristus je ten istý, včera, dnes i naveky –> teda nemení sa, teda myslí sa to od počiatku HÚ; 1Kor 2, 8 – lebo by neboli ukrižovali Pána slávy –> toto vyvracia tvrdenie, že keď Ježiš trpel na kríži, tak vtedy bol iba človekom; Lk 23, 46 – vypustil dušu ako Boží Syn -> HÚ pretrváva dokonca aj po smrti u J.K, ostáva naveky, nezaniká ani smrťou; Mt 27, 46 – Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil (citácia zo Ž22 – vyjadruje pocit opustenosti) Ježiš vyjadruje pocity citátmi zo Sv. P. – bolo to typické pre židov vyjadrovať pocity citáciami žalmov -> dva momenty opustenosti od Boha -> Boh mu neposkytol pomoc, nevyslobodil ho, neodňal mu ten kalich utrpenia, ale neodňal mu svoju prítomnosť, neprerušila sa HÚ –> dôvod je ekonómia spásy; pocit opustia Bohom = pocit, ktorý majú zatratení = zostúpiť do pekla -> Ježiš zostúpil do pekiel; Ježiš zažíva to, čo sme mali my zažívať po celú večnosť -> zatratenie; Tradícia: v Kréde -> ten, ktorý trpel, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný; Kat. učenie: Dogma: „Osobné spojenie večného Slova s ľudskou prirodzenosťou od okamihu počatia nikdy nebola prerušená a bude trvať naveky.“ Predrahá krv J.K. Krv je integrujúca súčasť ľudskej prirodzenosti, je v živom tele J.K. hypostaticky spojená bezprostredne a nie len nepriamo s osobou večného Slova. Spor - dominikáni a františkáni o tom, či krv, ktorú Ježiš vylial na kríži, zostala aj počas obdobia, keď bol v hrobe s ním, hypostaticky spojená -> dominikáni tvrdili áno, františkáni nie. Pápež Pius II. r. 1464 prikázal o tom mlčať. Sentencia communis učí o krvi vyliatej na kríži, že krv pokiaľ bola po vzkriesení znovu prijatá do tela, aj počas oddelenia od tela zostala so Slovom hypostaticky spojená, ale ak sa nachádza aj teraz niekde, napr. na predmetoch ako je turínske plátno, tak tá už nie je hypostaticky spojená so Slovom, už to nie je prítomnosť osoby J.K. ako v Eucharistii a má sa uctievať iba ako relikvia – nie je to dogma, iba názor súčasných teológov. V Eucharistii pod spôsobom vína v každej jednej kvapke sa nachádza Kristus celý so svojou osobou telom i dušou. Eucharistická obeta je iba sprítomňovanie vyliatia Kristovej krvi, ktoré sa uskutočnilo iba raz. Eucharistický zázrak – premena hostie na ozajstné telo – mäso -> potom už uctievame iba ako relikviu, lebo spôsob Eucharistie zaniká - J.K. je celý prítomný iba pod spôsobom chleba a vína. Akonáhle sa tento spôsob zmení, už je to jeho mŕtve telo, už tam nie je prítomný celý a živý. Purifikuje sa, oplachuje vodou preto, že každá omrvinka Kristovho tela, ktorá sa ešte v kalichu nachádza, sa vo vode rozpustí, a tým Kristova prítomnosť zaniká. Sv. Písmo: Hebr - Kristus, pretože trvá naveky, má kňazskú hodnosť, ktorá neprechádza na iného -> Kristus je kňazom jedine ako Bohočlovek, je kňazom vďaka HÚ – jedine on, keďže je Boh aj človek, dokáže spájať človeka s Bohom, teda jedine on je Najvyšší kňaz a jeho kňazstvo neprechádza na iného, zostáva naveky, Kristus je kňazom naveky a teda aj jeho HÚ potrvá naveky Tradícia: Ján Zlatoústy -> Ježiš prijal naše telo nie preto, aby ho zase odložil, ale aby si ho podržal Kat. učenie: Dogma: „Osobné spojenie večného Slova s ľudskou prirodzenosťou bude trvať naveky.“
