Dve legendy okolo obce Lukáčovce
Dve legendy
okolo obce
Lukáčovce
Obálka: Fotografia kaštieľa v Lukáčovciach z konca 19. storočia, pravdepodobne najstaršia známa dochovaná, kde sa kaštieľ nachádza ešte v relatívne zachovanom stave, r. 1899. Prebrané z: BOROVSZKY, S., Magyarország vármegyei és városai. Nyitra vármegye, Budapest 1899, s. 64. (Mestá a župy Uhorska. Nitrianska župa.)
Vychádza ako príloha periodika Lukáčovské noviny, za podpory Obecného zastupiteľstva Lukáčovce.
Autor legiend: Jozef Ferdinand Lelkes Preklad legiend: Vdp. ThLic. Štefan Rácz Zostavil: Lukáš Ložek A. D. 30.6.2011 2
Slovo na úvod Dva príbehy, legendy, ktoré sa kedysi udiali v Lukáčovciach, máme zachytené vďaka jednému človeku, vďaka synovcovi niekdajšieho pána dekana Adolfa Lelkesa. Jozef Ferdinand Lelkes (maď. JózsefNándor), autor týchto dvoch príhod, sa pravdepodobne z popudu strýka Adolfa púšťa do ich spisovania a tak sa nám zachovali do dnešných čias. Odkiaľ ich však mohol maťl on? Je celkom možné, že keď v roku 1871 do Lukáčoviec na faru prišiel tento nový duchovný správca, ako dejepisár - historik, sa snáď zaujímal o miestne dejiny. Vtedy ešte mohli žiť ľudia, ktorí príbehy počuli v detstve od starých ľudí, pre ktorých boli udalosti relatívne nedávnou minulosťou. Dnes je tomu už viac ako 300 rokov, odkedy povstalecké vojská v Uhorsku a ich protivníci, tzv. kuruci a labanci, križovali aj naše okolie. Jozef Ferdinand, súčasník známeho spisovate1'a Móra Jókaia, sa taktiež zaoberal práve týmto zaujímavým obdobím dejín Uhorska a na počesť Jókaiovho diela Levočská biela pani si prepožičal a pozmenil názov na Lukáčovská 3
čierna pani. Táto legenda sa nachádza v jeho knihe Kuruc legendák szárnyain (Okrídlené kurucké legendy) a bola napísaná v roku 1920. Exemplár nezabudol, pravdaže, poslať svojmu strýkovi Adolfovi, nášmu pánovi dekanovi, aj s venovaním. Veď, ako sa domnievame, najskôr vďaka nemu sa zachovala jedna i druhá ... Druhú legendu, Kňaz kurucov, je zase možné nájsť v jeho diele Kurucok elôre (Kuruci vpred), kde sa opisujú udalosti týkajúce sa lukáčovského farára Petra Mohoša, z r. 1707-8. Dodnes, už 90 rokov, ležala táto kniha a legenda nepovširnnute, zabudnutá v starom archíve, knižnici lukáčovskej fary, akoby čakala na moment, kedy bude znova objavená. Je celkom pochopiteľné, prečo sa o udalosti nič nevedelo - všetky legendy sú originálne v maďarskom jazyku. Preto na tomto mieste patrí veľké poďakovanie vdp. ThLic. Štefanovi Ráczovi, pánu farárovi pôsobiacemu v Podhoranoch, ktorý sa ihneď a veľmi ochotne podujal na preklad spomínaných dvoch legiend do slovenčiny. Milí občania, obyvatelia Lukáčoviec, verím, že i tieto stránky nás obohatia, pretože spomínajú na dávne dejiny našej obce, ktoré sú stále iba málo poznané. zostavovateľ 4
Lukáčovská čierna pani Jozef Ferdinand Lelkes Kuruc legendák szárnyain (1920) Historici sa už dávno zhodli na tom, že Nitrianska župa zohrala veľmi významnú úlohu v časoch kurucov. Tí, ktorí sa venujú štúdiu dejín kuructva, hlavne archivári alebo historici, bádatelia, sa jednoznačne uzniesli na tom, že v tejto Nitrianskej župe, od Prievidze až dole po Nové Zámky a od Skalice celkom až po Chynorany, skrátka krížom-krážom, sa tu dosť husto nachádzajú stopy bitiek medzi kurucmi a labancami. A takto to v skutočnosti je. Snáď nemáme ani jednu usadlosť alebo obec v našej župe, ktorá by nezohrala nejakú dôležitú úlohu v týchto ťažkých časoch. V monografií Nitrianskej župy sa môžeme dočítať, že táto župa od 27. ll. 1703 bola hlavným miestom, kde sa odohrávali rôzne kurucké boje. Každý piaď zeme Nitrianskej župy má v sebe nejaký príbeh. Smutné Považie a zároveň Ponitrie (údolie rieky Nitry), brezové háje, ale aj preseľanské polia, tak isto v diaľavách sa týčiaci Nitriansky hrad, na skale postavený, by nám vedeli rozprávať veľmi veľa príbehov. A tak isto by hovorili o Očkajovi, 5
o jeho chrabrosti, tak isto by rozprávali príbeh o Františkovi Rákocim, o veľkom kniežati, takisto o bojoch Boťána Slepého, taktiež o Berčéniho taktizovaní a vojenských schopnostiach, stratégií, o väčších či menších potýčkach a iných zaujímavostiach. Čo tým chcem povedať? V zákulisí dnešných čias akoby ľudia nemali čas sa venovať histórií. Ale, krásne kurucké časy, vy si zasluhujete viac, aby sa vami viac zaoberali. V monografií Nitrianskej župy sa môžeme dočítať, že maličká, snáď bezvýznamná obec Lukáčovce a jej okolie bola cez Rákociovské povstanie počas dlhej doby miestom rôznych bitiek. O tejto obci je jeden príbeh, presnejšie o kaštieli tejto obce, pretože história tohto kaštieľa je aj históriou kurucov samých. O tomto bude aj nasledovný príbeh. Tento kaštieľ je známy tým, že vtedy bol majetkom baróna Gašpara Šándora a tento barón držal s labancami, Rakúšanmi. S nimi vydržal dosť dlho, ale jeho manželka, ktorá bola tiež barónka, príbuzná kuruckého kráľa Tôkôlyho, jeho priamym potomkom, nezaprela v sebe kuruckú krv. Bola horkokrvnou kuruckou a kde len mohla, vždy pomohla v záujme kurucov. Malo to aj svoju dobrú stránku, lebo ani kuruci 6
