Ročník I.
Číslo 5
September - Október 2001
Tu bratia opäť stretli sa . . . A prišla pravá letná nedeľa, keď po zdĺhavých dažďoch zdvihli sa hmly s mrakmi z temena našej Javoriny. Slnko štedro zalievalo javorinskú lúku – pre obe strany štátnej hranice rovnako a spravodlivým dielom, bez ohľadu na vôľu tých, čo ju dali zakresliť do máp a zákonov. Takže 29. júla 2001 bola Veľká Javorina opäť bez hraníc. Stretli sme sa tu – občania slovenských a moravských obcí a miest, aby sme potvrdili 156-ročnú tradíciu, založenú našimi múdrymi predkami. – Čo znamená Javorina vo vašom živote? Prečo prichádzate každoročne na javorinské slávnosti? S takýmito otázkami sme sa priblížili k niektorým návštevníkom. Aspoň zopár zrniek z ich odpovedí. Ján Rubaninský, Lubina-Miškech Dedinka: My odbojári sme sa tu každoročne schádzali ... Bol som tu aj v r. 1947, keď strašná povíchrica s prívalom vody brala dolu svahom spred chaty súdky od piva ... Pavel Ondrášik, Stará Turá: Mal som 14 rokov, keď tu bola ostro strážená hranica. Prišli sme s otcom na rebriniaku s dvoma koňmi kosiť lúku, sušiť seno. Nuž a domov do Podkoziniec sme sa vracali s jedným koňom. Druhého sme pod nosom financov prepašovali Moravcom, čo prišli zo Suchova. Ing. Dušan Sagara, Lubina: V r. 1943 ako študenti sme sa vybrali na Javorinu na výlet – bohato zásobení domácou šunkou a iným. V chate Nemci na nás vyvaľovali oči – na to jedlo a slivovicu. Nuž sme ich zavolali, chatár Zálešák nás posmelil ... Tak sa sťali, že sme im schovali pušky a ráno vyliezali z trávy a zhľadávali ich. Dali sme im pocítiť, že na nich máme. Viac sme riskovať nemohli! Ján Mackovič, Lubina: V r. 1945 som bol aj s Dušanom v 12-člennej delegácii pozývať spolu s Moravcami prezidenta Beneša na Javorinu. Beneš dal prednosť ceste do Berlína. Gen. Jozef Brunovský, Bratislava: Mám tu na Javorine ten najlepší pocit, len Moravákov je tu málo. Milan Harušťák, Dunajská Lužná: Javorina, to je môj rodný lubinský kraj... Ing. Vladimír Pavle, Bratislava, predseda Česko-slovenského výboru: Javorina pre mňa znamená symboliku prežitia tých najhorších čias pre oba naše národy. Som presvedčený, že ešte naša generácia sa dožije reintegrácie spolužitia. Dr. Zdeněk Přikryl, Brno, predseda moravsko-slezskej komory Č.-sl. výboru: Za poslední léta došlo k uzavření asi 90 smluv mezi SR a ČR – k usnadnění společného žití a přátelství. Je také zásluhou Č.-sl. výboru, že řada smluv vznikla. Právě Javořina nám připomína, že naše práce není marná, že přátelství nezanikne. Do našej besedy zaznieva hudba, spev účinkujúcich, na pódiu sa striedajú pestré krojované skupiny, stovky prítomných tlieskajú. Ujko z Myjavy cestou z Javoriny si povzdychol – ej, škoda, že tí naši starostovia a primátori sa nám neprihovorili – aspoň pár slovami každý. Schovali sa nám kamsi do chaty... Možno nabudúce ... Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov na Javorine sa skončili. Tu bratia vždy sa stretať budú ...
Stretli sa priatelia – zľava: Ján Rubaninský, Milan Harušťák a gen. Jozef Brunovský
Blahoželáme k životnému jubileu Viliamovi Harušťákovi alebo . . . Kto je skutočnou osobnosťou Lubiny
Strana 1
Poznáme ho všetci – činorodého, obetavého, neúnavného organizátora kultúrnych a osvetových aktivít v obci, najmä na kopaniciach. A zároveň obdareného vzácnou schopnosťou získavať pre záujmové činnosti iných ľudí, hlavne mladých. Náš spoluobčan Viliam Harušťák – čerstvý šesťdesiatnik – viac ako polovicu svojho života vedie Miestne osvetové stredisko v Miškech Dedinke. Máloktorá obec má pracovníka v kultúre s tak širokým záberom a plodnými výsledkami, akým sa môže pochváliť naša Lubina. Pod vedením Viliama Harušťáka sa podarilo urobiť prístavbu kultúrneho domu a zveľadiť jeho zariadenie. Každoročne sa tu konajú desiatky podujatí – schôdze, súťaže, prednášky, semináre, výstavky, zábavy, svadby, jubileá, posedenia... Ďalšou nemenej záslužnou oblasťou kultúrnej aktivity V. Harušťáka je založenie a vedenie folklórnej skupiny JAVORINKA – od r. 1972 v nej tancuje, spieva a hrá priemerne 20-30 členov dospelých, od r. 1986 aj detská skupina. JAVORINKA úspešne reprezentuje ľudové umenie našej podjavorinskej oblasti na domácich i zahraničných prehliadkach – vo Východnej, na Myjave, v Strážnici, v Padine ... Vilko ako správny osvetár spolupracuje so všetkými spoločenskými organizáciami v obci, či už sú to športovci (futbal, lyžiarsky klub, stolný tenis, turistika), Červený kríž, SZPB, požiarnici, záhradkári, poľovníci. Od r. 1990 V. Harušťák je poslancom obecného zastupiteľstva a v ňom predsedom komisie pre rozvoj, vzdelanie, kultúru a šport. Dosiaľ získal v každých voľbách maximálny počet hlasov od spoluobčanov. Aj to je prejav ocenenia, dôvery a autority, ktorej sa Vilko teší. Pred štyrmi rokmi sa stal prvým nositeľom ceny obce Lubina za zásluhy o rozvoj kultúry v obci, za úspešnú propagáciu obce a šírenie jej dobrého mena doma i v zahraničí. Stál pri zrode nášho INFORMÁTORA, je predsedom jeho redakčnej rady. V mene občanov i našich čitateľov, v mene redakcie prajeme Ti, Vilko, dobrého zdravia a pohody, aby si ešte urobil mnohé užitočné činy pre našu Lubinu. Redakčná rada
