JUBILANTKE Tam, kde z hôr beží stužka riečky Idy a jej údolie vnára sa do rovín Košíc kotliny, hrdý Omodej Dávid a po ňom Štefan - Čurka zvaný, zajali zem - terra Idy. Po nich kraj tento - skromný ľud - za domov svoj zvolil... Stáročia oral zemičky - živiteľky, čo skúpe boli na úrodu. Keď bolo treba, vlastnou krvou bránil slobodu svojho rodu.
Leteli veky jak chmáry po nebi... Striedali sa vlastníci zeme... Len prostý ľud naďalej hrdlačil... Zveľaďoval prácou, umom, Bohom zverený kraj, domov si tvoril, lepší život prial.
Plienili kraje tieto Tatári, divosi kísi, Turci hrozili stáročia, cholera krutá kosila kosou a vojny ľud tvoj hltali... Potomkovia tvoji, dedinka milá, v cudzine domov hľadali. Menia sa časy, menia sa ľudia, len domov - ten nám ostáva a láska k blízkym, čo tu vytrvali, mladým dnes silu dodáva.
Krásnieš nám domov, dedinka milá, 725 rokov máš... a ľuďom, čo ťa ľúbia, ty práve istoty dáš.
Mať sa kde vrátiť zo sveta a stretnúť ľudí - všetko známych. Chápať ich a stotožniť sa s ich myšlienkami. Prežívať spolu smútok i radosť, navzájom si pomôcť, poradiť. Nuž teda, rodáci milí, dobré je v Malej Ide žiť.
POLOHA OBCE MALÁ IDA Obec Malá Ida sa nachádza v severozápadnej časti Košickej kotliny iba ... km od Košíc. Leží v údolí horného toku riečky Idy, ktoré je z oboch strán lemované kopcami Slovenského Rudohoria. Za homoľovitým kopcom Stavenčík sa údolie spája s rozsiahlou rovinou Košickej kotliny. Najvyšším bodom chotára je Hlinisko. Tento kopec, ktorý je vysoký 457m n.m. sa nachádza na pravom brehu Idy dva km severne od obce. Najnižším miestom sú Teplice. Rozprestierajú sa južne pod dedinou Ich nadmorská výška je 276m. Dedina patrí do Košického kraja, do okresu Košice.
Mapka okresu Košice - okolie
Z ETYMOLOGICKÉHO SLOVNÍKA... Etymológia je vedný odbor skúmajúci pôvod slov. Význam názvu rieky Ida, ktorá dala dedine meno, nie je jednoznačný. Ćo o ňom hovoria jazykovedci? I. Kniezca vysvetľuje názov dediny Ida v Klužskej stolici v Sedmohradsku (dnešnom Rumunsku) od osobného mena Juda. E. Moór považuje Kniezcov výklad názvu Ida za málo pravdepodobný, lebo potom by bol nemecký názov Eidan. Podla Pestyho zbierky z 2 . polovice 19. storočia sa Veľká Ida v nemeckom medzevskom nárečí nazýva Grosze Eide. Podla G. Czirbusa slovo “ ida “ znamená keltsky “ vodu, potok, plytčinu “. Z uvedených vysvetlení a názorov vyplýva, že výklad pojmu je naďalej zahalený tajomstvom. Rozlúšti ho niekto z Vás?
ČASTI CHOTÁRA Do dnešných čias sa zachovali názvy jednotlivých častí chotára. Chceš ich poznať? Tak pozorne čítaj! Od bukoveckej hranice smerom k hradskej po ľavom brehu Idy sú časti: Pri hrobli, Maliňák, Pod kolieskom, Krátke (Kratiny), U frudla, Za berekom; po pravom brehu riečky: Obecné lúky, Pod Stavencom, Viničky, Lazy; od hradskej na juh: Kamenčík, Dlhé, Pod horou, Pod Stavenčíkom, Široké a Hedvárky; nad družstevným dvorom: Vrchy, medzi lesom Stavenčík a lesom DúbravaZemičky. Medzi mlynským potokom a Idou boli lúky: Pri mlynku, Na lúkach a Teplice. Po pravej strane mlynského potoka sú: Panské lúky a pod nimi Panské pole. Nad obcou smerom na východ medzi hradskou a lesom je: Zlaté pole.
