Osudy Krajanského domu na Slovensku v Bratislave1 ( Claude Baláž )
Exodus slovenského národa i novodobé migračné pohyby jeho príslušníkov majú svoju minulosť, ale aj dejinnú kontinuitu. Od maďarskej okupácie územia pôvodne obývaného predkami Slovákov v 9. storočí, cez tatársky vpád, tureckú expanziu, stavovské povstania, protireformačné hnutie, úteky poddaných, sťahovanie na Dolnú zem, masové vysťahovalectvo do zámoria, hospodársku emigráciu medzi dvomi svetovými vojnami, politickú emigráciu po druhej svetovej vojne, individuálne úteky pred totalitným režimom, masové odchody po okupácii nášho územia vojskami Varšavskej zmluvy až po súčasné slobodné migračne pohyby občanov Slovenskej republiky. Bratislava najmä od medzivojnového obdobia zohrávala a zohráva osobitnú a dôležitú úlohu. V tomto období sa stala dôležitým zberným centrom, kde sa sústreďovali vysťahovalci pred svojim odchodom do cudziny. Roku 1928 Rada mesta Bratislavy súhlasila so zriadením provizórnej nocľahárne pre poľnohospodárskych robotníkov – vysťahovalcov na Jelenej ulici v Bratislave. Išlo o provizórium, na ktoré uvoľnilo riaditeľstvo štátnych železníc svoje drevené baraky do tej doby, kým nebude vystavená konečná budova na tento účel. Uvedené provizórium slúžilo daným účelom do roku 1939, kedy sa hospodárske vysťahovalectvo do cudziny obmedzilo a napokon zastavilo. Podobným účelom slúžila i bratislavská nocľaháreň, ktorá bola otvorená 10.11.1930 tiež na Jelenej ulici. Bola to moderná hygienická budova s oddelením pre mužov a ženy s 200 lôžkami a príslušenstvom.2 V tomto období sa v rámci Dunajských veľtrhov v Bratislave realizovala v roku 1936 aj prvá výstava o slovenskom vysťahovalectve.3 V Bratislave pôsobila ako vysťahovalecká inštitúcia Slovenská odbočka Národnej rady československej a najmä Vysťahovalecká poradňa pre Slovensko, ktorá zahájila svoju činnosť v decembri 1934 a umiestnená bola na Križkovej ulici.4 Vo vzťahu k zahraničným Slovákom a vysťahovalcom zo Slovenska v rokoch 1920 – 1948 v Bratislave pôsobila Slovenská liga na Slovensku (zahraničný odbor) so sídlom na Grösslingovej ulici v budove Slovenskej ligy a v rokoch 1939 – 1944 Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov.
1
Pôvodná štúdia bola publikovaná pod názvom Krajanský dom v Bratislave. In. Slováci v zahraničí 28. Matica slovenská 2011. Predmetná štúdia Osudy Krajanského domu na Slovensku v Bratislave je jej úpravou a doplnením. 2 Claude Baláž. Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty V. s. 6 3 Pamätník. Múzeum a expozícia. www.diaspora.sk 4 František Bielik. Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty III. s.23 - 29
1
Po druhej svetovej vojne ďalej v Bratislave pôsobila už zmienená Slovenská liga na Slovensku. Po jej nútenom zlúčení s Maticou slovenskou v roku 1948 prevzal túto pôsobnosť Zahraničný odbor Matice slovenskej ako súčasť oblastného sekretariátu Matice slovenskej v Bratislave. Neskôr bol premenovaný na Krajanský odbor a od roku 1953 tieto kompetencie prešli na Československý ústav zahraničný do Prahy.5 Na základe uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady bol od roku 1968 zriadený ako profesionálne pracovisko pre krajanskú problematiku Ústav pre zahraničných Slovákov, organizačne začlenený do štruktúry Matice slovenskej a metodicky riadený Ministerstvom kultúry SSR. Jeho sídlom sa stala časť bývalého kláštora františkánov na Františkánskej vtedy Pugačevovej ulici v Bratislave. Tu bola v roku 1984 otvorená aj prvá stála expozícia o slovenskom vysťahovalectve, dejinách a živote zahraničných Slovákov „Slováci