Talent Trenčianskeho kraja 2001 vyrástol u nás alebo ... Keď študent z Hrnčiarového hrá nielen futbal, ale sa skláňa aj nad rysovacou doskou Chceme vám predstaviť výborného študenta, športovca, rozhľadeného chlapca, ktorý vie, čo chce i čo môže od života čakať. Je ním Peter BOHUŠ, čerstvý absolvent stavebnej priemyslovky v Trenčíne, nádejný poslucháč vysokej školy toho istého zamerania. Peter spolu so svojím spolužiakom Martinom Filinom z Trenč. Turnej zapísal sa do kroniky svojej školy ako víťaz celoštátnej prehliadky stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ) v odbore stavebníctvo. Tému svojej práce si zvolili náročnú, ale zato s vysoko humánnym poslaním – Bytový bezbariérový dom ako samostatne stojací objekt. Výstavbu konkretizovali na stavenisku nad Chiranou na Starej Turej. V okolí bytového domu vedú hlavné komunikácie a v blízkosti je i zástavba rodinných domov. Súčasťou bytového domu sú aj parkoviská, garáže v suteréne i vonkajší park. Bytový dom je rozdelený do troch sekcií ( každá sekcia má jedno schodisko a výťah) s dvoma hlavnými vstupmi na prízemie. V suteréne objektu sa nachádzajú spomínané garáže, sklady a technické miestnosti. Na prízemí sú miestnosti pre oddych a regeneráciu (fitness, spoloč. miestnosť, herňa), obchod so skladom, lekárske miestnosti a samostatné byty (2-izbové, 3-izbové) s príslušenstvom. Na poschodiach sa nachádzajú byty (1-izbové, 2-izbové, 3-izbové) s príslušenstvom. Dom má tri poschodia – rovnaké, pričom na každom podlaží sú tri schodiská a tri výťahy. V dome je 27 bytov. Čo bolo podnetom takého rozsiahleho a náročného projektu? Peter s istotou a presvedčením hovorí: „Bola to moja osobná a rodinná tragédia, keď mi zomrel starý otec, ktorý posledný rok svojho života trávil na vozíku. Videl som, ako denne zápasí s problémom bezbariérovosti – vo vlastnom dome nemohol sa na vozíku voľne pohybovať tak, aby sa cítil aspoň trochu samostatný. Vtedy ma napadla myšlienka, prečo by ľudia, ktorí sa dostanú do podobnej situácie, nemohli žiť plnohodnotnejší život. So spolužiakom Martinom najskôr nás zaujala téma rehabilitačného centra, no naša konzultantka Ing. Gábrišová nám navrhla pozrieť sa na slovenský problém – veľký nedostatok bytových bezbariérových domov. Tak sme sa pustili do riešenia tejto neľahkej úlohy. Bolo to časovo náročné. Rozdeliť si deň na študijné a pracovné povinnosti, na šport – to znamenalo nemať takmer voľný čas. Ale zvládli sme to, pretože túto prácu sme nepokladali iba za povinnosť, bavila nás – bola to naša srdcová záležitosť. Naším cieľom bolo uspieť v školskom kole. To bolo náročné. Veď na stavebnej priemyslovke v Trenčíne je veľa dobrých a úspešných študentov. Získali sme prvé miesto a mali sme nielen radosť, ale i pocit istoty. Ten pocit istoty, vzájomnej dôvery mi veľmi pomohol pri obhajobách na regionálnej a krajskej prehliadke – bolo to opäť prvé miesto. 23. ročník celoštátnej prehliadky SOČ v odbore stavebníctvo sa konal pod záštitou Ministerstva školstva vo Zvolene. Tu už na nás ležala ťarcha zodpovednosti i za reprezentáciu školy. Mali sme dôveru vyučujúcich i spolužiakov. Nechceli sme sklamať. Bolo tam 16 súťažiacich, všetko vynikajúci študenti. Uspeli sme. Naša práca získala prvé miesto ako veľmi zodpovedne, podrobne vypracovaný projekt, ktorý má podtext humánnosti.“ Pozeráme na projekt, ocenenia, diplomy, medaily. Sú neklamným dôkazom umu, tvorivej práce, vytrvalosti, ale hlavne ľudskosti. Nie je u nás bežné, aby mladí, zdraví ľudia mali takú empatiu, spolucítenie s tými na vozíčku, odkázanými na pomoc iných. Sme radi, že jeden z týchto mladých ľudí žije medzi nami. Sme presvedčení, že pohár s ocenením Talent Trenč. kraja 2001 sa dostal do správnych, nádejných rúk. Želáme Ti veľa zdravia a úspechov, Peter ! Redakčná rada
Strana 2
Žijú medzi nami Sú majstri svojho remesla. Pod ich rukami dostáva i chladný kov obdivuhodné tvary, premení sa na ozdobný alebo úžitkový predmet potrebný k životu. Sú ľudia, ktorí svojou prácou, schopnosťou byť vždy a všade užitoční sa natrvalo zapísali do kroniky života mnohých z nás. Pavla Štepanovica-kováča poznajú i v širšom okolí. Vždy usmievavý, pokojný a ústretový „pán majster“ šíril svojou prácou i priateľskou povahou dobré meno majstra kováčskeho remesla.
