Martina Hančáková, 17 rokov, Smižany
Príbeh o koberci Všetko to začalo, keď umrela babička. Pre mamu to bola obrovská zmena. Mama bola jej vzorom. Učila ju ako sa chovať k ľudom, kúpila jej prvé šaty. Mama vtedy stratila všetok cit. Už nedokázala ľúbiť. Namiesto umeleckej školy nastúpila na právnickú a celý svoj pestrý život vymenila za ten obyčajný, čierno-biely. Po potulkách nočným mestom narazila v bare na krásneho mladého chlapca - môjho otca. Sedel tam sám nad pohárom nedopitého brandy. Už si myslela, že našla rovnako chladného človeka, ale on bol len zničený z ťažkého rozchodu s priateľkou. Aj napriek jej bezcitnosti sa spriatelili a trávili spolu deň čo deň. Začínala mať pocit, že znova získala cit. Po pár rokoch sa zasnúbili a s láskou v očiach aj v srdci si povedali svoje áno. Po svadbe však zistila, že to bolo len chvíľkové pobláznenie a v skutočnosti ho nemiluje. Rozvod ale neprichádzal do úvahy. Veď, čo by o nej povedala spoločnosť ? Všetko šlo rovnako ako vlak jazdiaci po koľajnici. Snažila sa tváriť zamilovane aj napriek chladu, ktorý jej obaľoval srdce. Len jedna jediná veta vlak vykoľajila: „Pani Zriekovská, ste tehotná. Gratulujem." oznámil jej lekár s úsmevom na tvári. „To nemôže byť pravda, ja to nechcem", vychrstla mu pravdu do tváre. Lekár len pokrútil hlavou a začal jej rozprávať o radosti z dieťaťa. To však nevedel, aká je. Manželovi to povedala s tvrdou tvárou pri večeri . Bolo to ako blesk z jasného neba. Ticho preťala odhodlaným hlasom: „Budeme mať dieťa." Otec celý natešený utekal po šampanské a spieval si na celý dom. Ubehlo deväť mesiacov a v rukách sa jej ocitlo jej vlastné dieťa. Blonďavé vlásky sa jej lepili na bledučkú tváričku a rúčky chniapali po tých maminých. Ani to ňou nehlo. Roky ubiehali a otec prišiel na to, že má doma monštrum. Matka chcela z Clarissy vychovať seba. V puberte však zistila, že to tak
nepôjde. Bola iná. Začala ju vypúšťať zo svojho, už aj tak plného, diára a zaujímala sa len o jej prospech a či je robí dobré meno. Jedného dňa sa Clarissa rozhodla, že sa svojej matke musí pomstiť za cele tie roky muky. Stačí urobiť jedinú vec a totálne ju vytočí. Clarissa len blúdila ulicami Manhattanu
a hľadala niečo, čím by mohla vytočiť svoju
dokonalú matku. Ako tak blúdila, do oka jej padol obchod s látkami, kobercami a rôznymi inými bytovými doplnkami. Jej vstup ohlásil malý zvonček zavesený na dverách, ktorý spustil : „cink cank, cink cank". Ešte ani poriadne neprekročila prah dverí a už pri nej stála predavačka s elfskými ušami a jemným hláskom sa jej vypytovala, čo hľadá. Clarissa jej ale nemohla povedať pravý dôvod svojej návštevy, a tak spustila: „Hľadám niečo na oživenie izby, najlepšie niečo s výbuchom farieb." Prezrela si outfit predavačky a hneď vedela, že toto je tá osoba, ktorá jej ukáže tie najšialenejšie kúsky. Jej mama zošalie, ak domov prinesie niečo v inej farbe, ako v béžovej alebo hnedej. Pohltená v myšlienkach stúpala po schodoch v pätách predavačky. Tá jej s úsmevom na tvári ukázala to najhoršie, čo Clarissa kedy videla. Bol to koberec s obrázkami animovaných postavičiek a hýril všetkými farbami. Vedela, že to je ten správny kus. Pred predavačkou ho vychválila do nebies a o pár minút neskôr ho s úsmevom na tvári ťahala domov. Doma nebol nik ,a tak mala hneď príležitosť vystrieť ho v obývačke namiesto chlpatej bielej kožušinky. „Mama vyletí z kože, keď to uvidí". Tak aj bolo. Len čo mama otvorila, dvere hneď jej do očí udrelo to farebné monštrum. Nasledoval rev podobný screamu v metalovej hudbe. Jej piskľavý hlas sa rozliehal celým domom. Otec v pracovni len nadskočil, ale Clarisse tvár okamžite predelil úsmev. „Ha, a je to tu. Mám čo som chcela." Zbehla pokojne dole po schodoch a to už sa pozerala do červenej tváre jej naštvanej matky. "Čo má toto, doriti, znamenať?!" jačala ako zmyslov zbavená. "Ako vidíš, je to koberec. A náhodou, celkom to tu oživil."