ZO STARÝCH KRONÍK Celé územie zvané „ terra Ida „ (od dnešnej Veľkej Idy na sever) patrilo pôvodne kráľovi pod kráľovský hrad Novum Castrum, dnes Abaujvar. Kedy a ako sa jednotlivé čiastky tejto „zeme Ida" dostali do súkromných rúk šľachty, sa nevie nič bližšie. Z listiny vydanej r. 1247 komesom Privartom sa dozvedáme, že Peter, syn Juraja z rodu Aba, predal svoje dedičné zeme a lesy ležiace východne od rieky Idy (severovýchodne od dnešnej Malej Idy) spišskému prepoštovi Matejovi. Tomu však územia zabral Pousa, brat Chempera, od ktorého pochádzajú zemania z Bašky. V tom istom roku však majetky boli opäť prisúdené prepoštovi Matejovi. Od neho sa majetky dostali jeho bratovi Antaleusovi a od neho prešli ako cena krvi za Beňadika de Ruzka na jeho synov-Petra, Beňadika, Kazimíra a Ižipa. Títo synovia
Beňadika de Ruzka dostali „portio ... in terra Ida habita Fel Ida nominata „ , t.j. čiastku dnešnej Šace („ portio ... in terra Ida habita Eghaza Ida vocata“). Čiastka Vyšnej Idy (dnes Malej Idy) sa dostala na základe súboja, ktorým sa rozhodol spor, od synov Beňadika de Ruzka Sixtovi de Toh. Ten ju r. 1280 predal komesovi Dávidovi z omodejovskej línie rodu Aba a jeho synom Petrovi, Fintovi a Omodejovi. Neskoršie získal Malú Idu, Poľov a Gord Štefan, zvaný Čurka (Churka, Chyurka, Churke, Chyrke) z rodu Aba.
BITKA PRI ROZHANOVCIACH Po bitke pri Rozhanovciach 5.júna 1312 , keď synovia Štefana Čurku -Tomáš a Mikuláš, uprchli do Poľska, Karol Róbert im odňal Malú Idu a Poľov a podaroval ich palatínovi Filipovi Drugethovi. R. 1323 boli Tomáš a Mikuláš na príhovor poľského kráľa Ladislava Lokietka, svokra Karola Róberta, omilostení a Karol Róbert im vrátil majetky. R. 1330 si synovia Štefana Čurku-Tomáš, Mikuláš a Ján rozdelili rodinné majetky. Tomáš dostal Malú Idu (Felida), Mikuláš dnešný Poľov a Ján zasa Zebus (Šebastovce). Hylo (Hyľov) a les si ponechali traja bratia na spoločné používanie. R. 1324 synovia Štefana Čurku dali kus územia Malej Idy susediacu s Ižipovou Šemšou aj s mlynom na rieke Ida Ižipovi, synovi Beňadika de Ruzka. Potomkovia Štefana Čurku držia Malú Idu aj v 2. polovici 14. storočia. V r. 1367 vystupuje držiteľ Malej Idy magister Peter, syn Tomáša a vnuk Štefana Čurku so šľachtickým rodovým predikátom (menom) z Malej Idy (de Kysyda, Kysida).
