ZRODILA SA ALTERNATÍVA!

Júl-August 2012

www.VZDOR.org

ZRODILA SA ALTERNATÍVA! V rukách drţíte prvý tlačený exemplár československého periodika VZDOR. Naši čitatelia určite vedia, ţe Vzdor má uţ niekoľkoročnú tradíciu. VZDOR aţ na krátke obdobie, kedy sa stal tlačenou prílohou novín Kroky, vychádzal v elektronickej forme a vydavateľom bol Socialistický zväz mladých. Dnes prechádzame do medzinárodnej- československej podoby nášho periodika. Podľa môjho názoru sme učinili veľmi významný krok, ktorý prehĺbi opätovnú československú spoluprácu, ktorá bola takou plodnou v rokoch dávno minulých. Dnes stojíme pri sebe ako rovný s rovným. Sme dva bratské národy, ktoré hranice nikdy nerozdelia. Okrem toho, ţe VZDOR začne vychádzať v medzinárodnej réţii, bude dostupný v tlačenej forme, čo nám otvára nové moţnosti šírenia našich myšlienok. V dnešnej digitálnej dobe majú tlačené periodiká stále svoje čaro a veľké opodstatnenie. Takto jeden kus môţe skončiť v rukách mnoţstva čitateľov a rozšíriť naše myšlienky na rôzne kúty našich republík. Výhodou je, ţe si ho prečítate kdekoľvek. Pri vode, v parku, v posteli, alebo na záchode.... Na našom trhu je po zániku ľavicového časopisu Slovo, prázdny priestor. KSS vydáva svoje Kroky, ktoré ale úrovňou nezodpovedajú modernému alternatívnemukomunistickému periodiku a aj preto sme sa rozhodli začať vydávať náš VZDOR. Jeho hlavným poslaním je šíriť humanistické, antifašistické, komunistické a alternatívne názory a vytvoriť tak informačnú protiváhu k plátkom ako je Týţdeň, SME, Plus Sedem dní a podobne. S vašou pomocou chceme prebudiť spiaceho slovenského a českého člo-

veka, ktorý zatiaľ tápa a nevie čo ďalej s týmto marazmom. VZDOR má ambície sa stať hlasnou trúbou vykorisťovaných, utláčaných a bezradných, ktorí vo svojom hlade po alternatíve veľakrát sadajú na lep rôznym populistom a tzv. “spasiteľom“. Kapitalistický systém a hlavne jeho neoliberálna podoba jednoznačne zlyhala, no ešte neprehrala a bez nášho pričinenia ani neprehrá. Sme svedkami uťahovania opaskov, sociálnych nepokojov, prepadu strednej triedy, či nového nástupu fašizmu, v jeho rafinovane zakuklenej forme. Za všetky krízy, prepady ekonomík môţu podľa našej vládnej oligarchie leniví pracujúci, ktorí sa podľa nich tešia veľkej sociálnej štedrosti. Títo ľudia nás celé desaťročia okrádajú, vyciciavajú a spolu s bankármi a špekulantmi na burzových trhoch nás pripravujú o posledné istoty a výdobytky, ktoré sme si počas tvrdých triednych bojov 20. storočia tak pevne vydobyli. VZDOR chce byť hlasom utláčanej väčšiny, ktorý neumlčia. Staňte sa aj vy našim dopisovateľom a čitateľom. VZDOR bude presne taký, aký si ho spoločne spravíme, preto bojujme slovom a perom a náš VZDOR, nech sa stane našou zbraňou, ktorá prispeje k organizovanosti, jednote, spolupatričnosti a uvedomelosti nás všetkých v boji proti dnešnému systému, ktorý z nás robí bábky v rukách bohatých oligarchov. Nebojme sa postaviť na odpor, lebo naše práva sme si museli vţdy vydobyť sami a inak tomu nebude ani teraz. S pozdravom a ţelaním veľa úspechov Miroslav Pomajdík

Z OBSAHU: Prečo vzniká nový časopis? - Za aktivní solidaritu s hrdinnou stávkou ocelářů! - Čeká pražskou autobusovou dopravu privatizace? Diskriminácia statusu zdravotnej sestry—Taktiky paralyzácie pracujúcej triedy—Jaké máme možnosti změnit současné poměry? - Čo je to vlastne ten socializmus? Snaha riešiť problémy sociálne neprispôsobivých = rasizmus?

VZDOR 7-8/2012

EDITORIAL

Proč vzniká nový časopis? Otázka, která je názvem tohoto článku, jistě vytanula na nické organizace českých zemí a Slovenska nebývale lidsky i mysli nejednomu čtenáři, kterému se dostalo do rukou první číslo politicky sblíţily, jejich názory, snahy a plány po podrobných a nového československého občasníku „Vzdor.“ Musím konstatodlouhých debatách nakonec vyústily v rozhodnutí, jehoţ výsledek vat, ţe je z různých důvodů pochopitelná a ţe si samozřejmě zamáte v první podobě před sebou. slouţí plnohodnotnou odpověď od iniciátorů a autorů časopisu. Z těchto důvodů vzniká a vychází občasník „Vzdor“ V tomto článku se tedy pokusíme o co nejvýstiţnější vymezení v Československu, proto se na něm podílejí zejména (ale nejen) příčin vzniku projektu, jeho krátkodobých a střednědobých úkolů, partnerské organizace Socialistický zväz mladých (SZM) ze Sloposlání, funkční náplně a cílových tříd, sociální vrstev a skupin, o venska a Svaz mladých komunistů Československa – Komunisjejichţ přízeň (nejen o ni) se bude „Vzdor“ ucházet. tický svaz mládeţe (SMKČ-KSM) z českých zemí. „Vzdor,“ jeho Abychom nechodili kolem horké kaše, vyloţme si ihned autoři a iniciátoři, budou usilovat o to, aby byl časopisem oslovuna počátku zmíněné příčiny a pozadí, na němţ rozhodnutí o zalojící dělníky, ostatní zaměstnance, nezaměstnané, učně a studenty, ţení nového časopisu pro vykořisťovanou a utlačovanou většinu zejména z kapitalismem a jeho státem vykořisťovaných a zbídaspolečnosti uzrávalo. Řečeno s tím nejhrubším a nejobecnějším čovaných rodin, většinu důchodců (celkově řečeno proletariátu), zjednodušením, občasník „Vzdor“ začal rolníky a některé skupiny drobných vycházet nejen proto, ţe má být nový, ţivnostníků a OSVČ. Chtěl by tak činit ale zejména proto, ţe je prvním a jedisrozumitelnou formou, výběrem nejakným časopisem v československém protuálnějších témat, která se zmíněných storu, který má podle mínění jeho iniciátříd, sociálních vrstev a skupin týkají, torů objektivní předpoklady své ambice která jejich ţivoty ovlivňují a podminaplnit (tj. být jediným časopisem svého ňují, hodlá bez iluzí a naivit rozebírat a druhu, skutečně hájícím zájmy, práva a vyhodnocovat z proletářských třídních dějinnou úlohu vykořisťované a utlačopozic tyto problémy a nastiňovat moţvané většiny společnosti). ná pozitivní řešení pro většinu společProč má časopis vycházet na nosti. Srozumitelnost a aktuálnost území kapitálem nedemokraticky a proovšem neznamenají mechanické přijítilidově rozbitého Československa? mání témat, která nám denně servírují Zejména proto, ţe české země a Slovenburţoazní sdělovací prostředky a stát, sko, Češi a Slováci, ale i jiné národy, ani vulgarizaci a vyklešťování jazyka a ţijící v našich zemích, jsou si historicky, klíčových pojmů, stejně jako neznamespolečensky i kulturně-politicky nají podceňování většiny lidí v tom v celosvětovém srovnání ojediněle, ohledu, „ţe nejsou ochotni a schopni avšak nikoliv náhodně blízké. Protoţe dlouhé a sloţité články“ číst a pochonejen zájmy, práva a historické poslání pit. Taková praxe je vlastní současným vykořisťovaných a zbídačovaných lidí plátkům, hlásícím se obecně k „levici“ v českých zemích a na Slovensku jsou či k hájení zájmů „lidí.“ Uţ toto stejná, ale rozsáhlou podobnost vykazují „hlášení se“ hovoří o jasné bezpohlavStaršie výtlačky Vzdoru i objektivní podmínky ţivota a vývoje nosti, netřídnosti, poklonkování vládvychádzajúce na Slovensku velké většiny našich národů. Protoţe noucímu kapitálu, čili ve skutečnosti o totoţnost a podobnost podmínek i výneochotě a tím i neschopnosti oslovit chodisek v obou případech nás vede k přesvědčení, ţe budoucproletariát a jeho moţné spojence. Na rozdíl od těchto plátků a nost československého prostoru v časech imperialistické globalijejich politických stran (KSČM, NAL, ČSSD, Smer-Sociálna zace, válek, mezinárodního napětí, odnárodňování a aţ moţné demokracia) si plně uvědomujeme, ţe neplatí známé latinské přílikvidace malých a mocensky slabších národů (samozřejmě bez sloví, „ţe co je psáno, to je dáno.“ To znamená, ţe nestačí přát si, jejich velkoburţoazie, která se na likvidaci a odnárodňování sama napsat si do svého programu, novin nebo předstírat, ţe zastupuji, podílí) se nachází pouze v obnovení společného státu Čechů a hájím či reprezentuji něčí zájmy, tato hesla a zásady musí být Slováků. Protoţe toto naše přesvědčení vyvěrá nejen z výše obověřovány praxí a nalezením odezvy u cílových tříd, sociálních jasněných objektivních podmínek, ale také z let budování sociaskupin a vrstev. Jinak zůstávají v rovině zboţných přání a nejsou lismu v Československu, která potvrdila existenční nutnost, ţivoskutečností, jak můţeme pozorovat téměř u všech dnešní sloţek taschopnost a potřebnost existence jednotného Československa. tzv. levice. A konečně také proto, ţe likvidace a rozbití našeho společného Obsah občasníku „Vzdor“ by tedy měl být orientován státu bylo dílem dokončení rozkladu socialismu především na aktuální a pro většinu společnosti s jejími spojenci v Československu na konci osmdesátých let 20. století, následné(proletariát a jeho spojenci) klíčové otázky hospodářské, sociální, ho obnovení kapitalismu a podřízení se mezinárodním monopopolitické i kulturní, řečeno teoretičtěji na hospodářský, politický a lům i domácímu velkokapitálu (často z řad bývalých vysoce pokulturní boj. Jiná témata by neměla být časopisu zapovězena, ale stavených hospodářských i jiných představitelů reálného socialisnosnými pilíři stavby „Vzdoru“ má být výše uvedené. To je i mu – tzv. rudé burţoazie), jejichţ mocenským zájmům rozpolcení snahou jeho autorů a iniciátorů. Československa plně odpovídalo, vyhovovalo a posilovalo je. Pozorný čtenář si jistě v první části článku všiml, ţe Vyjmenované faktory, z nichţ poslední má zvláštní symjsme hovořili o ambicích „Vzdoru“ a kolektivu jeho autorů být bolický význam, do našich mysli i srdcí vepsaly, ţe je pro nás nejen novým časopisem, ale být i časopisem svého druhu a v lidském rozměru stále trvající společnou vlastí právě Českoslov současnosti prvním. Čím by měl být časopis nový, uţ jsme výše vensko, coţ je také jednou z motivací zahájení vydávání časopipopsali, jeho ojedinělost souvisí s nastíněnou podobou obsahu, su. V nedávné minulosti se komunistické a dělnického mládeţale i s charakterem soudobých časopisů, hlásících se

2

VZDOR 7-8/2012

Z DOMOVA

k antikapitalismu a k hájení zájmů většiny společnosti. Mnohý ze čtenářů si jistě poloţil otázku, proč má vycházet další tiskovina, kdyţ jich jiţ existuje tolik a ztrácí v nich přehled. Odpověď není tak sloţitá, jak se můţe na první pohled zdát. Časopis takového charakteru, jaký chce reprezentovat „Vzdor,“na území českých zemí a Slovenska zkrátka neexistuje. Mezi vycházejícími tituly převaţují naivní, iluzorní, netřídní, nesrozumitelné, od ţivotních podmínek většiny společnosti odtrţené, kapitalismu poplatné a na něm závislé, bulvární či polobulvární noviny a časopisy, které dělníci a ostatní vrstvy proletariátu nečtou a číst těţko budou. Z principiálních novin a časopisů komunistického a dělnického hnutí, včetně novin a časopisů organizací, které se na projektu „Vzdoru“ podílejí, převaţují periodika orientovaná na uţší oblasti teoretických sporů, bojů proti revizionismu a oportunismu KSČM a KSS, či pojednávající o dějinách komunistického a dělnického hnutí. Tato témata mají jistě ohromnou důleţitost a vydávání „Vzdoru“ neznamená, ţe od nich ustupujeme, avšak mladá a střední generace vykořisťovaných a utlačovaných je sama od sebe hromadně nebude číst, potřebuje k nim dojít po určitém můstku. Jediným účelem „Vzdoru“ však není převádění proletariátu a jeho případných spojenců po tomto můstku, to by neodpovídalo skutečnosti a nebylo by to z hlediska jejich práv a zájmů správné.

