2013

Príbehy a povesti o Liptovskej Osade Napísali piataci v školskom roku 2012/2013

ÚVOD Deti majú úžasnú fantáziu. Rady sa hrajú, vymýšľajú, rozprávajú. A ja som zistila, že aj celkom rady píšu. Využila som ich detskú hravosť a zvedavosť a za krátku dobu vznikol ich vlastný súbor povestí a príbehov, ktoré sa viažu k Liptovskej Osade. V škole sme sa učili o povestiach, tak prečo si nenapísať tie vlastné o dedine, v ktorej žijú? Pracovali sme s obecnou kronikou a hľadali sme fotografie na internete. Keď sme spoločne listovali v kronike, zistila som, že deti najviac fascinovala železnička, erb, pošta, ale aj život jednoduchých ľudí v minulosti. Súčasné deti si veľmi dobre uvedomujú, že život ich babičiek a prababičiek bol úplne iný a oveľa ťažší. Začali snívať, vymýšľať a predstavovať si, ako ich predkovia asi žili. Väčšina informácií je úplne vymyslených a možno sa nad nimi len pousmejete. Podstatné však je to, že hlavne vďaka obecnej kronike predsa len nahliadli do skutočných udalostí z minulosti a čo je najpodstatnejšie, dejiny obce ich zaujali. Ich srdiečka nezostali chladné. Veď napokon, posúďte sami. PaedDr. Jaroslava Koníčková

Babičkina láska k železničke Korýtko Bola raz jedna dedina a volala sa Liptovská Osada. Táto dedina bola v dávnych časoch súčasťou Likavského panstva. Jedna babka, ktorá sa volala Vilma, chcela postaviť malú železničku. Keď bola raz na lúke a trhala kvety, pozerala sa po prázdnej ceste a povedala si, že tam by mohla byť malá železnička. Jedného dňa, v roku 1908, išla babka do kráľovstva Likava, kde sa spýtala kráľa, či môže postaviť železničku v Liptovskej Osade. „Dobrý deň, pán kráľ,“ pozdravila sa kráľovi. „Čo tu robíš,“ spýtal sa kráľ babky. „Chcela by som postaviť železničku.“ „To teda nie!“ povedal kráľ. Ale babka si trvala na svojom. Keď prišla domov, začala hľadať železo na koľajnice. O desať dní tam stáli koľajnice, ktoré mali 22 km a viedli z Ružomberka cez Liptovskú Osadu až do Korytnice. Už len zohnať malú lokomotívu, povedala si babka a na druhý deň tam stála lokomotíva. Najprv vozila len drevo a potom to bol aj osobný vlak. Celá dedina sa to dozvedela a na babku boli pyšní. Tak umožnila chorým chodiť na liečenie do korytnických kúpeľov. Aj ona sa šla raz previesť a cesta trvala 1hodinu a 40 minút. Ale stálo to za to! V roku 1970 babka zomrela a jej želaním bolo, aby železnička fungovala stále. Fungovala do roku 1974, kedy bola zrušená, ale jej vnúčatá ju chcú opäť obnoviť. Ľudia boli na babku pyšní a vraveli, že by to bola aj dnes veľká atrakcia. A teraz malá lokomotíva stojí na výstave na stanici v Ružomberku. Rebeka Dovecová

