POLITOLÓGIA A POLITICKÁ ETIKA

VOJTECH KORIM

POLITOLÓGIA A POLITICKÁ ETIKA

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0690-10.

ISBN 978-80-557-0449-4

BANSKÁ BYSTRICA 2012

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Pedagogická fakulta

Politológia a politická etika (Filozofia a etika v etickej výchove)

Vojtech Korim

Banská Bystrica 2012

Učebné texty vyšli s finančnou podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0690-10 s názvom „Inovácia edukačnej praxe etickej výchovy“ koordinované Pedagogickou fakultou UMB v Banskej Bystrici.

Autor:

prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc.

Recenzent:

prof. PhDr. Milan Portik, PhD.

Technická redakcia:

Adrián Krištof

Výkonný redaktor:

Mgr. Ľubica Hajnalová Buvalová,PhD.

Návrh obálky:

Mgr. Michaela Pačikovská

Vydala:

Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Vydanie:

prvé

Rok vydania:

2012

ISBN

978-80-557-0449-4

Obsah Úvod ........................................................................................................................................ 4 1

2

Filozofické, etické a politologické kontexty problematiky ................................................. 5 1.1

Filozofia a etika v etickej výchove ............................................................................ 5

1.2

Filozofia v systéme poznávania (vedných disciplín) ................................................. 6

1.3

Etika ako veda o morálke v systéme poznávania (vedných disciplín) ...................... 9

1.4

Politológia v systéme poznávania (vedných disciplín) ............................................ 11

Etická relevancia štrukturálnych prvkov politológie, vedeckej práce a politická etika ..... 17 2.1

Vzťah politológie, etiky a ich vedeckých aspektov ................................................. 17

2.2

Politický systém, pluralitná demokracia, jej základné hodnoty, ľudské práva ....... 19

2.3

Politická etika , občianska a politická kultúra, etika politiky a občana ................... 26

Záver ..................................................................................................................................... 34 Zoznam bibliografických odkazov........................................................................................... 35

Úvod Problematika politickej etiky ako samostatnej vednej disciplíny a jej aplikácia v etickej výchove nie je doteraz dostatočne spracovaná v slovenskej odbornej literatúre. V súčasnosti sa precizuje jej predmet, štruktúra, pojmový aparát, základné funkcie, výskumné metódy a metodologické súvislosti s ostatnými vednými odbormi, osobitne s edukačnými vedami. Predkladaný text (príspevok) sa usiluje v stručnom prehľade predstaviť základné filozofické, etické a politologické aspekty pertraktovanej problematiky, najmä z aspektu fundamentálnych komponentov politickej vedy (politológie) vo vzťahu politickej etike a jej edukačnej relevancii. Študijný text vychádza z doteraz publikovaných odborných prác (najmä relevantných publikácií) s osobitným zreteľom na frekventantov (učiteľov základných a stredných škôl v Slovenskej republike) a účastníkov vzdelávacích programov v oblasti etickej výchovy. Vzhľadom na špecifické ciele tohto typu vzdelávacích programov a relatívnu novosť problematiky v edukačných kontextoch sme študijný text koncipovali v nasledovnej štruktúre: I. Úvod II. Filozofické, etické a politologické kontexty problematiky 1.Filozofia a etika v etickej výchove 2.Filozofia v systéme poznávania (vedných disciplín) 3.Etika ako veda o morálke v systéme poznávania (vedných disciplín) 4.Politológia v systéme poznávania (vedných disciplín) III. Etická relevancia štrukturálnych prvkov politológie, vedeckej práce a politická etika 1.Vzťah politológie, etiky a ich vedných aspektov 2.Politický systém, pluralitná demokracia, jej základné hodnoty a ľudské práva 3.Politická etika, občianska a politická kultúra, etika politiky a občana IV. Záver

4

1 Filozofické, etické a politologické kontexty problematiky

1

Filozofické, etické a politologické kontexty problematiky

1.1 Filozofia a etika v etickej výchove Súčasný globalizačný proces, ktorý prebieha v celosvetovom meradle zasahuje svojim vplyvom všetky oblasti spoločenského vývoja. Veľmi výrazne sa dotýka edukačných aspektov mnohovrstevných ľudských societ. V tejto súvislosti má v koncepcii tzv. globálnej výchovy osobitný význam zaoberať sa tými konotáciami výchovy a vzdelávania, ktoré reprezentujú koncepcie, ciele, obsah a praktický dosah učebných predmetov, ako je etická výchova a jej rozličné ekvivalentné modifikácie. V európskych kontextoch sa problematika javí ako prienik základných určujúcich komponentov, ktorými sú v prvom rade historicko-kultúrne, svetonázorové, politické a ekonomické determinanty, ďalej konkrétna edukačná teória a prax, ako aj samotné fundamentálne ponímanie, pojem, základné ciele a obsahová náplň etickej výchovy a jej ekvivalentov, najmä ak berieme do úvahy európsky civilizačný okruh. Kardinálnym problémom ďalšieho prežitia a existencie civilizácií na našej Zemi sa totiž okrem ekologických otázok stáva hľadanie a nachádzanie „modus vivendi“ občanov postmodernej Európy s národmi a etnickými skupinami s výrazne odlišnou kultúrno-civilizačnou tradíciou a pestrou škálou hodnôt a životných stratégií. Svetonázorové, filozofické a etické východiská a modely správania (komunikácie, hodnotových ašpirácií a spôsobov existencie) sú často v celosvetových kontextoch výrazne odlišné a často priamo kontroverzné. Výchova a vzdelávanie nastupujúcich generácií sa musí viac zamerať na formovanie ich pestrých skupinových identít, kde okrem poznatkov pedagogických vied, nadobúdajú na dôležitosti aj vedy o poznaní spoločnosti a zložitých procesov jeho formovania a sebautvárania. Etická výchova sa musí zaoberať výraznými premenami kultúry spoločnosti, najnovšími poznatkami o psychomorálnom vývoji ľudských jedincov, (najmä mladých ľudí), ale aj nebezpečnými a negatívnymi problémovými situáciami v každodennom praktickom živote. Výrazné zmeny a rozvojové trendy hodnotovej a morálnej orientácie kultúry moderných societ prinášajú okrem všetkých pozitív pre individuálne slobody a práva človeka celú škálu doteraz nepoznaných či nedostatočne identifikovaných negatívnych prejavov, ktoré sú veľmi vzdialené európskym kultúrnym tradíciám a hodnotám demokracie, tolerancie a humanizmu. Preto sa oprávnene domnievame, že je potrebné venovať osobitnú pozornosť (v rámci etickej výchovy a ekvivalentných disciplín) spôsobom rozvíjania etických hodnotových postojov, správaniu detí a mládeže, rozvoju ich sociálnych spôsobilostí (cností) ako prostriedkov priamej prevencie s osobitným zreteľom na výchovu k prosociálnosti.

5

Vojtech KORIM: Politológia a politická etika

V týchto súvislostiach s ohľadom na historickú dimenziu každého spoločenského javu či procesu si myslíme, že okrem už naznačených pedagogických, psychologických a spoločenských vied, je potrebné venovať pozornosť v súvislosti s etickou výchovou najmä filozofii a etike. Obidve vedné disciplíny patria historicky k najstarším v dejinách ľudského poznania, etablovali sa prakticky medzi prvými vedami a majú pre oblasť etickej výchovy a jej ekvivalentov (vzhľadom na ponímanie, ciele, obsahové zameranie) aj v súčasnosti (i v budúcnosti) nezastupiteľné postavenie. Aj v širších súvislostiach z aspektu aktuálne riešeného projektu i z hľadiska nosnej tematiky nášho učebného textu (Politológia a politická etika) sa osobitne vyčlenila celá pertraktovaná problematika v didaktických konotáciách ako ambivalentný vzťah s názvom Filozofia a etika v etickej výchove. Dôraz na uvedené dve disciplíny je daný celým kontextom tejto podkapitoly textu, ale aj obsahovým zameraním, predmetom záujmu, metodologickými otázkami a ich celkovým dosahom na súčasné otvorené problémy etickej výchovy a jej ekvivalentných predmetov minimálne v európskych dimenziách, ako sme na to poukázali v širšie koncipovaných komparatívnych prácach s názvami Premeny etickej výchovy v európskom kontexte a Koncepcie etickej výchovy v dynamických premenách (2008 a 2010).

1.2 Filozofia v systéme poznávania (vedných disciplín) Filozofia vznikla ako reagencia na rozšírenú mytologickú interpretáciu sveta v antickom Grécku približne v 6. storočí pred naším letopočtom a rozvíjala sa počas histórie západnej civilizácie. Filozofia ako vedná disciplína vyjadrovala súhrn všetkého ľudského poznania, neskôr si zadefinovala svoj predmet, funkcie i metodológiu a usilovala sa o celostný pohľad na svet. Postupne sa od nej oddeľovali jednotlivé disciplíny (matematika, fyzika, sociológia, psychológia atď.), a preto sa označuje aj ako „pramatka vied“. V mimoeurópskych reláciách sa väčšinou úzko spája, resp. súvisí s mytologickým videním sveta a náboženstvami, čo sa odráža v rovnorodom metodologickom prístupe a pojmovom aparáte. Filozofia sa najčastejšie odvodzuje etymologicky z gréckych slov: fileo, čo znamená milujem a sofia, čo znamená múdrosť, čiže je to láska k múdrosti. Postupne sa z nej vyvinula vedná disciplína, ktorá predstavuje systematický súbor uvažovania o problémoch bytia (súcna), sveta, človeka a poznateľnosti týchto najvšeobecnejších entít a pojmov. Filozofia je o vedenie dialógu po podstate pravdy, o podstate a poznaní všetkých vecí. Aj preto musíme dnes vychádzať z pluralistického chápania filozofie. Predmetom filozofie je každé poznateľné súcno. Až Aristotelom sa začínajú z filozofie oddeľovať samostatné vedy, čiže dochádza k rozlíšeniu medzi filozofiou v pôvodnom zmysle slova a tzv. prvou filozofiou – vedou, ktorá v Aristotelových spisoch nasledovala hneď za fyzikou 6


