2. kapitola EURÓPA SA STÁVA KRESŤANSKOU
1. Germáni kresťanmi V 4. storočí sa objavuje v Európe čulý pohyb národov, ktorý začali Huni. Zo svojej pôvodnej vlasti v strednej Ázii vtrhli na územie Ruska a svojím nárazom na Germánov, hlavne Gótov, uviedli do pohybu mnohé kmene a národy. Prenikaním germánskych kmeňov cez severnú hranicu impéria hrozilo veľké nebezpečenstvo kresťanstvu. Situácia sa však zmenila, keď Germáni prijali kresťanstvo, čo viedlo k nábožensko-kultúrnej jednote Európy. Keď sa pozeráme očami viery na politický zánik Ríma, mohol by sa javiť ako múdre riadenie Božej prozreteľnosti. Úloha Rima pri šírení kresťanstva veľmi veľká. Pápež Lev Veľký (440-461) Rím za taký pokladá a naznačuje jeho predchádzajúcu veľkosť a Božie poslanie: "Aby sa na celom svete prejavila neopísateľná milosť (Božia), vytvorila Božia prozreteľnosť Rímsku ríšu. Tá sa rozšírila, aby sa všetky národy zo všetkých svetových strán stali jej najbližšími susedmi.Lebo to zvláštnym spôsobom zodpovedalo Božiemu plánu, aby boli s impériom spojené mnohé ríše a aby zvestovanie viery malo ľahký prístup k národom zjednoteným pod jednou vládou." Boh však použil na šírenie svojho evanjelia aj nové etnikum, ktoré sa objavuje na scéne Európy. Rozmanitosť germánskych kmeňov, ako sa premiestňovali a zakladali svoje kráľovstvá, sa nedá s presnosťou určiť. Nemáme o tom presné časové ani geografické informácie z prameňov. Na začiatku 4. stor. osídľujú severný breh Čierneho mora Ostrogóti na nich nadväzujú pri dolnom toku Dunaja v oblasti dnešného Rumunska Vizigóti; v okolí Dunajského oblúka (dnes časti Slovenska a Maďarska) Kvádi , Sarmati a Markoinani, (Markomani tiež severne od nemeckého Dunaja) , severne od Dunajského oblúka Vandali; pri prameni Dunaja Alemani, ktorých západné hranice už tvorí Rýn; pri dolnom toku Rýna severne od Kolína Frankovia; medzi riekami Labe a Weser Durínci a Longobardi; medzi Labe a Odrou Burgundi a Svébovia (Švábi). Počtom boli tieto národy malé - Vandalov bolo sotva viac 80 000, Ostrogótov 100 000, Longobarov asi 130 000.
55
Vedúcu úlohu politicky i nábožensky preberajú najprv Góli. Už dávno predtým, než si stiahnúc sa pred Hunmi vynútili prijatie do teritória ríše (375), vznikli kontakty -biskup z "Gótie", pravdepodobne Krym, sa v r. 325 zúčastnil na koncile v Nicei. Nálezy mincí potvrdzujú, že medzi Gólmi žili väčšie skupiny kresťanov. Väčší význam malo pôsobenie Wulfilu (+383) - do dejín vošiel ako apoštol Gólov. On sám súc gótskeho pôvodu, bol v r . 341 vysvätený v Carihrade za "biskupa kresťanov v Gótskej krajine". Sedem rokov kázal medzi Vizigótmi a dosiahol, že sa ich vodca Fritigern dal pokrstiť. Tento zvíťazil nad svojím rivalom Atanarichom, ktorý bol nepriateľom kresťanov. Pred približujúcimi sa Hunmi získal Fritigern prijatie u Rimanov ako spojenec (foederatus) a prisúdili mu k osídleniu Tráciu. Tam sa uskutočnila kristianizácia za pričinenia Wulfila a ostatných misionárov. Veľkou pomocou bol pritom preklad Biblie do gótštiny. Vizigóti používali jeho Bibliu po dlhé storočia (najdôležitejším fragmentom jeho prekladu je Cotiex Aureus, ktorý je uložený v Upsale). Od západných Gólov prechádza kresťanská viera aj medzi východogótske kmene, zvlášť potom, čo v r. 454 dostanú právo ako spojenci cisára Marciána usídliť sa v Panónii (asi v dnešnej časti Maďarska v oblasti ležiacej juhozápadne od Dunaja). Tak ako Vizigóti aj oni prebrali kresťanstvo v ariánskej forme. Wulfila bol totiž vysvätený za biskupa vtedy, keď ariánsky smer vládol v Carihrade podporovaný cisárom Konštanciom II. a neskôr Valensom. Biskup Euzébius z Nikomédie, ktorý ho vysvätil, bol tiež ariánom. Táto varianta kresťanskej viery, ktorá sa spočiatku javila tak nevinne, bola neskôr príčinou napätí a nepriateľstva voči "Rimanom", predstaviteľom "nízkeho katolíckeho" vyznania, ako aj voči katolíckym Frankom. Nespokojní so svojim postavením v ríši a kvôli nespravodlivému zaobchádzaniu zo strany cisárskych úradníkov (čo viedlo v r. 378 k vzbure: bitka pri Adrianopoli, dnes Edirne na grécko-tureckých hraniciach, ktorá stála cisára Valensa víťazstvo i život) sa Vizigóti r. 385 znovu vydali na cestu. Cez Grécko a pozdĺž Balkánskeho poloostrova spod vedením Alaricha v r. 410 dostali do Ríma. Tri celé dni plienili mesto. Táto katastrofa dala podnet k Augustínovmu dielu O Božom štáte. V ňom poukázal aj na to, že niekdajší kult bohov nezabezpečil Rímskej ríši blaho; tým chcel vyvrátiť argument pohanov, podľa ktorého je vraj kresťanská viera príčinou nešťastia, ktoré dnes postihlo impériu. Vizigóti našli svoju novú vlasť až v Španielsku. Tam sa kráľ Rekkared v r. 589 obrátil na katolícku vieru. V r. 711 priniesol vpád Arabov koniec Vizogótskej ríše. Aj Ostrogóti sa zrazili s byzantskou vládou. Aby sa vyhli hroziacemu konfliktu, poslal ich cisár Zeno na územie Itálie: mali tam zlomiť moc Odoakera, ktorý ako vodca žoldnierov vstúpil do rímskych služieb a potom v r. 476 zosadil z trónu západorímskeho cisára Romula Augustula. Tu teda mali vykonávať vládu východní Góti z poverenia Východorímskej ríše. Theoderich Veľký zvíťazil r. 493 nad Odoakerom a vytvoril v Itálii Ostrogótsku ríšu (trvala do roku 526). Čoskoro viedol spor s Byzanciou k dlhoročným "gótskym vojnám", o ktorých zanechal očitý svedok Prokop podrobnú správu. V priebehu týchto vojen boli Oslrogóti rozprášení Justiniánovými veliteľmi Belisarom a Narsesom r. 553. Rameno východného Ríma bolo ovšem príliš bezmocné
56
na to, aby zadržalo postupujúcich Longobardov, pochádzajúcich zo Škandinávie, ktorý tu vytvorili svoje panstvo travajúce v rokoch 568-774. Postavenie Ríma a Cirkvi na území Itálie bolo, ako vidieť zo stručného pohľadu na vtedajšiu situáciu, veľmi ťažké, bez akéhokoľvek kontaktu a pomoci z Carihradu (v južnej Galii a Hispánii boli do r. 507 Vizigóti, v Afrike Vandali v r. 429 - 534, na Rhône zas ríša Burgundov). Góti vystupovali na východe Európy v úlohe predvoja germánskych kmeňov. Ich príklad a vplyv prispeli k prijatiu kresťanstva v ostatných germánskych kmeňoch bez toho, žeby sa preto mohli považovať za jediný a ani nie za rozhodujúci dôvod. Skutočnosť, že aj Langobardi, Burgundi, Svébovia, Vandali, prakticky všetky germánske kmene, ktoré vnikli do Rímskej ríše, prevzali kresťanskú vieru, svedčí - mimo všetkých konkrétnych faktorov, ako je napr. pôsobenie misionárov, či politické dôvody -o všeobecnej "dispozícii". V Rimskej ríši sa očividne stretli s nábožensko-kultúrnym svetom, ktorý im bol nadradený, no zároveň ich oslovil. Kresťanstvo prebrali - s výnimkou Frankov - v anánskej forme. Je to pochopiteľné, ak myslíme na význam Gótov a na misijné úsilia vychádzajúce z Carihradu. Proariánsky založenému východorímskemu cisárovi slúžilo ich vyznanie aj ako prostriedok ohraničenia sa voči Rímu a jeho nárokom, pre germánske kmene bolo toto vyznanie najprv výrazom politického zväzku s Byzanciou. Keď Góti vyrazili na západ a usídlili sa v Španielsku, južnom Francúzsku, príp. v Taliansku, stratilo ich vyznanie jednu dôležitú úlohu. "Východný Rím" (Byzancia) bol ďaleko, jeho podpora bola slabá, jeho nároky zasa prehnané. V krajine, nad ktorú vládli, bola katolícka Cirkev so svojimi biskupmi prepojenými medzi sebou a s Rímom takou mocou, ktorá síce nešla proti nim vojensky, no znemožnila integráciu vládcov a ovládaných. Pred touto situáciou stáli aj ostatní ariánski dobyvatelia.