V DRŽBE SPIŠSKEJ KAPITULY
R. 1406 prisúdil palatín Mikuláš z Gary právom kúpy Malú Idu a Šebastovce Spišskej kapitule. Malú Idu drží Spišská kapitula aj za portálnych súpisov r. 1427 a 1553. R. 1427 tam bolo 28 port a v 1553 len 7 port (porta=brána, ktorou sa vchádzalo vozom do poddanskej usadlosti; v stredoveku sa platila tzv. portálna daň). V r. 1427 veľkú čast Malej Idy vlastnilo Spišské biskupstvo a Kapitula, ktoré ho mali v držbe vyše 500 rokov (až do r. 1948).
REFORMÁCIA
Zo zachovaných dokumentov je známe, že sa na území Malej Idy rozšírila reformácia. Protestanstvo v obci bolo silné ešte začiatkom 17. storočia. Medzi reformovanými obvodmi-dištriktmi, je r. 1608 menovaný aj dištrikt v Malej Ide. Čast miestnych obyvateľov sa hlásila k reformovanému náboženstvu. V nasledujúcich storočiach protestantizmus slabne a prevažná časť obyvateľstva sa hlási k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu.
OBDOBIE PROTIHABSBURSKÝCH POVSTANÍ
17. storočie v Uhorsku bolo poznačené protihabsburskými povstaniami a tureckým plienením. Z čias povstania Štefana Bočkaja a Juraja Rákociho I. sa zachovali dve darovacie listiny. V prvej zo dňa 12..3. 1605 konfiškuje Štefan Bočkaj Malú Idu prívržencom cisára a daruje ju ako poddanskú dedinu Košiciam. Listinou z 20. júna 1644 potvrdiť opätovné vlastnícke právo na Malú Idu Juraj Rákoci I. „ za dobré služby ... „ .
EPIDÉMIA MORU
Obdobie stavovských povstaní, protitureckých vojen a poddanských nepokojov dovršila velká epidémia moru. V r. 1715 v Malej Ide žilo už iba 7 rodín 4 sedliacke a 3 želiarské, maďarskej národnosti. O pät rokov neskôr vzrástol počet obyvateľstva. Z 10 poddanských rodín, ktoré tu žili, boli už 4 slovenské. V tom čase už celé maloidianské panstvo patrilo Spišskému biskupstvu a Kapitule. Obec bola postupne osídľovaná slovenskými poddanými rímsko-katolíckeho vierovyznania. V tom čase pravdepodobne zanikla i osada Gergelyfalva či Gergeli Ida (Gregorovce). Abaujvárska župa vydáva v r.1714 nariadenia, ktoré má do župy prilákať prisťahovalcov a osídliť ju. Podľa nariadenia každý, kto sa na spomínanom území usadí, bude po dobu troch rokov oslobodený od akejkoľvek dane. Podobne postupovalo aj Spišské biskupstvo a Kapitula. Obec dosídľovalo slovenské etnikum.
19. STOROČIE : ZAMESTNANIE OBYVATEĽOV
V r. 1828 mala obec 399 obyvateľov, ktorí žili v 46 domoch. Tie boli z nepálených tehál - váľkov. Domy boli pokryté slamenými strechami. Väčšina obyvateľov obce sa zaoberala poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a furmančením. Obyvatelia obrábali ako árendátori aj cirkevnú pôdu. Z celkovej výmery chotára Malej Idy - z 1772 katastrálnych jutár, patrilo cirkvi 1020 jutár.
VYSŤAHOVALECTVO Nedostatok pracovných príležitostí nútil obyvateľov hľadať prácu za morom, najmä v Amerike. Najviac ľudí sa do „zasľúbenej zeme“ vysťahovalo v r. 18901917. Za more odišli: Štefan Kozák, Štefan Polák, Michal Janitor, Ján Janitor, Jozef Janitor, Alžbeta Janitorová, Mária Janitorová, Ján Janitor Dzurík, Jozef Pirožko, bratia: Ondrej, Ján a Michal Semanovci.
