Čo si v živote želáte?

Daj si pozor na zelania KB_Sestava 1 30.7.2012 14:49 Stránka 9

Prvá kapitola

Č

o si v živote želáte? Svetový mier? Liek na AIDS? Sexi postavičku?

Tvár sa mi stiahla do bolestnej grimasy. Na vine boli nové sandále, ktoré mi vyrobili na oboch palcoch pľuzgiere veľké ako euráče. Stisnem tlačidlo na prechode a čakám na okraji chodníka. Tak teda, ide o to, že každý z nás si niečo želá, však? Každý, každučký človek. Roztrhnem obal na ovsenom koláči s ovocím a jogurtovou polevou, ktorý budem mať na raňajky, a zadívam sa na svoje nohy. Príšerne to páli. Som rovnaká ako ostatní. Pravda, ak neberiem do úvahy ľudí, ktorí sa idú pretrhnúť, aby pomohli ľudstvu a zmenili svet a potom takých (také), ktorí vyzerajú skvelo v tangáčoch. Stojím tu a sledujem, ako sa vyvíjajú moje pľuzgiere – a viete, čo si prajem? „Au!“ Ako keby to ten pľuzgier vedel, zrazu praskol a medzi prsty mi vypustil trochu tekutiny. Tie sandále sú hrozné. Čoskoro bude polovica júla a Britániu zachvátila vlna horúčav. Pre väčšinu obyvateľov ostrova, ktorí sa už nevedeli dočkať slnečných lúčov, to znamená, že si budú užívať slnko, zmrzlinu, pikniky v parkoch a slastne sa vyvaľovať na záhradných ležadlách.


10

Alexandra Potterová

Ale nás, Londýnčanov, čaká hotové peklo. Všetci sa svorne potíme ako atléti. V kanceláriách je príšerne dusno, ulice sú zamorené od výfukových plynov a cesta metrom bez klimatizácie je hotová kalvária. Všetci sú rozladení. A šúpu sa im nosy. Mňa zasa dorazili tie nohy. V duchu zakľajem, z kabelky vydolujem kúsok toaletného papiera, ktorý tam nosím tak dlho, že už je dotrhaný, a čupnem si na chodníku. Budeš vyzerať neodolateľne, pochválim sa v duchu a utriem si roztečený mejkap nad hornou perou. Potom si medzi odraté prsty vložím kúštik toaletného papiera. Občas sa čudujem, načo si vlastne kupujem všetky tie časopisy o móde, keď som taký úžasný štýl dostala do vienka od prírody. Ktosi do mňa drgne a zbadám, že naskočila zelená. Postavím sa a krivkajúc prejdem cez priechod. Okamžite ma strhne prúd ľudí, ktorí sa ponáhľajú na autobus, rehocú sa do mobilov, fajčia alebo sŕkajú latte. Všetci sa predierajú na opačnú stranu, tlačia sa navzájom, búchajú a vrážajú do seba. Na lýtku mi tak bolestivo pristane akýsi kufrík, že sa neudržím a zaskučím od bolesti. Neviem po koľkýkrát si zaželám, aby som bývala pri mori a nie v znečistenom centre mesta, v tomto pekle, ktoré už šesť rokov nazývam svojím domovom. Po biede dokrivkám na druhú stranu ulice, stihnem to ešte kým naskočí červená. Potom pokračujem v pochromkávaní po Marylebone Road. Pravdupovediac, po celý život ma sprevádza pocit, že si niečo želám. Nemám na mysli žiadne prevratné zmeny, napríklad to, že kúsok od svojho bytu stretnem Brada Pitta pri nakrúcaní nového filmu a hádajte, čo by nasledovalo? Požiada mňa, Heather Hamiltonovú, aby som hrala hlavnú úlohu. Nie, nejde o priania takéhoto druhu. Ani o želania, pri ktorých privierame oči a túžobne si predstavujeme, aké by to bolo: hádžeme mince do fontány, stretávame filmové hviezdy alebo šúchame Aladinovu lampu. Hovorím o celkom bežných prianiach plných všednej každodennosti, ktoré mi nevdojak zídu na um aj desaťkrát denne. Podľa mňa želania nemajú s čarami nič spoločného, ale patria do nášho bežného života.


