r o č n í k X L I I

OBSAH

r o m b o i d 1 0 / 2007 / ročník XLII

myslím si, že... Ivan ŠTRPKA: Pozor na oheň Ivan KUPEC: Denník

|• 2

|• 4

tmavá komora Miroslav VÁLEK: Hovoriť striebro |• 5 Miroslav VÁLEK: Prst do ohňa |• 5 Príloha k zápisnici zo schôdze predsedníctva Slovenskej sekcie ZČSS dňa 25. VII. 1950 |• 7 Poézia: Imaginárny portrét (Rozhovor Ivana MOJÍKA s Albertom MARENČINOM) |• 10 Prišlo do redakcie Ľ. PEZLÁR, IVAN MOJÍK |• 20 Albert MARENČIN: O mŕtvych len dobre (báseň) |• 21 Peter KARVAŠ: Majetkovoprávne konanie |• 23 Tatjana LEHENOVÁ: Pre vybranú spoločnosť |• 27 Ján LITVÁK: Taká čudná uspávanka |• 27 Ivan KADLEČÍK: Prvé (moje) stretnutie sa Hamleta s Orestom |• 28 Ľubomír FELDEK: Usmiaty otec |• 29 Peter ZAJAC: Básne z fľašovej pošty |• 30 Lýdia VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ: Z hry na pár-nepár |• 34 Štefan STRÁžAY: Na začiatku |• 34 Ladislav BALLEK: Stretnutia |• 35 Igor HOCHEL: Príprava k modlitbe |• 38 Karol CHMEL: Liberté égalité fraternité |• 38 Juraj ŠPITZER: Kráľ Ubu v Častej |• 39 Jozef URBAN: V slepej ulici |• 41 Jozef MIHALKOVIČ: Slnko v sieti |• 41 Keď sa na realitu usmievame, aj ona sa umieva na nás (Oneskorený rozhovor s Rudolfom SLOBODOM) |• 42 Marián MILČÁK: Kameň |• 46 Anna ONDREJKOVÁ: Ochota zomrieť... |• 46 Soňa ČECHOVÁ: Zora Jesenská z mäsa a krvi |• 47 Ivica RUTTKAYOVÁ: Psychoanalýza |• 49 Ján ZAMBOR: Lístie, sarkastický motív |• 49 Valér MIKULA: „Červené“ päťdesiate v „zlatých“ šesťdesiatych |• 50 Andrijan TURAN: Zmŕtvychvstanie |• 56 Ivan KOLENIČ: Vráťte mi môj mier |• 56

Daniel PASTIRČÁK: Básnik dusený večnosťou |• 57 Štefan DRUG: O návrate k zdravému rozumu |• 64 Tomáš JANOVIC: O humore |• 68 Peter MACSOVSZKY: Nemocnoc |• 69 Daniel HEVIER: Deti ktoré... |• 74 Nóra RUžIČKOVÁ: Škvrna |• 74 Augustín DOBROVODSKÝ: Periskop do neba |• 74 Vladimír HAVRILLA: 100 US $ Poviedka |• 75 Jana PÁCALOVÁ: No comment |• 76 Oleg PASTIER: myslím si, že... |• 76 Vlastimil KOVALČÍK: Slovo o básni |• 77 Peter MACSOVSZKY: Optistimul |• 78 Ján ŠTRASSER: Zmätené haiku |• 78 Posledný rozhovor s Pavlom BUNČÁKOM (Zhovárali sa Stanislava CHROBÁKOVÁ a Pavol LUKÁČ) |• 79 Mila HAUGOVÁ: Terč pre pozornosť |• 89 Peter MILČÁK: Zvieratám |• 89 Rudolf JUROLEK: Keď jedným... |• 89 Alta VÁŠOVÁ: Úniky |• 90 Daniel PASTIRČÁK: Ikona stromu |• 95 Ľuboš BENDZÁK: Radosť |• 95 Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR: V mojej knižnici... |• 95 Ján ONDRUŠ – dokument v autentickej podobe |• 96 Namiesto recenzie: Citáty z knihy Egona BONDYHO Invalidní sourozenci |• 97 voľným okom Juraj MOJžIŠ: o obraze Gerharda Richtera Ema – akt na schodoch |• 98 cool/túra Márius KOPCSAY: Šesťdesiat kilometrov a osemnásť rokov |• 103 t o u r d e g a l e r y alebo – NA VERNISÁž! Marián KUBICA |• 105 úklady jazyka alebo slovgličtina Pavel BRANKO: Taľafatky, taľafatky?

|• 108

z p o z n á m o k Ivana ŽUCHU: Malé súkromné pokusy |• 111

listovanie krížom-krážom

1

myslím si, že

POZOR NA OHEŇ Myslím si, že nie je rozumné a zdravé zahrávať sa s ohňom práve na krehkej papierovej pôde tohoto časopisu. A nie som žiadny kacír, keď na potvrdenie svojej pravdy či čohokoľvek, nestrkám prst hneď rovno do ohňa. Naopak, zalistovať si ním len tak krížom-krážom v starých stránkach literárnych časopisov môže byť celkom podnetné aj zábavné – zvlášť u nás, v krajine bez súvislej kultúrnej pamäti. Zalistovať. Prstom či ohňom? Nazreli sme len letmo – a bez akejkoľvek ambície tie veci či celý minulý život tejto známej revue literárnohistoricky, sociologicky či kultúrnopoliticky popísať aj zhodnotiť. Na toto všetko prenechávame štyri desaťročia Romboidu tým povolaným. Iba tak letmo, pri káve, sme si zalistovali – a párkrát sme sa zastavili s pocitom „aha, pozrime sa, čo tu je“. Skúšame vám tu zopár tých sympaticky zaujatých „pocitov aha“ (tak akosi to nazýva aj Ivan Žucha) ponúknuť na prečítanie dnes. Stoja za to. Vytiahli sme ich pre vás rovno zo starého klobúka. Ináč, všeličo môže pri tom listovaní blysnúť hlavou. Čím všetkým, s kým všetkým aj akým všetkým bol za tie roky vlastne časopis, ukrývajúci rôzne časopisy pod tou istou hlavičkou, presnejšie pod tým istým klobúkom? Veď práve – tých hlavičiek aj s ich myšlienkovou, vkusovou aj politickou orientáciou sa za tie roky vystriedal celý rad. Aj jedných celkom takých ako tých druhých aj celkom iných ako tie ostatné. Politické a historické rámce v tých literárnych ako cez kopír? Aj tak. Aj nie celkom tak. Aj celkom ináč. Či iba opačne? Napríklad už len tie závažné hlasy otcov zakladateľov. Do oka padne programový úvod(ník) šéfredaktora Miroslava Válka s odkazom „Prst do ohňa“. Tak teda rovno od vajca: áno, diferencujme sa, hlása v uvážlivopolemickom rozlete roku 1967, ale ihneď pri tom jedným dychom dodáva, že pod tým – hoci všeobecnejšie a patetickejšie – si predstavujú skôr „triedenie duchov“. Duch triedy sa tu – medzi slovami a nami – vôbec nezaprie. A pretože vraj „už oddávna sa nám oveľa lepšie darí predstierať myslenie než myslieť,“ dali sa títo muži reflexie a činu rovno, bez predstierania, do diela – proti malignému množeniu slova pred našími očami. Autor sa pritom demonštratívne odhodláva položiť „prst do ohňa“ ideológie jedinej pravdy. Oheň ducha tej pravdy sa predsa nedá oklamať. Je koniec fixlovaniu a rôznym experimentom s ňou. Podstúpme absolútnu ohňovú 2

diferencujúcu skúšku pravdy či malignej lži našich vlastných slov! Autor je vážny, jeho výber platí. Najprv prst do ohňa a potom... Išlo tu vlastne – ako sa ukázalo v praxi (ktorá je predsa pre marxistov kritériom pravdy) – o likvidačné „triedenie duchov“ na dva nepriateľské tábory, pričom tých nepravých, tých všeliakých iných, tých ináč cítiacich a uvažujúcich diferenciantov a kacírov, ten veľký oheň jedinej pravej dogmy jednoducho pohltí. Už o rok-dva neskôr autorov vlastný duch i mnohí jeho romboidovskí spoločníci pridali k prstu aj svoj mocný pazúr. Sami na čele totálneho krížiackeho ťaženia, na hranici tvrdej ideologickej cenzúry normalizačného „triedenia duchov“ a krágľovania duší, spálili totálne akúkoľvek šancu na slobodné diferencované pluralitné myslenie aj písanie. A svoj prst – v svojej pravde potvrdený – už iba autoritatívne zdvíhali. Škoda reči – bol to ten známy dlhý ťažký zločin proti slobode, ľudskosti a vlastnej kultúre. Vytriedili nás jasne a vykázali do tých dvoch známych temných desaťročí volebnej diktatúry a pseudokultúrnej lži. Morálka bledla. Ideologický mráz vládol. Sama reč tuhla. Všade vonku sa šíril biologický strach prežitia a sivý súmrak apatickej masy. Média kultúry vädli na povel. Aj Romboid sa tým všetkým brodil – tam po krk, tam po kolená, tam po členky. Našťastie, dnes sme, aj s Romboidom, spisovatelia celkom slobodní – až na tie prachy, ktoré vládnu svetom. Myslieť sa darí? Takže, hor sa, do slobodného triedenia a na voľný trh duchov. Aj keď slovenská verejnosť akosi často bledne pri otázke, kde tých duchov vlastne hľadať. A kde vlastne hľadať ten duchovný trh. Kto hľadá nájde aj bez reklamy. A bez paniky. Duchovia sú. A budú. Duch kreativity kvitne. Sloboda tvorby trvá a cenzúra je dávno za horami, v Afganistane. Pokojne. Len píšte. Diferencujte každý deň. Diferencujte sa neustále, koľko hrdlo ráči. Diferencujme a denne absolútne voľme našu hodnotu. Aktuálnosť praktizovanej kultúry je predovšetkým v empatickej komunikácii. Nezabúdajme, že ničivé zlo antikultúrnosti elity a tupého prázdna nerozlišujúcej masy nepominulo spolu s históriou. Tá je tu s nami. Dejiny pokračujú ako naša spoluzodpovednosť. Nezabúdajme – hrozba ľudskej bomby stále aktuálne trvá. Tak ako vždy je nebezpečná práve dnes. Diferencujme sa. Každá vec a každý problém dnes predsa spoľahlivo vyrieši sa trhom, všemocnou rukou trhu, teda ekonomicky? Len trhom v trh? Trhnime sa? Triedenie duchov v slovenskej literatúre uprostred novej Európy už predsa nemôže nič ideologicky zahatať. Pridajte. Alebo pridajte sa k periférii. Alebo sa predávajte. Nech sa páči! Úspech a rozlet každého nefalšovaného tvorivého ducha je predsa zaručený – a ručíme si už konečne sami. Stále v to dúfam. Pracujme ďalej, rozpáľme to, bude to ďalej už len marketingovokreatívne skvelé a dokonale distribuované. Biznis a štát sú u nás na vzostupe. Štát ako obchod žije z dane našej chabej občianskosti. Dúfam teda skôr v rast našej kultúry a tvorivého rozumu. Ale uprostred dnešnej absolútnej pravdy trhu ako politickej moci – a moci ako kvitnúceho kšeftu, uprostred bezduchosti tejto bizmoci a šoukultúry by som za to svoj necht do ohňa veru nevo pchal. Tak radšej pero do prstov: trvajme na slove, na tom, čo platí, čo je záväzné. S ohľadom na krehkosť papiera aj našej historickej skúsenosti podotýkam: m y Pozor s l í mnasoheň. i, že... 3 tovar sa triedi, paliči kultúrnej diferencovanosti bdejú.

10. január 1967 Z nových časopisov: Romboid – neskupinový, iba ak eseró (Stacho: časopis pre Válka). Odpor Stachu a Mihalkoviča voči Válkovi stále nejasný, ba nepochopiteľný; tuším v tom len nesúhlas s Válkovou angažovanosťou. /.../ Romboidu predpovedáme viacerí najviac rok života. Čo keby namiesto neho vydával radšej Matuška svoj Šaldov zápisník? IVAN KUPEC, Denník

Alojz Klimo, Romboid č. 8 / 1995

4


Ako dokument prinášame plné znenie dvoch programových úvodníkov zakladajúceho šéfredaktora časopisu Romboid Miroslava Válka z prvých čísel Romboidu z rokov 1966 a 1967. Redakcia

Hovoriť striebro Vlastne nám ani nejde o lesk. Skôr o čistý a číry zvuk. Hľadáme slovo, ktoré sa nepodobá na falošný peniaz. Hlava alebo písmo? Nie, tak sa nehráme. Nevynašli sme absolútnu pravdu, nevieme, ako sa robia zákony, nepáči sa nám slovo fanfáry. Neveríme, že podľa toho, či padne hlava alebo písmo, treba si voliť stranu proti vetru alebo po vetre. Hrať so slnkom v očiach, znášať riziko oslepenia, ale nenosiť okuliare. Poznať obe strany mince, ale byť poplatný len faktu, lebo toto slovo je synonymom pre vykonaný čin. Hľadať jadro veci a pochybovať o ňom, znova sa k nemu vracať a skúmať ho. Vysloviť radšej úsudok než súd. Máme svoje predstavy a názory, chceme vyberať a triediť, dôverujeme svojmu vkusu. Iní nech nosia niečo iné, čo im pristane k pleti. Môže to byť zaujímavé. Ale nám sa to nepáči. Zdá sa nám totiž, že literatúra je okrem iného aj hľadaním definície priestoru a času, onoho presne určiteľného bodu v nich, v ktorom sa práve nachádzame a ktorý sa svojím spôsobom nachádza v nás, že je uvedomovaním si súvislostí medzi nami a ním, medzi nami a dobou. Aj o nás zavadila doba svojím podpätkom, keď sa potkla, či keď sa rozbiehala k rozletu. Áno, bolo fúkanie do púpav. Áno, bolo slovo ako peniaz vyhadzovaný do vzduchu. Boli oslniví žongléri, lusknutie prstov, slovo v rukáve. Pamätáme sa na ten krásny trik, na slovo, ktoré stráca svoju váhu, keď sa vysloví. Boli sme pri tom. počuli sme, ako oťažievajú iné slova. Dodnes sa učíme artikulovať. Sme za hru. Sme za každý súkromný ohňostroj. Ale levitácia slova pokračuje. Vzbudzuje v nás nedôveru, ak sa tvrdí, že slovo jetu samo pre seba, že s ničím nesúvisí, že je samo sebe účelom a cieľom. Núti nás to, aby sme sa tak trochu zaujímali o to, čo je za slovami. Možno by to bolo vzrušujúce, nájsť onu skrývanú, vnútornú tvár literatúry. Aká je duchovná klíma, z ktorej táto literatúra vyrastá a z ktorej sa živí? Aké sú rozmery a aká je intenzita myslenia v slovenskej literatúre? Domnievame sa, že určitý pohyb kritérií by bol veciam na osoh. Zdá sa nám, že istý posun kritérií už nastal. O aký posun ide – a teda: ako sa u nás myslí o literatúre? Sme pešiaci a milujeme chôdzu. Zastavujeme sa teda a skúmame, aký náklad niesli tí, čo išli pred nami. Vzrušuje nás hľadanie kontinuity, ale beh literárnych šprintérov nás neruší. Oceňujeme každý dobrý výkon, ale prosíme vás: Pozor pri predbiehaní! Načo je dobrý ten piesok do očí? Nadväzujeme priateľstvá za pochodu, lebo pohyb podmieňuje stretanie. Nie sme literárna škôlka. Podobáme sa, ale nie sme totožní. Z toho vyplýva, že pre budúcnosť aj vo vzťahu k ostatným bude dôležitejšie nie to, čo nás odlišuje, ale to, čo je príbuzné. Pôjde však skôr o príbuznosť ducha, než o príbuznosť slov. Napriek tomu však zdôrazňujem slovo: hovoriť.


VALEK

komora

MIROSLAV

tmavá

5

Hovoriť-striebro. Ale hovoriť svojím vlastným hlasom. Zlato mlčania už neplatí. Romboid č. 1, 1966

Prst do ohňa Už oddávna sa nám oveľa lepšie darí predstierať myslenie, než myslieť. Ak si približne pred šesťdesiatimi rokmi povzdychol Šalda, že „... o idey býva núdza aj v dobách takej hyperprodukcie, ako je doba dnešná...“, je to vzdych stále aktuálny; zostáva aj hyperprodukcia, aj núdza o idey. Zato idey sú na tom lepšie. Nie že by sme každú novú ideu dychtivo prijímali, to nie. Skôr naopak. Ak už však niektorú z nich vezmeme na vedomie, držíme sa jej aj vtedy, keď sa už stala bezobsažnou, keď sa už stala iba slovom, mágiou alebo zaklínadlom. Nie preto, že by nás neprestajne znepokojovala, či vzrušovala. Viac ako vzrušenie vyhovuje nám uspokojenie. Vyhovuje nám myšlienka ako sedatívum. Potrebujeme pocit, že veci idú „svojou cestou“, že sa „vykonáva“ istý pohyb. V záujme tejto fikcie sme ochotní považovať zotrvačnosť za impulz – je to tak pohodlnejšie a je to takmer bez rizika. Veci sú známe, stanoviská preverené. V prípade potreby priložíme na oheň svoje polienko, ale prsty zostanú celé. Aby som nechodil po príklady ďaleko: Diferenciácia literatúry. Súhlasím s Pavlom Števčekom, ktorý v tejto súvislosti v 49. čísle minulého ročníka Kultúrneho života hovorí: „... v literárnom myslení sa pôvodná jednota ľudí v tzv. antidogmatických vzplanutiach dávno rozložila na rozličné diferencované a protikladné názory, ohľadne alternatív estetického programu literatúry...“ Keďže však, podľa mnohých, diferenciácia literatúry permanentne pokračuje, ba viac, je najcharakteristickejším javom súčasného vývoja, dalo by sa očakávať, že obsahom tohto pojmu bude čosi podstatnejšie, čosi, čo Števček v ďalšom texte svojho článku nazýva „otvorenou konfrontáciou názorov, systémov, hodnôt“ a čo by som ja rád nazval všeobecnejšie a patetickejšie – triedením duchov. Lenže – beda – k permanentnému triedeniu duchov v slovenskej literatúre nijako neprichádza. Jednak preto, že táto literatúra – zdá sa mi – až tak preveľmi duchom neoplýva, jednak preto, že osobnosti, ktoré sú nositeľmi tohto ducha, sa vzájomne diferencovali už preto, že sú osobnosťami. Je to v tomto prípade conditio sine qua non, je to, povedal by som, čosi čo vyplýva zo skutkovej podstaty. Mám dojem, že pod zástavou masovej a mnohoráz slávnostne proklamovanej diferenciácie prebieha v našej literatúre už dlhší čas proces práve opačný. Nie proces triedenia, ale proces nivelizácie. V rozpore s tým, čo by sa dalo očakávať, sa tento nivelizačný proces netýka iba mladej a najmladšej literatúry. Zďaleka nie. Akoby sa mlčky prijal istý modus vivendi, akoby sa ustálil istý spôsob písania, ktorý už alebo ešte spĺňa požiadavky vydavateľstiev, ktorý už alebo ešte spĺňa kritériá literárnej kritiky a zaiste aj istej časti čitateľov, pretože nivelizovať možno aj vkus. Jedni si tento spôsob osvojili, iní sa mu prispôsobili. Zjav samotný by nás ani príliš znepokojovať nemusel. Patrí k veci – povedal by lakonik. Čo je znepokojujúce, je skutočnosť, že kým s dojímavým nadšením kúpeme svoje fiktívne dieťa, vymyslené napokon oveľa perfektnejšie než dieťa v známej Albeeho hre, vzniká akási druhotná, odvodená, neskutočná literatúra, ktorá nie je zaujatá ničím, možno ani sama sebou. Toto maligné množenie slova sa uskutočňuje pred našimi očami, ale my si ho nevšímame a nechceme všímať. „Diferencujeme sa.“ Veci sa však – ak mi dovolíte parafrázovať istého veľkého stoika – nestávajú inými, pretože o nich iné hovoríme, ale sú tým, čím sú vo svojej podstate, takže sa, či chceme alebo nechceme, ocitáme tvárou v tvár skutočnosti, ktorá, to sa dalo očakávať, sa ani trocha nepodobá tomu, čo sme o nej hovorili. Otázka, ktorá sa v danej chvíli natíska, je klasická, možno povedať, večná: Čo s ňou? „Buď ju musíme znásilniť alebo sa jej musíme zbaviť,“ odpovedá kupliarka zo Shakespearovho Perikla, pravdaže, v iných súvislostiach. Ospravedlňujem sa za nemiestnu asociáciu, pokúšame sa však robiť jedno aj druhé. V skutočnosti nie sú veci celkom beznádejné. Existuje ešte aj iná tvár literatúry. Vytvárajú ju aj autori, ktorých sme sa v rebríčku literárnych hodnôt – aj to sa u nás robí – pokúšali zaradiť na iné, „zodpovedajúcejšie“ miesto. Odporúčali sme im, aby boli „nedogmatickí“, aby „išli s dobou“. Ale oni „nešli s dobou“. Zostali takými, akí boli, zostali samými sebou a ukázalo sa, že je to vlastnosť, ktorá ešte stále niečo zaváži. V živote aj v literatúre. Diferencujeme sa a nič sa nedeje. Ale už oddávna sa nám oveľa lepšie darí predstierať myslenie než myslieť.

6


Príloha k zápisnici zo schôdze predsedníctva slovenskej sekcie ZČSS dňa 25. VII. 1950 K r o n i k a o d b o r n e - p o l i t i c k é h o š k o l e n i a s p i s o v a t e ľo v v B u d m e r i c i a c h v d ň o c h 11 . – 1 2 . j ú l a 1 9 5 0

Správa zo dňa 10. júla 1950: Príchod 19.45. Na večeri sa zúčastnilo 27 ľudí. Po večeri bola porada veliteľov izieb: Ladislav Mňačko, Andrej Sarvaš, Vlado Mináč, František Hečko, Karol Rosenbaum, Ján Kostra, Krista Bendová a Katarína Lazarová. Poradu viedol tajomník školenia Ctibor Štítnický. Na porade sa dohodli, že 4 kultúrne večierky, ktoré budú v priebehu školenia, zostaví Ján Kostra a Karol Rosenbaum. Prvý večierok bude v utorok večer o 20.30 hodine. Správa zo dňa 11. júla 1950: Ráno prišiel ďalší frekventant A. Zábredský. Na rannom cvičení sa nezúčastnili: K. Rosenbaum, Ivan Teren, Ladislav Mňačko, Ivan Kupec, Ján Prohácka a Vojtech Mihálik. Zo zdravotných dôvodov boli ospravedlnení: Katarína Lazarová a Ján Bodenek. Inak začiatok dňa prebiehal presne podľa denného poriadku, nateraz o 8.20 čakáme ešte príchod referenta. Referoval Milan Lajčiak na tému: Vedecký svetový názor. Po referáte bola veľmi živá diskusia, ktorú viedol M. Chorváth. Večer došiel na školenie Ján Rak. Od 20.30 do 23. hod. bol autorský večierok, na ktorom čítal úryvok zo svojho románu Drevená dedina František Hečko, Ján Brezina úryvok z poémy Spev lásky k novej Číne a Viera Markovičová-Záturecká úryvok z novely Guľometný pás. Po večierku bola obsiahla podnetná diskusia, ktorú viedol Ct. Štítnický. K. Lazarová sa vrátila do Bratislavy, lebo dostala zápal okostnice. Deň a večer minul v naprostom poriadku, presne podľa plánu. 12. VII. 1950 Presne podľa denného poriadku nastúpili všetci frekventanti k rannému cvičeniu. 0 8.30 došiel referent a vedúci školenia. Referoval Juraj Špitzer na tému: Buržoázny nacionalizmus. Po referáte bola živá diskusia, ktorú viedol M. Chorváth. Popoludní došiel na školenie Jozef Hnidka. Svoju neúčasť na školení ospravedlnil písomne R. Fabry. Svoju neúčasť na školení dosiaľ neospravedlnili M. Rúfus, M. Považan, Mládek tiež ospravedlnil svoju neúčasť telefonicky. Večer bol autorský večierok, zo svojich básní čítali J. Lenko a V. Mihálik. Po večierku bola živá diskusia do 23. hod. Celý deň a večer minul v poriadku a presne podľa plánu.


7

J. Prohácka odišiel do Bratislavy. 13. VII. 1950 Presne podľa denného poriadku nastúpili frekventanti k rannému cvičeniu. Ospravedlnili sa zo zdravotných príčin Fr. Hečko, A. Matuška a M. Figuli. O 9.30 referoval Ján Rozner na tému: Slovenská dráma na ceste k socialistickému realizmu. Po referáte bola živá diskusia, ktorú viedol Ct. Štítnický za neprítomného vedúceho, ktorý bol zaneprázdnený v Bratislave. Večer boli do 21. hod. spoločenské hry, potom do 23. hod. individuálne štúdium. Nálada medzi frekventantmi je veľmi dobrá, družná a veselá. V každej voľnej chvíli hrá sa futbal, volejbal a spoločenské hry (šachy, mlyn, domino). Na diskusiách sa ešte vôbec nezúčastnili J. Horák, J. Rak a veľmi minimálne A. Zábredský, H. Križanová a M. Figuli. Deň a večer minul v poriadku a presne podľa plánu. 14. VII. 1950 Presne podľa denného poriadku nastúpil každý k rannému cvičeniu. Po dohovore Ct. Štítnického s vedúcim M. Chorváthom (telefonicky) referoval Vlado Mináč na tému: Dôsledky uznesenia ÚV KSČ o filme pre slovenských spisovateľov. Po referáte bola živá diskusia, ktorú viedol Ct. Štítnický. Na poludnie sa vrátila do školy K. Lazarová a J. Prohácka. Medzi frekventantmi sme rozdali 20 ks nového KŽ. Na školenie dochádza 20 ex. Pravdy a 10 ex. Lidových novín. Pred popoludňajšou diskusiou zarecitoval Ivan Teren báseň Miloša Perglera: Kórea a Ct. Štítnický prečítal potom návrh protestu slovenských spisovateľov proti americkej intervencii v Kórei. Všetci účastníci potom na znak súhlasu podpísali text toho protestu. Dnes sa na diskusii veľmi živo zúčastňoval aj J. Horák. Po večeri o 20. hod. bol autorský večierok, na ktorom čítal úryvok zo svojho románu Svätý Michal Ľud. Petrovský a ukážky z chystanej zbierky Na slávu domoviny Ján Rak. Po večierku bola živá diskusia, ktorú viedol Ct. Štítnický. Deň a večer minul v poriadku. Pred spaním bola porada veliteľov izieb, na ktorej sa hovorilo o zajtrajšom programe. 15. VII. 1950 Ráno pršalo, takže sa cvičilo v jednotlivých izbách na čele s veliteľmi izieb. Od 8.45 do 10. hod. čítala úryvok zo svojho románu Brieždenie Helena Križanová, potom bola diskusia. Od 10.30 do 12.30 čítala úryvok zo svojho románu Ondríkov háj Kata Lazarová a zo svojej zbierky satirických veršov recitoval Lad. Mňačko. Potom bola živá diskusia. Popoludní bolo voľno na individuálne štúdium a spoločenské hry. O 15.30 hod. došiel ved. školenia M. Chorváth. Večer bolo individuálne štúdium a hry. Deň a večer minul v poriadku. 16. VII. 1950 Ráno nastúpili všetci a načas na ranné cvičenie. Od 8.40 do 10. hod. referoval Dr. Ivan Kusý I. časť témy: Slovenská próza na ceste k socialistickému realizmu. Od 10.30 do 12. hod. referoval Dr. A. Matuška druhú časť tej istej témy. Cez poludňajšiu prestávku bola porada vedúceho školenia a veliteľov izieb. Vedúci upozornil veliteľov, že na konci školenia má každý veliteľ podať písomný kádrový posudok o ľuďoch, ktorých má v izbe. Upozornil tiež na to, že sa bude musieť pripraviť program aut. večierka pre s. Reimana a pre s. Drdu. Nakoniec pripomenul, že najbližšie číslo Kult. života bude v znamení školenia a preto sa v ňom majú zjaviť nové mená. Nové číslo má zredigovať plénum školenia. Popoludní bola živá diskusia o oboch referátoch, ktorú viedol M. Chorváth. Večer bol autorský program, na ktorom odznel úryvok z chystaného románu M. Figuli a novej zbierky básní K. Bendovej: Krajina šťastia. Potom bola veľmi podnetná a kritická boľševická diskusia. Deň a večer minul v naprostom poriadku.

8


17. VII. 1950 Ráno nastúpili všetci a načas k rannému cvičeniu. Predpoludním referoval Mikuláš Šurina o socialistickej industrializácii Slovenska. Diskusia začala o 11. hod., lebo referent musel na poludnie odísť. Po obede bolo od 14. do 16. hod. individuálne štúdium. Po 17. hod. prišiel gen. taj. KSS Št. Bašťovanský, ktorý s nami diskutoval o našich problémoch. Potom sme zimprovizovali na jeho počesť autorské posedenie, na ktorom čítali ukážky zo svojej tvorby K. Bendová, Fr. Hečko, J. Lenko, J. Brezina a J. Rak. Št. Bašťovanský zotrval medzi nami do 22. hod. Dnes popoludní došla sekretárka V. Pražienková. Deň a večer minul v poriadku. 18. VII. 1950 Ráno nastúpili frekventanti načas k rannému cvičeniu okrem Dr. A. Matušku, Fr. Hečku a Ľ. Petrovského, ktorí sa zo zdravotných príčin ospravedlnili. O 10. hod. došiel vedúci kult. prop. odd. ÚV KSČ Pavel Reiman, ktorý referoval o problémoch socialistického realizmu. Po jeho referáte bola živá diskusia. O 17. hod. bolo autorské posedenie, na ktorom čítali ukážky zo svojej tvorby: K. Bendová, M. Figuli, J. Brezina, Fr. Hečko, J. Kostra, P. Karvaš, V. Mináč, Ct. Štítnický, D. Tatarka. Po autorskom večierku zhodnotil Pavel Reiman v niekoľkých poznámkach ukážky z novej tvorby slovenských spisovateľov. Večer bolo individuálne štúdium a spoločenské hry. Deň a večer minul v naprostom poriadku. 19. VII. 1950 Ešte pred ranným cvičením odišiel autom Pavel Reiman a spolu s ním aj Dr. A. Matuška, ktorý si zranil pri volejbale nohu. Na ranné cvičenie sa frekventanti dostavili načas, ospravedlnili sa V. Markovičová, Fr. Hečko, Ľ. Petrovský. Od deviatej hodiny referoval povereník pôdohospodárstva Dr. Michal Falťan na tému Naša roľnícka politika v prvom päťročnom pláne. Po referáte bola živá diskusia, ktorá trvala do 13. hod., lebo povereník Falťan musel hneď poobede odísť. Popoludní bola diskusia o Kultúrnom živote a kolektívne sa zredigovalo najbližšie číslo tohto časopisu. Večer bolo individuálne štúdium a spoločenské hry. Dnes sa prihlásil príslušník SNB a oznámil nám, že z príkazu Okresného veliteľstva SNB bude sa starať o bezpečnosť v okruhu kaštieľa pri príležitosti dochádzok vynikajúcich politických osobností na naše školenie. Pri volejbale sa zranila Viera Markovičová. Inak minul deň aj večer v úplnom poriadku. 20. VII. 1950 Na ranné cvičenie sa všetci frekventanti dostavili načas až na V. Markovičovú, Fr. Hečku, Ľ. Petrovského, ktorí sa ospravedlnili zo zdravotných dôvodov. Potom referovala Krista Bendová o problémoch a úlohách našej detskej a mládežníckej literatúry. Po referáte bola živá diskusia. O 16.30 hod. bola autorská beseda, na ktorej čítali ukážky zo svojej tvorby pre mládež Jozef Horák, Helena Križanová a Vlado Mináč. Po besiedke bola živá diskusia. Po 20.30 hod. bol autorský večierok, na ktorom prečítal úryvok zo svojho románu Andrej Zábredský a Ladislav Mňačko. Po večierku bola živá diskusia, boľševicky ostrá, pri ktorej sa Zábredský prejavil dosť pasívne a negatívne. Popoludní odišla Viera Markovičová v dôsledku svojho zranenia. Dr. A. Matuška sa vrátil. Inak deň aj večer minul v poriadku. 21. VII. 1950


9

Všetci nastúpili načas na ranné cvičenie okrem Dr. R. Mrliana, Fr. Hečku a Ľ. Petrovského, ktorí boli zo zdravotných príčin ospravedlnení. Od 8.30 referoval Michal Chorváth na tému: Marxistický výklad dejín svetovej literatúry. Po referáte bola živá diskusia. O 20.30 hod. bol autorský večierok, na ktorom prečítal Andrej Sarvaš jednu zo svojich krátky próz z pripravovanej knihy Tri skutočnosti. Po večierku bola podnetná diskusia. Popoludní odišli zo školenia Dr. Mrlian, Dr. Karvaš. Prvý zo zdravotných dôvodov, druhý z pracovných. Deň a večer minul v poriadku. 22. VII. 1950 Všetci nastúpili načas na ranné cvičenie, okrem Fr. Hečku, Ľ. Petrovského, Ct. Štítnického. Prví dvaja zo zdravotných dôvodov, posledný z pracovných. Fr. Hečko ochorel, takže zostal ležať. Volali sme k nemu lekára. Od 8.30 hod. predniesol svoju essay o Hviezdoslavovi z pripravovanej knihy Nové profily Dr. A. Matuška. O 10.30 bola živá diskusia. Popoludní bola pauza pre individuálne štúdium a o 16.30 hod. autorské posedenie, na ktorom referoval M. Chorváth o kultúrnom živote v Nemeckej demokratickej republike a o básnickom diele nemeckého protifašistického básnika KUBU. Potom recitoval Ivan Teren z jeho poslednej zbierky básní. Popoludní odišiel zo školenia Ľudovít Petrovský, lebo začiatkom budúceho týždňa rukuje. Deň a večer minul v poriadku. 23. VII. 1950 Nedeľa bola rozlúčkovým rekreačným dňom. Hneď ráno odišla zo školenia z vážnych rodinných príčin Helena Križanová-Brindzová. Predpoludním napísali frekventanti list básnikovi Nazimovi Hikmetovi. Ešte predpoludním odišiel zo školenia zo zdravotných dôvodov František Hečko a Július Lenko. Popoludní vypracovali velitelia izieb kádrové posudky. Večer došiel na školenie povereník školstva, vied a umení Ernest Sýkora a zúčastnil sa na slávnostnej rozlúčkovej večeri, na ktorej aj prehovoril. O 22.00 hod. odviezol autobus frekventantov do Bratislavy. Zo záväzne sľúbených prednášateľov nedošli na školenie Ján Drda, Juraj Špitzer a Ivan Kupec. Jan Drda sa vyhovoril na to, že píše román, hoci 22. júla prednášal v škole dôstojníckeho dorastu v Malackách. Juraj Špitzer sa ospravedlnil, lebo bol vyslaný na zjazd socialistickej strany do Berlína. Ivan Kupec nám poslal v poslednom okamihu pred svojím referátom telegram tohto znenia: Nie som schopný vypracovať referát, ospravedlňte ma, Kupec. – Týmto spôsobom sa stalo, že na našom školení nepadlo ani slovo o českej literatúre a že nám chýbal prehodnocujúci referát o slovenskej poézii. V priebehu školenia nedošlo k nijakým pokleskom. Frekventanti boli disciplinovaní, presne dodržiavali denný poriadok. Romboid č. 3, 1968

10


André Breton a jeho Nadja boli erbovou knihou nejedného spisovateľa alebo básnika. No ja si spomínam aj na to, že niekedy v roku 1966 ste v Kultúrnom živote písali o svojom – poviem to rovno: dramatickom – stretnutí s Bretonom v Paríži... Mohli by sme sa k tomuto stretnutiu vrátiť? Breton bol pre mňa vzorom intelektuála a umelca od oných nezabudnuteľných dní roku 1941... Vtedy – akoby oslnený jeho knihami – objavil som odrazu v sebe kohosi iného. Áno, objavil som v sebe básnika a súčasne som v surrealizme našiel ideálnu formu svojej básnickej a ľudskej sebarealizácie. Je len prirodzené, že do tej miery, do akej som sa v nasledujúcich rokoch zoznamoval a zbližoval s jeho myšlienkami – vzrastal aj môj záujem o jeho ľudskú podobu. Hľadal som a nachádzal v knihách, ktoré som v tých rokoch získaval neraz veľmi kľukatými a dobrodružnými cestami, Bretonove imaginárne i realistické, kreslené, maľované aj fotografované portréty, takže pri jeho mene sa mi potom zavše vy-


MARENCINOM a jeho tvorbou

Slová o vašej surrealistickej aktivite sa počúvajú dobre, no inšpirujú súčasne aj k otázke, ako ste sa vlastne dostali k surrealizmu, kde je začiatok vašej cesty do tejto originálnej „záhrady rozkoše“? Sú to otázky, ktoré som si neraz položil aj ja sám a to už dávno predtým, ako ste sa ma na ne opýtali vy... V spojení so surrealizmom sa mi vždy vynára spomienka na krásny prázdninový deň roku 1941, keď som v ovocnom sade rodičovského domu v Bystrom po prvý raz otvoril knihu, ktorá mala pre môj ďalší vývoj osudový význam. Bola to Bretonova NADJA a jeho SPOJITÉ NÁDOBY a dnes mám pocit, že nebyť týchto kníh a nebyť onoho prázdninového dňa – bol by sa asi môj život vyvíjal celkom inak. Nadja. To dielo ma pred mnohými rokmi doslova fascinovalo a poznamenalo tak hlboko celý môj ďalší vývin, že sa mi dnes, z diaľky niekoľkých desaťročí, javí ako životný medzník. Priviedlo ma aj k ďalším dielam a ďalším autorom. Do nových, do tých čias neznámych svetov, ktoré sa potom stali mojím druhým domovom.

ALBERTOM

Hoci má za sebou rozkonárené dielo – nenájdeme jeho meno v Slovníku slovenských spisovateľov. Ale ani v Malej encyklopédii filmu, ani v Encyklopédii Slovenska. Iba vo Veľkom slovníku surrealizmu (A. Biro – R. Passeron), ktorý vyšiel roku 1982 v Paríži, je reprodukcia jeho koláže a riadky: – MARENČIN, Albert (1922, Bystré nad Topľou, Československo). Básnik, kolážista, prekladateľ. Žije v Bratislave. Po univerzitných štúdiách (o. i. aj Sorbonna a IDHEC) pracoval v Bratislave ako filmový dramaturg až do roku 1972, kedy musel opustiť svoje miesto v dôsledku čistiek, nasledujúcich po roku 1968. Píše básne a komponuje koláže už od svojich dvadsiatich rokov, no po prvý raz ich publikoval až roku 1964. V tom istom čase nadviazal kontakty s parížskymi surrealistami a súčasne sa zblížil aj so skupinou surrealistov českých. Spolupracoval s nimi na príprave výstavy PRINCÍP SLASTI, rozvíjal umeleckú činnosť, v ktorej pokračuje aj v súčasnosti ako aktívny spolupracovník dvoch surrealistických skupín: pražskej a skupiny okolo bulletinu BLS v Paríži. Básnik Albert Marenčin je prvým autentickým slovenským surrealistom...

Stretnutie s

Poézia: imaginárny portrét

11

bavila jeho hlava s mužným profilom, energicky vysunutou bradou a bohatou hrivou – tá hlava-blesk, ako ju svojho času pomenoval Nezval. O pravdivosti tejto metafory som sa presvedčil istého predjarného dňa roku 1947 na rušnej parížskej ulici medzi námestiami Saint Germain des Pre`s a Odeon, kde som tú hlavu po prvý raz zazrel v životnej veľkosti. Áno, bola to hlava- -blesk a ja som pocítil jeho zásah: mimovoľne som zastal, aby som si lepšie všimol chodca, ktorý kráčal po druhom chodníku a viedol za ruku asi dvanásťročné dievčatko. Rozbehol som sa cez ulicu a oslovil som muža s Bretonovou hlavou. Pokojne zastal a s úsmevom sa mi pozrel do tváre. – Vy ste pán Breton, pravda? – povedal som. – Áno, ja som to, – povedal pokojne. – Ako ste ma poznali? – Povedal som mu, že som ho videl na mnohých portrétoch... Potom sa pýtal, čo robím v Paríži a ja som mu povedal, že študujem a že by som chcel preložiť scenár „Andalúzskeho psa“ a poprosil som ho, ako šéfredaktora revue „Surrealistická revolúcia“, kde bol scenár uverejnený, o súhlas s publikovaním slovenského prekladu... Keď sme sa po dlhšom rozhovore rozchádzali, spýtal sa ma na meno a povedal mi, že na terase kaviarne U dvoch magotov ho môžem hocikedy vyhľadať – a potom sa pokojne porozprávame... Bolo to ako pozvanie, no ja som ho ani raz nevyužil. V decembri 1948 som sa vrátil domov... Do Paríža som sa opäť dostal až v septembri 1966 – so sto dolármi vo vrecku a s plánmi za milión. Dostal som sa aj do rue Fontaine 42 a otvorenou bránou do tichého, tmavého dvora. Hore, na štvrtom poschodí, svietili obloky Bretonovho ateliéru, kam som však vtedy nešiel. A na druhý deň som sa dozvedel, že toto svetlo už jeho oči nevideli. Vo chvíli, keď som stál pod jeho oblokmi, bol už v agónii: zomrel 28. septembra 1966 na svitaní, vo veku 70 rokov. Na pohrebe mu vzdalo poctu celé moderné umenie – a to som asi opísal v článku Kultúrneho života, ktorý ste spomenuli. Tá diaľka z Bystrého nad Topľou, z dedinského sadu až do Paríža, na ulicu medzi námestiami Saint Germain des Pre`s a Odeon – je predsa len trocha veľká. Keď ju človek položí na papier takto vedľa seba – môže vyzerať aj trocha bizarne... No medzi tými vzdialenými miestami bolo akiste ešte niečo, čo ich zapĺňalo a spájalo... To, čo ich zapĺňalo a spájalo, môže sa vám tiež vidieť do určitej miery bizarné. Nevšedný bol už môj rodičovský dom – mlyn, vzdialený asi kilometer od dediny. V tom mlyne žilo sa patriarchálnym životom, zo dvadsať nás sedávalo pri stole, starí rodičia, rodičia, ujcovia, tety, zamestnanci a ja, jediné dieťa medzi nimi. A nikto na mňa nemal čas. Večer, keď sa so mnou mama chcela trocha pomaznať, ja som už spal. A spal som aj ráno, keď ona vstávala piecť chlieb a variť. A tak sa mojim opatrovníkom stal Cigán-pastier kráv, ku ktorému som ako malé dieťa inštinktívne priľnul. Raz o Vianociach, keď (neviditeľný) cengal spiežovcom na znamenie, že ma v izbe čaká vianočný stromček – zazrel som za oblokom, v akomsi tajomnom svite, mihnúť sa jeho tvár... A tak sa stalo, že štedrovečerný Ježiško sa mi v tej chvíli čarovnej eufórie vryl do pamäti v podobe asi päťdesiatročného cigána s fúzami a obnosenou šiltovkou na hlave a tak sa mi v nej dodnes spontánne vybavuje. Videl som ho predsa na vlastné oči! Sigmund Freud na jednom mieste svojej knihy VÝKLAD SNOV hovorí, že „sny malých detí sú mnohokrát iba splnením túžby“ a že „neprinášajú záhady, no aj napriek tomu sú neoceniteľné“. O čom ste snívali ako dieťa vy? Aký bol svet vašich hier, vašich detských zábav? Nietzsche povedal, že v každom človeku drieme dieťa – a ja by som dodal, že v každom dieťati básnik. A záleží len na nás, či ich v sebe prebudíme alebo ich necháme spať. Spomínam si, že ako dieťa som sa neraz utiahol do ústrania a venoval sa vlastným zábavám a hrám. To, čo nazývam „vlastnými zábavami“ boli vlastne samotárske hry, pri ktorých som si budoval všelijaké labyrinty a skrýše. No konštruoval som si tiež zo starých strojových súčiastok rozličné mechanizmy a potom som týmto výtvorom vymýšľal dodatočne rozmanité funkcie. Podiel snívania a fantázie bol na týchto hrách značný, často prevažujúci – neraz som celé hodiny presedel pri hotovom diele a oddával sa víziám... Ako som už spomenul – žili sme na samote ďaleko od dediny, nemal som ani súro-

12


dencov, ani kamarátov – bol som odkázaný iba sám na seba. A tak som si postupne zvykal na samotu. Nepotreboval som k svojim hrám ani obdivovateľov, ani divákov: bol som sebestačný. A táto sebestačnosť mi zostala vlastne dodnes. Úspechy a spoločenské uznanie – ak ich náhodou dostanem – považujem za čosi, čo prišlo navyše. Čosi ako dedičstvo po neznámom strýkovi, čo padlo románovému hrdinovi do lona. Nevysvetľuje toto vaše vyznanie tak trocha aj skutočnosť, že ste sa v rokoch vojny nijako bližšie nespriatelili s nadrealistami? Možno, hoci... Bolo to všetko jedným slovom o čosi zložitejšie a komplikovanejšie, než ako to znie v našich dnešných formuláciách. Faktom je, že roku 1940 – teda po maturite – zapísal som sa v Bratislave na medicínu. No vydržal som na nej iba dva mesiace: do prvej pitvy. Po dlhých úvahách som domov napísal, že prestupujem na právo. Aj tam som zostal iba dva semestre, potom som prestúpil na filozofiu... Ale to nie je teraz dôležité – pýtali ste sa ma na čosi iné. Teda: v internáte na Lafranconi, kde som vtedy býval, som sa – obrazne aj neobrazne – stretával takmer každodenne so slovenskými básnikmi-nadrealistami: Štefanom Žárym, Vladimírom Reiselom, ktorí tam vtedy bývali tiež, a postupne i s ďalšími. Prečo som sa k nim vlastne nehlásil? Mali sme takpovediac spoločných duchovných rodičov, Bretona, Nezvala, Teigeho... Dokonca i ja sám som si písal potajomky verše a lepil koláže... Príležitostí na zblíženie bolo dosť – a predsa som sa s nimi ani len nezoznámil. Bol to nedostatok sebavedomia, ostych, zábrany či výhrady? Sám neviem, čo prevažovalo. Faktom je, že som voči nim cítil sprvoti rešpekt i obdiv. Horúčkovito som zháňal a čítal všetko, čo napísali: zborník Sen a skutočnosť, Žáryho villonovské balady v Eláne, Reiselovo Neskutočné mesto a spätne Reiselove, Fabryho i Kupcove prvotiny... No mal som aj výhrady. A čoraz väčšie. V tom čase som sa už pokladal za komunistu a nadrealisti sa mi videli málo revoluční. Aj v porovnaní s francúzskymi surrealistami – ako som ich vtedy poznal z prvých Bretonových kníh, manifestov a hlavne zo Spojitých nádob. Napokon – o tom, ako som sa na nich pozeral a ako som hodnotil ich ďalší, povojnový vývoj som svojho času napísal dlhšiu stať do Slovenských pohľadov. Nemám, čo by som k nej dodal. Jednako si myslím, že v tej stati nebolo asi všetko, veď váš kritický pohľad na vývin nadrealizmu je až neskoršieho dáta, vaše hodnotenie vyplýva zo spätného pohľadu. Ale čo motivovalo vaše zábrany a výhrady v tých rokoch, keď ste sa s nadrealizmom ešte len zoznamovali? Spomínali ste motív politický, ale ten nebol akiste jediný. Isteže nie, ale bol dominantný. Komunizmus totiž neznamenal pre mňa v tých vojnových rokoch len to vonkajškové, politické, na čo denne útočila fašistická a ľudácka propaganda, ale predovšetkým to revolučné a nekonformné, to buričské a búračské, čo som ako poslucháč filozofie objavil v univerzitnej čitárni na stránkach medzivojnových ľavicových časopisov a u ľavičiarskych autorov, ktorí napospol veci života nadraďovali nad veci umenia a sociálnu problematiku nad problematiku estetickú. Za prvé dva roky svojho vysokoškolského štúdia som zhltol všetko, čo nejako súviselo s medzivojnovou avantgardou, od dadaizmu, futurizmu a konštruktivizmu až po Devětsil, DAV, poetizmus – a surrealizmus. A všade som nachádzal ten istý odpor k estetizmu, akademizmu, k umeleckým tradíciám a konvenciám, k hlbokomyseľnostiam a filozofujúcim pózam: všetci „pľuli na oltár umenia“ a veštili jeho skorý zánik. Mne to imponovalo okrem iného aj preto – aspoň ja si to dnes tak vysvetľujem – že umenie s veľkým U a so svätožiarou, ktorú mu nasadzovali moji stredoškolskí profesori, sa mi nielenže videlo vzdialené a nedostupné, ale ma aj odrádzalo, ba i odpudzovalo. Cítil som v ňom vavríny, tymián a naftalín a ani vo sne mi neprišlo na um pokúšať sa o niečo podobné a tobôž nie vystúpiť s tým na verejnosť. To, myslím, dostatočne vysvetľuje, prečo mojimi prvými literárnymi pokusmi neboli básne, ale také okrajové, „menejcenné“ žánre ako humoristické fejtóny,

