veda) tento názov použil ako prvý Rudolf Göckel (r. 1950)

A1.

PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. DEFINÍCIA, PREDMET PSYCHOLÓGIE.

Pojem psychológia pochádza zo spojenia gréckych slov psyché (vedenie/veda) – tento názov použil ako prvý Rudolf Göckel (r. 1950).

(duša)

a logos

Psychológia ako veda vzniká v r. 1879, kedy Wilhelm Wundt zakladá Psychologický ústav v Lipsku (Škola experimentálnej psychológie). Poznáme viaceré definície psychológie, pričom definícia často závisí od jednotlivých smerov, ktoré sa v psychológii v priebehu dejín vyskytli. Samotný zakladateľ vedeckej psychológie Wilhelm Wundt hovorí o dvoch definíciách: - Psychológia je veda o duši. Táto definícia vychádza z etymológie slova psychológia. - Psychológia je veda o vnútornej skúsenosti. Ďalšie známejšie definície sú: - Psychológia je vedecké štúdium správania a duševnej činnosti. (Atkinson) - Psychológia je veda o psychickej regulácii správania. (Pardel) Predmet psychológie je rôzne chápaný jednotlivými psychologickými smermi (rovnako ako jej definícia), napr.: - obsahy vedomia (Wundtova psychológia) - štruktúra vedomia (Štrukturalizmus) - nevedomie (Psychoanalýza) - správanie (Behaviorizmus) - poznávacie procesy (Kongnitivistická psychológia) Vo všeobecnosti môžeme povedať, že predmetom psychológie je správanie a prežívanie živých bytostí vo vzájomnom pôsobení s prostredím. Predmet psychológie môžeme rozlíšiť na materiálny a formálny: - materiálny predmet je človek - formálny predmet je spôsob pozerania sa na človeka S predmetom psychológie súvisia aj základné psychologické pojmy, ktoré sa zohľadňovali pri definovaní samotnej psychológie a jej predmetu. Medzi základné psychologické pojmy patrí: psychika, vedomie, nevedomie, prežívanie, správanie, stimulácia, regulácia správania a iné.

Štátnicové otázky, Pedagogika „A“ – Základy psychológie a pedagogiky

1/22

A2.

VÝZNAM PSYCHOLÓGIE PRE PEDAGOGIKU. VÝSKUMNÉ METÓDY V PSYCHOLÓGII.

Psychológia a pedagogika sú vzájomne úzko prepojené vedy. Predmetom ich spoločného záujmu je človek, poznávanie a formovanie jeho osobnosti. Psychológia je pre pedagogiku najvýznamnejšou pomocnou vedou. Pre učiteľov sú dôležité poznatky zo psychológie, nakoľko proces vzdelávania a výchovy nie je len procesom vonkajšieho pôsobenia učiteľa na žiaka, ale spolupôsobí aj s vnútornými procesmi, ktoré sa v žiakovi odohrávajú. Psychológia skúma všeobecné zákonitosti, ktoré má učiteľ poznať a využívať vo výchovno-vzdelávacom procese. Psychologické vedy skúmajú aký človek je, ako sa učí. Úlohou pedagogiky je premietnuť tieto poznatky do podmienok vzdelávania a výchovy, vyučovacích a výchovných cieľov, metód a obsahov. Psychológia využíva rôzne druhy metód (diagnostické, exploračné, experimentálne, prístrojové, dotazníkové, pozorovacie...). Medzi klasické výskumné metódy v psychológii zaraďujeme:  pozorovanie – považuje sa základnú metódu v psychológii, je potrebné, aby existovali objektívne kategórie pre pozorovanie (napr. fyziologické prejavy), pozorovanie musí byť systematické a plánované  sebapozorovanie (introspekcia) – pozorovanie a popis vlastného prežívania (zaviedol Wundt)  dotazník – má formu otázok, poskytuje možnosť zistenia dát od veľkej skupiny a aj vďaka tomu môžeme jeho výsledky považovať za reprezentatívne  test – je postavený na základe určitej teórie, mal by vystihovať štandardnú situáciu nakoľko vychádza z predpokladu, že človek s bude rovnako správať v reálnom živote ako v testovej situácii, test tiež umožňuje získať veľké množstvo dát od veľkého množstva osôb, jeho spracovanie je jednoduché a rýchle, rozlišujeme viacero druhov testov, napr.: psychologické, výkonové, projektívne...  experiment – jeho podmienky sú vopred stanovené, prebieha v kontrolovanom prostredí  kazuistika – využíva sa hlavne v klinickej psychológii, jedná sa o opis a štúdium kvalitatívnych údajov a podstatných charakteristík jednotlivca K modernejším metódam patria:  interview – rozlišujeme neštruktúrované a pološtrukturované, necháme respondenta rozprávať jeho životný príbeh, obsahy určuje účastník  fókusové skupiny (skupinové interview, ohniskové skupiny) – diskusia približne 7 člennej skupiny, psychológ je facilitátorom diskusie, základným predpokladom pre použitie tejto metódy je vnímanie fókusovej skupiny ako miniatúry mysliacej spoločnosti, teda v diskusii by sa mali objaviť všetky zásadné témy, ktoré sú prítomné v určitom spoločenstve  obsahová analýza – psychológia takýmto spôsobom skúma novinové články, historické artefakty, neverbálne spávanie a pod.  akčný výskum – jedná sa o zúčastnené pozorovanie, kedy psychológ priamo vstupuje do deja


2/22

A3.

ČLENENIE PSYCHOLOGICKÝCH VIED A ICH OBSAHOVÉ ZAMERANIE.

Psychologické vedy rozdeľujeme na: → základné psychologické vedy – zahŕňajú tie psychologické údaje, poznatky a fakty, ktoré majú všeobecný charakter a postihujú psychologické javy z najzákladnejších aspektov, napr.: o všeobecná psychológia – pojednáva o psychických procesoch a stavoch, spracováva základné teoretické otázky psychologických vied a podáva celkový psychologický obraz o človeku o psychológia osobnosti – zaoberá sa štruktúrou osobnosti, jej poznávaním a formovaním o sociálna psychológia – skúma zaradenie človeka do spoločnosti, zaoberá sa medziľudskými vzťahmi sociálnych skupín a spoločnosti o vývinová psychológia – skúma psychologický vývoj od prenatálneho obdobia cez detstvo, mladosť, dospelosť až po starobu, zaoberá sa vzťahmi medzi dedičnosťou a vplyvmi prostredia o fyziologická psychológia (psychofyziológia) – skúma fyziologické mechanizmy (aspekty, základy) vo vnímaní, pamäti, učení, pozornosti, temperamentu..., jednou zo súčastí psychofyziológie je aj neuropsychológia, ktorá sa zaoberá psychickými zmenami pri väčších i menších poškodeniach mozgu o psychopatológia – zaoberá sa psychickými poruchami a obtiažami, ich vznikom, popisom, triedením a liečením o psychologická metodológia

→ aplikované psychologické vedy – uplatňujú výskumne získané poznatky v praxi, napr.: o pedagogická psychológia – skúma otázky výchovnej praxe zo psychologického

→

hľadiska, zaoberá sa vyučovaním a výchovou v školách, rodinách i mimoškolských zariadeniach o školská psychológia – venuje sa výchovným a vzdelávacím problémom v školách o manažérska psychológia o poradenská psychológia o klinická psychológia – rieši psychologické otázky v oblasti zdravotníctva, v diagnostike, terapii, hygiene, prevencii a starostlivosti o chorých o psychológia športu o psychológia práce – zaoberá sa skúmaním rôznych profesií, výberom pracovníkov, ich prípravou a výcvikom (práca s ľuďmi, pracovné vzťahy, motivácia) špeciálne psychologické vedy – zameriavajú sa na špecifické, často hraničné oblasti, napr.: o zoopsychológia o psychofyzika o psychometria


3/22

A4.

POCIŤOVANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DRUHY POCITOV, FUNKCIA ANALYZÁTOROV.

Pociťovanie je pasívny proces, ktorým sa informácia dostáva z vonkajšieho sveta do organizmu a do mozgu. Pociťovanie je merateľné. Pri pociťovaní je dôležitá citlivosť. Minimálny prah predstavuje minimálnu intenzita podnetu, ktorá vyvolá pocit (napr.: bežne človek počuje tikot hodín zo 6 metrov, cíti chuť 1 čajovej lyžičky cukru v 8 litrov vody...). Podprahové pocity si neuvedomujeme (napr.: prach na ruke). Nadprahový podnet je podnet takej intenzity, že analyzátor ho nie je schopný zachytiť a spracovať (pr.: príliš vysoký zvuk). Nadprahový podnet si neuvedomujeme, môže však spôsobiť poškodenie analyzátora. Rozdielový prah určuje najmenší pozorovateľný rozdiel. Rozdielový prah je individuálny a dá tréningom znížiť (pr.: bežne rozoznávame 10 000 – 40 000 pachov, parfuméri ich rozoznávajú až 100 000). Weber-Fechnerov zákon hovorí o vzťahu intenzity podnetu k intenzite pocitu – podnet stúpa geometricky, pocit stúpa aritmeticky (pr.: zvuk zvýšime 10x ale pociťujeme iba dvojnásobné zvýšenie). Zákon kontrastu (korešponduje s Weber-Fechnerovým zákonom) hovorí o tom, že pri náhlej zmene intenzity podnetu, sa nám daná zmena javí iná, ako v skutočnosti je. Reakčný čas pri pociťovaní je tiež individuálny. Ak človek žije v určitom prostredí, môže dôjsť u neho k zmyslovej adaptácii (pr.: pracovník v mraziarni si časom zvykne na chlad). Pocit je bezprostredný obraz jednotlivých vlastností, predmetov, vecí alebo javov, ktoré pôsobia na zmyslové receptory. Slovo pocit v psychológii vystihuje niečo iné, ako bežný význam slova pocit v zmysle emócia (v psychologickej terminológii sa emócia označuje výrazom cit). Pociťovanie prebieha cez analyzátory, ktorých je niekoľko druhov (jednotlivé zmysly). Analyzátory nazývame aj reflexné oblúky. Analyzátor sa skladá z: o vonkajšej časti (zmyslový orgán, receptor) o nervová dráha o kôrové centrum (jadro analyzátora) Funkciou analyzátorov je spracovať podnet na pocit. Podnet má určitú energiu, ktorou pôsobí na zmyslový receptor, zmyslový receptor sa rozdráždi a nervovou dráhou vyšle impulz do príslušnej časti mozgu (príslušného kôrového centra), kde je podnetne spracovaný a vznikne pocit. Výsledný efektom činnosti analyzátora je pocit. Analyzátory delíme na: → distančné analyzátory – zabezpečujú pocity a vnemy na diaľku, bez potreby dotyku, patria sem čuchové, sluchové a zrakové analyzátory → kontaktné analyzátory – vyžadujú priamy dotyk, patria sem chuťové a hmatové analyzátory → analyzátory pohybu, rovnováhy a polohy – patrí sem vestibulárny aparát (pri uchu), svalové vretienka, Golgiho šľachové orgány → analyzátory vnútornostných pocitov – zabezpečujú pociťovanie hladu, smädu, dýchania, vylučovania, únavy a pod. Druhy pocitov Zrakové pocity Sluchové pocity Čuchové pocity Chuťové pocity

Podnet Svetelná energia Elektromagnetické vlnenie Mechanická energia Chemická energia Chemická energia

Receptor Tyčinky (nefarebné videnie) Čapíky (farebné videnie) Vlasové bunky (v slimákovi) Čuchový epitel v nosovej dutine (cílie) Chuťové poháriky


4/22

Hmatové pocity Mechanická energia Nervové zakončenia A5. VNÍMANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DEFINÍCIA, DRUHY A TYPY VNÍMANIA. Vnímanie je na rozdiel od pociťovanie poznávací proces, ktorý informácie nie len prijíma ale aj spracúva. Vnímanie zabezpečuje bezprostredný kontakt s prostredím a patrí medzi základné psychické regulátory. Vnímanie je aktívny proces výberu, organizácie a interpretovania informácie, ktorú zmysly „prinesú“ do mozgu. Mozog transformuje informáciu do zmysluplnej podoby. Dochádza k interpretácii pocitu a vytvoreniu zmysluplného záveru, ktorý nazývame vnem. Vnímanie je ťažko merateľné. Vnem je bezprostredný odraz predmetov, vecí a javov ako celkov vo vedomí. Vnem vzniká spojením viacerých pocitov, pričom ale nie je iba ich jednoduchým súčtom. Ten istý pocit môže u rôznych ľudí vyvolať iný vnem. Základné druhy vnímania:  vnímanie premetu a pozadia - z celkového obratu, ktorý človek má v zrakovom poli nevníma všetky elementy rovnako, aktívne vydeľuje niektoré predmety (objekty), ktoré vystúpia do popredia a človek ich vníma (odráža) ostrejšie a presnejšie – stávajú sa tzv. figúrou (objektom, na ktorý sa sústredí vnímanie človeka) a všetko ostatné v zornom poli sa stáva pozadím - predmet resp. objekt sa v psychológii vníma ako 3D útvar  vnímanie tvaru a veľkosti predmetu - uskutočňuje sa zrakovými a hmatovými receptormi za spolupôsobenia predchádzajúcej skúsenosti a ďalších „kľúčov“  vnímanie priestoru a vzdialenosti - jedná sa o zložitý psychický proces, na ktorom sa zúčastňuje zrakový, kynestetický a sluchový analyzátor - pre vnímanie priestoru a vzdialenosti je dôležité binokulárne videnie, vzruchy z oboch očí sa integrujú a tak vytvárajú plastické vnímanie priestoru (predmety sa pre vzdialenosť očí nepremietajú na rovnaké miesto na sietnici, čo spôsobuje 3D videnie)  vnímanie pohybu, polohy a rovnováhy - vnímanie zmien polohy a narušenia rovnováhy jednotlivých orgánov resp. celého tela sprostredkúva polohovo-rovnovážny orgán (nachádza sa vo vnútornom uchu) - psychickým zážitkom je informácia o polohe resp. pohybe tela  vnímanie času - zakladá sa na skúsenosti (ontogeneticky sa vyvíja neskoro) - je subjektívne  vnímanie osôb - je vytváranie kognitívneho obrazu jedného človeka o inom - umožňuje: rýchlo vnímať podstatné znaky druhého, utvoriť si správne závery (úsudky), porovnávať a využívať predchádzajúcu skúsenosť  orgánové vnímanie - odráža procesy prebiehajúce v organizme, signalizuje stav a činnosť orgánov - pocit hladu, smädu, potreby vyprázdňovania...  vnímanie bolesti - bolesť sa prežíva ako nepríjemný až neznesiteľný pocit vznikajúci buď dráždením nervových zakončení v dôsledku pôsobenia vonkajších podnetov, alebo chorobnými procesmi v organizme - bolesť je vo všeobecnosti chápaná ako zmyslová kvalita, teda pocit (nie vnem v pravom zmysle slova) Poruchy vnímania: → ilúzia – vnem je vyvolaný odrazom skutočného predmetu, ale tento odraz je skreslený → halucinácia – klamné vnemy vznikajúce nezávisle od vonkajšieho podnetu, subjekt je o ich reálnosti pevne presvedčený a prežíva ich ako zmyslovo jasné vnemy


5/22

A6.

