Monitoring médií | VŠVU | 23.03.2013 - 28.03.2013
Kategória: Vysoká škola výtvarných umení Mladí recyklo-umelci odmenení! Zdroj: lady.sk, Strana: , Autor: , Dátum: 22.03.2013 http://www.lady.sk/index.php?kategoria=99&id=7245&PHPSESSID=c740634a897a42fb910c023b8dd87d08 Druhý ročník kreatívnej súťaže Recyklátor: LUXUS NIE – DIZAJN ÁNO pozná svojich víťazov. Spoločnosť Coca-Cola, ktorá dizajnovú súťaž vyhlásila začiatkom školského roka, štedro odmenila víťazov. Študenti vysokých škôl poslali do súťaže 14 umeleckých diel a žiaci základných škôl vytvorili 39 „recyklátorov“. Súťaž upozorňuje na význam recyklácie obalov, triedenia odpadu a jeho ďalšieho možného využitia. Celý projekt je zameraný na podporu trvalo udržateľného rozvoja našej spoločnosti. Separovanie odpadu je neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Aj keď každý obyvateľ Slovenska priemerne vyseparuje 25 kg odpadu ročne[1], Slovensko má za zvyškom sveta ešte čo dobiehať. Medzi hlavné prekážky fungovania efektívneho systému separácie a recyklácie patrí slabá osveta obyvateľstva. „Naša spoločnosť je výrobcom rôznych druhov obalov podľa preferencií našich spotrebiteľov – od sklených fliaš a hliníkových plechoviek až po plastové obaly. Všetky bez výnimky sú recyklovateľné. V mene ochrany životného prostredia za svoje priority považujeme triedenie a recykláciu obalov, ako aj šírenie osvety medzi mladými ľuďmi,” povedal Marián Pavelka, zástupca spoločnosti Coca-Cola. Porota zložená z odborníkov na dizajn a prácu s recyklovanými materiálmi mala tento rok naozaj ťažkú úlohu. „Téma recyklácie nás privádza k zodpovednému uvažovaniu o dôsledkoch civilizačného vývoja spoločnosti. Okrem priemyselnej recyklácie je tu však aj umelecká prax, pre ktorú sa bezcenný odpad stal už dávnejšie zdrojom zaujímavých experimentov a prekvapujúcich objavov. Študenti – budúci dizajnéri nám ukázali, ako sa z použitého materiálu môže stať funkčný predmet s osobitou estetikou a posolstvom. Transformáciou starého a bezcenného vytvorili nové a aktuálne hodnoty. Malo by nás to naučiť viac si vážiť spracovávaný materiál, ako aj hodnotu ľudskej práce,“ uviedla predsedníčka poroty Adriena Pekárová zo Slovenského centra dizajnu. Svoju porotcovskú premiéru má za sebou aj modelka a herečka Ivica Sláviková: „Som poctená, že som sa súťaže mohla zúčastniť ako porotkyňa. Moje kritérium pri výbere najlepších výtvorov bolo, aby víťazné diela boli v prvom rade funkčné a zároveň čímsi zaujímavé. Verím, že sme spoločne dospeli k účelnému a originálnemu výsledku.“ Porotcovskú trojicu doplnil významný slovenský autor mnohých výtvorov z recyklovaných materiálov Juraj Výboh: „Ako tvorca sa často stretávam s tým, že to, čo vymyslím, neskôr nájdem na internete už zrealizované, lebo re-use, re-cycle dizajn prudko naberá na popularite na celom svete. Našťastie, originalita nie je všetko, čo má dobrý dizajn mať. Z výtvorov súťažiacich mi ostal dobrý pocit a potešilo by ma, keby ich bolo viac.