Klaudia Burton, 13 rokov, Dolný Kubín
Farboslepá krása
Pomalé pípanie nemocničného prístroja sa zmenilo na dlhý neprerušovaný piskľavý zvuk. Tento zvuk sa mi zaryje do pamäte ako posledná spomienka. Moje oči zaliate slzami mi zabránili vidieť jej telo posledný krát vydýchnuť. Chytil som jej ľadovú ruku a už som len ucítil jej slabý tep. Krv jej zastala v žilách. Mamina ruka skrehla a ja som mal pocit, akokeby som držal studený krehký porcelán. Hlavu som si položil na jej hruď a čakal som. Čakal som na jeden náznak toho, že jej srdce ešte bije, že je stále možnosť, ako ju priviesť medzi nás živých. Bol som až príliž naivný, keď som si myslel, že môže byť ešte nažive. Neucítil som nič. Rozplakal som sa. Slza za slzou sa mi valili z očí na mamine mŕtve telo. Plačlivé vzlyky som v sebe zadržiaval a snažil som sa zmierniť bolesť, ktorá mi ťažila srdce. Doktori opustili miestnosť. Zostal pri mne len otec. Vedel som, že je tam. Jeho ľavá mohutná ruka bola na mojom chrbte a snažil sa ma utešiť. Odtisol som sa. Nechcel som jeho útechu, chcel som aby odišiel. Otec ma zaviezol domov a odišiel späť do nemocnice. Celý uplakaný som otvoril vchodové dvere a pozeral som sa dnu. Vyzeral tak prázdne. Prekročil som kovový prah dverí a pomaly som ich zavrel. Odvliekol som sa do svojej izby a sadol si na posteľ. Moje a mamine zážitky zachytával starý fotoaparát, ktorý jej daroval jej otec. Väčšinu fotiek sme si dali zarámovať a rozvešali sme ich po celom dome. Tie najkrajšie som mal ja v izbe. Postavil som sa a prechádzal som jednu fotku po druhej. Fotka, na ktorej som ja a mama počas jesenných prázdnin v parku a fotkapočas mojich siedmych narodenín, akosfukujeme sviečky z mojej narodeninovej torty patria medzi moje najobľúbenejšie. Moje oči však vždy zablúdia na
fotku, na ktorej mňa som ja, mama a otec. Jediná fotka, na ktorej sme všetci spolu a šťastní. Pred tromi rokmi sa rozišli a odvtedy sa mamin duševný aj telesný stav zhoršil. Nenávidím ho. Je to jeho vina, že mama odišla. V hlave sa mi ozývali hlučné hlasy Odišla a nikdy sa nevráti. Je to jeho vina. Zvesil som rámček s fotkou zo steny a prudkosom ho hodil do druhého kúta izby. Sklo sa roztrieštilo na milión malinkých kúskov tak isto ako moje srdce. Ráno som sa zobudil a môj mäkkučký vankúš sa cez noc zmenil na premočenú látku od sĺz. Postavil som sa z postele a cítil som sa ešte horšie. Od vnútra kosti až po samú pokožku ma všetko bolelo. Oči som mal zlepené zaschnutými slzami a ťažko sa mi otvárali.Budík, ktorý som mal na nočnom stolíku, mi pripomenul, že by som sa mal naraňajkovať. Prišiel som do kuchyne a dal zohriať vodu na čaj. Kým voda vrela vyberal som si z poličky čaj. Mali sme ich veľa, preto bolo ťažké, vybrať si jeden. Z poza maminho obľúbeného čaju spadla ružová obálka s mojím menom. Bolo napísané krásnym písmom, ktoré patrilo mame.Čo ak držím mamine posledné slová v ruke? Chcem ich čítať? Pomaly som otvoril ružovú obálku a začal som čítať. Milovaný Sebastián, možno si list našiel a ja sa už nenachádzam na planéte Zemi. Neplač, prosím! Možno, keď už som mŕtva, nemôžem to cítiť, ale nikdy by som nechcela,aby si kvôli mne plakal. Chcem aby si cestoval, aby si sa zamiloval, prestal sa trápiť a zabudol. Moja smrť Ti nasadila priveľké bremeno na tvoje mladé plecia, ale verím, že raz stretneš niekoho,kto ti pomôže to bremeno zhodiť z Tvojich ramien a ty sa budeš vznášať v oblakoch. Nedávno sme sa rozprávali o Tvojej budúcnosti, čím chceš byť a podobne. Nevedel si sa rozhodnúť, ale ak sa rozhodneš akokoľvek, bola by som na Teba neskutočne
pyšná. Ak ťa to urobí šťastným,je to tá správna voľba. S láskou Mama.
