SLOVENSKA REČ
HLAVNÝ Štefan
REDAKTOR
P e c i a r
VÝKONNÝ Ladislav
REDAKTOR
D v o n č
REDAKČNÁ RADA Jazyko
Ferdinand
B u f f a,
vedného
ústavu
F i n d r a,
Mária
Ľudovíta
Štúra
časopis
Slovenskej vied
pre
slovenského
akadémie výskum jazyka
Ladislav
Dvonč,
Ján
I v a n o v á - Š a l i n g o v á ,
E u g e n J ó n a, Ján
K a č a 1 a, F r a n t i š e k K o č i š,
Jozef
Jozef
M i s t r í k,
d r u s, Š t e f a n
Peciar,
M 1 a c e k, Jozef
Pavel
O n-
R u ž i č k a
REDAKCIA Bratislava,
Nálepkova
26
O B S A H Š. O n d r u š, Je p o m e n o v a n i e r i e k y V á h slo vanské? J. O r a v e c , Čiarka v o viacnásobných v ý r a z o c h s o p a k o v a n ý m i spojkami aj, i, ani . . . F. K o č i š, R o z b o r jedného typu zloženého sú vetia . A . H a b o v š t i a k , P ô v o d a rozšírenie slova pri v slovenčine V . O b e r t, N i e k o ľ k o p o z n á m o k k v ý r a z u a štýlu hesiel M . M a j t á n, M e n á literárnych postáv a satira Jána Chalúpku E. T v r d o ň, G r a f i c k ý obraz predlžovania hlá sok v slovenčine
257 263 269 278 282 290 293
DISKUSIE
V . U h 1 á r, P r í s p e v o k k d e j i n á m slovnej zásoby s l o v e n č i n y : špan, župan, pán, k m e t . . L . D v o n č , O zdomácnených a nezdomácnených podobách cudzích n á z v o v miest v spisovnej slovenčine
296
305
SPRÁVY A POSUDKY K
šesťdesiatke Štefana Peciara. J.
Ružička
313
BELO LETZ (15. 1 1 . 1902 — 28. 1 1 . 1971)
SLOVENSKÁ REČ R O C N l K 37 ČÍSLO 5
1972
Šimon Ondruš JE P O M E N O V A N I E
RIEKY V Á H
SLOVANSKÉ?
(D. Š . P E C I A R O V I N A 60. N A R O D E N I N Y ) 1. P o m e n o v a n i e r i e k a p o t o k o v m á rozličnú v ý z n a m o v ú m o t i v á c i u . Hlavné druhy v ý z n a m o v e j motivácie pomenovaní slovenských riek a p o tokov zistil V l a d i m í r Š m i l a u e r v s v o j o m z n á m o m diele V o d o p i s starého Slovenska z roku 1932. T á t o práca zostáva podnes najbohatšou príručkou starej slovenskej h y d r o n y m i e a t o p o n y m i e . V e ľ m i častou m o t i v á c i o u p o m e n o v a n í r i e k a p o t o k o v b ý v a f a r e b n ý p r o t i klad s v e t l é — t m a v é , resp. b i e l e — čierne. S l o v i n s k ý slavista F r a n c e B e z l a j zistil, ž e na p o m e r n e m a l o m ú z e m í Slovinska j e do päťdesiat p o m e n o v a n í riek a p o t o k o v , k t o r é m a j ú m o t i v á c i u p o d ľ a svetlej (bielej) farby, a d o štyridsať takých, k t o r é majú m o t i v á c i u p o d ľ a t m a v e j (čiernej) f a r b y (Bezlaj, 1956). Hoci p o m e n o v a n i a slovanských v o d n ý c h tokov, ktoré sú m o t i v o v a n é f a r e b n ý m p r o t i k l a d o m s v e t l é — t m a v é , sú o d v o d e n é najčastejšie od p r a slovanských a d j e k t í v bél- „ b i e l y " a črn- „ č i e r n y " ( p ó r o v . B i e l y V á h , Č i e r ny V á h ) , predsa sú aj p o m e n o v a n i a o d v o d e n é od i n ý c h a d j e k t í v patriacich do v ý z n a m o v é h o poľa „ s v e t l á farba". Z v ý z n a m o v é h o poľa „ s v e t l á farba" sú to napr. praslovanské adjektíva bystr- s p ô v o d n ý m v ý z n a m o m „ p r u d k ý , rýchly" a d r u h o t n ý m v ý z n a m o m „ s v e t l ý , jasný, p r i e z r a č n ý " , jas-, jasn-, svit-, svet- a iné. Pri t a k ý c h praslovanských, resp. mladších slovanských h y d r o n y m á c h , toponymách a antroponymách, ktoré majú za základ praslovanské m o r f é my bystr-, jas(n)-, svit-/svéta p „ j e identifikácia p o m e n o v a n í r i e k ( v r chov, osád, osôb) s a p e l a t í v n y m i m o r f é m a m i p o m e r n e ľahká, p r e t o ž e ani v hláskovom, ani v o v ý z n a m o v o m v ý v i n e t ý c h t o m o r f é m nebolo t a k ý c h „ n e p r a v i d e l n ý c h " z m i e n , k t o r é b y túto identifikáciu podstatnejšie s ť a ž o vali. P r e t o e t y m o l ó g i a t a k ý c h t o h y d r o n ý m , t o p o n ý m i a n t r o p o n ý m j e už dávno známa, lebo j e „ n a p r v ý p o h ľ a d " jasná.
A k slovanská genetická onomastika nechce p r e š ľ a p o v a ť na mieste, o m i e ľať v r ô z n y c h podobách v e c i v podstate z n á m e a jasné, musí d r ž a ť k r o k so všeobecnou p o r o v n á v a c o u a historickou indoeurópskou j a z y k o v e d o u . V nej sú totiž n o v é m e t ó d y a n o v é v ý k l a d o v é možnosti, k t o r é d o v o ľ u j ú g e n e t i c k y osvetliť aj slovanské a p e l a t í v n e a l e b o p r o p r i á l n e p o m e n o v a n i a , k t o r é zostávajú doteraz t e m n é . N i e t nič ľahšieho ako t v r d i ť o t a k ý c h t o t e m n ý c h slovanských l e x é m a c h , ž e ich S l o v a n i a prebrali od i n ý c h n á r o d o v , k t o r é tu žili p r e d n i m i . 2. Indoeurópska p o r o v n á v a c i a j a z y k o v e d a v ostatných desaťročiach, a t o najmä zásluhou Francúza E. B e n v e n i s t a a P o l i a k a J. K u r y l o w i c z a , o b j a vila osobitný druh striedania v hláskovej s t a v b e indoeurópskeho o d v o d e ného koreňa, k t o r é sa v n e m e c k e j j a z y k o v e d e d a k e d y n a z ý v a S c h w e b e ablaut ( A n t t i l a , 1969). A k sa p ô v o d n ý indoeurópsky k o r e ň s hláskovou stavbou spoluhláska + samohláska + spoluhláska (iná ako na p r v o m m i e s t e ) o d v o d i l ď a l š í m s p o l u h l á s k o v ý m p r v k o m , m o h o l m a ť tento o d v o d e n ý k o r e ň d v e základné podoby: 1.
d
e C C 2
2. d
3
C e C 2
3
-
N a p r í k l a d p ô v o d n ý i n d o e u r ó p s k y k o r e ň per- s h i s t o r i c k ý m v ý z n a m o m „ p r o s i ť , p ý t a ť " o d v o d e n ý spoluhláskou -7Í'- m a l tieto d v e základné p o doby: 1. p e r k ' -
2. p r e k ' -
P o k r a č o v a n í m p r v e j p o d o b y perk'- j e l i t o v s k é sloveso peršu „ p r o s í m " (litovské -š- za indoeurópske -7c'-) a p o k r a č o v a n í m druhej základnej p o d o b y prek'j e latinské sloveso precor s t ý m istým, resp. b l í z k y m v ý znamom. A k v e z m e m e d o ú v a h y aj indoeurópske striedanie samohlások e : o, ako aj indoeurópske striedanie er, or : r, dostaneme z á k l a d n ý m o d e l i n d o európskeho o d v o d e n é h o koreňa s p i a t i m i m o ž n ý m i v a r i a n t m i : 1. Q e Q A
-
2. d C e C
3
-
3. Q o Q A
-
4. d C o C
3
-
2
2
5.
ddA —
U v e d e n á o d v o d e n á indoeurópska korenná m o r f é m a perk'-
mala
teda
päť z á k l a d n ý c h m o ž n ý c h v a r i a n t o v : 1. p e r k ' 3. p o r k ' -
2. p r e k ' 4. p r o k ' 5. p r k ' -
A k o sme uviedli, p r v ý v a r i a n t predstavuje l i t o v s k é peršu, latinské precor. m e c k o m slovese
druhý variant
Š t v r t ý v a r i a n t žije v s l o v a n s k o m slovese prositi fragen.
a v ne
h
O b d o b n ú hláskovú variáciu predstavuje indoeurópsky k o r e ň d e w - s v ý z n a m o m „ d ý c h a ť " , o d v o d e n ý spoluhláskou - s - : h
h
1. d e u s 3. d o u s -
2. d w e s 4. d w o s -
h
h
h
5a. d u s 5b. d ú s h
P o z n á m k a : H l á s k y w , v , u, ú boli p ô v o d n e v a r i a n t m i j e d n e j f o n é m y . P o k r a č o v a n í m druhého v a r i a n t u j e l i t o v s k é sloveso dvesti „dýchať" a l i t o v s k é substantívum dvesele „duch, duša". P o k r a č o v a n í m tretieho v a riantu j e slovensko-južnoslovanské sloveso ducliati „ d ú c h a ť " a c e l o s l o v a n ské substantíva duch, duša. P o k r a č o v a n í m variantu 5a j e praslovanské sloveso d-bchngti, k t o r é ž i j e v s l o v e n s k o m slovese dochnút ( p ô v o d n e „ v y d ý c h n u ť " ) a v s l o v e n s k o m nadchnúť sa. P o k r a č o v a n í m v a r i a n t u 5b j e sloveso dýchať. V e ľ m i p r e s v e d č i v é m n o ž s t v o p r í k l a d o v na u v e d e n ý druh striedania hláskovej s t a v b y indoeurópskeho o d v o d e n é h o koreňa m o ž n o uviesť z i n d o európskych, a ako ukazuje náš doterajší v ý s k u m , aj z o slovanských j a z y k o v . N a daktoré sme poukázali v p r í s p e v k u na V I . slavistický k o n g r e s v P r a h e r. 1968 (Ondruš, 1968), ako aj v d r u h o m z v ä z k u zborníka R e c u e i l linguistique d e Bratislava ( O n d r : š , 1968a). 3. U v e d e n ý t y p h l á s k o v é h o striedania v stavbe o d v o d e n é h o i n d o e u r ó p skeho koreňa n á m u m o ž ň u j e n o v ý m spôsobom osvetliť aj naše p o m e n o v a nie r i e k y V á h u . G r é č t i n a m á s l o v o auge v o v ý z n a m e „jas, svit, žiara" a od neho o d v o dené sloveso augadzo „ s v i e t i m , ž i a r i m " , druhotne „ h ľ a d í m , v i d í m " , t. j . „svietim, žiarim očami". P o d ľ a l a r y n g á l n e j t e ó r i e sa p r e g r é c k e auge „jas, svit, žiara" rekonštru uje indoeurópska podoba H e u g - (Beekes, 1969). T o j e p r v ý variant o d vodeného korenného modelu typu Cie C C —. Pokračovaním indoeuróp skeho základu H e u g - j e nielen g r é c k e auge „jas, svit", ale aj praslovanské jug- „ j u h " . Juh j e totiž „ t a m " , k d e j e slnko v t e d y , k e ď dáva najviacej jasu, žiary, svetla. P ô v o d n ý v ý z n a m praslovanského jug-b bol teda „ s v e t l á strana". P r e t o sa m ô ž e j u h v poľštine n a z ý v a ť poludnie, l e b o na p o l u d n i e je najviacej svetla. 2
2
3
2
1
P r í z v u k slova júg v srbochorvátčine indikuje, ž e v praslovanskom slove jug'b bola v k o r e n i akútová intonácia. A k ú t o v á intonácia nás o p r á v ň u j e predpokladať, ž e v koreni tohto slova bola l a r y n g á l a nielen na začiatku, ale aj v p o l o h e tretej spoluhlásky C . P o d ľ a t ý c h t o indikácií m ô ž e m e p r e grécke auge „ s v i t " aj p r e slovanské jug'b „ s v e t l á strana, juh" rekonštruo3
1
Z technických príčin tento p r í z v u k označujeme znakom ( \ ) .
vať indoeurópsku stavbu tohto o d v o d e n é h o koreňa s t ý m i t o p i a t i m i z á kladnými variantmi: 1. H e u H g -
2. H w e H g 4. H w o H g -
2
2
3. H o o u í l g -
2
5. H u H g 2
P o zániku l a r y n g á l na začiatku slova, p o zániku l a r y n g á l y v pozícii C , čo spôsobilo v z n i k akútovej intonácie v korennej slabike a z d l ž e n i e v o k a l i z o v a n é h o uH > ú, ako aj p o praslovanskej m o n o f t o n g i z á c i i au > ju, ou > u, nadobudol 1. v a r i a n t praslovanskú p o d o b u jug-, 3. v a r i a n t p r a slovanskú podobu ug- a 5. v a r i a n t praslovanskú podobu úg-, resp. p o v z n i k u protetického 10- podobu wúg, p o z m e n e ú > y podobu vyg-. 3
A k o sme u v i e d l i , p r v ý v a r i a n t žije v slovanskom slove jug'b s p ô v o d n ý m v ý z n a m o m „ s v e t l á strana". T r e t í v a r i a n t ug- žije podľa nášho názoru v p o m e n o v a n í r i e k y Ug-b, resp. p o druhotnej nazalizácii Ung-b, Og~b. P r v o t n ý v ý z n a m p o m e n o v a n i a r i e k y U h podľa tohto b o l „ s v e t l á rieka, s v e t l ý tok", prípadne „ r i e k a tečúca na juh, za s v e t l o m " . P i a t y variant, indoeurópske H u H g - , k t o r é sa v praslovančine z m e n i l o na úg- > voyg-, žije, zdá sa, až v d v o c h praslovanských slovách. V o d v o denine vyg-n-i-, vyg-n-i-a, t. j . vygnb, vygňa s p ô v o d n ý m v ý z n a m o m „miesto, k d e ž e r a v e n í m a k u t í m železa v z n i k á žiara, svit", t. j . „ v y h ň a " . T e n t o náš g e n e t i c k ý v ý k l a d slova vyhňa proti staršiemu spájaniu s o h ň o m má d v e prednosti. P o p r v é h l á s k o v é j e úplne p r a v i d e l n ý , k ý m pri spájaní s o h ň o m sa musia predpokladať až d v e n e p r a v i d e l n é z m e n y , a to n e p r a v i d e l n á redukcia ogn- > "bgn-, ako aj n e p r a v i d e l n é z d l ž e n i e "bgn- > ygn-, vygn-. P o druhé, p r i g e n e t i c k o m v ý k l a d e H uHg- > úg- vyg- j e srbo chorvátska intonácia vigaň a česká kvantita výheň ako r e f l e x za praslo vanský akút ú p l n e zákonitá, k ý m pri spájaní s o h ň o m zostáva srbochor vátska intonácia a česká dĺžka n e v y s v e t l e n á . 2
2
Druhým praslovanským slovom, ktoré j e pokračovaním uvedeného pia teho variantu HouHg- > úg— > vyg-, j e o d v o d e n i n a vyg-bl, vyg-bla, p o palatalizácii vyžbl'b, vyžbla s p ô v o d n ý m v ý z n a m o m „ p e s svetlej, jasnej srsti" alebo „ p e s s v e t l ý c h , ž i a r i v ý c h o č í " . P o z o s t a t k o m tohto p r v o t n é h o v ý z n a m u slova vyžla m ô ž e b y ť české n á r e č o v é (okolie K l a d n a ) vejžle „ s v é t ý l k o , d i v o k ý psík, strašidlo lesní", ako uvádza V . M a c h e k (1957). O tom, ž e psy, resp. p s o v i t é š e l m y b ý v a j ú p o m e n o v a n é p o d ľ a svetlej f a r b y srsti alebo podľa svietiacich ž i a r i v ý c h očí, m á m e preukazné p r í k l a d y . Slovanské rysb a l i t o v s k é lúšis má za základ indoeurópske leúk'- „ s v i e t i ť , žiariť očami", resp. „ s v e t l ý , jasný, b i e l y " (ibid.). O b d o b n e praslovanské kuna má za základ indoeurópske k'eu-n „ s v e t l ý , ž i a r i v ý " ( P o k o r n ý , 1959). O tom, že aj indoeurópska l e x é m a H e u H g - „ s v i t , žiara" sa v y u ž í v a l a na 2
p o m e n o v a n i e psa, svedčí gréčtina, ktorá o k r e m slova auge „ s v i t , žiara", pozná aj s l o v o augô ako m e n o psa (Frisk, 1960). P r e u k a z n é m n o ž s t v o p r í k l a d o v na p o m e n o v a n i e p s o v p o d ľ a f a r b y u v i e d o l O. N . T r u b a č e v v m o n o grafii o p o m e n o v a n i a c h domácich z v i e r a t v slovanských j a z y k o c h ( T r u bačev, 1960). O g e n e t i c k e j spojitosti praslovanského vyžbl< vygbl„ p e s svetlej farby (srsti alebo o č í ) " s p r a s l o v a n s k ý m vygni „ m i e s t o , kde k u t í m železa vzniká žiara, s v i t ; v y h ň a " a s p r a s l o v a n s k ý m jug'b „ s v e t l á , ž i a r i v á strana" svedčí aj r o v n a k á intonácia t ý c h t o slov v srbochorvátčine: júg, vigaň, vlžle, vižliti. T á t o zhoda n e m ô ž e b y ť pri v ý z n a m o v e j a hláskovej responzibilnosti u v e d e n ý c h slov náhodná. Z nášho g e n e t i c k é h o zaradenia slova vyžla jasne v y p l ý v a , ž e n e p r i j í m a m e doterajšie pokusy v y k l a d a ť ho ako slovo cudzie, p r e v z a t é , a to buď z m a ď a r č i n y (súvis so s l o v e s o m vizsgálni „ s k ú m a ť " ) alebo z n e m č i n y (sú vis so starohornonem. wiso „ p r i v á d z a č " ) ( V a s m e r , 1953). P r i predpoklade, že ide o slovo p r e v z a t é , zostáva nejasné, odkiaľ j e v p o ľ s k o m s l o v e wyžel a v ruskom vyzleč korenná samohláska y. Nejasná zostáva poľská podoba wyga (Brúckner, 1957). Nejasná zostáva aj srbochorvátska intonácia, zhodná so s l o v a m i vigaň a júg. N a k o n i e c aj rozšírenie slova vyžla v o v š e t k ý c h slovanských j a z y k o c h svedčí o j e h o pôvodnosti, n i e o p r e v z a t í . M a ď a r s k é vizsla j e teda p r e v z a t é od S l o v a n o v ( p r a v d e p o d o b n e od S l o v á k o v ) , a n i e naopak. Z o s t á v a n á m ešte osvetliť, či má v slovanskej j a z y k o v e j oblasti zastú penie aj 2. a 4. v a r i a n t u v e d e n é h o indoeurópskeho o d v o d e n é h o koreňa, čiže p o d o b y H o w e H g - , H w o H g - . H l á s k o v á podoba t ý c h t o v a r i a n t o v v p r a s l o v a n čine závisí od toho, akú k v a l i t u mala l a r y n g á l a H . A k to bola laryngála H v t o m p r í p a d e 2. v a r i a n t p o kontrakcii l a r y n g á l y so z á k l a d n ý m v o k á l o m nadobudol p o d o b u weg > vég-. Š t v r t ý v a r i a n t H w o H i g - nadobudol p o dobu wôg-. A k mala l a r y n g á l a H k v a l i t u H , v t o m p r í p a d e 2. variant nadobudol p o d o b u wäg-, 4. v a r i a n t podobu wôg-. A k mala laryngála H k v a l i t u H , v t o m p r í p a d e 2. v a r i a n t nadobudol podobu wôg a r o v n a k o aj 4. v a r i a n t podobu wôg-. 2
l s
2
2
3
P r e t o ž e aj podoba wôg- aj podoba wäg- p o splynutí praslovanských samohlások ô, ä na ä nadobudli r o v n a k ú mladšiu p o d o b u wäg-, n i e j e možné p o d ľ a p r a s l o v a n č i n y určiť k v a l i t u l a r y n g á l y H v u v e d e n o m i n d o európskom v ý c h o d i s k o v o m slove. T o t o určenie však nie j e n e v y h n u t n é pre g e n e t i c k ú identifikáciu v ý s l e d n é h o praslovanského wäg- s p r v o t n ý m v ý z n a m o m „.svetlý tok, svetlá rieka", prípadne „ n a juh, za s v e t l o m tečúca rieka", teda s t ý m i s t ý m p r v o t n ý m v ý z n a m o m , a k ý mala rieka U h . Okolnosť, ž e l e x é m a wäg- „ s v e t l o , s v e t l ý " bola v y u ž i t á ako h y d r o n y m u m iba u S l o v á k o v , nie j e prekážkou na to, a b y sme j u pokladali za starú praslovanskú l e x é m u a g e n e t i c k y stotožňovali s celoslovanskou l e x é m o u
jug'b „ s v e t l á strana", ako aj s u v e d e n ý m i s l o v a n s k ý m i l e x é m a m i vyžla a vyhňa, ktoré mali taktiež sémantický príznak svetlosti, resp. ž i a r y . T a k ý c h t o svojských slovenských slov, ktoré majú starú praslovanskú g e nézu, nie j e m á l o . N a p r í k l a d s l o v o smäd z prasl. smqďb j e o b m e d z e n é na slovenské j a z y k o v é ú z e m i e , hoci responzibilné sloveso smgditi „smudif, smudnúť, p á l i ť " má široké slovanské zastúpenie. A n i okolnosť, že dva p r a m e n e V á h u sa v historickej dobe n a z ý v a j ú B i e l y V á h a Č i e r n y V á h , n e v y v r a c i a náš predpoklad, ž e p r v o t n á m o t i v á c i a pomenovania Vag-b bola „ s v e t l ý tok". G e n e t i c k á súvislosť m e d z i l e x é m o u vág- a l e x é m a m i jug-, ug-, úg-n-i- „ v y h ň a " a úg-bl- „ v y ž l a " sa totiž už u P r a s l o v a n o v stratila, a to p r á v e p r e m n o ž s t v o „ n e p r a v i d e l n ý c h " hlás k o v ý c h variácií. T i e t o v a r i á c i e z a t e m n i l i súvislosť m e d z i u v e d e n ý m i s l o v a m i nielen v o v e d o m í P r a s l o v a n o v i h i s t o r i c k ý c h S l o v a n o v , ale aj v o v e d e c k o m m y s l e n í e t y m o l ó g o v . P r e t o sa doteraz neprišlo na ich genetickú súvislosť. Z á v e r o m c h c e m e poznamenať, ž e k a ž d ý v e d e c k ý pracovník, k t o r ý stavia určitú hypotézu, robí tak v presvedčení, ž e j e h o v ý k l a d j e s p r á v n y . A j naše g e n e t i c k é spájanie p o m e n o v a n i a r i e k y V á h s p o m e n o v a n í m r i e k y U h a s u v e d e n o u č e ľ a ď o u slovanských a p e l a t í v jug'b, úg-n-i> vygnb, vygňa, úg-bl- > vyžbl-, vyžbla v y c h á d z a z presvedčenia, ž e toto g e n e tické spájanie j e z hľadiska l i n g v i s t i c k é h o opodstatnenejšie ako tradičný názor, že p o m e n o v a n i e r i e k y V á h p r e v z a l i S l o v á c i od neslovanského substrátového alebo adstrátového o b y v a t e ľ s t v a . T e n t o tradičný názor sa totiž neopiera o nijakú j a z y k o v ú analýzu. V y c h á d z a vlastne iba z toho, ž e tra d i č n ý m i v ý k l a d o v ý m i postupmi v slovanskej a indoeurópskej p o r o v n á vacej j a z y k o v e d e sa p o m e n o v a n i e V á h , resp. staré Vag'b skutočne nedalo začleniť do širšej č e ľ a d e p r í b u z n ý c h slovanských slov. S l o v o b o l o z h ľ a diska tradičnej slavistiky temné, p r e t o sa našlo najľahšie v ý c h o d i s k o . V y hlásilo sa za p r e v z a t é od staršieho o b y v a t e ľ s t v a v karpatskej kotline ( K e l ti?, R i m a n i a ? ) . Náš v ý k l a d p o m e n o v a n i a r i e k y V á h u b y sa m o h o l ukázať ako n e o p o d statnený iba v t o m prípade, k e b y sa u starých g e o g r a f o v zistilo, ž e p o m e n o v a n i e r i e k y V á h u v starej p o d o b e Väg-, resp. v l a t i n i z o v a n e j p o d o b e Vägus alebo g r e c i z o v a n e j p o d o b e Vägos siaha do minulosti ďalej ako do 4 . - 6 . storočia, teda do obdobia p r e d s ť a h o v a n í m S l o v a n o v z pravlasti. P r a v d a , aj v t a k o m p r í p a d e v z n i k á ešte otázka, či o b d o b i e 4 . - 6 . storočia je naozaj spodnou hranicou sťahovania v š e t k ý c h praslovanských k m e ň o v . Literatúra A N T T I L A , R.: Proto-Indo-European Schwebeablaut. 1. ed. B e r k e l e y and L o s Angeles, U n i v e r s i t y of California Press 1969. 238 s. B E E K E S , P., S., R . : T h e d e v e l o p m e n t of the P r o t o - I n d o - E u r o p e a n laryngeals in Greek. 1. ed. T h e H a g u e - P a r i s , M o u t o n 1969. 324 s.
B E Z L A J , F.: Slovenska v o d n á imena. V o l . 1. 1. izd. Ljubljana, Slovenska akademija znanosti in umetnosti 1956, s. 54—56, s. 122—123. B R U C K N E R , A . : S l o w n i k e t y m o l o g i c z n y j a z y k a polskiego. 1. w y d . W a r s z a w a , Wiedza powszechna 1957. 640 s. F R I S K , H . : Grieschisches etymologisehes W ô r t e r b u c h . V o l . 1. 1. A u f l . H e i d e l b e r g , Carl W i n t e r - U n i v e r s i t ä t s v e r l a g 1960. 184 s. M A C H E K , V . : E t y m o l o g i c k ý slovník j a z y k a českého a slovenského. 1. v y d . Praha, Nakladatelství Československé a k a d é m i e v é d 1957. 579 s. O N D R U S , S.: E t y m o l o g i c k á segmentácia slovanských slov z H a d i s k a štruktúry indoeurópskeho koreňa a l a r y n g á l n e j teórie. I n : Československé prednášky pro V I . mezinárodní sjezd slavistu. R e d . B . H a v r á n e k . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Československé akadémie v é d 1968, s. 107-118. O N D R U Š , S. (1963a): D i e ursprungliche morphematische Štruktúr der indoeuropäischen Benennung des M o n d e s und des Monats. I n : Recueil linguistique de B r a tislava. 2. R e d . J. Ružička. Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o Slovenskej akadémie v i e d 1968, s. 192-198. P O K O R N Ý , J.: Indogermanisches etymologisehes Wôrterbuch. 1. A u f l . Bern, Francke V e r l a g B e r n und M ú n c h e n 1959, 594 s. T R U B A Č E V , N . O . : Proischoždenije nazvanij domašnich ž i v o t n ý c h v slavjanskich jazykach. 1. izd. M o s k v a , I z d a t e l s t v o A k a d é m i i náuk SSSR 1960, s. 19—35. V A S M E R , M . : Russisches etymologisehes Wôrterbuch. V o l . 1. 1. A u f l . H e i d e l b e r g , Carl W i n t e r - U n i v e r s i t ä t s v e r l a g 1953. 239 s.
Ján Oravec ČIARKA V O V I A C N Á S O B N Ý C H S P O J K A M I aj, i, ani
VÝRAZOCH
S OPAKOVANÝMI
N a d v ä z u j e m e na článok Čiarka vo viacnásobných členoch so zlučovacími spojkami aj, i, ani, alebo, či, v k t o r o m sme si v š í m a l i viacnásobné v ý r a z y s j e d n o d u c h o u z l u č o v a c o u spojkou ( O r a v e c , 1972). K o n š t a t o v a l i sme, ž e v t a k ý c h prípadoch sa čiarka p r e d z l u č o v a c o u spojkou aj, i, ani, alebo, či spravidla nepíše. A k sa v o v i a c n á s o b n o m v ý r a z e opakuje p r i raďovacia spojka aj, i, ani p r e d d v o m a a v i a c e r ý m i j e h o členmi, v y z e r á situácia inakšie. Pravidlá slovenského pravopisu (1971) takéto viacnásobné č l e n y s d v o j i t ý m i spojkami aj — aj, i — i, ani — ani alebo s t r o j i t ý m i spojkami aj — aj — aj, i — i — i, ani — ani — ani, p r í p a d n e aj s dlhšími r a d m i spojok oso bitne nerozoberá j ú. V t e o r e t i c k e j literatúre t a k ý m t o v i a c n á s o b n ý m č l e n o m v e n o v a l p o z o r n o s ť iba J. R u ž i č k a (Ružička, 1956). P í š e : „ T a k t o sa p o u ž í vajú iba z l u č o v a c i e s p o j k y i, aj, ani. O p a k o v a n í m t ý c h t o zlučovacích spojok pred každou časťou viacnásobného v e t n é h o člena sa v y j a d r u j e j e d n a k d ô raznejšie z l u č o v a c i e spojenie častí viacnásobného v e t n é h o člena do celku, jednak osobitné z d ô r a z ň o v a n i e každej časti viacnásobného v e t n é h o člena osve." K tejto charakteristike n e m á m e čo pridať, iba b y s m e v nej z d ô r a z -
n i l i druhú časť, l e b o o p a k o v a n i e spojky, prípadne
aj iného slova p r e d
k a ž d ý m č l e n o m viacnásobný v ý r a z v ž d y z r e t e ľ n e rozčleňuje.
