10. príbeh - Rozprávka o dvoch anjelov Bolo to ako v rozprávke o dvoch anjeloch: kde bolo, tam bolo... Lenže náš príbeh nie je rozprávkou, lebo my vieme kde – v Bratislave, i kedy – pred takmer tisíc rokmi. V Uhorskom kráľovstve panoval kráľ Šalamún. Jeho poddaní s ním však neboli spokojní, búrili sa a viedli proti nemu vojnu. Na ich čele stál vojvoda Ladislav z Nitry. Keď kráľa vytlačili z celej krajiny, utiahol sa na Bratislavský hrad. Takto o tom rozpráva stará legenda: „Vojvoda Ladislav potom mnoho dní obliehal Bratislavský hrad. Šalamúnovi vojaci vychádzali z hradu a dávali sa do boja proti Ladislavovým bojovníkom. Občas vyšli aj Šalamún a Ladislav, menili svoje symboly a stretávali sa v boji ako obyčajní vojaci. Prihodilo sa, že Ladislav prišiel počas poludňajšej prestávky k Hradu. Videl prichádzať Šalamúna, no nespoznal ho, lebo si zmenil výstroj. Podišiel k nemu, avšak ani on nespoznal Ladislava. Šalamúnovi vojaci sedeli na hradbách a pozorovali ich. Šalamún pokladal Ladislava iba za člena oddielu, a preto vyrazil proti nemu do boja. No len čo sa k nemu priblížil a pozrel sa mu do tváre, zbadal nad jeho hlavou dvoch anjelov, ktorí mávali ohnivým mečom a ohrozovali jeho nepriateľov. Keď to Šalamún zočil, zutekal do Hradu. Jeho vojaci mu vraveli: „Pane, čo sme to videli? Nikdy sme ťa nevideli utekať pred dvoma alebo tromi mužmi; čo sa to teraz deje?“ On im odpovedal: „Vedzte, pred človekom by som nezutekal, ale ten nie je človek, pretože ho chráni ohnivý meč'“ Šalamún sa po dlhých rokovaniach vzdal kráľovskej koruny, hoci mu Bratislavský hrad poskytol bezpečnú ochranu; bol v tom čase prakticky nedobytný, o čom máme ešte jeden doklad. Asi rok po Šalamúnovom odchode obľahol Bratislavský hrad nemecký cisár. Mal veľké vojsko, dal zostrojiť mnoho obliehacích strojov, a predsa ani po dvoch mesiacoch nič nedokázal. Naopak, utrpel veľkú porážku. Do Bratislavy prišiel na lodiach, ktoré nechal zakotvené pri brehu Dunaja. Keď obrancovia
hradu videli, že Nemci sú veľmi zoslabení a vysilení, vybrali veľmi skúseného muža, Zotmunda, výborného plavca a za nočného ticha ho poslali k cisárovým lodiam. Ponoril sa a priplával k lodiam: všetky prevŕtal a prebil im dná. Ihneď sa naplnili vodou a potopili. Nemci zostali bez základne a tak im teda nezostalo iné ako sa bez úspechu vrátiť domov. V Bratislave bolo mnoho udatných bojovníkov, denne urputne bojovali proti Nemcom a medzi najvynikajúcejších okrem Zotmunda patrili Vojtech, Ondrej a Martin. Hrdinovia, o ktorých, žiaľ, nič bližšieho nevieme.
11. príbeh - Tatári v Bratislave Tatári boli vlastne Mongoli. Pásli obrovské čriedy dobytka v nekonečných stepiach ďaleko od našej krajiny. Boli to dokonale vycvičení bojovníci a vynikajúci jazdci. Na koňoch vraj spali aj jedli. Vložili si pod sedlo kus surového mäsa, ktoré sa na konskom chrbte celkom rozfašírovalo. Dodnes sa jedáva tatársky biftek, lahôdka zo surovej hovädziny. Horšie bolo, že Tatári boli neuveriteľne rýchli. Vodili so sebou viacero koní a za jazdy, keď sa prvý unavil, preskočili na druhého, oddýchnutého. Boli chtiví koristi. Ustavične útočili na svojich susedov, až napokon dorazili až k nám. Boli neuveriteľne krutí, to preto sa im hovorilo Tatári, Tartari, pretože slovo Tartaros znamená peklo. Keď prekonali pohraničné záseky, cesty, na ktoré na ťažko prechodných miestach naváľali obyvatelia našej krajiny stromy, pozabíjali uhorských vojakov, čo ich strážili a prenikli hlboko do krajiny. Iba vtedy proti nim vytiahlo uhorské vojsko na čele so samým kráľom Belom IV. Utáborilo sa pri rozvodnenej rieke Slaná, nazdávajúc sa, že močiare ho ochránia pred nečakaným útokom Tatárov, ktorí mali veľkú presilu. Niekoľko dní sa nič nedialo. Obe vojská vyčkávali. Potom v noci Tatári znenazdajky zaútočili. Rozospatú uhorskú armádu rozdrvili. Bitka sa zmenila na hromadné vraždenie; polia boli na dva dni cesty od bojiska pokryté telami padlých. Iba niektorí vojaci sa spasili tak, že predstierali smrť; hodili sa na zem medzi mŕtvoly a zamazali sa ich krvou, takže Tatári ich pokladali za mŕtvych. Sám kráľ ledva ušiel. Šíp mu zabil koňa, a tak sa zachránil len na koni, ktorého mu dal jeden z jeho bojovníkov. Neskôr padol, obetoval za kráľa život. Belo utekal tisícky kilometrov až do Chorvátska, kde sa preplavil na jeden ostrov nádeji, že Tatári nebudú mať lode. Tatári si počínali strašne. Ničili, pálili, zabíjali, brali obrovskú korisť a tisícky ľudí odvliekli do zajatia. Keď dobýjali opevnené mesto, hnali zajatcov