vo svete“.6 Po roku 1989 v rámci reštitúcií si na kláštor nárokovali bratislavskí Františkáni a postupne jeho priestory museli vyprázdniť všetci dovtedajší užívatelia, teda aj dislokované organizačné zložky Matice slovenskej v Bratislave. Časť sa presunula do domu Slovenskej ligy na Grösslingovej ulici a časť reprezentovaná Ústavom pre zahraničných Slovákov začala hľadať náhradné priestory. Politické zmeny po roku 1989 navodili situáciu, keď staré komunistické inštitúcie a štruktúry zanikali a vznikali nové, ktoré so sebou prinášali priestorové nároky na svoje umiestnenie a pôsobenie. Takým sa stal aj Pistorijský (Pisstoryho) palác na vtedajšej ulici Obrancov mieru, dnes Štefánikovej ulici v Bratislave. Novorokokový palác lekárnika Felixa Pisstoryho bol postavený podľa projektu architekta Josefa Huberta v 80-tych rokoch 19. storočia (1889) a dnes je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou v Ústrednom zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 166. Je to dvojpodlažný objekt trojkrídlovej dispozície s prechodom v strede uličného krídla. V miestnostiach prvého poschodia sú stropy dekorované bohatou štukovou ornamentikou, v dvoch miestnostiach sú drevené kazetové stropy a v ústrednej sále je strop s nástennými maľbami s apoteózou na hudbu od P. V. Gastacha z roku 1895. V suteréne sa nachádza kinosála (kapacita 100 miest) s funkčným využitím na kultúrne, spoločenské a prednáškové účely.7 V zadnej časti dvorného areálu paláca bola v prvej polovici 20. storočia postavená nová jednopodlažná budova. 5
Tomáš Winkler. Matica slovenská v rokoch 1945 – 1954. Z problémov a dokumentov ústredia MS. s.189 – 191 Róbert Letz. Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku (1920 – 1948). s.109 - 144 6 O. Karkuš a kolektív. Dvadsať rokov práce s krajanmi. 7 Súpis pamiatok na Slovensku. I. s.179 Pamiatky Bratislavy. s. 63 - 65
2
Dom patril ešte v roku 1929 vdove Ide Pisstory, ale v roku 1929 už bol jeho vlastníkom veľkostatkár Gustav Leichtner.8 V období vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) tu istý čas sídlil zastupiteľský úrad nezávislého chorvátskeho štátu. Po roku 1945 sídlilo v paláci a zadnej budove viacero rôznych spoločenských organizácií. V roku 1954 na základe rozhodnutia dislokačnej komisie Zboru povereníkov boli priestory v novej budove, ktoré dovtedy užíval Zväz slovenských spisovateľov, pridelené Štátnemu sanatóriu.9 Od roku 1953 bolo v paláci umiestnené Múzeum V. I. Lenina. Budova bola síce v užívaní múzea, ale vlastníkom národného majetku bol štát. Rozhodnutím Slovenskej národnej rady majetok dňom 1. januára 1962 prešiel do správy Mestského národného výboru v Bratislave a ten ho svojim rozhodnutím z apríla t.r. odovzdal bezplatne do trvalého užívania Ústrednému výboru Komunistickej strany Slovenska pre účely Leninovho múzea v Bratislave.10 Trvalé užívanie bolo potvrdené následnou hospodárskou zmluvou z 31. júla 1972. Keďže v zmysle uznesenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa malo byť múzeum adaptované a prebudované, muselo Štatistické evidenčné vydavateľstvo n.p, závod Bratislava uvoľniť priestory, ktoré malo v paláci ešte v nájme.11 V roku 1971 bol suterén paláca prebudovaný na kinosálu s príslušenstvom. Po novembri 1989 v situácii
prebiehajúcich hlbokých spoločenských politických