Už samotné toto remeslo vzbudzuje predstavu silného chlapa s kladivom a nákovou, prepásaného koženou zásterou. Možno táto predstava rozhodla v Lubine u Štepanovicov o remesle najmladšieho. Paľko otca nepoznal. Zahynul na fronte v I. svetovej vojne. Matka-vdova so štyrmi deťmi sa mala čo obracať, aby zabezpečila každodenný chlieb pre svoje osirelé deti. Nebolo peňazí na školy, hoci pán správca Špitka upozornil mamu „Ščepánéch“ na šikovného syna. Paľko nedokončil ani meštianku na Starej Turej a išiel Petrovičovi do „viehne“. Tri roky sa pri tomto skúsenom lubinskom kováčovi priúčal remeslu. Po troch rokoch – v r. 1935 sa prihlásil na skúšky, ktoré robilo Živnostenské spoločenstvo v Novom Meste n. V. Tam zostal pracovať u majstra Megu. Roboty bolo veľa. V tom čase mali veľkú objednávku na pôdne brány. Práca bola ťažká, plat malý, a tak sa Pavel jedného dňa spolu s Milošom Uhrom vybrali za prácou na bicykloch hore Považím. Prešli veľa miest a dedín, pracovali chvíľu v Púchove na výstavbe železnice, v Ladcoch v kameňolome, ale o poriadnu a trvalú robotu nezavadili. Tak sa vrátili domov, práve brali do Micherovej fabriky na Starej Turej. Pavel sa dostal na kurz sústružníkov a vo fabrike zotrval až do r. 1944. Hoci sa schyľovalo k Povstaniu, bolo treba omlátiť lubinským roľníkom obilie. Gustáv Solovic z Kráčin, technicky zdatný a veľmi zručný majster, mal novú výkonnú mláťačku a potreboval dobrého pomocníka. Tak sa stal Pavel „mašinistom“ a ešte dlho po vojne k spokojnosti gazdov mlátili spolu obilie v obci. V „Solkéch dome“ bola aj kováčska vyhňa. Pavel si vybavil živnostenský list, vyhňu si prenajal a pracoval ako kováč. Z dielne dva roky odbehoval na obecný úrad, pretože v r. 1954 ho zvolili za lubinského richtára, teda predsedu MNV. Bola to čestná, neplatená funkcia. Dobre mu pomáhal Pavel Solovic, mladý a obetavý tajomník. Práce bolo neúrekom. Stavali sa mosty v dedine, cesty pre autobusovú dopravu na
Strana 3
kopaniciach, začalo sa s prípravou na výstavbu základnej školy. Pomáhali i rodáci, ktorí pracovali na vplyvných miestach. Takými boli Ján Mackovič, Dušan Sagara, ktorí vždy „vybehali“ nejaké koruny pre výstavbu obce. Urobila sa strecha na kultúrnom dome, odhalil sa Pamätník v Rohu, urobila sa revízia katastrálneho majetku – aby bol podklad pre určenie kontingentov na verejné zásobovanie. Do Lubiny prišiel lekár, v Miškech Dedinke sa v KD zriadilo kino a hasičská strážnica v dedine dostala dnešnú podobu.
Pavel bol požiarnikom od svojej mladosti až do vysokého veku. Dlhé roky bol veliteľom lubinských požiarnikov. Mnohé vyznamenania a diplomy svedčia o jeho vzťahu k tejto dobrovoľnej organizácii. Pri príležitosti jeho 80-ky mu Dobrovoľná požiarna ochrana SR udelila medailu „Za zásluhy“. Kus svojho života prežil aj ako mechanizátor na našom JRD. Od r. 1965 až do dôchodku odovzdával svoje vedomosti a učil zručnostiam žiakov na Strednom odbornom učilišti poľnohospodárskom v Novom Meste n. V. Bol skutočným majstrom svojho remesla. Mal úctu a obdiv svojich kolegov i žiakov. Dodnes ho chodia navštevovať. Je jedným z tých, na ktorých sa nezabúda.
Ako majster odborného výcviku – so žiakmi SOUP Z aktivít kultúry v júli – auguste
MOS Miškech Dedinka: V mesiaci júni – schôdza členov ZO SZPB, zdravotnícka prednáška spojená s predajom (Top Slovakia), 3. ročník kopania jedenástky pod Javorinou. – Prázdninový mesiac júl sa začal tradičným stretnutím občanov, rodákov i chalupárov na Chríbe (nad Miškech Dedinkou) na počesť výročí misie Cyrila a Metoda a upálenia Majstra Jana Husa (krátka prednáška, v závere večera vatra). Okrem toho boli pripravené strelecké preteky a rozprávanie veselých príbehov zo života – okolo ohníka so špekáčkami. – Ďalšie júlové akcie: – zdravotná prednáška s predajom (A.I. Marketing Zvolen/, vystúpenie FS Javorinka na Kopaničiarskych slávnostiach v St. Hrozenkove (ČR), 39. ročník futbalového turnaja o Pohár kpt. Miloša Uhra a 4. ročník memoriálu JUDr. A. Macha na Hrnčiarovom. – Výsledky turnaja: 1. PŠK Bzince p. J., 2. PREMEX St. Turá, 3. TJ Lubina-kop., 4. TJ Lubina Uznesenia zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 4. 7. 2001 v Lubine
Na záver turnaja ľudová zábava – opäť na ihrisku. – Júlové kúpanie a plávanie v Diakovciach – zájazd, prehliadka výstavy okrasných rastlín a kvetov vo Věžkách (ČR) – zájazd. Príprava výstavy Sto rokov lubinského kroja. – Rozhlasové relácie propagovali uvedené podujatia. – Organizačne náročným podujatím bol 9. ročník Behu bratstva na Veľkú Javorinu a 6. ročník Slovenského pohára v behu do vrchu – 29. júla 2001. Usporiadateľmi boli – Klub Považského maratónu NMnV, Prípravný výbor slávností Čechov a Slovákov, Atletický klub Chirana Prema St. Turá. Pretekári štartovali spred KD v Miškech Dedinke, cieľom bola Veľká Javorina (970 m n. m.). Trať v dĺžke 9.160 m mala prevýšenie 590 m. Viliam Harušťák