Interpunkciu
si tu autor n e v š í m a l . V i d i e ť to z d o k l a d o v v j e h o štúdii: uvádza d o k l a d y s čiarkou p r e d druhou (a t r e ť o u ) spojkou aj bez čiarky. Slovník slovenského jazyka (1959) si v heslách slov aj, i, ani v š í m a aj interpunkciu. Najpresnejšie opisuje interpunkciu p r i spojke aj. O d d e ľ u j e v e t n ú spojku aj od členskej. P r i použití j e d n o t l i v e j členskej s p o j k y aj uvádza, ž e sa v t a k o m t o p r í p a d e čiarka nepíše; p r e d o p a k o v a n o u spojkou aj v ý s l o v n e žiada písať čiarku. T ú t o jasnú poučku trocha oslabuje časť dokladov, v k t o r ý c h sa čiarka p r e d druhou spojkou v d v o j i c i aj — aj n e píše a nenaznačujú sa d ô v o d y p r e v y n e c h a n i e čiarky. I d e o d o k l a d y : Aj jemu aj kováčovi prišlo do smiechu. ( G a b . ) — Ale, chlapci, veď vy ste voľajakí zdriapaní, aj jeden aj druhý. (Taj.) P r i spojke i opisuje SSJ interpunkciu iba v druhej časti: „ . . . n i e k e d y sa opakuje pri v š e t k ý c h členoch viacnásobného v ý r a z u a zdôrazňuje ich (tu sa pred i píše čiarka)." V dokladoch na túto dostačujúcu poučku však nie sú oddelené p r í k l a d y s v e t n o u spojkou i od p r í k l a d o v s členskou s p o j kou i ; o k r e m toho j e d e n p r í k l a d s o p a k o v a n o u spojkou ( „ i ten i o n e n " ) j e už skorej z a r a d e n ý v d o k l a d o v e j časti na j e d n o t l i v ú spojku i, pravda, písaný bez čiarky. P r i spojke ani j e n á v o d na písanie interpunkcie najmenej presný: , , . . . pred spojkou ani píšeme čiarku, k e ď nasleduje celá v e t a al. k e ď z d ô razňujeme." P o n á v o d e nasleduje doklad na j e d n o t l i v ú v e t n ú spojku ani, ďalej doklad na o p a k o v a n ú členskú spojku ani, napokon doklad na j e d notlivú spojku ani, ktorá uvádza v e t n é p r i č l e n e n i e . Otázka písania č i a r k y tu teda ostáva otvorená. P o d ľ a nášho d o k l a d o v é h o materiálu situácia v s l o v e n č i n e v y z e r á t a k t o : V prípadoch s troma a v i a c e j spojkami (aj — aj — aj, i — i — i, ani — ani — ani) sa p r e d druhou a t r e ť o u spojkou čiarka p í š e : Uspela zbadať aj zimné papuče, aj roztrhnutý reklík, aj vrkôčik. (Jesenský) — Zrnká na strapci sú vtedy už i čierne, i modré, i kávové, i sivé. (Hečko) — Ustanovil sa teda pán A d a m , . . . najprv sa ako múdry vodca bližšie prezvedieť, ako jeho veci i u grófa, i u jeho dieťaťa, i u Štefana, i u zemanov stoja . . . (Kalinčiak) — Tu je i Vrabcová, i polesná, i pani advokátka, i zverolekárka. (Jesenský) Bruchá nám tak nakysli, že im nestačili ani opasky, ani nohavice, oni košele. (Svantner) — Bol by v y m r e l rod a nebolo by ani nás, ani vás, ani tých, čo za vami prídu. (Figuli) — Hrča ťa raz prenesie na výslnie, ktoré ti nezatieni ani Centík, ani Guliver Päťprstý, ani nik. (Ďuríčková) — Infiltratívna tuberkulóza pľúc nepredstavuje ani patogenetickú, ani klinickú, ani rôntgenologickú j e d notku. (Vnútorné choroby)
V ž d y sa p r e d t ý m i t o spojkami píše čiarka, ak sa ostatný člen
pripája
inou ako zlučovacou, l e ž „ d ô r a z n e j š o u " spojkou: Hneď vzal metlu a izbu si povymetal: metlu strčil aj pod posteľ, aj pod stôl, aj pod lavicu, ba aj do kúta za kachle. (Hečko) — A v tej chvíli som nechcela byť ani pekná, ani múdra, ani poriadna, iba nemilosrdná. (Chudoba) N a písanie b e z č i a r k y sme našli j e d e n doklad. V y n e c h a n i e čiarok m o h l o b y ť v ň o m m o t i v o v a n é t ý m , ž e ide o p r o s t ý v ý p o č e t častí celku. N o aj tak b y sa v ň o m písanie čiarok lepšie z h o d o v a l o so s y n t a k t i c k ý m p ô d o r y s o m . Všetko sa na ňom lesklo novotou: i žaket i žlté topánky i golier, všetko bolo nové, akoby teraz kúpené. (Cajak) R o v n a k o n e v h o d n á — alebo aspoň m á l o priezračná a ť a ž k o p o c h o p i t e ľ n á — j e taká interpunkcia,
k e ď sa u v e d e n é s p o j k y v y u ž í v a j ú na r o z č l e n e n i e
c e l k o v é h o v ý r a z u a súčasne na z l u č o v a n i e menších c e l k o v v j e h o r á m c i : I h n e v i bôľ, i ľútosť i hanba. ( T i m r a v a ) P r i d v o j i c i a c h aj — aj, i — i, ani — ani sa čiarka píše v
rozhodujúcej
väčšine p r í p a d o v b e ž n e : V e ď iba pije aj on, aj jeho žena. (Timrava) — Mesačné svetlo mala teraz pred sebou ako zásteru, ktorú si ženy upevňujú aj za hrdlom, aj na páse. (Švantner) — Ostatné disciplíny . . . nemôžu tvrdiť opak, ale sa musia podľa toho zariadiť aj čo do svojich metód, aj čo do okruhu problémov. (Filkorn) Pri bielej skale zabudol si i povestnú pušku, t zelený širák, veci, bez ktorých si ho ľudia nikdy nevedeli predstaviť. (Plávka) — T o ť i Ondro Krnáče, i Beta Vráble — a koľkí — vzali i dnes chlebíka. (Tajovský) Kostry nie sú ani tučné, ani chudé. (Mináč) — Pochopí, že bratovi zo zajatia nepomôže ani modlenie, ani preklínanie. (Hečko) — Martinec sa neobzeral ani za seba, ani pred seba. (Horák) — Nešianala ani jedenia, ani pitia. (Gabaj) — Nevedela ani čítať, ani písať. (Tajovský) — Nebojte sa, neopustíme ani vás, ani vaše ženy s deťmi. (Figuli) — Neodolal ani v y d r i samček, ani Taťala. (Romanovský) P r i s p o j k o v ý c h d v o j i c i a c h aj — aj, i — i, ani — ani čiarka p r e d d r u h ý m členom n e s m i e c h ý b a ť , ak sa ďalší (tretí) člen pripája inou ako zlučovacou, „dôraznejšou" spojkou (ba, ba aj, iba, l e n . . . ) : A medzi chudobnými habánmi sa našli rodiny aj s osem, aj s desať, ba veru aj s dvanásť d e ť m i . . . (Hečko) — Takto nebolo ani dymu, ani plameňov, iba pále a uhľov pribúdalo. (Švantner) — P r e ich blaho nikdy si nedožičili temer ani jedla, ani oddychu, iba tej práce večnej. (Tajovský) Ostatný člen b ý v a často osamostatnený a k o osobitná v ý p o v e ď :
Ivanove úspechy nerobia rodičom ani zbla radosti, ani štipku hrdosti. Len starosť a trápenie. (F. K r á l ) — A l e ty si ani frajer, ani ancikrist. Len komunista četníkmi hnaný. (Jašík) Čiarka sa píše aj v t e d y , ak sa o p a k o v a n ý m i spojkami spájajú p o l o v e t n é alebo v e t n é konštrukcie, hoc aj n e ú p l n é r e a l i z o v a n é v o v ý p o v e d i a c h : Nuž hľa, ani domy múrať, ani kachle stavať, ani strechy pokrývať — nebudeš mi v ničom na pomoci. (Martáková) — Odkedy to vie — ani jesť, ani spať, ani poriadne robiť . . . (Rázus) — Maximu bolo aj odísť, aj nie. (Jašík) — Nebol to síce úsmev normálny, plnokrvne srdečný, ale ani stopercentne pohŕdavý. T a k ý : aj áno, aj nie. (Letz) Čiarka p r e d druhou spojkou aj, i, ani patrí aj v o v e t n o m pričlenení, l e b o tu ide o dodatočné p r i p o j e n i e , p r í p a d n e aj o d d e l e n é od p r v é h o člena i n ý m i slovami. I materiál drahý, i robota. (Timrava) — Šaty si môžeš nechať, aj kabelku, aj zrkadielko, (tlač) — Ani je nie kňažnou, ani nič. (Kukučín) P r i č l e n e n ý v ý r a z m ô ž e stáť c e l k o m o s v e ako samostatná v ý p o v e ď v t e d y sa o d d e l u j e b o d k o u alebo v ý k r i č n í k o m :
a
Často sa u neho schádzali robotníci z obce. Aj tehliari, aj drevári. (Móric) D a k e d y b ý v a čiarka aj p r e d p r v o u z o p a k o v a n ý c h spojok. T o súvisí s viacnásobnosťou iba druhotne. I d e o d v a p r í p a d y . V p r v o m p r í p a d e b y sa mala p o d ľ a Pravidiel písať d v o j b o d k a , l e b o sa tak uvádza v ý p o č e t n i e k o ľ k ý c h č l e n o v v š e o b e c n é h o v ý r a z u , k t o r ý stojí p i e d v ý p o č t o m . B ý v a u v e d e n ý n e j a k ý m zhŕňajúcim v ý r a z o m : v y m e d z o v a c í m z á m e n o m všetok, všetko, všetci..., nik(to), nič, nijaký, nikde... a d j e k t í v o m ceZý a pod. Musíš všetko sám, aj z voza nosiť, aj dávať pozor, aj voda, aj mlyn, na seba nemáš kedy. (Mináč) — Okolo štvrtej už bolo všetko odhlasovalo: na maďarčinu i mŕtvi, i v A m e r i k e sa nachádzajúci. (Tajovský) — Eka je celá gaštanová, aj oči, aj vlasy má gaštanové. (Ďuríčková) — Alejí nevidno nijakých, ani nových, ani starých. (Kukučín) — Nikde nemal miesta, ani v kuchyni, ani na dvore. (Móric) — Všetky jeho predstavy obrátili sa vnivoč, nebolo nijakých prejavov, ani básničiek, ani cigánskej bandy, iba z grúňov a od hôr rozliehala sa veselá streľba. (Jilemnický) D v o j b o d k a sa tu d a k e d y nahrádza p o m l č k o u alebo b o d k o u : Nik nepochopil, prečo spievala — ani otec, ani mama, ani teta. (Devečková) — Nik už nedúfal. Ani lekári, ani my. (Horák)
A j v d r u h o m p r í p a d e b y sa mala podľa Pravidiel (§ 173, odsek 5) písať dvojbodka, l e b o p o čiarke tu nasleduje d o l o ž e n i e , v y s v e t l e n i e , o d ô v o d nenie u v e d e n e j skutočnosti, k t o r é b y sa dalo uviesť spojkami a to, t. j . , totiž, veď. Dá ešte veľa, i jemu, i Vaskovi. (Zelinová) — Zjedol som dva obedy, sváku, i materin, i Dorin. (Hečko) — N i e zo Samkovho kráľovstva, takí skutoční, aj zlí, aj dobrí, kedy ako. (Mináč) A j v t o m t o p r í p a d e sa d v o j b o d k a m ô ž e nahrádzať nielen čiarkou, ale aj pomlčkou a bodkou: V e ď v posledných týždňoch sa v Dubníkoch hovorilo o Jánovi Ivančíkovi — i ako o veľkom hrdinovi, i ako o strašnom chudákovi, i ako o šťastlivom otcovi. (Hečko) — Takto budeme ako muchy. Ani najesť, ani vyspať. (Móric) Z doterajších v ý k l a d o v v y c h o d í , že o p a k o v a n é spojky spravidla v y žadujú písať čiarku p r e d d r u h ý m a ď a l š í m členom, l e b o o p a k o v a n é s p o j k y viacnásobný v ý r a z rozčleňujú. N o j e s t v u j ú viacnásobné členy, k d e j e ta kéto r o z č l e ň o v a n i e n e ž e l a t e ľ n é . I d e o spojenia, k d e sa d v o m a - t r o m a v ý razmi v y j a d r u j e j e d e n v ý z n a m , na k t o r ý nejestvuje j e d i n ý v ý r a z , alebo ktorý sa j e d i n ý m v ý r a z o m p o m e n ú v a z r i e d k a v e j š i e , prípadne k d e sa d v a tri v ý r a z y namiesto j e d n é h o p o u ž í v a j ú z á m e r n e , z o štylistických d ô v o d o v . V článku o interpunkcii pri j e d n o t l i v ý c h spojkách aj, i, ani, alebo, či sme takéto v ý r a z y zaradili do 5. skupiny. P a t r i a k n i m napr. v ý r a z y : vo dne aj v noci ( = v ž d y ) , v šťastí aj nešťastí ( = za k a ž d ý c h okolností), jeden aj druhý ( = obidvaja, o b i d v a ) , večer ani ráno ( = n i k d y ) a pod., k t o r é sa skladajú z o slov rôzneho, až opačného v ý z n a m u , ale ich s p o j e n í m sa u t v á rajú v ý r a z y so v š e o b e c n e p l a t n ý m v ý z n a m o m v y m e d z o v a c í c h z á m e n : všetci, každý, všetko, vždy, všade . . .; nikto, nič, nijaký, nikde, nikdy, ni jako . . . M n o h é takéto spojenia sú l e x i k a l i z o v a n é , p r e t o j e v nich kolísanie pri písaní čiarok. S t r e t á m e sa napr. s p í s a n í m : „ a n i v e č e r ani ráno" ( = n i k d y ) — „ a n i v e č e r , ani r á n o " ; „ i j e d e n i d r u h ý " ( = o b i d v a j a ) — „ i j e den, i d r u h ý " ; „ a j z v o n k u aj znútra" ( = z o v š a d i a ľ ) — „ a j z v o n k u , aj z n ú tra". V t a k ý c h t o v ý r a z o c h hrajú p r o t i sebe l e x i k á l n e a syntaktické z á konitosti. L e x i k á l n e zákonitosti v y ž a d u j ú v ý r a z s j e d i n ý m ( c e l o s t n ý m ) v ý z n a m o m n e r o z d e ľ o v a ť , syntaktické zákonitosti v y ž a d u j ú pred d r u h ý m členom o p a k o v a n e j spojky robiť pauzu a v písme klásť čiarku. P r i tejto dileme treba dať prednosť l e x i k á l n y m zákonitostiam: n e o d d e ľ o v a ť , čo v ý znamom k sebe patrí alebo čo utvára spoločný v ý z n a m . S písaním bez č i a r k y sa tu naozaj a) V o v o ľ n ý c h spojeniach:
stretáme:
* A utri ho i zvonku i zdnuka! (Gabaj) — Či nechápeš, že nemôžem byť i jed ným i druhým . . . ( = obidvoje naraz). (Švantner) — Peter si nedá povedať ani od otca ani od matere ( = od rodičov, od nikoho). (Plávka) — Nemci sa sem vrátia a neostali by ste nažive ani on ani v y ( = nikto z vás). (Móric) b ) V o f r a z e o l o g i c k ý c h spojeniach: ani ryba ani rak, ani podobrotky ani pozlotky, ani z voza ani na voz, ani chýru ani slychu, ani chýru ani vidu, ani mastné ani slané, ani mak ani prach, ani noci ani dňa, ani vtáčika ani letáčika. .. Tak žime, aby bolo i neba i chleba, (príslovie) — Pánom je nikdy nie dosť ani neba ani pekla, (príslovie) — Tak mi j e ani z voza ani na voz. (Figuli) — P o chodníkoch, ktoré prešliapali od baraka, nebolo ani vidu ani slychu. (Mináč) — Bude toho málo a nebude to mať pravdepodobne ani hlavy ani päty. (Jilemnický) — . . . nedať sa vyhubiť ani podobrotky ani pozlotky. (Polia) c) V o f r a z e o l o g i c k ý c h spojeniach z o z á m e n : i ten tam . . .
i onen,
ani sem
ani
Dlažba je ako sieť a papiere ako rybky, ktoré sa zasekli do ôk a nemôžu ani sem ani tam. (Jašík) — Oldomáš sa vypije, i tento, i čo druhý dostal, i ten i onen. (Tajovský) P r a v d a , tieto p r í p a d y nachádzame napísané i s čiarkou, ale t a k ý t o p r a vopis, k t o r ý rozbíja v ý z n a m o v ú jednotku, najmä v o f r a z e o l o g i z m o c h n e p o k l a d á m e za p r i m e r a n ý . N e z h o d u l e x i k á l n y c h a s y n t a k t i c k ý c h z á k o n i tostí m o ž n o odstrániť tak, ž e sa použije iba j e d n o t l i v á spojka aj, i, ani, p r e d ktorou sa čiarka v o f r a z e o l o g i z m o c h nepíše. Je to i štylisticky p r i meranejšie v o v š e t k ý c h frázach s f o r m o u kladnej v e t y a v o väčšine fráz so zápornou f o r m o u . P r i u v a ž o v a n í o čiarke p r i spojkách aj — aj, i — i, ani — ani m ô ž e b y ť i n š t r u k t í v n y m aj riešenie v najbližšom n á m j a z y k u českom. Pravidlá českého pravopisu (1961) v d v o j i c i a c h i — i, ani — ani v ý s l o v n e žiadajú písať čiarku pred druhou spojkou. P o d o b n e i Pravidlá českého pravopisu — Školní vydaní (1968). U v á d z a j ú na ne p r í k l a d Nebojíme se ani hrozeb, (ba) ani diskriminace podnécovatelú nové války. T i e t o pravopisné p r í r u č k y zaraďujú o p a k o v a n é spojky m e d z i také spájacie prostriedky, k t o r é z d ô razňujú druhý, prípadne ďalší člen viacnásobného v ý r a z u , ako sú s p o j k y : ba i, jednak — jednak, buď — buď . . . U ž dávnejšie chápal r o v n a k o funkciu o p a k o v a n ý c h spojok J. H a l i e r , k t o r ý napísal dlhšie štúdie o interpunkcii (Halier, 1946, 1947). Z nich sú c i t o v a n é isté d o k l a d y aj v s p o m í n a n ý c h p r a v o p i s n ý c h príručkách. V p r v e j štúdii (Halier, 1946) pri spojkách i, ani autor zdôrazňuje, že sa čiarka p r e d n i m i píše, ak sa kladie dôraz na
každý j e d n o t l i v ý člen. napr.: „ N i k d o z naši r o d i n y t a m n e b y l , ani otec, ani bratr, ani já (ani otec, ba ani bratr, a dokonce ani j á ) . " O p a k o v a n í m spojok aj, i, ani ( p o d o b n e ako o p a k o v a n í m i n ý c h slov) pred k a ž d ý m č l e n o m sa v i a c n á s o b n ý v ý r a z syntaktický rozčleňuje, na každý z j e h o č l e n o v sa k l a d i e osobitný dôraz a p r e d k a ž d ý m č l e n o m sa robí pauza. T o t o syntaktické stvárnenie viacnásobného člena s o p a k o v a n ý m i spojkami v y ž a d u j e , a b y sa v písomnej p o d o b e naznačilo i n t e r punkciou, t. j . písaním č i a r k y p r e d druhou a — ak j e v ý r a z ešte dlhší — tým v i a c p r e d ďalšou spojkou. T á t o požiadavka neplatí v prípade, k e ď sa dvoma a v i a c e r ý m i č l e n m i v y j a d r u j e j e d i n ý obsah, k t o r ý b y sa dal na hradiť v y m e d z o v a c í m z á m e n o m všetci, každý, všetko, všade, vždy . . .; nik, nič, nikde, nikdy, nijako . . . I d e zväčša o frazeologické j e d n o t k y , k t o r é sa píšu bez čiarky, aj k e ď sú bez s p o j k y alebo s j e d i n o u spojkou. Literatúra H A L L E R , J.: R o z d é l o v a c í znaménka. I n : P r v n í h o v o r y o českém jazyce. Red. A . Opravil. 3. v y d . Praha, N a k l a d a t e l ing. Mikuta 1946, s. 19-48. H A L L E R , J.: O prívlastku. I n : Druhé h o v o r y o českém jazyce. Red. A . O p r a v i l . 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l ing. M i k u t a 1946, s. 86-116. O R A V E C , J.: Čiarka v o viacnásobných členoch so z l u č o v a c í m i spojkami aj, i, ani, alebo, či. Slovenská reč, 37. 1972, č. 4, s. 213—221. P R A V I D L Á Č E S K É H O P R A V O P I S U . 3. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Československé akadémie v é d 1961, s. 79, § 189. P R A V I D L A Č E S K É H O P R A V O P I S U - Š K O L N Í V Y D A N Í . 1. v y d . Praha, Statní pedagogické nakladatelství 1968, s. 71 n., § 160. P R A V I D L Á S L O V E N S K É H O P R A V O P I S U . 11. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S l o venskej a k a d é m i e v i e d 1971, s. 94—95, § 169. R U Ž I Č K A , J.: V i a c n á s o b n ý v e t n ý člen. I n : J a z y k o v e d n é štúdie. 1. Red. J. Ružička. Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o Slovenskej a k a d é m i e v i e d 1956, s. 159 a príklady na s. 166— 167. S L O V N Í K S L O V E N S K É H O J A Z Y K A , z v . 1. R e d . S. Peciar. 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o Slovenskej, a k a d é m i e v i e d 1959. 832 s.
František Kočiš ROZBOR J E D N É H O TYPU Z L O Ž E N É H O SÚVETIA M e d z i t y p y z l o ž e n é h o súvetia s najmenším p o č t o m štyroch v i e t patrí aj t y p u t v o r e n ý n i e k o ľ k ý m i h l a v n ý m i v e t a m i , z k t o r ý c h každú r o z v í j a jedna v e d ľ a j š i a v e t a . V našej sústave z l o ž e n é h o súvetia ( K o č i š , 1971) f i guruje tento t y p ako s i e d m y s t ý m t o z á k l a d n ý m v a r i a n t o m H
x
- Vi -
H
2
-> V>
K e ď ž e počet h l a v n ý c h a v e d ľ a j š í c h v i e t v t o m t o t y p e j e f a k u l t a t í v n y (pravda pri zachovaní t ý c h istých syntaktických v z ť a h o v m e d z i v e t a m i ) , všeobecný v z o r e c tohto t y p u m ô ž e m e zaznačiť t a k t o : H i - Vi -
H
2
-* Vo -
... H
n
- V
n
T e n t o t y p zloženého súvetia uvádza J. Ružička v Slovenskej g r a m a t i k e ako tretí a charakterizuje ho ako súvetie, ktoré sa skladá z d v o c h alebo z v i a c e r ý c h j e d n o d u c h ý c h p o d r a ď o v a c í c h súvetí ( P a u l í n y — Ružička — Stole, 1968). P o d o b n e charakterizuje tento t y p aj J. O r l o v s k ý , hoci j e h o doklady naň nie sú h o m o g é n n e ( O r l o v s k ý , 1959). J. M i s t r í k o t o m t o t y p e h o v o r í ako o p o d r a ď o v a c o m súvetí viacnásobnom, ktoré sa skladá z d v o c h alebo v i a c p o d r a ď o v a c í c h súvetí ( M i s t r í k , 1962). V klasifikácii G . P o č t o v e j sú z l o ž e n é súvetia tohto t y p u zahrnuté do druhého t y p u r ô z n o r o d é h o sú vetia ( P o č t o v á , 1961). P a r a t a k t i c k é spojenie d v o c h p o d r a ď o v a c í c h súvetí ako osobitný t y p z l o ženého súvetia uvádzajú i J. Bauer a M . G r e p l . V y d e ľ u j ú ho z o širšieho základu, a to z o z l o ž e n é h o súvetia skladajúceho sa z n i e k o ľ k ý c h h l a v n ý c h v i e t a z j e d n e j alebo v i a c e r ý c h v e d ľ a j š í c h v i e t (Bauer — G r e p l , 1972). Z l o žené súvetie siedmeho t y p u uvádza J. H r b á č e k v osobitnom t y p e p r i r a ď o v a c i e h o súvetia a charakterizuje ho ako „ s o u v é t í s v e t a m i souŕadné spoje n ý m i , j e ž v š e c h n y jsou r o z v i t ý " (Hrbáček, 1965). T u rozoznáva ešte t y p r o z šírený, k t o r ý obsahuje v i a c p o d r a ď o v a c í c h súvetí spojených p r i r a ď o v a c í m v z ť a h o m . K . S v o b o d a zaraďuje tieto z l o ž e n é súvetia m e d z i súvetia p r i r a ď o v a c i e , a to k o m p l e x n o - l i n e á r n e s v e d ľ a j š í m i v e t a m i p r v é h o stupňa z á v i s losti, k d e každá z h l a v n ý c h v i e t j e osobitne r o z v i t á j e d n o u alebo n i e k o ľ k ý m i v e d ľ a j š í m i v e t a m i (Svoboda, 1965). Z l o ž e n é súvetia siedmeho t y p u r o z č l e n í m e najprv podľa počtu h l a v n ý c h viet, p o t o m podľa miesta h l a v n ý c h a v e d ľ a j š í c h v i e t a nakoniec p o d ľ a s p ô sobu p r i r a ď o v a n i a h l a v n ý c h v i e t . A . Z l o ž e n é súvetia s d v o m a h l a v n ý m i a s d v o m a v e d ľ a j š í m i v e t a m i 1. V e d ľ a j š i e v e t y stoja za s v o j i m i h l a v n ý m i ( n a d r a d e n ý m i ) v e t a m i H
A
-* V
t
- H
2
- V
2
1.1. H l a v n é v e t y sú p r i r a d e n é z l u č o v a c í m spôsobom (asyndeticky a l e b o spojkou á): Počul som, ako dýcha, videl som, ako sa jej nadvihujú mocné prsia. (Chudo ba) — Videl trávu, ako vyhučala zo zeme nová, mäkká, krásna, videl stromy,
ako stelil pod seba tône. (Urban) — A n i sa nepozrie, čo by pozeralo, ani neusmeje, čože by sa smialo. (Jesenský) — Metóda je všeobecnosť cesty, formy a návodu, ktorým sa niečo pozná, je teda postup, ktorým sa rozrieši celá trie da, skupina problémov. (Filkorn) — Neďaleko tiekol potok Teplica, ktorý v zime nezamŕzal, a zjari kvitli vôkol neho kvety, akých nebolo na šírom okolí. (Figuli) — Tesárovi partizáni stŕpli, keď videli tmavosivé autá, a so strachom sa dívali, ako zmizli v Závodí. ( A . Bednár) — Jedno je však isté, že to príde, a potom aj zakape posledná spomienka na slepého Adama, ktorý si tu vzal život. (Jašík) — Marek sa dozvie, že Olina čaká diéta od Labndu, a myslí, že sa tým mení celý svet. (Noge) — Slovenský spisovný jazyk sa mal utvárať tak, aby sa vždy viac a viac zbližoval k češtine, a jeho používanie sa malo podľa niektorých ná hľadov obmedzovať na diela krásnej literatúry, ktoré tematicky čerpajú zo života slovenského ľudu. (Paulíny) 1.1.1. Z r i e d k a v o j e vedľajšia veta v l o ž e n á d o s v o j e j nadradenej v e t y : Stála preto i tento večer, dokiaľ jedol, chrbtom k nemu a zamestnávala vecami, ktoré už boli dávno vykonané. (Chrobák) 1.2. H l a v n é v e t y sú p r i r a d e n é stupňovacím
sa
spôsobom:
Ja som nemohol vedieť, pán komandant, či niekto zo Závodia odišiel k parti zánom, veru ani to som nemohol vedieť, že Letanovský skrýva Židov. ( A . Bed nár) — Pohŕda náladou, ako j e táto, pohŕda chlapmi, ktorým musí slúžiť. (Chrobák) — Obracalo sa na všetky strany, akoby chcelo ukázať celú svoju krásu, rozpalovalo sa čím ďalej tým viac, až od toho tiekli slzy. (Červeň) — Ukazujem prstom, ale rozpačito, lebo mi dnes akosi nezáleží na tom, a ani ne chcem, aby sa Betka naháňala pri potoku za hmyzom. (Figuli) 1.3. H l a v n é v e t y sú p r i r a d e n é o d p o r o v a c í m s p ô s o b o m : Tvrdil, že mládenca v tie dni ani nevidel, ale v dedine ho i naďalej upodo zrievali, že o jeho tajomnom zmiznutí vie. (Urban) — Rozmýšľala som, čím sme sa previnili, ale necítila som nijakú výčitku svedomia ako vtedy, keď som omy lom potrhala belasé zvonce v cudzej záhrade. (Figuli) — Jerguš nevedel, čo sú korčule, ale sa neopýtal, aby sa nezdal byť neumnejším od Štefana. (Ondrejov) — Skúma najprv, či jeho krok je úprimný. Ale on stojí pred ňou s takou spra vodlivou tvárou, že sa jej zmocňuje tuhá a odvážna radosť. (Hečko) — Myslel som, že to pôjde po dobrom, ale ukázalo sa, že on nič nechápe. (Jarunková) — V y dobre viete, kde j e pravda, ale bojíte sa / zmerať, aká mladá je jej sila. (Mihálik) — Drúk prestáva byť jediným argumentom proti rôznym tým nepodarencom, ktorí sa nesprávajú s patričnou erárnou úctou k patriarchálnym hodnotám, ale pekne vzdelané sa im dáva na vedomie, ako sa vlastne veci majú. ( A . Matuška) 1.4. H l a v n é v e t y sú p r i r a d e n é v y l u č o v a c í m spôsobom: Či pobádal, že otec vraví s ním ako so seberovným, a či preto, že mu všetko vychádzalo? (Jašík)
V y l u č o v a c í spôsob p r i r a ď o v a n i a j e v t ý c h t o z l o ž e n ý c h súvetiach p o m e r n e z r i e d k a v ý . Častejší j e v j e d n o d u c h ý c h súvetiach a v p r i r a ď o v a c í c h z l o ž e n ý c h súvetiach. 1.5. M e d z i h l a v n ý m i v e t a m i j e p r í č i n n ý v z ť a h z n e p r a v é h o p r i r a ď o vania ( v y p l ý v a j ú c i z v ý z n a m o v é h o v z ť a h u oboch p o d r a ď o v a c í c h syntak tických celkov): Schválne som vás neupozornila, kedy sme prišli do Zemianskeho Podhradia, bola som zvedavá, či si to všimnete. (Zúbek) — M n e stačí, že mám pubertu, to znamená, že ma bez príčiny chytajú plačlivé raple. (Jarunková) — Škoda, že to nebola hlava redaktorova, možno, bol by pridal k sile. (Jesenský) 1.6. M e d z i h l a v n ý m i v e t a m i j e d ô s l e d k o v ý v z ť a h ( v y j a d r e n ý spojkou i bez s p o j k y ) : Vedel, že tej noci nezažmúri oka. preto si ľahol na záhrade, že usne na ho dinku, na dve. (Jašík) — Mne tiež hneď prišlo na um, ako nám bránievala stý kať sa spolu, a preto i ja stál som ako z kameňa, nepohnúc ani brvou. (Figuli) — Všetci beztak odprvoti vedeli, že sa Drak s čriedou nikdy nevráti, nemuseli ich na to tak nápadne upozorňovať tým. že mu podpálili chalupu. (Chrobák) — To je preto, lebo muž so ženou sú ustavične spolu, tak sa veru pritrafí i medzi nimi, že sa poharkajú. (Kukučín) — Starý Lotár neplakal, lebo bol chlap, a tak nemohol plakať, i keď sa mu chcelo od zlosti. (Mináč) M e d z i u v e d e n ý m i v a r i a n t m i sú v n i e k t o r ý c h skupinách aj súvetia, v k t o r ý c h j e d n o t l i v é p o d r a ď o v a c i e súvetia b o l i o d d e l e n é bodkou. B o d k u tu pokladáme za p r í z n a k o v é spojenie, k t o r é v z l o ž e n ý c h súvetiach n i e j e o j e d i n e l ý m s y n t a k t i c k ý m j a v o m . A j v skupine z l o ž e n ý c h súvetí s d ô s l e d k o v ý m vzťahom zaznamenávame podobný príklad: Ukázali sme, že významová stránka slov a slovných druhov a syntagmatika je vzájomne závislá. Preto správne kritériá na odlišovanie slovných druhov musia byť také, aby boli súčasne sémantické i syntaktické. (Paulíny) O k r e m p r í z n a k o v é h o p r i r a ď o v a n i a v t o m t o z l o ž e n o m súvetí sa klasic k ý m spôsobom realizuje s ú v e t n ý paralelizmus. 2. P r v á vedľajšia v e t a stojí za s v o j o u h l a v n o u v e t o u , druhá vedľajšia v e t a p r e d svojou h l a v n o u v e t o u H
t
-+ V t - V *- H 2
2
V t o m t o v a r i a n t e sa m e d z i h l a v n ý m i v e t a m i z v y č a j n e uplatňuje p r i r a ď o v a n i e z l u č o v a c í m a o d p o r o v a c í m spôsobom ( p r i r a ď o v a c i a a p o d r a ď o v a c i a spojka t v o r i a v ä z b u s d v o j i t o u s p o j k o u ) : 2.1. Z l u č o v a c í spôsob:
Šimon vychránil pár žeravých uhlíkov k okraju ohňa, pretože piecť slaninu priamo nad plameňom nie je múdre, a keď to Drak uvidel, spravil tak isto. (Chrobák) — Znamenajú, že pohoda táto potrvá, a ak dá boh zdravia, zbožie za sucha príde do záčina. (Kukučín) — Vrátil sa neskoro z tlačiarne, kde v posled nom čase zastával funkciu technického redaktora, a hoci ho premáhala únava, pred spaním chcel si vypočuť večerné správy. (Urban) — Ja dávno vravím, že si naši páni nemali s Nemčúrmi začínať, a že tam vyhnali našich chlapcov, to im nebesá neodpustia. (Jašík) — V tej chvíli súčasne zacítil som, ako sa vlieva do mňa sila, a keby bolo treba, nebál by som sa postaviť proti celému svetu pre Magdalénu. (Figuli) V t o m t o v a r i a n t e sa dosť často druhá vedľajšia v e t a v k l a d á d o s v o j e j nadradenej v e t y , a to tak, ž e nasleduje za r o z v í j a n ý m č l e n o m druhej h l a v nej v e t y . P o p r i r a ď o v a c e j spojke nasleduje teda príslušný v e t n ý člen, p o t o m v e d ľ a j š i a v e t a a ostatná časť druhej h l a v n e j v e t y : Z triedneho stanoviska som konal správne, aj keď som s tým v duchu ne súhlasil, a všetky komisie, ktoré o Jankovičovi rozhodovali, tiež správne konali. ( A . Bednár) — Hádali, čo môžu Ilčíčke urobiť, a veru chýr, že Ilčíčku obesia, brali poniektorí dosť vážne. (Urban) — Dobre vidieť strechu, každý jej šindeľ, ako je rozštiepený, dopukaný, a tie, ktoré už hnijú, pozakrývala hrubá vrstva modrastého a zelenkavého machu. (Jašík) — Chrobák správne postrehol, že ne jestvuje umenie netendenčné, a také, ktoré by sa tak tvárilo, nepokladá za umenie. (Gregorec) 2.2. O d p o r o v a c í spôsob: Vedel, že Chovanec dlho sa rozhoduje, ale keď sa na niečo dá, tak vie byť vytrvalý, húževnatý ako žila. (Urban) — Dozaista aj ona patrí medzi bytosti, ktoré majú právo zjavovať sa v jeho mysli, ale čím si ho vydobyla, to Matúš nevie. (Jašík) — T o máte pravdu, že nevieme m y ľudia nič; ale predsa, keď sa môžeme zaopatriť lepšie, prečo by sme sa nezaopatrili? (Čajak) 2.3. M e d z i h l a v n ý m i v e t a m i j e d ô s l e d k o v ý v z ť a h : Vedela i to; ako treba krásu udržať, takže o tom čase, fceď sa jej už prvé štvrťstoročie blížilo ku koncu, ona bola ako šestnásťročné, naivné, milé, usmie vavé a dobré dievčatko. (Vansová) 3. P r v á v e d ľ a j š i a v e t a stojí p r e d svojou ( p r v o u ) h l a v n o u v e t o u , druhá vedľajšia v e t a za svojou (druhou) h l a v n o u v e t o u :
Vi
*-
Hj - H - V 2
2
H l a v n é v e t y sú v t o m t o v a r i a n t e v e d ľ a seba a m ô ž u b y ť p r i r a d e n é 3.1. z l u č o v a c í m spôsobom:
Tak keď ma Eva nechala, šla som s piatakmi a začala som karhať Puca, aby bola sranda. (Jarunková) — Nič nepovediac, zastavil sa na také tri kroky od nich a pozeral, preskakujúc očami z vrany na Ondreja a zasa nazad. (Jašík) — Aby sa nedokaličil, nuž len riadky rozhadzoval a padal na smiech ostatným hrabačkám, ktoré si ho neprestávali všelijakými výkrikmi, posmeškami podávať z jazyka na jazyk. (Tajovský) — Ak nebude, poberiem sa na niektorý sálaš a prechovám sa, kým nenadíde. (Horák) — A sotva si na to spomenie, vynorí sa odkiaľsi Drak a podáva mu kúdeľ, ktorú pre ňu vyrezal. (Chrobák). — Iba keď som už ostatný radok zohnal, prišiel ku mne a poďakoval mi za to. že som ho odmenil. (Kukučín) — Ak j e hlavným cieľom rozvíjať obsah poznania, vyberajú sa poznatky a pri ich osvojovaní sa uplatňujú metódy bez ohľadu na to, aké rozumové procesy a ako účinne sa rozvíjajú. (Jurčo) 3.2. o d p o r o v a c í m spôsobom: Ze si Filomena zaslúži kedy-tedy po pysku, to viem aj ja, ale nezvykaj si ju trepať len preto, že líhava pri tebe namiesto E v y ! (Hečko) 3.3. v y l u č o v a c í m spôsobom: Ak chcel ísť som mnou na prechádzku, zaklepal mi paličkou na okno mojej izbičky, alebo odkázal mi od detí, že ideme niekam. (Tajovský) 3.4. M e d z i h l a v n ý m i v e t a m i j e d ô s l e d k o v ý v z ť a h : K e ď šla, dívala sa občas pod nohy, tak sme videli, že riasy má dlhé a husté ako kefôčky. (Jarunková) 3.5. P r v á vedľajšia v e t a m ô ž e b y ť do s v o j e j nadradenej v e t y v l o ž e n á . R o z v í j a n ý v e t n ý člen stojí na začiatku celého z l o ž e n é h o súvetia: H i -> V j 0 H
t
-
H
2
-> V
2
Dolina, v ktorej ležali V e ľ k é Dvorce, bola široká a veľmi dlhá a skláňala sa k rovine, na ktorej ležalo niekoľko podhorských dedín. ( A . Bednár) — Tí, čo vychádzajú z krčmy, vidia Šima na lavičke a myslia si, že spí. (Chrobák) — Potom z poľnej fľašky, ktorú si bol priniesol z vojny, nalial do hrnčeka kávy a čakal, kým sa zohreje. (Jančová) — A v pražskom parlamente, ktorý poskrú cali kŕče, / noc prázdnych nádejí / zlomeným krídlom do oblokov tlčie, / a z pe ňaženiek sa vydriapali akcie, / až sa z nich mračno nad hlavami dymí. ( M i hálik) 4. O b i d v e v e d ľ a j š i e v e t y stoja p r e d vetami:
svojimi nadradenými
V i <- H i - V -- H 2
2
(hlavnými)
V t o m t o v a r i a n t e sa p r i r a ď o v a c i a a p o d r a ď o v a c i a spojka druhej v e d ľajšej v e t y dostávajú v e d i a seba. H l a v n é v e t y sú p r i r a d e n é z v y č a j n e s p o j kami z l u č o v a c i e h o a o d p o r o v a c i e h o spôsobu. A s y n d e t i c k é z l u č o v a n i e j e zriedkavé. Keď ma pošlú do dediny, idem, a keď treba za kravami, pasiem. (Urban) — Keď ho Ondrej odložil, ostala ešte chvíľu bez pohybu, a keď sa ani potom nič neblýskalo, zlostne zaškriekala. (Jašík) — Keď Božena nechodila, Greško prišiel za ňou, a aby boli skôr sami, pomáhal testinej ukladať do truhly. (Tajovský) — Keď sa pána Tobiáša vôľa na dobré obracala, nuž ešte ušlo, ale keď sa zle vyspal, mali palice drábov celé dni a noci robotu. (Horák) — Ze ju vôbec niesli, to je dobre; no že ju niesli ony samy, to je vážna chyba. (Rampák) 4.1. P r v á v e d ľ a j š i a v e t a m ô ž e b y ť v l o ž e n á do s v o j e j nadradenej ( p r v e j hlavnej) v e t y : Starý Koreň, idúc raz z lesa, dostal sa na úšust, a ako šiel popri dreve, pritislo ho ku kobylici. (Urban) 4.2. D o s v o j i c h h l a v n ý c h v i e t sú v l o ž e n é o b i d v e v e d ľ a j š i e v e t y : Krista, smejúc sa, odbehla a Angyal, hľadiac za ňou, plesol sa po stehne. (Urban) — Celú hroznú hrmavicu, čo trvala von deň i noc, premodľila a iba nad ránom, keď to trochu utíchlo, zdriemla. (Jančová) B. Z l o ž e n é súvetia s i e d m e h o t y p u s troma h l a v n ý m i v e t a m i , z k t o r ý c h každú r o z v í j a j e d n a v e d ľ a j š i a v e t a . Je to p o m e r n e m a l á skupina z l o ž e n ý c h súvetí, l e b o konštrukčne sú v e ľ m i náročné. H l a v n é v e t y sú zväčša priradené z l u č o v a c í m spôsobom (asyndeticky alebo spojkou a) alebo aj d v o m a spôsobmi p r i r a ď o v a n i a — zlučovacím a o d p o r o v a c í m . M i e s t o v e d ľ a j š í c h v i e t j e spravidla za h l a v n ý m i v e t a m i alebo p r e d nimi. Zmena miesta v e d ľ a j š e j v e t y signalizuje z m e n u alebo istý z v r a t v m y š lienkovom prúde. 1. V e d ľ a j š i e v e t y stoja za s v o j i m i h l a v n ý m i v e t a m i :
Potom bude žiť v kuchyni so svojou rapavou ženou a naničhodným synom zlodejom, ktorý sa mu pred dvoma mesiacmi zavesil na krk, a to sa muselo prihodiť práve jemu, Zembalovi, ktorý jediný v Plánici nemá stromov, a ostat ní ich majú toľko, že sami ani o všetkých nevedia. (Jašík) — Podľa neho j e Soňa tým, čím má byť dnešný mladý človek — a Soňa má otca advokáta, kto rého pre nič za nič nevyviezli z Bratislavy — a zrejme je to človek choromyseľ ný, ŕceď sa tak ponosuje na dcéru. ( A . Bednár)
V druhom z l o ž e n o m súvetí sú j e d n o t l i v é j e d n o d u c h é súvetia oddelené pomlčkou a až p o t o m priradené spojkou a. T ý m j e naznačený h o v o r o v ý ráz prejavu, v k t o r o m sú j e d n o t l i v é p o d r a ď o v a c i e súvetia v p o m e r n e v o ľ nej koordinácii. T á t o u v o ľ n e n o s ť syntaktickej s t a v b y z l o ž e n ý c h súvetí s troma h l a v n ý m i v e t a m i , k t o r é sú r o z v í j a n é príslušnými v e d ľ a j š í m i v e tami, m ô ž e d a k e d y spôsobiť úplné osamostatnenie j e d n o t l i v ý c h p o d r a ď o vacích c e l k o v : Môžeš sa stretnúť s kŕdlikom diviakov, a to je teraz veru vzácna vec. Alebo popasieš oči na kŕdľiku krásnych srncov, čo sa večerom alebo včasným ránom tu na lúčinách popásajú. No môžeš vidieť aj mohutného jeleňa, keď sa príde popásať do zeleného ovsa. (J. Horák) 2. V e d ľ a j š i e v e t y stoja p r e d s v o j i m i h l a v n ý m i v e t a m i : Ak chcela nejaké informácie, dodala jej ich Vrtíčka aj s patričnými komen tármi, ak sa jej zažiadalo nenávidieť, mala Opitzovcov, alebo Korinkovcov, a ak ju náhodou pochytila túžba niekoho potešiť, tam boli Holzmannovci. (Urban) T o t o z l o ž e n é súvetie j e stavané na v ý z n a m o v o m p a r a l e l i z m e h l a v n ý c h a v e d ľ a j š í c h v i e t . O k r e m toho v ý z n a m o v ú gradáciu v y j a d r u j e o p a k o v a n i e tej istej p o d r a ď o v a c e j s p o j k y a asyndetické p r i r a ď o v a n i e p r v ý c h d v o c h súvetí. 3. Z l o ž e n é súvetia so z m e n o u miesta v e d ľ a j š e j v e t y pri tretej vete:
hlavnej
Kto mal mnoho rolí a lúk, tomu dali mnoho, a kto málo, tomu dali málo, ale dali každému, kto mal konskú, volskú alebo kravskú zápraž. ( A . Bednár) T r o j č l e n n ú štruktúru variantu B s troma skupinami z l o ž e n ý c h súvetí m o ž n o pokladať za istý p r í z n a k o v ý postup v o v ý s t a v b e textu. Z r e t e ľ n e na to poukazuje c i t o v a n ý príklad z J. Horáka, v k t o r o m j e d n o d u c h é podra ď o v a c i e súvetia sú od seba o d d e l e n é bodkou napriek tomu, ž e p r i r a ď o v a c i e s p o j k y na začiatku druhej a tretej h l a v n e j v e t y d o s t a t o č n ý m spôso b o m signalizujú ich úzku v ý z n a m o v ú spätosť. P o z n á m k a . V o v a r i a n t e s d v o m a h l a v n ý m i v e t a m i v strede súvetia ( V *- H j — H -* V ) sa n i e k e d y p o p r i základných syntaktických v z ť a h o c h charakterizujúcich s i e d m y t y p m ô ž e uplatniť aj závislostný postup z nášho šiesteho typu, t z v . globálna determinácia. Je to t a k ý spôsob realizácie s y n taktického v z ť a h u , v k t o r o m jedna vedľajšia v e t a r o v n a k ý m spôsobom r o z víja najmenej d v e h l a v n é v e t y . t
2
V o variante
2
siedmeho t y p u
globálna
determinácia
môže byť jedno-
stranná a l e b o dvojstranná. P r i jednostrannej globálnej determinácii o b i d v e h l a v n é v e t y r o z v í j a jedna v e d ľ a j š i a v e t a ( o b y č a j n e p r v á ) : Hi -
H
2
- V
2
alebo
V i ~ Hi -
H
2
- V
2
Keby ho bol zožral, bol by vymrel rod a nebolo by ani vás, ani nás, ani tých, čo za vami prídu. (Figuli) — A keď si takto namýšľal, tichšie fúkal do temlova, rezkejšie preberal na gajdici, aby ten s palicou nemal možnosť a príčinu za miešať sa do jeho muziky. (Horák) Dvojstranná d e t e r m i n á c i a : V
t
- (Hj -
H ) - V 2
2
A len čo sa narovnal, tak ho v chrbte zabolelo, tak mu zahučalo v hlave, že si musel sadnúť. (Jašík) — Aby posilnil svoje postavenie, prijal a podporoval kresťanstvo, ktoré sa stalo popri vojenskej moci významným činiteľom pri or ganizovaní uhorského kniežatstva. (Dejiny Slovenska) T i e t o z l o ž e n é súvetia z a č l e ň u j e m e m e d z i h y b r i d n é ú t v a r y .