Daj si pozor na želania

11

Také je napríklad aj prianie, aby som pred chvíľou nespásla ten velikánsky koláč. Držím v ruke prázdny obal od koláča a premkne ma pocit viny. Dobre, kúpila som ho v obchode so zdravou výživou, mali ho v regáli vedľa sušených marhúľ a hnedej ryže, ale čo si to vlastne nahováram? Všimnem si výživové hodnoty na obale. Panebože, toto že je zdravé? Na obaly by mali dávať varovania pred zdravotnými rizikami. Nemáte ani potuchy, koľko tuku je v ovsenom koláči! Pokrčím obal a vopchám ho do kabelky, kde mám taký neporiadok, že aj mačka by mala problém nájsť tu svoje mačatá. Nosím tu vytečené perá, tampón, tyčinku na pery, ktorej chýba vrchnáčik a je oblepená kúsočkami všeličoho možného. Aha, ešte niekoľko papierikov z elektronickej váhy v drogérii, aby som nezabudla, koľko vážim. To mi pripomenie ďalšie prianie. Keď som cez obed odbehla do drogérie po tampóny, neodolala som a postavila som sa na váhu. Priala som si, aby mi oznámila, že vážim bez niekoľkých kíl šesťdesiat, a nie šesťdesiat a niekoľko kíl k tomu. Tak dobre, boli to až tri kilá. Ale toľko určite váži moje oblečenie. Vtiahnem brucho a ponáhľam sa po hlavnej triede. Keď tak nad tým premýšľam, mám toľko prianí, že ani neviem, či si dokážem na všetky spomenúť. Vezmime si len priania za posledných dvadsaťštyri hodín. Keby som ich mala všetky spísať, bol by to zoznam dlhý ako nekonečný príbeh...

Želám si, aby som : • Včera zostala doma a nešla so svojou najlepšou priateľkou Jess na karaoke. • Nezačala piť tequillu. • Radšej sa prepadla pod zem vo chvíli, keď som začala z celého hrdla vybľakovať pesničku Woman In Love od Barbry Streisandovej. Bolo to strašne falošné a navyše som mala pritom zatvorené oči.



12

• Neposlala bývalému frajerovi, ktorého neznášam, tú esemesku, keď som o druhej ráno konečne dorazila domov. Vojde do mňa jed, keď si na to spomeniem. Poslať esemesku je jedna vec, ale ten obsah... nuž, to je čosi iné. Bohužiaľ som to urobila.

• Si v práci na záchode nevytláčala vyrážku na brade. • Nemala múdre komentáre v metre, kde istá ženská nahlas čítala z Cosmopolitanu článok o multiorgazme a vo chvíli hlbokého ticha som vytresla: „A čo to vlastne je?“ • Včas dostala varovanie, že na svoju tridsiatku síce dostanem darčeky, ale ako bonus k nim nebude pribalená žiadna dokonalá kariéra (takto to naozaj nefunguje). • Mohla skonštatovať, že všetci muži trpia predmenštruačným syndrómom . • V metre vždy našla voľné miesto. A aby neboli fronty v supermarketoch. A aby som zakaždým našla voľné parkovacie miesto pred svojím bytom . Poznáte ten vtip? Ženy vraj nevedia parkovať, lebo im muži nahovoria, že dvadsať centimetrov je toľkoto? (Ukážete spojený palec s ukazovákom.) Nedávno som to vykladala susedovi z bytu číslo štyridsaťdva. A chvíľu predtým som sa natlačila so svojím autom za jeho nového bavoráka. Prirodzene, že som do neho ťukla. Ani ma neprekvapilo, že sa nezasmial.

• Vyhrala v lote. Trochu zložité želanie, pretože som ešte nikdy nepodávala loto. Ale práve to je na prianiach najkrajšie. Nemusia byť realistické.

• Nemusela prežívať deň „blbec“, keď si neviem urobiť účes.



13

• Nezakadila presne vo chvíli, keď mi inštruktor jogy pomáhal do stojky. • Dokázala vypiť osem pohárov vody denne. Osem pohárov! To musí byť otravné, veď voda je úplne bez chuti!

• Poznala muža, ktorý miluje umývanie riadu, je monogamný a má rád dlhé predohry. A nie takého, ktorý robí len neporiadok, je mi neverný a krúti mi s ľavou bradavkou ako s gombíkom na autorádiu pri ladení svojej obľúbenej stanice. Nemyslite si, že to nejako súvisí s mojím bývalým frajerom Danielom. Ani náhodou.

• Už nikdy nemusela predstierať orgazmus. (Teraz už viete, prečo sa mi páčia priania, ktoré nie sú realistické?)

• Mohla sa spoľahnúť na to, že informácie na obaloch od krémov proti vráskam sú pravdivé. • Mala istotu, že čokoládová zmrzlina Häagen Dazs s kúskami čokolády neobsahuje žiadne kalórie. • Neverila predavačke, že opálenie ako zo Saint-Tropez doladím doma a základom úspechu je celotelový píling. Zadívam sa na svoje nohy a spomeniem si na tie oranžové pruhy. Vtedy som vyzerala, akoby som sa opaľovala pod záhradným ležadlom.

