Prečo vyrábať elektrinu v jadrovej elektrárni? doc. Ing. Ján Haščík, PhD. Ochrana životného prostredia si vyžaduje používať zdroje energie, ktoré málo zaťažujú životné prostredie nečistotami a škodlivinami vznikajúcimi v procese produkcie energie. Ďalším hľadiskom je neustála dostupnosť energie v požadovanej kvalite (tepelnej, ale najmä elektrickej). V princípe do úvahy prichádzajú zdroje, ktoré k produkcii energie nevyužívajú oxidáciu (spaľovanie) fosílnych palív. Sú to zdroje využívajúce priamo slnečnú energiu, vodnú energiu, geotermálnu energiu a jadrové zdroje energie. Pri využití fosílnych zdrojov vnikajú škodliviny: CO2 a CH4 spôsobujúce skleníkový efekt (otepľovanie planéty Zem), SO2 splodiny spôsobujúce kyslé dažde a fotochemický smog (vznik O3 - ozón); NOx oxidy dusíka prispievajú k tvorbe kyslých dažďov a fotochemickému smogu (vznik O3 - ozón) Komplexný vplyv jednotlivých zdrojov energie na životné prostredie zobrazuje nasledovný obrázok.
Obr. 1. Prehľad vplyvu energetických technológií na životné prostredie Ako to vyzerá s produkciou energie vo svete? Hlavnými faktormi ovplyvňujúcimi nárast dopytu po energiách sú nárast svetovej populácie a ekonomický rozvoj. Svetová výroba i spotreba sa presúva do rozvojových krajín. Tie sa
usilujú priblížiť sa životnému štandardu vo vyspelých krajinách a to implikuje i nárast dopytu po energiách aj v nasledujúcich desaťročiach. V súčasnosti sa viac ako 85 % celosvetovo spotrebovanej energie získava z fosílnych palív. Tento podiel je skoro konštantný od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hoci po prvej ropnej kríze ich podiel poklesol, v dôsledku ich nízkej ceny, stagnácie jadrovej energetiky a umelo vytlačenému nárastu obnoviteľných zdrojov za posledných 20 rokov sa vrátil opäť na pôvodnú úroveň. Ich súčasný podiel je dôsledkom liberalizácie energetického trhu. Vysoké investičné náklady jadrových a obnoviteľných zdrojov spôsobili, že návratnosť investícii do týchto zdrojov je buď neistá, alebo príliš dlhá, aby mohla byť atraktívna pre súkromný sektor. Podiel jednotlivých energetických zdrojov na výrobe elektrickej energie pre roky 1971 a 2009 je znázornený na obrázku 2. Obrázok reprezentuje dáta pre fosílne zdroje, jadrové elektrárne, vodné elektrárne (bez PVE) a malé obnoviteľné zdroje. Dáta zahŕňajú rovnako zdroje určené čisto len na výrobu elektrickej energie, ako aj zdroje určené na kombinovanú výrobu elektrickej energie a iných energetických produktov. 1971
2009
Obr. 2 Podiel energetických zdrojov na výrobe elektrickej energie v roku 1971 a 2009 Svetová spotreba elektrickej energie rástla od roku 1971 do roku 2009 v priemere o 3,6% ročne, pričom nárast spotreby všetkých energií dosahoval iba úroveň 2,1%. Tento nárast bol viac menej spôsobený nárastom počtu elektrických spotrebičov v domácnostiach, rozvojom systémov elektrického vykurovania v industrializovaných krajinách a elektrifikáciou vidieka v rozvojových krajinách. Aj keď v prípade spotreby primárnych energií mali fosílne palivá skoro rovnaké zastúpenie, ich podiel na výrobe elektrickej energie poklesol zo 75% na 67%. Tento pokles bol spôsobený postupným odklonom od použitia ropy na výrobu elektrickej energie a náhradou jadrovou energiou. Nárast podielu jadrovej energie dosiahol maximálnu hodnotu na úrovni 17,7% v roku 1996, avšak od tej doby poklesol na 13,4%. Podiel uhlia na výrobe elektrickej energie sa v podstate nezmenil od sedemdesiatych rokov, pričom podiel zemného plynu narástol z 13,3% na 21,4% a podiel vodných elektrárni poklesol z 22,9% na 16,2%. Za posledných niekoľko rokov bol zaznamenaný nárast malých obnoviteľných zdrojov energie ako sú solárne, veterné, geotermálne a zdroje využívajúce biomasu, avšak ich súčasný podiel je stále len na úrovni 3,3%.
