Podvažie - jubilant od Váhu Najbližším susedom Váhu bolo oddávna Podvažie, ktorého história prezrádza, že pôvodne ležalo juhozápadne pod Ilavou, kde sa miestu blízko terajšej obytnej štvrte Sihoť podnes vraví „Staré Podvažie“. Až tisícročná augustová povodeň v roku 1813 odniesla všetky domy a jeho obyvatelia ostali bez prístrešia. Nakoľko rieka si vybrala nové koryto, gróf Königsegg im vyčlenil miesto na pravom brehu s podmienkou že tam bude len jedna ulica aby nestratil veľa pôdy. To už je tá novšia história zrodu terajšej obce ktorá dnes tvorí súčasť Pruského. Za minulých čias nebolo ľahké dostať sa z jedného brehu rieky na druhý, lebo Váh rozdeľoval Považie na dve časti. Najbližšie mosty boli v Trenčíne a potom až v Púchove. Rieka často menila koryto a vylievala sa pri povodniach na okolité polia a lúky. Váh vypĺňal široké údolie od Ilavy až po Pruské, pokiaľ nebol regulovaný ako ho poznáme dnes. Prievoz ktorý Podvažania obstarávali kompou, slúžil na prepravu ľudí, tovaru a dobytka. Rieka tiež často po povodniach vytvorila bočné ramená, čo znamenalo novú prekážku. Cestujúcich museli prievozníci prenášať na chrbte cez plytčiny, ale tí ťažší museli prebrodiť sami. Kompa slúžila až do postavenia prvého provizórneho železného mosta po 2. svetovej vojne. V monografii mesta Ilava sa píše, že od roku 1473 malo mestečko dvoch zemepánov. Zemepán Ilavy Blažej Magyar adoptoval svojho zaťa Pavla Kinizsiho a ešte za svojho života mu dal polovicu svojich majetkov čo odobril aj kráľ Matej Korvín. V kráľovskej listine – Matejovom mandáte z 26. januára 1473 sa Podvažie (Podwase) spomína ako samostatná obec príslušná k Ilavskému panstvu, dovtedy nikdy nespomínaná. Listina sa nachádza v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti pod archívnym číslom DL 17418. Treba vyzdvihnúť skutočnosť, že v roku 2013 si Podvažie pripomína 540 rokov od svojej prvej písomnej zmienky. Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, prievozníctvu, chytaniu rýb, pleteniu košíkov a príležitostne aj pltníctvu, keď majitelia lesov predávali drevo na Dolnú zem a pltníkov robili: Trenčan, Rebro, Hrehuš, Rafaj, Daško a Václavek. Pri dedine sa tieto plte formovali a potom pri nízkej vode plavili do Komárna. Dnes je väčšina obyvateľov zamestnaná v okolitých mestách alebo pracujú ako živnostníci. Názov obce sa vyvíjal: PODWASE-PODVAZS-VÁGPART až po dnešné PODVAŽIE. Názov je odvodený od pôvodnej polohy obce - pod Váhom, ktorej chotár bol často zaplavovaný povodňami. V minulom storočí tvorili so susednou Savčinou jednu politickú obec SAVČINAPODVAŽIE keď obecný úrad sídlil v Podvaží . V súčasnosti je Podvažie jednou z 3 miestnych častí obce Pruské a právom občania čakajú že sa im bude venovať viac primeranej pozornosti. Novšia história obce je zaznamenaná v obecnej kronike, v ktorej nechýba množstvo fotografií. Pri príležitosti 540. výročia prvej písomnej zmienky, bola sprístupnená kronika obce na internete: http://www.facebook.com/pages/Podvazie-virtualne/114208951935921
Podvažie na historickej mape v roku 1764
Miesto označené krúžkom je súčasná poloha našej obce
ROK V PODVAŽÍ Zvyky a obyčaje si náš ľud zachováva ako nehynúcu pamiatku po svojich predkoch. Mnohé boli v súlade s náboženskými sviatkami a až dodnes patria k životu obce počas celého roka. Niektoré zvyky už patria minulosti a poznáme ich len z ústneho podania. Krštenie Vstup novorodenca do života sa začal krstom. Od slova krst sa odvodzuje krštenie (krstenie). Je to predovšetkým rodinná udalosť. O žene, ktorá zostala tehotná sa hovorilo, že je v požehnanom stave. Slobodnej matke sa hovorilo prespánka. Krstní rodičia novorodenca boli spravidla z blízkej rodiny. Deťom sa obvykle dávali mená podľa svätých – Jozef, Anton, František, Peter, Pavol, Ján, Juraj, Ondrej, Štefan, Mária, Anna, Magdaléna, Terézia. Alžbeta, Katarína, Dorota atď. Kedysi ženy rodili doma. Pri pôrode bola babica, akási obecná zdravotná sestra, pôrodníčka, ktorá pomáhala dieťaťu na svet. Príprava na príchod dieťaťa z materiálneho hľadiska bola jednoduchá. Výbavu tvorili: drevené korýtko, plienky, košieľky, vankúšik, povojník, v bohatších rodinách drevená kolíska. V chudobných rodinách to bola konopná plachta so štyrmi rohmi (kútna plachta - ktorá sa vešala v izbe okolo postele rodičky, aby ju oddelili od ostatného priestoru, keďže všetci bývali v jednej izbe), zavesená do kotulí v hrade stropu tak, aby tvorila kolísku, do ktorej sa dieťa vkladalo. Podobne sa dieťa do kolísky na trojnožke vkladalo aj keď matka pracovala na poli. Po obrade krstenia v kostole bývala hostina v dome rodičky. Najbližšia rodina doniesla ,,do kúta“ hydinu, koláče, smaženice a alkohol v typických ,,krščenových košoch“. Krstní rodičia obvykle priniesli krstňaťu darček. Matka po nadobudnutí síl (šestonedielka) išla do kostola na „vácku". Tento obrad možno spájať so sviatkom očisťovania Panny Márie. Podľa povier bola žena v čase šestonedelia považovaná za nečistú, mohla ohroziť okolie, no zároveň sama bola vystavená vplyvu rôznych škodlivých síl. S krstom a krštením sa spájali niektoré zvyky. Krstná mama po príchode z krstného obradu pri vstupe do domu hovorila: „Odniesli sme pohana a priniesli kresťana". Do vankúšika dieťaťa vložila peniaz. Pri krstnom obrade sa dávalo pozor, aby nezhasla svieca. Košieľka krstenca a svieca od krstu sa uschovali a boli ukázané pri prvom svätom prijímaní dieťaťa. Prvé sväté prijímanie Duchovnú prípravu popri rodičoch zabezpečoval kňaz pri výuke náboženstva. Rodičia dbali na to, aby dieťa malo primerané oblečenie, na sviecu (ak sa zachovala z krstu) sa stuhou previazala krstná košieľka a vetvička „asparátu". Dievča malo biele šaty, na hlave venček, chlapec tmavý oblek a na chlopni kabátika pierko. Po príchode zo sv. prijímania bolo v rodine zvykom usporiadať slávnostný obed, na ktorý prizvali najbližšiu rodinu a krstných rodičov (kmotrovcov). Bol to vždy veľký rodinný sviatok. Birmovka Birmovka bola veľkou udalosťou v celej farnosti. Konala sa spravidla raz za štyri roky. Sviatosť birmovania vysluhoval biskup, alebo jeho zástupca. Podmienkou účasti na birmovke bolo prijatie krstu, sviatosť pokánia a sväté prijímanie. Birmovanec mohol prijať birmovku až po dovŕšení desiatich rokov života. Musel mať birmovného rodiča. Birmovancovi sa stal birmovným otcom, matkou a rodičom birmovanca kmotrom, kmotrou. Birmovka v princípe znamenala vyznávať svoju vieru a podľa viery žiť. Pri príležitosti birmovky kúpili birmovný otec alebo matka birmovancovi modlitebnú knižku a cennejší dar. Svadba Svadbe predchádzali rôzne prístupy. Mládenec chodil k dievčaťu na vohľady. Na začiatku boli vlastne vzájomným spoznávaním. Do tohto vzťahu niekedy zasahovali rodičia, ktorým záležalo na tom, koho dostanú do rodiny. Nevhodným známostiam bránili chudobní i bohatí. Vohľady ešte k ničomu nezaväzovali. Rozhodnutie o sobáši sa muselo diať za účasti rodičov. Dialo sa tak pytačkami. Ak -1-