Chudobný poštár a erb Bol raz jeden človek, ktorý býval v neveľkej dedinke. Bol len obyčajný poštár, ale mal dobré srdce. Aj jeho žena mala dobré srdce a stále dúfala, že niekto príde a vytiahne ich z veľkej biedy. Viete, nemali na kone, tak voz s poštou ťahal sám. Aj trúbku mal zhrdzavenú, už ani poriadne netrúbila, len tak chrčala. Vždy, keď išiel okolo bohatých ľudí, tak sa mu deti vysmievali. On si ich nevšímal a stále im ponúkol jabĺčka a ony si vždy zobrali. Vraví sa, že len dobrým ľudom sa zjavia staré poštárske kone v zlatej zbroji. Vždy dúfal, že to bude on. Raz v sobotný večer, keď už končil službu, sa pred ním niečo zalesklo. A zrazu sa objavil starý cisársky poštár a povedal mu, že zajtra sa mu ukáže cesta, na ktorej nájde kone. Poštár na jeho slová myslel celú noc. Ráno, keď začínal službu, uvidel zlatý pás, ktorý sa končil pri železnici Korýtko. A sen sa stal skutočnosťou. Uvidel štyri kone v zlatej zbroji zapriahnuté do dostavníkového voza a v ňom bola zlatá trúbka a oblek. Prišiel domov a žene povedal, že našiel štyri kone v zlatej zbroji. Žena sa veľmi potešila. O pár dní prišiel likavský kráľ. Povedal poštárovi, že ho vyhlasuje za kráľovského poštára. Poštár súhlasil. Na druhý deň ho kráľovskí maliari namaľovali a tento obraz kráľ uznal ako erb Liptovskej Osady. Radko Vlnieška

Čo sa mi páči v Liptovskej Osade?

V Liptovskej Osade sa mi páči príroda a hlavne lúky. Veľmi rada sa hrám s kvetmi a zbieram kašky. Som rada, že tu žijem. Máme tu dobré pani učiteľky aj pánov učiteľov, ale hlavne dobrého starostu. Páčia sa mi aj lesy. Žijú v nich rôzne a krásne zvieratá. Cez zimu tu nádherne sneží, cez jeseň zo stromov opadávajú listy, na jar sa mi najviac páči, keď sa príroda prebúdza. Kvety a stromy kvitnú a je to nádherné. Keď príde leto, opaľujem sa, lebo krásne svieti slnko. Je tu ešte viac nádherných vecí, ale tie môžete objaviť aj vy sami. Tak príďte navštíviť Liptovskú Osadu!♥♥♥ Vanesa Koreňová

Kone so zlatým brnením

Bola raz jedna rodina. Boli chudobní, jedli len suchý chlieb. Otec Vincent išiel do hory po drevo. Keď sa vracal domov, uvidel niečo zlaté. Pustil drevo a šiel za tým, ale stále sa to od neho vzďaľovalo. Išiel za strom a pozrel sa tam. Uvidel koňa so zlatým brnením. Prišiel domov a žena ho vyhrešila, že nedoniesol drevo. Ráno išiel znova na to isté miesto a videl tam štyri kone so zlatým brnením. Tie ho zaviedli na osadskú poštu. Tie krásne štyri kone boli poštárske. Strážca mu pred dverami povedal, že má ísť dnu. Vošiel dnu a na stole bola uniforma, zlatý klobúk a trúba. Ženy, čo tam pracovali, mu povedali, že všetko je už jeho. Obliekol sa a ukázali mu aj zlatý voz a na ten voz mu zapriahli tie štyri kone. Poštu rozvážal dlho do noci. Keď prišiel domov, žena ho zase vyhrešila, že prišiel neskoro domov. On jej to všetko povedal. O rok ho vymenovali za cisárskeho poštára. Žena mala konečne radosť, lebo boli bohatší a nejedli len suchý chlieb. Maroš Janči

Láska na železničke Korýtko Bola raz jedna dedinka a volala sa Liptovská Osada. V dedine mali železničku. Ľudia ju stále využívali, lebo vtedy nebola žiadna iná doprava. Jedného dňa sa neznámy chlap spýtal muža z dediny, ako dlho bude cesta trvať z Ružomberka do Korytnice. On mu povedal, že asi 1 hodinu a 40 minút. Pri cestovaní vláčikom sa spomínaný muž spoznal s jednou dievčinou. Volala sa Katka. On sa jej spýtal: „Kam ideš?“ „Idem do Korytnice ku svojim rodičom. A ty?“„Ja idem do Liptovskej Osady.“ „Ty tam bývaš?“ spýtala sa ho Katka. „Už áno, práve som sa tam nasťahoval.“ Rozlúčili sa spolu, lebo Jozef musel vystúpiť. Katka celú noc nespala, lebo myslela na Jozefa. Jozef celú noc tiež nespal, lebo myslel na Katku. Na druhý deň išla Katka do Ružomberka na trhy. Zrazu do vagóna nastúpil aj Jozef. Stretol ju opäť. Katka bola odvážna a povedala Jozefovi, že celú noc nespala, ale myslela na neho. Jozef sa jej spýtal, že kde ide. Ona mu povedala, že ide do Ružomberka na trhy. Povedal jej, že ide kúpiť mame hrnce. Potom jej so strachom v očiach a s búchajúcim srdcom povedal, že je do nej zaľúbený. Katka mu povedala to isté, a tak ju požiadal o ruku pred Jozefovými rodičmi. Katka od radosti povedala áno. Bola to najkrajšia svadba, akú kedy celá Liptovská Osada videla. Na svadbu pozvali celú dedinu. Jozef a Katka mali dve krásne deti. Neskôr sa stali spolumajiteľmi Korytnických kúpeľov, ktoré boli veľmi slávne a v minulosti sa tam chodilo liečiť veľa ľudí z celého Slovenska, ba i sveta. Sofia Jamsilová