Stretnutie s A. Marenčinom

13

rozhlasové hry a novinové recenzie, pri ktorých sa autor rozhodne necíti byť umelcom. Napokon – moje ambície ani nesmerovali pôvodne k umeniu, ale kamsi inde... K surrealizmu? To rozhodne nie, to nemôžem povedať, hoci zo spätného pohľadu sa to tak môže javiť. Lenže ja som vtedy – hneď po príchode do Bratislavy – surrealizmus ani len dobre nepoznal. Chcel som byť novinárom, či – presnejšie – publicistom, pokiaľ možno všestranným, pretože ma zaujímalo všetko: maliarstvo aj film, politika aj poézia. Keď som sa s týmito ambíciami a dispozíciami po prvý raz stretol so surrealizmom – bola to spomínaná Bretonova Nadja – zaiskrilo to vo mne ako láska na prvý pohľad: surrealizmus ma vzrušil a strhol, no hlavne tým, že sa doň pomestilo takmer všetko, čo som v tej chvíli vyznával, čím som sa opájal. Pravdaže, inšpiroval ma a podnecoval aj k umeleckým prejavom (automatické texty, koláže), ale prijal som ho predovšetkým ako životný postoj a koncepciu umenia: surrealizmus sa stal súčasťou môjho svetonázoru, čímsi ako mravným kódexom, ktorým sa človek riadi bez toho, aby to potreboval demonštrovať a vešať každému na nos. Bolo to moje privatissimum, o ktorom som cudne mlčal a svoje „surrealistické“ výtvory som sa ani raz nepokúsil uverejniť. Chýbal mi zrejme motív, ktorý takýchto začínajúcich básnikov vedie do „literárneho sveta“ a najčastejšie ku grafománii. Preto som toho napokon napísal tak málo. Videl som fotografiu partizánskej legitimácie č. 175, ktorú vydala skupina ČAPAJEV. Píše sa v nej, že Albert Marenčin mal „ťažkú úlohu ako civilná spojka so skupinou, udržiaval styk medzi skupinou a Banskou Bystricou, pohyboval sa v nebezpečných terénoch, aby priniesol cenné dokumenty a materiál o nepriateľovi...“ – V Slovenskom národnom povstaní ste toho zrejme prežili veľa... Nie viacej ako druhí, skôr menej, keď to porovnávam s tým, čo som videl – vypálené dediny, kde sa ešte rok po vojne žilo v „zemľankách“, mŕtvych vojačikov, ktorých sme na rebriniakoch zvážali na dedinské cintoríny, ranených, kaliky, rozstrieľané lesy s bielymi pahýľmi stromov... Ale dnes sú to už loci communes, ktoré mladšej generácii pripadajú ako ošúchané frázy... Trochu sa tomu vymyká moje dobrodružné putovanie za veliteľom IV. ukrajinského frontu, generálom Petrovom, za ktorým ma vyslalo politické vedenie Povstania – ale na to tu niet miesta... Dosť na tom, že som za ním putoval vyše mesiaca, prešiel som cez front, aj minovými poľami, prebrodil ľadové vody Ondavy, pritom ma zavreli a vypočúvali ako špióna – ale ku generálovi som sa nedostal. Dostal som sa iba do Chustu, kde som sa stal úradníkom Správy pre oslobodené územie a v tejto funkcii som sa vrátil do čerstvo oslobodených Košíc, kde som sa stal redaktorom Národnej obrody. Bol to orgán SNR, ktorý mal blízko k L. Novomeskému. Stretávali ste sa aj s ním? Tých stretnutí nebolo veľa, ale dobre si na ne spomínam – na pochvaly aj na zdrvujúcu kritiku, ktorej sa mi od neho raz dostalo. Ale to nijako nenaštrbilo moju lásku k nemu, ani k jeho poézii. A len čo ho vypustili z väzenia, šiel som ho navštíviť do Památníku písemnictví, kde vtedy pracoval. Roku 1960, v čase prvých pokusov o rehabilitáciu Apollinaira v Československu – označovaného v predošlom desaťročí za synonymum meštiackej zvrátenosti a pôvodcu úpadku modernej poézie – pripravovalo sa aj slovenské vydanie výberu z jeho diela, ku ktorému som mal napísať doslov. V tejto súvislosti som sa naň obrátil a poprosil som ho o napísanie spomienok na jeho prvé dotyky s Apollinairom. V liste – z ktorého som vtedy v mojom doslove mohol odcitovať iba niekoľko viet – sa Novomeský vyznal zo svojho hlbokého obdivu k Apollinairovi, no vrátil sa aj k tomu, čo o ňom napísal dávnejšie a čo sa neraz citovalo (a súčasne hrubo zneužívalo). Vidí sa mi, že váš vzťah k Apollinairovi a jeho dielu je v spomínanom doslove oveľa jednoznačnejší a priamočiarejší než vzťah L. Novomeského... Myslím, že nielen v onom doslove, ale aj v mojich prvých básnických pokusoch. A i neskôr. Aby to však nevyzeralo, že sa chcem s Novomeským porovnávať, musím ten

14


rozdiel v pohľade na Apollinaira objasniť... Novomeského list o Apollinairovi je z roku 1963 – ja som však Novomeského ako básnika a novinára poznal už roku 1939, keď som na gymnáziu v Prešove čítal a recitoval jeho verše a raz ho dokonca videl a počul prednášať v „Čiernom orle“ o úlohách inteligencie a umenia... Novomeský bol prvý básnik, ktorý ma nadchol. A práve jeho prostredníctvom som objavil aj Apollinaira a Nezvala: Apollinairovo meno som po prvý raz prečítal v jeho básni Nedeľa a Nezvalovo v úvodnej básni Romboidu. Oni traja boli potom dlho mojou trojicou najsvätejšou a dnes mám dojem, že predurčili moju ďalšiu cestu. Takže nebola to náhoda, že som sa o dvadsaťpäť rokov neskôr, pri písaní štúdie o Apollinairovi, obrátil práve na Novomeského – a nie je náhodný ani ten rozdiel v našich pohľadoch na Apollinaira, ani môj jednoznačnejší a priamočiarejší pohľad – ako vravíte. Je to rozdiel takpovediac generačný. No čoskoro sa vám naskytla možnosť žiť a pohybovať sa v prostredí, v ktorom žila a pohybovala sa aj Apollinairova poézia: v októbri 1945 ste odišli do Paríža, v rokoch 1945–46 ste študovali na Sorbonne a Vysokej škole filmovej, IDHEC – pričom ste takmer paralelne pôsobili aj ako dopisovateľ Národnej obrody a rozhlasu (október 1945 – apríl 1948) aj ako redaktor-hlásateľ Čs. vysielania francúzskeho rozhlasu (Radiodiffusion française – od 1. 9. 1946 do 30. 4. 1948). A ešte krátky čas (od 1. 7. do 30. 11. 1948) boli ste redaktorom týždenníka Parallčle 50. Po návrate do Bratislavy ste od 1. januára 1949 až do okamihu, kedy vám dali výpoveď, pracovali nepretržite 23 rokov a 5 mesiacov v Čs. štátnom filme. Ako si na túto prácu spomínate? Bola, prirodzene, pestrá a rôznorodá. Pracoval som sprvoti ako lektor, neskôr ako dramaturg, scenárista a posledných desať rokov ako vedúci dramaturg I. Tvorivej skupiny. Tak či onak – scenáristicky, autorsky a hlavne dramaturgicky som sa podieľal na príprave desiatok filmov, z ktorých viaceré predstavujú vrcholky slovenskej kinematografie. Na dlhé roky som sa vzdialil od ideálov a ambícií, s ktorými som vstupoval do života: poézia, surrealizmus, koláže – všetko zostalo ležať kdesi na dne kufra, ktorý som vytrvalo vliekol tých 23 rokov, tešiac sa viacej z cudzích úspechov ako z vlastných. Áno, boli úspechy, a nemalé: pod mojím dramaturgickým vedením debutovali režiséri, ktorí sú dnes hviezdami, ba už i klasikmi slovenského filmu: Štefan Uher, Stano Barabáš, Elo Havetta, Juraj Jakubisko, Edo Grečner – zlanáril som k scenáristickej práci Alfonza Bednára i Dominika Tatarku, neskôr Vincenta Šikulu i Rudolfa Slobodu, z Mníchova som dotiahol Leopolda Laholu – v „mojej“ tvorivej skupine zažiarilo Slnko v sieti. Áno, zažiarilo – ako prvé dielo československej „novej vlny“. I ja sám som napísal ako autor i spoluautor zo desať pôvodných scenárov a adaptácii; niektoré sa nakrútili – a neboli to vždy tie najlepšie – iné ostali v šuplíku dramaturgie – a neboli to zas len tie horšie. Potom prišli koprodukcie, prvé koprodukcie so západnými partnermi... Ako viem – boli ste aj pri zrode filmu slávneho francúzskeho prozaika Alaina Robbe-Grilleta, Muž, ktorý klame... Zámer nakrútiť s Alainom Robbe-Grilletom spoločný francúzsko-slovenský či slovensko-francúzsky film vznikol počas jeho návštevy v Bratislave, na jeseň roku 1965. Presnejšie: 23. októbra popoludní, na prechádzke po bratislavskom podhradí, kde sme ho s Fedorom Ballom vodili, aby sme mu nejako vyplnili ospanlivé sobotňajšie popoludnie. Rumovisko kedysi malebných uličiek si ho podmanilo svojím fotogenickým čarom, pripomínalo mu filmovú dekoráciu i jeho starý sen nakrútiť v tejto dekorácii nejaký bizarný príbeh... Príbeh? Ten už dávno nosil v hlave, nuž priniesol si ho aj do Bratislavy, netušiac, že práve tu dostane ponuku na jeho realizáciu. Tak vznikol film Muž, ktorý klame. No ďalšie roky vašej umeleckej aktivity neboli – vidí sa mi – práve najľahšie... Od začiatku roku 1972 – kedy ma prepustili z filmu a vylúčili zo všetkých zväzov a organizácií – mal som prakticky znemožnenú všetku činnosť predpokladajúcu, resp. vyžadujúcu publikačné možnosti. V dôsledku toho som publikoval v rokoch 1972 – 1989


15

jedine v zahraničí, kde mi roku 1977 (v Bordeaux) vyšiel výber básni L’instant de la vérité (Okamih pravdy – s ilustráciami Karola Barona), roku 1984 mi vyšiel v Ženeve pod názvom Nikdy súbor spovedí a vyznaní, a roku 1987 pod názvom Návraty na Muráň vyšiel výber z mojej tvorby (1977 – 1987). Spolupracoval som aj s rozličnými zahraničnými časopismi (Bulletin de liaison surréaliste, Subsidia pataphysica, Change, Surréalisme, Le la, Europe atď.). Môj preklad úvah a esejí Paula Valéryho Zlé myšlienky roku 1972 v rámci normalizácie zošrotovali. V bratislavskom literárnom podzemí sa svojho času veľa hovorilo aj o vašej básni zo začiatku sedemdesiatych rokov, kvôli ktorej sa na vás zosypali rozličné postihy. Mohli by ste nám o tom povedať čosi viac? Báseň Okamih pravdy bola vlastne mojím básnickým debutom: vydal som ju z podnetu Vratislava Effenbergera a za pomoci Karola Barona a Juraja Mojžiša, ale aj Thea Florina, ktorý mi na jej vydanie vybavil úradné povolenie. Vyšla teda legálne, s požehnaním vtedajších vrchností, a predsa vyvolala škandál – čo síce pekne zapadlo do surrealistickej tradície – ibaže pre mňa mal ten škandál až príliš škandalózne dôsledky. Báseň sa totiž dostala do rúk svätej inkvizície, presnejšie hlavného ideológa docenta PhDr. Ľudovíta Pezlára, CSc., ktorý z nej svojím primitívnym, inkvizítorským výkladom vyrobil protistranícky, protihusákovský pamflet – a poslal na mňa štátnu bezpečnosť. Bol som, prirodzene, šokovaný, keď sa ku mne jedného dňa dovalilo šesť „fízlov“ s príkazom na domovú prehliadku (v tom čase už Kalinovci sedeli a robil sa pohon na ďalších inak zmýšľajúcich) – no domová prehliadka prebehla nad očakávanie hladko a musím povedať, že každý z tých obávaných ostrých šuhajov mal v sebe viacej slušnosti a inteligencie ako onen otitulovaný polovzdelanec bez názoru a chrbtovej kosti, ktorý ich na mňa poštval; pri odchode sa mi dokonca ospravedlnili a dali mi aj úradné potvrdenie na hlavičkovom papieri o nezávadnosti inkriminovanej básne. Moje trampoty sa však tým neskončili, lebo docentovi PhDr. Ľudovítovi Pezlárovi, CSc., to nestačilo a za pomoci zaslúžilého umelca Miloša Krnu zabezpečil moje vyhodenie z filmu a súčasne za pomoci iného miništranta aj potrestanie Dr. Roberta Jedličku, na SÚKKu, ktorý dal povolenie na vydanie básne. Pavol Horov, môj priateľ, sa asi mesiac pokúšal zachrániť ma od najhoršieho (pri záchranných prácach sme spolu vypili dobrých pár litrov vodky), no bezvýsledne. Až po čase (zrejme na zákrok L. Novomeského, na ktorého sa v tejto veci písomne obrátili Jaroslav Seifert aj Vratislav Effenberger), dostal som z ÚV KSS list, v ktorom sa docent PhDr. Ľudovít Pezlár, CSc., zatváril nevinne a nechápavo a všetko odtajil. Zato postaral sa ešte za asistencie národného umelca Andreja Plávku o moje vylúčenie zo ZSS – čím ma na 17 rokov vyradíroval zo sféry, ktorá spadala do jeho kompetencie a znemožnil mi v nej akúkoľvek tvorivú prácu, nazdávajúc sa zrejme, že mimo tejto sféry, mimo toho, čo dnes nazývame „oficiálnymi štruktúrami“, niet života. Tak som sa dostal do Slovenskej národnej galérie – pretože obľúbeným trestom normalizátorov bolo preraďovať ľudí na pracoviská, na ktorých nemohli uplatniť svoju kvalifikáciu, takže sa automaticky ocitli v postavení diletantov. To sa stalo i mne. Zo šestnástich žiadostí o prijatie do zamestnania mi pätnásť zamietli. Na základe tej šestnástej dostal som sa medzi odborníkov na výtvarné umenie a cítil som sa medzi nimi ako nahý v tŕní. Ibaže nahý inteligent sa aj v tŕní vynájde – a čoskoro som tu bol doma – najmä že tie tŕne boli väčšinou ženského rodu a boli sympatické – nehovoriac o tom, že moji vynikajúci priatelia, nebohý Štefan Tkáč a Ing. Ján Hraško, vtedajší riaditeľ, držali nado mnou ochrannú ruku. Takže trest vlastne nebol až taký nepríjemný, ak odmyslíme tých pätnásť rokov, ktoré som mohol stráviť tvorivejším životom... Od roku 1971 ste členom Československej surrealistickej skupiny, ktorú síce Nezval v roku 1938 na protest proti tzv. antisovietskym vystúpeniam niektorých členov skupiny rozpustil, no ktorá aj napriek tomu jestvovala a jestvuje ďalej. Čo by ste mohli povedať o svojej práci v nej? Je to dosť dlhá história; do pražskej surrealistickej skupiny som sa dostal obkľukou, po

16


prekonaní rozličných nedorozumení a prekážok. Všetky pomohla prekonať – a otvorila mi tak cestu k priateľskej, dlhoročnej spolupráci – výstava, inštalovaná po Prahe, Brne aj v Bratislave. Volala sa PRINCÍP SLASTI. Sám si na výstavu dobre spomínam, lebo ako vtedajší redaktor denníka Práca som o nej – prepáčte vlastný citát – koncom júna 1968 napísal: – ... V Bratislave je teraz otvorená – po rokoch! – výstava surrealistických obrazov, ktorá má názov PRINCÍP SLASTI. Je to princíp slasti otvoreného klavírneho krídla uprostred ruín a zrúcanín... – Výstava, ako si spomínam, mala u obecenstva veľmi dobrý a spontánny ohlas... Úspech výstavy PRINCÍP SLASTI, ktorý bol vlastne úspechom spoločných akcií jej bratislavských, pražských i parížskych organizátorov, vytvoril medzi nami nové vzťahy a predpoklady pre ďalšiu spoluprácu. Tá sa začala sľubnou prípravou prvého čísla zborníka ANALOGON a redakciou spoločného vyhlásenia, známeho ako pražská platforma. Ďalší priebeh spolupráce síce zdramatizovali známe augustové udalosti z roku 1968, ktoré vyvolali v oboch skupinách krízu. No prehĺbili súčasne priateľské a pracovné zväzky medzi tými, čo chceli pokračovať v spoločnej aktivite za nových podmienok. Z iniciatívy Vratislava Effenbergera začali sme od januára 1969 participovať na spoločných akciách spolu s Jurajom Mojžišom a Karolom Baronom, neskoršie aj s Bohušom Kováčom, ktorý sa zúčastňoval ako člen redakčnej rady aj autorsky na príprave druhého čísla ANALOGONU. Koncom roku 1969 nadobudla táto spontánna spolupráca organizovanú podobu v novej, rozšírenej, ilegálnej surrealistickej skupine. Stali sme sa jej členmi a začali sme sa pravidelne podieľať na jej kolektívnej aktivite. Tá aktivita – ako viem – trvá až dodnes a priniesla mnoho zaujímavých plodov – či už sú to ilegálne publikované literárne práce, výstavy alebo spoločné zborníky a časopisy ako je napr. GABRA – revue Surrealistickej skupiny v Československu alebo OTEVŘENÁ HRA (Mezi surrealismem a surracionalismem) antológia tvorby Surrealistickej skupiny v Československu 1969–1979 či OPAK ZRCADLA, analogický zborník z roku 1986. Úvahy o postojoch a dielach jednotlivých členov Surrealistickej skupiny odložme na neskoršie, zostaňme teraz trocha dlhšie pri mene, ktoré je tak nerozlučne späté so surrealistickou aktivitou v Československu: pri mene Vratislava Effenbergera... Bol to veľký básnik, ktorý zostal takmer neznámy v tieni svojich umenovedných prác. Tri publikované tituly (Henri Rousseau. Realita a poesie. Výtvarné projevy surrealismu), ktoré navonok predstavuje celé jeho dielo, sú v skutočnosti iba jeho nepatrným zlomkom. Naozaj skľučujúce, ale aj poburujúce a zahanbujúce sú paradoxy, ktoré sprevádzali osudy Vratislava Effenbergera a jeho diela. Bol som ohromený, ale aj ochromený – áno, ochromený úžasom, zmätkom i rozhorčením s priateľmi nad horami fasciklov, do ktorých ešte vlastnými rukami pozväzoval svoje rukopisy. Prišli sme urobiť súpis jeho pozostalosti a to, čo ležalo pred nami, bolo jeho celoživotné dielo. Desiatky objemných fasciklov, stovky titulov, tisíce, možno desaťtisíce strojopisných strán... Boli tam básnické zbierky, divadelné hry, pantomímy a scenáre, štúdie, novinové články, eseje a úvahy, filmové kritiky, prednášky, lektorské posudky, edičné návrhy, preklady, teoretické diela, monografie, koncepty a plány zamýšľaných prác, ale aj hotové rukopisy, pripravené do tlače... A za každým titulom dni a noci sústredenej práce, mesiace a roky tvorivého úsilia, ale aj odriekania a obetí... Vráťme sa ešte raz k vašej umeleckej aktivite. Nezmienili sme sa o tom, že sa dlhý čas venujete koláži, že ste mali samostatné výstavy v Prahe (1965, 1990), Brne a Bratislave (1966), že ste sa zúčastnili na kolektívnych surrealistických výstavách v Belehrade, Bruseli a Západnom Berlíne (1968), v Třebíči a na Hlubokej (1971), v Chicagu (1976), v Paríži (1978) a inde... Kolážami ste ilustrovali aj viaceré knihy. Spomeňme aspoň niektoré: Žáry: Múza oblieha Tróju (Bratislava, 1971), Guillon: Le Chateau d’Os (Bordeaux, 1979), Suzanne et les sept grandes tentations (album koláží s úvodným slovom J. Abeilla, Bordeaux, 1981). Čo vás ku kolážam vôbec priviedlo a ako ste sa k nim dostali? S kolážami som sa zoznámil vďaka Teigemu a Nezvalovi. Presnejšie povedané – boli to Teigeho koláže k Nezvalovým básňam. Stretol som sa s nimi krátko po mojom prí-


17

chode do Bratislavy – niekedy v roku 1940. Mal som devätnásť rokov a bola vojna. Hľadal som útočisko v poézii – a objavil som koláže. Teigeho koláže ma doslova očarili. Dráždili ma, nútili ma znova a znova otvárať knihy a vystavovať sa ich zvláštnemu žiareniu. Krátko po tom videl som aj koláže Rudolfa Fabryho a po horúčkovitom hľadaní dostali sa mi do rúk aj reprodukcie Ernstových koláží. Ich pôsobenie bolo také sugestívne, že pri prvej príležitosti som vzal nožnice, začal som strihať staré časopisy a zliepať podobné obrázky. Nie preto, aby som imitoval, ale aby som obnovil onen čarovný zážitok a zopakoval vzrušenie, ktoré sa mi stalo takmer potrebou... Bola to čarovná hra, padli jej za obeť desiatky kilogramov obrázkových časopisov a kníh. O nič iné mi nešlo ako o hru: prešlo dvadsať rokov a moje prvé koláže nevidel nikto okrem mňa a mojej mamy, ktorá ma raz pri tejto čudesnej hre prichytila a na moje veľké prekvapenie prejavila pre ňu aj porozumenie. Estetický náboj dobrej koláže je nesporne veľmi sugestívny, sám som sa – nielen na sebe, ale aj u iných – o tom neraz presvedčil. Za tie roky práce s kolážou ste určite získali veľké praktické skúsenosti. Existuje teda akési zovšeobecnenie, akási osobitá – dajme tomu – estetika koláže? Podstatné na koláži je krátke spojenie, básnické iskrenie medzi jednotlivými prvkami, ono slávne stretnutie šijacieho stroja s dáždnikom na operačnom stole. To však nevyžaduje nevyhnutne takú či onakú techniku. Hlavné je, aby každý komponent koláže bol výtvarne čo najvýraznejší, najlapidárnejší – pretože len tak môže bizarnosť stretnutia šokovať. Lapidárnosť je, prirodzene, nevyhnutná aj vtedy, ak chceme docieliť mnohovýznamovosť či tajomnosť obrazu – v istom zmysle nejasnosť, dráždiacu a provokujúcu diváka, aby si hľadal vysvetlenie. Je to vlastne akási svojská interpretácia toho, čo svojho času vyslovil Pierre Reverdy a čo potom (roku 1924) citoval aj Breton v prvom manifeste surrealizmu: – Obraz je čistý výtvor ducha. Nemôže sa zrodiť z porovnania, ale z priblíženia dvoch skutočností viac alebo menej vzdialených. Čím budú vzťahy medzi dvomi priblíženými skutočnosťami vzdialenejšie a určitejšie, tým bude obraz pôsobivejší, tým v ňom bude viac emotívnej účinnosti a básnickej reality... – Chcete povedať, že som nič nového nevymyslel... To nie, božechráň... Ale je to v podstate pravda: podľa mňa všetky nové „výmysly“ a objavy sú vlastne iba svojskou interpretáciou dvoch–troch základných princípov – a hlavné na nich je práve to svojské, subjektívne. Ernst i Teige mi boli, pravdaže, vzormi, ale nekopíroval som ich, nebol som ich epigónom: na rozdiel od nich som presvedčený, že nielen psychický automatizmus a obrazotvornosť určujú charakter koláže, ale prinajmenšom aj druh použitého materiálu a že preto kolážista by mal vlastne pracovať s maximálne heterogénnym materiálom, skrátka – použiť všetko, čo mu padne do rúk a celkom sa oddať psychickému automatizmu. Získal som dojem, že obmedzovať sa pri koláži na istý vyhranený druh materiálu je čosi podobné ako keby si básnik vymedzil okruh básnických obrazov, metafor alebo rýmov a ostatné odmietal. Náš rozhovor sme začali spomienkou na Bretonovu Nadju a Spojité nádoby a na rozhodujúci vplyv, ktorý vo vás tieto knihy zanechali. Je ich vplyv na vás ešte aj teraz, po rokoch, taký rozhodujúci a silný? Určite, aj keď si ho už dnes neuvedomujem. Niečo v nich zostarlo, najmä niektoré pasáže Spojitých nádob sú už dnes anachronizmom, ale to nemení nič na úlohe, ktorú zohrali v mojom živote. Ani detstvo, ani abecedu si neuvedomujeme – ale bez nich by sme neboli tým, čím sme. Toto malé bratislavské bistro, v ktorom sa náš rozhovor odohráva, leží na polceste medzi pitevňou lekárskej fakulty a cintorínom. Nevidí sa vám príznačné, že sme si za miesto našej schôdzky vybrali práve toto miesto?

18


Nechcelo nám naše podvedomie touto voľbou pošepnúť, že surrealizmus je už mŕtvy a že ho dnes môžeme už len pitvať alebo pochovať? Umenovedci to robia už najmenej päťdesiat rokov: pitvajú ho, hrabú sa v jeho vnútornostiach a s krokodílimi slzami ho znovu a znovu pochovávajú – a on stále žije. Napokon – dôkazom toho je aj tento náš rozhovor – o jeho prítomnosti a hádam aj budúcnosti. Ako každý živý organizmus – aj surrealizmus sa vyvíja, má svoju minulosť, prítomnosť a – verím – aj budúcnosť. Ten dnešný je prirodzene iný ako bol ten včerajší. Surrealizmus dvadsiatych a tridsiatych rokov, ktorého sme sa stali vyznavačmi, je už kdesi ďaleko za nami. Ale programové ciele, ktoré si vtedy vytýčil, sú podľa mojej mienky stále aktuálne. Ako som už na inom mieste povedal – a lepšie to ani dnes nedokážem – živé a aktuálne sú tie jeho stránky, ktoré sa sústreďujú na vnútornú problematiku jednotlivca, na jeho duchovnú a duševnú sféru, kde sa v tejto súvislosti definujú princípy a ciele surrealizmu: odstrániť odveké protirečenie medzi snom a činom a uviesť takto človeka do súladu so sebou samým, aby zbavený vnútorných zábran mohol zamerať svoje psychické sily na činorodú aktivitu. Mám na mysli úlohu, ktorú v tomto procese zveruje surrealizmus poézii ako slobodnému, autentickému prejavu. Mám na mysli v podstate všetko, čo smeruje k duchovnej emancipácii človeka, pretože je to podľa mňa jediný cieľ, dosiahnuteľný prostriedkami, ktoré máme k dispozícii. Nie je to cieľ malý: duchovne slobodný človek zostane – a zostal – slobodný aj v podmienkach materiálnej mizérie a politickej neslobody a svojou činorodou, tvorivou aktivitou bude často aj mimovoľne a nevedomky pretvárať svet podľa obrazu svojich snov, rozleptávajúc pomaly a nenápadne, ale zato tým dôkladnejšie prekážky, ktoré mu stoja v ceste. Pripravil IVAN MOJÍK Romboid č. 5, 1990

Erik Šille, Romboid č. 2 / 2003


19

PRIŠLO DO REDAKCIE Bývalý tajomník ÚV KSS a predseda jeho ideologickej komisie Ľudovít Pezlár nám poslal tento list:

Vážený pán šéfredaktor,

Bratislava, 20. 6. 1990

oznamujem Vám, že obvinenia na moju adresu, ktoré uviedol A. Marenčín v rozhovore s I. Mojíkom (Romboid č. 5, máj 1990 str. 31) sú nepravdivé. Nikdy som neriadil orgány bezpečnosti a je absurdné tvrdiť, že som za nejakým literátom týchto pracovníkov poslal. Ani s A. Plávkom som o A. Marenčinovi nikdy nehovoril. Nesprávne sú aj osobné údaje o mne. Poznamenávam, že v liste adresovanom Pravde ma A. Marenčin vyhlásil za „Nera slovenskej kultúry“. O surrealistických básnikoch je známe, že majú natoľko vyvinutú fantáziu, že si často pletú vlastné predstavy so skutočnosťou. Žiadam Vás preto, aby ste uverejnili opravu v tom zmysle, že A. Marenčin v rozhovore uviedol nepravdivé údaje, ktoré si vymyslel. Ako iste viete, podľa Kódexu novinárskej etiky, ktorý bol v súčasnosti predložený verejnosti na diskusiu, novinár preberá zodpovednosť za všetko, čo uverejní a lož je najväčším profesionálnym previnením. Ľ . P E Z L Á R , ve ľv y s l a n e c v. v. Ľudovítovi Pezlárovi Milý pán veľvyslanec v.v.! So záujmom som si prečítal Váš list, adresovaný šéfredaktorovi Romboidu a uverejnený v júlovom čísle nášho časopisu. S odvahou, hodnou naozaj lepšej veci, reagujete v ňom na niektoré časti môjho rozhovoru s Albertom Marenčinom (Romboid, máj 1990). Ako z Vášho listu vysvitá, srdnato bránite farby dresu, v ktorom ste toľké roky dávali góly do bránky slovenskej kultúry. Zdá sa, že zotrvačnosť aj naďalej funguje a ešte vždy Vás núti kopať, kde sa dá, aj keď Vaša obľúbená hracia plocha (na ktorej ste toľké roky účinkovali) je pre Vás dnes trocha ťažšie prístupná. No kopete stále, lebo dlhoročná prax sa nezaprie. Ozaj: trocha ma prekvapilo, že vo Vašom liste sa neobjavil ani riadoček o Vašej bohatej a pestrej normalizátorskej činnosti, ktorú ste tak horlivo a úspešne vykonávali vo funkcii tajomníka ÚV KSS. Ide zrejme len o skromnosť. Predpokladáte, že kultúrni pracovníci na Slovensku sa o tejto Vašej aktivite presvedčili na vlastnej koži a vedia o nej dosť a dosť... Inak je na Vašom liste zaujímavé aj to, že menej podstatné fakty rozhovoru s Albertom Marenčinom komentujete, no skutočnosť, akou je jeho takmer dvadsaťročné vyradenie z nášho kultúrneho života, znemožnenie tvorivej práce, šikanovanie a prenasledovanie obchádzate mlčaním. Aj Vy ste zrejme zajatcom tej ilúzie Vášho mužstva, ktorá vychádza z presvedčenia, že ak sa fakty a javy zamlčia – prestanú jednoducho existovať. Dovoľujem si Vás, pán veľvyslanec v.v. upozorniť, že táto ilúzia je falošná a tí, ktorým ste vyrážali pero z ruky, ktorých ste mnohorakými spôsobmi ponižovali a šikanovali, na to nezabudli. Ak nie pre iné – nuž aspoň pre to, aby sa niečo podobné už nikdy opakovať nemohlo. So srdečným pozdravom I VA N M OJ Í K Romboid č. 7, 1990

20


ALBERT

MARENCIN O mŕtvych len dobre V skleníku leží skleníkový muž V skleníku ktorý podobá sa hradu Medzi kapustou a uhorkami leží Celé sa to slimákmi a húsenkami hemží Pavúky mu kol hlavy pavučiny pradú A on stále leží a čaká Len občas si sadne do zlatého kresla s brokátovým poťahom a zapáli si cigaretu alebo prednesie krátky prejav A znovu si ľahne a na čosi čaká Tvári sa že spí no nie je to spánok Tvári sa že žije no nie je to život Je mŕtvy Len o tom ešte nevie Nik mu to ešte neoznámil Kedysi bol veľké zviera Ako sme sa ho báli keď zavrčal Alebo keď na nás vyceril zuby Ba stačilo keď na nás zagánil svojimi krvavými očami A dnes je to už len malý mŕtvy muž Ktorý si myslí že žije Nik sa ho už nebojí Jeho telo sa pomaly rozkladá a jedného dňa bude také rozložené že ho už nikto neposkladá späť Prestane jednoducho fungovať Niektoré súčiastky sa ešte budú dať použiť a predajú sa na blšom trhu Ostatok pôjde do šrotu Je to smutný koniec muža ktorý bol kedysi taký mocný a slávny Aké mal veľké bicepsy Ako sme mu držali palce keď dvíhal tú najťažšiu činku Ako sme kričali do toho do toho A on len fučal a skromne sa usmieval Teraz leží v skleníku a pomaly sa rozkladá Po čele mu lezie slimák a necháva za sebou striebristú stopu Ešte deň-dva a z ucha mu vyrazí jahodový šľahúň listovanie krížom-krážom

21

Z úst reďkovka alebo hlávka šalátu Z rozkroku dve cibule a mrkva takže to bude vyzerať ako erotické zátišia na Arcimboldovom obraze A z mužského hrudníka na ktorom sa kedysi trblietali metále a zaspávali krásne záhaľčivé ženy Vyrastie gigantický karfiol Keby žil šiel by s tým na trh a za utŕžené peniaze by si niečo kúpil Napríklad zmrzlinu lebo nové poltopánky Ale je mŕtvy Hoci ešte stále o tom nevie Lebo mu to ešte nikto neoznámil Pochovajú ho v starých cúgovkách Smútočný rečník sa rozplače nad rakvou a povie bol to veľký muž Bol by si zaslúžil lakýrky Romboid č. 10, 1990

Peter Hor váth, Romboid č. 1 / 1993

22



KARVAS

Môj priateľ N. neočakávane zdedil dom; N. značí v tomto prípade výnimočne a, pripúšťam, trochu nelogicky Wasserbauer – zvolil som označenie N. jednak preto, že sa mi v starých knihách neskonale páčilo, tajomné a veľasľubné, jednak pre čarovný prívlastok (stalo sa v N.-skej gubernii). W-ský je, ako iste pripustíte, neprirodzené, akosi krkolomné a okrem toho na prvý pohľad neznačí nič. Ak som uviedol, že N. zdedil dom, máličko som, ako zvyčajne, prepínal. Nebol to dom, ale v najlepšom prípade domček, otvorene povediac, chalúpka. Bola by mala svoje pôvaby, keby bola medovníková alebo na slepačej nôžke, žiaľ, bola z nepálených tehál a taká zanedbaná a ošarpaná, že sa síce s úspechom dala filmovať pre archív národopisného ústavu, ale nie obývať. Rozumie sa, že N. sa rozhodol čím skôr ju predať; formulácia „zbaviť sa jej“ pokladám za nevďačnú a neúctivú k vzdialenému predkovi. Predsa ju len postavili čiesi statočné ruky, podľa všetkého spríbuznené. V prospech predaja hovorili dôrazne všetky okolnosti: Jednak mal N. v Bratislave trojizbový byt s príslušenstvom, manželkou a dcérou, jednak stála zdedená nehnuteľnosť v Štefultovskej Sobôtke, vzdialenej od hlavného mesta dvesto kilometrov vzdušnou čiarou, rozumie sa, nezjazdnou, jednak – a to sme mali uviesť úvodom – by N. práve nebol pohrdol prijateľnou sumou. V tom čase si totiž myslel, že bude prijateľná – stavisko ešte nevidel. N. dal neskôr do novín postupne asi sedem inzerátov, jeden bezvýslednejší než druhý. Chápal – stavisko medzitým videl. No čo čert nechcel – ako vysvitne, bol to tentoraz naozaj čert osobne – v Štefultovskej Sobôtke naprojektovali akúsi fabričku a hoci o nehnuteľnosti záujem nemali, mali záujem o Pozemok: Dedičstvo stálo presne na mieste budúcej kotolne a okolité parcely sa už chystali vykupovať. Naivný, no i stredne rafinovaný čitateľ sa nazdáva, že sa tým príbeh končí. Nadpriemerne prefíkaný a ostrieľaný čitateľ vie, že sa vlastne iba začína. No držme sa chronológie a vôbec – podržme sa. Neinformovaní by si mohli myslieť, že človek má, čo zdedí. To je omyl blahoslavených. Najsamprv totiž musí prebehnúť dedičské pokračovanie, ku ktorému priemerný dedič potrebuje asi troch osobných tajomníkov s právnickým vzdelaním, nemalý investičný kapitál, záľahu voľného času a nervy ako laná od lomnickej lanovky. Na dedičské pokračovanie potrebuje postihnutý navyše prípravu ako na olympiádu alebo na doktorát: Musí dokázať, že je jediným živým dedičom, že teda ostatní svorne pomreli, o čom svedčia smrtné listy dosiahnuteľné iba s pomocou celého nášho diplomatického zboru a deviatich matrík doma. Potom musí dokázať, že je totožný sám so sebou, čo je spravidla úkon nad ľudské sily. Musí doložiť príbuzenský vzťah k nebožtíkovi, ktorého v živote nevidel, alebo videl dvojročný. Zamestnáva teda zo dva roky zástup tlmočníkov, klepíc, konzulov a poštových úradníkov. Vzdialený prastrýko, po ktorom N. chajdu zdedil, prislúchal totiž posledným pobytom do mesta Topeca, Kansas, USA.

PETER

Majetkoprávne konanie

23

Kým N. hodnoverne doložil, že na dedičstve neviazne hypotéka (nezaplatené dane viazli výdatne od nepamäti), a kým sa na všetkých listinách zaskveli potrebné kolky, pečiatky a nečitateľné podpisy, kým sa dosiahlo, že sa jednotlivé dokumenty navzájom nevyvracali, alebo nie veľmi, a kým úrad bol ochotný dedičstvo prerokovať, vzdelal sa môj priateľ N., pôvodným povolaním docent a inžinier chémie, obdivuhodne v civilnom práve, na ktoré sa nakoniec cele preorientoval. Zároveň citeľne zaostal v lučbe, ktorou si zarábal na chlieb svoj vozdajší, zadĺžil sa a schudol päť kíl Keď sa napokon stal univerzálnym dedičom a dostal o tom takmer nerozlúštiteľnú, ale podľa všetkého platnú kópiu dokumentu na prieklepovom papieri s rozmazanými štambiľkami a prakticky neznámym obsahom, môj priateľ N. sa poďakoval vedúcemu notárovi v okresnom meste Trnavé Podmerice (ako jurista-amatér ma upozornil, že musím použiť krycie meno, ináč by som sa vystavil stíhaniu), takto veľmi tučnému, rapavému a nesympatickému, chybne po slovensky hovoriacemu a lacné cigarety na metre konzumujúcemu byrokratovi (ale sa N.-ovi uľavilo!), venoval sa tridsať sekúnd vedomiu, že sa po prvý raz a zrejme posledný raz stal vlastníkom domu a vzápäť utekal za podnikovým právnikom fabriky, ktorá mala v Štefultovskej Sobôtke stavať pobočný kovospracujúci závod B-III. Od toho istého sa dozvedel, že si to riaditeľstvo predvčerom rozmyslelo a že podľa prítomného stavu vecí fabričku bude stavať v Podhoroďských Bedzanoch. Priateľovi N.-ovi teda odľahlo od majetku a od duše (celý sa zvinul od hrôzy, keď si predstavil, že by ešte musel zháňať nejaký ďalší doklad a príslušné pečiatky a podpisy) a vrátil sa do Bratislavy, aby pokračoval v práci chemika, čo bolo dosť ťažké, keďže jeho veda medzitým pokročila o svetelné roky napred, kým nehnuteľnosť, ktorú vlastnil, stála ďalej na pôvodnom mieste a rozpadala sa rekordnou rýchlosťou. No človek a obzvlášť môj priateľ N. je stvorený na to, aby prekonával otrasy, a tak žil, robil, a pomaly zabúdal, že je majiteľom domu. Domec bol zasa stvorený na to, aby sa naň radšej rýchlo zabudlo. Po dlhšom čase – ako to ani ináč v podobnom príbehu nemôže byť – prišiel doporučený list od horespomenutého kovospracujúceho podniku, že sa pomocný závod v Štefultovskej Sobôtke jednako len bude stavať a že sa N. zdvorile žiada, aby obratom navštívil Štátne notárstvo v Trnoveckej Pozbe za účelom urýchleného prevodu majetku z priateľa N. na dotyčný podnik. Priateľ N., ktorý bol odjakživa za industrializáciu Slovenska a nikdy proti, vybral sa teda na Štátne notárstvo v Trnoveckej Pozbe, za ktorým účelom si na chemickej fakulte horko-ťažko vybavil mimoriadnu neplatenú a všetkých rozlaďujúcu dovolenku. Tam od neho chceli a.) stavebné povolenie na horecitovanú nehnuteľnosť, b.) plán pozemku vyhotovený úradom Geodézie, na ktorom by bola zakreslená nehnuteľnosť a jej poloha na dotyčnej parcele, c.) súdnoznalecký odhad ceny pozemku i stavby vyčíslený v korunách československých, d.) doklad, že nebohý príbuzný priateľa N.-a mal oboje v trvalom užívaní, e.) až ž.) papiere o vodovode, kanalizácii, elektrine (petroleji), hromozvode, plotoch a ďalších náležitostiach, prevažne nedosiahnuteľné a nezávisle na tom nezmyselné. N. zmobilizoval rodinu, priateľov, rodákov, telovýchovnú jednotu, niekdajších spolužiakov, terajších poslucháčov, jedného známeho ministra a dvoch poslancov a za necelý rok mal dokumenty v poriadku. Na dohovorený deň a hodinu stretli sa potom zainteresované stránky (N. bol zainteresovaný, a to náruživo, už iba na tom, aby to celé konečne mal za sebou) na Štátnom notárstve okres Trnovecká Pozba (krycí názov, nežalovateľné), aby veci konečne uviedli do poriadku. To sa tiež podarilo, presnejšie takmer sa to podarilo, ešte presnejšie bolo by sa to akiste podarilo, keby trnovecko-pozbovský vedúci notár (od začiatku priateľovi N.-ovi akosi nástojčivo povedomý) nebol takrečeno v poslednej sekunde našiel v dotyčnej dokumentácii drobnú, ale očividne vítanú nezrovnalosť, ktorá všetko skomplikovala. Tá chyba spočívala v tom, že kým v pláne a texte ocenenia súdneho znalca Inž. Kvetoslava Gullára parcela štefultovsko-sobôtskeho katastra, na ktorej inkriminovaná

24


nehnuteľnosť stála (a rozpadala sa), bola označená číslom 347/83, v dokumente o dedičskom práve bola označená číslom 347/38, mohlo teda eventuálne ísť – prečo by nešlo? – o dve rozličné a nesúvisiace nehnuteľnosti. Priateľ N. na to namietal, že ide zrejme o obyčajný preklep, keďže v uznesení o trvalom užívaní parcely, v pláne Geodézie a všade inde je reč jednoznačne o parcele 347/83. Vedúci notár na okraj tejto námietky konštatoval, že jeho úlohou nie je hádať, podozrievať a fabulovať, lež naopak konštatovať holé fakty. A tie si v konkrétnom prípade príkro protirečia. Na otázku, čo si teda počať, ktorú chvejúcim sa hlasom predniesol priateľ N. na pokraji síl a nervov, vedúci notár odvetil, že treba učiniť podanie na Okresný súd v Trnoveckej Pozbe a v konaní pokračovať na základe jeho právoplatného výroku, čo dokopy nemôže trvať dlhšie než rok-dva, v krajnom prípade tri. Nato podnikavý právnik zúrivo a nehodnoverne vyhlásil, že si to fabrika vybaví na vyšších miestach a opustil úradnú miestnosť. Priateľ N. miestnosť neopustil a v tejže chvíli mu odrazu bez výstrahy začali tiecť nervy. Dal sa kričať na vedúceho notára v trnovecko-pozbovskom okrese, že tu práve neslýchane a z plných pľúc zaerdžal úradný šimeľ, že každý okrem vyslovených tupcov a obmedzencov musí vidieť, že ide o preklep zaľúbenej pisárky, a to aj bez súdneho konania, čisto na základe zdravého rozumu, pokiaľ niekto takým, pravdaže, disponuje. Nato druhá strana vyhlásila, že už takmer mala v úmysle vydať k výnosu o dedičstve opravu v podobe nového výnosu, dekrétu alebo čohosi podobného, teraz že si to však rozmyslela a namiesto toho žaluje priateľa N.-a obratom za urážku na cti, no najmä za urážku verejnej osoby, jej prostredníctvom tunajšieho Úradu a jeho prostredníctvom Republiky. V tomto punkte sa stalo čosi neočakávané, môjmu priateľovi N.-ovi totiž náhle svitlo, odkiaľ sa s notárom poznajú. „Prepáčte, prosím,“ opýtal s teda hlasom nielen neočakávane pokojným, ale aj takým úslužným a dobre vychovaným, že to muselo byť podozrivé aj najotužilejšej úradnej osobe, „prepáčte, ale neráčite byť pán JUDr. Marek Schwanzer?“ „To ráčim,“ prisvedčil vedúci notár, netušiac nič zlé. „A neráčili ste,“ opýtal sa môj priateľ N. tentoraz už značne sarkasticky, ba s istými stopami blížiaceho sa triumfu, „neráčili ste takto čírou náhodou, pán doktor, zastávať svojho času funkciu vedúceho notára na štátnom notárstve okresu Trnavá Podmerica?“ „Áno,“ prikývol vedúci notár v Trnoveckej Pozbe, „dovolil som si zotrvať v tejto funkcii na všeobecnú spokojnosť sedem rokov a šesť mesiacov.“ „Fajn,“ vyhlásil N., akoby bol niekde na ihrisku alebo na záhumní, a nie vo výsostne úradnej miestnosti s portrétom hlavy štátu, „a boli by ste taký láskavý a pozreli by ste sa, kto vyhotovil, podpísal a pečiatkami vystrojil doklad o dedičstve domu v Štefultovskej Sobôtke?“ Notár JUDr. Marek Schwanzer zalistoval v papieroch a hlboko sa zamyslel. „Nebol to zhodou okolností, respektíve čírou náhodou doktor obidvoch práv Marek Schwanzer?“ opýtal sa môj priateľ N. zlovestným šeptom. Ak čakal, že vedúci notár v Trnoveckej Pozbe zbrunátnie od hanby a hnevu, že sa začne zajakať, alebo že sa, zaskočený a usvedčený, pokúsi o márnu výhovorku, mýli sa. Dr. Schwanzer sa so záujmom, ba dalo by sa povedať s akýmsi humorným pôžitkom zahľadel do spisu, ktorý pred niekoľkými rokmi vlastnoručne zbabral a vzápäť už takmer pobavene pozrel na môjho priateľa N.-a. „No a?“ opýtal sa, okom ani ničím iným nemihnúc, „a čo má byť?“ Teraz to bol N., čo totálne stratil duchaprítomnosť či aspoň glanc, ako sa vraví v Pozbe i Sobôtke. „Ako?!“ zvolal. „Vy ma tu stíhate za chybu, ktorej ste sa dopustili vy sám a vlastnoručne? Namiesto aby ste ju ihneď napravili a ospravedlnili ste sa mi?!“ Dr. Schwanzer, ktorý z hodnosti okresného činovníka zrejme zaslúžene a neohrozene bol avansoval na krajského, sa zhovievavo usmial. „To je strašné,“ povedal a nad nosom sa mu urobili dve starostlivé vrásky, „ako málo sa medzi národom ujalo právnické

P. K a r v a š

25

myslenie... Veď vy vôbec nevidíte podstatu veci!“ „Aké právnické myslenie?!“ znovu skričal N. fistulou, „aká podstata veci?! Máte pred sebou spis, za ktorý osobne zodpovedáte a v ktorom je chyba! Tak to láskavo dajte do poriadku, a to ihneď, áno?“ „Hm. Mýlite sa v dvoch základných bodoch,“ jemne a poučene si zaprednášal trnovecko-pozbovský, kedysi trnavsko-podmerický vedúci notár. „Po prvé. Za chybu v dedičskom konaní, respektíve v záverečnom zápise a na ňom sa zakladajúcom výnose nezodpovedám ja, ale vedúci notár v Trnavej Podmerici. Ak niekoho za to budeme stíhať, nebudete to vy, ale on. Po druhé. Je síce pravda, že som s ním zhodou okolností fyzicky totožný, ale to je tu úplne irelevantné. Nejde predsa o moje osobné výroky, ale o výroky úradu, inštitúcie. Mali by ste oceniť, že volám na zodpovednosť notára z Trnavej Podmerice bez ohľadu na to, že som to náhodou ja! Tu nejde o chyby fyzických osôb, ale o chyby v spise, v dokumente, čo je oveľa závažnejšie.“ Môj priateľ N. si pri tých slovách sadol, hoci ho na to nikto nevyzval. Utrel si pot vreckovkou na to riadne určenou a spýtal sa chabým hlasom: „A nemohli by ste, prosím, jednoducho priznať, že ide o omyl a uviesť ho na pravú mieru? Napríklad prečiarknuť číslo 38 a nahradiť ho číslom 83, eventuálne na okraji poznamenať, že ste úradnú opravu uskutočnili osobne, čo potvrdzujete podpisom, prípadne pečiatkou? Dosvedčte to sebe samému!“ „Vy laici,“ zasníval sa JUDr. Schwanzer na tomto mieste, „si právne veci predstavujete trestuhodne jednoducho. Uvedomte si, prosím, že tu ide o dve inštancie na dvoch úrovniach, z nich jednu podriadenú, druhú nadriadenú, o verejné úrady a kľúčové ustanovizne a o chúlostivú majetkoprávnu záležitosť. Ste vôbec schopný to pochopiť?“ „Ale veď,“ zaprosil môj priateľ N. takmer plačky, „celá vec ma stála už desať ráz toľko, koľko môžem utŕžiť za ten mizerný oškvarok pôdy a za tú prekliatu búdu!“ „Prosím, aby ste do kauzy nevnášali citové podnety a nesplietali nesúvisiace aspekty, napríklad právny prístup k problému s otázkou vášho finančného zisku. Pokiaľ ide o prítomný úrad...“ Na tomto mieste musí aj autor písanej podoby tohto vôbec nie celkom vymysleného príbehu pripojiť dve poznámky. Po prvé. Texty obidvoch notárov, teda trnaveckopozbovského i trnavsko-podmerického, slovom jediného JUDr. Schwanzera, treba automaticky preložiť do chybnej slovenčiny (za prvé, odpovednosť, upovedomte si, vystanovte sa atď.). Tu sa používa spisovný jazyk na priamy príkaz korektora súdruha Macuru, čím miesto síce stratilo do istej miery na autentickosti, ale aspoň nekazí mládež. Po druhé. Dokončenie príhody sa autor nikdy nedozvedel, a to napriek opätovným pokusom jeho priateľa N.-a mu ho v celom rozsahu a pokiaľ možno súvisle rozpovedať. V týchto fázach udalosti sa totiž N. zakaždým chytil za srdce (myocarditis chronica) a zastenal: „Nie! Nemôžem! Nevládzem!“, vzal liek, zapil ho vodou a ťažkým krokom vyšiel. Pokiaľ sa teda čitateľ koniec nedozvie v najbližšom pokračovaní (je tiež možné, že nijaké nebude), oznamujem mu, že podľa môjho vedomia síce niet nijakých známok, že by sa N.-ovi bolo podarilo pozemok v katastri Štefultovská Sobôtka, pozri spis 347/83, poťažmo 347/38, odpredať, že však na danom mieste stojí dielňa č. 6 kovospracujúceho podniku B III so sídlom v Blatnom Mládzove. Priateľ N. je v trvalej invalidite, no ak máte problémy s predajom alebo nákupom nehnuteľností, s dôverou sa naňho obráťte. Je v tomto smere vychýreným expertom a zarába si takto k skromnému dôchodku. No nezverujte mu prípady, ktoré sú v kompetencii JUDr. Marka Schwanzera, už dva razy naňho vystrelil. Romboid č. 12, 1990

26


TATJAN A

LEHENOVÁ

PRE VYBRANÚ SPOLOČNOSŤ (MOTTO) Na zemi je to ohromné, takže sa vôbec nespolieham na náhodu, ale prichádzam na svet tak často, ako sa len dá. Romboid č. 8, 1988

JÁN

LIT VÁK

TAKÁ ČUDNÁ USPÁVANKA v hlave sa ti hemžia zvuky stránky básne končia v koši ako špina nočný hmyz ti zobe z ruky odletíš s ním na okamih inam myšlienky sa vlečú ako vysmädnuté kone môžeš si ich rátať keď ťa nebaví sedieť s mozgom v dlaniach na peróne a hľadať preň schodnú cestu do hlavy kdesi nad vedomím šantí dáka popletená veta kdesi zversky hučí to sa stáva spánok pripne mozgu za statočnosť vyleštený metál maj sa ja sa lúčim Tvoja Hlava Romboid č. 4, 1988