• Sa otec neoženil s tou otrasnou ženskou. Volá sa Rosemary a je živým dôkazom toho, že zlé macochy nejestvujú len v rozprávkach.


14


• Som si nepožičala od brata Eda ten jeho iPod, keď som išla na inlajny. Prečo som len robila zo seba majsterku sveta a skúšala ísť dozadu! Natiahla som sa na zem, aká dlhá, taká široká. Malá poznámka: priamo na iPod, ktorý to schytal.

• Nemusela prežívať situácie, keď mi platobný terminál v supermarkete nevezme visa kartu. Už ten samotný fakt bol ponižujúci a okrem toho ma vedúci „odprevadil“ do maličkého kamrlíka, schmatol nožnice a prestrihol môjho blýskavého, pružného priateľa na dve časti „podľa inštrukcií vašej banky“.

• Som si včas uvedomila, že predavač v miestnej videopožičovni to myslel ironicky, keď mi ako klasiku ponúkol romantickú komédiu Stroskotanci s Madonnou. Fíí! Počujem provokatívny piskot a zdvihnem hlavu. Blíži sa ku mne niekoľko robotníkov a vyzývavo sa mi dívajú na prsia. Rýchle si pripíšem ďalšiu položku do svojho zoznamu želaní:

• Mala podprsenku. Zadívam sa na zem a snažím sa prejsť okolo nich akoby som si nič nevšimla. Heather, vykašli sa na nich. Nedívaj sa im do očí. Jednoducho prejdeš okolo a budeš sa tváriť, že ich nevidíš. Už len niekoľko krokov a je to v suchu... Len pokojne. Vidíš, nie je to také hrozné. „Čau, kde máš bradavky?“

• Aby mali všetci robotníci malé penisy. Začervenám sa a rýchlo trielim preč.Tvárim sa, že sa dívam na hodinky, len aby som sa vyhla ich pohľadom. Dočerta.



15

• Nemeškala na akciu s Brianom . O desiatej na radnici. Je už totiž o desať minút pol jedenástej. Zabije ma. Na schodisku pred radnicou v štvrti Marylebone stojí štíhly, príťažlivý, prešedivelý muž v elegantnom sivom obleku. Hádali by ste mu päťdesiatpäť, ale má o desať viac. Pohojdáva sa na vzorne vyleštených podpätkoch. Zadíva sa na svoje hodinky, potom sa rozhliadne po ulici, vzdychne si a začne si študovať gombíkovú dierku na saku. Má v nej zapichnutý ružový karafiát, ktorý v tej horúčave pomaly vädne. Začne sa s ním nervózne pohrávať. Je to Brian. Na zaľudnenej ulici nevidí, ako sa k nemu rútim, ja ho však mám na muške. Je tam sám a v pekne ušitom obleku s rozsypanými konfetami pri nohách vyzerá na poľutovanie. Niektorí okoloidúci na neho vrhajú súcitné pohľady. Nevníma to, lebo ustavične sleduje čas. Napokon z náprsného vrecka vytiahne mobil. Otvorí ho, ukazovákom nešikovne postláča niekoľko tlačidiel a priloží si ho na ucho. Som asi deväťdesiat metrov od neho. Počujem známy tón. Hrabem sa v kabelke a nahmatám nokiu. V tej chvíli prestane zvoniť. Dočerta. Vytiahnem mobil z kabelky, samozrejme že aj s hands-free. Kábliky sú, tak ako vždy, omotané okolo telefónu. Pozriem sa na displej. Zmeškaný hovor. Vykrútim hlasovú schránku. „Máte jednu novú správu.“ Čakám, čo sa dozviem a zúrivo mávam na Briana, ktorý sa mi medzitým obrátil chrbtom a zapaľuje si cigaretu. „Ahoj, tu je Brian. Stojím pred radnicou a začínam byť už nervózny. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Heather, dočerta, kde si?“ Ojojoj. Podľa toho nasršeného tónu viem, že som v peknej kaši. Zavolám mu späť. Okamžite to zdvihne. „Heather, kde si?“ „Hneď za tebou,“ zalapám po dychu a poklepem mu po pleci. Snažím sa zľahčiť celú situáciu humorom, ale Brian takmer dostane infarkt. So zapálenou cigaretou sa otočí okolo svojej osi a za-


