7 airbusov, 3 letecké spoločnosti, 1 long haul bus Rozmýšľali sme, čo by sa dalo v tejto krajine zažiť a kam ísť po skončení súťaže. Zobrali sme do rúk Lonely Planet a prezerali si top 20. Voľba padla na Amazóniu. Začalo hľadanie a vybavovanie leteniek. Zhodou okolností, práve v ten večer, keď som pozeral rôzne letecké spoločnosti, ktoré lietajú medzi Európou a Južnou Amerikou, spoločnosť Iberia uvoľnila veľmi cenovo priaznivé letenky do Ria z Viedne. Voľba bola jasná. Teraz, ako sa z Ria dostať do Joao Pessoa? Z Ria do tohto moderného brazílskeho domáceho turistického centra lietajú domáce spoločnosti TAM, GoL a Avianca. Po zhliadnutí cien padla voľba na Aviancu. Plánovalo sa ďalej. Ako sa dostať ďalej do Amazónie? A kde to vlastne chceme ísť? Ako najlepšia voľba sa ukázala dedinka Alter de Chao, ktorá bola v Lonely Planet odporúčaná aj ako brána na vstup do miestnej džungle a prípadne strávenia spoločných dní s domácimi v ich osadách. Oproti hlavnej vstupnej bráne brazílskemu Manaus-u boli treky kratšie a rozmanitosť pestrejšia. Oblasť taktiež nebola malarická. Do Alter de Chao sa dá zo zvyšku Brazílie dostať po vode alebo letecky. Cesty síce tam sú, ale žiadne priaznivé spoje nepremávajú. Lietadlá premávajú do najbližšieho letiska Santarém z Belemu alebo Manausu väčšinou ako medzipristátie na tejto frekventovanej linke BelemManaus. Občas sa vyskytne aj priami spoj z iných miest. Lode tu majú tiež zástavku na tej istej trase. Ísť loďou by bolo zaujímavé spestrenie. Plavba trvá dva dni ale dopredu zohnať lístok sa javí ako nemožná vec. Voľba padá na lietadlo. Z Joao Pessoa do Belému neletí nič na priamo. Všetko cez medzi prestupy v Riu, Sao Paolo alebo v Brazil. Celková dĺžka môže presiahnuť 36 hodín. Z okolitých ďalších miest ako Natal alebo Recife je situácia tá istá. Priamy spoj je až z mesta Fortaleza, ale ceny veľmi nepriaznivé. Voľba padá na autobusovú prepravu. Určite sa tam bude dať autobusom dostať a vyriešime to na mieste. Nechávame si rezervu 3 dni, za ktoré by sa tá vzdialenosť mala dať prekonať. Takže z Pessoa do Belému autobusom a z Belemu do Santaremu spoločnosťou TAM. Naspäť zo Santaremu do Ria ide priama linka tou istou spoločnosťou s medzipristátím v Beléme. Rezervujeme letenky a začíname odpočítavať dni do odchodu. Itinerár je jasný: Iberia: VIE-MAD, MAD-GIG, GIG-MAD, MAD-VIE Avianca: GIG-JPA bus: JPA-BEL TAM: BEL-STM, STM-BEL-GIG
VIE-MAD, IB3577, A320, LF 100% Deň D je tu. Dnes vyrážame. Krátko po siedmej hodine rannej sme už v aute na ceste do Viedne. Cesta ubieha svižne až na malý incident s padajúcim rebríkom. Sme na letisku s predstihom vyše dvoch hodín. Spoj odlieta o 12:30. Ranná špička je už preč a tak letisko pôsobí dojmom ospalého miesta. Na checkine ešte nikto nie je. Čakáme aj s batohmi v rade spolu s ostatnými. Nie je kam sa ponáhľať. Po polhodine sa objavujú pracovníci Iberie a začína sa pracovať. Odovzdávame batohy. Checkin sa robil cez internet, takže letenky máme vytlačené. Zostáva nám okolo 90 minút do odletu. Túlame sa po letisku, ktoré skutočné v tieto hodiny pôsobí provinčne.
Provinčne vypadajúce letisko vo Viedni.
Väčšina letov v tento čas odlieta z vedľajšieho terminálu. Na ploche len tri lietadlá, inak nástupné mosty zívajú prázdnotou. Nástup do lietadla sa robí cca 30 minút pred odletom.
