Lukáš Mano
Pri kríži Tráva bola suchá. Zeleno-žltohnedá. Listy na stromoch sa chveli v miernom vánku a ihličie... ihličie pôsobilo pichľavo. Magda sa zvalila na jednu z dvoch lavičiek, kabelku položila na zem, fučala ako maratónec bez kondície. Postavil som sa na druhú lavičku a zahľadel sa na kraj rozprestierajúci sa pod kopcom. Naše mesto, okolité dediny, vrchy, elektráreň, chemický závod – pohľad hodný víťaza. Ibaže som nič nevyhral. Vyšli sme sem hore, pretože Magda sa rozišla s ďalším zo svojich frajerov, chcela sa poriadne opiť a pre prípad, že by o sebe nevedela, som ju mal odprevadiť domov. Preto sme tak vysoko, preto tu teraz vzdychá a fučí. „Nádherný výhľad,“ povedal som. „Hm,“ vzdychla Magda. „Je to nejaké pútnické miesto?“ kývla smerom ku kamennému krížu so sochou ukrižovaného Krista. „Hej. Chodia sem veriaci a turisti opekať a tak.“ „A modliť sa?“ „Možno aj modliť sa,“ pozrel som na ňu. „Modlenie je ako alkohol,“ povedala. „Alkohol?“ „Hej. Jedno aj druhé je nahovno.“ Zazubil som sa. Vietor zafúkal silnejšie, akoby Boh chcel dať najavo svoj nesúhlas. „Chceš aj ty?“ z kabelky vytiahla fľašu slivovice. „Nepijem.“ „Jeden hlt ešte nikoho nezabil.“ „Vieš čo?“ „Čo?“ otvorila fľašu. „Vieš, čo by povedal môj otec, keby tu bol?“ „Čo?“ uhla si. „Prečo ten kríž postavili tu? Prečo ho postavili tak ďaleko od ľudí? Tu, kde ho nik nepotrebuje? Prečo ho nepostavili v diskotékovom klube alebo v meste na ulici?“ „A prečo?“ „O tom práve premýšľam,“ povedal som a začal sa prechádzať po lavičke. „Zahľadela si sa už odtiaľ na mesto?“ Magda sa postavila na svoju lavičku, dívala sa na celý kraj. „Je to pekné,“ komentovala. „A aké ešte?“ spýtal som sa. „Hmm...“ „No tak, zapoj rozum. Vystihneš to jediným slovíčkom.“ „Aký rozum?“ vtipkovala. „Ale nie. Hm... Malé?“ „Presne,“ potešil som sa, že jej premýšľanie trvalo iba chvíľu. „Je to malé!“ „No a?“ „No a? Nie je to jasné? Boh nám chce ukázať, akí sme oproti nemu malí a bezvýznamní. Chce, aby sme prichádzali k Nemu. Prečo by sa mal ponížiť a prísť k nám znova? Asi to chceli ľudia, čo postavili tento kríž, vystihnúť. Našu... bezmocnosť.“ Magda na mňa uprela zvláštny pohľad. „Čo je?“ opýtal som sa. „Kto ho vlastne postavil?“ vyzvedala, nespúšťala zo mňa svoje modré oči. „To netuším. Asi nejakí farári.“ „Vieš, že v boha neverím.“ „Je mi úplne jedno, čo mu veríš.“ „Neštve ťa to?“ zase si odpila. „Ty si predsa veriaci.“
„Nie,“ sklonil som hlavu, lebo ma to trochu sralo. „Poď sem,“ napadlo mi niečo. „Kam?“ nechápala. „Ku mne,“ mávol som na ňu. Postavila sa vedľa mňa na lavičku, voňala asi za vanilkou, neviem presne. „Predstav si,“ ukazoval som vystretou pravačkou, „že by v našom meste vybuchla bomba. Oheň by pohltil každý dom a každú bytovku a všetci ľudia v meste by umreli. Ale nám by sa nič nestalo, lebo sme tu. Pri Bohu. Uverila by si vtedy, že existuje?“ „Asi hej,“ pripustila. „Myslím, že určite. A vieš prečo? Pretože túžiš po zázraku.“ „Vážne?“ „Hej. Všetci po ňom túžime.“ „Aj ty?“ „Samozrejme.“ „Ja túžim po chlapovi, po poriadnom chlapovi, ktorý by pri mne vydržal viac než dva týždne... Po čom túžiš ty?“ spýtala sa, otočila sa ku mne, hľadela mi priamo do očí. Bola nebezpečne blízko. Jej dlhé vlasy, vejúce vo vánku, ma šteklili na nose. „No... ja neviem,“ odvetil som v rozpakoch. „Asi by si nechcel frajerku.“ „Dobre vieš, že frajerku už mám,“ chytil som ju za ruku, sadli sme si. „Chceš počuť príbeh?“ „Hej,“ odvetila, pritisla sa bližšie. „Mal som kamaráta, ktorý sa zaľúbil do peknej dievčiny. Spoznali sa na vysokej a chodili spolu štyri roky.