I. CIRKEV V HISTORICKOM VÝVINE TEOLÓGIE. Ekleziológia je teologická disciplína. Má svoj objekt, pramene metódu. Traktát De Ecclesia vznikol v rámci dogmatiky v 15. storočí. Dostal svoje výrazné impulz y v 16. storočí reformáciou a potom odpoveďou zo stran y katolíckej teológie. Táto bola krátko po koncile reprezentovaná najmä osobou sv. Róberta Bellarmína. V ďalších dvoch storočiach akob y sa tento dogmatický traktát vytratil a potom sa objavuje so stále mocnejúcou silou v 19. a potom v 20. storočí. I.1. Patristické obdobie.- Pr vé tri storočia. Prvé storočia kresťanstva sú charakterizované najmä riešením sporných otázok v kristológii a trojičnej teológii. V prvotnej Cirkvi vznikol spor vnútri medzi kresťanmi zo židovstva a z pohanov, ktorý ohrozoval skutočnú slobodu Cirkvi. Pre tento problém bol okolo roku 50 zvolaný snem apoštolov do Jeruzalema (Sk 15, 121). Cirkev začína uvažovať o vzťahu medzi jej poslaním a jej slobodou v čase a priestore. Sebauvedomovanie si Cirkvi je zakorenené v Zjavení samom a potom ju sprevádza v čase. Tieto prvky sú zrejmé už v dobe apoštolských Otcov, u apologetistov, ako aj u autorov na západe tak i na východe v čase do prvého ekumenického koncilu v Nicei roku 325. Tu nachádzame svedectvo o skúsenosti Cirkvi, ale aj prvé náčrty úvah o Cirkvi. Listy sv. Klementa Rímskeho, sv. Ignáca Antiochijského a sv. Polykarpa, a ďalej Hermasov Pastier, list Diognetovi a úr yvky z Papiášových fragmentov sú dôležité dokumenty, ktoré svedčia o tom, ako bolo v prvých storočiach prijímané učenie Evanjelia a ako bolo žité v konkrétnej dejinnej chvíli. Tu sú prvé svedectvá o usporiadaní Cirkvi: biskupi, presb yteri (kňazi), diakoni, proroci, doktori, apoštoli. Toto je jasne obsiahnuté aj v spise Didaché. V 2. st. apologetická lit. sa snaží brániť kresťanskú vieru pred židovstvom, pohanstvom a bludnými náukami, herézami. Snaží sa tak o jednotu Cirkvi, o uchovanie jej tradície, ktorá má na jej život a náuku vpl yv zároveň normatívn y a konštitutívn y. Hovoriť o Cirkvi a kresťanstve je v tej dobe to isté. Tak to nachádzame u Otcov ako boli sv. Justín či Atenagoras. S v. Irenej Lyonský – V knihe Adversus Haeresis rozvíja počiatočnú ekleziológiu okolo princípu tradície v zmysle nepretržitého odovzdávania čistej náuky, garantovaného apoštolskou postupnosťou. V tomto duchu podobne učil aj Egesippus. Ďalej túto garanciu potvrdzuje najmä nástupníctvo biskupov „v najväčšej a najstaršej Cirkvi, všetkým známej a založenej apoštolmi Petrom a Pavlom, v Rímskej Cirkvi, s ktorou „pre jej najúčinnejšiu prednosť musia byť v súlade všetky ostatné“. Tu je prvé semienko náuky o pápežskom primáte. Tertulián -dielo De paescriptione haereticorum.Iba Cirkev vlastní Sväté písma, ktoré dosvedčujú jej ustanovenie Kristom na základe apoštolov, ktorým, ako aj ich nástupcom, bolo zverené evanjeliové posolstvo. Biskupi teda majú vo vlastnení Písma a odovzdávajú tak pravú Kristovu náuku. S v. Cyprián rozvíja podrobné úvahy o vzťahu biskup - Cirkev. Je teológom jednoty Cirkvi. Má na srdci predovšetkým nasledujúce hodnoty: a) jednotu a apoštolskosť Cirkvi; b) úlohu biskupa miestnej cirkvi vzhľadom na jednotu a apoštolskosť Cirkvi; c) prítomnosť všeobecnej Cirkvi v corpus episcoporum; d) primát rímskeho biskupa na základe Petri cathedra, ktorý je základom a rámcom samotnej katolicity Cirkvi. Hypolit Rímsky bol učeník sv. Ireneja. Najprv schizmatik, nakoniec sa stal mučeníkom. Jeho zápal pre nepoškvrnenú čistotu Cirkvi a jej kultu smeroval až po heretickú neústupčivosť a nekompromisnosť. Najmä v jeho Traditio apostolica. Novacián bol rímskym kňazom, stal sa schizmatikom a proti biskupom. V svojej teológii je závislý na Tertuliánovi a na sv. C ypriánovi. Jeho dielo De Trinitate sa zaoberá ekleziologickou témou, ktorá dovted y nebola veľmi rozvíjaná, i keď nie celkom neprítomná, v dielach Otcov: závislosť Cirkvi od Ducha Svätého. Origenes zakladateľ exegetickej škol y v Cézarei. 1
Svoje úvah y o Cirkvi syntetizuje do pojmu mystérion a kontempluje Cirkev ako majstrovské dielo Stvoriteľa a Vykupiteľa. Klement Alexandrijský v dielach používa rôzne obrazy Cirkvi. Pripodobňuje Cirkev: a) k svätému mestu, ktoré je postavené na Božej vôli; b) ku Kristovej neveste, ktorá je zároveň matkou a zhromaždením kresťanov; c)k duchovnému telu Krista.Na kresťanskom Východe sa rozvíja veľká tradícia uvažovania o Cirkvi ako tajomstve. I.1.2. Zlaté obdobie patristiky. Z uvažovania o Cirkvi–tajomstve sa prechádza na uvažovanie Cirkev– impérium. Po Milánskom edikte cisára Konštantína z roku 313 sa postupne Cirkev rozširuje a zemepisne sa zhoduje s rímskou ríšou. S v. Atanáz bol najslávnejší z alexandrijských biskupov a neoblomný obranca nicejskej vier y. V jednej svojej encyklike biskupom ozrejmuje božie ustanovenie Cirkvi, ktorej usporiadanie a náuka nepochádzajú od ľudí, ale od Pána Ježiša a z Apoštolskej tradície.Otcovia z Kapadócie, Bazil Veľký jeho brat sv. Gregor Nyssénsky a sv. Gregor Naziánsky rozvíjali ďalej dielo sv. Atanáza. Sv. Ján Chryzostom- z roku 403 je dobre znám y príhovor o nepoznateľnosti Cirkvi. Ešte nie je teologicky presvedčený o pápežskom primáte. S v. Am bróz vymáha plnú slobodu Cirkvi a jej nadradenosť nad ríšou. Jeho ekleziológia je už rozvinutá. Teologická vízia manželstva spolu so starozákonnými obrazmi mu našepkávajú vzťah: Kristus–ženích a Cirkev–nevesta, a potom prechod od S ynagógy k Cirkvi. Odvodzuje základ toho, že Cirkev je nevesta od Kristovho kríža, ktorý je jeho svadobným lôžkom a je presvedčeným ohlasovateľom svätosti Cirkvi (svätá, ale v nás hriešna). S v. Augustín hipponský biskup, je jednou z najväčších postáv Cirkvi celej jej histórie. Sústreďuje celý svoj intelektuálny potenciál viery a svoje teologické uvažovanie na ekleziológiu Christus totus. Hovorí o Cirkvi ako o Tele a Neveste Kristovej. Počatá vo Vtelení a zrodená z prebodnutého boku Ukrižovaného; spolu ukrižovaná s ním; verejne ukázaná v deň Turíc; panna a matka a preto veľmi podobná Panne Márii; svätá a schopná posväcovať; telo Kristovo, oživovaná Duchom Svätým. Na záver Cirkev ako viditeľná spoločnosť a viditeľne usporiadaná a identifikovateľná v katolíckej Cirkvi. S v. Le v Veľký rozvinul silnú ekleziológiu založenú na chápaní Cirkvi ako spoločenstva, na moci kľúčov hlavne vzhľadom na sviatosť zmierenia, na prvenstve cirkvi v Ríme, na rozumnom rozlišovaní medzi politickou a cirkevnou sférou, ktorá jediná je kompetentná rozhodovať v otázkach viery. Pre neho je primát rímskeho biskupa nad celou Cirkvou základom jej jednoty a slobody. Učí zachovanie kontinuity munus Petri v každom jeho nástupcovi, i keby bol nehodný. Prvý dôvod pápežovej centrálnej úloh y a autority je unitas fidei catholicae. S v. Gregor Veľký založil takzvaným Patrimonium Petri časnú moc pápežov. S v. Izidor Sevilský premýšľa o Cirkvi v Augustínovom duchu. Venuje sa úvahe o Cirkvi ako convocatio, vzhľadom na etymológiu samotného slova eklesia. Nie je to však všeobecné zhromaždenie ľudí, ale hromaždenie na základe povolania ( omnes ad se vocat). Často hovorí o Cirkvi ako o Tajomnom Tele, nazýva ho „m y“ a rozvíja úvahy o jeho známkach všeobecnosti a jednoty. I.2. Stredoveké obdobie. I.2.1. Obdobie ranného stredoveku. Historická situácia, v ktorej žije Cirkev počnúc 7. storočím, dáva vznik schémam m yslenia, ktoré rozhodujúcim spôsobom poznamenávajú stredovekú ekleziológiu. Cez karolínske obdobie až po gregoriánsku éru sa Cirkev prejavovala ako Cirkev v Impériu. Cirkev je považovaná za synonymum kresťanstva (Christianitas) alebo kresťanskej spoločnosti (societas christiana). Cisár vykonáva v rámci takejto kresťanskej spoločnosti skoro sviatostnú úlohu, takže je mu pripisovaná skutočná posvätná dôstojnosť. Za blaho a rozvoj kresťanskej republiky je zodpovedný 2