1. SVETOVÁ VOJNA V júli 1914 obrovská povíchrica postrhávala strechy chalúp, rozmetala obilné kríže na poliach, lámala a vyvracala stromy. Zdesení ľudia ju považovali za predzvesť nešťastia. Nemýlili sa. V sobotu 1. augusta 1914 prišiel do obce posol. V zapätí na to obecný bubeník zvolával občanov pred notársky úrad, aby im notár Jozef Friedman precital mobilizačnú vyhlášku. Do 24 hodín museli nastúpiť do zbrane všetci muži od 21 do 32 rokov, do 48 hodín muži do 42 rokov a o mesiac už aj chlapi, ktorí nemali viac ako 50 rokov. Vojna doľahla najmä na ženy vojakov, ktoré orali, siali, kosili, zvážali drevo, starali sa o rodiny, hospodárstva. Niektoré z nich dostávali peňažnú podporu vo výške 14 korún mesačné. Z frontu sa domov nevrátili Ján Kozel, bratia Štefan a Jozef Bernátovci, Štefan Soták a Štefan Roštin.
REPUBLIKA RÁD Po vyhlásení Maďarskej republiky rád v 1919 r. , jej armáda prenikla aj na Slovensko. Československé obranné pozície boli na kopcoch Kivagó a Stavenčík. Malá Ida sa stala súčasťou Slovenskej republiky rád, ktorá bola vyhlásená v Prešove 16. júna 1919. V maďarskej červenej armáde bojoval Juraj Janitor Hlub a Štefan Sabol Palko.
EPIDÉMIA TÝFU V roku 1925 postihla obec epidémia týfu. Na týfus zomreli Juraj Bernát Jančo - 23 ročný, Mária Konárová-20 ročná a Mária Janitorová Ďuričková-matka piatich detí. Týfus sa opakoval aj v rokoch 1926 a 1927. Epidémia sa vracala v období múch. Príčinou epidémie boli znečistené zdroje pitnej vody a nedostatočná hygiena.
HOSPODÁRSKA KRÍZA Ťažká hospodárska kríza v rokoch 1929-1933 zasiahla najprv poľnohospodárstvo. V Malej Ide najviac postihla malých a stredných roľníkov. Neobyčajné sucho v r. 1932 zhoršilo situáciu v obci. Mnohé sa zadlžili a museli predávať svoje zemičky, ktoré ich živili. Exekúcie boli na dennom poriadku. VIEDENSKÁ ARBITRÁŽ A 2. SVETOVÁ VOJNA 10. novembra 1938 v ranných hodinách obsadili obec bez odporu maďarské vojská. Hortyovskí „ hatarbadsi „ (pohraničníci) boli privítaní slávobránou postavenou pri moste cez Idu skupinou sympatizantov v cele s učiteľom Ugorčákom a notárom Heinzom. Väčšina obyvateľov však okupáciu prijala ako nutné zlo. Z 2.. svetovej vojny sa nevrátili piati občania: Ondrej Kozák Andraščin, Ondrej Kozák Vargov, Juraj Vaňo, Jozef Marton a Karol Bokor. Koncom r. 1944 sa v obci objavili nemecké vojská. Obyvatelia sa museli zapojiť do kopania zákopov v lese nad Lorinčíkom. Začiatkom januára 1945 bolo počuť od Slanských vrchov dunenie diel a na ceste smerom k Jasovu sa objavovali kolóny ustupujúcich vojsk. 18. januára 1945 sa front priblížil k obci. Červená armáda stála pred Šacou. Jednotky fašistických vojsk ustupovali cez Malú Idu na Jasov. Sovieti ich odstrelovali z pozícií pri Períne. Do dediny dopadol granát, ktorý poškodil neobývaný dom obecného pastiera. Obec bola plná vojska-najmä madarského. 19. januára vyhnali madarskí polní žandári maloidanskych chlapov kopat zákopy pod kopec „ KIVAGO „ . objavili ich tam sovietski pátraci a navigovali na nich delostreleckú palbu. Kopáci ušli do lesa a pod ochranou tmy sa vrátili domov. Obyvatelstvo sa poukrývalo do pivníc. Hitlerovskí a hortyovskí vojaci narýchlo opúštali obec. Podmínovali aj most cez Idu. Madarskí vojaci vraj na prosbu niektorých obcanov nálož zle odpálili, aby nepoškodili domy v okolí mosta. Okolo 22:00 hod. nemecká hliadka vyhodila do povetria sklad protitankových mín na starom majeri vo Verbovského stodole. Tlaková vlna blízkym chalupám zmietla strechy, porozbíjala okná, nevydržali ani dvere.