“ Zaslané umelecké diela zo základných škôl prekvapili porotu svojou originalitou a preto vybrať troch najlepších bolo naozaj náročné. Prvenstvo medzi dielami z PET fliaš získala ZŠ zo Slovenskej Ľupče s elegantným svietidlom do interiéru, na ktorom porotu zaujal najmä výborne využitý farebný účinok červených etikiet fliaš od Coca-Coly. Druhé miesto získali žiaci ZŠ s MŠ Boleráz, ktorí vytvorili funkčné a stabilné kreslá na sedenie a impozantný stolík. ZŠ Čaklov obsadila tretie miesto so svietidlom s anglickým názvom Flowers of Future, vytvoreným z vyrezaných plastových kvetov a tepelne upravených PET fliaš. V kategórii študentov dizajnu vysokých škôl porotu najviac zaujala Textová pneumatika, ktorú vytvoril študent Akadémie umení v Banskej Bystrici Tamás Pásztó. Najlepšie umiestnenie mu získala idea využitia dezénu pneumatiky na tvorbu unikátnych vzorov. Z druhého miesta sa tešila študentka VŠVÚ Natália Hoosová, ktorá z dreveného odpadu a lepidla jednoduchým spôsobom vytvorila funkčné a pevné Ekovankúše. Posledným odmeneným umeleckým dielom je pôsobivý odev z recyklovanej kože od mladej autorky Leny Rypákovej, študentky katedry odevného dizajnu na VŠVÚ. Jej dielo pod názvom Reborn je symbolom pokusu o kompromis medzi túžbou po luxuse a rešpektom k živým tvorom. Vďaka intenzívnej spolupráci so Slovenským centrom dizajnu sa podarilo otvoriť výstavu všetkých umeleckých diel vytvorených vysokoškolákmi a troch odmenených diel zo základných škôl. Od 20. do 24.marca 2013 si návštevníci môžu zhmotniť predstavy do reálnych kontúr v novootvorených priestoroch Hurbanových kasární, konkrétne v priestoroch galérie SATELIT. Viac informácií o súťaži alebo jej výsledkoch nájdete na stránke www.urobsirecyklatora.sk.
Recyklácia a spoločnosť Coca-Cola Spoločnosť Coca-Cola po prvýkrát použila fľaše, vyrobené čiastočne z recyklovaného materiálu, už v roku 1991. Dnes je až 65 % jej plechoviek a fliaš recyklovaných a znovu naplnených. Na Slovensku sa na plnenie používajú preformy, ktoré obsahujú až 20 % recyklovaného materiálu. Recyklácia a jej využitie Z recyklovaného materiálu, získaného z PET fliaš, sa okrem Recyklátorov či produkcie bottle to bottle môže vyrábať vlákno, z ktorého vznikajú napríklad koberce, výplne do spacích vakov a búnd, deky, alebo flísové športové bundy. Napríklad na výrobu jednej flísovej bundy potrebujeme 30 plastových fliaš a približne 150 fliaš na výrobu jedného koberca. Recyklovaný plast možno tiež využiť v stavebníctve na výrobu protihlukových stien, zábradlí, plotov, strešných krytín, či na výrobu komponentov detských ihrísk. Z recyklovaných nápojových kartónov sa stávajú darčekové tašky, prípadne z 11 nápojových kartónov získame 1 m2 kuchynských utierok. [1] Recyklácia a Slovensko Podľa oprávnenej organizácie ENVI-PAK, ktorá každoročne zhromažďuje údaje o stave odpadového hospodárstva na Slovensku so zameraním na separovaný zber, každý obyvateľ Slovenska priemerne vyprodukuje 307 kg komunálneho odpadu za rok. Z toho separovaný odpad tvorí asi len 25 kg. Z tejto hmotnosti tvorí vyseparovaný plast 20 %, sklo 35 %, papier 38 % a nápojové kartóny 7 %. Najefektívnejšie a najviac separujú obyvatelia západného Slovenska a najmenej to ide obyvateľom na východnom Slovensku. MÓDA: Na Bratislava Fashion Talk sa stretli módne osobnosti Zdroj: SITA, Strana: , Autor: ge;xp;bl, Dátum: 22.03.2013 BRATISLAVA 22. marca (SITA) – Prípravy na druhý ročník prestížneho Bratislava Fashion Weekendu odštartovali diskusiou osobností slovenského módneho biznisu. Na prvom zo série podujatí Bratislava Fashion Talk bola hlavnou hviezdou módna návrhárka a pedagogička Katarína Rimarčíková. Dizajnérka, ktorej meno nie je na Slovensku veľmi známe, pôsobí v módnych metropolách Londýn a Paríž, kde pracovala pre značky Alexander McQueen, Stella McCartney či Tom Ford. Rimarčíková