i ekonomických zmien, keď múzeum dožívalo a bolo pred zrušením, zástupcovia Ústavu pre zahraničných Slovákov sa uchádzali o pridelenie predmetnej budovy. Na základe uznesenia Výkonného výboru ÚV KSS zo dňa 26.10.1990 Múzeum V. I. Lenina ukončilo svoju činnosť a nariadením vlády ČSFR č. 901/1990 bolo dňom 1.6.1990 odňaté trvalé užívanie KSČ k nehnuteľnému majetku vo vlastníctve čs. štátu. Ako sa už na začiatku ukázalo, uchádzačov o túto budovu bolo viac a tým najvážnejším boli najmä novovzniknuté maďarské politické strany na Slovensku.12 Podľa DS 3 záujem o budovu prejavilo aj Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR. Kapacitné dôvody a priestorové možnosti určovali, že užívateľom sa mohol stať len jeden subjekt. Koncom roku 1989, teda v čase keď budova bola ešte vo vlastníctve štátu, Ústav pre zahraničných Slovákov požiadal o jej pridelenie žiadosťou adresovanou na Národný výbor Bratislavy a predsedovi vlády Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba poznamenať, že 8
Štefan Holčík. Palác lekárnika Pisstoryho treba obnoviť. In Bratislavské noviny.r.XV.č.9 Obvodný národný výbor - Nivy v Bratislave, odbor miestneho priemyslu a hospodárstva. Zn.: III/1-707-11/VI1954,21.VI.1954 10 Mestský národný výbor v Bratislave, finančný odbor. .Zn. : Fin – 175/1962 11 Mestský národný výbor v Bratislave, odbor bytový, Zn.: D/69 – 752/1967 12 Záznam z rokovania zástupcov MKDH a Matice slovenskej zo dňa 3,1.1991, konanej na Bytovom podniku I Bratislava 9
3
vedenie vtedajšieho Múzea V. I. Lenina toto úsilie podporilo a s týmto zámerom vyslovilo jednoznačný súhlas. Dislokačná komisia vlády Slovenskej republiky svojim rozhodnutím č. 6 zo dňa 20. marca 1990 odporučila Národnému výboru hlavného mesta SR Bratislavy prideliť priestory bývalého Múzea V. I. Lenina na ul. Obrancov mieru č. 21a v Bratislave Matici slovenskej za účelom zriadenia Múzea slovenského vysťahovalectva a súhlasila s tým, aby dislokačné oddelenie NVB vydalo Matici slovenskej na tieto priestory dislokačné rozhodnutie. Žiaľ, toto rozhodnutie bolo doručené oneskorene s veľkým časovým odstupom a to v čase, keď predmetná budova sa zo zákona už stala vlastníctvom mesta. Dislokačné oddelenie NVB odmietlo vo veci konať a dislokačné rozhodnutie nevydalo. Tak o budúcom Múzeu slovenského vysťahovalectva rozhodla Miloslava Zemková, predsedníčka ObNV Bratislava I., spolu s poradným orgánom - operatívnou poradou funkcionárov tak, že s prevodom
práva hospodárenia nesúhlasili a palác bol odovzdaný do správy Bytového
podniku Bratislava I. Budova v zmysle § 2 zák. č. 116/1990 Zb. rozhodnutím z 22.10.1990 bola síce pridelená Matici slovenskej, ale už len za podmienky, že na užívanie bude uzavretá nájomná zmluva medzi Bytovým podnikom I. Domovou správou 3 a Maticou slovenskou. Nájomný pomer vznikol na základe zmluvy o nájme zo dňa 30.1.1991 na dobu určitú do 1.1.1993, za ročnú úhradu 261 860,- Kčs. Prenajímateľ sa v zmluve zaviazal, že po uplynutí doby nájmu prerokuje ďalší nájom priestorov, prípadne možnosť odkúpenia objektu prednostne s nájomcom podľa platnej právnej úpravy. Vzhľadom k tomu, že Ministerstvo kultúry SR uvoľnilo zo svojho rozpočtu Matici slovenskej, ako štátnej inštitúcii vo svojej pôsobnosti, účelové prostriedky na rekonštrukciu fasády predmetnej domovej nehnuteľnosti (810 640,- Kčs), prišlo k predĺženiu nájmu a uzavretiu novej nájomnej zmluvy s účinnosťou od 1.1.1993 so zvýšenou ročnou úhradou za užívanie nebytových priestorov na 753 480,- Sk. V auguste 1993 Roman Zelenay, štátny tajomník Ministerstva kultúry, písomne podporil žiadosť Krajanského múzea Ústavu pre zahraničných Slovákov o prevod budovy na Štefánikovej ulici č. 25 v Bratislave z majetku mesta do majetku resp. správcovstva Matice slovenskej. V dôsledku tragickej dopravnej
nehody táto myšlienka stratila svojho
