Bulletin k 40 rokom činnosti školy Slovo na úvod
Motto
Škola nesmie byť miestom sĺz, bludiskom a drinou, ale hrou, hostinou a rajom. J. A. Komenský
VYZNANIE
Vždy ráno bývaš živá, keď do úst ti vchádzam, tvoj vek, tvoja sila ma večne doprevádza. Keď slnko vychádza, radosť ťa ovláda, nedýchaš, keď večer zapadá. Vnímaš svoju múdrosť už toľké roky, v tebe spí čas a prach, staré poznámkové bloky. Teplo a láska v tebe priam pramenia. A predsa si nehybná, vytesaná z kameňa.
Si mŕtva a neživá, na koreňoch večné okovy, vyznávam sa ti vážne, ako človeku - sudcovi. Prečo vo mne zostávaš? Čo so mnou si chcela? Dnes som, vďaka tebe, vlastníkom svojho cieľa. Zrazu zostane mi kľučka v pravici, naposledy zatvorím ti bránu, zotriem tú slzu, čo steká po líci, zakryjem vzniknutú ranu. zakryjem vzniknutú ranu. čo práve odchádza z boja, zakódujem si ťa v pamäti, lebo už nikdy nebudeš moja.
Sama dobre vieš, čo vychovala si za výkvety, naše duše, vieru, slobodu. My sme ty!
Príhovor riaditeľky školy Vďaka Vám, učitelia... Sú dni a chvíle v živote človeka, kedy sa na chvíľu zastaví a nostalgicky spomína, rekapituluje kus cesty, ktorá ubehla v radostných i všedných dňoch jeho života. Pre našu školu je takýmto okamihom práve deň, kedy sa pred 40 - timi rokmi zapísala do siete základných škôl a privítala svojich prvých žiakov. Bolo to 1. 9. 1964. Píše sa rok 2004 a naša alma mater oslavuje narodeniny. Dnes máme možnosť otvoriť knihu života tejto školy, listovať v nej, hľadať a objavovať všetko to dobré, čo sa za tie roky urobilo, pospomínať na tých, ktorí tu boli a zanechali tu svoj rukopis, vzdať úctu tým, ktorým čas už sfarbil vlasy na bielo a na ich tvárach statočná práca a život vyryli hlboké ornamenty. Nuž spomínajme, je na to tá správna chvíľa... Pred 40- timi rokmi mala naša škola presne toľko žiakov, ako má dnes. Budovy sú kapacitne postavené pre 500 detí, ale od prvých dní otvorenia školy sem chodilo viac žiakov. Pamätám si roky, kedy sme museli chodiť do školy na tri zmeny, nakoľko otvorili sídlisko Zátvor a škola nepostačovala na taký veľký prísun malých detí. Po pristavaní dočasnej budovy Impaka sa situácia o niečo zlepšila, ale striedavé vyučovanie sme mali až do roku 2002. Je radostné konštatovať, že škola má aj v dnešných časoch dostatok žiakov, že široké okolie oceňuje prácu tunajších učiteľov a rodičia nám s dôverou zverujú svoje ratolesti, aby sme ich pripravili do života, aby sme ich viedli, formovali, vychovávali, ale hlavne učili. Žiakom sa spoločne snažíme odovzdať množstvo vedomostí primerané ich schopnostiam a danostiam, pristupovae k nim individuálne a pripravie ich adekvátne k zvolenému štúdiu na stredných školách. Vedieme žiakov k zodpovednosti za vlastné konanie, posilňujeme vzájomnú dôveru, priateľskosť a uvedomelú disciplínu. Veľký dôraz kladieme na nadstavbu vyučovacieho procesu zapájaním žiakov do súťaží, olympiád a pretekov v oblastiach, v ktorých majú predpoklady uspieť a rozvinúť svoj talent a šikovnosť. V súčasnosti vyučujeme na škole anglický a nemecký jazyk už od 1. ročníka, francúzsky a taliansky jazyk ako nepovinný predmet na druhom stupni. Žiaci majú možnosť rozvíjať svoje záľuby a nadanie v nepovinných predmetoch a krúžkoch. Pozývame priamo do školy umelcov a súbory so zábavnými, výchovnými a vzdelávacími programami. Uskutočňujeme plavecké výcviky, školy v prírode, lyžiarske výcviky, organizujeme spoločenské a kultúrne vystúpenia našich žiakov, zapájame sa do celoslovenských i miestnych projektov, organizujeme zbery druhotných surovín. Naša škola je živý organizmus, pracuje, hýbe sa, dýcha, raduje sa i smúti, derie sa vpred, bojuje o svoje miesto v spoločnosti. Je večne mladá, žije džavotom a smiechom detí, neustále sa v nej niečo deje, nové sa rodí a staré zasa zaniká. Len deti zostávajú stále tie isté. Škola je mladá svojím duchom, svojimi žiakmi, myslením, prácou. Milé kolegyne, kolegovia, pri príležitosti 40. výročia našej školy želám Vám veľa elánu pri výchove svedomitých, múdrych a podnikavých osobností. Každý lovek túži byťužitočný, niečo v živote dokázať, nájsť si miestečko pre podpis na tomto svete, ktoré by po ňom zostalo. A takýmto miestom pre nás všetkých je NAŠA ŠKOLA na Námestí SUT v Trnave, dnes štyridsaťročná oslávenkyňa.