Odlietame na čas v 12:30. Priamo hneď z pojazdnej dráhy bez zastavenia zatáčame na dráhu, piloti hlásia štart a o pár minút už letíme nad krajinou. Servis na palube je platený. Nemáme chuť na žiaden fast food a tak 3 hodiny strávime driemaním a pozeraním sa z okienka. Krátko pred 15:30 pristávame na madridskom letisku. Vystupujeme na terminály T4. Máme zajednané ubytovanie v hotely asi 2 km odtiaľto. Chceme sa tam dostať peši a tak hneď po vyzdvihnutí batožiny sa presúvame na terminál T2. Medzi terminálmi T4 a T2,3,1 premávajú busíky. Po vystúpení na T2 obchádzame halu a hľadáme chodník. Ten sa ale končí pred vstupom do podjazdu a ďalej nepokračuje. Vraciame sa na T2. Nachádzame informácie a pýtame sa, ako sa dostať na danú adresu. Pracovníčka nie je veľmi ochotná. Jedine čo poradí, je zavolať na hotel a požiadať o airport shuttle. Voláme, ale recepčná nám nerozumie a po minúte skladá telefón. Pozeráme do mapy. Asi pol kilometra od hotela je zástavka metra. Z T2 je tiež priamo vstup do metra. Nachádzame informačné tabule a vydávame sa smerom nimi určeným. Pred vstupom sa obzeráme, kde sa dajú kúpiť lístky. Je tu veľký kiosk s nápisom tourist info. Zisťujeme, že pre nás by bol najvhodnejší dvoj dňový lístok, ktorý platí na metro aj busíky neobmedzene. Využívame ho a vystupujeme na danej stanice v časti Bajaras. Odtiaľ podľa google mapy triafame do hotela, ktorý nás prijíma na jednu noc. Zvyšok dňa trávime blúdením po historickom centre Madridu a nasávaním jeho atmosféry.
Metro v Madride.
MAD-GIG, IB6025, A340-600 (A345), LF 100% Je ráno 8:00 a stojíme pred autobusovou zástavkou, odkiaľ by podľa odporučenia miestnych mal ísť priamo spoj na letisko. Zástavka je pár desiatok metrov od hotela. Stojíme a čakáme. Skutočne, po dvadsiatich minútach prichádza polovične zmenšená verzia autobusu. Vodičovi ukazujeme naše lístky z predchádzajúceho dňa. Ani ho to veľmi nezaujíma. Sadáme si dozadu a necháme sa unášať miestnou časťou. Po ďalších dvadsiatich minútach vystupujeme na terminály T2. Presúvame sa na ďalšiu zástavku pre prevoz na T4. Autobus po chvíli prichádza. Nastupujeme a opäť sadáme na koniec. V autobuse hrá zvláštna dynamická hudba, ktorá je každou chvíľou dopĺňaná automatickým hlásením o čísle terminálu, ktorý bude nasledovať. Tá hudba prípadného cestovateľa vie "nabudiť". Páči sa mi to a ak to bol zámer, tak im vyšiel. Vystupujeme na T4. Po vstúpení do terminálu zisťujeme, že terminál "praská" vo švíkoch. Je tu množstvo ľudí, medzi ktorými sa prepletáme k checkinom.
Preplnený terminál T4 v Madride.
Odlety z MAD T4.
Všetky americké lety Iberie obsluhuje jedna vyhradená časť asi 20 priehradok. Staviame sa do radu. Ani nevieme, kde presne ten rad bude smerovať. Nedá sa to zistiť. Čakali sme toľko ľudí, ale zmätok nie. Nikto to neusmerňuje a pracovníci Iberie, ktorý stoja u predbežných
vstupov do uličiek priehradok nás len posúvajú do toho a jedného radu. Postavíme sa pomaly sa posúvame dopredu. Po hodine v rade sa dostávame na priehradku. Odovzdávame batohy. Opatrne sa pýtam na upgrade. Ale áno, je možný. Po zistení ceny ho nevyužívame. Palubné vstupenky máme opäť vytlačené z webu a tak smerujeme do terminálu T4S. Prechádzame bezpečnostnou kontrolou. Po skontrolovaní zisťujeme, že nemáme jeden palubný lístok. Obzeráme sa po pracovníkovi Iberie. Tá len mávne rukou, že na gate nám vystavia nový. A tak aj je. Medzi terminálmi T4 a T4S premáva podzemný vláčik. Cestá trvá približne 5 minút.
Nástupište pre vlak v podzemí terminálu.