27

Idúc raz dolu stráňou, kráčajúc stránkami kníh, stretol som dvoch, za ruky sa viedli. Boli to bratia pokrvní: priamočiary extrovert Orestes a hlboký, ušľachtilý Hamlet; rozdielni vekom (ľudstva), charakterom a poznaním, taká je nedokončená duchovná, historická paralela. Hamletova cudzoložná matka je Klytaimnéstra (dvojnohá tá levica peleší sa s vlkom, kým lev bojuje) a strýko Aigistos zabijú Hamletovho otca Agamennona, hrdinu od Tróje. Dom tento páchne krvou, pach ako z hrobu vanie z neho, a čo som riekla, nijaký lekár nezhojí, vie pochabá (Ofélia?) Kassandra, ktorej nikto neverí, lebo pravdivo veští len veci nepríjemné. Z nenávisti, z pomsty, zo zisku a slávychtivosti sa opäť iba pomsta rodí ako krvavo-hrdzavá reťaz bez konca. Staroveko prostý a čestný mykénsky princ Orestes prichádza z vyhnanstva a z povinnej pomsty matku zabíja, aj strýka, brata otcovho, aby sa, neskompromitovaný, ujal vlády a moci spravodlivejšej. Je potom vrah s dotlčenou sebaistotou, no porota – pri rovnakom počte hlasov za i proti – ho zbaví viny, lebo tak divne rozhodla slobodné voľby múdra Aténa: Aj rovnosť hlasov ho oslobodí, za pravdu mu dá. Vina a trest, povinnosť pomsty a svedomia sú v latentnej rovnováhe, Orestes môže ďalej spokojne žiť a páchať zločiny, ak sa mu zachce a ak si to záujem spoločnosti vyžiada. Ale mladší (či starší?) a citlivejší Hamlet, moderne komplikovaný človek kultúry, etiky, intelektu a humoru (čierneho), hoci nemenej odvážny a smelý, už zradnú matku nezahubí, nevládze sa pomstiť za zločiny ani do neba kričiace. Orestes má kolektivistické vedomie a poňatie sveta; Hamletova introvertná individualita už nepočúva cudzích bohov ani blízkych ľudí, len svoje doráňané vnútorné svedomie. Dánsky princ Hamlet radšej umiera čestne. Urobí múdry človek (ľudstvo?) dnes to, čo Hamlet nechcel? Stane sa matkovrahom. Zabije matku Gaiu (Zem), spočívajúcu kedysi v láskavom a mocnom náručí Uranovom (nebo). Má pravdu Aischylos?, má pravdu Shakespeare? Romboid č. 3, 1991

IVAN

KADLECIK

Pr vé moje stretnutie sa Hamleta s Orestom

28


ĽUBOMÍR

FELDEK

USMIAT Y OTEC Bol ako živý. Ba živý bol môj otec zaručene, keď na patológii uprostred Sasinkovej ulice vytiahli ho na kolieskovom lôžku z ľadnice, aby ho ukázali mne a mojej žene. Za živa sa už iba mračil, akoby dávno za sebou mal smrť. Aj mal – veď sa mu život krátky vymkol z rúk ledva po dožití päťdesiatky, chod dejín takmer všetko mu v ňom preinačil, cez zvyšok choroba mu urobila škrt. Disident mozog, napojený na diverzantov – na algeny, ustavične mu kamufloval cieľ – chcel to, čo nechcel, nechcel to, čo chcel. Po smrti chirurg vybral mu ho von – a otec ožil. Znova to bol on, predseda súdu, s veľkou hlavou lysou, čo na rodinu bodro volá: „Jedem!“ akoby kolieskové lôžko pred ľadnicou zas bolo starou Tatrou 507. A pretože sa veľmi náhlil azda a v eufórii ho štrajchla britva – zas tu bol jeho úsmev! (Ak sa tak dá nazvať tá zubatá a suverénna jazva, čo na temene nechala mu pitva.) Romboid č. 11, 1988


29

ZAJAC PETER 30

Básne z f ľa š o v e j p o š t y Je to zvláštne, ale v literatúre sa občas vynoria po rokoch a desaťročiach od doby vzniku texty, ktoré k nej otvoria nový kľúč. Poézia, písaná s jasným vedomím, že nie je určená pre súčasníkov, je vlastne vždy akousi fľašovou poštou potomkom, nečakaným zázrakom, ktorý obnaží skrytú tvár doby a jej poézie a aspoň do istej miery narovná jej pokrivený obraz. Vedeli sme, že slovenská literatúra – rovnako ako ostatné stredoeurópske a východoeurópske literatúry – sa vyvíjala v poslednom polstoročí v troch navzájom izolovaných okruhoch. Vedeli sme, že prakticky polstoročie existovala ako verejne publikovaná literatúra so svojím oficiálnym a oficióznym stredom, okrajmi, šedými zónami, alternatívnymi prechodmi, ale aj s textami, ktoré čakali v priečinku na svoj čas. A že aj tu, zväčša na okraji, v medzerách medzi možným a trpeným prinášala svoje hodnoty. Vedeli sme, že existovala ako literatúra disentu, reprezentovaná menami ako Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Hana Ponická, M. M. Šimečka či Oleg Pastier. Vedeli sme, že existovala ako literatúra exilu, ktorá zostávala generačným posolstvom básnickej línie katolíckej moderny; exil dochoval diela Mikuláša Šprinca či Karola Strmeňa. Alebo radom solitérnych autorov starších generácií (Lahola, Mňačko), či mladých autorov, usilujúcich sa nájsť si miesto v literatúre nového domova (Brežná, Šimko). Po roku 1989 sa vynorili texty dvoch autorov priečinkovej literatúry, ktoré sa stali akýmsi zrkadlovým obrazom dvoch dovtedy tabuizovaných tém – kresťanstva a židovstva. Autobiografická próza Janka Silana Dom opustenosti (Slovenský spisovateľ, 1991) nasvietila celý problém z dovtedy zamlčiavaného kresťanského uhla pohľadu. Autobiografická próza Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid (Kalligram, 1994) otvorila problém fenoménu židovstva v slovenskom prostredí s dovtedy nebývalou naliehavosťou a otvorenosťou. Výber lyriky Jána Smreka z pozostalosti Proti noci (Tranoscius 1993) bol z literárnohistorického hľadiska objavom možno ešte dôležitejším. Mení totiž pohľad nielen na dielo dovtedy „spoľahlivo“ typologicky zaradeného autora, ale prakticky na celé jedno obdobie povojnových dejín slovenskej literatúry. Má však ešte jeden význam. Z takmer polstoročného odstupu od konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov, z ľadovej doby sveta neslobody sa vynárajú básne, ktoré sú nielen súdobým svedectvom, ale veľmi výrazne rozkrývajú aj mnohé súčasné viny, traumy a deformované postoje slovenských spisovateľov, ktoré majú pôvod práve v tom období, ktoré – ako sa už zdalo – zapadlo do milosrdného zabudnutia. Ako sa však ukázalo, všetko, čo ostáva z minulosti nedopovedané, zamlčané či utajené, vytvára pokrivenú tvár budúcnosti v omnoho väčšej miere, ako si to súčasníci sú ochotní pripustiť. Všetko, čo malo reálnu dennú podobu, no ostalo nepomenované, sa nám vracia po rokoch v podobe démonov, „zákerne sa plaziacich


k duši“. Jána Smreka sme mali bezpečne – a zdalo sa, že spoľahlivo a definitívne – zaradeného ako básnika zmyslového pôžitku „odsúdeného k večitej žízni“, ako znel názov jeho prvej zbierky z roku 1922, „cválajúcich dní“ (1925), alebo „básnika a ženy“ (1935). Ján Smrek sa zapísal do dejín a čítaniek ako básnik, ktorý sa „politicky zameraným básňam vedome vyhýbal“ a bol básnikom „oslavy života, mieru, kvetov, stromov, vtáctva, družnosti a práce“ (M. Pišút). Legendu Jána Smreka, ľúbostného básnika „prostého citu a výrazu“, pestoval aj sám autor, keď vo vlastnom výbere svojej poézie z roku 1972 Moja láska hovorí o svojich básňach, že „prešli kráľovskou lúčavkou ženského citu“. Túto legendu podporujú aj názvy výberov zo Smrekovej poézie, ktoré sa vydávali v pravidelných intervaloch znovu a znovu, aby osládzali normalizovaný život mladým generáciám. V roku 1971 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Ženy, v roku 1972 si básnik sám pripravil výber s názvom Moje najmilšie, v roku 1973 vyšiel ďalší výber pod názvom Ružový spev mi prší z úst, v roku 1978 Podoby lásky, v roku 1981 si Smrek opäť sám pripravil výber Maličká je báseň daktorá. V roku 1987, päť rokov po smrti, vyšiel napokon výber jeho básní z pozostalosti Noc, láska a poézia. Ba aj knihu spomienok od začiatku dvadsiatych do druhej polovice tridsiatych rokov, od bratislavských cez martinské po pražské roky, ktorú pripravil posmrtne v roku 1989 na vydanie Vladimír Petrík, nazval Ján Smrek charakteristicky Poézia, moja láska. A aj tu mohol ešte editor konštatovať, že Smrek „nechcel tvoriť – ako hovorí v spomienkach – tendenčnú poéziu. Jeho životnému názoru a rozpoloženiu vyhovovalo nadchýnanie sa krásami života, ako ich objavoval okolo seba, onými vecami a vecičkami sveta, vytrhovanými básnickým videním a fantáziou z všednosti dňa.“ Kto z generácie Smrekových čitateľov by napokon, nepoznal klasické básne ako Dievča v rozkvete, Balada noci májovej, Mne dedinčanka stepilá, Balada o cynickom milovaní, Balada čerešňových kvetov, Lúčna balada či z neskorších Paternoster alebo Oproti mne šla, ktoré sa recitovali nielen na Hviezdoslavových Kubínoch, ale boli aj oporou pri preklenúvaní rozpakov mnohým zaľúbeným párom. A komu by nestačilo ani toto, pre toho mal Ján Smrek pripravené detské básne z Machule alebo z Maľovanej abecedy, ktorej vstupnými veršami: „Adam v škole nesedel, / abecedu nevedel, / prišli k nemu líšky, / čítali mu z knížky“ prešli celé pokolenia detí. Ak k tomu prirátame preklady Petöfiho, Adyho, Józsefa, Villona, Corneillovho Cida, operné libretá pre J. Cikkera Beg Bajazid a Mr. Scrooge a ceny, ktoré dostával v časoch medzi dvoma politickými nepriazňami, zdá sa, že Smrekov obraz je jasný a úplný. Vedelo sa, pravda, že Ján Smrek bol aj novinárom, dokonca istý čas aj matičným politickým publicistom, ktorý sa ocitol uprostred zápasu o slovenský jazyk, ba dokonca aj to, že v časoch tiesne a vypätého vnútorného protestu v rokoch 1940 – 1945 po lomnickom zaváhaní v roku 1940 napísal protivojnové verše veľkej vnútornej sily, akými sú Praha 1942, Stalingrad a najmä „brechtovská“ Balada poľská, datovaná 5. decembrom 1942, ktorá patrí k najtvrdším politickým básňam slovenskej poézie dvadsiateho storočia. Zdalo sa však, že je to popri Knihách slnečných a Knihách podjesenných ojedinelý výtrysk protestu proti vojnovým „nociam planým“, ako znie názov druhého zväzku Smrekových básní z vojnového obdobia. Keď v roku 1965 vyšiel malý výber zo Smrekovej dovtedy nepublikovanej povojnovej poézie Nerušte moje kruhy, dozvedeli sme sa, že Smrek písal aj po vojne verše plné znepokojenia. Zdalo sa však, že táto poézia len dopĺňa Smrekov ustálený obraz. Bomba vybuchla v roku 1993, dvanásť rokov po Smrekovej smrti, keď pani Blanka Smreková uvoľnila a Vladimír Petrík vydal zo Smrekovej pozostalosti veľký výber politickej poézie z rokoch 1948 – 1956, ktorý nazval nenáhodne práve Proti noci. V tomto

P. Z a j a c

31

titule znie totiž ozvenne názov hádam najvýznamnejšej knihy Dominika Tatarku z rokov disentu, ktorá vyšla v Mníchove pod názvom Sám proti noci (Arkýř, 1984). Razom sa ukázalo, že Smrek a jeho rodina vyše štyridsať rokov skrývali priečinkovú poéziu nevšednej sily a razancie, o ktorej možno smelo povedať, že je pendantom k tvorbe Dominika Tatarku. Dvoma základnými motívmi tejto poézie – rovnako ako u Tatarku – sú sloboda a láska. Básne zbierky Proti noci nie sú nijakými ľahkonohými veršami a veršovankami zmyslovej radosti zo života. Sú to verše priameho, jasného, otvoreného a jednoznačného pomenovania, aké nemajú v slovenskej povojnovej poézii obdoby. Ich tón udáva už prvá báseň Február 1948: „Tak, stalo sa. / Revolúcia nekrvavá. / Netiekla nikde krv, len z môjho srdca. / Preto tak nepevne mi sedí hlava. / A moja myšlienka tápajúca. // Nehľadám človeka, ni priateľa. / Čo je to človek? – nemám ho už rád. / Človek je brucho a je matéria. / Lež darmo hovoriť, druh druha nerozumie. / Už celé ľudstvo v klbku stočené je. / Had.“ A vzápätí pokračuje Smrek ešte tvrdšími veršami: „Žerú sa deti revolúcie, / pes zožral vlastný chvost. / Zbohom buď, sloboda, / ach, sloboda, ty skvost. // Potopa ideí sa privalila, / človek už zatopí sa v tomto daždi. / Zbohom buď, ľudská láska, zbohom buď navždy.“ Prečo však napísal práve „hravý“ Smrek tieto v slovenskej povojnovej poézii nevídané básne? Možno práve preto, že nebol básnikom vydestilovanej racionality, ktorá si vie zdôvodniť čokoľvek, ani básnikom automatických básní, ktorých automatika sa po roku 1948 zapla na socialistický predpierací program. Možno práve preto, že Smrekova základná existenčná hodnota, láska, nebola preňho len textovou a intertextovou matériou, ale stala sa jeho trvalým životným sprievodcom. Možno napokon práve preto, že sme si popri Smrekovom motíve lásky tak málo všimli druhý základný člen Smrekovho svedectva, ktorým je individuálna ľudská sloboda. A celkom sme zanedbali tretí – kristologicky, vnútorne a nedeklaratívne chápanú vieru s úzkostnou otázkou na konci: „Koho si, Bože, stvoril na svoj obraz?“ Práve preto bolo Smrekovi bytostne cudzie násilie, či to bolo násilie vojnových hrôz alebo revolúcie. To nebola slabosť, to bola sila. Lebo mnohí zdanlivo silní sa ukázali ako slabí a zdanlivo slabý Smrek sa ukázal ako básnik vnútornej sily. Áno, v týchto veršoch sa „Smrekova lýra“ mení „na vrčanie a štekot“. Vo svojom škrípavom tóne sú však i polemikou proti hladkým riadkom tých veršotepcov, ktorí sa celý život skrývali za zjazdy komunistickej strany, aby sa dnes znova skryli za Boha, za vlasť a za národ. Málokto v slovenskej poézii napísal také otvorené, drásavé slová o národe: „Psí národ sme: tu jeden misku líže, / tu druhý korbáč líže pri teple. / Kto korbáč lízať vie, má za hrsť ryže, / kto misku líže len, má erdeple.“ Málokto v slovenskej poézii však rovnako ako Smrek vie, že „tá hŕstka prašivcov to národ nie je“, len sa zaň vydáva a uzurpuje si ho. Najkrutejší výjav sa však Smrekovi vo vypätých chvíľach rozhodovania, keď sa každý musel osvedčiť, či si to želal, alebo nie, rozovrel pri pohľade na básnických kolegov, „gágajúcich za kukuricu“, na všetky tie lajčiakovské Súdružky moje zeme, mihálikovské Spievajúce srdcia, či ferkovské Pionierske šatky. Najostrejšie to pritom Smrek zakúšal u svojich generačných a pogeneračných básnických druhov; lebo cíti a vie, že „z básnikov slobodných len paholci sú malí“. Lebo básnici, vtedy rovnako ako teraz, boli aj „chlapci groša“, ideologického „cumľa“, ktorý vychováva „z nemluvniat bardov“. V tejto situácii sa u Smreka objavujú v básni predtým nevídané slová ako „politika“ či „budovanie“. Smrek vedie svoju polemiku proti tým, čo „rozrúšajú sveta starý základ“ a rozbíjajú všetky formy, ktoré človek „skúšal tisíc liet“, proti tým, čo „na lož zvykli si jak

32


na raňajky. / A už zabudli sa červenať.“ Smrekove básne však nie sú len ojedinelým, výnimočným svedectvom doby. Sú, bohužiaľ, aj veršami aktuálnymi. Akoby sa u nás ani po štyridsiatich rokoch nič nezmenilo. Akoby sa všetko to, čo vnímal Smrek s takým odporom, zaťalo do nás ako hrdza. Smrekove básne „proti noci“ od základu menia dva zaužívané pohľady na slovenskú povojnovú poéziu. Predovšetkým ukazujú občiansku, odvrátenú tvár Smrekovej ľúbostnej poézie nie ako výnimočný doplnok, ale ako jednu z dvoch ustanovujúcich línií jeho poézie. Oproti „hladkej“ poézii Smrekovej ľúbostnej lyriky ukazujú jeho „drsnú“ tvár. A táto tvár, ktorú vnímame aj ako ustavičné zadrhávanie sa slova a verša, ba z hľadiska „poetickosti“ neraz ako vryp či kaz, neznamená nič iné ako Smrekov odklon od estetiky krásy, harmónie, symetrie, miery, k estetike vznešenosti, balansujúcej na ostrí noža úžasu a hrôzy z čohosi mohutného, no zároveň strašného a príšerného. Touto tvárou nemá Ján Smrek s výnimkou Janka Kráľa a hádam Janka Jesenského v slovenskej poézii rovnocenných predchodcov. Janko Kráľ „na strmom prechode od neskorého romantizmu k symbolizmu“ – ako hovorí Roman Jakobson – bol básnikom gramatikality poézie a metonýmie, ktorou proti obraznosti metaforickej mnohovýznamovosti postavil údernosť jednoznačného, priameho pomenovania „pars pro toto“. V týchto šľapajách kráča o sto rokov neskôr vo svojich básňach z konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov Ján Smrek. Okrem toho však Smrekova politická lyrika z rokov 1948–1956 mení celú tvár slovenskej poézie toho obdobia. Ukazuje, že tu ako skrytý, ponorný prúd pôsobil básnik, ktorý si jasnozrivo uchoval demokratické cítenie a jedinečnú ľudskú citlivosť aj v časoch najprv stádovito oslavovaného národného a potom triedneho kolektivizmu. V básni Vložené do fľaše, datovanej 4. 9. 1950, teda v čase, keď bolo básnikovi najťažšie, sú verše: „Rozprávka je to hnusná, / básnik však značí cez ňu pravdu holú. / Do fľaše vloží ju a vhodí v prúdy trápení, / nech donesú ju zas k azúrovému moru.“ Kde je však básnikovo „azúrové more“? Kde ostal ten „vek, čo plynie v slobodu“, ktorý vizionársky predvidel básnik – demokrat Ján Smrek? Rodí sa aj dnes tak ako vždy z bolesti a z kriku sveta? Romboid č. 9, 1995

P. Z a j a c

33

LÝDIA

VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ

Z HRY NA PÁR-NEPÁR Zrazu som vyľudneným pobrežím z mojej studne sa nikto nenapája som lôžkom v ktorom nikto neleží som jedna kde sme predtým boli dvaja môj prameň nemá koho osviežiť bez teba ako vysotená z raja sama sa učím v púšti osve žiť nepárna kde sme boli v páre dvaja. Romboid č. 12, 1988

ŠTEFAN

S TRÁŽAY

NA ZAČIATKU Niečo sa chystá. Protirečivo dobré, protirečivo zlé. Niečo sa chystá, vietor zdvíha prach, vtáčie perie, zvyšky skleníkových orchideí, noviny. Lístie na stromoch mení farbu, bledne, do potemnetej izby vtrhnú záclony. Nad obzorom sa vyklenula zrkadlová čierňava. Zmĺknutie, strach. Bojíme sa, aby nás neobišla. Romboid č. 10, 1989

34



BALLEK

S dielom Dominika Tatarku som sa zoznámil v čase, keď bolo spoločensky nepochybne najuctievanejšie, kým s ním osobne som sa stretol až v tej dobe, čo sa rada potvrdzovala dielami, ktoré jej vychádzali v ústrety, a možno najmä ľuďmi, ktorí jej nevedeli vzdorovať. Dominik Tatarka medzi nich nepatril. Ocitol sa v núdzi, ktorú sa pokúsil aspoň zmierniť Slovenský literárny fond, a treba dejepisne dodať, že mu v tom nik nebránil ani nazabránil. Dominik Tatarka nás prišiel, ako povedal, pozdraviť; myslím si, že ho k nám priviedla najskôr zvedavosť, čo sa to deje, že vyše desaťročia od udalostí, ktoré ho odsúdili na samotu, stojí za kúsok účasti tzv. oficiálnym miestam. Pamätám si, živo som si uvedomil jeho vedomie dôstojnosti, ktorú v mužoch jeho triedy vidím rád, a očividný fakt, že sa na nič nedíva podľa zvyku, čo, ako nás kedysi učili, nesporne svedčí o slobodnej mysli a vnútornej spravodlivosti. Spomenul som pred ním – jeho prirodzenosť a stav mi to dovolili – ako som pred rokmi, pripravujúc o ňom rozhlasovú reláciu, spovedal v Turci jeho niekdajších študentov. Smial sa pri spomienke na jedno dávne popoludnie, keď, vstúpiac do triedy, našiel svojich študentov hlboko pohrúžených do hry, akej sme svedkami v kancelárii výpravcu v Ostro sledovaných vlakoch. Študentov, spomínal mi, rozohnal od katedry zväzkom kľúčov, vyslobodiac tak dievčinu, ktorá inak pristúpila na túto hru nerozmyslene síce, ale zato celkom dobrovoľne. Hĺbali sme nad tým vedno, sprvu, pravdaže, aj ako dvaja fauni, a potom dlhšie o probléme, ktorý ma vtedy zaujal, teda o probléme európskej výchovy, rozporu medzi láskou a autoritou, hlavolame všetkých minulých aj budúcich edukátorov, a skončili sme pri moralizovaní, ktoré len plodí a prehlbuje nepriateľstvo. Dominik Tatarka si zvykol k nám na SLF chodiť. Ako som kedysi cítil potrebu hlbšie spoznať jeho dielo, tak sa mi počas jeho návštev na SLF stal predmetom zvýšeného záujmu on sám. Bol kultúrny na ten spôsob, ktorý ochráni človeka pred neuváženým činom v každom spore a nedá mu zablúdiť v nijakej spoločenskej metelici, a bol vzdelaný; navyše patril do generácie našich rodičov, do generácie, o ktorej si myslím, že dala nášmu domovu viac sebavedomia, ako sme to schopní dnes pripustiť. Najmä vo vzťahu k tejto generácii ma zaujímala otázka: Odkiaľ si vyšiel a kam až si sám seba doviedol? Značná časť tejto generácie pripomína mi tretieho syna či brata zo slovenských ľudových rozprávok. Jednu, tú svoju, dorozprávali a uzavreli. My – myslím to generačne – začíname novú, akoby, vidí sa mi, celkom inú. Aj o tom bola medzi nami reč. On mal svoju obec božiu, ja svoj štát. Keď sme sa rozhovorili, vysvitlo, že máme na mysli vskutku to isté: tú slobodu a tú kultúru, pre ktorú sa buď môžeme, alebo nemôžeme družiť, spravovať a nespravovať. Ako mi predtým svojím dielom pomáhal objavovať svet severoslovenský aj erurópsky, napokon aj závažnosť vecí rodinných či generačných, tak ma teraz zaujímal aj svojím hlbokým presvedčením, že ideológie dožili a všetky zlyhali, lebo znehodnotili ľudskú osobnosť a ľudský rozum, lebo, najmä, nedovolili ľuďom tvoriť vlastné dejiny, ba ani len vlastné osudy nie – nemohli žiť, len odživoriť.

LADISLAV

Stretnutia

35

Netajil som pred ním – a prečo aj? – že mám rád dve z troch častí jeho diela: tú, za ktorou sa skrývajú jeho, lepšie povedané aj jeho duševné úrazy v rokoch päťdesiatych. (Štvrtú časť jeho tvorby som ešte nepoznal.) Do rozhovoru o tých rokoch sa príliš nemal, skôr sa usiloval naznačiť, že akoby medzitým sám povstal, ohňom očistený, z vlastného popola, v rokoch osemdesiatych už ktosi iný a z celkom iného duchovného svetla. Vzápätí nezakryl rozcítenie, keď sa zmienil o neveľkom počte dní, ktoré mu tu ešte zvyšujú. Pomýlil sa v tomto odhade, nie však podstatne. Priveľmi som ho otázkami na roky päťdesiate nepotrápil – taký zriedkavo ľudský, zastupoval mi v rozhovoroch aj vlastných horniackych predkov... a s ich zastupovaním bol som spokojný, v jeho zastúpení neraz nimi rozveselený aj dojatý. Ak sa mi zažiadalo rozhovor preladiť, pýtal som sa na jeho generačných druhov. Vedel byť, pravda je, voči niektorým z nich pekne ironický; isteže, v tej irónii sa skrývala aj clivota starého havrana za dávnym kŕdľom sokolov, možno aj hnev a trocha závisti, akej ľudí vystaví ich osamelosť, ale nebolo v nej, cítil som, ani stopy po nenávisti. Sám som bol voči nemu takmer nad rámec svojich možností či obyčají otvorený, čím chcem povedať, že som bol zhovorčivejší než inokedy. Pokiaľ si pamätám, s veľkým úsilím o presnosť a pravdivosť aj presvedčivosť odpovedal som mu na každú otázku, hoci aj na tú, prečo sme sa my, vlastne deti jeho generácie, vrátili k románu. Viackrát si dal vysvetliť, prečo som v epike za to, čomu sme voľne aj pomocne hovorili mužský princíp, a prečo som za štát, prečo nehovorím s dešpektom o štátnych službách, vojsku, prečo neironizujem ani menej populárnych prezidentov... Taktný, nekrútieval hlavou, keď som tvrdil, že štátu môžeme slúžiť aj tak, že zároveň neslúžime práve jestvujúcemu režimu, len fajčil a zvedavo sa mi prizeral. Sčasti, myslím si, ho moje výklady zaujímali aj tešili, sčasti však znepokojovali. Keď som mu dokazoval, že vôľa štátu nemôže byť odlišná od jeho moci, ako dobrá a či zlá vôľa moci nemôže byť odlišná od jej charakteru, rozladil som ho. Potom, povedal čosi v tom duchu, že sa on už nijakej blahovôle z oficiálnych miest ako občan, spisovateľ, človek nedožije. Ani to, myslím si dodatočne, už nečakal. Povedal som mu – to inokedy – že epik, ktorý píše román roky, nemôže pristúpiť na nijakú krajnosť, ku ktorej ja rátam nielen sluhovstvo, posluhovanie, ale aj rebéliu, mlčal, ale nič na to nepovedal ani potom, keď sme sa k tejto téme na jeho popud vrátili. Epické úsilie nás mladších vnímal, tak sa mi videlo, ako posun, a že aj keď sa naše veci majú inak ako jeho, nevidí ich vzďaľovať sa od neho v neznámom či cudzom smere, skôr ako vykročenie z našej dediny do nášho mesta. Žičil nám. Každá iniciatíva či pokrok k vyspelejším prózam ho tešila. Napokon, nikdy som pred ním netajil, že sám si odoberám v miere celkom zjavnej aj z jeho dedičstva. Pri jednom odprevádzaní z návštevy SLF prechádzali sme popri Klube spisovateľov na vtedajšej Leningradskej ulici. Dlhšie ma odhováral od jeho návštevy, pripomínajúc mi rozličné konzekvencie, ktoré ma postihnú, a bojoval pritom sám so sebou. Keď sme vstúpili dnu, klub trochu zredol, ale nemala v ňom naponáhlo ani jedna žena. Zostúpil medzi ne duch, ktorý naozaj nežil a netvoril len pre seba, vkročil ta muž, ktorý sa aj tým menej šťastným vedel prihovoriť s tou nehou, akú v nás ostatných vedia vyvolať azda len oči nenaplnených prvých lások. A rozkvitli tie ženy pri ňom ako záhon ruží. A tak sme sa potom zahovorili aj o ženách, aj keď, myslím si, obaja sme tieto naše slabosti radšej zverovali literatúre než mužom. K tejto téme vrátili sme sa sčasti aj v to zimomravé ráno, keď sme Dominika Tatarku s hercom F. Veleckým, navzájom sa posmeľujúc do odvahy prekročiť prah súkromia, navštívili v jeho dome. Znova sme sa dotkli z rozhľadu aj výhľadu epiky princípu mužského a ženského a Dominik Tatarka naznačil v rozhovore niečo, čo som si, ako sa domnievam, uvedomil hlbšie až neskôr. S určitým domýšľaním parafrázoval by som to asi takto: Ženský princíp mu bol vlastnejší, blízky a čoraz bližší osudovo. Ako človek, ktorý sa bál stratiť svoju citovú vitalitu, pochopil, že jeho orientácia, vyznanie či prívrženectvo je trvácnejšie, trvanlivé po celý život, produktívne tiež tak,

36


hlboké od mladosti a najhlbšie v starobe. Ako svedčí jeho posledné či neskoré dielo, vedel, že vo veku, v ktorom žije, ako aj v čase, v ktorom ostarel a keď už ostarel, bol, je a bude jednotou už len pre dávne srdce svojej matky, ako pre vedomie tohto sveta, moderného veku a vlastného spoločenstva a jeho časného režimu jednotou nebol, nie je... a najskôr nebude už nikdy. Ilúziu jednoty, povedzme sebajednoty, dávali mu len intímne chvíle so ženou a spontánne rozhovory s mladými, o ktorých sa aj v tých augustových dňoch tak bál. Mimochodom, aby som nezabudol a aby sa vonkoncom nezabudlo: kde mohol, zdôrazňoval, že v tých tragických chvíľach nepodnecoval mladých proti tankom. Naopak, veď si príliš dobre uvedomil ich bezbrannosť. Tá lož, od ktorej sa v nemalej miere začal odvíjať aj jeho ďalší osud, ho priam stravovala. A kto by mu nerozumel? Neskôr náhodou aj nenáhodou stretol som Dominika Tatarku na prechádzke. To som už pracoval na Zväze slovenských spisovateľov, kam on ani raz nezašiel. Náš rozhovor bol kratší, lebo ako vľúdne sa začal, tak vzápätí viazol, až uviazol. A to v okamihu či od chvíle, keď som začal o niečom, o čo on ani len súkromne nechcel prejaviť záujem – totiž začal som o zmierení, vedomí našich dlžôb voči nemu, ale najmä o tom, ako by sme mohli spoločným úsilím dosiahnuť, aby jeho knižky znova vychádzali a on bol znova doma na pôde ZSS. Možno, myslím si dnes, začal som o tom až priveľmi technicky, ani nie informovaný, čo medzitým prežil, k čomu sa zaviazal a v samote dospel. Netušil som navyše, že s ním o jeho návrate do literatúry hovorili aj iní, že mu kládli podmienky, a hoci som ja sám nijakú nevyslovil, mohla sa mu vidieť v mojej úvahe prítomná. Jeho podozrenie mohlo byť nevedomé, spontánne a silné. Rovnako tak každá viera, ku ktorej dospel a ktorú potreboval. Skôr viem dnes než vtedy, čo všetko s človekom v samote a izolácii vysedáva. Ani jeho posledné knižky som vtedy ešte nepoznal. Sám mi vtedy povedal čosi len v tom duchu, že z čoho odíde srdce, odíde aj jazyk, lebo sú jedno. Veci sa pohli neskoro, a keď sa pohli, nenašli ho doma, ale už v nemocnici. Navštívili sme ho tam s Vladimírom Petríkom a Štefanom Strážayom, inak aj s vôľou usporiadať vydávanie jeho diela – a bez akýchkoľvek podmienok. Znova som sa ho opýtal, či by prijal zmierenie sa s obcou, ku ktorej tak či onak celý život patril. Gestom, ktoré s určitou neskromnosťou môžem nazvať otcovským, ma umlčal. A potom sme stáli na Martinskom cintoríne. Tam mi, celkom znezrady, prišlo na um, že Dominik Tatarka odišiel, ako keď Mesiac zostúpi do studne. Aj tak zotrvá na oblohe. A z hĺbok studne ho môžeme vynášať len s vedrami vody. Nenapadlo mi nič originálne, všetko sa mi pripomínalo a všetko plietlo. Romboid č. 3, 1992

L. Ballek

37

IGOR

HOCHEL

PRÍPRAVA K MODLITBE – návrh padni na kolená kľakni do blata schyť hlavu do dlaní (dážď padá) spomínaj mená všetkých slovanských bohov rozhrýzaj zrnká porozumenia stoj očarený ako rodinný hlupáčik čo pristihol staršiu sestru nahú pred zrkadlom hryz s vášňou akou sa bránime smrti (dážď padá akoby príroda chcela dojať božiu dušu) Romboid č. 6, 1989

KAROL

CHMEL

LIBERTÉ ÉGALITÉ FRATERNITÉ hodiny ešte nezastali, voda kvapká, svet prúdi ďalej zamknutými dverami, na dvore visí rozpárané prasa, krv, v rannom šere tmavšia, vsakuje do zamrznutej zeme, obrysy vecí nedbajú na presnosť, zrkadlo ešte dýcha, tvár sa zahmlieva. bola by nádej, pane bože, na hory padá čistý sneh... Romboid č. 12, 1989

38



SPITZER

Absurdné knihy mávajú absurdné osudy. Hru Alfreda Jarryho naštudovali nadšení ochotníci z Častej, z dedinky pod Karpatmi. Možno aj v tom je už trošku absurdity. Hru výborne preložil roku 1964 Albert Marenčin, obdržiac za tento čin Rad veľkého Bachora, stanúc sa tak slovenským exponentom patafyzického hnutia na Slovensku. O desať rokov neskoršie mal ťažkosti s publikovaním svojich prác. Pravdaže, nie pre Jaryho Kráľa Ubu. Kráľ Ubu mal aj svoje ťažkosti, nie iba Marenčinove. Keď ochotníci z Častej hru naštudovali a chceli ju zahrať vo svojej rodnej obci – vrchnosť predstavenie zakázala, hoci prv ju povolila. Možno aj z ľútosti zahrali Kráľa Ubu jedinému divákovi, prekladateľovi hry Albertovi Marenčinovi, ktorý prišiel do Častej na očakávané predstavenie. Neskôr sa akosi predsa podarilo hru uviesť na scénu v okrajovom osvetovom zariadení na periférii Bratislavy. Marenčin pozval na predstavenie svojich známych a priateľov. Do poslednej chvíle sa nevedelo, či sa bude hrať. Napokon sa hralo. Hralo sa v dobrej pohode, v hľadisku aj na javisku bola pravá divadelná atmosféra. Herci mali radosť z hry a nahradzovali nedostatok profesionálneho umenia nadšením. Hľadisko prijalo hru so zadosťučinením nielen pre jej hodnoty, ale aj z náklonnosti k prekladateľovi, ktorý sa konečne mohol dožiť jej uvedenia. Navyše aj preto, lebo každá absurdita usvedčuje absurditu. Každé dobré umelecké dielo je aktuálne, či chce alebo nechce angažované. Tento prívlastok sa stal bezobsažne módny, lebo sa ním vyjadrovala povinnosť nevysloviť nič, čo by bolo angažované. V takomto zmysle sa musel upraviť aj pôvodný text. Vyškrtali sa také miesta, ktoré čo i len vzdialene dávali do súvisu absurdity hry s absurditami života. Presne v zmysle dialógu z inej Jarryho hry Ubu na homoli: „Riaditeľ: Získa človek múdrosť?“ Gašparko: „Milý môj riaditeľ, drevenou hlavou.“ Gašparko pred týmto zistením zaspieva pesničku: „Sú dve triedy hláv s rozdielnou kvalitou: hlavy dokonale vysústruhované – umy na nové poznatky, a hlavy nahrubo opracované, ktorým chýba akýkoľvek um, krátka hlavy ťululum.“ V dôsledku vyprázdňovania obsahu zo slov sa stalo, že angažované je určené pre drevené hlavy ťululum a čo dreveným hlavám nevyhovovalo, alebo sa iba mohlo zdať nevyhovujúce, cenzúra – strážiac spokojný spánok hláv ťululum – vyškrtala. Tak sa musela pozmeniť aj záverečná veta z hry: „Keby nebolo Poľsko, nebolo by Poliakov!“ na vetu: „Keby nebolo Švédska, nebolo by Švédov.“ V Poľsku sa v čase uvedenia hry všeličo dialo, čo sa nemalo diať u nás, navyše Švédsko je ďaleko a neutrálna krajina. Aj keby sa Švédi urazili – nič sa nestane. Okrem toho: ani sa nedozvedia, že v Jarryho hre nahradili Poliakov. Možno by sa boli diváci pri pôvodnej vete iba zasmiali nad absurditou. Takto sa zasmiali dvojnásobne veselo, lebo počuli Švédov, ale mysleli na Poliakov a na tých, čo podľa hláv ťululum zariadili zmenu.

JURAJ

Kráľ Ubu v Častej

39

Každá absurdita je podozrivá, najmä ak odznieva v absurdnej situácii. Hľadá sa druhý a tretí zmysel a nachádza sa aj tam, kde nie je. Cenzor a divák iba alternujú ten istý hľadačský proces. Pravdaže, s iným zámerom. Cenzor, aby mu nič neušlo, vnímavý divák zo škodoradosti, čo cenzorovi ušlo. Humor Kráľa Ubu nie je tragikomický ako židovský čierny humor. Má bližšie k Shakespearovi a Rabelaisovi, k bufonáde. O to je nebezpečnejší, lebo aj napriek nezrozumiteľnosti zrozumiteľnejší. Patafyzika prestane byť absurdná, ak si čitateľ prečíta napríklad meditácie niektorých našich akademikov. Keby sa patafyzický text uverejnil v zborníku spolu s textami týchto akademikov, ťažko by sa zistilo, ktorý je hodnotnejší z hľadiska patafyziky, kto od koho odpisoval. Ani správanie sa Kráľa Ubu neodlišuje sa veľmi od súčasných ubíčkov a ubušákov, ovešaných „medailami po samú prdel“ – ako to o sebe povedal generál Medek. Veru, ani bez Slovákov by nebolo Slovenska a Slovenska bez Slovákov, lebo život je realita nezávislá nie iba na mojom vedomí, ale aj na mojom bezvedomí a svet vnímame cez zmysly a aj cez nezmysly. Ako vidieť – patafyzika je zvrchovane vedecká, aktuálna, angažovaná, spojená s reálnou praxou na základe reálnej teórie. O inscenácii hry Kráľ Ubu napísal roku 1928 oslavný článok Július Fučík. Nikto menší neinscenoval hru v Osvobozeném divadle ako Jindřich Honzl a nikto menší nehral postavu Ubu ako Werich. Fučík bol nadšený „tragikou a komikou“ hry: „Živý Kráľ Ubu v Osvobozenom divadle, ovzdušie, ktorým „Osvobození“ dokázali obklopiť diváka od prvých zvukov originálnej hudby, vzrušenie, ktorým obecenstvo reagovalo, to dáva novú vieru v divadlo, také zohavené, také zruinované oficiálnou scénou, že i tým, ktorí ním žijú, zdalo sa mŕtve. A zatiaľ žije. A ako žije!“ Fučíkove slová nestratili nič na aktuálnosti. Naopak, nadobudli ju – hoci aj proti vynikajúcim patafyzikom-akademikom, ktorí vám ihneď dokážu, že Ubuovia, ubíčkovia a ubušákovia boli vo Fučíkových časoch typickí a v našich časoch, ak sa kde-tu vyskytujú, zostali tu zo starých, prekonaných čias. A divadlo nie je mŕtve, divadlo rozkvitá vďaka Solovičovi, ktorý v ňom vyhráva sólo. Určite je rozdiel medzi rokom 1928 a 1986. Absurdity na javisku vyvolávajú smiech, konfrontované so životom – slzy. Divadelníkom z Častej patrí poďakovanie za obidvoje. Romboid č. 5. 1990

Juliana Mrvová, Romboid č. 5 / 2005 40


JOZEF

URBAN

V SLEPEJ ULICI, V MALOM MESTE (Pavlovi Šrutovi) Vari som povinný komentovať orgie, pomocou ktorých spejeme k rovnováhe? Keď doklepem verš a opäť sa ozve zamatový vzduch, prikrčený na ulici, cítim sa čímsi medzi bohom a sebou. Aké prosté: prehlušiť pocit vlastníctva. Pomerne znesiteľné prostredie, takýto večer v malom meste. Síce si niet kde kúpiť cigarety, no zasa je dosť málo pravdepodobné, že sa váš vrah nachádza v chotári. Niet nikoho, nad kým sa možno zľutovať, niet ničoho, čo by sa ešte pokúšalo o vysvetlenie toľkej prázdnoty. Tento amputovaný večer pohodil ľahostajný chirurg uprostred našej ulice ako pozdrav okypteného organizmu, ktorý nikto nikdy nevidel, ale bol tu a bude. Z nedbanlivo zašitej rany mu kvapká krv. Naveky priesvitná a slaná. Romboid č. 9, 1990

JOZEF

MIHALKOVIČ

SLNKO V SIETI V konároch schránky stromu, usŕknuvšieho z hĺbky, tým väčšmi dych sa tají. Dreni a ďasnám gnómu režú sa mliečne zúbky klíčením po okraji. Tmavá sa v šere mrúcim zmiešava s presvitaním. Vo vetvách súcna súcit nechcel byť nevítaným. Ak od začiatku súci, necúvni, keď ti vravím: nesiahal k láske v srdci ten, koho nízko raním. Romboid č. 2, 1991


41

16. 4. 1938 – 6. 10. 1995

SLOBODOM RUDOLFOM

Oneskorený rozhovor s

Keď sa na realitu usmievame, aj ona sa usmieva na nás Čo je to sloboda? Možno odpovedať komplikovane i jednoducho. Každý väzeň sa cíti neslobodný. Má určité obmedzenia, ktoré by možno na takzvanej slobode ani nepociťoval. Koľko ľudí žije stále doma, vyjdú nanajvýš na ulicu, do obchodu, ale sú si istí, že by mohli zájsť aj ďalej a majú pocit slobody. Samé fakty teda ešte o slobode nerozhodujú, aj pocit slobody závisí od nášho vedomia. V čo veríte? Niekedy verím v Boha ako bytosť mimo sveta a ľudí, ktorá svet stvorila a môže doň zasahovať. Ale nie vždy. Inokedy sa mi zdá, že svet je iba jeden a že Boh, ak by aj bol, doň nezasahuje. Človek si ani neuvedomuje, že musí v čosi veriť: napríklad uznávame, že celý kozmos bol pred miliardami rokov maličkým zhusteným bodom, z ktorého pri Big Bangu začal vznikať. Alebo musíme veriť, že svet – kozmos – bol odjakživa rozpriestranený všade a premiestňovali sa len galaxie a iné sústavy. Čoho sa bojíte? Bojíte sa vojny? Ako každý človek, bojím sa smrti, bolesti, biedy, násilníkov, všetkého zlého. Aj sám seba, svojej povahy. Keby mala byť vojna na Slovensku a keby som mal v nej bojovať, tak by som sa bál. Ale menej sa človek bojí – hoci to znie nelogicky – vojen, ktoré sú vzdialenejšie, napríklad nebojím sa vojny v Bosne. To neznamená, že s vojnou v Bosne súhlasím. O strachu vo vojne však možno hovoriť aj z inej strany: Keď už človek drží v ruke zbraň a je pripravený za niečo bojovať, tak sa vraj už nebojí, naopak, zmocňuje sa ho bojový zápal. Tak sa dá vysvetliť, že mnohí vojaci banujú, keď sa vojna konečne skončí. Čo je to šťastie? Šťastie je v našich rukách. Moderný človek sa vlastne nevie mnohým veciam tešiť, nevie, že šťastie drží v rukách, sníva o niečom ďalšom, inom, vzdialenom. Šťastie teda vyplýva aj z našej povahy: istí ľudia sa uspokoja s málom, iní stále snoria a budujú a organizujú, a nikdy nie sú spokojní, lebo chcú mať všetko dokonalé a aj lepšie ako ostatní. Vždy sa im zdá, že iní sú

42


šťastnejší. Keby sa vžili do kože iných trochu hlbšie, pochopili by, že ani to by im nestačilo. Šťastie nevisí vo vzduchu – je to náš vzťah k realite, a keď sa na realitu usmievame, aj ona sa usmieva na nás. Ale aby sme sa čo najviac usmievali, k tomu nás musia vychovať. Čo je to pravda? Pravda je ľudská predstava, že niečo je také isté v skutočnosti ako v našej hlave. Majú zvieratá pravdu? Ak sa zvieraťu darí, ak podľa svojich plánov uloví korisť, môžeme predpokladať, že v jeho mozgu nastal podobný proces ako v našom. Totiž, že sa realita zhodovala s predstavou. Zrejme si treba uvedomiť, že sme tento proces zažili. Človek si vypočíta nejakú aktivitu (v hlave), ale nemusí ju hneď uskutočniť, lebo ju už prijal ako pravdu, pravdivú, odloží akciu, a niekedy v budúcnosti sa na analýzu rozpamätá a prakticky ju uskutoční. Pravdou teda bude asi tá časť nášho vedomia, keď vieme, že náš poznatok sa dá realizovať. Existuje pokrok? Áno, existuje, ale je to takisto otázka viery. Čítal som teóriu, podľa ktorej v dejinách nie je pokrok ani vývin, sú len cykly, určité obdobia, ktoré raz navždy zaniknú a nemajú vplyv na nadchádzajúce obdobie. Podľa tejto teórie aj človek je stále rovnaký, neučí sa zo svojej minulosti, všetko musí prijať znova. Aby sa nemusel príliš namáhať, zanechali mu predkovia kánony správania – stabilných reakcií. Respektíve, nezanechali ich ani tak predkovia, ale sám Boh vnukol povedzme prorokom, definitívnu pravdu, a stačí ju dodržiavať v každej situácii a svet bude v poriadku. Ja si myslím, že pokrok je všade: aj v mŕtvej prírode, teda napríklad v geológii, ale hlavne v tzv. živej prírode a v spoločnosti, ale aj v morálke. Netreba bedákať, že sme čoraz horší a horší, v niečom sme určite lepší. Naši dávni predkovia boli ľudožrútmi. Považovali za samozrejmé, že môžeme niekoho zabiť a zjesť. Čo je to spravodlivosť? Každý sme inakší, každý má inakšie nároky, a preto nemôžeme vymyslieť systém, ktorý by zaručil rovnaké práva pre všetkých. Spravodlivosť by potom bola akýmsi uskutočňovaním vymyslených práv – pre niekoho v určitej krajine celkom nepochopiteľných. Napríklad môže byť krajina, kde si občania ani neuvedomujú, že by potrebovali náboženskú slobodu. Inde si občania nemusia uvedomiť, že obecné práva vyplývajú aj z práv štátu dirigovať spoločnosť. Napríklad na Kube, kde ZSSR dodával obrovské kvantá nafty a iných produktov, si občania neuvedomili, že ich práva nie sú vyvážené právom štátu vyberať dane. Kubánci si až dnes uvedomujú, že spravodlivosť vyžaduje určitý ústupok, že časť našej slobody odovzdáme spoločnosti. Obmedzíme sa... čo na prvý pohľad môže vyzerať, že spoločnosť je k nám nespravodlivá. Spravodlivosť je teda iba naším cieľom, hranicou, ku ktorej sa blížime, ale nikdy ju nedosiahneme. Ani v najlepšej spoločnosti nebudú nikdy všetci rovnako spravodlivo oceňovaní, lebo ocenenie vychádza z rozličných sympatií, ilúzií, predsudkov, omylov. Čo si myslíte o moci? Moc bola, je aj bude. Vždy musí niekto rozkazovať a druhý poslúchať. Nie je až také rozhodujúce, ako sa kto k moci dostane: v dejinách boli drsní králi a cisári, ktorí po uchopení moci zaviedli poriadok a blahobyt a občania sa cítili šťastní a zabudli na spôsob, ako sa mocnár dostal k vláde. V moderných dejinách si vládcov zvolíme, ale vieme

Rozhovor s R. Slobodom

43

o nich iba málo, asi desať percent z ich povahy, alebo aj menej, alebo aj nič. Ja osobne si ctím mužov a ženy, ktorí chcú vládnuť. Mám dosť fantázie, aby som si predstavil, do akého pekla sa vládca dostáva. Málokedy je šťastný. Jeho snahou je udržať si moc samu osebe a často zabúda, že jeho úporná snaha vládnuť koliduje s pokrokom štátu. Veľmi zložité to býva, ak je moc v rukách skupiny – nie jedného vodcu. Len čo vzniknú spory, môže sa stať, že vyhrá múdrejší a zvyšok skupiny bude robiť nátlak na vodcu, aby prijal riešenie múdrejšieho. Ak vodca radu neprijme, skupina pochopí, že jej ďalšie návrhy dopadnú rovnako, vodcu zlikviduje, začne vládnuť sama. Spory sa tým nekončia, skupina si musí „vyhotoviť“ prijateľnejšieho vodcu, ktorý ju poslúcha a vládne iba navonok. Ak to vodca neprijme, zastrelia ho ako Kennedyho, alebo odstavia ako Gorbačova. Čo si myslíte o totalite? V totalite vládne malá skupina ľudí a presadzuje zdanlivo všeľudské záujmy. Kto má skúsenosť s vládou takejto skupiny (nemusí byť nijakým teoretikom), potvrdí, že na každom kroku sa stretával s nátlakom určitého príslušníka vládnucej vrstvy. A že tento človek nekonal v záujme celku, ale v záujme svojom alebo svojej rodiny. Ani najlepšie zákony, ktoré by v totalite odhlasoval parlament, by nepomohli, lebo záujmy jednotlivca z vládnucej vrstvy sa dokonale zaobalili do všeľudských hodnôt, a keď ste argumentovali týmto všeľudským záujmom, považovali vás za naivného. Napríklad za komunizmu bolo na ÚV KSS oddelenie pre umenie a názory tohto oddelenia boli určujúce pre celé slovenské umenie aj pre umenovedcov. Ak sa literárny vedec vzbúril, alebo iba opatrne vyjadril nejakú pochybnosť o kompetencii orgánu, nahradili ho iným, poslušnejším literárnym vedcom. Ak chcel vedec predsa len zostať v okruhu „poradcov“ tohto oddelenia, musel súhlasiť s jeho poňatím a považoval svoj súhlas za voľbu menšieho zla s tým, že inde vybavil určitú „úchylku“, vydanie exkluzívnej knihy a podobne. Totalita môže byť miernejšia, alebo surová. V základe však zostáva vládou skupiny proti záujmom celku. Čo si myslíte o revolúciách? Pravdu povediac, po päťdesiatke ma revolúcie nezaujímajú. Ja ich nepotrebujem. Ale keď už revolúcia vznikne, čo sa dá robiť. Musíme ju sledovať, ak je za našimi hranicami, alebo prijať jej následky, ak nastala u nás doma. Zmena po roku 1989 sa nie všade a vždy považuje za revolúciu. Je to revolúcia v užšom zmysle slova, teda prudká zmena; revolúcia v inom zmysle, napríklad marxistickom, je takou zmenou, keď sa celá spoločnosť posunie na rebríčku na vyšší stupeň – o tom, čo je vyšší stupeň, však zase rozhoduje iba nejaká teória. Z tohto hľadiska je zmena roku 1989 krokom späť, pretože sa vracia k systému, ktorý by mal byť podľa marxizmu prekonaný, nakoniec by mal až zaniknúť. Bude treba prehodnotiť vzťah marxistickej teórie pokroku a toho, čo sa nazývalo reálnym socializmom; lebo teória môže byť produktívna aj do ďalších storočí, ale ťažko prijať na milosť všetky problematické praktiky reálneho socializmu. Ako teda spätne hodnotíte rok 1989 u nás? Keby národy ČSSR neboli zvrhli komunistov, bola by dodnes na čele štátu garnitúra, vládnuca asi od roku 1970. Bola by obmedzená sloboda slova a ostatné slobody, spisovateľ by musel ďalej rešpektovať rôznych nevzdelancov a amatérov, ktorí rozhodovali o jeho diele. Rok 1989 nás zbavil strachu z ŠtB a režimu, kde vládla iba jedna ideológia. Teraz môžu aj marxisti byť spokojnejší. Môžu konečne využiť, po čom tak túžili – totiž po slobode vo filozofii a vede, a môžu bez násilia, len logikou a argumentmi dokázať, že marxizmus je správny.