Mgr. Žofia Halásová, riaditeľka ZŠ
Súčasný pedagogický zbor základnej školy:
Učiteľ, ktorý má rád svoj učebný predmet a sám si ho neustále spracúva a rozširuje, ktorý svoju náuku považuje za tak krásnu a pre život potrebnú, že poctivo a túžobne chce z nej pre žiakov vybrať to najcennejšie a ideovo najvyššie, je dobrý a dokonalý pedagóg…
Karel Čapek
Príhovor predsedu Rady školy Pred niečo viac ako štyridsiatimi rokmi bol na periférii Trnavy, v originálnej mestskej štvrti Kopánka, pri ceste do Špačiniec okraj poľa porastený burinou, kam s obľubou ľudia vyhadzovali smeti. Bola to zrejme náhoda, že práve toto miesto niekto vybral za lokalitu, kde bude stáť nová škola. Tým sa celkom zmenil duch tohto miesta. Z plochy na pokraji záujmu sa začalo vytvárať niečo, čo sa výrazne zapísalo do sŕdc mnohých ľudí a častokrát zna ne ovplyvnilo ich životné osudy. Keď v roku 1964 zasadli do lavíc novej školy prví žiaci a predstúpil pred nich novovytvorený pedagogický zbor, netušili, že sú prvou kapitolou histórie inštitúcie, ktorá si dokázala vydobyť významné miesto medzi trnavskými školami. Už po niekoľkých rokoch mohli na otázku: "Kam chodíš do školy?" s hrdosťou odpovedať: „Na sedmičku.“ Na čo mohli byť hrdí? Na pekný areál školy, považovaný za najkrajší zo všetkých trnavských škôl, ktorý je dielom práce generácií žiakov a učiteľov pôsobiacich na škole. Na úspechy, ktoré škola dosiahla v rôznych oblastiach. Na žiakov, ktorí sa dobre uplatnili a stali sa známymi a uznávanými. Je toho ešte oveľa viac, ale o tom sa píše na nasledujúcich stránkach tejto publikácie. Možno majú a mali aj niektorí iní, tak ako ja, pocit, že po vkročení do areálu „našej školy“ vstúpili na, svojím spôsobom, výnimočné miesto. Nedá sa to jednoducho vyjadriť slovami, iba naznačiť. Jedinečnosť tohto miesta sa vytvárala počas celej jej štyridsaťročnej existencie. Vytvárali ju ľudia, ktorí tu pôsobili, mnohí aj celé desaťročia, a zanechali nezmazateľnú stopu nielen v histórii školy, ale i v dušiach žiakov a kolegov, žiaci svojimi pestrými vlastnosťami, zvedavými otázkami, huncútstvami, úspechmi i neúspechmi, jednoducho svojimi typickými črtami. Myslím si, že už nemusím pokračovať v objasňovaní jedinečnosti miesta, pretože to sa dá jedine precítiť. A že tomu tak bolo a je, dokazuje i táto publikácia venovaná štyridsiatemu výročiu školy. Z článkov učiteľov i žiakov priam vyžaruje originálna atmosféra školy, z ktorej kúsok všetci nosíme v sebe. Ja len dúfam, že naša škola sa dožije i osláv 50. výročia, obohatená o ďalšie úspechy a hlavne príjemné spomienky ľudí, ktorí na tomto mieste strávili nezabudnuteľnú časť svojho života. Ďakujem všetkým, ktorí prispeli svojimi spomienkami a hlavne tým, ktorí obetovali veľa času a energie na to, aby táto publikácia vznikla.
Mgr. Ján Šaškovič, predseda rady školy
Od spomienok k súčasnosti - zo spomienok troch doterajších riaditeľov ZŠ
Zo spomienok prvého riaditeľa ZŠ Mgr. Vojtecha Mištinu V živote sú medzníky, pri ktorých sa pozastavíme a pospomíname. Takýmto medzníkom je aj 40. výročie vzniku VII. ZŠ na Námestí Slovenského učeného tovarišstva. Ani sa mi nechce veriť, že je to už 40 rokov, čo do tejto budovy, voňajúcej novotou, vkročili prví žiaci, prví pedagógovia. Začali sa písať prvé písmená v kronike školy a jej história. Písal sa rok 1964 – 1965. Začiatky boli veľmi komplikované hlavne po stránke zabezpečenia prevádzky školy i po stránke zabezpečenia výchovno - vzdelávacieho procesu a riadenia školy. Išlo o novozriadenú školu s vytvorením novej rajonizácie. Žiaci prichádzali z rôznych škôl, s rôznymi návykmi, vzájomne sa nepoznali. Nebol to jednoliaty kolektív. Ten sa musel začať formovať. Aj učitelia prichádzali z rôznych škôl. Bolo potrebné formovať, usmerňovať a zjednocovať požiadavky, aby sme úlohy, ktoré stáli pred nami, zvládli čo najlepšie. Situáciu skomplikovala i tá skutočnosť, že keď malo prísť k slávnostnému začiatku školského roka 1964 – 1965, zistilo sa, že kanalizácia, na ktorú by sa škola napojila, neexistuje, a preto vyučovanie v tejto škole nebolo z technických dôvodov možné. Preto škola pripravená po organizačnej stránke uskutočnila otvorenie školského roka spoločne na III. ZŠ (dnešná Obchodná akadémia). Žiaci boli rozmiestnení na III. ZŠ, IV. ZŠ a I. ZŠ, ktoré nám poskytli dočasný azyl. Vyučovanie sme mali zabezpečené v druhej zmene. O zabezpečení výchovno - vyučovacieho procesu v takýchto podmienkach, keď sme mali žiakov rozmiestnených na troch od seba vzdialených školách, nebudem radšej hovoriť