Väčšina svetových odborníkov sa zhoduje na tom, že antropogénne skleníkové plyny (hlavne CO2) z emisií elektrární spaľujúce fosílne palivá výrazne prispievajú k znečisťovaniu ovzdušia a ku globálnemu otepľovaniu. Štúdia identifikovala, že bez prijatia patričných opatrení v boji proti klimatickým zmenám by globálne emisie CO2 narástli do roku 2050 až o 130%. Aby bolo možné sa vyhnúť týmto problémom, bude nevyhnutná energetická revolúcia, ktorá by zahŕňala výrazné zlepšenia v oblasti energetickej efektívnosti, lepšie využitie jadrovej energie a obnoviteľných zdrojov a nie na poslednom mieste dekarbonizáciu zdrojov na báze fosílnych palív. Európska únia a Európska komisia sa zaviazali k zníženiu globálnych emisií skleníkových plynov do roku 2050 o 80 až 95% v porovnaní s rokom 2000. Taktiež bol navrhnutý energetický plán do roku 2050, v ktorom sa skúmajú výzvy súvisiace s dekarbonizáciou energetiky pri súčasnom plnení cieľov udržateľnej a bezpečnej dodávky energií. V rámci tohto energetického plánu bolo na základe súčasných politík krajín EÚ a projekcii nárastu HDP navrhnutých 5 koncepcií, ktoré sú nasledovné: Scenár „Vysoká energetická účinnosť“, Scenár „Technológie diverzifikovanej dodávky“, Scenár „Vysoký podiel obnoviteľných zdrojov energie“, Scenár „Oneskorený nástup technológií CCS“, Scenár „Nízky podiel jadrovej energie“. Scenár s názvom „Vysoká energetická účinnosť“ predpokladá politické záväzky smerujúce k drastickým úsporám elektrickej energie zahŕňajúc prísnejšie regulácie dopadajúce na energetickú účinnosť budov či elektrických spotrebičov, vysoké sadzby renovácie starých budov a zavedenie povinností úspor energií. Tento prístup by mal mať za následok zníženie dopytu po energiách až o 41% do roku 2050. Scenár „Technológie diverzifikovanej dodávky“ predpokladá voľný konkurenčný boj zdrojov na trhu. Žiadny zo zdrojov by nebol preferovaný, všetky energetické zdroje by mohli voľne súťažiť na trhu s elektrickou energiou bez akýchkoľvek osobitných podporných opatrení. Scenár „Vysoký podiel obnoviteľných zdrojov energie“ predpokladá silné podporné opatrenia pre obnoviteľné zdroje energie. Táto politika by viedla k nárastu podielu obnoviteľných zdrojov na spotrebe všetkých energií na 75% a na spotrebe elektrickej energie až na 97%. Scenár „Oneskorený nástup technológií CCS“ je podobný scenáru „Technológie diverzifikovanej dodávky“ avšak predpokladá oneskorenie nástupu technológií CCS, čo by viedlo k vysokému podielu jadrových zdrojov. Scenár „Nízky podiel jadrovej energie“ taktiež vychádza zo scenáru „Technológie diverzifikovanej dodávky“ avšak predpokladá, že okrem plánovaných jadrových elektrární a tých ktoré sú v súčasnosti vo výstavbe, sa ďalšie projekty nebudú realizovať a vzniknutý rozdiel vo výrobe bude kompenzovaný technológiami CCS. Ako môžeme vidieť navrhnuté scenáre sú rôznorodé, v čom sa ale zhodujú je to, že predpokladajú rozvoj hlavne v troch technologických smeroch. Sú to technológie CCS na zachytávanie a skladovanie uhlíkových emisií, obnoviteľné zdroje energie a jadrová energia. Je zjavné, že zloženie energetického mixu budúcnosti bude závisieť predovšetkým od dostupnosti jednotlivých technológií, celkových súvisiacich nákladov, dopadu procesu výroby energie na životné prostredie, bezpečnosti dodávky a sociálnej akceptovateľnosti. Jediná technológia na dekarbonizáciu energetických zdrojov na báze fosílnych palív v súčasnosti aplikovateľná v celosvetovom rozsahu je technológia