Budeme-li pokračovat v tomto příměru, je v tomto ohledu jedním z prvotních zájmů „Vzdoru“ seznámit většinu společnosti s dosud zapovězeným způsobem myšlení a tématy pomocí zmíněného můstku a moţnost pravidelného seznamování se s těmito pohledy právě prostřednictvím onoho můstku. Tedy jednoduše řečeno cesty od hospodářského a politického boje k otázkám teorie a historie, nazpět a stále dokola. Nebudeme na tomto místě hovořit o dalších plánech, spíše přáních autorů, která jsou spojena s rozhodnutím vydávat občasník „Vzdor.“ Obtíţnost a sloţitost prvních úkolů, tedy oslovit proletářskou většinu veřejnosti v českých zemích a na Slovensku, zaujmout ji, vytvářet si čtenářskou obec, seznamovat ji a z třídních pozic jí říkat pravdu o jejím postavení a moţnostech, čímţ jí umoţnit rozšíření zájmu a záběru o sloţitější teoretické otázky, je dostatečné rozsáhlá a zavazující. Představitelé časopisu „Vzdor“ přes tyto sloţitosti vstupují na pro nynější generace neprozkoumanou půdu, přejí čtenářům trpělivost a vyzývají je, aby v případě připomínek a návrhů neváhali a napsali redakci. Jaromír Jandák

26. júl—Deň rebélie

26. júla slávi Kuba národný sviatok nazývaný deň rebélie. V tento dátum sa roku 1953 započala kubánska revolúcia, keď Fidel Castro spolu s ďalšími zhruba sto päťdesiatimi povstalcami zaútočil na kasárne Moncada v Santiago de Cuba. Cieľom bol obsadenie kasární Moncada, tieţ obsadenie menšieho vojenského komplexu v Bayame a následné zburcovanie obyvateľstva oboch miest. Revolucionári mali v pláne rozdať ľudu ukoristené zbrane a začať po ceste José Martího ťaţenie na Havanu. V konečnom dôsledku chceli zvrhnúť vtedajšieho diktátora Fulgencia Batistu a vytvoriť novú demokratickú vládu. Akcia zlyhala na vojenskej neskúsenosti bojovníkov, nedostatočnej výzbroji a organizácii. Väčšina aktérov povstania zahynula buď na mieste pod paľbou vojakov armády alebo počas ďalších dní, kedy boli zajatí povstalci mučení a hromadne popravovaní. Hoci Slovensko delia od Kuby hlboké vody oceánu a mnohé kultúrne a historické odlišnosti, je zaujímavé zamyslieť sa i v našich pomeroch nad fenoménom rebélie. Podľa slovníka je rebelom osoba, ktorá brojí proti zavedenému po-

3

riadku, teda jedinec, ktorý sa vzpiera zauţívaným normám spoločnosti, ktorý voči nim prejavuje odpor a v súlade s týmto presvedčením koná. Vytvorením dojmu demokratickosti a slobody v našom spoločenskom okruhu po roku 1989 zanikla i potreba rebelovať a poţadovať radikálne zmeny. Kapitalizmus, ktorý sa od tohto roku usídlil v našej krajine budí zdanie racionality a pasuje sa do úlohy jediného moţného a správneho spoločensko-ekonomického poriadku, ktorý hoci má i svoje negatívne stránky, je najlepším moţným spôsobom zriadenia spoločnosti. Slovom kapitalizmus sa však zriedkavo naša reálna socioekonomická situácia označuje. Ak aj, takmer nikto nespochybní legitimitu tohto reţimu. Vďaka antikomunistickej propagande, teda oficiálnemu šíreniu lţí o bývalom reţime, kedy je tento reţim kriminalizovaný a označovaný ako totalitárny, mnohí nadobudli dojem, ţe naše spoločensko-ekonomické usporiadanie je prirodzené, najlepšie moţné či neprekonateľné. Človek 21. storočia si vie lepšie predstaviť obsadenie planéty mimozemšťanmi ako napríklad ţivot bez peňazí. Slová ako rebélia či revolúcia dnes nadobúdajú význam iba v marketingových sloganoch, kedy pozorujeme stovky revolúcií v odievaní, jedle alebo v bytových doplnkom. Ste rebel, ak pijete ten či onen nápoj a revolučne sa obliekate ak nosíte tenisky značky, ktorá „revolučne vylepšila funkčnosť svojich produktov“. I keď je slovo rebélia alebo revolú-

cia sprofanované reklamou, médiami a ďalšími kultúrnymi alebo spoločenskými či politickými aspektmi, je zaujímavé zamyslieť sa, či v spoločnosti, v ktorej ţijeme, nemá miesto alebo nie je potrebná rebélia v tom pravom zmysle slova. Či i dnes sa nepotrebujeme búriť voči zauţívaným normám, či nie je dnes viac ako inokedy nevyhnutné vyjadriť vlastný názor a či sme naozaj tak spokojní a šťastní v reţime, ktorý nám priniesol ekonomické otroctvo a panstvo kapitálu, ţe s čistým svedomím a úsmevom akoby vystrihnutým z reklamného bigboardu dokáţeme ráno vstať a prijať svoj proletársky údel. A tak je na mieste pýtať sa, kde sú dnes rebeli? Existujú dnes ešte revolucionári? Verejne sa za revolucionárov vyhlasujú tí, čo bojujú proti komunizmu. A skutoční revolucionári bývajú nazývaní teroristami, vagabundmi, asociálnymi ţivlami alebo napokon tým najhorším menom, ktorým sa všetci nepohodlní označujú – komunistami. Ak Marx s Engelsom začínali svoj manifest slovami „Po Európe mátoţí strašidlo – strašidlo komunizmu.“ sú tieto ich slová aktuálne i dnes. Komunizmus je rebéliou voči kapitalizmu. Komunizmus je priamy odpor voči statu quo, pretoţe nechce zmierňovať jeho následky, ani kľučkovať v mantineloch nastaveného systému, ale chce ho zvrhnúť. Útočí na jeho základný kameň, na tepnu tela kapitalistického systému – na súkromné vlastníctvo. Preto je odvšadiaľ biľagovaný, preto je v Poľsku zakázané nosiť tričko s Che Guevarom a v Maďarsku zločinom nakresliť kosák a kladivo. Ibaţe priamym protikladom komunizmu je fa-

VZDOR 7-8/2012

ZO SVETA

Za aktivní solidaritu s hrdinnou stávkou ocelářů! Na nedávném pracovním setkání členů Svazu mladých komunistů Československa a Komunistického svazu mládeţe (SMKČ-KSM), od 20. do 22. července v Brně, podrobně informoval mladé české komunisty jeden z členů Komunistické strany Řecka (KKE) o situaci řeckých ocelářů ze závodu v Halyvourgia Aspropyrgos. Odvaha ocelářů, kteří svou stávku udrţeli 265 dnů, v boji za práci, za slušné mzdy, proti zavrţeníhodným "výnosům" z propuštění pracovníků, tedy proti poniţujícím mzdám navrţeným ze strany zaměstnavatele, si zaslouţí hluboký obdiv. Policejní brutalita na konci stávky také ukázala na nebezpečnost stávky pro současný kapitalistický reţim, na důleţitost tohoto

26. júl... dokončenie šizmus a naša spoločnosť sa na hranici s fašizmom potáca. I keď na Slovensku ešte môţeme nosiť tričká s Guevarom a smú nám z okien visieť červené vlajky, masívna antikomunistická propaganda spojená s klerikalizáciou verejného ţivota dávajú nádej fašistickej budúcnosti. Radikálna ľavica je kriminalizovaná, ba čo viac, sama je zdecimovaná a hľadá cesty ako by sa mohla očistiť. Ustupuje zo svojich radikálnych stanovísk a miesto otvoreného boja podnecuje reformné aktivity. Týmto postojom však len potvrdzuje obvinenia, ktoré sa na jej hlavu vznášajú. Ak sme sa búrili (čomu ešte mnohí veria, ţe sme sa skutočne búrili) pred osemdesiatym deviatym, prečo sa nebúrime dnes? Je ţivot po roku 1989 tak prevratne lepší a naozaj ţijeme v slobodnom usporiadaní? Ak sme vystúpili proti negatívnym stránkam socializmu, ak dnes kritizujeme vtedajšiu prítomnosť politických väzňov, cenzúru, násilie proti povstalcom alebo ostnaté drôty na hraniciach, čo nám bráni vidieť tie isté negatíva dnes? Nemáme i dnes vari politických väzňov? Moţno nefigurujú pod touto hlavičkou, no nazývajú sa „teroristi“ a v našich väzniciach ich zopár tieţ pobýva. Či nepouţíva tento reţim rovnako násilie na potlačenie akéhokoľvek odporu? Čo znamenali potom obušky, slzný plyn a vodné delo na protestoch Gorila? Či máme naozaj slobodu slova a prejavu? Diskusia o interrupciách, kde diskutujú traja katolícki kňazi a jedna lekárka, ktorá im prikyvuje, asi nebude ukáţkou slobody prejavu a objektivity médií. Nevidíme moţno medené drôty z našich okien no kaţdý ich nosíme v peňaţenkách. Sloboda patrí len tým, ktorí majú kapitál. Sotva dnes vycestuje na exotickú dovolenku upratovač-

4

boje. SMKČ-KSM jiţ dlouho pečlivě informuje o dění v Řecku, většinou ze zdrojů blízkých třídně orientovaným odborům PAME, a bude aktivně informovat co nejširší veřejnost v obou částech bývalého Československa o této mezinárodně významné aktivitě dělnické třídy. Odsuzujeme zároveň zásah bezpečnostních jednotek, který se odehrál v časných ranních hodinách 20. července, při němţ policie pouţila proti stávkujícím slzný plyn. Protestujeme proti zadrţení devíti stávkujících. Kdyţ probíhal na stávku ocelářů policejní útok, všechna burţoazní masmédia v Řecku i v ostatních státech spustila proti stávkujícím kampaň. Na pováţenou je rovněţ pokus o začátek podivné debaty ka zo Svidníka alebo učiteľ či nezamestnaný mladý absolvent vysokej školy. Je rád, keď má ako uţiviť rodinu, keď má dostatok prostriedkov, aby si zabezpečil zdravotnícku starostlivosť aj v chorobe alebo mal miesto na bývanie. Napokon tie najviac kritizované aspekty socializmu boli produktom medzinárodnej situácie, ktorá modifikovala charakter krajín východného bloku. A tak sa pýtam, čo nám bráni reálne vidieť našu situáciu? Čo nás tak udupáva, ţe máme strach zo zmeny? Čo nás tak zastrašuje, ţe sa bojíme vystúpiť a odmietnuť pracovať za minimálne mzdy, ţe sa bojíme vyjsť do ulíc a rebelovať? 26. júl pre Slovákov istotne nemá historický význam, no mohli by sme sa aspoň na chvíľu zamyslieť, či dnes a u nás tieţ nepotrebujeme rebelovať. Mohol by aspoň na okamih zadusiť strach z neúspechu a oţiviť lesk a silu ľudu jednotiaceho sa v revolúcii. Samozrejme, moţno namietať, ţe revolúcie sa v konečnom dôsledku vzdali svojich ideálov alebo ţe niet väčšiny, ktorá by ju vykonala. Moc ľudu a úspešnosť revolúcie však nespočíva v početnej prevahe, ale vo viere a odhodlanosti jej aktérov. Neskôr v horách Sierra Maestra, keď sa Castro spolu s ďalšími vylodil na malej jachte Granma pri pobreţí v provincii Oriente, po zásahu armády zostalo v horách len dvanásť povstalcov. Vtedy údajne Fidel Castro s neochvejnou istotou vyhlásil : „A teraz uţ určite zvíťazíme!“ Čo sa vtedy mohlo zdať patetické alebo smiešne je uţ päťdesiattri rokov na Kube realitou. Dominika DINUŠOVÁ

o zákonných úpravách v neprospěch účastníků stávky. SMKČ-KSM se jednoznačně staví za slova odborářů, kteří otevřeně prohlašují, ţe se musíme zbavit moci průmyslníků a převzít továrny a bohatství do svých rukou. Do rukou skutečných tvůrců bohatství, a ne parazitů. Pryč s policejní brutalitou! Zrušte plány propouštění! Předsednictvo Ústřední rady Svazu mladých komunistů Československa a účastníci setkání členů Svazu mladých komunist ů Československa a Komunistického svazu mládeže v Brně 20. - 22. 7. 2012

USA vytvorili zoznam krajín podporujúcich terorizmus, prečo v ňom nie sú? Spojené štáty pred niekoľkými dňami vydali aktualizovaný zoznam krajín podporujúcich terorizmus. Sú v ňom len štyri krajiny: Kuba, Irán, Sudán a Sýria. Nie je irónia, ţe ak za nezávislosť bojuje Juţný Sudán je to jeho právo, no ak za nezávislosť bojujú Baskovia z ETA, je to terorizmus? Nie je irónia, ţe ak za zmenu vedenia krajiny bojujú sýrski rebeli, je to boj za slobodu a demokraciu, no ak za zmenu bojuje FARC v Kolumbii, je to opäť terorizmus? Ak Havana údajne (presne také údajne, ako keď Hussajn vlastnil zbrane hromadného ničenia) dodáva zbrane FARC je to podpora terorizmu. Ak Saudská Arábia dodáva zbrane Slobodnej sýrskej armáde je to v poriadku. Veď Castrovci nemajú v amerických bankách miliardy dolárov, tak ako saudskoarabský šejk a jeho rodina. Pre mňa najväčšou iróniou zostáva fakt, ţe zoznam krajín podporujúcich terorizmus vytvára USA. PS. Do konca tohto roku chce Bolívia zakázať predaj Coca-Coly v krajine. Uvidíme, či sa budúci rok na tomto zozname nevyskytne aj ona :) Artur BEKMATOV

VZDOR 7-8/2012

Z DOMOVA

Čeká pražskou autobusovou dopravu privatizace? „Místo praţského dopravního podniku by autobusy městské hromadné dopravy v metropoli (MHD) mohli do budoucna provozovat soukromníci“, uvedla Mladá fronta Dnes v sobotu 28. července a tuto zprávu převzala i další média. Ne, nepřekvapila mě, vţdyť snaha privatizovat vše myslitelné i nemyslitelné je v ČR generální linií vládnoucí burţoazie od restaurace její moci v závěru roku 1989. V menší míře bylo státní a druţstevní vlastnictví ve prospěch „soukromého podnikání“ oslabováno jiţ o něco dříve v rámci gorbačovské „přestavby“. Počátky návratu k „trţním principům“ v socialistickém táboře jakoţto předzvěsti restaurace kapitalismu lze však vidět uţ v době nástupu Chruščova v SSSR.Ale zpět k praţské MHD. „Je to zásadní otázka, kterou se bude muset koalice zabývat. Já principálně nejsem proti," uvedl o moţnosti privatizace autobusů MHD praţský primátor Bohuslav Svoboda (ODS) pro Mladou frontu Dnes. Proti není samozřejmě ani druhá politická strana ovládající dnes hlavní město, TOP09. Náměstek primátora Tomáš Hudeček, člen této strany, se vyjádřil: „Soukromý vlastník hospodaří lépe a s menšími náklady neţ město či stát." To je obvyklý argument zastánců trţního soukromokapitalistického hospodářství. Jejich tvrzení však nepotvrzují historické zkušenosti, kdy zdaleka největšího ekonomického růstu dosáhlo centrálně plánované hospodářství v SSSR i dalších socialismus budujících státech, s převaţujícím všelidovým (státním) a druţstevním vlastnictvím, zatímco kapitalistický „volný trh“ se potácel v tu samou dobu z krize do krize. Zatímco československá ekonomika vzrostla v l. 1948 – 1989 za centrálně plánovitého hospodářství (při vedoucí úloze komunistické strany) sedmkrát a zadluţení státu bylo nepatrné a v rovnováze s pohledávkami, 23 let restaurovaného kapitalismu je obdobím neustálé všestranné devastace a úpadku – v průmyslu, zemědělství a v neposlední řadě i v dopravě. Státní dluh ČR dnes představuje téměř 1,7 bilionu korun a narůstá závratnou rychlostí (v r. 2011 o 155 miliard)! Neprůhledné hospodaření a plýtvání prostředky v Dopravním podniku hl. m. Prahy, a.s. je realitou. Otázkou však je, zda řešením je přenechání dopravní obsluţnosti soukromým dopravním společnostem. Nebylo by uţitečnější lépe dohlédnout na hospodaření městského dopravního podniku, zabránit jeho rozkrádání a sníţit příjmy a pochybné odměny vrcholových manaţerů? Je moţné a únos-