Všetko má však svoj koniec. Problém sa vyriešil tak, že dočasne, než bude vybudovaná kanalizácia na Špačinskej ceste, bol v areáli školy pri vchode zakopaný veľký cisternový vagón, do ktorého bola napojená kanalizácia školy. Tak sme sa po mesiaci mohli nasťahovať do nových priestorov a začať normálne pracovať. Ako pri všetkom novom, začínajúcom, prichádzali postupne aj ďalšie problémy. Popri hlavnej úlohe zabezpečenia výchovno - vzdelávacieho procesu bolo potrebné súbežne vytvárať aj materiálne zabezpečenie tohto procesu (vybavenie kabinetov učebnými pomôckami, dopĺňať zariadenie školy, v nemalej miere odstraňovať aj kolaudačné závady a pod). Vraví sa, že prostredie vychováva a tvorí charakter človeka. To naše prostredie (vidím ho pred sebou) bolo strašné. Neoplotený areál. Po stavbároch ostala zbagrovaná, zaprášená, zablatená plocha bez kúska zelene, so zvyškami stavebného materiálu. Za pomoci odborníkov sme vypracovali projekt výsadby a úpravy areálu a s pomocou rodičov, patronátnych závodov, učiteľov a v čase mimo vyučovania a voľných dňoch nám z roka na rok vyrastal pred očami park s okrasnými kvetinovými záhonmi, trávnatými plochami, ihličnanmi, listnáčmi, odpočívadlami, ihriskami a pod. Materiál sa kupoval za peniaze zo zberu a prispeli aj Technické služby mesta Trnava. Dnes si kladiem otázku: Kde sa vzala taká iniciatíva, ochota dobrovoľne, bez väčšieho presviedčania rodičov, učiteľov, žiakov i pomocného personálu zapojiť sa do pomerne náročných úloh? Mal som šťastie, že to boli prevažne učitelia, ktorí svoje zamestnanie brali ako poslanie a svojím príkladom strhli a ovplyvnili aj rodičov i žiakov. Predstavte si krásnu zeleň, stromy, okrasné kry, kvitnúce záhony a kvetinové plochy. Raňajší príchod detí do prostredia, kde sa ozýva spev vtáctva, ktoré si tu v korunách stromov našlo tiež svoj domov. Aj to bol impulz pre rodičov zapájať sa stále viac do spolupráce so školou. Áno, kto chce zapaľovať, musí sám horieť a to sa konalo obojstranne. V jednote požiadaviek a cieľov vznikla tá veľká iniciatíva a ochota, ktorá sa stupňovala po každom dokončení diela, ktoré bolo často ocenené vyznamenaniami regionálnymi i vyššími štátnymi orgánmi. Nerobili sme to však pre nejaké súťaže či záväzky, ale preto, že sme chceli predovšetkým pre našich žiakov i pre seba vytvoriť zdravé, estetické životné prostredie, ktoré má na žiakov pôsobiť výchovne i náučne. Preto sme do projektu vložili aj takú
formu, s ktorou sa žiak stretol vo vyučovacom procese vo vlastivede, v prírodopise a mohol ju názorne pozorovať počas štyroch ročných období. Pochopiteľne, že spolu s týmito ekonomicko - hospodárskymi úlohami sme zároveň zaisťovali aj pedagogicko výchovné úlohy. Spočiatku to šlo veľmi dobre. Pomerne rýchlo sa tvorili triedne kolektívy, zjednocovali sa požiadavky ako na žiakov, tak i na učiteľov, nadviazala sa dobrá spolupráca s rodinou. Aj priestorové podmienky boli vyhovujúce. Počet žiakov zodpovedal počtu učební. Pristúpili sme k budovaniu učební pre odborné i jazykové predmety, hlavne ich technickým vybavením a audiovizuálnou technikou. Chýbajúce odborné učebne pre pracovné vyučovanie sa riešili ich dostavbou. Tu znova prichádza aktivita a pomoc zo strany ZRPŠ a závodov. Svojpomocne sa vybudovali dve učebne pre technické práce, jednu učebňu, dva skleníky a školský pozemok pre pestovateľské práce. Priznám sa, že učebné osnovy pre pracovné vyučovanie sme viac prispôsobili na praktickú činnosť – využívať teoretické poznatky čo najviac v praxi, a to v praxi čo najbližšie k žiakovi. Žiaci na technických prácach sa podieľali na oprave školského zariadenia, zhotovovania výrobkov v prospech školy. Na pestovateľských prácach sme sa zapodievali pestovaním zeleniny a ovocia pre školskú jedáleň, tvorbou a údržbou školského areálu a hlavne dopestovaním priesad do kvetinových záhonov. Žiaci spájali teóriu s praxou, poznávali zmysel a úžitok svojej práce, čo v neposlednom rade prinášalo aj finančný efekt pre školu. V dobrých podmienkach sa začali prejavovať aj adekvátne výchovno - vzdelávacie výsledky: Žiaci dobre pripravení pre ďalšie štúdium, úspech na športových, literárnych, výtvarných a iných súťažiach, na predmetových olympiádach. Pozornosť sme venovali aj štúdiu jazykov. Hneď v začiatkoch okrem povinného vyučovania Rj vyučovali sme aj Nj, Aj, Fr, kvalifikovanými učiteľmi, žiaľ len ako nepovinné predmety. Škola sa postupne dostáva do povedomia nadriadených školských orgánov a inštitúcií. Tak vznikla aj spolupráca s Výskumným ústavom