Uznesenie č. 23/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje zmenu rozpočtu obce na rok 2001 podľa predloženej prílohy. Uznesenie č. 24/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje odpredaj parc. č. 6306/1 o výmere 840 m2 Ing. Tiborovi Samovi s manž., bytom Studenohorská č. 53, Bratislava, podľa znaleckého posudku za 20 000,-Sk. Uznesenie č. 25/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje vstup obce Lubina do organizácie „Kopaničiarsky región Veľká Javorina – Bradlo, n. o.“ Uznesenie č. 26/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine neschvaľuje odpredaj parc. č. 1031/1 lokalita Kráčiny žiadateľom uvedeným na žiadosti zo dňa 14. 5. 2001 z dôvodu plánovaného rozšírenia intravilánu – za účelom výstavby rodinných domov. Uznesenie č. 27/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje odpredaj časti parc. č. 7904/1 časť 11 geom. plánu 34493051 o výmere 322 m2, časť 9 geom. plánu 34493051 o výmere 264 m2,časť 1 geom. plánu 30871701 o výmere 230 m2,časť 9 geom. plánu 30871701 o výmere 518 m2 a časti parc, č. 7904/3, časť 3 geom. plánu 30871701 o výmere 375 m2, časť 8 geom. plánu 30871701 o výmere 1205 m2 za 20,- Sk/m2 p. Vladimírovi Drgoncovi, bytom Lubina č. 333 Uznesenie č. 28/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje odpredaj časti parc. č. 7904/1, časť 8 geom. plánu 34493051 o výmere 135 m2, časť 6 geom. plánu 34493051 o výmere 3114 m2,časť 4 geom. plánu 34493051 o výmere 768 m2,časť 5 geom. plánu 34493051 o výmere 94 m2 a časti parc. č. 7904/3 časť 1 geom. plánu 34493051 o výmere 1191 m2, časť 2 geom. plánu 34493051 o výmere 226 m2, časť 3 geom. plánu 324493051 o výmere 207m2 za 20,- Sk/m2 Ing. Milanovi Šutarovi, bytom Bzince pod Javorinou č. 264. Uznesenie č. 29/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje odpredaj časti parc. č. 196/2 diel 1 vo výmere 9m2, diel 2 vo výmere 76 m2 a diel 3 vo výmere 43 m2, časti parc. č. 181 diel 4 vo výmere 1 m2 a diel 6 o výmere 99 m2 a časti par. č. 182/1 diel 5 vo výmere 73 m2 za 20,-Sk/m2 Ing. Ladislavovi Kotoulekovi, bytom Clementisova 48/5, Prievidza Uznesenie č. 30/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje príspevok 10 tis. korún pre TJ Lubina na zavlažovanie ihriska 10 tis. korún pre TJ Lubina-kop. na opravu sociálneho zariadenia. Uznesenie č. 31/2001 Obecné zastupiteľstvo v Lubine schvaľuje používať p. Zlate Révayovej, bytom Lubina 506, vo svojom
Pýtame sa – čo nové, pán starosta ?
Strana 4
firemnom znaku motív zástavy odborového združenia podjavorinských podomových a jarmočných kupcov, zhotovenej v r. 1928. Milan Ostrovský, starosta obce
V júli – výstavba chodníka na Trúskovom – firma UNISTAV V. Petrovič, – budovanie cesty na Trúskovom – realizujú Cesty Nitra, odštepný závod Trenčín, – nákup 150 ks stoličiek do KD v Miškech Dedinke – 92.070.- Sk, – nákup 4 ks stoličiek pre OÚ – 9.343.- Sk, – Firma AQUA Kubiš uskutočnila práce na cintoríne: výmena poklopu na studni, výkop ryhy pre kábel a montáž čerpadla do studne – 45.918.- Sk, – montáž roliet na OÚ (zasadačka + kancelárie) urobila firma Šusta z Hlohovca – 56. 573.- Sk, – práce na miestnych komunikáciách (Zahradská, U Valenčíkov) – firma Mestské hospodárstvo Trenčín – 253.293.- Sk, – kanalizácia z KD do žumpy (v dedine) – 10.763.- Sk, V auguste – na požiadavku obce Lubina – prispieť finančne na oslavy 57. výr. SNP v Rohu – pozitívne reagovali sponzori: obce Mor. Lieskové, Bošáca, Poriadie po 1000.- Sk, obec Dolné Srnie – 500.- Sk, PREMAGAS, s.r.o., a VUMA, a. s., po 5000.- Sk. –Mimoriadne veterinárne opatrenia na utlmenie a zabránanie nebezpečnej nákazy včelieho plodu – moru včiel; za ohnisko sa vyhlasuje včelnica Jána Pašku, Lubina 520 – Podkozince, – 6. 8. Krajský úrad zrušil prvostupňové rozhodnutie okres. úradu a vec vracia na nové konanie vo veci návrhu na vyvlastnenie pozemku parc. č. 1062/2 o výmere 48 m2 vo vlastníctve Ing. J. Pleškovej, bytom Bzince p. Jav., na účely cestnej komunikácie. Prehľad o ďalších dobrovoľných finančných príspevkoch na INFORMÁTORA Zlata Révayová, Lubina – 5000 Sk; rodáčka zo Švajčiarska – 1000 Sk; J. Rubaninský, Lubina – 500 Sk; J. Brunovský, Bratislava – 250 Sk; Em. Mikitová, St. Turá – 220 Sk; A. Drgoncová, Lubina – 200 Sk; po 100 Sk prispeli: Z Žabková, Cetuna; J. Križko, Lubina; Ľ Komlošiová, Piešťany; občan z Lubiny; rodák z Trenčína; rodáčky z Moravy a z Piešťan; Anna Pagáčová, Lubina – 50 Sk. S vďakou sme prijali aj sumy menšie od dvoch rodáčiek zo St. Turej a občianky z kopaníc. Dobrovoľný finančný príspevok môžete zaslať na OÚ Lubina – INFORMÁTOR alebo osobne prostredníctvom členov redakčnej rady. Radi uvítame Vašu pomoc. Redakcia