– odtiaľ názov: meta tá fysica, to je to, čo prichádza bezprostredne po fyzike. Preto sa vlastne metafyzika stáva len iným označením pre filozofiu v pravom slova zmysle. Metafyzika sa teda zaoberá súcnom (bytím), ale súcnami vecnými, ktoré sú hmoty zbavené, teda nehmotné (definícia českého filozofa Miloslava Skácela). Metafyzika sa zaoberá rozumovým poznaním, prekračuje zmyslové poznanie, ktoré je vlastné jednotlivým prírodným vedám. S metafyzikou úzko súvisí delenie filozofie. Napr. už spomínaný český filozof M. Skácel delí filozofiu na 4 časti: Logika – jej predmetom sú myslené súcna, ktoré existujú len v našom myslení, vo forme pojmov, súdov a úsudkov. Metafyzika – jej predmetom sú vecné súcna, teda veci existujúce mimo nás a na nás nezávislé. Etika – skúma súcna (ktoré nie sú ani vecné, existujúce mimo nás, ani pomyselné), ale také, ktoré sú úmyslami – ide o úmysly, ktorými je usmernené ľudské konanie a správanie, ďalej pravidlá, ktorými by sa mal človek riadiť vo vzťahu k ostatným ľuďom, ku spoločnosti, ale aj k sebe samému. Dejiny filozofie – ich predmetom je skúmanie filozofických smerov a škôl, ich vedecká kritika. Iné delenie filozofie prináša napr. A. Anzenbacher, ktorý ju člení na teoretickú filozofiu a praktickú filozofiu. a) Teoretická filozofia: Ontológia - vymedzenie je podobné ako u metafyziky, lebo je to náuka o súcne ako takom. Aká je absolútna podstata všetkých vecí? Aký je absolútny dôvod, z ktorého existencia týchto všetkých vecí pochádza? Aký je posledný účel, ku ktorému všetky veci smerujú? Súčasťou ontologických otázok sú aj problematika zmyslu života a existencie človeka na svete. Prírodná filozofia – filozofická náuka o prírode, ktorá sa výrazne líši od empirických prírodných vied. Je podstatný rozdiel medzi dnešnou prírodnou filozofiou a prírodnou filozofiou starých antických filozofov, ktorí sa k výsledkom dopracovali rozumovou úvahou a intuíciou, nie pozorovaním a experimentmi. Niekde v 18. storočí došlo k rozchodu prírodných vied a filozofie. Antropológia – je filozofická náuka o človeku. Preto antropologické učenie by sme mohli nájsť vo všetkých filozofických školách a smeroch. Začiatkom 20. storočia vzniká v Nemecku „filozofická antropológia“ ako filozofický smer. Kto je človek? to bola otázka antropológie ako jednej zo súčastí filozofie. Kedykoľvek v histórii chcela filozofia vypovedať o človeku, dostala sa

7


do tesného styku s teológiou, nakoľko človek nie je merítkom seba samého, ale musí byť premeriavaný (hodnotený) niečím vyšším – Bohom. Filozofická teológia – filozofická náuka o Bohu. Filozofia (vlastne metafyzika) a teológia (filozofická teológia) sa navzájom dopĺňajú, tam, kde končí hranica jednej z nich (filozofie), tam začína oblasť pôsobenia druhej (filozofickej teológie). Podľa Tomáša Akvinského nad ríšou filozofického poznania sa nachádza ríša tzv. nadprirodzenej pravdy, ktorú filozofia nemôže skúmať, lebo nemá na to ani metódy ani opodstatnenie. Táto zóna nadprirodzenej pravdy sa vymyká filozofickému skúmaniu, pretože patrí jedine tajomstvu kresťanskej viery. Ak sú však náboženské pravdy poznávané rozumom, vtedy filozofia môže tieto pravdy skúmať, ale s tým, že vstupuje do služieb viery a teológie. Túto problematiku by sme mohli ešte rozšíriť o otázky typu, čo je za hranicou ľudského rozumu a ako ďaleko siaha potenciál nášho rozumu a jeho schopností poznávať svet. V súčasnosti človek dokáže využívať potenciál svojho mozgu približne na 10%, ako ho ďalej rozšíriť a aké to bude mať dôsledky pre proces ľudského poznávania? Všetky súcna, ktoré majú svoj vznik v prvej príčine, majú veľmi úzky vzťah k tejto prvej príčine, preto z poznania ich súcnosti dospievame k poznaniu prvej príčiny (úvahy sinologičky Maríny Čarnogurskej). Väčšina východných filozofií a náboženstiev však vychádza v tejto otázke z tzv. nestvoriteľskej teórie, teda svet je tu odjakživa a existuje ako tok večne prúdiacej energie, nemá svoj počiatok, ani koniec. Antropologická otázka Čím je človek? je večnou otázkou, večným tajomstvom pre ľudstvo a to vo všetkých filozofických systémoch na svete. Vo filozofickej teológii ide teda o akt stvorenia, prvou príčinou všetkých súcien (bytí) je stvoriteľ ako prvý hýbateľ. Teória poznania – je filozofickou náukou o poznaní. Označuje sa aj pojmom gnozeológia, alebo menej používaným pojmom noetika. Týmito otázkami sa však zaoberajú aj špeciálne vedy, najmä psychológia, sociológia, prípadne logika. V tejto filozofickej disciplíne (teória poznania, gnozeológia, noetika) ide napr. o otázky, či a ako je človek schopný spoznávať okolitý svet, aká je pritom úloha zmyslov a rozumu, čo chápeme pod pojmom pravda, či sme schopní pravdu poznávať a pod. Treba pripomenúť aj problémy súčasnej hermeneutiky, ktorá sa zaoberá výkladom, vysvetlením a pochopením textov, udalostí a faktov. V tejto disciplíne sa kladú aj nasledovné otázky: Je svet poznateľný? Existuje pravda? Čo chápeme pod pojmom pravda? Sme schopní pravdu poznať? Samotný Ježiš Kristus bol k hermeneutickým problémom dosť skeptický, keď vyhlásil, že interpretácia je najväčšie zlo, čím istým spôsobom korigoval Starý zákon.

8


b) Praktická filozofia: (etika a poietika): Etika – je veda o normách a pravidlách ľudského konania. Praktickou je preto, že nadväzuje na obe dôležité súčasti filozofie, noetiku a metafyziku a vyvodzuje z nich dôsledky pre ľudské konanie. Podľa zaužívanej terminológie v súčasnosti ide o gnozeológiu a filozofiu, ktoré síce patria do oblasti teoretickej filozofie, ale ich etické dopady sa dotýkajú praktickej filozofie. Predpisy a normy, ktorými sa riadi každý človek, môžu mať charakter akéhosi náboženského kódexu, alebo naopak vychádzajú z čiste svetských zvyklostí a obyčajov. Podľa týchto noriem a predpisov býva potom ľudské konanie hodnotené ako dobré a správne alebo zlé a nesprávne. Ale všetky tieto normy nemožno chápať ako nemenné a raz pre vždy dané. Dokonca v dejinách sa menili, ako o tom svedčí zabíjanie starých a nemohúcich osôb na úsvite ľudských dejín. Konkrétne aj v období antického Grécka padli za obeť tzv. sparťanskej výchove zdravotne postihnutí novorodenci a pod. Existujú určité mravné normy a predpisy, ktoré vytvárajú akýsi trvalý a nemenný základ všeľudskej morálky. Ide o univerzálne normy, princípy, zásady a hodnoty, ktoré tvoria zlatý fond morálky ľudského rodu v každej etape jeho historického vývoja. Prevažne vychádzajú z kresťanského Desatora Božích prikázaní. Možno aj povedať, že hodnota akéhokoľvek filozofického systému sa pozná práve podľa toho, k akej etike vedie. Preto etika vytvára popri metafyzike a gnozeológii jednu zo základných súčastí filozofie. Poietika (estetika) – predstavuje náuku o tvorivej činnosti. Nahradil ho postupne pojem estetika, ako „veda o správnom používaní zmyslov“, lebo zmyslové poznanie smeruje za krásou, kým rozumové poznanie (myslenie) smeruje za pravdou. Filozofia skúma človeka tak, ako toho nie je schopná žiadna reálna veda: ako celistvú ľudskú bytosť; je to komplexný pohľad na človeka, ktorý zahŕňa skúmané aspekty všetkých skúmaných vied. Žiadna z jednotlivých vied nie je schopná sama správne určiť svoje miesto v celku vied, túto schopnosť má len filozofia1.

1.3 Etika ako veda o morálke v systéme poznávania (vedných disciplín) Etika sa najčastejšie definuje ako veda o morálke a patrí do oblasti praktickej filozofie. Býva označovaná aj ako teória morálky či náuka o správanom konaní, pričom za podstatu považuje hodnotiaci aspekt, ktorým klasifikuje činnosť človeka z hľadiska konania dobra alebo zla. Je to vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá súborom mravných skutkov, ich výkladom 1

ANZENBACHER, A.: Úvod do filosofie. Praha : 1990.

9


(interpretáciou), hodnotí konanie konkrétnych ľudí a ich názory na ich konanie. Patrí medzi spoločenské vedy, lebo skúma aj všeobecné a spoločné základy spoločenskej morálky. Štrukturálne sa etika člení na niekoľko druhov a má takéto základné dimenzie: 1. Historickú dimenziu tvoria napríklad dejiny etických teórií, dejiny mravnosti, dejiny mravných ideológií, vývoj filozofie morálky a pod. 2. Deskriptívnu dimenziu tvoria popisno-vysvetľujúce etiky (zaoberá sa nimi etológia). 3. Normatívna dimenzia analyzuje normatívne etiky, ktoré formujú všeobecné zásady mravného konania. 4. Všeobecná etika sa zaoberá etickými kategóriami, vzťahmi a činnosťami. 5. Individuálna etika rozoberá morálne otázky (dilemy) jednotlivca. 6. Sociálna etika skúma mravný život rôznych spoločenstiev a sociálnych skupín. 7. Profesné etiky sa usilujú aplikovať všeobecné etické normy a pravidlá na konkrétne odbory ľudských činností, ako napr. lekárstva, učiteľstva, novinárska etika a pod. 8. Osobitnú dimenziu etiky tvoria disciplíny, ako napr. psychológia morálky, morálka vedy, morálka politiky, morálka práva atď. Etika má mnohodimenzionálny vzťah a súvislosti s viacerými vednými disciplínami a odbormi, ako sú filozofia, politológia, psychológia, pedagogika, umenie a literatúra a iné. Nakoľko sa etika vyvinula z filozofie, zachováva si aj v súčasnosti svoj filozofický charakter a má spomedzi všetkých disciplín najbližšie práve k filozofii. Aj preto vychádza konzekventne z filozofického pohľadu a východiska pri posudzovaní sveta, človeka i na svoj vlastný predmet záujmu ako vedeckej disciplíny. Preto ju dnes považujeme za samostatnú a špeciálnu (vo vzťahu ku filozofii parciálnu) vednú disciplínu. Pre etiku ako vedu je pravdepodobne najdôležitejšou otázkou vzťah filozofie a metaetiky. Je to osobitná oblasť etiky, zaoberajúca sa logickými a metodologickými problémami etiky, kde sa riešia ontologické a gnozeologické východiská, ale dôležitou súčasťou je aj logika, ktorá implikuje formálno-správny prístup. Filozofické, logické a etické postuláty a aspekty sú nevyhnutnou a integrálnou súčasťou formovania terminológie a pojmového aparátu etiky. Z hľadiska koexistencie prírodného a ľudského momentu na počiatku ľudských dejín ale aj v ich vývoji, treba poukázať ešte aj na fakt, že napr. rozličné zvyky, obyčaje a mravy sú fenoménmi, ktoré boli na svete už v období rodovej spoločnosti, a teda rôzne spôsoby správania a konania sa kanonizovali ešte skôr, ako sa zrodili náboženstvá či filozofia. Nutnosť mravnej regulácie v akejkoľvek ľudskej komunite bola existenčne podstatná už pri zrode ľudstva a v tomto zmysle patrí etika medzi najstaršie a najvýznamnejšie disciplíny2. 2

10

VAJDA, J.: Etika. Nitra : Enigma. 1993.