11
Heréza: Marcel z Ankýri -> Logos na konci časov odloží ľudskú prirodzenosť a vráti sa do Boha, z ktorého vyšiel za účelom stvorenia – odsúdené na II. všeobecnom koncile v Carihrade
16. Vzťah hypostatickej únie k Najsvätejšej Trojici Úkon HÚ: T. Akvinský: Bol počatý z D. Sv. – otcovstvo? -> slovná hračka: splodil a počal sa -> prirodzenosť sa počne, osoba sa splodí -> z ekonomického hľadiska, keď sa povie D. Sv., myslí sa celá Najsv. Trojica -> vtelenie je dielom Najsv. Trojice -> je to úkon ad extra Augustín: Máriino počatie a pôrod je dielom Trojice 4. lateránsky koncil: Jednorodený Boží Syn, Ježiš Kristus, je vtelený od celej Trojice spoločne. Rozum: činnosť navonok vykonáva celá Trojica ako účinná príčina. Pri vtelení vzťah ľudskej prirodzenosti účinne vykonávajú všetky Božské osoby, ale vzťahuje sa na Druhú Božskú osobu, nie na iné. Kat. učenie: Dogma: “Úkon HÚ vykonali spoločne tri božské osoby Najsv. Trojice.“ Pri vtelení Božieho Syna rozlišujeme dva aspekty: 1. utvorenie ľudskej prirodzenosti Krista 2. jej prijatie do osobnej jednoty večného Slova Božia prirodzenosť ≠ ľudskej prirodzenosti Druhá Božská osoba
↕ HÚ – sa uskutočnilo v osobe
Cieľ HÚ: Len druhá Božská osoba – večný Boží Syn – sa sama stala človekom – De fide -> toto nevnáša žiadnu zmenu do samotnej Božskej prirodzenosti, ani nenarúša úplnú rovnosť 2. Božskej osoby s ostatnými osobami v Trojici: • Božia osoba sa spojila s ľudskou prirodzenosťou, prijala ľudskú prirodzenosť • Božia prirodzenosť je identická pre všetky tri Božské osoby :
17. Dôsledky vtelenia Božieho Syna Dôsledky HÚ pre jednu a tu istú osobu J.K.: 1. jediné, vlastné a prirodzené Božie Synovstvo 2. jediná, a to Božská úcta J.K. sa vzdáva aj telu J.K. 3. zámena Božských a ľudských prísudkov v Kristovi a perichoréza Ľudská prirodzenosť vďaka HÚ nadobudla mimoriadnu dokonalosť vedomostí aj vôle J.K. Dôsledky HÚ pre ľudskú prirodzenosť J.K. – mimoriadne výsady Kristovej ľudskej prirodzenosti ako následok HÚ: 1. dokonalosť ľudského rozumu Krista 2. dokonalosť ľudskej vôle Krista 3. zvláštna moc Kristovej ľudskej vôle O konci sveta J.K. -> O tom dni nevedia ani anjeli ani Syn človeka – J.K. v ľudskej prirodzenosti môže hovoriť raz tak a inokedy v Božskej prirodzenosti raz onak, ale vo svojej dokonalosti vedomostí J.K. ako človeka musel vedieť o konci sveta aj ako človek
18. Prirodzené Božie Synovstvo človeka Ježiša Krista
12
Sv. Písmo: nenazýva nikde a nikdy J.K. adoptívnym synom, ale vlastným a jednorodeným Božím Synom; Jn 3, 16 – Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna – dal ho na smrť; Rim 8, 32 - Boh neušetril vlastného Syna, ale ho vydal na smrť T. Akvinský – synovstvo vo vlastnom zmysle prislúcha osobe, a nie prirodzenosti. Keďže Kristus je iba Božská osoba, nemožno ho nazývať prijatým Božím Synom Kat. učenie: Dogma: „Ježiš Kristus – človek je prirodzeným t.j. vlastným a nie adoptívnym Božím Synom.