PREDSTAVIVOSŤ, DRUHY A TYPY PREDSTÁV. VÝZNAM PREDSTÁV PRE UČENIE.

Predstavivosť je schopnosť človeka tvoriť z vybavených predstáv nové celky (obrazy). Predstavivosť je niečím pasívnym, človek sa oddáva bezprostredne voľnému sneniu. Rozlišujeme pôvodnú a napodobňovanú predstavivosť, napodobňovaná sa vyskytuje najmä u detí. Chcená predstavivosť sa stáva úmyselnou, človek sám tvorí, nazývame ju obrazotvornosť. Ide o aktívnu tvorivú činnosť. Niekedy sa zlučuje predstavivosť s obrazotvornosťou. V takomto prípade hovoríme o obrazotvornosti, ktorú delíme na aktívnu a pasívnu. Predstava je obraz v mysli, vytvorený na základe vnemov, ktoré sme už nadobudli. Predstava na rozdiel od vnemu stále z mysle uniká. Základné druhy predstáv: → pamäťové predstavy - jedná sa o skreslenú/nepresnú kópiu vnemu objektu, ktorý sme v minulosti vnímali - nepresnosti vznikajú na základného spätného upravovania pamäte - rozlišujeme o jedinečné pamäťové predstavy – predstava určitého predmetu alebo javu o všeobecné pamäťové predstavy – schematické obrazy predmetov alebo javov

→ fantazijné predstavy

dochádza k značnému pretvoreniu vnímaných obrazov medzi fantazijné predstavy patrí aj bdelé snenie a spánkové sny - pri fantazijných predstavách môžeme hovoriť o obrazotvornosti o rekonštruujúca obrazotvornosť – pri čítaní románu o konštruujúca obrazotvornosť – pri tvorbe grafického návrhu → halucinácie - osoba prežíva predstavu ako vnem - halucinácia vzniká na nereálnom podklade, bez reálneho vnemu, jedná sa úplnú fikciu - vyskytujú sa pri užití silných psychotropných látok, psychických chorobách, spánkovej deprivácii, vysokých horúčkach a pod. -

-

Základné typy predstáv:  Zrakové predstavy  Sluchové predstavy  Pohybové predstavy  Hmatové predstavy - využívajú ich najmä nevidiaci (príklad Brailove písmo)  Čuchové a chuťové predstavy – využívajú sa najmä v špeciálnych povolaniach Predstavivosť pomáha pri učení, zapamätávaní, vybavovaní. Predstavy sa nevybavujú náhodne, platia tzv. asociačné zákony. Asociačné zákony môžeme využiť aj pri učení, hovoríme o tzv. asociatívnom učení. Medzi asociačné zákony patrí: - Zákon dotyku – jedná sa o blízkosť v čase alebo priestore, predstavy, ktoré prišli spolu sa spolu aj vybavujú - Zákon podobnosti – vyvolávame si podobné veci - Zákon novosti – novšia predstava sa vybaví skôr ako staršia (výnimkou je ak je staršia predstava silnejšia) - Zákon častosti – častejšie vybavované predstavy majú väčšiu tendenciu vybaviť sa - Zákon živosti – významnejšie/živšie predstavy majú väčšiu tendenciu vybaviť sa ako tie, ktoré sú pre nás bezvýznamnejšie Predstavivosť sa pri učení využíva aj vďaka zásade názornosti.


6/22

A7.

FANTÁZIA, DEFINÍCIA, CHARAKTERISTIKA. UPLATNENIE FANTÁZIE V ŽIVOTE A VO VÝCHOVE.

Pojem fantázia pochádza z gréckeho slova phasma/phantasma (zjav/obraz). Do slovenčiny prekladáme ako obrazotvornosť. Fantázia je psychický proces, v ktorom vytvárame relatívne nové predstavy. Základom fantázie je naša skúsenosť, vnemy a pamäťové predstavy, nie je to vytváranie „z ničoho“. Predstavy a fantázie sú od seba ťažko odlíšiteľné. Fantázie produkujú niečo nové, čo zároveň prekračuje hranice skutočnosti a stáva sa niečím neskutočným. Predstavy reprodukujú vnímané. Rozlišujeme viacero druhov fantázie:  Rekonštrukčná fantázia - je vytváranie predstáv na podklade slovného popisu alebo schematického znázornenia (pri vyučovaní geometrie, histórie ...)  Konštrukčná (tvorivá) fantázia - vytváranie nových predstáv, najmä spoločensky hodnotných (umelecká tvorba)  Zámerná fantázia - riadi sa vedomým zámerom, cieľom (pr.: predstava stroja na základe výkresu)  Spontánna fantázia – nemá zámerné usmernenie, predstavy sa samé človeku vnucujú (pr.: bdelé snenie, nočné sny) Uplatnenie fantázie v živote a vo výchove vychádza z faktu, že fantázia sa zďaleka neobmedzuje len na oblasť umenia a citového prežívania; má podstatný význam pri riešení mnohých druhov problémov. Pre vývoj dieťaťa má nezastupiteľnú úlohu hra, pri ktorej sa fantázia výrazne rozvíja. Rozvoju fantázie napomáha aj rôznorodosť hier (pr.: námetové hry, tvorivé hry, stavebnice).


7/22

A8.

PAMÄŤ A UČENIE. FÁZY PAMÄTI, TYPY PAMÄTI. UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VYUČOVANÍ.