Literatúra B A U E R , J. - G R E P L , M . : Skladba spisovné češtiny. 1. v y d . Praha, Statní peda gogické nakladatelství 1972, s. 316. H R B Á Č E K , J.: O pojetí a klasifikaci tzv. složitého souvétí; t y p y souvétných k o n strukcí. S l o v o a slovesnost, 26, 1965, č. 1, s. 32. K O Č I S , F.: V y m e d z e n i e typu zloženého súvetia. Slovenská reč, 36, 1971, č. 3, s. 142— 152. M I S T R Í K , J.: P r í s p e v o k ku klasifikácii súvetí. I n : Z b o r n í k Filozofickej fakulty U n i v e r z i t y K o m e n s k é h o . P h i l o l o g i c a . 11—12. R e d . E. Pauliny. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1962, s. 44. O R L O V S K Ý , J.: Slovenská syntax. 1. v y d . Bratislava, v v d a v a t e l s t v o Osveta 1959. s. 113. P A U L Í N Y , E. - R U Ž I Č K A , J. - S T O L C , J.: Slovenská gramatika. 5. v y d . B r a tislava, Slovenské p e d a g o g i c k é nakladateľstvo 1968, s. 424. P O Č T O V Á , G . : Z l o ž e n é súvetie. Slovenská reč. 26, 1961, č. 4, s. 242. S V O B O D A , K . : K tŕídéní složených souvétí. S l o v o a slovesnost, 26, 1965, č. 1, s. 43.
Anton Habovšťiak P Ô V O D A R O Z Š Í R E N I E S L O V A prť V S L O V E N Č I N E S l o v o prť, ktoré uvádza 3. z v ä z o k S l o v n í k a slovenského j a z y k a (1963) v o v ý z n a m e „ ú z k y h o r s k ý chodník v y š l i a p a n ý d o b y t k o m al. z v e r i n o u " j e v s l o v e n s k ý c h nárečiach z n á m e aj v i n ý c h v ý z n a m o c h a aj v znení pirť. N a základe v ý s k u m u p r e l e x i k á l n u časť A t l a s u slovenského j a z y k a sme zistili, že slovo prť, pirť n i e j e rozšírené v terajších nárečiach na c e l o m ú z e m í Slovenska. P o u ž í v a sa najmä v strednej slovenčine, a to na O r a v e a v L i p t o v e v p o d o b e prť a v T u r c i , v hornonitrianskych nárečiach na okolí P r i e v i d z e , v o Z v o l e n s k e j stolici, v G e m e r i a v severnej časti T e k o v a (okolie K r e m n i c e ) , H o n t u (okolie K r u p i n y ) a N o v o h r a d u (obce na s e v e r od L u č e n c a ) z v y č a j n e v p o d o b e pirť. V p o d o b e pirť j e rozšírené aj na malej oblasti z á p a d o s l o v e n s k ý c h nárečí, a to v obciach na v ý c h o d od Ž i l i n y , v R a j e c k e j d o l i n e a v n i e k o ľ k ý c h obciach, ktoré zo zemepisného hľadiska súvisia s turčianskymi a h o r n o n i t r i a n s k y m i nárečiami na okolí P r i e v i d z e . V o v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h nárečiach sa slovo prť, pirť v širšom rozsahu n e používa. Z a p i s o v a t e l i a ho u v i e d l i v p o d o b e pirc iba z n i e k o ľ k ý c h spišských obcí, ktoré bezprostredne súvisia so s t r e d o s l o v e n s k ý m i nárečiami. S l o v o prť/pirť, charakteristické p r e d o v š e t k ý m pre strednú slovenčinu, m i e s t a m i sa diferencuje aj zo sémantického hľadiska. V nárečiach sa n í m označuje najčastejšie chodník na stráni, p o k t o r o m chodia ovce, statok a iné d o m á c e alebo v p r í r o d e v o ľ n e žijúce zvieratá. T e n t o v ý z n a m j e najrozšírenejší v obciach na okolí P r i e v i d z e . V dedinách na s e v e r od B á n o v i e c n / B e b r a v o u sa slovo pirť p o u ž í v a na označenie cestičky na strmšom svahu, p o ktorej sa sťahuje d r e v o , haluzie, seno ap. V nárečiach na okolí K r e m n i c e sa t ý m t o s l o v o m p o m e n ú v a a k ý k o ľ v e k chôdzou v y d u p a n ý c h o d ník. P r i b l i ž n e v r o v n a k o m v ý z n a m e i v r o v n a k ý c h podobách j e slovo prť j pirť z n á m e aj v i n ý c h j a z y k o c h . V susedných m o r a v s k ý c h nárečiach j e rozšírené na t z v . Valašsku v p o d o b e pirta i pirť v o v ý z n a m o c h : 1. chodník, k t o r ý v y š l i a p a l i o v c e ; 2. horský chodník; 3. p r á v o hnať o v c e cez cudzie p o l e na vlastné z e m e (Cränjalä, 1938). V poľštine sú z n á m e p o d o b y pere', pyre' v o v ý z n a m e „ c h o d n í k v o v r choch" a d e m i n u t í v n a podoba pyrteczka „ c h o d n í k p r e o v c e " (Brúckner, 1970)-. A j v ukrajinčine značí perť chodník pre o v c e . So s p o m e n u t ý m i p o d o b a m i súvisí aj bulh. pártina a srb., chorv. a slovin. prt, prtina v o v ý z n a m e „cestička v y š l i a p a n á v snehu". O d j u ž n ý c h S l o v a n o v p r e n i k l o toto slovo aj do r u m u n č i n y (rum. pirtie = cestička p o snehu). P r e n e s e n ý v ý z n a m „ h o r s k ý chodníček p r e o v c e " nadobudlo toto slovo ešte u r u m u n ských pastierov a z v y č a j n e sa predpokladá, že v t o m t o v ý z n a m e sa r o z -
š i r o v a l o v karpatskej oblasti p r o s t r e d n í c t v o m valašskej k o l o n i z á c i e ( C r ä n jalä, 1938). T o t o s l o v o j e však pozoruhodné j e d n a k preto, ž e j e z n á m e aj na v i a c e r ý c h miestach, k t o r é nezasiahla valašská kolonizácia, j e d n a k preto, že sa n e v y s k y t u j e na v š e t k ý c h miestach, k d e j e d o l o ž e n ý p r í l e v o b y v a t e ľ o v t z v . valašského p ô v o d u (napr. v obciach na okolí P ú c h o v a a B y t č e ) . P o d o b y prt/pirt sú z n á m e na ú z e m í Slovenska aj ako chotárne n á z v y , a to aj na miestach, k d e sa toto slovo n e p o u ž í v a na označenie chodníka, t. j . v z á p a d o s l o v e n s k ý c h nárečiach. P ô v o d slova prí/pirt nie j e c e l k o m jasný. A . K a v u l j a k (1939) sa nazdáva, že j e to slovo rumunskej p r o v e n i e n c i e . A . Brúckner (1970) ho pokladá za praslovanské slovo, ale j e h o p ô v o d bližšie n e v y s v e t ľ u j e . V . M a c h e k (1957) predpokladá psl. p o d o b u *pbrtb, ktorá súvisí s lat. portus a porta ( v o v ý z n a m e „ p r i e c h o d , brána"), av. psratu „ p r e c h o d " , sthn. furt. T i e t o znenia sú o d v o d e n é od koreňa *per- ( v o v ý z n a m e „ p r e n i k a ť , prechádzať", gr. Tzeípco ) . Z n e n i e so s l a b i č n ý m r (pri) rozšírené v severnej časti stredoslovenských nárečí (Orava, L i p t o v ) svedčí už o v ý v i n e tohto slova v d o m á c o m p r o stredí. N a z d á v a m e sa, ž e z n e n i e so slabičným r j e sekundárne a že v z n i k l o t ý m i s t ý m h l á s k o s l o v n ý m postupom ako aj v n i e k t o r ý c h i n ý c h slovách. Sekundárne r m á m e napr. pri slovách so skupinou čr- v prípadoch ako čru, črvač, črvaví, črvotoč, črství, čŕstvi, črtit ( „ p r e h r ý z ť d r e v o , sekerou poškodiť k m e ň stromu" — na O r a v e ; v L i p t o v e aj v o v ý z n a m e „ š k r i e p i ť sa"), črfina (opadané ihličie), Črfaž/š, Črmnuo (osada v L i p t o v e ) , črchľit (klčovať p ô d u ) . Črchľa, Čršľa (chotár, n á z v y ) . T i e t o p o d o b y sú najrozšíre nejšie v s e v e r n e j časti stredoslovenských nárečí, najmä na O r a v e a v L i p t o v e ( H a b o v š t i a k , 1964). Sekundárne r z a z n a m e n a l v L i p t o v e aj J. Stanislav (1932) v prípadoch ako prňiest, prňesiem, prňesieš atď. (priniesť). D r u h o t n é h o p ô v o d u j e aj podoba srvátka z p ô v . syrovatka. Znenie srvátka j e charakteristické p r e v š e t k y stredoslovenské nárečia. V y s k y t u j e sa v š a k aj na značnej oblasti západného Slovenska, o k r e m obcí na západ od T r n a v y a M y j a v y , k d e j e sirovátka. Takmer v o všetkých východoslo v e n s k ý c h nárečiach j e jednotná podoba servatka. Z n e n i a so slabičným r sú aj v n á z v o c h ako Abrhám, m . Abrahám, Krsťina m . Kristína, Grlach, m. Gerlach. D o k l a d y sú z o r a v s k ý c h a l i p t o v s k ý c h nárečí. Z n e n i a so sla b i č n ý m r m á m e aj v slovách cudzieho p ô v o d u v prípadoch ako fršlóg/k (nem. Verschlag), vrštat ( n e m . Werkstätte), obrlajďinant (nem. Oberleutnant), trnác ( m a ď . tornác). V ý s k y t slabičného r v slovách cudzieho p ô v o d u j e charakteristickejší p r e strednú slovenčinu ako p r e západoslovenské nárečia ( v o v ý c h o d o slovenských nárečiach niet t a k ý c h t o znení, l e b o sa v nich slabičné r n e v y s k y t u j e ) . S v e d č i a o t o m aj p o d o b y o d v o d e n é z nem. Zimmermann.
V stredoslovenských nárečiach sú rozšírené p o d o b y ako crmomán, a to na O r a v e , v L i p t o v e , T u r c i i v o Z v o l e n s k e j stolici. Z r i e d k a v e j š i e sú na tejto oblasti aj znenia crmomáň, crviomaň, crmoman, srmoman, srmomáň. V N o v o h r a d e a v G e m e r i sú z n á m e znenia cimrmán, cemrmán i cemrmám.
cimrman,
cemrman,
T i e t o , ako aj iné p r í k l a d y svedčia o tom, ž e v strednej slovenčine sa prejavujú tendencie k v z n i k u slabičného r v širšom rozsahu ako v ostat n ý c h slovenských nárečiach i v i n ý c h slovanských j a z y k o c h . V t o m t o ohľade stredoslovenské nárečia poukazujú na isté z h o d y s j u h o s l o v a n s k ý m i j a z y k m i . V t ý c h t o j a z y k o c h sa v y s k y t u j ú p r i slovách so s l a b i č n ý m r v i a c e r é z h o d n é p a r a l e l y so s t a v o m v stredoslovenských nárečiach. A k o príklad m ô ž e m e uviesť n i e k t o r é slová so skupinou čr-. Slabičné r j e len v strednej slovenčine a v j u ž n o s l o v a n s k ý c h j a z y k o c h v prípadoch ako strsl. čru (črvač), č. červ, luž. čerw, p o ľ . czerw, rus. červ', br. cervjak, ukr. červak (arch. červ), ale slovin. črv, pl. črvi (črvje), sch. crv, mac. crv/crvec, alebo strsl. črství/čŕstvi, č. čerství, hor. luž. čerstwy, p o l . czerstwy, br. čerstvý, r. čerstvý j , ukr. čerstvý j , ale slovin. čŕstev/čvrst, sch. čvrst/čvrsta, mac. cvrst, bulh. nár. cvras, čvras ( Z á k l a d n í všeslovanská slovní zásoba, 1964). Stredoslovenské znenia t y p u črv (črvač), črství/čŕstvi sú charakteristic ké najmä p r e s e v e r n ú časť stredoslovenských nárečí. T á t o otázka si však zasluhuje hlbšie skúmanie z a l o ž e n é na širšom p o r o v n á v a c o m základe. V súvislosti s v ý s k y t o m d v o j a k e j p o d o b y slova prt/pirť otázka, a k ý j e v z ť a h t ý c h t o p o d ô b k spisovnému j a z y k u .
sa v y n á r a ešte
V starších s l o v n í k o c h sa p o d o b y prt/pirť v y s k y t u j ú iba zriedka. U v á d z a ich napr. J. P a l k o v i č (1821) v p o d o b e prť, -é, f. sl. pyrt v o v ý z n a m e „ u n gebahnter W e g durch Gestrauch, besonders W i l d b a h n — nedvédí pri (s. 1918). N a s. 1952 uvádza aj heslo pyrt (pirt), - i , f. s. prt, t. j . za správne pokladá podobu prt. A j v krásnej literatúre sa v y s k y t u j ú o b i d v e p o d o b y . P r e autorov star šieho obdobia j e však skôr charakteristické z n e n i e pirť. Zistili sme ho napr. u t ý c h t o a u t o r o v :
No sú predsa chodníky, pirte po divých kozách a pytliakoch, ktoré vedú ponad les. (Chrobák) — Gajdošík . . . K d e sa mocú ostatní? Nezabudli len chod níky a pirte sem. (Rázusová-Martáková). — Fantázia tým živšie maľovala si neobyčajné okolnosti: krkolomnú jazdu pirtou. (Vajanský) — Idú ako môžu piríou alebo kolmými chodníkmi. (Kukučín) — A keď nepriateľský cúg po jed nom vyšiel pirťou svojich drôtov . . . (Tajovský) — Týmto chodníkom zídete na pirť a odtiaľ prevážite sa prosto na hradskú. (Vansová) — Na svite pustili sa cez Vagnár pirtami po hĺbkach na východniansky sálaš. (Rázus)
V ostatných desaťročiach preniká do krásnej literatúry skôr podoba p r ť . Nachádzame ju u viacerých autorov: O j , aká slabosť, v troskách trhať uslzené slová, po prti úniku sa plížiť ako kmín. (Pártošová) — P o prtiach na holi behali sme ako zdurené kamzíky. (Figuli) — Dolu ku doline spúšťa sa po prti starý Domin Zvára. (Plávka) — V y behneme hore prtou, skôr budeme tam — v r a v e l paholok. (Švantner) — Mlá denček strmou prtou sa namáhavo driapal. (Rysula) — Dlho hľadeli za ním. ako bezpečne si vykračuje po strmine a kľukatou prtou v kosodreví prechádza do sedliackej doliny. (Urban) V súčasnom s p i s o v n o m j a z y k u sa podoba p r ť pokladá za spisovné z n e nie, k ý m z n e n i e pirt sa hodnotí ako n á r e č o v é . N a uprednostnenie p o d o b y prt v s p i s o v n o m j a z y k u m a l i zaiste v p l y v n á r e č o v é znenia so skupinou -ir- p r o t i spis. -r- v prípadoch ako virch ( v r c h ) , virba ( v ŕ b a ) , hirmi/hrimi (hrmí), z n á m e v časti v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h nárečí. P o d v p l y v o m t ý c h t o podôb sa aj z n e n i e pirt h o d n o t i l o ako n á r e č o v é . Z e m e p i s n é rozšírenie podôb prť/pirť v s l o v e n s k ý c h nárečiach v š a k svedčí o tom, ž e v ý v i n tohto slova b o l i n ý ako v ý v i n ostatných slov so s l a b i č n ý m r. N i e t však nijakej príčiny, a b y sa aj n a ď a l e j n e m o h l a u z n á v a ť za spisovnú podoba prť. Literatúra B R U C K N E R , A . : S l o w n i k e t y m o l o g i c z n y j e z y k a polskiego. W a r s z a w a , W i e d z a P o w s z e c h n a 1970, s. 402. C R Ä N J A L Ä , D . : R u m u n s k é v l i v y v K a r p a t e c h se z v l á š t n í m z ŕ e t e l e m k m o r a v skému Valašsku. 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Orbis 1938, s. 356, 402. H A B O V Š T T A K , A . : S l o v á s počiatočnou skupinou čr- (psl. č w a - ) v slovenských nárečiach. I n : Z b o r n í k F i l . f ak. u n i v e r z i t y K o m e n s k é h o . 16. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1964, s. 147—153. K A V U L J A K , A . : Valasi na Slovensku. I n : Z b o r n í k na počesť Jozefa Skultétyho. Martin, M a t i c a slovenská 1933, s. 399. M A C H E K , V . : E t y m o l o g i c k ý slovník j a z y k a českého a slovenského. 1. v y d . Praha, Nakladatelství Č S A V 1957, s. 396. P A L K O V I Č , J.: Bohmisch-deutsch-lateinisches Wôrterbuch. V o l . 2. P r a h a 1821, s. 1918, 1952. S l o v n í k slovenského jazyka. Z v . 3. R e d . S. Peciar. 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ stvo S A V 1963, s. 651. S T A N I S L A V , J.: L i p t o v s k é nárečia. Turč. Sv. M a r t i n , Matica slovenská 1932, s. 172. Základní všeslovanská slovní zásoba. E t y m o l o g i c k é pracovišté v B r n é 1964, s. 93—94.
Viliam Obert N I E K O Ľ K O P O Z N Á M O K K V Ý R A Z U A Š T Ý L U HESIEL Heslo j e s t r u č n ý m s l o v n ý m v y j a d r e n í m nejakej aktuálnej p o z i t í v n e j m y š l i e n k y , v ý z v y , zásady atď. „ H e s l á ako z á v ä z n ú politickú d i r e k t í v u alebo smernicu p r e činnosť na v š e t k ý c h úsekoch ž i v o t a v y d á v a j ú najvyššie stranícke o r g á n y . T a k é t o heslá sú p r o g r a m o m , zovšeobecňujú najnalieha v e j š i e p o ž i a d a v k y ž i v o t a a r o z v i n u t e j v ý s t a v b y socialistickej spoločnosti. P r e t o pri k o n k r e t i z o v a n í t ý c h t o v š e o b e c n e z á v ä z n ý c h hesiel na j e d n o t l i v é úseky ž i v o t a a činnosti a k é k o ľ v e k iné heslo m ô ž e v y c h á d z a ť iba z nich, o n e sa o p i e r a ť . " (Majchrák, 1966). D o popredia sa tu teda dostáva v pr v o m rade spoločenská funkcia hesla — funkcia presviedčania v prospech politickej línie, pri k t o r e j s p r á v n y p o l i t i c k ý prístup j e r e a l i z a č n ý m p r e d pokladom. Štruktúrna v ý s t a v b a hesla realizuje p r v k y publicistického štýlu. P o d ľ a F. M i k u štýl j e d y n a m i c k é r o z l o ž e n i e v ý r a z o v ý c h vlastností v j a z y k o v o m p r e j a v e . V ý r a z o v á hodnota j a z y k o v é h o prostriedku j e j e h o d i f e r e n c o v a n á čiastková špecifická funkčná schopnosť — spôsobilosť plniť parciálnu ú l o hu ( M i k o , 1970). H e s l o predstavuje v j e d n e j r o v i n e v ý r a z o v ú hodnotu (ako parciálnu časť) a z á r o v e ň tento „ č i a s t k o v ý v ý r a z " reprezentuje celist v o s ť štýlu, k t o r é h o identifikácia spočíva v o f r e k v e n c i i ( o p a k o v a t e ľ n o s t i ) p r í b u z n ý c h čŕt a v o v z ť a h u štýlu hesiel k štýlu i n ý c h t e x t o v . S p o m e d z i v ý r a z o v ý c h hodnôt, k t o r é sú pri zachovaní j e d n o t y j a z y k o v e j a obsahovej k o m p o z í c i e hesiel ako s l o h o v é h o m i k r o ú t v a r u v p r i m á r n o m postavení, treba v y z d v i h n ú ť o p e r a t í v n o s ť (akčnosť) v ý r a z u , sociatívnosť (spoločenskosť) v ý razu, e x p r e s í v n o s ť a emocionálnosť a napokon p o j m o v o s ť . Jednostranné funkčné zaostrenie reči v rámci k o m u n i k á c i e však prináša dominujúce zastúpenie istej v ý r a z o v e j k v a l i t y , v našom p r í p a d e najmä spoločenskej. Bytostná p r í t o m n o s ť tejto v ý r a z o v e j h o d n o t y — sociatívnosti — v heslách usmerňuje v y p o v e d a n ý fakt na sociálne hodnotenie skutočnosti p r o s t r e d n í c t v o m uplatnenia reálneho (sociálneho) prístupu k n e j . P o k ú s i m e sa o klasifikáciu p o l i t i c k ý c h hesiel, p r i č o m b u d e m e brať do ú v a h y r o z l i č n é aspekty ich v z á j o m n e j diferenciácie. Z hľadiska e x p e d i e n t a ( p o d á v a t e ľ a ) p r e j a v u m o ž n o h o v o r i ť o heslách straníckych (Za jednotu strany a ľudu!), m l á d e ž n í c k y c h (Nech žije Socia listický zväz mládeže!), odborárskych (Čelom k masám!), š p o r t o v ý c h (Za masovosť — za rekordy!^ a i. A k v y c h á d z a m e z obsahu, k t o r ý heslá p r o -
1
V d o k l a d o v o m materiáli sa o b m e d z í m e iba na j e d e n - d v a p r í k l a d y na k a ž d ý oso bitný typ hesla.
klamujú, rozlišujeme heslá p r a c o v n é (Každý po socialisticky!), revolučné (Ruky preč od Kórey!), b o j o v é (Smrť fašizmu!), m i e r o v é (Mier deťom ce lého sveta!), internacionálne (Nech žije svetová socialistická sústava!), p r í ležitostné (Pozdravujeme 24. výročie Víťazného februára!) atď. P o d l á t e m a t i k y obsahu a tendenčnosti m y š l i e n k y , ktorú predstavujú, heslá sa dajú r o z v r s t v i ť na m o b i l i z a č n é (Proletári všetkých krajín, spojte sa!), manifestačné (Nech žije Prvý máj, deň solidarity pracujúcich celého sveta!), agitačné (Tvorivou a svedomitou prácou za ďalší rozkvet našej vlasti!), propagačné (Nech žije marxizmus-leninizmus, základ jednoty a sily komunistického a robotníckeho hnutia!) a i n f o r m a č n é (50 rokov KSČ, päťdesiat rokov boja za socializmus!). V z h ľ a d o m na v ý z n a m o v ú p o d o b u lách o aplikáciu s p r á v y (Splnenými oznámenia (Pozdravujeme hrdinský Sovietskym zväzom na večné časy a
hesiel, z o slohovej stránky ide v hes záväzkami vítame XIV. zjazd KSČ!), vietnamský ľud!) a v ý z v y - a p e l u (So nikdy inak!).
Z hľadiska postoja h o v o r i a c e h o k v ý p o v e d i majú heslá v c e l o m rozsahu z v o l a c í ( e x k l a m a t í v n y ) charakter, hoci v n i e k t o r ý c h m ô ž e p r e v l á d a ť m o dálnosť o z n a m o v a c i a (Päťročnicu za štyri roky!), rozkazovacia (Staň sa dobrovoľným darcom krvi!), i o z n a m o v a c o - o p y t o v a c í charakter modálnosti (rečnícka otázka — Som baník, kto je viac?). Heslá sa v praktickej komunikačnej situácii realizujú d v o j a k o : písomne (na paneloch, transparentoch a p o d . ) alebo ústne, a to individuálne ( v p o l i t i c k ý c h p r e j a v o c h , v p o z d r a v n ý c h posolstvách a i . ) alebo z b o r o v o ( p r i manifestačnom skandovaní, p o v z b u d z o v a n í . . . ) . 2
V y t v o r e n i e komunikačnej situácie j e závislé od t ý c h t o p o d m i e n o k : 1. H e s l o j e v y j a d r e n í m p o z i t í v n e j myšlienk} - v rámci organizácie p o l i tického, p r a c o v n é h o a kultúrneho ž i v o t a spoločnosti v o v n ú t o r n o m i m e d z i n á r o d n o m k o n t e x t e . M ô ž e p r i t o m ísť o deklaráciu princípu (Nech večne trvá priateľstvo Čechov a Slovákov!), v y t ý č e n i e n o v e j úlohy (V pevnej jednote strany za uskutočnenie záverov XIV. zjazdu KSČ!), formulovanie kréda organizácie (Budovať a brániť vlasť buď pripravený!), prejav pro testu (Odsudzujeme agresiu USA proti národom Vietnamu, Kambodže a Laosu!), t l m o č e n i e p o z d r a v u (Pozdravujeme Sovietsku armádu, osloboditeľku!), manifestačnú v ý z v u (Nech žije 1. máj, sviatok všetkých pra cujúcich!) a pod. 7
T a k t o sa k a ž d é heslo i n t e r p r e t u j e f o r m o u ústnej v ý p o v e d e alebo g r a f i c kou p o d o b o u ( p í s o m n e ) . K o n k r e t i z o v a n i e v ý p o v e d í , p r e ktoré j e príznačné skandovanie, j e v h o d n o u z v u k o v o u kulisou, ktorou sa f o r m u j e r á m e c r ô z -
2
P r a k t i c k e j stránke, spôsobu „ z o ž i v o t ň o v a n i a " hesiel, ich uvádzania do života tou alebo onou f o r m o u n e m i e n i m e v e n o v a ť osobitnú pozornosť a týchto otázok sa d o t k n e m e iba tam, k d e to bude potrebné.
n y c h t e m a t i c k y m o t i v o v a n ý c h manifestácií, m í t i n g o v , z h r o m a ž d e n í , alebo p r i slávnostných ktoré
svojou
a p o l i t i c k ý c h p r e j a v o c h j e reakciou na t i e m y š l i e n k y ,
a n g a ž o v a n o s ť o u sú
mimoriadne
aktuálne,
pričom
súhlas
s n i m i a ich súbežné f o r m u l o v a n i e sa dá v y j a d r i ť z n á m y m heslom. Funkcia písaného hesla spočíva najmä v a k t u a l i z o v a n o m prístupe účast n í k o v k j e h o t e m a t i k e a na druhej strane v o v z á j o m n e j v y v á ž e n o s t i o b sahu a f o r m y v z h ľ a d o m na j e h o k o n k r é t n u situovanosť. Heslá ď a l e j plnia funkciu t z v . nosného titulku spájajúceho v i a c e r o m a t e r i á l o v j e d n e j t é m y v novinách, na nástenkách a paneloch. 2. Heslá sa v y u ž í v a j ú v z á v e r o c h p r e j a v o v p o l i t i c k ý c h č i n i t e ľ o v , k o n centrujú sa v z á v e r e č n ý c h častiach p o z d r a v n ý c h posolstiev. I c h c i e ľ o m j e vystupňovať dynamickú
stránku j a z y k o v é h o p r e j a v u
a na
jej
základe
e x p r e s í v n e pôsobiť na poslucháčov. Dostatok p r í k l a d o v na takéto z a r a ď o v a n i e hesiel p o s k y t u j e súčasný spoločenský ž i v o t . Niekedy
sa
v o verejných prejavoch
m o ž n o stretnúť
so
zaujímavým
k o m p o z i č n ý m r i e š e n í m : v b u d o v a n í m hesiel do ostatného t e x t u
tak,
že
heslo „ s u m a r i z u j e " , uzatvára a z o v š e o b e c ň u j e predchádzajúci m y š l i e n k o v ý úsek (najčastejšie p o odsekoch, resp. na konci j e d n o t l i v ý c h v ý z n a m o v ý c h častí) p r i č o m tu ide o dôsledné z r e t a z e n i e m o t í v o v (fabuláciu) a
zámernú
tvarovú synonymickosť. „Zárukou ďalších úspechov je naša slávna Komunistická strana Českosloven ska, ktorá oslavuje svoje päťdesiate výročie a je naplnená novou revolučnou silou a odhodlanosťou. Preto nech žije Komunistická strana Československa! Zárukou nášho víťazstva je tvorivá schopnosť, pracovitosť, skúsenosť i vlas tenectvo našej robotníckej triedy a pracujúceho ľudu, bratstvo a jednota našich národov. Preto nech žije náš pracujúci ľud, nech žije Československá socialistická re publika ! Zárukou nášho pokojného života, našej národnej a štátnej slobody i nášho socialistického usporiadania je spojenectvo so Sovietskym zväzom a s ostatný mi socialistickými krajinami, naša príslušnosť do medzinárodného komunistic kého hnutia. Preto nech žije jednota socialistických krajín! Nech žije medzinárodné komunistické hnutie! Nech žije a rozkvitá náš v e ľ k ý spojenec — Sovietsky z v ä z ! " 3
V o j e d i n e l ý c h prípadoch m ô ž e m e heslá nájsť aj v a n g a ž o v a n e j spoločen skej poézii. K o m p a k t n o s ť estetického celku stabilizuje v básnickom j a z y k u a v štruktúre básne zasa len funkcia hesiel — v y z d v i h n ú ť platnosť m y š -
3
Zo záveru prejavu KSČ.