Frankovia ako priekopníci katolíckej Európy Už súčasníci tušili o význame, ktorý pri spätnom pohľade pripisujeme Chlodvigovmu krstu. Biskup Gregor z Tours, ktorý vykresľuje udalosti o 80 rokov neskôr, (napísal v 10 knihách dielo História irancorum dokončené r. 591), vidí v pokrstenom "nového Konštantína" a biskup Avitus z Vienne nadšene píše kráľovi: "veslrafides nostra victoria est" (vaša viera je naším víťazstvom). Štedrému dňu 496 (alebo 498), keď bol Chlodvig pokrstený biskupom Remigiom v Remeši, opät predchádzalo víťazstvo v Kristovom mene. Keď jeho armáda zakolísala pred Alemanmi, naplnili sa Chlodvigove oči slzami a povedal: "Ježiš Kristus, Klotilde (manželke) .sv zjavil, že si Synom živého Boha. Pomoc, hovoria, vraj dávaš tým, čo sú v tiesni, víťazstvo tým, čo v teba dúfajú -pokorne ťa prosím o tvoju pomoc: Ak mi umožníš teraz víťazstvo nad týmto národom a ja sa tak dozviem o onej moci, ktorú len národ, čo sa zasvätil tvojmu menu, sa chváli, že už vyskúšal, tak chcem v teba veriť a
57
dať sa pokrstiť pre tvoje meno. Lebo som už vzýval svojich bohov, ale ako zisťujem, sú ďaleko od toho, aby mi pomohli. Prelo si myslím, že sú bezmocní, lebo nepomáhajú tým, ktorí im slúžia. Teba teraz vzývam a chcem v teba veriť: len ma vytrhni z rúk mojich protivníkov". Toto zbožné, zrejme ním samým napísané vykreslenie Gregora osobitne odzrkadľuje názory svojej doby, i spôsob, ako bol Kristus predstavený pohanom - ako prepožičiavateľ víťazstva. Pramene poukazujú aj na iné vplyvy, ktoré viedli ku Chlodvigovmu krstu: jeho katolícka manželka - už pred Chlodvigovym obrátením presadila pokrstenie ich oboch synov Chlodomera a lngomera, súhlas ľudu, ktorý si Chlodvig zabezpečil pred týmto krokom; nakoniec ťažké rozhodnutie nepokračovať v spojenectve s Gótmi (a tým uznať ich nadvládu; ešte v r. 494 sa jeho sestra Audofleda vydala za Teodoncha Veľkého). U Frankov sa radosť z novej situácie prejavila naivnou hrdosťou. Cítili sa ako zvláštni chránenci Krista. Svedčí o tom aj vydanie zákona Lex salica okolo ľ. 510, (je v ňom zaznačené staré právo Frankov), ktorý začína slovami: "Nech žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech chráni ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich vodcov, chráni ich vojsko, je oprou viery, prepožičiava pokoj, radosť a šťastie - on Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus". S krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov. Pre rozlomenie zväzku s Gótmi, proti ktorým došlo k prvému vojnovému ťaženiu v r. 507 končiacemu víťazstvom Frankov (vizigótský kráľ Alarich II. prišiel v tejto bitke o život) získal Chlodvig podporu Cirkvi i románskeho obyvateľstva. - Aj nezávisle od Frankov alebo od ich víťazstiev sa ku katolíckemu náboženstvu priklonili i ďaľší Germáni: Burgundi okolo roku 515 (r. 534 dobyli ich ríšu Chlodvigovi nástupcovia); Vizigóti 587; Svébovia od r. 550; Longobardi 653. Náboženská preoneiHácia germánskyh dobyvateľov z Byzancie na Rím spolu s nadvládou Frankov vyrovnávala cestu k Vianociam roku 800, keď dal pápež Lev III. (795-816) Rím a celú Cirkev pod ochranu franského panovníka Karola.
2. Kresťanstvo v írsku a Anglicku
Pokrstenie germánskeho kráľa neznamenalo bezpodmienečne jednotný prechod celého jeho národa. Tradičné náboženské praktiky pokračovali mimo kráľovského dvora naďalej a trpeli sa. Ak sa viera postupne rozšírila aj medzi obyvateľstvom krajiny, bolo to predovšetkým dielo misionárov, ktorých vyslali činorodí biskupi. V nemeckých krajinách to boli hlavne írskoškólski mnísi, ktorí svojimi kázňami a asketickým životom presviedčali ľudí a zakladaním kláštorov vytvárali organizačné a podnetné orgány Cirkvi. Samotné Anglicko a Írsko sa dostali k viere prostredníctvom misionárov. Hoci biskupstva existovali v Londýne a v Yorku už v r. 314. V tom istom roku sa totiž
58
ľ našom kráľovsklve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a prelo potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záha/ku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené. Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nie/en k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci ľanov príklad: 'Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.' Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc" (Cap. 1.2. 10: PL 151). Po smrti sv. Štefana boli u Maďarov pokusy o obnovenie pohanstva. Uhorský panovník Ondrej I. (1046-1061), ktorý musel ujsť do Kyjeva stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, získal uhorskú korunu a pokračoval v diele sv. Štefana. Pohanstvo bolo zakázané pod trestom smrti. Pohanstvo sa dostávalo na povrch ešte za Belu I. (1061-1063). Sv. Ladislav (1077-1095) definitívne odstránil zvyšky starých kultov. Prijatím kresťanstva európskymi národmi sa nielenže vytvoril nábožensko-kultúrny zväzok kresťanského Západu, no pri spätnom pohľade sa to muselo súčasníkom javiť ako podivuhodné splnenie prísľubov vypovedaných v evanjeliu (rozšírené očakávanie konca sveta v r. 1000 sa mohlo okrem číselnej mystiky a biblickoteologických špekulácii teraz už oprieť aj o výrok v Evanjeliu sv. Matúša 24, 14: "Toto evanjelium o kráľovstve sa bude h/ásťpo celom svete na svedectvo všetkým národom. A polom príde koniec". Zdalo sa byť bez pochýb, že bude čoskoro celý (vtedy známy) svet zjednotený vo viere skrze jediný krst. Pritom v popredí stálo nie tak osobné rozhodnutie sa pre vieru, ako skôr spoločenský záujem: vybudovanie štátneho a spoločenského života na zásadách viery. Začína sa obdobie stredovekého spolužitia cisára s Cirkvou: zvestovanie a výklad posolstva viery ako úloha Cirkvi, jej realizácia v zákonoch štátu ako úloha cisára.