významného podporovateľa a vtedajšia starostka mestskej časti Bratislava – Staré Mesto Miloslava Zemková tento návrh odmietla. Po 1. januári 1993 sa rozbehol proces budovania inštitucionálneho základu tvorby, aktívneho výkonu a finančného zabezpečenia štátnej politiky vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Na profilových rezortoch postupne vznikala sieť odborných pracovísk schopných vytvárať primárnu funkčnú bázu na túto koncepčnú a exekutívnu činnosť štátu. V roku 1994 Matica slovenská zrušila Ústav pre zahraničných Slovákov a v Pistorijskom paláci zostalo ako 4
samostatná organizačná zložka už len Krajanské múzeum.13 V danej situácii riaditeľ Krajanského múzea vypracoval návrh na jeho transformáciu vytvorením Krajanského domu, ktorý vedenie Matice slovenskej odmietlo. Vtedy sa Ministerstvo kultúry SR rozhodlo prijať tento návrh projektu na vytvorenie Krajanského domu. Reakciou vedenia Matice slovenskej bolo odvolanie Claude Baláža z funkcie riaditeľa Krajanského múzea a nasledoval jeho prechod do funkcie riaditeľa novozriadeného Krajanského odboru na Ministerstve kultúry SR. Hlavnou úlohou sa pre neho stala príprava prvého zákona o zahraničných Slovákoch, ktorý Národná rada Slovenskej republiky prijala 14. februára 1997 pod č. 70/1997 Z. z.. Keď v máji 1995 vedenie Ministerstva kultúry SR prerokovalo a schválilo návrh projektu Domu Krajanov resp. Domu zahraničných Slovákov transformáciou Krajanského múzea v Bratislave, vedenie Matice slovenskej začalo vyvíjať úsilie na záchranu svojho, dovtedy monopolného postavenia vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Dňa 19. mája 1995 prišlo k uzavretiu Dohody o rozdelení pôsobnosti Matice slovenskej a Ministerstva kultúry SR medzi Slovákmi trvalo žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky. Dohoda okrem iného stanovila, že Matica slovenská ku dňu 1.7.1995 vypovie dohodu o prenajatých nebytových priestoroch v budove na Štefánikovej ulici č. 25 uzavretú medzi Maticou slovenskou a mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto. Mnohé ustanovenia predmetnej zmluvy boli však sporné, mali dočasný charakter a v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka minister kultúry túto dohodu vypovedal (MK SR 2162/97-1) s účinnosťou od 31. marca 1998. Právne postavenie i činnosť budúceho Domu zahraničných Slovákov presne vymedzila jeho zriaďovacia listina. Podľa § 28 až 30 zákona NR SR č. 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky a so súhlasom Ministerstva financií SR Ministerstvo kultúry SR zriadilo k 1. júlu 1995 Dom zahraničných Slovákov v Bratislave a vydalo jeho zriaďovaciu listinu MK – 1884/1995 – 1, publikovanú aj v úradnom právnom vestníku Zvesti MK SR a MŠ SR. Zriaďovacia listina určila sídlo a vymedzila základné poslanie i predmet činnosti Domu zahraničných Slovákov v oblasti muzeologickej a vedeckej, v oblasti zbierok a vedeckých informácií, v edičnej oblasti a v oblasti kultúrnej a prezentačnej. V zriaďovacej listine sa okrem iného vzťah k Matici slovenskej vymedzil nasledovne „Štatutárnym orgánom Domu zahraničných Slovákov je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister kultúry SR“ a ďalej „Majetok Domu zahraničných Slovákov je vymedzený v delimitačnom protokole Krajanského múzea Matice slovenskej, ktoré je súčasťou Domu zahraničných Slovákov. Dňom 1. júla 1995
13
Desaťročie Slovenskej republiky. Slovenská republika a zahraniční Slováci. s. 543 - 544
5
