UNIVERZITA
TRETIEHO
VEKU V KOŠICIACH
A. Szabová : EURÓPSKA ÚNIA, jej vývoj a perspektívy, Slovensko a EU Obsah 1. Všeobecná charakteristika EÚ ....................................................01 2. Medzinárodno-právny základ EÚ ................................................01 3. Vízia a história vzniku Európskej integrácie ..............................03 4. Z histórie vzťahov EÚ – SR .........................................................06 5. Hlavné orgány a inštitúcie EÚ.......................................................07 5.1 5.2 5.3 5.4 5.5 5.6 5.7
Európsky parlament.................................................................08 Rada Európskej únie ...............................................................08 Európska komisia ....................................................................11 Európsky súdny dvor ..............................................................12 Európsky účtovný dvor ...........................................................13 Hospodársky a sociálny výbor .................................................13 Výbor regiónov ........................................................................13
6. Rozhodovacie mechanizmy v EÚ ..................................................14
1
Európska únia – EÚ 1. Všeobecná chararakteristika Európska únia je hospodárska a politická únia spočívajúca na medzinárodných zmluvách zakladajúcich Európské spoločenstvo /spoločenstva) Sídlom organizácie je Brusel, v Štrasburgu sídli Európsky parlament /EP) a v Luxemburgu je sídlo Súdneho dvora. Členské štáty – EÚ má 27 členov a to : Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Finsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Litva, Lotišsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugálasko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia. Poslanie EÚ. Poučení z vlastnej histórie budovať a rozvíjať mierovú, prosperujúcu a spolupracujúcu Európu spočívajúcu na spoločných základoch. Základy EÚ. • Oddanosť zásadám pluralitnej demokracie, právneho štátu, rešpektovania ľudských práv a občianských slobôd. • Ekonomický základ vytvárajúci zvyšujúcu sa vzájomnú previazanosťa solidaritu. • Zákonník vyznačujúci sa právne záväznými dohodami, ktoré jasne určujú úlohy a kompetencie inštitúcií spoločenstva. 2. Medzinárodno-právny základ Medzinárodno-právny základ tvoria medzinárodné zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvo-Európske spoločenstvo je z hľadiska medzinárodného práva právnym subjektom. Spoločenstvo je vybudované na právne záväzných zmluvách. To znamená, že články zmlúv a z nich vyplývajúca legislatíva sa stávajú súčasťou národného práva členských štátov . Z hľadiska medzinárodého práva sa právny základ Únie delí na dve časti. Prvú označovanú ako primárnu tvoria zmluvy zakladajúce Európske spoločenstva, Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) a Európské hospodárrske spoločenstvo (EHS). Dopĺňa a rozširuje ich Zmluva o Európskej únii – Maastrichtská zmluva, podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Zmluvou sa zmenil názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo. Zakotvila tiež nové formy kooperácie medzi vládami členských krajín a novú štruktúru – Európsku úniu, postavenú na troch pilieroch hospodárskom, politickom a právnom. Zmluva z Nice, podpísaná 26. februára 2001, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 2003, formálne zlúčila dovtedajšie právne dokumenty do jednotnej prehľadnej verzie. Navýše pripravila EÚ na historické rozšírenie, tým, že zadefinovala pre rozšírenú Úniu dôležité počty poslaneckých kresiel jednotlivých členských štátov v EP, ako aj počet hlasov v Rade, počet komisárov v EK a stanovila ďalšie mechanizmy postupnej premeny zloženia týchto inštitúcií po ďalších kolách rozšírenia EÚ. Stanovila tiež zásadu o konaní vrcholných stretnutí – summitov Európskej rady od roku 2002 výlučne v Bruseli. Druhú, sekundárnu časť práva tvoria jednotlivé právne normy, predpisy, smernice a nariadenia, odvodené od primárnych zdrojov práva, ktoré sa sústavne dopĺňajú a rozširujú. V súčasnosti tento súbor obsahuje vyše dvadsaťtisíc noriem. Známe sú pod označením „Acquis comunautaire“ .
2
Európská únia je určite viac ako obyčajnou medzinárodnou organizáciou, ktorá disponuje iba zanedbateľnou mocou nad svojimi členmi, a nemá takmer nijakú rozhodovaciu právomoc. EÚ nie je ani nijaký superštát Keďže EÚ nemá ani svojich vojakov, ani jednotné dane, nie je to ani nejaký superštát. Chýbajú jej také tradičné črty štátu ako silná právna identita, politická jednota a výrazná finančná samostatnosť. Čím teda je ? Na to dnes nedá presnú odpoveď nikto, hoci sa o tom napísali tony kníh. Aj tí najväčší experti na medzinárodné právo sa vo svojich názoroch na túto vec budú vždy rozchádzať. EÚ má totiž niektoré prvky medzinárodnej organizácie, konfederácie, federácie ale aj superštátu, ale stále je organizáciou, ktorej na šťastie sa podarilo vyliečiť sa z choroby zvanej „štátne veto“, ktoré ochromuje takú organizáciu ako OSN. Jednotný trh v EÚ zaručuje voľný pohyb tovaru, kapitálu, služieb a osôb po celej EÚNevídaná integrácie sa dosiahla v mnohých oblastiach, kde sa štáty vzdali svojej zvrchovanosti, čí už ide o ekonomickú, obchodnú a poľnohospodársku politiku. Na druhej strane v EÚ neexiestuje nijaká „európská vláda“, ktorá by vychádzala z priamych volieb a jej právomocou by bolo zastupovať všetky členské štáty. Únia má však svoju vlajku, hymnu a vonkajšie hranice V určitých ohľadoch zostáva EÚ organizáciou nezávislých štátov, ktorých lídri musia jednohlasne prijať všetky veľké rozhodnutia. V iných ešte početnejších aspektoch, pripadá už rozhodovanie jej inštitúciám. Napriek spoločnej vlajke a hymne sa väčšina obyvateľov aj naďalej viac stotožňuje so svojimi štátnymi symbolmi. Členské štáty únie majú vlastné štátoprávne systémy – niektoré z nich konštitučné monarchie, iné sú republiky. Môžu podpisovať dvojstranné zmluvy s inými štátmi a majú stálu kontrolu nad úniou prostredníctvom výberu svojich zástupcov do inštitúcií EÚ. To sú prvky konfederácie. Popri nich má však únia aj silné federalistické črty, nie však také silné, ako ich majú USA. Veurópskej komisii, ktorá má právo predkladať nové právne predpisy sú zastúpené všetky členské štáty únie a komisia zasa zastupuje úniu v obchodných, ale aj v niektorých politických rokovaniachs ostatným svetom. Stále to však nie je vláda. EÚ má aj priamo zvolený parlament, ten však disponuje iba obmedzenými právomocami. Má takisto systém právnych zmlúv, ktoré sa aplikujú na území celej Eú. Smernice a nariadenia EÚ sú nadradené zákonom jednotlivých štátov. Únia je federálnou, čo sa týka hospodárstva : jednotný trh, regionálna, poľnohospodárska politika sú riadené nadnárodným spôsobom, a to Komisiou z Bruselu, ktorá vo svojich rukách sústreďuje všetky možné právomoci od riadenia až po uvaľovanie sankcií, respektíve sa o ne delí s Radou EÚ. Komisia EÚ má oporu v Európskom súdnom dvore v Luxemburgu, ktorého rozhodnutiam musia štáty ihneď podriadiť. Smernice a nariadenia prijaté v Bruseli sú nadradené zákonom štátov únie . Na rozdiel od americkej federácie nemá však EÚ právomoc určovať dane, riadiť spoločnú armádu a nemôže uzatvárať medzištátne zmluvy. A preto má od štátu ďaleko.