5

né, aby podnik ve vlastnictví města hospodařil hůře a s vyššími náklady neţ soukromý podnikatel, na kterého zadavatel dopravní obsluţnosti, v tomto případě hl. m. Praha prostřednictvím organizace Regionální organizátor Praţské integrované dopravy (ROPID), nemá ţádný vliv kromě udělování d ot a cí a pokut? Po vzoru „západních demokracií“ byla v 90. letech privatizována téměř veškerá silniční doprava v ČR od nákladní přes autobusy po taxisluţbu, došlo uţ i na některé městské dopravní podniky (např. Teplice) a byly vytvořeny podmínky pro privatizaci ţelezniční dopravy, přičemţ dnešním mocným zůstala kupodivu alespoň špetka rozumu a nerozprodávají dopravní infrastrukturu (tratě zůstávají státní). V DP hl. m. Prahy (DPP) probíhá privatizace zatím vcelku nepozorovaně cestou dodavatelského zajištění různých sluţeb nesouvisejících přímo s dopravou (úklidu, ostrahy), v další etapě mohou být odděleny a odprodány dílny a nemovitosti (garáţovat v pronájmu a opravovat u cizích společností je dnes v dopravě „in“), dalším hrozícím krokem je pak rozdělení autobusové dopravy mezi soukromé dopravce (jiţ proběhly náznaky v podobě expanze dopravce Hotliner v r. 2005 a náhlého vynoření se dopravce About me v r. 2010). A koneckonců, kdyţ mohou být na Západě v soukromých rukou i tramvaje i metro, proč ne u nás…? Rozdělení městské autobusové dopravy mezi více soukromých dopravců by s sebou přineslo nemalé potíţe. Nemyslím si, ţe by zašlo aţ k tarifní dezintegraci (ţe by v celé Praze neplatil jeden typ jízdenky), ale způsobilo by váţné problémy z hlediska řešení mimořádných situací. Zatímco DPP nebo jiný velký dopravce má nepřetrţitě v provozu dispečink a k dispozici náhradní vozy a řidiče, malý dopravce např. s deseti autobusy si nemůţe dovolit takový „luxus“ vydrţovat. A tak bude-li mít jeho autobus poruchu, nebude linka jezdit, dokud řidič nedojede jinými spoji

nebo nedojde pěšky do garáţe pro náhradní vozidlo (bude-li zde nějaké…). Udělá-li se řidiči špatně nebo nepřijde do práce, malý dopravce nebude mít náhradního řidiče k dispozici a linka nepojede. Je třeba vidět, ţe soukromí dopravci jsou sice schopni jezdit za méně korun na kilometr neţ DPP, ale je to za cenu výrazně niţších výdělků řidičů a dalších provozních zaměstnanců (v tom ale jistě DPP brzy najde zdroj inspirace), jejich horších pracovních podmínek, omezené údrţby či úklidu vozidel a v neposlední řadě s minimálními kapacitami pro řešení mimořádných situací. Úvahy o rozdělení praţské městské autobusové dopravy mezi „volně si konkurující“ soukromé dopravce (skutečná konkurence je leda v tom, kdo z majitelů nebo řídících manaţerů má více známých mezi vlivnými politiky) jsou uţ druhým plánem hrozícím destabilizací veřejné hromadné dopravy v Praze a okolí v poslední době. Předchozím bylo připravované ukončení smluv současným dopravcům ze strany Středočeského kraje a plán na „výběrové řízení“ na dopravce z iniciativy Davida Ratha, hrozícího likvidací Praţské integrované dopravy, systému sloţitě se utvářejícího uţ dvacet let. Hejtman Středočeského kraje David Rath (ČSSD) si ve svých „úsporných plánech“ ve veřejné dopravě nijak nezadal se svým předchůdcem Petrem Bendlem (ODS). Vzhledem k reformistické politice ČSSD nelze očekávat, ţe kdyby nějakým zázrakem stanula v čele Prahy, jednala by ve prospěch Dopravního podniku, jeho řadových zaměstnanců a praţských cestujících… Dle mého názoru by výkony MHD v Praze měl zajišťovat v maximální míře městem vlastněný dopravní podnik, zatímco soukromí dopravci by se měli v Praţské integrované dopravě soustředit na příměstskou dopravu, na niţ dnes DPP ani nemá vhodná vozidla. Lidově, nikoli protilidově orientované vlády a zastupitelé by měli usilovat o zvýšení státního podílu ve veřejné dopravě, zvláště na dotovaných spojích (proč dotovat cizí, kdyţ mohou dotovat „vlastní“). V socialistickém státě musí samozřejmě být veškerá veřejná doprava ve státních rukou – to je poţadavek známý uţ z Manifestu komunistické strany Karla Marxe a Bedřicha Engelse. Bohuţel, současný politický vývoj v ČR směřuje zcela opačným směrem. A nejen v dopravě… Ladislav BYSTRÝ

REFLEXIE

VZDOR 7-8/2012

Diskriminácia statusu zdravotnej sestry Som zdravotná sestra a som na to hrdá, túto prácu mám rada, neviem si predstaviť, ţe by som mala robiť nejakú inú prácu. Od malička to bol môj sen, keď som nastúpila do práce začiatky boli ťaţké, ale ľudia boli akýsi iný. Váţili si prácu sestry. Teraz je situácia iná. Povolanie sestry je utláčané niekde do pozadia. Sestry ţiadajú zvýšenie platu, je schválené zákonom a zrazu sa situácia otočí. Načo sú sestrám peniaze? Veď čo na tom, ţe lekári dosiahli svoje aj za cenu toho, ţe neboli pri pacientoch? Sestry neštrajkovali, len ţiadali to čo im patrí. Keď čítam reakcie na celú túto situáciu, tak je mi smutno z toho, ako ľudia reagujú. Vraj čo by sestry chceli, vraj je to poslanie a načo peniaze? No neviem kto z tých ľudí by chodil zadarmo do práce. Nie je to povolanie ako kaţdé iné? Aj keď toto povolanie

musí vykonávať kaţdý srdcom a ak chce byť dobrá sestra, tak musí svoju prácu nielen ovládať ale aj milovať! Mali sestry tieţ štrajkovať a neprísť do práce? Kto by robil všetky tie profesie v jednej dokopy? Veď sestra je nielen sestra ale aj psychológ, rehabilitačný pracovník, upratovačka, asistentka, administratívny pracovník a aj lekára musí zastúpiť. Nie je to na jedného človeka dosť? Nezaslúţi si sestra plat? Veď za plat, ktorý majú sestry v súčasnosti tu mladé sestry s vysokou školou pracovať veru nezostanú, keď v inom štáte Únie zarobia 2x toľko za menej hodín! V nemocnici je veľa sestier od 35-60 rokov a keď tieto sestry pôjdu na dôchodok, kto bude robiť toto povolanie po nich? Bude sa mať kto starať o pacientov? Prečo sestrám odrátavajú roky praxe keď sú na materskej dovolenke? Lekárky nie sú matky? Tie majú prax aj počas materskej. Ale nielen lekárky ale aj iné profesie, ktoré vykonávajú ţeny, prečo len sestry nie? Nie je to diskriminácia sestry? Sestra sa musí celý ţivot vzdelávať a veľa vecí vo vzdelávaní sa zmenilo. Nestačí len zdravotná škola ako predtým,

treba vysokoškolské vzdelanie, sú potrebné rôzne špecializácie, certifikované kurzy, účasť na kongresoch kvôli kreditom, bez ktorých nemáte prax. A všetko toto tieţ nestojí málo peňazí. Učitelia zbierajú kredity moţno 2 roky, zdravotníci bez výnimky (sestry, laboranti, záchranári, lekári) uţ oveľa dlhšie. U zdravotníkov to bolo potrebné u učiteľov je to niečo nepotrebné a hneď sa to pretriasa v správach! Reakcia niektorých inštitúcii na zdvihnutie platov sestrám bola taká, ţe prepustíme staré sestry a prijmeme mladé. Nikto si neváţi našu prácu, skúsenosti, roky praxe, vzdelávanie a nalomené zdravie? Nechcem tým povedať ţe iní si nezaslúţia zvýšenie platov, v dnešnej dobe je to v kaţdom povolaní ťaţké a sú zlé podmienky. Váţim si kaţdého človeka, ktorý pracuje, kaţdá práca je dôleţitá. Len nechápem, prečo kaţdý útočí na sestry a prečo si ľudia vo väčšine prípadov myslia, ţe naše povolanie je len poslanie a nie zamestnanie, ktoré vykonávame za plat a nie za milodary!

Taktiky paralyzácie pracujúcej triedy Ekonomika kapitalizmu je nevyhnutne labilná a tejto lability sa kapitalizmus nikdy nezbavil. Štrajky kapitálu nutne vyvolávajú štrajky pracujúcich. Časy, kedy boli vzbury pracujúcich proti vykorisťovaniu násilne potláčané, sú dávno minulosťou – aspoň v našich lokalitách. Kapitalisti si dobre uvedomili, ţe nebezpečenstvo pre nich nepredstavuje ani tak sila nositeľov pracujúcej sily, ale skôr ich triedne vedomie. Práve toto vedomie je také nebezpečné pre udrţanie kapitalistického spôsobu výroby a ak tento spôsob má zachovať svoju existenciu ako aj podmienky, za ktorých bude stále obnoviteľný, musí byť toto revolučné vedomie bezpodmienečne rozloţené. Tento cieľ sa dosahuje jednoduchým rozoštvaním pôvodne jednotnej pracujúcej triedy v jej subjektívnej jednote. Konzervatívistická dezinterpretácia Obdobie kapitalistickej akumulácie, ktoré sa vyznačovalo rigoróznou polarizáciou spoločnosti na manuálne pracujúcich robotníkov a triedu vlastniacu výrobné prostriedky (hoci toto rozdelenie iste nebolo absolútne), je preč. Bolo zrušené, no zároveň zachované na vyššej úrovni. Spoločenský spôsob výroby sa nezmenil, ale výdobytky techniky odomkli v tomto sys-

6

téme novú pozíciu, ktorú Slavoj Ţizek posmešne nazval platenou burţoáziou. Ide o triedu zamestnancov a odborníkov, ktorých výrobný proces emancipoval od manuálnej práce, hoci vykorisťovanie zostalo prítomné. Napriek tomu, ţe táto nová spoločenská vrstva má svoje korene vo vyšších vrstvách pôvodného priemyselného proletariátu, osvojila si maniere vyššej triedy. Dôraz na tvrdú pracovnú morálku, poctivú šetrnosť a pokusy stať sa úspešnými investormi a akcionármi, v ktorých sa stávajú do značnej miery obeťami podvodu, to všetko spolu s hrdým hlásením sa k pravicovým ideológiám poskytuje týmto ľuďom opojný pocit morálnej nadradenosti nad lenivou spodinou ľavičiarov, ktorí všetko prehýria a zodpovednosť je pre nich neznámym pojmom. Podobným spôsobom charakterizuje sociológ Tíţik vo svojom článku Spravodlivý hnev povahu protestov reagujúcich na slovenskú kauzu Gorila. Do ulíc nevyšli masy poţadujúce zmenu systému, právo na prácu či iné práva súvisiace so základnou ľudskou dôstojnosťou. Nie. Ulice sa stali korytami ţlče pravicovo orientovaných občanov, ktorých sebaúcta utrpela ťaţké škody, keď sa dozvedeli, ţe tí, ktorým dali vo voľbách svoje hlasy, pretoţe hlásali zodpovednosť, usilovnosť

a disciplínu, sú sami preniknutí neresťami. Psychologická satisfakcia, ktorú týmto ľuďom poskytla ich pravicová orientácia, bola zničená kolíziou s realitou. Zdá sa, ţe Bryan Caplan ani netušil, aký obrovský platný rádius má jeho jezuitský pamflet Mýtus racionálneho voliča. V tejto inteligentnej knihe, v ktorej mimochodom latentne prisudzuje neoliberálnym ekonómom takmer klerikálnu funkciu, vyslovuje presvedčenie, ţe neznalosť výhod voľného trhu v kombinácii sa potrebou kúpiť si psychologický pôţitok za iracionálnu, emotívne motivovanú voľbu spôsobuje, ţe občania v demokratických voľbách volia proti svojim záujmom. Nemôţem s Caplanom viac súhlasiť. Ilúzie o zaslúţených výhodách a efektívnosti kapitalistickej súťaţe (v súťaţi ostáva väčšina porazených) zatemnili týmto ľuďom úsudok a tak sa rozhodli pre zodpovednosť nevšímajúc si, ţe zodpovednosť sa bude stále vzťahovať iba na nich. Nebezpečenstvo, ktoré predstavuje takto rozzúrená vrstva obyvateľstva pramení predovšetkým z presvedčenia, ţe kapitalizmus je v podstate v poriadku a jediné, čo mu škodí, sú istí devianti, ktorí ho zamorujú svojimi nečestnými (v podstate ľavicovými) maniermi. Proti tomuto názoru je potrebné bojovať. Kapitalizmus nie je záleţitosťou človeka a hodnôt (v