Lubinskí gajdoši – dokončenie Gajdoš Uhelný žil na dolnom konci dediny. Nebol gazdom, nemal majetku, iba neveľký dom s pitvorom, izbou s „výškou“. Jeho domec bol zastrčený vo dvore, kde bývali ďalší dvaja gazdovia. A tak do stodoly i do humna museli Uhelných chodiť cez susedove „návracie“. Ale keď na jar domec vybielili a podmazali „na svetlo“ – modrou farbou a v okienkach sťa dlaň rozkvitli muškáty a zazelenal sa „janíček“, domček vždy opeknel. Gajdošovi to stačilo. Niečo si privyrobil u gazdov, niečo vyhral gajdami v krčme či na svadbách. Poznal veľa piesní a zahral rovnako dobre do skoku či do spevu. A keď ho sužoval trpký žiaľ, vraj jeho gajdy bolo počuť plakať ... Možno to vábilo nejedno lubinské dievča, aby prišlo podvečer „za Valovce na náton“. Tu sa schádzala po večeroch mládež, tu bývalo veselo. Na tom našjém nátoni zavrcel sa švárny šuhaj na vraném koni. Zavrcel sa sem a tam, skadze sa ja, moja milá, od vás vymotám. Vymotaj sa skadze sceš, ked ty mojej vernej lásky miluvat nesceš! Nečudo, že gajdošove clivé melódie našli svoju odozvu v srdci mladučkej Kačky zo Sabršéch dvora. Možno práve pre túto dievčinu ich hrával mladý gajdoš, nimi vyjadroval rodiaci sa krásny cit. Letné večery boli plné nehy a mladíckych nádejí. ... A stalo sa v tom čase na lubinských kopaniciach, že mladý gazdovský syn Martin sa zahľadel do pekného dievčaťa. Padli si do oka ešte v jeseň – v hore pri hrabaní šústia. Martin si všimol, že dievča je nielen pekné, ale vie sa i pri robote zvŕtať. A ako sa dokáže usmiať a milo odvetiť ... Raz pri robote otec Martinovi nadhodil, že by sa im veru zišla do domu mladá gazdiná. Syn neváhal s odpoveďou: „Tatíčko, já už mám ženu vybranú, móžeme ju v sobotu pýtat !“ No keď povedal, že je to Zuzka – tá sirota z horných kopaníc, otec nenamietal, ale ani radosť nebolo na ňom vidno. Na druhý deň sa obaja vybrali do obce za notárom a ten im povedal, že keď ide o sirotu, ktorú si zobrali gazdovia z horných kopaníc z ústavu, tak musia mať k sobášu povolenie od „sirotského otca“ – až z Nitry. Nato sa otec zdvihol zo stoličky a prehlásil: „Ej, bolo by to za nevestu, aby sis´ pre nu až do Nitry išél! Jaká bude, takú si vezneš!“ Vyšli pred obecný dom – Martin bledý ako stena a otec rozhodnutý vec doriešiť. A vtedy im prišiel do cesty ujec Sabrš. Bol to otec Kačky, čo sa zaľúbila do gajdoša Uhelného. Slovo dalo slovo, zabočili do krčmy, vypili si a ... dohodli sa na sobáši svojich detí – Martina a Kačky. Martinov otec rozhodol: „Vezneš si, jaká je! Šak je pekná, červená jak ruža, robotná. Jaká bude, na takú si mosíš zvyknút !“ To sa stalo pred Veľkou nocou a otcovia hneď tam dohodli aj termín svadby – na Svätodušnú nedeľu. Pred rokom 1900 sa sobáše i svadby odbavovali v nedeľu. „Oddánek“ (starodáv. výraz –snúbenec) Martin za celý čas od Veľkej noci až do svadby svoju oddánku ani raz nenavštívil. Prišiel až v deň svadby. Vtedy bol
Strana 5
taký zvyk, že nevesta išla do kostola so ženami a ženích s chlapmi. Po sobáši mladá nevesta išla na kopanice peši. Nad Lubinou na Čírke horko zaplakala a so ženami si zaspievala: Ach, Bože môj, prebože môj dobrý, dze já budem nocuvat ? ... Roky utiekli ako zrno medzi prsty. Ako si mladí manželia na seba zvykali, to nevieme. Pravdou je, že vychovali spolu šesť detí, dožili sa i radosti z vnúčat. K babičke Kačke a dedkovi Martinovi často prichádzala „na službu“ vnučka Anička. Starali sa o ňu, keď jej rodičia odišli „na hauzírku“ (podomový obchod). Anička cítila, že ju majú radi a bolo jej tam dobre. Jedného dňa bolo počuť zvon z kopaníc – z Miškech zvonice. „Podtŕhali dvakrát“ (zvonár urobí v krátkych intervaloch za sebou dve pauzy), to znamenalo, že zomrela žena. Vyzváňali niekdajšej sirote Zuzke. Vnučka Anička vybehla na násyp. Pri teplom počasí sedávali tam dedíčko a fajčili fajku. Sedeli i teraz, ale fajka bola na stolci a po tvári im stekali slzy. Preľaknutá Anička bežala za babičkou: „Babička, dzedíčko plačú, ani fajku nemajú v hube!“ Babička pohladkala vnučku po vláskoch a povzdychla si: „Nechaj ho, vnučka moja, nech si poplače. Šak aj já som celý život myslela na toho gajdoša ... Šak len krásne hrával!“ V tej chvíli sa po jej vráskavej tvári mihla akási boľavá, no nežná spomienka na mladosť. A v dedkovej pamäti možno zazneli útržky zo smutnej Kačkinej pesničky, čo si kedysi spievala. Mala som holúbka v truhle zanknutého, ale mi ulecel do pola šíreho. Ulecel, ulecel, pod zelený dubec, už sa nenavrácí môj milý holubec ... Zrejme aj vďaka takejto skúsenosti v tejto rodine už nikdy nikomu nebránili pri výbere životného partnera.