1.4 Politológia v systéme poznávania (vedných disciplín) Politológia sa ako samostatný vedný odbor postupne etablovala na prelome 19. a 20. storočia ako teória politiky. V niektorých prácach sa definuje ako systematické štúdium politických procesov a vládnych inštitúcií. V niektorých regiónoch sa namiesto politológie používajú pojmy ako politická veda, veda o politike, ale aj plurálne pomenovanie politické vedy. Pri užšom vymedzení pojmu politológia sa zdôrazňujú najmä empirické základy štúdia politickej činnosti. Významná skupina autorov sa prikláňa k názoru, že má ísť o teóriu politických systémov, o štúdium funkcie a štruktúry politických inštitúcií, štátnych i neštátnych organizácií, medzinárodných vzťahov atď. V zásade platí, že celkom iste ide o vedecké skúmanie makroštrukturálnych spoločenských vzťahov, pričom v centre pozornosti je problematika politickej moci a riadiacich aspektov politického procesu. Samotný názov politológia sa odvodzuje (etymologicky) z gréckeho slova „polis“, čo znamenalo mestský štát, „politikos“ predstavoval záujem o veci verejné a slovo „logos“ sa vymedzovalo ako rozum, zákon či veda. Objektom politológie je politika (politický proces), politológia sa chápe ako veda o politike a tvorí ju súbor viacerých vedných disciplín, ktoré sa zaoberajú politikou. V Európe sa politológia rozvíjala najmä po druhej svetovej vojne a na medzinárodnej konferencii politológov v Paríži v roku 1949 sa politológia oficiálne aj medzinárodne etablovala ako samostatná vedná disciplín3. Politológia skúma politické javy a procesy, politické inštitúcie a režimy, politickú kultúru, politické rozhodnutia a základné smery politickej činnosti (ekonomická, sociálna, národnostná, demografická, ekologická, medzinárodná politika). Predmetom politológie sú aj zákonitosti vzniku a vývoja politickej moci, fungovanie štátu, politických systémov, činnosť politických strán, organizácií a záujmových skupín, politických ideí a inštitúcií, analýza politických ideológií a politického správania ľudí, ako aj tvorba a realizácia základných princípov sociálnej politiky. Historicky prvým pokusom o vymedzenie obsahu politológie boli závery medzinárodného kolokvia o otázkach politickej vedy vo Francúzsku, ktoré nám pomáha vo vývojovej perspektíve zadefinovať predmet politológie: I.

Politická teória: 1. Politická teória 2. Dejiny politických ideí

3

LIĎÁK, J. - KOGANOVÁ, V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava : 1996, s. 9-10. 11


II.

Politické inštitúcie:

1.

Ústava

2.

Forma vlády

3.

Regionálna a lokálna forma vlády

4.

Verejná správa

5.

Hospodárske a sociálne úlohy štátu

6.

Porovnávacia náuka o inštitúciách

III.

Strany, skupiny a verejná mienka 1.

Politické strany

2.

Skupiny a zväzy

3.

Účasť občanov na vláde a správe

4.

Verejná mienka

IV.

Medzinárodné vzťahy 1.

Medzinárodná politika

2.

Medzinárodné organizácie

3.

Medzinárodné právo4. Pokiaľ prijmeme názor, že integrujúcim prvkom takéhoto obsahu politickej vedy je

politická moc, môžeme konštatovať, že predmetom politológie sú zákonitosti vzniku, vývoja a prejavov politickej moci. Vzhľadom na vzájomný prienik politológie a viacerých vedných odborov v oblasti vedeckého výskumu, ale aj rôznych koncepcií a ponímaní súčasnej politológie, je veľmi zložité uviesť všetky politologické disciplíny vrátane tzv. hraničných disciplín. Politológia patrí do skupiny sociálnych vied, tieto všetky skúmajú človeka, ktorý žije a koná spoločensky. Najčastejšie spolupracuje preto s históriou, filozofiou, sociológiou a pod. Napriek tomu medzi základné politologické disciplíny môžeme zaradiť najmä tieto: 1. Teória politiky (politická teória) sa usiluje o vymedzenie základných definícií, pojmov, kategórií za účelom dosiahnutia istej úrovne vedeckého konsenzu. 2. Dejiny politického myslenia zovšeobecňujú určité názory na politiku, politické inštitúcie, deľbu politickej moci čiže na procesy tvorby usporiadania society z hľadiska historickej perspektívy. 3. Komparatívna (porovnávacia) politológia skúma rôzne politické systémy, a to jednak v historickej dimenzii, jednak ich porovnávaním v súčasnosti, ale v centre jej záujmu sú aj

4

12

ŠKALOUD, J.: Úvod do politológie. Praha : 1968.


podsystémy, ich vzájomná prepojenosť, determinovanosť a odlišnosť, ako aj problematika celej oblasti medzinárodných vzťahov. 4. Politická sociológia skúma reakcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikov na záujmy občanov, teda zaoberá sa problematikou politického správania, vrátane politických vodcov a politickej elity. 5. Politologická prognostika sa zaoberá prognózovaním (predvídaním) budúcich trendov vývoja civilizácie v 21. storočí, procesmi globalizácie a novými formami demokracie.5 Napriek značnej rôznorodosti môžeme konštatovať, že politológia plní nasledovné základné spoločenské funkcie: 1. Poznávacia (expertízna) funkcia, ktorá je významným prostriedkom pre efektívne politické rozhodovanie. 2. Výchovná funkcia, ktorá formuje aktívne občianske postoje obyvateľstva a ovplyvňuje významne ich politické správanie. 3. Prognostická funkcia pretenduje a predvída budúci politický vývoj, čiže naznačuje potenciálne scenáre a varianty tohto vývoja. 4. Metodologická funkcia zahŕňa primeranú aplikáciu metodologických a metodických postupov pri analýze v oblasti politiky6. K základným kategóriám politológie patria politika a politická moc. Termín politika sa historicky označoval určitý súhrn vedomostí o spoločenskom živote v štáte, ale aj druh činnosti, ktorou sa realizoval výkon a riadenie verejných záležitostí. Podľa českého politológa Jana Škalouda politika je „plánovité, organizované, cieľavedomé sociálne konanie, ktoré je zamerané na vybudovanie a udržanie alebo zmenu spoločenského poriadku“7. Vzhľadom na rôznorodosť názorov je veľmi ťažko jednoznačne vymedziť obsah politiky nejakou všeobsiahlou definíciou, a preto je správnejšie vymedziť politiku ako určitý spoločenský jav, ktorý má svoju vnútornú štruktúru: 1. Sociálno-ekonomická základňa. Vychádza zo stratifikácie každej spoločnosti (sociálne skupiny, profesie, národy, minority, hnutia a nátlakové skupiny, atď.) a predstavuje zakotvenosť politiky v reálnom živote. Každá zo skupín v rámci society sa snaží presadzovať svoj záujem, ktorých priesečníkom je práve politika.

5

MARTINKOVIČOVÁ, M.: Kapitoly z politológie. Banská Bystrica : 1998, s. 8.

6

LIĎÁK, J. - KOGANOVÁ, V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava : 1996, s. 23-24.

7

ŠKALOUD, J.: c.d., s. 13-14.

13


2. Politické názory, myslenie, idey. Myšlienky a úvahy ako produkty ľudského myslenia sa politikou stávajú až vtedy, keď oslovia aj ostatných jednotlivcov, členov spoločnosti. 3. Politická činnosť (praktické konanie, politický proces). Politika je aj praktická, kolektívna činnosť ľudí, ktorá sa zameriava na dosiahnutie určitých vytýčených politických cieľov (napr. v programe politickej strany) a tieto úspešne dosahuje. 4. Politické inštitúcie. Sú produktom inštitucionalizácie politickej moci v spoločnosti. K najdôležitejším inštitúciám politiky patria štát, politické subjekty (hnutia, strany), odborové zväzy, záujmové združenia, občianske združenia, korporácie a podobne. Politický život spoločnosti je priestor, v ktorom politika vzniká, funguje, rozvíja sa, teda je to dialektická jednota všetkých štyroch prvkov jej štruktúry, je to dnes pravdepodobne najdôležitejší systém vzťahov, ktorý v najväčšej miere ovplyvňuje celú oblasť ľudských vzťahov vôbec8. Politická moc je nielen jednou zo základných kategórií politológie, ale je aj kľúčovou otázkou politiky vôbec. Jej skúmanie neznamená samoúčelné uvažovanie, nakoľko všestranné poznanie a potom správne uplatňovanie moci pomáha nastoľovať v spoločnosti demokratické vzťahy. Moc môže nadobúdať rôzne podoby, formy a obsah, dokonca existuje aj nepolitická moc, ale aj moc rozumu či moc demokracie a podobne. V súčasnosti existuje vyše 100 definícií pojmu moc. Medzi atribúty moci zaraďujeme prvky, ako sú prevaha a vplyv, vedenie a poslušnosť, nadradenosť a podradenosť, prestíž a autorita a pod. Moc možno skúmať aj ako násilie, ale nemožno ju s násilím stotožňovať. Filozofi a sociológovia poukazujú na skutočnosť, že existujú rôzne formy moci, ako tzv. tradičná moc, ale aj intelektuálna, vojenská, finančná, byrokratická, priemyselná atď. a napokon politická moc, ktorá vystupuje najčastejšie ako spoločenská sila schopná aj pomocou donútenia zabezpečiť uskutočnenie, ochranu a rozvoj určitej spoločnosti. V zhode s vyššie formulovanými myšlienkami politológ J. Škaloud definuje pojem moci ako určitý ľudský vzťah, prostredníctvom ktorého sú vedúci a vedení spojení za účelom dosiahnutia nejakého spoločenského cieľa. Tento vzťah vzniká čiastočne so súhlasom vedených čiastočne donútením, pričom sila tohto donútenia alebo intenzita tohto súhlasu môže byť a často aj je veľmi odlišná tak v rôznych politických systémoch, ako aj vo vnútri toho istého politického systému. Vo všeobecnej rovine je moc sociálny fenomén, ale aj spoločenský vzťah či vôľový ľudský vzťah. Politická moc v demokratickej spoločnosti je výsledkom vzájomného vzťahu medzi skupinou a jednotlivcom, pričom skupina uznáva kvality a zastupiteľskú úlohu jednotlivcov, ktorí 8

14

MÜLLER, A.: Úvod do vědy o politice. Praha :1991, s. 19-21.


zasa skupinu ponímajú ako nositeľa moci. Moc je vždy len jednotlivcom prepožičaná hodnota, ktorú majú využívať pre blaho celku a nie pre osobné výsady. Existuje niekoľko kritérií, podľa ktorých môžeme posudzovať politickú moc: -

Legitímnosť politickej moci. Politickú moc môžeme považovať za legitímnu, ak s jej organizačnou štruktúrou, funkciou a personálnym zložením mocenských orgánov súhlasí prevažná väčšina občanov. Zdrojom legitimity sú demokratické voľby.

-

Legálnosť politickej moci znamená, že je zákonná, čiže musí byť v súlade (v zhode) so zákonom a právom. Občan sa musí podriaďovať zákonom a právnym normám a v prípade ich porušovania nasledujú sankcie moci.