3
Integrácia má aj nedostatky Na jednej strane má únia spoločnú menu, na druhej rozdielnu daňovú a sociálnu politiku, na jednej strane voľný pohyb tovaru a kapitálu z jedného štátu do druhého, na strane druhej pretrvávajú prekážky, ktoré to obmedzujú Európa sa však integruje vo všetkom. Podľa niektorých sme v súčasnosti svedkami spolužitia dvoch Európ. Jedna je tá, ktorú budujeme, a druhá je tá, ktorú si predstavujeme. EÚ sa budovala prvoradým prenosom ekonomických kompetencií a až za nimi nasledovali aj niektoré politické právomoci. Vo federatívnych štátoch je tento postup presne opačný. EÚ je stále sa vyvíjajúcí systém. Vyzeráto všetko zložito a také to aj je. Dodnes sa vedú spory o tom, čí je EÚ organizáciou, ktorú kontrolujú vlády, alebo či ide o organizáciu s vlastnými právomocami. Aj vedúci predstavitelia EÚ majú na to rozdielny názor, a to podľa toho, či predstavujú Belgičanov, náchylných vzdať sa značnej časti svojej suverenity, alebo Dánov odmietajúcich akékoľvek federalistické tendencie. A to napriek tomu, že aj tendencia superštátu nemusí automaticky znamenať stratu suverenity na úrovni štátu. Každy však súhlasí s tým, že v doterajšom európskom integračnom procese nejde ani tak o stratu alebo odovzdanííe suverenity, ale skôr o jej zdieľanie s centrálnym orgánom do tej miery, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie určitého spoločného cieľa za vzájomne výhodných podmienok. Možno by preto bolo ľahšie zmieriť sa s tým, že EÚ v skutočnosti nie je inštitúciou, ale treba považovať za systém, ktorý sa stále vyvíja. Aj Slovensko bude môcť mnohé ciele dosiahnúť ľahšie ako súčasť EÚ, hoci ani ono a ani ona nevedia, kde sa európska integrácia zastaví. Ako plnoprávny člen má možnosť jej podobu môcť ovplyvniť.
3. Vízia a história vzniku Európskej integrácie Čo bolo na začiatku procesu zjednotenia Európy ? Jeden z fracuzskych historikov (Alfred Grosser) povedal, že „ .......na začiatku bol strach“. V r. 1945 zlikvidovali spojenci Hitlera, hneď však na seba narazili dve nezmieriteľní síly : demokratický západ a Stalinov Sovietský zväz. Takmer nič nestálo v ceste tretej svetovej vojne. Francúzi a Nemci sa naďalej považovali za večných nepriateľov, pretože už po niekoľko generácií sa pokorovalinavzájom. V r. 1918 z nich vlastne nevyhral nikto. Ale Nemci sa museli skloniť. V r. 1940 to Francúzom triumfálne vrátili. O päť rokov neskôr sa karta obrátila. Pokorený národ sa nikdy nezmieri sa svojou prehrou. Najmä preto , že je urazená jeho národná hrdosť. Nacionalizmus nikdy neprináša dobré riešenia. Prví to možno pochopili Američania. Smernica 4. 12779 o novom smerovaní americkej okupačnej politiky z 11. júla 1947 hovorí: „Pre usporiadanú a rozkvitajúcu Európu je nevyhnutný hospodársky príspevok stabilného a produktívného Nemecka“
4
Ešte však 19. septembra 1946 legendárny politik 20. storočia Winston Churchill vo švajčiarskom Zürichupovedal, že „musíme vytvoriť niečo ako Spojené štáty európske. Prvým krokom bude vytvorenie Európskej rady. Vedúcu úlohu musia prevziať na seba Francúzsko a Nemecko.“ Ak pátrame? kde sa to všetko začalo, je potrebné poznamena, že vo februári 1948 komunisti sa zmocnili Českosloveska. Západ reagoval ešte ten istý mesiac Bruselským paktom medzi Veľkou Britániou, Francúzskom a krajinami Beneluxu (Belgicko, Holandsko, Luxebursko). To bol zárodok dnešnej Západoeurópskej únie (WEU), európskej časti NATO. S veľkým zmyslom pre humor Juraj Alner v knihe „ Európa pre Sloovákov – Slovensko pre Európanov“ napísal, že Brusel sa stal hlavným mestom Európy vďaka Klementovi Gottwaldovi. Cesty dejín sú kľukaté. Začalo sa obdobie, keď studená vojna sovietského bloku proti demokratickým krajinám vstúpila do fázy vyhroteného nepriateľstva. Američania v tomto období vedeli, že predpokladom mieru je odstránenie chaosu a biedy. Na to bolo potrebné znova vybudovať nielen zruinované krajiny spojencov, ale aj Nemcko. Myšlienka materiálnej obnovy vojnou spuštošenej Európy dostala reálny základ v podobe Marschallovho plánu. Ten sa stal impulzom pre hľadanie ciest a spôsobov vzájomnej súčinnosti európskych krajín pri odstraňovaní následkov vojnovej katastrófy. Priviedol tiež aspoň tých najosvitenejších politikov k poznaniu, že jedinou cestou vedúcou k zmysluplnej budúcnosti Európy je cesta spolupráce založenej na vzájomnej dôvere a solidarite. Obrovskú pomoc v rámci Marshallovho plánu dostalo 16 krajín, ktoré sa 6. apríla 1948 spojili, aby ju mohli lepšie zúžitkovať. Vytvorili Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá riadila pomoc poskytovanú v rámci Marshallovho plánu. Bola to prvá európska inštitúcia v dejinách. Československo dostalo po vojne tiež ponuku zúčastniť sa na Marshallovom pláne. Stalin však nedovolil aby túto pomoc prijalo. V roku 1949 vznikla Rada Európy. Neskôr do Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu vstúpili aj USA, Kanada a Austrália a r. 1961 sa z nej stala Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Poznáme ju pod názvom OECD, členom ktorej Slovensko sa stalo za prvej Dzurindovej vlády. V r. 1948 sa Belgicko, Holandsko a Luxembursko združili do colnej únie Beneluxu čím vytvorili prvý funkčný model ekonomickej spolupráce