CCS, čiže zachytávanie a skladovanie uholných emisií. Je to cesta ktorá by síce viedla k zníženiu emisií CO2, avšak by stále neriešila otázky súvisiace s konečnými zásobami fosílnych palív. Obnoviteľné zdroje energie ako solárne, veterné, či malé vodné elektrárne, alebo zdroje využívajúce biomasu a geotermálnu energiu ponúkajú istý potenciál na výrobu elektrickej energie. Je pravda, že využitie ich potenciálu v súčasnosti nedosahuje maximálnu hodnotu a sú predpoklady na ďalšie zvýšenie využitia do budúcnosti, ale v dôsledku ich značnej závislosti od zemepisnej
polohy a od daných poveternostných podmienok je pri súčasných technológiách ťažko predstaviteľné, aby dokázali pokryť viac ako 90% dopytu po elektrickej energii, ako to predpokladá jeden z uvedených scenárov Európskej komisie. Výhodou jadrových elektrární oproti obnoviteľným zdrojom, ktoré sú charakterizované prerušovaným a menej stabilným priebehom dodávky elektrickej energie, je ich dlhodobá stabilná prevádzka v základnom pásme diagramu zaťaženie. Jadrová energia je jediný energetický zdroj neprodukujúci CO 2, ktorý pri súčasných technológiách dokáže byť nasadený vo veľkom rozsahu a poskytuje značný priestor pre ďalší rozvoj do budúcnosti. Jedným z najdôležitejších faktov pri výbere energetických zdrojov je cena výroby elektrickej energie pre daný zdroj. Za posledných pár rokov vzniklo niekoľko štúdii zameraných na porovnanie cien jednotlivých energetických zdrojov. Keďže väčšina týchto analýz mala len lokálny charakter a taktiež boli využívané rôzne metodiky pre vyčíslenie jednotlivých čiastkových nákladov, sú isté odlišnosti vo výsledkoch, avšak nie sú natoľko výrazne, aby nemohli byť aplikovateľné v globálnom rozsahu. Na obrázku 3 je znázornené porovnanie cien výroby elektrickej energie pre rôzne energetické zdroje na základe inšpirovanom štúdiou.
Obr. 3: Porovnanie energetických zdrojov na základe ceny výroby elektrickej energie Celkové náklady predstavujú súčet kapitálových nákladov, nákladov na prevádzku a údržbu, nákladov na palivá a tiež ďalších individuálnych nákladov pre daný energetický zdroj. Je známe, že vodné elektrárne patria medzi najlacnejšie formy výroby elektrickej energie. Všeobecne platí, že cena jednotky vyrobenej elektrickej energie je nepriamo úmerná inštalovanému výkonu elektrární, čiže najnižšie náklady sa dajú dosiahnuť v prípade vodných elektrárni veľkých výkonov, avšak na výstavbu takýchto elektrárni sú vhodné len niektoré lokality. Uholné elektrárne v súčasnosti tiež dokážu vyrábať elektrickú energiu za relatívne nízke ceny. Ich investičné náklady sú nízke, ale náklady na prevádzku sú vysoko citlivé na
cenu uhlia. Treba podotknúť, že uvedené náklady sú pre uholné elektrárne bez technológií na záchyt vypustí CO2, čo v prípade aplikácie technológií CCS predpokladá nárast celkových nákladov až o 40%. Podobná je situácia pre elektrárne spaľujúce zemný plyn a pre paroplynové cykly. Na jednej strane sú tieto elektrárne v dôsledku nízkych kapitálových nákladov lukratívne pre investorov, avšak v nasledujúcich desaťročiach sa očakáva výrazný nárast cien zemného plynu, čo bude mať za následok nárast cien výroby elektrickej energie v týchto elektrárňach. Obnoviteľné zdroje energie ako veterné a solárne elektrárne majú vysoké investičné náklady. Aj keď solárne elektrárne nemajú žiadne palivové náklady, napriek tomu majú vysoko najvyššie náklady na výrobu elektrickej energie, navyše v dôsledku ich prerušovaného a