v Bratislave rozprávala o tom, ako módny biznis funguje po celom svete, o móde, ktorá je pre všetkých i o výzvach, ktoré módny priemysel čakajú v budúcnosti. Prostredníctvom vlastných bohatých skúseností porovnala dve zo štyroch najväčších módnych centier sveta. Londýn je podľa úspešnej dizajnérky plný energie, rozmanitých kultúr a v porovnaní s Parížom má veľmi rýchle tempo. Paríž je na druhej strane pre módu akýmsi umeleckým útočiskom, je v ňom množstvo historických vplyvov, zároveň je však plný kontrastov. "V Paríži je zastúpené absolútne celé spektrum módneho priemyslu,“ uviedla Rimarčíková. Vedľa slávnych couturierov predávajú svoje lacné napodobeniny čínski predajcovia. "Veľa z vás by bolo šokovaných, keby to videlo,“ tvrdí úspešná dizajnérka o ázijských štvrtiach, kde sa dá nájsť tá najhoršia masová produkcia nekvalitnej módy vedľa najprestížnejších módnych domov. Katarína Rimarčíková okrem vlastnej módnej značky pôsobí aj na prestížnej London College of Fashion Art and Design, kde spolupracuje s mladými talentovanými návrhármi a pomáha im realizovať ich vízie. Katarína však aktívne podporuje i slovenských talentovaných tvorcov. "Práce slovenských návrhárov, ktoré som doteraz mala možnosť vidieť, ma veľmi príjemne prekvapili. Aj preto ma teší, že môžem byť súčasťou takého výnimočného projektu, ako je Bratislava Fashion Weekend, ktorý dáva lokálnym návrhárom možnosť dokázať, že tvoria kvalitný dizajn na profesionálnej úrovni,“ uviedla Rimarčíková. Slovenskú módnu scénu na Bratislava Fashion Talk reprezentovala mladá návrhárka Lenka Sršňová, ktorá je známa svojou hravou a farebnou módou pre mladých. Dizajnérka predstavila svoju značku a ponúkla pohľad "z druhej strany“ na to, ako slovenský módny biznis funguje, s akými problémami sa pri svojej práci stretáva a ponúkla svoju víziu o tom, ako dostať kvalitný dizajn do ulíc. Slovenský módny biznis však netvoria len samotní dizajnéri. Okrem kreatívnych tvorcov sú to aj ľudia, bez ktorých by móda ani zďaleka nebola taká atraktívna. Pohľad spred objektívu či z prehliadkového móla ponúkli prítomným majiteľ modelingovej agentúry EXIT Andrej Taraba s modelkou Dominikou. Odborník z modelingovej oblasti hovoril o vývoji i súčasnosti modelingu na Slovensku i o tom, ako uspieť v zahraničí. Bratislava Fashion Weekend mal svoju premiéru minulý rok, keď v septembri prilákal na námestie pri nákupnom centre Eurovea vyše 7 000 návštevníkov. S autorskými kolekciami sa v Bratislave predstavilo sedem slovenských návrhárov, dvaja českí tvorcovia i Ateliér odevného dizajnu VŠVU v Bratislave pod vedením Júlie Sabovej. Tento rok k módnym prehliadkam pribudne i predajný showroom, ktorý by mal slovenský dizajn opäť dostať bližšie k verejnosti. "Naším cieľom je čo najviac sa priblížiť štandardu svetových fashion weekov, ale zároveň chceme, aby táto jedinečná show zostala prístupná širokej verejnosti. A keďže Slováci, a najmä Slovenky, majú pre módu mimoriadny cit, urobíme všetko pre to, aby sme tento rok priniesli ešte atraktívnejší program a hostí,“ vyjadrila sa Janina Šlemínová, riaditeľka projektu a šéfka organizujúcej agentúry Stars Communication. Módny víkend, na ktorom sa predstavia renomovaní slovenskí dizajnéri a módne značky, sa tento rok bude konať 3. až 6. októbra.