medzi rôznymi krajinami. Základným kameňom európskej ekonomickej spolupráce sa stala zmluva o vzniku Európského spoločenstva pre uhlie a oceľ ESUO (koncom roku 2002 bolo 50 rokov jej platnosti), cieľom ktorej bolo prekonať tradične dlhotrvajúce nepriateľstvo medzi Francúzskom a Nemeckom, Podľa tejto zmluvy jedna z kľúčových oblastí politiky, do tých čias spadajúca výlučne do kompetencie národného štátu, prvý raz prešla do rúk medzinárodnej organizácie. Zmluva o spoločnom trhu uhlia a ocele, ktorý mal umožniť spoločťnú kontrolu a využívanie týchto strategických surovín, podnietil vtedajší minister zahraničných vecí Francúzska Robert Schumann . Jej pôvodná myšlienka pochádzala od Schumannovho spolupracovníka a poradcu Jeana Monetta (bol riaditeľom Francúzskeho národného plánovacieho inštitútu). Svoj plán Schumann predložil 9. mája 1950 a tento deň 9. máj sa stal Dňom Európy. Prvým predsedom spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO) bol Monneth. Zmluvu podpísali 18.4.1951 v Paríži šesť krajín – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxenburg, NSR, Taliánsko a do planosti vstúpila 25.7.1952. ESUO bol geniálny vynález. Nemcom sa vrátilo ich sebavedomie, pretože 5 rokov po vojne sa stali partnermi krajín, ktoré nedávno boli ich nepriateľmi. Francúziboli spokojní, pretože dostali pod spločnú európsku kontrolu nemecký strategický priemysel.
5
Základom európskej jednoty bolo prekonanie odvekého nepriateľstva týchto dvoch mocností. Uplynulo iba 5 rokov od nacistického teroru a tu niekto prišiel s požiadavkou zmierenia, ktorá žiadala od politikov nezvyčajnú vec – schopnosť odpustiť. Schumannov plán bol základom francúzsko – nemeckého zmierenia. ESUO sa stalo základom európskej integrácie. Spoločná európa sa zrodila z fantázie a idey Roberta Schumanna – reálneho vizionára, ktorý získal od Európského parlamentu titul – „Otec Európy“. Prešovské vydavateľstvo Michala Vaška vydalo knihu „Robert Schumann, otec Európy s podtitulom „ Politika – cesta k svätosti“ autora Reného Lejeuna a Schumannov testament s názvom Pre Európu (r. 2002). Schumann (rodák z Luxemburgu) bol veľký vizionár, ktorý ešte v časoch druhej svetovej vojny prednášal ohromeným poslucháčom o svojich návrhoch, aby sa zjednotenie Európy vybudovalo na troskách vražedných ideológií (fašizmus a komunizmus)hneď po skončení vojnového konfliktu. Schumann vie, že historický proces sa nemôže začať inak než zmierením Francúzska a Nemecka. Vie, že Francúzsko by malo byť hybnou silou zmierovacieho procesu, lebo od porazeného, mravne a hmotne zdecimovaného Nemecka nemožno očakávať pozitívnu iniciatívu. Z tejto základnej reality sfomuje víziu svojho doživotného programu – prekonať staré nepriateľstvo dvoch vedúcich európskych národov. Návrh sa týkal spolupráce Porúria, Saska a uholných revírov Francúzska. Nik, ani jedna zo strán predsa nepodľahne pokušeniu bombardovať alebo inak ničiť priemyselné objekty, z ktorých má úžitok, ktoré mu zabezpečujú živobytie. Už nie iba trestajúci dozor víťazných mocností nad Porúrím, ale partnerská spolupráca a pre obe strany prijateľná kontrola nad oblasťou, kde sa po celý čas produkovali zbrojné materiály i samotné zbrane na vzájomné ničenie oboch národov, zabezpečí, že vojna medzi Nemeckom a francuzskom sa stane nielen nemysliteľná, ale aj prakticky vylúčená. Je menej známo, že už niekoľko rokov je Schumann pre svoj veľký prínos osobné uplatňovanie ideálu morálky a zbožný život navrhnutý na blahorečenie. Aj to patrí k trdícii európskej morálky. Ak by cirkevný proces blahorečenia Roberta Schumanna stal skutkom, bol by to signál pre ľudí, ktorísú zúfalí z politiky, že sú na svete aj iní ľudia, ktorým poskytol Robert Schumann dôvod veriť, že politika môže byť úctihodnou činnosťou. V roku 1954 bola uzavretá asociačná dohoda medzi ESUO a Veľkou Britániou. Ďalším krokom bolo uzatvorenie Rímskych zmlúv a dňa 25.3.1957, ktorými sa vytvorilo Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) a Európska hospodárska spoločenstvo (EHS). Zmluvy vstúpili do platnosti 1.1 1958. Hlavným cieľom EHS bolo vytvorenie tyv. horizontálnej integrácie t.j. vytvorenie hospodárskej únie s výhľadovým cieľom vzniku veľkého spoločného trhu. Popri tom si stanovilo ďalší cieľ – vytvorenie režimu voľného pohybu osôb (Schengenská dohoda). Pri zlúčeni inštitucionálných troch spoločenstiev zastrešenom 8.4.1965 Bruselskou dohodou prijal aj zastrešujúci názov Európské spoločenstva (ES). Nasledoval významný krok, prijatia Jednotného európskeho aktu, ktorý vstúpil do platnosti 1.1.1967. Na zasadnutí Európskej rady v holandskom mestečku Maastricht bola 10.12.1991 schválena Zmluva o Eur´pskej únii, ktorá vstúpila do platnosti 1.1.1993. Táto zmluva upravuje Rímske zmluvy v tom, že stanovuje tri etapy vytvárania Európskej hospodárskej a menovej únie a kladie základy politickej a bezpečnostnej únie. Summit Rady EÚ, konaný v júni roku 1996 v Amsterdame prijal zásady revízie Maastrichtskej dohody, ktoré reagujúc na politické zmeny na konci osemdesiatich rokov majú vytvoriť podmienky pre posilňovanie procesu európskej integrácie s cieľom umožniť rozšírenie EÚ o nových členov spomedzi uchádzačov z krajín strednej a východnej Európy.