Pamäť je psychický proces, ktorým si jednotlivec uchováva a sprítomňuje (aktualizuje, oživuje) skúsenosti - pamäť je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Pamäť je nevyhnutným predpokladom učenia a myslenia. Prevod informácií z krátkodobej pamäte do dlhodobej má pre učenie rozhodujúci význam. Pamäť zohráva dôležitú funkciu aj pri výchove. Dieťa si zapamätáva vzorce správania, ich vhodnosť resp. nevhodnosť v určitej situácii a pod. Pamäť je základom vnímania. Pri vnímaní sa bezprostredné zmyslové zážitky z podnetu (pocity) spájajú s predstavami, ktoré sa viažu k tomuto, podobnému, kontrastnému či úplne inému predmetu. Tieto predstavy a koncepty sú uložené v pamäti. Pamäťové procesy resp. fázy pamäti: → Zapamätávanie - zapamätávanie je vštepenie, fixácia a upevnenie zážitku či úkon v pamäti - pri krátkodobej pamäti prebieha na základe kódovania a to buď vizuálnopriestorového alebo fonologického (pr.: krátkodobé zapamätanie si telefónneho čísla) - pri dlhodobej pamäti prebieha zapamätávanie najmä na základe významu pričom sa využíva aj fonologický kód a všetky ostatné zmyslové modality, zapamätanie materiálu závisí aj od: o polohy materiálu v rade – pamätáme si začiatok a koniec (staré je prekrývané novým, teda pamätáme si posledné, nové je prekrývané starým, teda pamätáme si prvé) o povahy materiálu (pr.: z obrázkov si pamätáme cca. 78%, zo slov s konkrétnym významom cca. 55%, zo slov s abstraktným významom cca 32%) o rozsahu materiálu - čím je materiál rozsiahlejší, tým viac času potrebujeme na zapamätanie o denného obdobia – je potrebné zohľadňovať individuálne rozdiely, schopnosť zapamätať si je najsilnejšia okolo 10.00-11.00 a druhý vrchol je okolo 17.00, prudký útlm nastáva okolo 13.00 (poobedňajší fenomén) o činnosti – najefektívnejšie je spojenie teórie s praxou (aktivitou), hovoríme o zážitkovom učení o emócii – emocionálne nasýtené situácie si zapamätáme živšie, úzkosť blokuje pamäť (pr.: pri skúške), traumatické situácie z pamäti vytesňujeme → Uchovanie - spája sa so zabúdaním, rýchlosť zabúdania ovplyvňujú napr. významové súvislosti, rozsah materiálu, stupeň znalosti, spôsob a podmienky osvojovania, čerstvosť stopy, následná činnosť... - zabúdanie pri krátkodobej pamäti závisí od stopy (stopa sa stratí) - zabúdanie pri dlhodobej pamäti závisí od kľúča, ktorý sa stane nezrozumiteľným resp. sa stratí(často sa nestratí samotná stopa, stratí sa iba cesta k nej) → Vybavenie - je oživovanie pamäťových stôp - aktívne vyvolanie – jedná sa o reprodukciu resp. znovuvybavenie - pasívne vyvolanie – jedná sa o znovupoznanie (na základe výberu) Druhy pamäti rozdeľujeme podľa:  zámeru: úmyselná, neúmyselná  myšlienkových operácii: mechanická, logická  trvanlivosti: krátkodobá, dlhodobá + operatívna a senzorická  typu podnetu resp. charakteru psychickej aktivity: motorická, názorná, slovno-logická, emocionálna Typy pamäti: • názorno–obrazný typ pamäti (využívajú najmä maliari) • slovno-abstraktný typ pamäti (využívajú najmä vedci) Štátnicové otázky, Pedagogika „A“ – Základy psychológie a pedagogiky

8/22

•

stredný typ pamäti


9/22

A9.

MYSLENIE, DEFINÍCIA. MYŠLIENKOVÉ OPERÁCIE, FORMY MYSLENIA, DRUHY MYSLENIA. POJMOVÉ UČENIE.

Myslenie je sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí (vzťahov) medzi nimi. Myslenie predstavuje vyššiu úroveň ako zmyslové poznanie (pociťovanie). Myslenie je poznávací proces skladajúci sa z vnútorných myšlienkových operácii. Môže prebiehať vedome, nevedome (intuícia) alebo proti vôli (vtieravé myslenie). Myšlienkové operácie tvoria myslenie, môžu sa vzájomne kombinovať, viaceré sa dajú používať súčasne. Základné myšlienkové operácie sú: → analýza – rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých čiastok → syntéza – zjednocovanie, spájanie jednotlivých čiastok → porovnávanie – hľadanie podobností a odlišností medzi viacerými podnetmi resp. javmi → abstrakcia – vyčleňovanie podstatných a všeobecných vlastností javov, odhliadanie od nepodstatných, tvorba abstraktnej idey alebo konceptu z niekoľkých exemplárov, o abstrakcií hovoríme, vždy keď vyčleňujeme pojem → konkretizácia – aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny jav, koncentrujeme sa na to, čo je vnímateľné pomocou zmyslových orgánov → zovšeobecňovanie (generalizácia) – spájanie určitých predmetov a javov istej triedy, určovanie spoločných zákonitostí, utvárajú sa myšlienky resp. hodnotenia aplikovateľné na celú triedu javov alebo udalostí, generalizácie sú nesprávne → špecifikácia – utváranie myšlienok resp. hodnotení, týkajúcich sa jednotlivého javu ako odlišného od všetkých príbuzných či podobných javov → indukcia – vyvodenie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov, postupujeme od osobitných prípadov k všeobecnej poučke (príklad.: železo, meď,...vedú elektrinu – kovy vedú elektrinu) → dedukcia – vzťahovanie platnosti všeobecného poznatku na konkrétny prípad, postupujeme od všeobecnej poučky k osobitnému prípadu (pr.: meď je kov – meď vedie elektrinu) → analógia – vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave na základe podobnosti s inými predmetmi a javmi Formy myslenia:  predstava – uchované obrazy predtým vnímaných obsahov vedomia (teda predmetov) a ich kombinácie na základe asociácií sú najjednoduchšími formami myslenia, tieto najjednoduchšie formy myslenia sa vyskytujú v snoch a bdelom snení  pojem – pojem je základný prvok zámerného myslenia, má denotatívny význam, teda vzťahuje sa na všetky objekty (pr.: hodinky) a má aj konotatívny význam, teda vzťahuje sa na konkrétny objekt, ktorý si predstavím (pr.: moje pokazené hodinky), pojmy redukujú zložitosť sveta a zvyšujú mieru porozumenia, definovanie pojmu závisí od mentálne vyspelosti  súd – súd je vyjadrenie vzťahu medzi dvoma pojmami (pr.: Táto otázka je zaujímavá. – pojem otázky a pojem zaujímavosti)  úsudok – úsudok je vzťah medzi dvomi súdmi (pr.: Táto otázka je zaujímavá. Táto otázka je o myslení. Myslenie je zaujímavé.) Druhy myslenia: • praktické – bezprostredné riešení úlohy aj bez abstrakcie, ide o zručnosti a spôsobilosti • konkrétne názorné – práca s názornými predstavami • abstraktné – práca s abstraktným materiálom • konvergentné (zbiehavé) – sleduje jeden cieľ (pr.: opraviť pokazený autobus), nachádzame jediné riešenie (pr.: matematický príklad) • divergentné (rozbiehavé) – hľadáme nové/iné riešenia (pr.: z pokazeného autobusu spraviť kaviareň)