44


Myslíte si, že po kapitalizme bude nasledovať lepšia, dokonalejšia spoločnosť tak, ako po feudalizme nasledoval kapitalizmus? Feudalizmus nebola zlá spoločnosť. Treba vziať do úvahy, že ľudia ho prijímali so samozrejmosťou asi tisíc rokov; to neznamená, že ku kapitalizmu nebolo treba prejsť. Vo feudalizme bola bohatá úzka vrstva a bohatstvo sa dedilo, takže iní, šikovní a podnikaví, nemali nijaké šance. Ak sa raz niekto narodil sedliakom, zostal ním do smrti. Kapitalizmus dáva každému jednotlivcovi šancu, aby sa dostal k bohatstvu. Iste príde aj po dnešnom kapitalizme niečo dokonalejšie, ale určite to nebude komunizmus, aký sme poznali v ZSSR alebo v jeho satelitných štátoch. Komunizmus bol vlastne návratom k feudalizmu, len s tým rozdielom, že sa bohatstvo dedilo viac-menej potajomky – alebo inak, nie však právne. Dedilo sa aj celkom feudálne, ako sme svedkami v Severnej Kórei. Ako si predstavujete budúcnosť? Svet o dvesto rokov bude ešte prepojenejší ako dnes. Nijaká udalosť nebude utajená, rádiá a televízie prinesú ešte v ten deň informáciu aj komentár. To umožní nejakej budúcej svetovej strešnej organizácii, akou je dnes OSN, zasahovať do konfliktov. Konflikty nemusia byť vyslovene vojenského charakteru, môže ísť o finančné zlomy a rôzne devalvácie, ktoré budúca finančná teória už bude mať analyzované aj s návodom na riešenie. Predpokladám, že všeľudské záujmy sa budú rešpektovať oveľa viac ako dnes. Ale naproti tomu sa bude musieť rovnako rešpektovať aj záujem nejakého regiónu. Regióny sa budú množiť, no nebudú totožné s hranicami štátov, budú sa rôzne prelínať. Rešpekt k regiónom nie je nová vec – už Rímska ríša dokázala zladiť záujmy centra a regiónov. Aký je vás vzťah k ľuďom, k sebe, k vlasti? Niektorí ľudia sú mi sympatickí, mám ich rád, iných nie. Usilujem sa vyjsť aj s nesympatickými. Som rád, keď ma ľudia obdivujú, uznávajú, oceňujú, ale netvrdím, že by som bez ľudského ocenenia nevládal žiť. Nevynucujem si ho násilím, ani nejakými trikmi. Seba uznávam tiež, viem, že som niečo napísal, že to ľudia čítali a že som svojou literárnou činnosťou posmelil mnohých v živote. Mám aj veľa nepriateľov. Mnohých som dokázal pritiahnuť na svoju stranu, stali sa mojimi priateľmi. Za svoju vlasť považujem svoju rodnú obec Devínsku Novú Ves, ale aj Bratislavu, Slovensko, Európu a celú Zemeguľu. Najradšej však mám tú najbližšiu vlasť, Novú Ves, do ktorej zahŕňam aj časť územia Rakúska, ktoré vidím z okna, je to Moravské pole, nížina za Moravou, dedinky Markhof a Marchegg, zámoček Schlosshof. Večer vidím pristávať a štartovať lietadlá pri Viedni; bolo by teda smiešne tento úsek horizontu odrezať a tvrdiť, že to už nie je moja vlasť. Ďalším posvätným územím je pre mňa Kobyla a Devín a, opakujem, rieka Morava a Dunaj. Existujú určite aj lepší vlastenci ako ja, s tými ja nemôžem súťažiť a nebudem vymýšľať metafory, aby som ich prekonal v ich hlbokom zaujatí za Slovensko, najkrajšiu vlasť na svete. Otázky kládla Silvia OKÁLIOVÁ-STAVRAKAKI Romboid č. 1, 1996

Rozhovor s R. Slobodom

45

MARIÁN

MILČÁK

KAMEŇ Vezmú mu plášť. Vydaný trestu, padlý anjel, zrúti sa, klesne, nahý, na telá žiab a hadov, sám pre seba kameň, mĺkva bytosť. Lebo, ak iba toľko vieme o sebe, čo o nás nevie nik, nemôže otvoriť ústa na obranu. Romboid č. 6, 1991

ANNA

ONDREJKOVÁ

••• Ochota zomrieť. (Ochota po rusky: poľovačka. Vysockého vlci.) Ochotní lovci odisťujú zbrane. Obnažujú nože: šeptom. A naša vlčia ochota umierať pre cudziu možno rozkoš, možno túžbu po červených nociach. Ako uniknúť. Nakaziť sa námesačnosťou, mrazom, mlčaním. Vinou. Náhlivo pospínať vlasy, natiahnuť hodinky a pančuchy: šialenstvo tu je neprípustné. Na pokračovanie zdržanlivý lov. (Sme jednej krvi...) Romboid č. 2, 1992

46


CECHOVA

Orwellova vízia o evaporizácii, čiže úplnom vyparení človeka, sa v našej pookupačnej vlasti vari v nijakom inom prípade nesplnila tak dokonale, ako pri Zore Jesenskej. Prvá policajná ofenzíva proti odbojnej inteligencii totiž práve vrcholila, keď Zora Jesenská dodýchala. Šesťdesiattriročná, v plnej sile svojho intelektu. Jej pohreb bol vari jedným z prvých na Slovensku, na ktorom už len účasť bola občianskou odvahou, a predniesť smútočný prejav – podujal sa na to druhý náš veľký prekladateľ a literát Jozef Felix – už znamenalo otvorene sa vystaviť perzekúcii. A to sa pohreb smel konať iba v Martine, rozlúčku v Bratislave úrady bez okolkov zakázali. Nijaká správa sa neobjavila v tlači. Strach okolo jej mena sa akosi nevytrácal ani pri zábleskoch postupujúcej perestrojky. Medzičasom z knižníc zmizli všetky knihy, kde bolo hoci len neveľkým písmom vytlačené Translation Copyright Zora Jesenská, i keď ich autori boli z hľadiska režimu celkom nezávadní – Tolstoj, Čechov, Nekrasov, Gogoľ, Gorkij. Jej meno sa neobjavilo nieže v Encyklopédii Slovenska, ale nestretnete sa s ním ani v reprezentačnej publikácii Preklad včera a dnes, vydanej roku 1986 a bilancujúcej sto rokov slovenského prekladu. Keď Pasternakov Doktor Živago vyšiel už aj v Moskve, nikto, pokiaľ viem, neuvažoval, že by práve toto bola príležitosť pripomenúť Zoru Jesenskú, pätnásť rokov mŕtvu, a vydať jej preklad z roku 1970. Dosť na tom, z literatúry, z prekladateľskej tradície i z vedomia dvoch generácií Zora Jesenská úplne vypadla. Previnila sa neodpustiteľne, to je pravda: keď už doznela eufória odporu po auguste 1968, keď sa už mnohí krátkodychí hrdinovia kajúcne vracali do lona znovudosadenej komunistickej strany, Zora Jesenská z nej vystúpila. Nevystúpila z nej ticho a nenápadne, ale naďalej ukazovala slovom i skutkom, že nastupujúci režim je policajný. A tento policajný režim netrestal iba za hriechy spáchané – trestalo sa i preventívne. Zmiznúť museli tí, ktorí boli nebezpeční ako potencionálni nositelia duchovnej vzbury, čiže osobnosti. Živí alebo mŕtvi. A Zora Jesenská bola osobnosťou so všetkým, čo tento pojem obnáša. Bola osobnosť – ako človek, ktorý si stojí za svojím i za cenu obete. Osobnosť – ako človek, čo si svoje stanovisko vie presvedčivo zdôvodniť. A ktorý má dar vyžarovania. A v neposlednej miere má ako zázemie svoje dielo.

SOŇA

Zora Jesenská z mäsa a krvi

Jesenská nebola len priekopníčkou slovenského moderného umeleckého prekladu, nebola len pedagógom prekladania a teoretičkou prekladu, bola vydavateľkou najlepších kníh svojej doby, bola aj šéfredaktorkou mesačníka pre ženy, ktorý priviedla na svetovú úroveň, bola nielen svižnou novinárkou a esejistkou, ale aj kritičkou prvého rangu, špecializovanou na všetky literárne žánre a všetky druhy umenia.


47

O Zore Jesenskej sa dá povedať presne to, čo ona povedala o Timrave: „Slúžila národu tým, že mu hovorila pravdu, hoci by bola nepríjemná.“ Ale pravda neraz oči kole, darmo je. Keď sa roku 1953 za ťaženia proti kozmopolitickému Petrovi Karvašovi práve ona, Martinčanka, postavila medzi karvašovcov, proti „borcom za národnú tvár slovenskej literatúry“, významný prozaik ju pateticky vystríhal pred odpadnutím od národa, dokonca viazanou rečou, básnickým výstražným výkrikom spred sto rokov. Tieto výkriky spred sto rokov, vystríhajúce voľnou i viazanou rečou pred odpadnutím od národa, sa veru mohutne ozývajú z tribún aj dnes. Neraz si myslím, že keby dnes Zora Jesenská žila, ona, taká neodškriepiteľná národovkyňa, moderná, milujúca svoj národ nie ako neduživé dieťa, ktoré treba ofukovať a ľutovať, ale ako muža, ku ktorému sa láska prejavuje odvahou k pravde, nejeden výstrelok, ktorý nás ako moderný národ nectí, by sme si boli odpustili. Neviem sa ubrániť dojmu, že nielen teraz, ale aj za tých uplynulých dvadsať rokov by všeličo na Slovensku bolo iné, keby bola bývala medzi nami. Romboid č. 4, 1992, krátené

Juliana Mrvová, Romboid č. 9 / 2004

48


IVICA

RUTTKAYOVÁ

PSYCHOAN ALÝZA Libido nie je v mojom živote to najdôležitejšie. To by sa pán Sigmund čudoval! Krútil by hlavou a vypúšťal z úst klzké sivé ryby. Túžim totiž len po krásnych pančuškách a topánočkách a musím dať istému pánovi, aby som ich dostal... To je život, Herr Sigmund, alebo mám chodiť po uliciach bosá, ako v tvojich snoch? Romboid č. 3, 1992

JÁN

ZAMBOR

LÍSTIE, SARKASTICKÝ MOTÍV Predjarný vietor roztancoval lanské lístie. V skúpych slnečných lúčoch sa zatrblietal jeho zlatý zub. Romboid č. 4, 1993


49

MIKULA VALÉR 50

„Čer vené“ päť desiate v „zlatých“ šesť desiatych Od „päťdesiatych“ po „deväťdesiate“ V šesťdesiatych rokoch prevažovalo úsilie urobiť za predchádzajúcim desaťročím „hrubú čiaru“ a orientovať pohľad dopredu. Nazdávam sa, že práve vedomie „hrubej čiary“ nedovoľovalo súčasníkom vidieť v básnických textoch šesťdesiatych rokov tie prvky, ktorými boli viazané na predchádzajúce desaťročie. Nepríjemný pohľad späť, často i na vlastnú minulosť, bol prekrytý kváziušľachtilosťou gesta „hrubej čiary“ – „kvázi“ preto, lebo do veľkej miery išlo o akt sebaodpustenia. A tí, ktorí nezakladali vedomie päťdesiatych rokov, ba prejavili voči nemu vzácnu odolnosť (napr. už spomenutí Smrek a Silan), boli v šesťdesiatych rokoch v najlepšom prípade do literatúry znovu „uvedení“, rozhodne však nemohli patriť k určovateľom etických či ideových postojov. Určujúcou bola stále ideovo-mentálna báza päťdesiatych rokov, i keď v nasledujúcom desaťročí doplnená o novomeskovskú avantgardno-socialistickú tradíciu, ktorá potom viedla aj k čiastočne korektívnemu „poňatiu politického vývoja posledných desaťročí ako niečoho, čo ‘sa pokazilo’, čo vzniklo rozložením pôvodného zlatého pionierskeho veku“, ako ironicky poznamenal J. Lopatka na margo Mňačkovho kvázi-pamfletu Ako chutí moc. Napokon i „ušľachtilejšia“ časť gesta „hrubej čiary“ – hľadenie do budúcnosti, patrí k jedným zo základných dobovo emblematických póz, ktoré si umenie i spoločnosť osvojili najmä v časoch inštalovania socialistického realizmu. Z dnešného, už dostatočného časového a hádam i mentálneho odstupu možno teda povedať, že slovenská literatúra druhej polovice dvadsiateho storočia bola dominantne určená pomerne krátkym obdobím „tvrdého“ schematizmu, ktorý bol po februári 1948 tak rýchlo a úspešne nastolený, že prvé roky nasledujúceho desaťročia sú ním už absolútne ovládané. Tento zásah do literárneho vedomia bol taký hlboký a účinný, že päťdesiate roky zbavujú nasledujúce desaťročia do značnej miery ich vlastnej autonómie a jednotlivé decéniá sú vo významnom stupni určované práve ich vzťahom k päťdesiatym rokom – či už potvrdzujúcim, alebo polemickým. A tak šesťdesiate roky (a sčasti už koniec päťdesiatych rokov) možno považovať za pokus najprv o zmierňovanie najdoktrinárskejších polôh schematizmu, neskôr aj o jeho „obídenie“ či priamo popretie (pričom približne v polovici tohto desaťročia sa už objavujú aj skutočne autonómne tendencie, tie však – vďaka augustu ’68 – nedostanú možnosť rozvinúť sa); sedemdesiate roky predstavujú recidívu („mäkšiu verziu“) päťdesiatych rokov; a napokon v osemdesiatych rokoch sa vo vzťahu k schematizmu postupne presadzujú reakcie typu šesťdesiatych rokov (čím sa zároveň pripravuje vedomie či mýtus „zlatých šesťdesiatych“) a na ich konci sa už stretávame s otvorenou paródiou socialistického realizmu (napr. v prózach P.


Pišťanka), čím sa dedičstvo a vplyv „päťdesiatych“ definitívne uzatvára. Pokiaľ ide o deväťdesiate roky, tie spočiatku nadväzujú najmä na autonómnu časť šesťdesiatych rokov (a kontinuitne aj na druhú polovicu osemdesiatych rokov) a hádam až vo svojej druhej polovici prinášajú nové prvky, nepoznačené ani traumou päťdesiatych rokov, ani ich parodickým popretím – a tento trend pokračuje dodnes. Vráťme sa však od tristnej súčasnosti k radostnej minulosti. Stará paradigma Ak sa teda v súvislosti so šesťdesiatymi rokmi hovorilo o „novej paradigme“, zdá sa, že spolovice išlo o želanie. V literatúre šesťdesiatych rokov – a to i v tej jej časti, ktorá určovala hodnotový vývin (v poézii teda nie napr. Plávka, Lukáč, bývalí nadrealisti, M. Ferko či Turčány, ale Rúfus, Válek, konkretisti) – nachádzame predovšetkým rozličné modifikácie paradigmy päťdesiatych rokov a len v menšej miere „inú“ či „novú“ paradigmu. Platí to predovšetkým pre ich prvú polovicu, no ani v nasledujúcich rokoch nesmieme zabúdať na permanentný streh udržiavateľov tradície socialistického realizmu, ktorý im umožnil nedlho po auguste 1968 vystúpiť zo zálohy. Táto dvojlomnosť epochy však bola najmenej viditeľná práve v šesťdesiatych rokoch, sústredených na presadzovanie „nového“ a do nenávratnej minulosti situujúcich to „staré“, ktoré pritom stále určovalo rámce a ktorého rezistencia sa všeobecne podceňovala. Kritika si všímala napríklad u Válka či Stachu to, čo malo anticipačný charakter, kým dnes – po zlikvidovaní onoho „rámca“ – sme možno vnímavejší na tie vrstvy (myšlienkové schémy, ideové postoje, emblematiku), ktoré títo i ďalší autori prenášajú – vedome či nevedome – z päťdesiatych rokov. U Válka (ale aj u väčšiny ostatných básnikov) pritom môžeme s pokojným svedomím povedať, že vedome. Hneď v prvom významnejšom článku, ktorému zrejme pripisoval platnosť programu – Cesty poézie (Mladá tvorba, 1958, č. 3), veľmi jasne hovorí, že „idea je nositeľom poetického v básni“ – vieme dobre, aká idea, a vieme i to, že „idea“, „ideovosť“ patria ku kľúčovým slovám doktríny schematizmu. Ako nóvum síce prináša konštatovanie, že nová, moderná poézia „príde z ulice a bude hovoriť rečou ulice“ (teda už nie rečou straníckych úvodníkov), ale hneď pridáva aj pozabudnuté „továrne“ a „polia“. Aby však poézia mohla hovoriť (odkiaľkoľvek už prišla), musí byť publikovaná. V päťdesiatych rokoch, ktoré na dlhé desaťročia zaviedli model neslobodnej situácie literatúry, fakt publikovania má vždy modalitu verejného akceptovania autora. Tomu, kto publikuje, je priznané právo mať hlas. Existuje pritom postupnosť jednotlivých krokov: najprv časopisecké, až potom knižne publikovanie. Pre to druhé je argumentom predchádzajúce časopisecké publikovanie, čo sa zväčša na margo debutov aj zdôrazňuje: „Milanom Rúfusom vstupuje do našej poézie básnik, ktorého meno nie je našej čitateľskej verejnosti neznáme“, hovorí sa na záložke prebalu Rúfusovho debutu Až dozrieme (1956). Okrem záložiek sú to potom najmä recenzie a prípadné diskusie o knihe, ktoré pripomínajú iniciačný rituál prijímania spisovateľa do kolektívu autorov, a vôbec do spoločnosti – presnejšie do tej jej časti, ktorá tvorí oficiálnu, priznanú vrstvu bytia. V päťdesiatych rokoch (a v totalitných štruktúrach vôbec) možno teda prísť so svojím hlasom len vtedy, ak je vopred akceptovateľný – v prostredí dominancie ideológie predovšetkým ideologicky akceptovateľný. Svoju akceptovateľnosť však musel autor aj opakovane potvrdzovať (a kritika ju „preverovať“). Periódy, v ktorých sa musel autor nanovo habilitovať, boli v päťdesiatych rokoch veľmi krátke – od zjazdu (komunistickej strany) k zjazdu, od kampane ku kampani. Smerom k nasledujúcemu desaťročiu sa časový interval „potvrdzovania“ autora postupne zväčšuje – napr. Rúfus bol „potvrdený“ v päťdesiatom šiestom-siedmom a po druhýkrát sa musel potvrdiť až začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy kvôli obnoveniu svojho „kreditu“ znovu publikoval i

V. Mikula

51

„zabudnutú“ báseň o Trati mládeže. (A dodajme, že po novembri 1989 si ako bonus udelil, tentokrát už bez vonkajších tlakov, svoje tretie „potvrdenie“ – tentoraz cez otvorené priznanie dovtedy veľmi nevystavovanej náboženskej motivácie svojej poézie). S týmito narastajúcimi intervalmi súvisí aj predĺženie tzv. vývinových periód – za „epochu“ sa už prinajmenšom prestala označovať dvojročnica či päťročnica. Najväčším rozpätím, k akému šesťdesiate roky dospeli pri uvažovaní o časovej periodicite, bol rozmer ľudského života (miera, treba povedať, najprirodzenejšia). Tu sa už dotýkame tzv. antropologizácie literatúry, ktorú možno vari považovať za najvýraznejšie špecifikum šesťdesiatych rokov. Treba ešte spomenúť, že s antropologickým kritériom súvisí (ako jeho vonkajší prejav) aj uznanie generačného kľúča – a ten sa začal pripúšťať už v roku 1956 (založenie časopisu pre mladú literatúru Mladá tvorba). Poetizmus a „štyria súdruhovia“ Ale vráťme sa k rituálu potvrdzovania príslušnosti k spoločnosti mocou akceptovaných, a teda publikovateľných autorov. Už spomínaný Válek bol majstrov vo vysielaní signálov lojálnosti, no ním sa nechali inšpirovať a primäť aj mladší básnici, konkrétne konkretisti (J. Stacho, J. Mihalkovič, J. Ondruš, Ľ. Feldek). Títo básnici sa pri hľadaní moderného výrazu najväčšmi inšpirovali českým poetizmom – a to až do takej miery, že neskôr literárny historik Viliam Turčány navrhol nazvať ich „neopoetistami“: „Konkretisti sa opierajú v takej veľkej miere o zakladateľa poetizmu (V. Nezvala – pozn. V. M.), že by sa skôr mali volať ‘neopoetistami’“. (Tento názov sa však neujal, rovnako ako sa neujali ďalšie, už nedlho po utvorení skupiny implicitne ponúkané názvy: „štyria súdruhovia“ či „materialisti.“ Ujal sa však názov „trnavská skupina“.) Lenže poetizmus bol smer, ktorý mal na sebe biľag „modernisticko-formalistickej úchylky“, zároveň však bola neodškriepiteľná jeho ľavicová ideová orientácia. A práve na tú vsadili konkretisti pri legitimizovaní svojich moderných básnických postupov. Implicitnú ľavicovosť u Feldeka konštatuje napr. aj Turčány: „... vo Feldekovom Severnom lete dostávame novú konkretizáciu Apollinairovho Pásma, spojenú s novou socialistickou skutočnosťou“. To posledné – väzba s „novou socialistickou skutočnosťou“, inak povedané tzv. angažovanosť, je však skôr nedostatkom ako prednosťou poézie básnikov trnavskej skupiny. Zaujímali sa síce predovšetkým o „techniku básnenia“ poetizmu (vzdialené asociácie, bohatá metaforika, elastická strofa atď.), kým jeho sociálny utopizmus použili skôr ako legalizačnú zámienku na prepašovanie „formalistickej“ poetiky. No keď už raz vyhlásili svoju príslušnosť k tzv. pokrokovým spoločenským silám, bolo to treba dokázať aj v básnických textoch. Sem mieri aj výčitka M. Ferka v citovanej diskusii o Mladej tvorbe: „Myslím, že štyria súdruhovia urobili jednu chybu: chcú robiť revolúciu a nerobia ju dôsledne, robia ju na menej podstatnom komponente literárneho diela, a to na forme.“ Lenže „dôsledne robiť revolúciu“ v tomto období znamenalo konformizovať sa s politikou i doktrínou (aj estetickou) komunistickej strany, čo M. Ferko iste dobre vedel, takže jeho výzvy môžeme interpretovať aj ako pokus plne vtiahnuť svojich básnických konkurentov do krážov socialistického realizmu, a tak ich anihilovať ako esteticky perspektívnu alternatívu, na úroveň ktorej jeho vlastné básnické schopnosti nemohli dosiahnuť. V jednom i druhom (vo formálnych deklaráciách aj v publikovaní konformistických básní) ich však už pred Ferkom povzbudzoval, ako sme už uviedli, aj vtedajší redaktor Mladej tvorby M. Válek, ktorý podobnú stratégiu sám uplatňoval vo svojich publicistických a literárnokritických vystúpeniach i v básnickej tvorbe. A tak napr. v Mladej tvorbe č. 8–9/1957 nájdeme Stachove básne Študenti a Melón, ktoré možno považovať za „občiansky angažované“, no to zrejme nestačilo a bolo treba preukázať aj politickú angažovanosť. Pre túto príležitosť im 13. 11. 1957 vhodne umrel prezident republiky Antonín Zápotocký, na čo v Mladej tvorbe č. 11/1957 nájdeme pohotový smútočný blok,

52


v ktorom popri redaktoroch M. Válkovi (báseň 13. 11. 1957) a J. Kotovi (srdceryvná glosa Nezabudneme!) sa dostalo privilégiá zaplakať „v bolestnom kŕči“ opäť J. Stachovi v básni Zakliate mesto s podtitulom Päť malých rekviem za súdruhom Antonínom Zápotockým. Podobne Ľ. Feldek uverejňuje v Slovenských pohľadoch č. 9/1960 poému s nezanedbateľným budovateľským akcentom Severné leto, v ktorej sa píše o tom, že „včera stálo v Pravde, že Tesla znovu plní plán“, a kde sa zmienená fabrika prirovnáva (dnes by sme povedali, že ekologicky perverzne) k stromu, na ktorom „včela sklonená a sladká [...] sedí“ a ktorý „stokrát viacej jabĺk“ vracia „kraju / krajine / socializmu celému / a budúcnosti sveta“. A o rok neskôr je Mihalkovičov cyklus Cement, v ktorom básnik budovateľsky verí „v obraznosť ľudských svalov“, zasadený do kontextu Mladej tvorby č. 11/1961, venovanej jednak obligátnemu výročiu októbrovej revolúcie 1917, no najmä 22. zjazdu KSSZ. Popri politickom úvodníku šéfredaktora P. Koyša V ústrety životu a zjazdových citátoch je toto novembrové číslo časopisu i náležite výtvarne vybavené reprodukciami takých diel, ako Družstevníci a Kuba od M. Mravca, Robotníci od B. Bacslaia, Mier od J. Kornucika, Motív z Povstania od M. Sučanského či 40 rokov KSČ od M. Studeného. Napokon i samotný názov Cement mal spoľahlivú socialistickorealistickú minulosť – tak sa totiž volal budovateľský román F. V. Gladkova. Je veľmi pravdepodobné, že o zaradenie Cementu do tohto „uvedomelého“ rámca sa postaral (ak básne rovno neobjednal) práve M. Válek, ktorý sa od dvojčísla 8–9 stal opäť redaktorom Mladej tvorby. Pozitívna kompromitácia Už tu vidíme Válka preskúšavať si taktiku tzv. pozitívnej kompromitácie, ktorú potom neskôr ako minister kultúry bohato a úspešne aplikoval na svojich prosebníkov i protežantov. V tomto ohľade sa v čase tzv. normalizácie ako spoľahlivá ukázala najmä stará aliancia so „štyrmi súdruhmi“ (teraz poväčšine súdruhmi už aj „na papieri“), i keď namiesto Ondruša, upadnuvšieho do nemilosti, post „štvrtého súdruha“ zaujal príčinlivý Ján Šimonovič. Predovšetkým Feldek so Šimonovičom, sami „pozitívne kompromitovaní“ svojimi angažovanými básňami i publicistickými vystúpeniami, sa ako vydavateľskí redaktori pokúšali priviesť k podobným kompromitujúcim skutkom i ďalších autorov – Feldek zväčša úspešne, keďže sa pohyboval v oboch „táboroch“ (politicky-mocenskom i básnicky bezmocnom) a robil medzi nimi prostredníka, Šimonovič pre topornosť svojich oficióznych postojov a pre nedostatok osobného šarmu, ktorým by si dokázal získať autorov na svoju stranu, neúspešne, a tak aspoň nevyberavo vykonával rolu komunistického cenzora, počínajúc svojim priateľom Rudolfom Slobodom (Dni radosti, 1982) a nekončiac debutujúcim Milošom Žiakom (Oheň až požiar, 1982). Pokiaľ ide o Feldeka, jeho neodškriepiteľná zásluha na vyjdení mnohých básnických knižiek režimom „trpených“ autorov je tak dvojsečná: presadil ich publikovanie, ale zároveň dohodol ich kontamináciu dobovo konformným politickým balastom, čím pomáhal rozširovať pokryteckú morálku plazivej „normalizácie“. Prvé resumé: ešte stále „červené päťdesiate“ Aj keď teda vykreslenú „válkovskú“ taktiku konkretistov možno chápať ako obranu proti podobným ideologickým atakom a následným konkrétnym denunciaciám, jednako vnesenie „komunistického“ aspektu do tejto vývinovo najperspektívnejšej časti slovenskej poézie okrem iného zabrzdilo na niekoľko rokov príchod nových tém, väčšmi individuálnych a problémových, ktoré by už neboli usúvsťažňované so spoločensko-politickými rámcami, predikujúcimi ich optimistické „riešenie“. A tak úplnosť konkretistickej recepcie poetizmu, teda nielen jeho formálnych, ale aj konceptuálno-ideových zložiek, sa ukazuje protirečivá a vývinovo skôr retrográdna, keďže sociálne či politické implikácie poetizmu zohrali v šesťdesiatych rokoch úlohu takmer protikladnú tej, ktorú vykonali v rámci poetizmu rokov dvadsiatych. Schematicky povedané: ak poetizmus v dvadsiatych rokoch

V. Mikula

53

posúval spoločenské vedomie smerom k ľudovému demokratizmu a ušľachtilému, antikapitalistickému humanizmu, tzv. ideové zložky neopoetizmu pomáhali koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov konzervovať falošné vedomie šírené doktrinárskou komunistickou ideológiou. Kompozícia básnických zbierok Váhu týchto svojich angažovaných básní sa ani pri knižnom vydaní autori nepokúsili minimalizovať, naopak, pri redakčnom usporadúvaní zbierok boli „ideové“ miesta ešte kompozične zdôrazňované. K prvkom, prispievajúcim k akceptovateľnosti básnickej zbierky, patrila totiž i jej komponovanosť. P. Zajac upozorňuje, že pri type tzv. „predpokladového spojenia“ jednotlivých textov zbierky, kde „celok narastá s narastaním na seba navzájom závislých častí,“ ide o zvýšenú komponovanosť zbierky, ktorá vyjadruje „snahu po precizovanejšom vyjadrení [...] autorovho základného gesta“, ale tiež o „dobovú podmienenosť básnickej zbierky“. Práve takýto typ zbierky patrí do kánonu schematizmu. V usporiadaní zbierky sa prejavuje jednak „ponuka“ autora (sebaforsírovanie, sebamodelovanie), jednak jeho oficiálny obraz – spoluzostavovateľom zbierky je totiž vždy jej redaktor, zastupujúci oficiálne „záujmy“. Redaktorská spolupráca vôbec nie je v tomto období „nevinná“, pretože editorskou manipuláciou sa dajú isté aspekty zdôrazniť, iné potlačiť a napokon niektoré celkom vylúčiť (cenzurovať). Kompozícia zbierky teda na vyššej významovej úrovni artikuluje autorovo komunikačné gesto, jeho prijatie forsírovaných tém, postojov, systému hodnôt, ich centrálnu či periférnu situovanosť. Básnické zbierky boli komponované aj v predchádzajúcich obdobiach, no kým predtým dominantným usporadujúcim princípom bol zväčša autorov vnútorný model sveta (svet, ako ho videl autor), v päťdesiatych rokoch dominujú vonkajšie kritériá – oficiálne forsírovaná štruktúra sveta (svet, ako má byť videný). V kompozícii básnickej zbierky sú dôležité najmä jej rámce: začiatok a koniec, pričom koniec býva zväčša významovo ešte dôležitejší – postupnosť zbierky má tak ilustrovať priebeh postupného dospievania autora k „správnym“ svetonázorovým postojom. Prvé knihy konkretistov, ale aj ich predchodcu M. Válka, v sebe nesú ešte značný diel takýchto kompozičných postupov. Práve Hamada najzasvätenejšie sprevádzal, analyzoval, interpretoval literatúru obdobia po „zmene“, vytyčoval pre ňu postuláty a identifikoval i charakteristické znaky toho, čo si dnes predstavujeme pod pojmom literatúra šesťdesiatych rokov. Krátky pohľad na túto časť šesťdesiatych rokov, teda na „zlaté šesťdesiate“ vrhneme na záver i my, najprv však zhrňme naše pozorovania o okolnostiach nástupu a prvých rokov konkretizmu. Druhé resumé: odcudzenie nám môže byť ukradnuté Hlavným vývinovým prínosom konkretizmu, v pôvodných zámeroch očisteného od abstraktných ideologických apriorít, bolo cestou bezprostredno-zmyslových alebo na prirodzene biologický okruh obmedzených interakcií (predovšetkým milenecké a rodinné vzťahy) vracať slovenskú poéziu k autentickému, ideologickými vysvetleniami nedeformovanému prirodzenému svetu človeka. Prínos ideálu „neregulovaného kontaktu so skutočnosťou“ však sami konkretisti do istej miery znehodnocovali či aspoň relativizovali svojím prijatím „válkovskej taktiky“. Tým, že svoj konkretizmus zasadzovali do vyššieho vysvetľujúceho rámca oficiálnej komunistickej ideológie (napr. aj kompozíciou zbierok, rámcovaných „angažovanými“ básňami), pomáhali nepriamo autentizovať celý tzv. socialistický systém. Tak ako pred nimi Rúfus vo svojom debute Až dozrieme protirečivo naplnil autenticky ľudským obsahom niektoré schematické témy, básnici trnavskej skupiny napĺňali konkrétnym, autentickým životným obsahom odcudzenú realitu života v tzv. socialistickej spoločnosti. Do istej miery tak namiesto prieskumu odcudzujúcich momentov relativizovali – s výnimkou J. Ondruša – mieru spoločenského odcudzenia. V tomto osvetlení vidíme aj ich vývinovú situovanosť (rovnako ako Rúfusovu či

54


Válkovu) ako ambivalentnú, nie tak jednoznačne „progresívnu“, ako sa to traduje v našej literárnej histórii. Bonus: „zlaté“ šesťdesiate (konečne!) Doteraz sme sa zväčša venovali tej časti šesťdesiatych rokov, ktorá ich „ukotvuje“ v predchádzajúcom desaťročí. Aké sú však tie ich znaky, ktoré môžeme považovať za „nové“ či autonómne? Obmedzím sa viac-menej na prostú (a provizórnu) enumeráciu so stručným komentárom. V šesťdesiatych rokoch predovšetkým narastá antropocentrizmus poézie – úlohou básne je vyjadrovať existenciu človeka ako indivídua, hľadá sa jeho identita a poézia ju má pomôcť nájsť zostupmi do hĺbok ľudského ja. Tým sa aj zvyšuje dôležitosť poézie – z polohy čisto ornamentálno-služobnej sa stáva jedným z centier a prejavov ľudskej tvorivosti; ba moment tvorivosti sa často absolutizuje. V protirečivej nadväznosti na predchádzajúci vývin, keď sa otvorili možnosti prijať aj ďalšie vrstvy literárnej tradície (medzivojnové avantgardy), spolu s väčšou otvorenosťou voči inonárodnému kontextu (existencializmus, absurdná literatúra) možno pre „autonómnu“ časť poézie šesťdesiatych rokov určiť najmä tieto charakterizačné prvky: Polytematickosť ako výraz rozširujúceho sa obzoru sveta (Válek, konkretisti, Osamelí bežci). V nasledujúcom desaťročí sa však polytematickosť (aspoň jej publikovaná časť) dá do služieb politicky konformnej rétoriky a zvrhne sa na žáner poémy. Tento vývin v sebe anticipovali už tie Válkove rozsiahle básnické skladby, v ktorých polytematickosť slúži len ako široké a kontrastné pozadie pre triumf konformných ideologických postojov. Tematická zahalenosť (v opozícii voči deklaratívnosti päťdesiatych rokov pôsobiaca ako hľadanie autentickosti). Ostych pred transparentnosťou témy viedol na jednej strane k tematizácii samotnej básne, procesu jej „robenia“ (Kostra), na druhej strane k absolutizácii naznačovania, k čírej bezreferenčnej indexovosti básne (Stacho). Z gesta naznačovania sa však u Stachu postupne stráca hedonistické prežívanie pomenovacieho aktu a smeruje sa k vyšším významovým celkom, ktoré sú však poväčšine tradičné alebo banálne. Tento spôsob ešte chvíľu dožíval u epigónov. Gnómickosť ako ďalší spôsob polemickej reakcie na rétorizmus päťdesiatych rokov, na jeho povrchnosť a publicistický jazyk. Tento spôsob bol samými jeho reprezentantmi v sedemdesiatych rokoch dekonštruovaný a odhalený ako nový spôsob „hlbokého“ verbalizmu (Rúfus) či „hlbokého“ rétorizmu (Mihalkovič). Keďže všetky tieto spôsoby sa skôr či neskôr „zvrhli“, od začiatku nasledujúceho desaťročia autori hľadajú ďalšie spôsoby básnicky a sociálne nekonformného prejavu, predovšetkým hravosť (Moravčík, Hevier), grotesknosť (Ondruš), pop (Štrpka, Peteraj), minimalizmus (Strážay) a do istej miery i novoklasicizmus (Buzássy). Niektoré z týchto polôh sa dočkali bezprostredného publikovania a sčasti sa im darilo korektívne ovplyvňovať podobu „normalizačnej“ poézie, iné boli editované len s väčším či menším oneskorením a na svoje literárnohistorické začlenenie do obrazu dobovej literatúry – napokon, spolu s predchádzajúcimi – ešte len čakajú. (A veru sa aj načakajú...) Romboid č. 1, 2004, krátené

V. Mikula

55

ANDRIJAN

TURAN

ZMŔT VYCHVSTANIE Rakvy sú plné sôch. Vína je na dne. Na tme záleží. Romboid č. 4, 1993

IVAN

KOLENIČ

VRÁŤTE MI MÔJ MIER Vieš..., ono je to celé také iné. Ja nie som skutočný básnik – chcel by som malý schátraný domček s jedným smiešnym riadkom zelených jahôd, verného psa a lyrický klobúk šialenca. Chcel by som malý kúsok čudáckeho kúska galaxie. Je mi zle. Je mi ťažko. Budeš sa hnevať, že som zase pil, že som slabý a všetko... Pršalo a bláznivé jašteričky skákali zo stien, sklo oblokov lákalo čierne bludičky samôt, niekde zomierali deti, niekde sa všetko skončilo. Päť posledných cigariet, hlad, tma, úzkosť. A tak sa teda pokúšam o nemožné. Vráťte mi mier, vráťte mi môj zúfalý tichý mier, vráťte mi môj stratený mier. Romboid č. 10, 1993

56


Válek pre mňa zachránil poéziu Stalo sa mi to, čo mnohým iným. Musel som chodiť do školy. Tam ma podrobili systému vzdelávania, vďaka ktorému som už v piatej triede základnej školy zo srdca nenávidel literárny druh zvaný poézia. Tuším, že už v tretej triede sme sa učili naspamäť krkolomné riekanky predkov a museli sme predstierať úctu k ich hviezdnej sláve. Jedného dňa som v bratovej deviatackej čítanke naďabil na čudné texty. V prvej chvíli mi ani nenapadlo spájať toto vzrušujúce čítanie s poéziou. Básničky od Ferlinghettiho, Jeffersa a Válka ma uhranuli. Bolo rozhodnuté. Z mestskej knižnice som si požičal všetky publikácie najprv od Jeffersa, potom od Válka... Ponoril som sa do „nepokoja“ Válkových štyroch kníh a poézia bola pre mňa zachránená. Odvtedy som čítal mnoho iných slovenských básnikov, no žiadne čítanie na mňa už nemalo tento rozhodujúci formatívny vplyv. Dokonca i dnes, keď si s odstupom desiatok rokov znova listujem vo Válkovej poézii, zaráža ma strhujúca sila jej toku. Válek jednoducho vedel napísať báseň, ktorú musíte dočítať. A nie sú to žiadne haiku. Válek sa nemusel báť, že dĺžka básne čitateľa unaví. Dokázal totiž obsahu aj forme dodať dostatok energie, aby čitateľov záujem živili až do konca. Válek mi, skrátka, ako prvý dal okúsiť magickú chuť oslobodeného jazyka. V jeho krajine sa dali počuť veci prostým uchom nezachytiteľné: presýpanie


PASTIRCAK

Prijal som výzvu redakcie Romboidu a podujal som sa napísať pár slov o umeleckej osobnosti, ktorú by si, podľa mojej mienky, mala naša kultúra natrvalo zapamätať. Ako prvý mi napadol Zolo Palugay – maliar, ktorý si z Paríža doniesol gauguinovskú paletu, no svoje mladé telo priskoro nechal pohodené v ktorejsi z tatranských priepastí. Myslel som i na Dobroslava Chrobáka – ten vo „francúzskych ústach“ našiel jazyk pre mlčanie slovenských hôr. Napadol mi i Vlado Godár – mág, ktorý dokáže medzi tóny vplietať pradivo ticha a civilný smútok vie rozdúchať až do mystického pohrúženia. Táto rubrika je však pravdepodobne určená mŕtvym, nie živým. Napokon som sa rozhodol písať o Miroslavovi Válkovi. Jeho dielo ma spomedzi diel všetkých našich mŕtvych majstrov poznačilo najviac. Toto priznanie možno mnohých prekvapí. Ako mohol komunista a sarkastický ateista inšpirovať človeka, ktorý si vyvolil povolanie duchovného? Viem, že sa púšťam do riskantného podujatia. Miroslav Válek je osobnosťou, ktorá ešte len čaká na objektívne zhodnotenie. Dnes je premýšľanie o ňom príliš zaťažené ideologickým hľadiskom. Poviem, čo mám na jazyku, i keď viem, že riskujem nepochopenie. Na ospravedlnenie nech mi slúži subjektívny tón, ktorý si primerane k svojej pozícii volím.

DANIEL

Básnik d u s e n ý v e č n o s ťo u

57

piesku v okenných tablách, zúfalé úsilie stola vrásť do dlážky. Ponad dvory tam občas preletela posledná smutná odmocnina vtáka. Vzduch mával podobu mokrej slamy. Cez jej steblá, naplnené čistými šošovkami plaču, (bolo) vidno do neba. A v noci tam na syntetickej oblohe, jasnej ako facka, otvára (la) tma svoj ťažký čierny klavír. Válka som vnímal ako spojenca K prvému však musím pridať i druhé priznanie. Ako šestnásť – sedemnásťročný chalan vzbúrený proti režimu som Miroslava Válka vnímal ako spojenca. (Poviete si – ach, tá naivita!) Nuž, budem musieť toto zjavné protirečenie vysvetliť. Ako som mohol normalizačného ministra kultúry považovať za spojenca našej vzbury proti režimu? Veď ani vo chvíli, keď ma kvôli organizovaniu „protištátnej“ výstavy štátna moc (na ktorej čele v rezorte kultúry náš básnik stál) vyhodila zo školy, mi nenapadlo vidieť v ňom nepriateľa. A nebol som sám. Boli sme v tej dobe Válkom posadnutí viacerí. Keď v sedemdesiatych rokoch Miroslav Válek (vo fraške, ktorej sa vtedy hovorilo voľby) kandidoval za poslanca mesta Košice, vybrali sme sa, niekoľkí „šupkári“, do divadla na predvolebné zhromaždenie. Chceli sme vidieť Válka. A nesklamal nás. Prejav, ktorý ponurým hlasom alkoholika predniesol do poloprázdnej sály, od prvej po poslednú vetu protirečil historickému optimizmu komunistickej strany. Civilizáciu na sklonku 20. storočia opísal ako temné monštrum, rútiace sa v ústrety nevyhnutnému sebazničeniu. Jeho apokalyptické vízie v ničom nezaostávali za temným pátosom Jeffersových básní (a tie sme vtedy čítavali ako bibliu). Válek sa nenamáhal k ponurej vízii pridať ani jedinú vetičku povinnej nádeje. A práve preto som ho mal tak rád. Pre ten jeho bezútešný agnosticizmus a beznádejný nihilizmus. Presne toto sme totiž v tom čase cítili mnohí. Jeho poézia nás strhávala silou svojho smútku. V krajine, v ktorej vládol historický optimizmus, i obyčajný ľudský smútok pôsobil ako politická diverzia. Smutná ranná električka zhudobnená Mariánom Vargom nám vtedy znela ako hymna vzbúrencov. Válkove verše v dobe povinnej radosti oslobodzovali svojím smútkom. Miloval som samovrahov, ktorými zaľudnil svoje verše. Ivana Hrozného a jeho kravatu. Toho uličníka, ktorému nebolo možné odpustiť, že vyplazil jazyk na celý svet. Miloval som lásku, s akou Válek odovzdával ich telá príťažlivosti. A ako obozretne ich svojimi slovami skúmal, akoby ohmatával svoju vlastnú beznádej: A on tu leží, bez prilby a bez skafandra, bravúrny pilot v prúžkovanej pyžame... tvárou v tvár planétam váhu zeme drží – na lopatkách. Válkove verše sme čítali ako tajné šifry. Záležalo i na celkom nepatrných detailoch: keď sa napríklad, priznáva, že klame ako knižka, alebo pripúšťa, že o čomsi môžu luhať noviny, robí to v krajine, kde jedinými dostupnými knihami boli tie, čo prešli cenzúrou Strany, a noviny boli hlasnou trúbou komunistickej diktatúry. Nuž narážky sme počuli i na miestach, kde ich už dnešný čitateľ sotva objaví. K o m u n i s t a č i b e z o h ľa d n ý k a r i e r i s t a ? Poviete, to všetko je veľmi pekné, niečo podstatné však zostalo zamlčané. Nezmienil si sa o Válkových najvtipnejších veršoch; o imperialistoch, ktorí si pília konár, na ktorom sedia. Prehliadol si, že Válkov beznádejne umierajúci človek je zrazu v poslednej strofe (povinne) večný. Ani o tom, že čas pracuje pre nás! si sa nezmienil. Zamlčal si i Válkove: Sú nás milióny a s nami strana Lenina. A čo s Mauzóleom, kde mŕtvy bdie nad živými. Ani o tom, v akom zmysle sa svet krúti podľa moskovského času, si nič nepovedal. Ani o tom, komu to vlastne básnik vďačí za to, aký je?

58


Bol Válek komunistom, alebo bol bezohľadným karieristom? Válek, normalizačný funkcionár, upevňujúci vedúcu úlohu strany v krajine, v ktorej pod ťarchou tej strany takmer vymrelo všetko ľudské a kultúrne. Válek na balkóne medzi ideologickou inkvizíciou, monitorujúci sviečkovú manifestáciu? To je ten tajný spojenec vzbúrených? Na túto otázku budú musieť odpovedať nezávislí historici. Mám iba intuíciu človeka, ktorý Válka čítal uprostred tej rozporuplnej doby a číta ho dnes znova. Vychádza mi zhruba toto: Válek nebol komunista. Ideologickej schéme temných včerajškov a svetlej budúcnosti možno na krátku chvíľu podľahol, nikdy sa však nestala jeho autentickým presvedčením. Válek svoje komunistické veršíky do básní vpisoval z celkom pragmatických dôvodov. Ak si mali nihilistické básne nájsť cestu k vydavateľovi, museli byť osolené niekoľkými invektívami na adresu prehnitej Ameriky a osladené niekoľkými epitetami na adresu sovietskeho pokroku. Aby si aspoň pred zasvätenými ako tak zachoval tvár, vyslovoval Válek svoje epitetá s istou dávkou sotva počuteľnej irónie. A práve v tej irónii je hlavný problém. Nedá sa jednoznačne určiť kde začína a kde končí. Vo svojej (ideologicky najviac zaťaženej) skladbe Slovo, sa básnik pýta sám seba: A komu vďačiť za to, / aký som? / Komunistickej strane, ktorá ma učí / stať sa človekom? Zdá sa mi, že tam počujem iróniu. Za čo to mal vlastne súdruh Válek svojej strane vďačiť? Akým človekom vlastne bol? Šťastným, nešťastným? Neskrýva sa za zdanlivou poklonou vlastne obvinenie: ďakujem vám pekne, súdruhovia? Básnickú skladbu Slovo zhudobnil Ilia Zelienka. Z nahrávania platne sa traduje historka, v ktorej sa opitý Válek, znepokojený iróniou Machatovho prednesu, zveruje opitému Zelienkovi: „Ty Ilia, veď oni nás zavrú.“ Dvojznačnosť Válkovej irónie spočíva v tom, že ju umiestňuje do slov „obdivu“. V jeho epitetách na adresu komunizmu sa tají dobre ukrytý hrot irónie a naopak – cez husté tkanivo okázalého výsmechu nad „bruchom Ameriky“ občas presvitne slovíčko zle ukrývaného obdivu. Ambivalentnosť tejto všetko prestupujúcej irónie autora usvedčuje z nedostatku odvahy – povedať (aspoň občas) to, čo hovorí priamo, s rizikom, že tomu porozumejú i tí naj(s)prostejší. Spor o interpretáciu Válkových veršov je možno v prvom rade spor o rozsah tejto irónie. Veľmi totiž záleží na tóne, akým ideologickú vrstvu jeho textov čítame. A tu, priznávam, mienim Válka ako básnika hájiť pred tendenciami súčasnej kritiky. Zdá sa mi, že sa do istej miery presadil sklon čítať Válka mechanicky a cediť bohatú poetiku cez ideologickú šablónu. Valér Mikula napríklad v básni Rovina objavuje dobre utajenú ideologickú schému. Objavil „rad opozícií, konštituujúcich významovú os básne: chaos – poriadok profánne – sakrálne zhon – idyla Západ – Východ“ Vo verši rovina padá na kolená a ukladá sa spať Mikula počuje sakrálnu konotáciu naznačujúcu úkon modlitby. Na moje veľké prekvapenie básnika (ktorý možno naozaj podvedome do básne sakrálnu konotáciu vniesol) neoceňuje za odvahu publikovať v roku 1959 báseň s náboženskými narážkami, ale obracia podozrivú záležitosť proti nemu. Vidí v sakrálnych narážkach prejavy schematizmu komunistickej ideológie. Ešte záhadnejšie sa mi javí intelektuálna operácia, ktorou pán Mikula vynašiel opozitum Východ – Západ. Objavil ho v týchto veršoch: bude kvitnúť jazmín, / z broskýň padať peľ, / jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris. Nuž, zdá sa mi, že tu kritik postupuje podľa hesla nekompromisného vyšetrovateľa: všetko čo poviete bude odteraz použité proti vám. Pre tento spôsob vyrovnávania sa s Válkom je príznačný fakt, že skutok, z ktorého je usvedčovaný, básnik naozaj spáchal, no stalo sa to v inej básni. Horlivý kritik sa snaží básnika pristihnúť pri čine, robí to, žiaľ, na nesprávnom mieste.