Otec už dávno nebol tým mladíkom, ktorého mama našla nad poloprázdnym pohárom. Bol z neho výkonný riaditeľ jednej agentúry. Kým bola ešte Clarissa malá a otec si myslel, že v jej matke niečo je a venoval sa Clarisse, chodil s ňou na ihriská, ukazoval jej, ako si vyrobiť gumipušku, podporoval ju vo všetkých aktivitách, aké sa jej zapáčili. Keď zistil, čo je jeho žena naozaj zač, začal čoraz viac času tráviť zavretý medzi štyrmi stenami svojej pracovne. Von vyšiel, len aby sa najedol a prehodil nejaké to slovo s dcérou. Stratil záujem o všetko, čo sa dialo okolo neho. Pohltila ho jeho práca. Začínal si myslieť, že stačí ,keď dá všetkým peniaze a všetci budú šťastní. Clarissa nevedela, čo sa stalo s jej milujúcim otcom, až kým jej mama v tajomnej knižnici nepovedala o jej matke a čo všetko sa stalo. Nevedela, či jej má byť mamy ľúto,
alebo ju má nenávidieť za to , čo spravila s otcom. Rozhodla sa pre to
jednoduchšie - nenávisť. Preto aj ten koberec. To ako otec zareagoval na túto situáciu nečakala. Po úžasnom metal výkone jej mamy sa nečakane otvorili dvere otcovej pracovne a v jeho očiach blčala zlosť. Zišiel pomaly ťažkými krokmi dole schodmi, a keď uvidel tu pohromu na ich drahej drevenej podlahe, ústa sa mu skrivili do divného úškľabku a len ťažko zadržiaval smiech. Nakoniec vybuchol do hurónskeho smiechu. Celým domom sa ozýval pravý, nefalšovaný smiech, ktorý naposledy počula ako malé dievčatko. „Čo to preboha je?" , dostal zo seba pomedzi záchvatmi smiechu. „No..chcela som nám trochu oživiť obývačku", povedala ešte vždy prekvapená Clarissa. Matka bola už tak červená, že to vyzeralo na výbuch. „Čo do riti?! Tebe je to smiešne? To že ma vlastná dcéra takto zosmiešnila? Že si zo mňa robí srandu?! Čo si to z nej vychoval za monštrum?!" Otcovi postupne mrzol úsmev na tvári. " Vieš čo? Už toho mám dosť ! Končím s tebou! A je mi jedno, čo na to povedia tvoji snobskí priatelia!" kričal už aj otec. Toto Clarissa nečakala. Zberala sa na odchod, keď ju otec zastavil so slovami "Ostaň tu, a vypočuj si, čo nám povie maminka".
Mama len s vypúlenými očami sledovala, ako otec chytil dcéru okolo pliec a vedela, že tento boj už prehrala aj so zatvorenými ústami. Idem si zbaliť kufre. Rozvodové papiere ti pošlem po asistentke a ty, ukázala prstom na mňa: „Zapamätaj si, že ty si bola tým dôvodom, prečo som s ním ostala a si vlastne aj dôvodom, prečo ho opúšťam." Tieto slová sa zapichli do Clarissinho srdca ako tupé nože, pomaly a bolestivo. Otec pocítil, ako mu pod rukami slabne a začína sa triasť. „Vypadni! Ty suka bez štipky citu!" to boli posledné slová, ktoré jej stihol povedať a už jej nebolo. Mama si pomaly ukladala tašky do kufra auta a pohľadom ani len nezavadila o Clarissu stojacu vo dverách. Nastúpila do auta a ponorená do svojich myšlienok sa vybrala do noci. Na polceste do neznáma si uvedomila, že nemá kam, nemala už nikoho. Až vtedy , po takmer dvadsiatich rokoch sa v nej začal objavovať cit. Z očí jej vybehli slzy a to ju presvedčilo, aby sa vrátila a ospravedlnila sa a všetko im vysvetlila. No už bolo neskoro. Pred sebou videla už len 2 približujúce sa kužele svetla a potom už nebolo nič len tma. Clarissa sedela s neprítomným pohľadom na gauči a otec jej v kuchyni robil čokoládu. V celom byte sa rozhostilo ticho, ktoré preťal až zvonček pri dverách . Boli dve hodiny ráno, keď im mladý policajt oznámil, že Clarissina mama mala nehodu a pri prevoze do nemocnice umrela. Clarisse sa podlomili kolená, a dostavili sa obrovské slzy zmáčajúce jej tvár aj šaty. Otec ju len chytil do náručia a odniesol ju do jeho postele, kde aj zaspali. O tri dni prišiel deň D. Clarissa si obliekla mamine staré čierne šaty a ruka v ruke s otcom sa vybrali na pohreb. Aj napriek tomu , že jej mama bola v spoločnosti dosť obľúbená, na pohrebe stali len Clarissa s otcom. Kto vie ,či si takto jej mama predstavovala svoj veľký deň . "Na čo myslíš, že myslela predtým ako sa jej to stalo?" preťal ticho Clarissin ešte vždy oslabený hlas. „Na nás." To bolo všetko, čo na to povedal .
Po pohrebe sa dni ťahali strašne pomaly, ale čím dlhšie bola Clarissa doma len s otcom, tým viac k sebe nachádzali cestu a snažili sa spolu prežiť ten veľký smútok a stratu blízkeho. Až, keď dospela pochopila, že namiesto koberca si mala v ten knižný večer vybrať pochopenie a poskytnúť mame pomocnú ruku, ktorú tak zúfalo potrebovala. Niekedy sa človek pozerá na svet sebecky a myslí si, že všetko sa točí len okolo neho. Ale, keď sa na to pozrie s odstupom času zistí, že každý človek má nejaký dôvod na to, ako sa správa. A tak to bolo aj s Clarissou. Mama ju mala určitým spôsob vždy rada.