Škvrny vyčistí práčka do tašky Zdroj: Týždeň na Pohroní, Strana: 12, Autor: Mária Mihaliková, Dátum: 25.03.2013 Slovenský študent prerazil vo svete s minipráčkou. Vymyslel aj fľašu, v ktorej neostane ani kvapka oleja alebo špeciálne odrážadlo pre deti. Fľaky na tričkách vyprovokovali študenta dizajnu, aby navrhol prenosnú práčku. Vynález vo veľkosti dvoch iPhonov nepotrebuje na čistenie škvŕn elektrinu ani prací prášok. „Nečistoty čistí parou a pomocou negatívne nabitých iónov, takže si vystačí aj bez vody,“ vraví 22-ročný študent z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Adrián Mankovecký. Vôbec netají, že sa inšpiroval vlastným babráctvom. „Stále sa kamsi ponáhľam, jedávam po ceste, a tak nečudo, že sa často pofŕkam.“ K zostrojeniu špeciálnej práčky ho inšpirovali aj mamine zákazníčky v krajčírstve. „Vďaka nim som zistil, že viac ako 50 percent vecí, ktoré perieme v práčke, nie je špinavých. Majú iba nejakú škvrnu. Prenosnou práčkou som riešil aj šetrenie energiou.“ Fungovať má vďaka cukru S bežnou batériou by ste minipráčku nenaštartovali, mladý vynálezca použil biobatériu. „Energiu čerpá z kryštálu cukru. Ale nepredstavujte si obyčajný kryštálový cukor, chemická reakcia prebieha na väčšom kryštále.“ Obsluhu prístroja by zvládol každý, stačí oddeliť dve časti minipráčky, medzi ne vložiť špinavú časť trička a vybrať jeden z dvadsiatky programov. „Ak ste sa obliali kávou, stlačíte kávu. Zvoliť sa dá odstránenie kečupu, olejovej či atramentovej škvrny,“ vyratúva štvrták na dizajne. Od programu závisí, ako sa bude fľak odstraňovať, napríklad škvrnu od vína by para iba zväčšila, použiť treba výhradne negatívne ióny. „Zmenia štruktúru špiny a vytiahnu ju na filter, ktorý sa dá vymeniť ako vo vysávači.“ Triumf v Londýne Myšlienka minipráčky nadchla aj porotcov medzinárodnej súťaže Electrolux Design Lab. Mankovecký si minulý týždeň priniesol z londýnskeho finále prvú cenu. Jeho spotrebič dokázal poraziť 1300 prác z celého sveta, ktoré sa zapojili do deviateho ročníka súťaže na tému inteligentná mobilita. Víťazstvo ho zaskočilo, pretože za favorita považoval Austrálčana s obojstrannou páskou, ktorej biela strana chladila a čierna hriala. „Páska obratom premenila fľašu na termosku, keď ňou špirálovito obtočil fľašu. Celé to fungovalo na papierovú batériu, čo je pre mňa totálny high-tech.“ Adriánovej minipráčke od začiatku veril jeho učiteľ, od ktorého sa o súťaži dozvedel. „Adrián je perspektívny dizajnér, potrpí si na detaily a vie doťahovať veci do konca,“ hovorí vedúci ateliéru industriálneho dizajnu Ferdinand Chrenka. Prenosná práčka sa možno časom objaví v predajniach. „Koncept išiel do štokholmskej centrály Electroluxu, aby sa zaoberali jeho technologickými možnosťami,“ reagoval Mankovecký. Podľa Chrenku nie je dôležité, či by minipráčka dokázala stopercentne fungovať. „Cieľom súťaže je, aby vznikli nové nápady, ktoré môžu vývojári v budúcnosti zužitkovať.“ Zlepšováky na varenie Keď sa Adrianova mama so starou mamou ponosovali na klasickú fľašu, z ktorej dna sa nedá použiť olej, lebo zakaždým ostane na stenách, vytvoril veľký vrchnák, na ktorý sa dá fľaša položiť. „Olej doň stečie a je po probléme.“ Prácu uľahčil aj kuchárom v reštauráciách, ktorí sa naťahovali s neforemnými desaťlitrovými kanistrami. Keď videl, ako sa mordujú s nalievaním do obrovských fritéz, otvor kanistra prerobil tak, aby z neho olej vytiekol aj bez držania. Doteraz najťažšie zadanie dostal od sklární, aby vymyslel niečo na tému voda. Napokon spravil poháre pod heslom cítiť sa ako ryba vo vode. „Využil som starú technológiu, ktorou sa vyrábali krištáľové ryby s farebnými plutvami. Plutvami som ozdobil klasické poháre.