Čítal som to čo najpomalšie, ako som len vedel. Dychtivo som prechádzal očami každé jedno slovo. V polovici som zastal a rozplakal sa. Mama má pravdu. Ak tu ostanem nič ma tu nebude robiť šťastným, jedine ak veľká čokoláda. Deň po dni by som prežíval v žiali. Taký život nechcem žiť. Neviem síce, aký chcem len viem, aký nechcem. Namiesto trúchlenia sa chystám objaviť sám seba. Utrel som si slzy z tváre, vykašlal som sa na čaja rýchlo som sa presunul do izby. Všetka únava odpadla počas baleniamôjho skromného oblečenia. Zatvoril som zips na taške a opustil som izbu, ale naposledy som chcel otvoriť tú maminu.
Na rozdiel od mojej izby mala mama oproti svojej posteliveľkú knižnicu. Rada čítala a aj písala. Najradšej písala o cestovaní. Mala štyri cestovateľské denníky. Všetky som už prečítal dávno, a tak som presne vedel, ktorý si vezmem. Môj najobľúbenejší denník popisoval jedno mesto, ktoré sa rozprestiera v údolí medzi dvoma pohoriami na sever od nášho mesta. Píše v ňom o jednom hostinci, kde býva šťastná rodina s dvoma dvojičkami. Jednu z nich mama videla len zriedka, ale tú druhú opisovala ako posledné krásne žijúcedieťa na Zemi.Schmatol som denník a vybral som sa ku vchodovým dverám, otvoril som ich, ale nevyšiel som z domu. Otočil som sa do prázdneho domua z nevysvetliteľných dôvodov som nemohol odísť. Ako som tam stál, vyjavili sa mi všetky spomienky, ktoré som mal s mamou. Videl som, ako sa valím zo schodov a padám na dlážku. Videl som, ako sedíme pri stole a večeriame na Štedrý večer. Všetky spomienky ožili v dome a ja som si chvíľu myslel, že je to realita. Chcel som, aby to bola realita.
„Ďakujem mami. Ďakujem za všetko.“ na nič viac som sa nezmohol. Zatvoril som dvere a vložil kľúč do zámky. Dvakrát som pootočil až sa zavreli. Mal som pocit, ako keby som zamykal kus svojej minulosti. Cestu v aute mi spríjemnila hudba. Prechádzal som cez diaľnice, ale aj cez pusté cestičky. Niekde bol terén klzký a rovný inde zas drsný a strmý. Zatiaľ som cestoval tri hodiny. Dvakrát som zastal na benzínke a dal som si niečo pod zub. Podľa navigácie by mala cesta trvať ešte hodinu, ale navigácií som nikdy neveril. Najviac na nej nenávidím, keď mi povie, že mám odbočiť a pritom som tú odbočku dávno minul. Alebo slepé uličky sú tiež fajn. Dlho som cestoval cez pokojné počasie, až kým nezačali padať malé kvapky dažďa na moje čelné sklo. Dážď zrazu zhustol. Stierače sa museli zobudiťa začať pracovať. Cez rýchlo pohybujúce stierače som zbadal ceduľu mesta. Pocítil som v hrudi pocit radosti a bezpečia, len čo som zbadal prvý dom. Mám pocit, akoby mamin denník ožil. Všetko čo v ňom písala bola pravdivé a autentické. Malé domčeky na pravej strane a veľké domy na ľavej strane cesty vytvárali neobyčajnú kúzelnú bublinu pokoja. Auto som zaparkoval pre spomínaný hostinec, o ktorom písala mama. Vystúpil som z auta a zobral som si svoju tašku. Rýchlym krokom som sa snažil dostať do hostinca, aby som potom nevyzeral ako zmoknuté kura. Z maminých poznámok som zistil, že hostinec ponúka aj ubytovanie, ale len pre malý počet ľudí. Modlil som sa, aby pre mňa bolo voľné miesto hoci aj na dlážke. Otvoril som ťažké starodávne dvere a ozvalo sa cinknutie zvončeka. Ošúchal som si svoje mokré topánky od blata a poobzeral sa po miestnosti. Neboli tam žiadny hostia len jedna barmanka, ktorá umývala poháre. Ako sa ozvalo cinknutie zvončeka, zdvihla hlavu smerom ku mne a ja som presne vedel, kto to je. Bola to Jana, vedúca hostinca a matka dvojčiat. Keď ma zbadala, s úžasom na tvári povedala: „Aneta?“