Situácia ani tu nie je iná, ako na T4. Množstvo ľudí. Presúvame sa do nášho gatu. Už tam stojí rad na nástup do lietadla. Letíme Airbusom A340-600, ktorý Iberia označuje ako A345, napriek tomu, že to nie je A340-500. Myslím si, že je to preto, aby rozlíšila 600-vkové lietadlá s novým a so starým interiérom. Po nástupe máme pred sebou nový interiér s dotykovým IFE. Ponuka filmov je bohatá, taktiež aj hudby. Na desať hodinovom lete sa nudiť nebudeme. Let je denný. Pred štartom posádka rozdáva cukríky. Každý si môže zobrať aj viac kusov. Štartujeme s malým oneskorením, ktoré na ceste doženieme. Po vystúpaní do letovej hladiny začína servis. Máme na výber medzi kuraťom a lazaňmi. Ja beriem kura, kolega lazane. Lazane nie sú na pohľad vôbec vábne. Oboje je ale jedlé. K tomu džúsy, voda, pivo, víno, káva alebo čaj. Skúšame nejaké hry po "sieti" a prekvapivo všetko funguje ako má. Potom sa kolegovi zasekne IFE a personálu trvá asi hodinu, kým problém vyrieši. Obišlo sa to bez celkového reštartu. Pred preletom rovníka je servírovaný malý snack a dve hodinky pred pristátím ľahká večera. 15 minút pred pristátím sa vyplo IFE a pri pristávaní sa na všetkých obrazovkách zapla zadná kamera z chvosta lietadla a tak si mohli všetci vychutnať pristávací manéver aj s okolím. Keď to zhrniem, let bol v pohode, servis a ochota posádky veľmi dobré. Lietadlo v našej zadnej časti zaplnené do posledného miesta. IFE zabavil a nenudil. Možno len to jedlo by mohlo byť kvalitnejšie. Vystupujeme na terminály T1 v Riu. Prechádzame imigračnou kontrolou, kde nikto nič od nás nepýta. Na batohy chvíľu čakáme, ale aj oni dorazili v poriadku.
Zábavný systém - IFE.
Krátko po prekročení rovníka.
Obed - kura.
Interiér turistickej triedy s dotykovým zábavným systémom.
Obed - lazane.
Naše lietadlo po pristátí v Riu.
GIG-JPA, O66136, A318, LF 50% Hľadáme zmenáreň. Popri jednej sme hneď prechádzali po prechode colnicou, ale kurz nebol najlepší. S batohmi na chrbtoch prechádzame terminálom T1. Smerujeme na T2, odkiaľ máme ďalší spoj. Cestou nachádzame ďalšiu zmenáreň s lepším kurzom. Meníme malú časť, potrebnú na prvé dni. Myslíme si, že v cieli budú kurzy lepšie. Uvidíme. Odovzdávame na checkine Avianci batohy. Ale, čo sa to deje. Pracovník veľmi po anglicky nevie. Ukazuje číslo gatu a čas. Komunikácii sa vyhýba. Prechádzame kontrolou ku gatu. Terminál T2 je plný ľudí. Nachádzame posledné dve miesta na sedenie pri sebe a hneď ich zaberáme. Každú chvíľu sa ozýva hlásenie z reproduktorov, ale len malá časť je v angličtine. Hádam nevadí. Sme v správnom gate a uvidíme, keď sa bude nastupovať. Voľný čas do nástupu využívame vzdelávacou aplikáciou pre základy portugalčiny. Základné číslovky sa nám zídu vždy. Čas nástupu je tu, ale nič sa nedeje. Hlásenia opäť len v portugalčine. Už by sa malo 20 minút nastupovať a nič. Prídeme k monitorom bližšie a podľa portugalského popisu si myslíme, že nástup sa už deje. Ale kde? Sme predsa v gate 5R. Je to tu nalepené veľkým písmom. Zbadáme letušku spoločnosti Avianca. Ideme za ňou. Veľmi nechápe, čo chceme. Nevie po anglicky. Domyslí si a ukazuje, že musíme isť dole schodmi. A skutočne. Tam je náš gate. Nástup sa uskutočňuje cez busík. Je tu asi 50 pasažierov. Podľa nápisov na tričkách zisťujeme, že niektorí pasažieri idú za tým istým cieľom, ako my. Po nastúpení všetkých pasažierov do busíka, vyrážame. Prejdeme okolo niekoľkých parkujúcich lietadiel GoL a zastavíme pred našim A318. Stojíme. Päť minút, desať minút. Medzitým je intenzívna komunikácia pred lietadlom. Pracovníci sa o niečom dohadujú a my nevieme o čom. Z lietadla vystupuje jeden z cestujúcich na barlách, ktorý mal prednostný nástup. Prichádza pre neho dodávka. Uvoľňujeme jej miesto, busík sa pohýňa a robí koliečko a zastaví na tom istom mieste pred lietadlom. Čakáme. Jeden