10/22

Pojmové učenie je osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety, ktoré okrem svojej odlišnosti vykazujú aj nejaké spoločné črty. Spočíva v tom, že človek sa naučí zovšeobecňovať a abstrahovať. A10. REČ A JAZYK. ZLOŽKY JAZYKA A REČI, DRUHY REČI, PORUCHY REČI, VÝCHOVA REČI. Reč je komunikačný systém, je pôvodným a základným oznamovacím prostriedkom. Reč človekovi umožňuje oznamovať svoje pocity, priania, myšlienky. Jazyk je verbálna forma reči používaná určitou spoločenskou skupinou, je súhrnom oznamovacích prostriedkov. Jazyk je hlavným prostriedkom komunikácie. Zložky jazyka: Zložky reči: • hláska - základná jednotka reči • slabika - najmenšie spojenie hlások • slovo - spojenie hlások Druhy reči: → vnútorná reč – vnútornú reč používame pri myslení, formulujeme ňou naše myšlienky, je skrátená → vonkajšia reč – človek ňou vyjadruje svoje myšlienky navonok o hovorená reč – má svoje sprievodné javy ako gestikulácia, intonácia a pod. o písaná reč – nemá sprievodné javy, je psychologicky náročnejšia o posunková reč Porúch reči je veľké množstvo, medzi základné kategórie porúch reči zaraďujeme: - poruchy vývoja reči - poruchy výslovnosti - centrálne poruchy reči - neurózy reči - poruchy zvuku reči Výchova reči prebieha prirodzene pokiaľ jej nebránia špecifické prekážky (príklad. hluchota, nemota, neprítomnosť rečových stimulov u tzv. divých detí a pod.) a je veľmi dôležitá pre rozvoj myslenia a intelektu. K zámernej výchove reči patrí snaha zabrániť akýmkoľvek poruchám v oznamovacom styku. Ak takéto poruchy vzniknú, je úlohou výchovy, aby poruchy podľa svojich možností odstránila. Náuka o výchove reči a o predchádzaní a odstraňovaní porúch reči sa nazýva logopédia.


11/22

A11. CITY, DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA CITOV. TYPY A DRUHY CITOV. VÝZNAM CITOV VO VÝHOVE A PREVÝCHOVE. City môžeme vymedziť ako prežívanie subjektívneho stavu a vzťahu k pôsobiacim podnetom a ľuďom pričom podstatným znakom tohto prežívania je príjemnosť alebo nepríjemnosť, priťahovanie alebo odpudzovanie. Druhy citov:  telesné city (nižšie city) - podnetom k vzniku týchto citov je činnosť alebo porucha organizmu (únava, sviežosť, bolesť) stav uspokojenia alebo neuspokojenia biologických potrieb (hlad, smäd), citové reakcie sú tie city, ktoré prežívame pri náhlom narušení rovnováhy organizmu s prostredím, môžu byť slabé, stredné až veľmi silné, veľmi silné nazývame tiež afekty (zlosť, lak, strach, plač) a ich priebeh môžeme len s ťažkosťou kontrolovať  city spoločenského vedomia (vyššie city) - tieto city sa prejavujú iba u človeka, ich úroveň závisí od stupňa spoločenského rozvoja človeka a jeho sociálneho vedomia, k základným druhom vyšších citov patria: o intelektuálne city - hodnotí rozumové hľadisko o estetické city - hodnotí hľadisko krásy (umelecké dielo, príroda, oblečenie) o etické city - prežíva človek pri dodržiavaní alebo porušovaní morálnych princípov (vina, spravodlivosť, výčitky svedomia, zodpovednosť) o sociálne city - sú tie, ktoré prežívame vo vzťahu s inými ľuďmi (družba, spolupatričnosť, kolegialita) Delenie citov podľa účinku na činnosť: • astenické city – tlmia aktivitu • stenické city - mobilizujúce Delenie emócii/citov podľa rýchlosti vzniku, sily priebehu a dĺžky trvania:

Afekty

Nálady Vášne

Popis Zníženie súdnosti, strata schopnosti ovládať svoje konanie (hnev, strach, údiv, hnus, radosť...) Nálady sú vysoko individuálne (depresívna, ironická, radostná...) Silný, hlboký, dlhotrvajúci citový vzťah určuje zameranie myslenia a konania človeka (zberateľská, hráčska, sexuálna...)

Rýchlosť vzniku Náhle

Sila priebehu Búrlivé

Dĺžka trvania Krátke

Nie také prudké

Nie vysoko intenzívne

Dlhšie

Pozvoľna vznikajúce

Mimoriadnej sily

Dlho trvajúce

City sú vážnym činiteľom v prežívaní a správaní človeka, teda zohrávajú dôležitú rolu aj vo výchove a prevýchove. Majú mimoriadny význam pre správny a všestranný rozvoj osobnosti, sú jeho podmienkou. Pomáhajú človekovi osvojiť si kladné črty osobnosti a podmieňujú bohatý vnútorný život človeka. Citový zápal človeka znásobuje jeho sily a vytrvalosť.


12/22

A12. VÔĽA, DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA. FÁZY, ČINITELE A VLASTNOSTI VÔĽOVÉHO KONANIA. VEDOMOSTNÁ A PROFESIONÁLNA AŠPIRÁCIA. Vôľa je psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vedome vytýčených cieľov a prekonáva prekážky. 3 základné fázy vôľového konania: → príprava vôľového konania - základom každého vôľového konania sú motívy konania, sú podnetom i hnacou silou počas jeho realizácie, motívy môžu byť veľmi rozmanité (príkaz, záujmy, potreby) → rozhodovanie - je proces zvažovania jednotlivých motívov pre ten alebo onen cieľ, ako aj dosiahnutie cieľa na základe predvídania následkov - ak sa stretávajú protichodné motívy prichádza konflikt rozhodnutia → uskutočňovanie rozhodnutia - je posledná etapa, v ktorej sa uskutočňuje rozhodnutie na dosiahnutie vytýčeného cieľa - spravidla zahrňuje určenie spôsobu ako dosiahnuť ciel' - pri realizácii cieľa človek často naráža na rozličné prekážky Štruktúra vôľového konania: - uvedomenie si potreby - myšlienka - uvedomenie si cieľa - boj motívov - predvídanie následkov - voľba spôsobu činnosti - realizácia rozhodnutia - prekážky - ciel Reakcie na prekážky, ktoré bránia v uskutočnení vytýčeného cieľa: • útok na prekážku a jej zdolanie • rezignácia • stanovenie náhradného cieľa, ktorý môže ale aj nemusí uspokojiť' Činitele vôľového konania: o charakter o temperament o city o psychické procesy Vlastnosti vôľového konania:  kladné: cieľavedomosť, zásadovosť, vytrvalosť, rozhodnosť, sebaovládanie, iniciatíva, samostatnosť, ...  záporné: nezásadovosť, nerozhodnosť, nesamostatnosť, ovplyvniteľnosť, tvrdohlavosť, neschopnosť ovládať sa, ... Ašpiráciou označujeme smerovanie k istým hodnotám, ktoré sú stelesnené vo vytýčených cieľoch. Ašpirácie charakterizujú osobnosť z toho hľadiska, či sú primerané alebo neprimerané jej schopnostiam. Vedomostná ašpirácia predstavuje určitý vytýčený cieľ vo vzdelávaní (pr.: vzdelanie, ktoré chcem dosiahnuť, súbor poznatkov, ktorý si chcem osvojiť). O profesionálnej ašpirácii hovoríme pokiaľ sa vytýčený cieľ týka pracovného smerovania a uplatnenia (pr.: chcem byť stavebný inžinier, chcem byť primárom chirurgie).