5. Šírenie kresťanstva na našom území Obyvatelia dnešného územia Slovenska prišli do styku s kresťanstvom najmä prostredníctvom obchodných a vojenských kontaktov. Významnú úlohu zohrala v tomto zmysle starobylá kresťanská obec v Aquilei, kde bolo biskupstvo od ranokresťanských čias. Taktiež prístav rímskeho podunajského loďstva v Sirmiu, kde tiež bolo starobylé biskupstvo. Priame styky predslovenského obyvateľstva na našom území s kresťanstvom siahajú do druhej polovice druhého storočia. Rímsky cisár Marcus Aurélius (161-180)
67
osobne viedol vojenskú výpravu proti Markomanom a Kvádom, ktorí obývali časti územia našej vlasti. V týchto časoch sa stala podivuhodná udalosť, ktorú samotný cisár pokladal za nadprirodzenú. Pozornosť jej venovali viacerí rímski spisovatelia (Dio Cassius), ale aj kresťanskí antickí autori: Tertulián, Gregor Nyzenský, Euzébius Cézarejský a Pavol Orózius. Ide o udalosť, ktorú Euzébius - súčasník cisára Konštantína 1. Veľkého (306-337) - opísal nasledovne: "Keď cisár Marciis AuréUus viedol výpravu prali Germánom a Sarmalom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Miliíénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky zoraďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podlá nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modli í by. Nepriatelia pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazení. Anály však zaznačili ešte omnoho podivuhodnejšiu vec. Naraz sa začalo blízkať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo nepriateľov. Hneď potom prišiel pre hojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zostavil vojsko, už - už hynúce od smädu." (Ecclesiasticae Historiae V, 5 Pg XX, col. 442). Dokladom tejto udalosti je aj víťazný stĺp Marka Aurélia v Ríme, ktorý dal postaviť jeho syn cisár Commodus (180-192), so stošesnástimi výjavmi z vojen s germánskymi kmeňmi. Prítomnosť rímskeho vojska, ktoré chcelo rozpínať svoju právomoc ďalej na sever, je dokázaná aj na území dnešného Trenčína z rokov 179-180. Napriek tomu však nemožno povedať, že v druhom storočí kresťanstvo zapustilo korene medzi obyvateľstvom, žijúcim na našom území. Systematické archeologické výskumy potvrdili jestvovanie rímskych pevností i na území dnešného Slovenska (Milanovce, Cífer-Pác). Leanyvár (lža pri Komárne) je pravdepodobne najstaršie miesto, kde na pôde našej vlasti žili kresťania. Našli sa tu totiž mince, ktoré razili kresťanskí cisári v 4. storočí - s Kristovým monogramom. Potvrdzujú to i tri náhrobné kamene v sekundárnom použití so starokresťanskými nápismi. Za pápeža Kornélia (251-153) sa konala v Ríme synoda, na ktorej sa zúčastnili biskupi nielen z Itálie, ale aj z Panónie. Najnovšie archeologické výskumy na rímskych lokalitách na južnom Slovensku dosvedčujú prítomnosť kresťanov v 4. storočí predovšetkým v Bratislave-Rusovciach, v antickej Gerulate. Taktiež Kristov monogram vložený do kolesa objavili slovenskí archeológovia v Cíferi-Páci na fragmente sklenného pohára. Na starobylom Devíne boli doteraz odkryté základy štyroch stavieb z rímskych čias. Na čelnej stene jedného z objektov sa našiel poškodený kovový krížik, podobný vyskytujúcim sa na rímskych lokalitách v Bavorsku. Že v 4. storočí kresťanstvo preniklo aj hlboko do vnútrozemia našej vlasti, svedčí neskoršia zaujímavá správa, v ktorej sa spomína, že v 4. storočí kráľovná Markomanov Frigitil prosila od milánskeho biskupa sv. Ambróza kresťanských misionárov (Vitá Sancti Ambrosii, PL, XIV, col. 42).
68
Obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti. Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo; inesto a pevnosť boli Avarmi spustošené. Koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii. Rímske alebo romanizované obyvateľstvo, oboznámené s kresťanstvom, postupne odumieralo, ale prvky kresťanskej kultúry sa udržali aj počas avarskej okupácie, najmä v Päťkostolí (Pécs), na okolí Blatenského jazera i v okolí Viedenského lesa. Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do nových sídlisk v karpatskej kotline prebiehalo v niekoľkých etepách, pravdepodobne v dvoch hlavných prúdoch. V druhej polovici 5. a v 6. storočí bolo už dokončené osídlenie východných, západných a južných Slovanov. Najvýznamnejší byzantský historik 6. storočia Prokopios a gótsky Jordanes dokladajú prítomnosť Slovanov na dunajskej hranici ešte pred príchodom avarských družín. Prokopios zaznačil pozoruhodné slová o náboženstve starých Slovanov: "Uznávajú, že je jediný Boh, tvorca blesku a pán všetkého: obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké obetné zvieratá. O osude nič nevedia a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a niektoré iné náboženstvá všetkým obetujú a pri obetiach konajú veštby" (Historiae 111). Prokopiove správy o Slovanoch dopĺňa svedectvo sv. Martina, arcibiskupa z Brakary (dnes Braga v severovýchodnom Portugalsku). Svätý srcibiskup pochádzal z Panónie (nar. okolo r. 515), zložil nápis na náhrobok tourskeho biskupa sv. Martina (+ 397), rodáka z panónskej Sabarie. Arcibiskup z Bracary na základe tradície pripísal tourskemu Martinovi zásluhu o christianizáciu krajín strednej Európy, kde medzi iným spomína i Slovanov, ale Avarov nie. Slovanské kmene ešte pred príchodom Avarov sa usadili v Panónii, kde k nim prenikali kresťanské poznatky panónskeho obyvateľstva. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že panónski Slovania už v predavarskej dobe prestali spaľovať mŕtvych. Podľa Fredegarovej kroniky sa franský kupec Samo vyznamenal so svojou družinou v boji proti Avarom mimoriadnou odvahou i vojenskými skúsenosťami. Víťazní Slovania ho r. 623 zvolili za svojho kráľa, ktorý im potom vládol do roku 658. Samo sa osvedčil aj ako diplomat. Nadviazal priateľské styky so svojou domovinou. Z Franskej ríše prichádzali k západným Slovanom karavány kupcov. Sporná je otázka, či Samo bol kresťan. Nevylučuje sa táto možnosť, ale v novom prostredí sa iste úplne prispôsobil slovanským predkresťanským zvyklostiam. Podľa iných Samo bol židovský kupec, čo môže nasvedčovať jeho meno. V čase jestvovania Šatňovej ríše prichádza k Slovanom za Dunajom misionár mních Amandus, neskorší biskup v Maastrichte. Jeho činnosť však nenadobudla výraznejšie výsledky.