a ani labanci neublížili Lukáčovciam a tomuto kaštieľu, lebo zase manželka pána bola za kurucov a bola spriaznená s ich ideami. Keď majiteľ kaštieľa chystal výpad proti kurucom, manželka v tichosti poslala správu samotným kurucom, aby zabránila týmto škodám a táto žena vždy vedela, nad čím rozmýšľa jej manžel. Pokiaľ on plánoval svoje veci, nikdy svoje úmysly kurucom neprezradil, ale nakoniec, vďaka manželke, labanci ťahali za kratší koniec a vždy zo situácií vychádzali s porážkou. Manžel nevedel otom, že manželka je v tichosti, potajomky, spriaznená s ideami kuructva, dokázala to vždy rafinovane skrývať. A naopak manželka vždy vedela diskrétne zistiť, že manžel ťahá s labancami - nepriateľmi. Cisársky generál Pálffy vedel toľko, že Gašpar Šándor je ich človek, ale o tom, že manželka potajme usmerňuje kurucov, nevedel nič. Samotní kuruci si veľmi vážili túto pani z kaštieľa a nemali v láske jej manžela. Tu si labanci mysleli, že majú svoj priestor, ale mýlili sa, lebo nevedeli, čo je ona zač, Bola ťažká noc a pršalo - len tak lialo ako z krhly. Dážď padal vo veľkých kropajach na zem. Vo veľkej tme sa všetky predmety podobali, akoby boli uliate z čiernej smoly. 7
Strom, domy - všetko bolo jednak čierňava a nič z toho sa nedalo rozoznať. Naraz bolo počuť silné prasknutie, hromobitie. Vtedy začala z nebies metelica. Jeden blesk za druhým šľahal do zeme. Od Pastuchova sa po hrboľatej ceste smerom k Lukáčovciam maličký oddiel jazdcov, ktorí sa pomaličky, ale úplne potichu zakrádajú k Lukáčovciam. "Toto by sa nemalo dnes stať," hovorí jeden z jazdcov, "ešte zbadajú naše stráže." ,,Ale nie, vaša vysosť, čeládnictvo kaštieľa necháme pozabijať, keby ich na nás panstvo poštvalo, pokiaľ samotný kaštieľ nebude plný Nemcov, ktorí sa tam hostia. ", hovorí jazdec. Potom boli aj naďalej potichu. Keď už boli neďaleko Lukáčoviec, premoknutý maličký oddiel zastal. Väčšia časť týchto jazdcov sa utáborila v blízkosti lesíka a 7 jazdcov pokračovalo vo svojej ceste. Hodiny kaštieľa práve odbili polnoc. Keď sa už priblížili k tesnej blízkosti kaštieľa, videli jeho sivé múry. Zo severnej veže bolo vidieť svetlo. Jazdci zastali a spozorneli. Zakrádali sa medzi bodľačie a kríky, aby boli maskovaní a zároveň sledovali, čo sa deje vo veži. "Už dávno sme mali podpáliť tento kaštieľ.", hovorí jeden z jazdcov. ,,Nechaj to tak!", hovorí druhý, ,,Kto by bol potom našim patrónom, ak nie samotná barónka?" ,,Ale dnes 8
by utrpel škodu manžel Šándor, nie ona. ", hovorí jeden. Druhý odvetí "To je možné. Vo vnútri je velká zábava, počul' ohromný hluk. A zároveň by sme museli dal' pozor, aby sme neublížili hradnej panej, lebo tento kaštieľ je aj jej majetkom, nielen jeho. " Na túto odpoveď si druhý z jazdcov sadol. Zapískal na nich. Naraz, smerom od kaštieľa akoby bolo počuť škrekot nočného vtáka. Kuruci spozorneli. Ich kone zaerdžali, začali byť ostražitejšie a vetrili nebezpečenstvo. Samotní jazdci poznali tento hvizd, ktorý bol znamením. Neraz práve naň čakali. Medzi oddielom strážcov u kurucov bol jeden mladík, ktorý bol podplukovníkom. Tento charakteristický piskot vydával práve tento vysoký urastený kurucký podplukovník. Toto bola dohodnutá odpoved', dohodnuté znamenie. Oba hvizdy, vopred dohodnuté, už zazneli. Jeden z nich hovorí: "Viete, poznáme všetky rozmiestnenia, urobte tak, ako inokedy robíte." ,,A potom nerobte veľky hurhaj, aby to Nemci nezbadali, aby neurobili nejaké odvetné opatrenia.", hovorí v tichosti podplukovník kurucov ostatným jazdcom. Medzitým držal uzdu svojho koňa a v zadnej časti kaštieľa išiel do jednej záhrady, ktorá bola obohnaná živým plotom. ,.Je to ťažky osud.", hovorí jeden 9
