Martin Praslička, 18 rokov, Bratislava
Táraniny o živote
Rastislav, alebo v krčme: Rasťo,je obyčajný chlap vo svojej obyčajnej kancelárii. Taký, akým začína každá obyčajná poviedka. Kancelária sa krčí na treťom poschodí hrozitánskeho daňového úradu a Rasťo, ktorý predeň každé ráno zaparkuje svoju bielu Fábiu, má vždy rutinné zimomriavky na celom tele. Aj na zadku.Obyčajný Rasťo sa von dostane obyčajne okolo štvrtej. V zime už býva tma a v lete stále horúčava. Domov sa vracia po bratislavskom obchvate, a keď uviazne v zápche a omrzí ho horúčkovité trúbenie a nadávanie na všetkých ostatných šoférov na celom svete, otvorí okienko a inhaluje oxid uhličitý. Napokon sa však vždy (živý, zdravý a šťastný) vráti do svojho dvojizbového bytu v jednej obyčajnej mestskej časti a odvrkne svojej obyčajnej manželke na pozdrav. Rastislav Rasťo, štátny zamestnanec – podpisuje sa v elektronickej pošte. Taký onje. A ešte aj onaký.
Sedáva v kancelárii a s veľkou radosťou zatvára oči. Vedúca Marta sa zas s obdobným potešením každých dvadsať minút vyteperí pod Rasťove okno a za dusného bezveterného dňa mu svojím nechutným cigaretovým dymom zasmradí celú kanceláriu. Neznáša ju. Zavrie okno a hypnotizuje pokazený ventilátor. Hovno!zvolá, usmeje sa a sníva ďalej. Za bielymi viečkami vidí iba to, čo potrebuje. Obnažené prirodzenia svojich mladších kolegýň a ich veľké vábivé ňadrá. Načahuje sa rukami dopredu a ohmatáva kopčeky so vztýčenými bradavkami. Rasťovi pripomínajú vlajky zabodnuté na vrcholkoch štítov. Monumenty tých, čo pokorili prírodu. Raz, možno neraz, sa mu stalo, že prepočul dunenie laminátových dverí a do kancelárie tackavým krokom vtrhla mocná postava Marty. Nezdolala ju ani pľúcna embólia,
ani infarkt a to v Rastislavovi vyvolávalo ohromný strach. Stála pred jeho písacím stolom, pod nosom sa jej ježili drobné čierne fúzy a sledovala, ako zanietene hladká imaginárne prsia. Nechutne zachrchlala. Rasťovi v okamžiku z jamiek povypadávali oči a hanbou sa utopil vo vedre vlastného potu. Bolo po erekcii, nahých prsiach a nádeji na sexuálny zážitok počas pracovnej doby. Potom sa ešte niekoľkokrát pokúšal navodiť si podobné predstavy, ale skončil iba pri farebných blúzach s nebadateľnými výstrihmi. Keď to vyskúšal posledný raz, musel si od znechutenia vypláchnuť žalúdok slivovicou v šuplíku. Z v-čkového zárezu v bielej látke naňho vykukol Martin hustý porast. Viac sa v ten deň snívať nepokúšal. Dal sa do roboty.
V inú dennú dobu – po práci, chlípal za kuchynským stolom vychladené pivo a čakal, čo mu pristane pod nosom. Obzrel sa dookola. Bytovka, biele plastové okná, bytovka, kuchyňa, sporák, manželka. Takmer by na ňu zabudol. Z hrnca zacítil povedomú vôňu.Prihrievala mäso s ryžou. Suché mäso a ryžu bez chuti. Soľničku schovala na svoje tajné miesto spolu so železnými úsporami, ku ktorým sa Rasťo nikdy nesmel dostať.Fuj!vykríkol v duchu.Vraj to škodí na srdce... Také sprostosti! pomyslel si a odvážne preglgol veľký hlt piva. Rasťo vedel, že takto vyzerajú všetky dlhodobé vzťahy a manželstvá, že soľničky sa schovávajú skoro v každom panelovom väzení, a že mäso časom stuhne a stratí chuť. Rasťo vedel, že ak sa niekedy rozvedie, teda ak niekedy naberie guráž rozviesť sa, bude sa zbližovať výhradne fyzicky. S týmto poznaním sa pustil do zápasenia s kusom bravčovej fľaksne. A žena,umývajúc riad v dreze, ukradomky zazerala na napchávajúceho sa manžela.