“ On sa pre svoju ľudskú prirodzenosť nikdy neodcudzil Otcovi, aby Otec ho potom musel prijať. Od prírody je Otcov syn čo do Božstva Od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti podľa božstva – je Ježiš vlastný syn Boha otca podľa človečenstva – je vlastný syn P. Márie Stredovekí teológovia -> Skotisti (podľa Duns Scota) -> J.K. – človek súčasne prirodzeným Božím Synom na základe vybavenia milosťou je aj adoptívny Božím Synom, ako človek prijatý ako adoptívny syn a zároveň ako Boh je prirodzeným Božím Synom. Prirodzenosť sa neadoptuje nikdy, adoptuje sa iba osoba. Tiež nemôže byť jedna a tá istá osoba vlastným synom osoby, ktorá ho aj adoptuje –> nelogické. Herézy: Adopcianizmus v dvoch formách -> Ariani: popierali Kristovo Božstvo, J.K. je len prijatým adoptovaným Božím Synom. Nestoriani: v Kristovi sú dve osoby – Kristus Boh –> vlastný Boží Syn a Kristus človek –> prijatý adoptovaný Boží Syn; Adopcianizmus sa opätovne objavuje ešte koncom 8. st. (prečítať si v skriptách)
19. Božská úcta (latria) Ježiša Krista Božská úcta – poklona (latria) prináleží jedine Bohu -> dôvod klaňania sa je, že Boh je nestvorená dokonalosť a absolútna zvrchovanosť Blaženým v nebi prináleží úcta –> stvorená dokonalosť: • P. Mária – nadúcta (hyperdúlia) -> mimoriadne postavenie medzi tvormi • Sv. Jozef – prvoúcta (protodúlia) -> prvý medzi všetkými ostatnými po P.M. • úcta svätých – (dúlia) Sv. Písmo NEPOZNÁ dvojakú úctu J.K. ako Bohu a J.K. ako človeku -> neprípustné, lebo by smerovala k dvom osobám v J.K. -> neprípustné v úcte Kristovi vylučovať jeho človečenstvo a klaňať sa iba jeho božstvu, lebo tak by J.K. nebol uctievaný celý Kat. učenie: Kristovi – človekovi, t.j. Kristovi aj v jeho ľudskej prirodzenosti patrí Božská úcta klaňania – De fide. Následky HÚ -> v HÚ je možné nasledovné: - vyobrazovanie svätých vecí - úcta patriaca aj častiam tela J.K. lebo sú nerozdielne spojené s osobou –> Božské srdce, Božská krv, Božské meno, meno Ježiš – uctievame si Jeho Telo hypostaticky spojené s Jeho Božskou osobou – Eucharistii prináleží Božská úcta - nie preto, že je J.K. človekom, nie pre jeho ľudskú prirodzenosť, ale patrí mu aj v jeho ľudskej prirodzenosti, pretože je aj v ľudskej prirodzenosti Božskou osobou,
13
pretože je Boh (Efezský koncil -> Vtelený Logos má byť uctievaný jedinou a tou istou úctou) Sv. Písmo: J.K. prijímal úctu od ľudí, robí si nárok na rovnakú úctu, aká patrí Otcovi -> po zmŕtvychvstaní -> cultus latriae: „Aby si všetci ctili Syna, ako si ctia Otca“ (Jn 5, 23). Sv. Pavol -> Kristova úctyhodnosť v jeho ľudskej prirodzenosti slovami: „Aby sa na meno Ježiš skláňalo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 10). Tradícia: Martyrium Polycarpi rozlišuje medzi úctou patriacou Kristovi a uctievaním mučeníkov. Otcovia odmietajú apolinaristov, lebo -> Kristovmu človečenstvu sa preukazuje božská úcta nie kvôli jemu samému a oddelene od Slova, ale kvôli jeho hypostatickému spojeniu so Slovom. T. Akvinský: Človečenstvo J.K. má nekonečnú vznešenosť pre svoje osobné spojenie s Božskou osobou, preto Kristovi ako Božskej osobe patrí Božská úcta aj v jeho ľudskej prirodzenosti. So Slovom hypostaticky spojená ľudská prirodzenosť je čiastočným predmetom. Dôvodom klaňania je nekonečná dokonalosť Božej osoby.