panovník. V ňom sa odráža božia monarchia, a tak sa stáva tým, čo sa označuje titulmi rector ecclesiae alebo vicarius Dei. Pápež a cisár sa stávajú nositeľmi odlišných právomocí, s odlišnými oblasťami a motiváciami, ktoré sa však v realite miešajú, aspoň sčasti, do spoločných cieľov: salus animarum a rozšírenie kresťanského kráľovstva, spoločnosti. Fenomén sa z centra, teda z Ríma, rozšíri aj na periférie. Kdekoľvek je panovník, objavuje sa aj jeho domnelý nárok na zasahovanie do cirkevných záležitostí. Civilná moc má tendenciu prevalcovať moc biskupov. V tejto nejasnej situácii vyvstáva ako pevná opora jednoty pápež. Po tom, ako prišlo k rozkolu s východnou Cirkvou, na čele ktorej bol b yzantský cisár, začína sa rozvíjať teológia pápežskej slobody. Táto mala za cieľ slobodu Cirkvi, na základe vted y prítomného identifikovania pápeža s Cirkvou (papa, id est ecclesia). Touto teológiou sa podčiarkovala centrálna úloha pápeža v Cirkvi a jeho jednotiaca úloha viac, ako b y bolo treba. V tejto situácii vzniká ekleziológia silno právnická. Nastáva rozkvet pojednaní o moci Cirkvi, osobitne o pápežskej moc. Týmto nastáva odklon stredovekej ekleziológie od patristickej. Znamenalo to prechod k sociologickej koncepcii Cirkvi. Fulgencius Ruspenský v augustiniánskom duchu zastával dogmaticky m yšlienku extra Ecclesiam nulla salus, ktorá sa stala leitmotívom apologetickej ekleziológie až dodnes. S v. Béda rozvíja bohatú typológiu o Cirkvi.Cirkev je Cirkvou všeobecnou, univerzálnou, rozšírenou od zeme až k nebu, rozšírenou na všetkých miestach a vo všetkých časoch. Cirkev je pre neho pannou, nevestou a matkou, ktorá immaculata permanens, spirituales semper Deo filios generat. Je nepoškvrnená napriek hriešnikom, ktorý sú v nej, a ktorých ona neustále volá k obráteniu a ktorým sprostredkúva rozličné možnosti spásy. Je tak intímne zjednotená s Kristom, že s ním vytvára jednu prirodzenosť. Je vysluhovateľkou jeho milosti, obdarená jeho mocou a kľúčmi múdrosti, ktoré sú spojené s kľúčmi právomocí. I.2.2. Predscholastické obdobie. Cirkev a ríša tvoria spolu to isté a jediné kresťanstvo. Cisár mal postupne nové a nové práva aj v cirkevnej oblasti. Napríklad: priame menovanie biskupov, zvolávanie koncilov. Medzi Otcami na východe, ktorí sa jasne postavili proti takejto koncepcii treba spomenúť sv. Maxima, vyznávača a sv. Jána Damascénskeho. V tejto dobe však vznikli dve ekleziológie, ktoré síce mali aj niečo spoločné, ale v podstatných veciach si protirečili. Vo východnej teológii sa zmenil pohľad na Petrov primát. Teológovia teologicky prevrátili základ a odôvodnenie primátu. Nechápali ho už viac ako pokračovanie munus Petri, ale ako privilégium rímskeho biskupského stolca, ktoré je založené na historicko-politickom význame a postavaní Ríma. V tomto období prichádza k rozdeleniu medzi Rímom a B yzanciou v roku 1054. Podľa byzantskej teológie si nemôže rímska cirkev osvojovať právo byť pre všetky ostané cirkvi caput et magistra. Preto sa prvenstvo rímskej cirkvi na Východe nahrádza pentarchiou piatich patriarchátov: Rím, Konštantínopol, Antiochia, Jeruzalem a Alexandria. Západná teológia pokračuje v tvrdení, že Petrov primát pokračuje v pápežoch. K cézaropapizmu sa v tomto období pridáva pliaga: simónia a nikolaitizmus. Sú to pokusy o akúsi privatizáciu Cirkvi. Vyvstáva potreba obnovy, reformy. Z hnutia obnovy okolo kláštora v Cluny začína skutočná obnova Cirkvi. Je to obnova, ktorá má za cieľ získať pre Cirkev slobodu. Pápeži viac netolerujú laickú investitúru. Práva Cirkvi sa nechápu tak, že sú jej udelené a uznané cisárom, ale sú to práva autonómne od všetkého a od všetkých, okrem samozrejme Božieho slova a najvyššej autority rímskeho pápeža. Toto sú základné črty takzvanej gregoriánskej reform y. 3
Túto reformu bezprostredne pripravovali svojím životom a dielom sv. Peter Damiani a kard. Umberto da Silva Candida. V oblasti reform y vykonávania pápežského primátu to boli pápeži Štefan IX, Mikuláš II. a Alexander II. Mních z Cluny, Gregor VII. Začal veľkú reformu Cirkvi, ktorá dostala neskôr meno po ňom. Jednotu Cirkvi videl v tom, že celá Cirkev musí b yť poslušná pápežovi, ktorý je princípom a základom jednoty celej Cirkvi. Pre Gregora bolo nem ysliteľné, žeby panovník nepoužíval svoju moc v službe Krista kráľa, ale že b y ňou slúžil Satanovi. V takom prípade má pápež moc nehodného panovníka zosadiť a oslobodiť poddaných od poslušnosti voči nemu. Takto sa vytvorilo učenie o takzvanom Dictatus papae. Ktoré podčiarkovalo rímske privilégiá: ustanovenie Kristom, neom ylnosť pápeža, dedičná svätosť pápeža, jeho právo zosadiť panovníkov, bozkanie noh y, cisárske znaky, primát nad biskupmi, najvyššia zákonná a právna moc nad Cirkvou pri určovaní hraníc biskupstiev, menovanie a odvolávanie biskupov, právo exkomunikácie, donucovacia moc v Cirkvi i nad ríšou. V tomto období je zaujímavé myslenie o Cirkvi v diele sv. Anzelma z Canterbury. Rozvíja „rímsku“ ekleziológiu. Kto chce žiť podľa božích príkazov, musí sa úplne v poslušnosti podriadiť pápežovi, ktorý má najvyššiu a univerzálnu moc. Cirkev je Kristova nevesta, a On ju chce mať slobodnú a nie otrokyňu. Cirkvi prináleží také právo, ktoré ju vymaňuje z akejkoľvek závislosti a kontroly zvonka. Takáto koncepcia Cirkvi bola príliš právnická, čo bola charakteristická črta gregoriánskej reformy a príliš sa centralizoval kresťanský život a autenticita na samého pápeža. Ako reakcia sa objavili niektorí autori, ktorý nad potestas kládli charitas. Tak to bolo v m yslení sv. Bernarda. Pre neho je osou uvažovania Ecclesia – charistas. I.2.3. Scholastické obdobie. Cirkev je congregatio fidelium a zároveň Corpus Christi mysticum. Cirkev je vnímaná ako ovocie milosti, pod stál ym pôsobením gratia Capitis, ktorá účinkuje prostredníctvom sviatostí viery a Cirkvi. Predpoklad y z rozvíjajúceho sa kristologického uvažovania De Christo Capite majú svoje vyústenie v ekleziológii. U autorov ako: Peter Lombardský či Peter z Poitiers nachádzame myslenie o Cirkvi, ktoré sa dá syntetizovať do nasledovnej vety: Cirkev je Kristovo telo, do ktorého sa v plnosti prelieva milosť Hlavy. Prehĺbilo sa pochopenie vzájomnej interakcie medzi Eucharistiou a Cirkvou. V ekleziológii sa rozvíjajú dve tendencie: hierokratická a právnická. Tá prvá v duchu veľkých pápežov sv. Gregora Veľkého a sv. Leva Veľkého rozvíjalo nadradenosť posvätnej moci nad svetskou mocou a panovníka ako akési mocenské rameno Cirkvi. Druhá bola raz viac, raz menej, za oddelenie moci panovníka od moci cirkevno-pápežskej. Najmä vďaka vpl yvu pápeža Inocenta III. prevládla hierokratická tendencia, čo znamená, že pápežská moc absorbuje každú inú. Pápež má plenitudo potestatis. Inocent III. Ju odvodzoval najmä od Mt 16, 16-19 a od jej donácie pápežom cisárom Konštantínom. S v. Tomáš Ak vinský ekleziologick0 úvahy: a) Cirkev má posväcujúcu a zjednocujúcu úlohu skrze vieru a sviatosti viery; b) nachádzame u Tomáša koncepciu Cirkvi bez hraníc priestoru a času, Cirkev skutočne univerzálnu, v ktorej sú zhromaždení spravodliví všetkých čias: starozákonných ako aj novozákonných; c) s ekleziológiou je úzko spojené zavedenie uvažovania o nástrojovej príčinnosti Kristovej ľudskej prirodzenosti v rámci teológie de Christo Capite. S v. Bona ventúra obhajcom páp. monarchie. Neskôr sa tieto dve tendencie stále prelínajú v dielach právnikov a teológov. Tu je potrebné spomenúť ešte blud konciliarizmu, ktorý sa ujal v 15. storočí najmä vo Francúzsku a triumfoval na s ynodách a konciloch v Pise, Kostnici (1414-1418) a Bazileji (1437-1448). Bol to názor, že ekumenický koncil predstavuje Cirkev, a nie pápež. Ba viac, koncil Cirkev zosobňuje a s yntetizuje. 4