D. Pastirčák

59

Najviac zo všetkého ma však na Mikulovej interpretácii Roviny zaráža jeho zaťatá hluchota voči hlasom básnikovej irónie. Nechápem, ako mohol verše Čierny býk v družstevnej maštali / zamatovým basom dospieval svoje lyrické intermezzo čítať ako idylu a nepostrehnúť v slovách ironický tón a žartovnú hravosť. V tejto urputnosti pokračuje, aj keď nachádza tému idyly v komickom obraze domov v dvojstupe klusajúcich do dedín, či v poznámke, že na hody tu lietajú pečené huby. Nech Rovinu čítam tak či onak, stále mi to vychádza narovnako. Schematická štruktúra, ktorú Valér Mikula v básni objavil, pochádza z hlavy kritika, nie z hlavy básnika. Vráťme sa však k našej otázke: ak Válek nebol komunista, prečo ním teda bol? Prečo jeho normalizačná kariéra, prečo jeho Slovo (ktoré ani rafinovaná irónia nemôže ospravedlniť)? Válek, ako ho chápem ja, bol človekom ktorý neveril v nič. Keďže neveril v nič, nemal o čo oprieť svoje mravné úsilie. Veď prečo by mal byť pravdivý ten, kto neverí, že pravda existuje. Zdá sa mi, že Válek nenašiel žiadnu hodnotu, pre ktorú by sa obetoval, nenašiel „pevný bod“, z ktorého by sa mohol vzoprieť dobe. Válek bol komunista možno paradoxne práve preto, že bol nihilistom. Spiritualita Válkovej poézie Napokon posledné priznanie, zo všetkých najzávažnejšie. Válkova poézia ma oslovovala a oslovuje v prvom rade svojou duchovnosťou. Viem, že túto pozíciu sotva obhájim. Válkova poézia je predsa neodškriepiteľne materialistická. Jej dynamická štruktúra je dômyselne konštruovaná z hmatateľných materiálov, jej hra sa riadi nemilosrdnými pravidlami zmyselnej mágie vecí. Možno som ukážkovým príkladom postmoderných teórií interpretácie. Richard Rorty by mi iste zatlieskal: hľa, čítanková ukážka toho, ako sa pri čítaní uplatňuje zámer čitateľa. Farár číta ateistický text od komunistu a z úst mu vychádza mistická modlitba. V čom teda vidím spiritualitu Válkovej poézie? Začnem básnikovým priznaniami, roztrúsenými po povrchu textov. To je tá mechanika pohybu, to je ten slávny výstup blázna, ktorý prichádza, aby sa presvedčil, že tu už nie je, no vracajúc sa vidí, že neodišiel, a tak tam sedí, plače na schodoch, zúfalo kričiac do rehotu divadla: ’Preboha, kto som sa kam sa ponáhľam?’ Alebo stručne a jasne: Pľujem ťa večnosť! Dusíš ma jak krv! Tak čítam Válka. Ako básnika duseného večnosťou. Všetky jeho básne sú vo svojej najhlbšej vrstve záznamom z absolútneho denníka. V jednom z nich (Z Absolútneho denníka 1) sa nám nečakane priznáva, že hoci postupne vypovedal celý svoj život, zámerne zabudol na nejakú maličkosť, ktorá sa stáva kľúčovým bodom básne. A čo ak je tá zamlčaná všadeprítomná maličkosť práve tu, v básnikovom spore s večnosťou? V hlbine Válkových textov postupne od Dotykov až po Nepokoj narastá tieň mŕtveho Boha. Tento tieň tvorí akúsi pomyselnú os, okolo ktorej básnik roztáča koleso pestrofarebnej beznádeje. Až v zbierke Milovanej v husej koži, však básnik prenesie pohľad od tieňa k mŕtvole. A práve tu je spirituálny aspekt najhmatateľnejší. Tu kde mŕtveho Boha krstí rôznymi menami, kde sa vysmieva, a kde nad ním očami ženy, ktorú okradli plače:

60


Bože, nevstal si z mŕtvych. / Bože, teba niet. / Bože, ty si nebol?! Za koho tu básnik plače, alebo lepšie, kto to plače v ňom? Možno sa mýlim, ale tu som našiel základnú niť, hlbinnú tému Válkovho básnenia. Válek nám vo svojich najlepších veršoch opisuje stav človeka, ktorý sa ocitol vo vesmíre mŕtveho Boha. Vo vesmíre, kde sú všetky veci postavené na hlavu. Vo vesmíre, kde slepá hmota vládne nad vedomím, kde determinizmus vládne nad slobodnou vôľou, vo vesmíre, kde jediným absolútnom je smrť, a kde život je iba prechodnou deviáciou, bublinou nafúknutou na slnkom rozpálenom asfalte. Vedomiu v takomto stave sa slová ako láska, pravda, sloboda, nutne časom začnú javiť ako kolektívna ilúzia živočíšneho druhu nazývaného človek. V tomto vesmíre básnik ohmatáva boľavé, neliečiteľné rany svojej beznádeje a čas od času sa odhodlá na zúfalý skok za transcendentnom. Skáče na rôznych miestach a skáče rôznym spôsobom. Znovu a znovu však beznádejne padá do seba: Sám seba cíti za sebou a uniká, / aby sa stretol so sebou až v cieli, / lebo aj pred sebou má iba seba. Pri niektorých skokoch používa techniku amerických univerzalistov. Neviem nakoľko Válek pozná dielo Walta Whitmana, no vety typu: Ja sám som to mesto, / milión bežcov / beží vo mne maratónsky beh mi jednoducho nemôžu nepripomenúť rétoriku toho túlavého Američana. Nuž Válek, operáciami podobnými Whitmanovej poetike, hľadá náhradu za mŕtveho boha v božstve kolektívneho Človeka – Na svete nieto sily, / ktorá by mohla zastaviť napredovanie ľudstva... / Človek je večný. Tento pokus však Válek znehodnotil komunistickou rétorikou. Jeho univerzalistickým výkrikom čitateľ jednoducho nemôže uveriť, lebo sú zostavené z dobového klišé. Na prázdne miesto na nebi s manieristickou posadnutosťou takmer v každej väčšej básni dosadzuje robotníkov, ktorí opravujú klenbu oblohy, zažínajú na nej umelé svetlá, šesť dní v týždni zastupujú boha / na stavbe sveta ktorá tak hriešne zaostala. Pokus o transcendenciu je u Válka presvedčivý iba tam, kde sa k nej snaží priblížiť cez tranz erotickej fascinácie. Kým jeho „večný človek“ je zjavne mŕtvou literárnou fikciou, jeho sexuálna extáza je plná aktuálneho života: Zdôrazňujem / nekonečnosť pohlavia / rovnako ako bezpohlavnosť smrti. Válek je dostatočne inteligentný, aby v hre pohlaví rozpoznal celkom banálnu ilúziu. Ó, láska: / náhoda tela, ktorého sme sa dotýkali. No týchto pomocných ilúzií sa básnik vzdá a otvorene sa prizná k svojmu nihilizmus až v zbierke Milovanie v husej koži. Človeka tu, podobne ako Bacon vo svojich obrazoch, redukuje na kus mäsa, či na pudom ovládané zviera. Nuž a paradoxne práve tu Válek rozoznel najduchovnejšie registre svojej poézie. Ponáhľame sa domov, odkladáme život ako nohavice, v ktorých tak jasne vidieť kolená, ako keby sme tisícročia prekľačali na schodíkoch nejakých tajných kalvárií Alebo: Je predsa len príliš zložitá tá hra a nikdy nevieš, či si ten, čo hľadá, alebo hľadaný. Dômyselnosť úkrytu, vzdialenosti, dokonca aj čas znamenajú tak málo, že iba zhoda náhod alebo chvíľková roztržitosť osudu dovolia veciam zmiznúť z pamäti, ale, čo sa stalo, trvá, je to v nás, nejakým spôsobom sme zúčastnení na potope sveta, aj nepravdepodobné sa stáva občas zrejmé. Pamätáš?

D. Pastirčák

61

V blčiacom vzduchu, v ohni ľalií, keď pred všetkým skrytí videli sme, jak duše vecí oslepujúco žiarili, si natiahla ruku a povedala: ’Cítim škvrny na slnku’ Tu Válek stojí na hranici, za ktorou sa rozprestiera svet ducha, no prekročiť tú desivú hranicu sa nikdy neodhodlal. Milan Hamada vo svojom Spore s básnikom Válkovi vyčíta jeho „gesto ničovania“. Základným pohybom poézie zbierky Milovanie v husej koži je podľa Hamadu „pád, ničota a tma“. Súhlasím! Na rozdiel od neho však práve toto „ničovanie“ vítam...V tom radikálnom zásahu, ktorým básnik odstraňuje ilúziu, vidím jeho základný pohyb k duchu. Mne nie je ľúto za Válkovým večným človekom, veď to bol iba nasilu živený prelud, vytvorený z marxistických fráz. Ako dobre, že praskol, že ho niet. Mne prekáža opak. Válek sa podľa mňa ani v tejto zbierke neodvážil dotiahnuť svoju intelektuálnu poctivosť do úplných dôsledkov. Prečo musel k Absolútnym denníkom pridať nešťastnú Skazu Titaniku? Neviem nakoľko poznal Válek dielo T. S. Eliota. Slovenský preklad Pustatiny a Štyroch kvartet bol publikovaný až v roku 1966 teda rok po Milovaní v husej koži. Možno čítal Eliota v českých prekladoch. A možno je to príbuznosť čisto náhodná. No zdá sa mi, že básnik Pustatiny a básnik Absolútnych denníkov skúmali veľmi podobné stavy ducha. I Eliot v Pustatine uskutočnil dôsledné dielo „ničovania“. Martin Hilský o tom v Literárních novinách napísal: „Pustou zemi lze obrazně vidět jako slovo obepínajíci nekonečnou prázdnotu. Takovou prázdnotu může vyplnit jenom Bůh.“ Ó temno, temno, temno. Všetci kráčajú do temnoty, do prázdnych medzihviezdnych priestorov, prázdny do prázdna – píše Eliot v druhom zo Štyroch kvartet. My všetci kráčame s nimi, na tichom pohrebe, pohrebe nikoho, lebo niet koho pochovávať. I riekol som svojej duši, buď pokojná a nechaj temnu prísť k sebe bude to temno Boha. Válek na rozdiel od Eliota nenechal temno prísť k sebe. Do poslednej chvíle tú temnotu prikrášľoval. Spiritualita Válkovej poézie je preto len akousi spiritualitou naruby. Prináša nám takmer nechcený dôkaz. Válek totiž prázdnotu desakralizovaného sveta nevíta s cynickou hravosťou postmoderného sveta. Dôverne nám odkrýva svoj smútok a svoju beznádej. V tom spočíva duchovná dimenzia jeho poézie. Jeho smútok totiž mimovoľne svedčí o nádeji, tak ako tieň svedčí o lúčoch nezbadaného slnka. K tým lúčom sa však básnik nikdy neodhodlal pozdvihnúť svoje oči. Romboid č. 9, 2005

62


MIROSLAV

VÁLEK

V KRUHU Všadeprítomné oko škrtiča detí slzí nad ružovou mašľou. Už ju vidí, ako vybledá, akoby v diaľke, ako za sklom, vlastne v budúcnosti ale na pohľad je ešte stále krása večná. To dáva nádej. Teší sa, necháva zmiznúť Mesiac v rukáve, zamyká, skrýva ju k sebe pod kabát a volá: „Vy, rohaté a parohaté veci, preč! Vy, motýle a húsenice, z domu preč!“ Vo vlasoch mu erdží koníček so striebornou hrivou. Ó, kúzelník! Ó, dobrý, starý pán! Má v uchu husle, čaruje: pri celkom malej sviečke, ba aj v tme mu nahlas rastú prsty. Potom je už veľmi ospalá, sama v kruhu, bojí sa, dvanásť čiernych mačiek okolo nej tancuje a spieva tenulinkým hlasom: „Vrana letí nemá deti, a my máme, nepredáme, a my mame nepredáme, a myma nepred a, amymema erpenad, ane memy, ane memy, ane mad.“ Romboid č. 9 2005


63

DRUG ŠTEFAN 64

O návrate k zdravému rozumu Ivan Kupec: Denník (1962 – 1968)

Ivan Mojík – stále obdivuhodne činorodý posledný (?) slovenský surrealista (pozri okrem publicistiky napríklad básnické zbierky Tekuté oči a Obrana jazvy, obe 1999) – pripísal si nedávno významný edičný čin: pripravil a vydal Denník Ivana Kupca z rokov 1962 – 1968. Napísal doň úvod (Brat lampy a hviezd), Poznámku editora a Stručné kalendárium života a diela. (Škoda, že pozabudol na menný register.) Hneď na začiatku treba povedať, že táto kniha je neopakovateľným dokladom o umeleckom živote v socializme a súčasne napínavým čítaním o komplikovanej biografii významného literáta. Básnik, kritik, esejista, prekladateľ, redaktor a nakladateľský pracovník Ivan Kupec (1922 – 1997) prežil pohnutý, časom až dramatický osud, naplnený zvratmi, umeleckým i politickým hľadaním. Už ako gymnazistu ho fascinoval francúzsky a český surrealizmus i marxistické chápanie sveta, čo sa stupňovalo na bratislavskej filozofickej fakulte. Debutoval osemnásťročný nadrealistickou zbierkou básní a venoval ju „milovanému majstrovi a druhému otcovi“ Rudolfovi Dilongovi. Hneď po príchode Červenej armády vstúpil do komunistickej strany a jeho nadšenie zo socializmu sa stupňovalo, keď videl, že svet uznáva ZSSR za hlavného víťaza nad fašizmom a že veľká časť európskych avantgardných umelcov sa prihlasuje k socializmu alebo komunizmu. Od mája 1945 v ústrednej tlači KSS v Bratislave pracovalo niekoľko nadrealistov, medzi nimi aj „benjamín“ Kupec, ktorého čoskoro poslali redaktorčiť do košickej Východoslovenskej Pravdy (v rokoch 1947 – 1949 bol jej šéfredaktorom!). Po návrate do Bratislavy viedol kultúrnu rubriku Pravdy (1949 – 1950) a uverejňoval v nej aj vlastné útoky proti nevhodným či nehodným domácim i západným spisovateľom. Medzitým prekladal sovietsku prózu – Simonova, Polevého, poéziu – Majakovského. Ako šéfredaktor vydavateľstva Tatran (1950 – 1954) sa už útočnej kritike nevenoval, ale neprestával byť „veriacim komunistom“. Oči mu otvorila až manželka pri procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami (1954). Plne si uvedomil, kde je pravda a kde lož a že celé obdobie totality „bolo založené na klamstve“. V Tatrane sa pokúšal presadiť diela umlčaných medzivojnových spisovateľov, najmä Krčméryho, Stodolu, Smreka a Ondrejova. Keď sa mu zámer nedaril, napísal do Pravdy polemický článok Proti vulgarizácii v hodnotení novšej slovenskej literatúry. Napriek tomu, že si ešte vypomáhal aj odvolávaním sa na smutnoslávneho sekerníka Ždanova – šéfredaktor Pravdy Miloš Marko dlho váhal, od významných kritikov si vyžiadal posudky a zvolal aj rozšírené redakčnú radu. Článok napokon, hoci po dôkladných úpravách a opravách vyšiel a v Tatrane mohli začať vydávať vybrané diela uvedených spisovateľov. Ako prvé už v tom roku vyšli Smrekove Verše vybrané (s Kupcovým nepodpísaným doslovom) a prvý diel Krčméryho spisov! Tatran pokračoval v rehabilitačno-edičnom úsilí i po Kupcovom odchode do vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1955). V tom čase už aj iní začínali


používať vlastný rozum. Napríklad Bednár vydal Sklený vrch, nové boli závery celoročnej diskusie o Karvašových románoch, o nové myslenie sa pokúšala aj výmena „listov“ o poézii medzi Špitzerom a Horovom i Bžochove kritiky. Kupec však bol vtedy už ďalej a uverejnil v Kultúrnom živote rozsiahlu polemickú esej Na obranu poézie (1955, č. 44), ktorá predišla obranu skutočnej poézie na II. zjazde českých a slovenských spisovateľov a vyvolala vzrušené reakcie prívržencov schematizmu. (Podobný rozruch medzi prozaikmi o pár týždňov vyvolala Tatarkova stať Slovo k súčasníkom o literatúre.) Začiatkom roka 1956 sa Kupec utvrdzoval v novom názore na umenie vo Varšave, v čom ho posilnili aj správy o odhalení Stalinovho kultu v Moskve. Po návrate do Bratislavy sa nezapojil do predzjazdových diskusií v Kultúrnom živote, ale svojim odporcom odpovedal ďalšou odvážnou esejou Romantická tvár poézie (Slovenské pohľady 1956, č. 4). Na celoštátnom ani na slovenskom spisovateľskom zjazde síce nehovoril, o to nekonformnejšie však vystupoval na nasledujúcich výborovkách Zväzu. Keďže sa nemienil „polepšiť“ ani v novej vlne zmrazenia po krvavých udalostiach v Maďarsku, vylúčili ho z komunistickej strany napriek tomu, že k 40. výročiu Októbrovej revolúcie zostavil a vydal antológiu sovietskej poézie. Našťastie z vydavateľstva nemusel odísť: vedenie spisovateľského Zväzu asi uznávalo jeho nápaditosť a organizátorské schopnosti. Nebránilo mu prekladať a parafrázovať svetovú poéziu, ani vydať zbierku vlastných básní. Ba v prelomovom roku 1963 mohol vydať aj spomínané eseje z polovice päťdesiatych rokov a portréty svetových „romantických“ básnikov od Byrona po Majakovského. Vrátené členstvo v KSS (1964) mu umožnilo ešte zvýšiť závideniahodnú aktivitu a plodnosť v pôvodnej i prekladovej tvorbe. Tu však treba prejsť k hlavnej téme recenzie, lebo Ivan Kupec si po viacerých rýchlo skončených pokusoch začal 21. augusta 1962 písať stručné, zavše i rozsiahlejšie „denníkové literárne záznamy“ (najviacej sa zachovalo z rokov 1962 – 1963 a najmä z roku 1967, najmenej z rokov 1964, 1965 – sotva 7!) a vydržal s nimi až (iba!) do 3. februára 1968! Ich čítanie je i tak nekaždodenný zážitok pre literárneho historika i pre všetkých milovníkov umenia. Hoci ide „len“ o zlomok zápisov literáta o vlastných skúsenostiach a zážitkoch zo stretnutí s politickou mocou, o osobných i odborných problémoch – je v nich množstvo všeobecne i historicky platných myšlienok, údajov a faktov, bez ktorých nemožno pochopiť, čo sa to u nás dialo ešte aj v tzv. „obrodných“ šesťdesiatych rokoch! Spolu s niekoľkými (azda dodatočnými) spomienkami z dramatickej polovice predošlého desaťročia tu autor načrtáva zložitosť, zavše i tragikomickosť vtedajšej situácie, keď sa komunistická „vrchnosť“ usilovala zastaviť nezastaviteľný vývin. V krátkej informácii možno čitateľa len v náznaku zoznámiť s autentickými Kupcovými zážitkami, skúsenosťami, problémami a s ich osobnou interpretáciou. Uvediem preto aspoň niekoľko z najzávažnejších či najtypickejších okolností, situácií a faktov, ktorým autor venoval zvýšenú pozornosť. Už som spomenul Kupcovo úsilie z polovice päťdesiatych rokov prelomiť edičnú blokádu významných medzivojnových spisovateľov. Iste nie náhodou preto skoro celý začiatok Denníka venuje Ondrejovovej pozostalosti, lebo práve dokončil návrh na päťzväzkový výber z jeho básnického a prozaického diela. Veľa miesta venoval i Smrekovým povojnovým a pofebruárovým peripetiám až do jesene 1962, keď konečne mohol vycestovať do zahraničia: povolili mu totiž vyzdvihnúť si v Budapešti cenu tamojšieho PEN-klubu za preklady. Hoci Kupec mal k jeho novej poézii výhrady, všelijakými vydavateľskými fintami mu práve on pomáhal žiť, ba neváhal vyhlásiť, že prvú smelšiu slovenskú báseň nevenoval Jevtušenkovi komunista, ale práve Smrek. Opäť sa vracal aj ku Krčmérymu, zaujatý jeho dielom i ľudskou tragédiou. Na spomenutej ceste do Poľska začiatkom roku 1956 videl v Prahe na ulici Novomeského a od prekvapenia ho ani nepozdravil. (Novomeského prepustili z väzenia tajne.) Vo Varšave sa potom dozvedel o rehabilitovaní manželky Bruna Jasieńskeho po vyhnanstve v ázijskej púšti. To boli preňho prvé stretnutia s „duchom XX. Zjazdu“.

Š. Drug

65

Novomeského síce rehabilitovali až o ďalších 7 rokov, ale vydavateľstvá Spisovateľ i Tatran (možno tiež Kupcovým pričinením) pomáhali tomuto „buržoáznemu nacionalistovi“ prežiť honorármi za preklady. Patril medzi tých, čo sa pokúsili presadiť uverejňovanie Novomeského poézie, ale to sa hneď nepodarilo. Na sklonku šesťdesiatych rokov mal však výhrady k niektorým jeho postojom. Pravdaže, v Denníku neobchádzal ani priateľov z bývalej nadrealistickej skupiny, s ktorými spolupracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Ich nová tvorba (s výnimkou Reisela a Bunčáka) mu však už nebola taká blízka ako voľakedajšia a súhlasil s Bunčákom, že „k nadrealizmu treba sa nám vrátiť ako k sile svojej mladosti, ale na novom kvalitatívnom stupni“. Postupne sa čoraz častejšie vracal ku krstnému otcovi svojho básnického debutu – k Dilongovi. Azda aj preto, že určité podobnosti medzi časťou jeho tvorby a surrealizmom nachádzal nielen u mladých básnikov tzv. trnavskej skupiny (najmä Stacho a Mihalkovič), ale predovšetkým v poézii Osamelých bežcov. Členom oboch skupín venuje stále zvýšenú pozornosť, s neskrývaným potešením sleduje ich vývin a rád s nimi skladá simultánne texty. Blízki sú mu aj ľudsky, vychádza im v ústrety ako redaktor (najmä Štrpkovi a Laučíkovi) a s obdivuhodným pochopením až zhovievavosťou ich sleduje napríklad pri návšteve Ginsberga v Prahe a Bratislave. Až dojímavo sa stará o Stacha, keď sa ocitne v problémoch, ba až v tvrdom pracovnom tábore. Hoci Kupcovi v roku 1964 vrátili členstvo v KSS, už sa nikdy nevzdal vlastného rozumu, nevopchal poslušne hlavu do chomúta, ale kriticky sledoval a komentoval postupy a premety svojich spisovateľských kolegov na schôdzach i v Denníku. Keď sa vedenie štátostrany odplácalo literátom za neslýchaný odboj na ich IV. zjazde a na Slovensku bol (hoci až dodatočne) postihnutý Kultúrny život, solidarizoval sa s postihnutými redaktormi a nesúhlasil s odvolaním chorého Špitzera z funkcie šéfredaktora. Po Mňačkovej emigrácii do Izraela hlasoval proti jeho vylúčeniu zo ZSS, hoci nikdy nepatril medzi jeho obdivovateľov. Napokon jediný z „partgrupy“ výboru ZSS sa začal dožadovať, aby sa spisovateľský týždenník po toľkých trpkých skúsenostiach vrátil od politiky k literatúre. V najbližšej budúcnosti ho však ani takýto ústup nezachránil pred perzekúciou. Ale o tom už nepísal: posledný záznam v Denníku má totiž dátum 3. februára 1968. Pochopiteľne si nezapisoval len to, s čím v domácom písomníctve sympatizoval, čo vyhovovalo jeho názorom. Ani po jedenástich rokoch nevedel totiž zabudnúť, že napríklad Lajčiak sa pričinil o povestný aktív spisovateľov-komunistov (dokonca ho považoval za „osnovateľa“), že aj po XX. zjazde bojovne nesúhlasil s politickým a kultúrnym ozdravením, ba ešte aj v roku 1962 popravoval Muncha ako dekadenta, anarchistu a formalistu, odvolávajúc sa na Veľkú sovietsku encyklopédiu. (Kupec v nej videl najpresvedčivejší dokument stalinského ignoranstva a antikultúrnosti.) Proti Mihálikovej poézii nemal výhrady, iba bol presvedčený, že v Tŕpkach sa usiloval o „poéziu všedného dňa“, hoci donedávna proti nej ostro vystupoval. Vyčítal mu však, že februárové udalosti „prespal“ v denníku Čas, XX. zjazd v Pravde a že pre seba ho objavil až v roku 1962. Nevidela sa mu ani jeho aktivita v šesťdesiatom ôsmom (spolu s Válkom a Novomeským). Neraz sa vyskytli situácie, že sa mu žiadalo zaprorokovať si, lebo predpovede sa mu spĺňali. Napríklad: Rözner (s ktorým spolupracoval voľakedy v Pravde a oboch nivočil tajomník ÚV KSS Bašťovanský ako „nespokojných intelektuálov, čo prisamostatne myslia“) začiatkom roku 1963 „brilantne“ analyzoval ľavičiarstvo a zvyšky stalinizmu na básňach Lajčiaka a Bendovej ako bojovné oživovanie „veriaceho komunizmu“. Kvôli článku zvolali opäť partgrupu. Kupec bol presvedčený, že článok nevyjde, aj keď sa spisovatelia postavia zaň, lebo autor napokon sám bude proti jeho uverejneniu. Predpoveď sa splnila a všetci si vydýchli, ako „zase dačo pekne zastreli“. Jedným z mnohých dokladov samostatného Kupcovho myslenia je okrem iného napríklad príznačný komentár k správe o zasadnutí ÚV KSČ (september 1967),

66


odôvodňujúcej odovzdanie týždenníka Literární noviny do správy Ministerstva kultúry a informácií slovami, že časopis “napriek trpezlivému úsiliu straníckych orgánov“ sa „vymkol z rúk“ výboru spisovateľského Zväzu a stal sa „platformou opozičných politických stanovísk“. Kupec si v Denníku kladie otázku, akému spisovateľskému výboru sa vymkol z rúk, keď vedenie Zväzu podporovalo jeho platformu. Bol presvedčený, že v skutočnosti sa vymkol straníckej kontrole, prestal rešpektovať „stranícke brzdy, vyhrážky a kompromisy“. Tak ako ho dráždili kultovské recidívy doma, s ustavičným znepokojením sledoval aj oživovanie stalinovsko-ždanovovských metód v Moskve. Aspoň jeden príklad. Tajomník ÚV Iľjičov na stretnutí s umelcami (december 1962) znovu siahol po osvedčenom bojovnom štýle a zatracoval formalizmus, abstrakcionizmus a s nimi celé moderné výtvarné umenie ako „diverziu“ buržoáznej ideológie „nástupisko k útoku“ na komunistické idey. Zároveň sa dožadoval návratu k socialistickorealistickému umeniu, slúžiacemu „záujmom ľudu“ a vyjadrujúcemu „myslenie pracujúcich“. (Chruščov už predtým napadol obrazy, ktoré vraj nemaľovala ľudská ruka, ale „oslí chvost“.) Kupcovi nedalo a vyhľadal si sovietske uznesenia proti skutočnému umeniu z rokov 1946 – 1948: O časopisoch Zvezda a Leningrad (Zoščenko a Achmatovová), O pokriveniach a chybách vo vysvetľovaní ukrajinskej literatúry... O repertoári činoherných divadiel..., O filme Veľký život (aj proti Ejzenštejnovi a Pudovkinovi), O opere V. Muradeliho Veľká družba (aj proti „formalizmu“ Šostakoviča, Prokofieva, Chačaturjana). Našiel v nich „ohromujúce, no očividné dnešné zhody v celkovom postoji k umelcom a intelektuálom“. Množiace sa útoky proti Erenburgovi, Roždestvenskému, Jevtušenkovi, Voznesenskému, Nekrasovovi atď. len utvrdzovali Kupca o správnosti jeho staronovej cesty. Nie náhodou sa preto jeho ľudský i spisovateľský osud po príchode „bratskej pomoci“ v auguste 1968 vyvíjal takmer tri desaťročia známym spôsobom. Je nesmierna škoda, že v tomto dlhom období už nepokračoval v denníkových zápiskoch. Jeho svedectvo nemožno nahradiť nijakým iným. Preto aspoň niekoľko faktografických údajov. Od decembra 1968 do mája 1969 sa ako predseda neúspešne pokúšal zachrániť Zväz slovenských spisovateľov pred husákovskou „konsolidáciou“. Aj za to ho definitívne vylúčili z KSS. Vďaka priateľom zostal však členom ZSS. Nemal zamestnanie, ale dostával aspoň štipendium literárneho fondu. Prekladá Puškina, Seferisa, Krolowa, čínsku lyriku. Potom desať rokov pracuje vo vydavateľstve Mladé letá. Stále prekladá, zostavuje antológie poézie a vydáva i vlastné básne. Ako dôchodca (1985) publikuje svoje nové verše i väčší výber z celej tvorby. Po nežnej revolúcii sa opäť aktivizuje básnicky i publicisticky. Básnické a prekladateľské dielo Ivana Kupca nie je dosiaľ náležite zhodnotené. Takisto ani jeho redaktorská a edičná činnosť, nehovoriac o esejistike a publicistike. Pevne verím, že tento Denník nezostane len vzrušujúcou až senzačnou lektúrou, ale že bude inšpirovať aj literárnych kritikov a historikov. Napokon si myslím, že do druhého vydania sa priam žiada zaradiť obsiahle interview Posolstvo novej nádeje, ktoré Ivan Kupec poskytol Literárnemu týždenníku (8. 11. 1991, č. 45, s. 1, 10–11). Tento rozhovor prepotrebne, významne a organicky doplní Denník, nevšednú knihu, o zážitky a názory z obdobia pred augustom 1968 a po februári 1948. Romboid č. 7, 2000

Š. Drug

67

TOMÁŠ

JANOVIC

O HUMORE Jazyk je naozaj presný. Ešte som nepočul, aby niekto presadzoval humor. Humor radostne preskakuje od človeka k človeku – ako iskra. Ponad púšte neporozumenia, nedôvery a netolerancie, ponad každé „nie!“. Zato veľmi úspešne možno presadzovať každé „nie!“, každé neporozumenie, nedôveru a netoleranciu. A púšť sa zväčšuje. Ale jazyk má aj veľký zmysel pre humor. A tak tým istým slovom, ktorým presadzuje neporozumenie, zároveň presadzuje aj kvety. Celkom iste preto, aby sa neporozumenie spamätalo a dostalo rozum, čiže aby sa zmenilo na porozumenie. A porozumenie už možno ľahko presadiť, tak ako kvet. Z jedného srdca do druhého. A púšť sa zmenšuje.

VZDELANIE

PADÁ PERIE

O ROZDIELNOSTI

Lajosovi Grendelovi Albert Einstein sa ocitol v koncentráku vzdelaný veliteľ tábora mu pridelil číslo E = mc 2

Na strednú Európu padá perie to sa bijú medzi sebou stredoeurópski anjeli strážni

Vagina a penis sú celkom rozdielne tak ako demokracia a totalita ale na rozdiel od demokracie a totality sa dopĺňajú

ŠIBENIČNÉ ČASY RUSKÁ DUŠA POD PSA Keď je pod psa brešú aj mačky.

Ruská duša je striedavo optimystická a pesimystická

Ani v šibeničných časoch nevešajme hlavu

SLOVENČINA JE PRESNÁ Z ARCHÍVU Humor ho detstvo môjho rodu (1968)

68

FEBRUÁR 1948 – NOVEMBER 1989 Aj my sme putovali 40 rokov po púšti žiaľ neviedol nás Mojžiš


Stávame sa dokonalí iba keď sme dokonali

Romboid 1990 – 2007


MACSOVSZKY

V sadrovni tak dusno, že na spánok ani len. Okrem toho aj tu, ako všade inde v tejto nepohlavnej barabizni, pach prevarenej, premangľovanej plachty. A kadečoho iného: Potu-prdov-moču-persterilu. A exitov. Riedke, vyšťavené, zvrhlé moky-výlučky nebohých, zmiešané so slizkými, teplými šťavami zápasiacich protoplazmatických organizmov: introvertné jedy života. Csontos počká, až robustný telefón aj po štvrtý raz. Lenivo zívajúc odtŕha znudený pohľad a boh-vie-čím utrmácanú fyzickú túto od okna, pod ktorým vynervovaný tranzistor tíško a za ktorým sliepňajú okná nočného. Spúšťa sa z tvrdej bielej, pod stehnom zapiskne igelit. Kostra zapraská. Zo zásady nedvíha hneď; musí predsa dbať na svoju: nech si veru nikto, že toto... že on. On nie. A preto len pekne, pokojne. S chladnou mysľou i krvou. Hlavne s tou druhou. Vychladnutou. Pomaly, len nech si nikto. Uvážlivo. V nočnej nespáva; každú chvíľu môže niečo: telefón, odbery, kohokoľvek paroxyzmus. Krvmočexit. Nevadí, že nesmie. Že sa nesmie. Dáva si pozor. Nie ako títo... títo vlčáci, títo, keď nočná, tak smelo. A neštítia sa ani prázdnych pacientskych postelí. Premôže ich nuda, nečinnosť – hoci bolo by čo a stále je čo a je toho dosť – a zdriemnu si. Svet je krutý, lebo musia do roboty, a príjemný, lebo tam nič nemusia a aj si pospia. Krutosť sveta je milosrdná; nedopustí nečakané nechutnosti. Je pokoj. Vôbec nechápu, že neustále treba byť na pozore. Keby tak tušili, čo si o tom všetkom Csontos... mali by ho za divného: gyanús alak! Čertichber. Le vannak baszva! „Nočoje?!“ vbrechne do aparátu naucho zlostne, v podstate však falošne ospalo. Kombinácia dvoch predstieraných nálad. Šibne na nástenné: čo nevidieť padne. Ani nie o šesť. Ako to ubehlo! Ako, no ako. Bez prípadov. Meriaš čas prípadmi? Nedobre: nekričhop. „Áno, už idem,“ zívne do slúchadla o poznanie skutočnejšie. Takže na oddelenie. Aužjetotu. Iste niečo nie je v. A takto inak celkom mladý hlas, čopovieš? Asi nová. Že by praktikantka? Taká tá šťanda zo strednej. Šťandám nedávajú nočné, spamätajsa. Na oddelení sa prievan stará o nočný chlad: szar izoláció. A jeho, jeho vyštvú z teplej a smradľavej! A ešte k tomu teraz, šesť minút pred tým, ako bude po. Stopro, že zase nejaký marhaság, hülyeség, maličkosť; klystír alebo sa na chodbe cestou na oné niekto skydol, otĺkol si gebuľu o kvetináč a... Alebo sa po večeri nadžgali pudingami a zachvátil ich karikafosás... A potom sa vytyčkovali na periny? Alebo sa im zdalo, že prihrmela zubatá? Nuž ale: čo si si navaril... Ty si chcel, keď sa pýtali, kto chce na chirurgiu. Nikto ťa sem.

PETER

Nemocnoc

69

Vraj nikto. Dokopali ma sem. A rohadékok! Vykývať s mladším – to áno. Posraná proletárska bagáž. Fogd már be, faszkalap! A tie prašivé, hypochondrické trosky teraz musia? Čo nedrichmú in pace; v kuse sa musia hemlesiť? Furt niečo, furt niekam. Má to osemdesiat, na náhrobnom mu absentuje už iba dátum, buržujjeden, po nociach to sníva o rakve s plyšovou výplňou a ja nemám ani na byt a neviem, kedy budem mať; ani rodinu si nemôžem... A títo neobležia, cez deň slintajú za minerálkou, už iba zobrať samopal, a v nočnej sa skydávajú a grcajú! Človek aby zbieral. A utieral. Zamkne sadrovňu, prepláva slaboosvetlenou halou; výťahy mátožne. Otvorí ťažké dvere oddelenia. Ťažký pach (vôňa?) liekov a fekálií. Zneistie. Pripadá si zrazu cudzí; záchvevy nervozity; len aby to nebol... Panebože, už by len to! Veru len to, už naozaj nič iné, keď už iba šesť, čo šesť, už dávno nie šesť, ale štyri, alebo ešte menej do konca. Čo sa vlastne v takýchto oných deje s časom? Elastično. Len aby to nebol... Ale bude. Bude. Čo iné by to bolo. Odbery nie sú až také súrne, aby nemohli počkať na. Čo by nie: glykémie. Tie predsa až pred siedmou. A nie sú ani v programe. Takže predsa len: exit! Uvidíme, uvidíme. Ak áno, tak to znamená, že hneď teraz dole, o štyri poschodia, po ďalšieho ošetrovateľa, zobudiť ho, potom späť, do inkriminovanej izby, zabaliť, vyložiť na vozík a zasa dolu, do suterénu, do chladu, medzi zdravé potkany a ktovie medzi čo ešte... Do tmy, potom vrzgot-výťah, ťažké kovové dvere, popukaný sivý náter; pomalý, veľmi pomalý výťah hore, zo suterénu na prízemie, zase škrípanie, zase ťažké kovové dvere, vykachličkované sály, ďalšie ťažké, trezorové dvere, mráz boxu: plus štyri stupne a hajde tú našu zabalenú medzi ostatné meravé nahé s vytečenými mokmi. Medzi krvou, močom a vodou. Ako kokteil. Nevydarená malinovka. Ovocná po záručnej. A v tej šťave si vyvaľujú pupky. Čo mi šibe? Tak pekne ešte raz od začiatku. Od ktorého? Ak to niečo (mužalebožena) chcíplo teraz, potom podľa pravidiel dve hodiny ešte, či sa náhodou... A o dve hodiny... je to už vec dennej. Ale ak to chcíplo pred dvoma hodinami, ani tak sa nemusí teperiť za kolegom: načomáštelefón? A fakt! Načo? A ani ten suterén nie je taký. Veď je osvetlený. Potkany? Jakživ ich nikto nie. Načo? Napriek tomu tam môžu. Čo môžu? Nebuďmalý. Takčonámztohovšetkéhovyplýva? Dúfajme, že to nie je exit. Hocičo iné: pokus, ale naozaj iba pokus o samovraždu... v depresívnom afekte... Hnačka v posteli, senilné šmatlanie po chodbe, hysterický záchvat: hocičo. Akármilyen baromság. A ak predsa exit... Z takého hicu do takej kosy. Medzi tých, čo tam nehybne, no aj netrpezlivo na funebráckych kozmetikov, na ceremónie... Múltkor tam ležalo dobre živené embryo s polorozpitvanou lebeňou. A čo má byť? To sa teraz akože vyťahuješ, vagy mi? Ako to súvisí s tým, že si na oddelení? Riedka, smradľavá malinovka; vytŕčané pupky v rozklade. A čo si si myslel, že v čom? V rozpuku? V rozpuku rozkladu. Nemajú rána ani noci, baaniboha: v kuse, v kuse hynú. Rozpitvané hlavy: pozeráš ako v kine, v živote si také niečo nie. A kde by si aj? Až potom ti svitne. Svitne? V takej tme? „Queést-ce que se passe?“ vybľafne poloprívetivo na mladú. Aký pevnučký, nepoškvrnenučký má čepiec. Nie dlho: čosabojíš. Pricvála dáky chujko primárko alebo fiatal medikus alebo egy részeges ápoló a raz dva bude pod nimi. Čepiec? Veď tie sa už

70


dávno nie; metaforizuješ? Tak teda bez čepca. A bez... „Čo?“ vyvalí neskúsená ospalá na Csontosa reflektory v nemom. Csontos ju chvíľu ľutuje: si prisladká na takéto špinavosti. Usmeje sa do jej sklopených; neisto potláča mladícku neostrieľanosť alebo skôr nejasnú pohlavnú orientáciu. Plachá laň hľadá oporu – vzchopsačloveče: buď-konečne-chlap, táto predsa nemusí vedieť, že z vás dvoch tebe lepí viac. A nielen teraz, ale dvadsaťštyri denne. Ešte aj v spánku. Tam najviac. Ak teraz zlyháš, roznesie sa to a všetci sa ti budú, či už za chrbtom alebo trebárs aj priamo do a v plnom dennom, vieš, aké to je – nie si predsa včerajší...! „Ptám sa, voč de,“ zasranduje Csontos. „Veď práve – neviem,“ vytrasie zo seba plachá. „Ja len... ja iba, či by si, či by ste... do desiny... zdá sa, že... ale nie som si celkom istá... Len nazrieť... pozrieť sa, že čo a ako... Babička na desine len sedí a... nehýbe sa. Netvrdím, že... Možno ju treba iba od... odprevadiť na potrebu. Spýtať sa, čo chce.“ „Poďme teda,“ povie hlasom skúseného. Mladá vyladí úsmevček, osmelená ho nasleduje. Vrúcna odovzdanosť v jej pohyboch. Ach, títo proletári, pomyslí si Csontos. Prečo sa zajakávala? Chlapská prítomnosť? Akiste nie! On a chlap? Kdeže, kdeže. Ide o iné. Zdá sa, že táto maličká celkom presne vie, čo je so starou z desiny. Čo mi to tu predvádza? Vraj sa jej spýtať, že čo chce! Mŕtvej? „A kdeže sú ostatné?“ prehodí Csontos. „Išli si zdriemnuť,“ usmeje sa ospravedlňujúco malá. „Môžu.“ Po krátkej odmlke: „Ťahajú dvadsaťštvorku. Zamenili si služby, a tak teraz ťahajú. Je ich málo, niektoré sú maród. A niektoré chcú ísť v sobotu na ples, a tak majú nočnú teraz“. „Rozumiem,“ zamrmle. Rozumieš ty čerta starého! Duchom vôbec nie si oné... Tu? Kde tu? Kde je v tejto všivárni „tu“? Nefilozofuj! Fuj! Že nie si včerajší? Do popuku? Ty starý paranoik. Vraj aby si nevšimli, že ako to s tebou. A pritom ťa už dávno. Ako cez sklo. Si pre nich röntgenových snímok. Ešte aj pre túto sexlaň. ničím ich neprekvapíš, tak čo ešte chceš, doboha, skrývať? Vzdaj sa! Vzdaj sa, kým ti pekne. Vrajabysi... Vojdú do desiny; tma; srnka klapne vypínačom: neón ostýchavo rozblikáva tmu. „Netreba,“ zašepne Csontos a rýchlo zhasne. „Zobudíš ostatných. Nepotrebujú teraz teátro.“ Záleží na tom? Súcitiš s niekým? Manéž je voľná, nech sa zabavia, nie? Liečba šokom. Exitom. Na desine sú tri postele: na dvoch je plachta pokojná, nezhúžvaná: pravidelné odfuky. Ale tretia, tá pod oknom... „Tam je,“ šepne laň sprisahanecky. A hádam aj bojazlivo. „Vidím,“ odšepne Csontos a zaregistruje, ako sa mu kolená. Cíti, že začína byť obdivovaný. Táto veverička: micsoda csaj! A on, on je zrazu: micsoda férfi! Vzápätí gyorsan pustí lesnú z hlavy a pristúpi k posteli. V podpazuší studený pot. Príšerná silueta stareny sa ani len. Ani dych, ani záchvev. „Žije?“ štekne kyprá netrpezlivo. Pasuje sa s plačom? Načo šla do lesa, keď sa? Každý začiatok je. Plač-neplač – jej otázka vyznieva cynicky. Tu? A cynicky? Ale aj ona raz takto: scvrknutá, pokrčená, smradľavá. Zatiaľ však: Carpe diem, bujné hry žliaz. „Neviem,“ odmávne nervózne, takmer rezignovane. Preglgne hnus a nakloní sa nad meravú. Prihovoriť sa jej. Čosi ako otázka v tom zmysle, že: a-čože-vy-tu-takto-o-takomtočase-babenka? Csontos vidí: Vráskaňa má meravo rozďavenú: mrazivá čierňava. Oči nehybné ako rôsol.

P. M a c s o v s z k y

71

„Hotová je,“ zasyčí ceckatej. „Poď, uložíme ju.“ Troska jedna zožltnutá, uzmyslela si vydýchnuť vo veľmi zvláštnej pozitúre: v sede, nohy všuchnuté do chlpatých papúč, chrbtica ako tetiva zaklonená dozadu, hlava zaseknutá medzi mrežou resuscitačnej postele a matracom; očiústa otvorené. Aj takto sa dajú kopytá... Jemne, diskrétne, extravagantne. Anonymne a v noci. Otrčiť. Cestou na trón. Čobynie! A medzitým, len tak, medzi rečou, dokvitne rozheganá zubatá, podľa možnosti v kapucni, a babenku jediným elegantným pohybom skosí. Vidno, že má životaschopný zmysel pre čierny. Csontos probuje vypáčiť lebeňu starej. Ach, drahá, nie exit je problém, ale táto výstredná pozitúra. Pozitúra kreatúry. Vedela si, prihovára sa v duchu plachej, že je kaput, ibaže sama si si s ňou nedokázala... Tak je to. „Zasekla sa parádne,“ zamrmle polohlasne, akoby pre seba. Znenazdajky ho zaleje horúčosť: „Tak ty sa nehneš!“ zachrčí zlovestne a poriadne mykne vychladnutou. Na dotyk ako filé, čo ste práve z chladničky. „Dones dačo,“ povie nad vypáčenou stehnatej. „Podviažeme sánku“. Ceckaňa vycupitá. Csontos si prisadne k meravej; morí ho strach, hlavou sa mu čudesné: čo ak sa teraz pohne? Dačo, aby tá rozďavená čierňava už nie. Aby tá... Ohyzda jedna, prečo práve teraz? Kedy jej mohol motor dovrčať? Pred hodinou? Pred dvomi? Záleží na... Na čom? Aby už tá čierňava... Únava mu oprie ruku o mrežu, sánku o ruku. Pošúcha si viečka? Aj tak ho svrbí inde. Bez ostychu si ho pošúcha. To by bolo, s touto stehnatou cecaňou, tuto, na tejto rozohriatej a ešte aj medzi mrežami. Pri vychladnutej? Ani by sa nevyzliekli. V spoločnosti drichmajúcich trosiek. Vychladnutú by zatiaľ sotili pod posteľ. Nem lenne rossz, az biztos! Egy kis hajnali kettyintés. Čo je na tom? Chladnej už ani tak nič a nikto. Pozrie na ňu: oči jej ešte treba. Nakloní sa nad stuhnutú. Zatisne, odtiahne ruku, chvíľa pokoja, vzápätí sa po jednom otvoria; ľavé s malým oneskorením za pravým: rybí pohľad. Skúsi ešte raz. Šumienka, ktorá medzitým priplachtila s gázou, mlčky pozoruje Csontosovu hru-úsilie. Csontos si všimne jej čerstvo narúžované pery. Takže takto? A kis dög. Starenu uložia, prikryjú. Mladá podáva ošetrovateľovi gázu, ten sa za ňou načiahne, no hneď sa aj zháči: „Ak jej podviažeme bradu, prezradíme sa. Okamžite im bude jasné, že sme zaspali a nevšimli si, že... Radšej ju nechajme tak, akoby spala, rozumieš.“ „Dennej poviem, že som... Nepoviem jej nič. V spánku sa to starým ľuďom často... Dostala rohypnol a hotovo. Zaspala a...“ Jasné: nič. Nič. Jedno veľké, autentické nič. Čo tu stoja a meditujú nad takou malichernosťou? Mladá upraví posteľ, gázu si vopchá do vrecka. Koľkí trpia celé týždne, mesiace. Iba málokto takto pekne, v pokoji. Na chodbe. Na zlomok sekundy stret pohľadov. Lacný ťažký parfum, nočný pach ženského podpazušia: predstava oka na pančuchách. Csontosova ruka sa blíži k jej pásu. Narúžované pery sa na okamih... Otázka v poodchýlení? Abban a szentséges pillanatban sa rozletia dvere oddelenia: žoviálna silueta objemnej sestričky – zrejme denná. Trieli priamo k nim. Csontosova ruka zrazu v bezpečí neutrality. Denná má pohúžvanú červenú fasádu. Amorfná napuchlina: dôsledok nadmernej

72


konzumácie cestovín. Oči drobné: nevyspatá? Zívne: „Na, mi van, gyerkek?“ „Semmi,“ precedí Csontos pomedzi a už sa prace kade. „Hajaj, tudom én jól!“ nedá sa bruchaňa a šibalsky na šumienku. Ta sklopí, nijaké slová. Z izieb sa plazia šuchoty, trosky sa preberajú: kašeľ, chrchlanie, prdnutia, vzdychy, zívnutia. Aby tá čierňava, aby... „Minden rendben?“ prehodí bez záujmu objemná a malíčkom si v uchu. Začuje za sebou šuchot papúč a skôr ako sa mladá zmôže na odpoveď, zvrtne sa a prívetivo okríkne kontúry sivej trosky: „János bácsi, ha´maga méńem alszik, mi?“ János bácsi namiesto odpovede ťarbavo priskočí k mašine a poriadne ju stisne. Žmurkne na Csontosa a povie: „Édes Marika, mindig csak magácskára gondolok, oszt nem to´k elalunnyi!“ Mašina sa hlúpo chechúňa, naoko sa bráni, no stisnutia jej očividne robia dobre. Výska: „Ejnye-bejnye, maga kis hízelgö!“ Csontos sa vytráca: už je desať po. Vkĺzne do nechutne vykúrenej sadrovne, kde už denná zmena na posteli. V kútiku dymiaca, v rukách ponožky. Úryvok chlpatých nôh. Zrelý mužský hlas: „Tak čo, mladý, padla?“ Csontos prikývne: náznak úsmevu; pustí sa do prezliekania. „Aká bola?“ V kolegovom hlase ani stopy po záujme. „Pokojná.“ „Exitus bol?“ „Nie.“ Romboid č. 4, 1995

P. M a c s o v s z k y

73

DANIEL

HEVIER

••• deti ktoré sa nevedia hrať na smrť zabíjajú naozaj Romboid č. 9, 1995

NÓRA

RUŽIČKOVÁ

ŠKVRNA nijaký pevný bod nijaké stanovené epicentrum iba tam kde sa dotkneš hranice zosilnie priam zákonite odpor a za ňou sa vlní koberec a chodby sú ulicami a izby sú námestiami aj ty si len inou verziou celku aj tvoja stabilita je len fázou pádu. Romboid č. 3, 1998

AUGUSTÍN

DOBROVODSKÝ

••• Mám toľko doktorov že nemôžem ani ochorieť a toľko hasičov že nie a nie vyhorieť prepil som cintorín i umrieť sa tu nedá byť v tom, a to je to tá poschodová bieda. Romboid č. 6, 2000

74



H AV R I L L A

Asi v roku 1952 otvorili v Bratislave predajňu Darex. Predával sa tam západný tovar za doláre ($). Mňa fascinovala už len tá značka – US $! Mal som vtedy osem rokov. Tá značka ($) ma fascinuje dodnes. Podobne ako mrakodrapy, (aj ako slovo) jazz, abstraktné umenie, saxofón, CIA, Chewing gum, Broadway, colt, gangster, rock and roll, A-bomb, Cadillac a mnohé iné. (Nylonky, nylon.) Moji rodičia dostali nejaké $, asi z USA alebo z Austrálie a po porade sa rozhodli, že si kúpia v Darexe montgomeráky. Prvé a originálne montgomeráky boli vtedy šité zo šuštiakoviny, hovorilo sa tomu „z balónu“. Tzv. „balónový hodváb“. Už len ten materiál a jeho vôňa ma priam privádzali do mdlôb. Američania vtedy vypúšťali nad komunistické krajiny balóny, aj nad ČSR, a mnohí ľudia tieto spľasnuté balóny našli, rozstrihali si ich a šili si z nich vetrovky a montgomeráky. Strih montgomerákov navrhol generál Montgomery. Mal som osem rokov, ale bolo mi jasné, že každý, kto má oblečený montgomerák, je vlastne agentom CIA. Bolo to jasné aj komunistom. Moji rodičia boli šťastní, že majú montgomeráky. Čiastočne sa aj báli obliecť si ich a vyjsť na ulicu, pretože vtedy mizli ľudia. Po roku poslali pohľadnicu z Jáchymova. Miznutie ľudí začiatkom 50. rokov bol známy fenomén. Rodičia si prezerali montgomeráky v spálni pred zrkadlom. K celkovému pocitu šťastia patrí niekedy aj strach a riziko spojené s týmito pocitmi. V jeden podvečer mi rodičia povedali, že ideme na prechádzku. Obliekli si montgomeráky a vyšli sme. Rozprávali sa, ale už si nepamätám o čom, bol som vo veku, keď som sa venoval hlavne pozorovaniu sveta. Rodičia začínali byť nepokojní. Napokon sa rozhodli vrátiť sa domov. Celá prechádzka trvala asi desať minút. Montgomeráky putovali do skrine. Občas si obliekol montgomerák otec, inokedy mama, ale vždy sa vracali vynervovaní. Vynosili ich až koncom 50. rokov. Z dvoch montgomerákov (originálnych) sa zachoval jeden a mám ho v skrini. Čakám na vhodné počasie, nejaký sychravý novembrový večer, oblečiem si montgomerák a za plieskanice (studený vietor s dažďom) sa pôjdem prejsť k Dunaju. V jednom vrecku budem mať Chewing gum a v druhom zväzok US $ bankoviek. Môže sa stať, že stretnem nejaké pekné dievča v nylonkách a lodičkách na najvyššom opätku, ktoré potom pozvem do baru. Frankie boy nám zaspieva Stranger in the night.