generálneho
tajomníka
K S Č dr. G. Husáka na X I V . zjazde
l i e n k y . A k o ilustráciu u v e d i e m e d v e (posledné) strofy básne Ivana M i k u l u Májová ( M i k u l a , 1972): M á j , to j e záveť v strašlivej chvíli t i c h a : Ľ u d i a b d e j t e ! M a l som v á s r á d
— úprimný o d k a z o d Fučíka. Máj, to j e hymna planúca v celom svete z úst otcov, bratov, synov, dcér čujete j e h o r e f r é n
skvostný:
Nech žije m á j ! Nech žije mier! Interpretácia hesla v y ž a d u j e o d p r i j í m a t e ľ a znalosť p r o b l é m u a i n d i v i d u á l n e (skupinové, m a s o v é ) stotožnenie sa s v ý c h o d i s k o m v y p l ý v a j ú c i m z podstaty p r o b l é m u . P r i t o m však netreba zabúdať na to, ž e p r á v e úlohou hesla j e p r e s v e d č i ť o správnosti v e c i a t ý m u s m e r ň o v a ť postoje percipienta na riešenie p r o b l é m u . T e n t o obojstranne m o t i v o v a n ý v z ť a h m o ž n o d o siahnuť š t ý l o v o u j e d n o t o u textu, p o d m i e n e n o u aktuálnosťou, a n g a ž o v a n o s ťou a t r i e d n y m aspektom t v o r c u hesla. Z j e d n o d u š e n e b y sa t o dalo sfor m u l o v a ť tak, ž e v p r v o m štádiu úlohou hesla j e v y v o l a ť záujem o j a v , osobu, p r o b l é m a pod., v d r u h o m p r e h ĺ b i ť záujem o p r o b l é m (stotožnenie sa s v ý c h o d i s k o m p r o b l é m u ) , k ý m tretia fáza (uplatnenie záujmu) j e už otázkou č i n o r o d é h o t v o r i v é h o prístupu k realizácii p r o b l é m u v p r a x i . A k o s m e u v i e d l i , z á k l a d n ý m i v ý r a z o v ý m i hodnotami štýlu hesiel sú sociatívnosf, o p e r a t í v n o s ť a e x p r e s í v n o s ť . I c h a d e k v á t n e p o p r e d n é posta v e n i e m o ž n o p r i v ý s t a v b e hesiel dosiahnuť uplatnením toho slohového príznaku, k t o r é m u K . Hausenblas h o v o r í pôsobivosť. N a pôsobivosť v z m y s l e estetickej určenosti (teda v š i r o k o m z m y s l e ) j e p o t r e b n é p o z e r a ť podľa toho, či v y j a d r o v a c i e spôsoby prispievajú o k r e m d v o c h p e r m a n e n t n ý c h z l o ž i e k — p r o k l a m o v a n e j t e m a t i k y z aspektu definície hesla a j a z y k o v e j správnosti hesiel — k t ý m t o z á k l a d n ý m p r v k o m k o m p o z í c i e p r e j a v u : a) k lakonickosti, úspornosti a heslovitosti, b ) k dynamickosti štýlu, c) k j e h o aktualizácii, d ) k v t i p n o s t i / 1
L a k o n i c k o s ť (heslovitosť) j e j e d n o u z o z á k l a d n ý c h p o ž i a d a v i e k l e x i k á l nej i v e t n e j s t a v b y hesla. Úspornosť a stručnosť v ý r a z u j e p o d m i e n e n á spoločenskou funkciou hesla v čase j e h o realizácie (ústnej alebo p í s o m n e j )
4
K . Hausenblas ( v publikácii F. V á h a l u Jazyk a styl, Sešity n o v i n á f e , P r a h a 1966, s. 71) konštatuje, ž e v y j a d r o v a c i e spôsoby a prostriedky, k t o r ý m i sa zvyšuje pôsobi vosť v publicistických prejavoch, m ô ž e m e zhrnúť d o n i e k o ľ k ý c h základných skupín podlá toho, či prispievajú k dynamickosti štýlu, k jeho plynulosti a vyváženosti, ď a l e j k j e h o aktualizácii a napokon k vtipnosti.
a z hľadiska o b j e k t í v n y c h (vonkajších) p o d m i e n o k určitou plošnou ohraničenosťou, ktorej p r e k r o č e n i e znamená narušenie z v u k o v e j alebo grafickej s y m e t r i e . V e ľ m i ťažko a n e z r o z u m i t e ľ n e sa napr. skandujú dlhé heslá a takisto nepôsobia p r í ť a ž l i v o na p r i j í m a t e ľ a heslá, k t o r é sú písané na paneloch a transparentoch v o v i a c e r ý c h riadkoch. P r a v d a , tu treba brať do ú v a h y aj fakt, ž e deklaratívnosť m y š l i e n k y v procese k o m u n i k á c i e a e x p r e s í v n a v ý r a z o v á hodnota hesla si m i e s t a m i v y ž a d u j e širší priestor (najmä pri z a č l e ň o v a n í zaraďujúceho, zhrňujúceho, v y s v e t ľ u j ú c e h o , resp. enumerujúceho p r í v l a s t k u ) . Praktická aplikácia lakcnickosti v heslách súvisí s v o ľ b o u slov a s o r g a nizáciou v e t n e j stavby. V súvislosti s v ý b e r o m v y j a d r o v a c í c h p r o s t r i e d k o v p o u k á ž e m e na v ý r a z o v ú r o v i n u , ktorá sa d o istej m i e r y d o t ý k a aj f r a z e o l ó g i e ( f r a z e o l o g i c k ý c h spojení), v y u ž í v a n i a cudzích slov a p o u ž í v a n i a zna čiek. V heslách sa n i e k e d y s t r e t á v a m e s n a d n e s e n ý m i prostriedkami, k t o r é t v o r i a v spojení s i n ý m i s l o v a m i z a u ž í v a n é „ f r a z e o l o g i c k é klišé" ( d o š t y l i zácie hesiel sa f r á z y dostávajú p o d v p l y v o m m a s o v ý c h k o m u n i k a č n ý c h prostriedkov, k d e sa v t e x t o c h a p r e h o v o r o c h n a d m e r n e objavujú, zaiste s c i e ľ o m pateticky, e m o c i o n á l n e p r e s a d z o v a ť danú m y š l i e n k u ) . S p r i e v o d n ý m z n a k o m f r á z y b ý v a z v y č a j n e e x p r e s í v n e (a s u b j e k t í v n e ) e x p o n o v a n ý prívlastok, i n o k e d y nenáležité v y s v e t ľ o v a n i e v ý z n a m o v é h o zamerania v e t y (hesla) v k o m u n i k a č n e j situácii. P r í k l a d y na e x p o n o v a n ý p r í v l a s t o k : úhlavný nepriateľ ( A l k o h o l ú h l a v n ý nepriateľ ľ u d s t v a ! ) , pozdvihneme hlasy za . . ., neochvejnou solidaritou za . . ., mohutnou aktivitou v ústre ty... N a nesprávne, resp. nadsadené v y u ž i t i e hesla, prechádzajúce až na j e h o f r á z o v i t é chápanie, m o ž n o u v i e s ť prispôsobenie hesla Prácou za svetový mier! na prácu v škole napr. v tejto v e r z i i : Usilovnou prácou — učením — zachránime svetový mier! T o j e schematizácia princípu v oblasti nedostupnej skúsenosti ž i a k o v . Z d á sa, ž e o b i d v a spôsoby takéhoto p o u ž í vania f r á z y sú na ústupe, p r e t o ž e sa s nimi s t r e t á v a m e čoraz z r i e d k a v e j š i e . S p o j m o v o s ť o u ako s j e d n ý m z p r í z n a k o v v ý r a z o v e j v ý s t a v b y hesla súvisí f r e k v e n c i a cudzích slov v t e x t o c h hesiel. N a z d á v a m e sa, ž e niet p r í č i n y v y h ý b a ť sa c u d z í m s l o v á m b e ž n e z a u ž í v a n ý m v d a n o m o k r u h u spoločenského života, najmä s l o v á m z d o m á c n e n ý m . Žiada si ich v a r i a b i l i t a v y j a d r o v a n i a a o k r e m t o h o na m n o h é cudzie slová n e m á m e ani v h o d n ý slovenský e k v i v a l e n t : solidarita, proletár, internacionalizmus, sociálny p o krok, sociálne oslobodenie, p r a c o v n á iniciatíva, aktivita, agresia, i n t e r v e n cia a i. Z bohatého inventára značiek, k t o r ý m i súčasné spisovné j a z y k y o p l ý vajú, p o u ž í v a j ú sa v heslách, ako sa dá zistiť, iba tie, k t o r é sú v š e o b e c n e
z n á m e alebo ich z a č l e n e n i e p o d m i e ň u j e r y t m i c k ý činiteľ, p r í t o m n ý napr. v heslách u r č e n ý c h na skandovanie ( N e c h ' žije " K S C ! ) . 5
Z á k l a d o m v e t n e j s t a v b y hesiel j e d v o j č l e n n á v e t a (Dáme svoj hlas kan didátom Národného frontu!). C i e ľ a v e d o m é uprednostňovanie stručnosti v usporiadaní p r e h o v o r o v e j j e d n o t k y p o d m i e ň u j e existenciu e l i p t i c k ý c h v i e t s v y u ž í v a n í m g r a m a t i c k e j elipsy (Pevná, jednotná KSČ — záruka šťastnej budúcnosti nášho ľudu!). Elipsa j e e x p r e s í v n y j a z y k o v ý prostrie dok, k t o r ý s k r ý v a istú dramatickosť, v n ú t o r n é napätie, d y n a m i c k o s ť p r e javu. A j j e d n o č l e n n é a kusé v e t y z v y š u j ú e x p r e s í v n o - e m o c i o n á l n u stránku v ý p o v e d e . V heslách sa p o u ž í v a j ú na lapidárne a lakonické v y j a d r e n i e m y š l i e n k y (Leninskou cestou k ďalšiemu rozvoju našej socialistickej vlasti!). Z o štylistických zvláštností s p o m e n i e m e konštrukcie s v y t ý č e n ý m v e t n ý m č l e n o m (Práca, mier — to náš cieľ!). Z d ô r a z ň u j ú osobitosť toho úse ku, k t o r ý stojí m i m o v e t y . H e s l o sa obsahovou stránkou obracia na adresáta a ten m ô ž e b y ť i n d i v i d u á l n y ( i n d i v í d u u m ) alebo k o l e k t í v n y ( k o l e k t í v ) . V n i e k t o r ý c h heslách badať tendenciu zosilniť účinok a dosah i d e y o s l o v e n í m adresáta (Proletári všetkých krajín, spojte sa! — Chlapci! Baňa Cígeľ vás volá!). P r i stávok v o v e t n e j stavbe hesla j e t ý m členom, k t o r ý z á m e r n ý m o p a k o v a n í m t o t o ž n ý c h p r v k o v bezprostredne za sebou prináša rôzne d e f i n o v a t e ľ n é p r í s t u p y k v e c i , č í m sa dostáva do popredia v e c sama a j e j v ý z n a m . N a p r . v hesle Nech žije Komunistická strana Sovietskeho zväzu — strana Leninova, záštita mieru a pokroku na celom svete! o b i d v a p r í s t a v k y (stra na Leninova a záštita mieru a pokroku na celom svete) sú v p r i a m o m v ý z n a m o v o m v z ť a h u k l o g i c k é m u subjektu, no v presahu sa dotýkajú celej v y p o v e d a n e j m y š l i e n k y a v y z d v i h u j ú j e j k o n e č n ý efekt. Heslá-súvetia sa v p r a x i v y s k y t u j ú z r i e d k a v e j š i e , a to p r e v a ž n e ako t z v . s c h e m a t i z o v a n é t y p y : Nechceme vojnu, chceme mier!, Daruj krv, daruješ život!, Buduj vlasť, posilníš mier! a pod., alebo ide o p r i r a ď o v a n i e syntak tický r o v n o c e n n ý c h j e d n o t i e k za sebou: Za mier, za vlasť, za socializmus! P o k i a ľ sa m o ž n o stretnúť s j e d n o d u c h ý m p o d r a ď o v a c í m súvetím, p o t o m v j e d n e j z v i e t sa nachádza štylisticky z á v a ž n ý stimul, k t o r ý osobitosť tejto v e t y v o funkcii hesla v y z d v i h u j e d o účinnej, p ô s o b i v e j p o l o h y . N a p r . v hesle Nech žije komunizmus, ktorý nastolil vo svete mier, prácu, slobo-
5
R y t m i c k ý a r ý m o v ý činiteľ m á v heslách štylistickú prozodickú funkciu a j e h o pôsobenie j e e v i d e n t n é najmä pri vonkajšom efekte ( z v u k o v e j kulise). Heslá tohto druhu sú populárne a ich prednes j e spontánny a nenáročný. Badateľné j e to napr.
pri heslách: Všetci svorne v jednom šíku budujeme republiku! — Pracovať, sútažit, v mieri žit!
du, rovnoprávnosť, bratstvo a štastie pre všetky národy! Viacnásobný p r e d m e t (mier, prácu, slobodu, r o v n o p r á v n o s ť , bratstvo a šťastie) v rámci celej p r í v l a s t k o v e j v e d ľ a j š e j v e t y poskytuje priestor na hodnotenie p o j m u komunizmus, k t o r ý j e n o s i t e ľ o m v e t n é h o dôrazu v c e l o m súvetí. V ý r a z o v á ( š t ý l o v á ) statickosť a d y n a m i c k o s ť v t e x t e súvisí s t ý m , či j e v p r e v a h e slovesné alebo m e n n é v y j a d r o v a n i e . A k o statické p o c i ť u j e m e napr. heslo Jednotne celá strana, všetci pracujúci, za uskutočnenie cieľov vytýčených XIV. zjazdom KSČ! N a p r o t i t o m u heslá, v k t o r ý c h j e zastúpe né d e j o v é sloveso, majú d y n a m i c k ý charakter: Nech rozkvitá naša drahá vlast, Československá socialistická republika! N a základe p o z o r o v a n i a v ä č šieho m n o ž s t v a hesiel sme došli k názoru, ž e statickosť a d y n a m i c k o s ť sú tu zastúpené r o v n o m e r n e , p r i č o m k takejto konštatácii nás v e d i e aj skutočnosť, ž e v d y n a m i c k ý c h konštrukciách stúpa f r e k v e n t o v a n o s ť slovies v r o z m e d z í s c h é m y : Nech žije . . .; Nech silnie . . .; Pozdravujeme . . .; Ví tame . . . atď., k ý m p r i statických konštrukciách m o ž n o nájsť p r v k y schematizácie len o j e d i n e l é ; napr. schéma: ( S ) k ý m , č í m — za koho, za čo (ku komu, k čomu). P r í k l a d y : Za socialistické umenie! — Jednotne za plnenie volebných programov NF! — So Sovietskym zväzom k víťazstvu komuniz mu — pokroku a mieru! P r e v e t n ú štruktúru hesla staticky p r í z n a k o v é sú najmä v ý z v o v ý i n f i n i t í v slovesa, vnášajúci do modálnosti neosobný ráz (Pracovať, súťažiť, v mieri žiť!), slovesné podstatné m e n o (Za splnenie vytýčených úloh jed notne vpred!), slovesné p r í d a v n é meno, particípium (Pozdravujeme hrdin sky bojujúci ľud Vietnamu! — Nech žije Československá socialistická re publika a jej vedúca sila Komunistická strana Československa!), rozložené v y j a d r o v a n i e s l o v e s n o - m e n n é (Príkaz doby: Skončiť s pretekmi v zbrojení! = o d z b r o j i ť ) a prístavok, k t o r é h o v ý s k y t j e v heslách najčastejší (Nech silnie zväzok robotníkov a roľníkov, základ rozvoja našej spoločnosti! — Dosť často b ý v a bohato r o z v e t v e n ý : Nech žije 1. máj, deň medzinárodnej solidarity robotníckej triedy a všetkých pokrokových síl sveta usilujúcich sa o mier, demokraciu a socializmus!). H o d n o t i a c i prístavok v t e x t e pôsobí dynamicky. A k t u a l i z á c i a spôsobu v y j a d r e n i a j e j e d n o u z ďalších p o ž i a d a v i e k , k t o r é majú p r i a m y dosah na pôsobivosť j a z y k o v é h o p r e j a v u . S l o v o s l e d v o v e t e c h á p e m e ako syntakticko-štylistickú k a t e g ó r i u a i n v e r z i u z aspektu tejto k a t e g ó r i e a v p o z i t í v n o m z m y s l e ako z á m e r z v ý š i ť m i e r u p e r c e p c i e m y š l i e n k y : Hrdinskému sovietskemu ľudu, budujúcemu socializmus, sláva! Aktualizácia pri v ý b e r e slov znamená t v o r i v é v y u ž í v a n i e pomenovania. O b r a z n é v y j a d r o v a n i e v heslách m o ž n o nájsť p r i č o m naň n e m o ž n o p o z e r a ť iba ako na o ž i v e n i e prejavu, ale prípadoch na ň o m spočíva funkčnosť celého obsahového plánu
nepriameho dosť často, v mnohých i s t ý m spô-
sobom p r e m i e t n u t é h o a skonkrétneného v o v e d o m í percipienta. N a p r . personifikácia j e š t r u k t ú r n y m a k t u a l i z a č n ý m p r o s t r i e d k o m v heslách t y p u Nech žije . ..; Pozdravujeme . ..; Vítame . . . v spojení s n e ž i v o t n ý m i p o d statnými m e n a m i , p r í p a d n e s p o m e n o v a n i a m i , k t o r ý c h prirodzená ž i v o t nosť j e otázkou p r e n á š k y (Nech žije KSČ, organizátorka víťazstva pracujú ceho ľudu! — Nech žije Veľká októbrová socialistická revolúcia, dejinný medzník v histórii ľudstva! — Pozdravujeme sviatok pracujúcich — 1. máj! — Vítame pracovnú aktivitu a iniciatívu našich robotníkov, roľníkov, pra cujúcej inteligencie, podnietenú závermi XIV. zjazdu KSČ!). V štylizácii hesiel sa často o b j a v u j e metafora (Pozdravujeme poslov mieru! = c y k l i s t o v P r e t e k o v m i e r u ) , m e t o n y m i a (Nech žije marxizmus-leninizmus — zástava všetkých našich víťazstiev!), synekdocha (Prvé zrno od mláťačky štátu!), perifráza (Nech žije strana Leninova!), z o štylistic k ý c h f i g ú r a postupov sa p o u ž í v a funkčne p o l y p t o t o n (Nech silnie a ide od víťazstva k víťazstvu mohutný zväzok revolučných síl — svetovej so cialistickej sústavy, medzinárodného robotníckeho hnutia a bojovníkov za národné a sociálne oslobodenie národov!). Z hľadiska e x p r e s í v n o s t i j e p r e heslo príznačné o p a k o v a n i e v ý r a z o v é h o prostriedku či už bezprostredne za sebou (Učiť sa, učiť sa, učiť sa!) alebo pri p o d o b n o m s y s t é m o v o m zaradení o p a k o v a n é h o j a z y k o v é h o prostriedku s c i e ľ o m p r e m i e s t n i ť okruh platnosti v ý p o v e d e (Socialisticky pracovať — socialisticky žiť!). N a širšej p l o c h e sme sa s i s t ý m spôsobom opakovania stretli napr. v hesle Pionieri — záloha zväzákov, zväzáci — záloha komu nistov, komunizmus — naša budúcnosť! V t o m t o hesle si z á r o v e ň m o ž n o v š i m n ú ť v ý z n a m o v ú gradáciu, stupňovité z r e ť a z e n i e m y š l i e n k y . P ô s o b i v o s ť v ý r a z u umocňujú aj e x p r e s í v n e f u n d o v a n é s y n t a g m y : drahá vlasť, bratské p r i a t e ľ s t v o , h r d i n s k ý ľud, česť, sláva a v ď a k a , v e č n é časy, p e v n á jednota, bašta m i e r u a pod. U ž sme zdôraznili, ž e podoba z á v ä z n é h o hesla, j e h o uspôsobenia pre j e d n o t l i v é ú s e k y ľudskej činnosti, j e v á ž n a v e c . P r e t o ani p o ž i a d a v k a vtipnosti j a z y k o v é h o p r e j a v u nie j e taká jednoduchá. V t i p n o s ť n e m o ž n o chápať ako k o m i c k o s ť ( h u m o r n o s ť ) , ale ani n i e ako otázku aktualizácie. V t i p n o s ť hesla v y s t i h u j e j e h o v z n i k v m o m e n t á l n e j situácii, j e h o účinok, p r í p a d n e čosi, čo j e v k o n k r é t n e j c h v í l i v štylizácii i v obsahu n e z v y č a j n é , no s v o j í m z m y s l o m p ô s o b i v é ( m ô ž e ísť o o b s a h o v ý alebo o j a z y k o v ý p r v o k ) . U v e d i e m e n i e k o ľ k o p r í p a d o v : N a p r v o m á j o v e j manifestácii „ p r o v o k o v a l i " manifestujúci z o s p r i e v o d u tých, čo sa do s p r i e v o d u nezaradili, t a k ý m t o r y t m i c k ý m s k a n d o v a n í m : Kto stojí na chodníku, nemiluje repub liku! I n ý p r í k l a d : V čase k o n t r a r e v o l u č n ý c h udalostí na K u b e , v ý d a t n e p o d p o r o v a n ý c h v l á d n y m i k r u h m i S p o j e n ý c h štátov s e v e r o a m e r i c k ý c h , b o l o u nás populárne heslo Kuba áno, Američania nie!, doslovná trans plantácia p ô v o d n é h o Cúba si, Yankee non! Ešte m o ž n o spomenúť v o j n u
v K ó r e i . A k o v y j a d r e n i e protestu proti ú t o č n í k o v i bolo m e d z i našimi ľ u ď m i z n á m e heslo: Američania, choďte domov! N a m a r g o t ý c h t o p o z n á m o k hodno v a r i p r i p o m e n ú ť , ž e istú hodnotu pôsobivosti v z b u d z u j e i estetická grafická ú r o v e ň t ý c h t e x t o v , k t o r é sa publikujú na v e r e j n ý c h priestranstvách. D e k o r a t í v n o s ť , v o ľ b a t y p u písma, usporiadanie textu, čitateľnosť a pod. — to sú p o ž i a d a v k y , od k t o r ý c h b y sa n i k d y n e m a l o upúšťať. V z á v e r e tohto p r í s p e v k u sa o b m e d z í m e iba na konštatovanie, ž e naším c i e ľ o m nebolo ísť do h ĺ b k y celej p r o b l e m a t i k y , ktorá súvisí s p r a k t i c k ý m u p l a t ň o v a n í m hesiel ako publicistických m i k r o ú t v a r o v . Chceli sme len bez precíznejšej systemizácie poukázať na niektoré v ý r a z o v é aspekty š t ý l o v é h o charakteru a na sociologické zretele, k t o r é sa dostávajú na p o v r c h p r á v e p r i t a k o m t e m a t i c k o m zameraní, aké sme v a n a l ý z e u p r e d n o s t ň o vali.
Literatúra M A J C H R Á K , A . : P r í r u č k a pre redaktorov a dopisovateľov. Bratislava, Práca 1066, s. 101. M I K O , F.: T e x t a štýl. 1. v v d . Bratislava, Smena 1970, s. 39. M I K U L A , I . : M á j o v á . Nitriansky hlas, orgán O V K S S a R a d y O N V v N i t r e , 13 (23), 1972, č. 17.
Milan Mafián M E N Á LITERÁRNYCH POSTÁV A SATIRA J Á N A C H A L Ú P K U S p i s o v a t e ľ s k ý z á m e r . s a t i r o u zosmiešniť malomeštiactvo, nafúkanosť, n e v z d e l a n o s ť a m a ď a r ó n s t v o v y j a d r i l t v o r c a slovenskej v e s e l o h r y Ján Cha lúpka aj v o ľ b o u m i e n svojich l i t e r á r n y c h postáv. Ž i v o t v o v y m y s l e n o m m e s t e K o c ú r k o v e j e ú s t r e d n ý m m o t í v o m j e h o šiestich v e s e l o h i e r Kocúr kovo alebo Len aby sme v hanbe neostali; Všetko naopak alebo Tesnošilova Anička sa žení a Honzík sa vydáva; Trasorítka alebo Stará láska sa predsa dočkala; Trinásta hodina alebo Veď sa nahľadíme, kto bude hlásnikom v Kocúrkove; Starúš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe v Kocúrkove; Juvelír alebo Hľadá sa ženích a p r ó z y Kocúrkovo, uverejne nej v H r o n k e . Dopĺňa ich v e ľ m i v h o d n e donkichotiáda slovenských z e m a n o v m a ď a r ó n o v Bendeguz, Gyula Kolopos a Pista Kurtaforint. Zviazanosť
s p o m e n u t ý c h šiestich v e s e l o h i e r a p r ó z y Kocúrkovo sa p r e j a v u j e spoloč n ý m p r o s t r e d í m a aj t ý m , ž e h l a v n é p o s t a v y sa z j a v u j ú v o v i a c e r ý c h hrách a spomínajú sa aj v p r o z a i c k o m spracovaní. P r e s v o j e literárne p o s t a v y v y b r a l Chalúpka charakterizujúce, t z v . h o v o r i a c e m e n á (fr. les noms parlants). Č i ž m á r s k y majster sa v o l á Tesnošil ( v kocúrkovskej spoločnosti Tesnošil Jánoš, Tesnošil úr, Jochanes von Tesnoschill), l e b o v r a j dva r a z y také č i ž m y spravil, ž e do nich n e m o h o l ani d v a n á s ť r o č n ý chlapec z p e c e skočiť, a v e ľ k é čižmiská b o l i p ý c h o u K o c ú r k o v a n o v , krajčír sa v o l á Cverna (Cvernay, Cérnay, Herr von Cverna), v p r ó z e Strihay. M a l i a r dostal od Chalúpku m e n o Ignác Pomazal (Herr von Pomazal, Pomázi), k r č m á r i Vodupil a Hvízdal, židia Áron a Maušl. Z mestskej honorácie richtári majú m e n á Krivosúd a Daryber, notári Čarbay (Herr von Čarbay) a Kvasivero (lat. quasi = akoby, v e r o = naozaj), mestský dráb j e Ulap, kandidáti na hlásnictvo Vespertilio (lat. v e s p e r t i l i o = n e t o p i e r ) , Vŕzgal (Verešgál) a Kotkodák, organista Milozvuk, l e b o m u n e j d e o r g a n o v a n i e , doktor sa v o l á Lesebuch (nem. L e s e b u c h = čítanka). K a p r á l sa n a z ý v a Dunaparti ( m a ď . Duna = Dunaj, part = breh, teda D u n a j s k o b r e ž n ý ) ako Bonaparte, drotár Curimuri, l e b o za n í m v y k r i k o v a l i : Čuri, muri, choďte d o m o v g a z d o v a ť ! Ďalší páni sa v o l a j ú Kuriplach, Rachotil, Frntolín, a d v o k á t i Zamotal a Paprika Mihal ináč Stonoha. O s v o j o m m e n e Stonoha h o v o r í pán a d v o k á t P a p r i k a t a k t o : V i d í t e , u nás taká ošklivá obyčaj panuje, ž e k a ž d ý , i ten najváženejší č l o v e k , pán, n i e pán, či to chlap, či žena, k r e m r o d i n n é h o m e n a dostane i druhý, n i e k e d y aj u r á ž l i v ý p r í l e p o k a príštepok. A ten m u prischne, a k o b y h o čirišom p r i l e p i l . — T a k , h ľ a i mňa ako z n á m e h o furtáka ktosi raz len tak z o žartu S t o n o h o u n a z v a l . A tu to máš! O d tej h o d i n y som Stonoha a Stonoha. Chalúpka si v z a l na ostrie s v o j e j satiry aj urodzených, z e m a n o v , ich chudobu a m a ď a r ó n s t v o . Pán z Chudobíc (aj pán z Hladovíc), hŕba hnoja p r e d o d v e r m i , j e d n a tabla na obloku p a p i e r o m zalepená, j e od rodu K o cúr k o v a n , ale k o r e n e j e h o slávnej f a m í l i e treba hľadať, ako sám v r a v í , okolo I v a n č i n e j v T u r c i . K r s t n é m e n o A d o l f si p r e m e n i l na vlastenecké Vakbéla ( = s l e p ý Bela, p o d ľ a uhorského kráľa Belu I I . S l e p é h o ) a syna dal pokrstiť na Attilu ( p o d ľ a m e n a hunského kráľa A t i l u ) . P o d o b n e B e n d e g u z o v r o d pochádzal z Turca. Jeho otec pán Gyula zo Žebrákovíc dal s v o j h o syna pokrstiť p o d ľ a želania s v o j e j m a n ž e l k y na A r p á d a K a z i m í r a (on chcel m a ť K a z i m í r a , ona A r p á d a ) s t ý m , ž e m u v b u dúcnosti zostane tá časť mena, k t o r ú chcel ten z r o d i č o v , čo bude dlhšie žiť. M a t k a otca prežila, s y n o v i ostalo m e n o A r p á d (podľa kráľa A r p á d a , k t o r é h o M a ď a r i pokladajú za zakladateľa uhorského štátu), ale j e m u sa ani Arpád Kazimír zo Žebrákovíc ani Arpád zo Žebrákovíc n e z d a l o dosť vlastenecké, p r e t o si sám dal n o v é m e n o Bendeguz (podľa m a ď a r s k ý c h p o v e s t í sa tak n a z ý v a l otec hunského kráľa A t i l u ) , a to v t e d y , k e ď dal s v o j e
deti Etelku a L e h e l a (podľa m e n a j e d n é h o z o staromaďarských
vojvodcov)
pokrstiť a zapísať d o m a t r i k y . B e n d e g u z o v i komposesori (spoluvlastníci) boli páni Hladosfalvay (Hladošfalva = Hladošova dedina, Hladošovce, teda H l a d o š o v s k ý ) , Ovsenický (,,ovsa nič" = O v s e n i c e ) a r y t i e r Miseria (lat. miseria = bieda, chudoba). „ Š k a n d a l ó z n e " m e n o s v o j e j d e d i n y Z e b r á k o v i c e chcel B e n d e g u z m e n o v a ť na Koldusfalu n a z ý v a l Kolompérfalu
pre
( m a ď . Žobrácka dedina, Z o b r á k o v i c e ) , neskôr
ju
( = K r u m p l o v á dedina, K r u m p l o v o , K r u m p l o v i c e ) .
B e n d e g u z chcel p r e m e n o v a ť podľa vtedajšej m ó d y všetko. S v o j h o s p o ločníka Jána Slaninu p r e m e n o v a l na Gyulu Szalonnayho ( m a ď . szalonna = slanina, teda S l a n i n s k ý ) , ale ani m e n o Gyula Szalonnay či Gyula Szlanina nebolo dosť vlastenecké, p r e t o vlastenec Slanina prijal n o v é m e n o Kolom pos ( m a ď . k o l o m p o s = z v o d c a ) a v o l a l sa Gyula Kolompos. Bendeguzov sluha Štefan D r o b n ý s a m o z r e j m e dostal tiež n o v é m e n o Pišta Kurtaforint ( m a ď . kurta = krátky, forint = zlatka, zlatník). P o d v o d n í k Randaházi (Randaháza = T r h a n o v á ) z C h a l u p k o v h o Juvelíra, p l n ý m m e n o m Randa házi Sándor de eadem et in Trhanová, si s v o j e „ p o c t i v é " m e n o m a ď a r i z o v a ť ani nemusel. Chalúpka s v o j o u satirou neobišiel ani k o c ú r k o v s k é d á m y . Z e n u M a d l e n u ( M a g d a l é n u ) Tesnošil v o l á Magdolna, dcéra sa v o l á A n i č k a , ale ž e bola na „ e r c í h u n k u " ( v ý c h o v e ) , vracia sa d o m o v ako Nanete von Tesnoschil, Náni. Z r o d i n y N e m a n i c k ý c h ( = n e m á nič) pochádza panna Trasorítka, ktorá sa v l a s t n e v o l á Uršuľa, či R e b e k a a p o v ý d a j i za Frntolína dostáva m e n o Frntolínka. P o m a z a l o v a príbuzná sa v o l á Beloritka, či Lastovička, ďalšia z o spoločnosti j e panna Svrboritka. Kudrlinka sa v o l á vlastne Zuzanka, Zuzka. M e n á svojich hrdiniek Chalúpka s n e m a l ý m n á d y c h o m irónie v y s v e t ľ u j e d i a l ó g o m v p r e d h o v o r e k v e s e l o h r e Trasorítka t a k t o : Ž e v r a j T r a s o r í t k a ! „ N u ž a p o t o m ? " — T o j e u r á ž l i v é m e n o . — „ A vrana, kukučka, v r a b e c atď. n i e ? " — T o j e v š e t k o inšie. — „ A predsa jedno, l e b o sú to tak vtáci, ako tá urážlivá Trasorítka. A či si sa B e l o r i t k u tiež hanbil v y s l o v i ť ? " — Č o ž e ale p o v i e š , k e ď sa bude v „ S t a r ú š o v i " S v r b o r i t k a spomínať? — C i v i e š , čo j e to? Sip tak j e k e r ako tŕň a iná k r o v i n a . — Š í p k y sú j e h o o v o cie, a to v o l á m e s v r b o r i t k y . P r e č o sa tak volajú, to si, tuším, skúsil ako chlapec. M e n á C h a l u p k o v ý c h l i t e r á r n y c h postáv sú b r i l a n t n ý m v ý t v o r o m j e h o ostrej satiry, ktorá narobila v o vtedajšej malomeštiackej spoločnosti t o ľ k o rozruchu p r á v e preto, l e b o triafala do čierneho. S l o v á Kocúrkovo, Kocúrkovan, kocúrkovský, kocúrkovčina sa stali a sú podnes s y m b o l m i na ozna č e n i e zaostalosti malomeštiactva, v y p l ý v a j ú c e j z o b m e d z e n e c k e j p o v ý š e nosti, velikášstva a malichernosti, s ľ a h o s t a j n ý m alebo n e g a t i v i s t i c k ý m v z ť a h o m k v l a s t n é m u národu.
Literatúra C H A L Ú P K A , J.: Bendeguz, G y u l a K o l o m p o s a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej m ó d y . Bratislava, S l o v e n s k é v y d a v a t e ľ s t v o krásnej literatúry 1953. 239 s. C H A L Ú P K A , J.: D r á m y . Bratislava, Slovenské v y d a v a t e ľ s t v o krásnej literatúry 1954. 505 s. M A J T Á N , M . : K o c ú r k o v o a kocúrkovčina. K u l t ú r a slova, 5, 1971, s. 217—218. N O S K O V I C , A . : Ján Chalúpka, tvorca slovenskej veselohry. Bratislava, V y d a v a teľstvo S A V 1955. 181 s.