-

Spôsoby uplatňovania politickej moci. V prvom rade ide o politický vplyv, ktorý definujeme ako schopnosť presvedčiť ostatných, aby prijali a realizovali vôľu nositeľa politickej moci. Presviedčanie sa uskutočňuje formou racionálnych argumentov a prostredníctvom emocionálneho pôsobenia. Po druhé je to prinútenie, keď sa človek vedome podriaďuje cudzej vôli z dôvodu hrozby nejakým konkrétnym zlom, sankciou a pod. Na hranici medzi vplyvom a prinútením je manipulácia, ktorá sa zakladá na zavádzajúcich informáciách, cielene poskytnutých manipulátorom. V ľudskej spoločnosti moc má tendenciu neustále sa inštitucionalizovať, čiže spájať sa

s nejakou inštitúciou, štátom, národom či organizáciou. Vtedy moc prestáva byť už len ľudským vzťahom a stáva sa inštitúciou (napr. štátom), ktorá je spojená s právom, zákonmi a inými pomocnými prostriedkami moci. Ľudia potom už ovládajú jeden druhého nie iba na základe svojej osobnej prevahy, vlastností, sily, ekonomického potenciálu, ale aj na základe tých atribútov moci, ktoré sú vlastné príslušnej inštitúcii alebo organizácii (štát, úrad, škola, politická strana, spolok, korporácia, atď.). V súvislosti s inštitucionalizáciou politickej moci vznikajú u ľudí (občanov) štyri základné skupiny politických potrieb. V prvom rade je to potreba koncentrácie moci, ktorá sa v praxi prejavuje ako záujem mať centrálne, štátno-politické orgány a im zodpovedajúce orgány v regiónoch. Druhou je potreba ochrany proti zneužitiu moci, ktorá vystupuje ako prirodzený strach

občanov

pred

nedemokratickým

totalitným

rozhodovaním.

Hrádzou

proti

nedemokratickému rozhodovaniu je konzekventná deľba a nezávislosť moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, ku ktorej v demokratickej spoločnosti pristupujú aj nezávislé masové médiá ako tzv. štvrtý faktor moci. Tretia je potreba participácie na politickej moci (snaha spolupodieľať sa na rozhodovaní), ktorá vychádza z prirodzenej túžby každého človeka rozhodovať o veciach, ktoré sa ho týkajú. Prejavmi participácie môžu byť presadzovanie občianskych práv (komunálne voľby, záujmové združenia), činnosť v miestnych samosprávnych orgánoch, fungovanie

15


občianskej spoločnosti a podobne. Štvrtou oblasťou je potreba kontroly politickej moci prostredníctvom periodických parlamentných volieb, cez masmédiá ale aj efektívnu činnosť konštruktívnej opozície atď.9

9

MARTINKOVIČOVÁ, M.: c.d., s. 30-32. KORIM, V.: Základy politológie. Žilina : Inštitút

priemyselnej výchovy. , 2002. ISBN 80-7100-921-0. 16

2 Etická relevancia štrukturálnych prvkov politológie, vedeckej práce a politická etika

2

Etická relevancia štrukturálnych prvkov politológie, vedeckej práce a politická etika

2.1 Vzťah politológie, etiky a ich vedeckých aspektov Pri úvahách o ťažiskovom probléme nášho záujmu, ktorým je postavenie a miesto politológie a politickej etiky, musíme vychádzať zo vzájomného vzťahu politológie a etiky ako dvoch rovnocenných vedných disciplín. Politológia sa zaoberá, ako sme už uviedli, makroštrukturálnymi

spoločenskými

vzťahmi

(z

hľadiska

politickej

moci

a riadiacich

manažérskych procesov v politike). V rámci týchto spoločenských vzťahov na makroúrovni majú nezastupiteľné miesto morálne vzťahy, ktoré skúma práve etika ako vedná disciplína. Morálne vzťahy bezprostredne súvisia s uznávaním, hierarchizáciou a uplatňovaním hodnôt v každej ľudskej spoločnosti, v každom období jej historického vývoja, lebo z nich vychádza existujúca morálka danej society. Fundamentálny význam majú z tohto hľadiska univerzálne mravné normy a pravidlá, ktoré sú fundamentálnou mravnou bázou vo všetkých svetových civilizáciách a kultúrach. Pokiaľ uvažujeme o mieste, úlohe a postavení etiky v politickom procese, nemôžeme abstrahovať od takých podstatných morálnych kategórií, ako sú dobro a zlo, politická sloboda a politická zodpovednosť, základné hodnoty, sloboda voľby, svedomie a česť, či politické ciele a prostriedky politického konania. Pri oboch vedných disciplínach (politológia a etika) ide o ambivalentný dialektický vzťah, nakoľko etika musí vychádzať zo zistení a záverov politickej vedy (politológie) o politickom procese, o fungovaní daného politického systému či režimu, o politickom živote jednotlivých spoločností (societ) a v tomto zmysle by etika mala rešpektovať spoločensko-vedné koncepčné závery politológie ako vedy a riadiť sa nimi vo svojej metodológii, vedecko-výskumných postupoch a pri ich aplikácii v každodennej politickej praxi. Naopak politológia (politické vedy) by sa mala opierať o teoretické poznatky, čiže gnozeologické závery etiky ako vednej disciplíny, ktoré vychádzajú z analýzy a aplikácie postulátov morálky. V tomto kontexte ide o vzťah dvoch rovnocenných vedných disciplín, ich vzájomné prelínanie a metodologické inšpirovanie a obohacovanie pri analytickej, poznávacej a prognostickej činnosti parciálnej vednej disciplíny – politickej etiky. V naznačených súvislostiach z hľadiska ústrednej témy (Politológia a politická etika) vzťah politológie a etiky predstavuje prvú dimenziu problematiky ako vzájomný vzťah dvoch vedných disciplín.

17


Druhú dimenziu problematiky reprezentuje potom vzájomný vzťah dvoch spoločenských subsystémov a fundamentálnych fenoménov každej society, ktoré sú zároveň regulátormi konania a správania sa ľudí ako hlavných subjektov spoločenského života, a to politika a morálka10. Podrobnejšie ich budeme charakterizovať v príslušnej podkapitole. Pre obidve vedecké disciplíny – politológiu a etiku – majú mimoriadny význam etické aspekty vedeckej práce, ktorých garantmi sú príslušní vedeckí pracovníci a ich morálna úroveň a integrita. Verejnosť od nich oprávnene očakáva takéto konanie a postupy, nielen vo výskumoch a získavaní vedeckých poznatkov, ale aj pri ich interpretovaní, formulovaní záverov a odporúčaní pre praktickú politickú činnosť. Okrem všeobecne platných etických zásad a pravidiel tvorivej, vedeckej činnosti by mali dodržiavať nasledovné špecifické princípy vedeckej etiky: -

vedecká objektívnosť a pravdivosť,

-

osobná, vedecká čestnosť a poctivosť,

-

vedecká pôvodnosť,

-

vedecká odvaha, zásadovosť a nekompromisnosť,

-

vedecká skromnosť, sebakritičnosť a názorová tolerantnosť11. Všetky uvádzané princípy vedeckej etiky sú vo svojej podstate nespochybniteľné a trvale

platné bez ohľadu na isté špecifiká jednotlivých civilizačných a kultúrnych okruhov. Napriek tomu sa nám javí, že osobitnú pozornosť v podmienkach krajín Európy (vrátane Slovenska) by bolo treba v súčasnosti prioritne venovať najmä princípom vedeckej odvahy, zásadovosti, nekompromisnosti a názorovej tolerantnosti. Tieto princípy zdôrazňujeme vzhľadom na aktuálny stav vedeckého výskumu poznania a popularizácie problematiky politických vied a špeciálne v oblasti politickej etiky, z hľadiska rozvoja politickej etiky ako vednej disciplíny sa vedecký výskum musí orientovať na príbuzné vedné odbory a tematicky sa konfigurovať k takým disciplínam , ako sú dejiny etických teórií a morálky, ďalej psychológia morálky, skúmanie morálky ako sociálneho javu, mravnej výchovy, nakoľko si to vyžaduje špecifický charakter mravných javov, ale aj systémovosť a komplexnosť v skúmaní politicko-etickej problematiky. V každom prípade príbuznými a blízkymi odbormi pre ďalšie smerovanie výskumu sú najmä filozofia, psychológia, sociológia, história, štatistika, etnografia a pod., a prirodzene dve základné disciplíny etika a politológia12. 10

VAJDA, J.: Etika. c.d.

11

MAŇÁK, J. a kol.: Kapitoly z metodológie pedagogiky. Brno : Masarykova univerzita, 1994, s. 109

a n. ISBN 80-210-1031-2. 12

18

VAJDA, J.: c.d.


Dôležitou dimenziou problematiky politickej vedy (politológie) a politickej etiky je etická relevantnosť samotnej politológie a jej štrukturálnych prvkov, ku ktorým nepochybne patria politický systém a jeho komponenty, pluralitná spoločnosť, jej základné hodnoty, ľudské práva a slobody a nie v poslednom rade otázky politickej a občianskej kultúry. Mimoriadnu pozornosť treba venovať aj problémom poznania vývoja a fungovania mechanizmov politickej moci v konkrétnom politickom systéme, lebo táto skutočnosť pomáha pochopiť, porozumieť a kooperovať v politickom živote nielen jednotlivcom ale aj skupinovým subjektom politiky.

2.2 Politický systém, pluralitná demokracia, jej základné hodnoty, ľudské práva Samotný výkon politickej moci sa realizuje v konkrétnom politickom systéme určitej krajiny. Z tohto aspektu politický systém možno definovať aj ako určitý priestor, v ktorom funguje a uplatňuje sa politická moc. Historicky sa politická moc chápala ako istý "strážca", ktorý mal zaisťovať nerušené fungovanie a rozvoj kapitálu. Veľmi dôležitou otázkou pojmu politický systém je jeho štruktúra. Pod týmto pojmom obyčajne rozumieme vnútornú usporiadanosť súčastí (prvkov, zložiek) skúmaného systému, ktoré musia byť usporiadané takým spôsobom, aby zaručovali fungovanie systému ako celku. V politickom systéme zohrávajú prioritnú úlohu predovšetkým štátne orgány. Tie v podstate vždy plnia eufunkčnú úlohu, so snahou o ďalšie rozvíjanie politického systému a štátnej moci v ňom. Niekedy môžu neúmyselne, objektívne plniť aj úlohu disfunkčného činiteľa. V takých prípadoch vládnúce politické sily uvažujú o reorganizácii štátnych orgánov a štátneho aparátu, o jeho novom personálnom zložení a takých opatreniach, ktoré by pomohli štátnym orgánom plniť eufunkčnú úlohu. Druhou významnou zložkou sú politické strany, ktoré majú rôznu veľkosť a rôzny význam v mechanizme politických systémov. Ich úloha spočíva v získavaní, upevnení alebo udržaní politickej moci. Subjektívne môžu byť eufunkčné i disfunkčné (napr. opozičné strany), ale často majú objektívnu eufunkčnú úlohu. Aj opozičné strany svojou konštruktívnou kritikou a činnosťou zabezpečujú zdokonalenie eufunkčnej úlohy vládnúcich strán, pomáhajú im vystríhať sa určitých chýb. Nezastupiteľnú funkciu v politickom systéme plnia záujmové organizácie, ktoré môžu byť politické a nepolitické, alebo čiastočne politické. Skupiny nátlaku - organizované alebo neorganizované - nemajú snahu získať, alebo udržať si politickú moc ako monopol, častokrát však majú podstatný podiel na skutočnom ovplyvňovaní politického systému. Na skupiny nátlaku