prechádzajú na Dom zahraničných Slovákov všetky práva a záväzky a majetok Krajanského múzea Matice slovenskej vrátane pracovno-právnych záväzkov“. Ustanovenia týkajúce sa Matice slovenskej, vtedy štátnej inštitúcie, odmietlo jej vedenie naplniť, čo bolo v štátnej správe dovtedy neporovnateľné a svedčilo nielen o jej slabosti, ale aj o nie vždy dostatočnom záujme nekompromisne hájiť záujmy štátu. Následné vzájomné nechutné ťahanice okolo majetkovo-právnych vzťahov, kompetencií a obviňovania zo „štátneho dirigizmu“, ktoré mali aj súdnu podobu, nepriniesli osoh ani sporným subjektom, ani zahraničným Slovákom. Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy mal právo a povinnosť vyjadrovať sa k uzavretým zmluvám svojich priamo riadených organizácií, ktoré sú napojené na jeho štátny rozpočet. V tomto zmysle právny odbor MK SR konštatoval, že aj Dohoda o správe a využívaní zbierkového fondu Krajanského múzea PNK MS, uzavretá medzi Domom zahraničných Slovákov a Maticou slovenskou, nebola v súlade so zákonom 278/1993 Z. z. a jeho aplikáciou v štátnych organizáciách ani podľa Pokynov MK SR - 1310/95-330. Napokon 7. februára 1997 (MK SR č. 276/97-1) minister kultúry oznámil predsedovi Matice slovenskej svoje rozhodnutie nasledovne: „Skutočnosť, že p. Ing Vladimír Repka, ktorého som po dohode s Vami v roku 1995 dočasne menoval do funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov, nenaplnil predpoklady pre odborné a kvalitné plnenie úloh, ktoré v danej oblasti vláda Slovenskej republiky deklarovala vo svojom Programovom vyhlásení z januára 1995, jeho neochota riadiť sa pokynmi a odporúčaniami vedenia ministerstva i mojimi osobnými, potvrdili moje definitívne rozhodnutie odvolať menovaného z funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov“. Nedoriešené záležitosti tejto kauzy pretrvávajú až do dnešných dní, pre slovenské zahraničie majú negatívny dopad a ich výsledkom je, že v Slovenskej republike nejestvuje v odbornom a právnom zmysle profesionálne múzeum, ktoré by sa zaoberalo problematikou dejín a života Slovákov žijúcich v zahraničí. V decembri 1995 bola v zmysle zák. č. 116/1990 Zb. uzavretá medzi mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto a Domom zahraničných Slovákov zmluva na dobu neurčitú o nájme nebytových priestorov za zvýšenú úhradu 1 657 850,- Sk ročne. Táto suma sa postupne zvyšovala a v roku 2001 už predstavovala 3 021 000,- Sk. Zmluva okrem iného stanovila, že nájomca nie je oprávnený dať nebytové priestory, alebo ich časť do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa. Toto záväzné ustanovenie bolo v súvislosti s čiastočným užívaním priestorov Maticou slovenskou porušované a nedodržiavané, čo zbytočne vyvolávalo ďalšie spory. Dom zahraničných Slovákov podľa uvedenej zmluvy užíval nebytové priestory na účely výstavné a reprezentačné, kancelárske, na zabezpečenie vydavateľskej, kultúrnej, reprezentačnej
6
a muzeologickej činnosti. Nebytové priestory tvorili kancelárie (120 m2), výstavné sály (536 m2 ), kinosála (163 m2), a ostané v celkovej výmere 1 657,85 m2. V snahe riešiť neutešené pomery celkového stavebného stavu nehnuteľnosti a priestorového využitia, ktoré boli dané poslednou úpravou pre expozíciu múzea V.I. Lenina, Ministerstvo kultúry SR poverilo Dom zahraničných Slovákov, aby dal vypracovať návrh architektonického riešenia prestavby a úpravy celej budovy.14
Štúdiu, ktorú vypracoval