Môžeme povedať, že prvý ekleziologický traktát s názvom Summa de Ecclesiae napísal Ján z Torquemady. Po ňom začína mať tento traktát svoje miesto v teológii. Veľkým ekleziológom bol Kajetán, ktorý bol najväčším interprétom sv. Tomáša. Definoval a prehĺbil chápanie Cirkvi ako spoločenstva veriacich a chápanie Cirkvi ako dokonalej spoločnosti, ktorá je obdarená tradičnými štyrmi známkami, ktoré dokumentujú jej podstatu a jej konštitúciu podľa vzoru Najsvätejšej Trojice. Krst videl ako včlenenie kresťanov do Pánovho tela. Nezabudol ani na úvahy o vpl yve a úlohe ucha Svätého na život a vnútorné vzťah y v Cirkvi. Teda počnúc 16. storočím sa už nepíšu teologické Summ y bez toho, aby v nich nemal miesto traktát o Cirkvi. Predmetom diskusií skôr ostáva otázka, či ekleziológia patrí do dogmatiky alebo do apologetiky. Dogmatický traktát de Ecclesia sa zrodil skoro zároveň s reformáciou. Má teda od začiatku akýsi protireformačný ráz. I.3. Moderné obdobie. I.3.1. Omyly reformátorov v náuke o Cirkvi. M yslenie reformácie, najmä Luthera a Kalvína,smerovalo k teoretizovaniu skrytej Cirkvi, spoločnosti viery (societas fidei) proti politickej mocnosti. Ďalej Cirkev bola v ich m yslení viditeľná iba v Božích očiach, a vyjadrovali závislosť Cirkvi od kázania. Cirkev je spoločenstvom vyvolených. I.3.2. Katolícka ekleziológia tridentského a post-tridentského obdobia. Tridentský koncil zdôrazňuje v C. sviatostný charakter a kňazskú službu. Cirkev vysluhuje sviatosti a je hierarchicky organizovaná ako pyramída s pápežom na vrchole. Prvé traktáty De Ecclesiae boli dielom viac právnikov ako teológov. Po Tridentskom koncile je C. chápaná a študovaná ako spoločnosť s viditeľnou štruktúrou, ktorá má nadprirodzené ciele, ale dôraz sa kladie na viditeľnú a dejinnú stránku.Hlavným predstaviteľom bol kardinál sv. Róbert Bellarmín. Jeho definícia Cirkvi: „Cirkev je viditeľná spoločnosť veriacich, ktorí vyznávajú tú istú náuku vier y, prijímajú tie isté sviatosti a uznávajú rímskeho pápeža za svoju viditeľnú hlavu“. 1 Ďalším heretickým myšlienkovým prúdom bol galikanizmus 2 s jeho odnožami ako richerizmus a febronianizmus 3 . Je to teologicko-politická opozícia pápežskému primátu.Minimalizuje sa hierarchický a inštitucionálny rozmer Cirkvi, pričom sa zdôrazňuje spirituálnejšia vízia Cirkvi. Biskupská a pápežská autorita je iba emanáciou autority spoločenstva veriacich. Pápež je iba akcident v štruktúre Cirkvi. Zredukovaná je úloha pápeža v tejto bludnej vízii Cirkvi, ale aj skutočnosť C. Nová reakcia na galikanizmus vzišla v Nemecku z novej katolíckej teologickej fakulty v Tübingene. Odtiaľ vzišlo veľa veľkých teológov 19. storočia. J. A. Möhler. Tento sa považuje za slávu tejto škol y. Má organicko-d ynamický pohľad na Cirkev. Rozvíja sviatostný vzťah Cirkvi ku Kristovi. Cirkev je zároveň božská a ľudská. G. Franzelin. Základná otázka znie: je možné vypracovať uspokojujúcu definíciu tajomstva Cirkvi? Je snaha teológov o spresnenie a ozrejmenie pojmu a obsahu Cirkev a vyjadrenie jej skutočnosti. kard. Newmana.Rozvíja ekleziológiu, ktorá je veľmi citlivá na historické fakty. I.3.3. Ekleziológia Prvého vatikánskeho koncilu. Dog.konš. Pastor aeternus bola pôvodne pomenovaná De Ecclesia, ale z politických dôvodov pripravované schéma De Ecclesia sa nemohlo pretaviť na koncile do konštitúcie.Pod vpl yvom prebúdzajúceho sa liturgického, biblického a patristického hnutia sa Cirkev objavuje ako tajomstvo napojené na tajomstvo Krista. Kategória tajomstva sa tak stáva nosnou v ekleziologických úvahách autorov ako Casel, 1 2 3
5
Guardini, Jungmann či Marmion. Povedľa týchto hnutí sa rozvinulo aj dôležité mariánske hnutie, ktoré ako ovocie prinieslo nové pohľady na vzťah Cirkev-Mária. I.3.4. Hnutie obnovy a teológia tajomného tela Kristovho. Rozhodujúci obrat vo vývoji traktátu O Cirkvi nastal v prvej štvrtine 20. storočia. Obrat v dvojakom zm ysle: a) čo do hodnoty: z vedľajšej teologickej ved y, popolušk y, sa stáva zrazu „kráľovná“; b) čo do spôsobu nastolenia otázky v teológii možno spokojne nazvať 20. storočie v dejinách teológie ako storočie ekleziológie. Keď publikoval pápež Pius XII. encykliku Mystici Corporis Christi, chcel ňou reagovať na niektoré chybné a heretické názory na podstatu Cirkvi, ktoré sa v C.začali objavovať. Koncil bol koncilom pastoráln ym, ktorý si za svoj prvoradý cieľ stanovil uvažovať o tajomstve Cirkvi a jej poslaní v súčasnom svete. V živote Cirkvi sa tiež odohrali veľké udalosti, ktoré mali tiež veľký vpl yv na formovanie jej sebauvedomenia. Boli to najmä a) misionársky rozlet b) katolícka akcia, ktorá bola typická účasťou laikov na apoštoláte hierarchie. c) postupná asimilácia a rozvíjanie teologického konceptu Bo žieho ľudu, ktorý sa stane taký dôležitý na Druhom vatikánskom koncile. I.3.5. Ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu. Ekleziológia, ktorá sa zrodila na Druhom vatikánskom koncile, má niekoľko dôležitých nosných myšlienok: a) ekleziológia spoločenstva so všetkým, čo to obnáša smerom dovnútra (teologický pluralizmus) aj navonok (ekumenizmus, medzináboženský dialóg, dialóg s ateizmom); b) rozvoj konceptu Božieho ľudu, bez podceňovanie hierarchickej štruktúry Cirkvi, viedol k rozvoju teologického záujmu o všetky zložky tohto ľudu, ktoré všetky sú povolané k svätosti (najmä teológia laikov); c) sviatostnosť biskupskej vysviacky a kolegialita biskupov. To malo dopad na vznik nových pohľadov na juridikciu biskupov, na ich biskupské právomoci, na ich missio canonica a na kolegiálnu moc okrem osobnej v Cirkvi; d) chápanie autority ako služby, v tomto kontexte potom znovuobjavenie trvalého diakonátu. I.3.6. Od koncilu po súčasnosť. Nastala liberalizácia, ktorá priniesla mnohé negatíva. Diela kocilu sa poh ybujú teologicko-pastorálvym smerom. To sú najmä komentáre k Lumen Gentium či k samotnej udalosti koncilu. Potom sú to diela venujúce sa novej dialogickej otvorenosti Cirkvi. II. TA J O M S T V O C I R K V I . II.1. Ako veríme v Cirkev. V dogmatike hlbšie preberáme Krédo. V duchu slov sv. Anzelma – Viera hľadá porozumenie. V Cirkev je treba veriť. Cirkev je aj viditeľná, aj neviditeľná, zároveň je tu na zemi, ale je aj v nebi. Cirkev je na jednej strane svätá a na druhej strane pozostáva z hriešnikov. Celú pravdu o Cirkvi je možné prijať iba vierou. Kto nemá vieru ako nadprirodzený Boží dar, tak ju bude vnímať len fenomenologick y, ako societu ľudí, ktorá svoju históriu. Pre nás je Cirkev tajomstvom vier y. Viera v Boha obsahuje v sebe akt úplného odovzdania sa v dôvere Bohu, ktorý sa zjavuje, pre autoritu jeho samého. Cirkev nachádzame spomínanú v krstnom kréde vyznávanom v Ríme približne na konci druhého storočia. V apoštolskej tradícii H ypolita, napísanej okolo roku 215, sa zachovala správa, že už na konci druhého sto sa v Ríme krstencovi kládla otázka: „Veríš v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi?“ 4 Od tretieho storočia každý krstný symbol dodnes zachovaný spomína „svätú Cirkev“ v poradí po Duchu Svätom. 5 4 5
6
Cirkev je tajomnou skutočnosťou.Tajomstvo, preklad gréckeho slova mysterion, v biblickom zm ysle slova znamená predovšetkým tajomstvo samotnej Božej existencie. Jej štruktúru, to, že ju založil Ježiš Kristus a akú ju chcel mať, ale niekde vo vnútri si budeme uvedomovať, že Cirkev je aj tajomstvom viery, že to je niečo, čo nikd y nebudeme poznať vyčerpávajúco, všetko do detailu. „Ako sa dnes verí v Cirkev? Vo vyznaní vier y hovoríme: Verím v Cirkev. Cirkev teda kladieme na tú istú rovinu ako Najsvätejšiu Trojicu, alebo tajomstvá Vtelenia a Vykúpenia. Avšak táto viera v Cirkev, ako to dobre vystihol páter De Lubac, znamená čosi iné než viera vo veľké tajomstvá samého Boha, pretože my v Cirkev nielen veríme, ale zároveň ju aj tvoríme. V súlade s koncilom môžeme povedať, že veríme v Cirkev ako tajomstvo a zároveň vieme, že sme Cirkvou ako Boží ľud. II.2. Etymológia slova Cirke v. Písmo ju označuje ako: A. tajomstvo, kedysi skryté v Bohu, dnes však zjavené a čiastočne uskutočnené: Ef 1,1-23; Rim 16,25-27 B. tajomstvo ľudu ešte hriešneho, ale už vlastniaceho závdavok spásy, pretože je rozšírením Tela Kristovho, ohniskom lásky C. tajomstvo božsko-ľudskej ustanovizne, v ktorej môže nájsť človek svetlo, odpustenie a milosť Tomuto celkom novému založeniu dali kresťania, ktorí používali gréčtinu, biblické meno ekklésia, ktoré naznačovalo kontinuitu medzi Izraelom a kresťanským ľudom a bolo veľmi súce, ab y dostalo nový obsah. V gréckom svete slovo ekklésia označovalo zhromaždenie ľudu, ako politickej sily. Tento profánn y význam má v Sk 19, 32.39n. Toto slovo používa však sv. Pavol aj na označenie zhromaždenia kresťanov v 1 Kor 11,18. V LXX toto slovo označuje zhromaždenie, zvolané kvôli nejakému náboženskému, často kultovému úkonu. Zodpovedá hebrejskému kahal, ktoré sa používa v SZ najmä na označenie zhromaždenia, či zvolania celého ľudu pre: A. vojnové motívy: Num 22,4; 1 Sam 17,47 B. komunitárne záujm y: 1Kr 12,3 C. motívy kultu: Ex 12,6; Lv 4,14-16; Nm 16,33; 17,12; Dt 23,2-8; 1 Kr 8,4-22; Ž 22,23-26 ... Deuteronomickou školou sa používa na označenie zhromaždenia na Horebe ( Dt 4,10), na moabských stepiach ( Dt 31,10), alebo v prisľúbenej zemi ( Dt 23,3). Neskôr Kronikárom na označenie liturgického zhromaždenia Izraela v čase kráľov alebo po vyhnanstve. Hebrejské kahal sa teda skoro vždy prekladá do gréčtin y ekklésia, iba niekedy výrazom synagogé. Existuje však aj iné slovo v hebrejčine - édah - ktoré označuje často právnicko-náboženský charakter izraelského spoločenstva, a ktoré sa prekladá slovom synagogé. V LXX skoro vžd y platí, že kahal sa prekladá ekklésia, a édah sa prekladá synagogé. Cirkev a synagóga sú dva skoro synon ymické výrazy ( Jak 2,2), ktoré sa dostanú do protikladu až vtedy, keď si kresťania prisvoja prvý, a druhý rezervujú pre zatvrdlivých židov. Prvá kresťanská generácia, ktorá sa považovala za nový Boží ľud ( 1 Pt 2,10) a mala svoj predobraz v "cirkvi", v zhromaždení na púšti ( Sk 7,38), prevzala výraz, pochádzajúci z Písma a bol preto veľmi vhodným, ab y ním označila seba samú ako "Boží Izrael" ( Gal 6,16; Sk 7,4; Jak 1,9; Fil 3,3). Okrem toho tento výraz mal aj tú prednosť, že obsahoval aj tému povolania, ktoré Boh adresuje nezaslúžene v Ježišovi Kristovi židom, a potom pohanom, aby utvorili "sväté povolanie" posledných časov ( 1 Kor 1,2; Rim 2,7). 