mládenec bol z inej obce a nebol dostatočne známy príslušnej rodine, chodilo sa na ,,priezory". Tie organizovali dôveryhodné ženy, ktoré sa v príslušnej obci vypytovali na mládenca, majetkové pomery rodiny a podobne. Všetko potom zhodnotili a dali, alebo nedali svoje odporúčanie. Pytačky sa často spájali so zásnubami. Na pytačkách požiadal mládenec o ruku vyvolenej jej rodičov a obdaroval snúbenicu snubným prsteňom alebo jej dal ,,na písmo“ – prepísal na ňu kus poľa. O neveste sa všeobecne vedelo aké bude mať veno – aký majetok prinesie do rodiny nastávajúceho. Pri zásnubách sa už väčšinou dohodol aj termín svadby a zápis ohlášok. Ohláškami sa rozumie cirkevné opatrenie, ktorým sa veriacim dáva na vedomie, kto mieni vstúpiť do stavu manželského. Toto sa vyhlasovalo tri nedele po sebe. Ohlásia sa mená snúbencov, rodičov a odkiaľ pochádzajú. Pritom sa uvedie: „Ak by niekto vedel o „cirkevnomanželskej" prekážke, nech to ohlási na farskom úrade". Už po prvých ohláškach sa reč ľudí krútila počas cesty z kostola, okolo tých, čo mali byť zosobášení. Po posledných, tretích, ohláškach bývalo zvykom, že budúci novomanželia osobne na svadbu pozývali rodinu a známych. Pred svadbou bývala mládenecká rozlúčka. S budúcim ženíchom sa prišli rozlúčiť kamaráti. Deň pred svadbou zasa vili veniec mladej neveste takmer všetky dievky z dediny a spievali predsvadobné piesne. Rodina svadobného páru prinášala do ich domov „forotu" - hydinu, koláče, alkohol, potraviny a svadobné dary. Svadobné dary boli v hodnote ,,jaký počšaj, taký vrác“. Bohatšie rodiny si mohli dovoliť na svadbu zabiť ošípanú. Pred odchodom na sobáš dávali rodičia budúcim manželom rodičovské požehnanie. Pri vychádzaní z domu susedom ponúkali pálenku a koláče. Na ceste do kostola mládenci zastavili svadobný sprievod prehradením cesty, aby ženích, najmä ak bol z inej dediny, dal výkupné za dievča, a to v „tekutej", ale i peňažnej forme. Sobáš sa konal vo farskom kostole príslušnom bydlisku nevesty. Pred oltár doviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. Počas sobášneho obradu sa nevesta snažila stupiť svojmu ženíchovi na nohu, aby bol „pod papučou". Po skončení obradu kňaz odviedol novomanželov z kostola, predo dvermi chrámu im zablahoželal, k čomu sa postupne pridali všetci svadobní hostia. Príchod do domu nevesty nebol pre mladomanželov jednoduchý. Už pred dverami domu ktosi rozbil tanier, čo museli mladomanželia pozametať. Potom sa preukázali aj ochotou na drevenom koni napíliť drevo, posekať ho, ba niekde i poukladať. Nezriedka im organizátori svadby vymysleli ďalšie úlohy a prekážky pred vstupom do chalupy. Napokon ženích odniesol nevestu za „vrchstôl", pričom musel vo dverách prekročiť retiazku. Svadobná hostina sa začala modlitbou. Potom už bolo úlohou družbov a družíc spevom a dobrou náladou zabávať prítomných na veselí. Neskôr túto úlohu prevzali muzikanti. Keď svadba vrcholila, prvý družba vyberal od svadobčanov peniaze „do venca" pre novomanželov. Vyberal i na kuchárku, ktorá sa „popálila" alebo „obarila" a bolo treba zmierniť jej bolesť drobnými mincami. Hostina aj zábava prebiehala v izbe domu a na dvore. Keď skončila hostina u nevesty, svadba sa presunula do domu ženícha. Ak nevesta odchádzala k ženíchovi natrvalo, prenášala družina aj jej truhlicu s bielizňou a, pravdaže, periny a podhlavníky. Pred polnocou snímali neveste veniec so „šlajerom". Sňatie venca bolo dojímavé. Nevesta si sadla na stolec v prostriedku izby, pri nej stál ženích, jej družičky a krstná matka, široká, hovorila: V kvetinovej záhradke vykvitla si ako ruža, už udrela hodina, v ktorej sa pokúša záhradník presadiť ťa v sade, aby si splnila to, na čo si bola určená. Na hlave ti koruna nevinnosti žiarila diamantom vykladaná. S úsmevom na tvári pekne si prežila dievčenský život svoj a teraz medzi čestnými ženami máš údel svoj. Nech Pán Boh žehná všetky tvoje kroky, a keby si ustala pod krížom života k Bohu sa utiekaj. On je tvoja dobrota. On ti vždy pomôže, on ťa neopustí, veď on kráčal prvý cez tŕnisté cesty. Drahá nevesta, to si vždy pamätaj, že život je ťažký boj, ktorý sa pominie a my sme slabý tvor. A preto zbohom kamarátky a tento tvoj vienok zelený, lebo pri boku ti stojí už tvoj manžel vyvolený. Snímanie venčeka prebiehalo pomaly za spevu družičiek a hudobného doprovodu. Na záver popriali manželom „do roka proroka". Na druhý deň po svadbe sa konali v domoch oboch mladomanželov „poprávky". Hostina bola menej slávnostná a svadobčania, susedia a vzdialená rodina ktorá nebola na svatbe dostali domov „výslužky", koláče a pálené zo svatby. Pohreb V minulosti, keď ešte nestál Dom smútku, zosnulého mala rodina doma uloženého v truhle, vykropenej svätenou vodou v prednej izbe domu. Zosnulého umyli a obliekli do sviatočných šiat. Mŕtvemu sa zatlačili -2-
oči, podviazala brada, ruky sa zložili k modlitbe, priložil sa ruženec a modlitebná knižka. Nezabudlo sa ani na drobnú mincu. Z mŕtvych mali niektorí strach. Tým sa odporúčalo, aby sa mŕtveho dotkli a strach ich prejde. Nakoľko mŕtve telo v dome hlavne počas letných dní rýchlo podliehalo skaze a páchlo, kolovalo množstvo osvedčených receptov ako toto odstrániť alebo zmierniť. Tiež sa zakrývalo zrkadlo v dome. Úmrtie obyvateľa obce sa oznamovalo krátkym vyzvonením umieráčika v zvonici kaplnky. Starí zvonári vedeli správnym podtrhnutím ,,štranku“ pri vyzváňaní rozlíšiť či zomrel muž alebo žena. Na počesť zomrelého sa zvonilo 2 krát denne o 11. hodine a o 15. hodine až do pohrebu. Počas troch dní v otvorenej truhle sa chodili obyvatelia dediny rozlúčiť so zosnulým a každý večer sa v dome spoločne modlili. Až v deň pohrebu, keď prišiel kňaz, truhla sa zatvorila. Z domu sa zosnulý vynášal nohami dopredu. Trojité buchnutie s truhlou znamenalo rozlúčku s rodinou. Pohrebný obrad za pokoj a spásu duše nebohého sa konal vo dvore domu. Po ukončení obradu išli takmer všetci občania dediny v spoločnom smútočnom sprievode za rakvou až na cintorín. Počas tejto cesty sa modlili a spievali smútočné žalmy. Zvonár posledný krát vyzvonil zomrelému, až pokiaľ sprievod nevošiel