ateliér Zetarch pod vedením Ing. arch. akad. arch. Viliama Znášika, prerokovalo vedenie ministerstva ešte v roku 1997 a pre jeho realizáciu navrhlo rokovania s mestom Bratislava o zmene a úprave majetkovo-právnych vzťahov, ktoré by garantovali investičný vklad štátu. Rokovania s primátorom Andrejom Ďurkovským, pri ktorých Ministerstvo kultúry SR ponúkalo zámenu budovy za iný objekt vo vlastníctve štátu, nepriniesli priame odmietnutie, ale alibistický prenos riešenia na mestskú časť Bratislava – Staré Mesto, ktorej starostovia takúto ústretovosť nepreukázali. Boj o Pistorijský palác týmto neutíchol a postupne bolo treba odrážať rôzne pokusy a snahy o jeho využitie na iné účely ako pre zahraničných Slovákov. Bol záujem o úpravu podkrovných priestorov na byty pre rôzne súkromné osoby a nedefinované záujmy súkromných spoločností zo zahraničia. Istý čas o budovu javil záujem aj novozriadený verejný ochranca práv (ombudsman) a v roku 2001 sa uvažovalo o možnom umiestnení Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. Staré Mesto oznámilo, že navrhuje predbežne predať budovu za sumu 11 miliónov korún. Aktualizovaný znalecký posudok súdneho znalca Ivana Izakoviča zo dňa 24.1.2002 na základe vyhlášky hovoril o cene budovy vo výške 7 237 110 korún.15 Vnútorná dispozícia a finančné náklady potrebné na úpravy a rekonštrukciu celej budovy napokon odradili oboch uchádzačov. Medzi predsedom Bratislavského VÚC Ľubom Romanom a vicepremiérom Pálom Csákym prišlo k dohode, že Bratislavský VÚC si nebude nárokovať na túto budovu a tak P. Csáky sem chcel okrem Sekretariátu splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov nasťahovať Sekretariát splnomocnenkyne pre rómske komunity, ale ani tento zámer nebol realizovaný V marci 2001 vydal vtedajší minister kultúry Milan Kňažko vyhlásenie pre tlač, v ktorom oznámil svoj úmysel zrušiť Dom zahraničných Slovákov a tento úmysel potvrdil aj 14
Správa o technickom a funkčnom stave budovy uvádzala akútne nedostatky, ktorými boli najmä vlhnutie muriva v suteréne(chodby, sklady, kinosála); zlý stav strešnej krytiny, zatekanie, vlhnutie; havarijný stav sociálnych a hygienických zariadení; havarijný stav vzduchotechniky; zdevastované pôvodne drevené zárubne, kazetové stropy a stropné maľba, nutné sú reštaurátorské práce; havarijný stav dvornej fasády; narušená statika terasy; nedostatočná kanalizácia, havárie po veľkých dažďoch a zaplavovanie suterénu; a iné.
15
Pravda 4. marca 2002
7
vo svojom májovom vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky. Tieto zámery znamenali zásadný koncepčný zásah do platného uznesenia vlády SR č. 1146/1999 a zároveň vyvolali ostrú kritiku a otvorené protesty zo strany väčšiny krajanských spolkov a organizácií v zahraničí. Vedenie Domu zahraničných Slovákov dostalo od MK SR pokyn na ukončenie nájmu Pistorijského paláca a od 10. decembra 2001 mu boli poskytnuté náhradné priestory na Jakubovom námestí č. 12 v Bratislave, v budove, ktorá bola v správe MK SR. Na základe pokynu ministra kultúry M. Kňažka (list č.MK-57/2002 zo dňa 27.2.2002 a MK-434/2001-1 zo dňa 27.3.2002) bolo Domu zahraničných Slovákov uložené vykonať prevod správy hnuteľného majetku štátu a súvisiacich činností vrátane pracovno–právnych vzťahov doteraz spravovaných odovzdávajúcou organizáciou Domom zahraničných Slovákov na preberajúcu organizáciu Slovenské národné múzeum. Následne minister kultúry M. Kňažko zmenil pôvodnú zriaďovaciu Domu zahraničných Slovákov z roku 1995, zrušil jeho činnosť zameranú na oblasť zbierok a vedeckých informácií a na oblasť muzeologickú a vedeckú a tým oklieštil predmet jeho činnosti už len na oblasť kultúrnu, prezentačnú a edičnú.16 Dôsledky tohto necitlivého, neodborného a nepolitického
rozhodnutia poškodili
nielen