z pracovníkov príde k vodičovi, niečo mu oznámi. Busík sa opäť pohýňa a zastavuje pred terminálom. Všetci vystupujeme. Nevieme, prečo. Zamestnanci Avianci niečo vravia. Prídeme k nim a prosíme o informácie v angličtine. Dostávame info, že sa niečo pokazilo a máme tu počkať. Ideme naspäť hore po schodoch. Hľadáme voľné miesta na sedenie a sadáme si. Strategicky si sadáme tak, aby sme videli na časť našich spolucestujúcich. Ak sa postavia na nástup, bude to aj pre nás signál. Po polhodine sa ozve hlásenie. Už sme si na portugalský dialekt trochu zvykli a vďaka základným číslovkám aj rozoznávame číslo nášho letu. Aj naši spolucestujúci vstávajú. Schádzame dole, nastupujeme opäť do toho istého autobusu. Tou istou trasou nás odvezie pred lietadlo. Tento krát sa dvere otvárajú a my nastupujeme. Máme sedadlá v desiatej rade. Oproti plánu meškáme viac ako hodinu. Odlietame. Dúfame, že to čo bolo pokazené sa opravilo a nepokazí sa niečo iné počas letu. Zhruba po hodine letu začína palubný servis. Je to len džús a absolútne nechutná malá bagetka s mäsom. Únava a časový posun robí svoje a my zaspávame. Zobúdzame sa pri pristávacom manévri. A sme tu. Vystupujeme priamo na plochu a peši sa presúvame do terminálu. Batohy prichádzajú s 15 minútovou rezervou. Hlavne, že dorazili v poriadku. Nasadzujeme si ich na chrbáty a vychádzame von. Máme dohodnutý odvoz, ktorý dúfame, že nás počkal. A aj tak je. Čaká nás s tabuľkou s našimi menami. Po anglicky nerozumie ani slovo. Do ruky nám strká list, napísaný v angličtine s popisom cesty, aby sme sa nestrachovali, že on je ten pravý a vie kde má ísť. Ubytovanie máme zhruba 30 km od letiska v blízkej dedinky Jacuma. Cesta trvá okolo 40 minút. Síce vodič blúdi a nemá sa koho v túto nočnú hodinu opýtať, ale vystupujeme na tej správnej adrese. Je krátko pred druhou hodinou nočnou.
Preplnené gaty na terminálu T2 v Riu.
JPA-BEL, bus, LF 30 - 100% "Ako sa dostať do Belému autobusom?" Túto otázku kladieme na informáciách v kongresovom centre. "Do Belému? Priamo odtiaľto nie. To musíte ísť do Recife, odtiaľ do Sao Luís a potom do Belému. Choďte radšej lietadlom ", dostávame odpoveď. O tejto možnosti viem, ale aby nešiel priamy autobusový spoj, to sa mi nechce veriť. Veď Brazília má vraj veľmi dobrú autobusovú dopravu. Jazdia tu rôzne spoločnosti s rôznym komfortom služieb. Skúsime niekde inde. Prichádzam do kultúrneho centra a na turistických informáciách kladiem tú istú otázku. Ale áno, ide priamy spoj. Hurá, a kde kúpime lístky? Nevedia. Cez internet sa nedajú. Skúšame to inak. "Ak by ste si Vy chceli kupovať autobusový lístok, kde by ste išli? Na autobusovú stanicu." Tak toto som potreboval vedieť. A je to aj logické :-) Dostávame popis cesty k autobusovej stanici a vyrážame. Máme prenajaté auto a po chvíli hľadania parkovacieho miesta v jednej z bočných uličiek prichádzame na stanicu mesta. Staničná budova je rozsiahla. Vo vnútri sa nachádzajú platformy pre autobusy, obchodíky s občerstvením a pri hlavnom vstupe, v slede za sebou, kiosky jednotlivých spoločností. Nachádzame našu spoločnosť Guanabara. Pýtame si lístky do Belému. Chcem vedieť, kedy príde autobus do Belému. Pracovníci nerozumejú. Skúšame nakresliť na papier lietadlo a naznačiť rukou, že vtedy nám z Belému odlieta lietadlo a či to stihneme. Že nie. Musíme ísť o deň skôr. V poriadku, nevadí. Cesta podľa napísaných čísel, môže trvať v rozsahu 40 až 48 hodín. Predbežný odhad, ktorý nám povedali v kultúrnom centre, bol 36 hodín. Autobus odchádza o 8:00 ráno. O tri dni stojíme na vyznačenej platforme pre istotu o 7:40. Busíka nikde. Presne o 8:00 prichádza. Štandardný diaľkový autobus. Sedadlá pohodlné, aj keď nie rozkladacie do vodorovnej polohy. Ale to by sme asi chceli veľa. Vieme, že aj také autobusy chodia po Brazílii, ale