6 Človek, ktorý počuje radostnú zvesť, oddáva sa Kristovi, odpovie na jeho zavolanie. Sv. Izidor Sevilský: Meno Cirkev (zvolanie zhromaždenia) je priliehavý, pretože všetkých volá k sebe a zhromažďuje ich v jedno). 6
7
II.3. Výraz Cirkev v Novom Zákone. Najdôležitejší text je ten, keď hovorí Petrovi: „Ty si Peter, skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremô žu“ (Mt 18, 17). To, že nenájdeme skoro vôbec samotné slovo Cirkev v evanjeliách, neznamená, že m yšlienka Cirkvi je im cudzia. Nie sú dôležité slová ale realita. „Cirkev sa vo SP označuje výrazom ecclesia, z gréckeho výrazu ek-kalein, „volať z“. Označuje zhromaždenie ľudu zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gréckom preklade často používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä zhromaždenia na Sinaji, kde Izrael dostal zákon a kde ho Boh ustanovil za svoj svätý ľud. Keď sa teda prvé spoločenstvo tých, čo verili v Krista nazvalo Cirkev, uznalo, že je dedičom tohto zhromaždenia a v Cirkvi je to sám Boh, ktorý zvoláva svoj ľud zo všetkých končín zeme. Výraz Kyriaké od ktorého je odvodené nemecké Kirche, anglické Church a slovenské Cirkev značí tá, ktorá patrí Pánovi.“ 7 V kresťanskej terminológii slovo cirkev potom nadobúda trojitý význam. Označuje: A. liturgické zhromaždenie veriacich (píše sa s malým c) B. miestnu - partikulárnu cirkev (píše sa s malým c) C. celé všeobecné spoločenstvo veriacich - katolícku Cirkev (píše sa s veľkým C). Cirkev je ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete a jestvuje v miestn ych spoločenstvách. Uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie. II.4. Pomenovania a obrazy Cirk vi. V SZ sú predovšetkým obrazy z jednoduchého pastierskeho a roľníckeho života. Samozrejme, že nie všetky tieto názvy majú rovnakú hodnotu. Niektoré sú skôr básnickými (alegorickými a metaforickými) vyjadreniami niektorého z prejavov života Cirkvi, iné zachytávajú hlboké pravdy o Cirkvi, jej dôstojnosť a poslanie. II.4.1. Obrazy Cirk vi z pastierskeho a roľníckeho života. A. Cirkev je ako ovčinec. Jedinou a nevyhnutnou bránou do tohto ovčinca je Kristus (Jn 10, 1-10). B. Cirkev je aj stádo o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom. A hoci ovce tohto stáda sú pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí Kristus, dobrý Pastier a knieža pastierov, ktorý položil svoj život za svoje ovce (porov. Jn 10, 11-16; 1 Pt 5,4). C. Cirkev je hospodárst vo, alebo aj Božia roľa, Božie pole. Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia Abrahám, Izák, Jakub a na ktorých sa uskutočnilo a uskutočňuje zmierenie Židov s ostatnými národmi (Rim 11, 13-26). II.4.2. Obrazy Cirk vi zo stavby chrámu a z rodinného života. A. Cirkev sa častejšie nazýva aj Božia stavba. Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. Na tomto kameni je postavená stavba Cirkvi, je kameňom uholným – nárožným (1 Kor 3,9.11; Mt 21,42; Sk 4,11; 1 Pt 2,7; Ž 107, 22 ). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva súdržnosť a pevnosť. B. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom býva Božia rodina , Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi, svätý chrám. Svätyne postavené z kameňa znázorňujú aj duchovný chrám, v ktorom každý pokrstený je živým kameňom (1 Pt 2,5). C. Tento duchovný chrám je porovnávaný so S vätým mestom, novým Jeruzalemom, ktorý zostupuje z nebies, vystrojené ako nevesta vyzdobená pre svojho ženícha (Zjv 21, 1nn). Teda Cirkev ako nebeský Jeruzalem, naša matka (Gal 4, 26). Popis nového Jeruzalema sa vzťahuje predovšetkým na Cirkev v jej konečnom, eschatologickom štádiu. Ale aj počas svojho života v dejinách je Cirkev 7
8
pretváraná božou prítomnosťou a stáva sa svetlom všetkých národov, ktoré prinášaj do Cirkvi svoje dejiny a svoje duchovné bohatstvo. D. Cirkev ako nepoškvrnená ne vesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19,7; 21,2.9; 22,17), ktorú si Kristus zamiloval a seba samého obetoval za ňu, ab y ju posvätil (Ef 5,26). II.4.3. Cirkev ako Božia vinica. Palestína bola zem viníc a pre ľudí, ktorí žili v neustálom kontakte s prírodou, boli vinice a ich plod y najjasnejším prejavom božieho požehnania a zároveň plodom namáhavej ľudskej práce. Vo SP je vinica znakom božieho požehnania a mieru medzi národmi a medzi Bohom a ľuďmi. Noe po potope založil vinicu a tak vyjadril, že zem už bude žiť v mieri s Bohom. 8 Boh svojmu ľudu prisľúbi a daruje zem „preplnenú vinicami“ .Vinica je už v SZ obrazom božieho ľudu a dejín spásy. Ježiš vo svojom podobenstve o vinici hovorí, že ju Boh odníme židovskému národu a dá ju do nájmu iným národom. V tejto vinici je Kristus vínnou révou a veriaci ratolesťami. Plodom vinice je „nové víno“, ktoré sa však bude piť na svadobnej hostine vo večnosti II.5. Cirkev ako Boží ľud. Je tu starozákonný Boží ľud Izrael, ktorý nosí v sebe titul Boží ľud. Táto téma je v centre celého SZ. Cirkev teda nejakým spôsobom má vzťah k Izraelu. Abrahám je prvý veriaci, ktorý zachytil Boží hlas a dostal Boží prísľub. Prísľub y sú nasledovné: A. dám Ti novú zem (Gn 13, 14-15; 17,8) B. dám Ti veľké potomstvo - bude z Teba veľký národ (Gn 12,2; 13,16; 15,5; 17,5) C. požehnám Ťa - Božie požehnanie (Gn 12,3) D. neskôr mu hovorí - v tebe budú požehnané všetky národy zeme - čiže Abrahám sa stane potom požehnaním pre všetky národ y zeme. Kto teba požehná, budeš mu požehnaním, kto teba prekľaje, toho aj ja prekľajem. (Gn 12,3; 17, 5-7) - Je to ľud Bo ží: Boh nie je vlastníctvom nijakého národa. - Členom tohto národa sa človek nestáva fyzickým zrodením, ale "narodením zhora", "z vody a z Ducha" (Jn 3,3-5), to znamená vierou v Krista a Krstom. - "Jeho zákonom je nové prikázanie, aby miloval tak, ako nás miloval Kristus." To je "nový" zákon Ducha Svätého. - A nakoniec, jeho cieľom je Kráľovstvo Božie, ktorého začiatky položil na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej rozširovať, kým ho na konci vekov on sám nezavŕši.“ 9 Zároveň dôležité, ako bolo pre Židov dôležité rozlíšiť, kto je Žid a kto má aký vzťah k židovskému ľudu. Nájdeme tam také štyri typické výrazy. Budú to všetko slová, ktoré sú množné čísla: A. gojím - národ, národ y: to sú neskôr v starozákonných knihách národy, ktoré nie sú židovské, t.j. nežidovské - pohania. Sú to národ y, ktoré sú akoby v protiklade k židovskému národu (Ž 9,6). B. nokrím - označujú sa nimi ľudia, ktorí nepatria do židovského národa, čiže sú to gojím, ale sú to cudzinci, ktorí cez izraelské teritórium prechádzajú ako pútnici, obchodníci atď. a tým pádom, už len to, že prechádzajú cez to teritórium, že prechádzajú cez tento posvätný kus zeme, majú právo byť pohostení, akob y už len cez tento kontakt s „hrudou“ majú účasť na požehnaní ( Gn 18,2-9; Jud 19,10-21; 2 Krľ 4,8). C. gerím - to je skupina ľudí, ktorá ešte viac participuje na požehnaní vyvoleného ľudu, pretože sú to zase gojím, ktorí už nielen prechádzali s karavánami cez územie, ale sa usadili v tejto krajine. Patrí im láska vyvoleného ľudu a majú byť prijatí do tohto spoločenstva v ktorom žijú. Má sa im teda poskytnúť pohostinstvo a láska (Lv 19,34; 23,22). Je to akob y prvý náznak evanjelizácie. Židia síce nemajú 8 9
Porov. Gn 8, 21; 9, 20. KKC 782.
