Kompozícia Kompozícia, jednoduché slovo, ktoré má vo svete vizuálneho umenia dôležité postavenie (maľba, sochárstvo, dizajn, fotografia, film, atď.). Je jedným z kritérií, ktorým hodnotíme fotografie a akékoľvek diela z umeleckého hľadiska. Kompozícia by sa dala v skratke vysvetliť ako obsah a usporiadanie prvkov v rámci priestoru diela. Samotné slovo kompozícia pochádza z latinského "compositio" - kompozícia, dohoda, zhoda, súhlas, a z jemu blízkeho latinského slova "compositus" - disciplinovaný, hodiaci sa ku niečomu. Ak sa zamyslíme nad slovom kompozícia, resp. jej ekvivalentmi "dohoda, zhoda, súhlas", ide o akýsi súhlas alebo zhodu prvkov v rámci zvoleného priestoru. Samotná zhoda alebo súhlas však bývajú postavené na základoch, alebo lepšie povedané na určitých pravidlách. Tým sa dostávame k základom kompozície a tými sú pravidlá.
Boli vytvárané umelcami počas stáročí a vychádzajú z hĺbky nášho podvedomia a psychiky. Je to predovšetkým podvedomá snaha kdekoľvek a v čomkoľvek nájsť poriadok, pravidlá a isté usporiadanie. Chaos je proti ľudskému pochopeniu. Podvedome ho odmietame a preto sa ľahšie stotožňujeme s vecami, ktoré majú aspoň základnú formu usporiadania. Ľudská myseľ je v tomto ohľade neúprosným hľadačom poriadku: obrovský kŕdeľ vrán je pre nás nezaujímavý, ale organizovaný let divých husí počas migrácie a formácie, ktoré vytvárajú na oblohe počas letu považujeme za fascinujúce. Ruku na srdce, nie je to tak? Najskôr si vysvetlíme základný rozdiel, akým komponuje obraz maliar a fotograf. Maliar začína na bielom plátne a postupne do neho pridáva jednotlivé prvky tak, aby výsledný vizuálny efekt prezentoval maliarovu ideu. Úloha fotografa je opačná: má pred sebou scenériu s obrovským množstvom prvkov a jeho úlohou je tieto objekty analyzovať, rozhodnúť sa, ktoré sú pre požadovaný výsledok dôležité a ktoré je treba zo záberu vynechať. Toto predstavuje častý problém pri komponovaní fotografie: človek je ovplyvnený krajinou pred sebou, emóciami daného momentu, má snahu zachytiť všetko čo vidí, pritom si však neuvedomuje rozdiel medzi tým, čo vníma jeho oko a výslednou dvojdimenzionálnou fotografiou. Príliš veľa prvkov na fotografií ruší vnímanie záberu a s najväčšou pravdepodobnosťou nereprezentuje to, čo fotograf v danej chvíli videl a cítil. Je preto vhodné zbaviť sa nepotrebných prvkov v kompozícií, scénu prezentovať čo možno najjednoduchšie a rozhodnúť sa, ktoré prvky sú dôležité a ktoré je treba vynechať. Z tohto pohľadu je teda dôležité rozhodnúť sa čo odfotografovať, ale rovnako dôležité je aj rozhodnutie, čo neodfotografovať. Je potrebné neustále sa pýtať, aká je úloha daného prvku v kompozícií, jeho prínos k prezentovaniu zvoleného subjektu. Ak nie sme schopní dostatočne obhájiť prítomnosť prvku v zábere, vo väčšine prípadov je nepotrebný - rušivý.