“ Opletačky s podobným vynálezom Zlepšovákom si raz nechtiac vyrobil aj malér. „Na výstave v Poľsku som mal malý bicykel bez pedálov, na ktorom sa dieťa odrážalo nohami. Dal sa prerobiť na trojkolku aj so šliapaním,“ opisuje Mankovecký. Podobný produkt vystavoval aj Poliak, nedal sa však pretransformovať na trojkolku. „Mal som opletačky, či som nevytvoril plagiát, ale naozaj to bolo nechcené, išlo o náhodu, že sa produkty podobali.“ Slovenské centrum dizajnu sa rozhodlo detskú pomôcku radšej stiahnuť, aby predišli konfliktu.„V Poľsku sa už výrobok vyrábal, nič nemohli okopírovať, tak sme sa dohodli na stiahnutí,“ povedala riaditeľka centra Katarína Hubová. Takéto prípady sa podľa nej stávajú často. „Je mimoriadne ťažké zistiť, či sa koná úmyselne, alebo nie.“ Fantáziu brzdia peniaze S učiteľmi na vysokej škole je Mankovecký spokojný, viac ho trápi nedostatok peňazí. „Je 21. storočie, v škole už predsa nebudeme sedieť na stoličke a pilníkom obrusovať drevo.“ Kúpu notebooku, aby mohol navrhovať nové veci, nepovažuje za najväčší problém. „Keď naprojektujete modernú stoličku zo špeciálneho materiálu a neskôr zistíte, že jej výroba by vyšla na dvetisíc eur, veľmi rýchlo ju prekreslíte a plány okrešete.“ Naposledy navrhol taxík pre Prahu, ktorý zaslal do českej súťaže. „Je to taký úlet, keďže sa nevenujem transport
dizajnu.“ Ide o moderný elektromobil s presklenou strechou, do ktorého zakomponoval aj kus histórie. „Navrhol som ho v tvare dobového koča, aby som skĺbil modernu s históriou Prahy.“ Či taxík presvedčí porotcov, bude známe v októbri. Sníva o tom, že po skončení školy bude pracovať pre veľkú firmu a vymýšľať veci, ktoré ľuďom uľahčia život. Úspech podľa neho dosiahne iba ten, kto načúva ľuďom. „Nestačí, aby vec dobre vyzerala, dôležitejší je jej úžitok. Načo budem vymýšľať veci, ktoré ľudia nebudú potrebovať?“ Tri priateľky sochárky spojila ich prvá výstava Zdroj: regiony.sme.sk, Strana: , Autor: Jana Černáková, Dátum: 24.03.2013 http://s.sme.sk/r-rss/6729580/nitra.sme.sk/tri-priatelky-socharky-spojila-ich-prva-vystava.html Príbeh rodiny kočovníkov, preparované živočíchy aj osudy spolužiakov zobrazené v komiksovej počítačovej hre. To všetko prináša výstava Tri. NITRA. Prvým spoločným projektom sa Andrea Štrbová, Aneta Macaríková a Monika Owca Baranová predstavujú v Nitrianskej galérii. Výstava, ktorá v Galérii mladých potrvá do 7. apríla, má príznačný názov Tri. Na báze priateľstva Návštevníkov hneď pri vstupe upúta veľký objekt zo sadrokartónu s tvárami ľudí, na prvom poschodí zas veľká bábka v životnej veľkosti visiaca zo stredu miestnosti. O poschodie vyššie šokujú vypchaté vtáky v rôznych pózach, niektoré sa dokonca pohybujú. Piatačky – sochárky na VŠVU dal dohromady nápad kurátorky výstavy Mirky Podmanickej. „Sme také tri dobré kamarátky, a keď nám navrhla tento projekt, rady sme súhlasili. Dobre sa nám spolu robilo,“ hovorí na margo spolupráce Andrea Štrbová. Aneta Macaríková ju dopĺňa: „Naša výstava nemá nejakú jednotnú tému, každá z nás rozvíja tú svoju. Spája nás len priateľstvo a v istom zmysle aj umelecké ovplyvňovanie sa.