20. Úcta Najsv. Ježišovho Srdca Predmetom úcty, ktorú Pánu Ježišovi vzdávame, môžu byť aj jednotlivé čiastky jeho ľudskej prirodzenosti – Sententia certa. Pre zvláštnu úctu niektorej čiastky Kristovho človečenstva sa vyžaduje zvláštny dôvod -> spočíva v tom, že sa v nich zvlášť viditeľne zjavuje Kristova vykupiteľská láska, napr. úcta Kristových rán, Predrahej krvi, sv. Tváre, od 17.st. Najsv. Ježišovho Srdca, ale aj tajomstiev Ježišovho života, trpenia a smrti. Predmet úcty: - bezprostredný predmet –> Ježišovo telesné srdce, podstatná časť Kristovej ľudskej prirodzenosti, hypostaticky spojené so Slovom -> nie v metaforickom zmysle - celý predmet je vtelený Logos, Bohočlovek Ježiš Kristus - formálny objekt je nekonečná dokonalosť Božskej osoby - dôvod -> Kristovo srdce je najdokonalejším symbolom Jeho vykupiteľskej lásky božskej i ľudskej Heréza: jansenisti -> Ježišovo srdce oddelené, odpútané od božstva -> pápež Pius VI. vyhlásil, že je uctievané ako „Srdce osoby Slova, s ktorou je nerozdielne spojené“
21. Úcta Kristových obrazov a relikvií T. Akvinský: patrí im relatívny kult poklony -> dôvod úcty spočíva v Kristovej osobe, ktorú znázorňujú, alebo sa jej dotýkali, preto im nepatrí absolútna, ale iba relatívna – je to však pravá latreutická úcta, lebo patrí Kristovej Božskej osobe Nicejský koncil r.787 -> Keďže Slovo sa stalo telom, teda prijalo ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené, čiže malo presnú podobu, a preto môže byť Ježišov ľudský výzor zobrazený. Uctievanie brazov -> veriaci si uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný
22. Communicatio idiomatum Vzájomné odovzdávanie, vzájomná zámena Kristových Božských a ľudských vlastností tým spôsobom, že Boh – Logos vlastní ľudské a Kristus – človek božské vlastnosti O Bohu hovoríme konkrétne, teda v konkrétnej situácii –> takto môžeme hovoriť v dôsledku HÚ. Správne je -> Boh umrel <- môžeme povedať v konkrétnej situácii -> môžeme hovoriť o smrti Krista podľa jeho ľudskej prirodzenosti Nesprávne je -> Boh je smrteľný <- to nie je pravda 14
Panna Mária je matkou Boha, áno ale iba jeho druhej osoby, teda Ježiša Krista, nie celej Najsv. Trojice a je zároveň dcérou Boha –> v dôsledku HÚ je to správne. Sv. Písmo: „Zavraždili ste pôvodcu života“ (Sk 3, 15). „Kristus, ktorý je podľa tela z praotcov, je Boh nad všetkým“ (Rim 9, 5). Tradícia: Otcovia za základ možnosti tejto zámeny udávajú jednotu osoby v Kristovi. Origenes: výslovne hlása zámenu prísudkov - Communicatio idiomatum Agustín: Boh zomrel za ľudí. Ignác Antiochijský: Dovoľte mi nasledovať utrpenie môjho Boha. Kat. učenie: „V Kristovi možno vzájomne zamieňať božské a ľudské prísudky - iba v Kristovi, nie v Bohu. Kristove božské a ľudské prísudky sa prideľujú vtelenému Slovu – De fide.“ Communicatio idiomatum nie je: - nie je slovná hračka - nie je zbytočná náuka - nie je neskorší scholastický výmysel - nie je len také obrazné vyjadrovanie, nekoná sa v prenesenom a nevlastnom zmysle CI – nevyhnutne vyplýva z hypostatickej únie, je nutným a dôležitým dôsledkom hypostatického spojenia. . Efezský koncil proti Nestorovi -> v Písme obsiahnuté výpovede sa nesmú rozdeľovať na dve osoby, Boha-Slovo a Krista-človeka, ale musia sa prideľovať jednému vtelenému Slovu, pretože Kristova osoba subsistuje v dvoch