z jazdcov. Druhý na to: .Nikdy to nie je ťažké pre môjho pána Andreja Gostoniho. On je takisto doma. Už od detstva bol pripravovaný na takúto úlohu. ", hovorí jeden desiatnik. V tomto mal pravdu ten druhý, lebo Andrej Gostoni, podplukovník, tak poznal tieto kraje, všetky ich zákutia, ako nikto iný. Jeho misia sem, do Lukáčoviec, nasvedčovala práve tomu potvrdzovala jeho znalosť terénu a práve preto bol on vybraný na túto misiu. Medzitým sa utíšila búrka. Bolo ticho. Na listoch stromu sa zhromaždili kvapky dažďa a začali husto padať dolu na zem. Podplukovník Gostoni sa stratil vo veľkej čierňave. Počuli len tiché kroky v tmavej noci. V záhrade boli dvere, ktoré boli obohnané kovovými pántmi a otvorili sa práve pred plukovníkom. Jedna chudá pani, ktorá bola odetá do čierneho, chytila Gostoniho za ruku a vtiahla ho dovnútra, do samotného areálu kaštieľa, do jednej tmavej chodby. Vkročili do otvorených dverí, ktoré sa za nimi hneď aj zavreli. Táto postava ženy, to bola manželka Gašpara Šándora a zákutie, kam vkročili, bola krypta Šándorovcov. .Hovorim ti," začína rozprávať pani ,,je to urážka mojej osoby, podplukovník, ako vydatej ženy, že ma takto v noci navštevujete. Keby som nebola oddaná 10
veci kurucov, tak by to mohlo aj zle dopadnút'!", bránila sa baránka. Gostoni odpovedal: "Vy ste našou patrónkou. Moja osoba je vám veľmi vďačná, drahá pani, za to, že konáte tieto služby pre ideu kuructva. ", taká bola zdvorilá odpoveď kuruckého dôstojníka. .Nie, nie.", hovorí pani baránka, ,,Nehovorte mi takéto veci, ešte upadnem do pokušenia a potom viac uškodim kurucom, než by som im pomohla. Radšej v rýchlosti urobme to, čo je nutné urobiť!" Baránka v krypte zažal a kahanček. V odraze svetla kahančeka bolo vidieť pekné obrysy tejto panej a zdala sa byť ešte krajšou pre plukovníka. Kráčali dole schodmi. Dostali sa do centra krypty. Odtiaľto z krypty viedla jedna úzka chodba do veľkého neznáma. Maličký kahanček ledva osvetľoval túto chodbičku. Naraz zastali pred veľkým otvorom. Ona hovorí: ,,Poviem to vašej urodzenosti tak, ako to je. Pred 3 dňami sa stalo, že z Leopoldova sem prišli muži, aby držali stráž v týchto častiach. Ale prišiel len polovičný oddiel. Tu si zajedli, čosi popili - kapitán aj s dôstojníkmi - na veľkú radost' môjho manžela. Aj dnes, neskoro do noci trvala zábava, veselica, z ktorej som už úplne zničená. Ale tí dôstojníci sa tak opili, že naraz začali rozprávať také veci, kvôli ktorým som vás nechala zavolať. Dozvedela 11
som sa od nich informácie, nakoľko som sa dosť často zdržiavala pri obsluhe. Ale pri tejto zábave ma aj obťažovali. Vtedy som si povedala, že ešte v túto noc, ak to bude možné, veru, vydám ich do rúk vám, kurucom. V túto noc ich tak premohla únava a boli ospalí po zábave, že pokiaľ poslali časť oddielu na výzvedy, druhá časť oddielu zostala tu a odobrala sa na spánok." Andrej Gostoni sa chytil svojho meča. Ona hovorí: ,,Ale nie tak rýchlo, pán podplukovník, všetko má svoj čas. Preto som prosila vašu vysosť, aby som vám mohla povedať informácie o týchto labancoch. Ale teraz, vaša vysosť, koľko ničomných vecí tu majú títo Nemci?" A potom vošli do chodby do otvoru. Vpredu išla pani. V jednej ruke držala kahanček a v druhej meč a potom šiel Gostoni. Išli v chodbe chvíľku, a sprava i zľava pri otvore do pivnice našli veľké priehlbiny, ktoré boli plné potravín. Začala hovoriť: ,,Dozvedela som sa od nich, že tieto veci sa snažia čo najskôr vziať do Leopoldova, lebo tam už labanci hladujú. Preto sa snažia presvedčiť manžela, aby sa tento potravinový sklad čím skôr dostal tam, kým ta nedorazi posila na čele so Starhembergom aj s jeho vojskom. Ale to nie je dôležité, to môže počkať. Môžem sa pokúsiť o to, aby som kurucov dostala do tohto skladu skôr, než labancov. A to 12
bude nutné urobiť skôr, než sa začne brieždiť.", dodala barónka. Po polhodine neustáleho chodenia v katakombách pod kaštieľom sa dostali k veľkej miestnosti, ktorá bola zvnútra zavretá dvermi, čo viseli na kovových pántoch a ku ktorej viedli schody zospodu. Bola to akási pánska pivnica. ,,A teraz nám Boh pomáha).", hovorí barónka. .Keby som vás už dlhšie nepoznala, iste by som nemala odvahu vkročiť s vami do týchto priestorov." Podplukovník jej pobozkal ruku a potom odišiel. Čo vyčítal v črtách tváre tejto peknej panej pri plápolajúcom svetle kahančeka, to už vie len samotná barónka. Iste boli obaja oddaní prívrženci Rákociho a vedeli tieto vzťahy či náklonnosti držať v tajnosti. Barónka hovorí: .Uchopte, vaša vysosť, pevne tieto dvere, ja zatiaľ vytiahnem priečny trám." Podplukovník sa odul k tým dverám, ktoré, už zvlhnuté, zapraskali a povolili. Priečne kovové trámy vytiahla sama barónka. A už boli hotoví. Teraz sa niekoľkými schodmi dostali do vyššej úrovne. Naraz cítili, ako je vzduch úplne iný. Nemal už zápach stuchliny pivnice a krypty, ale skôr bolo CÍtiť niečo voňavé. Zistili, že vyšli na čistinke v lese. Teraz Gostoni zistil, čoho je schopné dobré ženské 13