“ Žili v maringotke Príspevkom Anety Macaríkovej z Michaloviec je práca, v ktorej sa venuje svojej rodinnej histórii. „Vraciam sa k takmer zabudnutému rodinnému príbehu. Môj pradedo Jozef Dubský kedysi ako ľudový bábkar kočoval po Slovensku. Moja babka a krstná mama ešte žili v maringotke. Ako spomienka na staré časy nám zostali len fotografie,“ vysvetľuje Aneta Macaríková, ktorá na stene galérie zostavila akési fotografické rodostromy. „Druhou líniou, ktorú v mojej práci rozvíjam, je príbeh mojej babky Márie, dcéry pradedka bábkara, a dedka Kazimíra. Je zaujímavé, že obaja mali rovnaké priezvisko, takže babka sa aj po vydaji volala stále Dubská. Moji starí rodičia spojili dva kočovné rody – marionetový a cirkusový. Moja babka so svojím otcom ešte zažila bábkové kočovné divadlo, ale v 50. rokoch minulého storočia, kedy zrušili súkromné živnosti, zanikol cirkus aj divadlo.“ Rodostromy fotografií jej predkov dopĺňa figurína - „mario-aneta“ v životnej veľkosti. Prostredníctvom nej sa autorka snaží stotožniť s rodinným príbehom. „Bábka má v sebe aj odliatky môjho tela,“ prezradila Aneta Macaríková. Živočíchy metaforicky Žilinčanka Andrea Štrbová pracuje s metaforami. Vystavuje akváriá s operencami pod názvom Spiaci vtáci. Autorka nimi rieši klasický pohľad ľudí na muzejné exponáty, konkrétne preparované zvieratá. „Vnímam ich ako nejaké spiace sochy zamrznuté v čase a priestore. Ja sa ich snažím inštalovať v netradičných polohách, zaujíma ma narodenie, život aj smrť, snažím sa naštartovať prirodzený kolobeh života,“ hovorí Andrea Štrbová. „V ďalšej mojej práci som chrobáčiky, ktoré sú potravou vtáčikov, pretvorila na „vtákohmyz“ - osvetlený vytvára na stene oveľa väčšie tiene.“ Treťou prácou autorky je videoinštalácia, v ktorej v rámci pseudolaboratória robí rôzne pokusy. Pocta kamarátstvu Na stenách galérie mladých sa odohráva príbeh spolužiakov zo sochárskej katedry VŠVU. Dielo The sculpture game autorka - Ružomberčanka Monika Owca Baranová - poňala ako komiksovú počítačovú hru. „Dlho som rozmýšľala, čo do tohto veľkého priestoru urobiť. Nakoniec som sa rozhodla pre históriu nášho ročníka. Boli sme v ňom pôvodne ôsmi sochári, no každý rok niekto vypadol a napokon sme zostali traja. Tak ako keď v hre postupujete do vyšších levelov, vždy niekto vypadáva a nejakí bojovníci zostávajú,“ hovorí Monika Baranová, ktorá si k svojmu menu dala aj umelecké meno Owca. Túto prezývku dostala ešte počas strednej školy. Jej objekt zo sadrokartónu a sadry s rozmermi 2,1 x 2,4 metra zobrazuje spolužiakov, ktorí v tomto roku končia. Urobila ho ako poctu ich kamarátstvu. Obrázky v komiksových políčkach na stene tiež približujú spolužitie študentov a ich postupné zanechávanie štúdia. „Použila som pri tom rôzne frázy, napríklad play, čo znamená, že ešte hráme, ešte sme v obehu. Ale kto z nás troch posledných to dotiahne až na magistra? Niekedy je to naozaj veľmi náročné, mnohí to vzdajú, lebo nemajú na to nervy. Nedá sa všetkému venovať tak naplno, aby ste mali áčka,“ hodnotí Monika. „Ale na druhej strane mi škola veľmi veľa dáva – po profesionálnej i ľudskej stránke. Ako spolužiaci sme si veľmi sadli, boli sme kamaráti, no ako sa