Emil Tvrdoň GRAFICKÝ OBRAZ PREDLŽOVANIA HLÁSOK V SLOVENČINE P r e d l ž o v a n i e hlások v o v ý s l o v n o s t i n i e j e kvantita v o f o n o l o g i c k o m z m y s l e , l e b o n e m á schopnosť r o z l i š o v a ť v ý z n a m slov a t v a r o v . P r e j a v u j e sa v e x p r e s í v n o m použití, p r e t o h o v o r í m e aj o t z v . emfatickej d ĺ ž k e . P ó r o v , napr. v M o r f o l ó g i i slovenského j a z y k a (1966). Od f o n o l o g i c k e j k v a n t i t y sa p r e d l ž o v a n i e odlišuje najmä t ý m , ž e nosi t e ľ o m d ĺ ž k y j e síce hláska, ale kvantita n i e j e j e j f o n o l o g i c k o u vlastnosťou, lež iba z v u k o v ý m s i g n á l o m znásobenej e x p r e s i v i t y . Z toho v y p l ý v a , ž e : 1. p r e d l ž o v a n ý z v u k m ô ž e m a ť p o d ľ a stupňa c i t o v é h o dôrazu r o v n a k é , ale aj dlhšie t r v a n i e ako obyčajná dlhá hláska; 2. pri p r e d l ž o v a n í neplatí r y t m i c k ý z á k o n ; 3. predlžujú sa nielen samohlásky a spoluhláska r, k t o r é b ý v a j ú v n e e x p r e s í v n o m použití k r á t k e alebo dlhé, ale i d v o j h l á s k y a ú ž i n o v é spoluhlásky. P r e d l ž o v a n i e sa v p í s m e označuje d l ž n o m (á), častejšie sa však p o u ž í v a d v o j n á s o b n é , trojnásobné a viacnásobné o p a k o v a n i e t ý c h istých písmen p r e dlhé alebo k r á t k e hlásky (áá, ááá, áááá, aa, aaa, ŕŕ, ŕŕŕ, rr) alebo r o z m a n i t é k o m b i n á c i e t ý c h istých písmen s d l ž n o m a bez dlžňa (aá, aáá, aáa, ooó, rrrrrrŕ). Uvedieme príklady: Anča! Anča!! Doma si? (Cajak) — Betka kŕčovite držala sa štítu postele a pri tých slovách akýmsi studeným žalostným v ý k r i k o m zvolala: „Mamááá!" (Figuli) — Ááááno . . . — prikývol mihalnicami. (Štiavnický) — Jeden z chlapcov netrpezlivo zakričal: „ N ó . . . hijó!" (Chudoba) — Výborne, dedko! — Brav ó ó ó ! ! ! (Jaroš) — Eh . . . čo by len . . . vlády ja mám ešte dosť . . . ale para ne stačí. (Chudoba) — Šafár ich trhol za uzdu a zvolal: ,,Hééj . . . pŕŕŕ . . . no, poďme, bundáši!" (Chudoba) — Hohá! Vendééél! (Jilemnický) — Tu, to j e zna menité, aj mne by ste mohli. (Jesenský) — „Detm, detín!" počujeme vyvolávať sváka Dana P a v k o v i e pred naším domom. (Figuli) — Híí, to bolo niečo pre letenskú nemocnicu! (Vámoš) — Z v u k y hudby a výskotu i dupotu tancujúcich
v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúwú — dúúú — počuť cele jasne. ( K u kučín) „Tóák! . . . Teda tak?" — „Tak, Jano." (Hronský) — . . . a potom najvyšším hlasom kričal stále bez prestania, dokiaľ mu dych stačil: „A — á — á .. ." (Jégé) — „ A chlapom?" zamiešal sa mu niekto do noty. — „Nepredávam. Vaáapnoó!" (Hronský) — „ A l e či počúvate?!" — „Čoó?! Tak ja mám počúvať?!" (Cajak) — Započúval sa do zmesi zvukov. „ H e j ! . . . Ha-hooó!" (Jilemnický) — V e ( ď ) vám vravím, žeé . . . (Čajak) — Vaáapnoó! . . . Ž e n y ý ! (Hronský) Bŕŕ . . . celú dlaň zakrvavil. (Chudoba) — . . . vytýčil hlavu, „kŕŕ — kŕŕ" zakŕkal. (Hviezdoslav) — N o tetka Porubiačka očividne sa striasla a povedala s odporom: „ B ŕ ŕ ! " (Figuli) — „Vitaj krrrásna dievka!" zahrmel svojím hrdel ným r, keď ju zbadal. (Jilemnický) — On chytal potkany a ja som ho bozkával na ústa. Brrrr! (Vámoš) — „Hrrrrrrf... hau, hau," rečie Hektor, keď sa ho dotkol, a uhryzne ho do palca. (Vámoš) Prasiaaatitičkooo . . . (Jaroš) — Bo-ože môôôj!! Prečo ma tresceš? ( K a v e c ) Čože sssš, samého ho našli. Samého, sssš, s ranou na čele. (Chrobák) — Bzzzk . . . Bzzzk . .. Bzzz . . . A položí autíčko na parkety. (Štiavnický) — I bzučí si zzá, zzá, zzzz, čo je teraz veľmi obľúbené u neho. (Soltésová) — Buch! . . . ššš . . . ššš. (Jilemnický) — . . . tum pff tata, tumm p / / tata, hovorí jej srdce. (Vámoš) 1
O p a k o v a n é písmená b ý v a j ú zaznačované d v o j a k ý m spôsobom: alebo nasledujú b e z p r o s t r e d n e p o sebe, ako sme už u v i e d l i , alebo sa v k l a d á m e d z i n e s p o j o v n í k , p r í p . iné interpunkčné znamienko, napr. tri b o d k y : 2
:„A — á — á! Servus kamarát!" zahrčalo mi niečo do ucha. (Jesenský) — „ O — o — o!" zažíval, hľadiac na hodinky. (Kukučín) — A kmotor ohlásil sa mu: „ M e — e — e/c!" (Kukučín) — „Ju — u — uj\ Za nechty mi za — a — šlo! vyspevoval Antuš. (Kukučín) — „Ú .. . ú . . . ú .. . plne je . . . ššediv . . . v ý ! " (Johanides) V o väčšine p r í p a d o v opakujú sa hlásky v citoslovciach, k t o r é m ô ž u b y ť v o zvolaniach, ale aj m i m o nich. P r i ostatných s l o v n ý c h druhoch j e p o d m i e n k o u takéhoto o p a k o v a n i a e x p r e s i v i t a v y j a d r e n á spravidla v o f o r m e zvolania. Často dochádza ku gradácii zvolania, ktorá v y p l ý v a z k o n t e x t u a m ô ž e o z n a č o v a ť : 1. n e t r p e z l i v o s ť — Anča! Anča!! (Cajak), 2. k v í l e n i e — Bože môj! Bože môôôj!! ( K a v e c ) , 3. r o z h o r č e n ý rozkaz alebo z d ô r a z n e n é ž e lanie — Dolu! Doluú!! (Cajak) V i n ý c h ako z v o l a c í c h postaveniach m ô ž e sa o p a k o v a n í m hlások v y -
1
J e d n o g r a f é m o v é písanie dvojhlásky ô (uo) utvára disproporciu medzi skutočne p r e d l ž o v a n ý m z v u k o m (uóóó alebo uooo a pod.) a j e h o g r a f i c k ý m z á z n a m o m (ôôô). J. O r l o v s k ý (1965) píše, že spojovník sa o k r e m iného používa na označenie ne súvislej zajakavej reči a pri zložených slovách napodobňujúcich prírodné zvuky. N a š e príklady dokazujú, že funkcia spojovníka j e v p r a x i širšia. 2
j a d r i ť : 1. n e z v y č a j n ý spôsob reči (napr. spev, charakteristická
výslovnosť,
detská r e č ) : Stávalo sa mu to ku koncu piesne, keď dokončieval: . . . v ž d y si spieva hru bým hlasom: „Mala som frajéééra, takééého jóáók paléééc. . ." (Štiavnický) — Nžík ďoma, ťam — nik ťam, nžžík!" (Šoltésová) 2. z v ý r a z n e n i e a p o z i o p é z y : ,,Ve(ď) vám vravím, žéé . . . (Cajak) N a č i m upozorniť, ž e aj písmená p r e z á v e r o v é spoluhlásky sa m ô ž u opa kovať, ale z hľadiska v ý s l o v n o s t i tu ide o p r e r u š o v a n ý zvuk, a n i e o p r e dlžovanie. N a š e e x c e r p c i e ukazujú, ž e o p a k o v a n i e hlások o k r e m citosloviec b ý v a často v h o v o r o v ý c h podobách m i e n (Duro, Števo, Vendel, Maruša, Anča, Jožo), n i e k e d y aj v o v š e o b e c n ý c h osobných substantívach, k e ď ich p o u ž i j e m e na o s l o v e n i e (suseda, tato, deti, mama, ženy). Podstatne m e n e j p r í k l a d o v j e pri slovesách, k ý m pri ostatných s l o v n ý c h druhoch j e o p a k o v a nie hlások z r i e d k a v é . V o p y t o v a c í c h konštrukciách sa najčastejšie p r e dlžuje v o k á l v z á m e n á c h (napr. č o ) , v časticiach (napr. hej), k e ď stoja samostatne. O p a k o v a n i e ako g r a f i c k ý z á z n a m p r e d l ž o v a n i a hlások j e , ako sme už spomenuli, s i g n á l o m znásobenej e x p r e s i v i t y , a p r e t o ho niet v o d b o r n o m štýle. P r e t o ž e z v o l a n i a sa v y s k y t u j ú najčastejšie v dialógoch, s t r e t á v a m e sa s p r e d ĺ ž e n í m hlások najviac v próze, m e n e j v e p i c k ý c h básňach, zriedka v l y r i k e . P r e k v a p u j ú c o m a l ú f r e k v e n c i u p r e d l ž o v a n i a hlások v d r a m a t i c k ý c h t e x t o c h si v y s v e t ľ u j e m e tak, ž e v nich sa počíta s h e r c o v ý m d o t v á r a n í m textu, čo b ý v a u v e d e n é v z á t v o r k á c h ako poznámka p r i príslušnej r e p l i k e , napr.: h r o z i v o , p r e k v a p e n e , p l a č l i v o a pod. Literatúra M o r f o l ó g i a slovenského j a z v k a . R e d . J. Ružička. 1. v v d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1966, s. 808. O R L O V S K Ý , J.: Slovenská syntax. 2. v y d . Bratislava, Osveta 1965, s. 175.
DISKUSIE
Vlado Uhlár PRÍSPEVOK K D E J I N Á M S L O V N E J Z Á S O B Y
SLOVENČINY:
špan,
župan, pán, kmeť Pri štúdiu historickej l i t e r a t ú r y a j e j p r a m e ň o v záujemca sa dostáva do styku s v i a c e r ý m i v ý r a z m i označujúcimi hodnosť, stav, postavenie účinku júcich d e j a t e ľ o v , ako aj s a d m i n i s t r a t í v n o - p r á v n y m i t e r m í n m i , k t o r ý c h v ý z n a m j e nejasný alebo m á l o z r e t e ľ n ý . S u r č e n í m ich obsahu sú z a v š e ťažkosti u h i s t o r i k o v i j a z y k o v e d c o v . T r e b a však uvážiť, ž e s postupujúcim spoločenským v ý v i n o m a so z m e n a m i v organizačnej štruktúre k m e ň o v a v o v y š š e j politickoorganizačnej j e d n o t k e štátu za včasného f e u d a l i z m u i neskôr sa m e n i l i aj hodnosti a správne j e d n o t k y , p r i č o m u p r e d k o v dneš n ý c h S l o v á k o v nastávala j a z y k o v á interferencia v rámci k m e ň o v , k m e ň o v ý c h z v ä z o v a p o t o m f e u d á l n y c h štátov, k t o r ý c h o b y v a t e ľ s t v o (alebo aspoň vedúca v r s t v a ) patrilo k r o z l i č n ý m e t n i c k ý m a j a z y k o v ý m skupinám. P o v š i m n e m e si obsah štyroch historických t e r m í n o v . Špan S l o v o špan má hláskoslovnú i sémantickú obdobu v s l o v e župan a v m a ď a r s k o m s l o v e išpán (pís. ispán). K ý m slovenskí j a z y k o v e d c i j e d n o z n a č n e p o t v r d z u j ú j e h o starú príslušnosť d o slovnej zásoby s l o v e n č i n y (Stanislav, 1956; P a u l í n y , 1963; K r a j č o v i č , 1964), český j a z y k o v e d e c V . V á ž n y (1937) v y k l a d á s l o v o špan z m a ď a r s k é h o ispán a p o d o b n e v z h o d e s m a ď a r s k o u j a z y k o v e d o u postupuje aj I . K n i e z s a (1955). Z a i s t e turkológia b y m o h l a p o m ô c ť zistiť p ô v o d slova špan aj ispán, ku k t o r ý m načim priradiť aj slovo župan. N a z d á v a m e sa totiž, ž e slovo špan i m a ď . ispán b o l o p r e v z a t é zo spoločného p r a m e ň a p r o s t r e d n í c t v o m A v a r o v , v j a z y k o v o m z v ä z e k t o r ý c h boli prevládajúcou v r s t v o u turecké k m e n e . T o t o slovo p o u ž í v a l i aj turkotatárski Bulhari, k t o r í n í m o z n a č o v a l i s v o j i c h hodnostárov-úradníkov. Pri istej s y m b i ó z e A v a r o v a S l o v a n o v , ktorú ukazujú v ý s l e d k y r o z s i a h l y c h a r c h e o l o g i c k ý c h i v Maďarsku, dá sa d o b r e p o c h o p i ť o s v o j e n i e si kami, j e h o p r e t r v á v a n i e za V e ľ k e j M o r a v y a
azda dosť b e z p e č n e p r e v ý s k u m o v na Slovensku v ý r a z u špan našimi p r e d jeho nové upevnenie po
ovládnutí našich k r a j o v U h r a m i - M a ď a r m i , v k m e ň o v o m z v ä z k u k t o r ý c h bol aj t u r e c k ý k m e ň O n o g u r o v ( B u l h a r o v ) . T r e b a predpokladať, ž e a p e l a t í v u m špan na Slovensku a aj na širšom stredoeurópskom ú z e m í j e staršie ako s l o v o župan. V opačnom p r í p a d e b y sa dalo ť a ž k o pochopiť, prečo b y sa v starej slovenčine bola opustila táto z v u k o v á podoba. K e b y p r e d k o v i a dnešných S l o v á k o v neboli b ý v a l i už d á v n o poznali s l o v o špan, tak b y zaiste boli p o u ž í v a l i podobu župan alebo maďarskú f o r m u ispán. S l o v o špan za avarskej n a d v l á d y i v období včasného f e u d a l i z m u b o l o j a z y k o v ý m v ý r a z o m jestvujúcich spoločenských v z ť a h o v a s p r á v n y c h p o m e r o v . A k sa sprvoti v o l a l španom a v a r s k ý staršina, za včasného f e u d a l i z m u to b o l o označenie v y s o k e j spoločenskej hodnosti príslušníka vládnúcej t r i e d y z bezprostrednej blízkosti panovníka, s p o ľ a h l i v é h o p o p r e d n é h o člena j e h o b o j o v e j d r u ž i n y . V l a d á r ho v o funkcii zástupcu p o v e r o v a l sprá v o u odľahlejšej oblasti, n a z ý v a n e j v uhorských latinských prameňoch k o m i t á t o m čiže stolicou. Stoličný špan (lat. comes, m a ď . várispán) ako k r á ľ o v s k ý správca (feudál p r v é h o stupňa) na ú z e m í stolice disponoval v o jenskou m o c o u vlastnej b o j o v e j d r u ž i n y a silou o z b r o j e n c o v p o v e r e n ý c h v p o h r a n i č n o m ú z e m í strážnou službou. Iba vojenská m o c ako p r e j a v t r i e d n e h o násilia u m o ž ň o v a l a španom v y k o n á v a ť z o stolice súdnu p r á v o m o c a administratívnu moc, s ktorou boli spojené aj finančné p r á v a ( u r č o v a ť a v y m á h a ť naturálne a peňažité d á v k y , dane a d a r y ) a súčasne nútiť o b y v a t e ľ s t v o k t e l e s n ý m robotám, n a j p r v iba v spojitosti s v o j n o u a p r í p r a v o u o b r a n y ( b u d o v a n í m zásekov, o p e v n e n í na hradoch ap.). S p r á v o u menších hradských o b v o d o v stoličný špan zasa p o v e r o v a l s v o j i c h d ô v e r n í k o v , dvorských španov (comes curialis) ( S l o v e n s k é dejiny, 1956). T a k napr. z v o l e n s k ý špan svojich č e l n ý c h d r u ž i n í k o v - d v o r s k ý c h španov v 13. stor. p o v e r o v a l správou odľahlejšieho L i p t o v a , Turca a O r a v y , k ý m sa z t ý c h t o p r o v i n c i í v y č l e n e n í m z o Z v o l e n s k é h o v e ľ k o k o m i t á t u (stolice) n e u t v o r i l i samostatné k o m i t á t y azda r. 1339 p o odchode špana Donča. ( V t e x t o c h širšej p u b l i c i t y v spojení s t ý m i t o skutočnosťami sa už z a u ž í v a l i slová župa a župan.) S l o v o špan v starej s l o v e n č i n e n e m a l o iba t e r m i n o l o g i c k ú platnosť (ozna čenie hodnosti k r á ľ o v s k é h o úradníka), ale sa v širšej m i e r e p o u ž í v a l o aj ako n e t e r m i n o l o g i c k é a p e l a t í v u m , ktorého v ý z n a m sa približne z h o d o v a l s v ý z n a m o m slova pán (urodzený), lat. dominus, n e m . Herr, m a ď . úr. P r e s v e d č i v é d o k l a d y o t o m sú z o s t r e d o v e k ý c h slovenských listín z o 16. sto ročia ( D o r u ľ a , 1966), v k t o r ý c h najmä protiklad slova špan ( v o v ý z n a m e „ n o b i l i s " , „ p á n " ) a išpán ( v e d ú c i stoličný úradník) h o v o r í v e ľ m i jasnou rečou. U v e ď m e n i e k t o r é d o k l a d y : My
Andrass
a
Michal Chorwati
hrabstwy
Lyptowske(h)o, Orawske(h)o
ysspani etc. známo czynime wssem wobecz, že g(es)t przyssla przed nas v r o zena pani Dorothea, zena nebossczyka sspana Gregore Ssczewniczke(h)o . . . (Ibid., s. 302.) P o d o b n ý p r e s v e d č i v ý doklad poskytuje listina z v ý c h o d n é h o Slovenska. Spomína sa v nej dedina L o m n é p r i S t r o p k o v e . V nej sa v y s k y t u j e už ustálené spojenie veľkomožný špan, ako sa neskoršie p o u ž í v a l o spojenie pán veľkomožný. Stalo se w lomnem walale welikomozneho sspana Bathorij Isstwana. w ten stwartok po Swatem Martine Roku pane 1572. (Ibid., s. 303.) T i t u l o v a n i e z e m a n o v č e s t n ý m v ý r a z o m špan ( v o v ý z n a m e „ p á n " ) b o l o bežné, ako dokazujú listiny z v ý c h o d n é h o i stredného Slovenska. V t e x t e z a r c h í v u zemianskej r o d i n y Jesenskovcov z Jasena v T u r c i z r. 1559 sa v y s k y t u j ú spojenia: . . . sspana Mysse Zyeka [Miša Zäka čiže Žiaka] z Malého Jasena, a gynych wssech sspanow Jesenyyu . . . kedé sspany Jesenenye z a d a g y . . . Item sspan Janko z Kelnyka . . . kede sspany Jesenenye chczegy pryehon myety . . . Item sspan Matthey Iwanka nycz newye . . . toczysto sspan K r e y c z y G y r y k . . . tho mne prey sspany P y e t h r o w y e daly . . . (Ibid., s. 303—304.) Z o Stítnika z o 17. stor. j e t a k ý t o d o k l a d : Podaleig pak wassim opatrnosten sspan Richtár . . . wassu Slowutnu opatr nosť pitam Span Richtár. . . (Ibid., s. 303, pozn. 7a) Z a o b d o b n ý doklad p o k l a d á m aj spojenie špan šoltýs z chotárneho listu z N i ž n e j nad O r a v o u z r. 1612, v k t o r o m spomínajú lúky špána šoltýsa z Nižnej ( K a v u l j a k , 1955) . V 16. stor., k e ď ešte spojenie špan s p r i e z v i s k o m zemana v istých oblas tiach S l o v e n s k a bolo c e l k o m b e ž n é a k e ď sa začalo p o u ž í v a ť aj spojenie špan richtár a špan šoltýs, v ý r a z špan sa už n e p o u ž í v a l v t e r m i n o l o g i c k o m v ý z n a m e na označenie správcu stolice. U ž v listinách z 15. stor. sa v ta k ý c h t o p r í p a d o c h začala p o u ž í v a ť podoba išpán. V . Blanár (1964) j u d o kladá už z r. 1483 z T r e n č í n a : k pánom ysspanom. P ó r o v , aj doklad z r. 1504: My Andrass a Michal Chorwati hrabstwy Lyptowske(h)o, Orawske(h)o y s s p a n i . . . (Doruľa, 1966). S l o v o špan už či v o v ý z n a m e hodnosti a či v označení titulu u r o d z e n ý c h (nobilis) a p o t o m i v ý z n a m n e j š í c h n e u r o d z e n ý c h ľ u d í (špan richtár) sa mnohonásobne v y u ž i l o v slovenskej p o m e n o v a c e j sústave a j e p r e d m e t o m štúdia našej onomastiky.
V a n t r o p o n y m i i sú z o súčasnosti d o b r e z n á m e p r i e z v i s k á Spanko (Spanka), Spánik, Spaniar (Spaňár, Spanár) , ale sú d o k l a d y aj na s t a r o b y l é f o r m y z l o ž e n ý c h , d v o j č l e n n ý c h m i e n Ján Sebešpan a Kubík Sebešpan. 1
B o h a t o sa v y u ž í v a lexikálna j e d n o t k a špan v slovenskej t o p o n y m i i . A tu p r á v e m i e s t n y n á z o v Spania Dolina ( p o p r i Spaňom Poli) b o l oddávna p r e d m e t o m záujmu j a z y k o v e d c o v i h i s t o r i k o v a s o b d o b n ý m i c h o t á r n y m i n á z v a m i (Spania zem, Spanie pole, Spania, Spance ap.) sa stal b e z p r o s t r e d n ý m p o d n e t o m na napísanie t e j t o štúdie. M i e s t n y n á z o v Spania dolina j e z a p e l a t í v n e h o spojenia v s y n t a g m e spania dolina, neskôr t o p o n y m i z o v a n é h o : Spania dolina. V z ť a h o v é vlast nícke p r í d a v n é m e n o spaní, spania, spanie má s t a r o b y l ý t v a r m ä k k é h o z a končenia, k t o r é j e pri osobných menách z r i e d k a v é (pórov, aj kňaží, -ia, -ie a l e b o mníší, -ia, -ie v topikách Kňažia, p ô v . Kňažia Ves, a Mníšia stráň). M i e s t n y n á z o v Spania D o l i n a ( S l o v n í k obcí Banskobystrického okresu, 1968) (r. 1263 Montana, r. 1458 Grueb, 1535 Herrengrund, súčasne Valis Dominorum, Spania Dolina, ľ u d o v o Baňa) j e starší ako p r v é písomné zá z n a m y a n e m e c k á banícka kolonizácia súvisiaca s r o z v o j o m baníctva a hutníctva v Banskej B y s t r i c i a na j e j okolí v p o l o v i c i 13. stor. S p o j e n i e spania dolina b o l o v ý r a z o m iba v l a s t n í c k y c h v z ť a h o v . N a r o z d i e l od o b č i n y Bystrice (od r. 1255 mesta Banskej B y s t r i c e , N e u s o l ) táto dolina rozprestierajúca sa 11 k m na s e v e r od mesta patrila p ô v o d n e k r á ľ o v i , a teda španom z P u s t é h o hradu pri Z v o l e n e , k t o r í iste už v 12. stor. začlenili Z v o l e n s k ú kotlinu i s o k o l í m o b č i n y B y s t r i c e do m o c i uhorských k r á ľ o v . N e p o c h y b n é j e , ž e t o p o n y m i z o v a n ý n á z o v p ô v . chotárnej časti Spania dolina patrí d o skupiny p o d o b n ý c h n á z v o v , ako j e na okolí v Skub í n e Spanô a m n o h é iné na S l o v e n s k u od B í ň o v i e c pri T r n a v e (Spandolina) a od T r e n č í n a až do Z e m p l í n a za M i c h a l o v c e (Spanihnivy čiže Spanie nivy v H a ž í n e ) a za H u m e n n é (Spaň v D l h e j a B e l e j nad C i r o c h o u ) . N e m e c k ý n á z o v Spanej D o l i n y Herrengrund dosvedčuje p o n í m a n i e v ý razu špan v o v ý z n a m e „ p á n " . ( P ó r o v , aj novší m a ď . n á z o v Úrvôlgy a zasa na okolí v r c h Panský diel. P r e k v a p u j e n á z o v susedného v r c h u Banoš.) A p e l a t í v n y v ý z n a m slova špan k o m p l i k u j e otázku c h r o n o l ó g i e početne bohatej skupiny chotárnych n á z v o v o d v o d e n ý c h p o m o c o u tohto slova. N a S l o v e n s k u j e ich dobre v y š e sto. N i e k t o r é z nich ako Spania zem ( N e d a n o v c e ) , Spanie pole ( P o r u b a na O r a v e ) , Spanie nivy (Trenčianska T e p l á ,
1
P r i e z v i s k o Spaniar a jeho o b m e n y Spaňár/Spanár azda označuje človeka, k t o r ý m á nejaký užší v z f a h k španej zemi, k španiemu p o l u ap. (azda používateľ, strážca, n á j o m n í k ) . M ô ž e však byf aj o b y v a t e ľ s k ý m m e n o m k miestnemu názvu Spania Do lina (štandardizovaný t v a r j e Spaňodolinčan, ľ u d o v ý t v a r Spaňodolinec). P r í p a d n e ide o ľudí pochádzajúcich zo Spanej D o l i n y .
O č o v á ) a najmä u n i v e r b i z o v a n é z l o ž e n é n á z v y Špandolina ( B í ň o v c e ) , Spaniva ( P o d o l i e ) , majú v e ľ m i s t a r o b y l ý ráz a azda majú v l a s t n í c k y v z ť a h k španovi, k inštitúcii španov, k ý m iné, a k o j e Spaní brod (Breznica, T e kovská B r e z n i c a ) , Spaní kameň ( K l á t o v á N o v á V e s ) , Spaní vrch ( I v a n o v c e ) , Spaní laz (Stredné P l a c h t i n c e ) sú azda mladšie a m a j ú v z ť a h k z e m e p á n o m o z n a č e n ý m t i t u l o m špan („nobilis"). M o ž n o s n i m i p o r o v n a ť
novšie n á z v y Panský a i.
diel, Za panskými
humny,
Za panskou
záhradou
2
V otázke k v a n t i t y sa p o d ľ a príkladu P . Ratkoša ( S l o v e n s k é d e j i n y , 1956) p r i d ŕ ž a m t v a r u s k r á t k y m -a- (špan), p r e k t o r ý j e opora v m i e s t n y c h
i chotárnych názvoch (Spania Dolina;
Spania zem, Spanie pole, Spaní
brod, Spance ap.). V nich b y sa síce dalo p o c h o p i ť aj prípadné skrátenie m o ž n e j k m e ň o v e j k v a n t i t y ( p ó r o v . príd. m e n o vtáčí, -ia, -ie v staršom období spisovnej s l o v e n č i n y a k v a n t i t u v s l o v e vták; a l e b o : pán — pani — panský.) Z a k r á t k e -a- v s l o v e špan h o v o r í aj p r i e z v i s k o Spanko a
Spaniar. Župan A k s m e doteraz u v a ž o v a l i o s l o v e špan ako o označení hodnosti správcu stolice ( k o m i t á t u ) , n e m o ž n o obísť s l o v o župan. P r e k v a p u j e , ž e na t o t o s l o v o niet d o k l a d o v z o starej s l o v e n č i n y . N i e t h o v Žilinskej knihe ( R y šánek, 1954), nenachodí sa v Glosáriu ( V á ž n y , 1937), n i e j e d o l o ž e n é v m a teriáli p r e S l o v e n s k ý historický slovník, a n e z a z n a m e n á v a h o ani B e r n o l á k o v S l o v á r (Bernolák, 1825—1827); t e n p r e v ý r a z comes a n e m e c k é Gespann m á s l o v o išpán. V š e t k o tak nasvedčuje, ž e slovo župan sa d o stalo d o v r s t v y p r á v n i c k ý c h t e r m í n o v až v 19. stor. za štúrovcov. V s t r e d o v e k ý c h latinských p r a m e ň o c h v o v ý z n a m e hodnosti správcu stolice sa p o u ž í v a l t e r m i n o l o g i z o v a n ý v ý r a z comes, k ý m v s l o v e n s k ý c h t e x t o c h sa v t o m t o v ý z n a m e p o u ž í v a v ý r a z špan. N ó už k u koncu 15. stor. sa v t o m t o v ý z n a m e začína p o u ž í v a ť maďarská f o r m a išpán. V nasledujú c o m storočí sa v ý r a z špan p o m a l y v y t r á c a z p o u ž í v a n i a v a d m i n i s t r a t í v n y c h t e x t o c h a t ý m stráca oporu v spisovnom j a z y k u v ô b e c . T v a r išpán dosiahol v t o m t o v ý z n a m e azda v ý h r a d n é p o u ž í v a n i e . A l e v d r u h o m o b dobí r o z v i t é h o národného obrodenia v puristickej h o r l i v o s t i s l o v o išpán
2
S p o m e d z i v y š e sto chotárnych n á z v o v (zachytených v excerptoch J a z y k o v e d n é h o ústavu Ľ u d o v í t a Štúra S A V ) hodno spomenúť ich značné sústredenie napr. V d o l n o m L i p t o v e (podlá m ô j h o zistenia) v o b v o d e zaniknutého L i p t o v s k é h o Starhradu a zámku L i k a v y , pórov, v R u ž o m b e r k u - Č e r n o v e j Spance (lúky nad dolinou B y s t r o ) , v L í š k o v e j Spanie (pole, r o l e ) , na L ú č k a c h Spania ( z e m , r o l e ) , v o Vlaškách Spanie (pole p o d V r c h h r á d k o m čiže H a v r á n k o m ) , v M a l a t i n e j Spaňá (lúka, teraz pasienok). V P o r u b e na O r a v e ( o k r e m M a l a t i n e j ) j e n á z o v lúk Spanie pole. V i a c takýchto n á z v o v z O r a v y A . Habovštiak (1970). Značný počet takých n á z v o v j e v Turci, v okrese T o p o ľ č a n y a podobne aj v su sednom Trenčianskom okrese. (Majtán, 1972).
n e m o h l o obstáť, začalo sa hodnotiť ako cudzie slovo, k t o r é h o p o u ž í v a n i e j e v r o z p o r e so s l o v a n s k ý m c í t e n í m a slovenčinou. M a ď a r s k ý v ý r a z išpán sa začal nahrádzať e k v i v a l e n t o m župan. P o d r o b n o s t i tohto v ý v i n u nie sú zatiaľ z n á m e , ale v ý s l e d o k j e istý. D o r. 1918 bolo v Uhorsku, a teda aj v j e h o slovenskej časti t z v . stoličné zriadenie. V ý r a z stolica b o l b e ž n ý aj p o r. 1918, ale namiesto išpánov b o l i československou v l á d o u m e n o v a n í už župani a stolice sa namiesto doteraz p o u ž í v a n é h o t e r m í n u v úradných písomnostiach n a z ý v a j ú župarai. P o administratívnej r e f o r m e ostali na S l o v e n s k u župy ( „ v e ľ k o ž u p y " ) a župani ( v Čechách a na M o r a v e kraje). P o zániku krajinského zriadenia a p r v e j C S R b o l i za v o j n y o b n o v e n é župy a župani. K e ď r. 1945 v z n i k l a ľ u d o v á správa n á r o d n ý c h v ý b o r o v , t e r m í n y župa, župan sa stali h i s t o r i c k o - a d m i n i s t r a t í v n y m a r c h a i z m o m . Z d á sa, ž e slovo župan b o l o z n á m e n a j p r v iba u j u ž n ý c h S l o v a n o v . B e z p e č n e sa nachodí už v staroslovienskych pamiatkach (napr. v zákonníku Z a k o n i , s o d t n y i l j u d s m i , ) . A z d a n a j p r v sa spomínajú srbskí župani v R a š ke, k d e v l á d l i pod byzantskou z v r c h o v a n o s ť o u . Ž u p a n V o j i s l a v už r. 1042 o d b o j o m dosiahol dočasnú nezávislosť. Župan Štefan N e m a n j a (1167— 1196) sa pokladá za zakladateľa p r v é h o srbského štátu. T u hodnosť župan j e blízka, ak nie totožná s hodnosťou kniežaťa. S l o v o župan j e d o l o ž e n é aj v starej češtine. 3
O s l o v a n s k o m p ô v o d e slova župan sa v slovanskej j a z y k o v e d e n e p o c h y buje. Z a slovanské ho pokladá Stanislav (1956) i M a c h e k (1957). Staršie j e s l o v o župa, k t o r ý m sa o z n a č o v a l o n o v o o b s a d e n é alebo n o v o o s í d l e n é ú z e m i e . M a l o však aj iné v ý z n a m y (napr. istý dôchodok, v sch. ,,zádruha", v p o ľ . ,.soľná baňa, s o l i v a r " ) . M y s l e l o sa však aj na to, ž e j e to obmena označenia avarskej hodnosti špan. P o d ľ a M a c h k a slovo župa súvisí so sthn. gaxvi, gewi, z čoho j e v súčasnej n e m č i n e Gau. T e n t o koreň j e azda aj v lat. pagus (župa, o b v o d , d e d i n a ) . M a c h e k tu predpokladá p r e š m y k n u t i e slabík gu a pa. S l o v o župan sa však v y s v e t ľ u j e ako novšie, v y t v o r e n é v p l y v o m slova pán (župy pánt a h a p l o l ó g i o u župant), ale n e v y l u č u j e sa ani prípona -an'b, ako j e lat. -anus v Romanus a i. L e n ž e slovo župan sa dáva do sú vislosti aj s v ý r a z o m *geupan-, ku k t o r é m u patrí aj *gupan-, z čoho v z n i k l o g-bpan-b, p ó r o v , české hpán, p o t o m pán (Stanislav, 1956). P o d ľ a M a c h k a h- v s l o v e hpán v z n i k l o iba nadýchnutím, predsunutím, no sám u v á d z a S m i l a u e r o v e v ý h r a d y . P o d ľ a Stanislava (ibid.) kontamináciou slov župana a g'bpan'b m o h l o v z n i k n ú ť aj špan.
3
Z historického slovníka Ú J Č Č S A V n á m ochotne poskytli doklady z najstaršieho obdobia na slovo župan: Alexander magister et cancellarius Supani Bogussa C D B I , 440 (13. s t . ) ; Testes sunt: „Paulicus, Dobrohost suppani" R e g . I I , 65 (1257).