V skorých ranných hodinách 20. Januára 1945 obsadili obec vojská Červenej armády. Sústredili ich v dvore dnešného obecného úradu a po niekolkých dňoch deportovali do Košíc. S vojskom ČA prišli do obce partizáni-členovia skupiny majora Kozlova. V Malej Ide pobudli asi 3 týždne. Velitelský štáb sídlil v mlyne. Tesne po prechode frontu na popud velitela partizánov vznikla 1. slobodná samospráva. Predsedom revolučného národného výboru sa stal Juraj Janitor Hlub, podpredsedom bol Ondrej Beluščák, členmi: Michal Sabol, Juraj Vaňo, Ondrej Kozák, Jozef Bernat P., Juraj Múdry, Juraj Janitor Lacko, Štefan Biroš, Juraj Kožej.
MALOIDIANSKE REMESLÁ Mlynárstvo Už v 1. polovici 14. storočia existovali na území dnešnej obce dva mlyny patriace Čirkeovcom. Od nich ich získala cirkev. Nevie sa , kde stáli a kedy zanikli. Koncom 19. storočia vlastnila dva maloidianske mlyny rodina Polákovcov. Kamenné stavania mlynov mali drevenú nadstavbu. Pohon mlynských kameňov obstarávali cez drevené prevody veľké drevené vodné kolesá. Menší z dvoch mlynov stál na južnom okraji obce v miestach , ktorým sa hovorí „ Pri mlynku.“ Už na prelome 19. a 20. storočia bol opustený a chátral. Druhý novší mlyn stál nad mlynským náhonom na mieste dnešného mlyna. Bol to vodný mlyn s mlynským kolesom na vrchnú vodu. Od Polákovcov mlyn odkúpil mlynár Kušnýr pôvodom z Čečejoviec. Opravil ho a opatril novým strojovým zariadením. Obnovený „ klapáč „ novému majiteľovi nevynášal toľko, aby mohol splácať dĺžoby. Nakoniec mlyn prešiel do vlastníctva najväčšieho veriteľa Jozefa Pryščáka , syna mlynára zo Šace. Pryščák opatril mlyn modernými strojmi. Pohon obstarávali dve malé Kaplanove turbíny, ktoré stačili vyrábať prúd i pre súkromný mlynárov byt. Pri mlyne stála i malá píla s jedným gátrom. Za 2. svetovej vojny Pryščák zbohatol. V rokoch 19451947 postavil novú mlynicu. Neskôr slúžila ako obilné silo. V roku 1951 bol majiteľovi majetok zaistený, neskôr vrátený, no bez mlynárskej koncesie. Mlyn prevzali do nájmu východoslovenské mlyny a bývalý mlynár krátko viedol jeho prevádzku. Neskôr ho vymenili mlynárski majstri Michal Bajus, Štefan Lukáč a Alexander Daduliak. Mlyn zrušili v roku 1960.