“ „Hm, nič pre mňa,“ komentovala. „Počúvaj. Chodili spolu štyri roky. Keď doštudovali, zasnúbili sa a mali sa vziať. Ibaže týždeň pred svadbou kamarátova snúbenka zomrela.“ „Zomrela?“ rozrušila sa Magda. „Čo sa stalo?“ „Zrazilo ju auto.“ „A čo ten kamarát? Ako to vzal?“ „Ťažko.“ „Čo spravil?“ „Chcel sa zabiť. Vravel, že život bez nej nemá zmysel. Ale bol na pochybách. Obaja, on aj jeho láska, boli veriaci. Vravel mi, že Boh možno chcel, aby umrela. Možno sa vziať nemali. Možno to nebola Jeho vôľa.“ „Blbosť,“ prevravela Magda. „Počkaj. Kamarát nevedel, či je jeho frajerka v nebi, ale povedal mi, že by radšej prijal peklo s ňou ako raj bez nej.“ „A ako to nakoniec dopadlo?“ spýtala sa Magda, hľadela na mňa netrpezlivo, dlane sa nám potili. „Nakoniec,“ sa ten kamarát zastrelil, preklial celý svet aj jeho Stvoriteľa a možno sa kdesi stretol s tou, ktorú miloval – tak znie pravda. „Nakoniec sa z toho spamätal,“ povedal som. „Odišiel niekam na Havajské ostrovy, oženil sa s černoškou a teraz spolu majú kopu detí.“ „Naozaj?“ „Áno. Minule som od neho dostal pohľadnicu. Má sa skvelo.“ „To je pekný príbeh.“ „Hej. A neboj. Aj na teba čaká ten pravý, čo by kvôli tebe vymenil nebo za peklo. Tým som si istý.“ „To by bol zázrak.“ „Áno,“ prikývol som. „To by bol.“ Obaja sme mlčali. Stískal som jej ruku, svedomie sa vo mne skurvene búrilo. „Naozaj v neho veríš?“
„Hej,“ klamal som – niekedy je to ľahšie, jednoduchšie a... Odrazu vstala, schytila fľašu slivovice, šmarila ju dolu z kopca. „To je tiež zázrak, však?“ opýtala sa s úsmevom na perách. „To teda je,“ povedal som a usmial som sa tiež. Niekedy je to ľahšie, jednoduchšie a lepšie.
Zopár správnych ľudí Posledné lúče slnka sa usmievali na strechu nášho domu. Augustová obloha akoby bola makeupom napudrovaná – bez jedinej chybičky. Kŕdle vrabcov lietali z elektrických stĺpov na stromy, zo stromov na domy a v jednom kuse štebotali. Sedel som na horúcich škridlách, sledoval som, ako sa tieň komína predlžuje, ako rodina vzadu v záhrade griluje, ako sused zdraví suseda, ako slnko pomaly zapadá. Po ulici kráčal pán Ryba s udicou na pleci, v pravačke zvieral kufrík s rybárskym náčiním. Výskal si do rytmu chôdze. Chcel som ho pozdraviť, no nerád by som ho rušil v jeho pohodlnej prechádzke, na konci ktorej ho čaká Laborec a noc strávená pri svite hviezd a zvuku zurčiacej vody.
Spomínal som. „Ako dlho tu ešte budeme?“ opýtala som sa pána Rybu, keď mi oco dovolil ísť s ním na rybačku pod podmienkou, že budem úplne ticho. Samozrejme, že vtedy som ani len nechyroval o tom, aká môže byť rybačka nudná. „Trpezlivosť, chlapče, trpezlivosť,“ povedal mi pán Ryba, ďalej sa sústredil na kalnú hladinu. Zavzdychal som a zvalil sa do mäkkej zelenej trávy. Trčali sme tu viac než dve hodiny, ktoré mi pripadali ako dva dni. Musel som byť ticho. Nesmel som pobehovať po brehu, ani hádzať žabky po hladine. Dokonca som do rúk nemohol vziať udicu. „Musíš byť skúsenejší,“ vravel pán Ryba, nebral ohľad na moje detské prosíkajúce oči. Hrozné! Odlomil som stebielko trávy a vopchal ho do úst. Ruky som založil za hlavu, díval som sa na oblohu bez mrakov, ktorá sa až nápadne podobala dnešnej. Konármi briez sem-tam zakýval mierny vánok. V mysli sa mi vynárala melódia slovenskej pesničky. Nespomínam si na jej názov, ale určite musela byť slovenská, lebo tie sa pohmkávajú najlepšie. Čierne mravce mi lozili po rukách a po nohách. Vážky lietali okolo vysokých stebielok trávy. Viečka oťažievali... Strhol som sa zo spánku. Nevolal ma niekto? Alebo sa mi to iba zdalo? „Lukáš!“ Nezdalo. „Čo je?“ pýtal som sa, ani neviem koho. Všade bola tma. Hviezdy na nebi. Mesiac...