Obliekol si kockované trenírky a zvalil sa do postele. Díval sa na strop, potom na stenu, a napokon na obraz. Manželský obraz. Svadobný dar. Bol deprimujúco šedivý
a vyblednutý. Zahľadel sa radšej z okna. Chcel sa rozptýliť. Chyba. Zavrel oči a znova sa roztiekol na preliačenom matraci. V okne oproti zazrel čosi strašné. Nie, nikto si v spálni neužíval so svojou polovičkou a ani sa nikto neprezliekal pred rozhalenými závesmi. Na také niečo by sa pozeral s potešením.Ale: nie, nie, nie! Chlap, čo sa volá Miro, býva v paneláku oproti a často – keď sa opije, vrieska z okna, sa práve rozcvičoval pred televízorom. Skackal do rytmu akejsi tanečnej hudby a veľký pupok sa mu naťahoval od podlahy až po strop. A nielen pupok. Ovisnuté faldy na mieste ženského poprsia vykonávali rovnaké pohyby. Nechutné!Rasťo si želal iba jedno:omdlieť. Zakaždým, čo s nádejou zatvoril oči a prevalil sa z jedného boku na druhý, videl čierne bajúzy svojej nadriadenej a veľké nadskakujúce cecky suseda Mira. Chcel zvracať – tú vyprážanú podošvu z večere. Všetko, čo o Rasťovi treba vedieť.
Rasťo sa ráno vybral do práce. Skoro sa zadkom netrafil na sedadlo, skoro zaspal na diaľnici a skoro spôsobil smrteľnú nehodu. V každom bežnom dni sa nájde niekoľko takýchto: „skoro“. Dostal sa na parkovisko, ukázal vrátnikovi zamestnaneckú kartičku a ten mu so súcitným povzdychom zodvihol rampu. Usadil sa v kancelárii, hľadel na kopy papierov a uvažoval, ako dlho by trvalo, kým by sa ich tu nazhromaždilo toľko, že by prišiel o svoj luxusný výhľad z okna. O niekoľko minút sa pred dverami zjavila Marta. Obézny obrys sa ako duch rozprestieral za priezorom z mliečneho skla, skontroloval, či Rasťo náhodou znova potajme nemasturbuje a vliekol sa ďalej.
Musel močiť. Rasťo. Toalety mal rád.Vždy stretol nejakú kolegyňu z iného oddelenia, trochu sa pozhovárali a on si do hlavy vtesnal nové predstavy, ktoré sa mu potom na záchodenáramne zišli. Tentokrát Tamara. Stála nad umývadlom a na peknú bacuľatú tvár si
nanášala jemný púder. Rozvedená! Slobodná! Samé výhody! Rasťo by do toho už aj skočil. Podržal by jej veľký prsník a boli by spolu. Už aj! Užívali by si v archíve medzi plechovými skriňami.Mala však jeden malý problém. Jeden jediný! Malé urevané dieťa, kvôli ktorému sa hneď po práci ponáhľala domov. A ešte niečo: Rastislavovastrieborná obrúčka. Vymočil sa a prestal fantazírovať.
Zápletka, vyvrcholenie, všetko!
Konečne sa stalo to, k čomu sa schyľovalo už od začiatku. Rasťo bol vo svojom živote uväznený. Manželka, robota a všetko ostatné, z čoho mu v žalúdku navierali vredy, boli ťažké oceľové gule uviazané k členkom. Boleli ho nohy, nevládal, vzdychal. Od ťarchy. Na vysokej škole si sadal k pekným dievčatám, tváril sa zmätene a vypytoval sa na všelijaké sprostosti, aby zapôsobil. Po vysokej škole sa už vypytovať nemusel. Každý s ním jednal ako so sprostým úplne automaticky. Čo sa stalo? Nevedel. Rozprestieral sa v chodbičke medzi pánskymi a dámskymi záchodmi, nad hlavou mu poletovali zakrpatené faktúry, pracovné listy, chýbajúce peniaze a dokonca aj tučná Marta. Atentát! Na Rasťa ktosi spáchal atentát. Udrel ho dverami do hlavy. Tak to bolo. A Rastislav myslel, že zomiera. Rastislav nemyslel vôbec. Odrazu zbadal skláňajúcu sa postavu, jej láskavú tvár. Vypleštil okále a načiahol pred seba ruky. „Plesk!“ Do líca sa mu nahrnula krv. Úder položil Rasťa opäť na kachličky. Siahol na miesto, kam nemal. No predsa sa dotkol! Na studenej zemi ležal zhruba polhodinu. Podstatné bolo, že si aspoň o tridsať minút skrátil pracovný čas. Keď však konečne precitol
a postavil sa, videl samé zvláštne veci. Pozrel sa na nástenné zrkadlo. Ohmatával si svoj nesúmerný guľatý nos. Zaujali ho malé čierne chlpy, ktoré mu trčali z dvoch dierok. Zaťahal za ne. „Jau!“ Posunul sa ďalej a prst namieril rovno oproti hnedej dúhovke. Vystrelil. Zvýskol ďalšie bolestivé: „Au!“ Po šedých kruhoch pod očami sa mu valili slzy. Teplé a slané. Ochutnal. Potom zdegustoval aj svoje šušne a vydal sa preč. Inštinktívne manipuloval s dverami a každý predmet, s ktorým prišiel do styku, niekoľko ráz starostlivo ohmatal.