od počasia závislého charakteru a tiež dôsledku ich malých inštalovaných výkonov môžu mať tieto zdroje uplatnenie len ako doplnkový zdroj. Jadrové elektrárne patria v súčasnosti medzi najlacnejšie zdroje výroby elektrickej energie. Na rozdiel od ostatných zdrojov celkové náklady pre jadrové elektrárne zahŕňajú aj náklady na vyraďovanie elektrární z prevádzky, ktoré predstavujú približne 5% nákladov. Aj keď kapitálové náklady na výstavbu nových jadrových elektrární a náklady na každoročný nákup čerstvého jadrového paliva sú vysoké, v dôsledku prevádzky týchto zdrojov v základnom pásme diagramu zaťaženia elektrizačnej sústavy a vysokému využitiu týchto zdrojov možno považovať jadrové elektrárne za jedných z ekonomicky najvýhodnejších zdrojov výroby elektrickej energie. Jadrové zdroje energie Podobne ako aj v prípade iných energetických odvetví, rozvoj jadrovej energetiky v značnej miere závisí od faktorov ako dopyt po primárnych zdrojoch energie (ropa, zemný plyn, uhlie, atď.), spotreba elektrickej energie, dopad procesu výroby na životné prostredie a progres v technologickom vývoji. Spotreba primárnych energií je jedným zo základných kľúčových faktorov pri návrhu scenárov rozvoja jadrovej energetiky. Predvídať dlhodobý dopyt po energiách z jadrových zdrojov nesie so sebou ešte väčšiu mieru neistoty ako dopyt po primárnych energiách. Analýzou týchto vplyvov sa zaoberalo niekoľko štúdií organizácií ako IPCC, IIASA, IEA, OECD, IAEA či DOE-EIA, ale aj ďalších. Výsledkom týchto štúdií sú rôzne energetické scenáre, kde sa očakávaný rozsah dopytu po primárnych energiách v dlhodobom horizonte pohybuje vo veľmi širokom rozpätí. Tento fenomén je spôsobený veľkou neistotou pri predvídaní vplyvov a ekonomických faktorov určujúcich dopyt po energiách. Okrem dlhodobých projekcií existujú aj štúdie, ktoré sa zaoberajú návrhom energetických scenárov na krátko až strednodobý časový horizont. Od roku 1981 IAEA každoročne vydáva dva aktualizované scenáre predpokladanej spotreby elektrickej energie z jadrových elektrárni v nasledujúcich rokoch. V prvom z nich sa predpokladá, že súčasné jadrové projekty sa síce dostanú k realizácii a aj všetky v súčasnosti pracujúce jadrové elektrárne dovŕšia svoju prevádzkovú životnosť, ale nepredpokladá nové relevantné investície do jadrovej energetiky. Druhá projekcia vychádza zo súčasných politík krajín využívajúcich jadrovú energetiku a predpokladá sa, že niektoré krajiny zmenia svoj negatívny postoj k pozitívnemu, čo sa týka jadrovej energetiky. Okrem globálnych scenárov bolo realizovaných aj niekoľko národných štúdií pre krajiny ako Francúzsko, Kanada, Čína, India, Japonsko, Kórejská republika či Ruská federácia. V dôsledku špecifických lokálnych podmienok pre dané krajiny sa výsledky týchto štúdií líšia dosť výrazným spôsobom. Kým Francúzsko očakáva stabilizáciu inštalovaného výkonu na úroveň 60 GWe, India predpokladá prudký nárast na úroveň 275 GWe do polovice storočia. Je teda jasné, že vybrať jeden referenčný scenár charakterizujúci globálny dopyt je prakticky nemožné. Po komplexnej analýze všetkých dostupných krátkodobých a dlhodobých, lokálnych a globálnych projekcií dospeli experti projektu IAEA INPRO GAINS k návrhu dvoch scenárov pre jadrovú energiu do konca 21. storočia. Sú tiež označené ako mierny a vysoký scenár a sú znázornené na obrázku 4. Ekvivalentný inštalovaný výkon jadrových elektrární predstavuje inštalovaný