pedagogickým, Pedagogickou fakultou v Trnave, Krajským pedagogickým ústavom. Po ich patronátom sme sa podieľali na výskumných úlohách, ako bolo napr. skupinové, diferencované i programované vyučovanie. Ministerstvo školstva nás poverilo výskumnou úlohou Vyučovanie matematiky množinovou teóriou. Bolo to obdobie pre učiteľov veľmi náročné. Vyžadovalo si doplnkové štúdium, zavádzanie nových foriem a metód práce, náročnú prípravu na vyučovanie. Na školu prichádzali učitelia z iných škôl, pre ktorých sa pripravovali otvorené hodiny. Stovky a stovky takýchto hodín a seminárov pripravili hlavne učitelia I. stupňa, kde bolo ťažisko výskumných úloh. Nebolo týždňa, čo by sa neohlásila delegácia učiteľov zo škôl okresu i kraja. S rastúcou popularitou k nám prideľovali aj návštevy zo zahraničia. Z tých najzaujímavejších to boli v pravidelných dvojročných intervaloch hospitačno - informačné návštevy učiteľov a školských pracovníkov z Japonska v počte 30 40 učiteľov z rôznych stupňov škôl. Japonsko, technicky vyspelá krajina so silným ekonomickým potenciálom. čo ich privádzalo k nám na Slovensko? Odpoveď som dostal celkom jednoduchú. Zbierať poznatky a to, čo je dobré, uplatniť doma. Takto chodili po svete a prvýkrát aj k nám na Slovensko. Ich záujem bol zameraný na náš systém starostlivosti o žiaka, predškolskú prípravu, organizáciu práce, televízne a rozhlasové vysielania pre školy, vonkajšie vplyvy na výchovu zo strany mimoakolských zariadení a pod. Veľký záujem prejavili o naše učebnice odborných predmetov, atlasy, ich obsah, názornosť a grafickú úpravu. Výstava týchto učebníc bola vždy rýchlo rozobratá. Nás zas milo prekvapilo, že v ich učebniciach hudobnej výchovy boli začlenené aj naše ľudové piesne, ktoré nám aj zaspievali. V delegácii boli vždy zastúpení aj vysokí školskí funkcionári, ktorí nás pozývali na návštevu ich škôl. To pre nás však bolo nemožné, a tak kontakt sme udržiavali písomne a ich opakovanými návštevami. Písomné kontakty sme tiež udržiavali s družobnou školou v Halle v bývalej NDR, s ktorou sme uskutočnili aj dvojtýždenné výmenné návštevy učiteľov a žiakov navštevujúcich vyučovanie Nj s cieľom zdokonaliť sa v danom
jazyku. Žiaci bývali v rodinách žiakov a navštevovali aj vyučovanie na ich škole a opakovane oni u nás za účelom poznania našej krajiny. Nakoľko mesto Trnava malo družbu s mestom Cassale Monferrato v Taliansku, vytvorili sa aj kontakty po školskej línii. Veľa by sa dalo ešte napísať, povedať o prvých začiatkoch školy. Snáď niekedy pri ďalšom výročí. Po 25 rokoch pôsobenia na tejto škole prišla chvíľa odchodu do dôchodku. Môj odchod bol radostný i smutný. Radostný, že sme spolu s kolektívom učiteľov i žiakov dosiahli a urobili kus dobrej práce. Smutný, keď človek opúšťa to, čo má rád. Tie deti, ktoré po prvýkrát vedené rukou rodiča prichádzali do našej školy, vyrastali mi pred očami ako tie stromy, ktoré som každý jeden držal v ruke pri jeho výsadbe, aby rovno rástol a prinášal osoh. Tak aj tie stovky žiakov, ktoré sa vystriedali na škole, vyrástli a dnes sú z nich úspešní inžinieri, lekári, pedagógovia, právnici, politici, podnikatelia, majstri rôznych remesiel, poctiví robotníci atď. Aj k Vám sa prihováram ako k tvorcom toho, čo sa na škole vybudovalo. Pamätáte sa na svojich učiteľov, prihovoríte sa im, aj keď ste tam vyššie? Pomáhate a vraciate škole to, čo Vám dala? Vzdelanie národa je najlepšou investíciou, ktorá môže zlepšovať ekonomické, materiálne, ale i duchovné postavenie národa. Pamätajte a pomôžte. Naše školstvo to potrebuje! Vaše deti dnes sedia v školských laviciach. Musia sa pripraviť pre náročné úlohy. Na súčasnú školu sa kladú nové požiadavky, nové úlohy, vyžadujúce si novú organizáciu, zmeny štruktúry školstva, požiadavky na ovládanie jazykov, novej počítačovej techniky, aj zvýšené nároky na prácu učiteľa Základná škola sa nazýva preto základnou, že dáva žiakovi základy pre ďalšie štúdium. Práve títo učitelia položili tento základný kameň vzdelávania i žiakom našej školy. Za tých 40 rokov sa na škole vystriedala celá generácia učiteľov. My, ktorí sme začínali, dnes s prešedivelými vlasmi a chabou chôdzou sledujeme dianie na Vašej i našej škole. Chcel by som sa i touto cestou poďakovať všetkým žijúcim i nežijúcim spolupracovníkom, lebo úspechy, ktoré škola dosiahla, sú aj Vašou zásluhou. Vďaka patrí tiež našim pokračovateľom za to, že na nás nezabúdajú. Každé pozvanie a kontakt so školou je „vodou, čo nás drží nad vodou“, takže i dnes, v deň jubilea, si môžeme povedať: NAŠA ŠKOLA
.