VZDOR 7-8/2012 zmysle morálneho imperatívu), ale výlučne záleţitosťou kapitálu. Ten pôsobí na celú spoločnosť, spoločnosť je jeho produktom a snaha o vlastné zhodnotenie jediným imperatívom, ktorý podrýva všetky morálne hodnoty. Morálna hodnota nie je schopná vylepšiť kapitalistické spoločenské zriadenie, naopak, sama sa jeho pôsobením stáva nástrojom na odvrátenie kritického pohľadu verejnosti od skutočného, patologického bodu. No táto dezinterpretácia samotná nie je jedinou hrozbou. Segregácia, nacionalizmus a liberalizmus Neustály apel na zákon a hodnoty v prostredí kolabujúcej ekonomiky vylučuje čoraz viac jedincov z mnoţiny vyhovujúcich, a teda nasýtiteľných. Je to však iba krycí manéver reálnej tendencie kapitálu počas krízy kumulovať v čoraz koncentrovanejšej podobe, ktorá umoţňuje i jeho väčšie sebazhodnocovanie, a to obzvlášť svojim obehom v oblastiach lacnej pracovnej sily, ktoré sa takto časom menia na kolónie neschopné kúpy, ktoré kapitál opúšťa a kolonizuje inú oblasť. Stále tvrdšia práca je príčinou čoraz väčšej biedy. Neoliberálna ekonomika tak vytláča za hranice svojich satelitných území čoraz väčšiu časť ľudstva a je len otázkou času, kým pohltí a rozoštve i miesto svojho zrodu. V čom spočíva podstata takto vznikajúcich segregácií? Zo sci-fi románov poznáme apokalyptické vízie sveta, v ktorom sú tí, ktorí si to môţu dovoliť, stráţení v opevnených zónach uprostred všeobecnej biedy a deštrukcie, ktorá je miestom mizernej existencie pracujúcich a otrokov, vylúčených z vybranej spoločnosti, mnohokrát na základe nejakej vymyslenej zámienky (rasa, národ, vierovyznanie, drţba nebezpečných zbraní), ţijúcich na hranici ţivotného minima. Opevnené zóny sú miestom vplyvu policajného dozoru, ktorého účelom je čo moţno najviac zredukovať sumu svojich chránencov na základe fiktívnych dôvodov. Nad celým týmto systémom pôsobí abstraktná, neosobná moc, ktorej orwellovská tradícia prisudzuje akýsi nejasný, démonický charakter, avšak touto silou, skutočným motorom a dostatočným impetom segregačných tendencií spoločnosti, sa môţe pôvodne stať iba kapitál a odcudzená práca. Prvé koncentračné tábory nepostavili nemeckí nacisti, ale anglickí liberálni demokrati v koloniálnej Indii. Ako to latentne a s úsmevom naznačil uţ spomínaný Caplan, demokracia kapitalizmu prekáţa. Práve preto musí v čase, kedy občania stratili schopnosť racionálne sa rozhodovať, ustú-

7

REFLEXIE piť dočasnej vláde tvrdej ruky, ktorá za cenu menších obetí zachráni slobodný kapitalizmus pred hrozbou ľavicového ţivlu. Takto sa rodí fašizmus. Hlavnou starosťou, čo sa týka týchto kolonizovaných území, teraz je, aby sa za ţiadnu cenu nestali jednotnými a aby táto nejednotnosť bola vhodne interpretovaná. Túto úlohu plnia v najväčšej miere dva prúdy. Nacionalizmus (nie vlastenectvo, ale národnostný šovinizmus spätý s proklamáciou snahy obnoviť korporativistické zriadenie spoločnosti) a liberalizmus (nie ten klasický, ale ideológia libertinizmu). Hoci sú na prvý pohľad navzájom protirečivé, výborne sa dopĺňajú, a to bez ohľadu na to či vznikajú spontánne, alebo sú iniciované vonkajším činiteľom. Kde väzí škodlivosť nacionalizmu? Nie je cieľom tohto zamyslenia sa dehonestovať právo člena homogénnej komunity na identitu a hodnoty. Je potrebné iba poukázať na to, ako sa toto právo zvrháva. Identita, ktorá nenájde svoje miesto v spoločenskom poriadku, začne zúrivo kopírovať samú seba do celého systému a mení sa na ničenie akejkoľvek inej identity, resp. snahu o takéto ničenie. Problémom ľavice je práve neschopnosť podchytiť pozitívnu obhajobu existencie tradícií v tom krátkom okamihu, keď sa ešte nepácha agresiu na pracujúcej triede a vyuţiť ju v prospech tejto triedy. Potenciál obrany svojej identity je obrovský a musí byť správne usmernený. Ak je tento proces úspešný, môţe si ľavica dovoliť i liberálne ústupky. V prípade, ţe nie, stráca silného spojenca. Vlastenectvo sa mení na pravicový extrémizmus, ktorý má kňazské poslanie; poslanie reinterpretovať problémy. Nacionalizmus, ktorý sa takto vedome či nevedome stal políciou kapitalistického systému, presviedča pracujúcu triedu, ţe jej nepriateľom nie je systém, ktorý ju vykorisťuje, ale akási význačná skupina cudzej populácie nachádzajúca sa na území daného národa. Vyuţíva sa tu otupenosť človeka, ktorý má tendenciu útočiť na najbliţšieho, nie na skutočného nepriateľa. Dnes sa s obľubou na tento účel vyuţívajú imigranti, ktorých štrajk kapitálu a imperialistické výboje vyhnali z ich domovov. Avšak veľmi dôleţité je uvedomiť si skutočnosť, ţe ako plynie čas, objektom agresie nacionalistov sa stávajú i príslušníci ich vlastného národa, ktorí s nimi jednoducho iba nesúhlasia. Oveľa poetickejšia podoba je vyhradená liberalizmu v zmysle slobody za kaţdú cenu. Ide však o znova o nedorozumenie. Neustále protesty za zrovnoprávnenie registrovaných partnerstiev rovnakých pohlaví, právo na interupcie a iné práva, to všetko sú snahy neprijateľné pre tradicionalistické kruhy, nacionalistické

hnutia, prípadne náboţenské ideológie a majú za následok znova iba umelé rozdelenie spoločnosti. Hoci sa to môţe zdať paradoxné, títo voľnomyšlienkari sú vo svojej podstate obyčajnými konzervatívcami, presne ako ich oponenti, preto k nim ľavica musí zaujať obdobný postoj. Inak sa agresia pracujúcej triedy znova vyčerpá v tejto triede samotnej a neprenikne smerom von, k skutočným príčinám nespokojnosti. Takto je vykázaná povaha nacionalizmu i liberalizmu, spočívajúca v systémovej nutnosti dezinterpretovať ekonomicko-sociálne problémy, ideologicky zdôvodniť moţné zárodky segregačných procesov a rozoštvať celú triednu spoločnosť i pracujúcu triedu samotnú. Kapitalisti však ostanú vţdy triedou jednotnou a to i na medzinárodnej úrovni. Preto je povinnosťou ľavice urobiť to isté; zhromaţdiť pod svojim vedením čo najväčšiu sumu aktívnych spoločenských síl odporu, nehľadiac na národ, rasu, vierovyznanie či sexuálnu orientáciu. Kapitalizmus poskytol postmodernému človeku objem moţností, aký nikdy nepoznal. Avšak súčasne ho svojou ekonomickou povahou od realizácie väčšiny týchto moţností navţdy izoloval. Akokoľvek intenzívne je totiţ šírená dogma o neobmedzených moţnostiach voľného trhu, faktom zostáva, ţe majoritná vrstva pracujúcich a nezamestnaných je daná štrukturálne; môţu sa meniť jej členovia, no ona samotná zostane zachovaná. V kapitalizme človek prijal mnoho čiastočných slobôd výmenou za základnú slobodu zmeniť existujúci stav vecí. Je škandálom súčasnej ľavice, ţe skočila na lep obhajobe civilizačného experimentu multikulturalizmu či mnohých emancipačných tém. Nie je pravdou, ţe by tieto problémy neboli pádne a nezasluhovali si pozornosť. Je však v prvom rade potrebné, aby ľavica vzkriesila svojho ducha a vrátila sa k riešeniu ekonomických tém. Kapitalizmus je totiţ ekonomickým fenoménom bez ohľadu na to, akým tvrdým spôsobom dopadá na naše vnímanie reality. Je to parazitický systém, ktorý infiltruje spoločenstvo, podomieľa lokálne i globálne hodnoty a vyuţíva ich, aby staval proti sebe ľudí, ktorí by v prípade jednotnej organizácie boli schopní tento systém odstrániť. Ak je odstránenie kapitalizmu podmienené jednotou pracujúcej triedy, je jednota pracujúcej triedy podmienená dôrazom ľavicovej avantgardy na ekonomickú stránku skutočnosti namiesto sekundárnych, ideologických, z väčšej časti umelo vyvolávaných sporov. Michal BAJLA

REFLEXIE

VZDOR 7-8/2012

Jaké máme možnosti změnit současné poměry? Aktuálnost otázky Tuto otázku valná většina společnosti aţ do časů vypuknutí všeobecné krize kapitalismu v r. 2008 neřešila, protoţe jejímu vědomí vládla jistota jedné odpovědi: volby. Aţ otřesy, rozčarování a deziluze, které přinesla nejen do ţivotů dělnické třídy a ostatních vrstev proletariátu krize, vrátily s ţivelností kapitalismu vlastní tuto otázku alespoň na vedlejší scénu veřejného dění. Neexistence zásadové, skutečně antikapitalistické dělnické strany (politického subjektu) na území českých zemí a Slovenska způsobila, ţe se této otázky na vedlejší scéně chopili v nejlepším případě slouhové současného systému, v horším případě představitelé kapitalismu samotní. A začali kult voleb, přestoţe o něm nemluvili, nebo mluvili jinak, rafinovaně zachraňovat. Co dělaly v této pro komunistické a dělnické hnutí příhodné době tzv. protisystémové strany v českých zemích i na Slovensku (KSČM, KSS, NAL, SDS)? Jejich největším výkonem a úspěchem na vedlejším pódiu bylo, ţe dosáhly obsazení pozice třetích houslí v početně rozšířené vesnické kutálce různých iniciativ, alternativ a sdruţení (ProAlt, Alternativa zdola, organizace sdruţené ve Spojenectví práce a solidarity - SPaS). Všechny tyto strany a organizace se fakticky věnovaly jedinému přístupu, kterým pomáhaly uspávat nemalou část veřejnosti, která se, mechanicky a na základě vlastních ţivotních zkušeností, začala probouzet. Co do početnosti obtíţně odhadnutelné mnoţství lidí vedly jejich poslední záţitky se společenským vývojem v jejich zemích k přesvědčení, ţe „není koho volit, ţe jde všem jen o koryto a ţe volby nic změnit nemohou.“ Tento slibný, byť pocity rezignace a zklamání prostoupený postoj by v případě existence skutečné komunistické či dělnické strany byl velkou výzvou. Měla by své cílové třídy a sociální vrstvy seznámit s tím, v jakém systému ţijí, jaké jsou moţnosti změnit přetrvávající poměry volbami a jakou cestou se lze dopracovat k systémové změně. Nic takového však tzv. protisystémové strany neprovedly, protoţe minimálně jejich vedení zastává stejný názor, nebo ho alespoň prezentuje, jako vládnoucí třída a jí poplatná sociální vrstvy společnosti (nebo jsou většiny vedení těchto stran a vládnoucí třída se svými spojeneckými sociálními vrstvami totoţné?!). Z toho důvodu se pokusím co nejstručněji čtenářům vysvětlit, jak zmíněný problém a otázky chápeme my.

8

Charakter a podstata současného formy kapitalistického státu Panující formou současného státního zřízení je v českých zemích a na Slovensku z marxistického (tedy i našeho) pohledu burţoazní demokracie. Ta představuje diktaturu kapitálu, monopolů, burţoazie, přikrytou slupkou formálně platných demokratických práv, svobod, zákonů a moţností. Je demokracií pro burţoazii, diktaturou proti většině společnosti, tj. proti proletariátu, realizovanou prostřednictvím burţoazně demokratických institucí. Formálnost této demokracie pro vykořisťovanou a zbídačovanou část společnosti (proletariát) tkví v tom, ţe garantuje většině společnosti taková práva, která v kapitalismu nemohou být reálně vymahatelná (právo na práci a spravedlivou odměnu za ni x nezaměstnanost a okrádání dělníků o část výsledků jejich práce, právo na odborovou organizovanost) a která jsou podmíněna ekonomickými faktory (právo svobodné volby obecně, právo svobodných voleb zástupců lidí, rovnost šancí mezi všemi lidmi, rasami i pohlavími), jeţ sice platí, ale pokud neohroţují panství monopolů, jsou příslovečným voláním na poušti (svoboda slova, kritizovat je moţné téměř cokoliv, bez reálného dopadu). Volby v této formě kapitalistického uspořádání společnosti jsou pouze rituálním představením v rukou médií, státu, dalších institucí a společností, ovládaných či přímo vlastněných kapitálem. Skutečná, tj. systémová, proletářská změna JENOM prostřednictvím nástrojů tohoto systému je fakticky nemoţná. Stát je ovládán, a v třídní společnosti tomu nemůţe být jinak, kapitálem, monopoly, jejich lobbisty apod. (stejně iluzorní jsou snahy o odstranění korupce či o její kontrole a trestání takovým státem, nedojde-li minimálně k jeho zásadním změnám). Pokusy o změnu systému reformními nástroji Uveďme několik příkladů snah velké části společnosti provést „revoluci,“ tj. změnu

kapitalistického systému, hlavně prostřednictvím voleb a parlamentu, a řekněme si, jak tyto pokusy dopadly. Např. sociálně demokratické hnutí, které, ještě kdyţ mělo do konce 50. let 20. století v programu dosaţení socialismu reformní cestou (tedy vyuţitím voleb v kapitalismu a jeho parlamentu), deklarovalo v několika konkrétních historických momentech otevřeně snahu budovat socialismus. Jako příklad uveďme Československou sociálně demokratickou stranu dělnickou, která po první světové válce, v letech 1919 a 1920, vyhrála volby, měla v programu znárodnění dolů, bank a klíčových podniků, ale nikdy za období první republiky k něčemu podobnému ve vládě nedospěla. Podobně na tom byly i její „kolegyně“ v západní Evropě. Spojenectví pokrokových stran v Lidové frontě ve Španělsku v r. 1936 a jejich vítězství ve volbách, které dovedly Lidovou frontu k sestavení vlády, přimělo generála Franca a jeho spojence k občanské válce, podporované nacistickým Německem a fašistickou Itálií. Válka skončila poráţkou republikánské vlády a následovalo třicet šest let fašistické diktatury. Po 2. světové válce sice reformistické strany (Itálie, Francie, Velká Británie, Rakousko, Finsko, Belgie), tlačeny všeobecnou radikalizací společnosti, příkladem Sovětského svazu a zesílením komunistického hnutí zestátnění klíčových podniků uskutečňovaly, jakmile však revoluční vlna opadla, otázka socialismu přestala být na pořadu dne i pro ně samotné, postupně ji vyčlenily i ze svých programů a prohlášení a otevřely dveře dokořán neoliberálům (odpoutali na několik let pozornost dělnické třídy a jejích spojenců, čímţ zachránily kapitalismus). Snaha chilského prezidenta Salvatora Allendeho o vybudování socialismu reformní cestou skončila v září r. 1973 fašistickým pučem generála Pinocheta, podporovaným CIA a USA. Podobně tomu bylo v případě Daniela Ortegy a jeho sandinovců v 80. letech 20. století v Nikaragui. Zde sehrály roli ničitele většinové vůle nikaragujské společnosti USA financované a cvičené jednotky contras. Posledními a aktuálními příklady, kdy charakterem reformistické strany hodlaly prostřednicím postupným kroků a burţoazního parlamentu změnit stávající systém v socialismus, jsou zkušenosti Moldávie a Kypru. V Moldávii v letech 2001-2009 vládla Strana komunistů republiky Moldávie (PKRM), v obou volebních obdobích měla nadpoloviční většinu křesel v tamějším burţoazním parlamentu. Na podstatě kapitalistického reţimu však nic nezměnila, v r. 2009 nastaly v Moldávii protivládní bouře, podporova-