VLADIMÍR

100 US $ poviedka

75

JANA

PÁCALOVÁ

NO COMMENT bezdomovkyňa keď sa netúla stojí v pasáži hodiny nehybné „an absurd sculpture“ vraví turista Romboid č. 10, 2002

OLEG

PASTIER

MYSLÍM SI, žE... „Musíme zneškodniť to, čo nazývame myslením.“ Jean Francois Lyotard 1. Poézia nemá trvalé bydlisko, nesídli nevyhnutne v básni. Básnik iba vytvára to, čo je ešte neznáme. Čo drieme, spí, dovršuje sa v mystériu premeny. Romboid č. 2, 2003

76


MARTIN HEIDEGGER BY TIE A MYŠLIENKA Bytie – výtvor myšlienky? Myšlienka je vždy dodatok Bytia. Najprv sa naučte ďakovať, a budete môcť myslieť. Nič nie je nadarmo, Všetko je jedinečné. Po smrti filozofa som na jeho poctu napísal text Pôvodina (knižne v zbierke Živice), ale rukopisná dedikácia – Martinovi Heideggerovi – sa pri publikovaní nesmela objaviť. Kždý, kto pozná jeho Poľnú cestu, však vedel, komu som báseň venoval. V blízkej budúcnosti by sme v preklade do nášho jazyka Heideggera rozhodne mali predstaviť ako filozofa a esejistu. No široká verejnosť vlastne ani nevie, že Heidegger napísal aj niekoľko básní (z tých filozofov, ktorých si cením, poéziu písali nielen starovekí Predsokratici, ale aj G. W. Leibniz, G. W. F. Hegel, F. W. J. von Schelling, S. A. Kierkegaard, F. Nietzsche, V. S. Solovjov, G. Santayana, M. de Unamuno, B. M. Russel, P. Teilhard de Chardin, L. Wittgenstein, J.-P. Sartre, A. Camus, K. Wojtyla a i.). Nech čitatelia sami posúdia, či verše veľkého filozofa možno považovať len za kuriozitu.

KOVALCIK

Martin Heidegger (1889 – 1978), najväčší filozof 20. storočia – a nateraz nič nenasvedčuje, že by niekto prekonal jeho mysliteľský horizont – začal svoju cestu traktovaním ľudskej reality (Dasein) ako určujúceho východiska k bytiu, aby ju uskutočnil zásadným rozchodom s fenomenologickou tradíciou pre fundamentálnu ontológiu a zavŕšil objaveným rozkrytím básnického dômyslu, poézie, ktorej prostredníctvom ľudské bytie je schopné načúvať hlasu samého Bytia. Povedal: „Čistá prítomnosť básnických diel, zverených nám bez komentárov, naznačuje cestu k tomu, čo je obsiahnuté v slove samom, v tých privilegovaných slovách jazyka, ktoré v nás väzia a ktoré používame, neuvedomujúc si, že skrze ne Bytie nás využíva na vyjavovanie svojej pravdy.“

VLASTIMIL

Slovo o básni

Ukážka je z cyklu siedmich básní, ktoré venoval svojmu priateľovi – francúzskemu básnikovi René Charovi, pričom k Znakom má takýto komentár: „Znaky nie sú básňami. Nie sú ani filozofiou vloženou do veršov a vystrojenou rýmami. Znaky sú slovami myslenia, ktoré sa síce odvoláva na onen spôsob vyjadrovania, ale ktoré sa v ňom neuskutočňuje.“ Romboid č. 7, 1991, krátené


77

PETER

MACSOVSZKY

OPTISTIMUL Teraz už čumíš, čo? Ale kam to vlastne čumíš? A odkiaľ? Sem? Na toto? Toto ťa až tak priťahuje? Púta? Nemôžeš odtrhnúť oči? Čumíš, čo? Myslíš, že to necítim? Tvoj zvedavý pohľad. Na mojej šiji. Nakúkanie. Bezočivé zízanie. Čumíš mi ponad plecia. Čo to robím, však? Nedá ti to pokoja. Že pracujem na tomto, tu. Čumíš a fučíš mi za chrbtom. Nakláňaš sa. Čumíš ponad plecia textu. V čo dúfaš, čo tam objavíš? Ešte si takéto čosi nevidel? Nemáš pocit, že si barbar? Ešte je toho toľko. Okolo teba. A aj mimo tvojho okolia. Toľko zjavného, do očí bijúceho. Aj zatajeného, nenápadného. Toľko. A ty si si vybral práve toto. Práve moje plecia a to, čo je pred nimi. Predo mnou. Práve to ťa zaujíma. Prečo nejdeš inam? Čo tu chceš vidieť? Aký nezaslúžený zázrak? Myslíš, že všetko je dovolené? Že úplne všade môžeš strčiť svoj neohrabaný, drzý ksicht? Že toto tu existuje výlučne iba kvôli tebe? Asi áno. Aj kvôli tebe. Ale pamätaj: všetko je starostlivo skryté a niet nijakého tajomstva. Romboid č. 10, 2003

JÁN

ŠTRASSER

ZMÄTENÉ HAIKU Vravíš, je to len otázka času. No tak pýtaj sa, blázon! Romboid č. 1, 2004

78


Posledný rozhovor s

PAVLOM

B U N C A KO M druhá časť (4. 3. 1915 v Skalici – 5. 1. 2000 v Bratislave)

Minule sme skončili pri otázkach konfesionalizmu, ale mohli by sme sa posunúť až do vašich bratislavských čias. Ako ste sa tam udomácnili? Aká tam bola za prvej republiky miera tolerancie, aj voči vám, prišelcovi? Ako sa konkrétne prejavovala medzi vašimi priateľmi? Priateľstvá sa nadväzovali v škole, v mojich postpubertálnych rokoch konkrétne na gymnáziu. Rýchlo sa zabúdalo na ranú mladosť. Do Bratislavy som prišiel ako sedemnásťročný gymnazista, zážitky z rodiska, z vidieka, zo Skalice zostali za mnou, to už bolo možné priateľov si trochu aj vyberať. Podľa čoho som si vyberal? Podľa ich záujmov. Moje záujmy museli byť nejakým spôsobom v súlade so záujmami kamarátov. Pamätám sa, ako to bolo 1. septembra, prvý deň na bratislavskom gymnáziu. Boli sme nastúpení na ulici pred budovou gymnázia na Grösslingovej a tam sa jeden študent pridružil ku mne a v ruke mal, poviem pravdu, Rudé právo, české noviny, komunistické. Odrazu sa spýtal, či som počul niečo o Husákovi. Hovorím: O akom, kto to je? No tam je medzi oktávanmi – my sme boli vtedy sextáni. Vravím: A prečo? Vraj: Máš vedieť, je to významný komunista. No tak toto bola prvá informácie, s ktorou som 1. či 2. septembra začínal vtedy nový školský rok pred budovou gymnázia. Je zaujímavé, že tá informácia bola skôr politická, lebo to bolo na vidieckom gymnáziu nemysliteľné. To bola vylúčená vec. Keď bol niekto osočený z komunizmu, tak neviem si predstaviť, že by sa mohol školiť, študovať, to bola vylúčená vec, ihneď by ho vyhodili. Lebo duch bol vtedy konzervatívny, viacej-menej teda katolícky, aj moje rodisko Skalica bolo katolícke mestečko, luteráni, židia tam boli v menšine. V Bratislave to bolo pestrejšie, slobodnejšie. Napr. spomeniem, že riaditeľ gymnázia dr. Pokorný rozprával o akomsi nevychovanom mladíkovi, trinásť či štrnásťročnom, ktorého nachytali v kaviarni v Redute vo večerných hodinách, no a rozprával o tom nám, čo ja viem, sedemnásť, možno devätnásťročným ako o hroznom prípade, že dokonca v kaviarni fajčil. Čo ste s ním urobili? No, tak sme to oznámili jeho rodičom. Ja som sa vtedy v duchu usmial. Akýže je to trest, keď to oznámi riaditeľ či triedny profesor rodičom? Na skalickom gymnáziu sa stal prípad, že osemnásťročného chlapca prichytili v susednej obci v krčme pri pohári piva a len za to dostal zákonné mravy a hrozilo mu vylúčenie z ústavu. V tom istom čase, keď onen bratislavský štrnásťročný bol s cigaretou v ústach v kaviarni. Tak skoro sa začínala politická profilácia študentov, už na gymnáziu? V Bratislave áno. Prečo? Pretože Bratislava vtedy bola viacnárodnostné mesto. Keď som prišiel do Bratislavy v to leto 1932, počul som na ulici najviac nemčinu, češtinu a maďarčinu. Slovenčinu len zriedka. Slovák bolo v Bratislave


79

veľmi nízke percento, aj samotní policajti boli len českí. A ako k Slovákom iné komunity pristupovali, ako ich vnímali? K Slovákom? Rozumeli im. Povedzme bratislavskí vinohradníci sa hrdili tým, že hovoria tromi jazykmi. Teda zlou slovenčinou, zlou nemčinou a rozumeli po maďarsky. V Bratislave, povedzme, keď si vezmeme štatistiky okolo roku 1900, Slovák bolo poskromne. Predovšetkým to boli vojaci, ktorí slúžili vojenčinu v bratislavských kasárňach, boli tu služobné, dievčatá, ktoré sem prišli za zárobkom, slúžiť, no a veľmi málo tu bolo remeselníkov, veľmi málo. Píše sa v literatúre, v rozličných pamätniciach a štatistikách, že povedzme okolo r. 1910 tu bola jediná krčma, hostinec, kde sa stýkali Slováci, predovšetkým remeselníci, a tam aj mali možnosť sa stretnúť s nejakými študentmi. Ale akýže študent? Tak to mohli byť povedzme študenti z vysokej evanjelickej teologickej školy, ktorí boli teda luteráni, prevažne slovenského pôvodu a aj do dosť veľkej miery uvedomelí Slováci. Katolícka vysoká škola v Bratislave nejestvovala – bola v Trnave. A bola tu síce právnická vysoká škola, ktorú skončil, povedzme, slovenský spisovateľ Vajanský ešte v 70. rokoch minulého storočia, a medicínska fakulta, ktorá začínala krátko pred I. svetovou vojnou. Ale pokiaľ pamätníci píšu o počiatkoch tejto vysokej škola, tak – prirodzene – tam prichádzali študenti z celého Uhorska a len malé percento z nich sa hlásilo za Slovákov. Ako to bolo? Rozprával mi taký Janko Blaho, narodený 1901, že keď prišiel do I. triedy gymnázia v Skalici, väčšina žiakov sa hlásila za Slovák. V I. triede. Musím ešte podotknúť, že Skalica bola čisto slovenské mestečko i s okolím, neďaleko pri Morave, kameňom možno dohodiť, boli hranice a Maďarov tam bolo strašne, strašne málo. Akí Maďari tam mohli byť? Tí maďaróni, ktorí sa hlásili za Maďarov, a ich deti, ktoré tak boli vychované. Malinké percento. Ale bolo akousi slávou skalického gymnázia, že triedny profesor, ktorému v I. triede, kde bolo 40 žiakov a 10 percent sa hlásilo za Maďarov, sa usiloval, aby v poslednej triede, najvyššej, teda v ôsmej sa hlásili všetci. A hovoril Janko Blaho, že keď v Skalici ešte pred prevratom maturoval, iba dvaja vydržali a hlásili sa za Slovákov. No ale to bol Janko Blaho, syn tamojšieho lekára a známeho slovenského politického dejateľa, vlastne buditeľa. Spomenuli ste oktávana Gustáva Husáka. Aké osobnosti ste ešte stretávali? Ako to na vás vplývalo? Akých ste mali vtedy priateľov? Priateľov som dlhý čas nemal. To nie je len tak nadviazať priateľstvo, trvalo to nejaký rok a za ten rok akejsi osamelosti, som veľa čítal a najmä som sa sústredil na poéziu, a to na poéziu romantického obdobia. Po Puškinovi menovite na Lermontova, potom to bol Nekrasov, iný typ spisovateľa, a v českom preklade som tiež sledoval romantikov, resp. samotného Byrona, predstaviteľa osobitnej školy. To sme sa učili – byronizmus ako osobitý smer, hádam paralelný s romantizmom. Čiže samota. A v tej samote a bez priateľov som začal písať verše. Po nejakej, snáď dvojročnej prestávke. V Skalici som písal po česky, lebo čeština mi bola oveľa bližšia ako slovenčina. Napodobňoval som Karla Borovského. To bolo normálne pre Skaličana, teda rodáka pár kilometrov od moravských hraníc pri rieke Morave, kúsok od Hodonína, odkiaľ do Skalice vidno. Dodnes tam trčia tie štyri elektrárenské komíny, pravda, mám tam vinicu. A prvé bratislavské pokusy už boli v slovenčine? Tie už boli v slovenčine, zaujímavé. Tu som si všimol jednu vec. Že aj spolužiaci na gymnáziu, isteže šestnásť, sedemnásťroční, hoci boli českého pôvodu, rozprávali krajšie po slovensky ako ja. To som im závidel. A najmä jeden spolužiak z Banskej Bystrice, Jiří Pštros, ktorý sa stal mojím dlhoročným priateľom, ale o tom snáď inokedy. No jednoducho, závidel som českým spolužiakom, ktorí vedeli lepšie po slovensky ako ja. A viem, že vtedy profesor českoslovenčiny Miroslav Štěpánek, ktorý si urobil rok predtým, niekedy roku 1931 či 1932 doktorát z filozofie, teda z hudby, nám na hodinách českoslovenčiny, najmä keď bola reč o písomných prácach – to boli vtedy kompozície –

80


hovoril: Čítajte viac slovenskú literatúru, zlepšíte si jazyk, zlepšíte si štýl, odporúčam vám čítať Kukučína a Mila Urbana. No, pravda, v Skalici som nič také nemohol od profesora počuť, lebo ani jeden z nich nepoznal ani Kukučína ani Urbana. No, pravda, v Skalici som nič také nemohol od profesora počuť, lebo ani jeden z nich nepoznal ani Kukučína ani Urbana. No v Bratislave, akokoľvek bolo bratislavské gymnázium bohatšie na Čechov, či profesorov, či žiakov, nejako sa usilovalo žiakov Slovákov viesť k vyššej úrovni slovenčiny. Viem, že kedysi kamarát, ktorý ešte dodnes žije, mi o rok, o dva na to dôverne hovoril, že neovláda slovenský jazyk, lebo čítal v češtine a nemčine, a že ako si má zlepšiť slovenčinu? No, čítaj slovenskú prózu – to som mu snáď už poradil Fraňa Kráľa, Jilemnického a pod. Bratislavské gymnázium malo jednu špecialitu, ktorá spočívala v tom, že vzdelávací krúžok si viedli sami študenti, čo veru nemohlo byť na vidieckych slovenských gymnáziách. A prvý rok môjho pobytu v Bratislave na gymnáziu bol predsedom vzdelávacieho krúžku oktávan Gustáv Husák. Po ňom jeho žiak, teda o rok mladší istý Žilinčan Karol Poradovský, ktorý síce neskôr študoval medicínu, ale tiež bol známy ako komunista. Toto bolo nemysliteľné na vidieckych gymnáziách. Za to by bol vyhadzov. Ale v Bratislave si výborní žiaci mohli dovoliť byť komunistami. O mne, hádam pätnásťročnom, sa raz čosi dozvedeli skalickí profesori a podozrievali ma z komunizmu za to, že som žartovne rozprával o ruskom komisárovi, ktorý bol u mňa v byte. Zobrali to ako sväté písmo, uverili tomu, a predvolal si ma riaditeľ gymnázia. Hovorí mi: Odkiaľ ste mali tieto letáky? Hovorím, našiel som ich na ulici, na chodbe evanjelickej fary, kde sme chodievali po nedeliach, v jednu nedeľu pred voľbami. Už neviem, aké voľby to mali byť, či do parlamentu, vtedy som to ešte nerozoznával, našiel som nejaké papiere, ktoré sa nazývajú letáky. A na tých letákoch bol zverejnený československý štátny rozpočet. A asi toto tam bolo napísané: Toľko a toľko sa dalo, ja neviem, na zbrojenie, toľko a toľko sa dalo, povedzme, na roľníkov a len toľko sa dalo na nezamestnaných. No tak som pocítil, že to je čosi socialistické a dva tie letáky som doniesol do školy a ukázal som ich chlapcom. Sedeli za mnou vtedy dvaja františkáni, klerici, a jeden sa ma pýtal: Odkiaľ to máš? Tak hovorím: Bol za mnou ruský komisár – to som také slovo kedysi počul – a dal mi 10 korún, aby som to rozdal medzi študentstvom. Samozrejme, uverili mi a hneď ma oznámili. Nastalo veľké vyšetrovanie a správa o tom sa dostala aj k môjmu starému otcovi v susednej obci, v mestečku Holíči. Počul to od môjho profesora, ktorý bol starým otcom dr. Dobrovského a cestoval do Skalice na gymnázium z Holíča. A môj starý otec vtedy s hrôzou konštatoval, že ak teda chcem byť komunistom, tak sa musím s celou rodinou rozísť na večné veky. A že som vydedený atď. Tu by som sa rád dotkol jednej veci. Môj starý otec Pavol Gröbl, revúcky študent, pracoval prvé roky ako učiteľ – podľa Hurbana – „menších dítek“ na Starej Turej. Jeho rektor, istý Šmíd, odišiel potom už ako dôchodca z Uhorska, zo svojej slovenskej vlasti, do Ruska aj so svojimi synmi, ktorí tam dostali veľmi dobré miesto ako banskí úradníci. Zdedil som po dedovi zaujímavú korešpondenciu z Ruska, tak z r. 1905 – 1906. Čítal som to niektorým kolegom po rokoch a sú tam celkom zaujímavé reálie o živote takejto rodiny v Rusku. Syn tohto starého pána Šmída mal za ženu Vajanského dcéru, ktorá skončila v Petrohrade dievčenské lýceum a potom sa vydala za jedného z mladých Šmídov. Krásne tam žili, starý pán Šmíd opisuje dedovi, aký veľký byt majú, koľko izbový, ako tam ide železnica, neviem, do ktorého mesta, aké sú tam sociálne výhody pre pracovníkov v baníctve. Podotýkam, že sa to vzťahovalo len na baníkov. Podľa listu bol zadarmo lekár i lieky boli zadarmo a, samozrejme, ani za byť neplatili. Jediný problém mali so slúžkami, ktoré boli negramotné, špinavé a nevedeli variť. A starý pán Šmíd takto píše môjmu dedovi: Žena, ktorá vie aspoň trochu variť, je čistotná a gramotná, to je dobrý materiál pre cárskych poddôstojníkov. Všetky sa vtedy vydali za vojenských gardistov, ako sa u nás hovorí. Nájsť tam dobrú služobnú – to bol veľký problém. Starý pán bol vdovec, mladý ovdovel, pretože Vajanského dcéra v r. 1914 umrela. Nielen tam, aj u nás bola pomocnica v domácnosti vzácny, teda hľadaný materiál.

R o z h o v o r s P. B u n č á k o m

81

Spomenuli ste, že na čítanie ste kamarátovi odporúčali F. Kráľa a P. Jilemnického. Z ktorej strany vás táto literatúra priťahovala? Bolo to ovplyvnené skôr politikou, alebo estetikou? Nie, vtedy sa to nerozlišovalo. Bola to nová slovenská próza, aj Jilemnický, aj Fraňo Kráľ. Či už to boli diela Fraňa Kráľa Čenkovej deti alebo Cesta zarúbaná, či prózy Petra Jilemnického. To boli novinky slovenskej literatúry. Jilemnického práce vychádzali v Prahe... Je známe, že Jilemnický si za honoráre za tieto romány kúpil domec. A pamätám sa, že niekedy v r. 1948 som už za celkom iných podmienok a už iný človek s inou pozíciou sprevádzal niekoľkých umelcov, literátov, medzi ktorými boli zo dvaja Švédi, Nóri, z týchto severských končín, bolo ich asi osem. No a zaviedol som ich aj do múzea Petra Jilemnického v Jure, vtedy sa možno ešte volal Svätý Jur. A hovoril som im, tento komunisticky orientovaný prozaik, silný talent, toto si postavil. Oni nevedeli pochopiť, že ako je možné, že komunizmus bol za I. republiky prenasledovaná a komunista Jilemnický sa zmohol na slušný dom aj so záhradou, s vinicou, kam sa potom chodievalo, keď sa po smrti Jilemnického stala jeho majiteľkou Oľga Jilemnická, jeho bývalá manželka. Tak som im vysvetlil, že predsa on ako učiteľ sa hlásil iba k socializmu, no od biografov som sa dozvedel, že Jilemnický, aby sa kryl pred ministerstvom školstva ako svojím zamestnávateľom, formálne sa prihlásil za člena sociálno-demokratickej strany a už mal v ruke akýsi tromf a nemohli ho prenasledovať, že bol komunista. Lebo komunistická strana bola v opozícii, tak ako Hlinkova slovenská ľudová strana. To boli opozičné strany a štátni zamestnanci – a Jilemnický bol štátny učiteľ – iba ťažko mohli figurovať ako členovia opozície. Ako to bolo s alkoholizmom u Jilemnického? Bol v skutočnosti taký veľký pijan? Ale nie, vôbec nie, bol to mladý človek nízkej postavy, nápadne nízkej, no a rád si posedel s kamarátmi. A vždy mal rád pri sebe aj nejakú mladú ženu. Viem, raz ma požiadal, mal som službu v novinách a on sa tam nemohol zúčastniť, len na ulici sme sa stretli a požiadal ma, aby som nejakú mladú ženu poslal do tej a tej vinárne, myslím, že to bol juhoslovanský Podrum, to bolo v Bratislave r. 1946. Jilemnický odišiel aj do Moskvy s nejakou mladou slečnou, možno povedať súdružkou, len aby nebola vyššia od neho. Tak som tam do Podrumu vtedy poslal osemnásť, devätnásťročnú súdružku, ktorá už mala za sebou obchodnú akadémiu a veľmi rada si išla sadnúť medzi spisovateľov. A pýtam sa jej potom: Ako si pochodila? No, súdruh Jilemnický sa veľmi potešil a hneď ma pozval, aby som si prišla sadnúť medzi nich, povedala. A to je všetko. A s kým ste vy sedávali? Hovorili ste, že najprv vás v Bratislave prikvačila samota, pre ktorú ste boli odsúdený písať a veľa čítať, ale určite postupne kamarátstva pribúdali. Áno, ale boli to kamarátstva mužské. Totiž ženské kamarátstva neboli vtedy v móde, to sa neviedlo. Čiže pánske kluby fungovali už vtedy? Študenti, vysokoškoláci – tak aké dievky so sebou? Tým viac stredoškoláci, a ja som bol veľmi dlho stredoškolákom. Kolegyne? Neboli by s nimi sedeli. Jednak nemali peniaze, za druhé neboli tak oblečení, nevedeli sa možno ani primerane správať s nejakými tzv. meštiackymi slečnami. To bol zázrak, keď si niekto doviedol dievčinu. A to už sme mali vyše 20 rokov, keď s to stávalo. Pamätám sa, sedeli sme, mužská spoločnosť, počas vojny. Mali sme prepustenú jednu miestnosť u Veľkých Františkánov na terajšom Františkánskom námestí. Aj vtedy oproti františkánskemu kláštoru. Ešte v tej prvej miestnosti, v prízemí vľavo, bol výklenok, kde bola, myslím, kresba nejakého pátra, možno s pohárom vína, ale to nie je podstatné. My nadrealisti sme tam v zime r. 1939 – 1940 i časť roku 1941 presedeli takmer denne. Niekedy som mal z toho zlé svedomie, veľmi zlé svedomie, že som šesť dní v kuse pil víno. A nevypil som ho veľa, snáď pol litra. Prečo? Lebo som

82


jednoducho nemal peniaze. Aj keď sa išlo na víno, traja štyria chlapci sa museli poskladať. Študenti, vysokoškoláci, ako bol Vladimír Reisel, museli šetriť hádam tri týždne, aby si ušetrili na liter vína. Janko Brezina taktiež. Július Lenko taktiež, to boli chudobní chlapci. Áno, a ja som tiež nebol bohatší. A aký bol potom spoločenský život tých vašich kolegýň? Stretávali sa aj ony, alebo toto vôbec nefungovalo, išlo sa do školy a domov? To nejestvovalo. Boli ako mníšky. Viem, že s nami aj študovali rehoľnice, neviem z ktorej školskej rehole mohli byť. No na tom nezáleží. Vedeli sme ich mená zo seminárov, keďže ich vyvolávali profesori, a pamätám sa aj, povedzme, na také cvičenia gréčtiny. Ktosi z mojich známych mi vtedy hovoril, myslím, že to bol Mišo Chorváth, že kto chce robiť doktorát na filozofii, musí mať nejakú skúšku z jazyka. Tak aj on, aj ja sme si dali zapísať gréčtinu u profesora Kolářa. No ale čo som ja vedel vtedy po grécky?! Latinu sme mali na gymnáziu, najmenej osem rokov, a keďže mne trvalo gymnázium viac, viac rokov som sa učil aj latinu. No prv, než som si dal zapísať gréčtinu u prof. Kolářa, musel som vedieť, isteže, grécku abecedu, veľkú a malú, a tiež si pamätám, že som vedel skloňovanie: fero, ferais atď. To si dodnes pamätám, a nič viac. Ale Kolář začal skúšať hneď prvú hodinu a kto bol najlepšie pripravený? Naše kolegyne mníšky. Tie nemali nič iné na starosti, len bifľovať sa, učiť sa, učiť sa, ako podľa Leninovho vzoru. Akoby toto Leninovo úslovie a prikázanie realizovali i bez neho. Tieto rehoľnice nás poznali z videnia, poznali nás po mene, i my sme poznali ich, ale keď išli na fakultu pešo, od Hlbokej cesty cez mesto a Štúrovou ulicou až na fakultu, hľadeli do zeme. Nečakali ani len, že ich my, kolegovia civili, pozdravíme. Tak to bolo. Inak, na filozofickej fakulte zďaleka nebolo toľko dievčat ako dnes alebo v povojnových rokoch. Prečo? Pretože na univerzitu sa mohol zapísať, či už na filozofickú fakultu, právnickú, medicínsku – a tie boli len v Bratislave, iba absolvent gymnázia. Prípadne reálneho gymnázia. Ale nemohol tam študovať absolvent učiteľského ústavu ani absolvent vtedajšej obchodnej akadémie, ani reálky. Maturanti z reálky sa dostali bez nejakých skúšok iba na techniku alebo prírodné vedy. Ale na filozofiu musel mať človek gymnázium. No a latinu. Latina bola ťažký predmet. Spomínam si na jednu univerzitnú profesorku, ešte keď bola gymnazistka, meno nepoviem, lebo by ste ho poznali, hej,, možno stará pani žije. Chodila do jednej triedy s Gustávom Husákom, latinu ich učila prof. Šilhanová a táto gymnazistka vyšla z niektorej triedy na chodbu a prihovorila sa profesorke. A pani profesorka Šilhanová jej povedala: Z latiny ste veľmi slabá, ale vyvolám vás ešte. Isto ju vyvolala. A potom táto oktávanka študovala germanistiku. A stala sa docentkou, ba aj profesorkou na univerzite. Ale to je už dávno, už sú iné časy. Aké témy ste rozoberali medzi sebou? Stále, aj počas univerzitného štúdia, politické, alebo...? Pozrite sa, na fakulte počas prestávok alebo medzier medzi prednáškami či cvičeniami sme sa prechádzali na prízemí. Tam sa fajčilo, kabáty sme mali zavesené v tej zadnej časti, v šatni, kde obsluhoval špeciálny zriadenec. To bolo na Šafárikovom námestí, však? Na Šafárikovom. Kiš s menoval, potom po r. 1945 si zmenil meno, možno ešte skôr, na Klena. Bol to človek tu zblízka. Druhým Slovákom, čo bol na fakulte, bol pán Svorad, ktorý bol domovníkom v budove, akýsi pomocník, dokonca aj profesorov, konkrétne na FF. A profesori dali Svoradovi zvláštne privilégium, prihlasovalo sa k nemu na štátne skúšky. A, neviem, možno za dvadsať korún urobil takú milosť, že nie k tomu a tomu profesorovi, ale k inému. Povedzme začiatočníci slavisti, slovakisti, českoslovenčinári museli robiť skúšku, prvú štátnicu, ktorá sa skladala po 2–3 semestroch u prof. Stanislava. Stanislavovi, pravda, sme sa pripravovali z učebníc Weingharta – a to bolo vlastne všetko. Ale v r. 1939 sa objavil prof. Ľudovít Novák a ten skúšal inakšie. Ja som


83

nemal tých dvadsať korún pre pána Svorada, aby ma dal k vybranému examinátorovi, tak som prišiel na skúšku a dostal som sa k prof. Novákovi. Mal som šťastie, že prof. Novák ma poznal. Bol Skaličan a vedel o mojom otcovi, o mojej matke atď. A už som vtedy písal a čosi publikoval. Správal sa ten profesor Novák ako sympatizant HSĽS? Bol naozaj taký ľudák? Prof. Novák je známy tým, že vyštudoval filozofiu v Prahe. ešte nejaký semester aj s inými Slovákmi strávil v Paríži, napríklad s budúcim, alebo už vtedy existujúcim literárnym kritikom Rudolfom Uhlárom, ktorý zomrel v mladom veku. Aj ten mal zaujímavý, pestrý životopis. Rudo Uhlár sa zjavil, keď som mohol byť asi kvartán. V oktáve sa zjavil nový študent. Čierno oblečený, v čiernom klobúku, s paličkou, to bolo u gymnazistov nezvyklé a možno aj nespôsobné, ale zaujímavé, a tiež nosil červenú kravatu. A po nejakom čase som sa dozvedel, že tento oktávan, Rudo Uhlár, prišiel do Skalice z nitrianskeho gymnázia, vraj tam mal nejaké nepríjemnosti z politických dôvodov. A pravdepodobne ho osočovali na nitrianskom gymnáziu ako komunistu, preto aj tá nápadná červená kravata. Potom neskôr som sa dozvedel, že Rudo Uhlár bol skutočne prenasledovaný za socialistické zmýšľanie, a len potom sa postupne stal pravičiarom, silným nacionalistom a pravičiarom. Ako taký skamarátil sa v Prahe na univerzite s Ľudovítom Novákom, hoci bol semestrálne nižšie, mladí od Nováka, a Novák mu redigoval prvú knihu. Novák s potom stáva tiež pravičiarom, to je pravda, ale že by dajako vo svojich článkoch prejavil sympatie k Andrejovi Hlinkovi, k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, to som nikdy nezbadal. Pamätám si na jeho akoby pravičiarsku vetu, myšlienku, ktorú vyslovil v jednej eseji o slovenskej literatúre. Píše tam asi takto: Je našou preveľkou chybou, že sme nemali šľachtu, aristokraciu. To predsa nie je ľudácky, hlinkovský názor, to je názor socio-psychologický – a ktovie, či nemal pravdu. Keď už sme pri profesorovi Novákovi, skúsme sa chvíľu zdržať pri osobnostiach, ktoré boli aj známe vo verejnom živote. Spomeniete si, ktoré z nich boli najvýraznejšie, prípadne vás aj ovplyvnili? Vy ste neštudovali dejiny, ale už vtedy zrejme vynikal profesor Rapant. Akú pozíciu mal napríklad prof. Chaloupecký a ďalší? K Chaloupeckému som mal veľmi blízko už od detstva. To bolo takto. V máji 1919 sme my deti od rodičov počuli, že do Skalice prídu Chaloupeckovci, že budú u nás bývať, no a veľmi sme sa tešili, že príde bratranec a sesternica. Doniesli nám veľmi zaujímavé darčeky, také plechové bubienky plné cukríkov, zrejme z Čiech, odkiaľ Chaloupecký pravdepodobne vtedy prišiel. Jeho manželka bola mamina mladšia sestra, študentka, poslucháčka filozofie v Prahe, ktorá prvá napísala vysokopolitický článok o Timrave. Uverejnili ho v Slovenských pohľadoch, ak sa dobre pamätám, v r. 1906, napísala ho ako dvadsaťdvaročná. Narodená bola r. 1884. Spomínaný článok sa zapáčil aj mladému Kraskovi, vtedy študentovi techniky v Prahe, a ďakuje jej v známom básnickom liste slečne L. G. Spomína tam aj Hviezdoslava... To bol, pravda, vedel od detstva, že teta zamlada písala. Moja matka nepísala, venovala sa radšej hudbe. Jej sestra študovala v Prahe, čo bola začiatkom storočia zriedkavosť. A tam sa zoznámila s mladým poslucháčom filozofie Chaloupeckým, no a vzali sa. Jeho prvým zamestnaním bolo – ako mladého doktora filozofie a predtým už známeho mladého českého básnika, ale neviem, do ktorej skupiny patril, to som pozabúdal – jeho zamestnaním bolo „archivářství a bibliotékařství“. Ako Čech nebol nejaký pokrokár, naopak, patril medzi tých konzervatívnych Čechov a sám povedal niekoľkokrát: Masaryk ako profesor KarlFerdinandovej univerzity, či koncom alebo začiatkom nášho storočia, nemal nijakú obľubu, bol tam osamelý. Ak za sebou Masaryk niekoho mal, tak to bola skupina Slovákov. Pokiaľ išlo o prof. Rapanta, ten nebol Chaloupeckého žiakom, skončil v Prahe, vyštudoval archívnictvo, spoznal som ho ako desaťročný, v r. 1925. Bol už skončený so štúdiami a chodieval k môjmu starému otcovi do Holíča, k tomu starému otcovi, čo mal za ženu istú Adelu Štúrovú, neter Ľudovíta Štúra. Domácnosť mal starý otec veľmi konzer-

84


vatívnu a nacionalistickú. Žil aj so svojou manželkou na evanjelickej fare, kde bol i učiteľom. Ako deti sme tam chodievali na faru, kam sa starý otec vysťahoval, ale vždy sme museli ísť aj do kostola vedľa fary. Tie zvyky sa museli v minulom storočí nevyhnutne udržiavať. Slovenská evanjelická škola a kostol tvorili akúsi nerozlučnú väzbu, lebo aj evanjelický farár musel robiť najskôr učiteľskú skúšku. Celý život, pokiaľ bol ako farár činný, vyučoval aj náboženstvo – bolo to s učiteľskou profesiou nielenže nerozlučne späté, ale identické tým, že kňaz síce nosil patričné kňazské oblečenie, ale teológiu vyštudovanú nemal. A pamätám sa, cez leto nás starý otec – dôchodca vodil do Moravy. Chcel nás naučiť plávať, na čo sme sa ako chlapci veľmi tešili. Keď sme prišli na tzv. Valchy, to bolo od mestečka Holíča vzdialené tak trištvrte hodiny, obliekali sme sa do plaviek a starý otec – že začne. Ale sa tam objavili nejakí mladí páni a starý otec sa usmial a hovorí im: No zoznámim vás s mojimi vnukmi. Bol to mladý doktor Rapant, jeho žiak. Starý otec ho učil na holíčskej evanjelickej slovenskej škole, vštepoval doňho slovenské národné povedomie. Akou zhodou okolností priľnul k tomuto Rapantovi a zasa mladý Rapant k nášmu starému otcovi? Isteže, nie bezvýznamnou príčinou bolo aj to, že Rapantova matka pracovala vo viniciach môjho deda a svojho syna, čo som od mojej matky počul, už ako päť, šesťročného vodila do vinohradu. Moja matka sa dožila dosť vysokého veku 83–84 rokov a ešte aj na smrteľnej posteli opakovala niečo, čomu som dobre nerozumel, vraj: Čo ten malý chlapček, čo ten malý chlapček... – neviem, koho mala na mysli. Potom zadriemala, zaspala a keď sa prebrala z tých predsmrtných chimér, tak by som to nazval, zase vraj: Á, to taký pánko, jak mávali vedľa synáčka. Z toho som si domyslel, ale aj z iných realít Rapanta počas I. svetovej vojny. Mám odloženú fotografiu, na ktorej je celá vojenská čata. Písaná je atramentovou ceruzou, Daniel Rapant pred odchodom na front píše dedovi: Pozdrav patrí vám, vážený pán učiteľ. Jeho prvú knihu o počiatkoch maďarizácie mám tiež odloženú, tiež s dedikáciou dedovi. Vo svojich spomienkach prof. Rapant ešte aj pred smrťou spomenul dvoch významných ľudí, Holíčanov, ktorým vďačí už neviem za čo všetko, asi že sa stal profesorom a historikom. Asi toľko o mojom starom otcovi a evanjelickom farárovi Jánovi Boorovi. Druhý starý otec sa ako presne volal? Gröbl. Krstným menom Pavol. Ešte k tomu Rapantovi. S jeho matkou som sa stretol po pohrebe môjho starého otca a pýtam sa mojej matky, prečo bola pani Rapantová pri mŕtvom starom otcovi. No to je taký zvyk, hovorila mi matka, ktorá sa pri ňom modlila. Brána bola otvorená, aby mohol hockto vojsť, nuž dozerala na ľudí v dome. Ale takisto o niekoľko rokov neskôr, po smrti starej matky sa zastavila pri našom prízemnom dome neďaleko fary, s bratom sme už boli dospelí, a vraví: Ja som Rapantová, cirkevná rodáčka, poznáte môjho syna, toho študenta? Vravím: Pána profesora Rapanta poznáme. Nič to, nič to. Povedzte mu, keď ho uvidíte v Bratislave, aby mi napísal. Už dávno nepísal. Ale dozvedel som sa z Holíčskej fary aj to, že keď sa Rapant v Bratislave ženil s herečkou Meličkovou, tak poslal svojej starej mame veľkú krabicu skalických zázvorníkov, ktoré veľmi chutili k vínu. Aj profesor Rapant mal veľmi rád skalické vína, tzv. rubín, červené skalické víno, a nebolo to síce často, ale párkrát sa stalo, keď sa už ako dôchodca prechádzal po tunajších rodinách alebo po meste, že povedal: Čo keby sme išli na pohár vina? Keď sa so mnou potom lúčil, a to niekoľkokrát, po posiedke – nie dlhej, veľmi triezvej, a povedal by som, až takej puritánskej, z ničoho som ho nepodozrieval. Príliš dobre som ho poznal z počutia i videnia, nebol to nejaký erotický... Raz mi hovoril, keď som pracoval v zahraničí, že rok strávený v Štrassburgu, vo Francúzsku, je viac, ako keď na Slovensku strávite tri roky. Potom, keď vyšla moja prozaická knižka Hriešna mladosť, vypožičal si ju od svojho suseda, lekára, profesora, ktorý býval v tom istom dome, ale len na jednu noc si ju požičal,


85

prečítal ju a vrátil majiteľovi, môjmu kamarátovi. Takéto stretnutia to boli. Keď som mu pripadal veľmi skromný, cítil som jeho námietky voči mojej skromnosti. Akoby som ja už mal za sebou nejaké význačné literárne dielo. Ale ja sám som nikdy v živote nemal taký pocit. Keď sme pri tých dvoch, Rapant a Chaloupecký boli známi rivali, nie? Nie, to je zdanlivé a tvrdí sa to najmä medzi historikmi. Predovšetkým treba vedieť, že Chaloupecký dostal Rapanta na miesto krajského archivára, sám Chaloupecký mi to rozprával, a vedel o jeho pôvode i o jeho vzťahu k rodine jeho manželky. Hovoril, že prvé zamestnanie, keď Rapant dokončil štúdium, išlo cez jeho ruky. Po krátkom čase sa aj stretli. Netreba zabúdať na to, že Chaloupecký v r. 1919 prichádza na Slovensko. Najskôr sa stáva inšpektorom slovenských archívov. Už som to niekde spomínal, že jedna z jeho prvých ciest viedla do nitrianskeho biskupského seminára, do archívu, kde ho vtedy sprevádzal biskupov tajomník dr. Tiso. Dr. Tiso nerozumel po česky. Chaloupecký po slovensky rozumel, ale zaujímavé, dr. Tiso po česky nerozumel. Zhovárali sa teda po nemecky. Naozaj? Jednoznačne. Chaloupecký ma na toto upozornil. Tiso nerozumel po česky. Chaloupecký sa vo svojej mladosti stretol v Roudnici s väčšími pánmi. Asi v r. 1910 prišiel do Roudnice Fridrich August III., ktorý ako saský kráľ v mnohom podliehal cisárovi Wilhelmovi a ktorý bol v tomto nemeckom „bunde“ najvyšším panovníkom až do konca monarchie. Prišiel teda saský kráľ do archívu – no kto ho tam sprevádzal? Správca archívu, mladý doktor Chaloupecký. Svojim dcéram potom rozprával: A tak se saskému králi tatínek zalíbil, příští rok si ho pozval do Drážďan a dekoroval ho vysokým saským vyznamenaním. Toto saské vyznamenanie platilo nielen v čase Rakúsko-Uhorska, ale aj v neskorších rokoch. A pamätám sa na to, keď v r. 1939 Chaloupeckého syna, teda môjho bratranca, mladučkého inžiniera po skončení štúdia, v jeho prvom zamestnaní v Plzni ako člena komunistickej študentskej frakcie zavrelo gestapo. Otec bol pravičiar, syn naopak. To tak býva, deti proti otcom. Chaloupecký mal dobrého známeho, prezidenta Háchu, a ten intervenoval u nemeckej polície, aby trest smrti pre môjho bratranca za jeho členstvo v komunistickej frakcii zmiernili. A veru – na základe toho saského vyznamenania bol môj bratranec zbavený trestu smrti, ale odsúdený na doživotné väzenie v Nemecku. No Chaloupecký bol súčasne významná politická osobnosť už ako profesor v Bratislave. K tomu sa dostaneme, tam je toho viac. Chaloupecký mal veľký vplyv na univerzitu aj na celý politický život. Ale medzi ním a Rapantom predsa došlo ku konfliktom. Zo začiatku mu mohol pomáhať, ale keď bola známa polemika o osídlení starého Liptova, tam už do seba šili. Pravda, v Chaloupeckom treba vidieť nielen historika, profesora, vysokoškolského činiteľa, ale aj politickú osobu. Treba si uvedomiť, že Chaloupecký bol, ako aj iní českí dejatelia na Slovensku, členom slobodomurárskej lóže, neviem ktorej, kde bola reč aj o histórii a historikoch, ale aj o veciach politických atď. Od Chaloupeckého dcéry som počul, že sa zachoval jeho prejav o Slovensku, zrejme je teraz v Martine v archíve a časom ho sprístupnia. Chaloupecký v ňom vykladá svoje politické názory na vzťahy k Slovensku, ale celkom inakšie, než to videl menovite profesor Rapant. S Rapantom som nikdy o profesorovi Chaloupeckom nehovoril, nerozprával o tom. Rapant študoval v Prahe a v Paríži, ako je známe, a spomínal som, že Chaloupecký ho vtedy umiestnil v krajinskom archíve v Bratislave. Protežoval ho u krajinského prezidenta dr. Kállaya, ktorý bol po Šrobárovi druhým prezidentom slovenskej krajiny. A niekedy v 50. či 60. rokoch, možno ešte neskôr, mi prof. Chaloupecký pri nejakej príležitosti, keď

86


prišiel Rapant do reči, povedal, že o krátky čas mu vtedy Kállay hovorí: Pán profesor, čo ste to ku mne do úradu poslali za čudáka? Podobne sa o Rapantovi vyjadroval aj mladší historik prof. Varsík. Už neviem, kto mi hovoril o tom, ako si Rapant počínal ako vedúci krajinského archívu v Bratislave. Ale to nie sú dôležité veci, skôr také pikantérie, ktoré nemajú nič dočinenia ani s vedeckými metódami, ani s publicistickými prácami a pod. Sú to čisto akési osobné sympatie či skôr antipatie. A k tomu konfliktu medzi Chaloupeckým a Rapantom v súvislosti s polemikou o osídlení Slovenska. Naozaj bol Chaloupecký takým presadzovateľom čechoslovakizmu aj v historickej vede? No prirodzene. Jednoducho mal taký názor, že jestvuje československý národ, ktorý v plnej miere uplatňuje aj vo svojej významnej knihe Staré Slovensko. Je, pravda, zaujímavé, čo o tom hovorili iní slovenskí historici. Z autopsie poznám povedzme názor Škultétyho na Chaloupeckého – najostrejšie sa proti Chaloupeckému postavil práve Škultéty. No porovnávať historika Škultétyho s historikom Chaloupeckým, to je, pravda, trošku háklivá vec. Aké štúdium mal za sebou Jozef Škultéty? Po skončení revúckeho gymnázia išiel študovať, myslím, do Budapešti alebo do niektorého maďarského mesta a vyštudoval takzvané pedagógum. To znamená, že bol odborným, učiteľom dejepisu. Kým Chaloupecký bol odchovancom pražskej Karl-Ferdinandovej univerzity, žiakom prof. Golla atď. A už od mladosti sa históriou zapodieval, v disciplíne i historických metódach bol teda neporovnateľne zorientovanejší, iste odbornejšie. Povedzme náš najstarší historik Franko Víťazoslav Sasinek bol historik významný pre Slovákov a pre Slovensko, ale bol to samouk. Ťažko porovnávať českú historickú vedu so slovenskou historiografiou. O vede v tom čase ťažko môžeme hovoriť. Ako bola vôbec vnímaná osobnosť a jej autorita počas I. republiky? Čo to znamenalo pre vás ako pre mladého človeka, ktorý sa pozeral na staršiu generáciu? Pozrite sa, začali sme Rapantom a Chaloupeckým a ja vám poviem iba toľko: Pri našich rozhovoroch sa František Hrušovský, žiak Chaloupeckého, u ktorého robil aj doktorát filozofie z histórie, už neviem, na akú tému, o Chaloupeckom vyjadroval čo najlepšie. Inak sa o Chaloupeckom vyjadroval aj historik František Bokes, autor veľkých slovenských dejín. Keď som mu z Prahy niekedy r. 1947–1948 doniesol Chaloupeckého odkaz, že napíše recenziu – posudok na Bokesove Dejiny Slovenska, tešil sa na to. Samozrejme, nestalo sa tak – a Chaloupecký zomrel. Chaloupecký bol organizovaný s inými vysokými hodnostármi Československej republiky v slobodomurárskej lóži, neviem v ktorej. Tých slobodomurárskych lóži bolo v Bratislave niekoľko. Pamätám sa, otvorili a sprístupnili ich na jeseň 1938. Prirodzene, že boli zrušené, časopis alebo noviny Slovák, ústredný orgán Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, priniesol zoznam členov. Pamätám sa veľmi dobre, akoby to bolo včera či predvčerom, boli tam organizovaní aj rímskokatolícki biskupi, napr. Marián Blaha a iní hodnostári, takže je naivné domnievať sa, že existovala len jedna slobodomurárska lóža, ktorá by bola dirigovaná dajakými židmi. To je, pravda, diletantizmus. Nedávno som mal možnosť vo francúzskej literatúre, v najmodernejších encyklopédiách presvedčiť sa o histórii slobodomurárskych lozí. Áno, existovala aj židovská, aj americká, ale jednoducho naši, teda slovenskí inteligenti sa domnievajú, že bola jedna jediná a že to bola židovská vec. V tom je ich naivita. Isteže, autorita Chaloupeckého ako historika, teda reprezentanta historiografie na bratislavskej Komenského univerzite bola, pochopiteľne, vysoká. Neustále mal kontakty s najvyššími predstaviteľmi Slovenska, o tom svedčia aj fotografie a články, povedzme s Milanom Hodžom. Niekde mám staré noviny z čias I. republiky, kde vystupujú títo dvaja činitelia, vzdelanec, vedec i politik Hodža a Chaloupecký. A vedeli sa dohodnúť. Napriek polemikám, ktoré vyšli aj v knižne vydanom spisku Chaloupeckého, polemike s Hodžovou knihou Československý rozkol. Škultétyho mnohí nazývali div že nie otcom národa, otcom