Kmeť 4
Spomenuli sme, ž e p r e hodnosť š p a n v latinských p r a m e ň o c h včasného feudalizmu sa p o u ž í v a v ý r a z comes, s č í m súvisí a d m i n i s t r a t í v n y v ý r a z komitátna čiže stoličná správa. V š e o b e c n e sa p r i j í m a názor ( M a c h e k , 1957), že z lat. slova comes v slovanských j a z y k o c h v z n i k l o s l o v o kmet. L a t . comes/comitis b y m a l o v slovanských j a z y k o c h dať *kombtb, p o zániku j e r o v a v o k a l i z á c i i komei; l e n ž e pri preberaní sa -e- udržalo, k ý m p r v á slabika sa oslabila (kmet), obdobne ako napr. lat. compater dalo k-brnotr-b, v s l o v e n č i n e o s o b i t n ý m v ý v i n o m kmotor. S l o v o kmet ešte za včasného f e u d a l i z m u postupne nahradilo v ý r a z vítaz ( b o j o v n í k , člen kniežacej b o j o v e j družiny, m a ď . vitéz). O b d o b n e ako poklesol v ý z n a m slova pán, ktoré za buržoáznej C S R bolo ú r a d n ý m ozna č e n í m každého občana (úradne aj tuláka a žobráka), aj s l o v o kmet sa p o stupne rozšírilo a súčasne kleslo z p ô v o d n é h o v ý z n a m u až na označenie č l e n o v dedinských poddanských v ý b o r o v , ba aj sedliakov v ô b e c ; n o v š i e sa p o u ž í v a na označenie starších vážnejších ľudí. P ó r o v , použitie slova kmet v liste z p o l o v i c e 16. stor. k t o r ý m sa poddaní z L í š k o v e j ž a l o v a l i z e m e p á n o v i na ú r a d n í k o v z á m k u L i k a v y „ p á n o v " Jána Paluckého a Ladislava (Václava) Zednagya: Item zasadili [ = dosadili] pan Václav a pan Jan trich kmetov, menom Mračka, Vitališe a Mustafu, jiš pani dobre veda, kterak maji tých chudých držat a medzi nimi rozdelili dedinu, tak jako jinym chudým lidem tak i jim. . . . Item tym trom kmetom .. . stala sie zraška, Mračkovi tri roky z ileša a Vitališovi i Mustafovi rok. . . Item za richtára Bena Marka rozmerali bočku vina. Dali na kmete po čtyri žajdle a na komorniky, na niektorého komorníka dva a na ktore(ho) jeden. (Listy poddaných, 1955) V súčasnej slovenčine sa v ý r a z kmet p o u ž í v a ako k n i ž n ý archaizmus najmä v historickej beletristike. R o z š í r e n i e a p o u ž í v a n i e slova kmet v starej slovenčine dosvedčujú aj p r i e z v i s k á Kmeť/Kmec, Kmeto, Kmetík/Kmecík, ktoré t v o r i a istú paralelu
s priezviskami Spanko, Spánik ap. (p. vyššie). K e ď ž e s v ý r a z o m kmet sa nespájala administratívna pôsobnosť, n e p r e j a v i l sa j e h o v p l y v pri t v o r e n í m i e s t n y c h a chotárnych n á z v o v , ako j e to v p r í p a d e slova špan.
4
S l o v o špan m á nepochybne v e l k ý v ý z n a m pre dejiny slovnej zásoby slovenčiny, ako to dosť názorne v y p l ý v a aj z tejto štúdie. P r i t o m však prekvapuje, že o k r e m j a z y k o v e d y a historika P. Ratkoša ako autora príslušnej stati v Slovenských dejinách I (1956) niet p r í k l a d o v na u v e d e n i e slova špan v p ô v o d n o m v ý z n a m e do v e d e c k e j literatúry (a do beletrie s historickými ná metmi) .
Pán O s o b i t n e načim ešte p o u v a ž o v a ť o s l o v e pán a o p ô v o d e a p o u ž í v a n í tohto slova. N a s k y t u j e sa otázka, či toto slovo n e v z n i k l o poklesnutím v ý slovnosti a stratou začiatočného š- v s l o v e špan, prípadne h- v s l o v e hpán (ako to b o l o v staršej češtine) a či azda n e j d e o slovo od p ô v o d u iné. V praslovančine n e b o l o slova pán. P r i r o z š i r o v a n í kresťanskej n á u k y b o l o p o t r e b n é v y j a d r i ť príslušným v ý r a z o m p o j e m lat. dominus. Staré j a z y k o v é p a m i a t k y dosvedčujú p r e tento v ý z n a m adaptáciu slova gospodb, z n á m e h o v našej kultúrnej oblasti v i a c v rozšírenej p o d o b e Hospodin. V praslovančine však j e s t v o v a l o slovo pan-bji s v ý z n a m o m m a n ž e l k y hla v y r o d i n y (gospodb). P o d ľ a M a c h k a (1957, s. 351—2) sa neskôr k slovu m u ž . rodu gospodb p r i t v o r i l o slovo gospodyňi na označenie príslušnej ženskej p o d o b y , ale obdobne aj k ženskému označeniu panbji v ý r a z pani). T e n t o názor p r i j í m a aj Stanislav (1956). A l e ak v staroslovienčine bola iba d v o j i c a gospodb ( v c i v i l n o m i náboženskom v ý z n a m e : otec v e ľ k o r o d i n y a dominus) a panbji, treba t a k ý t o stav p r e d p o k l a d a ť aj p r e starú s l o v e n činu, l e b o ani ona nemala slovo pán. A k o teda v z n i k l o a ako sa do s l o v e n č i n y dostalo slovo pán? Z dejín j e známa skutočnosť, ž e sa v českom k n i e ž a t s t v e za r o z l i č n ý c h okolností a v p l y v o v z p o p r e d n ý c h kniežacích d r u ž i n í k o v a z o z v y š k o v starých r o d o v ý c h v l a d y k o v v y v i n u l a vyššia feudálna v r s t v a páni (panský stav). V t o m t o p r í p a d e j e i r e l e v a n t n é , či slovo pán v češtine j e z p ô v . g-bpan > hpán a či z n o v o u t v o r e n é h o slova pan-b podľa v ý r a z u panbji (čes. pani) na o z n a č e n i e m a n ž e l k y h l a v y r o d i n y . P r e d p o k l a d á m e , ž e české slovo pán postupne p r e n i k a l o aj d o slovenčiny, obdobne ako p r e n i k l o s českou k u l túrou d o p o ľ š t i n y a cez ňu do ukrajinčiny. B o l o to iste ešte p r e d 14. stor. V ý r a z pán sa p o u ž í v a l n a j p r v ako náboženský termín, ale p o t o m o v l á d o l aj spoločenskú oblasť. P r i účinnom a p l o d n o m pôsobení silného kultúrneho centra P r a h y , najmä p o v z n i k u K a r l o v e j u n i v e r z i t y (r. 1348) sa to dá d o b r e p o c h o p i ť . S l o v o pán p o m á h a l o zatlačiť a p e l a t í v n y v ý z n a m špan ( t e r m i n o l o g i c k ý v ý z n a m nahrádzal v ý r a z išpán), k t o r ý sa začal p o c i ť o v a ť ako n i e dosť kultúrny. Blízkosť z v u k o v e j p o d o b y o b i d v o c h slov to d o b r e umožňovala. A j v slovenčine boli p á n m i n a j p r v iba urodzení (nobiles), i v e ľ k o m o ž n í ( m a g n á t i ) ; m e š ť a n o m tento titul neprislúchal.
zemania
S l o v o pán sa v i a c ráz opakuje už v p r v e j z n á m e j českej listine z o S l o venska z r. 1422 (Naše národní minulosť v dokumentech, 1955): urozenemu panu Hynkovi.. . ku vieme ruce panu Hynkovi. . .; opakuje sa v z n á m e j listine, v k t o r e j Jiskra r. 1449 u z a v r e l v e č n ý m i e r s m a g n á t m i a m e s t a m i na S l o v e n s k u (ibid., s. 449): Ja Jan Jiskra z Brandysa, najjasnejšieho
knižete a pana, pana Ladislava,
krále uherského etc. najvyšší hajptman . . . v ten jisty a večný mir jakožto urozeneho pana Mikulaše Balickeho s jeho hrady Sklabinu a Oravu, urozeneho pana Mikulaše a pana Petra, bratŕi vlastnie z K o m o r o v á . . . s urozenym panem Pangracem od Svatieho Mikulaše a z Branče i s jeho se všemi zámky . . . Prekvapuje
však,
že v
najstaršom
slovenskom
zápise v
mestskej
Ži
linskej k n i h e z r. 1451 ( R y š á n e k , 1954) m e š ť a n i a z o Sliezska sa p o d l á z á pisu t a k t o v y j a d r i l i : . . . v y z n a l i rekel jest P e t e r Frulych, p r a v i : milí pani, prišli sme od svej ne vesty . . . (Ibid., s. 451.) I s t é j e , ž e českí pisári na
Slovensku
a l e b o pisári s d o b r ý m
školením
v Č e c h á c h c h y t r o a ú č i n n e z a v á d z a l i v ý r a z pán
v 15. storočí na
označenie
t i t u l u z e m a n o v a m a g n á t o v , hoci sa v listinách
s l o v a n s k ý c h z e m a n o v ešte
h e j ne p o u ž í v a l s t a r ý d o m á c i v ý r a z špan aj v n e t e r m i n o l o g i c k o m v ý z n a m e (proti
išpán).
Literatúra B E R N O L Ä K , A . : S l o w á r S l o w e n s k í Č e s k o - L a t i n s k o - Ň e m e c k o - U h e r s k í . 1. v y d . Budín, T y p o g r a p h i a R e g . U n i v e r s . Hungaricae 1825—1827. D O R U Ľ A , J.: O niektorých starých slovenských slovách a p r á v n y c h termínoch. Československý t e r m i n o l o g i c k ý časopis, 5, 1966, s. 302—304. H A B O V Š T I A K , A . : O r a v s k é chotárne názvy. 1. v y d . Banská Bystrica, Stredoslo venské v y d a v a t e ľ s t v o 1970, s. 81. K A V U L J A K , A . : H i s t o r i c k ý miestopis O r a v y . 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1955, s. 181. K N I E Z S A , I . : A m a g y a r állami és jogi terminológia eredete. I n : A M a g y a r T u d o mányos A k a d é m i a N y e l v - és I r o d a l o m t u d o m á n y i osztályának K ô z l e m é n y e i . V I I . kôtet, 3.-4. szám. Budapest 1955, s. 237-243. K R A J Č O V I Č , R . : N á č r t dejín slovenského j a z y k a . 2. v y d . Bratislava, Slovenské p e d a g o g i c k é nakladateľstvo 1971, s. 160. L i s t y poddaných z r o k o v 1538—1848. R e d . P . H o r v á t h . 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1955, s. 30-35. M A C H E K , V . : E t y m o l o g i c k ý slovník j a z y k a českého a slovenského. 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Československé a k a d é m i e v é d 1957, s. 598. M A J T Á N , M . : Chotárne n á z v y súvisiace so slovami debra a špán. K u l t ú r a slova, 6, 1972, č. 2, s. 50-53. N a š e národní minulost v dokumentech. 1. v y d . R e d . V . Husa. Praha, V y d a v a t e l s t v í Č S A V 1954, s. 445. P A U L Í N Y , E.: Západoslovanské v ý p o ž i č k y v staromaďarskej l e x i k e . I n : O počiat koch slovenských dejín. R e d . P . Ratkoš. Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1963, s. 1 9 3 194. R Y S Á N E K , F . : S l o v n í k k Žilinské knize. 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1954, s. 34. S l o v e n s k é dejiny. 1. O d najstarších čias do r. 1848. R e d . Ľ . H o l o t í k a J. T i b e n s k ý . 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1956, s. 52—53. ( A u t o r o m príslušnej stati j e P. Ratkoš.) S l o v n í k obcí Banskobystrického okresu. R e d . Š. Pisoň. 1. v y d . Banská Bystrica, Stredoslovenské v y d a v a t e ľ s t v o 1968, s. 339 n. S T A N I S L A V , J.: D e j i n v slovenského jazyka. 1. Ú v o d a hláskoslovie. 1. v y d . B r a tislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1956. s. 52-53. V Á Z N Ý , V . : Glossarium Bohemoslavicum. Praha, M e l a n t r i c h 1937, s. 23-24.
Ladislav Dvonč O ZDOMÁCNENÝCH A NEZDOMÁCNENÝCH PODOBÁCH C U D Z Í C H N Á Z V O V MIEST V SPISOVNEJ S L O V E N Č I N E
V Pravidlách slovenského pravopisu (1971, ďalej P S P ) v kapitole o p r a v o p i s e a v ý s l o v n o s t i cudzích slov sa konštatuje, ž e n e z d o m á c n e n é cudzie slová sú p r e d o v š e t k ý m vlastné mená, a to osobné, napr. John L o c k e , L e o nardo da V i n e i , alebo zemepisné, najmä m e n á v z d i a l e n e j š í c h alebo m e n e j z n á m y c h miest, krajov, riek, v r c h o v a i., napr. G ô t e b o r g , Marseille,. P r o v e n c e ( a l e P r o v e n s a l s k o , provensalský, provensalčina), Gascogne (ale g a s k o n s k ý ) , T a j o , M o n t Blanc, C h i l e (ale čílsky). D ô l e ž i t á j e tu ešte poučka, podľa k t o r e j m e n á v e ľ k ý c h a z n á m y c h k u l t ú r n y c h európskych stredísk, ako aj m e n á v e ľ k ý c h r i e k p í š e m e s l o v e n s k ý m p r a v o p i s o m , a to podľa ich slovenskej v ý s l o v n o s t i (i a y p r i t o m r o z l i š u j e m e ) , napr. V i e d e ň , M n í c h o v , Berlín, P a r í ž , R ý n , Visia, N í l . T r e b a len dodať, na čo s m e u p o z o r n i l i už d á v n e j š i e ( D v o n č , 1960), ž e takto sa p o u ž í v a j ú aj n á z v y n i e k t o r ý c h v e ľ k ý c h a z n á m y c h m i m o e u r ó p s k y c h k u l t ú r n y c h stredísk, napr. Bejrút, J e r u zalem, Káhira. C h c e m e si v š i m n ú ť , v k t o r ý c h prípadoch sa p o u ž í v a j ú z d o m á c n e n é a k e d y n e z d o m á c n e n é p o d o b y cudzích n á z v o v miest v spisovnej slovenčine. V t e j t o oblasti totiž p o z o r u j e m e istý p o h y b . P r e j a v o m tohto p o h y b u sú aj n i e k t o r é r o z d i e l y m e d z i n o r m a t í v n y m i príručkami. P r i t o m sa v t ý c h t o p r í ručkách v j e d n o t l i v ý c h prípadoch nepostupuje v ž d y úplne správne. A j v b e ž n e j j a z y k o v e j p r a x i j e neraz i n ý stav, ako to v y ž a d u j e platná k o d i fikácia (a to aj v t ý c h prípadoch, v k t o r ý c h sú n o r m a t í v n e p r í r u č k y j e d n o t n é ) . T o ukazuje, ž e j e p o t r e b n é touto otázkou sa z n o v u zaoberať. P r e z n a č n ý rozsah p r o b l e m a t i k y sa m u s í m e v t o m t o p r í s p e v k u o b m e d z i ť na r o z b o r spracovania z d o m á c n e n ý c h a n e z d o m á c n e n ý c h p o d ô b n á z v o v cu dzích m i e s t v Slovníku slovenského jazyka (ďalej S S J ) , a to v 6. z v ä z k u (1968), k d e sú tieto n á z v y p o p r i i n ý c h cudzích n á z v o c h miest zhrnuté v osobitnej časti Z e m e p i s n é n á z v y . Je to v e ľ m i záslužná práca, p r v á s v o j h o druhu na Slovensku. S p r a c o v a n i e n i e k t o r ý c h n á z v o v j e v š a k podľa našej m i e n k y diskutabilné, n i e k e d y i d e o d r o b n é nedopatrenia neraz čisto technického rázu. T o však hodnotu tohto diela ako celku nijako neznižuje. Z á r o v e ň si b u d e m e v š í m a ť stav aj v i n ý c h príručkách, č í m sa p r o b l e m a t i k a lepšie objasní. SSJ z a z n a m e n á v a p o d o b y Abidžan a Abidjan, t. j . zdomácnenú a p ô v o d n ú , úradnú p o d o b u n á z v u ( v t o m t o p r í p a d e v o francúzskej pravopisnej p o d o b e ) . N a r o z d i e l od SSJ Malý atlas sveta (1960; ďalej M A S ) , k t o r ý p r a v i d e l n e ako základné z a z n a m e n á v a p ô v o d n é p o d o b y , k ý m z d o m á c n e n é
p o d o b y uvádza len s o d k a z o m na p ô v o d n é p o d o b y , z a c h y t á v a iba podobu Abidžan. P o d ľ a nášho názoru správne j e spracovanie v SSJ. — P r i d v o j i c i Agadir — Agádír n i e sme p r e s v e d č e n í o tom, ž e b y v spisovnej slovenčine zdomácnená podoba musela b y ť bez dĺžok (Agadir). N á z o v j e ináč u nás p o m e r n e m á l o z n á m y ( d o v e d o m i a p o u ž í v a t e ľ o v nášho j a z y k a p r e n i k o l iba v súvislosti s k a t a s t r o f á l n y m z e m e t r a s e n í m , k t o r é postihlo toto mesto r. 1960). V p o d o b e Agádír sú síce d v e d ĺ ž k y , l e n ž e v cudzích m i e s t n y c h názvoch sa d v e d ĺ ž k y v y s k y t u j ú bežne, napr. Békéscsaba, Kjúšú, Gúdúr, Péšvár, čo ukazuje, ž e r o v n a k o m ô ž e m e p o u ž í v a ť aj podobu A g á d í r . V M A S j e iba podoba Agádír, český Príruční slovník náučný (1962; ďalej P S N ) pozná zas iba podobu Agadir. T a k ý c h t o r o z d i e l o v v j e d n o t l i v ý c h p r í r u č kách j e aj v i a c . P o d ľ a toho, čo sme tu u v i e d l i , v spisovnej slovenčine na v r h u j e m e p o u ž í v a ť iba podobu Agádír. — N a r o z d i e l od SSJ, k t o r ý uvádza p o d o b y Almeria a Almería, M A S m á iba podobu Almeria, k ý m P S N p o dobu Almería, no už napr. M A S z a z n a m e n á v a p o d o b u Bahía Blanca a P S N podobu Bahia Blanca. V z n i k á tu otázka, či tu m á m e písať zakončenie -ía alebo -ia ( k t o r é j e v našom j a z y k u b e ž n é v slovách t y p u akcia). Z d á sa nám, ž e p r e p i s o v a n i e -ía na -ia nie j e tu o d ô v o d n e n é , l e b o tieto n á z v y v s l o v e n č i n e n e z d o m á c n e l i (na z d o m á c n e n i e n i e sú tu nijaké p o d m i e n k y ) . P o d ľ a toho sme za p o u ž í v a n i e p o d o b y Almería. D v o j i c a Berehovo — Beregovo predstavuje osobitný prípad. V Z S S R ako úradná platí ruská podoba názvu. P o p r i ruských podobách sa, p o c h o p i t e ľ n e , uplatňujú aj p o d o b y v j e d n o t l i v ý c h n á r o d n ý c h j a z y k o c h . V ukra j i n č i n e sa p o u ž í v a podoba Berehovo; aj u nás sa p o d ľ a stavu v t o m t o j a z y k u p o u ž í v a podoba s h. Zaiste k t o m u prispela najmä tá skutočnosť, ž e ú z e m i e , na k t o r o m sa toto m e s t o nachádza, patrilo k e d y s i do Českoslo v e n s k e j r e p u b l i k y . S p r a c o v a n i e v SSJ p o k l a d á m e za správne v t o m z m y s l e , ž e sa tu p o p r i z d o m á c n e n e j p o d o b e Berehovo uvádza úradná podoba Be regovo, l e n b y b o l o d o b r é z m i e n i ť sa aj o t o m , ž e aj ukrajinská podoba m á spoluhlásku h. Odporúčali b y sme p o d ľ a toho takéto s p r a c o v a n i e : B e r e h o v o , ukraj. B e r e h o v o , rus. B e r e g o v o . M A S a P S N uvádzajú iba p o dobu Beregovo, čo j e v r o z p o r e s b e ž n ý m p o u ž í v a n í m p o d o b y Berehovo v s l o v e n č i n e aj v češtine. Súhlasíme so SSJ, p o d ľ a k t o r é h o sa p o p r i p ô v o d n e j p o d o b e Brasilia uvádza podoba Brazília ako slovenská, hoci sa n á z o v Brazília p o u ž í v a už dávnejšie ako označenie štátu. O t á z k y rozlišovania, resp. nerozlišovania n i e k t o r ý c h n á z v o v miest a štá t o v sa už dotkli v i a c e r í autori. P r o t i r o z h š o v a n i u t a k ý c h t o n á z v o v sa v y s l o v i l Š. Michalus (1968). A n i I . R i p k a (1970) nepokladá za o d ô v o d n e n é rozlišovať p o d o b u n á z v u štátu a n á z v u mesta, najmä ak aj v p ô v o d n o m j a z y k u z n e j ú r o v n a k o . M . H a j č í k o v á (1971) pripúšťa m o ž n o s ť p o u ž í v a ť r o v n a k ú p o d o b u na označenie mesta a štátu (na p r í k l a d e Singapur, resp.
na ňou odporúčanej p o d o b e S i n g a p ú r ) . J. Jacko (1971) súhlasí s p o d o b a m i n á z v u mesta Brazília — Brasilia, ale na druhej strane iba s j e d n o u p ô v o d n o u p o d o b o u n á z v u mesta México, čiže v t o m t o p r í p a d e j e za r o z d i e l m e d z i n á z v o m štátu ( M e x i k o ) a n á z v o m mesta ( M é x i c o ) . M A S má na s. 155 p o d o b u Brasilia, P S N podobu Brasilia. Sami sme s v o j h o času ( D v o n č 1968a) pripúšťali m o ž n o s ť r o z l i š o v a ť n á z o v štátu a n á z o v mesta k o n k r é t n e v prípade M e x i k o — México. Sú však n á z v y , k t o r ý m i n e m ô ž e m e rozlišovať, napr. Panama j e n á z o v k r a j i n y aj n á z o v mesta. T á istá z v u k o v á f o r m a n á z v u nemusí v ž d y ozna č o v a ť m e s t o a štát, ale napr. aj rieku a štát, ako j e to p r i n á z v e Ohio, alebo rieku a mesto, ako to m á m e zasa pri n á z v e Moskva. P o d o b n ý c h p r í p a d o v j e p o m e r n e dosť, napr. Senegal (rieka a štát; na označenie štátu sa p o u ž í v a aj podoba Senegalsko, ale napr. M . H a j číkova v cit. štúdii na s. 92 s p o d o b o u Senegalsko nesúhlasí), Paraguaj (rieka a štát), Niger (rieka a štát; tu p o k l a d á m e za sporné p o u ž í v a ť p r i n á z v e štátu v gen. sg. príponu -u, ale pri n á z v e r i e k y p r í p o n y -a/-u, ako to odporúča S S J ) , Missouri (rieka a štát), Missisipi (rieka a štát), Kuvajt (mesto a štát). V t a k ý c h t o a p o d o b n ý c h p r í p a d o c h odlíšenie z e m e p i s n e j j e d n o t k y sa v y j a d r í príslušnými l e x i k á l n y m i prostriedkami. T a k é t o j a z y k o v é p r o s t r i e d k y sa pripájajú k n á z v u m e n e j z n á m e m u , resp. m e n e j p o u ž í v a n é m u , napr. M o s k v a ( m e s t o ; iba n á z o v M o s k v a ) — rieka M o s k v a (spojenie n á z v u M o s k v a so v š e o b . podst. m e n o m r i e k a ) , N e w Y o r k (mesto) — šíáí N e w Y o r k . T a k t o j e to napokon aj v i n ý c h j a z y k o c h , p ó r o v , v angličtine The Missisipi (rieka) — Missisipi (štát), k d e ide o r o z d i e l v použití, resp. nepoužití určitého člena pri názve. S S J uvádza Bruggy — Brugge, k ý m M A S z a z n a m e n á v a iba podobu Brugge. P o d r o b n e j š í j e P S N : Bruggy, f l á m s k y Brugge, franc. Bruges. P o d ľ a nášho zistenia v spisovnej s l o v e n č i n e ( r o v n a k o ako v češtine) j e zaužívaná podoba Bruggy. S p o u ž í v a n í m p o d o b y Brugge sme sa stretli iba v p r e k l a d e r o m á n u Ch. d e Costera L e g e n d a o U l e n s p i e g l o v i (prel. M . B á r tová, Bratislava 1952). N e v ý h o d a tejto druhej p o d o b y sa ukazuje najmä p r i d e r i v á t o c h . N e p r i r o d z e n e pôsobí napr. f o r m a „ b r u g g e s k ý " , používaná v cit. p r e k l a d e . V zhode s P S N f o r m u Brugge treba v ý s l o v n e označiť ako flámsku a o k r e m toho treba spomenúť aj francúzsku podobu ( v B e l g i c k u sú ú r a d n ý m i j a z y k m i flámčina a francúzština), p r i č o m f o r m a Brugge má prednosť, l e b o v danom p r í p a d e ide o h l a v n é mesto flámskej p r o v i n c i e . P o d ľ a t o h o spracovanie v SSJ treba čiastočne spresniť. N e p o k l a d á m e však za správne, ž e sa v S S J uvádza pri n á z v e Bruggy t v a r g e n . pl. Brugg na miesto Brúgg; o t o m sme písali v osobitnom p r í s p e v k u ( D v o n č , 1972). — P o d o b u Brussel, uvádzanú v SSJ, treba hodnotiť ako t l a č o v ú c h y b u ( R i p ka, 1970, s. 122). Z a podobu Brusel j e aj M . H a j č í k o v á (tamže, s. 90). V M A S j e Brusel, r o v n a k o aj v P S N . — D v o j i c e Carihrad — Istanbul sa
k r i t i c k y d o t ý k a M . M a r s i n o v á . H o v o r í , ž e s l o v n í k „ u v á d z a ich ako s y n o nymá, čo z historického hľadiska treba brať s r e z e r v o u , k e ď ž e ide o n á z v y pochádzajúce z r o z l i č n ý c h historických období a z á r o v e ň o n á z v y rozličnej p r o v e n i e n c i e . Istanbul j e súčasný názov, Carihrad j e n á z o v historický, a to slovanského p ô v o d u " . A u t o r k a tu z á r o v e ň p r i p o m í n a ďalší n á z o v na označenie tohto mesta, a to n á z o v Konstantinopol, k t o r ý radí p o u ž í v a ť v spisovnej slovenčine v p o d o b e Konstantinopol. P o u ž í v a n i e tohto názvu, k t o r ý j e tiež historický, však presnejšie n e v y m e d z u j e ( M a r s i n o v á , 1972). V M A S sa pri n á z v e Carihrad odkazuje na n á z o v Istanbul, pričom pri n á z v e Istanbul sa podoba Carihrad uvádza v z á t v o r k e . V P S N 2 (1963) sa v hesle Istanbul konštatuje, ž e z á k l a d o m Istanbulu bol B y z a n t i o n , g r é c k e mesto z o 7. storočia pr. n. 1. K o n š t a n t í n I . t a m v r. 324—330 v y b u d o v a l n o v é h l a v n é mesto s n á z v o m R o m a nova, po g r é c k y n a z ý v a n é K o n s t a n tinopolis, slovan. Cargrad, čes. Carihrad, sloven. Carihrad. N á m sa ukazuje, že n á z v y Konstantinopol, Carihrad a Istanbul m o ž n o p o u ž í v a ť na ozna čenie toho istého mesta v historickej postupnosti, t. j . najprv n á z o v Kon stantinopol (od založenia mesta zhruba do 9. storočia), p o t o m n á z o v Cari hrad (do v z n i k u T u r e c k e j republiky, k e ď Carihrad prestal b y ť h l a v n ý m m e s t o m tureckej ríše) a najnovšie Istanbul. N á z o v Carihrad nepoužívame súčasne s n á z v o m Istanbul. N e s t o t o ž ň u j e m e sa ani s v ý k l a d o m , k t o r ý j e v S l o v n í k u spisovného j a z y k a českého I, s. 197 (Carihrad dŕ. n á z e v Istan bulu, K o n s t a n t i n o p o l ) . O n á z v e Carihrad a Konstantinopol, ako aj o n á z v e Istanbul píše najnovšie podrobnejšie Z . H a u p t o v á (1970). P r i n á z v e Kodaň j e V SSJ odkaz na podobu Kopenhágen, P o d o b a Ko penhágen sa tu uvádza r o v n a k ý m t y p o m písma ako podoba Kodaň, pri č o m sú tu aj v š e t k y d e r i v á t y ( K o p e n h á g e n č a n , K o p e n h á g e n č a n k a , k o p e n h á g e n s k ý ) . P o d ľ a našej m i e n k y podoba Kopenhágen, najmä však príslušné d e r i v á t y sa v spisovnej slovenčine b e ž n e nepoužívajú, na čo sme u p o z o r nili v osobitnom p r í s p e v k u ( L . D v o n č , 1969). Iba c e l k o m o j e d i n e l é sa p o u ž í v a príd. m e n o kopenhágenský v spojení kopenhágenská škola (na čo upozornil I . Ripka, t a m ž e ) . Dnes sa bežne h o v o r í o kodanskej škole. — P r i n á z v o c h Kostnica — Konstanz sa podľa nášho p o z o r o v a n i a v y v í j a situácia p o d o b n e ako pri n á z v o c h Mohuč — Mainz, o k t o r ý c h písala M . M a r s i n o v á (1969). A u t o r k a ukazuje, ž e n á z o v M o h u č m á v slovenčine s v o j e opodstat n e n i e p r e príslušný úsek s t r e d o v e k ý c h dejín, p o d o b n e ako napr. n á z o v S o ľ n o h r a d ( S S J ho pri hesle Salzburg n e u v á d z a ) . T o značí, ž e na označenie u v e d e n ý c h miest v súčasnosti p o u ž í v a m e už iba cudzie p o d o b y , nie z d o mácnené, t. j . p o d o b y Mainz, Salzburg, Konstanz. M A S zaznamenáva p o dobu Kostnica aj Konstanz. — V SSJ sa popri cudzej p o d o b e Leszno u v á dza zdomácnená podoba Lešno. T o t o mesto j e z n á m e t ý m , ž e tu pôsobil J. Ä . K o m e n s k ý . P o d o b a Lešno v z n i k l a v češtine. P o d k l a d o m p r e v z n i k zdomácnenej p o d o b y v češtine bola tu činnosť českých bratov. D o s l o v e n -
č i n y sa podoba Lešno p r e v z a l a z češtiny. N a z d á v a m e sa, ž e v spisovnej s l o v e n č i n e m á m e p o u ž í v a ť iba podobu Leszno (a d e r i v á t y Leszňan, Lesznianka, l e s z n i a n s k y ) . — P r e francúzske mesto Lourdes sa p o d ľ a nášho p o z o r o v a n i a bežnejšie p o u ž í v a zdomácnená podoba Lurdy ( S S J m á aj Lurd). M A S p o d o b u Lurdy ani podobu Lurd nezaznamenáva. V češtine, ako ukazuje P S N 2, s. 858 a S S J C I , s. 1144 j e podoba Lurdy. S m e za p o u ž í v a n i e p o d ô b Lourdes a Lurdy. — K maďarskej p o d o b e Miskolc zazna m e n á v a S S J ako z d o m á c n e n ú podobu Miškovec. T u m ô ž e m e konštatovať ústup p o d o b y Miškovec v prospech n o v e j z d o m á c n e n é j p o d o b y Miškolc, ktorá v y c h á d z a z m a ď a r s k e j p o d o b y Miskolc. S podobou Miškolc sa stre t á v a m e čoraz častejšie na stránkach našej dennej tlače, napr.: Č e s k o slovenskí turisti odtiaľ smerujú d o rekreačného strediska T a p o l c a n e ď a l e k o Miškolca ( Ľ u d , 15. 12. 1969, s. 1). — N a j v i a c p r í p a d o v hlásili z B u dapešti a Miškolca ( P r a v d a , 11. 11. 1971, s. 7). V M A S j e r o v n a k é spra c o v a n i e ako v SSJ. V češtine sa p o u ž í v a podoba M i š k o v e c ; uvádza sa v oboch cit. s l o v n í k o c h ( P S N 3, s. 171; S S J C 1, s. 1244). P o d o b a Miškovec j e historická, v súčasnosti p o u ž í v a m e , resp. začíname p o u ž í v a ť podobu Miškolc. — N a r o z d i e l od SSJ, k t o r ý uvádza p o d o b y Mohács a Moháč, M A S m á iba p ô v o d n ú maďarskú podobu. Je nesporné, ž e podoba Moháč sa bude aj v budúcnosti p o u ž í v a ť v súvislosti so z n á m o u bitkou pri t o m t o meste. I n a k sa už p o u ž í v a p ô v o d n á podoba, čo ukazuje, že podoba Moháč má historický ráz. — N á z v o v Mohuč a Mainz sme sa už dotkli. T u stačí k o n štatovať, ž e podoba Mohuč v súčasnosti n i e j e e k v i v a l e n t o m p ô v o d n é h o n á z v u Mainz, slúži iba na označenie n e m e c k é h o mesta Mainz v minulosti. — K n á z v u Núrnberg uvádza SSJ z d o m á c n e n ú podobu Norimberg (s g na k o n c i ) . P o d ľ a s p r á v n e h o zistenia M . I v a n o v e j - Š a l i n g o v e j (1968) j e tu na m i e s t e podoba s -g, nie s k o n c o v ý m -k, ako sa to doteraz uvádza v P S P (napr. aj v najnovších v y d a n i a c h z r. 1970 alebo 1971). N a stránkach našej tlače a časopisov sa už b e ž n e p o u ž í v a podoba Norimberg, a tak treba túto p o d o b u u v i e s ť aj v p r a v o p i s n o m a g r a m a t i c k o m slovníku P r a v i d i e l , a b y p o u ž í v a t e l i a j a z y k a neboli d e z o r i e n t o v a n í . M A S tiež z a z n a m e n á v a p o d o b u Norimberg. — P r i d v o j i c i Oslo a Kristiania, resp. Kristiánia nejde o zdo m á c n e n ú a p ô v o d n ú p o d o b u n á z v u h l a v n é h o mesta N ó r s k a ako sa to zdá z o spracovania v SSJ. V e ď v N ó r s k u sa dnes oficiálne na označenie h l a v ného mesta n e p o u ž í v a podoba Kristiania, lež Oslo. P o d o b a Kristiania sa p o u ž í v a l a na označenie tohto mesta v minulosti. Oslo bolo z a l o ž e n é r. 1048 a p o p o ž i a r i v r. 1624 ho z n o v u v y s t a v a l k r á ľ K r i s t i á n I V . , p o k t o r o m sa m e s t o m e n o v a l o až do roku 1925, k e ď dostalo opäť p ô v o d n ý starý n á z o v OsZo. N á z o v Kristiania (Kristiánia) j e historický n á z o v mesta na r o v n a k e j ú r o v n i ako napr. n á z o v P e t r o h r a d , resp. P e t r o g r a d a či Sankt P e t e r s b u r g (tento n á z o v d o r. 1915, od r. 1915 P e t r o g r a d , v slovenčine P e t r o h r a d ) alebo napr. n á z v y C a r i c y n a Stalingrad ako staršie p o m e n o v a n i a dnešného