Mgr. Vojtech Miština, riaditeľ školy v rokoch 1964 - 1989
Zo spomienok druhého riaditeľa ZŠ Mgr. Ivana Mareka Keď som v roku 1989 nastúpil do funkcie riaditeľa ZŠ NSUT, kde som pôsobil od roku 1971 postupne ako učiteľ, výchovný poradca a zástupca riaditeľa školy, mal som jediný cieľ pokračovať v úspešnej práci našej školy po skvelom riaditeľovi p. Mištinovi. Prioritou bol rozvoj kognitívnych funkcií žiakov, učiť ich analyzovať podané informácie, argumentovať, formulovať vlastné súdy a závery, jednoducho učiť ich myslieť. Posilnilo sa vyučovanie cudzích jazykov, výraznejšie bolo cítiť prepojenie prírodovedných predmetov s matematikou. Naďalej sme sústavnú pozornosť venovali ochrane a tvorbe životného prostredia žiakov, učiteľov a ostatných zamestnancov školy. Keď škola prešla od 1.1.1998 na právnu subjektivitu, navrhol som, aby sa všetci pracovníci školy riadili myšlienkou: “Demokracia na pracovisku = poriadok a disciplína vo všetkých oblastiach výchovy a vzdelávania a osobná zodpovednosť za dosahované výsledky.“ Chcem poďakovať všetkým pracovníkom, ktorí sa pričinili o dobré meno školy a kvalitu výchovno - vzdelávacieho procesu, žiakom, ktorí úspešne reprezentovali školu v rôznych súťažiach, ale i dobrými výsledkami v štúdiu na gymnáziách, SOŠ a na rôznych typoch vysokých škôl.
Mgr. Ivan Marek, riaditeľ školy v rokoch 1989 – 1999
Zo spomienok terajšej riaditeľky ZŠ Mgr. Žofie Halásovej Moja učiteľská dráha sa začala v roku 1980, keď som nastúpila ako vychovávateľka a neskôr ako učiteľka na Základnú školu na Bottovej ulici. V roku 1986 som bola preložená na Základnú školu na Námestí SUT v Trnave a som tu dodnes. Preradenie som cítila ako veľkú krivdu a celé prázdniny pred príchodom na túto školu som bola veľmi nešťastná. Hlavným dôvodom môjho strachu bola skutočnosť, že som blízko školy vyrastala a mala som učiť deti mojich známych, kamarátov a spolužiakov. Moje obavy po príchode na školu sa ale nepotvrdili. Čakal ma tu kolektív výborných pedagógov, ústretový pán riaditeľ Miština, ale hlavne veľké množstvo detí, ktorých veselé tváričky úplne zotreli aj tie posledné obavy z nástupu na nové miesto. No a skutočnosť, že som poznala veľmi dobre rodinné zázemie "mojich detí", mi bola pri prái skôr prínosom ako prekážkou. Za riaditeľovania p. Mareka mi bola v roku 1996 ponúknutá funkcia zástupkyne riaditeľa školy pre 1. stupeň a v roku 1999 som vyhrala konkurz na miesto riaditeľky tejto školy. Prebrala som na seba zodpovednosť za dosť veľký kolektív učiteľov, vychovávateľov, nepedagogických pracovníkov, ale hlavne za skoro 900 žiakov, ktorých nám rodičia zverili do opatery a ktorí očakávali, že ich deťom poskytneme všetko, čo je v našich silách. I keď v kútiku srdca strach zo zodpovednosti bol veľký, vedela som, že kolektív ochotných a spoľahlivých učiteľov mi pomôže prekonať počiatočné prekážky. Pracovala som s plným nasadením, odhodlaná byť dobrou a spoľahlivou riaditeľkou. Ešte stále svoju funkciu vykonávam a som vďačná osudu za to, že som mohla spoznať postavenie učiteľa i z pozície riadiaceho pracovníka, kde som získala mnohé odborné skúsenosti, spoznala som veľa dobrých ľudí, ktorí mi ochotne pomáhali a stále pomáhajú. Splnili sa mi moje predstavy o poslaní učiteľa, vyskúšala som svoje schopnosti vo funcii riaditeľa školy, no stále mi zostal nesplnený jeden veľký sen. Už 24 rokov pracujem s deťmi a snívam o krásnej maľovanej škole, ktorá je zariadená veľmi útulne, s novým nábytkom a záclonkami, vyučuje sa v nej modernými učebnými pomôckami, počítače sú v každej triede, na vyučovanie jazykov využívame špeciálne triedy s patričným vybavením, prechádzajú sa tu spokojní, usmievaví učitelia a v pohodovej atmosfére robia svoju prácu. No a do tejto školy chodia všetky moje deti, ktoré mám rada a pre ktoré som ešte stále učiteľkou. Zatiaľ snívam...