do cintorína. Na cintoríne sa vykonala druhá časť obradu a hrobári zosnulého pochovali. Keďže značná časť obyvateľov bola v ružencových spolkoch – ružiach, členovia týchto bratstiev držali počas pohrebu v ruke horiacu sviecu, zosnulý brat- sestra mali počas pohrebu na truhle položený obrovský ruženec a v pohrebnom sprievode sa niesla zástava ruže. Na záver pohrebu členovia spolku spievali hymnus Ružencové bratstvo. V neskorších časoch pribudol aj hudobný doprovod - hlavne dychovka. Kňaz odslúžil za zosnulého zádušnú omšu v ten deň večer alebo ďalší deň ráno za účasti rodiny vo farskom kostole. Po pohrebe sa konalo ,,pohrebuvanie“, na ktorom si rodina uctila pamiatku zosnulého malým pohostením rodinných príslušníkov a tých, ktorí na pohrebe zabezpečovali nevyhnutné služby. Pohrebný obrad mal zaužívané pravidlá. Ľudová etiketa určovala aj to, ako dlho, a aké šaty sa majú po pohrebe nosiť. Okrem smútočných šiat to bola aj čierna páska na odeve, umiestnená na rukáve alebo klope kabáta. Ženy nosili čierne šatky. V súčasnosti sa čas „nosenia smútku" viditeľne skracuje. Čierne stužky na odevoch sa už nenosia vôbec. Nový rok Prvý deň v novom roku bol vždy príležitosťou na vinšovačky. V minulosti chodili po domoch v obci cigáni vyhrávať na husliach a vinšovať šťastný nový rok. Po novom roku chodil kňaz posväcovať nové príbytky. Traja králi Je to sviatok Zjavenia Pána a nesie sa ešte v atmosfére Vianoc. V kostole sa svätí voda, ktorú si veriaci berú do svojich príbytkov a príležitostne používajú. Bývalo zvykom, že rodina mala doma na stene zavesenú sväteničku. V tento deň po dedine chodili chlapci „Betlehemci", čiže Traja králi. Oblečení sú v dlhých bielych košeliach, na hlavách biskupské čiapky a nosia so sebou betlehem. Chodia z domu do domu a spievajú: My tri králi prišli sme k vám, zdravie šťastie vinšovať vám. Zdravie šťastie dlhé letá... Po vinši domáci chlapcov počastujú a obdarujú. V minulosti jablkom alebo koláčom, dnes sladkosťami a peniazmi. Traja králi po návšteve chalupy napíšu kriedou nad vstup do domu písmená G + M + B a príslušný rok. Fašiangy Je to obdobie od Troch kráľov (6. januára) do Popolcovej stredy. Počas nich vládne veselosť. Gazdiné vysmážajú šišky, fánky, pečú sladké pečivo, gazdovia prichystajú pálenku. Vrcholia pred Popolcovou stredou. V minulosti počas fašiangov chodili po dedine mládenci oblečení ako maškary. Vodili, alebo vozili so sebou „kláta" (chlapa vypchatého slamou) a muzikantov, ktorí hrali „pod šable". Išli od domu k domu, vytáčali dievky, ktoré mali „vysoko skákať", aby im narástli vysoké konope. Mládencom domáci podávali slaninu, ktorá bola napichnutá na drevenú šabľu, do košíka im dávali vajcia a peniaze. Tam, kde bola táto nádielka štedrá, museli muzikanti zahrať o jednu skladbu viac. „Šabliari", idúc od domu k domu, spievali: Pod šable, pod šable, pod obušky, všetko si berieme aj plané hrušky. Hentam nám nedali, tuto nám dajú, komára zabili, slaninu majú. -3-
Hentam hore na komore, sedí kocúr na slanine, choďte ho odohnať a nám kus odrezať. Ak nám malý odrežete, hlboko sa porežete. Fašiangová obchôdzka bola veselá. V utorok o polnoci všetko skončilo „pochovaním basy" na znak toho, že nastáva štyridsaťdňové pôstne obdobie. V súčasnosti táto tradícia v obci zanikla. Veľká noc Veľkonočné obdobie má tiež svoje tradičné zvyky. Pôstna doba kulminuje Veľkým týždňom. Na Kvetnú nedeľu sa v kostole spievajú pašie a posväcujú sa bahniatka. Na Zelený štvrtok sa viažu zvony a v kostole sa ozývajú „klepáče". Na Veľký piatok je prísny pôst a v kostole sa spievajú pašie. Na Bielu sobotu ráno veriaci idú do kostola na poklonu k Božiemu hrobu. V kostole sa konajú obrady vzkriesenia, ktoré sa končia procesiou okolo kostola. Ukončením týchto obradov končí aj pôstna doba. Veľkonočná nedeľa je najväčším sviatkom. Po ranných bohoslužbách si dievčatá pripravovali vajíčka (kraslice) a domácnosti rozvoniavali pečenými koláčmi. V Podvaží sa vajíčka nemaľovali ale vyškrabovali ornamenty do škrupiny ostrou ihlou na farebný podklad. Farebné vajíčka získali uvarením vo vode s cibuľovými šupkami (červenohnedé), alebo s mladou žihľavou (zelené). Zručné dievky svojmu milému vyškrabali na kraslicu aj krátky veršík. Na Veľkonočný pondelok sa najviac tešili chlapci. V tento deň chodili v menších alebo väčších skupinkách po dedine. Korbáčmi upletenými z vŕbových prútikov, šibali dievčatá a oblievali ich. Oblievalo sa vedrami s vodou, pokiaľ bolo už teplo, dievčatá (samozrejme patrične výskajúce) namáčali do potoka. Pri tom spievali: Šiby - ryby mastné ryby, daj koláče, dávaj vajcá, ak mi nedáš vyšibám ca. Najpyšnejšia bola tá dievčina, ktorá sa prezliekala najviackrát do suchých šiat. Kántry „Kántrové dni" bývali v každom ročnom období, a to v stredu, v piatok a v sobotu. Nazývali sa aj „suché dni". Ľudia sa počas nich postili. Zo suchých dní napokon zostal pôstnym iba piatok. Na Juraja Večer pred dvadsiatym štvrtým aprílom, dňom Ďura, založili a večer zapálili mládenci za dedinou, pri Váhu vatru. Na ňu nanosili drevo, čečinu, slamu a iné nepotrebné drevené náradie. Keď vatra vzbĺkla, mládež zborovo volala: „Dzuróóó..." Potom spievali ľudové piesne. Keď vatra dohorela všetci sa rozišli do svojich domov, ale mládenci z dediny nie. Tí „zavliekali" gazdom rôzne predmety, ako napríklad bránky, vráta, fúriky, pluhy, ba i celé vozy. Často si gazda našiel chýbajúce predmety zavesené na strome alebo dokonca i na streche stodoly. Pochopiteľne, že z toho mala zábavu celá dedina. Postihnutí to brali na vedomie s humorom a na mládencov sa nehnevali. Zvyk je ešte z čias tatárskeho a tureckého ohrozenia. Stavanie mája Zaľúbený mládenec bol morálne povinný postaviť svojej milej máj. Vopred ho musel vyhliadnuť v lese, včas podrezať, ošúpať z kôry a jeho „kytajku" ovenčiť farebnými stuhami. Z lesa máj priviezli mládenci na voze alebo priniesli na pleciach. Už večer pred prvým májom bola na príslušnom mieste vykopaná hlboká jama, do ktorej bol máj zasadený pomocou rebríkov a skrížených lát. Mládenci ho osadili kameňmi a zeminou a okolie dobre udupali, aby sa máj pod vplyvom vetra nenaklonil. Pri stavaní mája obyčajne hrala heligonka a otec dievčiny ponúkol mládencov pálenkou. Na prvého mája ráno bola celá dedina zvedavá, koľko májov bolo v obci postavených, a ktorá dievka má najvyšší máj. Máje boli váľané posledný deň v mesiaci máji, pri čom bolo opäť veselo. Aj tento pekný zvyk zaniká a v ostatných rokoch sa v obci máje nestavajú aj keď dievčat súcich na vydaj je dosť.