9
evanjelizačného ducha, ale je to už malý náznak. Existuje aj konverzia na judaizmus. D. am JHWH - Židia - ľud Jahweho tento termín am znamená ľud. Pod Sinajom sa doslovne označujú ako ľud Jahweho. Týmto výrazom sa označuje ten ľud, ktorý vďačí za svoje vyslobodenie samotnému Bohu, za svoju existenciu vďačí tajomstvu vyvolenia a tajomstvu Zmluvy. Zaujímavé je, že do prekladu LXX sa toto am Jahwe sa prekladá gréckym výrazom laos theu. Iné grécke výrazy potom sú ethnós a synagógé. Pavol všade, kde príde najprv ide do synagógy a najprv ohlási Ježiša Židom. Keď ho prijmú tak je rád, ak nie tak ide k pohanom. Je zaujímavé, že aj Pavol rešpektuje túto postupnosť. Najprv sa obracia na vyvolený národ, lebo on je v prvom rade povolaný, ab y uveril v Pána Ježiša a aby sa stal dedičom toho nového prisľúbenia a ovocia tejto novej Zmluvy. II.6. Cirkev ako Kristovo tajomné telo. Cirke v je mystickým, tajomným spôsobom hlboko zjednotená s Kristom, je Kristovo telo. II.6.1. Cirkev ako Kristovo telo u svätého Pavla. Výraz „telo Kristovo“ sa nachádza iba v listoch svätého Pavla, ale aj ostatné knih y NZ hovoria, i keď iným slovníkom, o jednote medzi Kristom a jeho Cirkvou. V druhom vývojom štádiu náuky o Cirkvi ako Kristovom tele prevládajú nasledovné m yšlienky: a) Tajomná jednota medzi Cirkvou (telom) a Kristom (hlavou) vytvára z Cirkvi a Krista jedinú tajomnú skutočnosť. b) Kristus je hlava tohto tajomného tela. c) V tajomnom tele je mnoho údov, ktoré majú rôzne poslanie a povolanie, ale sú zjednocované v Kristovi a jeho Duchu. d) Kristus buduje a oživuje svoje telo predovšetkým svojim Duchom. Tajomná jednota sa prejavuje v zapojení Cirkvi do smrti a večného života svojej hlavy. Každý má nejaké iné povolanie. Na jednej strane je tu jednota vytváraná spoločným učením, Eucharistiou, Duchom Svätým, na druhej strane je tu celkom legitímna rozličnosť, ktorá je dobrom Cirkvi, lebo nie všetci máme tú istú úlohu.“ II.6.2. Cirkev ako Kristovo telo v teológii. Cirkevní Otcovia aplikujú na Cirkev pojem Kristovo telo výslovným spôsobom a aj tým, že používajú mnohé podobné výrazy: Pánovo telo, posvätné telo, posvätné telo Jednorodeného, duchovné telo, veľké a slávne Kristovo telo, atď. Učia, že krstom sa ľudia začleňujú do Kristovo tela a odporujú hriechu, ktorý je previnením proti Kristovmu telu. Medzi latinskými Otcami si zaslúži osobitnú zmienku náuka sv. Augustína o úplnom Kristovi, o totálnom Kristovi. Hlava a Telo, Kristus a Cirkev sú teda úplným Kristom. Cirkev je jedno s Kristom. Augustínom a potom neskôr scholastici na čele s Tomášom Akvinským hovoria o m ystickej osobe Cirkvi. Jednota medzi údmi a Hlavou vytvára celého Krista a je to teda nejaká m ystická osoba Cirkvi. Nie je to osoba Božieho S yna. Je zrejmé, že Otcovia nepoužívajú ešte výraz „Kristovo tajomné telo“. II.6.3. Encyklika Pia XII Mystici Corporis Christi. Chcela ukázať nebezpečenstvo falošného mysticizmu, ktorý zotiera existujúce hranice medzi stvorením a Stvoriteľom. Enc yklika konštatuje, že Cirkev je jedna, i keď sa skladá z viditeľných aj neviditeľných prvkov, ktoré oboje sú nevyhnutné, sú vo vzájomnom vzťahu a závislosti tak, ako je vtelené Slovo existuje v jednej Osobe v dvoch prirodzenostiach. Preto odmieta interpretáciu Cirkvi čisto neviditeľnú, pneumatickú, ako aj interpretáciu čisto viditeľnú či prirodzeno-sociologickú. Duch Svätý, ktorý je Duch Kristov, sa nazýva akoby dušou tajomného tela a spolu s Kristom sú vžd y prítomní v Cirkvi. II.7. Cirkev ako Kristova nevesta. Starozákonná kniha Pieseň piesní bola vždy židovskou a kresťanskou tradíciou interpretovaná ako básnické vyjadrenie vzťahu medzi ľudstvom a Bohom. Túžba 10
snúbenice, ktorá celým svojim srdcom hľadá svojho milého vyjadruje túžbu Cirkvi, ktorá hľadá Krista, ab y s ním mohla žiť v spoločenstve s Bohom. Túžba po Kristovi je túžbou po jeho láske. Sám Pán sa označil za ženícha (Mk 2,19). V Zjavení sv. Jána sa hovorí o dvoch ženách, vo vzťahu k dvom mestám. Žena neverná, ako modloslužobný Babylon, je obrazom ľudstva, ktoré opustilo Boha a Krista. Čistá snúbenica Baránkova, svätý Jeruzalem, vyzdobená drahokamami, pripravená čaká túžobne na svojho ženícha a na svoj svadobný deň, od ktorého s ním bude spojená na celú večnosť II.8. Cirkev – chrám Ducha Svätého. Cirkev má svoj pôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Je na zemi ikonou Trojice.Je udržovaná Duchom Svätým. Jeho pôsobenie v Cirkvi je vyjadrené v obrazoch chrám Ducha a duša Cirkvi. II.8.1. Cirkev ako chrám Ducha v Písme. Mesiáš, na ktorom spočinie boží duch a naplní ho, odovzdá tohto ducha na celý mesiášsk y ľud. Ježiš počas života prisľúbil udelenie Ducha všetkým, ktorí uveria v Neho. Taktiež počas Poslednej večere adresuje apoštolom jasné prísľub y. Kristus výslovne hovorí, že On sám je ten nový chrám, o ktorom hovorili proroci. II.8.2. Duch Svätý ako duša Cirkvi. Rozhodujúci krok pre rozvoj pneumatológie v ekleziológii urobil pápež Lev XIII. Vo svojej enc yklike Divinum illud. On prvý hovorí o Duchu Svätom, ako o duši Cirkvi. II.8.3. Cirkev Kristova alebo Cirkev Ducha? Cirkev sa nedá pochopiť bez Ducha Svätého, ktorý je jej dušou. Prebýva v nej ako v chráme, obohacuje ju svojimi darmi a charizmami. Hovoríme teda o Cirkvi Ducha. Duch je princíp života, Kristus je cieľom. II.9. Ecclesia Mater . Môžeme povedať, že označiť Cirkev za Matku naznačuje jej najhlbšie tajomstvo. Vzhľadom na Krista, Cirkev je jeho tajomné, m ystické telo, jeho Nevesta. Ked ysi sa veľmi často a bežne používalo vyjadrenie svätá Matka Cirkev. II.9.1. Náznaky vo Svätom Písme. V liste Galaťanom sv. Pavol konfrontuje historický Jeruzalem s „ Jeru zalemom, ktorý je hore“, teda s mesiášskym Jeruzalemom, slobodným a univerzáln ym. Ďalší dôležitý text je 12. kapitola Zjavenia sv. Jána. Tu sa popisuje Cirkev ako „Nová Eva“, bojujúca s hadom a žiariaca kozmickou slávou. Eva je matkou všetkých žijúcich, rovnako je ňou aj Cirkev, Nová Eva. II.9.2. Cirkevný Otcovia. Rozvíjajú predovšetkým paralelizmus medzi prvou ženou a Cirkvou. Je to jedna z tých typických alegorických interpretácií Písma: predobraz – skutočnosť(naplnenie). Otcovia majú spoločné tieto dve teologické presvedčenia: A. totálny pôvod Cirkvi od Krista, a teda aj jej úplná závislosť na Kristovi; B. spoluúčasť Cirkvi na spásonosnom a posvätiteľskom poslaní Božieho S yna, ktorá je vyjadrená práve myšlienkou materstva. Tak sa časom tento výraz začína bežne používať v liturgii, ako aj vo vyjadreniach Magistéria Cirkvi. 1 0 II.9.3. Vys vetlenie a obsah pojmu. Ludia sa stávajú Bož.deťmi skrze vierou prijaté Božie slovo a krst. A keďže je to Cirkev, ktorá hlása Božie slovo a krstí, je tu vzťah pôvodu obnoveného človeka od Cirkvi obnoviteľky. Kristovo dielo vykúpenia a založenie náboženskej spoločnosti so sebou veľmi úzko súvisia. Kristus priniesol spásu a vykúpenie, čo sú skutočnosti neviditeľné a duchovné, ale nemožno ich oddeliť od skutočnosti viditeľnej, ktorou je spoločenstvo tých, ktorý Kristovu spásu prijali a žijú ako vykúpení ľudia. II.10. Cirkev ako všeobecná sviatosť spásy. 10
11
„Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“LG Tu je táto formulácia akoby sviatosť, ktorá znie váhavo vzhľadom na to, že pojem sviatosť sa používa pre sedem sviatostí. Cirkev nie je len nástrojom sprostredkovania spásy, ale súčasne skutočným znamením tohto spojenia človeka s Bohom a zmierenia a spojenia medzi ľuďmi navzájom.Sviatostnosť celej Cirkvi je priestor obklopujúci jednotlivé sviatosti a všetko sviatostné konanie Cirkvi. PÔVOD, ZALOŽENIE A ZROD CIRKVI. III.1. Pôvod Cirkvi v Najsvätejšej Trojici. Pôvodcom Cirkvi v čase a jej Zakladateľom je Bohočlovek Ježiš Kristus. Má aj svoj pôvod nadčasový, ktorým je tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Cirkev prináša život, ktorý neustále prijíma od Krista skrze Ducha. Je to Duch Svätý, ktorý neustále v Cirkvi žije a účinne pôsobí tak, že v srdciach vzbudzuje túžbu po Kristovi, túžbu po účasti na jeho živote a po spoločenstve s ním. Život veriacich je darovaný Duchom Svätým skrze sviatosti: krst, ostatné sviatosti a Eucharistia. Jedným uskutočnením tejto vôle je aj to, že Ježiš zhromažďuje „ vedno všetky ro ztratené bo žie deti“, ab y sa v nich zrodil nový človek, ktorý je účastný na živote Otca a realizuje v sebe obraz Otca podľa vzoru Krista. V trojičnej teológii sa hovorí o dvoch poslaniach navonok (ad extra): A. Otec posiela na svet svojho Syna: tajomstvo Vtelenia; A. Otec so S ynom posielajú Ducha Svätého do sveta: tajomstvo Turíc. U cirkevných Otcov nachádzame úvah y o Ecclesia de Trinitate-trojičné tajomstvo sa odráža v celej prirodzenosti a živote Cirkvi. „Putujúca Cirkev je svojou podstatou misionárska, keďže podľa rozhodnutia Boha Otca má svoj pôvod v poslaní S yna a v zoslaní Ducha Svätého. III.2. Tajomstvo Vtelenia ako trvalý základ Cirk vi. Vtelenie je zamýšľané Bohom od večnosti.Základom pre vytvorenie Cirkvi je Ježišova vôľa založiť Cirkev. Na trvalom, ontologickom základe Vtelenia, vykupiteľskej smrti a vzkriesenia sa zjavuje a vynára Ježišova vôľa založiť Cirkev. Táto pravda sa potom najvýraznejšie prejavuje v zoslaní Ducha. Ef 4,16 III.3. Kristova vôľa založiť Cirkev. II.3.1. Všeobecne o Kristovej vôli založiť Cirkev. Môžeme sformulovať dve pravd y katolíckej viery: A. Cirkev založil Bohočlovek Ježiš Kristus. B. Ježiš Kristus založil Cirkev, aby pokračovala v jeho diele vykúpenia po celý čas až do skončenia sveta.Otázka znie, či Ježiš chcel organizovanú Cirkev. „Ježiš už od prvej chvíle svojej spásonosnej činnosti má v úmysle zhromaždiť Boží ľud. Dnes veľakrát počujeme aj z úst pokrstených ľudí: Boh - áno, Kristus - áno, Cirkev nie. Tento postoj oddeľuje Cirkev od Krista. Popiera to, že b y Cirkev mala svoje opodstatnenie a ak aj Kristus chcel ustanoviť Cirkev, tak nie takú, akú ju poznáme dnes. „Kristovi bola cudzia m yšlienka, ab y ustanovil Cirkev ako spoločnosť rozprestierajúcu sa po celom svete a trvajúcu po dlhú sériu storočí; podľa Kristovho chápania nebeské kráľovstvo bolo vedno s koncom sveta už celkom blízko.“
12
„Táto Cirkev, ktorú získal vlastnou krvou, ktorú od večnosti miloval ako jedinú vyvolenú nevestu, založil a zriadil sám Ježiš, pôvodca a zavŕšiteľ našej vier y. III.3.2. Konkrétne o Kristovej vôli založiť Cirkev. Počas svojho pozemského života svojim učením a konaním Ježiš Kristus pripravoval a založil Cirkev. Príprava pozostávala v tom, že ustanovil jednotlivé prvky, ktoré slúžili ako podklad pre vznik Cirkvi, a že dal prísľuby, ktoré sa splnili ustanovením Cirkvi. III.3.2.1. Povolávanie a zhromažďovanie učeníkov.Ježiš začína zhromažďovať okolo seba nielen zástup y, ale povoláva a zhromažďuje učeníkov. Evanjeliá upresňujú aj počet tohto bližšieho okruhu Ježišových učeníkov. Je ich 72 čo je číslo, ktoré Židia považovali za počet všetkých národov na celom svete. III.3.2.2. Vyvolenie dvanástich apoštolov. Vyvrcholením zhromažďovania učeníkov je voľba kolégia Dvanástich. Po celonočnej modlitbe Ježiš zo širšieho okruhu nasledovníkov vyberá Dvanástich-znamená 12 kmeňov Izraela. Dvanásti zosobňujú Krista. Hovoria a konajú ako jeho predĺženie. III.3.2.3. Ježiš zavŕšiteľ Zmluvy. V Ježišovi Kristovi Boh uzatvára novú a večnú zmluvu s ľuďmi. „Cirkev je v Kristovi akob y sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a tiež zároveň jednoty celého ľudského pokolenia.“ III.3.2.4. Ustanovenie sviatostí Kristom. Ježiš Kristus postupne prejavuje svoju vôľu ohľadom sviatostí, ustanovuje a zakladá sviatosti. Sviatosti sú v centre života Cirkvi. Nie sú všetkým v Cirkvi, ale sú jej stredom, centrom, srdcom jej života. Medzi sviatosťami existuje hierarchia. Eucharistia je kráľovnou medzi sviatosťami a všetky ostatné sviatosti sú nasmerované k Eucharistii. Ona je vrcholom sviatostného organizmu. Sviatosti sú nevyhnutne potrebné k životu Cirkvi a patria k jej základným pilierom a stĺpom. III.3.2.5. Prísľub a udelenie primátu Petrovi. Zo spoločenstva Dvanástich si vyberie Petra a jemu odovzdáva primát. Uloha Petra je úloha skal y a Ježiš to nem yslí len na nejakú chvíli, ale že bude pretrvávať v Cirkvi až do konca. III.4. Zrod Cirkvi. Kedy Kristus založil Cirkev? Niektorí Otcovia a teológovia považovali za tento moment tajomstvo vtelenia Slova. Fakt, že Slovo vzalo na seba ľudskú prirodzenosť b y znamenalo aj prijatie všetkých ľudí, ktorí od Krista prijmú princíp nadprirodzeného života. Niektorí Otcovia za túto chvíľu považovali prebodnutie Ježišovho boku na kríži a vytečenie vody a krvi. S týmto názorom sa zhodujú aj niektoré vyjadrenia Magistéria do Druhého vatikánskeho koncilu. Niektorí teológovia dnes hovoria, že chvíľou zrodenia Cirkvi je posledná večera, počas ktorej Kristus ustanovil Eucharistiu a kňazstvo. V tejto chvíli máme všetko potrebné pre existenciu nového Božieho ľudu. Posledná večera je intímnym spoločenstvom medzi Ježišom a kolégiom Dvanástich. Je to jeho rozlúčková, kultová večera veľkonočného charakteru. Čiže bola to kultová večera, počas ktorej Ježiš urobil zvláštne gestá a dal im nový význam. Aj Mojžiš pod
13
Sinajom obetuje s celým zhromaždením. Počas poslednej večere je ustanovená obeta Cirkvi, ktorej už nič nechýba. Cirkev má svoju obetu, ktorá je spečatením zmluvy. Keď apoštoli prvýkrát jedia eucharistický chlieb a pijú eucharistické víno, prvýkrát sa realizuje Cirkev. Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania pre našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži. Zrod Cirkvi vo večeradle sa dá prirovnať k počatiu človeka. Začiatok verejného účinkovania Cirkvi na Turíce zasa k jeho narodeniu. Cirkev sa javí už založená pred Turícami. III.5. Cirkev zjavená Duchom Svätým na Turíce. „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev.“ 11 Vted y „bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi.“ Duch, ktorého Otec pohýna ľudí k ich vlastnému rozhodnutiu. Cirkev má vo Svätom Duchu plnú moc rozhodovať. Najprenikavejšie sa to prejavuje a uplatňuje vo vyhlasovaní dogiem. Duch Svätý dal učeníkom správne pochopenie Ježiša Krista a jeho diela, ktoré im dovtedy chýbalo. Duch im odhalil tajomstvo Ježiša a Božieho kráľovstva. Cirkev je skutočnosťou utváranou a prichádzajúcou zhora, nie zdola. Ustanovizňou Božou a nie ľudskou. Z N Á M K Y P R AV E J K R I S T O V E J C I R K V I . IV.1. História otázky známok pra vej Kristovej Cirkvi. V nicejsko-carihradskom Vyznaní vier y vyznávame o Cirkvi, že je „ jedna, svätá, katolícka, a apoštolská“. Týmto sa chcela bližšie špecifikovať apoštolskosť, nakoľko Kristus zveril Petrovi celkom osobitnú úlohu v Cirkvi, ktorá je zviazaná so sídlom v Ríme, kde Peter vydal svoje svedectvo a kde je aj jeho hrob. Tieto štyri prívlastky nazývame nepominuteľnými známkami Cirkvi. Každý z týchto atribútov Cirkvi je matériou viery. Je to nedefinovaná dogma viery. Patrí k nepominuteľnému pokladu vier y. Cirkev ak má byť pravá, nikd y nemôže prestať byť jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou. Tieto štyri známky Cirkvi sú darom pre Cirkev od Boha skrze Krista v Duchu Svätom, ale sú aj úlohou pre Cirkev. Protestanti naproti tomu túto teológiu štyroch známok Cirkvi nemajú. Oni tvrdia, že pravú Cirkev charakterizujú dve známky: A. pravé učenie B. pravé udeľovanie sviatostí. Pravoslá vni uznávajú tieto štyri známky. Podľa pravoslávneho ponímania je pravá Cirkev tam, kde je zachované učenie prvých štyroch ekumenických koncilov. O známkach Cirkvi sa začína hovoriť až v 16. storočí. Je to obdobie protireformácie, charakterizované úsilím teologicky hájiť pravosť katolíckej Cirkvi. Prvý o nich hov. kard. Hosius,Gregor z Valencie. Až v 18. storočí sa stal termín nota (známka) terminus technicus pre známky Cirkvi a termín y signum a criterium sa v teológii stali špecifickými výrazmi na označovanie hodnovernosti Zjavenia.