Pracovníci školy od jej počiatku
Riadiaci a administratívni pracovníci školy Riaditelia školy Vojtech Miština Ivan Marek Žofia Halásová
1964 - 1989 1989 - 1999 1999 -
Zástupcovia riaditeľa Gizela Petreková Augustín Vrábel Eugen Kikuš Vladimír Slanicay Viktor Martinkovič Ján Ryška Imrich Gažovič Eduard Krištofovič Viera Rakovská Jozef Zbyvateľ Marta Dudová Ivan Marek Marta Mičková Ján Šaškovič Žofia Halásová Anna Beňová Viera Andrisová Anna Izakovičová
1964 - 1966 1964 - 1966 1966 - 1967 1966 - 1970 1967 - 1972 1970 - 1971 1971 - 1973 1972 - 1973 1973 - 1982 1973 - 1980 1983 - 1991 1984 - 1989 1989 - 2002 1991 - 1996 1996 - 1999 1999 2001 2002 -
Administratívne pracovníčky Katarína Lukačovičová Eva Klotonová Mária Belajová Jana Lukačovičová
1964 - 1982 1982 - 1985 1985 1989 -
Zoznam pedagogických pracovníkov
Ostatní prevádzkoví pracovníci Borončová Fekete Ladislav Gažovič Houdek Kazimírová Kolena D. Kubičková M. Kubičková František Lisák Mrvová Novák Olešovská Mária Poturnayová Šajbidor Šaradín
Počty žiakov počas tých rokov
Počty žiakov v uplynulých štyridsiatich školských rokoch Šk. rok
Žiakov
1964 - 65
Ročníkov
Tried
9
25
9
26
9
29
9
29
9
29
9
32
9
31
9
30
9
30
9
30
9
29
9
29
9
29
9
26
9
25
9
23
736 1965 - 66 752 1966 - 67 818 1967 - 68 770 1968 - 69 810 1969 - 70 839 1970 - 71 816 1971 - 72 829 1972 - 73 829 1973 - 74 816 1974 - 75 767 1975 - 76 750 1976 - 77 747 1977 - 78 684 1978 - 79 644 1979 - 80 629
Šk. rok
Žiakov
1980 - 81
Ročníkov
Tried
9
22
9
22
9
22
8
23
8
24
8
27
8
28
8
29
8
33
8
35
8
37
8
36
8
36
8
34
8
34
8
34
8
32
632 1981 - 82 626 1982 - 83 640 1983 - 84 695 1984 - 85 727 1985 - 86 727 1986 - 87 825 1987 - 88 861 1988 - 89 977 1989 - 90 1030 1990 - 91 1032 1991 - 92 1011 1992 - 93 1006 1993 - 94 997 1994 - 95 986 1995 - 96 950 1996 - 97 852
Šk. rok
Žiakov
1997 - 98
Ročníkov
Tried
8
30
9
32
9
34
9
33
9
32
9
31
9
31
849 1998 - 99 852 1999 - 00 887 2000 - 01 857 2001 - 02 841 2002 - 03 782 2003 - 04 752
Z obrazového archívu I
Z obrazového archívu I
Spomienky bývalých žiakov školy
"Dnes je sviatok Váš, neskúšajte nás!" Na koľkých školských tabuliach bola 28. marca táto veta? Tak, ako každý rok, Deň učiteľov bol v Československu na pamiatku učiteľa národov J. A. Komenského. Je a bol dňom tých, ktorí ma vzdelávali a usmerňovali od prvého prekročenia školského zariadenia až do nástupu do zamestnania. Pomáhali mi pri spoznávaní seba samej, svojich schopností, možností svojej identity. Učili ma reálnemu pohľadu na svet, odvahe pustiť sa vlastnou cestou, zvoliť si budúcnosť, svoje povolanie. Dobre mám v pamäti to známe tŕpnutie, keď učiteľ vyťahoval notes a listoval a listoval. Vyvolaním spolužiaka sa triede uľavilo. Rovnako ako zvonením na konci hodiny. Mali náš prirodzený rešpekt. Až oveľa neskôr som pochopila, že ma neučili len čítať, písať a rátať, ale pripravovali ma na budúcu profesiu a na život. Po mojich rodičoch boli pre mňa učitelia najdôležitejšími ľuďmi. Touto cestou chcem poďakovať pedagógom pod vedením pána riaditeľa Mištinu, ktorí sa podpísali na formovaní mojej osobnosti a mojom živote. Určite to boli pani učiteľky Rakúsová, Vincurová, Bokorová, Bajsová a samozrejme nesmierne veľkým vzorom a osobnosťou pre mňa bola učiteľka telesnej výchovy pani Gubrická. Svojou veľkou trpezlivosťou a prístupom u mňa formovala športovca – atléta - reprezentanta Československa v hode diskom. Po ukončení štúdia pracujem ako pedagóg na osemročnom športovom gymnáziu. Nie je to obyčajné zamestnanie, hoci časy, keď pán učiteľ patril k najvyššie postaveným osobám v obci, sú dávno preč . Je to poslanie náročné na čas, medziľudské vzťahy. Prajem všetkým pedagógom školy, aby ostali verní svojmu povolaniu, aby dokázali svojich žiakov presvedčiť o stálej aktuálnosti odkazu J. A. Komenského: „Ak sa človek má stať človekom, musí sa vzdelávať“. Mgr. Gabriela Hanuláková, bývalá žiačka a majsterka Slovenska v hode diskom a druhá v Československu