„Prines sieť!“ kričal pán Ryba, nohami sa mocne zapieral brehu, udica sa prehýbala, ani čo by bola z plastelíny. „Prines sieť!“ Vyštartoval som k rybárskemu náčiniu, rozloženému pri jednej z briez. V tme som nič nevidel. Akýsi konár ma poriadne šľahol po čele. „Kde je?“ pýtal som sa. „Kde je?“ Pán Ryba vstúpil do rieky. Až teraz som si uvedomil, aká je hladina rozbúrená. „Rýchlo! Prines ju!“ kričal rybár, s námahou navíjal lanko. Ďakoval som Bohu, keď sa mi konečne podarilo nájsť sieť. „Mám ju!“ vykríkol som a upaľoval k rybárovi. Pán Ryba stál po kolená vo vode. Zvádzal azda najväčší boj svojej rybárskej kariéry. Kvapky vytryskujúcej vody sa trblietali vo svite strieborných hviezd. „Tu je,“ ukazoval som sieť. „Postav sa sem! Vedľa mňa!“ V botaskách som vošiel do teplej vody, nervózne som pri ňom postával, sieť pripravená. Pán Ryba fučal, trhal udicou, navíjal. Kde-tu mu z úst vykĺzlo ostrejšie slovíčko, ale to nestojí za reč. Svaly na rukách sa mu napínali, žily na krku vystupovali, pot stekal z čela. Minúty plynuli. Lapená ryba bola silná, ale pán Ryba bol silnejší. Lanko sa uvoľňovalo, navíjalo sa ľahšie a ľahšie. Rybí posledný zúfalý pokus o útek nevyviedol rybára z rovnováhy. „Priprav sa , chlapče,“ povedal mi, poslednýkrát trhol, podal som mu sieť a ryba (vlastne obrovské rybisko) bolo v pasci. Vzal som od neho udicu. Rybu vyniesol na breh. Mala viac než meter. Nepreháňam. Jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohol, bolo obdivuhodné: „Tykokso.“ Pán Ryba sa zazubil. Úlovok sa mu trepotal v rukách. „Aká je to ryba?“ vyzvedal som. Rybár neodpovedal. Najprv som myslel, že obdivuje nepoddajného súpera, alebo rozmýšľa, či ju uvariť k večeri, a či zavesiť v obývačke na stenu. Pán Ryba nič z toho nespravil. Hľadel na lesknúce sa šupiny. Úlovok sa prestal metať. Rybár odmotal sieť, naklonil sa nad rieku, ponoril ruky do vody a svojej koristi daroval slobodu. Obrovská ryba sa stratila v tmavých prúdoch Laborca. Vyvaľoval som oči. Pán Ryba sa otočil ku mne, svit mesiaca odhalil široký úsmev na jeho perách.
Pri spomienke na túto príhodu sa vždy zazubím. Na rybačku s pánom Rybom nezabudnem. „Lukáš!“
Preľakol som sa, akoby som sledoval hororový film. Z okna susedovho domu na mňa mávala stará pani Milá. „Dobrý deň!“ pozdravil som ju. „Čo robíš na tej streche?!“ pýtala sa. „Sedím.“ „Nieže spadneš.“ „Nebojte sa,“ chlácholil som ju. „Načo si tam liezol?“ „Len tak,“ povedal som. Nechcelo sa mi hovoriť o nádhernom obraze zapadajúceho slnka, ktorý si ona pre svoj reumatický chrbát nedopraje z vtáčej perspektívy. Načo ju zbytočne dráždiť podrobným opisom? „Dávaj pozor,“ napomenula ma vztýčeným ukazovákom, zmizla za bielou záclonou. Ach, stará pani Milá. Nie je to tak dávno, čo ako čulá žena v najlepších rokoch pracovala v mestskej pekárni. Žiarivo sa usmievala na každého. Rada piekla chlieb. Rada predávala chlieb. Rada jedla chlieb. Pravá gazdiná! Raz do roka má narodeniny každý. Že je tento deň pre každého dôležitý, o tom netreba dlho uvažovať. Verte, neverte – na moje šieste narodeniny si pred nejakým časom nik nespomenul. Bol to úder pod pás od všetkých, ktorých som mal rád. Hlavne mama s otcom ma sklamali. Žiadne sladkosti, žiadne hračky, nič. Priznám sa, nerád na to spomínam. Onoho dňa, keď som sa cítil zabudnutý a ukrivdený, prechádzal som cez naše námestie so sklonenou hlavou. Zastal som pred pekárňou. Vo výklade obchodu sa vynímala moja obľúbená biela čokoláda vo fialovom obale. Z očí sa mi rinuli slzy ako malému decku, ktorým som (na ospravedlnenie svojich ubolených citov) aj bol. Na hlave som ucítil jemné pohladenie. Otočil som sa. Pani Milá – stále sa usmievajúca stará pani. „Čo sa stalo, srdiečko?“ pohladila ma po líci. „Prečo plačeš?“ Beznádejne som sa snažil potlačiť nový príval sĺz. Objal som ju okolo pása. Tíšila ma. „No, no, no.“ Chytila ma za ruky, čupla si ku mne, hľadela mi do očí. „Povedz, zlatko, čo sa stalo? Ublížil ti niekto?“ Nedokázal som odpovedať. Vzlykal som. Z vrecka nohavíc vytiahla vreckovku. Priložila mi ju k nosu. Vysmrkal som sa. Hneď sa mi ľahšie dýchalo. „Prečo plačeš, Lukáško?“ spýtala sa. Ešte som nenabral toľko síl, aby som jej mohol všetko vysvetliť. Čušal som.