19


sú pozitívne a negatívne názory. Pôsobia na politické inštitúcie (lobby, strany zelených) i formou kontroly nad vykonávaním moci. (O systéme politického nátlaku, o spôsobe presadzovania svojich požiadaviek vypracoval Easton niekoľko modelov.) Na politický systém a jeho vývoj ďalej sprostredkovane pôsobia jednotlivci (ľudia), sociálne subjekty, ktorí sú rozčlenení v sociálnej štruktúre spoločnosti. Môžu byť objektom politiky, ale v určitých situáciách a obdobiach sa stávajú jej základným subjektom, ktorý môže prijať značnú manipuláciu so sebou, ale môže ju aj odmietnuť. Politický systém ovplyvňuje i ekonomická základňa, ktorá v sebe zahŕňa tak ekonomické vzťahy, ako aj určitú ekonomickú úroveň. Úroveň, kvalita i demokratické prostredie politického systému sa najmarkantnejšie prejavujú v celkovej politickej kultúre a politickom vedomí. Tam kde absentuje politická kultúra, nastupuje často anarchia, nedemokratické spôsoby uplatňovania moci a pri nedostatočnom rozvinutí politického vedomia zase intolerancia, vnucovanie názorov preferovaných skupín, často hraničiace s manipulovaním vedomia širokých más. Politické vedomie pritom chápeme ako súhrn ideí, názorov odrážajúcich základné politické a ekonomické záujmy a ciele sociálnych skupín, vrstiev, národov a národností, politických strán a hnutí. Osobitný význam v politickom systéme má verejná mienka, právne normy a masmédiá. Nimi sa prezentujú (verejná mienka) a regulujú (právne normy) vzťahy medzi rôznymi vrstvami spoločnosti, medzi sociálnymi skupinami, organizáciami a inštitúciami politického systému. Sú to najmä normy vyplývajúce z ústavy, právne kódexy, smernice, stanovy politických strán a hnutí, ako aj etické a mravné normy. Masmédiá a masmediálna politika (štátne, súkromné masmédiá, masmédiá politických strán a hnutí) by mali objektívne, kriticky, ale nie zaujato informovať. Mali by slúžiť záujmom základného článku politického systému, t.j. občanom13. Jednotlivé komponenty politického systému predstavujú zároveň subjekty pluralistickej spoločnosti, z ktorých každý sa usiluje o presadenie svojich záujmov, ktoré sa však stretávajú so záujmami iných subjektov a preto treba hľadať spoločný konsenzus. Presadzovanie jednotlivých parciálnych záujmov sa musí odohrávať iba na platforme demokratickej spoločnosti so zachovaním garancií právneho štátu a poriadku. Teóriu politického pluralizmu, ktorá bola veľmi populárna a prezentovala sa najmä v 90. rokoch 20. storočia, v súčasnosti podrobujú kritike zástancovia tzv. postmoderného myslenia, ktorí síce pluralizmus považujú za fundamentálnu hodnotu, ale odmietajú, aby pluralizmus hľadal konečný spoločenský konsenzus (teda kompromis záujmov rozličných subjektov politiky) a jeho výsledkom má byť najmä diskurz v societe, v čom má byť zároveň základný význam postmoderného pluralizmu. Garanciou pre 13

20

KORIM, V.: c. d.


postmodernú pluralistickú realitu má byť podľa jej predstaviteľov súčasná podoba liberálnej demokracie14. 1. Moderná liberálna demokracia zdôrazňuje najmä tri skupiny princípov, ktoré treba dodržiavať; 2. tradičné občianske práva a slobody; 3. štátna moc pochádzajúca od ľudí a ústavnosť vlády, zákonodarstvo, zákonnosť správy a nezávislosť súdnictva, ktoré sú podmienkou demokratickej moci; 4. všeobecné, priame a tajné voľby. Demokracia neznamená len označenie pre politický systém, ale priamo súvisí s hodnotami (sloboda, rovnosť, spravodlivosť) a so spôsobmi správania a konania (tolerancia, ochota ku kompromisom, názorový pluralizmus), čo je oblasť politickej etiky15. V súčasnej dobe prebieha už tretia fáza transformácie demokracie v jej historickom vývoji, keď v období kvalitatívne nových spoločenských, politických a ekonomických vzťahov sa primeraná podoba a forma demokracie ešte len vytvára, ako ju odráža celá plejáda participatívnych (spoluúčasť občanov na riadení spoločnosti) teórií (participatívna demokracia). Podstatu demokracie chápu v súčasnosti politológovia minimálne v troch základných dimenziách: -

demokracia v najužšom zmysle slova (ako vláda ľudu, zodpovedajúca historicky obdobiu gréckych polis),

-

demokracia v širšom zmysle slova (ako politický systém alebo jedna z foriem vlády),

-

demokracia v najširšom zmysle slova (jednak ako názor človeka na život a na svet, jednak ako životná forma, sociálny štýl života, ale aj ako životná hodnota). V modernej spoločnosti vstupuje človek do verejného života nielen ako občan štátu, ale aj

ako člen rôznych politických i nepolitických organizácií (záujmových združení, spolkov, odbory, politické strany, atď.), a preto takáto rôznorodosť (pluralita) záujmov vytvára v spoločnosti reálny základ ústavného a politického systému pluralistickej demokracie. Najmä v americkej politológii sa pluralizmus chápe dnes ako kritérium slobodnej demokracie. Pritom za výraz efektívnej demokracie považujú pluralizmus skupín a autonómiu asociácií, ktoré sa tvorivo podieľajú na politickom procese rozhodovania a tvorbe vôle. Cieľom pluralistickej demokracie je, aby sa vytvoril inštitucionálny rámec pre optimálnu realizáciu záujmov ľudí, ale aby sa pritom rešpektovali jednak predstavy väčšiny, ochrana záujmov menšiny a minimalizovali sa obmedzenia každého jednotlivca. Občan sa má stať nie pasívnym objektom, ale najmä aktívnym 14

DAVID, R.: Politologie. Základy spoločenských věd. Olomouc: Nakladatelství FIN, 1996.

15

Všeobecný encyklopedický slovník. Praha : Cesty 2002. ISBN 80-7181-618-3.

21


subjektom štátno-politického života. Demokratický systém a jeho politické inštitúcie (štátne orgány, politické strany, záujmové skupiny) by mali vedieť primerane reagovať na požiadavky, ktoré nastoľuje "občianska spoločnosť", lebo ináč nie je zaručená stabilita tohto systému. Pluralistická demokracia v súčasnosti sa môže zabezpečiť iba reprezentatívnou demokraciou štátu s viacerými politickými stranami. Tzv. "čistá demokracia" sa dnes v politickej praxi nedá uskutočniť. Najbližšie k pravde bude asi americký politológ Robert Dahl s teóriou "polyarchie", v ktorej konštatuje, že žiadna demokratická spoločnosť v súčasnosti nemôže dosiahnuť ideál absolútnej demokracie, jednotlivé spoločenské systémy sa k nej len môžu viac alebo menej približovať. V tejto súvislosti patrí medzi dôležité otázky stanovenie tzv. participatívneho optima, čiže miery politickej účasti občana, aby sa udržala rovnováha politického systému. Niektorí politológovia odporúčajú dodržiavať "primeranú" politickú účasť, lebo pri širokej participácii by mohli občania presadiť požiadavky, ktoré by išli až za rámec demokratických zásad vládnutia. Na druhej strane prílišná pasivita či apatia občanov by mohli pôsobiť pre tvoriaci sa politický systém rovnako deštruktívne. Lipset varuje, že "spoločnosť, v ktorej sa väčšia časť obyvateľov nachádza mimo politickej arény, je potenciálne explozívnejšia ako spoločnosť, v ktorej občania svojou činnosťou pravidelne zasahujú do rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú ich život." Každá demokratická spoločnosť by mala dodržiavať takého základné demokratické princípy: -

štátna moc sa odvodzuje od suverenity ľudu,

-

štátna moc slúži ľudu, a nie naopak,

-

právny štát,

-

rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu,

-

nezávislosť súdnej moci,

-

nezávislá verejná mienka (masmédiá ako 4. faktor moci),

-

decentralizovaná štátna správa a samospráva,

-

pravidelné slobodné voľby,

-

dodržiavanie základných ľudských práva a slobôd,

-

fungujúca občianska spoločnosť,

-

politický pluralizmus,

-

ekonomický systém založený na slobodnom podnikaní právo na súkromné vlastníctvo,

-

sociálna spravodlivosť. Požiadavky na demokratickú formu vlády sú náročné, ale sú základom existencie každého

demokratického štátu.

22


Dôležitou súčasťou pluralistických spoločností sú ich základné hodnoty, medzi ktorými na prvom mieste treba menovať najmä slobodu, rovnosť a spravodlivosť. Sloboda je vlastne možnosť jednotlivca, sociálnej skupiny alebo národa myslieť alebo správať sa podľa vlastnej vôle, je to sebauvedomenie, vedomie vlastnej duševnej hodnoty človeka. Podľa liberálneho ponímania človek sa slobodným nerodí, ale sa ním stáva, teda sloboda sa vytvára až v priebehu ľudského vývoja. Skutočná sloboda je slobodou človeka, ktorý žije v občianskej spoločnosti so všetkými jej záväzkami, zákonmi a právom. Katalóg niektorých dôležitých slobôd (Fritz Machlup, americký ekonóm) uvádza takúto hierarchiu a klasifikáciu slobôd: Ekonomická sloboda - práce, podnikania, obchodu, cestovania, sťahovania, zmluvy, trhu, konkurencie a vstupu, spotrebiteľskej voľby, voľby zamestnania. Politická sloboda - koalície a združovania, zhromažďovania, hlasovania, revolúcie (zvrhnúť vládu, ktorá popiera základné slobody). Intelektuálna a mravná sloboda - myslenia a vyjadrovania slova, tlače, súkromia, nonkonformity a výstrednosti, vyučovania (vyučovať akýkoľvek predmet, akékoľvek fakty, myšlienky alebo metódy), bádania, učiť sa, náboženstva, svedomia. Sloboda ako základná kategória liberalizmu sa v teórii evolučne vyvíjala. V prvej etape to bola sloboda občianska (vymedzovala súkromný status jednotlivca v štáte) a nakoniec sloboda umožňujúca právo účasti občanov na moci (participatívna sloboda)16. Rovnosť patrí medzi nosné hodnoty demokracie, ale je to zároveň aj veľmi všeobecný politický ideál, lebo absolútna rovnosť ľudí je nerealizovateľnou utópiou. Ľudia totiž zďaleka nie sú si rovní vo všetkých ohľadoch, naopak ich rôznorodosť je podmienená subjektívne (napr. fyzicky, duševnou zrelosťou, záujmami atď.), ale aj objektívne (spoločnosť má rôzne potreby na profesie a množstvo ich osôb - robotníci, vojaci, učitelia, lekári atď.). Biologické rozdielnosti môžu vyvolať rozdielnosti spoločenské, ekonomické rozdiely môžu spôsobovať rôzny politický vplyv a podobne. Z týchto rozdielov, ale aj podobností medzi ľuďmi vznikajú v spoločnosti rôzne skupiny osôb, ktoré vytvárajú jednotlivé vrstvy. Takýmto spôsobom sa utvára tzv. sociálna stratifikácia (rozvrstvenie), čo znamená vertikálne rozčlenenie spoločnosti na skupiny ľudí, ktorí majú približne rovnaké postavenie (status) a ktorí sú si navzájom podľa určitých kritérií rovní. V demokratickej spoločnosti sa za relevantnú považuje politická rovnosť a rovnosť pred zákonom, pričom za legitímnu považujeme aj požiadavku rovnosti príležitostí. (Ľudia majú mať rovnaké východiskové podmienky pre získanie postavenia v spoločnosti a uplatnenie v trhovej súťaži.). 16

DAVID, R.: c.d, s. 175-177 a 187.