srdce. Prišiel na to, že táto barónka je oveľa lepšou bojovníčkou Rákociho, ako niektorý rozhýčkaný kapitán a dokáže urobiť viac. ,,A teraz, nech sa vaša výsosť ponáhľa zo svojimi kurucmi.", odvetila barónka. Podplukovník Gostoni automaticky tento rozkaz vyplnil. Zahvízdal a naraz, z ničoho nič, sa objavila jeho družina v blízkom lesíku, kde sa zdržiavali kuruckí mládenci a stráž, ktorá zostala z druhej časti kuruckého oddielu, a neďaleko kaštieľa sa ihneď zhromaždila. "Sčasti tu zostaňte na stráži pri koňoch, aby ste úpenlivo dbali na to, či neprídu Nemci a ostatní pôjdete so mnou.", dodal a posúril ich podplukovník. Postupne pomaly sa schádzali títo kuruci avšak viedol ich sám Andrej Gostoni, ktorý šiel vpredu a držal v ruke kahanček. Potom nasledovala barónka a potom ostatní kuruci. V tichosti kráčali dole, až došli po klenbu, z ktorej razila stuchlina. Bol to dlhý pochod. Keďže hostina veľmi zaťažila nemeckých hostí v kaštieli, nič nezbadali, nič nepočuli a spali pokojným spánkom. Samotný gazda bol tiež uložený na odpočinok. Keď sa kuruci dostali do krypty, samotná čierna pani sa vytratila cez otvorené dvere, aby aj ona dávala pozor, či nebude počuť nejaký podozrivý zvuk. 14
V tomto tichu akoby ani neboli živými ľuďmi, lež mŕtvymi - dodržali všetko, ako bolo treba Jeden hovorí: .Silné víno im uškodilo a nám zase pomohlo." Dokonca aj nemecké stráže boli opité. "Môj manžel", hovorí barónka, "im nešanoval pijatiku. A ja som sa k tomu pridala a tiež som dávku zopakovala.", hovorila potichu barónka kuruckému dôstojníkovi. ,,A teraz choďte za mnou.", hovorila barónka. Keď všetci boli vonku na chodbe, prevzala naraz velenie. "V týchto dvoch izbách pre hostí spia dôstojníci. Vpravo, v rožnom dome, zas obyčajní vojaci. A vedl'a malej maštale sa v šope nachádza zvyšok vojska. V každom trakte kaštiel'a svieti kahanec a pri jeho svetle vás môžu zbadať nepriatelia. Ale poponáhl'ajte sa, pán podplukovník, aby sa náhodou druhá časť nemeckej stráže, ktorá šla na obhliadku, nevrátila a nehl'adala vás. Tu máte kľúč od vel'kej brány, aby ste mohli ujsť aj s koňmi samotných Nemcov. Nech vás Boh sprevádza. " A takto naraz zmizla aj samotná barónka. Andrej Gostoni ju chcel ešte pobozkať, ale už nestihol. Pokým sa otočil, samotná pani úplne zmizla. Rozdelil svojich ľudí. Každý šiel na svoje miesto, ktoré dôverne poznal a on sám s troma ľuďmi sa v tichosti dostal tam, kde boli 15
ubytovaní dôstojníci. Bolo to nádvorie kaštieľa, ktoré, akoby sa mravcami hemžilo, taký ruch tam nastal. Bolo vidieť obrysy, ako sa každý z kurucov zakráda potichu za svojou korisťou. V tom pološere sa to zdalo, akoby nejaké strašidlo takto konalo svoju prácu. Panská stráž sa naraz prebrala uprostred dvora pod vežou a počula nejaký zvuk: "To ste vy?", pýtal sa. "Samozrejme, že my, len kl'udne odpočíva}.", odpovedali kuruci, ktorí sa maskovali za Nemcov. A strážnik, ktorý si myslel, že sú to naozaj cisárski vojaci, sa otočil na druhý bok a pokračoval v chrápaní. O pol hodinu neskôr sa začali zobúdzať čeládnici. Bol počuť výstrel z pištole od izieb dôstojníkov. Potom nasledoval druhý výstrel. Veľká brána kaštieľa sa otvorila a cez ňu sa mnoho ľudí sa koní dostalo von. Na toto sa nočná stráž úplne prebrala a začala vnímať, čo sa deje. Našla labánskych dôstojníkov, ktorí mali za chrbtom zviazané ruky a samotných labánskych vojakov viedli kuruci s koňmi do zajatia. Avšak táto kolóna načrtla jeden veľmi smutný obrázok ... Podplukovníka Andreja Gostoniho posadili na jedného z koní a vedľa neho kráčali dvaja kuruci. Jeden z nich začal nadávať na 16
Nemca a hovorí mu: "Ty nemčúr jeden, ešte ti vybijeme tvoje zuby!" Druhý hovorí: .Desiatnik Kókay to nedovolí, lebo labánsky dôstojník má stolovať. Nesmieme ho zabiť. Len ak by pri sebe mal pištol, iba vtedy by sme smeli!", vravel druhý. ,,Nadarmo teraz lam en tujete. Stalo sa čo sa stalo, už sa to neodstane. ", hovorí hrdina. Došlo ku streľbe a Gostoni zostal zranený. Ďalej bolo ticho a kolóna pokračovala ďalej. Ako sa dostali ku schodom, ktoré viedli do podzemia, zostalo tu strážiť 6 kurucov. Vtedy zraneného podplukovníka posadili na lúku a ešte ani nezostali unavení, keď počuli hluk od kaštieľa a o krátky čas videli jazdný oddiel, ktorý sa uberal smerom do Pastuchova a akoby zastal a niekoho hľadal. Vtedy sa už brieždilo. Kuruci pri stúpaní na kopec zistili, že pod nimi na ceste sú labanci a prenasledujú ich. Zajatci si to tiež všimli a začali vyvádzať. Zistili, že je to druhá časť labancov, oddielu, ktorý sa vybral na výzvedy. Jeden zo zajatcov, dôstojník, či už sám od seba alebo naschvál, od radosti sa rozkričal, pričom vedľa neho kráčajúci desiatnik Kókay ho tak sotil a uderil do hrude, že ihneď s krikom prestal. Podplukovník sa prebral z mrákot. Zdvihol svoju ťažkú hlavu a pozrel sa na zajatých labancov. "Tam, tam!" Ukazoval na 17