prirodzenostiach. Zámena sa môže konať len cez Kristovu osobu, a nie priamo medzi dvoma prirodzenosťami, lebo tie sú rozdielne a preto ich nemožno zamieňať. Vlastnosti zamenené sa pripisujú osobe. Pravidlá pre communicatio idiomatum – správnej zámeny prísudkov v Kristovi: 1. Podmet musí byť konkrétny, lebo tak vyjadruje osobu. Konkrétny spôsob reči (Boh, Boží Syn, Syn človeka atď.) označuje hypostázu, ale abstraktný spôsob reči (človečenstvo, božstvo, všemohúcnosť) označuje prirodzenosť. Zámena -> podmetu, označenému podľa božskej prirodzenosti, sa pripisujú ľudské prísudky, napr. Boh trpel a zomrel; Večný Boh sa v čase narodil z ľudskej matky. -> podmetu, označenému podľa ľudskej prirodzenosti, sa pripisujú božské prísudky, napr. Syn Panny Márie je všemohúci; Tento človek (Kristus) je Stvoriteľ sveta. Zámena nie je prípustná vtedy, ak je podmet: a, abstraktný (napr. Božstvo trpelo – nie je pravda) b, reduplikačný - ak zdôrazníme prirodzenosť (napr. Boh ako Boh trpel –> Boh z toho dôvodu, že je Boh trpel – toto je blud) c, označený podľa čiastky ľudskej prirodzenosti (napr. Kristovo telo je všadeprítomné; Kristova duša je Boh), lebo by podmet neoznačoval celú ľudskú prirodzenosť, ale iba jej časť. Nemôžeme jednej prirodzenosti pripisovať vlastnosti druhej prirodzenosti. Môžeme len osobe pripisovať vlastnosti druhej prirodzenosti. 2. Prísudok nesmie byť negatívny ani výlučný, lebo tým by sa popierala jedinosť Kristovej osoby, ani nesmie byť taký ľudský, ktorý je abstraktný.
15
Nemôžeme negatívne povedať: Boh na kríži netrpel -> netrpel na kríži podľa Božskej prirodzenosti, ale trpela Božská osoba. Nesmie byť výlučný: Syn P. M. je iba človek. Syn P. M. je iba Boh. Nesmie byť abstraktný ľudský: Večné Božie Slovo je človečenstvo. -> pripisujeme mu tým ľudskú prirodzenosť abstraktnú, ktorá patrí všetkým ľuďom. Môže byť konkrétny ľudský: Večné Božie Slovo je tamten, čo visí na kríži. Božská osoba nie je totožná s ľudskou prirodzenosťou, iba hypostaticky spojená, ale na rozdiel od toho s Božskou prirodzenosťou je totožná. Abstraktný božský je dovolený, lebo J.K. je s Božskou prirodzenosťou totožný, lebo ju mal, ale ľudskú prijal: Tento človek, Kristus, je láska, je sama nekonečná dobrota, je všemohúcnosť sama. Konkrétnosti sú vždy pravdivé v druhovom zmysle „Ježiš, tento konkrétny človek, je večný.“ Druhový zmysel vyzdvihuje podmet ozdobený nejakou vlastnosťou, ale nedáva dôvod, pretože ten dôvod, je jasné, je v Božskej osobe. Nesprávne v reduplikačnom zmysle „Ježiš, pretože je človek, je večný.“ Reduplikačný udáva dôvod priamo z ľudskej prirodzenosti a tým už nie je pravdivý. V dôsledku HÚ – je Kristus prirodzeným Božím Synom nielen podľa božstva, ale aj podľa človečenstva.
23. Kristologická perichoréza Príčinou a základom zámeny prísudkov je kristologická perichoréza. - perichoréza v Najsv. Trojici – prelínanie medzi jednotlivými osobami v Trojici; znamená spolujestvovanie a prenikanie troch Božích osôb –> odlišujú sa iba vzájomnými vzťahmi - perichoréza kristologická – obe Kristove prirodzenosti existujú v sebe, nie vedľa seba –> prenikanie prirodzeností. Božská preniká kompletne ľudskou, ľudská nepreniká do božskej. Prenikanie je jednostranné. V perichoréze ľudská dosiahne svoju maximálnu ľudskú dokonalosť, nerozplynie sa, drží si svoju