na tejto linke nie. Autobus sa naplnil asi na tretinu. Vyrážame. Pred pol dvanástou je prvá prestávka na obed. Je to stravovacie zariadenia samoobslužné. Hlad veľmi nemáme a tak si dávame vitamínový džús z čerstvého ovocia. V autobuse je dosť zima. Klíma ide naplno. Miestnym to asi nevadí, nikto sa nesťažuje alebo to považujú za luxus. My sme naobliekaní vo svetroch a k tomu ešte máme vetrovky ako prikrývky. Cestou míňame klimatické pásma. Krajina sa strieda z rovinatej pobrežnej, na hornatú a opäť prechádza do rovinatej pláne vnútornej krajiny. Po 19:00 hodine máme druhú prestávku na večeru. Autobus je obsadený na 100%. Dve sedadlá pred nami cez uličku si sadla postaršia, podľa čŕt tváre pôvodná obyvateľka, s malým dieťaťom. Pravdepodobne je to jej vnuk. Zo sebou do autobusu pritiahla štyri veľké škatule, ktoré sa snaží napchať do priestoru nad hlavami cestujúcich. Veľmi sa jej to nedarí. Pokukuje aj po našich "miestach", kde sa jej zdá, že by sa mohli zmestiť. Rázne vstávam a dávam jej najavo, že sem nie. Pochopila. Škatule nevypadajú, že by boli ťažké a pri náhodnom otvorení jednej z nich zisťujeme s prekvapením, že sú plné koláčov. S pochopením ostatných cestujúcich sa jej to podarilo. Ešte jej zostáva veľká taška pravdepodobne s paplónom, ale to rieši tak, že to dá pred nohy vnuka. Po usadení sa na miestach rieši niekoľko telefonátov, kde pri jej ráznom hlase, všetci v autobuse vedia, o čom sa rozprávajú. No, až na nás. Pred desiatou je už kľud. Pred nami sedí mladá mamička s dvoma deťmi, z toho jedno je ešte batoľa. Jeho v pravidelných intervaloch nočný plač prerušuje náš spánok. Ani v noci nebola klíma vypnutá. Domáci boli prikrytý ľahkými dekami, ktoré si doniesli zo sebou. Ráno o 7:00 zastavujeme v nejakom veľkom meste na autobusovej stanici na raňajky. Pýtame sa vodiča, koľko minút budeme stáť. Nerozumie. Ukazujeme mu rukami, či 40 alebo viac minút. Odpovie štyrmi vztýčenými prstami čo chápeme ako 40 minút. Potom naznačuje niečo rukou nahor. Tomu pre zmenu nerozumieme my. Pravdepodobne by to mohlo byť, že autobus bude stáť hore. V poriadku, odchádzame na prieskum pohľadať niečo na raňajky. S blížiacim sa odchodom sa presúvame na horné poschodie. Náš autobusu nikde. Prejdeme dole, na pôvodné státie, ale ani tam nie. Kde je?
Opäť sme hore na poschodí. Prichádza autobus podobný nášmu a aj má cieľovú stanicu Belém. Má ale inú špz. Vchádzam do autobusu a vodičovi ukazujem lístok. Krúti hlavou, že to nie je pre neho. Začíname reálne uvažovať, že autobus odišiel bez nás. Všetky naše veci sú v ňom. V rodiacej sa "panike" ešte raz obiehame celú stanicu, ale autobusu nikde. Zo smutným výrazom tváre sa staviame na hornú platformu pred autobus, ktorý má cieľ cesty napísaný Belém. Zisťujeme, že on ide opačným smerom. Všímame si cestujúcich, či niekoho z nich nespoznávame. Prichádza k nám nejaká dievčina a po anglicky nám vraví, že to nie je náš autobus, že on ešte len príde. A ako zázrakom začíname rozoznávať aj niektorých z našich spolucestujúcich. Panika sa rozplýva. Autobus prichádza. To je úľava. Nastupujeme a po celkovom strávenom čase prevyšujúcom 70 minút odchádzame. Raňajky sme poriadne nestihli, lebo servírka v bufete nám nerozumela a namiesto čaja a toustu doniesla len čaj. Niečo pri sporáku kuchtila ale náš toast to nebol. Už ale nebol čas jej to vysvetliť. No bol by, keby že vieme, koľko máme skutočne času. Na obed zastavujeme pred dvanástou opäť v samoobslužnej jedálni. Cestujúcich vrátane razantnej indiánky ubudlo. Autobus je z polovice plný. Po večery, ktorá je krátko po 19:00, zostávalo v buse možno 15 cestujúcich, ktorý postupne s približujúcou sa cieľovou stanicou ubúda. V Beléme sme po pol druhej v noci a na konečnej vystupujú, vrátane nás, šiesti cestujúci. Celkový čas na ceste bol 41,5 hodín.