nich prstom a vraví: .Kuruci, do boja, do boja ..."A potom dal povel, aby napadli druhú časť oddielu. Ale ešte ani nedopovedal vetu a klesol znovu na lôžku, nakoľko bol zranený. Začali z neho padať veľké kropaje potu. Dokonca mu od bolesti tiekli aj slzy. Mal horúčku, ktorú mu spôsobilo toto zranenie. Desiatnik Kókay ho chytil za mentieku, vojenskú blúzu, a zotrel z neho kropaje potu. Obkolesili ho ostatní kuruci. .Zobuď hol", hovorí jeden. ,,Dobre hovoríš.", povedal desiatnik. "Tí šiesti, ktorí boli pôvodne na stráži, zostanú tu strážil' pána podplukovníka a samotných zajatcov. My ideme na kone a rýchlo urobíme vpád medzi zvyšných Nemcov." Ostatní sa vyšvihli do sediel a maličká skupina sa ako víchor uberala tým smerom, odkiaľ prichádzal nič netušiaci oddiel zvyšných labancov. Ale cisárski jazdci zistili úmysel kurucov! Aj oni urobili výpad proti blížiacim sa kurucom. Došlo k boju. Na kopci, kde zostali zajatci spolu s kurucmi, so zatajeným dychom sledovali, aký bude koniec tejto bitky. V tichosti uvažovali, že hádam aj pomôžu svojim priateľom. Ale nebolo to potrebné. 6 kurucov padlo v boji. Z labancov bolo mnoho ťažko zranených, takže radšej zvolili taktiku ústupu. 18
Labanci, ktorí boli zviazaní, potajme dúfali vo víťazstvo svojich spolubojovníkov, stratili aj poslednú nádej. Už videli len bezvýchodiskovú situáciu. Kuruci sa víťazne vrátili do kaštieľa. Nikto im nedokázal odporovať. Najviac sa postarali o zraneného podplukovníka - zobrali ho do domu pre hostí a barónka sama sa starala o jeho zdravotný stav. Gašpar Šándor, hoci namosúrený, chcel dať labancom kľúče od potravinového skladu, ale vďaka dobrým zvedom ho kuruci predbehli v tomto úmysle. Potom bol dokonca nútený vystaviť kurucom furmanky na vlastné náklady. 6 kurucov pochovali tam, neďaleko diery, kde ústil tunel, vedúci od kaštieľa, vedľa cesty do Pastuchova. Ostatní kuruci spolu so zajatcami a potravinovým skladom, ktorý sa pôvodne mal preniesť do Leopoldova, opustili Lukáčovce. Pani barónka zostala opatrovať zraneného Andreja Gostoniho. Ale nevkladali veľkú nádej do jeho uzdravenia. Aby náhodou cestou nezomrel, radšej sa rozhodli, že ho zoberú, nech si odpočinie v rodisku - teda keby zomrel, nech je to doma. Alebo možno pani barónka pomôže? Nechali to teda tak. Zranenie však bolo smrteľné ...
19
Napriek veľkej snahe pani barónky a odborným znalostiam, strácal na sile a stále chradol. Nakoniec si na Gostoniho okrem barónky zvyklo aj samotné čeládníctvo, a manžel tiež. Hoci si na neho úplne zvykli, jeho zdravotnému stavu to nepomohlo. Veľmi veľa sa naplakala barónka. Mala vždy vlhké oči a bolo vidieť, ako ľutuje tohto podplukovníka a nechcela ho vymeniť za nikoho iného. Ostatní len hádali, či medzi nimi niečo bolo. No to vedela len ona. Jeden deň sa chorému veľmi prihoršilo. Pani barónka vzala stoličku a prisadla si k nemu. Gostoni hovorí: "Pani barónka, drahý anjel, naša patrónka, vďaka za všetky milosti, Pán Boh vám to zaplať. Nezabudnem na vás. A potom, tam ma nechajte pochovať, kde sme boli spolu, kedy som do vašich krásnych očí hľadel pri kahančeku, tam, kde sme vyšli, pod lesom, pri tom otvore." Takto hovoril a pani barónke naznačoval, kde má byť pochovaný. Pani vstala, pobozkala ho a s plačom odišla. Potom pristúpila k nemu, z jeho tváre zotrela kropaje potu. Ešte raz sa k nemu naklonila, akoby chcela premôcť samu seba, pobozkala ho na pery. Potom sa znovu obzrela a znova videla, ako sa v poslednej agónií trápi tento chrabrý rytier kurucov a vzdychla si. Pritom vošiel jeden
20
z čeládnikov, ktorý sa chcel dozvedieť, ako sa má chorý. Ale ten ho už našiel mŕtveho. Samotná barónka omdlela, keď zistila, že Gostoni zomrel. Vtedy povedal manžel, že dôsledkom tejto vyčerpávajúcej starostlivosti o chorého odpadla pani barónka. Skutočný dôvod nikto nezistil. Čeládnici by vedeli rozprávať, ale kto vie ... Mŕtveho pochovali tam, kde si to o prial. Dostal sa k svojim padlým kuruckým druhom ... Doteraz straší a vidieť v chodbách kaštieľa vysokú paniu v čiernom rúchu, ako keby držala v ruke kľúče a v druhej ruke svetlo. Vedľa pastuchovskej cesty, neďaleko na vyvýšenine, kde kedysi bol chod do podzemia, do chodby, ktorá viedla pod kaštieľ, tak hovorí ľudová tradícia, tiež vídavajú túto ženskú bytosť. Čo tam hľadá táto čierna pani, Snáď jej nespokojná duša blúdi a nenachádza pokoja kvôli kuruckému hrdinovi, ktorého snáď milovala? Ktovie. Tieto podzemné chodby, ktoré dodnes stoja, sú sčasti sem-tam už zanesené zeminou, ale pamiatka čiernej panej Lukáčoviec žije dodnes. Toto sa nám zachovalo z týchto kuruckých časov.