6
Popri spomínaných šiestich zakladajúcich členov Spoločenstva sa v januári 1973 stali členmi ES ďalšie tri krajiny – Dánsko, Írsko, a Veľká Británia. V januári 1981 nasledovalo Grécko a v januári 1986 Portugálsko a Španielsko. Od 1.1 1995 sa k Únii pričleňujú Fínsko, Rakúsko a Švédsko, ďalšie tri krajiny z pôvodne konkurenčného zoskupenia EFTA. Slovensko sa stalo členom EÚ 1. 5. 2004 Medzi významné osobnosti, ktoré prispeli k európskemu zjednoteniu patrí aj Konrad Adenauer (nemecký kancelár) a Charles de Gaulle ( francúzsky prezident). V slávnej remešskej katedrále (severne od Paríža) sa v roku 1962 zúčastňovali na spoločnej omši za zmierenie a 22. januára 1963 podpísali zmluvu medzi ich štátmi. Adenauer túto zmluvu považoval za najdôležitejší čin svojho života. Meno Adenauer sa často spája len s povojnovou obnovou Nemecka. Ale už v rokoch 1917 – 1033 bol primátorom Kolína, aj vtedy sa pokúšal nadväzovať priateľské vzťahy s Francúzmi. Za nacizmu ho zbavili všetkých funkcií a krátko aj väznili. Po vojne sa dostal do najvyšších funkcií CDU (kresťansko-demokratickej únie), od r. 1950 bol jej predsedom. V rokoch 1949 – 1963 bol nemeckým spolkovým kancelárom. Jeho zásluhou ostalo Nemecko pevne pripojenék Západu, jeho zásluhou sa začlenilo do integračných štruktúr. Aj jeho zásluhou sa premenilo na stabilnú demokraciu. Uvedené mená sú len malým nahliadnutím do čias, keď sa tvorili zárodky jednoty.
4. Z histórie vzťahov EÚ – SR Odkonca šesťdesiatich rokov jestvoval medzi ES a krajinami RVHP celý rad neformálnych kontaktov. V novembri 1974 navrhla komisia ES uzatvorenie obchodných dohôd medzi Spoločenstvom a každou z európskych krajín RVHP. Spoločným vyhlásením z júna 1988 sa otvorila cesta pre nadviazanie oficiálnych stykov vrátane otvorenia diplomatických misií ESv spomínaných krajinách ešte v tom istom roku. V decembri 1989 nadviazali ČSFR a ES diplomatické styky a podpísali štvorročnú dohodu o obchode s priemyselnými výrobkami. V roku 1990 nahradila túto dohodu dohoda o obchode a spolupráci s platnoťou na 10 rokov Od septembra toho istého roku sa stala ČSFR potenciálnym príjemcom pomoci z fondu PHARE. 16.9.1991 podpísali ES a ČSFR Európsku dohodu (ED), nový typ dohody, tzv. asociačnej, ktorá nahradila preschádzajúcu dohodu. Táto okrem zásad obchodnej spolupráce stanovila aj zásady politického dialógu a kultúrnej spolupráce. V časovom rámci desiatich rokov definuje základné ciele rozvíjania a prehlbovania vzájomnej spolupráce s výhľadom možného začlenenia ČSFR do ES. V dôsledku rozpadu ČSFR nebola dohoda ratifikovaná a tak po vzniku samostatnej SR bolo potrebné vyjednať a uzavrieť dohodu novú. Dohoda medzi SR a EÚ bola popdpísaná 4.10.1993 a po naslednom procese ratifikácie vstúpila do platnosti 1.2.1995. Od roku 1994 sa datuje intenzívny dialóg a postipné prehlbovanie vzájomných aktivít medzi príslušnými inštitúciami SR a EÚ s cieľom systematického približovania sa Slovenska Únii v zmysle základnej politickej priority – dosiahnutia plnohodnotného členstva SR v EÚ. Postupne sa budoval aj inštituciálny rámec napĺňania tohto cieľa. V auguste 1994 bola konštituovaná Rada vlády SR pre uplatňovanie Asociačnej dohody a pre začlenenie SR do OECD ako najvyšší vnútroštátny politický orgán poverený vytváraním a zastrešovaním inštituciálneho rámca začleňovania sa Slovenska do spomínaných integračných zoskupení. Na svojom decembrovom summite v 1994, konanom v nemeckom Essene prijala Európska rada model štzruktúrovaného dialógu ako nástroja sstematického približovania sa asociovaných krojín vytúženému cieľu – členstvu v EÚ. SR sa do tohto procesu od počiatku aktívne
7
zapájala . V priebehu roku 1995 sa postupne pri všetkých orgánoch ústrednej štátnej správy vytvorili príslušné špecializované pracoviská, poverené koordinovaním postupu jednotlivých inštitúcií pri napĺňani zodpovedajúcich ustanoveníAsociačnej dohody. V júni 1995 odovzdal predseda vlády Slovenskej republiky V. Mečiar počas summitu v Cannes do rúk predsedu ER oficiálnu žiadosť SR o členstvo v EÚ. Vnútropolitický vývoj na Slovensku po predčasných parlamentných volbach v septembri 1994 a opakované kroky vládnucej koalícievyústili napokon do posudku EK prezentovanom na summite v decembri 1997 v Luxemburgu, v ktorom sa konštatovalo, že slovensko ako jedináz asociovaných krajín nespĺňa politické kritéria pre členstvo stanovené na summite v Kodani v r. 1993. Slovensko sa tak samo vyradilo z prvej skupiny kandidátskych krajín s ktorými začala EÚ bilaterálne rokovania o vstupe na jar 1998. Až zásadné vnútropolitické zmeny po parlamentných voľbách 1998 vrátili Slovensko na nepochybniteľnú trajektóriu vedúcu k členstvu v Únii, čo sa odzrkadlilo na summite EÚ , konanom v decembri 1999 v Helsinkách, kde bolo Slovensko spolu s ostatnými zostávajúcimi asociovanými krajinami prizvané na začatie rozhovorov o členstve v EÚ. Historickým slavnostným aktom v írskom Dubline sa prvého mája 2004 rozšírila EÚ o desať nových členov. Okrem Malty a Cypru sa stali členmi EÚ Česko, estónsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Slovensko a Slivinsko – reformujúce sa demokrcie štátov bývalého komunistického sveta. Ich začlenením do EÚ sa tak aj zavŕšila éra Európy rozdelenej do dvoch znepriatelených blokov. 5. Hlavné orgány a inštitúcie Európskej únie Európska únia má päť orgánov :