69
V životopise sv. Kolumbána ml. (+ 615) sa uvádza, že svätec uvažoval o misijnom účinkovaní medzi Slovanmi (Venetmi), odišiel však do hornej Itálie. Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) vznikli v Panónii výhodné podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Toto územie bolo priamo začlenené do Franskej ríše ako marka. Vr. 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul významný teológ a pedagóg "minister kultu" Karola Veľkého - Alkuin z Yorku. Soľnohradskému biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, napísal list (po 26. máji 796), aby v dobytej krajine bol skôr kazateľ nábožnosti, než výberca desiatkov. Podobne i v ďalšom liste kráľovskému komorníkovi Meginfridovi (po 10. auguste 796). Alkuin tu pripomínal potrebu vyučovať pohanský ľud pred prijatím krstu. Vlete roku 796 zvolal Karolov syn Pipin vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, na ktorej zhromaždení biskupi prerokovali problémy pokresťančenia slovanského i avarského obyvateľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský patriarcha Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi. Predpokladá sa, že aj jednotliví íroškótskí mnísi pôsobili na našom území. Zaujímavý dôkaz o tom poskytuje Cuthbertov evanjeliár, pochádzajúci z obdobia okolo r. 800. Námety pre ozdobné iniciálky a celostránkové iluminácie bral autor z územia, na ktorom žili Slovania s Avarmi. Mohlo to byť v okolí Devína. V Živote Metodovom o misijnom účinkovaní sa hovorí: "Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách i z Grécka a Nemiec učiac nás rozlične" (ŽM V). Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi prestala byť jednotným územno-právnym celkom a bola aj v cirkevnom ohľade rozdelená na bavorské biskupstvá. Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla r. 798 bavorská cirkevná provincia so strediskom v Soľnohrade (Salzburg). Prvým arcibiskupom sa stal Arno. Začiatkom 9. storočia sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú na základe príbuzných kmeňových skupín. Ich etnický názov bol Sloveni {Slávi alebo Sclavi) a bližšie topografické označenie Sloveni moravskí {Slávi Margenses alebo Slávi Marahenses). Prvá písomná správa o nich je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zú častnili na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom. Skoro na to sa vytvorili dva nadkmeňové útvary: moravské a nitrianske kniežatstvá. Delili ich Malé a Biele Karpaty. Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov: Mojmír vládol v moravskom a Pribina v nitrianskom kniežatstve. Avšak proces sa ani tu nezastavil. V roku 836 došlo k politickému zápasu, z ktorého vyšiel víťazne Mojmír (836-846) a nitrianske kniežat stvo pripojil k svojmu panstvu. Vyhnaný Pribina po dlhšom blúdení po Franskej ríši, u Bulharov a u Chorvátov, dostal v roku 840 od kráľa Ľudovíta Nemca lénne územie v dolnej Panónii okolo Blatenského jazera. Na južnom konci jazera si vybudoval svoje sídlo zvané Blatnohrad (Mosaburg, dnes Zalavár). V roku 847 mu kráľ toto územie da roval do dedičného vlastníctva.
70
Počas Pribinovho vladárenia okolo roku 830 bol v Nitre posvätený prvý kostol na našom území soľnohradským arcibiskupom Adalrámom, čo je dôkaz, že kresťanstvo, ktoré na území našej vlasti hlásali nemeckí kňazi i iní misionári, zapustilo korene. Knieža Pribina v tom čase ešte sám pravdepodobne neprijal kresťanstvo. Pokrstený bol v rakúskom Treismaueri, v kostole sv. Martina soľnohradským arcibiskupom, pravdepodobne v roku 833. So svojim synom Koceľom (narodil sa v Nitre okolo roku 825) v blatnohradskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. O pohnutých osudoch kniežaťa Pribinu a jeho syna nám hovorí spis Conversio Bagoariorum et Carantarorum (Obrátenie Bavorov a Korutáncov; spis vznikol ako reakcia na Metodovo účinkovanie z pápežovho poverenia v r. 871). Pribina zahynul v boji s Moravanmi pravdepodobne v roku 861. Nemožno si tu nevšimnúť postavu jeho syna Koceľa, ktorý pochopil ďalekosiahly význam byzantskej misie a napomohol jej rozšírenie nielen vo svojom kniežatstve, ale aj na území Moravskej ríše. Tak už v 8. storočí vstupujú Slováci do veľkej kresťanskej a tým aj kultúrnej rodiny Európy a dosahujú v nej čestné miesto. Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol väčší a silnejší útvar pod menom Veľká Morava (Moravská ríša, alebo Staré Slovensko). Knieža Rastislav (846-870) ako múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie nezávislosti krajiny. Preto sa obracia na pápeža Mikuláša I. (858-867) so žiadosťou o osamostatnenie ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Pápež však pre záležitosť s Bulharmi žiadosť síce nezamietol, ale oddialil. Keďže vec pomerne súrila, v polovici roku 862 sa Rastislav rozhodol vyslať misiu na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III. (842-867) so žiadosťou formulovanou v Živote Konštantína takto: "Keďže náš ľudpohansivo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, (akého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza" (XIV). Byzantský cisár Michal III. ochotne vyšiel v ústrety Rastislavovmu posolstvu, lebo v ňom iste videl aj vhodnú politickú príležitosť: mať spojenca v srdci Európy a tak rozšíriť svoj politický vplyv smerom na Západ. Na splnenie Rastislavovej žiadosti cisár vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Obracia sa na Konštantína: "Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať iba ty." Filozof odpovedal: "I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk"
(ŽKXIV). '
71
Cisár volil správne, boli to vzdelaní muži hlbokej viery, dobrých mravov, skúsení diplomati ovládajúci miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na novom misijnom území. Metod, ktorý sa narodil okolo roku 815, bol právnik. Pôsobil predtým ako správca provincie pri rieke Styrmon (Struma), ktorú obývali aj Slovania. Po desaťročnom účinkovaní medzi Slovanmi vstúpil do kláštora na hore Olymp. Tam prijal rehoľné meno Metod. Rodný brat Konštantín sa narodil okolo roku 827, ako najmladší zo siedmich detí. Po skončení cisárskej školy v Carihrade, kde pod vedením vzdelancov zvučného mena nadobudol vynikajúce vzdelanie, stal sa bibliotekárom a neskôr profesorom na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, staroslovanský. Pre svoju učenosť si vyslúžil meno Filozof. Obaja bratia absolvovali asi roku 860 dôležitú misiu ku Chazarom, kočovnému národu žijúcemu severne od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom. Počas tohto pobytu našli solúnski bratia pozostatky sv. Klimenta (+ okolo r. 100), ktorý bol tretím pápežom po sv. Petrovi. Po návrate od Chazarov sa Konštantín opäť venoval vedeckej a pedagogickej práci na vysokej škole. Týchto dvoch učených bratov určil Cisár Michal III. za vedúcich byzantskej misie na Moravu. Pretože Sloveni nemali svoje písmo, Konštantín Filozof v spolupráci s Metodom zostavil písmo - hlaholiku a začal prekladať výber z evanjelií, súdny civilný zákonník a pravdepodobne aj niektoré bohoslužobné texty podľa byzantského rítu. Treba zdôrazniť, že Konštantín a Metod prišli k obyvateľstvu, ktoré malo pomerne vysokú materiálnu kultúru a s kresťanstvom prichádzalo do kontaktu už celé desaťročia. O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: "Keďprišiel na Moravu, Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Čoskoro preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich rannému ofíciu, hodinkám, večierni (t.j. večernému ofíciu), povečermci (t.j. kompletóriu) a tajnej službe (t.j. omši). / otvorili sa, podľa prorokových slov, uši hluchých a počuli slová Písma a jazyk jachtavých sa stal zreteľný (Iz 35, 5; 32, 4). Boh sa tomu zaradoval a diabol zostal zahanbený" (ŽK XV). Po Štyridsiatich mesiacoch namáhavej práce roku 867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali podať správu o misijnej činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov. V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ, ktorý sa úprimne tešil z ovocia ich práce na území, ktoré mu bolo domovom. Podobne ako Rastislav aj on im zveril päťdesiat mladíkov na výchovu. Cestou do Ríma sa Konštantín dostáva v Benátkach do sporu s "trojjazyčníkmi", ktorí neuznávali uctievanie Boha v inom jazyku, ako je hebrejčina, gréčtina a latinčina. Filozof im však odpovedal: "Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu
72
všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?" (ZK XVI). V Ríme sa im dostalo prijatia od samotného pápeža Haclriána II., ktorý vychádza ich privítať až k bránam Ríma. Iste aj preto, že niesli so sebou relikvie sv. Klimenta. O ich úspešnom pobyte vo Večnom meste svedčia aj tieto slová: "Keď pápež
prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá ľalné, i spievali nad nimi svätú liturgiu. Nato prikázal pápež dvom biskupom, Vormozovi a Gauderikovi, vysvätiť slovanských učeníkov. A ako ich vysvätili, hneď spievali liturgiu slovanským jazykom v chráme svätého apoštola Petra. Na druhý deň spievali v chráme svätej Pelronily a na tretí deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom zase spievali v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla. Nad jeho svätým hrobom celú noc spievali chválospevy po slovansky a ráno znova spievali liturgiu. Mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia, bibliotékam" (ŽK XVII). Metod a niektorí žiaci moravskej školy teda boli v Ríme vysvätení za kňazov. Chorľavý Konštantín však vstúpil v Ríme do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a po krátkom čase 14. februára 869 zomrel.(Je možné, že Konštantín bol biskupom, ako to vyjadrujú niektoré zobrazenia nachádzajúce sa v Ríme). Dojímavé sú slová, ktorými sa pred smrťou prihováral svojmu bratovi: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čim môžeš byť skorej spasený'.'"' (ŽM VII). Iste to bola veľká obeta od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote a teraz celá starostlivosť o misiu doľahla na jeho plecia. Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ, ktorému priniesol duchovné hodnoty nepredstaviteľných hodnôt: "ľane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo si vystrel a zem si založil a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vypočúvaš tých, čo plnia tvoju vôľu a boja sa teba a čo zachovávajú tvoje prikázania, vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojjazyčný blud a zveľaď Cirkev svoju množstvom. Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo to bol tvoj dar, takže si nás nehodných, ochotných na dobré skutky a tebe milé činy prijal hlásať evanjelium tvojho Krista. Ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen" (ŽK XVIII). Cyril bol s veľkou úctou pochovaný v bazilike sv. Klimenta a uctievaný od začiatku ako svätec. Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vracia k Slovenom. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u Koceľa. Koncom roku 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi
73
opäť do Ríma so žiadosťou, aby pápež vysvätil Metoda za biskupa. Pápež Hadrián II. vyhovel Koceľovej žiadosti. Obnovil dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmium), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského arcibiskupa a pápežského legáta. Bulou Glória in alíissimis Deo, ktorú adresuje Svätoplukovi (871-894), oznamuje, že potvrdil používanie slovanskej liturgie, Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. Toto potvrdenie svedčí o dobrom vzťahu medzi rímskym pápežom a solúnskymi bratmi, ako aj o úspešnom pobyte v Ríme. Obnovenie sirmijskej metropoly, kde bol prvý biskupom sv. Andronik (podľa tradície jeden zo 72 učeníkov Ježišových), vyvolal veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u Ľudovíta Nemca (850-875) a spisom De conversione Bagoariorum el Caranlanonim dokazovali svoje nároky na Panóniu. Medzitým sa aj v Moravskej ríši zmenila situácia. Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom. Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. (Pravoslávna cirkev na Slovensku ho vyhlásila za svätého v Prešove 29. októbra 1994.) Svätopluk, napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia. Metoda, vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bol súdený za porušovanie ich jurisdikcie a v Švábsku uvrhnutý do väzenia do kláštora v Ellwangene, alebo v Reichenau. Až v roku 873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod z väzenia prepustený a v sprievode biskupa z Ancony prichádza na Moravu. Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. V roku 879 obžalovali Metoda u pápeža, že "ľudprivádza do bludu" a že "omše spieva v barbarskom, čiže v slovanskom jazyku", čo mu bol Ján VIII. (872-882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje všetky falošné obvinenia. Z Ríma sa Metod vracia s bulou Induslriae tuae, v ktorej pápež Svätoplukovi oznamuje, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie Svätopluka pod ochranu "svätého Petra". Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga za nitrianskeho biskupa. Mal byť však vo všetkom podriadený arcibiskupovi Metodovi. No Viching nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil intrigy proti Metodovi. Arcibiskup Metod aj napriek tomu pokračoval od svojho návratu z väzenia v literárnej, organizačnej, ale predovšetkým pastoračnej činnosti. V jeho životopise sa píše: "...zveril mu (Svätopluk) všetky kostoly i duchovných vo všetkých mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie, vo všetkých mestách sa zväčšoval počet duchovných a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého Boha" (ŽM X). Rozbroje medzi franským a slovanským kňažstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie a vyhnania jeho žiakov.
74
Metod, vyčerpaný neúnavnou prácou, poznačený utrpením, ešte pred smrťou určuje svojho nástupcu v osobe kňaza vynikajúcich kvalít - Gorazda, pochádzajúceho z tohto územia. On ako autor Života Metodovho zachytil aj posledné okamihy svojho vzácneho učiteľa: "A keď sa v Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, hoci veľmi zoslabnutý, vošiel do chrámu, požehnal cisára i knieža, duchovenstvo i všetok ľud. A riekol: "S/režte ma, deti, do tretieho dňa!" Ako sa i stalo. Keď svital tretí deň, povedal naposledy: "Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). A na rukách kňazov dokonal šiesteho dňa mesiaca apríla, v tretej indikcii, roku 6393 od stvorenia sveta. A len čo ho jeho učeníci opatrili a vzdali mu dôstojné pocty, vykonali cirkevnú službu po latinsky, grécky a po slovansky a uložili ho v katedrálnom chráme. I priradil sa k svojim otcom i patriarchom i prorokom i apoštolom, učiteľom a mučeníkom. Ľudia však, nesčíselný národ, čo sa zhromaždil, odprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera: muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i nevoľní, vdovy i siroty, cudzinci i tuzemci, neduživí i zdraví; všetci, lebo všetkým sa stal všetko, aby získal všetkých" (ŽM XVII). V osobe sv. Metoda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy aj náš - slovenský - bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. Pripomína to aj apoštolský list Egregiae virtutis - Vynikajúcej statočnosti, ktorým boli 31. decembra 1980 vyhlásení za spolupatrónov Európy. Ich veľký význam pre evanjelizáciu slovanských národov ešte výraznejšie vyjadruje encyklika Slavorum Apostoli z roku 1985. V ich živote okrem toho môžeme vidieť vzácne hodnoty kvalít osobného života, ako sú: vernosť Cirkvi, úprimná zbožnosť, apoštolská horlivosť, obetavosť, trpezlivosť, ochota trpieť pre spravodlivosť... a nadovšetko láska k Bohu a ľudom, pre dobro ktorých sa obetovali. To všetko nás zaväzuje byť vernými ich odkazu, ako nám to pripomenul počas návštevy Slovenska roku 1990 pápež Ján Pavol II.: "Základy vašej kultúry položili svätí Cyril a Metod, oni aj naznačili hlavné črty programu budúceho vývoja. Tento program má svoje meno: Ježiš Kristus!"