Kováčstvo Najstarší kováč, ktorého uvádza obecná kronika, je známy zo spomienok pamätníkov. Volal sa Štefan Višňovský. Dielňu mal v malom domčeku z nepálených tehál pri mostíku nad mlynským náhonom pri ceste do Košíc. Po ňom viedli živnosť bratia Aladár a Filip, ktorých priezvisko sa nezachovalo. Krátky čas sa remeslu venoval Ján Seman z Medzeva. 16 rokov vykonával toto remeslo Ján Kucko. Za ním sa kováčstvu venoval Ján Seman z Veľkej Idy, potom Imrich Kožej z Paňoviec. V roku 1937 živnosť po ňom prevzal ostatný maloidianský kováč Jozef Vojtek. Vo vyhni pracoval do roku 1950, keď sa stal opravárom na STS v Barci a kováčske práce robil po šichte. Živnosť obnovil v . 1958 a v r. 1960 ju definitívne zrušil. Hrnčiarstvo V dvadsiatych rokoch 20. storočia vykonával toto remeslo v obci chýrny hrnčiar Grega z dedinky Jasov. Dielňu mal v jednej z izieb domu Michala Kaňuka a na jeho záhrade mal jednoduchú hrnčiarsku pec. Tovar vozil do Košíc. Bol starým mládencom. Zomrel bezdetný. Ním hrnčiarstvo v obci zaniklo.
Krčmárstvo Venovali sa mu najmä Židia. Okolo roku 1890 prišiel do Malej Idy Herman Grossman. Otvoril si krčmu v Kaňukovom dome. Krčma dobre vynášala. Grossman obchodoval aj s drevom. Zbohatol a v roku 1918 z Malej Idy odišiel. Krčmu predal Schitzovi a ten Michalovi Kaňukovi. Pod jeho firmou krčmáril Juraj Seman, ktorý sa v r.1933 osamostatnil. Od roku 1918 mala maloidianska krčma konkurenta. Mlynár, obchodník a najväčší roľník v dedine , Štefan Polák, otvoril v dedine výčap i výsek mäsa. Polákovci stratili živnosť v roku 1946. Ďalšie remeslá Z ďalších remesiel sú v obecnej kronike spomenutí čižmári a kolesári. Zmienky sú málo konkrétne. Spomína sa kolesár Korouský, ktorý sa v obci zdržiaval v rokoch 1934 – 1938. Väčšina maloidianskych remesiel bezprostredne súvisela s poľnohospodárstvom, ktoré bolo hlavným zdrojom obživy v povodí riečky Idy.
/Spracované zo záznamov z Kroniky
obce Malá
Ida./
DETSKÉ HRY KEDYSI Deti kedysi nemali toľko voľného času ako dnes. Rodičom nezáležalo na ich vzdelaní. Už od detstva ich priúčali robote. K povinnostiam mladších detí patrilo pasenie husí. Okolo humna ich pásli. Dávali pozor, aby nešli do obilia a nerobili škodu. Deti však pri hrách často na povinnosti zabúdali. K obľúbeným hrám patrila „ gombičkárka „ . Urobili sme sebe jamku. Tote co chceli hrac mušeli mac gombicku. Daktoré dzeci co buli bohatše mali ich aj dvacec. Rucila še gombička na zem a tote co baveli, museli ju palcom fričkac ku jamke. Vyhral ten co gombičku ostatni trafel do jamky. Dzevčata se baveli z babkami z rentkoch. Hulečka z rentkoch bula hlava. Do nej dali paličku, a prez ňu nacahli rentku a to buli šaty. Hlapci robeli pariťa. Na drevenu roznožku pripevneli pasok gumi zo starej duši z bicigľa. Pasok na stredku mušel buc širši bo tam davali skalki. V jednej ruke trimali pariťu a z druhu nacahli pasi gumi, trimali ho za stredok dze mali skalku. Gumu nacahli pušteli a bula balamuta kedz trafeli a rozbili hlavu abo oblak.