mesta V o l g o g r a d (rozdiel j e však v t o m , ž e pri n á z v e Oslo ide o o b n o v e n i e starého názvu, k t o r ý sa už k e d y s i p o u ž í v a l , k ý m napr. pri n á z v o c h L e n i n grad, V o l g o g r a d a pod. ide o n o v é n á z v y ) . M A S má iba podobu Oslo, p o dobne aj S S J C 2 (1964). P S N spomína n á z o v Kristiania (Christiania) len v súvislosti so staršou históriou tohto mesta. P r i d v o j i c i Pécs — Päťkostolie m o ž n o tiež konštatovať, že b e ž n o u p o dobou aj v spisovnej slovenčine sa dnes stáva podoba Pécs, k ý m podoba Pätkostolie sa už p o c i ť u j e len ako historický n á z o v . U v e d i e m e p r í k l a d : V j u h o m a ď a r s k o m Pécsi o b j a v i l i n e z n á m y list I . S. T u r g e n e v a (Práca, 2. 12. 1971, s. 4 ) . M A S z a z n a m e n á v a podobu Pécs aj Pätkostolie, podobne P S N 3, s. 542. P o d o b u Pätkostolie z a r a ď u j e m e podľa toho m e d z i historické n á z v y t y p u Mohuč, Carihrad a pod. A j podoba Ráb sa postupne opúšťa. Ustupuje v prospech p ô v o d n e j maďarskej p o d o b y Gyôr. A k i s t e k t o m u prispieva aj zásadná odlišnosť m e d z i p ô v o d n o u a zdomácnenou podobou. P o d o b u Ráb p o u ž í v a m e ako historický n á z o v napr. p r e o b d o b i e m i n u l é h o storočia, k e ď početní slovenskí v z d e l a n c i študovali v t o m t o meste. P o d o b a Gyôr sa u p e v ň u j e napr. aj t ý m , ž e na autobusoch, k t o r é spájajú S l o v e n s k o s t ý m t o m e s t o m , sa uvádza p ô v o d n á podoba ( p ó r o v . napr. tabuľku a u t o b u s o v é h o spojenia B r a t i s l a v a — G y ô r ) . V M A S j e spracovanie ako v SSJ, pravda, s t ý m r o z d i e l o m , ž e ako základná sa tu uvádza podoba Gyôr. V P S N 3, a S S J C 3 (1966), j e ako základná u v e d e n á podoba Ráb a k t o m u p ô v o d n á maďarská podoba Gyôr. Z u v e d e n é h o v y p l ý v a , ž e p o d o b u Ráb h o d n o t í m e už iba ako historickú, v súčasnosti p o u ž í v a m e úradnú m a ď a r skú p o d o b u Gyôr. — M e d z i historické n á z v y sa dnes presúva aj n á z o v Rezno. T e n t o n á z o v m á s v o j e plné miesto napr. v prácach týkajúcich sa d e j í n V e ľ k o m o r a v s k e j ríše, ale na označenie tohto mesta v súčasnosti p o u ž í v a m e už p ô v o d n ý n e m e c k ý n á z o v Regensburg, k t o r ý inak s v o j í m z a k o n č e n í m na -burg z o d p o v e d á p o č e t n ý m i n ý m n á z v o m v spisovnej s l o v e n č i n e , napr. H a m b u r g , Oranienburg, ba aj Pittsburgh, E d i n b u r g h atď. V M A S j e t a k é isté spracovanie ako v SSJ. P S N má R e z n o — R e g e n s b u r g (3, s. 949), v S S J C (3. s. 233) j e iba podoba R e z n o , P ô v o d n á podoba R e gensburg n i e j e zachytená. — P o k i a ľ ide o n á z o v Théby, súhlasíme s m i e n k o u M . H a j č í k o v e j (1971), ž e b y sa tu mala p o u ž í v a ť podoba Téby so spoluhláskou t namiesto th. H a j č í k o v á správne pripomína, ž e napr. v ná z v o c h A t é n y a K o r i n t sa nepíše th, ale t podľa slovenskej v ý s l o v n o s t i . D ô l e ž i t é j e j e j konštatovanie, ž e podoba Téby sa už n i e k o ľ k o desaťročí b e ž n e p o u ž í v a na mapách i v odbornej tlači. P o d o b u Téby, či už ide o mesto v Boiótii, v E g y p t e alebo v M a l e j Á z i i , p o u ž í v a napr. aj M . O k á l v p r e klade k n i h y V . A . K u n a L e g e n d y a m ý t y starého G r é c k a ( M a r t i n 1953), hoci tento autor j e inak za dôslednejšie p o u ž í v a n i e p ô v o d n ý c h p o d ô b g r é c k y c h v l a s t n ý c h m i e n v spisovnej slovenčine. M A S z a z n a m e n á v a p r i p ô v o d n e j p o d o b e Thévai domácu p o d o b u Téby. P S N 4 (1967) uvádza d v o -
j i c u Théby — Thévai, S S J Č 3, iba p o d o b u Théby. V češtine j e podoba Théby pochopiteľná, l e b o sa tu p o u ž í v a th napr. aj v n á z v e A t h é n y ( S S J Č 1, s. 58; p o u ž í v a sa však aj podoba A t é n y ) . — P o p r i p o d o b e Tokio sa n i e k e d y p o u ž í v a podoba Tókio ( D v o n č , 1967). M ô ž e tu ísť o v p l y v p o d o b y Tókjó ako p ô v o d n e j (prepis d o l a t i n k y ) , alebo azda skôr o p r e j a v v š e o b e c ného p r e d l ž o v a n i a samohlásky o na -ó p r e d z a k o n č e n í m -ia alebo -io, napr. anatómia, synchrónia, ážio a pod. ( L . D v o n č , 1968b), čo v i d í m e aj pri p r e b e r a n í cudzích m i e s t n y c h n á z v o v , napr. Nicosia — N i k ó z i a ( D v o n č , 1967). P r e d p o k l a d á m e , ž e v budúcnosti sa uplatní podoba Tókio. — N á z v y Užhorod — Užgorod predstavujú r o v n a k ý prípad ako B e r e h o v o — B e r e g o v o , o k t o r ý c h sme tu už h o v o r i l i . P o d o b u Užhorod treba v slovníku označiť ako ukrajinskú; táto podoba zdomácnela v spisovnej slovenčine, podoba Užgorod j e úradná podoba (ruská). — P o p r i p o d o b e Vilno sa v SSJ z a z n a m e n á v a podoba Viľnus, p r i č o m j e tu skratka litov., čo znamená, ž e podoba Viľnus sa hodnotí ako litovská. N e j d e však o litovskú, ale o ruskú p o d o b u n á z v u . L i t o v s k á podoba j e Vilnius. V tlači sa u nás neraz p o užíva táto podoba p o p r i p o d o b e Vilno, napr. Roháč, 23, 1971, č. 47, s. 2, Ľ u d 16. 12. 1971, s. 7. S p r á v n e b y sa mala v cit. slovníku, resp. aj v i n ý c h s l o v n í k o c h p o p r i p o d o b e Vilno uviesť litovská podoba Vilnius a ruská p o doba Viľnus. M A S uvádza V i l n o — Viľnus, P S N (4, s. 700) m á podobu Vilnjus, S S J C 4 (1971) n á z o v nezaznamenáva. — N á z o v Vratislav sa b e ž n e p o u ž í v a l ako z d o m á c n e n ý ( s l a v i z o v a n ý ) v čase, k e ď m e s t o bolo na ú z e m í N e m e c k a ( n e m e c k ý n á z o v Breslau). Situácia sa z m e n i l a p o r. 1945, k e ď toto m e s t o b o l o z a č l e n e n é do územia P o ľ s k e j ľ u d o v e j r e p u b l i k y a oficiál n y m j e h o n á z v o m sa stal n á z o v Wroclaw. V p o m e r e k p o d o b e Wroclaw sa už n e v i d í d ô v o d na p o u ž í v a n i e p o d o b y Vratislav. A k b y sa mala p o u ž í v a ť namiesto p ô v o d n e j , dnes p o ľ s k e j p o d o b y podoba prispôsobená štruktúre nášho j a z y k a , p o t o m b y najskôr prichádzala d o ú v a h y podoba Vroclav, o č o m sme písali v osobitnom p r í s p e v k u ( D v o n č , 1961). Z a p o dobu Vroclav j e aj I . R i p k a (tamtiež, 122). F o r m a Vratislav j e h i s t o r i c k ý m p o m e n o v a n í m . T o isté m o ž n o p o v e d a ť aj o p o d o b e Zhorelec, namiesto k t o r e j sa dnes p o u ž í v a už iba n e m e c k á podoba Gôrlitz. C e l k o v e sa na základe tohto rozboru ukazuje, že početné z d o m á c n e n é p o d o b y sú dnes už h i s t o r i c k ý m i n á z v a m i , t. j . n á z v a m i , k t o r é p o u ž í v a m e na o z n a č e n i e príslušných miest v minulosti, presnejšie v istom období v minulosti. N a m i e s t o z d o m á c n e n ý c h p o d ô b sa v m n o h ý c h prípadoch z a čínajú p o u ž í v a ť p ô v o d n é cudzie p o d o b y . P r í č i n u t ý c h t o z m i e n m o ž n o v i d i e ť v z o s i l ň o v a n í m e d z i n á r o d n ý c h kontaktov. P r a v d a , v p o č e t n ý c h p r í padoch sa p e v n e udržiavajú z d o m á c n e n é p o d o b y . P l a t í to najmä p r e n á z v y h l a v n ý c h miest cudzích štátov, napr. Paris — Paríž, Roma — Rím, Beograd — Belehrad a p o d o b n e . V z r i e d k a v ý c h prípadoch m o ž n o p o z o r o v a ť n a h r a d e n i e staršej z d o m á c n e n e j p o d o b y novšou zdomácnenou p o -
dobou, ktorá j e bližšie k p ô v o d n e j , úradnej podobe, čo sme ukázali na príklade Miškovec — Miškolc ( m a ď . Miskolc, v y s l o v o v a n é M i š k o l c ) . Literatúra D V O N Č , L . : O zdomácnených a nezdomácnených cudzích vlastných menách v spi sovnej slovenčine. Slovenská reč, 25, 1960, s. 49. D V O N C , L . : W r o c l a w , či V r o c l a v . Slovenská reč, 26, 1961, s. 60. D V O N Č , L . : Nicosia — Nikózia, nikózijský, N i k ó z i j č a n . Slovenská reč, 32, 1967, s. 190-191. D V O N Č , L . : Presila v e l k ý c h písmen a ú v o d z o v i e k . Slovenská reč, 32, 1967, s. 368. D V O N Č , L . (1968a). O l y m p i j s k é p é l e - m é l e . V e č e r n í k , 12. 10. 1968, s. 5. D V O N Č , L . (1968b): K otázke dlhých samohlások v spisovnej slovenčine. J a z y k o v e d n ý časopis, 19, 1968, s. 102-115. D V O N Č , L . : K o d a ň - K o p e n h á g e n . Slovenská reč, 34, 1969, s. 256. D V O N Č , L . : B r u g g y - Brúgg, nie Brugg. Slovenská reč, 37, 1972, č. 3, s. 190-191. H A J Č Í K O V Á , M . : Niekoľko poznámok k zemepisným názvom v Slovníku sloven ského jazyka. Slovenská reč, 36, 1971, s. 91. H A Ú P Ť O V Á , Z . : Jméno mesta Konstantin-b graďL a césarb graďb v staroslovenských památkách. I n : Onomastické práce. 3. Praha, Místopisná komise Č S A V 1970, s. 71—76. I V A N O V Á - Š A L I N G O V Á , M . : N o r i m b e r k , či N o r i m b e r g . Slovenská reč, 33, 1968, s. 263-264. J A C K O , J.: P r a v o p i s a skloňovanie niektorých m e x i c k ý c h miestnych mien. S l o venská reč, 36, 1971, s. 109. M a l ý atlas sveta. Z v . 1. 1. slovenské príručné v y d a n i e . Praha, Ústredná správa geodézie a kartografie 1960, s. 1—72. M A R S I N O V Á , M . : M e i n z , M a i n z , či M o h u č ? Slovenská reč, 34, 1969, s. 122-124. M A R S I N O V Á , M . : Istanbul - Carihrad - Konstantinopol. Slovenská reč, 37, 1972, s. 127-128. M I C H A L U S , S.: O jednej knižke - tento raz pochvalne. K u l t ú r a slova, 2, 1968, s. 356. - í * - ' P r a v i d l á slovenského pravopisu. R e d . Š. P e c i a r . 10. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1970, s. 33-34; 11. v y d . 1971. Príruční slovník náučný. Z v . 1. A — F. 1. v v d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Č S A V 1962. 800 s.; Z v . 2. G - L . 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Č S A V 1963. 920 s.; Z v . 3. M - R. 1. v y d . P r a h a , A c a d e m i a 1966. 960 s.; Z v . 4. S — 2 . 1. v y d . Praha, A c a d e m i a 1967. 963 s. R I P K A , I . : C u d z i e zemepisné n á z v y v S l o v n í k u slovenského jazyka. Slovenská reč, 35, 1970, s. 121. S l o v n í k slovenského j a z y k a . Z v . 6. R e d . S. Peciar. 1. v y d . Bratislava, V y d a v a t e ľ s t v o S A V 1968. 336 s. S l o v n í k spisovného j a z y k a českého. Z v . 1. A — M . 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Č S A V 1980. 1318 s.: Z v . 2. N - P. 1. v y d . Praha, N a k l a d a t e l s t v í Č S A V 1964. 1196 B. Z v . 3. R — U . 1. v v d . Praha, A c a d e m i a 1966. 1084 s.; Z v . 4. V — Ž . 1. v y d . Praha, A c a d e m i a 1971. 1012 + 24 s.
SPRÁVY A POSUDKY
K šesťdesiatke Štefana Peciara O doterajšom živote a o vykonanej práci nášho jubilanta, ktorý sa dňa 15. októbra 1972 dožíva šesťdesiatich rokov, píše sa podrobne na iných miestach. Tu by som sa chcel pristaviť iba pri Slovníku slovenského jazyka I — VI (Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1959—19C8), teda pri diele, ktoré je nielen najväčšou, lež aj najspornejšou prácou Štefana Peciara. Niet pochybností, že Slovník slovenského jazyka vznikol pod vedením Šte fana Peciara a že zostane natrvalo spojený s jeho menom: zaslúži si to ako tvorca koncepcie slovníka, školiteľ a vedúci autorského kolektívu, vedecký redaktor a spoluautor celého textu. A keďže tento slovník predstavuje jednu zo základných vedeckých prác o spisovnej slovenčine, meno Štefana Peciara má trvalé miesto v dejinách slovenskej jazykovedy. Viac ráz sa už konštatovalo — a celkom oprávnene —, že Slovník slovenského jazyka je dobré a moderné vedecké dielo, lebo lexikograficky dobre zachytáva a spracúva celý materiál z lexikálneho archívu Jazykovedného ústavu Ľudo víta Štúra Slovenskej akadémie vied. S uznaním a úctou treba povedať aj to, že v tomto slovníku je uložená statočná a dlhoročná práca veľkého autorského kolektívu, no najmä jeho vedúceho. Ide o systematickú a disciplinovanú každo dennú robotu trvajúcu pomaly pätnásť rokov. Slovník slovenského jazyka dobre spĺňa úlohu informatívneho výkladového slovníka spisovnej slovenčiny a patrí preto medzi slovanské slovníky základného významu, a to z hľadiska ďalšieho výskumu slovenčiny doma i v zahraničí. Pravda, viac ráz sa konštatovalo aj to, že Slovník slovenského jazyka má veľkú chybu v tom, že v značnej miere neadekvátne posudzuje časť zachyte ného materiálu z hľadiska slovenskosti, spisovnosti a funkčnosti (okrem ne presností v o výklade významu niektorých slov a iných menších lexikografic kých chýb, ktoré však v tejto súvislosti nepadajú natoľko na váhu). V ko nečnom dôsledku slovná zásoba spisovnej slovenčiny, ako ju zachytáva slovník, posúva sa bližšie k češtine a odďaľuje sa od ľudovej reči. Tento postoj k lexike súčasnej spisovnej slovenčiny je v súlade s chápaním česko-slovenských vzťa hov v politike päťdesiatych rokov a opiera sa o mechanicky prenesenú teóriu spisovnej češtiny z tridsiatych rokov. Na Slovníku slovenského jazyka vidieť teda priamočiaru a nekritickú závislosť od spoločenských koncepcií nepri meraných slovenčine ako samobytnému slovanskému jazyku a nástroju samobytnej národnej pospolitosti a jej kultúry. Uvedená koncepcia sa v Slovníku slovenského jazyka odôvodňuje informa tívnym rázom slovníka, vlastne potrebou informatívneho opisu excerpovaných slov a frazeologizmov. T ý m sa však zanedbáva špecifickosť spisovnej reči v konkrétnej kultúrnej a politickej situácii. Najnovšie dejiny spisovnej sloven činy jednoznačne ukazujú, že je nám potrebný úplný slovník normatívneho rázu, ktorý by v ďalšom vývine spisovnej slovenčiny v období dynamicky sa
rozvíjajúcej socialistickej spoločnosti mohol mať úlohu normotvorného faktora, ustaľujúceho a dotvárajúceho normu spisovnej slovenčiny v spoločensky p o trebnom a želateľnom smere. Podľa doterajšieho prieskumu prvého dielu sa dá predpokladať, že v Slov níku slovenského jazyka sa chybne zaraďuje, hodnotí alebo vysvetľuje čosi vyše 4 % hesiel. Sú to však heslá dôležité alebo citlivé z uvedeného hľadiska slovenskosti, spisovnosti alebo funkčnosti. Preto Slovník slovenského jazyka nemôže plniť v žiadúcej miere svoju kultúrnopolitickú úlohu, hoci • percento jeho použiteľnosti ako informatívnej príručky je oveľa vyššie a v podstate je uspokojujúce. Spoločenské i vecné nedostatky Slovníka slovenského jazyka by sa mali od kryť a odstrániť prieskumom celého textu. Výsledkom tejto kontrolnej práce by mohlo byť zrevidované vydanie celého slovníka: okrem nevyhnutných opráv z uvedeného hľadiska by sa dali pripojiť aj doplnky podľa nových excerpcií a nových výskumov slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny. Náš jubilant má všetky predpoklady, aby v spolupráci s lexikografickými pracovníkmi ústavu v krátkom čase pripravil zrevidovaný text Slovníka slo venského jazyka: tým by sa užitočne uzavrela dlhodobá diskusia okolo tohto prepotrebného a súčasne aj veľmi náročného opisu slovnej zásoby súčasnej spi sovnej slovenčiny, a to v takom konštruktívnom zmysle, že by Štefan Peciar i jeho celoživotné dielo sa mohli stať svetlou a úrodnou kapitolou v dejinách slovenskej jazykovedy a slovenskej kultúry vôbec. Na splnenie tohto želania slovenskej kultúrnej verejnosti želáme nášmu ju bilantovi pevné zdravie, dobrú vôľu a osobnú pohodu. J.
Ružička
P o z n á m k a r e d. — Súpis prác S. P e c i a r a za r o k y 1939—1961 v y š i e l v Slo venskej reči, 27, 1962, s. 302—310. Súpis j e h o prác za roky 1962—1971 v y j d e v zborníku Jazykovedné štúdie XII, v e n o v a n o m S. P e c i a r o v i k j e h o šesťdesiatym narodeninám.
Belo Letz a jeho dielo Nedávna smrť i nedožité sedemdesiate narodeniny Bela Letza, dlhoročného a v e ľ m i plodného spolupracovníka Slovenskej reči, sú vhodnou príležitosťou nielen na pietnu spomienku, ale aj na podrobnejší rozbor jeho jazykovedných prác. A k sa v súčasnosti už na viacerých zhromaždeniach slovenských j a z y k o vedcov konštatovalo, že by sa v o výskume nemalo zabúdať na dejiny našej jazykovedy, a to aj tej najnovšej, súčasnej (myšlienka prof. J. Ružičku), javí sa potreba analýzy Letzovho diela o to naliehavejšia, že ide o bádateľa, ktorý žil takmer celé dve posledné desaťročia svojho života v ústraní a na ktorého sa trochu pozabudlo aj pri jeho okrúhlych životných jubileách. Preto tento príspevok bude viacej zhrnutím materiálu o živote a diele B. Letza ako z v y čajným nekrológom. Belo Letz sa narodil 5. novembra 1902 v Budapešti. P o predčasnej smrti otca sa rodina presťahovala do Rajca a neskôr do Žiliny. Za veľmi ťažkých sociál-
nych pomerov B. Letz vyštudoval a r. 1920 maturitou skončil reálku v Žiline. O rok neskôr robí diferenčné skúšky z latinčiny a filozofie v Prievidzi a začína študovať na Karlovej univerzite v Prahe „československý" a francúzsky jazyk a literatúru. Hoci bol vynikajúcim študentom, prerušuje štúdiá pre zlé sociálne zabezpečenie a stáva sa tzv. zmluvným učiteľom v Michalovciach. V čase svojho pôsobenia na tamojšom reálnom gymnáziu dokončuje si vysokoškolské štúdiá a stáva sa štátnym profesorom v Michalovciach, neskôr v Mikuláši, Košiciach a od r. 1930 v Žiline. Od r. 1938 je školským inšpektorom v Bratislave, neskôr opäť profesorom v Žiline a v posledných rokoch svojho účinkovania pracovní kom vtedajšieho Krajského ústavu pre ďalšie vzdelávanie učiteľov v Žiline a napokon prednášate!om na bývalej pobočke Vyššej školy pedagogickej v Ž i line. P o predčasnom odchode do invalidity a po dlhej ťažkej chorobe 28. no vembra 1971 zomiera v Žiline. Svoje celoživotné pedagogické pôsobenie vedel B. Letz aj v podmienkach strednej školy spájať s vlastnými vedeckými úsiliami a ako bádateľský činný učiteľ prednášal tvorivé ambície aj na svojich študentov. P r á v e preto mohol jeden z jeho žiakov napísať, že Letzove hodiny slovenčiny boli „akousi malou univerzitou". Skôr ako sa budeme venovať Letzovmu jazykovednému dielu, treba zazna menať, že B. Letz bol aj autorom drám (utópia Finiš z roku 1924 a sociálna dráma O svoju skyvu z r. 1935 — pod pseudonymom I v o Belovský —, ktorú r. 1958 uviedol a r. 1969 reprízoval rozhlas) a prekladateľom (Zsigmond Móricz, Buď dobrý, synáčik). Jadrom celoživotného diela B . Letza však ostávajú jeho jazykovedné knihy, štúdie a články. Jazykovede sa B. Letz začal aktívne venovať už v čase svojich vysokoškol ských štúdií. Naplno sa však jeho samostatná bádateľská práca rozvila až na začiatku 30. rokov, keď sa aj publikačné prejavila v prvých ročníkoch Slove-nskej reči i v príležitostných zborníkoch (napr. štúdia Príspevky k deminutívnym podstatným menám v slovenčine, Sborník na počesť Jozeťa Skultétyho, T. Sv. Martin 1933, 627—642). Už to, že v prvých siedmich ročníkoch Slovenskej reči nachádzame 45 väčších i menších článkov (niektoré dokonca i na pokračo vanie), svedčí o Letzovej tvorivej pohotovosti a akríbii. V našich vtedajších lingvistických pomeroch j e to čosi výnimočné a takmer ojedinelé. Pozoruhodná je aj tematická orientácia týchto štúdií. A k sa u nás v súvis losti s kritikou Vážneho Pravidiel slovenského pravopisu väčšina jazykovedcov upriamovala v tom čase na pravopisné a morfologické otázky a venovala sa teda vyslovene puristickej práci (so všetkými jej známymi nedostatkami i klad mi), u Letza sa do popredia dostávajú problémy tvorenia slov (tzv. kmeňoslovie) a syntaxe. Bolo preto neskôr istým nedorozumením, keď sa purizmus uvádzal ako základná črta jeho jazykovedných prác. A j Letz síce pracoval v tomto smere, ale význam jeho diela vonkoncom nemožno zužovať na tento jeden rozmer. V časopisecký publikovaných štúdiách zo slovotvorby (Pleonazmus pri našich deminutívach, Ťažkosti s príponou -ár, -iar, Zložené slová (Kompozitá), Hypokoristiká, Pejoratíva, Nomina loci, Nomina instrumenti, Nomina actionis, PrechyTovanie v Bernolákovej „Etymológii", Mená zamest nania, Deminutíva v poézii Janka Kráľa, Kolektíva — všetky v Slovenskej reči; Synchronický prehľad hlavných prípon menných kmeňov, Vlastnosti derivač ného základu — obidve v Slovenskom jazyku 1940) vidíme vlastne prvopis jeho neskorších Kmeňoslovných úvah (1943). Bol to vo svojom čase najúplnejší
a najsústavnejší opis formálnych slovotvorných prostriedkov spisovnej sloven činy. Určitá časť týchto štúdií sa neskôr dostala v kapitole Kmeňoslovie do Letzovej sústavnej Gramatiky slovenského jazyka (1950). Hoci v tejto poslednej verzii vychádzajú Letzove štúdie o slovotvornej problematike už v inej situácii, v inom stave slovenskej jazykovedy a stretajú sa i s kritickými pripomienkami, viaceré ich zistenia majú trvalú platnosť (ako to konštatuje J. Horecký). Druhou základnou oblasťou Letzových výskumov bola skladba. Je príznačné, že v 1. čísle prvého ročníka SR uverejnil B. Letz práve štúdiu O nominálnych vetách. K otvorenej otázke jednočlenných viet sa vracia aj štúdiou Interjekcionálne vety (SR 2). Z ďalších čiastkových otázok sa Letz zaoberal problematikou doplnku (Niečo o našom doplnku, SR 3), slovosledu (Slovosledný pomer nášho podmetu a prísudku, SR 4) a najmä spojok (Najzvyčajnejšie spojky odporovacie a ich miesto, SR 2; Nejasnosti pri spojkách zlučovacích, SR 2; Nezrovna losti pri spojkách príčinných, SR 3; Podraďovacie spojky časové, SR 3). N a mnohé myšlienky z týchto štúdií sa nezabudlo dodnes, naopak, nadväzujú na ne viaceré súčasné práce. Syntaktickým otázkam venoval B. Letz aj svoje posledné publikované články K teórii syntaxe v školskej praxi (Slovenský jazyk a lite ratúra v škole 1957, vybrané časti z jeho pedagogického čítania, ktorým získal čestné umiestenie mimo súťaže) a Z problémov slovenskej syntaxe (zborník Rodné zemi. Brno 1959, 254-262). Ostatné Letzove články a štúdie sú tematicky rôznorodé, zasahujú do pravo pisu, hláskoslovia (napr. o vokalizácii predložiek), morfológie, terminológie (napr. štúdia Niečo o našich gramatických názvoch) a štylistiky. Centrálne postavenie v celej jazykovednej práci B. Letza majú dve spomí nané knižné diela, a to Kmeňoslovné úvahy a Gramatika slovenského jazyka. Po predchádzajúcich poznámkach, v ktorých sme sa dotkli aj vzniku a povahy Kmeňoslovných úvah, môžeme sa viacej sústrediť na Gramatiku slovenského jazyka. Myšlienka napísať slovenskú gramatiku vznikla v Letzovi dávno pred v y j d e ním Gramatiky slovenského jazyka. Letz už v článku Slovenčina na kongrese z r. 1936 príznačne konštatuje, že ,,od Czamblovej Rukoväti nevyšla dosial nijaká hodnotná gramatika, čo by nebola iba materiálovým surogátom jeho poznatkov a niektorých gramatík českých." Odvtedy možno datovať jeho úsilie o napísanie novej úplnej gramatiky. Pravda, myšlienka sa uskutočnila oveľa neskôr, až r. 1950. Gramatika slovenského jazyka vyšla ako ..pomocná kniha pre školy I I I . stupňa". Z celého diela i z množstva rozličných doplňujúcich poznámok (dosť nezvyčajných v učebniciach) však zreteľne vyplýva, že autorovi nešlo o bežnú učebnicu, ale predovšetkým o čo najúplnejšie poučenie o gramatike spisovnej slovenčiny. Nepriamo takúto orientáciu svojej gramatiky vyslovuje autor hneď v stručných úvodných poznámkach: ,,V tomto diele uplatňujú sa pochopiteľne predovšetkým zásady . . . modernej slovenčiny. Zachovávajú sa tu presne jej normy a skúma zákonitosť jej systému. Pravda, autor dovolil si poukázať na patričných miestach i na nedostatky alebo na viac-menej riešiteľné problémy. Tieto upozornenia nemajú povahu autoritatívnu, lež vyslovujú sa len ako že lania alebo rady." Na druhej strane však základné, teda školské určenie gra matiky viedlo autora k tradičnejšiemu pochopeniu i podaniu látky. Letz sám hneď v Úvode píše: ..Ináč pri chápaní gramatických kategórií a zjavov nad väzuje sa v tomto diele na dobrú tradíciu, takže je v ňom pomerne málonovôt." V čase, keď sa novšie metodologické postupy ukazovali iba v jed-
notlivých štúdiách, keď nebola podlá nich súvislejšie spracovaná ani jedna jazyková rovina, nemohol B. Letz písať nejako novátorsky celú gramatiku. Letz vedome nadväzoval na tú líniu slovenských gramatík, ktorej článkami boli pred ním Damborský a Mihal. V takýchto súvislostiach sa javí jeho Gramatika slovenského jazyka skôr zavŕšením predchádzajúcej etapy ako východiskom novej etapy. A k j e v istom zmysle aj východiskom, potom okrem iného v tom, že práve v diskusii o nej sa formovala a formulovala nová koncepcia sloven ských gramatík. Gramatika slovenského jazyka má okrem krátkych úvodných statí štyri časti. Sú t o : Náuka o hláskach, Kmeňoslovie, Tvaroslovie a Skladba. V 1. časti sú zjednodušené základné fonetické i fonologické poučenia o hláskach, ďalej ka pitola o hláskových zmenách, ktorá v o viacerých bodoch prekračovala hranice synchronického opisu spisovnej slovenčiny, a napokon kapitola o pravopise. Letzova gramatika bola vlastne prvou väčšou slovenskou gramatikou, v ktorej sa uplatnili pravopisné zmeny prijaté Pravidlami z r. 1940. Viacej pozornosti venoval autor ostatným trom častiam gramatiky. A k boli jeho Kmeňoslovné úvahy súborom štúdií, v Gramatike autor podáva ucelený obraz tzv. kmeňoslovia. Najviac miesta v ňom venuje odvodzovaniu substantív a adjektív, menej zloženým slovám a ostatným otázkam. Zvláštnosťou jeho tvaroslovia je to, že sa v ňom nevychádza z vymedzenia slovných druhov, ale celý výklad sa začína charakteristikou gramatických kategórií ohybných slov a potom nasle duje opis ohýbania. Skladba je v Letzovej gramatike najrozsiahlejšou časťou (okolo 180 strán). Pri dovtedajšej pomerne malej rozpracovanosti syntaktických otázok v našej jazykovede sú preto viaceré autorove riešenia jednotlivých čiastkových problémov pozoruhodné. Skladbu Letz chápe v širšom zmysle, zaraďuje teda do nej aj náuku o význame slovných druhov v o vete. Chýba mu síce syntagmatika, ale poučenie o základných syntagmatických prostriedkoch (zhoda, väzba a čiastočne aj primkýnanie) tu nachádzame. V jeho syntaxi, ako napokon aj v ostatných častiach práce, prevláda formálny zreteľ pri klasi fikovaní i hodnotení jednotlivých javov. Tento fakt však treba posudzovať v súvislosti s vtedajšími a predchádzajúcimi poučkami v našej syntaxi. A k je napr. Letzova definícia vety formálna, je to reakcia na predchádzajúce psycho logizujúce chápanie vety (veta ako vypovedaná alebo napísaná myšlienka). Na záver možno o tomto diele povedať, že hoci vzniklo ako stredoškolská príručka, svojím významom ďaleko prekračuje rámec bežnej školskej učebnice sloven ského jazyka. Je preto celkom prirodzené, že naň súhlasne i kriticky nadväzujú aj najnovšie gramatické práce. Napokon sa treba pristaviť pri doteraz nepublikovanej práci Otázky slo venskej syntaxe. Je to súbor 25 štúdií (okrem úvodu), v ktorých sa autor za mýšľa nad niektorými problémami slovenskej skladby, nad ich doterajšími spracovaniami v teoretických dielach i v učebniciach slovenského jazyka, ako aj nad uvádzaním výsledkov výskumu do školskej praxe. Domnievam sa, že najmä pre túto tematickú rôznorodosť sa toto Letzovo dielo knižne nepubliko valo. V časopisoch a zborníkoch (SJLŠ, E,odné zemi) vyšlo zo spomenutých 25 štúdií iba sedem (v niektorých prípadoch pod trochu zmeneným titulom a skrá tene). Tento súbor autor dokončil už r. 1963, ale ako svedčia rukou písané dodatky a poznámky, dopĺňal ho ešte v roku 1965. Hoci tu ide o dosť rozsiahly súbor štúdií (209 strojopisných strán), Otázky slovenskej syntaxe nie sú systematickou syntaxou. A n i výklad jednotlivých zvolených problémov nie je úplný. Autor sa sústreďuje na problematické alebo
sporné miesta v o výklade rozličných syntaktických j a v o v najmä v učebniciach. Tak napr. v štúdii Definícia vety upozorňuje na spornosť definovania vety myšlienkou alebo v štúdii Príslovkové určenie styku a spoločnosti?, v ktorej sa rozoberajú spojenia typu Otec prišiel so synom (u niektorých bádateľov tzv. príslovkové určenie spoluúčasti), ide autorovi o vymedzenie takéhoto príslovkového určenia najmä v o vzťahu k viacnásobnému podmetu (otec so synom prišli). Okrem poukázania na sporné miesta a prípadných rád na riešenie vidieť za všetkými štúdiami ešte jeden zámer, ktorý Letz naznačil v úvodných po známkach: ,,Zdá sa, že by sme v syntaxi mohli pouvažovať, ako kde-tu s úspe chom stlmiť priabstraktný charakter jej teórie na osoh školskej praxe." Tematicky možno celý súbor štúdií rozčleniť na troje: a) problematika vety a vetných členov (napr. štúdie Definícia vety, Sporné otázky pri jednočlenných vetách, Eliptické vety, Vetný člen, Rozpory medzi formou a funkciou slov vo vete, Ťažkosti s podmetom, Doplnok, Klasifikácia priraďovacích súvetí, Klasi fikácia podraďovacích súvetí, Prísudkové a doplnkové vety); b) z náuky o v ý zname slovných druhov a tvarov v o vete (napr. Slovesná väzba, Voľný datív a citový akuzatív); c) metodické problémy pri vyučovaní skladby (K teórii skladby v našich učebniciach, Zo skúseností s vetným rozborom). Viaceré pozoruhodné myšlienky nachádzame najmä v prvých dvoch okru hoch tém. Na druhej strane však treba konštatovať, že mnoho z týchto štúdií stratilo na aktuálnosti časovým odstupom od svojho vzniku. Máme tu na mysli najmä tie čiastkové otázky, ktoré sa medzitým spracovali v o väčších prá cach alebo dokonca v monografiách (napr. štúdie o väzbe a pádoch — M o r f o lógia slovenského jazyka, M i k o v e a Oravcove knižky, štúdia o doplnku a do plnkových vetách — Kačalova monografia a pod.). Rozsiahle a závažné j e teda jazykovedné dielo Bela Letza: vznikalo ako výsledok usilovnej a sústavnej tridsaťročnej práce. Všeličo z neho, ako z kaž dého diela, odvial čas, ale mnoho zostalo organickou súčasťou nášho jazykového i jazykovedného poznania. Belo Letz natrvalo vošiel do dejín slovenskej jazy kovedy. Cesť jeho pamiatke! J.
Mlacek
S ú p i s prác Bela Letza za r o k y 1 9 3 2 — 1 9 5 8 B i b l i o g r a f i a prác B. L e t z a j e usporiadaná chronologicky a ď a l e j p o d l á druhu p r í s p e v k o v : najprv sa v príslušnom roku uvádzajú knižné práce a štúdie v odborných j a z y k o v e d n ý c h časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším t y p o m písma, p e t i t o m ) články, referáty, drobné príspevky, správy a pod. N á z v y j e d n o t l i v ý c h prác, časopisov a z b o r n í k o v sa zaznamenávajú v p ô v o d n o m pravopise.