11
14
Vlastnosť Cirkvi môže byť aj známkou len vtedy, keď je: ľahšie poznateľná než Cirkev sama prístupná všetkým, aj jednoduchým, ak majú zrelý úsudok pre pravú Cirkev charakteristická známkou Cirkvi trvale, nie prechodne Via notarum, cesta známok, ako sa volalo klasické dokazovanie pravosti Kristovej Cirkvi v apologetike vychádza z toho, že Kristus svojej Cirkvi dal a prisľúbil trvalé vlastnosti ako poznateľné známky jej pravosti. Toto treba teraz dogmaticky preukázať na základe prameňov Zjavenia. IV.2. Vnútorná a vonkajšia jednota Cirkvi. Vo vyznaní, že Cirkev je jedna sú obsiahnuté dva neoddeliteľné význam y. Je to: A. jedinnosť - numerická jednota, vonkajšia jednota. Cirkev je číselne jedna. Opakom jednej Cirkvi v tomto zmysle je viacero cirkví. B. jednota - podstatná metafyzická jednota - vnútorná jednota. Cirkev je pre svoj úzky vzťah k Trojici žijúcou analógiou jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého. Augustín- Cirkev odráža jednotu Najsvätejšej Trojice. Vidia ju z alegorického výkladu niektorých úr yvkov Sv. Písma či na základe nasledovných argumentov: A. Jn 19, 23-24 kde sa hovorí o tom, že vojaci pod krížom roztrhli Ježišov vrchný odev na štyri časti a rozdelili si ich. Keďže spodný odev bol v jednom kuse utkaný, nezošívaný, tak oň losovali. Sv. Augustín vidí v tomto odeve, ktorý je v jednom kuse utkaný, alegoricky naznačenú jednotu Kristovej Cirkvi. Aj Cirkev je akob y v jednom kuse nezošívaný Kristov odev. B. Láska, ktorá smeruje ku Kristovi a skrze Ducha Svätého vytvára jednotu. C. Jednota Cirkvi je u Otcov vnímaná ako účinok Eucharistie. Kresťania, ktorí prijímajú ten istý eucharistický chlieb a víno, skrze toto hlboké tajomstvo sú v nich vytvárané podmienky jednoty. Jednota Cirkvi je teda vytváraná vďaka Eucharistii. Je prejavom jednoty a zároveň aj jednotu vytvára. IV.2.1. Jednota Cirkvi vo Písme. Neviditeľnú, teologickú jednotu jasne dosvedčuje Božie zjavenie: A. V evanjeliách sa spomína Cirkev tri krát: Mt 16,18; 18,17. Hovorí sa tam o Cirkvi v jednotnom čísle, čím sa označuje jej jedinosť, čiže jej numerická jednota. B. Jn 10, 16 - jedno stádo a jeden pastier. Aj v tomto texte je veľmi jasne obsiahnutá myšlienka jedinosti. C. Jn 15, 1-7 - podobenstvo o viniči: „ Ja som vinič a vy ste ratolesti. “ Jednota medzi viničom a ratolesťami sa tvorí vnútornou miazgou, ktorou je láska. Tu je obsiahnutá m yšlienka vnútornej, metafyzickej jednoty. D. Jednota, ktorú chcel a chce Kristus je teda jednotou, ktorá sa prispôsobuje jednote troch Božských Osôb, a ktorá sa nedelí ani sa nemnoží viac či menej v kresťanských spoločenstvách, ale zostáva tá istá v každej: v Solúne, v Ríme, v Efeze či Kolosách. A. B. C. D.
15
E. Vo svojej veľkňazskej modlitbe (Jn 17, 11.21-23) sa Ježiš modlí za apoštolov, ale nielen za nich, ale za všetkých, ktorí uveria v jeho slovo skrze nich. Modlí sa za celú budúcu Cirkev, ab y bola jedno, ako je Ježiš s Otcom jedno. A táto jednota má byť aj dôkazom, známkou navonok pre ostatných, aby uverili v Krista. IV.2.2. Jednota Cirkvi v dejinách. Rôzne hereticke skupin y, nasledovala veľká schizma, ktorá má svoj koreň už pred rokom 1054, ked y bola dovŕšená vzájomnou exkomunikáciou západnej a východnej cirkvi. Predchodcovia protestantov Wiklif a Hus, potom Luther, Kalvín, Zwingli a prvá protestantská vetva. Tridentský koncil a pokoncilová teológia sa snažili obhájiť, že vnútorná jednota Cirkvi zostáva neviditeľná, ale jednota Cirkvi musí byť aj navonok viditeľná. Veď Kristus chcel jednu Cirkev, aby bola známkou a zdrojom evanjelizačnej hodnovernosti pre ostatných, aby uverili. Čiže nemôžeme sa uspokojiť len s idealistickým tvrdením, že Cirkev je navonok nejednotná, ale jej jednota je vnútorná a neviditeľná. Preto sv. Róbert Bellarmin vypracoval teológiu vonkajších známok jednoty Cirkvi. Jednota musí byť aj viditeľná aj navonok rozpoznateľná v Cirkvi. Cirkev je jedna a viditeľná, a to vďaka trom základným zväzkom: jedna viera, účasť na tých istých sviatostiach a vedenie tými istými pastiermi. To sú takz. tria vincula - tri putá vonkajšej jednoty Cirkvi. Je to odraz Pavlovho vyjadrenia: „ Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania! Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4-5). A. vínculum simbolicum – puto jednej viery: jedna viera, jedno vyznanie viery – symbol vier y; B. vínculum liturgicum – puto slá venia tých istých sviatostí; C. vínculum hierarchicum – puto hierarchické: spoločenstvo s tými istými legitímnymi pastiermi, vysvätenými v apoštolskom nástupníctve. V 19. storočí začínalo uvažovanie o m ystickom Kristovom Tele. Möhler rozvinul myšlienku, že Duch Svätý je základ jednoty Cirkvi. Newman-pravá Kristova Cirkev je tá rímska a konvertoval z anglikanizmu. IV.2.3. Jedna Cirke v či pluralita cirkví? „V skutočnosti v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších storočiach sa však vyskytli väčšie rozpor y a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva Katolíckej Cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej stran y.“ „A tak tieto oddelené spoločenstvá a cirkvi, hoci majú podľa nás nedostatk y, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ „Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov svätého Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy dá sa totiž
16
dosiahnuť jedine pomocou katolíckej Cirkvi Kristovej, ktorá je všeobecným nástrojom spásy.“ Svätý otec Benedikt XVI. vo svojej kázni počas inauguračnej svätej omše svojho pontifikátu 24. apríla 2005 povedal: „Teraz však s plným vedomím na začiatku svojej služb y rímskej Cirkvi, ktorú Peter skropil svojou krvou, jeho terajší nástupca berie na seba ako prvý záväzok: pracovať a nešetriť silami na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých nasledovníkov Krista“. IV.3. S vätosť Cirkvi. „Je predmetom vier y, že Cirkev je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebený ako jediný Svätý, miloval Cirkev ako svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu. Cirkev je teda svätý Boží ľud a jej členovia sa volajú svätí.“ Cirkvi pripisujú mnohé hriechy a deformáciu krásneho Ježišovho učenia. Je to akási mentálna schéma, ktorá je veľmi výhodná pre ideologické interpretovanie histórie každého typu. Prvá vec, ktorá je zrejmá z textov NZ je táto: niet v nich nijakého váhania pomenovať a zvýrazniť odsúdeniahodné správanie členov kresťanských spoločenstiev nezávisle od ich dôstojnosti, ktorú majú. Svätopisci sa neboja hovoriť o negatívach jednotlivých cirkevných spoločenstiev, jednotlivých kresťanoch, bez rozdielu ich postavenia v prvotnom kresťanskom spoločenstve. Termín samotný - ecclesia - Cirkev je vžd y obklopený úctou a uctievaním, ktoré nikd y nie sú spoch ybnené v NZ. Jediné evanjelium ktoré má toto slovo Cirkev - Mt 16,18 - prísľub primátu sv. Petrovi hovorí Cirkev ako Ježišovo dielo - moja Cirkev. Ježiš tu hovorí o svojej Cirkvi a nemožno povedať, že niečo čo je jeho je chybné a hriešne. Keďže On je svätý, tak aj jeho Cirkev je svätá. V Sk 20,28 sa hovorí: „Aby ste pásli Bo žiu Cirkev, ktorú si Je žiš Kristus získal svojou Krvou.“ Čiže Cirkev je niečo, čo patrí Bohu. Božia Cirkev, tak ju bude nazývať sv. Pavol. Boh je svätý a to čo je k nemu pripojené má taktiež účasť na jeho sätosti. Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje. Skrze neho a v ňom sa ona stáva posväcujúcou. Cirkev prijíma celú svoju svätosť od Krista a nakoľko je sama svätá, môže posväcovať tých, ktorí do nej patria. Cirkev sa stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi. Celá činnosť Cirkvi smeruje k oslave Boha ako k svojmu cieľu. Cieľom človeka a cieľom Cirkvi je oslava Boha. V Cirkvi sa nachádza plnosť všetkých prostriedkov spásy, v nej pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť. „Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní je láska. Ona riadi všetk y prostriedky posväcovania, oživuje ich a sprevádza k cieľu.“ 1 2 „Pochopila som, že ak má Cirkev Telo, zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska uvádza údy Cirkvi do činnosti a že keb y táto láska vyhasla, apoštoli b y už neohlasovali evanjelium, 12