Zarámovanie obrázku Hranice obrázku majú vždy silný vplyv na dojem z objektov rozmiestnených po ploche snímku. Vhodným orezaním a umiestnením línií, alebo zvoleným formátom snímky, vedieme oko diváka tak ako potrebujeme k hlavnému objektu obrazu. Umiestnením hlavného objektu v rôznych miestach snímke môžeme dosiahnuť úplne rozličných dojmov a pocitov. Pekne je táto vlastnosť predvedená na snímke lavičky. Základné pravidlá zlatého rezu a umiestnenie horizonte platia už stovky rokov od dôb renesančných maliarov a je vhodné na ne vo fotografii tiež pamätať. Zaujímavých netradičných snímok môžeme dosiahnuť ak sa nám podarí náš objekt záujmu zarámovať iným objektom (vetva, okno, mostné oblúk). Základy skladby obrazu Základnými dvoma princípmi sú kontrast a rovnováha. Keď vyváženosť chýba, zdá sa snímka ako nezaplatený a pretrváva určité vizuálne napätie. Obidve tieto krajné možnosti a množstvo stupňov medzi nimi majú vo fotografii svoje miesto. Oko hľadá harmóniu, ale potlačenie rovnováhy môže obrazu prospieť a vyvolať divácku odozvu ktorú fotograf zamýšľal. Naučíte sa využívať princípov rytmu opakovaním prvku v obraze, využívať princípov výhľadom a priestorovej hĺbky. Grafické a fotografické prvky v obraze Základnými a najjednoduchšími prvky sú miesta, body, ktoré majú tendenciu pritiahnuť pozornosť. O stupeň vyššie sú čiary, ktoré sú platnými pomocníkmi pri podsúva smeru a pohybu. O kúsok vyššie sú tvary, ktoré prispievajú k organizácii základných prvkov obrazu. Základnými tvary sú len tri: štvorec, trojuholník a kruh. Rozmiestnenie bodov záujmu a líniou vo fotografii do týchto základných dobre známych tvarov prispieva k jasnosti a lepšej čitateľnosti fotografie pre naše oko. Veľmi obľúbenými prvkami v fotografiu je využitie diagonál a kriviek. Svetlo a farba vo fotografii Ďalším pohľadom na skladbu a kompozíciu obrazu je skúmanie rozloženia farieb a tónov. Grafickú a farebnú zložku nemožno oddeliť, za skladbou fotografie musíme vidieť spektrum týchto zložiek. Pomocou farieb možno zdôrazniť tvary alebo dosiahnuť kontrastu. Farby nám pomôžu aj vniesť do fotografie určitý emocionálny náboj, ktorý máme podvedome ku každej farbe priradený.
Menej je v kompozícií takmer vždy viac. Ale teraz k už spomínaným pravidlám. Jedným z často spomínaných pravidiel je tzv. "zlatý rez" alebo "zlatý pomer". Jeho aplikovaním je možné dosiahnuť príjemné a harmonické proporcie v umení, či už ide o maľbu, architektúru alebo aj o fotografiu. Pôvod tohto pravidla je v matematike a v prírodných vedách. V stručnosti by sa to dalo prezentovať nasledovne: predpoklad, že "a je väčšie ako b" potom ak sú v zlatom pomere ak platí (a+b)/a=a/b alebo aj: ak platí predpoklad a=b+c (b väčšie ako c), tak kvantity sú v zlatom pomere, ak pomer "a" ku "b" je rovnaký ako "b" ku "c". Nič nehovoriace, však? Dobre, tak teraz slovne: dve kvantity (a,b) sú v zlatom pomere v prípade, že pomer sumy týchto kvantít k väčšej kvantite je rovnaký ako pomer väčšej kvantity ku menšej. Na ilustráciu teda spomeniem, že napr. egyptské pyramídy alebo grécke chrámy boli navrhované s použitím tohto pravidla, katedrála Notre Dame v Paríži je postavená s použitím tohto pravidla, dokonca aj proporcie ľudského tela sú vo vzájomnom zlatom pomere. Je tiež zaujímavé, že aj strany políčka kinofilmu 24x36mm sú veľmi blízko (nie presne) k zlatému pomeru (napr. a=36mm, b=24mm, c= 12mm potom pri určitej aproximácií platí (36+24)/36=36/24, opäť podotýkam, rovnica neplatí úplne. Od nikoho však nechcem, aby pri komponovaní fotografie kráčal po krajine s pravítkom a kalkulačkou a rátal vzájomný pomer zvolených objektov. Pre fotografa je oveľa zrozumiteľnejšie a jednoduchšie aplikovať pravidlo "tretín", ktoré je vlastne zjednodušenou verziou pravidla "zlatého rezu".
Príklad rozdelenia políčka pomocou pravidla zlatého rezu.
Porovnanie rozdelenia políčka pomocou pravidla zlatého rezu (žltá čiara) a pravidla tretín (červená čiara).
Pravidlo tretín je na rozdiel od pravidla zlatého pomeru pri komponovaní jednoduchšie predstaviteľné a tým aj jednoduchšie aplikovateľné. Významnou vizuálnou pomôckou je pritom tzv. "grid" v hľadáčiku väčšiny fotoaparátov. Ďalšou nespornou výhodou tohto pravidla je jeho jednoduchá použiteľnosť pri rôznych formátoch fotografie: 4:3, 3:2, 6x6cm, 6x7cm, panoráma 6x12cm alebo 6x17cm, 5"x4" a iné.
Pravidlo tretín aplikované na rámik 35 mm filmu, resp. digitálneho senzora.