Sv. Gorazd a spoločníci V neúnavnej práci pri šírení evanjelia na našom území majú svoj významný podiel aj spolupracovníci solúnskych bratov. Oni boli ich priamymi pokračovateľmi. Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Me tod, ktorý svojho žiaka Gorazda počas vyše tridsaťročnej spolupráce veľmi dobre po znal, ho charakterizuje nasledujúcimi slovami. Na otázku učeníkov - "Koho pokladáš, otče a učiteľu ctihodný, za súceho medzi svojimi učeníkmi, aby bol nástupcom v tvojom učení?" - odpovedal a ukázal na jedného zo svojich známych učeníkov, nazývaného Go-
75
razd: "Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravo verný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja" (Život Metoda XVII). Slová arcibiskupa Metoda sú duchovným závetom, v ktorom vyjadruje aj svoj úprimný vzťah k svojmu žiakovi a spolupracovníkovi od začiatku misie na Morave. V staroslovanskom Živote Konštantína čítame: "Keď prišiel (Konštantín,) na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav a keď zhromaždil učeníkov, oddal mu ich na učenie" (XV). Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských vrstiev, ako bol napríklad Slavomír, príbuzný kniežaťa, predurčených za prvých domorodých hierarchov. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite pomáhal pri vedení vysokej školy. Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9. storočia, ktoré delili ľudí na slobodných a poddaných. V myšlienkovom svete takéhoto prostredia nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom úrade bol niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť v očiach kniežat aj ich podporu. Kandidát na biskupský stolec mal mať i primerané vzdelanie, ktoré mohol nadobudnúť v západnom štýle v benediktínskom kláštore sv. Hypolita v Nitre alebo v niektorej zo škôl Franskej ríše. Gorazd všetky tieto podmienky spĺňal. Samotné meno Gorazd dáva možnosť predpokladať jeho slovenský pôvod i charakter. Po výskumoch prof. Jána Stanislava môžeme už aj bližšie určiť miesto Gorazdovho pôvodu. Bolo to na juhozápad od Nitry, kde rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou postavil kostol. Z majetkov rodu ostal dodnes názov majera nitrianskeho biskupa Garázda - Garážd (pôvod názvu ukazuje na jeho vznik v 9. stor., písomne sa prvý raz spomína v listine z 15. júla 1251 v tvare Graz). Po kostole ostal názov mučeník, - svätý Kliment, pápež mučeník, ktorého ostatky z Chersonu priniesli svätí bratia na Moravu a ich väčšiu časť aj do Ríma (vMočneku, kde územie Gorazdova patrí je doteraz zasvätený farský kostol sv. Klimentovi, v lokalite Gorazdova stojí kaplnka sv. Gorazda posvätená nitrianskym sídelným biskupom kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, 31. júla 1994). Gorazd sprevádzal svojich učiteľov roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa zajali. Možno predpokladať, že arcibiskup Metod po takmer trojročnom väznení na nemeckom území, v ktorom boli spoločne, viedol Gorazda k pastoračným povinnostiam a k vedeniu cirkevného úradu, ktorým ho chcel poveriť iste nie unáhlene. Bola to totiž najdôležitejšia úloha, aj keď nemožno poprieť literárnu prácu, ktorej sa Gorazd venoval. Pre budúcnosť bolo treba získať mladých mužov, najmä z veľmožských rodín, ktorí by mali blízko k slovanskej bohoslužbe i ku kultúre, ktorej základy položila byzantská misia. Gorazd mal byť aj sprostredkovateľom medzi dvoma liturgiami alebo kultúrnymi prúdmi, latinským a slovanským, ktoré sa prejavovali v Moravskej ríši. A to tým viac, keď sa Svätopluk priklonil na stranu franských kňazov.
76
Cyril a Metod s ďalšími spolupracovníkmi založili v Moravskej ríši okrem Vysokej školy podľa vzoru byzantskej dvornej školy v Carihrade aj Slovanskú literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych spolupracovníkov patril práve Gorazd. V synodiku cára Borisa z roku 1211 sa zachovala Oslava Cyrila a Metoda a ich žiakov, v ktorej sa uvádza, že Kliment, Sáva, Gorazd a Naum venovali mnoho práce slovanským knihám. Cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredoveku Skazanie o prevedenii pisanija pokladá popredných učeníkov, vrátane Gorazda, za spolupracovníkov slovanského prekladu Svätého písma. Gorazd bol totiž výborným znalcom domáceho jazyka í náboženskej terminológie, zaužívanej na našom území už pred byzantskou misiou. Keďže Gorazd bol v bezprostrednej blízkosti prvého slovanského arcibiskupa -Metoda, iste je aj autorom jeho životopisu, ktorý poznáme pod názvom Život Metoda. Autor totiž dáva veľký priestor účinkovaniu sv. Metoda v Moravskej ríši, jeho neúprosnému boju s bavorským klérom. Iste to bol znalec domáceho prostredia, pretože verne vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie na tomto území. Tiež v liturgickom diele Kyjevské listy sa objavuje veľa panonizmov-moravizmov, čo vedie k záveru, že autorom mohol byť Gorazd. Túto mienku podporuje aj 20. modlitba zo štvrtej omše, preniknutá hlbokým vlasteneckým cítením i obavou pred nebezpečenstvom Frankov a starých Uhrov: "Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou svojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím, a neobráť nás za korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý panuje s Otcom i so Svätým (Duchom)." Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny do staroslovienčiny. Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v tejto otázke značne rozchádzajú. Grécky Život sv. Klimenta, známy aj pod názvom Bulharská legenda, podáva správu o prenasledovaní Metodových učeníkov: "Ale drzý a bezočivý zástup bludárov nezniesol, aby mu bol Metod aj po smrti živým súperom. Preto kričal: Poďme, premôžme Gorazda a nastrojme mu úklady! Lebo jeho život je nepodobný nášmu a odlišné sú jeho cesty a vyčíta nám hriechy. Ak on zostane nažive, ožil by znova aj Metod." Odstránili ho z biskupského úradu a nastolili akéhosi Vichinga, opojeného vínom bludárstva a schopného opojiť aj iných... A tých, ktorí mali učiteľský úrad, ba aj mnohých iných znamenitých mužov, spútali do okov a väznili v temniciach, kde nebolo nijakej útechy, lebo nesmeli k nim ani príbuzní, ani známi. Tak urobili so známym Gorazdom, ktorého
77
sme viackrát spomínali a ktorého cnosť vyvýšila na Metodov prestol, lebo sa na Morave narodil a poznal veľmi dobre obidva jazyky - slovanský aj grécky. Tak urobili aj s kňazom Klimentom, vynikajúcim mužom, s Vavrincom, Naumom a Angelárom" (VII., XII). Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína. Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného slovanskej liturgii. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho vznešeného rodu. Vo veci Metodovho nástupcu Gorazda pápež Štefan V. nariadil: "Nástupcovi, ktorého sa Metod opovážil po sebe napriek ustanoveniam všetkých svätých otcov, z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí." Takéto nariadenie svedčí o tom, že správy poslané do Ríma o situácii na Morave boli úmyselne skreslené. Veď nemožno pochybovať o tom, že arcibiskup Metod -vynikajúci znalec kanonického práva, menoval svojho nástupcu protiprávne. V pápežskom rozhodnutí treba skôr vidieť starostlivosť Rímskej Stolice o cirkevnú organizáciu na našom území ako prejav nedôvery voči Metodovi, či samotnému Gorazdovi. Gorazd bol totiž ešte kňaz. Biskupskú vysviacku nemohol dostať na území Moravskej ríše, nakoľko cirkevná hierarchia v tomto čase tu nejestvovala. (Podľa starokresťanskej tradície k biskupskej vysviacke sú potrební traja biskupi.) Po zmene situácie keď v roku 900, alebo krátko pred ním prišli do Moravskej ríše legáti pápeža Jána IX. (898-900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali moravskú provinciu a vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal mimoriadne nadaný a všestranne vzdelaný učeník Gorazd. Knieža Mojmír II. (894-906) iste informoval pápežských legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil biskupstvo v Nitre a ešte predtým krivo obžaloval Gorazda v Ríme. Knieža určite pripomenul aj poslednú vôľu arcibiskupa Metoda, ktorý označil Gorazda za svojho jedinečného nástupcu. Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše, a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku aj Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár). Na Východe bola táto úcta veľmi rozšírená a v samotnom Bulharsku k ich úcte vznikli viaceré kláštory a kostoly. V Berate, na území dnešného Albánska, ktoré v 9.-10. storočí patrilo k Bulharsku, sa nachádzal kláštor, založený vraj svätým Gorazdom. Podľa mapy ruského vedca B. Grigoroviča Očerk putešesťvija po Evropejskoj Turcii, vydanej v Moskve 1877 sa tento kláštor nachádzal juhozápadne od Ochridského jazera. Je možné, že sa nachádzal v blízkosti starého pravoslávneho kostola Uspenie Bogorodično zo začiatku 13. storočia. Tu sa uchováva aj malá schránka s relikviami sv. Gorazda. Na