LÁSKA VÍLY JANKY Niekedy dávno, keď ešte v Liptovskej Osade vládlo likavské panstvo, stala sa taká vec. Písal sa rok 1908. Bola tmavá sobotňajšia noc. Vagóny na Korýtku len tak pišťali. Z rieky Revúca sa zrazu vynorila krásna víla Janka. Mala oblečené striebristé šaty a vo vlasoch jej žiarila zlatá spona. Zo zvedavosti sa chcela pozrieť do jedného vagóna Korýtka. Prišla do vnútra a tam nikto nebol. Bola unavená, preto si ľahla na jednu sedačku a zaspala. Zobudila sa až na ďalšie ráno. Poobzerala sa okolo seba, no nevedela, kde je. Vyšla von a uvidela rieku Váh. Bola hladná a smädná, preto vstúpila do rieky. Ponorila sa a tam bola plná rieka víl. Hneď na prvý pohľad sa zamilovala do krásneho Róberta. Bola to jednoducho láska na prvý pohľad. On sa ale hanbil, no ona bola odvážna, pristúpila k nemu a prihovorila sa mu. -

Ahoj. Ako sa voláš?

-

Ahoj. Volám sa Róbert. A ty?

-

Ja som Janka.

-

Dobre. Som veľmi rád, že som ťa spoznal.

Janka išla domov na Korýtku. Cesta do Liptovskej Osady trvala 1h a 40 min. No Janka celý ten čas myslela len na Róberta. Hneď ako vystúpila, tajomne sa ponorila do rieky Revúca. Okamžite napísala Róbertovi ľúbostný list o tom, ako veľmi sa zamilovala a zaniesla ho na osadskú poštu. Na ďalší deň poštový dostavník zaviezol Róbertovi list od Janky. Janka bola láskou očarená. Každý deň si spolu písali. Bola to trochu vzdialená láska, no im to neprekážalo. Každú sobotu chodila Janka za Róbertom na Korýtku. Osadská pošta bola celá zaplnená ich listami. O jeden rok sa Janka rozhodla, že pozve Róberta bývať k nim domov. Róbert bol nadšený, pobalil sa a išiel Janke kúpiť darček. Kúpil jej nádherný snubný prsteň. Na Korýtku sa odviezol rovno ku rieke Revúca, kde ho už čakala jeho budúca snúbenica Janka. Prišli do domu, Róbert si kľakol pred Janku a povedal: -

Janka veľmi ťa ľúbim, preto ti teraz dám dôkaz mojej lásky k tebe. Vezmeš si ma za manžela?

-

Áno, s radosťou.