87

vlasti a dostala sa mu aj akási prezývka či titul „národného baťka“, čo možno svedčí o láske a vysoko pozitívnom vzťahu k tomuto starému pánovi. Ale brať ho alebo stavať ho na úroveň s univerzitnými profesormi, to je dosť odvážne. Áno, po vojne, po vzniku Československa, a presnejšie, po vzniku univerzity v Bratislave sa Škultéty na čas stal jej profesorom, ale pokiaľ sa pamätám, a to viem z literatúry o Škultétym – spomienky naňho vyšli súborne k jeho osemdesiatinám v r. 1934 – mal tam jednu prednášku, ale viac neprednášal. On titul profesora Komenského univerzity dostal, ale ako profesor nepôsobil. Pri založení bratislavskej univerzity boli menovaní dvaja profesori – Milan Hodža a Jozef Škultéty. Hodža odišiel do politiky, Škultéty na protest proti niektorým profesorom odišiel do Matice slovenskej. Aspoň to tak prezentoval. Toho miesta sa vzdal z politických a osobných dôvodov. Tomu sa dá veriť. Najostrejšie proti Chaloupeckému vystúpil práve Škultéty. Dokonca po kritike alebo po odsúdení Starého Slovenska Škultéty píše: Takí ľudia, ako je Chaloupecký, by mali byť zo Slovenska vykázaní, tu nemajú čo hľadať. Takto sa Škultéty vyjadril na stránkach Slovenských pohľadov, to som sám čítal a viem, že raz sa môj starší brat rozprával s baťkom Škultétym v Martine aj o iných veciach, o našom starom otcovi, ktorý bol Škultétyho spolužiakom na revúckom gymnáziu. Škultéty ešte bol živej pamäti, dobre si spomínal na svojho spolužiaka Pavla Gröbla. No a tiež prišlo do rečí, že Gröblova dcéra Ľudmila sa vydala za Chaloupeckého, a na to dal Škultéty môjmu bratovi otázku: A rozprával sa váš starý otec vôbec s Chaloupeckým? Takúto otázku mu dal. A ja teraz, po päťdesiatich, možno šesťdesiatich rokoch, si na tento rozhovor môjho brata s baťkom Škultétym v Martine spomínam a iba toľko k tomu môžem dodať: Rozprával sa a vždy mu bolo trpko spomenúť si nie na historické, vedecké náhľady Chaloupeckého, ale na celkom iné veci, týkajúce sa rodiny a jeho dcéry, ktorá sa v r. 1911 vydala za dr. Chaloupeckého, archivára a bibliotékara kniežaťa Lobkovitza. Zhovárali sa STANISLAVA CHROBÁKOVÁ a PAVOL LUKÁČ Romboid č. 4, rok 2000

Ivan Csudai, Romboid č. 10 / 2004

88


MILA

HAUGOVÁ

TERČ PRE POZORNOSŤ tvár bez príčiny tvár ktorá sa nezopakuje bezo mňa Romboid č. 3, 2004

PETER

MILČÁK

ZVIERATÁM Zatajujem dych a zatváram oči pred vrúcnosťou, s akou staviate svoje nevedomie oproti môjmu vedomiu. V tom bytí, akokoľvek bezbrannom, nie je miesto pre údel, čokoľvek už bude nasledovať, no priestor pre osud, osud môj, sa pateticky otvára, preto zatváram oči. Romboid č. 9, 2004

RUDOLF

JUROLEK

••• Keď jediným výsledkom je prejdená cesta, únava v nohách, vietor, ten nepokoj krajiny, obloha nad tým: ešte jeden svet. Život je možný. Romboid č. 1, 2005


89

VASOVA ALTA

Úniky 1. Najprv sa kľujú ruky. Chobotnica rúk, spojených, takmer spojených. Zaujato sa posúvajúcich, zaujato pátrajúcich, zaujato rozoberajúcich škrupinu. Ruky sú čoraz šikovnejšie: rozobrali už všetko, čo našli vo svojom vajíčku, rozobrali bielok, skonzumovali žĺtok, zanechali už len odpad a vykŕmili rozum. Dobre ho vyživili, riadne prekŕmili: z drobných mozočkov vytvorili jeden jediný, nabitý zvedavosťou, nasýtený odvahou, taký, ktorý vie vydať jednoznačný povel, pokyn. Nastal čas. Rozbiť predbežné istoty, skúsiť, pokúsiť sa, okúsiť. Uvidieť, spoznať, čo je za. Rozdrviť na prášok, roztĺcť na črepy, zničiť nenávidenú škrupinu, čo bola dosiaľ domovom. Preraziť vznešenými atmostratoionosférami, úhybnými obalmi, naoko zraniteľnými, no vzápätí zacelujúcimi každú jazvu. Chobotnicovité zviera, rozum a ruky, ruky a rozum. Všetko už spoznalo: každý kvet. Každý lístok. Každého chrobáka. Každú skalu. Každý prášok. Každú súčiastku každého mozočku. Nie, prijednoduché to zase nebolo. Stroje, jednoduché, zložitejšie, zložité. Vystavať, zboriť, vystavať, zboriť. Civilizácia za civilizáciou, názor za názor. Fámy o skratkách čiernych dier. Fámy o slučkách v čase. Fámy o návrate... Ešte, že je tu nevedomosť rúk: spájajú sa v úsilí, hnané túžbami po výhodách, po zajtrajškoch. I rozum len nejasne tuší, že sa spojil v likvidácii. V rozoberaní, v ničení. Tuší, no nevie prestať. Na ozajstnú tvorbu, na skutočné stvorenie trávy, ani len obyčajnej trávy, nestačí. Vyzerá to tak, že rozobrať, zvedavo rozobrať a nenávratne zničiť je rovnocenné. Rovnako ťažké, rovnako záslužné. Možno naokolo blúdi ctižiadostivá sila: chce, aby ktosi do poslednej triesky, do posledného prášku spoznal jej dielo. Potrebuje diváka, diváka i za takú cenu. Vytvorila nemotorné batoľa: len čo sa pozviechalo, začalo bádať, spoznávať ničením. Vyrovnávať sa s konštruktérom. A tak sa vykľúva, kľuje zo zemegule chobotnicovité zviera, mnohoruký tvor v nechápavom úžase. Lezie zo škrupiny vyčerpaného vajíčka, aby konečne pochopilo. Život sa prelieva, vylieva, nanovo stiera hranice s nežitím. Pamäť sa bezcieľne poneviera prázdnotou. Čosi ho vykľulo. Možno vyžije. V ruke držíš vajíčko. Znesené, čerstvo znesené. Stisneš a rozpučíš. Stojíš na zemi. Žĺtko sa vpíja do koberca. 2. Bolia ruky, ramená... absolútne nezažitá poloha... ohrozenie. Mávaš odloženou metlou, skúšaš si to aj ty: rovnomernými, širokými pohybmi pozametať námestie, jeho zvyšky, jeho prach, dočiahnuť aj ten najmenší ohryzok. Bolia ruky, ramená. Ohrozenie, no pokus. Pokus zachytiť súradnice, vpliesť sa do nich, dopátrať sa odkiaľ kam, aj keď šípiš, že odnikiaľ nikam, alebo od seba k tebe, od seba k sebe. Listy geniálneho muzikanta, listy o hovnách, listy najbližším: zhodil zo seba ťažobu, aby ostal ľahučký, ľahký, aby si zašantil v prevlekoch, aby mohol čarovať čárymáryfuk s bodkami a vlajočkami na rovných zrátaných linajkách, aby sa vládal vznášať. Záťaž zanechal najbližším, tí pochopia, veď sú ovešaní rovnakými ozdobami, náramkami, obojkami, okovami. Dá sa aj takto, rozdeliť sa, oddeliť: na-

90


jbližším kopance, najbližším zlé sny, ostatným to nadzemské, vznášavé, rozmarné, samopašné. Alebo blízkym pohodu, radosť, gurmánstvo a vrúcnu vášeň, ostatným rozvibrovať membrány. Membránu vypätého plátna, membránu papiera, membránu uší, nepokojom, víziami, odsudkami, rozsudkami, výsmechom zo seba i z nich. Prýšti z toho des, ale aj humor, známy humor z bezvýchodísk: je vždy smiešne, keď niekoho dostali, najsmiešnejšie, keď dostali teba. Len nie bezfarebnosť, len nie pustú pravdu, v ktorej jedno ruší druhé, kráti sa čitateľ s menovateľom a ostane nula; ten, kto číta, spozná sa v tom, kto je menovaný, nič nové pod slnkom, nič sa nedozvie. Ide si starká, zametá, zametá pred sebou, je to jej údel, povinnosť. Nepozerá radšej, čo zamietla, veď sú to len zvyšky, pozostatky po odžitom, možno aj po celom cudzom živote, iste však aspoň po malej časti... No súčet častí, súčet svinstva na lopatke dáva odžitý včerajšok, včerajší svet, včerajšie sny a úsilia. Zdrapy, črepy, haraburdie, samé smetie... nikdy sa nedozametá, nikdy. Akoby ľudia netušili, kde sa to všetko skončí, akoby nevedeli o skládkach a odpadkoch, akoby nezistili, že mestá stoja na ruinách, polia sa živia krvou a rozkladom, lesy výkalmi a zotletým lístím. Zanechať čo najväčšie kopy zvyškov, zvratkov. Navrátiť, všetko navrátiť. V pôvodnej, neživej podobe! Zbesilo sa činíme, veď sme len časťou. I v našich telách jestvuje preveľa iných zmysluplných životov... nie sme pupkom sveta. Sme však stredom svojho sveta: kde niet ohraničenia, jestvuje nespočetné množstvo stredov. Kto o to stojí, môže sa ním cítiť. Môže to cítiť... Starká trpezlivo zametá, čistí cestu ďalším, čo prichádzajú s podnetmi, s citmi, s odvahou, zametá, radšej nepozerá, nehovorí. Smrť? Starká je zároveň smrťou? Alebo zrodom? Nádejou? Zametá, aby sa konečne raz podarilo všetko usporiadať? Aj keby potom už nemala čo? Ulica – večerná, plná ľudí, nočná, plná svinstva. Kráča ňou žena v šatke s obrovskou metlou, nepozerá napravo, ani naľavo, navyknutými pohybmi pracuje, zametá. Isteže občas odíde, dostane peniaz, uvarí si obed, večeru, pospí si, nevie, že ju pozorujú. Pomyslela by si svoje. Pracuje ty len stojíš, premýšľaš, nevyrábaš zajtrajšie odpadky, nezametáš včerajšie. Skúsiš to teda: horlivo naháňaš zvyšky, naháňaš prach, dočahuješ aj najmenší ohryzok, najtenší papierik. 3. Neviazaný človek, človek sebec, človek, ktorý chce to i ono: priateľov i nerušené sústredenie, voľný pohyb i cieľ, slobodu i lásku, skusmo i rozumne. Rozmýšľať dopredu, spomínať dozadu. Prešľapuje na mieste, chýbajú ostatní, ktorí predsa len regulujú, s ktorými by mohol nájsť spoločný bod. Bod – vyslobodenie, bod – odraz k akcii. Pozerá sa, všetky cesty voľné, jedna neznámejšia od druhej. Váhavo vykročí a spanikovane sa vráti. Najprv vylúčiť, najprv zistiť, ktorá je nezmyslom! Ibaže vie: zmysel tej ceste dodá práve on, ba čo viac: len tým, že ňou prejde, sa stane cestou. Že si ju vyvolí, môže sa stať. Aj cestou. Bez toho ostane vánkom, snom, tušenou možnosťou. No odkiaľ vziať silu, vytrvalosť prejsť? Konca nedovidí: akiste bude aj jeho koncom. Jeho koniec sa stane koncom cesty... Nik iný si neodnesie tú istú skúsenosť, taký istý údel. Neisto sa obzrie, zhľadúva súputníkov. Keby sa tak odhodlali spoločne, viacerí, keby tak svedčili jeden druhému... Ináč celá námaha ostane nepomenovaným pokusom, zmrští sa do génového odkazu, kdesi sa opäť vynorí, no nemusí, ktosi naň narazí, ale čo ak nie? Zanechať aspoň znaky, v piesku, v hline, v skale, najradšej na horľavom papieri, horľavom, no bielom, horľavom, alebo čitateľnom. Viditeľnom. Zároveň, zároveň! S putovaním. Kráča. Vánok mu češe vlasy, vzduch suší tvár, oči nenájdu chvíľu na spočinutie, chvíľu na obzretie, zaujato a predsa povrchne zachytávajú prítomnosť. Zľahka ju pohládzajú, ukladajú do svojvoľnej pamäti. Naveky ju bude už len loviť v blikoch sna, dochytávať, stíhať... V zábleskoch racionality, keď nasilu dávaš všetkému zmysel, vidíš sa kdesi uprostred neznámej cesty, cesty, ktorú vytváraš. Vtedy ti prichádza na um aj toto. O konci. O znakoch. A tak sa radšej tváriš, že sa ešte nič nestalo. Z každého miesta oddychu, z každého bodu chvíľkového spočinutia pokúšaš sa spraviť prvý, východiskový. Nepripúšťaš, že hlavné už os-

A. Vášová

91

talo za tebou. V tebe. Alebo... vskutku nie je každý bod tej zázračnej cesty prvým? Každý zároveň východiskom? Otvárajúcim množstvo možností? 4. Nenecháme ich na pokoji. Aj v Hanákovom filme: unikala mamka, staručká, usmiata, unikala, balila si kufrík znova a znova, napakovala ho a rovno ku koľajniciam. Dobehol syn, horko-ťažko sa pripomenul, domov ju dotiahol, kufrík vybalil, pamäť navrátil. Experimentátor: Čo robia gorily, keď umierajú? Gorila: Pohodlná diera, spánok, zbohom. E: Kedy gorily umierajú? G: Trápenie, nepríjemnosť, staré. E: Ako je gorilám, čo cítia, keď umierajú? Sú šťastné, smutné, boja sa? G: Spia. Aj my vravíme, zaspať na večnosť. Veď sa len obzrime: mnohí z nás sa chcú odobrať. V hlavách sa im vypne prítomnosť, drahé deti, drahí druhovia, drahé miesta im ostanú ľahostajné, dokonca neznáme, náhlia sa za samotou, náhlia sa na miesto, kde sa nevyrušovaní stretnú sami so sebou, kde si ľahnú a budú mať pokoj, kde do nich nebude nik pchať lyžice, polievky, lyžičky čaju, alebo aspoň kvapky umelej výživy rovno do žíl, kde nerušene vplynú do zabudnutia. Darí sa to ozrutným slonom, darí aj najmenším chrobákom, každý si nájde nerušený kút, kde sám, s vlastným filmom v hlave... no my sa hanbíme, keď sa to komusi z nás podarí. Našli zamrznutého pri ceste... strateného v lese... vyhladnutého v cudzom meste... zosnulého v byte! Pozeráme sa po starkých, ktorí sa odrazu poberajú a nevedia kam, ktorí nás odrazu nepoznajú, dívame sa na nich ako na pomýlených, nesvojprávnych a zo všetkých síl im chceme dobre. 5. Ja som tá mladšia, ja som predsa tá mladšia, ja by som mala byť bláznivejšia, to na mňa by mali dozerať: miesto toho sa potácam, vlastne ani tak veľmi sa nepotácam, iba som sa potkla... skôr sa skrývam. Je to v poriadku, že sa skrývam, že sliedim, že sa o ňu v jej veku musím báť? Akoby jej nestačilo naše spoločné veselé šťastie, alebo – ona to azda nenazýva šťastím? To, čo ona rozhádže, ja upracem, to, čo ja vymyslím, ona ušije, keď sa niekde vyberieme, vyzeráme skvele, dve sestričky, dve nezávislé sestričky. Čoraz viac ľudí tomu neverí, spytujú sa stále znova, či sme ozaj sestry. Aj si spomenú, no vravia, že na to zabudli. Pritom sa podobáme. Vlasy rovnakej farby, ona dlhé, ja krátke, niežeby som tým chcela zvýrazniť, že som mladšia: to skôr ona nosí tie svoje pramene rozhádzané ako výzvu. Ledabolo posplietané na štíhlom chrbte. Moja sestrička pripomína žihadlo: má viac o tých nevyhnutných pár centimetrov, o byľku, ktorá stojí medzi štíhlosťou a – dá sa to vôbec pomenovať? Nie, isteže nie som zamilovaná do svojej vlastnej sestry. Nelezieme si na nervy, hoci sme stále spolu, no zamilovaná do nej nie som, ani nežiarlim, i keď ju teraz v noci tajne špehujem. Moje zaváhanie, aby som vystihla, čo nasleduje za štíhlosťou a nie je to vychrtlosť, ba naopak, pramení z posadnutosti hovoriť presne... Prútik. Pravdaže, je to prútik s korunou porozhadzovaných vlasov, prútik s hádžucimi sa bokmi, prútik, čo sa delí na dvojicu štíhlych nôh, sestra je prútik a ja som len klasická. Klasická, vyvážená postava, kto by si želal viac? Lenže skús sa zjaviť, keď si bechybná, vyvážená, triezva, vedľa takého prútika, výkričníka! Dlhé vlasy nepomohli, iba ma ešte viac priklincovali k zemi a tak mi vymyslela sestrička účes, čo vyzerá ako srsť zamatového krtka, a pritom každý vlások trčí ako malinkatá anténka. Lenže aj tie anténky akoby slúžili len jej, prepínali na jej vlny, akoby vnímala obdiv aj cez ne – nie, netvrdím, že z nás dvoch si ľudia všímajú a obdivujú len ju. Keď sa ocitne osve, lebo aj to sa stáva, všímajú si a oslovujú viac mňa. Som vyrovnanejšia, ona zasa výraznejšia a akosi netýkavejšia, kým na ňu stihnú zaostriť, je preč, je plachá... Ale keď sme spolu! Keď sme spolu, neobstojí nikto, odovzdávame si posolstvá a smiešky, rozumieme si natoľko, že sa len málokto vie napojiť na našu rokmi prepracovanú reč slovíčok a gest – závan nevraživosti, ak čosi také vzniklo, keď som spomenula anténky... tak to len preto, že ja som v našom zdvojenom žití tá zádumčivá a ona obstaráva styk, vlastne pri jej plachosti len prchavý dotyk s okolím. vie precítiť, že o nás ktosi vie, že sa nám chystá prihovoriť a vie vybrať,

92


pri kom sa zastavíme. To ona nás vie ochrániť. A odrazu kráča temným mestom, v skutočnosti ani nie odrazu, to ja som sa odrazu rozhodla sledovať ju. Vybehla si už viackrát, vlasy si stiahla do uzla, aby priveľmi neelektrizovali pred vysvietenými výkladmi, alebo pod žiarivkami... a ešte si nahodila ľahučký široký plášť a vkĺzla do pohodlných topánok. Tak ako keď sa človek chcel len poprechádzať, uvoľniť si myšlienky, upokojiť trávenie, nadýchať sa. Vybehla a o pár hodín sa vrátila, zakričala som zo svojej izby, je dobre? Nie si lačná? Chceš sa porozprávať? Bolo dobre, nehladoval, nerozprávala, nič sa nedialo. Lenže teraz ja mladšia sledujem staršiu, teraz ju chcem ja ochrániť. Ak sa chystá opustiť našu spoločnú škrupinku, bytík, ktorý sme si podmanili a uspôsobili, ak chce opustiť naše slovíčka i naše pomlčky, ak sa nazdáva, že nastal čas, dobre. Možno sa opäť narodia dve sestričky, nestratíme sa, nerozplynie. No ozval sa vo mne strach. O ňu, navonok plachú, vnútrom dôverčivú... Poletovala ako priehľadný nočný motýľ, ja za ňou, dúfam, že by som jej nepripomenula netopiera, na motýľovi pazúriky ani nezbadáte, na netopierovi ich však rozoznáte ľahko, ľahučko – prenasledovala som ju viac podľa citu, vedela som, kde pôjde, kam zahne, kde sa jej zapáči, kam ju to priláka. Vybadala som rýchlo, že strach bol zbytočný, že jej vychádzka nemá cieľ, že je to výletík pre potešenie, že chce byť sama... Bez obdivovateľov, bezo mňa. Vtedy to prišlo. Nič sa nestalo naozaj, nič nebolo skutočné, len do mňa vošla akási chuť, žiadza. Byť oslovená? Objatá? Alebo len zbadaná? Akoby nie ona, akoby som sama vošla do noci a hľadala kohosi, kto si podobne vyšiel, kto by sa tiež rád stretol, dotkol, pocítil priazeň, rozochvenie. Lomcovalo to so mnou, nedalo sa vyhovoriť na sesterské spojenie, toto bola čisto moja vec: ona ostala čistučká a priehľadná, to ja som na seba vzala zažiadanosť možno za obe. Ale aj takto chránim ju, veď som tu len preto, aby ju neobťažovali, neprepadli, som iba hromozvod, preto to preciťujem, akiste sa k nej ktosi blíži, nenadarmo som si spomenula na netopiera, čo vydáva a vníma nečujné vlnenie – klamala som sa, pretože som nikoho nechránila. Jej široký plášť sa mi dávno stratil. Poddala som sa svojim predstavám, možno neprišiel jej čas, ale môj... a ona zatiaľ zmizla. Spojenie sa stratilo, vonkoncom som si nevedela predstaviť, kam sa pobrala, do ktorej uličky zahla. V strede mesta, kde stretneš len opilcov! Rozbehla som sa domov. Čakal ma v bráne. Nie ona, on. Dotyk a priazeň... Rozhodla som sa nepozrieť mu do tváre, no vedela som pridobre, že by som ju spoznala kdekoľvek a kedykoľvek. Zasvietil. Temná brána a temná náhoda sa premenili na zoznámenie. Vypili sme kávu, vymenili si mená, adresy, telefóny. Priznala som, že sa ešte pokúsim vyviaznúť. Že sa z toho chcem dostať. To si len namýšľaš, usmial sa a rozišli sme s. Je triezvejší ako ja, došlo mi. Odteraz budem ja motýlikom, odteraz už nebudem starostlivo – v tej chvíli som si spomenula na sestričku. Za celý ten dlhý čas sa nevrátila. Vkĺzla som do jej izby, ihneď obmotaná pavučinami vôní, šiat, rozhádzaných papierov. Hodila som sa na jej posteľ, lenže nie tvárou do podušiek, lež s rozhodenými rukami hore nosom. Až po čase som zistila, že nevzlykám, že sa nestrachujem. Niežeby som na ňu nemyslela: no myslela som na ňu cez seba. Akoby sme sa z ničoho nič rozdvojili. Videlo sa mi, že tak ako ja sa v tejto chvíli cíti aj ona. Prečo by som jej upierala právo na poburujúci zážitok, poburujúci je zlé slovo, zaváňa odsúdením, vydedením. Prečo by mala prísť o búrlivý zážitok, v ktorom sa uvoľní na povrch, čo bývalo skryté... Takže som si pomohla myšlienkou, že práve v tejto istej chvíli, istotne aj ona s rozhodenými rukami, ak ich má kde rozhodiť, alebo stúlené do seba, ak našla aspoň miesto na sedenie, a to sa predsa vždy nájde – akiste aj ona spomína na posledných pár hodín... So začudovaním zisťuje, kam ju to hodilo, čo nové zasialo, čo to z nej vykvitá, aké korene sa v nej rozvetvujú... Takže to odžité už prestáva byť najdôležitejšie. Keď som si oddýchla, nezačala som sa o ňu nanovo báť. Začala som sa obliekať, prezliekať, čačkať. Uprostred noci! Do svojich aj do sestričkiných šiat. Až ich pod mojimi chodidlami pred zrkadlom bola pestrá, poddajná, posplietaná kopa. V lesklom skle som sa vynárala na nehorázne farebných vlnách s neznámym vyzývavým úsmevom. Menila som sa ako sa mi zachcelo, raz ona, raz ja, potom čosi umelé, zložené zo známych čriepkov. Takto a nie ináč

A. Vášová

93

som sa rozhodla chodiť medzi ľudí. V podobe, v ktorej budem samú seba prekvapovať, miasť. Akoby som vo vyprázdnenej izbe načala nový život. Tvor, vylezený z kukly, s čerstvou, lačno prijímajúcou kožou. Zraniteľný. Nebolo pomyslenia všetko to uložiť: keď sa sestrička vráti, nazdá sa, že som sa zbláznila. Že sa ma až natoľko dotklo, keď ma opustila na pár chvíľ. Veď som doteraz, hoci mladšia, opatrovala ja ju... Pobrala som sa do svojej izby, na tele nočnú košeľu do sestričkinou vôňou, trocha ako ona, trocha ako ja. A vtedy papier, neviem, prečo som zdvihla práve ten papier. Papier pokrčenec. Papier výtvarné dielo. Pripomínal zviera, verného, ležiaceho psa. Náročky? Predstavu psa som ľahko odvrhla: psa to pripomínalo len v tom osvetlení. Len z uhla pohľadu, ktorým som sa z dverí obzrela na spúšť za sebou. Ako by som si ho nevšimla! Bieleho, strohého, nenáležitého. Psa, verného psa. Zdvihla som ho, pohladkala, aj som si ho pritúlila, chcela som ostať v polohe hry, v ktorej som toľko precítila, v ktorej sa mi toľko vyjasnilo. Uložila som sa vo svojej upratanej, triezvej izbe. Položila som ho na vankúš vedľa seba. teraz ma stráž, dobre stráž. Kým sa panička nevráti. Do rána sa verný pes stratil, papier sa roztvoril. Ostali písmená. Možno som to už vo sne. Ako by som to ináč vedela? Prečo by som si potom čo len pomyslela na to, že poznám tu rozprávku? S riadkami popretínanými nitkami po bývalom psovi, pokrčencovi? Lienka, lienka, čo má krídla, lienka letí, pripnutá, prišpendlená lienka máva krídlami, letíneletí... Prečo sa konečne nevznesie, nevidno. Je to len bodka naviac, asymetrická bodka, malá, no bolestivá. Nepatrná špendlíková hlavička! Obchádzajú ju po prstoch, pomáhajú jej slovami, mávaj silnejšie, mávaj ešte, pridaj, nestrachuj sa, to sa potom iba tak odlepíš od zeme, ani si nevšimneš. A poletíš, poletíš... No lienka sa už vzdala, krídlami máva len naoko, keby skúsila naozaj, zabolelo by ju, opäť by pocítila ten bod navyše, iba by ho oživila. Nik sa od nej nedozvie, či sa chystať do pekla, alebo do neba, nech si všetci myslia, že majú ostať na mieste, že tam je im najlepšie. Lienka, úbohá malá lienka... vysnívaná. Nech je tu niekto preukaznejší, pripútanejší, aby sa vyjavilo, prečo je lepšie sedieť, dumať, skúšať si v duchu. Prečo je márne pokúšať sa naozaj. Lienka je okrúhlučká, milučká, ja nie som ani taká, ani onaká, mne ťažšie prepáčia, že sa nechcem vzniesť. Neodpustili by, neporozumeli. I keď nemajú čo a prečo. Odpúšťať. Veď všetci sedíme tam kde sme si kedysi zasadli, nebadane nás ktosi popritĺkal, bodky pričaroval. Keby sme si navzájom zradné špendlíky povyťahovali, to by bol bzukot! Až potom by sme našli silu priznať, že nevieme kam. Že tie bodky sú len vysedené jamky, jamôčky zvyku. Aj by sme to s tým lietaním skúsili, lenže prečo? Za čím? Nuž len tak, vydýchol by ktosi a ten vzdych by ho ľahučko nadniesol. Len tak, tešil by sa a nadnášal by sa na vzduchových vlnkách, len tak, radoval by sa a ponoril do vzdušného prúdu. Unášalo by ho, nadnášalo... Tisíckrát povieš nie a raz ti vykĺzne áno. Keby sme každý počkali na svoje áno, svet by sa možno usporiadal – Prijednoduché, pripekné, prinaivné, pomyslela som si, v rukách bývalého strážneho psa. Sestrička zbiera odvahu alebo ešte len slová na to, aby si tú odvahu zdôvodnila, čoskoro o tom začne rozprávať, pripravovať sa, ťahať za sebou... Alebo nie? Možno som to ja? Prišpendlenou lienkou som pre ňu ja? Netušila, že sa za ňou pustím, že čosi prežijem, že sa jej izba zmení na rozbúrenú spúšť, na farebné more. A teraz dospáva, šťastná, že začneme rozhovor o lietaní. Rozprávku podhodila, aby som ju našla... Nespala. Ak áno, tak nie doma. Odvtedy v sebe zmierujem dve podoby, bývalú a tú novonadobudnutú. Keby sa odrazu ukázala, iste by sme prekvapene pozerali, aké sme rovnaké. Objavili by sme sa nakrátko a naplno. Ako objímame to, čo treba uchopiť, kým nepomienie. To, čo chceme čo najúplnejšie zaniesť do pamäti buniek. 2/1992

94


PASTIRČÁK

DANIEL

IKONA STROMU tŕne tvojej koruny sú zobáčikmi vtákov. počujem ich za súmraku spievať na rannom strome majstra messiena Romboid č. 5, 2005

ĽUBOŠ

BENDZÁK

RADOSŤ Nezadržiteľná radosť má v sebe niečo zo škovránka Ktorý spieva bez ohľadu či ho niekto počúva Romboid č. 10, 2005

CHROBÁKOVÁ REPAR

S TANISLAVA

••• v mojej knižnici; ah, sladké topoá kooptovaného kopta – o p t i m a l i z o v a n á optika – lopta, čo skáče pod oknom – ah, táto smrť, guľatá – (Báseň z cyklu ONLINE IMMORTALITY), Romboid č. 10, 2006


95

DOKUMENTY V pozostatkoch rukopisov bývalého Romboidu z roku 1982 sa náhodou zachoval aj tento stručný list a tri básne Jána Ondruša. Jednu z nich publikujeme ako dokument v autentickej podobe. R.

Redakcia časopisu ROMBOID Obráncov mieru 14 Bratislava Zasielam Vám na uverejnenie štyri básne. Básne Kríval, Malá parochňa a Nešťastné dôchodča majú byť vytlačené bez interpunkcie, bez delenia do veršov, vety majú byť oddelené kolmou čiarou. S pozdravom Ondruš Olichov 8. 2. 1982

JÁN ONDRUŠ K R Í VA L čo urobíš big Majklovi Kríval / čo mu urobíš / čo urobíš big Majklovi Kríval / čo mu urobíš / Kríval / Kríval / čo urobíš big Majklovi Kríval / čo mu môžeš urobiť / ako Kríval ublížiš big Majklovi / Kríval / znič big Majkla Kríval / Kríval / čo mu môžeš urobiť / ako zničíš litl Majkla Kríval / čo mu urobíš / ako zničíš litl Mjkla Kríval / čo mu urobíš / Kríval / ako zničíš litl Majkla / Kríval / ako môžeš zničiť litl Majkla Kríval / Kríval / čo urobíš Kríval litl Majklovi / Kríval / znič aj litl Majkla Kríval / Kríval / čo urobíš litl Majklovi / Kríval Kríval / čo robíš zle robíš / Romboid č. 3, 2005

96


NAMIESTO RECENZIE „,Invalidní důchodci jako specifická sociálni instituce, či dokonce vlastně sociálni vrstva – je to tak –?‘ ,Ano.‘ ,– jako specifická sociální vrstva vznikli teprve asi před pěti sty lety – ani si zpočátku tak neříkali, to až pozdějc na počest Egona Bondyho.‘ ,Ano.‘ ,Tehdy, původně, vznikli invalidní důchodci z dosavadní skupiny intelektuálů .‘ ,Nevím.‘ ,Ale ano. Můžu ti to doložit z pramenů – pokud nám zase neshořela Univerzitní knihovna.‘ ,Ne. Je pod zemí.‘ ,Aspoň něco. Z intelektuálů, protože ti tenkrát dostali důchod, zatímco všelijací hippies a notoričtí nezaměstnaní ne. Společnost jednak ještě neměla dost peněz, jednak si myslela, že ty kurvy převychová. Ale intelektuálové tehdy prostě důchod dostali. Společnost dokonce najednou začala být docela ráda, že se jich touto cestou může zbavit. Proč? Protože v tzv. dovršeném socialismu nebylo pro ně najednou místo.‘“ „Intelektuálové nikdy nebyly výrobci ,zábavy a poučení‘ pro lid, na to se hodili vždycky patolízalsky líp ustrojeni inteligenti – a teď inteligentská elita plně uspokojovala všechny potřeby a požadavky. Inteligentská elita je strašně nadšená tím, že může být inteligentskou elitou, a z vděčnosti za to se může přetrhnout.“ „,Jsem nezvratně přesvědčen, že řeči Šakti Maharišiho a jemu podobných, ať už si v dějinách říkali jak chtěli, teosofové nebo existencialisti nebo fenomenologové, o tom, že člověk je sám, izolovaně solipsitní, bez možnosti mezilidské komunikace, jen a jen vlastní subjekt atd., jsou holý blábol. Člověk tu není cizinec, člověk není jen a jen vlastní subjekt, jehož hranice nelze překročit, člověk není nikdy sám. I kdyby byl od narození do smrti zavřen v temnici, kam by nikdo jiný neviděl, tak není sám. Vždy jest s nějakými druhými – ale to právě nemusejí být ausgerechnet lidi. Většinou je však v normální komunikaci s lidmi na tomto a s anděly na onom světě.‘“ „,Vy tu hnijete a civilizace zachází. Je to jak v těch tvých knihách o konci řimské říše. Civilizace zachází a vy se hrabete v knížkách.‘ ,Civilizace musí dřív nebo později zajít. To už je taková dialektika vývoje,‘ řekl A., ,a konci řimské říše se snad může podobat konec lidí i s jejich důstojníky, ale ne konec invalidů.‘ ,Proboha!‘ vykřikl Lev Davidovič, ,dost už těch dekadentských intelektuálských nafoukaností! Invalidi žijí na jedné zemi s lidmi, jsou součastí civilizace a zajdou, když zajde ona.‘“ Citát y z knihy Egona Bondyho Invalidní sourozenci (Archa, Bratislava 1991) vybral IGOR HOCHEL Romboid č. 4, 1992


97

voľným

okom

O obraze Gerharda R I C H T E R A Ema – akt na schodoch

Gerhard Richer: Ema - akt na schodoch (1966)

Samo maľovanie je témou tém obrazov Gerharda Richtera (1932). Pravda, platí to len vtedy, keď prisúdime téme i spôsobu jej vyjadrenia akosť zvláštneho. Lebo zvláštne vyjadruje vzťah reality a ilúzie. Svedčí o tom aj priama či inverzná prítomnosť média fotografie. Či už v podobe zvyčajnej „hádanky“ ako je to urobené?, alebo pomocou magrittovského tvrdenia: táto fotografia nie je fotografia. Najmenej jednu fotoprítomnosť však vylúčiť môžeme. Prítomnosť hyperrealistickej fotoanekdoty. Pravda, pre človeka znalého „umenia“ východných móresov s umením má určite iskrivý pôvab aj Richterova stopa na vývinovej stupnici moderného umenia. Totiž keď roku 1961 potajme „presídlil“ z drážďanskej Akadémie umení na Akadémiu v Düsseldorfe, vzápätí s mladšími spolužiakmi Sigmarom Polkem a Konradom Fischerom-Luegom založili „kapitalistický realizmus“. Vo vzduchu visel pop art a ako vždy tam visel aj politický humbug. Ironicky ich zmiešali a ešte ironickejšie pomenovali. Nečudo, prichádzala generácia umelcov, neochotných zaťažovať sa pocitom viny. Žiaľ, prichádzala akurát prešlapovať na „pokrokovom chodníku“ a tak ich ľavobuntové praktiky už roku 1979 zironizovala režisérska legenda Nového nemeckého filmu Rainer Werner Fassbinder vo filme s čiernokomediálnou atmosférou Tretia generácia. I Gerhard Richter po príchode na düsseldorfskú Akadémiu začal umelecky dorastať aj problémami, ktoré výdatne živili romantické predstavy o spoločenskom poslaní umenia. Ten čas svet poznal ako vypätú atmosféru v NSR 70. rokov 20. storočia. Myslelo sa tým, pravda, akurát tak na politický škandál, do ktorého kancelára Willyho Brandta uvrhla enderácka Stasi a ešte činnosť teroristických skupín, financovaných zo zdrojov KGB, prípadne – ako Frakcia Červenej Armády (RAF) – previazaných s palestinskými teroristami zo skupiny Hallimech. Summa-summarum nevábny rámec pre „tretiu generáciu“ protestujúcej mládeže. Pravda, umelecký protest – ako zvyčajne – vybuchoval na celkom inom poli. Novú Novú vecnosť, alebo neoexpresionistickú Novú divokosť či Novú objektivitu nemeckých výtvarníkov sprevádzal čudný mišmaš nacionalistickej tradície a kozmopolitickej orientácie súčasného umenia. Umenie Gerharda Richtera, zakladateľa kapitalistického realizmu, potvrdzuje zvláštny, nie však nezvyčajný úkaz v dejinách umenia. Bol uprostred diania, ale zostal úplne sám. Pritom ho, najmä po príchode do Spolkovej republiky, zaujímali tie isté otázky ako jeho rovesníkov. Výnimkou nebola ani „zlá maľba“, ani patetický realizmus budúcich „divokých“. S chuťou sa zúčastňoval na najrôznejších provokáciách a vzdal hold aj osobnosti Josepha Beuysa, ktorého vizionárske stigmy formovali nové nemecké výtvarné umenie dobrých tridsať rokov. Veď tých formotvorných i formu rozbíjajúcich magických pozdravení chlapíka Josepha Beuysa, príznačne kráčajúceho v príznačnom plstenom klobúku, bolo neúrekom.

98

romboid 10 / 2007

Rovnako mnohostranný Gerhard Richter bol predsa len celkom inak viacrozmerný. Nerezignoval na jeden spôsob vyjadrenia témy kvôli zaujatiu druhým (možným) spôsobom. Zotrval pri oboch a pokojne pribral ďalší a ďalší. Naviac, on svoju tému kultivoval. Znamená to, že svoje vyjadrovacie prostriedky zjemňoval, že bol bytostným perfekcionistom? Áno, ale dôvody neboli rázu estetického, neboli z rodu krásnych vtelení tvaru. Dôvody Richterovej kultivovanosti pochádzali z podstaty veci a z podstaty témy. Tou vecou bol zobrazený predmet, a tou témou bola premena zobrazeného predmetu. Výstižnejšie pomenovanie nám ponúka synonymum premeny – sublimácia. Pravda, zobrazené predmety na obraze nesublimujú, ale určite sublimovať môže ich substancia. Čiže podstata zobrazených predmetov. Ako? Ako mihot plamienkov Troch sviečok (1982), napríklad. Ako prežiarená Ema – akt zostupujúci po schodoch (1966). Ema zvláštne prežiarená difúznym svetlom, čiže tak, že nám pred očami – mizne. Alebo číre využitie fotografických konvencií pri fotorealisticky namaľovanom portréte Brigitte Polk (1971), členky Frakcie Červenej armády, ktorý sa vzápätí stal „nástrojom pre politický komentár“ (Edward Lucie-Smith). Polková, jedna z uväznených aktivistiek RAF, z väzenia vlastne „zmizla“. Preto v Nemecku dodnes riešia záhadu, či zmizla samovraždou alebo vraždou. Akými metaforami pomenúvame akt „(z)miznutia“, teda v prípade, že má vyjadrovať strácanie či strácanie sa? Všetkými možnými, aké sme si nahonobili v strachu pred tieňom, a v ešte väčšom strachu pred stratou tieňa. Gerhard Richter maľuje tiene? Áno. Maľuje nečujné mávnutia krídiel na wendersovskom Nebi nad Berlínom? Áno. Preto maľuje spomienku na banálne významnú udalosť z fotografie formátu tri krát štyri centimetre na plátne billboardových rozmerov? Áno, lebo už samo „nesmierne“ prezväčšenie garantuje prevahu tieňa. V podobe neostrosti, monochromatického „zhrnutia“ farebnej škály, jedným slovom, v podobe – rozptýlenia. Čo to znamená? Znamená to, že Gerhard Richter, podobne ako jeho rovesník Christian Boltansky z Paríža, ale, napríklad, aj Paul Klee – „znepriehľadňuje“ hranice medzi miniatúrou a monumentom (Günter Metken). II Postmoderným maliarom, udomácneným v „nevyčerpateľných“ depozitároch dejín umenia, vôbec nevoňajú občasné výhrady, že z princípu maľujú obrazy obrazov. Áno, oni síce citujú realitu (už) zobrazenú, často fotograficky zobrazenú, ale citujú najmä jej mnohovrstevnatú (umeleckú) podobu. V podobnom zmysle sa k „problému“ vyjadril aj Gerhard Richter: Kto umeleckú skutočnosť vytvára, ten o téme (nielen) umeleckej skutočnosti uvažuje ako o forme nádeje. Ako konkrétne? Konkrétne tak, ako je možné namaľovať k nám zostupujúcu Emu, aby sa od nás vzďaľovala. Iný vhodný príklad – obraz Strýko Rudi – Gerhard Richter namaľoval roku 1965 podľa fotografie z rodinného albumu. Pretože z malej fotky namaľoval metrový obraz, pozerá sa na nás „rozmazaný“ či „zneostrený“ strýko Rudi vo vychádzkovej uniforme poručíka Wehrmachtu. Roku 1944 práve takýmto pozdravom z frontu obohatil depozitár dejín rodiny. Obraz namaľoval synovec Gerhard, čerstvý absolvent düsseldorfskej Akadémie v ateliéri Karla Otta Götza. Po vlastných dvadsiatich pedagogických rokoch na tej istej vysokoškolskej ustanovizni, roku 2000 profesor Richter olejomaľbu strýka Rudiho ešte o čosi zväčšil, keď ju „preniesol“ na fotografický materiál Cibachrome. Jazykom umeleckých stratégií by sme túto manipuláciu na druhú mali zaradiť medzi postmoderné manipulovanie s obrazom už postmoderne zmanipulovaným. Výsledok takéhohto prepadávania sa do obrazu – paradoxne – mohla by byť aj znásobená dištancia od obrazu. Hĺbka povrchu. Znamená to, zrejme, že tu je aj spomínaný zvláštny vzťah reality a ilúzie – paradoxný! Nepochybne paradoxný je jav, keď sa k nám zostupujúca od nás vzďaľuje a nie približuje, keď sa tvar zväčšením znejasní, keď akt v svetle mizne, keď mihot plamienkov horiacich sviečok tematizuje tieň a netematizuje svetlo. Paradoxy však významne zvrstvujú naoko jednoduché témy, niekedy len celkom banálne provokácie. Vždy však prezentujú samo maľovanie ako tému tém Gerharda Richtera. Lenže s týmto tvrdením niečo nie je v poriadku. Čo nie je v poriadku? Akosť onoho samotného maľovania. Tu je samotné maľovanie spriaznené s médiom fotografie, alebo ho sprevádzajú najrôznejšie fotografické a tlačiarenské techniky. Čo prináša táto sémantická spriaznenosť dvoch a viacerých psychicko-sémantických funkcií dvoch a

voľným okom

99

viacerých médií? Po prvé, zvrstvenú realitu vytvoreného diela, po druhé, bohatší dialóg symbolických foriem a kódov. III Roku 1968 bol Gerhard Richter hosťujúcim docentom na Vysokej škole výtvarných umení v Hamburgu. Realitou roku 1968 boli ilúzie. Najmä revolučné ilúzie. Po uliciach nemeckých univerzitných miest prúdili davy poddvadsaťročných. Na krkoch slečien v slušivých kožúškoch sa hompáľali tabuľky s podmanivým: Make love ..., a v rukách odhodlaných mládencov sa hrdo dvíhali portréty marxisticko-leninských (z)vodcov, najčastejšie však portrét Maa. Aj Gerhard Richter si z novín vystrihol vysmiaty portrét čínskeho vodcu a svetlotlačovou technikou ho vyzväčšoval na jeho zvyčajný (metrový) formát. Obraz Maa aj zvyčajne zneostril, čiže po bielej ploche kartóna ho rozmaľoval čiernymi a fialovými tieňmi. A jeden z molochov dejín 20. storočia sa v tých tieňoch pomaly strácal. Objav takéhoto spôsobu strácania sa treba pripísať istej mačke Lewisa Carolla, ktorá mizla postupne, až z nej zostal iba úsmev. Navlas ako z veľkého kormidelníka Maa. (Pravda, určitá premena sa stala aj so spomínanými poddvadsaťročnými. Po roku-dvoch im už nikto nemohol vyčítať, že sú otrávení trávou, lebo po uliciach si za kariérou sebavedomo vykračovali akurát zdravo napumpovaní vitamínovými výťažkami.) Z uvedeného uhla pohľadu by sme mohli označiť vôľu k deštrukcii ako spoločný znak všetkých umeleckých experimentov šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vlastne by o tom svedčilo aj všetko doteraz uvedené o celom rade Richterových nápadov a experimentov. Vo všetkých by sme mohli sledovať postupné rozloženie použitého materiálu i použitých prostriedkov. Nečudo, veď postmoderné umelecké stratégie boli často pomenované novotvarmi alebo termínmi z príbuzných oblastí. Obohatili sme si slovník technológií o premaľbu, montážovú skladbu o miešanie a prelínanie, a konfrontáciu niekoľkých dovtedy nezlučiteľných estetických zámerov o stav novej jednoty. Vábenie technologických noviniek bolo zvodné a ako vždy v aktuálnom čase ich zrodu aj dosť neprehľadné. V Paríži sa už roku 1967 Gérald Tassiot-Talabot – autor preslávenej výstavy Mytológie všednosti – pokúsil načrtnúť pôdorys tzv. „mimomaliarskych techník“. V rozsiahlej štúdii sa venoval pôsobivému rozšíreniu mechanických reprodukčných postupov, najmä sérigrafii a ofsetu. Zvláštnou pozornosťou zahrnul proces prenášania rukopisného gesta na plátno s fotografickou emulziou, alebo inak špeciálne pripraveným manipuláciám s pôvodnými fotografickými technikami. Popri záujme o ďalšie nízkonákladové tlače autor vyzdvihol úlohu nových materiálov, syntetických farieb, kaseinu, plastických hmôt, a nezabudol ani na experimentálny šmak rôznych motorov a iných kinetizačných prostriedkov, ktoré začali rozhýbávať mechanické asambláže. IV V aktuálnom čase sa uvedenému procesu prisudzovala kvalita zhodnotenia nových materiálových možností objektivizácie sveta. Čiže pre umenie nová a bohatšia príležitosť registrovať svet taký, aký je. Apetít vnímať umenie zúženým pohľadom jeho registrovania a posúvania, zrejme, bol veľký. Lenže už agenda „novej figurácie“ signalizovala krízu maliarstva. Ako keby práve v onom aktuálnom čase nebola vôľa uvedomiť si, že keď sa na ceste umenia otvárajú nové možnosti, vydávajú sa za ich vidinou umelci s odlišným temperamentom, s najrôznejšími metódami, teóriami i maniermi. Práve to vedie k najmenej príjemnému rezultátu, ktorý umožňuje tvrdiť, že „práve táto“ kríza maliarstva spôsobila renesanciu obrazu (image). Aj pre umenie Gerharda Richtera platí celý rad paradoxov, pochádzajúcich z onoho „zároveň“. Napríklad. Jeho virtuózne používanie manipulatívnych techník fotografickej proveniencie demonštruje umenie neosobné. Lenže ideovo vyhraneným zameraním – a úprimným stotožnením sa s témou – predsa Richter manifestuje osobný výraz. Ten je aj o čosi vzácnejší v čase, kedy je možné aj ten najúprimnejší dotyk štetca úprimne znevážiť porovnaním s mechanickým procesom brilantnej prezentácie práve zachytenej prírody a ľudského života. Pravda, tento a ďalšie paradoxy by vypovedali v prospech tvrdenia, že Richterovo umenie práve tendovaním k zjednodušovaniu, štylizácii a minimalizácii sa stáva umením veľmi zložitým. Jeho zložitosť je zvláštneho rázu. Pochádza z mnohorakosti použitých prostriedkov, ktorými prezentuje vlastnosti tvarov konfrontovaných v rámci jedného diela. Diptychové delenie obraz nerozčleňuje, ale zjednocuje. Doslova ho vzďaluje od chladného