Rozhliadal sa po dlhej chodbe. Bola tmavá s množstvom dverí a bez okien. Nevedel, čo to sú okná, svetlá, ani chodba. Jediné, čo po dvojnásobnom údere do hlavy dokázal, bolo cítiť. Cítil strach, skľúčenosť. Spanikáril. Rozbehol sa k jedným z dverí a násilne zamyksľoval s kľučkou. Vpadol do vnútra a vyjavene zízal na dve nízke hnedovlásky sediace za počítačom. Čosi vyhabkal, ale ani jeden trojice tomu nerozumel. „Ahoj, Rasťo! Čo sa stalo? Niečo by si od nás potreboval?“ zachichúňali sa spoločne. On, Rasťo, im na to odvetil ako správny neandertálec: „Huhahahu!“ Zasmiali sa. Eva a Linda. Linda vstala upravila si bielu blúzku a zamkla dvere kancelárie. Eva si odrazu rozopla vrchný gombík na svojom šedom kostýme a ukázala kúsok čiernej podprsenky. Linda schytila Rasťa za ruku a odtiahla ho k stolu. Rozopla si rovno niekoľko malých gombíčkov a látka sa zrazu rozdelila vo dvoje. Rasťo zočil nahú pokožku a dva veľké prsníky v podprsenke. Nasledovala ju Eva. Všetko bolo rýchle. Rasťo sledoval dve polonahé postavy, ich šibalské úškrny a ruky, ktoré sa odrazu prekrútili na chrbát a rozopínali podprsenky. Spadli na podlahu. Pred Rasťom Rastislavom sa týčili štyri majestátne biele štíty a na nich dva páry malých hnedých bradaviek. Rastislav Rasťo. Chytil sa rukami za oči, vyhŕkol nejaké neidentifikovateľné
pazvuky a s doznievaním ozveny ušiel. Najprv si ťažkopádne poradil so zámkom, a potom sa už rozbehol temnou pustou chodbou preč.
Bol v šoku. Z počiatku iba zo štyroch hnedých stoporenýchdudlíkov a neskôr aj zo všetkého ostatného, čo zočil. Zhodou náhod sa dostal do svojej vlastnej kancelárie a práve ho upútal svet za oknom. Videl vzlietať lietadlo, prelietať vrtuľník aj nekonečné prúdy áut, ktoré na seba navzájom trúbili, prudko brzdili, a potom sa znova kamsi hnali. Videl stromy, ktorých listy strácali zeleň, žltli a plachtili dole, na asfalt alebo betón. Videl všetko. Celú dobu, ako sa hýbe a pretĺka vpred. Inštinktívne sa zhnusil. Zložil sa do kresla na kolieskach a tvár si zložil do dlaní. Nechápal, ako sa veľká ťažká helikoptéra dokáže udržať vo vzduchu. Nechápal, čo tam vôbec robí. Nechápal, prečo sa taký ako on, nosatí, ušatí a okatí, vezú v nejakých zvláštnych škatuliach s okienkami. A najmä, nerozumel, čo tu robí on sám. Potreboval by niekoho, kto by mu pripomenul, že ho doma čaká manželka, a že tá manželka má v bruchu malé dieťa. Že to, kde sa práve nachádza, sa volá „práca“ a zarábajú sa tu peniaze.On však iba vnímal akési nehostinné cudzie prostredie a veľa okien upierajúcich svoje sklá na ďalšie také budovy – také „práce“. A pod všetkými tými oknamisa rozprestierala zem plná šedých ciest a vrčiacich dopravných prostriedkov. A nad niminebo, po ktorom na premávali veľké eroplánymaľujúce biele priamky na belasé plátno. Rasťo púliloči. V tom momente vedel ibajedno: nepáči sa mu to. Mal chuť zo seba strhnúť modrú košeľu s krátkym rukávom, vyzliecť si rifle aj so slipmi a vybehnúť von v nádeji, že nájde strom. Les. Veveričku, čo zbiera lieskovce. Že začuje klopotanie ďatľovho zobáku, že sa slobodne vymočí pri kmeni duba. Oči sa mu razom zarosili ako pohár čapovaného piva. V návale zlosti sa zahnal päsťou po kope husto popísaných stránok, ktoré mu ležali na stole. Papier úspešne vzlietol a posial celú zem miestnosti. Afekt neprechádzal. Uderil monitor počítača. Zrútil sa dole. Kŕčovito
chytil stoličku a treskol s ňou do dverí. Mliečne sklo v okamihu popraskalo a zosypalo sa k papierom a popraskanej obrazovke počítača. Rasťo sa upokojil. Dychčal, jazyk mu trčal z úst, držal sa za kolená a pozoroval svoje dokonané dielo.