záujmy štátu v oblasti vzťahov so zahraničnými Slovákmi, ale bolestivo dopadli na celé slovenské zahraničie a majú dodnes negatívny dopad na snahy o vybudovanie múzea i pamätníka slovenského vysťahovalectva. Dom zahraničných Slovákov a s nimi aj zahraniční Slováci prišli o svoj dom, Matica slovenská a jej Krajanské múzeum museli opustiť budovu a presťahovať sa do nedostatočných náhradných priestorov v budove bývalej Slovenskej ligy na Slovensku, na Grösslingovej ulici v Bratislave. V malej časti ľavého krídla predmetnej budovy zostal úradovať v troch miestnostiach už len Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov Úradu vlády Slovenskej republiky na čele so splnomocnencom vlády pre zahraničných Slovákov (Dr. Claude Baláž), ktorý vláda zriadila 19. decembra 2001 s účinnosťou od 1. januára 2002. Uznesenie vlády č. 1211/2001 vtedy uložilo vedúcemu Úradu vlády SR, aby zabezpečil aj jeho umiestnenie a to prenájmom časti budovy, dovtedajšieho sídla Domu zahraničných Slovákov na Štefánikovej ulici č. 25 v Bratislave. V januári 2002 bola podpísaná nájomná zmluva medzi mestskou časťou Bratislava – Staré mesto zastúpenej
starostom Petrom Čiernikom
a Úradom vlády SR
zastúpeným vedúcim úradu Štefanom Hudecom a následným dodatkom č.14/2002/322 s termínom do 31.12.2003.
16
Mária Katarína Hrkľová. 10 rokov Slovákov, 1995 – 2005. s.11 - 14
Domu zahraničných Slovákov. In. Pamätnica. Dom zahraničných
8
Koncom októbra 2002 poslanci Starého Mesta posudzovali návrh súkromnej spoločnosti, ktorá chcela odkúpiť budovu Pistorijského paláca, ocenenú odhadcom na sumu viac ako sedem miliónov korún. Záujemca ponúkal mestskej časti 20 miliónov korún. Poslancom sa však cena zdala nízka a žiadali ju zvýšiť na 40 miliónov korún. Napokon budova nebola predaná. Je len samozrejmé, že ak malo Staré Mesto záujem budovu predať, tak potrebovalo mať objekt bez bremena a zbytočných nájomcov malej časti jestvujúcich kancelárskych miestností. Úrad vlády SR v druhej polovici roku 2003 v snahe stabilizovať umiestnenie Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov uskutočnil ďalšie rokovania s primátorom Andrejom Ďurkovským. Vzhľadom na dezolátny stav budovy v situácii keď mesto nemalo financie ani len na opravu chátrajúcej uličnej fasády, primátor vyjadril ochotu budovu predať za výhodných finančných podmienok užívateľovi budovy. V tom čase ale samospráva bratislavského Starého Mesta plánovala v budove vybudovať nový kultúrny stánok a galériu Vincenta Hložníka. Vedúci Úradu vlády Štefan Hudec sa 9.10.2003 obrátil listom na starostu mestskej časti Bratislava Staré mesto Petra Čiernika, v ktorom prejavil záujem o túto budovu. V danej situácii sa našiel krajanský mecenáš Paul Culik z Nemecka, ktorý bol ochotný nielen budovu odkúpiť, ale aj reštaurovať, ponechať ju na účely a použitie pre zahraničných Slovákov a súhlasil, aby tu bola umiestnená aj trvalá prezentácia umeleckej tvorby Vincenta Hložníka. Ale aj túto veľkorysú ponuku starosta P. Čiernik a poslanci Starého Mesta bezdôvodne odmietli a naopak výpoveďou trvali na vyprataní priestorov a odchode Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov. Podľa starostu P. Čiernika má Úrad vlády v Bratislave dosť nadbytočných budov, kde môže generálny sekretariát pôsobiť, napríklad bývalé pôrodnice. Nesúhlas a rozhorčenie nad vypovedaním Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov z priestorov Pistorijského paláca v Bratislave vyjadril predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Dušan Klimo v otvorenom liste popredným slovenským politickým predstaviteľom. Ako sa v liste adresovanom prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi, predsedovi NR SR Pavlovi Hrušovskému a predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi uvádzalo, rozhodnutie bratislavskej mestskej časti Staré Mesto je prejavom nezáujmu Slovenskej republiky o viac ako dva milióny Slovákov žijúcich v zahraničí. Podľa neho je toto rozhodnutie taktiež protiústavné a v rozpore s Deklaráciou NR SR zo 6. júla 1999 a s praxou európskych krajín pri riešení ich vzťahov ku krajanom. Podľa Oddelenia správy nehnuteľného majetku staromestského Miestneho úradu, priestory Pistorijského paláca mal 9
Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov prenajaté len do konca roku 2003 a záujem o jej predĺženie zo strany Miestneho úradu Bratislava – Staré Mesto, ani jeho starostu nebol. Keď aj napriek písomným výzvam Úrad vlády SR odmietol priestory užívané generálnym sekretariátom opustiť, koncom januára 2004 Miestny úrad Staré Mesto podal žalobu na bratislavský Okresný súd za účelom vypratania priestorov. Po odchode generálneho sekretariátu do náhradných priestorov na Radlinského ulici v Bratislave, Pistorijský palác ostal prázdny a opustený. Tým zanikol aj jediný Krajanský dom v Slovenskej republike a stal sa symbolom macošského vzťahu vlasti predkov k Slovákom žijúcim v zahraničí. Naplnili sa obavy adresované Klubu poslancov KDH, že sa môže zopakovať situácia z minulosti, keď komunisti zakazovali krajanom vstup na Slovensko a dnes ich chcú zas zo Slovenska vyhadzovať. Bolo by tragédiou pre túto národnú kultúrnu pamiatku, ktorú zahraniční Slováci vnímali už ako súčasť svojho kultúrneho dedičstva, ak by ju čakal podobný osud ako iných, možno aj zámerne zanedbávaných pamiatok. Jedna podstatná zmena sa predsa len stala, už sa nepíše o paláci lekárnika Pistoriusa, alebo o Pistorijskom paláci, už sa z neho stal Pisztoryho palác. Možno sa raz stane zázrak a môžeme len dúfať, že Bratislava bude nielen hlavným mestom Slovenskej republiky, ale sa stane aj hlavným mestom Slovákov na Slovensku i v zahraničí. Ďalšie osudy a snahy o získanie Pisstoryho paláca majú ďalšie pokračovanie už bez Slovákov žijúcich v zahraničí. Mestská časť síce deklarovala virtuálne projekty na jeho kultúrne a galerijné využitie, ale táto kultúrna pamiatka je aj
v súčasnosti prázdna bez
akejkoľvek starostlivosti a údržby a čoraz viac chátra. Mestská časť Bratislava – Staré Mesto tak stratila za roky 2001 – 2011 len na nájomnom viac ako 30 miliónov korún, nehovoriac aj o ďalších finančných a morálnych stratách. Od novembra 2003, keď Mestská časť Staré Mesto ohlásila, že v paláci na Štefánikovej ulici bude galéria Vincenta Hložníka, ani po troch rokoch nielenže galéria nejestvovala, ale nejestvoval ani projekt obnovy a využitia Pistorijského paláca. Napriek chátrajúcemu stavu paláca priestory boli príležitostne, na hrane bezpečnosti pre jeho návštevníkov, sprístupňované verejnosti. Najnovšie iniciatívy ako sa zmocniť tejto lukratívnej budovy prekryl vznik Kultúrneho centra Pistory. Staré Mesto, ktorému dnes šéfuje starostka Táňa Rosová (SDKÚ), sa spojilo s občianskym združením Via Cultura, kde je predsedníčkou správnej rady jej stranícka kolegyňa, poslankyňa Národnej rady SR Magda Vášáryová. Poslanci odhlasovali, že Staré Mesto uzavrie s Via Cultura zmluvu o spolupráci. Platiť má tri roky. Spolu s centrom zriadilo Staré Mesto aj správnu radu, ktorá ho riadi. Má päť členov – staromestskú starostku, 10
prednostu Svena Šovčíka (rovnako z SDKÚ), tretieho člena určeného starostkou a dvoch zvyšných od združenia Via Cultura. Stále ostáva otázka, kto, za akých podmienok a na aké účely napokon získa túto lukratívnu národnú kultúrnu pamiatku, isté je, že Slováci žijúci v zahraničí, asi túto šancu už definitívne stratili.
11