Pozývame Vás ... –na etnografickú výstavku Sto rokov lubinského kroja v KD v Miškech Dedinke. Je sprístupnená verejnosti do 20. septembra 2001 – každý štvrtok od 18. – 20. hod. a v nedeľu od 16. – 18. hod. Vstupné ľubovoľné. V prípade záujmu o iný termín kontaktujte sa na telefóne 777 8142 – Viliam Harušťák. – sledovať ... na STV 1 dňa 1. 9. 2001 o 19,10 hod. krátky program „Invencie Alžbety BURIANOVEJ – Utkaná poézia“. Mladá talentovaná textilná výtvarníčka Betka Burianová z Bratislavy je tak trocha naša rodáčka – prežila značnú časť detstva na lubinských kopaniciach u babičky Alžbety Slávikovej u Sušarských. Ak nestihne dôjsť k vám toto číslo INFORMÁTORA do uvedeného dátumu, pripravíme pre vás, milí čitatelia, rozhovor s našou výtvarníčkou. Redakcia
Za slobodu treba vedieť bojovať
nemeckých vojenských transportov. Prvý krst ohňom zažil J. Sapák pri Krajnom. V zrážke padli dvaja Nemci, dvaja civili a dvaja partizáni. Učiteľa Milana Slávika zo Bziniec, ktorý šiel na motocykli, Nemci zajali. Z novomestskej väznice ho odtransportovali do Ilavy, Bratislavy, odtiaľ do koncentračných táborov v Scherzingene a Dachau. Po mnohých útrapách M. Slávik zomrel 15. mája 1945. Niť spomienok sa odvíja ďalej, hovoríme o prepade nemeckej posádky v Starej Turej, kde prišiel o život mladý partizán Samko Marônek. Spomíname na skúseného sovietskeho veliteľa Dibrova, ktorý padol zákernou guľkou 13. októbra 1944 pri presune mužstva cez javorinský chrbát na bošácke kopanice. Hovoríme o Milošovi Uhrovi – ten mal s J. Sapákom dobré a úprimné kamarátske vzťahy. A z rozvážnej reči Ing. Sapáka sa vynárajú ďalšie, zväčša trpké obrazy. Aj spomienky bolia, keď myseľ blúdi po horách, cíti zimu, hlad i každodenný boj o život. „Vlastenectvo nespočíva v tom, že sa človek bije do pŕs, aký je on Slovák, a pritom trpí nadvládu cudzieho,“ hovorí v závere besedy Ing. J. Sapák. „Nebudem predsa slúžiť tomu, ktorý ma chce v konečnom dôsledku zničiť. Za svoju slobodu musí človek bojovať!“ Dôkazov o tom, že generácia bojovníkov proti fašizmu toto poslanie splnila, je bezpočet. Pred dvoma rokmi stretli sa na Rohu po viac ako štyroch desaťročiach radový partizán Rudolf Vrba a jeho bývalý veliteľ družstva J. Sapák. Univerzitný profesor R. Vrba z Kanady hovorí s úctou o svojom veliteľovi – cenil si jeho skúsenosť, rozvahu, ľudský prístup a zmysel pre disciplínu. Vidno, že takéto priateľstvo môže vzniknúť len vtedy, keď jeden druhému dôveruje a je na neho odkázaný. O prof. R. Vrbovi sme už písali v predošlých číslach našich novín. Prežil dva roky v koncentračnom tábore v Osvienčime, odkiaľ ušiel spolu s Alfrédom Wetzlerom, aby oznámili svetu, že v tomto tábore vraždia židov. Po vojne kniha prof. R. Vrbu pod názvom „ Ušiel som z Osvienčimu“ vyšla v mnohých svetových rečiach v zahraničí. Vyšla už v druhom vydaní aj v Prahe. Veríme, že sa nájde i na Slovensku vydavateľ, ktorý toto otrasné a pravdivé svedectvo dá preložiť do slovenského jazyka. Aby mladá generácia, ktorá nezažila hrôzy vojny a koncentračných táborov, nezabudla, že nacizmus môže byť tragédiou každého národa, v každom čase. Ak by sa vydanie knihy na Slovensku stalo skutočnosťou, tak by R. Vrba venoval autorský honorár nášmu múzeu, konkrétne expozícii partizánskeho hnutia pod Javorinou.
... alebo Čo má na srdci bývalý partizán Uhrovej skupiny Na každoročných oslavách SNP v Rohu je medzi oficiálnymi hosťami – bývalými bojovníkmi aj starší, no statný muž s paličkou v ruke – Ing. Jozef Sapák z Trenčína. Hoci čas poznačil telo a postriebril vlasy, myseľ zostala svieža, reč priama a úprimná. Prišiel aj teraz, aby sa pri 57. výročí Povstania stretol so spolubojovníkmi. Zostáva ich už neveľká skupina – z roka na rok odchádzajú tam, odkiaľ niet návratu. Ing. Sapák, ak bude zdravie slúžiť, v budúcom roku sa dožije 80 rokov. Je na čo spomínať. Mladosť prežitá v Trenčíne a neskoršie v Prostějove, kde navštevoval textilnú odb. školu, bola poznačená rozpadom republiky, vznikom protektorátu a Slovenského štátu. V Prostějove videl a zažil, ako nadradene sa správali nacisti voči tamojšiemu obyvateľstvu. Tam pochopil, čo je spupný a arogantný nacizmus. Vtedy sa v ňom nazhromaždil vzdor, ale i odhodlanie čeliť proti tým, čo siahajú na slobodu národa i na osobnú slobodu jednotlivca. Vtedajšia situácia v protektoráte Čechy a Morava rozhodla o návrate mladého študenta do Trenčína. Tu sa zapojil do ilegálneho hnutia proti vtedajšiemu ľudáckemu režimu. Roznášal noviny, letáky, bol v spojení s novomestskou ilegálnou skupinou – s J. Kvasnicom. Za protištátnu činnosť bol odsúdený na 5 mesiacov väzenia. Do nastúpenia základnej voj. služby si odsedel ešte ďalších 6 mesiacov v Ilave. V r. 1943 narukoval do novomestských kasární. Keď Nemci začali obsadzovať Považie a prišli správy o príprave povstania, bol medzi tými, čo z vojenskej posádky vyvážali výzbroj do Kálnice a privážali výzbroj a výstroj aj do Lubiny. Z Kálnice sa vybrala skupina 12 vojakov (bol medzi nimi i J. Sapák) k Beckovu a prevozom cez Váh – do Trenč. Bohuslavíc smerom na Turecký vrch, Bzince do Lubiny. Pridal sa k nim aj poddôstojník Ján Rešetka. Do Lubiny prišli i ďalší vojaci z novomestských kasární. A tak sa pod vedením Miloša Uhra z týchto vojakov a dobrovoľníkov z obcí Lubina, Bzince, Stará Turá, Morav. Lieskové, Bošáca, Krajné, Myjava a ďalších vytvoril partizánsky oddiel HURBAN. Mužstvo sa neskoršie rozdelilo do troch skupín: prvá operovala na Matejovci pri Krajnom, druhá v Krivosúdoch pri Poriadí a tretia v Hrušovských hájoch. Partizán Jozef Sapák bol v ženistickej skupine, viedol ju rotný J. Rešetka. Organizovali deštrukčnú činnosť – Oslavy SNP v Rohu – poškodzovali koľajnice a mosty, a tým prerušovali dopravu