Janka ho okamžite pobozkala. Svadba sa konala v osadskom rímsko-katolíckom kostole. Bola to najkrajšia svadba v okolí. Tento nádherný zaľúbený pár žije dodnes v obci Liptovská Osada. Róbert sa stal starostom a Janka učí deti v škole milovať výtvarné umenie. Timea Majzelová

Liptovská Osada - moja dedina

O Liptovskej Osade, ktorá leží pod horským prechodom Donovaly na severnej strane Nízkych Tatier, by som chcel niečo porozprávať. Z histórie viem, že prvá písomná zmienka o Liptovskej Osade vznikla už v roku 1288. Obyvatelia sa živili prevažne poľnohospodárstvom a lesníctvom. Liptovská Osada bola významným dopravným uzlom. V roku 1908 bola postavená železnička s trasou Ružomberok Liptovská Osada - Korytnica, ktorá umožňovala obyvateľom dopravu do práce. Železnica fungovala do roku 1974. V dnešnej dobe je naša dedina už moderná. Máme tu veľa možností. V dedine máme zdravotné stredisko, školu, kde máme veľa krúžkov, poštu, veľa obchodov, družstvo, obecný úrad, futbalové ihrisko, vlek. Naša dedina je obklopená krásnymi horami. Najradšej mám, keď ma môj oco alebo strýko zoberú do lesa na prechádzku, kde zbierame huby alebo len tak pozorujeme lesnú zver. Na našich lúkach s otcom chováme dobytok a kone. V zime sa môžem ísť lyžovať na Čepelku. Veľmi rád športujem a v našej dedine mám veľa možností. V lete môžem hrať futbal, florbal, môžem sa kúpať v plese. V zime lyžujem, korčuľujem sa a hrám hokej. Liptovská Osada vďaka má horám zdravý vzduch. Našu dedinu mám veľmi rád, veď je to môj domov. Rastislav Šteffek

Láska z KORÝTKA Príbeh, ktorý vám opíšem, sa stal v čase, keď z Ružomberka do Korytnice premávala železnička, ktorú volali Korýtko. Jedného dňa išla jedna krásna slečna menom Mária železničkou do Liptovskej Osady. Chodila tam veľmi rada, lebo cestou si prezerala nádhernú prírodu, krásne kvety a obdivovala hlavne dymiacu lokomotívu. Mária vystúpila v Liptovskej Osade a prechádzala sa po dedine. Pozerala si malé domčeky. Ako tak pozerá, zbadá na dvore krásneho mládenca Jožka. Rozmýšľa, čo ide robiť, no oči z neho spustiť nemohla. Neskôr dostala nápad. Odtrhla si pekný kvietok. Keď išla okolo, tak jej ho akože odfúklo. Spýtala sa ho nežne, či si ho môže zobrať. Povedal jej, že áno a zapýril sa. Jožko sa do nej tiež zaľúbil, no obidvaja sa hanbili si to povedať. No o niekoľko minút Jožko našiel odvahu a snažil sa jej prihovoriť. „Ahoj, ako sa voláš?“ „Ahoj, volám sa Mária a ty?“ „Ja sa volám Jozef.“ „Som rada, že som ťa spoznala.“ „Aj ja.“ Zrazu vyšla z chalúpky babička. Bola to Jožkova mama. Spýtala sa: „A to je kto?“ „To je dievča, ktoré som stretol, ááááááá dali sme sa do reči.“ Mária bola chvíľu v pomykove, ale potom ju to už prešlo. Neskôr povedala: „Ja už budem musieť ísť.“ A odišla. Na druhý deň jej prišla pošta. Prišli štyri kone a pohonič so zlatou prilbou. Videla na obálke napísané: „Pre Marienku od Jožka.“ Potešila sa a rýchlo ju otvorila. Bolo tam napísané: „Ahoj Marienka. Dostal som taký nápad. Pôjdeme na výlet, príď zajtra ku mne a dones si so sebou plavky.“ Marienke sa vyčaril úsmev na ústach, rýchlo si pobalila tašku a išla spať. Ráno, keď sa zobudila, naraňajkovala sa a bežala na vlak. Keď prišla k Jožkovi, rozlúčili sa s Jožkovou mamou a znovu bežali ku vláčiku na stanicu. Jožko jej cestou povedal, že idú do Korytnice a že sú tam krásne kúpele. Cestou je rozprával aj to, ako vznikla železnička, ako na nej prevážali najskôr len drevo a až neskôr ľudí. Dokonca počas vojny vozili aj partizánov. V kúpeľoch im bolo super, no dni utekali rýchlo. Do kúpeľov chodievali každú sobotu po celý celučičký rok. Keď sa vrátili domov, rozhodli sa, že si spravia svadbu. Čo povedali, to aj spravili. Mali veľkú svadbu. Po svadbe žili šťastne a žijú ešte aj dnes. Nicole Jusková