výkon potrebný na výrobu požadovaného množstva elektrickej energie. Tento údaj zohľadňuje aj koeficient využitia jadrových elektrární. Krivky pre oba scenáre vychádzajú z historických dát z obdobia medzi rokmi 1970 až 2010 a pre nasledujúce obdobie do roku 2100 znázorňujú lineárne závislosti s tromi rôznymi smernicami nárastu. Vysoký scenár je modifikáciou scenára IPCC SRES. Pri tejto koncepcií sa predpokladá nárast inštalovaného výkonu jadrových elektrární na úroveň 700 GWe do roku 2030, na 1500 GWe do polovice storočia a na 5000 GWe do roku 2100. Tomuto scenáru zodpovedá priemerný ročný nárast inštalovaného výkonu na úrovni 17,4 GWe do roku 2030, 40 GWe do roku 2050 a 70 GWe do roku 2100. V prípade mierneho scenára je odhad zvýšenia inštalovaného výkonu na 600 GWe do roku 2030, na 1000 GWe do roku 2050 a na 2500 GWe do roku 2100. Priemerný ročný nárast inštalovaného výkonu pre tento scenár je na úrovni 12,9 GWe do roku 2030, 20 GWe medzi 2030 a 2050 a 30 GWe v období medzi rokmi 2050 a 2100. Uvedený nárast inštalovaného výkonu jadrových elektrární, či už v prípade mierneho alebo vysokého scenára, sa v súčasnej dobe dá dosiahnuť predlžením životnosti súčasných jadrových blokov a výstavbou pokročilých tepelných reaktorov. V nasledujúcom období medzi rokmi 2030 a 2050 sa tiež predpokladá pokračovanie v trende výstavby pokročilých tepelných reaktorov, avšak sa očakáva aj nástup inovatívnych rýchlych reaktorov, ktoré by umožnili uzavretie palivového cyklu použitím recyklácie uránu a plutónia, prípadne použitím tória ako množivého materiálu. Technológia rýchlych reaktorov by umožnila až 60 násobne efektívnejšie využitie uránových zásob a výraznú redukciu tvorby jadrového odpadu. Rozhodnutia o výstavbe hlbinných geologických úložísk vo Švédsku, Fínsku a vo Francúzsku pre ukladanie vysokoaktívnych odpadov a vyhoretého jadrového paliva sú dôležitým krokom v stratégii zadnej časti palivového cyklu súčasnej generácie jadrových reaktorov. Aj keď do určitej miery aj rýchle reaktory budú vyžadovať hlbinné ukladanie, ale množstvo, zvyškové teplo a rádiotoxicita odpadov bude až o dva rády nižšia oproti tepelným reaktorom prevádzkovaných v otvorenom palivovom cykle. Sú isté predpoklady na ďalšiu redukciu množstva a aktivity týchto odpadov, pokiaľ sa podarí vyvinúť technológie na separáciu a transmutáciu aktinoidov a produktov štiepenia s dlhou dobou polpremeny v rámci palivového cyklu rýchleho reaktora, alebo v urýchľovačom riadených systémoch.
Obr. 4: Scenáre IAEA INPRO GAINS pre nárast dopytu p o jadrovej energii
Vývoj koncepcii jadrových reaktorov Sú známe rôzne metodiky na klasifikáciu jadrových reaktorov, najčastejšie sa však používa kategorizácia na základe použitého chladiva, respektíve moderátora. Viac ako 80% v súčasnosti prevádzkovaných reaktorov je chladených a moderovaných ľahkou vodou, označených ako LWR, absolútna väčšina týchto reaktorov sú tlakovodné reaktory, či už západné koncepty s označeným PWR alebo ruské reaktory typu VVER, alebo varné reaktory BWR. Zvyšných približne 20% tvoria hlavne ťažkovodné HWR reaktory, alebo plynom chladené reaktory GCR. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je ešte v prevádzke niekoľko ľahkou vodou chladených a grafitom moderovaných reaktorov s označením RBMK. Okrem spomenutých typov je v prevádzke aj niekoľko rýchlych množivých reaktorov s označením FBR. Rozdelenie jednotlivých v súčasnosti prevádzkovaných reaktorov na základe použitého chladiva, či moderátora je znázornené na obrázku 5.