23


Politická rovnosť znamená právo voliť a byť volený, garantuje ju všeobecné hlasovacie právo, keď každý občan má jeden hlas a všetky hlasy majú rovnakú hodnotu. Je naplnením najmä pasívneho práva, čiže možnosti uchádzať sa o určitý politický post. Rovnosť pred zákonom znamená, že všetci občania majú rovnaké práva a povinnosti a zákony platia rovnako pre všetkých občanov. Táto tzv. právna (formálna) rovnosť je obsiahnutá v Deklarácii ľudských práv. Za irelevantnú možno považovať ekonomickú rovnosť (rovnosť v príjmoch a majetku), čo v dejinách znamenalo, že neschopný bol povýšený na úkor schopného. Tak sa objavila aj požiadavka rovnosti výsledkov, ktorú adresovali vládam, aby nastolili sociálnu a ekonomickú rovnosť. Pokiaľ sa týka iba zrovnoprávnenia niektorých sociálnych skupín (žien, mladých ľudí, národnostných menšín) v spoločnosti, je v rámci demokracie uskutočniteľná. Ale pokiaľ má platiť všeobecne (požiadavka rovnostárstva, egalitárstva), ako to prezentovala marxistická ideológia, vedie ku vzniku nedemokratického režimu. Spravodlivosť ako jedna zo základných hodnôt pluralistickej demokratickej spoločnosti odpovedá na otázku, či dávať ľuďom určité statky podľa ich zásluh alebo podľa ich postavenia v spoločenskej hierarchii. Na základe týchto východísk možno potom hovoriť o dvoch základných druhoch spravodlivosti v každej societe. Komutatívna (vyrovnávacia) spravodlivosť vychádza zo skutočnosti, že vždy môžeme povedať, kto bol spravodlivý a kto nie. Ide o vzťah konania jednotlivcov k iným jednotlivcom, čím vlastne vymedzuje vzájomné práva medzi ľuďmi. Preto napríklad ukradnutý majetok treba vrátiť, trestný čin spravodlivo potrestať a podobne. O miere spravodlivosti však v demokratickej spoločnosti môže rozhodovať iba nezávislá a nestranná inštitúcia, ktorá musí rozhodovať podľa práva. Takúto inštitúciu tvorí v každom štáte iba systém súdnej moci, pričom rozhodnutia súdu sa považujú za objektívne spravodlivé, a teda pre všetky strany záväzné. Sociálna (rozdeľovacia) spravodlivosť musí vychádzať z faktu, že neexistuje objektívne kritérium na jej presné posúdenie. Najmä chudobné vrstvy požadujú od štátu, aby prerozdeľovaním cez štátny rozpočet hmotne zabezpečil tých, ktorí pomoc potrebujú. Podľa tejto teórie je nespravodlivé, keď sa človek narodí v chudobnej rodine, ale v tomto prípade sa nedá určiť pôvodca tejto sociálnej nespravodlivosti. Hlavným argumentom pre sociálnu spravodlivosť je udržanie spoločenského poriadku, aby ľudia pod hranicou chudoby revoltou nedestabilizovali daný spoločenský poriadok. Sociálna spravodlivosť je vlastne vzťahom medzi jedincom (indivíduom) a štátnou mocou v spoločnosti, a to v súlade so zákonom a bez porušenia prirodzených práv jedinca. Sociálna spravodlivosť je nedosiahnuteľný ideál, ku ktorému sa možno približovať prostredníctvom snahy vytvoriť stav, keď materiálne postavenie člena spoločnosti zodpovedá jeho vynaloženému úsiliu.

24


Niektorí ju chápu ako ideálnu tendenciu usporiadania spoločnosti, ktorá zabezpečuje, že rast blahobytu bohatých je sprevádzaný rastom dôchodkov a príjmov chudobných. Ľudské práva sú určitým súborom zákona, princípov a požiadaviek, ktoré vyjadrujú postavenie človeka v spoločnosti. Sú teda výrazom stupňa demokratičnosti danej spoločnosti. Ku problematike ľudských práv existuje niekoľko prístupov a východísk. Historicky prvou bola prirodzenoprávna koncepcia pôvodu ľudských práv, ktorá preferovala prirodzené práva človeka, ktoré sú večné a majú axiomatický charakter, pričom prirodzené právo je nezávislé od štátnej moci. Základom štátu je tzv. spoločenská zmluva, ktorá platí, pokiaľ prospieva blahu ľudu, ale ak ju panovník poruší, ľud má právo ho zvrhnúť. Uzatvorením spoločenskej zmluvy (jednotlivec - štát) zanikajú prirodzené slobody a práva ľudí, vzniká štát, utvára sa spoločenský život, zákony, právna ochrana vlastníctva. (T. Hobbes). Podľa J. Locka štát pretvára prirodzené práva na systém pozitívneho práva, chráni občiansku spoločnosť a vlastníctvo, ale nezasahuje do sféry individuálnej a ekonomickej. Jeho názory boli ideovým základom "Listiny práv" z roku 1689. Podľa niektorých teoretikov ľudské práva predstavujú najmä mravné práva, ktoré patria všetkým ľuďom za všetkých čias a všetkých okolností. Mravné práva predstavujú morálny nárok jednotlivca voči štátu a niekedy ich interpretujú aj ako práva svedomia. Tretia koncepcia poníma ľudské práva ako pozitívne práva, ktoré vymedzuje zákonodarstvo konkrétneho štátu. Táto koncepcia odmieta prirodzenoprávnu teóriu ľudských práv, nakoľko môže prejudikovať neposlušnosť občana voči štátu. Ľudské práva vznikajú z pozitívneho zákona nejakého štátu, nemajú preto univerzálny charakter a sú scudziteľné. Holistická

koncepcia

ľudských

práv

kritizuje

obidve

teórie

(prirodzenoprávnu

a pozitivistickú), lebo ich chápe ako výsledok určitého sociálno-historického procesu, ako produkt dejinného vývoja človeka. Ľudské práva nie sú prirodzenosťou, s ktorými sa človek rodí, nemajú univerzálnu ani večnú platnosť, ale sú výsledkom historického boja o ich nadobudnutie. Podľa encyklopedického slovníka sú ľudské práva, najmä práva fyzických osôb, zvlášť jednotlivcov, hlavne právo na život a osobnú slobodu a bezpečnosť, slobodu pohybu, pobytu, prejavu, svedomia, spolčovacie a zhromažďovacie, rovnosť ľudí, zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania pri výkone trestu, nútených prác a ďalšie17.

17

KORIM, V.: c. d., s. 85-88.

25


2.3 Politická etika , občianska a politická kultúra, etika politiky a občana Vznik politickej etiky bol podobne ako u väčšiny vied dlhý vývojový proces, ktorého začiatky spadajú do obdobia antiky a možno konštatovať, že ho ovplyvnili takéto základné fenomény: 1. Historická dimenzia – vznik, vývoj a súčasná podoba modernej politickej etiky. 2. Vzájomný ambivalentný vzťah dvoch podstatných regulátorov správania sa ľudí (jednotlivcov, občanov a politikov v rámci societ), ktorými sú politika a morálka. 3. Implementácia zvykov, obyčajov, mravov, noriem a pravidiel ľudského správania do štruktúry politickej moci ako ľudského vzťahu a zároveň do verejnopolitického života v procese jeho postupnej inštitucionalizácie. Všetky tri základné dimenzie politickej etiky a jej formovanie boli odrazom zmien jednotlivých paradigiem, ktoré chápeme ako istý prevládajúci štýl myslenia, intelektuálny rámec, tvorený

vzájomne

spätými

hodnotami,

teóriami

a determinantmi

v gnozeologickom

(poznávacom) procese. Historicky bola etika spolu s ekonómiou a politikou integrálnou súčasťou praktickej filozofie. Predmetom skúmania etiky bola a je aj v súčasnosti morálka ako metodické hľadanie všeobecne platných názorov o dobrom a správnom konaní, pričom išlo v počiatkoch gréckej filozofie vždy o cieľavedomé konanie. V neskoršom vývoji sa pojem etiky transformoval na filozofiu morálky, čiže na individuálne hľadisko správneho konania. V tomto vývoji bol podstatný vzťah, istá forma symbiózy filozofie a politiky, čo vyústilo časom do konštituovania novej vednej disciplíny, ktorou je aj v súčasnosti politická filozofia. Tento vedný odbor skúma podstatu a zmysel politického sveta, analyzuje jeho svetonázorový rozmer, univerzálne zákonitosti a princípy vzájomných vzťahov spoločnosti, štátu a osobnosti. Podľa slovenského politológa Františka Brišku politická filozofia sústreďuje svoju pozornosť na podstatu politického sveta, konkrétne z hľadiska opozitných hodnôt a vlastností, teda dobro alebo zlo, spravodlivosť alebo nespravodlivosť, dokonalosť alebo nedokonalosť, zachovanie alebo zmenu v politike. Moderná politická filozofia zahŕňa menovite politickú antropológiu, axiológiu, epistemológiu a metodológiu. 18 Skúmanie a dôraz na sociálne a politické rozmery správneho konania (na základe postulátov etiky) viedli nakoniec ku sformovaniu samostatného odboru v rámci politickej filozofie. Významným medzníkom na tejto ceste boli život a práca talianskeho učenca Niccolo Machiavelliho, ktorý v novoveku oddelil výkon moci ako oblasť politiky od kresťanskej etiky, 18

Inauguračná prednáška dňa 16.2.2005 na zasadnutí Vedeckej UMB v Banskej Bystrici pod názvom

Hlavné paradigmy riešenia problematiky človeka v politickej filozofii.