VZDOR 7-8/2012 né a vyvolané zejména ze sousedního Rumunska a EU. Strana útoky a vnitřní ideovou nepevnost neustála, v současnosti je v opozici a počet mandátů, kterými disponuje v parlamentu, je téměř poloviční ve srovnání s výsledkem voleb v r. 2001 (tehdy 71 mandátů z celkových 101 křesel, nyní formálně 42, ve skutečnosti však minimálně o 3 méně, jelikoţ se její poslanecký klub rozpadá). Aktuálně vládne v Moldávii ostře zpátečnická vláda, která přijala zákona zakazující pouţívání symbolů dělnického hnutí – srpu a kladiva – a vede Moldávii cestou postupnému splynutí a závislosti na dávném moldavském protektorovi - Rumunsku. V mnohém podobná je situace na Kypru, kde od r. 2001 vládne Pokroková strana pracujícího lidu (AKEL), která roku 2004 přivedla Kypr do imperialistické Evropské unie, na charakteru kapitalistického systému nezměnila nic a její voličská podpora v posledních letech stagnuje. Cesta k systémové změně se ani v tomto případě po dobu 11 let nekoná ani náznakem. AKEL se zaklíná tvrzeními, ţe v současnosti takový postup pro ni není prioritní a moţný (z hlediska podmínek, zapomíná však na to, ţe ty můţe vytvářet i sama). Jak jsem naznačil, uchyluje se vládnoucí kapitál, jeho strany a stát, cítí-li se ohroţen na svých pozicích, ziscích a moci, k autoritářským a fašistickým scénářům. V tomto případě je formálnost burţoazní demokracie nahrazována otevřenou teroristickou diktaturou kapitálu, nebo cestou k ní. V případě těchto záměrů, k nimţ, jak se zdá, pomalu a s rozmyslem nastupují mnohé země světa, včetně ČR, ustupují formálně platná demokratická práva a svobody otevřené svévoli vládnoucího kapitálu, bez demokratické přetvářky. Příkladů z minulosti máme celou řadu (Itálie, Maďarsko, Bulharsko, Polsko, Portugalsko, Německo, Finsko, Španělsko, Chile, Argentina, Jiţní Korea, Řecko apod.). Náš poměr k současným volbám Naši předchůdci ani my však neodmítáme účast v burţoazních volbách, pokud se uskuteční tyto volby objektivně v podmínkách formální demokracie a umoţňují politickou praxi, jíţ popíši v další části textu. Naším úkolem však v tomto ohledu není posilovat iluze o moţnostech změny prostřednictvím volených zastupitelských sborů kapitalistického státu, ale zejména: předkládat vlastní návrhy na dílčí zlepšení ţivotních podmínek většiny společnosti a na řešení jejích obtíţí (daně, podpory v nezaměstnanosti, zákoník práce, bydlení, poplatky ve zdra-

9

Z DOMOVA votnictví, vysílávání vojáků do agresivních vojenských misí), prosazovat návrhy komplexních, hranice systému přesahujících opatření a na základě jejich neprůchodnosti či nefunkčnosti (předem propagandisticky avizované, např. zespolečenštění výrobních prostředků, dělnická a zaměstnanecká kontrola výroby a správy podniků) dokazovat systémovou podmíněnost parlamentu, vyuţívat tribuny parlamentu či jiných zastupitelských sborů k propagaci názorů a návrhů ve prospěch proletariátu a v případně objektivně příhodné situace prosazování komplexu širších, systém nepřesahujících změn (v minulosti zejména v západní Evropě, jednalo se o komplex změn směřujících k tzv. sociálnímu státu). Co nám dovoluje současná formální demokracie? Burţoazní demokracie a moţnosti změny poměrů prostřednictvím jejích institutů však nejsou strnulé, vyvíjejí a mění se změnou objektivní situace (cyklický vývoj kapitalismu, síla vládnoucích monopolů a kapitálu, mezinárodní vztahy, zejména existence reálně socialistických zemí, tedy třídní charakter jednotlivých států oblastí, tempo, obsah a forma imperialistické globalizace – integrace kapitalistických států do EU) i subjektivních okolností (síla komunistického a dělnického hnutí, stran, jejich charakter, organizovanost proletariátu). Domnívám se, ţe jsme v posledních více neţ dvaceti letech svědky fenoménu, kdy jsou jiţ tak skromné moţnosti dílčích i komplexnějších nesystémových změn prostřednictvím orgánů formální demokracie okrajovány a omezovány. Bylo a je to dáno změnou podmínek v třídním sloţení světa, ale i postupem imperialistické globalizace. Jednalo se zejména o tyto procesy: postupný sociálně-ekonomický a politický úpadek socialistického tábora, rozklíţeného odklonem a překrucováním obecných zásad komunistické a dělnické (marxisticko-leninské) teorie a politické praxe (revizionismus), který vedl v letech 1989-1991 k rozpadu reálně socialistického tábora; štěpení a úpadek vlivu a posun doprava velkých a silných komunistických a dělnických stran v kapitalistických zemích, který s procesy v reálně socialistických zemích úzce souvisel (komunistické strany Španělska, Itálie, Francie, ale i další, vliv eurokomunismu, rozpad těchto stran); tyto faktory posilovaly monopoly, kapitál, jejich státy a struktury (EHS, MMF, IMF, USA), jeţ na přelomu 70. a 80. let a později zahajují svou všeobecnou ofenzivu nejprve v zemích s menším vlivem a tradicí pokrokových stran (Tchatcherová ve Velké Británii a Reagan

v USA, Washingtonský konsenzus z r. 1989); součástí této ofenzivy bylo posilování integrace v rámci a do EHS v 80. letech 20. století a zejména počátkem 90. let 20. století (Schengen, Maastricht, smlouva o Evropské měnové unii). Všechny tyto faktory se vzájemně podmiňovaly a prolínaly, jejich role se měnila podle objektivních a subjektivních podmínek různých států, jejich kvality, ale dá se říci, ţe platily ve velké části zemí tzv. euroatlantického prostoru (mám zde na mysli státy Severní Ameriky a Evropy). Jakmile začaly slábnout, aţ v mnohých případech zaniknuly, opory a příčiny (reálně socialistický tábor a silné komunisti cké a dělnické hnutí v kapitalistických státech) relativního z l epšen í post a ven í pr ol et a ri á t u v kapitalistických zemích po r. 1945, pro které (zlepšení) se vţil název sociální stát, začala postupně tát i tato podoba kapitalismu (sociální stát). Kapitál, jeho organizace a státy nyní neměly důvod ustupovat komunistickému a dělnickému hnutí, které se ocitlo na krovkách, jeho moc a zisky uţ nebyly v bezprostředním ohroţení, jako tomu bylo v minulosti. Stejně tak kapitalistická globalizace, která bývalé reálně socialistické země přivedla do NATO, EU, MMF, IMF, WTO apod. výrazně omezila moţnosti národních států a jejich obyvatel rozhodovat o svém osudu, s čímţ kráčela ruku v ruce hospodářská kolonizace těchto zemí zahraničním velkokapitálem. Proletariát původních členských zemí imperialistických uskupení byl jednak obětí utuţování tohoto způsobu integrace, jednak tlaku sniţované hodnoty pracovní síly z bývalých socialistických zemí, moţností nových trhů, podhodnocených cen tamějších výrobků a dalších okolností. Strany a hnutí, které měly ve svých programech a vizích tzv. sociální stát (zejména sociálně demokratické strany, ale i strany tzv. komunistické, zelení v západní Evropě, křesťanští sociálové), neboli sociálně a ekologicky orientované trţní hospodářství, zpočátku v teoretické rovině podrţely své zásady, ale v praxi se kvůli svému burţoaznímu charakteru vydávaly cestou sociálního liberalismu, ústupkům neoliberalismu a tím pádem destrukce tzv. sociálního státu. Ve státech bývalého reálně socialistického tábora prozatím probíhala postupná destrukce výdobytků většiny společnosti z minulých mnoha desetiletí. Ţádná ze stran tzv. euroatlantického prostoru, prosazujících a hlásajících principy tzv. sociálního státu, pokud se dostala po volbách do vlády, nedokázala nástup kapitálové ofenzivy z 80. a 90. letech 20. století nejen obrátit sociálnějším směrem, ale ani zastavit. Naopak, většina z nich se na těchto pro

REFLEXIE

VZDOR 7-8/2012 většinu společnosti negativních tendencích přímo podílela. Jako příklad uveďme britskou Labour Party, která byla v letech 1997-2010 u vlády, realizovala řadu protilidových reforem v oblasti zaměstnanosti, vysokého školství (zvyšování školného) a v mezinárodním prostoru (agrese v Afghánistánu a Iráku), politicky a programově se pak v některých otázkách posunula dokonce napravo od liberálů. Dalším příkladem do naší mozaiky je Schröderova německá SPD, která reformou Harz IV provedla výrazný útok na základní lidská práva dělníků a zaměstnanců, na postavení odborů, na ochranu dělníků před podnikateli. V obou případech vedly změny politické praxe i k programovým změnám zmíněných stran, o nichţ se hovořilo

jako o „nové vlně.“ Tyto stran pak přestávaly hovořit i o sociálním státu. I v případech jiných stran, které si na svých praporech nechaly vepsáno heslo sociálního státu, vedlo jejich angaţmá ve vládě k podobným důsledkům, jako v případě stran neoliberálních, liberálních či konzervativních. Uveďme příklad španělského hnutí M15, které vzniklo v časech vlády španělských socialistů J. Zapatera, či řecký pád na dno, na němţ měl podíl také sociálně demokratický PASOK. I v situacích, kdy politické strany u vládního kormidla ve svých dlouhodobých programech překonávaly pojetí sociálního státu směrem k socialismu, mám zde na mysli opět např. AKEL, nejenţe nedošlo k budování socialismu, ale ani k zadrţení nástupu

kapitalistické všestranné protilidové ofenzívy. Hovořit v těchto všech případech o náhodě by bylo značně naivní. Hovořit o zradě lídrů sociálních i tzv. protisystémových stran by bylo v mnoha případech pravdivé, máme-li pod termínem zrada na mysli přizpůsobení se objektivním trendům kapitalistického světa, které najednou znemoţňovaly i sypání drobků ze stolu velkopodnikatelů ve prospěch dělníků, zaměstnavatelů, důchodců a dalších nevlastníků výrobních sluţeb a kapitálu. Toto přizpůsobení však bylo objektivně nutné z hlediska charakteru zmíněných stran. Jaromír Jandák Pokračovanie v budúcom čísle...

Čo je to vlastne ten socializmus? Najvšeobecnejšie by sme mohli socializmus charakterizovať ako prechodné obdobie od kapitalizmu ku komunizmu, keď tento prechod je uskutočňovaný skrz diktatúru proletariátu. Neviem a ani nechcem ísť do konkrétnych opisov ako za socializmu bude fungovať to či ono. Radšej sa pridrţím všeobecnejších náhľadov. To povaţujem za správne, lebo konkrétne je vlastne len javová forma všeobecného za istých špecifických podmienok. Je to o dialektike všeobecného a konkrétneho (zvláštneho), podstaty a javu. Napokon aj Lenin povedal, ţe: „Ten, kto sa púšťa do čiastkových otázok bez predbeţného vyriešenia otázok všeobecných, bude na kaţdom kroku bez toho, ţe by si to uvedomoval, naráţať na tieto všeobecné otázky.“ Ďalej je problém aj to, ţe socializmus nie je niečo statické. Má výraznú vnútornú dynamiku. Vyvíja sa smerom vpred, smerom ku komunizmu. Takţe sa nedá socializmus charakterizovať ako jeden fixný bod na časovej osi mimo ktorého (v minulosti, v budúcnosti) niet socializmu. Je to súhrn procesov. Socializmus by som charakterizoval v troch oblastiach: -

Ekonomická, Politická, Ideologická.