identitu, nepremieňa sa na božskú a božská sa v ničom nezmení. Vo Sv. P. „bohovia ste“ –> Boh môže ľudí zdokonaľovať v sile svojej prirodzenosti, určite sa nepremenia na bohov. U J.K. tiež ľudská prirodzenosť sa nepremení na božskú, zostane ľudskou, ale bude jeho božskou prirodzenosťou zdokonalená. A týmto nadobúda Kristova ľudská prirodzenosť mimoriadne výsady. Nemá ich žiadna ľudská prirodzenosť iba Kristova, a to vďaka hypostatickému spojeniu so Slovom: 1. Kristus je pravý človek, avšak nie je iba jednoduchý –> neznamená to, že je obyčajný človek vo svojej ľudskej prirodzenosti ako ostatní ľudia, lebo má mimoriadne dovedenú k dokonalosti svoju ľudskú prirodzenosť, čo nie je u žiadneho človek 2. Je vševedúci -> až do takej miery je jeho ľudská prirodzenosť dovedená tak ďaleko, že má relatívnu vševedúcnosť ako človek, čo už nie je bežné pre ostatných smrteľných ľudí 3. Má nadprirodzené vybavenie -> z dôvodu hypostatickej únie a z dôvodu perichorézy prirodzenosti; perichoréza ako svoju prapríčinu má hypostatickú úniu a následkom tejto perichorézy prirodzeností ľudská prirodzenosť nadobúda taký dokonalý stupeň, že hovoríme o mimoriadnych výsadách Kristovej ľudskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť spôsobuje iba také obmedzenie Božiemu Synovi, ktoré je vo vykupiteľskom poslaní, inak by nespôsobila žiadne obmedzenie, ale keďže on mal vykupiteľské poslanie, on sám prijal určité obmedzenie aj určité hranice. Obmedzenie vo vykupiteľskom poslaní a hranice vo stvorenej prirodzenosti, lebo stvorená prirodzenosť nikdy nemôže obsahovať v sebe to, čo nestvorená, to znamená božská, aj keď je dovedená na vrchol všetkej dokonalosti, ako ľudská prirodzenosť sa vôbec dá zdokonaliť, predsa ako ľudská
16
prirodzenosť má svoje hranice, pretože je konečná. Teda Kristova ľudská prirodzenosť nebola neobmedzená i napriek tomu, že bola dokonalá.
24. Mimoriadne výsady Kristovej ľudskej prirodzenosti -
-
A: dokonalosť Kristovho ľudského rozumu – sa myslí bez omylu; Ježiš ako človek bol bez jediného omylu. Aj pápež ako človek je omylný, neomylný je iba vtedy, keď hovorí ex katedra, aj to sa musí týkať len viery a mravov. Ježiš bol neomylný vo všetkých veciach a hovoril ex katedra stále, bol neomylný aj ako dieťa, lebo táto perichoréza bola už vtedy, keď bol dieťa, už vtedy bola jeho ľudská prirodzenosť dovedená k dokonalosti. B: dokonalosť Kristovej ľudskej vôle – znamená, že je bez hriechu; C: zvláštna moc Kristovej ľudskej vôle
25. (A) Dokonalosť Kristovho ľudského rozumu Kristus mal každú takú vedomosť, ktorej je ľudský rozum schopný. A to na základe troch zdrojov, z ktorých čerpal tento rozum – trojaké poznanie: 1. videnie Boha - sentia visionis Dei -> Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti ako človek mal videnie Boha. Žiadny človek, nikto nikdy nevidel Boha iba on. Hovorí: Nikto z vás nevidel Otca, ja áno. To dosiahnu aj iní ľudia, ale až v nebi. Ježiš to mal počas celého hypostatického spojenia. 2. vliate poznanie – sentia infusa -> to mali aj mnohí svätí, také poznanie, ktoré nemohli mať sami od seba. 3. nadobudnuté poznanie – sentia experimentalis -> nadobudnuté zo skúseností určité veci. Každá táto vedomosť bola bez omylu, ale všeobecné a dokonalé poznanie nemohlo byť u Ježiša nekonečné, lebo Kristova duša nebola nekonečná.