21
Krátky komentár k prvému príbehu Zaujímavé na celom príbehu je, že sa ani raz v celom príbehu nespomenie meno barónky. Je len načrtnuté, že ide o potomka rodu Tôkôly. Z iných "múdrych" knižiek sa však dá vyčítať, že pani barónka sa volala Alžbeta Tôkôly de Késmárk.. O Šándorovcoch je známe, že kaštiel' vlastnili, o tom nachádzame zmienku aj v publikácií o Lukáčovciach z r. 1994. Opäť je novinkou meno šl'achtica - Gašpar (tl723). Plným menom bol teda Gašpar IV. Šándor de Szlavnica Obe osoby naozaj existovali, takže minimálne mená vymyslené nie sú. Ďalší údaj spomína, že sa vzali v Trnave, 15. júna 1680. Mali syna, Ladislava (j l 741). Identifikácia Andreja Gostoniho (orig. Gosztonyi) je už trocha náročnejšia. Keďže až 4 osoby nosili toto meno v období okolo roku 1700, je tiež dosť pravdepodobné, že i táto postava reálne jestvovala. Napríklad v druhej polovici 17. storočia naozaj žil Mikuláš Gostoni a miesto pobytu nie je bližšie špecifikované, je označené ako Nitrianska župa. Mal 6 detí, medzi nimi Andrej Gostoni, ale ktovie, či sa jedná konkrétne práve o našu osobu, postavu ...
22
Kňaz kurucov Jozef Ferdinand Lelkes Kurucok elôre (rok ?) Medzi starými knihami lukáčovskej farnosti môžeme nájsť jednu malú štvorhrannú matriku. Je písaná na starom papieri a jej stránky sú už zožltnuté. Bola písaná čiernym atrament om a stránky sú už zožltnuté a priesvitné. Prvá stránka tejto matriky sa začala písať v roku 1701 - odvtedy bola vedená. Keď listujeme túto matriku, medzi mnohými chybnými údajmi nachádzame jedno krásne guľatučké písmo, ktorým je drobnúčko napísané: 1. marec 1708. Predchádzajúce riadky sú preto prázdne, pretože v týchto mesiacoch boli rôzne rozbroje. Toto zachytil kronikár, gazda vtedajšej cirkvi. 1708 - vtedy už kuruci strácali svoju moc. Ešte keď sa rok 1708 nepísal, stále dúfali vo víťazstvo Rákociovských zbraní. Nielen Považie, ale aj okolité susedné obce slúžili samotným kurucom. Celé Horné Uhorsko nenávidelo labancov, ale vždy sa našlo niekoľko renegátov, ktorých jednoduchý pospolitý ľud nenávidel ešte viac. Bolo to práve pred Vianocami, pred polnočnou svätou omšou. V lukáčovskej fare bol 23
veľký zhon. Pred západom slnka bolo vidieť dôstojníkov Maximiliána Starhemberga, ktorí sa ubytovali vo fare farára Petra Mohoša. Viedol ich istý Moravan, pôvodom gróf, ktorý bol známy tým, že nenávidel kurucov spolu s Rákocim (a jeho samotného) a najradšej by ich poslal do pekla. Ani ku tejto príležitosti nezostal nevšímavý. Nakoľko farárovo meno sa mu zdalo maďarské, hoci bol domácim pánom a bol služobníkom Cirkvi, citovo vzplanul a medzi ostatnými cisárskymi dôstojníkmi bol veľmi rozhorčený, že musia takto bývať u farára. Ale dôstojníci a ľudia Starhemberga mali oveľa dôležitejšie poslanie a to, že sa ubytovali na fare, malo svoje podstatné dôvody. Obydlia pospolitého ľudu boli už zvyknuté na to, že museli častokrát ubytovať cisárske vojsko, ktoré sa nezvane objavilo v tých krajoch. Hoci títo ľudia boli dobrými a pohostinnými, nakoniec boli nútení otvoriť brány aj vojsku cisára. Ale medzi týmito cisárskymi jednotkami sme našli aj maďarských renegátov, odrodilcov. ,,Kedy sem prišli rebeli?" pýta sa jeden z cisárskych vojakov zvučnou maďarčinou samotného kňaza. .Nevidel som kurucov už dosť dlho." Odpovedá kňaz a pritom miesto slova "rebel" použil slovo "kuruc". .Nezvykli sa tu 24
zastaviť?" "Zvykli, ale len zriedkavo sa to stalo.", odvetil kňaz. ,,A čo robíte vtedy?", pýtali sa ho. ,,Nemôžem urobiť nič, lebo ja som len služobník Cirkvi." S touto odpoveďou sa uspokojili aj ľudia Starhemberga. ,,Nezvykli ste viesť svojich veriacich k úcte cisára?", pýtali sa ho ďalej. .Ja sa len zaujímam o duchovné záležitosti. ", odvetil kňaz. Dôstojníci nerátali s takouto odpoveďou. ,,A kol'ko je z vašich veriacich rebelov, kol'kí k nim patria?" .Ja ich nepočítam. ", odvetil kňaz. Medzitým sa zvečerilo. Jeden starý čeládnik vošiel dovnútra, zapálil kahančeky, ktoré potom rozložil po stole. Keď už kahančeky osvetlili vnútro izby, dôstojníci sa uvelebili okolo stola. Ich vojenská misia bola dosť nebezpečná a ich zasadanie okolo stola pripomínalo skôr nejakú popravčiu komisiu, ku ktorej k citovému dojmu nechýbal ani samotný kríž, ktorý patril k zariadeniu fary. Hovorili nasledovne: ,,Na tomto okolí pôsobi jeden človek, ktorý ma styky s rebelmi, " začal hovoriť po maďarsky jeden z labancov, "ktorý cisárskej armáde spôsobuje ve/kú škodu, nakol'ko ich neustále informuje. Keď vy" hovoril kňazovi "dostanete o ňom informáciu, ste povinný to referovať a nezabudnite na to! Ináč budete sám 25