16


gáni na mňa. „Ideš neskoro!“ zvrieskne do mobilu. Vzápätí si uvedomí, čo robí a zakľaje. Sklapne mobil a vopchá si ho do vrecka. „Viem, prepáč mi to,“ ospravedlňujem sa a začnem vysvetľovať: „Nezvonil mi budík, potom celú večnosť nešlo metro a k tomu všetkému mám ešte tieto otrasné sandále a – “ „Ešteže si dorazila,“ skočí mi do reči, odhodí cigaretu na zem, zašliapne ju a zapne si sako. Brian sa vždy pohybuje náhlivo a robí trhané pohyby. Pripomína mi vtáka s našuchoreným perím, ktorého práve vypustili z klietky. „Musíme si švihnúť,“ dodá, prihladí si chlopne na saku a puntičkárskym pohybom človeka, ktorý si žehlí aj spodnú bielizeň, si odstráni neviditeľnú smietku z vrecka. „Kde sú všetci?“ zisťujem a ponáhľam sa za ním hore po schodoch. „Vnútri. Čakajú už len na nás.“ Otvorí dvere a pridrží ich, aby som mohla vojsť. „Už som sa ťa nevedel dočkať. Keď si nechodila, vyšiel som radšej von, že tam na teba počkám.“ „To je mi ľúto,“ ospravedlním sa ešte raz a zohnem sa, aby som mohla prejsť popod jeho vystretú ruku. Som o čosi vyššia než Brian a teraz mám tie nové sandále. Vojdem do prítmia haly, na chvíľočku sa zastavím a v nádhernom zrkadle skontrolujem svoj vzhľad. Som typická červenovláska s jemnou pleťou a pehami. Mám dlhé kučeravé vlasy a bolestné spomienky na to, ako ma v detstve prezývali Ryšaňa alebo Jarná mrkva praná. No dostávala som aj prezývky týkajúce sa napríklad môjho kožušteka tam dolu a nechýbalo ani množstvo hlúpych rýmovačiek, ktoré radšej nebudem opakovať. Doteraz sa čudujem, že nemusím do konca života chodiť kamsi na terapiu. Raz za šesť týždňov mi kaderníčka urobí svetlejší melír, a tak sa trochu priblížim typu karamelovej blondíny. Zvyčajne si vlasy vyfúkam dohladka, ale v tejto horúčave sa mi začali krútiť. Snažím sa ich trochu prihladiť. Odrazu zbadám Briana. Stojí za mnou a díva sa mi na nohy. „Máš niečo s nohami?“ spýta sa ma. Pripomenie mi môj provizórny zákrok. Mrknem sa dolu. „Nová móda,“ odpoviem mu cez plece. Zohnem sa a začnem si zastrkovať toaletný papier pod prst, aby mi odtiaľ nevykúkal. Za normálnych okolností by sa Brian zasmial, dal čosi vtipné alebo začal vyšetrovať, ako sa skončil môj posledný záchvat na-



17

kupovania. Na rozdiel od iných rovnako starých mužov totiž drží krok s módou a zaujíma sa o všetky nové trendy. Vždy si odo mňa požičiava Vogue a tvrdí, že je zvedavý len na obrázky. Avšak teraz si len nazlostene odfrkne. „Ideme na to?“ precedí cez zuby. Pošklbne mu sval na líci a zazerá na mňa, ako keby som mu zjedla večeru. Aj keď je momentálne celkom bez nálady, na svoj vek vyzerá až neuveriteľne príťažlivo. „No... myslím, že áno...“ zahabkám. Cítim sa ako nepodarené decko. Spoločne prejdeme cez halu obloženú mramorom, naše kroky sa v nej nepríjemne ozývajú. Zastavíme sa pred nádhernými mahagónovými dverami. Brian zašomre čosi o svadbe, ktorá nasleduje po tej našej a ak sa nepoponáhľame, svadobčania nás zožerú aj s topánkami. Chystá sa otvoriť dvere. Položím ruku na jeho. „Počkaj,“ zastavím ho, vylovím z kabelky balíček vreckoviek, otvorím ho a jednu vreckovku mu podám. „Tu máš, na svadbách sa vždy rozplačeš.“ Zamračí sa a vreckovku si nevezme. Zamávam ňou ako s vlajočkou. Konečne ho dostanem. Črty tváre mu zmäknú a už na ňom nevidno napätie. „Prepáč, dnes som sa fakt bál, že nedorazíš.“ Prijme moju mierovú ponuku a šikovne si ju vopchá do rukáva. „Zošalel si? Ako by som ťa mohla nechať na radnici samého?“ zašepkám. Trhne mu kútikmi úst. „No...“ Usmejeme sa na seba. Upraví si kravatu, prihladí si vlasy, aby nebolo vidno miesta, kde už nijaké nemá, a vypne hruď. „Ide sa na to?“ Skontrolujem si sukňu, dám si za ucho neposlušnú lokňu a prikývnem: „Poďme.“ Cítim sa ako uzlíček nervov. Obaja sa dívame priamo pred seba a vystrúhame slávnostný výraz. Vzchopím sa. „Hurá na vec,“ povie Brian, zhlboka sa nadýchne a stlačí kľučku. „Šou sa začína.“

Čo si v živote želáte?

Recommend Documents