Pravidlo tretín aplikované na panoramatický rámik, v tomto prípade na asi najbežnejší panoramatický formát 6x17 cm.
Pravidlo tretín aplikované na formát filmu 6x6 cm. Interpretácia pravidla je celkom jednoduchá: obraz je možné rozdeliť do deviatich častí ak v danom zábere pomyslene nakreslíme štyri čiary, dve horizontálne a dve vertikálne tak, aby rozdeľovali danú stranu záberu na tretiny. Hlavný objekt záujmu fotografie by mal byť umiestnený na bodoch, kde sa tieto čiary pretínajú. Výsledná fotografia dostane tok, smer, dynamiku, je zaujímavejšia, ako keby bol hlavný objekt umiestnený priamo v strede. Ak sú v danej scéne dva alebo viac zaujímavých objektov, je vhodné ich umiestniť po uhlopriečke fotografie alebo na miesta stretnutia sa jednotlivých čiar. Tu nám opäť môže veľmi pomôcť pravidlo tretín a najmä pomyslené rozdelenie záberu na tretiny. Porovnanie fotografií s nákresom rozdelenia podľa pravidla tretín:
Dôležitý je výsledok Existuje niekoľko ďalších pravidiel o kompozícií: komponovanie pomocou farieb, línií, štruktúr a pod. Povedzme si však aj niečo o porušovaní pravidiel. Je nezmyselné striktne sa držať pravidiel a návodov na komponovanie fotografie, ak samotný výsledok utrpí a nie je pekný alebo nie úplne reprezentuje myšlienku fotografa. Niekedy je možné dosiahnuť atraktívnu fotografiu práve porušením pravidiel, ich úmyselným ignorovaním v záujme efektného výsledku. Typickým príkladom je umiestnenie horizontu priamo v strede záberu alebo hlavný objekt centrálne v zábere. Ak je výsledný efekt dobrý a oku lahodiaci, nemá význam takúto fotografiu „zatratiť" len preto, že nezodpovedá nejakým pravidlám. Príklady porušenia pravidla tretín:
Z uvedených príkladov nám vyplýva, že niekedy je dobré držať sa pravidiel a inokedy je zase vhodné ich zámerné porušenie. Dôležitý je výsledok, naše cítenie a prezentovanie daného subjektu. Koniec - koncov ako sa hovorí „pravidlá sú na to, aby sa porušovali".
Kompozícia býva rozhodujúcim faktorom toho, ako snímok vlastne zaujme a ako bude pôsobiť na pozorovateľa. Samozrejme že je dôležitý motív, ale keď „odfláknete“ kompozíciu, nebude ústredný motív na fotke vzbudzovať také pocity, aké vzbudil vo Vás, keď ste sa ho rozhodli vyfotiť. Dokonca z neho vôbec nemusí byť motív ústredný. Všetko záleží na tom, ako prvky na fotke umiestnite a naopak, ktoré prvky sa rozhodnete vypustiť.
Vzniknuté body sú miestami správneho umiestnenia fotografovaného motívu Znamená to, že fotografovaný objekt nebudeme umiestňovať do stredu, ale do jednej z tretín obrazu. Vytvoríme tak na fotografii pozorovateľovi priestor, oko sa má o čo oprieť, a ústredný motív môžeme zobrazovať vo vzťahu s okolím. V súvislosti s tým môžeme, podľa výberu jedného zo štyroch spomínaných bodov, vzťah objektu(motívu) s okolím vyjadriť rôznymi spôsobmi. Nakoľko sme od malička zvyknutí čítať zľava doprava, teda pokiaľ nečítame Korán, tak aj obraz automaticky bez toho, aby sme si to uvedomili, „čítame“ zľava doprava. Podľa toho sa naše oko pri skúmaní fotografie vždy nakoniec zastaví vpravo dole a očakávame tam pointu. Ak ju nenájdeme, hľadáme vľavo hore, ďalej vpravo hore a nakoniec vľavo dole. Znamená to, že umiestnením jednotlivých objektov na snímku môžeme pozorovateľa prinútiť aby si ich všímal v takom poradí, akom chceme. Výsledkom sú rozdielne pocity pri vnímaní fotografie.