26. Blažené videnie Boha Sv. Písmo: ak má plniť Otcovo Slovo, tak musí mať poznanie -> Jn 6, 55 - Vy ste ho nepoznali, ale ja ho poznám. A keby som hovoril, že ho nepoznám, bol by som luhárom ako vy. Ak má Ježiš ako človek plniť Otcovu vôľu, musí mať jasné poznanie Božej vôle. Spojenie Ježišovej ľudskej duše s Bohom nebolo akcidentálne, ako je to u iných ľudí, ktorí sa spoja s Bohom akcidentálne prostredníctvom posväcujúcej milosti, ale substanciálne, lebo on bol jedna a tá istá osoba, lebo Ježiš bol Boh. Je nelogické, aby svätí v nebi mali blažené videnie Boha a ten, ktorý ich k tomu priviedol, by ho nemal už tu na zemi. T. Akvinský hovorí -> Ten, ktorý mal iných privádzať k blaženému videniu Boha, tomu blažené videnie najviac prislúchalo. Ten, ktorý druhých poúčal o Božích tajomstvách a o večnom živote, vyžadovalo sa, aby tieto tajomstvá priamo videl a večný život už požíval. Lebo inak by bol ako jeden z tých poslaných prorokov v SZ. Odôvodňovanie scholastiky , teda rozumové, pre blažené videnie Kristovej duše: - Kristus daruje blažené videnie Boha -> Ježiš je darca toho života, ktorý hlása. A nemôže darovať niečo, čo nemá. - Kristus – je pôvodcom spásy ľudí -> Kristus mal pomocou svojich ľudských úkonov zabezpečiť spásu, teda blaženého videnia Boha. - Kristus - hlava anjelov a ľudí –> Mt 4, 11 Anjeli mu ako človekovi posluhovali. – Keď anjeli hľadia na Božiu tvár, o čo skôr ten, ktorému slúžia. - Kristus ako pôvodca a dokonateľ viery -> nemohol blúdiť v temnote viery, teda J.K. nemal vieru. Tri božské čnosti: viera, nádej a láska -> Ježiš mal iba tú tretiu. Nikdy sa
17
nezhoduje viera a nádej s blaženým videním Boha. Tí, ktorí prídu do neba už vieru a nádej mať nebudú, iba lásku. Ježiš nehlásal ľuďom to, čo veril. On hlásal to, čo žil. - Kristova duša mala oblažujúce videnie Boha -> Boha zvestoval ľuďom ako človek na zemi. Teda videl Boha ako človek na zemi. Videnie totiž patrí tej prirodzenosti, ktorá zvestovala Boha, a to je prirodzenosť ľudská. - Kristus má intuitívne chápanie Boha –> Ježišova duša nechápe Boha tak, ako chápe Boh sám seba. Dogma: Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha. Ostatní ľudia až v nebi po smrti. Kristova duša ho mala od počatia. Nemal čnosti viery a nádeje – tie sa nezlučujú s blaženým videním Boha. Blažené videnie Boha a utrpenie? -> Blaženosť u Krista bola obmedzená iba na duchovnú, nie na telesnú a to umožnilo utrpenie, teda táto blaženosť nespôsobila oslávenie tela. Ježiš na zemi nemal oslávené telo, až po zmŕtvychvstaní. Oslávenie tela je iba akcidentálne rozmnoženie tejto slávy, podstatné je videnie v blaženosti. Kristova duša prežívala podstatnú blaženosť, ale nie akcidentálnu, teda neprežívala blaženosť zo stvorených vecí. Preto mohla Kristova duša prežívať utrpenie, žiaľ, bolesť atď. Ak je oslávené telo, tak prežíva tú blaženosť zo stvorených vecí, zatiaľ čo tá substanciálna prežíva blaženosť z videnia Boha. Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše: Primárny predmet oblažujúceho videnia Boha je Božia podstata. Toto poznanie nebolo komprehenzívne, teda Kristova duša nedokázala úplne pochopiť Božskú podstatu. Sekundárny predmet – mimobožské veci, ktoré Kristova duša vidí v Bohu ako v prapríčine. Blažení v nebi uvidia Boha a v ňom sekundárne pochopia veci, ale podľa stupňa poznania Boha. Nakoľko poznám Boha, tak natoľko poznám aj tieto veci. Kristova duša už na zemi poznávala v Bohu všetky mimobožské veci pokiaľ ich poznanie bolo nutné alebo užitočné k výkonu jeho vykupiteľského povolania. Na základe toho, že mal byť vykupiteľom celého ľudského pokolenia, tak mal poznať všetko. On mal byť ustanovený ako hlava, ako vládca nad týmto svetom, toto všetko mal vykúpiť a preto pre neho poznanie tohto všetkého bolo podstatné. T. Akvinský -> Poznal všetky skutočné veci, minulé, prítomné aj budúce, celé ľudské dejiny ako človek vrátane ľudských myšlienok. Nepoznal však to, čo robí Boh pomocou komprehenzívneho poznania, veci, ktoré sú iba možné, ale Boh ich nikdy neuskutoční. Vo svojej všemohúcnosti Boh pozná všetky, aj možné veci. To Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti nebol schopný poznať. Ale poznal všetko, čo sa skutočne reálne odohralo, odohráva a odohrá do budúcna zo všetkými súvislosťami. Lebo toho schopný je, keď má Lumen Glórie ako akcident, ale Ježiš to nepoznal ako akcident, lebo on to má vo svojej podstate v hypostatickej únii. Preto Kristovej duši neprislúcha absolútna vševedúcnosť, ale iba relatívna vševedúcnosť. Kristovo dokonalé ľudské poznanie bez omylu a nevedomosti Dogma: Pán Ježiš mal aj ako človek dokonalé poznanie bez akéhokoľvek omylu a bez nevedomosti, takže ako človek, mal relatívnu vševedúcnosť.“ Blažení vo videní Boha spoznávajú všetko, čo sa ich týka, Ježiša sa v stvorenom svete všetko týka. Lebo jemu je podrobené všetko a je ustanovený za sudcu všetkých.