-4-
Sviatok zoslania Ducha svätého (Na Ducha) Slávi sa 50 dní po Veľkej noci. V Podvaží bol tento sviatok charakteristický tým, že ľudia zdobili okná svojich domov lipovými vetvičkami. Starí slovieni v tomto období uctievali kult pohanského božstva Turoňa, na zabezpečenie úrody, plodnosti, bujarosti a vitality. Kresťansvo prevzalo názov sviatku Turíce, alebo v protestantskom prostredí tiež názov Letnice – starosloviensky názov pre žatvu (letnica – žatva). Dožinky Dožinková slávnosť sa konala po skosení a vymlátení poslednej role s obilím. Obyčajne to bol ovos, preto sa dožinkový veniec plietol najčastejšie z ovsa. Tradícia sa zachovala až do obdobia pôsobenia jednotného roľníckeho družstva. V minulosti ženci odovzdávali veniec gazdovi. K tomuto obradu patrili vinše a piesne. Potom nasledovala hostina, na ktorej nechýbalo mäso, koláče, víno i pálenka. V súčasnosti tento zvyk zanikol. Keď bolo vymlátené zbožie na povale a slama v stodole, hrozilo nebezpečenstvo požiaru. V nočných hodinách obchádzal dedinu obecný sluha - vartáš, aby včas spozoroval nebezpečný živel alebo podpaľača. K tomuto účelu slúžil aj obecný chodník popri kaplnke (dnes zaniknutý), pomedzi domy, aby bola možnosť rýchlo sa dostať k humnám v zadných častiach pozemkov. Na dedine boli 3 obecné studne. Prípadný požiar sa ohlasoval malým poplašným zvonom na zvonici. Tento zvon sa dnes už nepoužíva. Hody V celej pruštianskej farnosti sa slávili vždy po pätnástom októbri na meno Terézie. Bolo to na počesť panovníčky Márie Terézie, aj keď sviatok patrónov farského kostola je 29. júna. Počas nich boli do domov pozývaní aj príbuzní, žijúci mimo obce Na hodovej hostine nechýbala husacina, koláče a pálenka. V nedeľu popoludní sa konala hodová veselica. Podvažie je filiálkou farnosti Pruské od roku 1835. V každej obci – filiálke farnosti sú každoročne malé hody podľa sviatku patróna miestnej kaplnky. V Podvaží sú hody na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, koncom júna. Tradičný je futbalový zápas ženatí – slobodní. Zvyk sa dodržiava dodnes. „Všesvatých" Sviatok Všetkých svätých pripadá na 1. novembra. Nasledujúci deň si pripomíname Pamiatku zosnulých ľudovo „dušičky". Pozostalí ozdobujú hroby svojich drahých zosnulých a pália sviečky na hroboch. V tomto období do Podvažia zavítajú mnohí rodáci roztrúsení po svete a spomenú si na svoje korienky. V nedeľu najbližšie k tomuto sviatku sa na cintoríne pri kríži poriada dušičková pobožnosť. Mikuláš V predvečer svätého Mikuláša, 6. decembra, chodili od chalupy ku chalupe tri postavy: Mikuláš, Anjel a Čert. Mikuláš bol oblečený ako biskup, niesol košík s darčekmi. Darčekmi bolo najčastejšie zabalené sušené ovocie, neskoršie sladkosti. Neposlušné deti dostali uhlie. Anjel bol oblečený do bieleho rúcha, Čert mal oblečený vyvrátený kožuch, začiernenú tvár sadzami a na hlave pripevnené rohy z barana. Vyzbrojený bol vidlami, a opásaný reťazou so zvoncami. Dlhé roky sa takto prezliekali odrastené deti, a chodili po domoch kde boli menšie deti. Takisto vlastnoručne pripravovali darčeky. Bolo bežné, že v tento večer prišlo do domu 3-5 mikulášskych skupín. Rodičia detí dávali Mikulášovi za návštevu tringelt - drobné mince. Mikuláš vyzvedal od rodičov či deti poslúchajú a či sa vedia modliť. Poslušné deti ktoré sa pomodlili dostali darčeky a pochvalu od anjela. Neposlušné deti dostali zabalené uhlíky, boli napomenuté Mikulášom a čert ich postrašil. To bolo náreku. Deti sa ho báli. Je škoda že tento zvyk chodenia Mikulášov už zanikol. Deti si tiež v tento večer krásne vyčistili obuv a postavili topánky do okna. Poslušné deti si našli v očistenej obuvi na okne rôzne sladkosti a drobnosti, neposlušné mali v topánke uhlie alebo varechu. -5-
Mnohé deti dlhé roky neodhalili toto mikulášske kúzlo ktoré im pripravili rodičia. Tento zvyk sa zachoval dodnes, len darčeky sú štedré a bohaté.
Na Luciu V predvečer 13. decembra chodili „Lucie" po domoch. Odeté mali biele plachty a v rukách držali husacie krídla. Po vstupe do chalupy nimi vymetali kúty izby, pec na pečenie chleba i šporák. Začierneným krídlom šuchli domácich po tvári, čoho sa najviac báli deti. Tento úkon bol magický, symbolizoval očistenie domu od zlých síl. ,,Pod Lucie“ sa prezliekali mladé dievčatá, bolo bežné že do domu v tento večer zavítalo aj 5 skupín ,,Lucií“. Za magický úkon sa Luciám dával tringelt – drobné mince. Aj tento zvyk v Podvaží zanikol. Dnes by mnohí mladí v Podvaží neverili že pred 20 rokmi ešte Lucie chodili, a boli to možno práve ich mamy, keď boli ešte slobodné dievčatá. Dni od Lucie do Vianoc boli bosorácke, gazdovia robili rôzne magické úkony ktoré mali ovplyvniť prosperitu, úrodu a plodnosť v budúcom roku. Zapisovalo sa napríklad počasie počas tohto obdobia 12 dní, každý deň v kalendári symbolizoval aké bude počasie v mesiacoch budúceho roka. Advent Je to duchovná príprava na Vianoce. Začína prvou Adventnou nedeľou a končí na Štedrý večer. Typickou ozdobou bol adventný veniec, zhotovený z ihličnanov a jesenných kvetov. Štyri sviečky - štyri nedele do Vianoc, symbolizujú prorocké svetlo, ktoré malo svietiť príchodu Krista. Počas Adventu sa v kostole konali ranné „roráty" a sväté omše, na ktoré sa chodilo pešo do Pruského. V dobe od 15. do 23. decembra ľudia po deväť večerov putovali s obrazom Svätej rodiny z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a spoločnou modlitbou sa pripravovali na slávenie Ježišovho narodenia. Námet tejto ľudovej pobožnosti Hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu vychádza z Lukášovho evanjelia. Obraz našiel útočisko v predvečer Štedrého dňa na ďalší rok, vždy v inom dome. Tento zvyk už dnes zanikol. Vianoce Začínali Štedrým dňom. Tento deň vládol prísny pôst. V domácnostiach sa zdržiavali mäsitého jedla až do Štedrej večere. Deťom sa vtipne hovorilo, že ak sa postia, uvidia na pôjde zlatú krokvu. Otec ich hneď ráno napomínal, aby boli dobré, lebo inak by ich čakala bitka po celý rok. Pred večerou sa išlo na cintorín na hroby predkov. Zapálili sa sviečky a na hroby sa položili ozdobené vetvičky čečiny. Motlitbou si spomínali na tých ktorí budú pri štedrej večeri chýbať. Štedrovečerný stôl bol prestretý bielym obrusom, uprostred so sviecou, ružencom a modliacou knižkou. V slamienkach boli orechy, jablká, koláče a drobné mince. Gazda dával pod stôl reťaz - aby rodina držala pospolu a