• Európsky parlament • • • •
Rada európskej únie Európska komisia Európsky súdný dvor Európsky účtovný dvor
Pritom ešte existujú ďalšie dve komunitárne inštitúcie, ktoré majú poradenské funkcie: • Hospodársky a sociálny výbor • Výbor regiónov V oblasti hospodárskej a menovej politiky má dúležitú rolu Európska centrálna banka (ECB). Európsky parlament Európsky parlament (EP) je inštitúciou, ktorá je zastupiteľským orgánom občanov členských štátov. V inštitucionálnom mechanizme EÚ má poradnú a kontrolnú funkciu. Európský parlament reprezentuje cca 420 mil obyvateľov EÚ a je najväčším mnohonárodným demokratickým parlamentom na svete. V mnohých oblastiach má parlament úlohu zákonodarcu spolu s Radou EÚ najmä pri príprave nariadení a direktív. Európsky parlament je jediná inštitúcia EÚ volená priamo občanmi členských krajín Únie. Názov sa zaviedol v roku 1962 a od roku 1979 sú poslanci EP volení na päťročné funkčné obdobie. Po rozšírení Únie v roku 2004 má parlament na základe ustanovení zmluvy z Nice 732 členov. Najväčšia členská krajina Nemecko má 99 poslancov, najmenšia Malta 5.
8
Slovensko spolu s Dánskom a Fínskom po 13. Na čele parlamentu stojí predseda. Jeho štruktúru tvorí 9 politických skupín, 1 zmiešaná skupina, 19 výborov a administratíva. Poslanci sa združujú do politických frakcií bez ohľadu na štátnu príslušnosť a pracujú v 19 parlamentných výboroch. Plenárne zasadnutia sa konajú raz do mesiaca v štrasburskom sídle parlamentu. Pracovné komisie a politické skupiny pracujú a zasadajú v Bruseli. Generálny sekretariát, ktorý zahŕňa administratívu EP, sídli v Luxemburgu. Parlament mal až do prijatia Jednotného európskeho aktu (Single European Act) v roku 1987 iba poradenské právomoci,a Rada ministrov si vyhradzovala právo ignorovať jeho názor. Jednotný európsky akt a Zmluva o Európskej únii podstatne zvýšili jeho význam a umocnili jeho právomoci. Posilnili a zvýraznili sa právomoci EP najmä vo vzťahu k EK, ale zavedením spolurozhodovacích procedúr pri schvaľovaní významných rozhodnutí sa zvýšili aj jeho právomoci vo vzťahu k Rade. EP má pri súhlase absolútnej väčšiny právo veta pri prijímaní návrhov zákonov vo viacerých oblastiach komunitárnej politiky. Spolurozhoduje o prijímaní nových členov únie, o zriaďovaní fondov a o rozpočte únie. Význam európského parlamentu stále rastie. Zatiaľ čo donedávna sa poslanci parlamentu vyjadrovali záväzne k rozpočtu, teraz spolu s Radou schvaľujú právne akty aj v oblasti dopravy, životného prostredia, vedy, zdravia, školstva, a čiastočne aj zamestnanosti. Narásť by mali nielen rozhodovacie, ale aj kontrolné právomoci Európskeho parlamentu. Pre občanov je dôležitá právomoc Parlamentu EÚ menovať ombudsmana, ktorý prijíma sťažnosti od ktoréhokoľvek občana EÚ týkajúce sa nesprávnosti v činnosti orgánov Spoločenstva s výnimkou Európskeho súdneho dvora. Slovensko má svojich poslancov Európského parlamentu, ktorí boli zvolení poprvé už vo voľbách do EP, ktoré sa uskutočnili v júni 2004. Poslanci sa volia na 5 ročné obdobie. Rada Európskej únie Na úvod je potrebné podčiarknuť, že Európska rada nie je Radou Európy, Európska komisia nie je Európskou hospodárskou komisiou a Európsky súdny dvor nie je zase Európskym súdom pre ľudské práva. Rada Európy je jedinou celoeurópskou organizáciou združujúcou dnes už 43 štátov vrátane Slovenska, ktorej hlavnou úlohou je presadzovať uplatňovanie ľudských práv. Rada Európskej únie je zasa najvyšším politickým orgánom EÚ, ktorý vytyčuje politickú stratégiu a ďalšie smerovanie EÚ. Rada je zákonodarný a zároveň výkonný orgán. Na summite v Nice v decembri 2000 bolo dohodnuté, že v Rade EÚ „silná štvorka“ (Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia a Taliánsko) budú mať po 29 hlasov, Švédsko a Rakúsko po 10 hlasov, Belgicko, Grécko, Portugálsko po 12 hlasov, Španielsko – 27 hlasov, Dánsko, Fínsko a Írsko po 7 hlasov, Luxembursko 4 hlasy, Slovensko má 7 hlasov, Česko – 12, Poľsko - 27, Maďarsko - 12, Slovinsko – 4 hlasy. Rada Európskej únie je hlavným rozhodovacím a politickým orgánom EÚ. Na Rade sa riešia tie najťažšie problémy. Európska rada sa stala najvyšším politickým orgánom Únie, hoci to zakladajúce zmluvy nepredpokladali. Bola založená už v roku 1974, ale jej štatút bol po prvý raz definovaný až v Maastrichtskej zmluve, kde sa hovorí : „Európska rada dá Únii potrebný impulz na rozvoj a bude z neho definovať všeobecné politické smernice“. Rada EÚ sa skladá z jedného zástupcu každého členského štátu na ministerskej úrovni a Predsedu Európskej komisie. Členstvo v Rade nie je stále, zasadnutí sa zúčastňujú rôzni ministri vlád jednotlivých členských štátov, a to podľa druhu prerokovanej problematiky . Je to orgán, kde si štáty presadzujú hlavne svoje národné záujmy.