P. uč. Gubrická pri preberaní ceny pre našich žiakov (1969)
P. uč. Kubáňová a Tomečková pri nácviku spartakiády (1970)
Časy sa menia a my sa meníme v nich
Mgr. art. Stanislav Šurin, bývalý žiak
Spomienky bývalej žiačky Vraví sa, že literárna tvorba je 10% talentu a 90% driny. K tomuto by som však chcela doplniť ďalší fakt - dôležité je, či a kedy v sebe talent alebo túžbu písať objavíte a či Vás má kto podporiť. To sa, samozrejme, netýka len tvorby a umenia, ale akéhokoľvek iného koníčka i budúceho povolania. Keď som s nadšením nastúpila do prvého ročníka základnej školy, pravdaže, nevedela som, čím sa budem zaoberať v dospelosti. Obdobie napätia pred písomkami a radosti z vydarených úloh sa mi v mysli zakotvilo vo forme chuti. Vždy, keď si spomeniem na školu, zacítim na jazyku chuť teplého kakaa so sladkým rožkom. Nie je to len tým, že takéto raňajky som mávala každú nedeľu, ale pre mňa je to chuť nevinnosti, nádejí a očakávaní obrovskej eufórie z budúceho života, z každého jedného dňa. Nemáme veľa príležitostí uvedomiť si, akú veľkú úlohu v našom živote zohráva práve základná škola. Už keby sme navštevovali inú školu, učili by nás iní učitelia, ktorí by nás nemuseli podporiť v tom istom, mohli by sme sa uberať úplne opačným smerom. Mala som rada každý predmet a ťažko mi je povedať, ktorý najradšej. So základnou školou sa mi však najviac spája pani učiteľka Hrdličková. Viedla literárny krúžok, učila ma výtvarnú. Pôsobila na mňa magicky, spôsob, akým nás uvádzala do základov hry so slovom a textom, bol fascinujúci. Prvé literárne pokusy som vytvorila práve pod jej vedením a aj s jej pomocou. Nikdy nezabudnem na príbeh“ Ako som očistila slnečnú sústavu“ ,s ktorým som získala ocenenie v súťaži Literárny Kežmarok. Bol to prvý text, ktorý mi uverejnili v novinách. Už prakticky od začiatku štúdia na gymnáziu mi bolo jasné, že mojím poslaním je písanie - žurnalistika a literárna tvorba. V roku 1995 som vydala zbierku poézie “Nepokojný ostrov“. Spolupracovala som s viacerými rozhlasovými stanicami a od roku 1996 som bola šéfredaktorkou Trnavských novín. Počas tohto obdobia som napísala svoju druhú knihu a prvú prózu „Ocino, bude to bomba!“. Okrem písania som sa začala intenzívne venovať aj maľbe, vystavovala som na dvoch výstavách. Žijem v Bratislave a som veľmi rada, že môžem aspoň týmto spôsobom s hlbokou úctou poďakovať mojim vzácnym učiteľkám a učiteľom: pani Hrdličkovej, triednej učiteľke pani Mičkovej, triednej učiteľke na prvom stupni pani Tomečkovej, dejepisárke pani Uhlárovej, zemepisárke pani Bullovej, matematikárovi pánovi Šaškovičovi a všetkým ostatným. Nakoniec, vďaka matematike som sa naučila logicky myslieť, a to patrí medzi najdôležitejšie potreby dospelého človeka, najmä v mojej profesii.
Sabína Zavarská, bývalá žiačka
Spomienka na moju školu
Učiteľský zbor pod vedením pána riaditeľa Mištinu v r. 1967 Najväčšiu časť svojho detstva a mladosti prežíva každý z nás v škole, v kolektíve spolužiakov. Náš kolektív ho prežíval v škole na Nám. SUT. Boli to pekné a radostné roky, na ktoré sa nezabúda. V spomienkach často zaspomíname na učiteľský kolektív, ktorý nás viedol po vedomostnej ale aj výchovnej stránke. Naša akola bola jedna z najkrajších. Pamätám sa, ako som sa zúčastnil na nakrúcaní televízneho programu pre deti, ktorý bol známy pod názvom „ Lastovička“. Škola nás formovala a pripravovala na ďalší život. Za všetko jej učiteľskému kolektívu, na čle ktorého stál p. riaditeľ Vojtech Miština, patrí pri tak krásnom 40 ročnom jubileu len chvála a úprimné poďakovanie.