V ďalších číslach nášho INFORMÁTORA uverejníme príbehy partizánov II. Stalinovej brigády – Michala Beláka a Martina. Kavického. prof. R. Vrba s Ing.J. Sapákom
Strana 6
Z nášho cirkevného zboru ... Prázdniny v cirkevnom zbore sa nezačali oddychom a odpočinkom, ale pracovne. Rok 2001 je pre náš cirkevný zbor opäť rokom budovania. Potreby súvisiace so zachovaním a zveľaďovaním majetku cirkvi sú v súčasnosti nad naše finančné možnosti. Našich čitateľov sme informovali, že začiatkom roka sme s Božou pomocou realizovali maľovanie interiéru kostola. Nedávno sme museli urobiť ďalší nevyhnutný krok – výmenu krytiny na budove fary. O dôležitosti tejto akcie svedčí skutočnosť, že bolo potrebné vymeniť aj časť krovu. Prehnité krokvy sa objavili až po odstránení pôvodnej krytiny a debnenia. Celkové náklady dosiahli čiastku 130.000 Sk-. bez hodnoty krytiny, ktorá bola dodaná a zaplatená ešte v minulom roku. Uvedené práce sme realizovali z príspevkov a pôžičiek cirkevníkov. Vďaka Bohu, ešte stále nachádzame u nich pochopenie a na akciách sa podieľajú nielen finančne, ale aj vlastnou obetavou prácou. Je to svedectvo, že väčšine tých, ktorí sa hlásia k evanjelickej cirkvi, záleží aj na jej zveľaďovaní. Využívame možnosť poďakovať sa všetkým za ich vytrvalosť a podporu pri realizovaní našich zámerov. Vďaka Pánu Bohu aj za to, že nachádzame priazeň tiež u časti oslovených podnikateľov a organizácií, ktorí sú ochotní svojimi príspevkami pomôcť riešiť našu finančnú situáciu. Keďže chceme uhradiť pôžičky a faktúry, rozhodli sme sa skôr vybrať cirkevnú daň. Prosíme aj touto cestou našich cirkevníkov o vyrovnanie príspevku v termíne do 30. septembra 2001. ThMgr E. Juríková, Ing. A. Solovicová
vybudovanie klubu mladých s miestnosťou pre prednáškovú činnosť, pre mimoriadne kultúrne programy ( hudba, tanec, spev, vtipy) a pokračovať v športových aktivitách (aerobik, stolný tenis, volejbal). A na záver – vážení spoluobčania, nehľadajte v kultúrnospoločenských a športových akciách MOS politiku, nájdite si v nich priestor vlastnej relaxácie – oddychu a zábavy, niekedy i priestor vlastnej sebarealizácie a tiež priestor zbližovania sa ľudí v upevnení susedských vzťahov, spoznávanie nových ľudí a vznik nových známostí. Mgr. Marián Valláš, riaditeľ MOS-KD-Lubina
Viete že... ... na realizácii Slávností bratstva Slovákov a Čechov na Javorine sa podieľa vyše 40 obcí a miest z oboch strán Javoriny. ... v stanovách organizátorov slávností je zásada, že účastníkov osláv privíta a prihovorí sa im predseda Prípravného výboru Slávností, ktorého každoročne volia spomedzi seba starostovia a primátori spomínaných obcí a miest.
Jubilanti v septembri – októbri 80 rokov
Alžbeta Gašparíková Lubina 836 Anna Jarábková 249
75 rokov
Emília Rubaninská Gustáv Mikulec Milan Dunajčík Imrich Cibulka Martin Zemanovič Dušan Škulec
508 721 477 326 491 134
70 rokov
Emília Durcová Pavel Podolan Rudolf Eviníc Milan Potfaj
716 341 556 797
60 rokov
Vladimír Krajčovic
694
... a predsa žije ... Zmena prostredia každému človeku prináša nové pohľady na život, nové medziľudské vzťahy, ale i mnohé zvláštne situácie. Aj mne a mojej rodine smerovali prvé otázky známych: „ Prečo práve Lubina, prečo obec, kde politika delí ľudí, kde Lubina je Lubina a kopanice sú kopanice a súčasne všetci sú Lubina, obec, odkiaľ mladí odchádzajú a starí zostávajú ...“ Štyri roky života v obci a 6 mesiacov práce riaditeľa MOS ma postupne presviedčajú o tom, že kultúra, kultúrnospoločenské a športové podujatia sú a môžu byť práve tou „drogou“ a životabudičom obce, ktorá, tak ako politicky rozdelené Slovensko, prežíva svoje trápenie. Nechcem hodnotiť svoju prácu v MOS, ale pomerne široké spektrum akcií poriadaných pre občanov a ich účasť na nich nasvedčuje tomu, že život v obci je, obec žije, len často sa hľadí na to, kto danú akciu poriada ( a to je politika, ktorá nás oddeľuje, ale nedáva nám obživu ...). A kultúra, kultúrnospoločenské a športové akcie nepodliehajú politike, a preto majú jedinečnú možnosť ľudí spájať, zbližovať. Založenie turistického oddielu (Javorina, Čachtice, Beckov), koncerty dychovej hudby (Bučkovanka, Bošáčanka), prednáškové a predajné programy, výstava detských výtvarných prác, diskotéka pre mládež a deti na záver škol. roka, divadel. predstavenie postupne zobúdzali mladú a strednú generáciu. Cesta rozprávkovým lesom (500 účastníkov), stolnotenisový turnaj (19 a 19), volejbalový turnaj ( 1. kolo – 6 družstiev, 2. kolo – 8 družstiev) boli akciami MOS-Lubina, ktoré podporila a podporuje svojou aktívnou účasťou práve mladá a stredná generácia nielen našej obce. Každodenný program mladých v KD počas letných prázdnin – hudba, stolný tenis, tanec, spoločenské hry – je prejavom životaschopnosti obce. Teda obec žije, ale do budúcna treba aj v kultúrnošportovej oblasti pracovať ďalej, s vyššími cieľmi –
Strana 7
Naši najmladší Patrícia Arbetová, Filip Hornáček Gabriela Rubaninská
29. 6. 2001 Lubina 5. 7. 2001 21. 7. 2001
82 547 338
Odišli navždy spomedzi nás Anna Majtásová
81-ročná
Spomíname ... Pred 20 rokmi 6. septembra neočakávane dotĺklo srdce dobrého človeka – pedagóga Ivana TRÚSIKA, riaditeľa II. ZDŠ v Starej Turej. Odišiel vo veku 41 rokov – v plnom rozkvete života od svojej drahej rodiny, od svojich kolegov a žiakov, z kruhu lubinských športovcov a rodákov. Venujme mu tichú spomienku a vrúcny povzdych za jeho dušu. V našich srdciach zostáva večne mladým vzácnym človekom. M.M.