Ekonomická oblasť V socialistickej spoločnosti existujú dve formy vlastníctva výrobných prostriedkov – štátne všeľudové a kolektívne druţstevné. Štátne všeľudové vlastníctvo je najvyššou formou socialistického vlastníctva. Má určujúcu úlohu v rozvoji ekonomiky. Hlavná časť spoločenského produktu je vytváraná v štátnych podnikoch a

10

organizáciách. Vytvára sa všade tam, kde výroba dosiahla spoločenský charakter uţ za kapitalizmu (priemysel, doprava), resp. v odvetviach nevyhnutných pre zaistenie riadneho chodu hospodárstva – vytvorenia vzájomných spojení odvetví cez obeh peňazí a produktov – (poisťovne, banky, obchod). Jeho produkcia je základňa pre uspokojenie základných potrieb obyvateľstva a rozvoja spoločnosti. Je nositeľom vedeckotechnického pokroku. Predstavuje hlavnú líniu technického rozvoja socializmu. Druţstevné vlastníctvo sa vytvára hlavne v poľnohospodárstve. Je to podmienené tým, ţe existujúca masa maloroľníkov a stredných roľníkov nemá tradíciu spoločnej práce. Druţstvo im umoţňuje kolektívne a demokraticky riadiť si výrobu, rozhodovať o uţití statkov ostávajúcich druţstvu. Takto sa učia zodpovedne hospodáriť pred kolektívom a spoločnosťou. Sú vytvárané podmienky na zmenu ich vedomia zo stavu individualistického sledovania vlastných potrieb ku kolektívnemu vedomiu – dobrovoľnej práci v prospech kolektívu. To je stále len polovica úlohy. V takýchto podmienkach je roľník stále len slovami V. I. Lenina „ z polovice pracujúci, z polovice špekulant.“ Druţstevné vlastníctvo naďalej umoţňuje jednotlivcom obohacovať sa neúmerne ich skutočným zásluhám z pohľadu spoločnosti ako celku. Preto v socialistickej spoločnosti musí byť spoločenské vlastníctvo nadradené druţstevnému. Táto nadradenosť sa prejavuje tak, ţe spoločenské vlastníctvo (prevaţne priemysel) všemoţne podporuje druţstevné vlastníctvo (prevaţne poľnohospodárstvo) dodávaním najmodernejšej techniky. To spôsobuje koncentráciu výrobných prostriedkov aj v poľnohospodárstve. V určitom okamihu začne byť kolek-

tívne vlastníctvo priúzkym rámcom pre efektívne vyuţívanie modernej techniky, širokej technickej základne a pre splnenie poţiadaviek na poľnohospodársku produkciu zo strany spoločnosti. Kolektívne druţstevné vlastníctvo nutne prerastie do spoločenského štátneho vlastníctva. Takto vzniknú podmienky na ďalšiu zmenu vo vedomí roľníkov. Nastane prechod od kolektívneho vedomia k spoločenskému – k práci v prospech celej spoločnosti. Kým za súbeţnej existencie spoločenského a druţstevného vlastníctva boli odstránené len rozpory medzi priemyslom a poľnohospodárstvom, medzi mestom a dedinou, tak s postupom rozvoja socializmu smerom ku komunizmu, pri premene kolektívneho vlastníctva na spoločenské, sú odstránené hlavné rozdiely medzi prácou robotníka v priemysle a roľníka v poľnohospodárstve (mechanizácia a automatizácia, zníţenie podielu ručných operácii, zvýšenie odbornej kvalifikácie a pod.). Za socializmu sú moţné aj iné formy vlastníctva – komunálne a ľudové. Dôleţité je pri nich to, ţe sú to opäť kolektívne formy vlastníctva. Väčšinou ich zriaďujú mestá a obce za účelom uspokojenia lokálnych potrieb obyvateľstva ako sluţby typu kaderníctvo, oprava obuvi, šiat, domácich spotrebičov, čistiareň, práčovňa, beţná starostlivosť o ţivotné prostredie a pod. Proste ide o špecifické výkony, ktoré je ťaţké centrálne plánovať, preto sú ponechané na okresné a miestne orgány majúce konkrétny prehľad o tej ktorej potrebe obyvateľstva. Pri týchto vlastníctvach je nutné mať na pamäti: 1. Vţdy sú to kolektívne vlastníctva, súkromné vlastníctvo ani tu nie je moţné, 2.

Aj tu celý vývoj speje od výroby

VZDOR 7-8/2012 (sluţieb) v malom k postupnému vytvoreniu veľkého socialistického spoločenského hospodárstva. Problémami, ktoré je potrebné v blízkej dobe podrobnejšie rozobrať sú najmä spôsob znárodnenia a kolektivizácie, existencia ţivnostníkov, ekonomické zákony a kategória za socializmu. Politická oblasť V politickej oblasti, vo výkone moci, predstavuje socializmus štát novým spôsobom demokratický a novým spôsobom diktátorský. Je to diktatúra väčšiny (pracujúcich) nad zvrhnutou menšinou (trieda vykorisťovateľov). Je to demokracia pre pracujúcu väčšinu a nie menšinu vykorisťovateľov. Diktatúru proletariátu ako vládu ľudu za socializmu si nemoţno predstavovať tak, ţe všetci rozhodujú o všetkom, ţe tu niet autority. Za socializmu musí spoločnosť nutne ustanoviť určité inštitúcie riadiace jej chod. Sú to predovšetkým: politické strany, štátne orgány, odbory, rôzne zdruţenia občanov. Zásadný rozdiel oproti kapitalizmu je v spôsobe ich vytvárania, kontrolovania a činnosti týchto orgánov, v práci ich predstaviteľov. Vznikajú a zanikajú na základe právnych predpisov socialistického štátu a objektívnych zákonitostí vývoja socialistickej spoločnosti. Tieto orgány sú zriaďované s cieľom posilnenia moci ľudu, urýchlenia budovania socializmu a prechodu do komunizmu, kde uţ nebudú potrebné. Z pohľadu proletariátu je štát ako taký, ako panstvo určitej triedy nad celou spoločnosťou len nutné zlo. Je to najhoršie čo socializmus môţe zdediť od kapitalizmu. Základnou vývojovou črtou štátu za socializmu je jeho postupné odumieranie. To vplýva aj na kreovanie ďalších, jemu podriadených, inštitúcii. Niektoré zanikajú, iné vystupujú do popredia. Pre správne pochopenie politických strán musíme mať na zreteli, ţe v ţiadnej spoločnosti reálne nevládnu politické strany (strana). Moc je vţdy v rukách vládnucej triedy (vládnucich vrstiev), ktoré vytvárajú politické strany pre lepšie presadzovanie svojich triednych záujmov – koncentrujú sily celej triedy. Kaţdá spoločenská trieda (vrstva) má len jednu politickú stranu. Tak za kapitalizmu aj socializmu majú pracujúci – hlavne robotnícka trieda – svoju politickú stranu. Cez túto stranu bojujú za svoje ekonomické a politické ciele za kapitalizmu. V socialistickej spoločnosti je to jeden z nástrojov na výkon diktatúry proletariátu. Či bude politických strán viac (ČSSR) alebo len jedna (ZSSR) závisí od miestnych a historických podmienok. No aj tu pôsobí jedna

11

REFLEXIE základná tendencia – zánik politických strán ako takých. Lebo ak socializmus prerastá v komunizmus, kde uţ niet spoločenských tried a nie je tu potrebný potom ani štát, tak z podstaty veci vyplýva, ţe aj politické strany budú zbytočné. Štátne orgány sú úzko naviazané na štát. Pre ich vývoj platí to isté čo pre samotný štát. Patria sem ministerstvá, krajské, okresné a miestne orgány a vláda. Podrobný opis zostavovania a fungovania týchto orgánov by bol na teraz zbytočne vyčerpávajúci. Nebývalý význam pre rozvoj výroby, realizáciu moci pracujúcich priamo na pracoviskách a v spoločnosti majú odbory. Cez ne sa môţu pracujúci aktívne podieľať na riadení výroby, jej plánovaní a riešení všemoţných problémov v podnikoch, odvetviach hospodárstva a štátu. Odbory sú za socializmu jedinečný nástroj upevňovania moci komunistickej strany a robotníckej triedy, získavania ostatných pracujúcich pre myšlienky socializmu a komunizmu a riešenia aktuálnych problémov. Je to preto, ţe v odboroch kaţdý pracujúci má právo aktívne pracovať a podávať návrhy. Skrátka sú nástrojom vlády zdola na hor. Odbory v praxi zjednocujú všetkých pracujúcich. V nich sa za socializmu prakticky prejavuje stupeň zjednotenia pracujúcich do jednej spoločenskej triedy so spoločnými základnými záujmami. V socialistickej spoločnosti majú všetci občania právo vytvárať rôzne záujmové zdruţenia podľa platných zákonov socialistického štátu. Sú to rôzne spolky a zväzy. Ich spoločensko – politická funkcia je za socializmu významná ako nikdy pred tým. Má stúpajúcu tendenciu. Takto sú zdruţovaní občania rôznych názorov na tie ktoré spoločenské a politické javy na základe angaţovania sa v určitej špecifickej oblasti ľudskej činnosti. Takto je vytvorená moţnosť riešenia hlavne bezprostredných problémov širších skupín občanov na úrovni kaţdodenného ţivota. Je to moţnosť priamej a neformálnej konfrontácie toho čo vychádza od spoločnosti ako celku s individuálnymi a kolektívnymi názormi a potrebami. Je to nástroj kaţdodenného zosúladzovania spoločenského, individuálneho a kolektívneho. Význam takýchto zdruţení občanov je politický aj ekonomický. Politický po tej stránke, ţe umoţňuje kaţdému ako indivíduu slobodne sa realizovať v kolektíve. Ekonomický po tej stránke, ţe v praxi dokazuje všestranný rast bohatstva socialistickej spoločnosti pre uspokojenie tak základných ako aj vyšších potrieb jednotlivcov a ich skupín. Všetky tieto inštitúcie socialistickej spoločnosti – strany, vláda, minister-

stvá, miestne orgány, odbory, občianske zdruţenia sú ţivou reťazou socializmu. Ich úlohou je neustále emancipovať človeka po všetkých jeho stránkach a zaraďovať ho do spoločnosti. Pretvoriť občiansku spoločnosť na ľudskú spoločnosť. To je moţné aj vďaka poznaniu, ţe nepredstavujú niečo večné. Nesnaţia sa zvečniť socializmus. Snaţia sa ho vyuţiť na dosiahnutie komunizmu, kde uţ nebudú potrebné. V tom je rozdiel socialistických inštitúcii oproti predchádzajúcim. V tom je ich revolučnosť. Konkrétne problémy ako spôsob voľby, zodpovednosť, činnosť jednotlivých orgánov a funkcionárov, otázka autority, odmeňovania – do akej miery je verejná činnosť zamestnanie a do akej poslanie?, otázka verejnosti výkonu atď. sú na osobitné rozpracovanie. Ideologická oblasť Toto je najcitlivejšia časť revolučného zápasu o nový lepší svet, o socializmus a komunizmus. Aby bolo moţné hovoriť o socializme a nejakom prechode komunizmu nestačí mať len materiálno – technickú základňu socializmu. Revolúcia musí nastať v hlavách ľudí, v kaţdodennom vnímaní sveta a správaní sa v práci, rodine, škole a vôbec vo všetkých oblastiach ţivota. Vedomie ľudí je určované ich bytím. Popudom pre túto zmenu je zmena materiálnych podmienok ţivota ľudí, ich sociálne zabezpečenie a hlavne zmena postavenia pracujúcich vo výrobe. Uţ nebudú len doplnkom stroja. Budú si sami riadiť výrobu cez príslušné orgány. Po prvý raz v dejinách budú pracujúce masy sami sebe pánom. Okrem materiálnych zmien má obrovský nebývalý význam spoločenská výchova. V nej musí byť zohľadnená istá zotrvačnosť spoločnosti – spätosť so starými, preţitými ideami. V ideologickej práci v procese budovania socializmu a komunizmu sa najvypuklejšie ukazuje zápas nového a starého, rozvíjajúceho sa a odumierajúceho. Vo výchove platí, ţe aj vychovávateľ bol vychovávaný. Kaţdá nová generácia voľky–nevoľky stojí na ramenách predchádzajúcich. Preto mnoho ideí predchádzajúcich generácii ako balvan ťaţí mozgy nových. Pracujúce masy boli po tisícročia deptané. Vykorisťovateľské triedy všetký-

VZDOR 7-8/2012 mi prostriedkami podlamovali ich sebavedomie, vieru vo vlastné sily. Pracujúci – otroci, nevoľníci, proletári – boli vládnucou triedou vykorisťovateľov vţdy dávaní do pozície neschopných, ktorým musí niekto iný vládnuť. Ťaţká úloha preto stojí pred socializmom – vychovať nového sebavedomého človeka, slobodne mysliaceho človeka. Musí pouţiť tých najlepších a najuvedomelejších, aby viedli, organizovali a vychovávali masy. Časť úlohy je splnená uţ samotným uchopením moci a ovládnutím výroby. Táto zmena sa ešte musí odraziť vo vedomí všetkých pracujúcich. A to je piplavá práca na a pre niekoľko generácii. Na začiatku budú všetci obyvatelia poznačení kapitalizmom. Iba veľmi postupne, z generácie na generáciu budú tieto vplyvy slabnúť v prospech socializmu (tu je ešte problém ideologickej diverzie zo strany kapitalizmu proti socialistickým štátom). Výchova musí byť postupná a citlivá. Je neodpustiteľnou chybou ak ideolo-

REFLEXIE gický pracovník či vychovávateľ a celý ideovo – propagačný aparát pôsobí prvotne na vyslovene vnútorný svet jedincov a ich skupín. V prvom rade musí podchytiť ich pracovnú morálku. Jadro ideologickej práce za socializmu musí byť zamerané na človeka v pracovnom procese. Pracujúci musia v prvom rade pochopiť zmenu svojho postavenia vo výrobe, ţe sú sami sebe pánmi, majú veci vo svojich rukách, ako sa budú mať záleţí len od nich. Starý vzťah k práci ako nástroja pre získanie ţivotných prostriedkov sa musí zmeniť na vzťah k práci ako tvorivému procesu, prirodzenej potreby kaţdého zdravého človeka. Rozhodujúcimi stimulmi k práci za socializmu, v procese prechodu ku komunizmu, sa musia stať morálne stimuly (vlastná uvedomelosť) pred materiálnymi (vidina prémii za lepšiu prácu, okamţitý hmotný prospech). V tom je jadro ideologickej práce za socializmu, v zmene postoja človeka k práci. Na toto jadro moţno napájať ideo-

logické pôsobenie na hlbší duchovný svet človeka – filozofické názory, náboţenstvo a pod. Mocnou zbraňou socializmu je, ţe tu prostriedky výchovy (vzdelávanie, kultúra, voľnočasové aktivity) nie sú tovar. Sú v plnom rozsahu k dispozícii kaţdému kto má záujem. Takto je vytvorené široké pole pôsobnosti spoločnosti na jedinca a pre dobrovoľnú sebavýchovu jedinca v duchu toho najlepšieho čo vytvorili generácie ľudí v minulosti. Jednotlivé kategórie politickej a ideologickej nadstavby (kultúra a umenie, morálka, vzdelávanie a veda, náboţenstvo atď.) sú opäť na zvláštny výklad. Teraz podľa mňa s ohľadom na vyššie napísané ani nie sú kľúčovým problémom na teoretické rozpracovávanie. Ivan GAĽA