misu, do ktorej sa odkladalo po kúsku jedla pre statok. Gazda začal večeru vinšom: Vinšujem Vám tieto výročité sviatky Krista Pána narodenie, aby Vám dal Pán Boh zdravie, hojné božie požehnanie, na dietkach potešenie, na statku rozmnoženie, na poli urodenie..... a po smrti nebeské spasenie. Potom svätenou vodou posvätil všetky miestností: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Potom sa všetci pomodlili, rozdelili oblátky s medom a cesnakom, a gazdiná podávala na stôl jedlo. Večera bola bohatá ale pôstna. Nejedli sa jedlá z červeného mäsa. Typické boli: hribovačka (kyslá mliečna omáčka s hubami), makové púčky, krupicová kaša, neskôr ryba a krájané varené zemiaky v sladkokyslom náleve s cibuľou, koláče všetkého druhu. Ak sa plamienok horiacej sviece obrátil na niekoho pri stole, malo to znamenať, že zomrie. Ak sa niekomu kýchlo, mal byť zdravý po celý rok. Ak niekto rozlúskol zlý orech, mal ochorieť. Ak sa v rozkrojenom jablku objavil kríž z jadierok, znamenalo to trápenie počas roka. Nik nesmel dojesť až na dno taniera, aby vraj zostalo niečo počas roka. Na záver sa spoločne pomodlili. Obdarovávanie darčekmi vzniklo až začiatkom 20. storočia. Po večeri dievky pozametali izbu novou metlou. Smeti vyniesli na krížne cesty, kde načúvali štekotu psa. Tým smerom sa mali vydať. O polnoci hľadeli dievky do otvorenej -6-
studne, kde mali uzrieť siluetu svojho budúceho manžela. Na dosku často kládli krajce chleba, privolali psa, a ktorej dievke krajec pes uchmatol, tá sa mala prvá vydať. Keď odchádzali dospelí na polnočnú omšu „utiereň", vkladala gazdiná pod podhlavník detí peniaz. Ak ho ráno našli, povedala, že im „nasypal Baránok". Cestou domov z utierne si Podvažania navzájom vinšovali požehnané sviatky. Sviatok Božieho narodenia bol rodinným sviatkom, jedla sa kapustnica s mäsom a klobásami. Na sviatok svätého Štefana sa ľudia navštevovali a vinšovali si. Neodmysliteľným symbolom Vianoc bol vianočný stromček z jedličky alebo smreka. Býval zavesený na háku v povalovej hrade. Ozdoby boli jednoduché, orechy zabalené v staniole, papierové figúrky, vtáčiky zo slamy a podobne. Neskôr tieto ozdoby vystriedali banky z fúkaného skla. V súčasnosti sú stromčeky nahrádzané umelými a ozdoby na ne sú tiež umelé. Už len zriedkavo sa vyskytne domácnosť, ktorá dodržiava pôvodný vianočný zvyk. Koniec roka – Silvester V tento deň sa v kostole koná tzv. ďakovná pobožnosť. Potom prítomní venujú pozornosť oznamom. Najmä načúvajú, koľko sa narodilo detí, koľko bolo sobášov, koľko pohrebov, koľko peňazí je na farskom účte. Mládež sa bavila spevom pri harmonike. Zabíjačka Zabíjanie ošípanej sa dialo najmä v zimných mesiacoch. Aj to bol dôvod k radosti, v chalupe pribudlo potravín, mäsa, slaniny, masti a škvariek. Väčší gazdovia zabili i viac prasiec. Na zabíjačku volali miestneho ľudového mäsiara, ktorý vedel zo získaného materiálu umne zhotoviť viacero špecialít. Mäso a slanina sa väčšinou vyúdili v komíne alebo v drevených udiarňach na dvore. Gazdiná zo zabíjačky posielala susedom tzv. výslužky (mäso, jaternice, tlačenku, krúpovú polievku). Výslužky roznášali najmä deti. Gazda si pred zabíjačkou musel zaobstarať „zakáľací list", tak smutne známy z obdobia raného socializmu. Bol povinný odovzdať z prasaťa dávku masti a „krupón", štvorec kože, odraný z chrbta prasaťa. Ľudia, ktorým zakáľací list nebol vydaný, často zabíjali ošípanú tajne, čo sa dialo najmä v noci. Drápačky Gazdiné v minulosti chovali veľa husí, ktoré do roka ošklbali aj trikrát. Nečudo, že v zime bolo dosť peria na driapanie. Hodilo sa najmä pre budúce nevesty, ktoré museli mať k svadbe aj nové periny. Páračky (ľudovo „drápačky") trvali niekoľko dní. Schádzali sa na nich takmer všetky ženy z dediny. Pri driapaní peria bolo veselo pri speve. Typické bolo rozprávanie hrozných a strašidelných príbehov, keď sa cestou z drápačky báli do tmy nos vystrčiť – ešte nebolo verejné osvetlenie a vonku bola úplná tma. Do domu často prikvitli mládenci s heligonkárom, priniesli aj živé vrabce, ktoré narobili pri jemne ošklbanom perí veľa rozruchu. Na koniec driapačiek ponúkla gazdiná ženám tzv. „homolu", malé pohostenie s kávou a koláčmi, ba i s pálenkou. Driapanie neskôr pokračovalo v ďalšej chalupe u inej gazdinej. Porekadlá a pranostiky Z porekadiel, pranostík a inej ľudovej slovesnosti vyberáme iba tie najznámejšie: Ako na Nový rok, tak po celý rok. Na Nový rok, o husací krok. Na Tri krále, o krok dále. Koľko žaby pred Ďurom kŕkajú, toľko budú po Ďuroví ticho. Studený máj, v stodole raj. Do Ducha, nespúšťaj sa kožucha a po Duchu, zasa v kožuchu. Za dažďa na Prokopa, zmokne každý kríž, každá kopa. Medardova kvapka, štyridsať dní kvapká. Na Vavrinca koniec leta. Panny Márie narodenie, lastovičiek s nami rozlúčenie. Katarína na ľade, Vianoce na blate. -7-
Na svätého Mikuláša, v našej triede neskúša sa, každá päťka odpúšťa sa. Zelené Vianoce - biela Veľká noc. Čo sa rečie, neutečie. Aká zima v decembri také teplo v júni. Keď je december studený, je vždy s úrodným rokom spojený. Keď v decembri mrzne a sneží, úrodný rok nato beží. Na suchý december nasleduje suchá jar. Studený december, skorá jar. Zelené Vianoce - biela Veľká noc. Aké je počasie na Barboru, také býva až do Vianoc. Svätá Barbora vetry rozháňa. Keď na deň Mikuláša sneží, bude požehnaný rok. Aké sú od Lucie do Vianoc dni, také budú aj mesiace. Od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc. Keď je hus na Vianoce na blate, na Jozefa bude na ľade. Keď je na Štedrý deň večer mnoho hviezd, je mnoho zemiakov. Keď je na Štedrý deň veľa hviezdičiek, na budúci rok je veľa kureniec. Keď na Božie narodenie pršať začne, za štyri týždne počasie bude mračné. Keď svätý Štefan blato vyfúkal, bude pekná jar. Prezývky V obci bolo viac rodín s rovnakým .priezviskom, preto sa k nim pridávali prezývky. Niektoré z nich sa neskôr stali aj priezviskom. Napríklad: Trenčan – Horných, Predných, Zadných, Jurových, Gustových, Janových, Franco; Hrehuš – Dolných, Valentéch, Judáš; Rebro – Pavlových, Seget, Krčmárech, Ščevových, Kutáč, Ludvikéch, Rybárech, Gabrišéch; tiež aj Mičuda - Čapec, Pagáč - Páchel a iné. Nárečie V nárečí sa spoluhláska t, zamieňala za c, napríklad: tetka - cetka, teliatko - celiatko atď. Podobne to bolo so spoluhláskou d, ktorú nahrádzalo j: chodím - chojím, keď - kej atď. Niektoré slová podliehali severozápadnému