13/22

A13. POZORNOSŤ AKO PSYCHICKÝ STAV. DRUHY A VLASTNOSTI POZORNOSTI. VÝZNAM PRE VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES. Pozornosť je pojem, ktorý je v psychológii pomerne nejasne oddeľovaný od iných pojmov, ako napríklad od pojmu záujmu či vedomia. Pozornosť je psychický stav človeka, ktorý sa prejavuje v zameranosti a sústredenosti vedomia. Stupeň sústredenosti človeka kolíše od stupňa úplnej rozptýlenosti (pr.: keď očami prebiehame po riadkoch učebnice, ale neuvedomujeme si, čo čítame) až po stupeň plného sústredenia (pr.: keď pri čítaní napínavej knihy nevnímame, čo sa okolo nás deje). Predmetmi pozornosti sú podnety, na ktoré sa zameriava naše vedomie. Môžu pochádzať z: - vonkajšieho sveta (pr.: obraz, zvuk, prednáška) - vlastného prežívania (pr.: obsah spomienok, myslenia, citov) - z vlastného organizmu (pr.: bolesť) - z vlastnej činnosti resp. správania Druhy pozornosti → neúmyselná (mimovoľná) pozornosť - vzbudzujú a udržiavajú ju osobitosti osobitnosti pôsobiacich podnetov - neúmyselnú pozornosť môžu vyvolať aj také podnety, ktoré sú pre istých ľudí "zvláštne" iba v dôsledku ich skúseností (pr.: obdivovateľa futbalu upúta plagát oznamujúci futbalový zápas) → úmyselná (zámerná) pozornosť - človek ju vzbudzuje a udržiava vlastným vôľovým úsilím - je proces vedomého sústredenia sa na istý predmet - vyskytuje sa často pri činnostiach, ktoré nás samy osebe nezaujímajú, ale z určitých dôvodov ich musíme vykonávať - je podstatne náročnejšia a vyčerpávajúcejšia ako neúmyselná pozornosť - jej rozvoj úzko súvisí s rozvojom vôle, myslenia a charakteru Vlastnosti pozornosti  stálosť - dĺžka sústredenia pozornosti na ten istý predmet  rozsah - daný počtom predmetov, ktoré pozornosť naraz obsiahne  rozdeľovanie - schonosť venovať súčasne pozornosť dvom alebo viacerým predmetom  prenášanie resp. prepínanie – schopnosť rýchlo prenášať pozornosť z jedného predmetu na druhý Pozornosť je dôležitá pre správne porozumenie a osvojenie si učiva aj vzorcov správania. Je potrebné deti učiť pozornosti a rozvíjať u nich schopnosť zachytiť/nájsť podstatné znaky a na tie sa následne sústrediť. Pri výchove, ale najmä pri vzdelávaní je potrebné sledovať ako dlho je už dieťa schopné sústrediť svoju pozornosť a tomuto faktu prispôsobovať rozsah a formu vyučovania.


14/22

A14. OSOBNOSŤ, DEFINÍCIA, CHARAKTERISTIKA. VLASTNOSTI OSOBNOSTI. ŽIAK AKO OSOBNOSŤ. Slovo osobnosť pochádza z latinského persona (osoba). Persona bola pôvodne maska, ktorú si herec nasadzoval v gréckom a rímskom divadle. Ústa masky boli vytvarované tak, aby zosilňovali zvuk - per sonare (znieť cez). Osobnosť je hierarchicky usporiadaný súbor určitých prvkov, ktoré tvoria jednotný celok, zabezpečujúci adaptáciu človeka na prostredie a jedinečnosť človeka. Osobnosť je súhrn psychických vlastností alebo osobitostí indivídua. Charakteristika osobnosti: - vnútorná charakteristika - sa prejavuje cez slovný a písomný prejav - vonkajšia charakteristika - zachytáva javovú stránku osobnosti (spôsoby správania, reakcie, odpovede, konanie) Štruktúru osobnosti tvoria: • schopnosti - predstavujú dispozície k výkonu (matematické, pohybové a pod.) • temperament - predstavuje dispozície k vzrušivosti • charakter - predstavuje hodnotovú časť osobnosti (osobnostná morálka a pod.) Vlastnosti osobnosti sú popisnými prvkami osobnostnej štruktúry. Vlastnosti sú danosti, ktoré u človeka reálne existujú, vyjadrujú javovú stránku osobnosti. Vlastnosti sú pozorovateľné a črty osobnosti odvodzujeme od vypozorovaných vlastností. Vlastnosti rozdeľujeme na: → všeobecné - podmieňujú úspešnosť vykonávania mnohých činností (pr: múdrosť) → špecifické - umožňujú vykonávať špeciálne druhy ľudskej činnosti Každého žiaka treba chápať ako osobnosť a pristupovať k nemu ako k osobnosti, ktorá si vyžaduje svoj špecifický prístup. Treba rozvíjať a budovať jednotlivé vlastnosti u žiakov tak, aby sa stali vyrovnanými osobnosťami.


15/22

A15. TEMPERAMENT, CHARAKTER A SCHOPNOSTI. OSOBITOSTI A UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VYUČOVANÍ. Temperament, charakter a schopnosti tvoria štruktúru osobnosti. Schopnosti predstavujú dispozície k výkonu (matematické schopnosti, pohybové schopnosti a pod.), temperament predstavuje dispozície k vzrušivosti a charakter predstavuje hodnotovú časť osobnosti (osobnostná morálka a pod.). V histórii psychológie ale aj v súčasnosti sa stretávame s rôznymi typológiami osobnosti. Medzi najstaršie a zároveň najznámejšie patrí Hippokratova a Galénova typológia podľa prevládajúcich telesných štiav. Táto typológia rozlišuje 4 temperamenty:  Sangvinik - vyznačuje sa nestálou povahou, živosťou, pohyblivosťou, rýchlym vznikom a striedaním nehlbokých citových vzplanutí - býva veselý, optimistický, dobromyseľný, spoločenský - rýchlo sa nadchne, ale jeho nadšenie aj rýchlo opadá  Cholerik - je výbušnej povahy, ťažko sa ovláda, vznikajú u neho náhle, silné emocionálne reakcie - je neprispôsobivý a netolerantný  Melancholik - je skôr uzavretý, nesmelý, prevláda u neho smutná nálada, býva depresívnejší, precitlivelejší - horšie prispôsobivý - city vznikajú pomaly, ale sú trvácne  Flegmatik - sa vyznačuje pokojnou povahou, pomalým nástupom a málo výrazným prejavom citových reakcií - často pôsobí apaticky, neprejavuje záujem - zachováva si odstup a reaguje racionálne i v nárožných situáciách - nepodlieha náladám, býva spoľahlivý Ďalším známym je Jungove delenie: → Introvert o uzavretý človek žijúci bohatým vnútorným životom o menej komunikuje s okolím, je nespoločenský o orientuje sa na subjektívny zážitok, sústredí sa na vnútorný, súkromný svet a vlastnú realitu → Extrovert o orientuje sa na objektívne prežívanie, sústredí sa na vnímanie vonkajšieho sveta vecí, udalostí a druhých ľudí o je aktívny, otvorení, má záujem o ľudí a vonkajší svet o ľahko nadväzuje kontakty o je povrchnejší ako introvert Typológie nikdy nevystihujú celú osobnosť, ale vždy iba niektorú jej stránku. Nikto nespĺňa všetky kritéria na zaradenie do ktoréhokoľvek typu bez výhrady. Typológie predstavujú užitočnú pomoc vtedy, keď potrebujeme osobnosť' nejakým spôsobom opísať, zatriediť ju. Zároveň však ľahko zvádzajú k istému schematizmu, ktorý môže byť nebezpečný v prístupe ku konkrétnym ľudom. Vo výchvno-vzdelávacom procese je potrebné vnímať temperament, charakter a schopnosti každého žiaka. Ich poznanie nám umožňuje lepšie prispôsobiť výchovu a vzdelávanie individuálnym možnostiam a potrebám žiakov (pr.: nie je vhodné dvoch žiakov s prevládajúcim temperamentom flegmatika posadiť do jednej lavice nakoľko by to neviedlo k ich vzájomnej aktivácii a pod.).