Náš autobus.
Jedna z jedální po ceste. Kto nájde Jakuba?
Interiér.
BEL-STM, JJ3892, A320, LF 100% Uplynulo 20 hodín od príchodu do tohto veľkomesta a presúvame sa z hotela na letisko. Budova je moderná, pekne nasvietená. Letisko sa pýši pomenovaním "Internacional", ale podľa predbežného zistenia zo zahraničných spoločností sem lieta len TAP na ceste z Manaus do Lisabonu a domáca letecká spoločnosť TAM do Miami. Stojíme pred checkinom TAM-u. Pred nami pár ľudí. Letisko touto dobou je viac prázdne ako plné. Je hodinu pred polnocou. Na poschodí pár obchodíkov a úplne vzadu hrací kút pre deti s videohrami. Prekvapivo o záujemcov nie je núdza. Po prejdení bezpečnostnej kontroly sa klasicky presunieme ku gatu. Je tu plno. Let bude pravdepodobne plne obsadený. Lietadlo letí až do Manaus. V skutočnosti je to taký hoper. Linka letí z mesta Aracujá do Manaus, pričom zastavuje v mestách Recife, Fortaleza, Sao Luis, Belém a Santarém, kde má medzipristátie. Nastupujeme cez nástupný most. Usadzujeme sa na svojich miestach. Presne o 23:40 sa odpájame a po pár minútach vzlietame. Lietadlo je skutočne plne obsadené. Po pol hodine začína palubný servis. Na tak krátkom lete dostávame džús a sáčok s krekrami. Pár minút po jednej pristávame. Lietadlo opúšťa zhruba polovica pasažierov. Letisko Santarém je veľmi malé a nachádza sa v tesnej blízkosti sútoku riek Rio Tapajós a Rio Amazonas. Škoda, že je tma a nevidno nič z vonka, okrem pár svetielok prenikajúcich z osvetlenia okolia. Vystupujeme tak isto ako v Joao Pessoa na plochu a po vlastných sa presúvame do terminálu. Výdaj batožín prebieha v stiesnených podmienkach. S ťažkosťou sa sem všetci pomestíme. Po zhruba 15 minútach sa na pásoch objavujú aj naše batohy. Dvere odtiaľto vedú priamo pred letiskový terminál, kde nás opäť čaká dohovorený transport a pár dobrodružných dní v Amazónii sa práve začínajú.
Poloprázdne letisko v Beléme.
Po pristátí v Santaréme. Je 00:59 v noci.