„Nie ja som Sebastián. Anetaje moja mama.“ pustila pohár aj handru a s otvorenou náručou podišla ku mne. „Veľmi sa na ňu podobáš. Ukáž pomôžem ti.“ Pousmiala sa a pomohla mi s mojou taškou, kým ja som si vešal moju mokrú bundu na vešiak. „Dáš si čaj? Vyzeráš dosť uzimene.“ „Čaj je vždy dobrý nápad.“ Prešiel som si k baru a sadol si za barovú stoličku. O minútu neskôr som už držal teplú keramickú šálku plnú bylinkového čaju vo svojich rukách. Pousmial som sa. Jana presne vedela, aký čaj chcem bez toho, aby sa ma spýtala. „Prečo Aneta neprišla s tebou?“ lakťami sa oprela o barový pult a pozerala mi rovno do očí. Odmlčal som sa. Zahľadel som sa na moju šálku, v ktorej som videl odraz mojich smutných očí. Jana to pochopila a namiesto toho bola ticho. Po minúte v tichu som prehovoril: „Ako sa darí dvojčatám?“ Jana chvíľku premýšľala a potom povedala: „Mama ti o nich rozprávala?“ „Nie. Písala o tomto mieste denník.“ Z tašky som vytiahol starý ošúchaný kožený denník a podal som ho Jane. Držala ho v rukách ako krehký diamant. Listovala stránkami plnými maminho písma s nemým úžasom na tvári. „Bola tu celý jeden rok, ale nikdy mi nepovedala, že o nás píše príbeh.“ Položila denník predomňa a pustila sa do utierania pohárov. „Čo tu mama robila celý rok a prečo tu bola?“ „Pomáhala mi s hostincom. Naučila ma pár šikovných trikov. Ty si mohol mať asi desať rokov. Vtedy sa dozvedela, že má rakovinu. Keď to povedala tvojmu otcovi pohádali sa a mama na chvíľu odišla. Z chvíle sa stal rok a potom sa vrátila naspäť k tebe.“ smutne si povzdychla a pokračovala „ Párkrát mi poslala list ako sa jej darí, ale posledné štyri roky som o nej nepočula.“
„Viem, že bola veľmi dlho preč. Raz večer som počul hádku medzi ňou a mojím otcom. Po roku znova prišla, ale sú to len chabé záblesky spomienok. Keď sa vrátila, o rok sa rozviedla s otcom. Ale stále ste mi nepovedali, ako sú na tom dvojčatá.“ Zase sa hlboko zamyslela, ale nakoniec povedala: „Ráno ich uvidíš sám. Môžeš tu prenocovať a ráno ťa s nimi zoznámim. Teraz už určite spia.“ Jana ma zaviedla do hosťovskej izby. Darovala mi kľúč od izby, úsmev na dobrú noc. Ja som si zložil svoje veci a od únavy som sa zvalil do postele.
Ranné slnečné svetlo mi pálilo do očí, aj keď boli zatvorené. Prenikalo do izby cez menšiu štrbiny medzi záclonami. Prevalil som sa na chrbát a chcel som si ešte chvíľu pospať. Avšak započul som menšie kroky na drevenej dlážke, ako keby niekto schádzal dolu schodami po špičkách. Hneď ma to prebralo. Prudko som sa posadil, až som videl všetko čierne. „Čo ak sú to dvojičky?“pomyslel som si. Odkedy som prvýkrát čítal mamin denník, tak som mal s nimi nevysvetliteľné silné puto, aj keď som ich v živote nevidel. Obliekol som sa o zišiel som potichu dole do hlavnej haly, kde som včera stál mokrý ako ryba. Ako som pomaly schádzal dole schodmi počul som, ako sa niekto zúfalo snaží otvoriť akýsi obal. Možno obal od cukríkov.Za barom stálo vysoké mladé dievča. „Dočerta!“ potichu zahrešila a začala hľadať po miestnosti niečo ostré na otvorenie obalu. Ako hľadala, tak sa otočila smerom ku mne. „Oh. Ahoj. Prepáč ak som ťa zobudila, len som mala strašný hlad.“ Zdvihla balíček čipsov a spýtala sa: „Dáš si?“ „Nie, ďakujem.“ „Ako sa voláš?“
„Sebastián. A ty?“ „Ja som Ema. Nie si náhodou syn Anety?“ Spýtala sa s menšou nádejou, že by to mohla byť pravda. „Bol som.“ Smutne som dodal. „To ma mrzí. Nepoznala som ju až tak dobre. Videla som ju len párkrát, ale do reči sme sa nikdy nedali.“ Z balíka vytiahla čips a jej chrúmanie sa ozývalo ako jediný zvuk v tichej miestnosti. „Takže, ty musíš byť to druhé dvojča.“ Ema prestala na chvíľu jesť a nastalo úplne ticho. „Odkiaľ vieš, že som to druhé dvojča?“ zmätene sa ma spýtala. Porozprával som jej o maminom denníku a ona len počúvala a prikyvovala. „A to druhé dvojča ešte spí?“ spýtal som sa po mojom päť minútovom monológu. Odložila balíček čipsov späť do poličky a potichu povedala: „Lepšie by bolo keby sme o nej tu nerozprávali.“ v jej hlase bolo cítiť bolesť, žiaľ a tajomnosť, čo ma zmiatlo. „Lepšie by bolo, keby sme sa šli prejsť. Za domom máme turistický chodník, ktorý vedie do lesov. O desať minút sa stretneme tu?“ pridala do kroku a už bola pri schodoch. Nestihol som ani súhlasiť a ona už bola preč.