Biznis zvaný ľudské práva

Niet dňa, ani hodiny, aby vás rôzne televízie, časopisy a noviny nepresviedčali o porušovaní ľudských práv v krajinách nezávislých od amerického vplyvu, vnútorne sebestačných a nepodriadených všemocnému menovému fondu. Ľudské práva sa stali dôvodom zákernej vojenskej agresie amerického imperializmu vo viacerých krajinách Ako je to s ľudskými právami skutočne? Ako sa dodrţiavajú v kapitalistických krajinách? Ak média s radosťou spomínajú porušovanie ľudských práv, mali by sa pozrieť do vlastnej krajiny a do krajín omieľajúcich neustále túto tematiku pre svoj vlastný biznis, pre svoje vlastné nekalé ciele. Viaceré kapitalistické štáty majú ústavou definované právo na prácu, zdravie, vzdelanie a dôstojný ţivot od kolísky po hrob. Rovnaké práva zaručuje aj naša Ústava. Aká je skutočnosť? Dodrţiavajú sa tieto ústavou dané základné práva človeka? Vo viacerých krajinách ústavou zabezpečujúcich právo na prácu sa deje pravý opak. Na Slovensku, aj napriek

12

ústavnému právu je vysoká nezamestnanosť, zvlášť medzi mladými ľuďmi a medzi staršou generáciou, ktorá nemôţe isť ešte do dôchodku, hoc o ňu, ako pracovnú silu nemá nik záujem. Napriek právu na prácu sú títo nezamestnaní ľudia nútení ţiť pod vlastnú dôstojnosť, čím sa porušuje ďalšie ich ústavné právo, Rovnako je to aj s právom na zdravie – dnes nie je zdravie výsadou pracujúceho človeka, hoc sa tak ústava tvári, dnes je cieľom najtvrdšieho biznisu. Máte zdravotné problémy a chcete ich vyriešiť? Plaťte, bolia vás zuby, zaplaťte a váš problém sa vyrieši. Hlásenia rôznych organizácii hlásia, ţe Slováci majú pokazené zuby a nedostatočný záujem o vlastný chrup. Bohuţiaľ, nie je to neochota sa starať o svoje zdravie, pracujúci si nemôţu ani najzákladnejšie ošetrenie u zubára dovoliť. Rovnako výsadou bohatých sa stáva aj právo študovať. Zákon zaručuje bezplatné štúdium, napriek tomu študent musí zaplatiť poplatok za prihlášku na vysokú školu, poplatok za ISIC kartu, v prípade štúdia dvoch odborov aj „výpalné“ za prekročenie dĺţky štúdia . Ešte stále si myslíte, ţe u nás sa neporušujú ľudské práva, keď chudobný človek zomiera na ulici bez ošetrenia, nemôţe si dovoliť ošetriť zuby a nemá prácu?

Hlavným krikľúňom o porušovaní ľudských práv sú USA, preto sa pozrime ako sa u nich dodrţujú ľudské práva. V Amerike, ako krajine neobmedzených moţností dochádza k najčastejšiemu porušovaniu ľudských práv, uţ od vzniku štátu. Pôvodné obyvateľstvo – Indiánov vlastniacich rozsiahle pláne stredozápadu a Skalnatých hôr, po nájdení zlata natlačili do nehostinných rezervácii, kde ţijú, respektíve ţivoria praktický dodnes. Pôvodné obyvateľstvo nemá ţiadne práva, zdravotná starostlivosť je mu praktický nedostupná. O niečo lepšie je na tom „farebné“ černošské obyvateľstvo, to v rôznych zdĺhavých bojoch za svoje práva získalo ako-také výsady. Potlačovanie ľudských práv černochov zo strany vládnej moci sa prejavilo segregáciou, keď černošské obyvateľstvo nemalo právo vstupovať na toalety „bielych“, cestovať v autobuse pre belochov, ba ani študovať. Vláda mlčky aj podporovala rasistické výpady ku-klux klanu a iných pravičiacko -fašistických tlúp. Ba sám všemocný riaditeľ FBI John Edgar Hoover sa neraz vyslovil, ţe „najlepší neger je mŕtvy neger“. Krikľúni o porušovaní ľudských práv neraz vykrikujú o 50-tych rokoch v socialistickom sektore. Verte – neverte aj v tých „demokratických“ USA to bolo rovnako Výbor pre vyšetrovanie neamerickej činnosti zbavil ľudskej dôstojnosti tisícky vlastných občanov, ako „hollywoodsky“ komunista bol súdený popredný pokrokový americký dramatik Arthur Miller, k emigrácii bol dohnaný

VZDOR 7-8/2012 Charlie Chaplin, zo štátnej sluţby bolo prepustených niekoľko stoviek zamestnancov ministerstva zahraničných vecí, len z dôvodu, ţe nechceli svet studenej vojny. V porušovaní ľudských práv v USA sa objavil aj nový nevídaný prvok v porušovaní ľudských práv svojich odporcov, takzvaný „Frame-up“ Význam „Frame-up“ znamená v preklade klamlivé, podvrhnuté obvinenie zo zločinu. V politickom slovníku by bolo moţné „Frame-up v USA moţno dešifrovať ako snahu zbaviť sa svojich politických odporcov bezdôvodným obvinením a odsúdením za spáchanie trestného činu, ktorého sa dotyčná osoba vôbec nedopustila. Táto metóda sa v USA vyuţíva zvlášť na postihovanie odlišne zmýšľajúcich osôb – odborárov, predstaviteľov Komunistickej strany USA, revolučnej mládeţe, prípadne vedúcim predákov mierových organizácii Frame-up má v dejinách USA neslávnu tradíciu. V máji 1920 boli dvaja talianski robotníci Nicolo Sacco a Bartolomeo Vanzetti zatknutí na základe klamlivého obvinenia z vraţdy. Úrady štátu Massachussets, napriek nevierohodným dôkazom oboch robotníkov odsúdili na trest smrti. Zápas o ich ţivoty sa tiahol bezmála 7 rokov. Mítingy na ich obranu sa konali po celom svete, v Československu popredným organizátorom rozhorčených manifestácii na obranu Sacca a Vanzettiho bola Komunistická strana Československa, ktorá aj zamýšľala poslať svojho advokáta dr. Viktora Sterna, aby ich obhajoval. Dobová tlač USA rozšírene popisovala posledné okamihy oboch nespravodlivo odsúdených. Nicolo Sacco pred vykonaním rozsudku prehlásil : „Nie som vinný, ţiadneho zločinu, z ktorého ma viníte, som sa nedopustil.“[1] Rovnako rozhodne vystupoval aj druhý odsúdený Bartolomeo Vanzetti : „Chcem len povedať, ţe som nevinný, nie som ţiadny zločinec. Celý svoj ţivot som bojoval za to, aby boli zlikvidované všetky zločiny voči zákonu a morálke, ale i za to, aby bolo zlikvidované vykorisťovanie človeka človekom – zločiny, ktoré oficiálna morálka a zákony podporujú, a ktoré vedú ľudí k zločinom zo zúfalstva a zo strachu z nasledujúceho dňa..“ [2] K prípadu Sacca a Vanzettiho sa štátne orgány vrátili pri príleţitosti 50. výročia, guvernér štátu roku 1977 priznal, ţe proces bol hanebný, no odmietol sa ospravedlnil, pretoţe bol presvedčený o vine oboch odsúdených. Aj takto je schopná vystupovať štátna moc. Pravdaţe hanebná vraţda Sacca a Vanzettiho nie je jediným justičným úmyselným omylom.. Roku 1931 v mestečku

13

REFLEXIE Point Rock /Alabama/ bolo za znásilnenie odsúdených 9 mladých černochov vo veku od 13 do 20 rokov. Porota zloţená výhradne z belochov ich odsúdila na 20 rokov, hoc chýbal akýkoľvek dôkaz, ba hlavná svedkyňa obţaloby, znásilnená Ruby Batesová sa pred súdom rozplakala a povedala, ţe k výpovedi bola donútená policajnými zloţkami a svoju pôvodnú výpoveď odvolala[3]. Aj napriek tomuto bolo 9 mladých černošských chlapcov odsúdených na dlhoročné väzenie. Frame-up sa vyuţíval aj v nasledujúcich rokoch, nebudeme rozoberať všetky prípady z tridsiatych rokov, hoc ich bolo v kaţdom štáte niekoľko stoviek. Frame-up sa vyuţíval v 50-tych rokoch, na základe vykonštruovaného obvinenia boli odsúdení neprávom na trest smrti manţelia Rosenbergerovci. Po návšteve ZSSR za vlastizradu súdený ideologický podpredseda ÚV Komunistickej strany USA Herbert Apetheker, ktorý sa dopustil tej viny, ţe sa zúčastnil ako delegát XIX. zjazdu KSSZ. Bolo by naivné si myslieť, ţe sa takéto praktiky nadiali v najnovších dejinách, od 70-tych rokov, praktický po dnešok. V 70-tych rokoch boli najviac súdení a odsúdení v rámci Frame-up vedúce osobnosti mierových výborov bojujúcich proti vojne vo Vietname, bojovníci za práva černochov, ba priam celé organizácie /čierni panteri, bieli panteri/ Hanebnou ukáţkou bolo aj obvinenie nevinného človeka z vraţdy prezidenta Kennedyho, čo len poukazuje na nekalé praktiky americkej justície. Prapodivným procesom sa stal súd s černošskou predstaviteľkou komunistickej strany USA Angelou Davisovou roku 1971. Tá bola obvinená s napomáhania pri vraţde, hoc bolo dokázané, ţe nemala na zločineckú skupinu ţiadne spojenie a preukázateľne sa nachádzala v tom čase na inom mieste. To čo by kaţdému inému súdu stačilo na zbavenie viny v plnom znení, to americká justícia nebola ochotná pripustiť a ďalšie súdne konania pokračovali počas celého roku 1971. Angela Davisová bola prepustená aţ na základe celosvetových protestov, ale aj tak bola neustále podozrievaná a prenasledovaná ako spolupáchateľka pri vraţde. Štát Kalifornia sa jej nebol ochotný za spôsobenú škodu ospravedlniť a ani ju ako väznenú nevinnú neodškodnil. Niektoré vykonštruované procesy majú priam bizarný, ba aţ úsmevný charakter. V Michigane bol súdený popredný predstaviteľ skupiny „Bielych panterov“, bojujúcej za mier vo Vietname a za práve černochov, za drţanie narkotik, ktoré mu políciou boli samozrejme podvrhnuté. Po začiatku súdneho procesu mu bola „dokázaná“ aj vina za úmysel spáchať

bombový atentát na úradovňu CIA v meste Ann Arbor. Na celom tomto obvinení bolo komické, ţe obvinený nevedel, ţe také mesto vôbec aj existuje, nie to, ţe tam je nejaká úradovňa CIA. Súdu sa nepodarilo ani dokázať, ţe by tam vôbec vyšetrovaný niekedy bol. Napriek tomu bol odsúdený na dlhoročné väzenie. 70 roky boli obzvlášť bohaté na vykonštruované procesy. Ako poznamenala Angela Davisová, nikdy nebolo toľko súdených a odsúdených mierových aktivistov za rozličné trestné činy ako v 70tych rokov. Mieroví aktivisti z „Harrisburgskej osmičky“, „Willmingtonskej desiatky“, na čele ktorej stál mierový aktivista kňaz Ben Chavis, boli súdení a odsúdení za rozličné trestné činy – vraţdou počnúc, poburovaním a rebéliou končiac na dlhoročné väzenia. Komický bol aj súdny proces s tzv. „59 z Pujalapu“ – takto v USA nazývali 59 indiánov a belochov bojujúcich za právo Indiánov loviť ryby v rieke Pujalap 59 na protest proti zákonu lovila ryby v rieke, na čo ju pri policajnej rázii zatkli a predviedli pred súd.. Všetkých 59 súdených bolo aj odsúdených na dlhé roky za rebéliu, obhajoba preukázala, ţe celý súdny proces je nedôvodný, keďţe 59 mali rybárske lístky, na ktoré sa zákon nevzťahoval. Úlohou článku nebolo dokázať všetky justičné omyly, ktorých sa dopustila štátna moc v otázke ľudských práv. Úlohou článku bolo dokázať, ţe nie všetci, čo vykrikujú o ľudských právach ich aj dodrţiavajú. Charakteristickým znakom USA je , ţe všetky uznesenia v otázke ľudských práv na pôde OSN, nie sú v Spojených štátoch ratifikované, čo je základný právnický krok pri ich dodrţiavaní. To aj poukazuje na to, ako najväčšia kapitalistická veľmoc to úprimne pri ich dodrţiavaní myslí. Preto, všetky vzdychy a vzlyky o porušovaní ľudských práv v Sýrii berte s rezervou, pretoţe ich splietajú tí, čo ich sami porušujú. Ivan Lulják [1] Daily Worker 23.VIII. 1927 [2] tamţe [3] BOLŠAKOV , V.V : Biznes na pravach čeloveka , Moskva : izdavateľsvo Mysl , 1980 , s. 85.