„Spadol si?“ Pokrútil som hlavou. „Ublížil ti niekto?“ „Nie.“ „Tak čo? Prečo plačeš, srdiečko?“ Pozrel som jej do očí. Toľko nehy a pochopenia som predtým nikdy nevidel. Pravý obraz pokoja a porozumenia. „Dnes mám narodeniny,“ zašepkal som, „a mamka s ocom na ne zabudli. A nikto mi nedal darčeky.“ Ďalší príval sĺz. „Neplač, Lukáško, neplač,“ chlácholila ma. Chvíľu ma objímala pred výkladom obchodu. Trochu som sa upokojil. Pani Milá zašla do pekárne, a keď z nej vyšla, v rukách držala moju obľúbenú bielu čokoládu. „Všetko najlepšie,“ pobozkala ma a darovala mi najsladší dar zo všetkých darov, ktoré som dosiaľ dostal. Moja šesťročná dušička zaplesala. Maškrtný jazýček tiež.
Slnko zapadlo. Hľadel som pred seba a naslúchal zvukom rodného mesta. Do nosa mi vstúpila vôňa grilovaných klobás, prinútila ma zliezť zo strechy. „Ideš práve včas,“ privítala ma mama. Na tanier servírovala laborecké klobásy. Oco pil vychladené pivo. Ponúkol aj mňa, nechcel som. Brat hltavo jedol svoju porciu, akoby hrozilo, že mu z nej niekto odhryzne. „Chceš aj šalát?“ opýtala sa mama. „Hej,“ odvetil som a prisadol si k stolu v altánku. „Kde si bol?“ vyzvedal otec. „Na streche.“ „Sú škridly v poriadku?“ „Hej,“ usmial som sa. Všetci štyria sme v tichosti jedli. „Dá si niekto rybu?“ opýtala sa mama. „Ja si dám,“ povedal som aj napriek tomu, že rybacie mäso popretkávané malými kostičkami neznášam. „Nádherný večer.“ Oco dojedol, odpil si z pollitrovej plechovky. Kochali sme sa pohľadom na ozaj krásny augustový večer.
„Promiňte,“ pri našej bráne postával vysoký muž v čiernom obleku. „Hledám pani Milou. Nevíte náhodou, kde bydlí?“ „Vy ste jej príbuzný?“ spýtal sa otec. Cudzinec mal pred plotom odstavený nablýskaný džíp. „Příbuzný? Ne. Jsem její známý. Přítel.“ „Nikdy som vás u nej nevidel,“ nedal sa oco. „Přicházím sem poprvé. Hledám ji, abych se ji za něco poděkoval,“ vysvetľoval dlháň. „Býva v susednom dome. Oproti.“ „Děkuji.“ Muž mohol mať asi tridsať rokov. Musel prichádzať zďaleka. Prečo sem meral takú dlhú cestu? vŕtalo mi hlavou. Kvôli jednému poďakovaniu? Možno. Možno i jemu darovala pani Milá niečo, načo do smrti nezabudne. Asi ho naplnila šťastím vtedy, keď ho najviac potreboval. Preto prišiel do nášho mesta. Aby sa jednoducho poďakoval. Tam, kde žil, mohol mať všetko. Super auto, dom s bazénom, skvelú prácu. Človeka však nerobia šťastným veci, ktoré vlastní, ale ľudia, ktorí ho majú radi. Mama mi naložila opečeného kapra. Pomaly som oddeľoval drobné kostičky od mäsa.