18
Poznal Ježiš deň súdu? -> Mk 13, 32 - O tom dni však alebo hodine nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec. -> výklady: - mystický, ktorý neprijímame až tak veľmi -> pod výrazom Syn sa chápe Cirkev ako Kristovo mystické telo - ekonomická nevedomosť -> (ekonómia, keď Boh vyjde z niečím von z Trojice) vrámci Najsv. Trojice Otec, Syn a D. Sv. nemôžu niečo vedieť alebo nevedieť, pretože majú jeden a ten istý identický rozum. Teda aj 2. Božská osoba musí vedieť aj toto, ale keď s tým má vyjsť v ekonómii, teda von z Trojice tak....... -> Sk 1, 7 Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou vlastnou mocou. - Kristus podľa Otcovej vôle nemal zjaviť ľuďom dobu súdu nad svetom. Nebola to Otcova vôľa, aby tá chvíľa bola zjavená ani skrze človeka, ani skrze anjelov, ani skrze Syna. Bude to zjavené iba skrze Otca. - nemal túto znalosť z ľudskej prirodzenosti napriek tomu, že ju mal ako človek, bol to dôsledok hypostatického spojenia.
27. Vliate poznanie Kristovej duše Dogma: „ Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania vliate poznanie“ - videním Boha poznáva Kristova duša veci, ako sú v Bohu - vliatym poznaním ich však poznáva ako sú samé v sebe
28. Kristovo nadobudnuté poznanie Dogma: „Kristus mal aj nadobudnuté (skúsenostné) poznanie. Toto poznanie človek nadobúda prirodzeným spôsobom – zmyslami.“
29. (B) Dokonalosť Kristovej ľudskej vôle pozostáva v jej svätosti a v jej zvláštnej moci. Ide o stvorenú konečnú svätosť Kristovej duše.
30. Kristova bezhriešnosť Dogma: „ Kristus nemal nijakého hriechu: ani dedičného, ani osobného“ Kristova nemožnosť zhrešiť - Kristus nielen že nezhrešil, ani nemohol zhrešiť -> Kristovo človečenstvo nepochádza od Adama - Hriech znamená odvrátiť sa od Boha, ale jeho človečenstvo bolo spojené s božstvom – > preto nebolo možné, aby sa od Boha hriechom odvrátilo. Vnútorný dôvod jeho bezhriešnosti spočíva v HÚ. HÚ – odôvodňuje nemožnosť zhrešiť, oblažujúce videnie Boha má za následok morálnu nemožnosť zhrešiť t.j. tesné spojenie s Bohom v poznaní a láske, že odklon od Boha je skutočne vylúčený. Pozitívna svätosť a milosti plnosť človeka Krista. Kristus mal aktuálnu milosť Dogma: „ Kristova ľudská prirodzenosť je na základe HÚ nekonečne svätá podstatnou svätosťou večného Slova“ 1. podstatná a nekonečné 2. má plnosť akcidentálnej posv. milosti akcidentálna svätosť:
19
dogma: „ Kristova duša má od prvého okamihu svojho jestvovania absolútnu plnosť akcidentálnej posv. milosti
34. (C) Zvláštna moc Kristovej ľudskej vôle dogma: „Kristovo človečenstvo ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky.“ - vlastná - nástrojová
20