dialektu: zemiak - zemák, robil - robel, pomýlil - pomýlel, dožil - dožel, kde ideš - dze idzeš, na Váhu – ve Váze. Ľudový odev Mužský odev bol zhotovovaný najmä z plátna. Ľudia si ho šili sami. Počas horúceho leta muži nosili plátené košele i nohavice, na jar, v jeseň a v zime nosili nohavice a haleny zo súkna. Obuv bola súkenná (papuče) alebo kožená krpce a čižmy. Papuče v Podvaží mali sáry, siahajúce po kolená a zapínali sa na boku háčikmi. Súčasťou odevu bol aj lajblík, pod krkom ozdobený sklenými gombíkmi. Rukávy haleny si muži s obľubou zašili tak, že slúžili ako predĺžené vrecká na odkladanie predmetov. V tuhej zime nosili muži i ženy kožuchy z baranej kože. Hlavy pokrývali klobúky so širokou strieškou - širáky. V zime širák vystriedala zo súkna ušitá čapica alebo z baranej kože ušitá baranica, na vrchu vybavená „kytajkou." Spodný odev žien sa skladal zo spodnej sukne a rukávcov. Rukávce boli zdobené výšivkami a na rukávoch čipkami. Na spodnú sukňu si ženy obliekali rubač, zakrýval telo od krku až takmer po päty. Spredu si ženy pripásali fertuchu. V zime nosili vlniaky, prehodené cez plecia. Ženská obuv boh papuče a čižmy. V chladnejšom počasí si ženy obliekali tzv. „mentík", malý kabátik, alebo kožuch. Na hlave nosili čepce, ktoré si samé ušili, prípadne ručníky. Bohatšie ženy nosili vyšívané kožuchy a kordovánky, z novej kože ušité čižmy s mäkkými sárami (dali sa nadol ohrnúť), so žltou bavlnkou, často vyšívané a na opätkoch boh žlté podkovičky. Školopovinní chlapci nosili plátené „gace" z konopného plátna, vybavené motúzom namiesto remeňa. Približne v štrnástom roku života dostal taký chlapec nové súkenné nohavice s remeňom, zdobený bol gombíkmi. -8-
Plátno na odev a iné tkaniny sa vyrábalo z konopí, ktoré sa pestovali v každej domácnosti. Trhali ich po žatve, sušili ich a viazali do snopčekov. Po usušení z nich vymlátili semeno a snopčeky boli vložené do močidla. Zaťažené kameňmi tam boli tri týždne. Počas močenia sa zelená farba z konopí vyplavila. Snopčeky vyňaté z močidla sa museli sušiť a usušené vytrepať na trliciach, kde sa zbavili drevitých častí, tzv. pazderia. Vytrepané konope sa zmenili na kúdele, ktoré gazdiné vyčesali na tzv. „hochlách". Z vyčesaných konopí sa sformovali kúdele, z ktorých ženy priadli nite. Z namotaných nití sa na krosnách tkalo plátno. Utkané plátno sa na jar bielilo na slnku a pri vode, aby sa mohlo občas poliať. Natiahnuté plátno sa lepšie bielilo, až vybledlo. Z neho sa šili nielen odevy, ale aj plachty do postelí a obrusy na stôl. Remeslá a zamestnanie Obyvatelia Podvažia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom a chovom zvierat. K tomu potrebovali rôzne náradie. Každý gazda si vedel zhotoviť rúčku alebo násadu do náradia, hrable, vydlabať korýtko, vystrúhať varešku a zhotoviť cep na mlátenie obilia. Košikárstvo bolo v obci dosť rozšírené, tomuto remeslu sa niektorí občania venujú dodnes. K najznámejším patrili tí, ktorý vedeli zhotoviť aj košinu na rebrinový voz. Známymi boli niektorí krajčíri a debnári. V povozníctve - furmančení sa angažovali viacerí gazdovia, privážali z Váhu štrk a piesok do železničných vagónov. Vozili aj kameň k regulácii Váhu. Tkáčstvo nebolo v dedine rozšírené – tkať na krosnách sa dávalo do okolitých obcí. Nakoľko v susednej Ilave bolo množstvo remeselníkov boli tu pravidelné trhy a tiež výkladné a dobytčie jarmoky, rôzne náradie, odevy a obuv sa kupovala na trhu. Príležitostne si muži privyrábali sezónne splavovaním dreva na dolniaky – pltníčením. Do obce pravidelne prichádzali podomoví obchodníci a remeselníci. Ponúkali látky, tabak, galantériu. Drotári z domu do domu ponúkali opraviť deravé hrnce a výrobky z drôtu. Sklenári ponúkali drobný sklený tovar a zasklievali rozbité okná. Celý svoj majetok a remeslo si nosili v krošni na chrbte. Boli to zväčša ľudia z Kysúc, Oravy ale aj z Valaskej Belej. Donedávna ponúkala pevné kvalitné metly z brezového prútia cigánka z Červeného Kameňa. Bežným javom boli potulní žobráci, ktorým sa dávali najčastejšie prebytočné potraviny alebo staré odevy. Niektorí občania prevádzkovali prievoz kompou cez Váh. Mýtne právo prievozu využívalo mesto Ilava až do roku 1912 – kedy sa tohto práva na pokyn hlavného slúžneho zrieklo. Mesto prievoz prenajímalo súkromníkom z Podvažia alebo z Ilavy. Kompa premávala až do postavenia železného mosta v rámci povojnovej pomoci UNRRA v r. 1945. Niektorí občania sa zamestnali ako železničiari po výstavbe železnice. Obydlie Ľudia si stavali domy svojpomocne, väčšinou zo surovej tehly. Základy boli z kameňa, krov chalupy prikrývali slamou alebo šindľom. Dom bol obdĺžnikovitý, nízky, trojpriestorový (izba, kuchyňa a komora). Koniec domu tvorila obyčajne kamenná maštaľ pre dobytok, za domom boli umiestnené drevené chlievy a stodola. V obytných miestnostiach nebola drevená dlážka, ale iba udupaná zemina. Strop miestnosti bol drevený z dosák, uložených na hradách. Typická na fasáde bola dekoratívna profilovaná rímsa nad oknami. Na každom dome mala iný tvar. Medzi oknami od ulice bola umiestnená malá nika so soškou obľúbeného svätého patróna. Stavebné materiály sa neskôr zdokonaľovali. Základnou výbavou vnútra domu bola murovaná pec (sporák, piecka). Pec a sporák mali spoločný komín. Vrch pece bol dostatočne široký, dalo sa na ňom aj vyspať. Sporák slúžil na tepelnú úpravu jedla na ohni. V peci sa piekol chlieb. Nádoby na varenie boli z liateho železa, neskôr i smaltované, v hlinených hrncoch ,,látkach“ sa uskladňovalo mlieko a rôzna iná vára. V kuchyni musel byť stôl s lavicami, „kasňa" na odkladanie riadu, lavička na vodu (vodová lavica). Často bola v kuchyni aj posteľ. Lavice v kuchyni slúžili vo viacdetných rodinách ako lôžka detí. „Strožáky" z ražnej slamy slúžili ako výplň postele. Slama bola vymieňaná aspoň raz do roka. Periny boli naplnené nadrápaným husím perím. Prestieradlom boli doma tkané konopné plachty. Najvzácnejším nábytkom v dome bola truhla, ktorú si obvykle priniesla do -9-