78
schránke sú mená slovanských svätcov: Gorazdon, Ange/ari, Kenos, Teodoro, Savas, Kirilos, Metodi. Sú na nej tiež reliéfy slovanských apoštolov. Celá schránka bola vyrobená roku 1885. (V nej boli uložené aj kovové symbolické topánky, ktoré vraj patrili sv. Gorazdovi). O pobyte Gorazda v Bulharsku svedčí aj Djukanžova listina v Národnej knižnici v Paríži z 13. storočia, napísaná po grécky, v ktorej sú vymenovaní bulharskí arcibiskupi: tretím arcibiskupom v poradí je uvedený sv. Gorazd: "Gorazdos Chirotóniíis para Melódiu, eo ústeron ekdiochtis para tonpneumalómcháon". Kult sv. Gorazda na tomto území dokazuje aj ikonopisná tradícia od 13. storočia. Prof. Michal Lacko, opierajúc sa o názory profesorky Karolíny Lanckoronskej, poukazuje na skutočnosť, že v 10. storočí v Krakove bolo arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. Prvým arcibiskupom tu mal byť Gorazd. Prof. Lackoronska zastáva tiež stanovisko, že biskupstvo do Krakova bolo prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy. Kalendár zo 14. storočia, pochádzajúci z Vislice, mal 17. júla zaznamenaný sviatok sv. Gorazda. Nemožno obísť spojitosť, že na ten istý deň pripadá sviatok cyrilometodských učeníkov v bulharskom cirkevnom kalendári. Niektorí však vidia zámenu mena Gorazd s pustovníkom Svoradom, ktorého sviatok sa v tento deň slávi. Celé stáročia sa na Slovensku o Sv. Gorazdovi pre mnohé príčiny mlčalo. Až obnovená liturgia zaviedla na Slovensku liturgickú spomienku sv. Gorazda a jeho spoločníkov, ktorá sa každoročne slávi 27. júla ako ľubovoľná spomienka a od roku 1993 ako povinná spomienka. Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci.
Situácia po páde Moravskej ríše Počas vlády panovníka Svätopluka bola jeho ríša silným mocenským činiteľom v strednej Európe. Po jeho smrti (r. 894) sa jeho nástupcom stal syn Mojmír II., ktorý sa však svojimi schopnosťami nevyrovnal otcovi. V roku 895 sa Čechy dali pod ochranu Regensburga a aj iné kmene sa odtrhli od Moravskej ríše. Okolo roku 899 Mojmír II. požiadal pápeža o znovuzriadenie cirkevnej hierarchie. Proti znovuzriadeniu cirkevnej hierarchie protestovali nemeckí biskupi v roku 900 u samého pápeža. Z prameňov nevieme určiť, kde jednotliví biskupi sídlili. V tom čase zo severovýchodu vtrhli do dunajskej kotliny kočovní Maďari. Moravania v roku 902 odrazili ich útok, avšak o päť rokov neskôr, v roku 907 v bitke pri Bratislave, Maďari zvíťazili a tak napomohli rozvrátiť Moravskú ríšu.
79
Jej zánikom mizne postupne na našom území aj staroslovanská vzdelanosť, vyznačujúca sa rozvojom písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty. Na rozdiel od českých krajín, kde v 10. storočí vznikajú staroslovanské pamiatky (strediskom sa stal kláštor na Sázave), z územia Slovenska nám pre 10. storočie chýbajú doklady nielen o staroslovanskom písomníctve, ale aj o pamiatkach latinskej literatúty, hoci bez pochýb jestvovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto obdobia sa zachovala v rukopisoch z 11. - 16. storočia a uchovávajú ju predovšetkým zbierky v Bulharsku, Rusku, bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Našim najstarším latinským rozprávacím prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím, je Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej. Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika. Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta "40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia". Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň. Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálfryovom relikviári z roku 1674. Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na
80
tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre. Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12. storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti" Odôvodnene predpokladaná kontinuita dvoch významných cirkevných inštitúcií -zoborského kláštora a nitrianskej kapituly - utvárala podmienky pre rozvoj písomnej kultúry v období vznikajúceho uhorského štátu. V tomto období sa predovšetkým členovia benediktínskej rehole stali voľnými pokračovateľmi cyrilo-metodskej myšlienky i nositeľmi slovesnej kultúry. S činnosťou zoborských benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj ďalších najstarších písomností, vzniknutých v Uhorsku. Aj keď bitkou pri Lechu v roku 955 sa situácia zmenila v neprospech Slovenska, ani po strate politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare samostatné kniežatstvo. Historickým jadrom slovenskej krajiny zostala časť územia, kde rozprestieralo v 9. storočí Pribinovo kniežatstvo. Slovensko, po strate novej štátnej samostatnosti susediace s mocnejšími národmi, sa nestalo veľkým, ale aj ako malý národ sa nestratil v búrlivých prúdoch dejín, ktoré sa cez dlhé stáročia prehnali cez našu krajinu. Do nového Uhorska, ktoré sa takmer na celé tisícročie stalo domovom nášho národa, priniesli si Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou kultúrou prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. Ako už neraz v dejinách, i v tomto prípade sa ukázalo, že kultúra národa je viac ako jeho početná sila a vojenská moc. Územie Slovenska, tvoriace most medzi Východom a Západom, ale i medzi severnou a južnou časťou Európy, bolo strategicky veľmi dôležité v stredoeurópskych záležitostiach.
81
Na prelome 10. a 11. storočia dostal sa kráľ Štefan (997 - 1038) do sporu s mocným poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým (992 - 1025), ktorý obsadil územie Slovenska po Dunaj okolo roku 999. Držal ho po nadvládou 2-3 roky, severnejšiu časť od hornej Nitry asi do roku 1017. Medzi uhorskými kráľmi a ostatnými členmi arpádovského rodu vznikali často zápasy o trón, a pretože do týchto vnútorných bojov zasiahli aj nemeckí cisári, územie Slovenska bolo v 11. a 12. storočí javiskom krvavých bojov. Inak v politickom vývine Uhorska nemalo Slovensko v 12. storočí dôležitejší význam, pretože ťažisko politického života sa presunulo na juh. O náboženskom a kultúrnom raste Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen náboženského, ale aj kultúrneho a hospodárskeho života. Ony umožňovali kontakt aj mimo Uhorska. Medzi najstaršie kláštory patrí benediktínske opátstvo sv. Hypolita pri Nitre. Jeho počiatky siahajú pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy. Sv. Štefan, kráľ, ho obdaril rozsiahlymi majetkami. Benediktíni žili v kláštore na Zobore do roku 1468. Kláštor pustol až do roku 1691, keď nitriansky biskup Blažej Jáklin (+ 1695) uviedol do neho mníchov sv. Romualda - kamaldulov. Boli tam až do zrušenia panovníkom Jozefom II. roku 1782. V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a kultúrneho života: opátstvo sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. S jeho činnosťou je spojený aj vznik Nitrianskeho kódexu (Evanjeliára) - najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou v rámci bývalého Uhorska. Kniha z 11. stor. je písaná po latinsky na kvalitne zviazaných pergamenových listoch, prekrásne iluminovaná. Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrí tiež opátstvo Panny Márie v Pohraničiach pri Nitre, opátstvo sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne (zal. 1224), Panny Márie v Klíži pri Topoľčanoch, opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach, na Spiši, v Krásnej nad Hornádom a ďalšie. Pôsobenie benediktínov, ale aj iných reholí, je dôkazom zbožnosti a tiež kultúrnej vyspelosti slovenského ľudu v dávnej minulosti. Prvý premonštrátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert roku 1135 vBzovíku pri Krupine okolo roku 1220 v Jasove. Cisterciáti sa usadili v roku 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr v Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej Zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj templári v Klíži-Hradišti, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku. Z reholí pôsobiacich v Palestíne to boli tiež karmelitáni (Prešov, Bratislava), križiaci-ochrancovia hrobu sv. Hieronyma (Chmeľov, Lendak, Huncovce). Roku 1229 na žiadosť niekoľkých spišských farárov prichádzajú na Skalu útočišťa kartuziáni. Čoskoro založili aj druhý kláštor v Červenom Kláštore.