(Podľa rozprávania Reginy Janitorovej, sedemdesiatosem ročnej obyvateľky Malej Idy. Spracovali Viktória Vargová a Ivan Nagy. )
Vianoce starej mamy Vianoce boli a sú najkrajšie sviatky roka. Sviatky lásky, porozumenia, hojností... Ako na nich spomína moja babka? Na strope izby na malom háčiku visel stromček, na ktorom viseli dobroty: Zabalený kockový cukor, orechy, jabĺčka... Tí, čo nemali ani kockový cukor, zabalili do papierikov chlebové kôrky. Na Štedrý deň sa nesmelo jesť mäso. Na štedrovečernom stole nesmela chýbať misa s bobaľkami, hubová polievka, pirohy, oplátky, med, cesnak, langoše... Večerať sa začalo až vtedy, keď otec – hlava rodiny – zavinšoval. Po spoločnej modlitbe sa začalo jesť. Večera končila ďakovnou modlitbou. Zvyšky jedál odniesol gazda dobytku. Aby bola v dome hojnosť, nesmeli na stole chýbať plody zeme, najmä obilné zrno. Po večeri chodili deti spievať koledy. Odmenou im bol nejaký ten grajciar. O polnoci sa všetci zúčastnili na polnočnej omši.
/ Viktória Vargová, žiačka 6. A triedy./
Z ľudových piesní Modlitba a pieseň sprevádzali našich predkov celý život. V nich človek vylieval city svojej duše. Prosil, veril, dúfal, žialil i tešil sa. Láska robila ľudí lepšími, Bola a zostala soľou života. O čom spievali vaše babičky a prababičky? Pozorne čítajte!
Kec sebe zašpivam u lese na kraju, Ta mi šicke ftačky špivac pomahaju. Špivala by sebe, moj mily o tebe, Ale ja chudobna dzivočka pre tebe.
Špivam sebe veľo, ale nevešelo, Bo u mojim šercu vešelosci malo. Malo mi je malo, ešči menej budze, Jak moj mily frajir indzej chodzic budze.
Veľka noc už prešla, ja se nevydala, Jaj, Bože, prebože, kemu ja ostala. Dumace paropci, že ja še vam zvyšim, Ešči še neženi ten,čo naňho myšlim.
Na pojdzik drabinka, do pivnici schody, Už ja še doznala, dze moj mily chodzi. A moj mily chodzi dalej od jarečka, Bo tam mu vyrostla verna frajerečka.
/Získané od „Parádnice“./
Agnesy
Grácovej
členky
bývalej
speváckej
skupiny
Ľudový odev našich predkov Pôvodný ľudový kroj sa v dedine nezachoval. To, čo sa nosilo po 2. svetovej vojne sa nevyrovnalo kráse a vkusu tradičného ľudového odevu. Najmä na mužskom odeve bol zjavný vplyv mesta. Ženy pripútané k domácnosti a práci na poli sa viac pridržiavali starých zvyklostí. Ženský kroj sa vyrábal doma z plátna, vlnených látok, brokátu či hodvábu. Staršie ženy volili tmavšie triezvejšie farby. Mladšie nosili odev pestrých svetlých farieb s bohatým vzorom. Odev mladších dievčat do dôsledku napodobňoval oblek starších. Bol však jednoduchší, z lacnejších materiálov, menším počtom doplnkov a ozdôb. Odev starších dievčat bol najbohatší, najfarebnejší, sviatočný z tých najvzácnejších látok. Odev tvorili : Hustečka – šatka jednoduchého štvorcového strihu z rôzneho materiálu/hodváb, grandýn, ľanové plátno, popelín.../.Na všedné dni sa šatky zhotovovali z lacnejších tkanín, neskôr sa nosili aj priemyselne vyrobené. Brušlik – živôtik vyrobený z doma tkaného plátna s prírodnou výšivkou na oboch predných i zadnom dieli. Okraje okolo krku ,ramien i zapínania zdobila háčkovaná