chalupy nevesta aj s ostatnou výbavou. Okrem šiat a bielizne sa odkladali do nej aj cennosti, doklady i peniaze. Miestnosť spočiatku osvetľovala petrolejová lampa. V čele miestnosti, medzi oknami, viseli obrazy svätých a kríž. Na bočných stenách bol zavesený riad. Na čestnom mieste bolo zrkadlo. Ak mali na gazdovstve pomocníka – paholka, ten v lete spal v stodole na slame, v zime v maštali s dobytkom na palande (na pandrláku) aby mu bolo s dobytkom teplo. Bohatší gazdovia mali aj pomocníčku na hospodárstve (obyčajne sirota alebo postihnutá žena), ktorá pomáhala s vedením domácnosti. Spala zvyčajne v komore na jednoduchej prični, v lete v stodole. Bolo bežné že v izbe spali 23 manželské páry spolu s deťmi (starí rodičia, mladý gazda s manželkou, ďalší ženatý syn alebo dcéra s mužom aj s deťmi), bežne 10-12 ľudí. Dospievajúce dievčatá spravidla už spávali samostatne, najčastejšie v (povestnej) komôrke. Jedlo Kedysi bolo veľmi skromné. Základnými potravinami boli zemiaky, hrach, fazuľa, kapusta, vajcia a mlieko. Mäso sa jedlo len v nedeľu a vo sviatok. Mäso sa upravovalo varením alebo dusením. Obaľované mäsové rezne vyprážané na tuku prenikli ako meštiacke jedlo na vidiek až v 30-tych rokoch 20. storočia. Ak mal niekto surovín prebytok, na trhu alebo jarmoku predal alebo vymenil za iný tovar (soľ, cukor, koreniny, ap.). Od smädu sa pila čistá voda, cmar, srvátka zo zrazeného syra, kýška, bylinkové čaje neskôr aj káva melta. Pitie mletej zrnkovej kávy sa zaužívalo až pred 2. svetovou vojnou. Muži ktorí fajčili, si kupovali tabak na rínku a sami si šúľali cigarety. Starší muži fajčili fajky. Časté bolo šňupanie a žuvanie tabaku ,,močky“. Varili sa najmä polievky zemiaková, melencová, kmínová a mliečna. Tiež domáce cestoviny: šúlance, trhance, slýže. Zo zemiakov sa varila kaša, piekli placky, tzv. podlesníky, oblúbené boli pečené zemiaky. Varené zemiaky sa pridávali do chleba. Z kvasenej kapusty si ľudia varili polievky a hodila sa najmä pri zabíjačke. Samozrejmosťou boli polievky z fazule a hrachu, na sladko alebo na kyslo ako aj zeleninové polievky. Z múky sa pripravovali halušky, slýže, šišky, buchty, kapustníky atď. Do koláčov sa pridávali zomleté orechy, lekvár, tvaroh, jablká, repa, kvaka, rebarbora, kapusta alebo mak. Obľúbený bol ,,holý“ koláč – jednoduché kysnuté cesto upečené v ,,trúbe“ na plechu, posypaný hrubým kryštálovým cukrom a škoricou. Zákusky v našom dnešnom ponímaní – s tukovými plnkami, sa v minulosti nepiekli. Nakoľko väčšina gazdov pestovala obilie, každý si aj sám mlel múku. V minulosti boli plávajúce vodné mlyny na Váhu, neskôr sa obilie vozilo mlieť do mlynov v Bohuniciach. Najnovší automatický elektrický mlyn tam funguje dodnes. Múka sa skladovala v špeciálnej truhle z dubového dreva ,,štrichu“. Štrich mal priehradky na rôzne druhy múky, dal sa uzamknúť a spravidla bol umiestnený v komore. Chlieb sa piekol raz do týždňa, zvyčajne v sobotu, na celý týždeň. V každej domácnosti bola v kuchyni pec na chlieb. V peci sa rozkúrilo drevom, keď bola vyhriata, ohreblom sa popol uhrabal dozadu pece, ometlom sa zamietol podklad a sádzal sa lopárom chlieb. Pieklo sa viac bochníkov naraz podľa veľkosti pece. K otvoru pece sa v kuchyni zostupovalo 2-3 schodíkmi pod úroveň podlahy. Táto jama sa nazývala peklo. Ovocie sa sušilo, hlavne slivky, hrušky a jablká (štiepky). Zo sušeného ovocia sa varil kompót – ako lahôdka. Nesterilizovalo sa ako poznáme dnes. Zo sliviek sa varil lekvár tak tuhý a trvanlivý, že sa po uvarení musel deliť sekerou. Ale predovšetkým sa ovocie dávalo do kadí na kvas, aby bolo po vypálení pálenky čím ,,vypáliť červa“. Pálilo sa v páleniciach hlavne v Pruskom a Tuchyni, ale mnohí si ,,domovinu“ pálili sami doma. Mäso získané zo zabíjačky ošípanej alebo hovädzieho dobytka sa solilo ,,do pácu“, údilo, zo slaniny sa topila masť, výnimočne si ľudia dopriali klobásy. Robili sa jelitá, huspenina, tlačenka a ,,žebráčná kaša“. Spôsob stravovania podliehal sezóne, pôstnym dňom, sviatkom a slávnostným príležitostiam.
- 10 -
Kompa Prevoz cez rieku Váh sa uskutočňoval najskôr v jednoduchých, neskôr v dokonalejších člnoch a potom na kompe. O kompe môžeme hovoriť vtedy, ak sa táto pohybovala v danom mieste v súčinnosti s použitím oceľového lana napnutého ponad rieku. Predtým sa s povozmi prechádzalo cez Váh brodom v príhodnom mieste. Vhodné miesto na prebrodenie koryta rieky sa menilo po každej väčšej povodni. Kompa dômyselne využívala silu vodného toku pre pohyb medzi oboma brehmi. Pozostávala z dvoch člnkov tzv. hajovov. Na nich bol pripevnený drevený rám, vydláždený fošňami. Pomocou „čigy" bola kompa držaná v stanovenom smere a pohybovala sa po oceľovom lane (po lýne). Hájovy boli dlhé asi 9 m, široké 1,80 m boli zúženými koncami (predkami) nasmerované proti toku rieky. V prednej i zadnej časti boli pevne spojené drevenými rámami. Drevený rám pozostával z otesaných kusov dreva o ploche asi 45 m2. Z hornej i dolnej strany (podľa toku rieky) opatrený dreveným zábradlím, zabezpečoval bezpečnosť pri preprave. Pravá i ľavá strana boli voľné. Dali sa zahatať závorami, ktore tvorili tenké dlhé okresané brvná. Týmito stranami sa kompa priblížila tesne k takzvaným „kompiskám" - dreveným môstkom zvýšeným zo strany od kompy. Po nich vychodili najmä povozy. Kompa sa ku kompisku počas nakládky a vykládky upevňovala pevnými reťazami. Na dolnej strane kompy v drevenom kline na ráme bolo vsadené veslo. Bolo to dlhšie asi 5 - 6 m brvno, kde jeden koniec bol prispôsobený na držanie a ovládanie kompy prievozníkom. Druhý koniec vo vode bol opatrený doskou, za účelom zväčšenia plochy pôsobiacej na vodu pri celkovom ovládaní smeru a plavby kompy. Týmto veslom sa kompa smerovala šikmo na smer toku a tak jeho pôsobením - tlačením na boky hajovov bola uvádzaná do pohybu. Kompu na lane pridržiaval „mních". Bol to kolmo postavený a pevne zaistený drevený trám. Na tomto brvne, na dvoch zvisle upevnených železných tyčiach sa pohybovala hore-dolu (sledovala prehnutie lana) takzvaná „pasca". Jej hlavnou súčasťou bola otáčajúca sa mosadzná kladka o priemere asi 20 cm. Tvar žliabku po obvode kladky zodpovedal hrúbke lana. Kladka sa otáčala a tak zaisťovala pohyb kompy po lane. Lano o priemere asi 4 cm bolo na pravom brehu pripevnené na „vále". Bolo to silné brvno zasadené hlboko do zeme. Na ľavom brehu bol postavený „pálesák". Bol to podstavec skladajúci sa zo štyroch silných brvien zasadených hlboko do zeme. Na pálesáku bolo upevnené priečne okrúhle brvno – bubon, na ktorom bolo navinuté lano. Lano bolo natiahnuté v potrebnej výške nad hladinou. Ak voda stúpla muselo sa lano natiahnuť a opačne, ak voda klesala, tak sa lano povolilo. Napínalo sa otáčaním bubna na palesáku ručne. Túto namáhavú prácu uľahčovali