26


ktorá si dovtedy zakladala na hodnotách šťastia a cti. Paradoxne týmto negatívnym vymedzením stál N. Machiavelli na začiatku vzniku neskôr etablovanej disciplíny – politickej etiky. Kontroval mu francúzsky osvietenec Jean – Jacques Rousseau, ktorý vo svojom diele Emil konštatoval, že ten kto chce oddeliť politiku od etiky, nepochopil nič, ani z jednej ani z druhej oblasti.19 Obidva prístupy predstavujú dva krajné póly širokého názorového spektra na oblasť politickej etiky, pričom relatívna pravda o danej problematike osciluje u viacerých autorov medzi oboma koncepciami. Rovnako zložitý je aj vzťah politiky a morálky, ako dvoch subsystémov politológie a etiky a regulátorov správania. V prípade politiky máme dočinenia s regulovaním človeka z hľadiska jeho integrovania sa do vládneho alebo opozičného systému politickej moci, kým v prípade morálky ide o regulovanie či integrovanie sa človeka (jedinca, občana, politika), do konkrétnej society (spoločnosti) z hľadiska cností, ktorými sú dobro alebo zlo. Preto vzniká dojem, že ide o vzájomný prienik alebo isté prekrývanie sa obidvoch regulátorov, ale je nepochybné, že morálna regulácia vždy sleduje dobro človeka, kým v politike to tak býva iba zriedka. Aj preto sa politika zvykne často vo vzťahu k morálke vymedzovať prevažne negativisticky alebo aspoň kompromisnícky („umenie možného“, „panské huncútstvo“, „politika menšieho zla“ a pod.). Morálka v tomto kontexte je považovaná za niečo hlbšie, základnejšie a jej ciele, prostriedky i nástroje regulácie by mali byť pre politiku východiskom a mala by ich rešpektovať. 20 Ľudské spoločenstvo spravidla zachovávalo vo všetkých etapách svojho historického vývoja určitý súbor stálych, v podstate nemenných noriem, zvyklostí a pravidiel, ktoré sa zhmotnili v akomsi jadre morálnych hodnôt, ktoré sú formulované v základných pravidlách ľudského súžitia v podobe šiestich „božích prikázaní“, pričom tento normatívny základ morálky bol rozšírený aj o hodnoty rovnosti, spravodlivosti (sociálnej), slobody a ľudskej solidarity (vzájomnej pomoci). V týchto hodnotách sa zároveň odráža potreba obrany základných podmienok

ľudského

prežitia

vo

forme

spolupracujúceho

a spravodlivého

ľudského

spoločenstva. 21 Politika vzhľadom na svoj charakter, ciele, štruktúru a poslanie má niekoľko základných dimenzií:

19

RIKLIN, A.: Politická etika, OS, január 99/11, s. 21.

20

VAJDA, J.: c. d., s. 26.

21

VALACH, M. : Etika, zájmy, politika. In: Gluchman, V.: Etika a politika. Prešov, 2011, str. 40. ISBN

978-80-555-0266-3.

27


1. Verejná činnosť (konanie) zameraná na presadzovanie záujmov subjektov politiky (jednotlivcov, ľudí, skupín a pod.) cez inštitúcie politiky, ktoré vymedzujú ústavy štátov: napr. parlamenty, vlády, súdy, voľby atď. 2. Verejné konanie, ktoré zmierňuje rozdiely medzi predstaviteľmi rozdielnych záujmov tak, že im vymedzuje (garantuje) primeraný podiel na politickej moci. Týmto spôsobom vznikajú konkrétne oblasti politiky, ako sú hospodárska, kultúrna, národnostnostná, sociálna, spotrebiteľská, medzinárodná politika a pod. 3. Politický proces, do ktorého vstupujú rozmanití aktéri politiky, ich orientácie, vzťahy, vplyvy procesuálnych foriem, socioekonomické a ďalšie rozličné podmienky a determinanty politiky. 4. Súbor všeobecne akceptovaných metód a prostriedkov, cez ktoré sa politické subjekty a ich záujmy prezentujú v politickom procese, aby dosiahli svoje stanovené ciele. V súčasnej politike tzv. zastupiteľských demokracií (USA, Európa atď.) možno identifikovať nasledovné antagonistické rozpory, ktoré reálne existujú a výrazne ovplyvňujú vzájomné vzťahy politiky a morálky: 1. Rozpor medzi politikom a občanom, keď sa konkrétny politik po zvolení do funkcie stáva nezávislým na svojich voličoch a občanoch, ktorí nemajú už možnosti ovplyvňovať rozhodovanie politika o veciach a problémoch, ktoré sa ich bezprostredne týkajú. Preto sa politik cíti na nich nezávislý a má pocit nadradenosti. Napĺňa tak klasickú poučku politológie, že každý politik má v zásade dva základné záujmy: byť zvolený do funkcie a čo najdlhšie sa v tejto funkcii udržať. 2. Rozpor medzi jednotlivými sociálnymi skupinami, v rámci ktorých sú bohatí ľudia zároveň aj veľmi silní a chudobní ľudia sú veľmi početní. Pokiaľ chce politik uspieť vo voľbách, musí pred voľbami hovoriť tak, aby vyhovoval obidvom skupinám ľudí – voličom. Vzhľadom na to, že ich záujmy sú veľmi protikladné, politik dáva pred voľbami počas kampane väčšinou klamlivé sľuby a v podstate s občanmi manipuluje. 3. Základný rozpor existuje medzi zamestnávateľmi (bohatými a s mocenským vplyvom) a početnými zamestnancami. Dôsledky takéhoto podriadeného vzťahu človeka k človeku vedú k autoritárskemu charakteru zamestnávateľov a ich primeraným praktikám, buď k životnej orientácii na model správania typu mať (niečo, obyčajne peniaze, majetok a pod.), resp. k odcudzujúcej forme deľby práce. Iba odstránením resp. aspoň minimalizovaním uvedených rozporov možno zosúladiť princípy politiky a morálne normy, ale to si vyžaduje zmeniť podstatu súčasného spoločenského systému a nahradiť zastupiteľskú demokraciu priamou demokraciou. Predovšetkým však treba zrušiť vlastníctvo ako privilégium úzkej

28


vrstvy bohatých a vplyvných a prechod firemného vlastníctva do rúk zamestnancov týchto firiem.22 Pojmom politika teda označujeme určitý spôsob ľudského konania alebo prax. Praktická politická činnosť vychádza síce z teórie (snaha o pravdivé poznanie a technika ako postup ako nejaký cieľ dosiahnuť) používa aj techniku, ale obidve zároveň prekračuje a je samostatným druhom ľudského konania. Toto konanie vytvára aj normy konania aj inštitúcie, v ktorých sa konanie uchováva. Pod pojmom etika rozumieme teoretické úsilie o objasnenie otázok morálky a pojmom morálka označujeme samotnú mravnú prax. Politická etika sa v prvom rade zaoberá predpokladmi vzniku a tvorby dobrých zákonov a inštitúcii. V druhom pláne sa zaoberá morálnymi kvalitami občanov a politikov, ako nevyhnutnými predpokladmi pre správne fungovanie inštitúcii. V tomto zmysle je teda politická etika jednak etikou inštitúcii, jednak etikou cností. Podstatnú úlohu v politickej etike majú svedomie ako určitý druh sebahodnotenia (na základe vlastnej morálky) a zodpovednosť, lebo od neho závisí naše rozhodovanie. Pri hľadaní významu svedomia v politike, aj v politickej etike, sa musíme zamerať na vzťahy medzi svedomím a zákonmi daného štátu, medzi svedomím a nevyhnutným politickým kompromisom. Politické konanie má byť zamerané predovšetkým na spoločenstvo ako celok a na jeho spoločné dobro a blaho. Preto musí byť podrobované znovu a znovu dôkladnej kontrole všetkých členov spoločnosti.23 V priebehu historického vývoja si človek vytváral najmä duchovno-mravné hodnoty. Už od antických čias bolo na vrchole tejto hodnotovej pyramídy dobro, ale osobitné postavenie sa vždy prikladalo hodnote slobody. Pri tvorivej činnosti v oblasti duchovnej kultúry sa sloboda uplatňovala na prvom mieste, ale jej rozporuplnosť pramení z toho, že je nevyhnutnou pri tvorbe (tvorivosti, tvorivej činnosti), ale nekryje sa s mravnosťou. Človek si musel počas dejín klásť aj určité obmedzenia slobody ( napr. vo vzťahu k slobode druhého človeka atď.), medzi ktoré patrili výchova, disciplína, poriadok, zákony, systém. Tieto obmedzenia boli nutné preto, aby sloboda slúžila dobru ako jednej z najvyšších cností (božská dobrotivosť, humánnosť). Z týchto historických dôvodov, ale aj z hľadiska slobodného rozvoja spoločnosti ako celku i jej jednotlivých občanov integrálnou súčasťou politickej etiky musí byť politická sloboda, ktorej parametre a význam sme predstavili v príslušnej časti nášho textu. Pri tematizácii politickej etiky, ako vedy, ktorá má byť viazaná na hodnoty, považujeme za produktívne nasledovné členenie tejto vednej disciplíny: 22

Tamtiež, s. 43.

23

SUTOR, B.: Politická etika. Trnava: Dobrá kniha, 1999.

29


1. Politická etika personalistická, ktorá sa zameriava na osoby. Jej základným fundamentom je fenomén politickej prísahy. 2. Politická etika zameraná na inštitúcie. V jej základoch sa vyzdvihuje 5 fenoménov: -

spútanie moci (zákonmi, ústavami),

-

obmedzenie moci (základnými ľudskými právami),

-

rozdelenie moci (zákonná – legislatívna, výkonná – exekutívna a súdna),

-

podieľanie sa (participácia) na moci,

-

vyrovnanie moci (myšlienka sociálneho štátu).

3. Politická etika zameraná na výsledok, ktorej fenoménmi sú etika zodpovednosti, etika spoločného sveta, etika nadchádzajúcich generácií a etika životného prostredia. Švajčiarsky teológ Hans Küng varuje pred tým, aby sa naše úvahy o politickej etike postmodernej doby neobmedzili iba na západný euroatlantický civilizačný okruh a predkladá tzv. „projekt svetového étosu“, „keď sa veriaci rozličných svetových náboženstiev dohodnú s ateistami

na

minimálnom

základnom

konsenze

vo

nespochybniteľných meradiel a základných morálnych postojov“. Okrem

medzinárodnopolitických

a globálnych

veciach

záväzných

hodnôt,

24

kontextov

je

realizácia

týchto

prognostických vízií závislá na kvalite perspektívneho vedného odboru, ktorým je, podľa nášho názoru, etika politickej komunikácie. Samotná politická etika a jej rozvoj, patria medzi progresívne spoločenskovedné disciplíny. V súčasnom období sa precizujú jej predmet, štruktúra, kategórie, základné funkcie, terminologické

a metodologické

otázky.

Podľa

českých

politológov

K.

Adamovej

a L. Křížkovského politickú etiku môžeme rozčleniť na dve časti: 1. Teoretická oblasť: sústreďuje sa na základné filozofické otázky podstaty a funkcie politickej morálky, spoločenského a individuálneho politicko-etického vedomia, etické aspekty politickej osobnosti a spoločnosti, determinizmus a slobodu politického rozhodovania. 2. Normatívna oblasť: druhá oblasť sa zaoberá normatívnymi súčasťami politickej morálky. Požiadavky politickej morálky sú zdôvodňované často ideologicky, ako sa má jednotlivec, kolektív ale aj celá spoločnosť politicky správať v konkrétnych historických podmienkach. V politickej morálke sa politické záujmy, potreby i aktivity všetkých súčastí politického systému, ich normy a hodnotenia vyvinuli živelne, boli všeobecne prijaté a sú podporované silou príkladu, zvyku, obyčaja a verejného mienenia. Politická morálka sa teda líši od iných foriem usmerňovania politického myslenia a správania subjektov občianskej spoločnosti (ako sú právo, 24

RIKLIN, A.: c. d., s. 21-23. Vyhlásenie k svetovému étosu 6500 účastníkov parlamentu svetových

nábožentiev v roku 1993 v Mníchove.