lemovka. Živôtik sa zapínal na patentky. Brušlik sa nosil na tele pod vrchným odevom. Brušlik s opleckom /lajblík/ - druh živôtika s naberanými rukávcami – opleckom. Zhotovoval sa zo zamatu bordovej, fialovej, červenej, modrej či zelenej farby. Bol podšitý plátnom. Rukávce boli z jemného plátna – z tylu alebo grandýnu, škrobené, é vyšívané, k paži stiahnuté gumou, okraj zdobený krajkou. Okolo krku biela zdobená krajka, predndiely i zadný vyšívaný alebo zdobený hodvábnou šnúrou tvarovanou do štylizovaného naturalistického vzoru. Od pása prečnievali ozdobné cípy podkovitého a päťuholníkového tvaru. Nosil sa vo sviatočné dni od jari do jesene. Fartuch – zástera obdĺžnikového tvaru z hodvábu, saténu, grandýnu, často z niekoľkých druhov tkanín vzájomne kombinovaných.. Zástera mohla byť zdobená krajkou, vyšívaním i maľovaním. Šurc – zástera okrúhleho tvaru čiastočne kryjúca i zadný diel sukne. Vyrábal sa z rovnakého materiálu ako fertuch. Gerok – trištvrťový kabát siahajúci do polovice sukne, priliehavého strihu, s ohrnutým límcom, dlhými rukávmi a jednoradovým zapínaním na gombík. Doplnkom odevu boli pôvodne biele cvernové pančuchy. Za obuv slúžili čierne poltopánky lodičkového tvaru na polovysokom širokom opätku. K niektorým sviatočným príležitostiam a v zime si dievčatá obúvali čierne čižmy s tvrdými sárami. Mladé ženy nosili čepec /konťu/ pod hustečku /šatku/. Tradičný ženský odev sa dosiaľ celkom neprežil, no celkom iste zaniká i on. Len zopár starších ženičiek ostáva verných odevu svojej mladosti. /Spracovala Veronika Birošová, žiačka 8.B triedy/.
Dedinka moja Dedinka moja, dedina, Pekná si ako ľalia! Na jar celá rozkvitnutá, V lete slnkom zaliata, V jeseni si dažďom mytá, V zime snehom zakrytá. Máme vôkol pekný kraj, To je pre nás pravý raj. Veľa milých ľudí tu žije, Každý rád z nich niečo pije. Niekto teplý čajík s medom, Iný zas kakao s chlebom.
Dospeláci chodia do práce. V miestnej pekárni nám pečú Chutné koláče. Turisti k nám chodia radi, Dávame im dobré rady. Najviac ich prichádza na sviatky, A po nich sa domov vracajú spiatky Pôvodná obec, Panský les, To je Malá Ida dnes. /Mária Demečková,6.ročník,v súčasnosti 7.A tr./
Malá Ida Bývam v obci Malá Ida. Je tam všade samá voda.
Vôkol Idy pekný les, Po ňom beží pes.
Je tam veľa stromov Je tu ešte škola, Na nich plno chutných plodov. Každý deň ma volá. /Alex Janitor,3.ročník,v súčasnosti žiak 6.A tr./
Maloidianska Kam sa pozrieš samý kopec. Pod kopcami leží obec. Každé ráno sa v nej budia pracovití , dobrí ľudia. A ich malé detičky tešia sa do školičky. Sviežučkým vzduchom preniká vôňa čerstvého chlebíka.
Neďaleko je Šaca,Bukovec, do Košíc,Jasova cez kopec. Kto nevie,o ktorú obec ide, určite nebol v Malej Ide. / Ľubka Gabániová,3.ročník,v súčasnosti 6.B tr./
Vyznanie Malá ako fialôčka. Večer sa jej lesknú očká. To je Ida – moja dedinôčka. Všetko dobre čo len mám, nachádza sa iba tam. Kamaráti, rodina, to je moja dedina. Je v nej živo - veselo. Domčeky čupia pozdĺž potôčka. Krásna si moja dedinôčka. /Tímea Hladoníková,6.ročník, v súčasnosti 7.B tr./