Peter Tomeček, bývalý žiak
Svojim učiteľom Niekedy rozmýšľam a zamýšľam sa a pýtam sa, prečo som tu. či naozaj viete, že som vám zverený na niekoľko rokov, ale nie ako váš majetok. Nemáte ma tak, ako sa nadobúdajú veci a potom sa s nimi narába, kým lahodia. Patrím vám,kým mi prejavujete dôveru a preberáte zodpovednosť za môj život.
Učitelia moji,keď budem starší, a inakší, ako ste si vy želali, ak zbadáte, že so mnou vzniká iný život, azda aj cudzí,ktorý sa nepodobá vášmu, zostaňte mi priateľmi, čo ma chápu takého aký som. Darujte mi lásku, čo prijíma, dôveruje a sprevádza, aby som ju aj ja spoznal a získal odvahu ďalej ju darovať. Učitelia moji, aj vaším pričinením môžem nájsť sám seba, ľudí a svoj život.
Z obrazového archívu II
Z obrazového archívu II
Výstavba a úprava školského areálu učiteľmi, rodičmi i žiakmi v rokoch 1965-1970
V roku 1984 vystupovala v škole i známa hudobná skupina Elán
Škola dnes
Činnosť a úspechy našich žiakov
Detský spevácky zbor Cantilena vedie p. uč . Benciová. Zbor vystupuje pri rôznych príležitostiach v rámci školy, ako je napríklad Deň učiteľov, Deň matiek, vianočné vystúpenia. Navštevuje pravidelne i domov dôchodcov.
Cantilena má na našej škole i učiteľský spevácky zbor.
V spolupráci s dopravnou políciou uskutočňujeme projekt „Bicykel“. Žiaci sa učia dodržiavať dopravné predpisy a získavajú preukaz mladého cyklistu
V projekte „Citrón – jablko si deti zopakujú predpisy o dodržiavaní rýchlosti a vyskúšajú si prácu dopravnej polície
„Kto chce chytiť kapra?“ K spríjemneniu predvianočnej atmosféry na škole prispieva i súťaž - Lov kapra v našej plavárni. Túto vianočnú show každoročne organizujú naši učitelia plávania Mgr. Kolárik a p. Ivona Gabalcová pre žiakov základných škôl mesta Trnavy
Tradične v čase Fašiangu školský klub poriada pre deti detský maškarný karneval s hudbou a súťažnými hrami
V školskom klube aktívne pracuje i literárno - dramatický záujmový krúžok pod vedením p. Baňárovej
Školy v prírode sa každoročne zúčastňujú žiaci 3. – 4. ročníkov
Pri jarnej výsadbe kvetinových záhonov pracujú predovšetkým naši žiaci
Zápis detí do prvého ročníka
1. júna sa koná u nás Deň zdravia a športu. Tu je prezentácia zdravej výživy
Spomienka na vydarenú akciu ku Dňu učiteľov 28. marca 2004
Ruže vďaky
Naša škola slávi štyridsiatku...
Trojgenerácia našich žiakov
p. Ľubomír Šimalčík (v šk. roku 1964/65 bol žiakom 7. ročníka), p. Lucia Polakovičová - Šimalčíková s dcérou Luckou, ktorá je žiačkou 1. Ročníka
Ruže vďaky
I my spomíname a blahoželáme Bránou tohto stánku vzdelanosti prešlo už veľa žiakov, ktorí spočiatku snáď i bojazlivo prekročili prah tejto školy, aby sa najprv ako malí prváčikovia oboznámili so základmi vyučovania - čítania, písania i počítania. Postupne sa obzor ich vedomostí z roka na rok rozširoval v oblasti mnohých vedných i spoločenských predmetov. Školu si ťažko predstaviť bez učiteľa. Tak je to i v našom prípade. I my, učitelia dôchodcovia, sme plným priehrštím rozdávali, čo sme mali - vedomosti, schopnosti, zručnosti, lásku i porozumenie. Boli sme súčasťou nám zverených detí. Tešili nás ich úspechy, nadobudnuté vedomosti, podržali sme ich často pri nezdaroch, pri rozhodovaní vybrať si správny smer v živote. Dnes sú to už dospelí ľudia, ktorí zastávajú zodpovedné miesta v oblasti hospodárskeho, spoločenského i kultúrneho života. Hoci uplynulo veľa rokov, tešia nás i teraz ich úspechy, či už oznámenia o ukončení školy, získaní diplomu, doktorátu, o vytvorení šťastných rodín, o uplatnení sa v živote i stretnutia s ich usmiatymi tvárami. To je dôkaz toho, že žiak a učiteľ tvoria dvojicu, ktorú ani po rokoch nemožno úplne rozdeliť. Veď oni boli naši žiaci a my ich učitelia. K jubileu školy pristupujeme ako gratulanti. Prajeme našej škole mnoho úspechov pri výchove a vzdelávaní detí a tiež lepšie spoločenské a finančné ohodnotenie pedagógov. Pri 40. výročí treba spomenúť i tých pedagógov, ktorí už opustili naše rady. Im patria tie najkrajšie spomienky, slová vďaky, uznania a obdivu: „Kolegyne a kolegovia! Hoci nie ste medzi nami, v našich srdciach a spomienkach budete mať vždy popredné miesto. Česť vašej pamiatke!“
Za bývalých pedagógov Mgr. Košťálová, učiteľka na dôchodku