„A že ženám to dlho trvá.“ pousmiala sa a už čakala pri vchodových dverách.Otvorila dvere a mne prebehol mráz po chrbte. Počasie tu na sever býva zväčša chladnejšie ako my na juhu. Keď som však vyšiel von z hostinca, nebola až taká zima. Kráčali sme po turistickom chodníku obaja potichu. Jediné, čo bolo počuť, bolo šuchot lístia pod našimi nohami a ďobanie ďatľa do stromu. Už sme sa blížili k lesu, keď Ema začala:
„Kira. Tak sa volala. Nechcela som o nej rozprávať v hostinci. Mohla by ma počuť mama a to nechcem. Nesie to horšie,než ja.“ Nerozumel som jej. Akoby rozprávala nedokončené vety a ja som si ich mal domyslieť. „Nerozumiem.“ „Kira je už tri roky mŕtva.“ hlas sa jej mierne triasol. „Vieš, ja nie som úplne zdravotne v poriadku. Som farboslepá,“ šepla to tak potichu, že som to cez šuchot lístia takmer nepočul, ale ona pokračovala: „Nikto okrem mojej rodiny a mojich učiteľov o tom nevedel. Dokonca ani môj najlepší priateľ, ktorý sa potom odsťahoval. Všetci to zistili, keď som mala štrnásť. Jedno dievča v škole ma vyprovokovalo a ona to zistila, ale netuším ako. Prevalilo sa to po celej škole. So sestrou sme išli na bilingválne gymnázium, lebo sme to tam nemohli vydržať. Mysleli sme si, že na novej škole to nikto nezistí, ale po dvoch mesiacoch sa to zistilo znova. To boli tie najhoršie mesiace v mojom živote. Bola to ako malá miestnosť, kde sme so sestrou uviazli a tá miestnosť sa stále zmenšovala. Nešikanovali len mňa, ale aj sestru. Vedela som, že berie lieky na upokojenie, ale nikdy by ma nenapadlo, že by sa nimi predávkovala. A tá miestnosť na zmenšila, že tam bolo ledva miesto pre mňa.“ Po líci jej stekala slza, keď dopovedala poslednú vetu. „Vieš, že to nie je tvoja vina, však?“ snažil som sa ju povzbudiť. „Viem. Len som mohla byť lepšou sestrou, lepšou priateľkou a lepšou ochrankyňou. Ona ma od mala ochraňovala, a keď ona potrebovala ochranu, myslela som len na svoje modriny a nie na jej nezacelené hlboké jazvy.“ Bolesť, ktorú v sebe ukrývala sa mi zdala väčšia ako tá moja. Obaja sme stratili niekoho blízkeho, ale v mojom prípade to bolo prirodzené. Ema sa rozplakala. Ako keby som videl samého seba v zrkadle minulosti. Objal som ju a čakal som, kým sa vyplače. Plač sa zmenil na malé vzlyky až som videl, ako sa snaží kričať od bolesti aj keď to nešlo.
„Najhoršie na tom je, že som sa nikdy nemohla pozrieť do jej očí a povedať, akú majú farbu. Nikdy som nemohla vidieť, akej farby sú jej vlasy, či akej farby je jej obľúbený sveter. Všetko bolo pre mňa čierno-biele. Všetko bolo ako bez života.“ Chápal som ju aj keď som si to nevedel predstaviť, aké je to byť farboslepý. Ema síce bola farboslepá, ale zvnútra bola farebná. Ukrýva v sebe bolesť a zakrýva to úsmevom. Jej oči vlhké od sĺz žiaria ako dve nevyhasnuté hviezdy na jasnej nočnej oblohe. Jej ťažká bolesť, čarovný úsmev a jej tajomné oči sú pre mňa všetky farby na svete. Ona však nevidí všetky moje farby, ale pre mňa bude vždy farboslepá krása.