9
Rada EÚ schvaľuje zákony, čiže európske smernice a nariadenia a navýše má aj niektoré výkonné funkcie, z ktorých niektoré už odovzdala Európskej komisii. Členovia Rady EÚ – ministri zodpovedajú iba pred národnými parlamentmi (nezodpovedajú pred Európskym parlamentom). Niektoré zasadnutia Rady majú špeciálne názvy. Napr. „Ecofin“ – čo je Rada zložená z ministrov hospodárstva a financií, alebo Rada pre všeobecné záležitosti – čo sú ministri zahraničných vecí. V oblastiach, ktoré sa považujú za spoločné politiky EÚ, môže Rada EÚ rozhodnúť iba na základe návrhu Európskej komisie. Nestáva sa často, aby Rada prijala návrh bez dohody s Komisiou. Program činnosti EÚ na každý polrok organizuje rotujúce predsedníctvo. Predsednícka krajina organizuje zasadanie rady EÚ, koordinuje pozíciu členských štátov, smerom navonok, dohovára návrhy, vychádza s novými politickými iniciatívami. V mene celej Únie vedie aj rokovania o vstupe s kandidátskzmi krajinami, pričom v tomto procese veľmi úzko spolupracuje s Európskym komisiou. Existuje už viacero návrhov na zrušenie rotujúceho predsenícnva, nastolenie akejsi SUPERRADY , zahrňujúcej napríklad tri krajiny, alebo nejakého iného orgánu, ktorý bude vládnuť dlhšie. Striedanie vo vedení Únie každý polrok pôsobí zmätok v očiach partnerov EÚ, keď napríklad amerického prezidenta víta v Bruseli zakaždým niekto iný, zatiaľ však zostáva princíp rotujúceho predsedníctva. Rada EÚ sa schádza 2 – krát ročne v meste predsedníckeho štátu na svojich pravidelných summitoch (občas aj častejšie). Po technickej a administratívnej stránke zasadnutia Rady EÚ organizuje generálny sekretariát. Rada EÚ je hlavným politickým rozhodovacím orgánom EÚ. Tvoria ju ministri vlád jednotlivých členských štátov. Formálne ide o jednu radu, ktorá sa však schádza na jednotlivých zasadnutiach podľa príslušných rezortov . Koordináciu hlavných línií hospodárskej politiky členských krajín EÚ zabezpečuje tzv. Rada ministrov EÚ. V spolupráci s EK a EP prijíma normotvorné akty potrebné pre realizáciu politiky EÚ v jednotlivých oblastiach. Zasadnutia jednotlivých rezortných rád sa konajú minimálne raz za šesť mesiacov. Kľúčové rady majú zasadnutia spravidla raz mesačne. Osobitné postavenie má z hľadiska prijímania politických rozhodnutí Rada pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy (GAERC) – rada zložená z ministrov zahraničných vecí členských krajín. Minister zahraničných vecí členskej krajiny, predsedajúcej v danom polročnom období EÚ, je zároveň predsedom Rady ministrov. Rozhodovací proces v tejto Rade by mali uľahčiť aj pravideľne zvolávané neformálne stretnutia konané vo forme pracovného obeda, či večere – známe pod označením Gymnich – podľa názvu jedného z penziónov pri Bonne, kde takéto stretnutie sa uskutočnilo po prvý raz. Rozhodnutia, ktoré jednotlivé rady prjímajú, sú zvyčajne predrokúvané na nižšej úrovni. Na summite v Seville, konanom v júni 2002, schválila Európska rada, v snahe zefektívniť fungovanie Rady, novelizáciu jej rokovacieho poriadku. V tejto súvislosti aj podstatne obmedzila počet Rád a ustanovila nasledujúce jednotlivé Rady : Radu pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy, Radu pre ekonomické a finančné záležitosti, Radu pre záležitosti justície a vnútra, Radu pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravotníctvo a záležitosti spotrebiteľov, Radu pre konkurencieschopnosť,
10
Radu pre dopravu, spoje a energetiku, Radu pre poľnohospodárstvo a rybolov, Radu pre životné prostredie, Radu pre školstvo, mládež a kultúru. Každý členský štát má v Bruseli svoju stálu diplomatickú misiu na čele so zástupcom na úrovni veľvyslanca. Vedúcí misií tvoria Výbor stálych zástupcov (COREPER) a stretávajú sa raz týždenne na prerokúvanie dôležitých otázok a pripravujú po stránke obsahovej zasadnutia Rady. Rada ministrov rozhoduje v závislosti od príslušnej politickej oblasti buď jednomyselne, alebo na základe proporčného systému kvalifikovanej väčšiny. Jednotlivým členským štátom sa prideľuje počet hlasov podľa veľkosti. Zmluva z Nice schválila nové prerozdelenie váhy hlasov pre jednotlivé krajiny. Najväčšie členské štáty, Nemecko, Veľká Britania, Francúzsko a Taliánsko dostali po 29 hlasov. Najmenšie štáty ako Lotyšsko, Estónsko, Slovinsko a Cyprus po 4 hlasy. Malta získala pri hlasovaní v Rade 3 hlasy a Slovensko spolu s Dánskom, Fínskom, Írskom a Litvou po 7 hlasov. Spolu majú všetky štáty 345 hlasov. Pri hlasovaní vyžadujúcom tzv kvalifikovanú väčšinu je potrebné získať pre návrh najmenej 258 hlasov . Zároveň musí byť splnená podmienka, že ich tvoria hlasy väčšiny členov, v špeciálnych prípadoch musia tieto hlasy pochádzať najmenej od dvoch tretín členov. Administratívnym orgánom Rady je Generálny sekretariát, na čele ktorého stojí generálny tajomník. V rámci sekretariátu pracuje právne oddelenie a sedem generálnych riaditeľstiev, pre jednotlivé okruhy problémov. Európská komisia Je výkonným iniciatívnym a správnym orgánom EÚ. Medzi