(12. pokračovanie)
V 17. storočí začali náš kraj osídľovať českí exulanti. Po bitke na Bielej hore (1620) sa v Čechách do popredia kultúrneho života dostali katolícke rehole, najmä jezuiti. Nastala doba „temna“. 21. júna 1621 habsburgovci popravili na Staromestskom námestí 27 českých pánov. Českí vzdelanci, medzi nimi i Jan Ámos Komenský, a pospolitý protestantský ľud museli opustiť vlasť. Tisíce rodín opúšťali Čechy a Moravu. Veľa z nich našlo nový domov na území Malých a Bielych Karpát. Cirkevný historik Ladislav Paulíny o tejto dobe píše: „Vysťahovalci prišli z Čiech, Moravy, najmä po bitke belohorskej, zanechajúc všetok svoj majetok, ratujúc jedine duše svoje pred zúriacimi nepriateľmi.“ V našej najstaršej kronike, ktorú písal správca lubinskej školy Adam Špitka, sa spomína, že u rodiny Miškovicovej v Bzinciach p. J. videl Kralickú Bibliu z r. 1601, VI. diel – Nový zákon, v ktorej boli zapísané rodiny: Miškovicová, Sláviková, Kubíková a Žákovicová. Zapísal do kroniky tiež pieseň, ktorú si vyhnanci spievali, keď sa lúčili so svojou vlasťou: „Pohleďtež! Jak se s nami presmutnými deje! Neb se nám v naší zemi bydlení nepřeje. Musíme pryč vandrovati a všeho tu necháti, a do cizí krajiny smutne pryč se bráti. Ach jak těžké loučení s přáteli milými, ach kam se obrátiti s manželkámi svými, kterak dítky opustiti a jak je živiti. Českí exulanti k nám teda neviezli materiálne bohatstvo, ale priniesli veľmi silný inšpirujúci duchovný náboj, tiež remeslá a skúsenosti s obchodom. „Nevzali jsme sebou nic, po všem věta, jen Bibli Kralickou, Labyrint světa!“ Do príchodu českých exulantov mali Bzince viacej obyvateľov ako naša Lubina. Prisťahovaním sa počet obyvateľstva rozšíril a pri rozhodovaní, kde má byť postavený evanjelický kostol, prevaha lubinských evanjelikov spôsobila, že Lubina sa stala „matkocirkvou“. A tak v júli 1783 začali naši predkovia kostol stavať a už v prvú adventnú nedeľu 1784 bol kostol vysvätený. Prvým lubinským kňazom bol Samuel Buth. Na slávnostnú vysviacku kostola pozvali ešte dvoch kňazov: Jána Lányho z Mor. Lieskového a Jána Kvašaya z Nového Mesta. Kostol bol stavaný z kameňa, pálenej tehly a dreva. Drevo vozili až z kálnických hôr. Kostol mal drevený strop, strechu pokrytú šindľom a malé okná. Jeho vnútro bolo slabo osvetlené, lebo prenikaniu svetla bránili pavlače. Pre veľký počet cirkevníkov tie však boli nevyhnutné. Nad vchod do chrámu dali citát zo
Strana 8
Žalmu 122: „Poďme do domu Hospodinovho“ a pod ním nápis: „Chrám stavaný r. 1784“. Podľa tolerančného patentu pri nových evanjelických kostoloch nebolo dovolené stavať veže. Až neskoršie v r. 1792 Leopold II. vydal povolenie o stavbe veží pri novopostavených evanjelických kostoloch. A tak naši predkovia v r. 1795 pristavili vežu a umiestnili v nej dva zvony. Prvý lubinský kňaz Samuel Buth prišiel do Lubiny 20. júla 1783. Až do vystavenia kostola odbavoval bohoslužby v stodole Kuhajdu-Miškovica v Ohrádkach. Samuel Buth mal veľkú zásluhu i na rozvoji súkenníctva v obci. Učil mladých ľudí tomuto remeslu a „Na Žlabe“, kde mal valchu, zamestnával Lubinanov. I vďaka tomu sa robilo súkno skoro v každom dome a na Kamečnici sa postavilo niekoľko válch. Výroba súkna podporila obchod, a tak jedni vyrábali a iní chodili súkno predávať do sveta. Prví kurátori lubinskej cirkvi boli horliví evanjelici Ján Miškovic a Mikuláš Slávik-Kubíča. Súbežne s kostolom sa stavala i fara. Bola na tú dobu veľmi priestranná – mala tri izby, veľkú kuchyňu a komoru. Bola prikrytá slamou. (Pokračovanie v budúcom čísle)
V čase nášho detstva bolo často počuť po Lubine drotárov: „Dajte hrnce dróotovať, pléechovať !“ Počula ho aj Anna z dolného konca. Vyšla na ulicu, zavolala drotára a dala mu veľký starý hrniec, v ktorom varievala zemiaky. Mal na dne tri diery. Drotár zložil „krošnu“ z chrbta, sadol si na násyp a pustil sa do roboty. Trocha sa zabavil, až to zalátal. Keď bol hotový, podáva Anne hrniec: „Gazdiná, bude slúžiť ako nový, dostanem 20 korún !“ Anna sa na neho pozrela a hovorí: „Ale bodaj teba vred hádzal! Rúkaš po dzedzine jak taký oný, že sceš drátuvat a plechuvat a ešče cseš aj penáze? Šak počkaj, já ta vyplacím!“ V tom odbehla pre vedro s čímsi smradľavým. Keď videl drotár, na akú „gazdinú“ natrafil, schmatol krošnu a utekal, čo mu nohy stačili. Odvtedy bolo ešte počuť po dedine známy hlas drotárov, ale Anne z dolného konca sa všetci vyhýbali. OBEC LUBINA – INFORMÁTOR – vydáva Obecný úrad, tel/fax 032 / 7778 175. Redakčne upravuje komisia pre rozvoj, vzdelanie, kultúru a šport, zodp. redaktor Ing. Oľga Hrabovská. Red.rada: V. Harušťák, Mgr. A. Neboháčová, Mgr. Ľ. Fraňová, O. Haruštiaková, Mgr. E. Juríková, E. Ostrovská, A. Plávková, Mgr. M. Valláš a B. Znachor. Registračné číslo 2 / 2000 – A 10, vydané Okresným úradom v Novom Meste n. V.