16/22

A16. VÝVIN PSYCHIKY V PREDŠKOLSKOM VEKU. ZMYSLOVÁ, CITOVÁ A ROZUMOVÁ VÝCHOVA. Vývin psychiky nastáva omnoho skôr ako v predškolskom veku, dokonca môžeme povedať, že už v prenatálnom období (dieťa je schopné istej sociálnej interakcie s matkou, najjednoduchších foriem učenia a pod.). Počas obdobia novorodenca (1. mesiac) zohráva dôležitú úlohu dotyk, najmä vzhľadom k ďalšiemu vývinu. Obdobie dojčaťa (1. mesiac - 1. rok) je charakteristické otvorenosťou voči okolitému svetu a jeho podnetom, dochádza k počiatkom vývinu reči a dôležitou úlohou je vybudovanie si dôvery k svetu. Obdobie batoľaťa (1.-3. roky) je charakteristické nadobúdaním určitej samostatnosti a autonómie dieťaťa ale aj negativizmom (prvé obdobie vzdoru). Za predškolský vek považujeme obdobie medzi 3. až 6. rokom života dieťaťa. Samotné predškolské obdobie je obdobím, kedy sa tempo vývinu v telesnej aj duševnej oblasti spomaľuje. Pokračuje včleňovanie sa dieťaťa do spoločnosti. Typickou otázkou tohto obdobia je otázka „prečo?“, ktorá vyjadruje príčinné vzťahy. Jedná sa o vek živej fantázie, ktorá je ešte málo korigovaná racionalitou. Stále sa prejavuje tendencia ku globálnemu vnímaniu objektu, pričom medzery vo vnímaní dieťa dopĺňa fantáziou. Dieťa začína istým spôsobom subjektívne merať čas a je väčšinou orientované na prítomnosť. Vo vnímaní priestoru dochádza k podceňovaniu vzdialeností. Významný pokrok nastáva v osvojovaní si rolí (najmä mužskej a ženskej). Dieťa získava aj prvých kamarátov, pričom kamarátske väzby sú zatiaľ nestále a povrchné. Pamäť je ešte nezámerná a mechanická. Pojmy sú definované účelom (pr.: lopta je na hranie). Myslenie dieťaťa je egocentrické (nedokonalo chápe, že iný ľudia môžu mať iné hľadisko), magické (dovoľuje meniť fakty podľa vlastného priania), antropomorfické (prisudzuje ľudské vlastnosti neživým veciam a zvieratám). Usudzovanie je viazané na názorné predstavy. V oblasti citového vývinu prebieha obohacovanie a diferenciácia citového života. Dieťa ešte nevie maskovať a tlmiť svoje citové prežívanie. Charakteristická je afektívnosť, impulzívnosť a citová labilita. Strach sa už viac asociuje s nadobudnutou nepríjemnou či bolestivou skúsenosťou (nie je náhodný, nevysvetliteľný). Na podnety, ktoré vyvolávajú strach, dieťa reaguje hnevom či zlosťou. Dieťa už čiastočne dokáže ovládať svoje agresívne tendencie.


17/22

A17. VÝVIN PSYCHIKY V MLADŠOM ŠKOLSKOM VEKU. ROZVOJ POZNÁVACÍCH PROCESOV. VÝZNAM ŠKOLY. Za mladší školský vek považujeme obdobie medzi 6. až 11. rokom života dieťaťa. Obdobie mladšieho školského veku je často označované ako „vek triezveho realizmu“, pretože dieťa sa sústredí na to, čo naozaj je. Tento fakt sa odráža napríklad v preferencii cestopisnej a dobrodružnej literatúry, uprednostňovaní realistických ilustrácii a pod. Vývin psychiky a rozvoj poznávacích procesov výrazne napreduje. Dieťa je schopné všímať si detaily rôznych javov, rozčleniť celok na časti a zmysluplne ich potom spojiť. Okolo 8. roku je dieťa schopné dobre sa orientovať v čase. Vybavovanie predstáv sa stáva zámerným. Dieťa „objavuje“ logiku, je schopné uskutočňovať logické operácie bez predchádzajúcej závislosti na videnom. Logické úsudky sa zatiaľ stále týkajú konkrétnych javov a obsahov. Ku koncu mladšieho školského veku dochádza k diferenciácii záujmov a ich obsahovému prehlbovaniu. V tomto období významnú úlohu zohráva vstup do školy. Práca a povinnosti nahrádzajú hru, ktorá bola doteraz dominantnou činnosťou. Na dieťa sú kladené vyššie nároky, najmä v tom, že postupne musí odkladať okamžité uspokojenie svojich potrieb na neskôr, pestuje sa disciplína. Škola dáva dieťaťu možnosť uplatniť sa v širokej skupine rovesníkov, v tejto súvislosti má veľký sociálno-psychologický význam telesná zdatnosť, obratnosť a ovládanie rôznych zručností, pretože tie zabezpečujú dieťaťu určité postavenie v skupine. Školské obdobie je prípravou na dve životné role – profesijnú a vrstovnícku. Pri nástupe do školy sa novou autoritou pre dieťa stáva učiteľ, jeho autoritu dieťa v tomto období často považuje za väčšiu, ako autoritu rodičov. Neskôr autorita učiteľa postupne ustupuje a novou autoritou sa stáva skupina.


18/22

A18. CHARAKTERISTIKA PUBERTY A ADOLESCENCIE. RASTOVÉ A FYZIOLOGICKÉ ZMENY ORGANIZMU. VÝCHOVNÉ OSOBITOSTI. Celé obdobie dospevania môžeme rozdeliť do troch období: - predpuberta (11-13 r.) - puberta (13-15 r.) - adolescencia (12-20/22 r.) Obdobie dozrievania môžeme vymedziť prvými znakmi pohlavného dozrievania, objavujú sa sekundárne pohlavné znaky, dosahuje sa plná pohlavná zrelosť. V tomto období dochádza aj k rastovému skoku, čo spôsobuje porušenie senzomotorickej koordinácie. Vo fáze adolescencie sa tento fyzického rastu spomaľuje a rast sa dokončuje. Výrazné telesné zmeny a význam telesnej atraktivity spôsobujú, že narastá záujem o svoj zovňajšok. Vnímanie, pamäť a pozornosť nadobúdajú charakteristiky dospelého, môže ale dochádzať k narušeniu koncentrácie pozornosti pod vplyvom hormónov a citovej nestability. Kognitívny vývin prechádza do štádia formálnych operácii. City pubescenta sú labilné, ale aj tak postupne ubúda citová bezprostrednosť a stúpa sebakontrola. Dôležitou úlohou tohto obdobia je osamostatňovanie. Častá je kritika autorít. Významnú rolu zohráva členstvo v rovesníckej skupine, na základe ktorého si mladý človek utvára svoju identitu. V období dospievania mladý človek intenzívne rozmýšľa nad svojimi schopnosťami a obmedzeniami a hľadá svoju identitu. V dnešnej dobe mladý človek, často dlho nenachádza svoju identitu. Môžeme hovoriť o tzv. psychosociálnom moratóriu, ktoré je akýmsi odložením dospelosti, odkladom pred prevzatím zodpovedných rolí dospelosti.