priečne pripevnené drevá - madlá na tráme bubna. Kompiská mali plochu asi 16 m2. Boli pozbíjané z drevených guľáčov a dosiek. Na pravom brehu sa nachádzalo kompisko tesne pri brehu, na ľavom (plytkom) niekoľko metrov v rieke. Viedla k nemu drevená lavica pre peších. V prípade kolísania vodnej hladiny sa kompiská taktiež poťahovali, či potískali. Robilo sa tak ručne pomocou kolov. Na kompe sa prevážalo prevažne pri optimálnej výške vodnej hladiny. Ak sa voda zdvihla alebo silno namŕzalo, či v zime plávali ľady, kompa prestala premávať. Nahrádzala sa potom samotným hajovom. Tento bol vpredu i vzadu pomocou tenších oceľových lán a menšou čigou upnutý na lano, po ktorom taktiež premával. Predné upevňovacie lano bolo kratšie a tak sa dosiahlo potrebného zošikmenia v smere na tok vody a pohyb hajova. K regulovaniu sa používalo paradlo - tenká asi 4 - 5 m dlhá, na konci okovaná žŕďka. Prevážanie samotným hájovom bolo taktiež obmedzené a praktizovalo sa len do určitej hladiny vody. Pri veľmi veľkej vode prevážanie „po lýne" prestalo z bezpečnostných dôvodov celkom. V takomto prípade prevoz cez rieku sa uskutočnil, len ak sa našli odvážlivci na plavbu člnom s veslami. To už vtedy na oboch brehoch Váhu našli sa vždy zvedavci, sledujúci odvážlivca. Kompu obsluhoval a prevážanie zaisťoval prievozník. Povinnosťou bola taktiež starostlivosť o prievoz. „Stráženie" pred prípadným zneužitím, ale hlavne pred poškodením. V prípade povodne alebo ľadochodu volal prievozník občanov poťahovať kompiská a kompu. Ak sa dvíhala vodná hladina, taktiež museli potiahnuť lano. Prievozník taktiež očisťoval kompu, čapkal napršanú vodu z hajovov, mazal čigu a iné práce. - 11 -
Prievoz prenajímalo mesto Ilava na verejnej licitácii na 1 alebo 3 roky súkromníkom z Ilavy alebo z Podvažia. Platil sa ročný prenájom a ďalšia suma za dôchodky pri konaní výročných jarmokov. Prievozníci len občas platili poplatky, časť im zvyčajne odpustili pre povodne, mrazy a nepokoje. Pri prevážaní pomáhali (zastupovali) aj rodinní príslušníci. Za prevezenie sa platilo nasledovne: Pred I. svetovou vojnou: - domáci 1 koruna na rok, 10 grajciarov za povoz - cudzí za prevezenie 2 grajciare, 20 grajciarov za povoz Po I. svetovej vojne: - domáci 1 koruna na rok, 20 halierov za povoz - cudzí za prevezenie 50 halierov, 1 korunu za povoz. Tí občania, čo chodili trvalo do zamestnania (bolo ich medzi dvoma svetovými vojnami niekoľko) platili za prevážanie 2 koruny za týždeň. V noci sa prevážalo len v čase potreby. Pokiaľ prievozník vedel o prípadne sa vzdialenom občanovi tohoto očakával. Inak sa v noci na prievoz z opačnej strany volalo „Daj kompu", alebo sa prievozník volal pískaním. Zo strany obce, kde mal prievoz stanovište sa prievozník pozval osobne. Povodne často kompu poškodili alebo zničili a celkom odniesli. Zhotovenie novej kompy si obec objednala u skúsených remeselníkov. Mestečko Ilava na prievoz len doplácalo, ale nemohlo sa bez kompy zaobísť. Najobťažnejšie práce boli pri zhotovovaní hajovov. Robili sa z hrubších 35 mm dosiek, s rovným dnom. Rovné dno zaisťovalo stabilitu. Dosky sa spájali na perodrážku. Pred spojením sa natierali dechtom, po spojení sa do škár vtláčali drevenými dlátami poskrúcané handry, opäť zalievali dechtom a od spodu ešte pribíjali laty. Hájov v priečnom reze mal tvar veľkého písmena „CJ" hore rozšíreneho. Z vnútornej strany sa vystužoval v dávnejšej dobe drevom (vhodne rastené konáre z borovice), neskôr kovovými profilmi (tvar „L", alebo „U"). Predná (viacej) i zadná časť hajova boli nadvihnuté kvôli ľahšiemu pohybu. Ohnutie sa prevádzalo tak, že dno hajova a oba boky sa stiahli (zopli) reťazou. Popod reťaz sa vsunulo tenšie, ale dosť silné - 12 -
brvno. Jeho podkladaním pred a za miestom zopnutia, dvíhaním a stláčaním sa postupne sťahovali, sponami zbíjali dno a boky hajova. Predné i zadné čelo sa zhotovovali z hrubších fošní. Na predné čelo sa upevňovala karika na priväzovanie hajova, na zadné čelo sa prirobila lavička. Celý hájov sa dôkladne ponatieral (napustil) dechtom. Prevážanie na hajovoch sa prevádzalo pomocou paradiel a veslami. Napriek ťažkostiam, ktoré sprevádzali prevážanie, občania boli v tej dobe na tento spôsob prepravy zvyknutí. Pri veľkej vode, keď sa už neprevážalo, vždy sa našli odvážlivci, ktorí sa vydali na druhú stranu Váhu sami v člnoch. „Búrlivák" Váh, ako sa často v minulosti nazýval, si vyžiadal i obete. V priebehu histórie sa na prievoze odohrali viaceré tragédie. Nie vždy bola na príčine len veľká voda. Aj skúsení prievozníci v snahe urýchliť prievoz, pritiahli viac zadné upevňovacie lano. Hájov najskôr nabral rýchlosť a potom sa prevrátil. Dnes už rieka Váh nehrozí, nespôsobuje ťažkosti našim občanom. Jeho vody sú spútané hrádzami, v kanáli s priehradami a hydroelektrárňami. V starom koryte tečie dnes sotva toľko vody ako vo väčšom potoku. Zostali už len spomienky na jeho „vyčíňanie". Obidva brehy rieky spája betónový most a kompa sa stala kapitolou histórie.
Aj tieto údaje o tradíciach v našej obci nech poslúžia prítomným i budúcim pre ich uchovanie.
Pri príležitosti 540. výročia prvej písomnej zmienky o našej obci spracoval Jozef Trenčan
Použité zdroje: Podvažie 1473-2003; J. Dohňanský, J. Trenčan Ilava; A. Bagin a kolektív autorov MAS Vršatec sprievodca regiónom; kolektív autorov www.ilava.sk www.obecpruske.sk www.plavba.net www.facebook.com/pages/Podvazie-virtualne
- 13 -
Na památku strašľivéj povodňe Váhu dňa 26 srpňa roku 1813
Zvíšme nábožní k ňebu spev, na hroznú V srdci mislící povodeň, čo v ďňešní Ňekdi ďeň zbehlá s pohromú na bídních Prišla Važancov.
Prebraním ťažké sa pretrhli mračna Oblakom, častí naporád naporád sa z hrozním Lél zvukem príval; sama zem na víšku Zdvíhala prúdi.
Váh tak ohromním a na toľko zmohlím Ňestačil vodstvám, presahlími ven sa Brehmi rúťící okolí a ňízké Údoľi zavrel.
Žehnaní tenkrát na polách všech úrod Dostatek pobral, dopadlú na pastvách pastvách Lichvu uchváťil; ba luďí ňemálo Vlnmi zatápal.
Premnohé zrúcal v ďeďinách a mestách Bidla, plodňejším zrobenú unášal Zem rolám, spustlosť a ďivú na vókol Hrózu ňechával.
Dňes pre ten prípad ročitú konáme Túto nábožnosť, pri keréj ňebeskí Otče, najvišší najvišší všehomíra správče Vrúcňe prosíme:
Tvój abi s’ hodní veľiké pre mnoztvo Hríchov odvráťil hňev, a nás budúcňe Vždicki od rovnéj zachoval ňedotklích Váhu povodňe. Ján Hollý Pruské