jej hlavné kompetencie patrí kontrola plnenia zmlúv o zriadení EÚ, noriem vydaných ostatnými komunitárnymi orgánmi. Je iniciatívnym orgánom legislatívy EÚ. Navrhuje Rade ministrov opatrenia v záujme realizácie komunitárnej politiky. Má právo vykonávať komunitárnu politiku na základe rozhodnutí Rady ministrov , resp. priamo v zmysle zakladajúcich zmlúv. Zastupuje EÚ voči tretím krajinám. V súčasnosti má vo svete viac ako sto zastúpení. Prijíma rôzne normotvorné opatrenia. V súčasnosti ju tvoria 27 komisárov, menovaných jednotlivými členskými krajinami na obdobie päť rokov (do roku 1995 na štyri roky). Každá členská krajina mala právo vymenovať jedného komisára . Päť veľkých krajín – Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliánsko a Veľká Británia až do rozšírenia EÚ v roku 2004 menovali po dvoch komisárov. Na čele komisie stojí predseda EK. Komisia zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý ju schvaľuje vo funkciách a môže ju odvolať. Zmluva z Nice stanovila nové zloženie EK a mechanizmus budúcich zmien v počte jej členov. Zaviedla pravidlo jedného komisára za každú členskú krajinu. Ďalej ustanovila možnosť zmeny počtu komisárov na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady. Komisia má postavenie vlády EÚ. Z hľadiska právneho a organizačného sa delí na 26 generálnych riaditeľstiev (GR-DG), za ktoré nesú politickú zodpovednosť jednotliví komisári. Hlavnými pracovnými jazykmi komisie sú angličtina, francúzština a nemčina, ale všetky úradné dokumenty musia byť prekladané a vydávané vo všetkých 20 úradných jazykoch, ktorými sú úradné jazyky všetkých členských štátov. Rovnako úradné medzivládne zasadnutia inštitúcií EÚ vyžadujú tlmočenie do všetkých úradných jazykov.
11
Zamestnancov všetkých inštitúcií EÚ, tvoria príslušníci členských krajín. Všetci tvoria štátnu službu EÚ, nezávislú od vlád členských štátov. Najväčší počet zamestnancov má EK, okolo 20 000 (priblžmne 11% tvoria prekladatelia) Sídlom EK je Brusel. Rozhodnutia sa prijímajú jednoducho väčšinou, avšak pravidlom je, že k hlasovaniu sa pristupuje až po nedosiahnutí konsenzu. Komisár musí byť vo svojich rozhodnutiach nezávislý Európska komisia ako orgán EÚ s výhradným právom iniciatívy má intervenovať v ktorejkoľvek fáze legislatívneho procesu s cieľom uľahčiť dohodu na pôde Rady EÚ, resp. medzi Radou a Európskym parlamentom. Svoju výkonnú právomoc EK uplatňuje tým, že dbá na realizáciu rozhodnutí Rady. EK je jedným z protagonistov pri príprave, formulácii, implementácii a monitorovaní záväzných rozhodnutí EÚ. Je výkonným orgánom legislatívy EÚ a dohliada na jej dodržiavanie členskými štátmi. Komisia taktiež vedie rokovania o rozšírení EÚ. Delegácia EK v SR v roku 1995 bola povýšená na diplomatickú misiu (predtým vyvíjala svoju činnosť ako kancelária programu PHARE, ktorá mala od svojho vzniku v r. 1993 na starosti koordináciu a monitorovanie implementácie programu PHARE na Slovensku). Delegácia koordinuje a dohliada na implementáciu programu PHARE ale vykonáva aj viaceré aktivity zameranú na slovenskú verejnosť a na prehlbovanie jej poznatkov o EÚ (eurobarometer). Európska komisia pri svojej činnosti úzko spolupracuje s národnými vládami, regiónmi a mimovládnymi organizáciami. Dalo by sa povedať, že je myšliekovým trustom EÚ a motorom ďalšej integrácie. Európsky súdny dvor Európské spoločenstvo a EÚ sú vybudované na právne záväzných medzinárodných zmluvách . To znamená, že články zmlúv a z nich vyplývajúca legislatíva sa stávajú súčasťou národného práva členských štátov a je potrené ich jasne a jednoznačne vyložiť pre účely ich uplatňovania. Tu nadobúda Súdny dvor veľký význam. Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie komunitárneho práva, Zabezpečuje výklad a dodržanie zmlúv ES a EÚ. Jeho sudcovia sú ustanovení vládami členských štátov na obdobie šiestich rokov, rozhodnutia sa prijímajú väčšinou hlasov. Sídlo Súdneho dvora je Luxemburg. K jeho úlohám patrí výklad práv a vzájomných povinností inštitúcií EÚ či členských štátov voči EÚ, overovanie kompatibility prijatej legislatívy so základnými zmluvami. Súdny dvor dozerá na to, aby normy vydávané inštitúciami EÚ boli v súlade s obsahom zakladajúcich zmlúv. Do jeho pôsobnosti patria právne spory medzi členskými štátmi, spory medzi Úniou a členskými štátmi, medzi orgánmi a inštitúciami Európskej únie, ako aj jednotlivcami a Úniou. Okrem toho sa môžu sudcovia národných súdov obracať na Súdny dvor s problémami súvisicimi s výkladom komunitárneho práva, aby sa zabezpečil jednotný výklad v celej Únii. V roku 1989 bol založený Súd prvej inštancie, ktorý vykonáva právomoci, ktoré naň preniesol Európsky súdny dvor. Podľa zmlúv je právo Únie nadradené právu členských krajín. To znamená, že v oblastiach, kde sa uplatňuje právo Únie je Súdny dvor so sídlom v Luxemburgu najvyšším súdom Únie. Jeho uznesenia sú pre členské štáty záväzné. Nemá však jurisdikciu v oblastiach nepokrytých zmluvami, napr. v oblasti trestného práva.