19/22

A19. ZÁKLADNÉ PORUCHY VO VÝVINE PSYCHIKY. VPLYV ENOGÉNNYCH A EXOGÉNNYCH FAKTOROV. PORUCHY VO VÝVINE INTELEKTU. Ak je narušená harmónia vo vývine určitých funkcií dieťaťa, hovoríme o disharmonickom vývine. Niektoré funkcie sa vyvíjajú normálne, ale iné v porovnaní s priemerom výrazne zaostávajú alebo naopak napredujú. Psychické poruchy sú veľmi rozšírené. Často sa stretávame s neurózami, depresiami, prejavmi psychopatie i s mentálnymi retardáciami a demenciami. Vývin sa prejavuje v dvoch formách: - vo forme zrenia (je determinovaná najmä vnútornými podmienkami) - vo forme učenia (podnety z vonkajšieho prostredia). Endogénne faktory: pôsobia na daný stav z vnútra, teda sú spôsobené v organizme samom a človek ich môže mať bez vplyvu vonkajšieho prostredia - dedične, vrodené faktory (pr.: demencie, vrodená schizofrénia...) Exogénne faktory: na človeka a na poruchy pôsobia z vonku - teda vplyv okolia, vývoj psychiky jednotlivca (pr.: depresie a mánie, neurózy a fóbie, získaná schizofrénia...) Demencie: Poznáme jednoduchú a kombinovanú. Je charakterizovaná súborom príznakov, ktoré vznikli ako následok chorobného procesu v mozgu a narušenia viacerých funkcií, vrátane pamäte, myslenia, orientácia... Dementný jedinec ťažko reaguje na nové situácie a reaguje neprimeraným spôsobom. Schizofrénia: Je to ťažká duševná choroba, rozdvojenie osobnosti. Človeka sa dotýkajú témy, ktorým nedokáže dať adekvátnu odpoveď. Psychický stav človeka, rozum prestáva byť pánom myslenia – stane sa otrokom toho- ktorého záujmu.. Chorý je nevyvrátiteľne presvedčený o svojom blude, má poruchy jednania, správania. Depresia: Citový stav doprevádzaný hlbokým smútkom, obavami , pocitmi viny, stratou zvyčajných záujmov. Môže byť exogénna – má vonkajšiu príčinu a endogénna – vzniká z vnútornej príčiny, nie ako následok situácie. Mánia: Aktívny človek, ktorý musí stále niečo robiť, potrebuje stálu aktivitu. Neurózy: Nie sú spojené s fyzickou poruchou, telesným poškodením, Strach, tréma, prílišné potenie... Neuróza vzniká z konfliktu medzi dvoma tendenciami vo mne, ktoré neviem vyriešiť. (pozitívna – negatívna alebo z dvoch rovnakých.) Delia sa na úzkostné (panika, strach, klaustrofóbia, tafetofóbia) a na nutkavé (obscesia – vtieravosť, kompulzia – nutkavosť) Schizoidné poruchy: Sú to poruchy osobnosti. Človek uprednostňuje pobyt vo vlastnom svete, ktorý je vyplnený fantáziou, samotárstvom a kľudom. Je zahľadený do vlastného sveta. Nemá potrebu vyjadrovať svoje city – emočný chlad. Majú sklon k filozofovaniu. Verejnosť ich pokladá za divných no neškodných bláznov. Poruchy intelektu: → Mentálna retardácia – stav charakterizovaný znížením schopností intelektu: K vnútorným poruchám patria genetické vady, metabolické poruchy, ochorenia matky počas tehotenstva, pôrodné traumy. K vonkajším poruchám patrí v prvom rade málo podnetná výchova. Mentálna r. je často sprevádzaná somatickými vadami, poruchami motoriky, citov, vôle – stav možno zlepšiť intenzívnou výchovou individuálnej alebo v rámci bežnej či zvláštnej školy. → ĽMD (ľahká mozgová dysfunkcia, syndróm ADHD) - môže mať viaceré príčiny. Počas pôrodu alebo po ňom môže vzniknúť drobné poškodenie mozgu, ktoré sa môže prejaviť až pri zaťažení v škole. Je dôležité, že to nie je spôsobené zlou výchovou a dieťa nemožno „prevychovať“. Základnou výchovnou zložkou je tu trpezlivosť a pochopenie. Črty – Motorické oslabenie, neposednosť, impulzívnosť, emočná labilita, telesná neobratnosť. Do tejto skupiny patria hyperaktívne deti.


20/22

→ Iné poruchy - Dyslexia, dysgrafia, nadpriemerne nadané deti.


21/22

A20. UPLATNENIE PSYCHOLÓGIE V INÝCH VEDÁCH A V SPOLOČENSKEJ PRAXI. Pedagogická psychológia využíva poznatky z všeobecnej psychológie, ktoré sa vzťahujú na činitele ovplyvňujúce rozvoj osobnosti jedinca, poznatky z genetiky a ďalšie činitele – prostredie, výchova a vyučovanie. Všeobecná psychológia teda skúma psychické javy človeka vo všeobecnosti, pedagogická psychológia v špeciálnych, výchovno-vzdelávacích podmienkach. Psychológia je vedou, umením i remeslom zároveň. Je síce samostatnou vedou, no potrebuje i podporné vedy, tak ako i z nej vychádzajú ďalšie dielčie vedné disciplíny. Psychické prejavy človeka sú napríklad podmienené biologickými a jednak sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi. Ďalším zdrojom sú humanitné vedy (história, jazyky, ....). Prepojenie psychológie s inými vedami:  s biológiou – vývoj dieťaťa a jeho vplyv na vývoj psychológie jedinca, ale psychológia môže tiež ovplyvniť biológiu.  so sociológiou – vplyv kultúry, no i naopak (nadrasa – Hitler)  s filozofiou – dáva jej formu a metafyzické formulácie  s pedagogikou – pedagogika potrebuje psychológiu Psychológiu môžeme veľmi stručne rozdeliť: → filozofická – má princípy, ktoré sa nemenia, axiómy, vysvetlenia a nemenné závery → dynamická – zaoberá sa pozorovaním, opisom, podáva vysvetlenia javov, závery sú tvorené ako hypotézy, podlieha stálej zmene Schéma štruktúry psychologických vied - pozri otázku. A3. Vzťah medzi pedagogickou psychológiou a pedagogikou je veľmi blízky. Rozdiel spočíva v tom, že pedagogická psychológia odhaľuje psychologické zákonitosti výchovnovzdelávacieho procesu a pedagogika zákonitosti samotného výchovno-vzdelávacieho procesu komplexne.


22/22

veda) tento názov použil ako prvý Rudolf Göckel (r. 1950)

Recommend Documents