Nezabudnuteľný parný rušeň Bola raz dedina Liptovská Osada a v tej dedine žila rodina. Mali syna Jána, ktorý mal rád vlaky. Do školy chodil parným rušňom. Ako tak chodil, parný rušeň sa mu páčil stále viac a viac. Vždy bol pri ňom vo svojom voľnom čase. Rodičia nevedeli, čo sa s ním deje. Neskôr sa ho spýtali, čo ho tak dojalo na parnom rušni. Janko povedal: „Páči sa mi na parnom rušni to, aký je historický a ako ide pomaly.“ Rodičia ostali prekvapení. Potom Janko rýchlo utekal za parným rušňom. Ako prišiel na hlavnú stanicu, už tam nebol. Chlapec Janko bol smutný a išiel naspäť domov. Ráno išiel do školy opäť na parnom rušni, ale bol aj tak smutný. V škole ho to však prešlo. Po škole sa išiel pozrieť na hlavnú stanicu ku Korytnici. Neskôr, keď bol už starší, začal zisťovať o parnom rušni viac informácií. Po troch mesiacoch zistil, kedy bola trať otvorená, aká bola jej dĺžka, koľko ľudí mohol vlak prepravovať. Všetci ho nechali tak, lebo vedeli, že sa mu niečo splnilo. Janko prišiel do školy a pochválil sa všetkým. Všetci boli prekvapení, lebo nič také dôležité ešte neskúmal. Všetky informácie išiel ešte preveriť na obecný úrad. Keď už všetko zistil, išiel sa aj domov pochváliť. Po všetkých zisteniach začal rozmýšľať, prečo bola zrušená parná lokomotíva. Je to veľká škoda. Ale potom napísal knihu o koľajniciach. Na úvod napísal tie najdôležitejšie informácie. Trať bola otvorená 5.6.1908. Dĺžka trate bola 22 km. Bola určená hlavne na prepravu dreva. Neskôr bola využívaná aj na osobnú dopravu. V roku 1974 bola trať zrušená. Občania zrušenie prijali so smútkom. Dominika Koštialová

Povesť o erbe Liptovskej Osady Stalo sa to veľmi dávno, keď ešte Liptovská Osada nemala erb a poštu roznášali dostavníky. Mladá Žofia tancovala v kroji a bosá na lúke. Zrazu však začula trúbiť trúbku. To trúbil Jano, poštár, ktorý sedel na voze a bičoval štyri kone, s ktorými išiel roznášať poštu. Žofia uvidela Jana a Jano uvidel ju. Krátko sa na seba zadívali. Bolo vidno, že to bola láska na prvý pohľad. Jano zatrúbil pred prvým domom, potom pred druhým, až nakoniec pred Žofkiným. Žofia s radosťou vyšla z domu. Znovu sa na seba zadívali. Potom išiel napojiť a nakŕmiť kone. Večer mama zapletala Žofii vrkoč a Žofia sa jej opýtala: ,,Mami, poznáš toho poštára Jana?" ,,Samozrejme, že poznám. Je to chlap ako hrom a veselý je ako ty, keď tancuješ na lúke. A čo, vari si sa ty zamilovala?" ,,Možno áno, možno nie," usmiala sa Žofia. Mama jej doplietla vrkoč, aby mala ráno krásne kučeravé vlasy. Potom išla Žofia spať. Ráno išiel Jano znovu roznášať poštu. Štyrom koňom dal zlaté brnenie, obliekol sa do poštárskej uniformy, zobral si trúbku, pripol im voz a hor sa do roboty. Ale s jedným rozdielom. Ako ku prvému domu išiel ku Žofii. Zatrúbil a Žofia vyšla. ,,To je pre teba. Potom príď." Žofia sa naňho iba usmiala, zaniesla si poštu a išla ku dostavníku. ,,Len ich pohladkaj. Neublížia ti." A Žofia pohladkala kone. Potom išla ku Janovi. ,,Mám ísť s tebou?" ,,Ak chceš, poď," odpovedal jej Jano a hneď šibol bičom kone. Keď poroznášali poštu, Jano pomohol Žofii zostúpiť z voza a Žofia odišla domov. Takto sa to opakovalo asi mesiac. Za ten čas sa dosť spoznali. Raz, keď už Žofia nasadla, Jano si pred ňu kľakol a opýtal sa jej: ,,Vezmeš si ma za muža?" Žofia ostala prekvapená, ale potom povedala: ,,Áno." O týždeň bola krásna svadba a o mesiac sa Jano stal starostom. V jeden deň rozmýšľal, aký bude erb Liptovskej Osady. Nakoniec sa rozhodol, že erb bude obsahovať dostavník so štyrmi koňmi, vozom a s pohoničom. Takýto erb dal preto, lebo práve dostavník ho zoznámil so Žofiou. Jano a Žofia žili šťastne, až kým nezomreli. Vika Číriková