STM-BEL-GIG, JJ3421, A320, LF 100% Čas vyhradený na dobrodružstvá ubehol ako voda a je čas na odchod. Stojíme pred terminálom. Malé letisko dokáže obslúžiť jedno stredne veľké lietadlo. Podľa rozpisu by malo dokázať až dve, ale to si neviem predstaviť, kde sa tí cestujúci potlačia. Náš let ide až do Ria s medzipristátím v Beléme. Na checkine podávame batožiny. Pracovník ich rovná podáva zamestnancovi, ktorý ich cez otvor v stene podáva priamo na vozík na ploche. Ešte nám vytlačia palubné lístky a odchádzame. Je tu stiesneno. Kukneme suveníry a prechádzame
kontrolou do gatu. Gate je tu len jeden. A ten je plný. Nedá sa ani kde sadnúť a tak stojíme. Lietadlo z Belému pristáva. Pasažieri prechádzajú popred náš gate. Ešte sa vyložia batožiny a už pracovníci TAMu dostávajú pokyn o možnom nástupe. Ideme pešo po ploche ku lietadlu. Počasie je krásne teplé a slnečné. Nástup je rýchly a aj hneď rolujeme na štart. Ešte v rýchlosti sa púšťa bezpečnostné video, ale v jeho závere už letíme nad Amazonkou. Z výšky je na ňu ešte krajší pohľad ako z brehu. Servis prebehne rýchlo a je to klasicky nápoj a krekry. Po hodine a pár minútach klesáme na pristátie. Tesne pred dosadnutím na dráhu dochádza k zmene plánu. Motory zaberajú na plné otáčky a lietadlo sa dvíha. Nepristávame. Je to náš prvý "go around" alebo "missed approach" ? Nevieme prečo. Prichádza hlásenie ale je v portugalčine. Cestujúci sú v pohode a tak to asi nie je nič vážne. Začíname krúžiť nad lesmi. Asi po polhodine sa opäť približujeme k dráhe a tento krát pristávame. Dozvedeli sme sa, že tesne pred dosadnutím začalo príliš silno pršať a tak sa radšej manéver prerušil. Lietadlo opúšťajú všetci pasažieri až na dvanástich, vrátane nás, ktorý idú do Ria. Hneď po vystúpení prichádza upratovacia čata a v rýchlosti zbierajú smeti a narovnávajú opierky. Po polhodine nastupujú nový cestujúci. Lietadlo je opäť plné do posledného miestečka. Ako to robia? Hneď po nástupe rolujeme na štart. Opäť bezpečnostné video sa spúšťa v rýchlosti a opäť končí už vo vzduchu. Polhodinové meškanie musíme niekde dohnať. Posádka sa snaží a hneď začína servis. Tento krát dostávame chutnú bagetu a na výber z niekoľkých nápojov. Kto chce, pridajú mu dupľu. Páči sa mi, že stewardy majú zmysel pre humor. Po mojom objednaní "Orange juice but no ice", dostávam džús s odpoveďou "Sir, your orange juice with a lot of ice." Let má trvať tri a pol hodiny. Vyberám iPad a snažím sa ho zapojiť do zásuvky, aby sa nabil. Zisťujem, že kábel je vadný a z nabitia nebude nič. Všimla si to naša spolucestujúca na sedadle pri uličke. Z tašky vyberá svoj kábel, ktorý má ku svojmu iPadu a podáva mi ho. Ďakujem jej a nabíjanie už funguje. Pozeráme filmy, sem tam nejaký ten program na lcd nad nami a po pol desiatej pristávame v Riu. Našej záchrankyne dávame keksík Siestu, ako poďakovanie za požičanie kábla. Ono nám k tomu ešte pridáva nejaké cukríky a lúčime sa. Batohy dorazili tiež v poriadku. Hneď za vydávaním batožiny stojí kiosk na objednávku taxíka. Predplácame si taxík, kde nás vodič hneď pri východe spoznal a už sa vezieme do penziónu.
Malé letisko Santarém.
Checkin.
Prílety do Santarému.
Plocha letiska Santarém.
Rio Amazonas.
Medzipristátie v Beléme.
Medzipristátie v Beléme.
GIG-MAD, IB6024, A340-600 (A346), LF 90% Náš pobyt v Brazílii je u konca. Dnes odlietame do Európy. O 16:00 sa taxíkom presúvame na medzinárodné letisko. Pôvodne mala cesta trvať 90 minút ale je nedeľa. Cesta je voľná a po 45 minútach nás taxikár vykladá pred terminálom. Sme na T1. Staviame sa do radu na checkine Iberie. Rad je vcelku dlhý ale našťastie nie taký dlhý ako pred pár týždňami v Madride. Po odovzdaní batožiny sa snažíme minúť posledné riály, ktoré nám zostali. Nie je ich veľa a tak voľba padá na sladkosti. Medzinárodná časť terminálu zaberá zhruba polovicu celého terminálu T1. Vzhľadom na počet medzinárodných letov to stačí. Zvyšok zaberá vnútroštátna časť. Prechádzame colnicou, kde opäť nie sú žiadne problémy a potom po