Na tomto snímku bol objekt – švárna dievčina – umiestnený napravo, takže je prvým objektom, ktorý si na fotografii všimnete. Dominantou je ona, fotograf Vás danou kompozíciou prinútil pozorovať ju a všímať si na nej detaily Opačným variantom by bolo:
Ak by bola dievčina umiestnená opačne – vľavo, dominantou snímku sa stáva pochmúrna obloha a nasledovne si všimnete dievčinu ako niekam hľadí, dostáva sa do vzťahu s prázdnotou a pochmúrnosťou oblohy, snímok môže vyjadrovať osamelosť či úzkosť Ani jeden zo spomenutých variantov nie je správny. Správne sú oba, avšak rozdielnym umiestnením vzbudzujeme rozdielne pocity. Ako som vravel, kompozícia je len na Vás a na Vašom videní, ale nie je zlé konfrontovať toto videnie s teóriou a docieliť tak želané efekty. Takže komponujte, skúšajte a hlavne fotografujete.
Perspektíva Fotografia sama o sebe nie je schopná niesť plnohodnotnú informáciu o priestore. Stretáva ju k tomu totiž jeden rozmer, pretože rozmernom režime priestor zachytáva len pomocou rozmerov dvoch. Našťastie ale existuje viacero možností, ako ilúziu priestoru vytvoriť a tým tento hendikep na fotografiách odstrániť. Jedným z nich je perspektíva. Dvojrozmerné fotografie musia pre vyjadrenie tretieho rozmeru využiť niektoré ilúzie, ktoré vychádzajú z ľudského vnímania priestoru, a tým priestor aj na plochej fotografiu zachytiť. Sú to: • Lineárna perspektíva • Vzdušná perspektíva • Zákryt • Tiene • Hĺbka ostrosti • Lineárna perspektíva Perspektíva v kontexte videnie je definovaná ako spôsob ako sa predmety zobrazí relatívne k ich umiestnenie v priestore a relatívne k ich veľkosti. Inými slovami - je to spôsob usporiadania a vzhľadu predmetov na snímky tak, aby sa napodobnili ľudské vnímanie priestoru. Základné stavebné kamene lineárnej perspektívy pritom sú zmena veľkosti predmetov a zbiehanie línií. Zbiehanie línií aj zmena veľkosti sú však rub a líc tej istej mince. Prvotná príčina oboch javov je v tom, že čím je predmet ďalej, tým má menšiu uhlovú veľkosť. Pritom práve uhlová veľkosť predmetu je to, čo obraz predmetu reálne tvorí na sietnici oka, na senzore alebo filme.
Perspektíva je dôležitou súčasťou každej fotografie, ktorej súčasťou je zachytenie priestoru. A aj keď je fotografia len plochá (2D) má dostatok nástrojov ako priestor vyjadriť. Zdanlivá zmena veľkosti Základný princíp lineárnej perspektívy je, že čím sú predmety ďalej, tým sa pozorovateľovi javia menšie - zdanlivo teda mení svoju veľkosť. Pre príklad uveďme náš Mesiac a naše Slnko. Obaja sa javí na oblohe približne rovnako veľké - rozumej majú rovnakú uhlovú veľkosť (uhlový rozmer) okolo 0,5 stupňa. Priemer Slnka je však 109 Zemou, kdežto Mesiac má priemer len 0,3 našej Zeme. Slnko je teda asi 400x väčšie, napriek tomu sa na oblohe javí rovnako (uhlovo) veliké. Príčina je pochopiteľne v tom, že Slnko je výrazne ďalej ako Mesiac a tým sa ich uhlovej veľkosti vyrovnajú.
Aj keď sú obaja stromy rovnako veľké, tak sa oku vzdialenejšej strom zdá menšie. Lúče svetla letiace od stromov sa pretnú s pomyselnú obrazovou rovinou (priemetňou) a vzdialenejšie strom na nej vytvorí menší obraz (modro). Pritom práve tento obraz na pomyselnej obrazovej rovine oko vidí. Skutočnú veľkosť predmetu nie sme teda schopní na väčšiu vzdialenosť zistiť (pozri zmätenie Slnko / Mesiac). Čo bez problémov zistíme je uhlová veľkosť predmetu, čo je kombinácia vzdialenosti a skutočnej veľkosti predmetu. Ak pozná mozog na základe predchádzajúcej skúsenosti ako je predmet veľký (auto, strom, dom, človek), môže na základe uhlovej veľkosti odhadnúť jeho vzdialenosť. Ad daný objekt nepozná, alebo predmet môže existovať v mnohých veľkostiach (skala, kameň), jeho uhlová veľkosť nie je dostatočné informácie ani o vzdialenosti ani o veľkosti. Mozog teda potrebuje na snímke známe mierka! Vyššie uvedené teórie v praxi - oba stromy sú v skutočnosti približne rovnaké veľké, ale ten vzdialenejšie sa zdá byť menší. I keď na fotografiu priestor reálne chýba, tak mozog na základe znalosti skutočnej veľkosti stromov dôjde k záveru, že ten menší je ďalej. Tým sa na fotografii vyjadrí priestor.