Obr. 5: Rozdelenie reaktorov na základe použitého chladiva a moderátora V súčasnosti je vo svete 438 jadrových reaktorov v prevádzke a 67 vo výstavbe, 2 reaktory sú trvalo odstavené. Do prevádzky bolo v roku 2015 uvedených 5 jadrových energetických reaktorov o celkovom výkone 4978 MWe, z toho štyri v Číne a jeden v Južnej Kórei. Aj keď vo väčšine prípadov ide o reaktory patriace do rovnakej kategórie, čo sa týka použitého chladiva a moderátora, ich prevádzkový vek a úroveň vyspelosti jednotlivých technologických celkov použitých v ich dizajne je odlišná, preto nie je možné hodnotiť doteraz vyvinuté reaktorové koncepty iba na základe uvedenej klasifikácie. Preto sa okrem spomenutej klasifikácie v poslednom období objavilo aj zaradenie do takzvaných „generácií“. Toto označenie iniciovalo Ministerstvo energetiky USA a hovorí sa o generáciách I,II,III,III+ a IV. Na vývoj jadrových reaktorov vplýva mnoho faktorov, na základe ktorých je možné vykonať ich klasifikáciu. Sú to ekonomická efektívnosť, bezpečnosť a spoľahlivosť, odolnosť voči šíreniu jadrového materiálu a manažment palivového cyklu. Sú to faktory, ktoré objasňujú základné rozdiely medzi jednotlivými generáciami. 1. Ekonomická efektívnosť. Jediný faktor, na základe ktorého dokáže zákazník na trhu s elektrickými energiami rozlišovať medzi jadrovými elektrárňami, fosílnymi alebo obnoviteľnými zdrojmi, je cena kWh vyrobenej elektrickej energie, preto výroba elektrickej energie z jadrových elektrární musí byť ekonomicky konkurencieschopná. V súčasnosti sú trhové ceny určované hlavne fosílnymi elektrárňami (bez CCS technológií) a podľa prognóz to tak bude aj v nasledujúcom desaťročí. Kľúčovým faktorom pre
jadrovú energetiku je ako nastaviť správnu politiku pri použití dostupných technológií, aby bolo možné cenovo konkurovať elektrárňam na báze fosílnych palív. 2. Bezpečnosť a spoľahlivosť. Z hľadiska verejnej akceptácie jadrových elektrární je ich bezpečnosť jedným z najdôležitejších kritérií. Niektoré reaktorové koncepty pre zabezpečenie ich bezpečnej prevádzky používajú pasívne bezpečnostné prvky, ktoré na rozdiel od aktívnych systémov nevyžadujú ľudský zásah. Použitie takýchto bezpečnostných prvkov má za následok kvantitatívne zníženie bezpečnostného rizika. Kľúčovým faktorom pri kategorizácii jadrových reaktorov je rozsah použitia pasívnych bezpečnostných komponentov a opatrení. 3. Nešírenie jadrového materiálu. Jadrové zaradenia musia minimalizovať riziko zneužitia jadrového materiálu a súvisiacej teroristickej aktivity. Reaktorové koncepty, ktoré majú byť dostupné na širšom medzinárodnom trhu, musia zabrániť aj všetkým aktivitám zo strany prípadných „zákazníkov“, ktoré by mohli smerovať k výrobe jadrových zbraní. Zariadenia, ktoré boli pôvodne navrhnuté na vojenské účely a preklasifikované na komerčné použitie, ešte viac zosilňujú túto hrozbu. Kritériom je, či daný reaktorový dizajn vôbec môže a keď áno, do akej miery dokáže znížiť toto riziko. 4. Manažment palivového cyklu. Parametre palivového cyklu sú hlavnými aspektmi pri určení rizika miery jadrovej bezpečnosti a spoľahlivosti. Závislosť daného reaktora od čerstvého paliva je jedným z hlavných rizík. Technologické pokroky pri zvyšovaní využiteľnosti a vyhorenia paliva a dizajn umožňujúci dlhú prevádzkovú životnosť môžu prispieť k zníženiu týchto rizík. Vzhľadom k problémom súvisiacich s dlhodobým skladovaním a ukladaním vyhoretého paliva budú musieť reaktorové koncepty budúcnosti minimalizovať množstvo a rádiotoxicitu vyhoretého jadrového paliva prípadne umožniť prepracovanie a opätovné využitie vyhoretého paliva. V súčasnosti sú vo svete v prevádzke tri generácie jadrových reaktorov. Tieto reaktorové koncepty zodpovedajú historickému vývoju jadrovej energetiky a súvisiacich technológií. Prehľad jednotlivých generácii od prvej generácie až po reaktorové koncepty s predpokladaným nástupom v 30-tych rokoch 21-ho storočia je znázornený na obrázku 6.
Obr. 6: Generácie jadrových reaktorov