Mohlo byť po všetkom. Tak sa to vravieva, keď dôjde k ďalšej dych-vyrážajúcej scéne. Nemohlo. Marta v prísnom latexovom úbore a s bičíkom v ruke sa zjavila v priezore dverí. Nečakane. Prezrela si ostré črepiny, ktoré zostali zakliesnené v dverách, a potom skĺzla zrakom na dlážku. Rastislav preglgol veľkú hlienovú hrču. Rozbombardovaná kancelária a oni dvaja stojac jeden tvárou k druhému. Putami ho priviaže k nohám stola a bude ho mlátiť po holom zadku! Ak sa rozčúli ešte viac, priviaže ho a do zadku mu bude pchať perá a ďalšie kancelárske potreby. Zavíja od bolesti, no nedokáže sa zachrániť. Zamdlie. Na toaletách mu následne vyoperuje orgány a nechá ho ležať v smrade pri pisoároch. Rasťo si takýto vývoj situácie veľmi rýchlo a obrazotvornevyjavil. Čosi ho pobolievalo na temene hlavy. Prebúdzajúce sa mozgové bunky. Začínal si uvedomovať takzvanú „realitu“ a jej pravidlá. Marty sa treba báť, Marta je vedúca pracoviska. Rasťo je len ponížený štátny zamestnanec, ktorý práve v nepochopiteľnom záchvate zničil počítač a dvere a rozhádzal pracovné papiere po umelohmotných parketách.Obkročmo sa postavila do prostriedku pracovne. Úlomky skla zapraskali pod jej váhou. Tenkým čiernym bičom, na konci rozstrapkaným, švihala do vzduchu.
Obloha vonku sa zatiahla. Spustil sa vietor a mračná sa pretrhli pod silným dažďom. Marta sčervenela v tvári a na nohách i rukách jej povyskakovali kŕčové žily. Fučala ako lokomotíva. Rasťo sa roztriasol. Celé telo mu nepokojne pulzovalo v rýchlom rytme búšiaceho srdca. Nadišiel koniec – ten jeho.Pomalými krokmi pristúpila na vzdialenosť
piatich centimetrov.Rasťo sa potil, plakal i triasol zároveň. Stála pevne. Zatínala všetko, čo vedela a mračila sa ako stelesnená smrť. Smrť, ktorá vskutku prišla.Pohľad jej odrazu celkom zmeravel. Vražedný výraz zmizol. V úľaku vypúlila oči a roztiahla ústa. Dívala sa do prázdna a Rasťo pochopil, čo sa stalo. Trafil ju šľak. S buchotom sa zložila na zem. Zmohla ju jedna prasknutá cieva v mozgu. Mŕtvica. Ležalamu pri nohách a v posmrtnom kŕči zvierala svoj kožený bičík. Cez latexový úbor jej z odchýleného okna fúkalo do zadku. Vydýchol si. Usadil sa na polámanú stoličku a skúmal veľké telo vyplavenej veľryby. „Je koniec,“ zotrel si potz čela. Nato vstal, vyzliekol si košeľu, stiahol nohavice a prekročil strnulú mŕtvolu.V pásikavých zarezaných slipoch sa vybral von. Vybral sa von hľadať les. A v ňom veveričku, ďatľa, dub či srnku. Hľadať svoj nový jednoduchý život. Koniec.