schodoch na prvé poschodie ku gatom. V našom čase odlieta len náš let a tak v gatoch je dostatok miesta na sedenie. Celá polovica prvého poschodie je rozdelené na gaty. Nad nimi je ešte druhé poschodie, kde sú bezcolné obchody, jeden stánok rýchleho občerstvenia a dva salóniky, ktoré využívajú priestor celého zvyšného poschodia terminálu. Sú priestranne riešené s výhľadom priamo na plochu. Naše lietadlo práve pristálo a roluje k nám. Vystupujú cestujúci a obslužný personál sa púšťa do práce pripraviť ho na návrat. Čas do odletu si krátime s notebookom a obľúbeným seriálom. Tesne pred nástupom ešte v diaľke pri západe slnka vidíme pristávať B777 Air France. Škoda toho okna. Mohla to byť pekná fotka. Už vieme, že lietadlo je označené ako A346, čiže interiér bude starý. A aj tak je. Žiadne IFE sa nekoná. Po usadení dostávame opäť cukríky. Štartujeme na čas. Po hodine a pol od vzletu začína servis. Na výber máme hovädzinu alebo lazane. Ja volím prvú možnosť a kolega druhú. Ani jedno nie je žiadna výhra. Jedná sa o nočný let a tak po zjedení večere a odprataní zbytkov sa zakrývame do diek a zaspávame. Zobúdzame sa pred podávaním raňajok. Noc bola kľudná a let až na zmenu výšku kôli asi vyhýbajúcim sa turbolenciám, pokojný. Na raňajky máme bagetku, koláčik a klasický výber z nápojov. Pár minút po pol desiatej ráno pristávame na madridskom letisku. Rolujeme k terminálu T4S. Po nástupnom moste vchádzame do útrob terminálu. Už pri jeho ústí stojí pracovník colného úradu a námatkovo kontroluje pasy. Prechádzame colnicou pevnosti zvanej EU.
Medzinárodné odlety
Checkiny v T1
Salóniky v T1
Veľa miest na sedenia. Náš A346. V pozadí pristávajúci B777 Air France.
Večera.
Žiaden zábavný systém.
MAD-VIE, IB3572, A320, LF 95% Prechodom colnicou smerujeme k vláčiku, ktorý nás prevezie na T4. Ako stráviť 6 hodín čakania na spoj do Viedne? Aj napriek spánku sme unavení. Chcelo by to možno si ešte niekde oddýchnuť na možno nie veľmi rušnom mieste. Túlame sa po T4. Nachádzame bussiness centrum. Je tu možnosť dať si sprchu ale za cenu jednej noci v hotely. Kľudné miesto je ešte v kaplnkách, či už kresťanskej alebo moslimskej. Inak je v T4 však plno. Rozhodneme sa presunúť na T2, či tam nebude voľnejšie. Takže pred terminál, na busík a pred T2 vystupujeme. Prechádzame jeho útrobami až po T1. Nikde nenachádzame dostatok miesta, aby sme sa mohli natiahnuť a mali k dispozícii aj funkčnú zásuvku pre nabitie notebooku. Všetky zatiaľ zásuvky, čo sme skúšali, neboli funkčné. Je to zvláštne. V Brazílii boli vždy k dispozícii funkčné zásuvky na letiskách alebo aj pri ceste autobusom v samoobslužných jedálňach. Tu to tak nie je. Nie sú ani voľné sedačky. Nakoniec sa usádzame v bare, kde pri stoloch sú zásuvky s pustenou elektrickou energiou. Objednávame si kolu a postupne aj olovrant. Trávime tu zhruba tri hodiny. Hodinu a pol pred odletom odchádzame na T4. Hneď po príchode vyhľadáme na informačnej tabuly číslo gatu a presúvame sa tam. Náš airbus je už pristavený. O pol hodinku začína nástup. Máme rad 26, ale nastupujeme medzi poslednými. Let veľmi ani nevnímame. Po usadení a vzlietnutí zaspávame. Zobúdzame sa pri pristávaní. Tento krát sa vystupuje na plochu a autobusy nás prevážajú do terminálu. Dávame ešte prednosť dvom rolujúcim lietadlám spoločnosti FlyNiki a airBaltic. Čakáme asi ešte 10 minút na batožinu, ktorá to prežila bez ujmy. Vychádzame von a definitívne sa cesta končí. Na záver by som ešte napísal pár viet. Skúšal som prenášať 300ml fľašu s vodou cez bezpečnostné kontroly. Samozrejme, vo Viedni a v Madride som ju musel vyprázdniť. V Brazílii to bolo povolené a nikde s tým nemali problém. Tiež som toto skúšal minulý rok v Indii. Nebol s tým problém. Skutočne musia byť pravidlá v EU také silné? To sme vo vojnovom stave? Celé mi to pripadá, ako testovanie, čo všetko sa môže obmedziť, prikázať a na aké opatrenia si dokážu ľudia časom zvyknúť.
Madridský terminál T4.
Madridský terminál T2.
T4 - je jasné, kto tu vládne. Iberia :-)