30


štátna správa, národné tradície atď.) spôsobom vzniku, zdôvodňovania a presadzovania svojich požiadaviek. Politická etika je teda aj metodické skúmanie vzťahu morálky a politiky. Odpovedá na otázky o morálnych základoch politiky, o jej pozitívnych cieľoch, o dovolených prostriedkoch, o želateľných spôsoboch konania v politike. V politicky sporných otázkach, ktoré majú aj morálnu stránku, nemožno však rozhodovať iba na základe morálnych úvah. Politická etika musí objasňovať etickú štruktúru problémov a situácií, nemôže však poskytovať hotové riešenia. Cieľom nie je politický spor ukončiť, ale ho kultúrne formovať. 25 A práve pri skultúrňovaní politiky, ale aj celého politického systému či konkrétnych foriem, metód a prostriedkov politickej činnosti hrajú (môžu hrať) podstatnú úlohu úrovne politickej kultúry či občianskej kultúry. V anglosaských politických vedách sa obidva tieto pojmy chápu ako synonymá, a preto postoje občianstva môžu byť dvojakého charakteru, teda konzervatívne alebo radikálne. Vo frankofónnej oblasti, ale aj v regióne strednej Európy, sa v prevažnej miere používa termín politická kultúra, ktorý sa na začiatku 90. rokov 20. storočia presadil aj v slovenských podmienkach, a preto je aj v súčasnosti problematika politickej kultúry relatívne dobre rozpracovaná. Paralelne s týmto termínom niektorí politológovia na Slovensku analyzujú a rozvíjajú pojem občianska kultúra. Podľa Rastislava Tótha občianska kultúra predstavuje súbor hodnôt, ktorými sa riadi politický systém občianskej spoločnosti. Za hlavné hodnoty občianskej spoločnosti sa považujú najmä občianske slobody a plurality demokracie. Konkrétnu podobu občianskej kultúry formulovali politické a kultúrne tradície národa a príslušného regiónu, ktoré existovali a pôsobili už v období tzv. predobčianskej spoločnosti, čiže v celom období historického vývoja. Túto bohatú a často protirečivú minulosť spájajú s prítomnosťou, teda súčasným obdobím, hodnoty politickej kultúry daného regiónu, národa či štátneho útvaru. Tieto hodnoty by si mali osvojiť jednotlivci – občania, štátne orgány a organizácie, neštátne subjekty a združenia, jednoducho všetky prvky politického systému v danom štáte či súštatí (aj v EÚ). Postoj a vzťah občanov (jednotlivcov) a občianskych združení k hodnotám, ktoré patria do historického dedičstva národa, ale ktoré vytvára aj súčasnosť, môže byť často veľmi odlišný, čím vzniká v občianskej kultúre konfrontačný vzťah. V rámci občianskej kultúry existuje niekoľko základných fenoménov, ktoré ovplyvňujú jej stav, kvalitu i potenciálne zmeny: 1. Očakávania občana: jedni sa dožadujú stability režimu, druhí chcú zmenu. 2. Etická dôvera v občianske slobody a dôvera, že ich režim bude dodržiavať. 25

ADAMOVÁ, k. – KŘÍŽKOVSKÝ, L. :Politológie. Praha : CODEX Bohémia, s.r.o., 1997, s. 366 an. ISBN

80–85963-22-1.

31


3. Občianska solidarita: má svoj spoločenský ale aj globálny (všeľudský) rozmer. 4. Hierarchizácia občianskych hodnôt: rozvíjajú ich medzinárodné kontakty, ale aj striedanie generácií. 5. Politická participácia občana: podieľanie sa občana na politike – môže to byť priamo (voľby, referendum) alebo sprostredkovane (cez politické subjekty a pod.). 6. Variantnosť politických kultúr (štyri druhy politických kultúr) 7. Sekundárny analfabetizmus: odmietanie účasti na politike a nezáujem o politický život.26 Pojem politickej kultúry a variantnosť je štyroch základných typov sa využil pri klasifikovaní druhov politických systémov. Platí to však aj naopak, takže v súčasnosti sa zaužíva takáto typológia politickej kultúry: 1. Politická kultúra v predindustriálnych (alebo čiastočne industrializovaných) politických systémoch. 2. Politická kultúra v anglo-amerických politických systémoch. 3. Politická kultúra v európskych (kontinentálnych) politických systémoch. 4. Politické kultúry v totalitných politických systémoch. Pri takomto vymedzení štyroch druhov politických kultúr, ale aj samotnej jej podstaty, treba zohľadniť aj nasledovné tri aspekty: 1. Pojem politickej kultúry presahuje hranice jedného politického systému. 2. Politická kultúra sa opiera o hodnoty všeobecnej kultúry, ale nemožno obidve kultúry stotožňovať. 3. Politická kultúra sa nezhoduje s pojmami „politická ideológia či politická doktrína“, lebo táto vyjadruje iba určitý postoj k politike.27 Politická kultúra vystupuje aj ako dvojpólová, jednak sa formuje pod vplyvom ideí, noriem a hodnôt, ktoré pôsobia na mikroúrovni jednotlivca, občana, ale zároveň predstavuje politická kultúra aj tzv. psychologickú stránku daného politického systému. V reálnom politickom živote je politická kultúra jednou z viacerých súčastí štruktúry politického systému. Politická kultúra nemôže jestvovať mimo ľudského vedomia, ľudskej vôle, ich hodnôt, ideálov a noriem a jej formami prejavu sú politické postoje ľudí v konkrétnych politických situáciách, ale najmä ich konkrétna politická činnosť.28

32

26

TÓTH, R.: Základy politológie. Bratislava : 1994.

27

KONČAL, V.: Vybrané kapitoly z politológie. Bratislava : 1991, s. 65-70.

28

KULAŠÍK, P. - TÓTH, R.: Úvod do politológie. Liptovský Mikuláš : 1998, s. 146 - 147.


Politická kultúra je určitý systém hodnôt (občana, politického systému, režimu) a spôsob ich reflektovania (uplatňovania) v praktickej politickej činnosti. (Napríklad hodnoty politické, mravné, osobnostné a pod.). Pri takomto chápaní pojem politickej kultúry nevymedzujeme už len ako istý teoretický postulát, ale je to axiomatický fenomén a zároveň jedna zo základných hodnôt demokratickej pluralistickej spoločnosti, čo má osobitný význam v postkomunistických spoločnostiach, v ktorých dochádza k permanentnej konfrontácii politických hodnôt minulosti a súčasnosti. K základným funkciám politickej kultúry podľa V. Končala patria: 1. Normatívna funkcia: Uplatňuje sa vtedy, keď v rámci fungovania politickej kultúry vznikajú určité pravidlá hry (opakujúce sa, ale aj nové) a normatívy, ktoré sú charakteristické pre daný politický systém a jeho vlastnú politickú kultúru. 2. Komunikatívna funkcia: Ukazuje, že politická kultúra sa nemôže rozvíjať bez všestrannej a slobodnej výmeny informácií a na tomto základe bez možnosti voľby, s čím súvisí aj hľadanie a nachádzanie spoločných pojmov a symbolov, teda spoločného politického jazyka, ktorý je fundamentálnym predpokladom každej (aj politickej) komunikácie.29

29

KONČAL, V.: c.d., s. 71.

33

Záver Politická etika je relatívne mladá vedecká disciplína, ktorá je v súčasnosti v procese etablovania sa. Jej fundamentálnymi determinantmi okrem politiky a morálky ako regulátorov správania sa sú filozofické, etické a politologické kontexty. V edukačných procesoch zohrávajú potom významnú úlohu okrem filozofických konotácií etické reflexie základných štrukturálnych prvkov politológie, ako sú napríklad politický systém, základné princípy demokracie a hodnoty pluralistickej spoločnosti, medzi ktorými patrí kľúčová úloha otázkam politickej kultúry, koncepčným prvkom ľudských práv a slobôd, etike politiky a občianskej spoločnosti. Z hľadiska postavenia a významu filozofie, etiky a politologických disciplín v etickej výchove treba venovať pozornosť aplikačným metódam a procesom politickej etiky, vrátane reflektovania etiky vedeckej práce, vzájomného vzťahu a prieniku relevantných vedných disciplín. Študijný text je preto koncipovaný najmä z aspektu účastníkov rôznych vzdelávacích programov a kurzov, ktorými sú učitelia zo školskej praxe, ale je použiteľný aj pre študentov učiteľských odborov a programov (napr. etická výchova, občianska náuka, výchova k občianstvu vôbec atď.).

34

Zoznam bibliografických odkazov ADAMOVÁ, k. – KŘÍŽKOVSKÝ, L.: Politologie. Praha : CODEX Bohémia, s.r.o., 1997, s. 366 an. ISBN 80–85963-22-1. ANZENBACHER, A.: Úvod do filosofie. Praha : 1990. DAVID, R.: Politologie. Základy spoločenských věd. Olomouc: Nakladatelství FIN, 1996. Inauguračná prednáška dňa 16.2.2005 na zasadnutí Vedeckej UMB v Banskej Bystrici pod názvom Hlavné paradigmy riešenia problematiky človeka v politickej filozofii. KONČAL, V.: Vybrané kapitoly z politológie. Bratislava : 1991. KORIM, V.: Základy politológie. Žilina : Inštitút priemyselnej výchovy. , 2002. ISBN 80-7100-921-0. KULAŠÍK, P. - TÓTH, R.: Úvod do politológie. Liptovský Mikuláš : 1998. LIĎÁK, J. - KOGANOVÁ, V.: Politológia pre ekonómov. Bratislava : 1996. MAŇÁK, J. a kol.: Kapitoly z metodológie pedagogiky. Brno : Masarykova univerzita, 1994. ISBN 80-210-1031-2. MARTINKOVIČOVÁ, M.: Kapitoly z politológie. Banská Bystrica : 1998. MÜLLER, A.: Úvod do vědy o politice. Praha :1991. RIKLIN, A.: Politická etika, OS, január 99/11, s. 21. SUTOR, B.: Politická etika. Trnava: Dobrá kniha, 1999. ŠKALOUD, J.: Úvod do politológie. Praha : 1968. TÓTH, R.: Základy politológie. Bratislava : 1994. VAJDA, J.: Etika. Nitra : Enigma. 1993. VALACH, M. : Etika, zájmy, politika. In: Gluchman, V.: Etika a politika. Prešov, 2011. ISBN 978-80555-0266-3. Všeobecný encyklopedický slovník. Praha : Cesty 2002. ISBN 80-7181-618-3.

35

Politológia a politická etika (Filozofia a etika v etickej výchove)

Autor:

prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc.

Recenzent:

prof. PhDr. Milan Portik, PhD.

Technická redakcia:

Adrián Krištof

Výkonný redaktor:

Mgr. Ľubica Hajnalová Buvalová, PhD.

Návrh obálky:

Mgr. Michaela Pačikovská

Rozsah:

40,77 NS

Vydala:

Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Vydanie:

prvé

Rok vydania:

2012

ISBN

978-80-557-0449-4

POLITOLÓGIA A POLITICKÁ ETIKA

Recommend Documents