perzekuovaný a budete vrhnutý do väzenia, ako to v súčasnosti býva." Potom zostalo dlho ticho. Dôstojníci sa pozreli do tváre kňaza, aby zistili, čo v ňom táto informácia vyvolá. Chceli ihneď zistiť, čo sa dá z jeho tváre vyčítať, ale Peter Mohoš nedal na sebe nič znať. Bol skôr mrzutý a nahnevaný na túto návštevu. .Ja som Boží muž a služobník Cirkvi, odo mňa nemôžete čakať takúto službu. ", hovorí kňaz. Keď toto preložili do nemčiny, ostatní nemeckí dôstojníci pozerali po sebe. Týmto bolo všetko povedané. Chceli pochopiť to, čo chceli. Zistili, koľko informácií môžu zistiť a tušili, že lukáčovský kňaz nebude zradcom. Po niekoľkých minútach ticha zaznelo toto: "Toto som vám len preto povedal", hovoril tlmočník "lebo z predchádzajúcich zistení vieme toľko, že sme si istí, že nám pomôžete." Keby cisárski dôstojníci poznali jeho dušu... A vtedy Peter Mohoš odvetil "Ja v tomto ohľade nemôžem pomôcť v ničom pánom dôstojníkom." No a cisárski vojaci - ako rýchlo prišli, tak aj rýchlo odišli. Pokiaľ počuli večerné zvonenie, znova bola fara prázdna. Iste sa museli veľmi ponáhľať. Na druhí deň ráno našiel kostolník zväzok jedného spisu a niesol ho s dôležitou tvárou farárovi s tým, že ráno, keď išiel zvoniť,
26
našiel pred kostolom zväzok týchto spisov. Kňaz do nich nahliadol a s hrôzou zistil, že toto mohli stratiť len tí cisárski dôstojníci, pretože tu bolo veľa nemeckých poznámok a veľa iných údajov. Vyzeralo to na vojenské dokumenty. Keď ich rozviazal, pozrel si ich bližšie. Veľmi sa počudoval, keď v zozname mien našiel aj svoje vlastné. Boli tu popísané samé maďarské mená z okolia. Ale za akým účelom sa tam dostalo jeho meno? Keď nad tým rozmýšľal, počul rozhovor od chodby. Prišiel akýsi hosť. Kostolník sa medzitým rozprával s čeládnikom. Z hlasu spoznal hosťa. Išiel mu naproti a medzitým prepustil kostolníka. Prišiel zeman František Balog z druhej časti obce, ktorý tu bol vždy vítaným hosťom. Jeho tvári vždy pristala jeho mohutná brada s fúzmi. Bol to starší pán. ,,Konečne vidím Vašu vysosť, mal som strach o Vašu osobu. Dobre prichádzate, akurát v najvhodnejšiu chviľu," Prichádzajúci sa pozrel na pána farára a v jeho pohľade bolo vidieť, že sa už dlho poznajú. ,,Naisto viem," povedal Balog ,,že včerajší hostia, pravda, narobili dosť strachu." ,,Ale nakoniec sa nič nedozvedeli. ", hovorí domáci pán. Potom si sadli a rozprávali sa. Najprv ho hosť oboznámil s novinkami, že čo 27
sa deje u kurucov, čo robí plukovník Andrášy v Nitre, kde pôsobí Očkaj, ako sú vedené maďarské oddiely. O tomto všetkom, o vojenskom stave, informoval farára. Potom farár podrobne porozprával priebeh včerajšieho vyšetrovania a takisto ho informoval o zväzku nájdených spisov. Spolu prezreli zväzok týchto spisov. Poprezerali a prečítali z nich čo najviac údajov. Tieto dokumenty veľmi pomohli plukovníkovi Ebeckému alebo Očkajovi. Skôr mohli naplánovať svoje útoky. Nebol to prvý prípad, keď sa im podarilo do najväčších podrobností vypracovať rôzne plány, aby mohli prekvapiť nepriateľa. Ani pri tejto príležitosti to nebolo ťažké lebo častokrát sa tu potulovali oddiely labancov z Leopoldova. Lukáčovský farár si prezeral svoje matriky a rozmýšľal nad tým, že nejako mu do nej nepribúdajú ďalšie údaje. Jediný krst bol v tom roku 24. 9. 1707 a bol to krst kostolníkovho syna. Potom sa prestalo písať, ako keby sa kvôli tým rozbrojom vôbec nikto nenarodil a tak sa znížili pôrody, lebo muži museli odísť do bojov bojovať pod mariánskymi zástavami a samotné ženy zostali doma a striehli na prichádzajúcich nemeckých
28
nepriateľov. Farára prerušil hurhaj a zvláštne rinčanie. Pozrel sa von oknom. Videl kurucké oddiely, ktoré naháňali a prenasledovali cisárske jednotky. Kaštieľ v obci horel. Znamenalo to veľa, lebo páni z kaštieľa, Šándorovci, ktorí bránili labancov, otvárali svoju bránu len výnimočne pre nemecké oddiely a boli tu častokrát uskladnené rôzne potravinové a iné materiály, určené pre labancov, a ktoré si práve mali vyzdvihnúť Pálffyho cisárske jednotky. Avšak kuruci sa o tom dozvedeli a urobili výpad na labancov. Oddiely labancov rozprášili medzi Rišňovcami a Hlohovcom a medzitým z kaštieľa vyprázdnili vojenský sklad a podpálili ho samotnému panstvu. Bola to malá roztržka, nakoľko kuruci s labancami viedli často proti sebe podobné výpady. Ale tento výpad bol výnimočný, pretože koristi, ktorá bola dovtedy v kaštieli nahromadená, bolo dosť. Dobre by padlo, keby táto korisť zostala u Nemcov, ale samotní kuruci z nej mal väčšiu radosť. Toto vzbudilo veľkú nevôľu práve u samotných labancov. Lukáčovský farár mohol byť spokojný so svojou prácou a zeman František Balog, ktorý bol jeho pomocníkom, skvele zvládol svoju vojenskú úlohu, nakoľko Ebeckého kuruci
29