dopredu, pokým ich mŕtve telá nezaplnili priekopy a potom sami vtrhli do obce. V boji sa vraj smiali a nikoho nešetrili. Bratislavu nedobyli, hoci sa pohybovali v jej blízkosti, keď sa pokúšali dostať do Viedne. Zničili aj niektoré dediny v okolí. Ak Bratislavu nespustošili, musel jestvovať dôvod. Mohli to byť jedine hradby dostatočne pevné, aby odstrašili útočníka, a aj v prípade útoku ochránili hrad i podhradie. Viaceré okolnosti naznačujú, že Bratislava také hradby mala. Mnohokrát sa odvtedy prestavovali, zvyšovali, zväčšovali, modernizovali a potom búrali, ale ich zvyšky stoja dodnes. Najväčší kus neďaleko nás na Staromestskej ulici, ale aj priamo v mesta na Nedbalovej ulici a základy hradieb aj v pivniciach niektorých domov. Posledný kúsok priekopy zostal pri Michalskej bráne. Bola to suchá priekopa. Priekopa na Hviezdoslavovom námestí bola naplnená vodou. Tieklo tade dunajské rameno Grössling. Cestovateľ Tolius napísal, že žaby, ktoré tam žijú, nekŕkajú tak ako ostatné, ale ich zvláštne „korrouk" pripomína trúbenie na lesnom rohu. Matej Bel tvrdil, že kŕkanie žiab je jednou z pozoruhodností mesta. Vodná priekopa slúžila na chov rýb, v čase mieru sa v nej rybárčilo a člnkovalo, v zime korčuľovalo. V suchej priekope pri Michalskej bráne bola strelnica, neskôr aj drevené divadlo. Škoda, že v novších časoch sa priekopy premenili na smetisko, ktoré potom Mária Terézia prikázala zasypať. Vtedy sa začali búrať aj mestské hradby a brány. Zachovala sa iba Michalská brána. Ale aj to, čo zostalo, pomáha pochopiť, ako sa stalo, že strašní Tatári naše mesto nedobyli.
12. príbeh - Mestské privilégium Stredoveká Bratislava sa zmenila na slobodné kráľovské mesto na základe privilégia Ondreja III. Pol storočia po tatárskom vpáde mala Bratislava za sebou ďalšiu vojnu, tento krát s rakúskym vojvodom. Utrpela v nej veľké škody, domy mešťanov zhoreli a ich majetok vojaci vyrabovali. Preto kráľ Bratislave znížil dane, dovolil brať drevo na opravuj vypálených domov, nemuseli nič platiť za svoje víno, bezplatne používali brod na Malom Dunaji, neplatili mýto, slobodne obchodovali, osobitné výsady získal richtár a mestská rada, ale súčasne privilégium predpísalo Bratislave aj veľa povinností. Ondrej III. bratislavské privilégium vydal v roku 1291, čo spomínam len preto, aby sme si uvedomili ako veľmi je to dávno: 723 rokov. A na privilégiu, ktoré je uložené v mestskom archíve, to aj vidno. Niektoré časti sú poškodené vlhkosťou. Nedajú sa čítať. Oddávna sa preto rozpráva historická anekdota, že to vraj nie je náhoda, že skazu utrpeli len tie časti, v ktorých sú uvedené povinnosti bratislavských mešťanov, zatiaľ čo práva zostali nedotknuté. Nuž, anekdota! Nebrala sa vážne, lebo jestvoval len o dvadsaťdva rokov mladší potvrdený odpis privilégia a mesto sa riadilo podľa neho. Potom si však mestská archivárka Hedviga Hudáková všimla zvláštnu vec: mladší odpis sa od originálu líši. A skutočne tak ako v spomínanej anekdote. Dôležité ustanovenie, že sa bratislavský richtár každý rok volí nanovo, je oproti pôvodnej listine upravené, zmenené. V odpise sa uvádza: "Môžu si svojho predstaveného, čili richtára, zo svojho stredu na deň sv. Juraja, mučeníka, na dobu jedného roka voliť..." V originále: „Nech na sviatok svätého Juraja každý rok vyvolia z obce richtára alebo sudcu..." Zvláštna vec. Niektorí historici si myslia, že je to náhoda, ale aj to je možné, že nečitateľné miesta ktosi úmyselne zmyl vodou, aby znemožnil ich porovnanie s originálom. Čo si myslíte vy?