100

romboid 10 / 2007

pozorovateľa k divákovi zaujatému intelektuálnou metódou pozorovania, naviac diváka ponoreného do jedného špecificky výtvarného tajomstva premeny sveta. Premeny veľkých i malých tvarov tieňmi a svetlami. Nepochybne je Richterovým veľkým tajomstvom, ako sa práve diptychmi dokázal zadefinovať ako maliar snového rázu našej každodennej imaginácie. Presviedča nás o tom aj štúdia Stefana Gronerta Bild – (Re)Produktionen, zaradená v reprezentatívnej publikácii Gerhard Richter. Editionen 1965 – 2004 (Ostfildern-Ruit 2004, Hatje Cantz Verlag). Príznačne sú v nej situované nespochybniteľné zdroje Richterovho umenia ako kvalita dialógu maľby a fotografie. Najrôznejšie premaľbové manipulatívne techniky vskutku významne rozširujú „naratívnu“ potenciu obrazu či obrazového diptychu. Kvalita spomenutého „dialógu“ určite prehlbuje naratívny aspekt imaginácie. Hovorí sa tomu, že poukazuje k hlbším vrstvám osobnostného procesu. Teda, mohli by sme povedať, že zasahuje podstatné prvky diela? Na švíku 60. a 70. rokov 20. storočia by to mohlo platiť. Totiž hovoríme o bežných praktikách bežného situovania moderného umenia, ktoré legitimizoval experiment a teda aj použitie „mimomaliarskych“ techník. V tom aktuálnom čase bolo na mieste opakovať po skvelom mladom francúzskom maliarovi Jacquesovi Monorym, že „nič nevyjadríme, ak nepoužijeme jazyk svojej doby“. Dokonca roku 1969 to Monory veľmi zdôraznil v rozhovore s Allainom Jouffroyom pre katalóg v parížskej galérii Blumenthal-Mommaton: „Človek aj príroda sú slová mojej reči, sú symbolickým znázornením myšlienky ale aj celého myslenia. Preto môžem maľovať more rovnakým spôsobom ako maľujem ženu, lebo to, čo ma zaujíma, je symbol a nie samotná vec.“ Pravda, za každým podobným vyznaním umelca, ktorý sa s nádejou obrátil k novým technológiám, tak či onak vytŕčala na veľa spôsobov nadinterpretovaná McLuhanova téza: „skutočné posolstvo je samotné médium, znamená to celkom jednoducho, že účinky média na človeka alebo na spoločnosť závisia na zmene merítka, ktorú sprevádza každá nová technológia“. Ako vždy – aj v prípade mechanickej maľby – veľa bolo povolaných, vyvolených málo. Napadnú nám Warhol, Rauschenberg, „mechanické umenie“ – mec art – Alaina Jacqueta a jeho málo originálnych nasledovníkov, a zopár ďalších francúzskych výtvarníkov zo skupiny Nouveau Réalisme, ktorých Martial Raysse mienil – určite problematicky – povýšiť na „inžinierov videnia“. Monoryho ani Jacqueta tu nespomínam náhodou. Dodnes ich – rovnako ako Richtera – fascinuje doslovnosť obrazu. Totiž zrkadlenie obrazu, konfrontácia dvoch rovnakých obrazov, dokumentárna fotografia a „zhustený“ čas, prípadne jeho simulovanie technickou manipuláciou. V Kríza výtvarného umenia po šiestej dekáde minulého storočia býva vysvetľovaná ozaj všelijako. Pravda, horúčku vychladnutím nevysvetlíme, ale uľaví sa nám. Akosi rovnako aj dôsledky krízy maliarstva – paradoxne – spôsobili v určitom zmysle renesanciu obrazu. Čím sa obraz (image) obrodil? Samozrejme, že aj „mimomaliarskymi“ technikami, ale najmä zahľadením sa na fotografiou hýčkanú či zdrsňovanú realitu a ešte aj cudným približovaním sa k mágii pohyblivých obrázkov. Zvyčajne sa spomína „koketovanie“ s fázovaním filmového obrazu, vnútrozáberovým strihom, alebo iným špecifickým rozhranením obrazového stvárnenia reality. Išlo o výraz? Presnejšie, išlo o výraz súčasníka, trebárs súčasníka v takzvanom dobovom kostýme? Áno, veď pre autorov tejto novej obrazovosti (nouvelle imagerie) po roku 1965 sa našlo veľa vrúcnych slov, chváliacich objektívne zobrazovanie chladným (objektivizujúcim) rukopisom „neosobnej“ štetcovej virtuozity. V tom čase už bola prevažujúca väčšina obrazov a objektov novej vizuálnej senzibility odkojená pop artom, teda aj masmediálnymi komunikačnými maniermi. Tie predsa boli fenoménom súčasnosti i prioritnou témou umenia. Čiže v nezvyčajnej miere reagovali na žurnálovú banalitu poklesnutých foriem drámy vášne i zločinu a trestu. A politiky. Iluzívny priestor obrazu atakovalo všemožné trieštenie a najrôznejšia fragmentarizácia. Čo mohlo byť cieľom takejto kinematografickej inšpirácie? Nová a ešte dôraznejšia dezintegrácia obrazového priestoru? Po rokoch maľby „abstraktných expresionistov“ predsa nič podobné neprichádzalo do úvahy. Možno ešte tak prelínanie rôznych sfér reality, akési zhromažďovanie hraničných polí a línií, ktoré mohli rojkov – po celom svete roztrúsených – lákať svojou čudnou snovou atmosférou. Lenže zmäkčujúci zásah snívania (sna) do krutosti dokumentárne sa tváriacich obrazov vždy vypovedal v prospech bezcitného, úplne

voľným okom

101

anonymného sveta. Čiže v prospech tém, podmienených „aktualitami“ doby. Gerhard Richter o všetkom práve napísanom intenzívne uvažoval, aj si intenzívne žurnálovú žieravinu z novín vystrihoval, prefotografovával a ofsetovými technikami ďalej spracovával. Alebo podľa fotografickej predlohy namaľoval. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Časom na mnohých týchto obrazoch previedol najrôznejšie premaľbové zásahy. A zhruba po tridsiatich rokoch experimentovania s východzím (pôvodným) obrazom v ňom dozrelo poznanie, že jeho ustavičnej fascinácii zrkadlovou hrou obrazov, prízračnosťou subtílnych obsahov zanikania a znovuobjavovania sa tieňov ľudského jestvovania, vlastne náramne by mohla svedčať doslovná hra obrazov. Teda zdvojená skutočnosť obrazu (zaveseného) vedľa (totožného) obrazu. Pre vytvorenie totožného obrazu po tridsiatich rokoch sa hodí fotoaparát. Kvality fotografického spracovania na cibachromový materiál si Gerhard Richter vyskúšal už mnohokrát. Že si ich vyskúšal s úspechom, to dosvedčujú diptychové riešenia toho istého Strýka Rudiho, Auta, Švajčiarskych Álp, Mesta, Alžbety II., a desiatok ďalších obrazov obrazov. VI Ema – akt na schodoch je maľba na plátne, zobrazujúca mladú ženu v reálnych alebo mierne nadživotných rozmeroch. Gerhard Richter obraz namaľoval roku 1966 podľa fotografie jeho vtedajšej manželky Emy, ktorá mu zapózovala na schodoch ich düsseldorfského ateliéru. Roku 1992 podľa namaľovaného portrétu Gerhard Richter pripravil autorskú edíciu dvanástich exemplárov cibachrom fotografií v totožnych rozmeroch s namaľovaným „originálom“. Každá z nich spolu s maľbou tvorí absolútny diptych. Zdvojený obraz jedného. Pretože jeho podkladom bola fotografia, aj fotografický obraz nás odkazuje zasa len na fotografiu – ako následok príčiny. A na zvláštny dvojobraz zvláštneho dvojníka. Umberto Eco v eseji O zrkadlách uviedol ako pri jej písaní sedel pred zrkadlom a za svojím chrbátom videl dvere s kľučkou. Keď sa rozhodoval akým smerom musí hodiť zapalovač, aby trafil kľučku, (správne) usúdil, že to musí urobiť pravou rukou v smere ľavého ramena. Bol to však výlučne problém Umberta Eca, pretože dvere v zrkadle žiadny problém s ľavou ani pravou stranou nemali. Mal ho len Umberto Eco, a to len Umberto Eco v zrkadle. Podobne ako pre dvere v zrkadle nejestvuje vzťah prevrátenosti, nejestvuje ani vzťah pravosti v prípade absolútneho diptychu. Jestvuje však oka klam so vzďalujúcou sa prichádzajúcou Emou. Prežiarený inkarnát tela sa diskrétne odieva svetlom. Stáva sa tieňom ľudského jestvovania. Možno jeho túžbou. VII Richterovou Emou – aktom na schodoch, uprostred šesťdesiatych rokov 20. storočia sa vrátil „škandálny úspech“ Aktu zostupujúceho zo schodov (1912) Marcela Duchampa. Dalo by sa napísať, že kedysi taký radikálny akt po polstoročí radikálne prežiarilo difúzne svetlo a zahalilo ho tichom. Tichom hodným iba najvášnivejšieho ironika umenia 20. storočia. Že Gerhard Richter pred Marcelom Duchampom naozaj klobúkom pozametal zem, to je moja konštrukcia. Pretože však pred Marcelom Duchampom všetci zaujímaví umelci v 20. storočí klobúkom zem pozametali, konštrukcia je správna. Juraj Mojžiš

102

romboid 10 / 2007

coolt ú r a

Šesťdesiat kilometrov a osemnásť rokov Bol slnečný deň, z autobusu sa vyrojil kŕdeľ turistov. S úžasom sa dívali na predvianočne vyzdobenú Viedeň, väčšina z nich mala na kabáte s hrdosťou pripnutú červeno-bielo-modrú trikolóru. Tak vyzerali typické zájazdy a nájazdy Slovákov, ktoré začali do Rakúska prúdiť po novembri 1989, vo chvíli, keď zo železnej opony, ktorá dovtedy oddeľovala oba štáty, či skôr oba odlišné svety, ostali iba hrdzavé drôty. Vodič autobusu nás vyložil na predmestí. Takmer celý deň sme putovali do centra Viedne, aby sme sa dostali aspoň do blízkosti Stephansdomu. Obdivovali sme farebné žiarovky vo výkladoch, čerstvú zeleninu v regáloch obchodov, starostlivo sme rátali vymenené šilingy, aby sme si mohli dopriať aspoň nejaký suvenír, kávu či napríklad kazety do magneťáku. V tom čase sme ako účastníci zájazdu našťastie netušili, akú dlhú cestu ešte máme pred sebou – že do Viedne je to nielen šesťdesiat kilometrov, ale ešte aj osemnásť rokov navyše. A ešte stále tam ani zďaleka nebudeme. Doma čakala vychladnutá eufória, námestia vyprázdnené po nedávnych mítingoch. Čakali sklamania z prvých slobodných volieb, čierni šerifovia, malá privatizácia, holandské dražby a podnikatelia vo farebných košeliach. Čakali škrupinkári v podchodoch, kupónové knižky a Avie s lacným českým maslom. Čakalo nás zrušenie trestu smrti, rozdelenie federácie, budovanie colníc na hranici s Čechmi, vstup do NATO, do Európskej únie a potom zasa rušenie colníc na hranici s Čechmi a s ostatnými susedmi. Čakalo nás šesťdesiat kilometrov a k tomu osemnásť rokov... A ešte stále nie sme v cieli. Žiarivá predvianočná výzdoba síce už ľudí nevyvedie z miery. Ale tlačenica na predvianočných trhoch a smetisko na chodníku majú ďaleko k viedenskému christkindlmarktu. Predavači v stánkoch neochotne núkajúci svoj predražený tovar ešte vždy pripomínajú prvopodnikateľov, ktorí sa hromadne vyrojili osviežiť a ozbíjať pútnikov pri prvej návšteve Svätého Otca. Čerstvá paprika v obchodoch bez ohľadu na ročné obdobie sa stala samozrejmosťou. Ibaže v skutočnosti sa nahnité paradajky, zvädnuté papriky a otlčené jablká nepodobajú na ukážkový tovar z reklamných plagátov. Ani na produkty, ktoré obchodné reťazce núkajú v krajinách s náročnejším a lepšie platiacim zákazníkom. V obchodoch sa kedysi stáli na všetko rady – na pomaranče, na banány, dokonca aj na prázdne košíky. Je to pravda, no vonkoncom to neznamená, že fenomén radov vymizol. Mnohé hypermarkety aj dnes s obľubou trestajú zákazníkov dlhým čakaním na slávnostnú chvíľu, keď môžu vytiahnuť peňaženku a vysoliť pár stovák či tisícok za nakúpený tovar. Neochotné predavačky socialistických obchodov vystriedal unudeno-agresívny personál, ktorý pred naším zákazníkom-naším pánom vzdychá, že ešte ostávajú dve hodiny do záverečnej. Mimochodom, kto si chce v retroštýle pripomenúť vyčkávanie v radoch, môže navštíviť aj niektorého z mobilných či pevnolinkových operátorov, napríklad prevádzky na bratislavskom Námestí SNP. Štrngali ste tu kedysi kľúčami? Dnes vyzváňajú vaše mobily! A za vaše peniaze vám núkame nielen výhodný paušál, ale aj množstvo voľných minút premrhaných na našich obchodných miestach. Našinec už nemusí vo Viedni úzkostlivo rátať šilingy, mnohé komodity kúpi za rovnakú cenu aj doma, na Slovensku. Maslo, jogurt, káva, čokoláda – rakúske ceny a slovenské platy. Nehovoriac už o inom špecializovanom tovare, na ktorý si obchodníci prihadzujú 60 až 100-percentné marže.

cooltúra

103

A nik im to nemôže zakázať, ani Fico, ktorý sa opäť raz pustil do iniciatívy celkom nesprávnym Smerom. Zatrpknutí odporcovia privatizácie a celkového ekonomického pokroku kedysi horekovali, že v meste ostanú iba herne, bordely a vymiznú čistiarne, obchody s potravinami a iné užitočné prevádzky. Ich argumenty boli na smiech, pretože ako tvrdili odborníci, všetko vyrieši trh. Nuž, priamo v centre Bratislavy veru niet jediných potravín – až na istý hypermarket a dve prevádzky červenožltého obchodného reťazca. Ale žeby naozaj neuniesli konkurenciu nejakých iných hoci aj menších obchodov? Hypermarkety sú neustále plné zákazníkov, ktorí si hromadne a lačne hádžu tovar do svojich vozíkov a nechávajú tu denne milióny. Obchod o nich nemusí ani trochu bojovať a často to tak vyzerá, že veru ani nebojuje. To znamená, že trh nič nevyriešil a že nefunguje. Obchodníci v stánkoch na vianočných trhoch, aj vo veľkých supermarketoch aj na čele telekomunikačných firiem jednoducho podnikajú „na istotu“. Rovnako ako toľko kritizované zdravotné poisťovne. Tak ako každý odvádza zdravotné poistenie, odvádza tiež povinne tisíce za jedlo a nápoje a za to že telefonuje s inými ľuďmi, že je onlajn, v kontakte a v dosahu. A nemá inú možnosť než platiť. Skúste ostať o hlade alebo bez spojenia s inými ľuďmi! Ako sa zdá, sloboda výberu ostáva iluzórna. Nielen v biznise, ale aj v politickom živote. Fungujúci trhový mechanizmus a demokracia napríklad v bratislavskom Ružinove spôsobili toto: Obchodný dom s hypermarketom (opäť tým červenožltým) a s mnohými inými užitočnými prevádzkami zavreli a predali firme, ktorá sa rozhodla postaviť tu megasuperbingoturboobchodné stredisko s klziskom, plavárňou, saunou... Pravdaže, z budovy napokon ostala chátrajúca konštrukcia zarastajúca burinou, a tiež právny spor s koncom v nedohľadne. Starí ľudia z neďalekého domova dôchodcov napríklad nemajú inú možnosť, než naďalej poslušne nakupovať v malých špinavých a otlčených potravinách, v ktorých ceny prevyšujú viedenský priemer i hranice slušnosti. Mimochodom starosta, ktorý je podpísaný pod týmto rozhodnutím – ako aj pod zámerom zmeniť historickú prievozskú radnicu na súkromnú polikliniku – pôsobí ako jeden z počestných poslancov parlamentu. Pretože slobodná politická voľba nápadne pripomína slobodný výber supermarketu alebo mobilného operátora. Občan, za svoje rozhodnutie budeš platiť tak či tak. Môžeš si predsa vybrať – poctivú a neskorumpovanú SDKÚ, čestné a vskutku ľudové HZDS, kultivovanú SNS, zásadových a schopných sociálnych demokratov, odpúšťajúce KDH alebo ekumenickú SMK hlásajúcu zmierenie medzi národmi. Áno, ešte tu bol ten zlý komunistický aparát plný špicľov, udavačov a pripečených policajtov. Aké šťastie, že dnes našu bezpečnosť chránia policajti, ktorí dajú bez váhania po papuli nebezpečnému českému flautistovi a spacifikujú kazašsko-poľskú novinárku – zatiaľ čo holohlaví mládenci môžu v pokoji zastrašovať či mlátiť svoje okolie. A vrahovia Daniela Tupého si môžu užívať radosti a starosti každodenného života podobne ako mnoho iných obvinených a obžalovaných z vrážd a iných ťažkých zločinov, ktorí sú na slobode vďaka nezávislým a demokratickým súdom. Ako účastník zájazdu stojím a nestačím sa čudovať, kam ma to vlastne vodič zaviezol. Nie je to centrum Viedne, ba ani len predmestie. Je to budúcnosť, ktorej nedokážem uveriť. Stojím s trikolórou pripnutou na kabáte a otváram oči v nemom úžase zisťujúc, že osemnásť rokov mi nestačilo na to, aby som prešiel obyčajných šesťdesiat kilometrov. M á r i u s Ko p c s a y

104

romboid 10 / 2007

tour de galery alebo NA VERNISÁž! j e d n o u v e t o u o v ý s t a v n o m ž i v ot e v B r a t i s l a v e a ko i n a S l o v e n s k u

ČÓKOKUKY JAROSLAVA ŠTULLERA Organizátor: Múzeum mesta Bratislavy Miesto a čas konania: 25. 10. – 31. 12. 2007, Galéria DIVYD (vo vstupných priestoroch Múzea J. N. Hummela), Klobučnícka 2, Bratislava Kurátor výstavy: Peter Kršák Po prvej (malej-veľkej) retrospektívnej ešte zimnej výstave svojich fantáziou „Indiánskeho leta“ preslnených obrazov z posledného tvorivého obdobia, rukolapne plastických ako jeho keramika a keramiky očividne farebnej ako jeho viac ako živé obrazy (vo výstavnej sieni kníhkupectva Karmelitánov na Medenej ulici v Bratislave) Jaroslav Štuller tentoraz rozostavil v Galérii DIVYD v opačnom (ani náhodou nie čiernobielom) garde ambície svojej keramickej a maliarskej (nikdy nie šachovnicovitej) palety a vystavil v obrátenej retrospektíve viac do popredia tvary a farby svojej ožívajúcimi snami preslnene obraznej keramiky, aby sa jeho losovité páry stihli ešte do Vianoc ozaj popáriť, vázy jednoducho a čarovne zhudobneli, dózy sa sperlili a veľrybie chvosty jedným plesnutím obrátili vilové trávniky na klziská...

ZÁHYB A LÍNIA – PAVEL MATEJOVIČ – OBČAN MES TA PEZINOK (grafika) a JOZEF TIHÁNYI – RODÁK Z OBCE ČASTÁ (kresba) Organizátor: Kultúrne centrum Pezinok Miesto a čas konania: KC Pezinok, 5. 11. 2007 o 17 hod. (výstava potrvá do 5. 12. 2007) V prítomnosti pezinského primátora Mgr. Olivera Solgu s manželkou a za účasti predstaviteľov bratislavského samosprávneho kraja – dvaja (v tom najlepšom zmysle slova amatérski výtvarníci) Pavel Matejovič a Jozef Tihányi – predstavili svojou dvojvýstavou v jesennom tóne (pričom rovnako „pohotovo“ by dokázali zareagovať i na jar) ako občania, obyvatelia, resp. rodáci z pezinského regiónu – jeden svoje originálne, farebne zjemňujúce sa, ku trojrozmernému hologramu smerujúce poňatie práce s multimediálnou technikou so zmyslom pre rozvíjanie archetypov (Pavel Matejovič); a druhý – archetypálnu kresbu smerujúcu ku multimediálnemu vizuálu (Jozef Tihányi); a to až tak vynaliezavo dôsledne, že Matejovičov mnohodimenizonálny multimediálny „barok“ dokonale korešpondoval s „útulným neporiadkom“, obyčajnou čiernou ceruzou sfarebnievajúceho a objektivizujúceho sa „chaosu“ Jozefa Tihányiho... (Výstavu intelektuálne a trochu ironicky podporilo autorské čítanie doposiaľ knižne nepublikovanej prózy – Muž a smrť – Máriusa Kopcsaya – obyvateľa Modry).

POSVÄTNÝ ODKAZ – EDWARD S. CURTIS A SEVEROAMERICKÍ INDIÁNI fotografická výstava zo zbierky Christophera G. Gardoza Organizátori: Veľvyslanectvo USA na Slovensku, Východoslovenské múzeum v Košiciach a Galéria Z Bratislava Miesto a čas konania: 9. 11. – 1. 12. 2007, Galéria Z v Zichyho paláci na Ventúrskej ulici v Bratislave (www.edwardcurtis.com, slovakia.usembassy.gov) Unikátna putovná výstava fotografií (výsledok 30-ročného hľadania dokumentov o vytrácajúcom sa svete pôvodných Američanov slávnostne otvorená Rodolphom M. Valleem – veľvyslancom USA na Slovensku, pripravená špeciálne pre Ministerstvo zahraničných vecí Spojených Štátov Amerických, ktorá už prešla Latinskou Amerikou a v súčasnosti sa premiesňuje po celej Európe – predstavuje 60 fotografických diel oslavujúcich pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, ich dejiny a kultúru a je skvelou ilustráciou rozsiahlej a pozoruhodnej rôznorodosti severoamerických indiánskych

tour de galery

105

kmeňov a zároveň holdom slávnemu fotografovi a etnografovi Edwardovi S. Curtisovi (toľko z katalógu výstavy); čiže – čo foto Indiána, to unikátny ľudský (mužský, ženský alebo detský) originál (presvedčte sa na vlastné oči); ibaže Indiáni (ak už dávno nezmizli) ktovieprečo ďalej miznú a ich posvätný odkaz tu ktovieprečo (ako „putovný príklad“ pre nás) zostáva...

DANIEL BIDELNICA – LIFE FOR AR T, ČI ŽIVO T PRE UMENIE; ALEBO – DVANÁSŤ FARIEB ROKA... výstava sa koná pri príležitosti vydania rovnomennej publikácie obsahujúcej 700 obrazov zozbieraných manželkou autora Organizátori: Galéria Danubiana – Meulensteen Art Gallery a Galéria mesta Bratislavy Miesto a čas konania: 13. 11. – 2. 12. 2007, Pálffyho palác na Zámockej ul., Bratislava „Krásné je město, kde tenor s malířem se starají o výzor hovězího skotu“ – prehlásil nesvojho času majestát Bolka Polívku (Valašského kráľa a šaška) pred plastickou kravou v životnej veľkosti vyfintenou na Svetový „deň kráv“ blahej bratislavskej pamäti vďaka opernému tenoru Petra Dvorského predúhovnelou krásou „krávmajstra“ Daniela Bidelnicu; ergo „na Slovensku sa podarilo vydať konečne niečo svetové“ tentokrát i vďaka moderátorke večera a múzy D’anjelov, Aleny Heribanovej, poťažkávajúcej všetkými štyrmi monumentálnu bibliofíliu Daniela Bidelnicu „ťažkú už len svojou spoločenskou váhou“, zatiaľ čo kontami a kontaktami umdlievajúci prítomní celeBriti a duchom neprítomnejúce celeBritky obdivovali veľkoplošné a (ako inak) veľkoformátové pestrofarebné spermo-puzzle vyvrhnuté ... štetcom ... Daniela Bidelnicu z pasie staviteľa dúh na spestrenie stien...

NIKOLA TESLA – ČLOVEK, K TORÝ ROZSVIETIL SVET výstava fantasticky dobrá pre disciplinovaných a šokujúco zlá ku nedisciplinovaným návštevníkom, putovná výstava otvorená pri príležitosti 150. výročia narodenia geniálneho elektrotechnika a vynálezcu Nikolu Teslu v roku 2006 v paláci UNESCO v Paríži Organizátori: Veľvyslanectvo Chorvátskej republiky na Slovensku, Chorvátske historické múzeum Záhreb, Ministerstvo kultúry SR a Slovenské technické múzeum v Košiciach Miesto a čas konania: 6. 11. 2007 – 31. 1. 2008, SNM, Vajanského nábr. 2, Bratislava Po „samozrejmom a jednoduchom“ zhasnutí a rozžatí (ani voskových, ani petrolejových, ani plynových) svetiel vo vernisážovej sále SNM plnej stále ešte nič netušiacich čestných hostí a teoreticky i prakticky už upovedomených organizátorov, za vzrastajúceho napätia čoraz viac elektrizujúcej výstavy – uskutočnenej akoby pre radosť zástupcov organizácií Chorvátov žijúcich na Slovensku (Nikola Tesla spolu so svetom rozsvietil i chorvátsku národnú hrdosť); v prítomnosti veľvyslanca Chorvátskej republiky na Slovensku, zástupcov MK SR a riaditeľov Záhrebského historického a Košického technického múzea sa začala objaviteľská one-man-show vynálezcu, ktorý prúdom viacsmerne prekonal aj samotného Edisona a o živote a práci ktorého má samostatnú a stálu expozíciu každé slušné technické múzeum (takže už vzniká i encyklopédia európskych technických múzeí o ňom), akože počas svojho celoživotného zápasu s vypočítavosťou a obmedzenosťou vytvoril z vysokého napätia napätie veľmi vysoké – jeho boj „rytiera faradayovej klietky s bleskom sršiacim z dnes už teslovho generátora“ sa za vypadávania srdcových stimulátorov, nedisciplinovaných návštevníkov výstavy a miznutia obrazu z kamier a fotoaparátov predsa len na všetko nepripravených zástupcov slovenských médií – niekde medzi plusmi a mínusmi s tým súvisiace – začal tak, že zažal...

M A Ľ B A 2 0 07 – P R O J E K T N A D Á C I E V Ú B – U ž P O Z N Á S V O J E V Í Ť A Z K Y. . . Organizátor: Nadácia VÚB Miesto a čas konania: 15. 11. 2007 o 17.hod, v kaplnke kláštora Klarisiek v Bratislave Tri kreativky – spomedzi 20. finalistov (do dvojkolovej súťaže sa so svojím výtvarným vkladom prihlásilo 77 mladých slovenských výtvarníkov) druhého ročníka súťaže, ktorú vyhlasuje Nadácia VÚB pre maliarov do 35 rokov – ktoré predstavili päťčlennej porote podľa jej predsedníčky pred plátnom väčšiu nebojácnosť a vyššiu kvalitu maľby ako kreativci v úvodnom prvom ročníku; tri viťúzky a víťazky sú/časne si preto z priestorov kaplnky kláštora Klarisiek premenenej Nadáciou VÚB plynovými veľkoohrievačmi, bielymi panelmi, svetelným parkom, pódiom a bufetom na skvostnú

106

romboid 10 / 2007

výstavnú sieň s barokovým presahom – v prítomnosti generálneho riaditeľa, predsedu predstavenstva VÚB, a.s. a predsedu správnej rady Nadácie VÚB Ignacia Jaquotota odniesli ceny za originalitu v tomto poradí: Monika Mikyšková za prácu „Z ďaleka“ 100.000 Sk; Andrea Bartošová za prácu „Condition monitorin“ 200.000 Sk a Juliana Mrvová za prácu „Catleyas“ 300.000 Sk. Blahoželáme! Zodpovedná porota: Mária Hlavajová (teoretička umenia) – predsedníčka; členovia poroty – Marek Pokorný (teoretik umenia), Karol Weisslechner (výtvarník – rektor VŠVU), Laco Teren (výtvarník a aktivista), Martin Janda (galerista) viac na www.vub.sk

JE TO V KÝBLI – A J V KÁBLI – T V DEVÍNSKA NOVÁ VES... TRA JA – K NEJEDNEJ; ALEBO – NEJEDNA K TROM... Organizátor: dušičkové počasie, vernisážová jeseň a Kultúrny dom Dúbravka Miesto a čas konania: Soc. reál. výstavná sieň Kultúrneho domu Dúbravka v Bratislave, okolo 17. 11. 2007 Štyria poslední a teda poprední predstavitelia bratislavskej výtvarnej bohémy najprv naštvaní a potom celkom vyštvaní cenami za prenájom predajnými galériámi z bratislavského centra slovenského výtvarného diania až skoro na samý okraj bratislavského Slovenska; skupina Vanessoiré v zastúpení Jánom Pakanom (obrazmi silnými ako lodné laná), Jaroslavom Koprdom (grafikami prekvapujúcimi ako ukrižovanie banánovej šupky), Romanom Harvanom (akvarelmi večnými ako prípitky Chagalla s Modiglianim), a archanjelou Michaelou Špačkovou (reálnymi ženskými abstrakciami čistého bosoráctva) otvorili svoju neoskupinovú výstavu s pomocou božou a nič netušiacich „kunsthistorikov“ a veršotepcov Káju Klatta a autora tohototu hneď tri razy, a tak sa ich výstava, ako je u bohémy starým dobrým zlozvykom začínala o 17. hod. výstupom dvoch spomínaných obetí kunsthistórie, o 18. hod. príchodom TV stábu i o 19. hod. príchodom jazzovej formácie; a keby boli spontánni sponzori tohoto pohyblivého sviatku grupujúci sa spomedzi zas a znovu vysmädnutých návštevníkov tejto obhliadky dobrých neúmyslov s nasadením vlastných peňaženiek a so svojimi finančnými injekciami vydržali, mohla sa táto výstava ako nepretržitá vernisáž (vystavené bohemizmi by to hravo utiahli) začínať aj doteraz...

CESTOPIS GALÉRIE – NOMADSPACE Organizátor: Space Residency Lab Store Miesto a čas konania: 21. 11. 2007 pred Domom umenia a priestory A4 (v Dome umenia) na Nám. SNP 12, Bratislava Na záver prvého polroku putovania so svojou aktuálnou ponukou za kultúrou Slovenska a pred prvým ročníkom pokračovanie tejto ambicióznej a odvážnej anabázy v roku 2008 to galéria NomadSpace rozbalila tento raz v centre Bratislavy Outer Space projektom a spolu s ponukou 6. čísla českej a slovenskej edície časopisu Flash Art CZ/SK ponúkla v rámci programu Space Residency Labstore uskutočnovanom s podporou Medzinárodného Visegrádskeho fondu v spolupráci s centrom Futura (Praha, CZ) a Poľským inštitútom (Bratislava, SK) prezentáciu projektu Jiřího Skálu – Dve skupiny predmetu (pozostávajúceho z farebných fotografií strojového zariadenia, ktoré podľa autorových inštrukcií nafotili bývalí zamestnanci továrne Škoda Klatovy, čo pred krachom rozpredala svoje výrobné zariadenie týmto už i fotografujúcim šťastlivcom), a vďaka inšpirácii rovnomennou esejou Umberta Eca sa takto vlastne až na trikrát uzatvára kapitola transformácie striktného socialistického systému na liberálny kapitalizmus; ďalej film Katarzyny Skupny – Is there something ad here? – o špecifikách (vrátane istého filmového amaterizmu, pozn. kompilátora) postkomunis tickej kultúry východnej Európy metaforicky aplikovaných na motívy Kubrickovho thrilleru Shining a konečne Grenzenkickerl/Futbal na hraniciach – filmový záznam z netradičného športového podujatia, ktoré prebehlo medzi slovenskými a rakúskymi umelcami v hraničnom pásme oboch štátov, na území nikoho, 2. 6. 2007. Info poskytla: [email protected] Marián Kubica

tour de galery

107

úklady jazyka

alebo s l ov gličtina

T A Ľ A F AT K Y. T A Ľ A F AT K Y ? Priam si už zúfam, z čoho všetkého si ľudia u nás zúfajú. Tak detektív... zúfalo pátra po páchateľovi... (Niet návratu – Sme, 26. 10. 2007, s. 8). V distribúcii sme mali americký film v podobe inzerátu: Hľadám Susan. Zn.: Zúfalo. Sami podchvíľou natrafíte na ďalšie príklady, zrodené predovšetkým angličtinou. Pritom anglické desperately (rovnako ako ruské otčajanno) síce naozaj znamená v prvom rade zúfalo, no vôbec nie iba. Je tu plno ďalších synoným, ktoré v danom kontexte lepšie vystihnú, čo chcel básnik povedať. Môže to byť naliehavo, veľmi nutne, na smrť (zaľúbený), beznádejne, o dušu, v ošiali, s vervou, náruživo, vášnivo, so šialenou odvahou... Podľa mňa detektív pátra po páchateľovi o dušu, a ani ten zaľúbenec by svoju Susan nemusel hľadať iba zúfalo, mohol by aj inak. Keď mládenec tancuje kozáčka otčajanno, tancuje ho o dušu, a keď sa v boji vrhá proti lesu bodákov, nevrhá sa zúfalo, lež so šialenou odvahou alebo v ošiali. A keď otčajanno spieva, spieva spravidla o dušu, náruživo či vášnivo, ale zúfalo iba ak situácia káže. To sú však hraničné prípady, kde sme si pod tlakom slovgličtiny akosi už zvykli na toľké zúfalstvo v kontextoch, kde preň niet veľmi dôvodu. Iné je, keď tlak slovgličtiny výpoveď priamo deformuje. „Ja beriem túto hrozbu veľmi seriózne,“ tlmočí slová prezidenta Busha o jeho fackovacom panákovi Iráne Rádiožurnál (Slovensko, 21. 11. 2007). Serióznosť je bežnou súčasťou nášho jazyka (aj keď nie života), ibaže tu nesedí do kontextu – sotvakto by povedal: to myslíš seriózne? Slovom, Bush berie tú hrozbu vážne, aj keď sa s ním v tom hodnotení mnohí nezhodujú. Zaujímavé, že presne ten istý zádrheľ môže vzniknúť aj pri prekladaní z ruštiny, kde sa to serióznosťou len tak hemží. Napr. podľa nášho spravodajstva ruský minister vyhlásil, že „sme v serióznej situácii“ (Slovensko, 4. 9. 2007). Sú to veľmi neseriózne preklady, ale slovruština nimi oplýva, napriek tomu, že štatisticky nezaujíma bohvieako seriózne miesto. Tak sa od Jána Štepitu dozvieme, že Ejzenštejn mal problémy s funkcionármi sovietskeho kina... (Babeliáda, Slovensko, 16. 2. 2007), od Ľudmily Cvikovej zas, že tohoročný Artfilm priniesol sekciu Nové ruské kino (Devín, 11. 6. 2007). Pritom kino (podobne ako francúzske cinéma) znamená síce aj našu obligátnu sálu, kam sa chodí do kina, no prevažne ide o film, kinematografiu. V slangovej polohe slovenčina síce pozná kino aj v takomto posunutom význame, no iba z úst filmových fanúšikov (napr. nadšený povzdych: To bolo úžasné kino!). V próze Niny Sadurovovej Bosorkine slzičky rozprávačka (v preklade Evy Maliti-Fraňovej) opisuje svoju činnosť v učilišti takto: vyrábame makety, drobné detaily a tak... Hneď vystúpi nezrovnalosť. Maketa je čosi konkrétne, uchopiteľné, detail je abstraktum, nedá sa vyrábať. Rozlúštenie záhady – detail je po rusky aj súčiastka. Ďalší kameň úrazu predstavuje na rozhraní s ruštinou súčasnosť. „Kým v Rusku neexistuje múzeum súčasného umenia,“ nebude zrejme existovať aj všeličo iné, obáva sa rozhlasový prehľad zahraničnej tlače z 21. 11. 2007. Lenže múzeum súčasného umenia existovať ani nemôže, súčasné umenie môže mať nanajvýš výstavu, lebo každá súčasnosť sa priebežne mení na minulosť. S tým múzeom je háčik v tom, že súčasný znamená v ruštine súčasne moderný, a o to v danom kontexte ide. Aj Rus si môže len z kontextu vyloviť, o ktorý význam práve ide, nuž a naši prekladatelia si spravidla vyberú ten doslovistický, ten, čo leží na dlani. Podľa kultivovaného rozhlasového fíčra Milana Greguša sa Jevtušenko narodil na stanici Zima na Sibíri (stanica Slovensko, 26. 8. 2007). Niekto sa narodí na lodi či nebodaj na mexicko-americkej hranici, takže prečo nie? Oveľa pravdepodobnejšie než na stanici sa však Jevtušenko narodil v

108

romboid 10 / 2007

osade Zima – to je totiž pravý význam ruskej reálie stanica. S ruskými reáliami sú však vždy patálie (hoci nie iba s ruskými). Irine Kupkovej sa to v preklade plastickej, tónom pritlmenej Čechovovej novely Tri roky slovruštinou dosť hemží, akokoľvek to pri jej dlhoročnej pedagogickej a prekladateľskej praxi zaráža. Ale darmo je, „kým sa my, neurodzení, vyhrabeme... mnoho našich bratov zloží kosti“. Spojenie náš brat nemá v ruštine s bratstvom (ani s bratskou pomocou) zväčša nič spoločné, je to kolokvializmus s významom našinec. Až keď ho ta dosadíme, dostane veta tie správne grády. Nemotorné „pol cárstva za pohár čaju“ tiež nepohladí ucho – každému je jasné, že do obrazného úslovia, ktorým rozdávame, čo nemáme, patrí u nás kráľovstvo, bez ohľadu na to, či sme dejovo v Rusku alebo na Islande (viac Romboid č. 4/2007). A keď „...príde k nepríjemnému vysvetľovaniu, osočovaniu a slzám,“ Rusovi kontext napovie, že keď ovzdušie dostatočne zhustne, prepukne do vysvetľovania – čiže do hádky, zvady (zväčša medzi manželmi, milencami, priateľmi a pod.). Protagonistom Čechovovej novely je kupec, a tak Tromi rokmi v slovenčine husto poletuje kupec, kupectvo, ale aj pejoratívny kupčík. Prekladanie ruského kupec slovenským homonymom prax u nás pevne zabetónovala, takže akoby sa tým ani nedalo hnúť. A vlastne načo aj, keď slovenské kupec na pohľad naozaj znamená to, čo ruské? Ibaže ono niekedy znamená, inokedy nie. To slovenské má aj v historizujúcom význame obchodník jednoznačné ohraničenie. Je typické pre malopodnikanie. Siaha aj vyššie, ale rozsah toho stredného nepresahuje. Rothschilda, ani keby iba obchodoval, za kupca neoznačíme. No predrevolučný ruský rothschild Mamontov bol kupec – po rusky. Po slovensky určite nie, a v tom je ten rozdiel. Lenže neviem o nijakom slovenskom preklade z ruštiny, ktorý by ten rozdiel bol oddiferencoval. A ani neviem, ako na to. Vecne adekvátnejším podnikateľom (veľkopodnikateľom) zotrieme historickú patinu, lebo pre (moderné) podnikanie má ruština samozrejme osobitný výraz. Faktom však ostáva, že ruskí kupci prekračovali rámce obchodovania, podnikali, lobovali, ostávajúc pritom kupcami. Slovenskí kupci tú hranicu neprekračujú. Ktovie, či sa pre tento hlavolam dá nájsť riešenie. V Troch rokoch na tom nezáleží, Čechovovho kupca spoznávame hlavne v úlohe človeka nespokojného so svojím sociálnym začlenením, takže to označenie je plne na mieste. l Ak Čechovovo rozprávanie plynie ako rieka, bez výrazných expresív, lebo citové vzruchy prebiehajú pod hladinou, Austrálčanka Gayla Reidová sa vo vitálnej humoreske Strýko Reg (rozhlasová nahrávka z roku 2003) v expresivite zrejme vyžíva, ako svedčí svižný, temperamentný preklad Danice Hollej-Terenovej. Šinie si to dolu ulicou; divožienka; ale som si frcol; nemáš dosť pary. Tak vyzerá slovník a štylistická poloha prekladu, ktorý sa tak dobre počúva a nepustí. Napriek tomu sa v ňom poslucháč znalý angličtiny podchvíľou o čosi potkne. Už názov budí nedôveru. Nebude to náhodou Ujo Reg? Angličtina tu nerozlišuje, slovenčina áno. Nie je to však jediný úklad. „Teta Mary má mužskú návštevu.“ Na tom by predsa nič nemuselo byť – ani len v puritánskej Austrálii. Lenže šteklivý chichot svedčí pre pánsku návštevu. A keď poslucháč začuje „Ten má ale nervy!“ v súvislosti, kde o nervy zjavne nejde, je si na čistom: To je ale drzák! (A to je celkom iná káva než originál.) Celkom iná káva je aj, keď do slovenčiny prenesieme doslovne anglickú satisfakciu. „Sme pozvaní do priestorov... prehier a satisfakcií“, hovorí Zuzana Belková v inteligentnom pásme venovanom Franzovi Kafkovi (Devín, 7/11. 2007). Slovenská satisfakcia má jediný význam – zadosťučinenie. Môžeme ho dostať, dať, žiadať – kedysi na kordy či pištole, dnes podaním žaloby. Anglická satisfakcia má podstatne širší vejár – uspokojenie, vyrovnanie, splatenie, ukojenie a ešte pár ďalších synoným. Čo znamená, že v tých kafkovských priestoroch sa nám dostane, okrem prehier, aj uspokojenia, rozhodne však nie satisfakcií. Dvojjazyčnosť prospieva, dvojjazyčnosť škodí – ako ten chýrny Ezopov jazyk. ÚPADKOVÁ, DEKADENTNÁ POKLESLOSŤ „Ktosi mravne poklesol alebo upadol, ale zábava, ktorá svedčí o úpadku kultúrnosti, tú by som nazvala dekadentná zábava. Prídavné meno pokleslý existovalo v staršej literatúre, dnes by som ho

úklady jazyka alebo slovgličtina

109

už neodporúčala. Radšej by som ho nahradila, podľa kontextov, prídavnými menami úpadkový, degenerovaný, skazený, ale pri zábave by som asi uprednostnila dekadentnú zábavu.“ Toto jazykové okienko odznelo v rozhlase 9. 11. 2007 a budí vážne pochyby. Mohlo pokojne odznieť aj za dávnych-dáven, v začiatkoch prenikania úpadkovej západnej kultúry do ešte neskrachovaného tábora mieru a socializmu, keď sa mládež vrhla na texasky (neskoršie džínsy), Beatles a iné symboly protestu a maskultúry. Spochybnime si pokleslú, ale aj úpadkovú, degenerovanú, skazenú či dekadentnú zábavu (umenie) najprv vecne. Všetky tieto výrazy predpokladajú, že kedysi plnohodnotná zábava (umenie) poklesli či zdegenerovali, a že teda v tej lepšej minulosti jestvovali v akejsi kvalitatívne vyššej rovine. Dejiny kultúry však svedčia skôr o trvalej koexistencii dvoch rovín, autentickej a remeselnej, masovej, ktoré tu vždy boli a aj budú v podobe dvoch súbežných riek, a či skôr riečky a veľtoku. Oba prúdy sa mnohými ramenami stýkajú, obohacujú, v šťastných prípadoch na chvíľu splynú, no oba si stále zachovávajú svoju autonómiu čo do funkcie – v jednom prevláda sebavyjadrovacia, v druhom zábavná. Už antické rímske hry boli pokleslou zábavou – ale jestvovalo niečo autentické, z čoho poklesli? Sotva, a tak je to podnes. Nanajvýš že sa oba prúdy pri výnimke z pravidla prekryjú, takže to autentické funguje zároveň ako pokleslé, alebo naopak. Z tohto hľadiska je celá tu vymenovaná lexika, či už zapadá do pravidiel slovenčiny alebo nie, scestná. Nekryje sa so skutočnosťou. Tu však nastupuje ďalší faktor, a to schopnosť jazyka konvencionalizovať si svoj lexikálny korpus, priraďovať znakom obsahy, ktoré označujú. V tomto svetle zas má oprávnenie celá citovaná lexika, no keďže nepokrýva totožné významy, odporúčania jazykového okienka to opäť spochybňuje. Úpadkový, degenerovaný, skazený, ten slovník zaváňa nacistickým zvrhlým umením a dá sa na neoliberalistickú paradigmu dichotómie umenie verzus zábava ťažko aplikovať. Pokiaľ ide o dekadenciu, doslovne to síce úpadok znamená, no tento význam bledne v strete s iným významom, ktorý označuje špecifický umelecký smer, vyjadrovaním veľmi vycizelovaný, čiže stojaci k pokleslému umeniu v radikálnom protiklade. Z čoho sme to však vlastne vyšli? Z nechuti jazykovedkyne voči čechizmu pokleslý. Vadí tu predovšetkým tá z češtiny prevzatá koncovka, ktorú si slovenčina nahrádza koncovkou –nutý, vidiac v nej jeden z oprávnených diferenciačných, domáckych faktorov. Tá koncovka vo väčšine prípadov bez problémov funguje. Problémy sa začínajú pri výnimkách. To –lý totiž nie je slovenčine celkom cudzie. Už pred chvíľou sme spomenuli zvrhlé umenie (zvrhnuté by sotvakto akceptoval). Zvrhlý hneď asociuje zhýralý, a tak by sa dalo pokračovať. Záver – prečo teda neprijať na milosť aj to pokleslé umenie (pokleslú zábavu)? Ukázali sme si síce, že vecne nesedí, no sémantika si ho ako terminus technicus už pevne spojila s vecou, ktorú označuje. Načo teda ten márny zápas s veternými mlynmi, ktoré si aj tak presadia svoje? l Na záver drobné huncútstvo. V čísle 6/2007 som si dovolil zaimprovizovať s opozitami predpony ne-. Nemehlo-mehlo, atď. Nerobil som to s vážnou tvárou, veď to ani nejde. A čo vidím? (čo nevidím?) „...poslanci... nedbajú na to, či sú zákony zmyselné a účinné.“ (Gustav Bartovic, Bratislavské noviny č. 40/07, s. 1, Lupiči kovov...). Zmyselné zákony, to by bolo žúžo, s takými by si hocikto ľahol do sena, veď nezmyselných je u nás dosť a nik ich nepokladá za obzvlášť sexy (a či už naozaj iba sexi? Prečóó?). Pavel Branko

110

romboid 10 / 2007

z poznámok Ivana Ž u c h u

MALÉ SÚKROMNÉ POKUSY 1. Počul som filozofický výklad Matissovho obrazu, opernej budovy v Manaose, námestia v Siene, Rodinovho Balzaca. Vykladač má nadšenie kúzelníka, ktorý z rukáva vytiahne neuveriteľne veľa predmetov. Výklad ukazuje na bohatstvá, o ktorých by ste nemohli vedieť, keby ste boli sami. Na dlažbe mokrej ulice leží cigaretový ohorok. Pod stromom na okraji chodníka leží suchý list. Dievčaťu vypadol z kabelky zhúžvaný papierik. Pochopme tri fakty, ohorok, list, papierik, ako artefakty. Môžeme ich filozoficky vykladať ako Matissov obraz, Rodinovu sochu, námestie v Siene, budovu opery v Manaose. 2. Ľutujem vedľajšie postavy. Napríklad: nie je osud pána Karenina záhadne fasdcinujúci? Predstavujem si ho, ako sa ho ujíma Proust: ako z neho postaví literárnu katedrálu. Triviálna Anna sa premení na okrajovú figúrku. Pán Homias bol ženatý. Čo možno vyťažiť z jej malej existencie? „Malosť“ je nekonečný námet. Čo by sme sa boli dozvedeli, keby bol Flaubert spísal „Madame Homais“? Manžel by bol okrajový. Aj divadlo má svoje vedľajšie postavy. Nikto si ich nevyberie, aby ich urobil úplnými. Sú esenciálne náznakmi, zlomkami. „Identita“? „Autentickosť“? Kto ich „nájde“? 3. Pozorujem psíka. Čoskoro bude dvanásťročný. Žije pohodlný a poľudštený psí život. Žije v ľudských pomeroch, ktoré chápe približne tak ako filozofi Leibniz, Kant a Schweitzer chápali Boha. Pozorovanie psíka vo mne vyvoláva ľútosť. Predstavujem si: ľutuje Boh Svätého Tomáša, Martina Luthera, Kierkegaarda? A potom pozorujem seba. Vlečiem svoj osud ako mravček steblo trávy po mravčej cestičke, vlečiem už dlho a vďačím, hoci neviem komu, že ešte a ešte vlečiem. Ľutujem sa nie menej, ako ľutujem psíka. Ľutujem aj Džingischána, Bismarcka, Churchilla, Lenina, Gorbačova. Ľutujem aj Gautamu, ktorý si myslel, že sa možno prebudiť. Možno sa prebudiť zo spánku do spánku. 4. Sokrates, myslíme si, videl svoj svet ako prirodzený svet. Pračlovek, ktorý už vyhynul, svoje slabé svetielko udržoval v prirodzenom svetle. Prirodzený svet je aj svet afrických šamanov, japonských gejší, amerických plastických chirurgov. „Prirodzenosť“ je čudný atribút. Kedy a ako sa „svet“, prvotne „neprirodzený“, mení na „prirodzený“? Keď si uvedomujem mnohosť a neurčenosť „prirodzenosti“, cítim sa ako novorodenec, ktorý sa z „prirodzenej“ maternice dostal do „neprirodzeného“ mimomaterničného prostredia. 5. „Každá stěna či dveře nám říkají, že je něco za,“ oznamuje nám hlas v komédii Václava Havla. Stena a dvere v nej sú teda logicky významné: inaugurujú „za“. Václav Havel odňal „hlasu“ komentár o okne. z poznámok I, Žuchu

111

V stene sú okná. Okno má dve úlohy. Prvá: byť hranicou ako stena. Druhá: zrušiť hranicu steny. Ak chceme, za oknom je, čo je za stenou. Ak chceme, nejestvuje „za“, lebo okno mení, čo je „za“, na to, čo je „tu“. Hviezdna obloha je „tu“, ako sme my „tu“ vo svojom kresle a v pohodlí post-modernej komédie. „Som“ je stena, ale s oknami. Nazerám oknami do Václava Havla, „som“ v ňom doma. 6. Dostojevskij v „Karamazovcoch“ nechal soje postavy neznesiteľne tárať. Miťa Karamazov je azda najväčšie táradlo vo svetovej literatúre. Počúvať hlúposti panej Chochlakovovej je takmer bolestné. Prečo Dostojevskij takmer neslušne vypustí skupinu bezcenne rozprávajúcich a rozprávajúcich do svojho záverečného veľdiela? Azda starnúci a chorý génius sám podľahol uvravenosti? Nie, odpovieme si. Ivana Karamazova zvládol exaktne ako Robbe-Grillet. Chcel nám predstaviť táranie ako životnú formu, ako pocit života. Sú ľudia, ktorí sa životom pretárajú. 7. Na starú, ale krásne suchú a voňavú dosku, našiel som ju na pôjde, v šere, skrytú v pavučinách, namaľoval som, veľmi ma vábila, zviedla ma, obraz, hoci nie som maliar, nie som umelec, som úradník v banke, a pochopil som, že namaľujem, ako čoskoro nezomriem, druhý a po ňom tretí a neviemkoľký. Obraz ma prebudil. Väčšina mojej duše sa do neho vtelila, zvecnil som sa v jeho duši. Ale prišli odborníci z múzea a z akadémie. Pod vašim obrazom je veľmi vzácna maľba, stratila sa, povedali, v tridsaťročnej vojne, márne ju hľadali, ale teraz ju máme, ajhľa, naporúdzi. Váš obraz musíme, povedali, obetovať, odstránime ho šetrne, aby sme vzácnosť pod ním nepoškodenú odovzdali svetu a svetlu.

ROMBOID, časopis pre literatúru a umeleckú komunikáciu. Vydáva Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska s fi nančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Ročník XLII. Redakcia: Ivan Štrpka (šéfredaktor), Oleg Pastier (zodpovedný redaktor), Stanislava Chrobáková Repar (projekt časopis v časopise romboid+), Ľudmila Piatková (sekretár redakcie), Eva Kovačevičová–Fudala (grafická úprava a technické spracovanie). Redakčná rada: Ján Buzássy, Dušan Dušek, Pavel Dvořák, Lajos Grendel, Igor Hochel, Ivan Jackanin, Jozef Leikert, Dušan Mitana, Árpád Tözsér, Peter Zajac, Ján Zambor. Adresa redakcie: Laurinská 2, 815 08 Bratislava, tel.: 544 338 71, E–mail: [email protected]. Vytlačila Eterna Press. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava 15. Cena jedného čísla 50,– Sk. Predplatné na polrok 165,– Sk, na rok 330,– Sk. Cena jedného čísla do zahraničia je 5 Euro. Neobjednané rukopisy sa nevracajú. Index 49566. ISSN 0231–6714.

112

romboid 10 / 2007

MesaŁn k Knihy a SpoloŁnos [email protected] www.fan.sk/kas StarÆ vinÆrska 3 811 04 Bratislava Tel. +421/2/5441 5036 Fax. +421/2/5463 0089 Distribœcia: Modul, LK Permanent Cena 20,- Sk

OBSAH K&S

10/2007

T nde LengyelovÆ: Bosorky, bosorÆci a pobosorovan (Lyndal Roper:Hexenwahn. Geschichte einer Verfolgung) Ivana KadukovÆ AdamcovÆ: BiblickØ kladivo na homosexuÆlov (Daniel A. Helminiak: Co vlastně Bible říká o homosexualitě?) Juraj GyÆrfÆ : Trestn

zÆkon ako literÆrne (Zákondielo č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon)

Patrik Dubovsk : NÆvrat KGB (Alex Goldfarb, Marina Litviněnková: Smrt disidenta) Michaela UjhÆzyovÆ: Teror mocn ch, terorizmus bezmocn (Noamch Chomsky: Moc a teror) Katar na ZavackÆ: Vy

princ (Karolina p Adamová: Úsvit moderního konstitucionalismu)

Dezider Kamhal: PavuŁina v znamov (Petr Glombíček (ed.): Soukromý jazyk, pravidla a Wittgenstein) Martin TakÆŁ: VÆgnos ako predpoklad myslenia (Jaromír Křemen: Modely a systémy) Franti ek GyarfÆ : ExtrØmna cesta k zdravØmu rozumu (Kent Beck: Programování řízené testy, Martin Fowler a kol.: Refaktoring, Kent Beck: Extrémní programování) Martin Vlachynsk : Genius Loci Radoslav Passia: MukaŁevsk

dÆ

Radoslav TomÆ : Neexistujœce mestÆ Jan

tolba: Nepł tomnØ m sto. Sentimentální improvizace

Rudolf Fabry: ö sa za mladi nauŁ (Slávka Démuthová: Mladistvý delikvent) Anna GruskovÆ: Dramaterapia alebo teatroterapia? (Milan Valenta: Dramaterapie) Celo ivotn

sprievodcovia Anny Hisemovej

r o č n í k X L I I

Recommend Documents