dokázali na základe týchto plánov skutočne skvele a bravúrne urobiť tento výpad. Pre neho nebolo väčšieho zadosťučinenia ako to, že práve dopomohol k víťazstvu kurucov a zase sa váhy preklop ili na tú pozitívnu stranu. Rok 1708 už nebol taký priaznivý pre kurucov, boli tam porážky a o 3 roky neskôr sa celé kurucké povstanie zabrzdilo. V tomto roku častokrát na mnohých miestach veľa z nich prebehlo na stranu cisára, v tichosti alebo dokonca verejne zradili záležitosť kurucov, dokonca sa z nich stali zradcovia, cisárski agenti, a za to dostávali dosť veľké odmeny. Ale medzi kuruckými veliteľmi sa našli niektorí, čo váhali vo svojej vernosti Rákocimu, začalo sa u nich šuškať. Potom nasledovala letargia medzi kurucmi, skľúčená nálada, ktorá sa zo dňa na deň rozširovala a naopak - sebavedomie labancov zo dňa na deň pribúdalo. Pomaly, zo dňa na deň, bolo viac a viac Nemcov a labancov na okolí. Na jar, kedy sa vplyvom slnka začal topiť sneh a tiež nadšenie kurucov sa roztápalo, práve vtedy smútil farár zo svojimi hosťami nad záležitosťou vlasti, keď sa z ničoho nič na faru vyrúti l oddiel Nemcov. Bolo počuť rinčanie zbraní a výkriky povelov na chodbe. Faru 30
doslova zaplavilo množstvo vojakov. Medzi nimi bol aj moravský veliteľ - renegát, ktorý tu už bol aj predtým. Hosť mal len toľko času, že sa dokázal dostať do zadného traktu fary a skryť sa v poslednej miestnosti. Vedel, že prišli po neho. Oslovili farára: "Vaša osvietenosť, vy skrývate rebela! A dokonca sa s ním spolčujete. Tu je celá rodina." Ako bola u kurucov letargia a apatia a podobne, niečo takéto prebehlo tiež mysľou kňaza. Musel sa rozhodnúť. Kňaz odpovedal: .Ja rebela neskrývam, ani ho neopatrujem. O ktorom si myslíte, že je rebelom, ten je patrónom môjho kostola - zeman František Balog." .Áno, ale kde je? On zobral tie spisy medzi kurucov, on nás zradil a doplatila na to cisárska armáda, ako vždy, a vždy takto koná!" "Tu nie je," hovorí kňaz "len bol, ale odišiel, Ani ho nehl'adajte. Za jeho skutky zodpovedám ja. " Medzitým sa odvážnym pohľadom pozrel do tváre dôstojníkov a vystrel sa, keď povedal tieto slová. A pokračoval: .Ja, ako ponížený služobník Pána, stojím pred vami, tak isto ako Maďar" ako oddaný syn tejto vlasti. Čo učinila jeho osvietenosť, pán Balog, neučinil sám, ale tiež ja. On len robil to, čo som mu nakázal. Teda nehl'adajte jeho, drahí dôstojníci, ale mňa, lebo konal v mojom záujme a na 31
základe mojich intencii." Boli veľmi prekvapení mnohí dôstojníci, keď počuli tieto slová, otvorenú reč samotného farára, ktorý už nič neskrýval a dokonca ráznym mužným hlasom povedal túto reč. Potom sa už neudialo nič výnimočné ... Už rok 1709 zaznamenáva lukáčovská matrika iného kňaza. Príbeh Petra Mohoša zostal ako ústna tradícia v takomto rozsahu až dodnes pre potomkov. To boli pekné kurucké časy; na počesť slobody zneli klarinety, potom sa pálili kurucké ohne, kuruci sa zhromažďovali pod zástavou Panny Márie s nápisom "Pro libertate", To bolo heslo, ktoré bolo počuť na poliach, na lúkach. Kde sa stratili. Zostali po tebe len pamiatky, kurucké časy. A táto stará kniha so svojimi zožlnutými papiermi je jednou z nich.
Krátky komentár k druhému príbehu Tento príbeh konečne potvrdzuje prítomnosť budovy fary v Lukáčovciach, pretože do dnešných dní sa s istotou nevedelo a existovali len dohady, či náhodou kňazi nebývali v kaštieli. Dej sa totiž odohráva, keď súčasná budova farského úradu ešte neexistuje a tu máme dôkaz, že fara, pochopiteľne stála aj predtým. Kde? No 32
najskôr poblíž kostola, teda na mieste dnešného cintorína. Z príhody sa ale nedozvedáme, čo sa s Petrom Mohošom stalo. Či bol nejako potrestaný alebo ako napätie vyústilo, o tom sa Jozef Ferdinand Lelkes nezmieňuje. Môžeme dúfať, že oľutoval svoje konanie, dal sa na pokánie, a že mu zo strany labancov bolo snáď odpustené, keďže ďalej pôsobil ešte 5 rokov vo farnosti Jabloňovce.... A matrika, ktorá bola námetom na príbeh, dnes už taktiež najskôr neexistuje. Poslednú zmienku o nej má Peter Rus, kňaz z Lukáčoviec, náš rodák, ktorý ju spomína vo svojej knihe o dejinách Lukáčoviec z r. 1936. Ani Štátny Oblastný Archív v Ivánke pri Nitre nemá k dispozícií túto matri ku , takže ani len kópia sa nezachovala. Doteraz nevedno, kde by sa mohla nachádzať.
33
Obrázková príloha
Erb rodu Tokoly 34
Erb rodu Šándor 35
Použitá literatúra BOROVSZKY, S., Magyarország vármegyei és városai. Nyitra vármegye, Budapest 1899, s. 64 - fotografia kaštieľa v Lukáčovciach. LELKES, J. N., Kuruc legendák szárnyain, kapitola A lakácsi asszonyi fekete (Lukáčovská čierna pani), Budapest 1920. LELKES, J. N., Kurucok elôre (Kuruc ég allat), kapitola Kurucok papja (Kňaz kurucov), Budapest (bez udania roku) s. 9-15. NAGY, I., Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, zväzok 10, Pest 1863, s. 36 - erb rodu Šándor. NAGY, I., Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, zväzok 11, Pest 1865, s. 285 - erb rodu T6k61y.
36