Mierka na fotografii Z uvedeného je zrejmé, že mozog na to, aby odhadol priestor na fotografiu potrebuje poznať skutočnú veľkosť predmetov. Potom bez problémov dôjde k záveru, že zdanlivé zmenšenie týchto predmetov je dôsledok vzdialenosti a vznikne ilúzia priestoru. Čo keď ale na fotografii meradlo chýba? To je potom možné považovať za fotografi chybu, pretože bez mierky je mozog takmer bezradný. Snímky sú potom ploché a skutočná veľkosť scenérie na fotografiu zmizne. A to je veľká pasca série snímok. Priamo na scéne totiž oči a mozog vidí skutočne 3D a navyše mierka ľahko niekde nájdu napríklad otáčaním hlavy. Fotografie však zaznamená len výrez, tým mierka zmizne a dojem priestoru tiež. Dbajte teda na to, aby snímky mierka vždy obsahovali! Zadívejte sa na ďalšiu snímku a povedzte, aký máte dojem priestoru a veľkosti scenérie. Potom sa pozrite na snímku nižšie.
V hornom snímky bolo totiž počítačovo vyretušované meradlo (ľudia a vtáky). Mozog tak sa nemá čoho chytiť (kamene môžu byť akokoľvek veľké) a tak ho scéna veľkosťou nijako nezaujme.
Zbiehanie línií Zbiehanie línií - taký obľúbený prvok na fotografiách - je vizuálne dôsledok zmenšovanie uhlovej veľkosti objektov pri raste ich vzdialenosti. Stále rovnako vzdialené koľaje sa v diaľke zdajú uhlovo menšie a teda bližšie. Zbiehaním línií je teda možné na fotografiu vyjadriť veľmi účinne priestor, pretože oko a mozog na základe zbiehanie rýchlo identifikuje hĺbku obrazu.
Zbiehanie línií je známy a obľúbený spôsob ako na fotografii vyjadriť priestor. Hodí sa na rovné a dlhé prvky (koľaje, cesty, cesty, zábradlia a pod.).
Padanie línií (flaška) pri snímaní architektúry je dôsledok toho istého javu. Pri snímaní zospodu sú totiž hornej časti budov ďalej od fotografa a tak sa im zdanlivo kráti (zbiehajú, klátia) línie.
Úbežník (Vanishing point) Úbežník je jedným z dôležitých termínov najmä v grafike a maľbe a týka sa exaktného vyjadrenie perspektívy v deskriptívnej geometrii. U fotografiu má skôr len pomocný zmysel, pretože fotografie obraz netvorí ale zaznamenáva. Napriek tomu aspoň povrchné poznanie je užitočná pretože aj niekoľko editorov vie rôzne deformovať obraz so zreteľom na úbežník. Príkladom nech je narovnávanie padajúcich línií u architektúry. Horizont, alebo obzor je najvzdialenejší okraj scény ktorú pozorujeme a jeho umiestnenie na obraze sa riadi tým, z akej výšky toto pozorovanie vykonávame. Snímanie z výšky posúva horizont nadol a naopak. Úbežník je bod na horizonte, kam sa zbiehajú všetky vodorovné čiary. Úbežník na snímke pritom nemusia byť len jeden. Existujú perspektívy jednoúbežníkové, dvouúbežníkové aj trojúbežníkové.
Jednoúbežníková perspektíva sústreďuje priamky v obraze v jednom bode úbežníku, ktorý je na horizonte. Je to teda klasická perspektíva typu zbiehanie línií.
Perspektíva vytvorená dvoma úbežníkmi vzniká vždy, keď pozorujete niečo ľudovo povedané cez hranu, ale nie zospodu alebo z vrchu.
Trojúbežníková perspektíva pridá tretí horný úbežník, kedy vzniká predstava, že sa na predmet pozeráme zdola. V reálnej situácii by asi fotograf nad úbežníky vôbec nerozmýšľal. Akú zvolí perspektívu a koľko bude táto perspektíva mať úbežníkov však celkom prirodzene vyberie ním zvolené stanovisko. Napríklad snímka priečelie budovy vytvorená zospodu bude mať jeden úbežník a klasické zbiehajúce sa línie. Snímka rovnakej budovy cez hranu a zospodu bude mať úbežníky tri, ak budete snímať s fotoaparátom vodorovne zo strednej výšky budovy (napr. z okna inej budovy), úbežníky budú len dva. Perspektívu totiž výrazne ovplyvňuje stanovisko fotografa!