82
V 13. storočí prichádzajú na Slovensko františkáni a dominikáni. Prvé kláštory si zakladajú františkáni v Bratislave, Trnave a Nitre. Tiež na našom území pôsobila rehoľa paulínov, augustiniánov. Zo ženských reholí mali na Slovensku kláštory okrem cisterciátiek aj klarisky (Trnava, Bratislava, Kežmarok). Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné. Strediskom stolice boli hrady, na ktorých boli aj hradné fary. Od 14. storočia vznikajú fary nielen v mestách, ale i vo viac obývaných slovenských krajoch. Čo sa týka cirkevnej organizácie Slovenska z 10.-11. storočia sú ešte mnohé nejasnosti najmä ohľadom nitrianskeho biskupstva. Nitra bola v i l . storočí sídlom kniežat i locus credebilis, a predsa nepočuť (a či práve preto?) o biskupstve v Nitre. Ani v Prahe a Ostrihome niet zmienky o tomto biskupstve. Nemožno obísť ani záznamy neskorších kronikárov, ktorí spomínajú, že nitriansky biskup sv. Bystrík položil život 24. septembra 1046 alebo 1047 za vzbury pohanského Vathu. Biskupom Gervázom, ktorého pravdepodobne kapitula zvolila okolo roku 1115, pokračuje známa história nitrianskeho biskupstva. Nie je však zatiaľ známa zmienka o fakte obnovenia tohto biskupstva začiatkom 12. storočia. Isté je, že nitrianska kapitula tu mala stále sídlo a volila si prepošta. Dosvedčuje to aj záznam o návšteve kráľa Štefana v Nitre roku 1006, ktorý v Nitre našiel v kostole sv. Emeráma 9 kanonikov. Pobudol s nimi tri dni. Biskup sa tu nespomína, hoci je možné, že kráľ Štefan, ktorý zakladal nové biskupstvá, obnovil ho aj v Nitre. Od začiatku 12. storočia Slovensko bolo cirkevnoprávne rozdelené na veľké oblasti. Najväčšiu oblasť tvorilo ostrihomské arcibiskupstvo, menšiu cirkevnú jednotku tvorilo nitrianske biskupstvo a na východnom Slovensku to bolo jágerské biskupstvo. Nitrianski a jágerskí biskupi boli sufragánmi ostrihomského arcibiskupa, a tak prakticky celé Slovensko bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva a cirkevnej právomoci jeho metropolitov. Za vlády kráľa Kolomana (1095-1114) a jeho nástupcov prešiel do cirkevného života systém archidiakonátov. Zväčša sa kryli svojimi hranicami s územím žúp. Okrem archidiakonátov vytvorili sa mimo biskupských sídel kolegiálne kapituly (Bratislava, Spiš) a ich prepošti vykonávali na spôsob archidiakonov skoro celú biskupskú jurisdikciu. Okrem spišského prepošstva časť slovenského územia patrilo prepozitúre sv. Juraja pri Ostrihome. Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval bez väčšej zmeny do druhej polovice 18. storočia. V období 12. - 14. storočia, podobne ako aj v iných krajinách, aj na našom území sa zakladali školy - kapitulské, kláštorné a farské. Správa o kapitulskej škole v Nitre z roku 1111 spomína učiteľa Willermusa a menovite štyroch nitrianskych kanonikov.
83
Organizácia kapitulných škôl u nás sa veľmi nelíši od štruktúry v iných európskych krajinách. Vzdelávali sa tu budúci kňazi, ale aj chlapci, ktorí sa chceli venovať svetským povolaniam. V zápise z roku 1338 kapitulnej školy v Bratislave sa uvádza, že tam študovali aj synovia mešťanostov a chudobných rodičov. Najstaršia správa o farskej škole pochádza z roku 1378 v Nitrianskom Hrádku. Pokojný a prosperujúci vývin na území Slovenska narušil vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1285. Jeden oddiel tatárskeho vojska prenikol hlboko do slovenského územia a spustošil Zemplín a Šariš. (Pri invázii Tatárov r. 1241 padol aj nitriansky biskup Adam.) Kráľ Bela IV. (1235-1270) povoláva nemeckých kolonistov, ktorí zakladajú banícke osady, čo napomáha v 13.-14. storočí vzniku miest. Koncom L3. storočia sa rozpadlo Uhorsko na niekoľko častí, v ktorých vládli bohatí veľmoži. Matúš Čák Trenčiansky - pán Váhu a Tatier (+ 1321) - sa zmocnil väčšej čiastky slovenského územia (patrilo mu 26 stolíc ä 92 hradov s panstvami) a vládol ako nezávislý panovník. Po vymretí Arpádovského rodu (1301) sa dostal v Uhorsku k vláde rod Anjuovcov (1306-1382), ktorý bol požehnaním i pre územie Slovenska. Príslušníci tohto rodu zakladali mestá, podporovali rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníctva. Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (+ 1382) nastali znova spory o uhorský trón. Kráľom sa stal Žigmund Luxemburský (1387-1437). Za tohto panovníka bolo Slovensko v rokoch 1421-1434 viackrát spustošené husitskými vojskami. Hrozné spustošenie vyvolalo medzi slovenským ľudom skôr odpor a nenávisť, než sympatie k husitizmu. Jasným obdobím v uhorských dejinách bola vláda Huňadyovcov, najmä krála Mateja Korvína (1457-1490). Za jeho vlády sa šírili na územie Uhorska myšlienky humanizmu a renesancie. Kráľovské sídlo Budín sa stalo strediskom talianskych učencov a umelcov. Prejavil sa záujem o štúdium.V 14. storočí študovalo z Uhorska v Bologni asi 36 študentov, v Padove 40. Zo Slovenska z nich bolo asi 20%. Vo Viedni do r. 1450 študovalo z celého Uhorska 2929 študentov, z toho zo Slovenska bolo 595 študentov. Kráľ Matej v roku 1465 založil v Bratislave univerzitu - Akadémia Isíropoliiana, ktorá však po smrti svojho zakladateľa zanikla. Hoci jej existencia bola pomerne krátka získala zvučné meno v Európe. V počiatkoch sa kládol dôraz najmä na štúdium filozofie a teológie, univerzita však umožňovala aj štúdium astronómie. Svedčí o tom aj dosiaľ zachovaný glóbus s mapami hviezdnej oblohy v Krakove, s ktorým na Istopolitane pracoval jej profesor Martin Bylica z Olkusze. (Ide o najstarší zachovaný umelecko-historický prístroj svojho druhu v Európe.)
84