12
Rozsudky a posudky Súdneho dvora , ktoré sú základom precedentného práva, vytvárajú spolu s normotvornými aktmi Rady ministrov a Európskej komisie právo EÚ, ktoré požíva prioritu pred právom jednotlivých členských krajín. Na Súdny dvor sa môže obrátiť každý členský štát, ktorý sa domnieva, že iný členský štát porušil komunitárne právo. Podanie na dvor voči niektorému z členských štátov môže vykonať aj EK. Dvor rozhoduje aj o podaní fyzických a pránických osôb, ktoré sa dovolávajú spravodlivosti voči rozhodnutiam uskutočneným voči ním z titulu komunitárneho práva. Európsky súdny dvor pozostáva z 27 sudcov, po jednom za každý členský štát, a ešte jedného, spolu s deviatimi generálnymi právnymi zástupcami. Sudcovia sú nezávislí, menovaní členskými krajinami a ustanovení Radou ministrov . Sudcovia a zástupcovia sa ustanovujú do funkcií na dobu šesť rokov. Polovici sudcov sa predlžuje úrad každé tri roky. V bežných prípadoch súd zasadá v dvoch separátnych senátoch. V osobitne dôležitých prípadoch rozhoduje súd spoločne ako jeden senát. Maastrichtská zmluva dala Súdnemu dvoru právo ukladať pokuty členským štátom, pokiaľ jeho rozhodnutia nerešpektujú. Európsky účtovný dvor Európsky účtovný dvor (občas ho volajú starším názvom Dvor auditorov) plní tri späté úlohy: kontroluje príjmy EÚ, kontroluje legálnosť, opodstanenosť a správnosť výdavkov, preveruje správnosť riadenia finančných záležitostí, t.j. hospodárnosť finančného manažmentu. Európský účtovný dvor je teda akýmsi nezávislým strážcom financií Únie. Je vlastne úradom zastupujúcim záujmy občanov EÚ – daňových poplatníkov. Dozerá a kontroluje, čí EÚ vynakladá prostriedky zo svojho rozpočtu v súlade s rozpočtovými pravidlami a na vopred určené ciele. Svoje závery zverejňuje vo výročných správach vydávaných na konci každého finančného roku. V súčasnosti má účtovný dvor 27 členov, ktorých menuje Rada na šesť rokov. Zmluva z Nice stanovila, že v Európskom účtovnom dvore bude pôsobiť po jednom príslušníkovi každého štátu. Členovia nebudú ako doteraz menovaní jednomyselným rozhodnutím rady, ale rozhodnutím prijatím kvalifikovanou väčšinou na dobu šesť rokov. Pre prijímanie určitých druhov správ alebo stanovísk sa majú zriadiť senáty. Európsky účtovný dvor a najvyššie kontrolné úrady členských štátov sa vyzývajú k zlepšeniu vzájomnej spolupráce. Na tent o účel má predseda účtovného dvora zriadiť kontaktný výbor, ktorého členmi budú predsedovia najvyšších kontrolných úradov členských štátov. Účtovný dvor sídli v Luxeburgu Hospodársky a sociálny výbor Hospodársky a sociálny výbor (HSV) má poradenskú funkciu a jeho členmi sú zástupcovia rozličných hospodárskzch a sociálnych záujmových zoskupení. Svoju funkciu plní cestou stanovísk adresovaných na orgány Európskej únie, najmä v rámci legislatívneho
13
konania. Výbor má výše 200 členov ( v závislosti od veľkosti členského štátu 6 až 24 členov z každého štátu. Zmluva z Nice z roku 2000 stanovila, že členmi výboru musia byť zástupcovia rôznych oblastí organizovanej občianskej spoločnosti. Maximálny počet jeho členov bol stanovený na 350 tak, aby si doterajšie členské štáty zachovali ich terajší počet členov. Slovensko má v HSV 9 zástupcov. Výbor regiónov Výbor regiónov (VR) má tiež poradenskú funkciu a jeho členmi sú zástupcovia regionálnej a miestnej samosprávy. Výbor na európskej úrovni zastupuje záujmy regiónov. Jeho zloženie zodpovedá zloženiu Hospodárskeho a sociálneho výboru. S ohľadom na rozšírenie únie bol stanovený maximálny počet členov na 350. Zmluva z Nice od členov výboru požaduje, aby ich legitimita na zastupovanie územných samosprávnych regiónov vzišla z volieb. Slovensko má v tomto výbore 9 zástupcov. Rozhodovacie mechanizmy v EÚ Jednotný európsky akt upravil aj inštitucionálne vzťahy a prcedurálne mechanizmy. Zaviedol kvalifikovanú väčšinu pri hlasovaní v Rade ministrov, zaviedol procedúru kooperácie medzi EK, EP a Radou ministrov. Ďalej tieto mechanizmy upravuje Maastrichtská zmluva o Európskej únii. Európska komisia iniciuje legislatívu Európskeho spoločenstva zo svojej vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť Európskeho parlamentu alebo Rady ministrov. Návrhy sa predkladajú Rade ministrov a ďalej postupujú Európskemu parlamentu. Odtial sa postupujú príslušným výborom, ktoré návrhy pozmeňujú, hlasujú o nich a zasielajú správu plenárnemu zasadnutiu v Štrasburgu. Názory parlamentu a príslušných výborov sa postupujú EK, ktorá následne môže pozmeniť legislatívu podľa týchto návrhov. Návrhy sa vracajú Rade ministrov a parlamentu na druhé čítanie. Návrhy prichádzajú výbormi a hlasuje sa o nich na plenárnych zasadnutiách EP. Konečné rozhodnutia po hlasovaní v EP prijíma Rada ministrov. V ktorejkoľvek fáze tohto procesu môže EK zmeniť alebo pozmeniť návrh. Komisia je zodpovedná za realizáciu prijatých rozhodnutí.
14
15