1932 O nominálnych vetách. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 25—34.
O slovenský pravopis. — Sborník Spolku profesorov Slovákov 12, 1932/33, č. 2 - 3 , s. 17-19. Vykanie alebo oslovovanie. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 80—83. Vpred! V o j e n s k ý šlabikár. Učebná pomúcka čs. armády. Zost. K . T e r i n g l . 3. v y d . — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 23—24 ( p o z n á m k y k j a z y k o v e j stránke slovenských t e x t o v v publikácii; miesto a rok v y d a n i a sa neuvádzajú). Z našich časopisov. ( G . V á m o š , O k o l o U . B . S., P e r o , č. 5, s. 9.) — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 70—71 (poznámky k j a z y k o v e j stránke príspevku).
1933 Interpunkčné ťažkosti. ( K diskusii.) — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 112—115. Ťažkosti s príponou -ár (-iar). - Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 73—76. Príspevky k deminutívnym podstatným menám v slovenčine. In: Sborník na počesť Jozefa Škultétyho. Red. H . Bartek. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1933, s. 627-642. Pleonazmus u našich deminutív. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 17—19. O menných tvaroch prídavných mien. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 220—222. Trpný stav v slovenčine. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 150—152. Niečo o našich gramatických názvoch. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 61—64. O užívaní tvarov ako — jako. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 104—106. O zámene „ s v o j " . - Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 172-174. O slovenčine našich cirkví. — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 196—199. Z
našich časopisov. (Slovenská krajina, 15. 3. 1933.) — Slovenská reč, 1, 1932/33, s. 164—165 ( p o z n á m k y k j a z y k o v e j stránke p r í s p e v k o v v čísle d e n n í k a ) .
1934 Zdanlivé nedôslednosti pri zámenách. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 132—134. Složené slová v slovenčine. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 33—41, s. 86—93. Pleonazmy pri predponových slovesách. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 274— 277. Niečo o našom doplnku. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 7—11. Nejasnosti pri spojkách slučovacích. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 254—258. Najzvyčajnejšie spojky odporovacie a ich miesto. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 174-177. Interjekcionálne vety. — Slovenská reč, 2, 1933/34, s. 193-199, s. 224-233. 1935 Písanie čísloviek. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 95—101. Naše pejoratíva. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 268-273. Hypokoristiká. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 163-168. Názvoslovie a frazeológia Štúrovej Náuky reči slovenskej. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 217-225. Zo skloňovania životných a neživotných mien. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 33-46. Genitív jednotného čísla vzoru dub. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 4—9. Užívanie vzťažných zámen a spojok. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 200—205. Podrad'ovacie spojky časové. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 254—259. Nesrovnalosti pri spojkách príčinných. — Slovenská reč, 3, 1934/35, s. 129— 133.
1936 Nomina agentis v spisovnej slovenčine. I n : Sborník Matice slovenskej, 14, 1936, s. 164-171. Hlavné deadjektíva. - Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 13-18, s. 89-95. Nomina actionis. — Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 37—50. Nomina loci. - Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 254-259. Množný genitív cudzích slov. — Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 101—107. Zjednodušenie v o v ý v i n e skloňovania našich substantív. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 203-210. Zo skloňovania substantív s plynnou koncovou spoluhláskou. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 273-278. Slovosledný pomer podmetu a prísudku. — Slovenská reč, 4, 1935/36, s. 122— 131, s. 156-164. 1937 Personifikácia v Urbanovom románe „ Ž i v ý bič". — Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 141-149. Mená zamestnania. - Slovenská reč, 6, 1937/38, s. 125-132. Prechyľovanie v Bernolákovej Etymológii. — Slovenská reč, 6, 1937/38, s. 19— 25. Inštrumentál s predložkou s. - Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 202-208. Nomina instrumenti. - Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 261-267. O pronominálnom skloňovaní zámen slovenských. — Slovenská reč, 6, 1937/38, s. 65-72. 1933 Vokalizácia predložiek. - Slovenská reč, 6, 1937/38, s. 191-197. K problémom slovenskej gramatiky. — Slovenská reč, 7, 1938/39, s. 103—108. Kolektíva. - Slovenská reč, 7, 1938/39, s. 5 - 1 1 . Deminutíva v poézii Janka Kráľa. — Slovenská reč, 6, 1937/38, s. 273—280. Prídavné mená prisvojovacie. — Slovenská reč, 7, 1938/39, s. 51—60. 1940 Vlastnosti derivačného základu. — Slovenský jazyk, 1, 1940, s. 275—278. Syn chronický prehľad hlavných prípon menných kmeňov. — Slovenský j a z y k 1, 1940, s. 60-66, s. 101-105, s. 137-140. Prídavné mená pôvodu a látky. — Slovenský jazyk, 1, 1940, s. 16—19. 1941 Bernolákova Etymológia. I n : Sborník Matice slovenskej, 19, 1941, s. 331—355. 1943 Kmeňoslovné úvahy. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1943. 8°. 256, [2] s. 1950 Gramatika slovenského jazyka. Bratislava, Štátne nakladateľstvo 1950. 8° 566, [17] s.
K
1957 teórii syntaxe v školskej praxi. — Slovenský jazyk a literatúra v škole, 3, 1957, s. 202-205, s. 224-227, s. 260-262.
1958 Z problémov slovenskej skladby. — Rodné zemi, Brno 1958, s. 254 — 262. Zostavil
L.
Dvonč
D v e desaťročia Jazykovej p o r a d n e V septembri tohto roku bude dvadsať rokov odvtedy, čo vedenie Českoslo venského rozhlasu v spolupráci s Jazykovedným ústavom Slovenskej akadémie vied zaradilo do svojho programu popularizačnú jazykovednú rubriku Jazyko vá poradňa. Túto známu päťminútovú rubriku dnes už na Slovensku pred stavovať netreba; pozná ju i ten, kto len z času na čas počúva rozhlasový program. Vznikla z potrieb každodenného používania spisovnej slovenčiny, slúži všednej i sviatočnej rečovej praxi v o všetkých okruhoch života, teda práce i záujmov, rozvíja jazykové povedomie nášho pracujúceho ľudu a ako taká je výsledkom spolupráce slovenskej verejnosti, pracovníkov Českosloven ského rozhlasu a slovenských jazykovedcov. Na informáciu uvedieme aspoň niekoľko dát. Za dvadsať rokov trvania Ja zykovej poradne odznelo 2484 pôvodných príspevkov; spolu s reprízami j e to 4968 päťminútových príhovorov. T o zodpovedá približne 3700 strojom písaným stranám textu. Jazyková poradňa má i svoju tlačenú podobu. Vzniklo z nej päť knižných výberov, ktoré vyšli v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve, a to v r. 1957, 1960, 1964, 1966 a r. 1968. Je v nich spolu 1206 príspevkov. N a uvedené knižné výbery, uverejnené pod názvom Jazyková poradňa, nadväzuje nová knižná forma výberu i spracovania vydaná v r. 1971 (zasa v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve) pod názvom Tisíc poučení zo spisovnej sloven činy. S príspevkami, ktoré odznievajú (dva razy v týždni s dvoma reprízami) v Jazykovej poradni Cs. rozhlasu v Bratislave, vnútorne súvisí približne 8000 listov; v nich rozhlasoví poslucháči predostreli najrozličnejšie otázky z okruhu jazykovej normy a dostali na ne od pracovníkov Jazykovedného ústavu S A V priamu listovú odpoveď. T o je v krátkej štatistike náznak dvadsaťročného pôsobenia a pozadia relácie, ktorá ostáva trvalou zložkou rozhlasového programu, lebo každodenne vzni kajú nové jazykové problémy, tak ako každodenne rastie, rozrastá sa náš spo ločenský život, naša verejná aktivita, naše záujmy — a teda treba si ich vo vzájomnej spolupráci ustavične riešiť. Do rozhlasovej Jazykovej poradne prispieva asi tridsať slovenských jazyko vedcov, zväčša z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Organizačnú prácu súvisiacu s príspevkami a ich redakciu mali v ústave na starosti dr. Gejza H o r á k (od r. 1952 do konca r. 1967) a Mária P i s á r č i k o v á (od začiatku
r. 1968 podnes); príspevky čítali Dušan G á b o r (od r. 1952 do apríla r. 1962) a Dionýz H i r k o (od apríla 1962 podnes; mä na starosti aj organizačnú a re dakčnú stránku relácie z hľadiska jej zvukovej realizácie). Treba sa poďakovať vedeniu Československého rozhlasu v Bratislave a jeho mnohým pracovníkom za vzornú a úspešnú spoluprácu v dobrej, spoločensky významnej veci; vďaka patrí aj Slovenskému pedagogickému nakladateľstvu za starostlivosť pri vydávaní knižných výberov. Naše inštitúcie podporované státisícami poslucháčov vykonali dvadsaťročnou skromnou pravidelnou spoluprá cou pekný kus dobrej ľudovovýchovnej roboty na šírení a zveľaďovaní národ nej kultúry v okruhu reči. 1
G. Horák
D U D O K , D . : Nárečie Pivnice v Báčke. 1 . v y d . M a r t i n , Matica s l o v e n s k á 1972. 2 8 8 s . Výskumu nárečí Slovákov bývajúcich mimo súvislého územia slovenského jazyka sa venuje v ostatných rokoch značná pozornosť. Intenzívna práca dialektológov, spracúvajúcich slovenské nárečia v Maďarsku, Juhoslávii, Rumun sku a Bulharsku, má nesporný vlastivedný a osvetový význam. Zachytáva časť jazykovej skutočnosti v istom historickom období ako vedecký dokument a umožňuje ho interpretovať ako jav, v ktorom sa preukazne odráža pôsobenie spoločenského prostredia. Do radu knižných prác o slovenských nárečiach v zahraničí (knihy J. Stolca, P. Ondrusa a I. Síposa o slovenských nárečiach v Maďarsku, monografia J. Stolca Reč Slovákov v Juhoslávii) pribudla ne dávno práca Daniela Dudka, slovakistu Filozofickej fakulty v N o v o m Sade. Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej vydal ako 1. zväzok svojej novej edície jeho monografiu Nárečie Pivnice v Báčke. Dudkova práca, ktorá metodologicky vychádza z monografií J. Stolca, si stanovuje za hlavný cieľ zachytiť systém pivnického nárečia a určiť jeho miesto medzi inými slovenskými nárečiami v Juhoslávii. Nárečie Pivnice v Báčke j e západoslovenského typu a odlišuje sa od celého svojho okolia. V rámci sloven ských nárečí v Juhoslávii tvorí enklávu, lebo ostatné nárečia sú zväčša stredo slovenského typu. Úvodné poznámky podávajú základné údaje o demografickom, hospodár skom, spoločenskom a kultúrnom vývine slovenského obyvateľstva Pivnice. P r v í Slováci prišli do Pivnice r. 1790 a pochádzali predovšetkým z obcí starej Nitrianskej stolice. Dnes ich žije v Pivnici 4200 (76 % z celkového počtu oby vateľov). Autor hovorí o spôsobe a formách zbierania nárečového materiálu, jeho spracúvaní a hodnotení, pričom zdôrazňuje, že okrem synchrónneho aspektu treba uplatňovať aj diachrónne hľadisko. Jazykové fakty vidí v per spektíve ich historického vývinu v rámci slovenského jazyka. 1
Pozri aj H O R Á K , G.: Desať r o k o v spolupráce Ústavu slovenského j a z y k a s Čs. rozhlasom. Slovenská reč, 27, 1962, č. 6, s. 366-369; R U Ž I Č K A , j . D v a d s a ť r o k o v rozhlasovej relácie Jazyková poradňa. K u l t ú r a slova, 6, 1'972, č. 8, s. 257—258. :
Osobitná kapitola je venovaná opisu zvukovej stavby nárečia Pivnice. T r o j uholníkový samohláskový systém sa nijako neodlišuje od systémov v iných západoslovenských nárečiach na Slovensku a v Maďarsku. Dlhé samohlásky sa vyskytujú aj na mieste stredoslovenských dvoj hlások; kvantita je funkčne dô ležitá vlastnosť pivnického vokalizmu. Spoluhláskový systém skúmaného ná rečia nepozná fonému ľ a znelostný pár tvoria aj spoluhlásky v — f. Pri opise distribúcie jednotlivých hlások sa používa tradičné diachronické hľadisko. N a osobitnom mieste sa komentujú aj jednotlivé typy neutralizácií. P r e pivničke nárečie je príznačné zjednodušovanie spoluhláskových skupín, zdvojené spoluhlásky sa nevyskytujú. V práci sa dôsledne označuje splývanie spoluhlások (napr. po^dubom) a v zátvorkách sa uvádza nezjednodušená po doba ( = pod dubom). V daktorých prípadoch je takýto postup vari zbytočný; dôležitejšie by bolo vysvetľovať význam neznámych slov. Tvorenie slov sa preberá v rámci gramatickej stavby. Tvorenie podstatných mien. prídavných mien i slovies sa pomerne stručne komentuje a materiálovo dokladá pred poznámkami o flexii príslušných slovných druhov. V texte ostali daktoré drobné nepresnosti či neprimeranosti. Medzi názvy miesta, ktoré sa tvoria od slovies a podst. mien, sa zaraďujú aj podst. mená trávnik, holubník, ribňík (s. 71), pričom sa nesprávne konštatuje, že prípona -ňík sa pripája k adjektívnemu základu. V slovách páleňica, xmelňica (s. 72) je primeranejšie ho voriť o prípone -ňica (uvádza sa -icá). Činiteľské mená by bolo azda výhod nejšie preberať v súvislosti s tvorením zamestnaneckých mien (a pripomenúť, že sa tvoria od slovies), než ich zaraďovať medzi paragrafy, v ktorých sa ho vorí o tvorení názvov vecí a nástrojov (s. 73). Nedôsledne sa vydeľujú — tento problém nie je vyriešený ani v iných prá cach — názvy vecí a názvy nástrojov. Pri daktorých príponách by bolo po trebné pripomenúť, k akému základu sa pripájajú, špecifikovať ich, pripojiť poznámku o frekvencii. Nediferencované sa napr. hovorí o tom, že názvy vecí (s. 72) sa tvoria príponami -ík, -ňík, -ovňík (doklady ručník, slamník, radosňík, medovník). Slovo hrňec (s príponou -ec) sa uvádza ako doklad pri tvorení názvov vecí i názvov nástrojov (s. 73). Možno uvažovať aj o tom, či sú názvami nástrojov podst. mená stredného rodu, utvorené pomocou prípony -isko (kosisko, porisko, hrablisko — s. 73). O slovách kopačka, behačka, oberačka, zaklávačka, bitka, pomn. pitački (s. 74) sa hovorí, že sú tvorené pomocou prípon -ka, -čka, -áčka; prípony -čka sa však pri tvorení týchto názvov deja spravidla ne používa. Podstatné mená utvorené príponou -áň (hluxáň a i.) sa hodnotia ako mená nositeľa vlastnosti (s. 73) i zveličené podstatné mená s pejoratívnym v ý znamom (s. 74). Pri jednotlivých deklinačných typoch sa v paradigmách uvádzajú základné tvary, ktoré sa komentujú a porovnávajú so stavom v okolitých stredosloven ských nárečiach. Pivničke nárečie charakterizuje najmä to, že morfologické typy mužského rodu v množnom čísle ovplyvňujú aj ženský a stredný rod. Podľa vzoru duša sa skloňujú v jednotnom čísle aj podst. mená s kmeňom za končeným na k, g, h, x, no v datíve a lokáli sa vyskytuje aj prípona -e (mojej manki i pri jatke — s. 89). Pivničke nárečie má jediný typ skloňovania príd. mien. Presnejšie treba for mulovať poučku, že „podľa vzoru dobrí, -á, -é sa skloňujú akostné prídavné mená . . . číslovky a slovesá" (s. 104). Nejednoznačné je aj rozdeľovanie zámen na bezrodové a rodové, osobné, ukazovacie, privlastňovacie a opytovacie (s. 107). Ukazovacie zámeno tá má v lok. sg. v paradigme jedinú podobu téj
(s. 110), no v texte práce okrem dokladov f éj (!) Guďeri gumovej (s. 105) j e aj doklad f tí Guďeri (s. 90). Relatívne podrobne sa v monografii spracúvajú slovesá. Podlá zakončenia prítomníkového a neurčitkového kmeňa vydeľuje autor „13 tvaroslovných typov" (s. 129). Jednoduché i zložené slovesné tvary sa preberajú tradičným spôsobom, pri ktorom dominuje synchrónny opis. Diachrónne hladisko sa uplatňuje na daktorých miestach (napr. na s. 137 pri opise particípia prítom ného) vari neprimerane, lebo neprináša nijaké implikácie pre štruktúru dneš ného stavu slovesných tvarov v pivnickom nárečí. V partii o citoslovciach sa používa nová terminológia. Autor rozdeľuje citoslovcia na impulzívne (citové) a imperatívne ( v ô ľ o v é ) . V práci sa pozornosť sústreďuje najmä na tie druhé, medzi ktoré autor zaraďuje aj zvukomalebné slová (s. 156). Závažná j e tá časť monografie, v ktorej sa autor usiluje určiť miesto pivnického nárečia medzi nárečiami slovenského jazyka. Konštatuje, že pivničke ná rečie podobne ako iné slovenské nárečia v Juhoslávii vzniklo konvergentným v ý v i n o m rozličných nárečových typov, ktoré sa dostali do vzájomného styku po príchode ich nositeľov z rozličných krajov Slovenska. Uvádza najcharakte ristickejšie — najmä hláskoslovné a tvaroslovné — znaky pivnického nárečia a pokúša sa presnejšie lokalizovať nárečové oblasti na Slovensku, z ktorých prišli Pivničania. P r i zisťovaní zemepisného rozšírenia jednotlivých javov na Slovensku sa autor opiera o práce V . Vážneho (najmä o Nárečí slovenská); údaje Atlasu slovenského jazyka sa ešte v práci nevyužívajú. (Pôvodný ruko pis práce vznikol pred vydaním Atlasu.) Z rozboru pivnického nárečia vychodí, že je najbližšie nárečiam na južných a juhovýchodných svahoch Bielych K a r pát, zhruba v niekdajších okresoch Senica, Myjava, N o v é Mesto nad V á h o m a Trenčín. Celkový obraz o charaktere pivnického nárečia vhodne dopĺňajú starostlivo prepísané súvislé texty (s. 171—201). Skoda, že sa tento bohatý materiál ne využil na štúdium skladby skúmaného nárečia. Práca obsahuje aj srbochorvát ske a nemecké resumé, situačnú mapu okolia Pivnice i mapu kolonizačných ohnísk pivnického obyvateľstva a rozsiahly „ z v u k o v ý a gramatický slovník" (68 strán), v ktorom sa v o fonetickom prepise zaznamenáva zvukový a grama tický materiál, použitý v monografii. Iste aj zásluhou starostlivej korektúry ostalo v texte knihy len málo ne presností. Inak by bolo možno štylizovať v e t y typu: Medzi oboma jazykmi je vysoké percento zhody, a možno práve to, okrem iného podmienilo, že sa ľahšie preberali a preberajú i konštrukcie vlastné iba srbchorvátčine (s. 150); Snahou tejto práce je, aby sa na základe zozbieraných faktov určilo miesto (s. 158) a pod. Pri korektúre sa prehliadli aj chybne vysádzané doklady f éj Guďeri gumovej n. f téj (s. 105), -čan6 n. -čan (s. 74), Kurpíňe n. Kulpĺňe (s. 150) a i. Je nepochybné, že slovenské nárečia v Juhoslávii zachovávajú mnohé archa ické črty, dôležité pre poznanie v ý v i n u slovenského jazyka vôbec. Podrobný výskum všetkých jazykových rovín týchto nárečí je programom slovenskej dialektológie na Slovensku i v Juhoslávii. Dudkova monografia je p r v ý m prí spevkom, pomáhajúcim plniť tento cieľ. Autor v nej zozbieral, utriedil a v y svetlil nárečové j a v y na úrovni požiadaviek súčasnej dialektológie. Práca p o skytuje slovakistom i slavistom spoľahlivé informácie. Možno si len želať, aby podobné monografie vychádzali aj o slovenských nárečiach na domácom, ma terskom území. I. Ripka
Materiály zo štirínskeho sympózia V dňoch 15.—17. 11. 1967 sa v Stiŕíne pri Benešove konalo za medzinárodnej účasti sympózium o štúdiu dejín slavistiky. Zúčastnili sa na ňom okrem česko slovenských odborníkov v odbore dejín slavistiky aj niektorí významní pred stavitelia zahraničnej slavistiky, ako napr. prof. R. Jagoditsch, prof. R. A u t y (známy našej odbornej verejnosti aj ako bádateľ v oblasti dejín slovenského jazyka), bulharský slavista akad. P. Dinekov a iní. Materiály z tohto sympózia vyšli pod názvom Symposium o dejinách slavisti ky ako p r v ý zväzok edície Práce z déjin slavistiky (vyd. Universita Karlova, Praha 1970, 105 s., rozmn.). Publikáciu pripravil na vydanie prof. J. Kurz s kolektívom Kabinetu slovanskej filológie na F F K U . Prof. K . Horálek píše o niektorých metodologických a organizačných otáz kach štúdia dejín slavistiky. Navrhuje zriadiť samostatné komisie pre dejiny slavistiky v jednotlivých slovanských krajinách a zorganizovať prácu v tomto odbore i v ďalších krajinách. K tomuto referátu sa pripájajú správy o parciál nych prácach z odboru bibliografie a dejín slavistiky na českých univerzitných a akademických pracoviskách. Prof. J. Hamm v prednáške o cestách rozvoja slovanskej jazykovedy navrhuje obnoviť vydávanie encyklopédie slovanskej filológie, ktorá b y okrem iného mala za úlohu znova spracovať dejiny slovan skej filológie. V druhej časti publikácie sú príspevky týkajúce sa histórie pestovania sla vistiky v jednotlivých krajinách, prehľady práce zo štúdia slavistiky, správy o činnosti jednotlivých slavistov a i. Napr. prof. P . Dinekov píše o v ý v i n e výskumu dejín slavistiky v Bulharsku, prof. Jagoditsch o práci na dejinách slavistiky v Rakúsku, prof. R. A u t y o začiatkoch anglickej bohemistiky, J. Smreková o začiatkoch rumunskej slavistiky, A . Frinta o dejinách sorabistiky, prof. V . Skalická o dejinách českej jazykovedy. Podľa V . Skalickú česká ja zykoveda našej epochy sa namiesto „prijímajúcej" lingvistiky stala lingvistikou „dávajúcou". Našich čitateľov bude zaujímať vysoké ocenenie pôsobenia Slo vákov V a v r i n c a B e n e d i k t a z N e d o ž i e r a M a r t i n a Hattalu na pražskej univerzite. Vzťahom P. J. Šafárika a J. Grimma sa zaoberá P . Trost (Šafárikov jazykovedný historizmus bol podľa Trosta inšpirovaný G r i m mom). V osobitnom príspevku sa preberá aj činnosť B. S u 1 e k a. Vyzdvihnúť tu možno konštatáciu, že B. Šulek si získal nesmierne zásluhy o chorvátsky jazyk najmä svojou lexikografickou činnosťou. Slovenská účasť na štiŕínskom sympóziu bola malá, ale inak sa tu dosť hovorilo o jazykovednej práci niektorých slovenských učencov z minulosti. Treba si len želať, aby v budúcnosti boli výsledky z podobných podujatí publi kované omnoho skôr (vročenie na publikácii trochu predbieha skutočný termín vydania týchto materiálov). L.
Dvonč
ROZLIČNOSTI
Písanie a skloňovanie názvu Persepolis. — .'Pri príležitosti osláv 2500. výročia vzniku iránskeho štátu sa u nás častejšie spomínal a v tlači uvádzal názov niekdajšieho hlavného mesta Perzskej ríše Persepolisu. Pritom sme si mohli po všimnúť pri názve Persepolis kolísanie v dvoch bodoch: 1. v spôsobe písania názvu: Persepolis i Perzepolis, 2. v rode a podľa toho v skloňovaní, resp. neskloňovaní tohto názvu. Rozoberieme si obidve otázky. Názov Persepolis vyslovujeme so 2. Oporu pre takúto výslovnosť máme v názve Perzia, v ktorom j e práve spoluhláska z (k tomu príd. meno perzský a obyvateľské meno Peržan so zmenou spoluhlásky z na ž ) . Podľa Pravidiel slo venského pravopisu nezdomácnené cudzie slová sú predovšetkým vlastné mená, a to osobné aj zemepisné, najmä mená vzdialenejších alebo menej známych miest, krajov, riek, vrchov a i., napr. Goíeborgr, Marseille, Le Havre, Helsinki, Túbingen, Edinburgh, Gascogne (ale gaskonský). Pravidlá ďalej pripomínajú, že mená veľkých a známych európskych kultúrnych stredísk, ako aj mená v e ľ kých riek píšeme slovenským pravopisom, a to podľa ich slovenskej výslovnosti (rozlišuje sa však pritom i a y), napr. Viedeň, Mníchov, Berlín, Paríž, Krakov, Londýn, Budapešť, Dnester, Níl atď. Túto poučku treba spresniť v tom zmysle, že aj názvy niektorých mimoeurópskych kultúrnych (a dodajme aj politických a hospodárskych) stredísk píšeme slovenským pravopisom podľa ich slovenskej výslovnosti, ako ukazujú názvy Jeruzalem, Káhira, novšie DiZIí a podobne (o tom pozri v mojej štúdii O zdomácnených a nezdomácnených cudzích vlast ných menách v spisovnej slovenčine. Slovenská reč (ďalej = S R ) , 25, 1960, 38-53). Názov Persepolis vcelku nemôžeme pokladať za názov známeho kultúrneho a politického strediska. Je síce pravda, že pri príležitosti osláv 2500. výročia založenia Perzskej ríše sa tento názov stal viacej známy v o svetových reláciách prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie, ale inak vcelku je tento názov známy iba v užšom kruhu odborníkov zaoberajúcich sa politickými alebo kul túrnymi dejinami starého perzského štátu. Podľa toho názov Persepolis by sme mali používať ako nezdomácnený cudzí zemepisný názov, t. j . nemali by sme pri ňom do dôsledkov uplatňovať slovenský pravopis podľa jeho slovenskej v ý slovnosti. Na druhej strane treba však uviesť fakt, ktorý pri používaní cudzích zeme pisných názvov pozorujeme v novšom čase, že sa totiž proces zdomácňovania cudzích zemepisných názvov dnes zrýchľuje, že tu badať všeobecnú tendenciu udomácňovať mnohé cudzie zemepisné názvy, keď sa začnú používať v do mácom kontexte. Dobrým príkladom je tu napr. používanie poslovenčenej po doby Nikózia namiesto staršej podoby Nicosia (takto je to dnes už aj v češtine, ktorá j e pri pravopisnom zdomácňovaní cudzích slov rezervovanejšia ako slo venčina). Zdá sa nám, že v našom jazyku príliš trpíme na nie úplne odôvodnené zacho vávanie pôvodných pravopisných podôb pri slovách cudzieho pôvodu, hoci v iných jazykoch je bežnejšie uplatňovanie domáceho spôsobu písania. V iných
#
jazykoch sa neuplatňuje dôsledne zásada písať vlastné mená v pôvodnej pravo pisnej podobe dokonca ani pri osobných menách (pórov. napr. v poľštine pí sanie Gustáv Husak m. Gustáv Husák, Václav Hula m. Václav Húla, Lubomir Strougal m. Ľubomír Štrougaľ). Nazdávame sa, že v spisovnej slovenčine by sme mohli smelšie pristupovať k poslovenčeniu cudzích zemepisných názvov všade tam, kde sú na to podmienky v ich častom používaní v našom prostredí. Pokiaľ ide o názov Persepolis, ktorému tu venujeme pozornosť, používala sa v našej tlači v prevažnom počte prípadov, povedali by sme, „klasická" podoba, t. j . podoba so s, len v zriedkavých prípadoch išlo o použitie podoby Perzepolis s písmenom z. Z nášho rozboru vychodí, že v spisovnej slovenčine môžeme pri názve nie kdajšieho hlavného mesta Perzskej ríše používať podobu Persepolis, že však rovnako oprávnene by sme mohli používať aj podobu Perzepolis. Dávali by sme prednosť práve podobe Perzepolis, lebo takto sa u všetkých používateľov jazyka zabezpečuje správna výslovnosť tohto názvu (podoba Persepolis by u niektorých používateľov jazyka mohla viesť k „písmenkovej" výslovnosti Persepolis so s). Touto grafickou podobou by sa posilňovalo aj vedomie vzťahu názvu Perzepolis k názvu Perzia. Všimnime si ďalej otázku rodu a skloňovania tohto názvu. V našej dennej tlači (v októbri 1971) sme sa v článkoch stretli s používaním tohto názvu v dvojakej podobe: jednak ako mužského podst. mena, a teda so skloňovaním z Persepolisu (Perzepolisu), v Persepolise (v Perzepolise) jednak ako nesklonného žen ského podst. mena (zo starodávnej Persepolis/Perzepolis). Pokiaľ ide o otázku gramatického rodu názvu Persepolis, zastávame mienku, že ho treba pokladať za názov mužského rodu. Ide totiž o neživotné meno za končené na spoluhlásku. Takto zakončené slová, pokiaľ nejde o označenie žen skej bytosti (girl, miss, madame a p o d ) , sa zaraďujú do kategórie muž. rodu. V prospech muž. rodu hovorí tu aj tá skutočnosť, že iný podobný názov, názov Indianopolis je muž. rodu a podľa toho sa aj skloňuje ako podstatné meno vzoru dub (pozri Slovník slovenského jazyka. 6 (ďalej = SSJ, 6) Bratislava 1968, s. 273). Našli sme aj také používanie názvu Persepolis, pri ktorom sa tento názov hodnotí ako muž. podst. meno, ale pri skloňovaní sa koncové -is v nepriamych pádoch vynecháva. Takto j e to v preklade knihy P. Bamma Alexander V e ľ k ý alebo premena sveta (Bratislava 1971, prel. V . Šabík, Bratislava 1971). Tu na chádzame podobu lok. sg. „ v Persepole", gen. sg. „Persepola" a pod. Preklada teľ tu pri názve zakončenom na -is skloňoval podľa spôsobu, ktorý sa uplatňuje pri skloňovaní gréckych a latinských vlastných mien osôb zakončených na -as, -es, -os, -MS alebo aj pri skloňovaní niektorých neživotných podst. mien muž. rodu s týmto zakončením, napr. nónius — nónia, anofeles — anofela, hádes — hádu, rytmus — rytmu a pod. (pozri Morfológia slovenského jazyka (ďalej = MSJ], Bratislava 1966, s. 123). A k o sme ukázali v osobitnej štúdii (Zo skloňo vania gréckych a latinských vlastných mien osôb v spisovnej slovenčine, SR, 31, 1966, s. 341—349) pri mnohých menách gréckeho a latinského pôvodu (máme tu na mysli starogrécke mená, pretože pri novogréckych menách sa pri skloňo vaní vychádza z neskrátenej podoby) prejavuje sa dnes tendencia skloňovať ta kéto mená bez vynechávania koncového -as, -es atď. Zreteľnejšie to vidieť pri zemepisných názvoch. Napr. v cit. MSJ sa uvádza Rodos — Rodu, Lesbos — Lesbu, t. j . predpokladá sa tu vynechávame koncového -os. Naproti tomu v SSJ, 6 sa názvy Lesbos a Rodos spracúvajú takto: Rodos,-du/-u, Lesbos,-u, t. j . pri názve
Rodos sa popri skloňovaní s vynechávaním koncového -os pokladá za správne aj skloňovanie s ponechávaním koncového -os, k ý m pri názve Lesbos sa uznáva za správne iba skloňovanie, pri ktorom sa pádové prípony pridávajú k celej forme mena (Lesbos — Lesbosu). Skloňovanie typu Persepolis — Persepola, resp. Per zepolis — Perzepola sa nemôže uplatňovať, v o väčšej miere už aj preto, lebo nemá oporu v skloňovaní iných podobne zakončených slov. Existuje však prípad, že sa podobne tvorené slovo v spisovnej slovenčine zmenilo na žen. podst. meno, pričom v ňom odpadlo koncové -is. Ide o názov Akropola, pôvodne Akropolis. Základom, ku ktorému sa pridávajú pádové prí pony, j e tu A7cropoZ-. Podobne vyzerá základ, ku ktorému sa pridávajú pádové prípony pri názve Persepolis (Perzepolis), t. j . Persepol- (Perzepol-). Zdá sa, že skloňovanie typu Persepolis — Persepola v cit. preklade knihy P. Bamma bolo ovplyvnené práve názvom Akropola, ktorý sa tu používa popri názve Perse polis, a to aj v tom istom riadku: Persepolis, vysoký kráľovský hrad v Perside, a Akropola, hradné návršie v Aténach, sú dve z najvýznamnejších zrúcanín, ktoré antika zanechala potomkom. Analogicky podľa podoby Akropola by sme mohli v našom jazyku používať aj podobu „Persepola", resp. „Perzepola". Myslíme však, že dnes už nie sú nijaké predpoklady na takúto úpravu. V niektorých prípadoch sa názov tohto typu prevzal tak, že sa odtrhlo zakončenie -is, pričom názov je muž. rodu. Sem patrí názov Konštantínopol, o ktorom píše M . Marsinová (SR, 37, 1972, s. 127— 128). Tento spôsob prevzatia korešponduje s ruským názvom Sevastopoľ (pravda, v ruštine s mäkkým T na konci slova) alebo s bulharským názvom Nikopol. Celkove sa ukazuje, že názvy gréckeho pôvodu na -poliš sa do slovenčiny preberajú v troch odlišných podobách, a t o : 1. so zakončením na -poliš ako muž. podst. mená, napr. Persepolis/Perzepolis, 2. so zakončením na -pol ako muž. podst. mená a konečne 3. so zakončením na -a ako žen. podst. mená. Táto rozmanitosť je výsledkom toho, že uvedené názvy boli prevzaté v rozličných obdobiach v ý v i n u nášho jazyka. Z uvedených poznámok vychodí, že v dnešnej spisovnej slovenčine treba po užívať názov Persepolis, resp. Perzepolis ako muž. neživotné podst. meno. P r i skloňovaní sa pádové prípony pridávajú k celej podobe názvu, t. j . bez v y n e chá vania koncového -is. Osobitne pripomíname, že v 6. páde jednotného čísla j e pri tomto slove prípona -e: v Persepolise/v Perzepolise. Pri názvoch zakon čených na -s sa totiž v 6. páde jedn. čísla niekedy vyskytuje nenáležitá prípona -i namiesto pádovej prípony -e, o čom sme písali v štúdii Zo skloňovania muž ských neživotných podstatných mien typu Boleráz (SR, 36', 1971, s. 152—160). L.
Dvonč
S L O V E N S K A R E C , časopis Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej aka démie vied pre výskum slovenského jazyka. Ročník 37, 1972, číslo 5. V y d á v a V y davateľstvo Slovenskej akadémie vied. Technická redaktorka Marta P a r á k o v á . Vychádza Sest ráz za rok. Ročné predplatné Kčs 48,—, jednotlivé číslo Kčs 8,—. Rozširuje Poštová novinová služba. Objednávky a predplatné prijíma P N S — ústredná expedícia tlače, administrácia odbornej tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48. Možno objednal aj na každom poštovom úrade alebo u doručovateľa. Objednávky do zahraničia v y b a v u j e P N S — ústredná expedícia tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII. Vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povstania, n. p., Martin. Výmer R K H S V Z čís. 18163/50-II/3. £> by Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1972. Kčs 8,-.