VZDOR 7-8/2012

Z DOMOVA

Snaha riešiť problémy sociálne neprispôsobivých = rasizmus? Vo svete existujú rôzne „politický korektné“ zdruţenia či organizácie, ktoré dokáţu behom sekundy onálepkovať kohokoľvek za čokoľvek, pričom im stačí len akékoľvek slovíčko či téma. A tak sa môţe stať z antifašistu a komunistu fašista a rasista, len preto, ţe si dovolil venovať sa problematike, ktorá sa nás čoraz viac dotýka a tou je problematika neprispôsobivých skupín. V broţúre „Proletárskou politikou proti fašizmu“, v ktorej sa venujem najmä dôsledkom, na ktoré fašistické hnutia poukazujú, pričom prehliadajú ich základné príčiny sa venujem aj tejto problematike. Túto stať, ešte trochu upravenú a aktualizovanú som zverejnil ako na stránke SZM, tak na svojom osobnom blogu. Neprekvapilo ma však (keďţe viem, ţe takíto ľudia existujú), ţe budem hneď zo strany niektorých salónnych „ľavičiarov“ označený za „rasistu“ a „fašistu“. Je to uţ dávnejšie čo sa moja osoba prepierala aj v niekoľkých diskusiách, no myslím si ţe som napísal tak, ako to povaţujem za spravodlivé a čitateľ si vytvorí úsudok. No v týchto kruhoch sa stalo akousi „pravdou“ (teda 100-krát opakovanou lţou) ţe som rasista a ľudí rozdeľujem podľa rasy. K napísaniu tohto textu ma popohnal najmä príspevok Petra Vitteka na videu pre Ľavé spektrum, v ktorom tvrdí, ţe niektorí ľudia sa označujú za komunistov a pritom sú to rasisti a som na 99% presvedčený, ţe naráţal na mňa. V prvom rade, nikdy som nespomínal nič o rasách, alebo o tom, ţe nejaká rasa je predurčená správať sa nejakým spôsobom. Neprispôsobivé skupiny som v úvode jasne definoval. No napriek tomu to Vittek tvrdí ako fakt. Tento problém vnímam ako problém nie rasový, ale problém sociálny a som presvedčený, ţe človeka formuje prostredie v ktorom vyrastá a ţije, a nečudujem sa, ţe v sociálne a spoločensky nevyhovujúcom prostredí vyrastajú sociálne neprispôsobiví ľudia. Vo svojom príspevku za kľúčové riešenie povaţujem všeobecný prístup k práci, bez ktorého sa podľa mňa tento problém nikdy nevyrieši (pretoţe všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná). A najlepšie by bolo, ak by nešlo o prácu vo vykorisťovateľskom systéme (teda pre iných) ale o prácu, z ktorej má úţitok celá spoločnosť, nie len jeden kapitalista. Uţ pri týchto podmienkach by sa situácia pohla oveľa ďalej, pretoţe mnohí, ktorí ţijú napr. v osadách, skutočne pracovať chcú a mnohí aj pracujú (či uţ príleţitostne alebo trvalo či v zahraničí). Ale okrem takých sú tu ľudia, ktorí pracovať aj tak nechcú a systém sociálnych dávok vštepujú ako samozrejmosť uţ

14

svojim deťom (osobne som sa s tým stretol). Aj tých, ktorí pracovať nechcú, môţeme rozdeliť do viacerých skupín, od tých, ktorých deti aspoň chodia do školy a nepáchajú ţiadnu kriminalitu aţ po takých, ktorí kradnú, znásilňujú, fyzicky napádajú ľudí, fetujú, devastujú okolie, ich deti nechodia do školy a s inými predškolákmi nemali ani zďaleka porovnateľný ţivot, zatiaľ čo nie je problém vidieť trojročné dieťa s cigaretou v ústach. Tí ktorí ţijú v ich okolí môţu pokojne hovoriť o terore. Chytíte jedného z nich vo vlastnom dome, no nesmiete mu nič urobiť, pretoţe inak máte čo dočinenia s početnou komunitou, ktorá nemá problém prísť za vami hoc s noţmi. Samozrejme, v texte som spomínal, ţe takýto spôsob ţivota neplatí výhradne len pre rómskych osadníkov. No ako chceme tento problém vyriešiť, keď tento problém odmietame vidieť? Ak ho nebudeme riešiť, nechávame priestor práve antirómskemu populizmu a fašizmu, no hlavne ţe my si vydýchneme, ţe nás nikto neoznačí za rasistov. Osobne som otrávený z takých názorov a takej politiky, ktorá len poţaduje „rovnaký prístup“ ku kaţdému. Skutočne sa vyrieši problém tým, ţe napríklad odoberieme príspevok za školskú dochádzku dieťaťa rómskym rodičom, alebo naopak – zavedieme ho aj pre ostatných?? Nevyrieši sa tým absolútne nič! Práve naopak – uvrhnutie do väčšej chudoby = viac krádeţí, viac kriminality, viac teroru. Som rozhodným odporcom rovnakého prístupu ku kaţdému. Ani v reálnom ţivote nepristupujeme k dvom ľuďom, ktorí sa správajú úplne inak rovnako a netvárime sa, ţe nie sú medzi nimi rozdiely. Podstatné však je, aký ten prístup je. Či smeruje k náprave, alebo je nesprávny a problém len ututláva, zhoršuje, alebo najlepšie – vôbec nevidí. Všeobecný prístup k práci môţe byť len základom k náprave. Asi najväčšie pohoršenie vyvolal môj názor, ţe ten kto nechce pre spoločnosť pracovať, ale chce ju len okrádať či uţ priamo alebo nepriamo – mal by byť k práci prinútený. Koľko ľudí chodí do práce aby uţivilo svoje rodiny a nikomu to nevadí, no ak chcem niekoho prinútiť, aby sa tieţ ţivil prácou a nie kriminalitou (v spoločnosti, ktorá kaţdému právo na prácu garantuje), tak uţ je to neprijateľné a to napriek tomu, ţe by sa „potrestaným“ v

prípade týchto skupín zdvihla ţivotná úroveň. Asi dvakrát som čítal dokonca také „antikapitalistické“ názory, ţe sociálne neprispôsobiví sú uvedomelí, pretoţe nepracujú pre kapitalistov. Aby však dotyční mali pravdu, to by najskôr musela byť táto „revolta“ spojená s konkrétnymi politickými poţiadavkami, inak ide len o „lumpenproletariát“. Týmto skupinám treba naozaj pomôcť, no v tom pravom slovazmysle – aby to pomohlo naozaj celej spoločnosti. A pomôcť niekomu, to neznamená len mu niečo dať, to znamená aj v niečom ho zastaviť a nasmerovať ho inak. Niekomu pomôţe aj facka v správny čas a na správnom mieste. Ak by sa ktokoľvek z nás narodil do podobného prostredia, pravdepodobne by sa správal podobne ako oni. Akú budúcnosť môţe mať dieťa, ktoré uţ od malička polonahé vyberá s matkou kontajnery na sídlisku, zatiaľ čo iné deti sa hrajú s hračkami, spoznávajú písmenká či farby? Ako môţu takí ľudia prospievať v škole a dosiahnuť vzdelanie, ak majú také nevyhovujúce detstvo? Treba im pomôcť predovšetkým v tomto smere – zabrániť, aby deti vyrastali v takomto prostredí. Veď na to sú uţ dnes zákony a to nehovoriac o tom, ak môţu obaja rodičia zarábať. Treba rozvíjať ich talenty, pomôcť im organizovať voľný čas a pod. Pomoc potrebujú aj v získavaní pracovných návykov, hoc to nemusí byť vţdy „ekonomicky efektívne“, no je to oveľa efektívnejšie ako nechať to tak. Príkladov môţe byť mnoho, nejdem ich tu rozvádzať. Predovšetkým v tejto oblasti by sme mali mať iný prístup. Ako som písal, chce to trpezlivosť, ale aj pevnú ruku (zásadne netolerovať ţiadne kriminálne prečiny). Oveľa viac ako to, ţe sa do mňa niektoré osoby naváţajú je fakt, ţe SZM zatiaľ spravilo len veľmi málo pre to, aby sme oslovili niektoré skupiny a ľudí, ktorí ţijú v takomto prostredí alebo majú naň dosah a ich budúcnosť im nie je ľahostajná. Na záver odkazujem tým, ktorí ma povaţujú za rasistu, ţe v SZM rád privítam aj Rómov, rovnako ako ktorúkoľvek inú národnosť, ktorá spĺňa podmienky vstupu. STANISLAV PIROŠÍK

Z ČINNOSTI ORGANIZÁCIE

VZDOR 7-8/2012

SZM víta leto 2012

Dňa 13.- 15. júla 2012 sa uskutočnil ďalší ročník akcie SZM víta leto. Uţ od piatku začali prichádzať do Spišskej Novej Vsi účastníci podujatia zo všetkých kútov Slovenska. Vítania leta sa zúčastnila aj bratská delegácia mladých komunistov z Maďarska. Vo večerných piatkových hodinách sme absolvovali mimoriadne predzjazdové ÚV SZM, na ktorom sme prejednali najdôleţitejšie organizačné otázky, vyplývajúce z blíţiaceho sa zjazdu. Úlohy sú rozdelené, prijali sme väčší počet nových členov, ktorí, dúfame, obohatia a skvalitnia našu organizáciu. Po zasadnutí sme sa presunuli do chatovej oblasti Čingov v Slovenskom raji. Noc bola v znamení spevu, zábavy, či priateľských rozhovorov. Spať sa šlo aţ nadránom, kedy miestne spevavce uţ vítali nový deň. V sobotu niektorí účastníci absolvovali menšiu túru na Tomášovský výhľad, ďalší členovia dali prednosť futbalovému zápoleniu. Veľmi úspešne sa do gólových štatistík zapísala aj naša členka Katka, ktorá tak niekoľko krát riadne zahanbila svojich muţských kolegov. Absolvovali sme aj kúpanie pre otuţilcov v rieke Hornád, ktorá svojou teplotou odradila niekoľkých prvotných odváţlivcov. Do vody sa nakoniec ponorili a zdarne si v ľadovej vode zaplávali Miroslav, Ivan a Artúr. Nie nadarmo sú

práve títo traja odváţlivci aj členmi vedenia SZM, musia ísť príkladom vo všetkých smeroch, aj keď to síce nenapĺňajú vţdy, veď kaţdý máme svoje chyby a tá lenivosť je občas silnejšia, v tomto sa naozaj prekonali. Vo večerných hodinách niektorí SZMáci navštívili povestné trhy v Spišskej Novej Vsi. Vrátili sa aţ nad ránom, kedy uţ druhá polka chaty tvrdo spala, po vyčerpávajúcich “filozofických debatách.“, samozrejme sme mladí ľudia, čiţe to berte s rezervou. Tak ako väčšina mladých ľudí aj my máme radi zábavu a potrebujeme vypnúť. Táto akcia bola hlavne o oddychu , zábave a politika bola naozaj okrajovou témou. Nejaké to vínko, pivko, či kubánsky rum určite pomohli k uvoľnenejšej atmosfére a lepšiemu spánku. Vyskytli sa aj určité rušivé elementy, či nedorozumenia, ale povedzme si úprimne, čo je na svete ideálne...Tieto veci si však vieme zdarne vybaviť medzi sebou a môţe sa pokračovať ďalej. Akcia splnila účel, zúčastnilo sa jej niekoľko desiatok ľudí, no vďaka častému v ýd a t n ém u da ţ ďu, kt or ý n á s “obšťastňoval“ niekoľko krát za deň, museli sme upustiť od väčšej túry po Slovenskom raji. Na záver by sme chceli poďakovať Miroslavovi Čujovi za bezplatné prepoţičanie chaty, tento náš čestný člen pre nás robí naozaj mnoho, za čo sme mu nesmierne vďační. Tieţ ďakujeme Alojzovi Almássymu za prepravu účastníkov. Tieţ v neposlednom rade chcem poďakovať všetkým účastníkom akcie, za príjemne strávené dni v nefalšovanom ozajstnom Slovenskom raji, lebo ten názov naozaj vystihuje túto oblasť dokonale. Tieţ ďakujem tým členom, ktorí neváhali a finančne sa spolupodieľali na akcii. Ešte raz veľké vďaka a o rok si to určite znovu zopakujeme. Georgík

POZVÁNKA NA OSLAVY SNP Klub SZM Ţilina Vás pozýva na príjemne strávený posledný prázdninový víkend spojený s oslavami SNP v meste Bytča. Akcia bude trvať od piatku 24. augusta do nedele 26. augusta. Okrem osláv SNP, ktoré budú v sobotu, je pripravená aj turistika po Súľovských skalách, hudba ,opekanie či šport. Viac informácií na stránkach szm.hng.sk alebo na e-mailovej adrese [email protected]

15

Ďalšie prehĺbenie spolupráce medzi SZM a SMKČ-KSM Delegácia SZM sa v dňoch 6. a 7. júla zúčastnila stretnutia s našou najbliţšou partnerskou mládeţníckou organizáciou SMKČ -KSM v Ústí nad Orlicí. Pôvodne sa členovia SZM plánovali zúčastniť priamo zasadania ústrednej rady SMKČ, no tá sa konala v piatok od poludňajších hodín, nakoľko v Českej republike je štátnym sviatkom aj 6. júl. Aj napriek tomu, ţe sa členovia SZM nezúčastnili oficiálneho zasadania, so súdruhmi zo SMKČ v menej oficiálnej, no priateľskej diskusii prebrali všetky podstatné otázky našej vzájomnej podpory, spolupráce, spoločných projektov ako i istej koordinácie našich aktivít v Československu. SMKČ odsúdilo návrh P ÚV KSS z 13. júna na vylúčenie dvoch popredných členov SZM z radov KSS, namiesto toho, aby dali – podľa návrhov jednotlivcov i okresov – hlasovať o ich pribratí do ústredného výboru strany. Na podporu SZM zverejnili jeho stanovisko aj na svojich stránkach komsomol.cz. Situácia sa začína čoraz viac podobať situácii v Českej republike, kde je antagonizmus medzi mladými komunistami a reformistickým vedením strany oveľa otvorenejší, zatiaľ čo u nás mal oveľa skrytejšiu formu. Do ranných hodín sa viedli (okrem nepolitických rozhovorov) diskusie aj o medzinárodnej situácii v komunistickom hnutí, členovia SZM a SMKČ preberali svoje pohľady na jednotlivé organizácie, hovorili o kladoch, záporoch jednotlivých zoskupení, porovnávali taktiku parlamentného a mimoparlamentného boja, diskutovali aj o tom, za akých podmienok by mala ísť komunistická strana do vlády v súčasnom zriadení a ako by sa mala v takomto prípade správať. Konkrétnejšie sa hovorilo najmä o spoločných projektoch v mediálnej oblasti, ktoré by sme mali zrealizovať uţ do konca prázdnin. Po niekoľkohodinovom spánku na OV KSČM, ktorý poskytol mladým priestory, členovia SZM odišli ranným vlakom. Toto stretnutie bolo ďalším krokom vpred k čoraz viac prehlbujúcej sa komunikácii a spolupráce medzi našimi organizáciami a práve táto spolupráca môţe byť základom dôslednej marxisticko-leninskej politiky v rozdelenom Československu.

Čítaj, píš, rozširuj, organizuj sa! Časopis si môţeš predplatiť na adrese [email protected] Na danú adresu tieţ môţeš posielať svoje námety, pripomienky, texty, polemiku i kritiku