17
mučeníci b y odmietali vyliať svoju krv. Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetk y miesta, slovom že je večná.“ 1 3 Panna Mária je prototypom a Matkou Cirkvi, lebo ona už dosiahla dokonalosť. V Márii je svätosť uskutočnená naplno. V Márii má Cirkev už jeden úd, ktorý je dokonale svätý. Tak ako je Cirkev Matkou pre nás všetkých, tak aj Cirkev má Matku a to je Panna Mária. IV.4. Katolicita Cirk vi. IV.4.1. Vonkajšia a vnútorná katolicita. Keď počujeme o tom, že Cirkev je všeobecná - katolícka, tak nás napadne, že Ježiš povedal apoštolom: „Choďte do celého sveta a ohlasujte Evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), a „Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich...“ (Mt 28, 19). To je katolicita extenzívna – vonkajšia, či kvantitatívna. Katolícka Cirkev má zaručené trvanie aj geograficky, aj časovo. Kvantitatívna katolicita je dôsledkom katolicity kvalitatívnej. „Cirkev je katolícka, pretože v sebe ukrýva tajomstvo celej živej božej pravdy, a ako taká je vo svojom poslaní povolaná oznámiť ju celému svetu.“ 1 4 Intenzívna katolicita – vnútorná katolicita, či kvalitatívna znamená to, že Cirkev má všetko, čo má mať pravá Kristova Cirkev, že Cirkvi nič nechýba. Katolícka Cirkev má: A. Plnosť prostriedkov spásy - Cirkev má všetky a plné prostriedky spás y, ktoré Kristus dal Cirkvi. Niektoré iné cirkevné spoločenstvá túto plnosť nemajú. B. Plnosť vlastnenia zjavenej pravdy - cirkev vyznáva úplnú a integrálnu pravdu, ktorá bola zjavená. Má autentický úrad a Magistérium na vysvetľovanie Božieho Slova a na učenie vo veciach viery a mravov. C. Plnosť spoločenst va - Cirkev v plnej miere odráža Kristovu vôľu, ab y bola aj hierarchicky usporiadaná. Teda má plnosť spoločenstva pod vedením legitímnych pastierov, vysvätených v apoštolskom nástupníctve. 1 5 IV.4.2. Etymológia slova katolícky. Jeho význam a používanie. Samotné výraz katolícky je z gréckeho slova katholikos. Toto slovo je zložené z dvoch: kata (podľa) a holos (celý, úplný). Takže katolícke je to, čo zodpovedá celku, je podľa celku, čo je všeobecné. Preto sa do slovenčin y prekladá grécke katholikos ako katolícky a často aj slovom všeobecný. NZ ho nepoužíva ani raz. Nenachádza sa ani v gréckom preklade SZ. V klasickej gréčtine používali slovo katholikos filozofovia na označenie všeobecného, univerzálneho úsudku. Keď je niečo „univerzálne“, je to niečo ojedinelé, jedinečné. Nesmie sa to zamieňať s nejakým celkovým súhrnom. 1 6 Samotný pojem zaviedol v kresťanskej literatúre ako prvý sv. Ignác Antiochijský: „Kdekoľvek príde biskup, tam nech sa zíde celé 13 14
15 16
18
spoločenstvo, tak ako kde je Ježiš Kristus, tam je aj katolícka Cirkev.“ 1 7 V tomto texte, ako potom u Otcov, a neskôr v teológii, má pojem „katolícka“ aplikovaný na Cirkev dvojaký význam: pravá či autentická a univerzálna. Otcovia používali výraz katolícka v zm ysle pravá, ab y ju jasne oddelili od heretických siekt. Sekty mali silnú mentalitu partikularizmu a uzavretosti do seba samých. Preto slovo „katolícka“ vyjadrovalo aj opozíciu k tejto uzavretosti a partikularizmu. „Katolíckou sa nazýva preto, lebo sa rozširuje do celého sveta od kraja až po končiny zeme. Pretože vyučuje všeobecne a s presnosťou všetk y princíp y, ktoré prospievajú poznaniu ľudí vo veciach viditeľných i neviditeľných, nebeských i pozemských. Pretože od jej kultu je závislé celé ľudské pokolenie, vodcovia i podradení, učení aj neučení. Pretože ozdravuje a stará sa o každý druh spáchaných hriechov: telesných i duševných. Má v sebe všetky cnosti: v skutkoch, v slovách a v každej duchovnej charizme. „Ty zjednocuješ spolu občanov, národy – čo hovorím? celé ľudstvo! – vierou v náš spoločný pôvod, a to tak, že ľudia sa neuspokojujú s tým, že sa združujú, ale stávajú sa skoro bratmi.“ 1 8 IV.4.3. Diskusia o používaní adjektíva všeobecná alebo katolícka v liturgickom texte Vyznania viery na Slovensku. „V katolíckej Cirkvi treba dbať s veľkou starostlivosťou o to, čo bolo prijímané za pravdu vier y všade, vžd y a všetkými. Toto je skutočne a pravdivo katolícke, podľa myšlienky univerzálnosti, ktorá je obsiahnutá v samotnej etymológii a hodnote slova.“ IV.5. Cirkev je apoštolská. A. Cirkev má počiatok u Krista a apoštolov - apostolicitas originis, materialis – apoštolský pôvod Cirkvi. B. Cirkev má vďaka svojej hierarchickej štruktúre trvalé a živé spojenie s apoštolmi, má neporušenú postupnosť svojich pastierov a učiteľov – apostolicitas succesionis, formalis – apoštolská postupnosť v Cirkvi. C. S apoštolským pôvodom a postupnosťou je potom zviazané neporušené predávanie apoštolského učenia a tradície. Len tak má Cirkev zaručené pretrvávanie a odovzdávanie neporušeného apoštolského učenia a pôsobenie Kristovej milosti –apostolicitas dostrinae, ordinis– apoštolské učenie, tradícia. „Cirkev je apoštolská, lebo založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle: A. bola a je postavená „na základe apoštolov“ ( Ef 2,20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním; B. s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov; C. až do Kristovho príchodu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému
17 18
19
pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“. 1 9 Apoštolskosť má teda dva konštitučné elementy: apoštolskú službu a učenie. V úlohe apoštolov sú niektoré prenosné a niektoré neprenosné prvky. Kritériá prenosnosti či neprenosnosti jednotlivých prvkov apoštolského úradu treba stanoviť na základe NZ. Uvedieme niektoré dôležité texty: A. Lk 24, 36-48: „Vted y im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami““. B. Sk 1, 8: „... ale keď na vás zostúpi Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“. C. Sk 2, 32: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“. D. Sk 5, 32: „A m y sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú“. E. Sk 10, 39: „A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme“. F. 1 Jn 1, 1-3: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“. „V úrade (po latinsky munus – hodnosť a poslanie) apoštolov je jeden neprenosný prvok: to, že sú vyvolenými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania a základmi Cirkvi. Ale v ich úrade je aj jeden trvalý (prenosný) prvok. Kristus im sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. „Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov, lebo evanjelium, ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. Preto sa apoštoli... postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“20 Slovo apostolos znamená poslaný, už tento názov v sebe zahŕňa ich poslanie, alebo úlohu, ktorú im Kristus zveril. Ježiš hovorí: „Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás“. Ježiš pripravoval Cirkev a vybral si apoštolov a chcel aby títo apoštoli ďalej pokračovali v jeho diele. On dielo vykúpenia a spásy dotiahol do konca a naplnil. Toto dielo spásy však bude nevyhnutné priniesť ešte aj v extenzívnom zmysle do všetkých kútov sveta a rozšíriť vo všetkých časoch. Kristus vystúpil na nebesia a nie je viac viditeľne prítomný medzi nami. Preto je tu Cirkev, ktorá je jeho predĺžením v čase a priestore. Tak ako on bol poslaný Otcom, on sám ju pridružuje k svojej úlohe Vykupiteľa a Spasiteľa skrze apoštolov.
19 20
20