Spomienky mojej starej mamy Kde bolo tam bolo, bola raz jedna dedinka, ktorá sa volala Liptovská Osada. V tejto dedine žilo dievčatko, ktoré sa neskôr stalo mojou starou mamou. Táto dedinka vznikla z nocľahární, ktoré si stavali benediktíni. Neskôr z nich vznikli domy a nasťahovali sa do nich ľudia. Vznikla na prelome 11. a 12. storočia. Spočiatku patrila k likavskému panstvu. Moja stará mama tiež chodila do školy ako ja. No keď prišla domov, hneď sa preobliekla do pracovného oblečenia a išla pracovať na pole, aby pomohla uživiť rodinu. Potom si išla písať úlohy a išli do kostola. Cez víkend sa mama hrala s kamarátmi guľky. V nedeľu vždy išli do kostola. Raz, keď bola zima a starká sa išla sánkovať k rieke Lúžňanke, hádajte, čo sa stalo . Starká sa pustila z kopca, nestihla zabrzdiť a šup do rieky. Išla mokrá domov. Keď prišla domov, rodičia do nej nakričali a dali ju sušiť na pec. Na druhý deň starká išla na poštu zaniesť listy. Vtedy ťahal poštový voz štvorzáprah strieborných koní v zlatej zbroji a zlatý voz - takzvaný dostavník. Za druhým párom koní sedel na voze do strieborného odevu oblečený pohonič v zlatom klobúku a so zlatým bičom. Keď starká bola staršia, žila v Liptovských Revúcach a tam sa neskôr aj vydala. O niekoľko rokov sa jej narodila moja mama. Keď mama mala päť rokov, išli s ňou na železničku Korýtko, ktoré bolo postavené v roku 1908. Išla od Ružomberka až do Korytnice. Z Ružomberka do Liptovskej Osady trvala cesta až 1:40 min. Zrušená bola v roku 1974. Neskôr som sa mojej mame narodil ja. Som rád, že žijem v Liptovskej Osade a mohol som napísať aj tento krátky príbeh o našej rodine. Marek Kubalík

Povesť o železničke V Liptovskej Osade žila jedna rodina a v tej rodine bol chlapec, ktorý chcel na brehu Korytnice postaviť železničku. Písal sa rok 1907. Práve vtedy prišiel do dediny kráľ so svojou dcérou. Zrazu uvidel na brehu rieky pracovať chlapca a spýtal sa ho: „Čo tu robíš?“ „Chcem tu postaviť železničku!“ povedal Ján. „Tak to teda nie!" hromžil kráľ. V tej chvíli z koča vykukla kráľova dcéra. Zahľadela sa na Jána a potom sa princezná ozvala. „Má pravdu! Na postavenie železničky je tu pravé miesto!“ Kráľ sa hneval, ale princezná s mladíkom trvali na svojom. V roku 1908 sa na brehu Korytnice postavila železnička, ktorú princezná nazvala Železnička lásky. Neskôr sa princezná a Ján vzali a železničku pomenovali Korýtko. Dlhé roky vozila drevo i ľudí. Zrušená bola až v roku 1974. Silvia Magušinová