naše cesty rozídu, tieto kontakty zoslabnú, čo ma mrzí." Monika Owca Baranová a jej maľované komiksy. Objekt zo sadrokartónu a sadry s rozmermi 2,1 x 2,4 metra zobrazuje spolužiakov, ktorý tento rok končia. Monika ho urobila ako poctu ich kamarátstvu. Aneta Macaríková s bábkou, ktorá má v sebe aj odliatky jej tela. V pozadí na stene rodostromy fotografií. Andrea Štrbová s preparovanými vtákmi. FOTKY: (ČE) Spojilo ich priateľstvo Zdroj: Nitrianske noviny, Strana: 11, Autor: (ČE), Dátum: 25.03.2013 Príbeh rodiny kočovníkov, preparované živočíchy aj osudy spolužiakov v komiksovom príbehu. To všetko je výstava Tri. NITRA. Prvým spoločným projektom sa Andrea Štrbová, Aneta Macaríková a Monika Owca Baranová predstavujú v Nitrianskej galérii. Výstava, ktorá v Galérii mladých potrvá do 7. apríla, má názov Tri. Spoločnú tému nemajú Návštevníkov hneď pri vstupe upúta veľký objekt zo sadrokartónu s tvárami ľudí, na 1. poschodí zas veľká bábka v životnej veľkosti visiaca zo stredu miestnosti. O poschodie vyššie šokujú vypchaté vtáky v rôznych pózach, niektoré sa dokonca pohybujú. Piatačky - sochárky na VŠVU dal dohromady nápad kurátorky výstavy Mirky Podmanickej. „Sme také tri dobré kamarátky, a keď nám navrhla tento projekt, rady sme súhlasili,“ hovorí Andrea Štrbová. Aneta Macaríková ju dopĺňa: „Naša výstava nemá jednotnú tému, každá z nás rozvíja tú svoju. Spája nás len priateľstvo a v istom zmysle aj umelecké ovplyvňovanie sa.“ Žili v maringotke Príspevkom Anety Macaríkovej z Michaloviec je práca, v ktorej sa venuje svojej rodinnej histórii. „Vraciam sa k takmer zabudnutému príbehu. Môj pradedko Jozef Dubský kedysi ako ľudový bábkar kočoval po Slovensku. Moja babka a krstná mama ešte žili v maringotke. Ako spomienka na staré časy nám zostali len fotografie,“ hovorí Macaríková, ktorá na stene galérie zostavila fotografické rodostromy. „Druhou líniou, ktorú rozvíjam, je príbeh môjho dedka Kazimíra a babky Márie, dcéry pradedka bábkara. Je zaujímavé, že obaja mali rovnaké priezvisko, takže babka sa aj po vydaji volala Dubská. Moji starí rodičia spojili dva kočovné rody - marionetový a cirkusový. Moja babka so svojím otcom ešte zažila bábkové kočovné divadlo, ale v 50. rokoch minulého storočia, kedy zrušili súkromné živnosti, zanikol cirkus aj divadlo.“ Rodostromy fotografií jej predkov dopĺňa figurína „mario-aneta“ (slovná hra s menom autorky). Prostredníctvom nej sa snaží stotožniť s rodinným príbehom. „Bábka má v sebe aj odliatky môjho tela,“ prezradila Aneta. Živočíchy metaforicky Žilinčanka Andrea Štrbová pracuje s metaforami. Vystavuje akváriá s operencami pod názvom Spiaci vtáci. Autorka nimi rieši klasický pohľad ľudí na muzejné exponáty, konkrétne preparované zvieratá. „Vnímam ich ako nejaké spiace sochy zamrznuté v čase a priestore. Ja sa ich snažím inštalovať v netradičných polohách, zaujíma ma narodenie, život aj smrť, snažím sa naštartovať prirodzený kolobeh života,“ hovorí Štrbová. „V mojej ďalšej práci som chrobáky, ktoré sú potravou vtáčikov, pretvorila na „vtákohmyz“ - osvetlený vytvára na stene oveľa väčšie tiene.“ Treťou prácou autorky je videoinštalácia, v ktorej v rámci pseudolaboratória robí rôzne pokusy. Pocta kamarátstvu Na stenách galérie sa odohráva príbeh spolužiakov zo sochárskej katedry VŠVU. Dielo The sculpture game autorka Ružomberčanka Monika Owca Baranová - poňala ako komiksovú počítačovú hru. „Je v nej história nášho ročníka. Boli sme v ňom pôvodne ôsmi sochári, no každý rok niekto vypadol a zostali sme traja. Tak ako keď v hre postupujete do vyšších levelov, vždy niekto vypadáva a nejakí bojovníci zostávajú,“ hovorí Monika Baranová, ktorá si k svojmu menu dala aj umelecké meno Owca. Prezývku dostala ešte počas strednej školy. Jej objekt zo sadrokartónu a sadry s rozmermi 2,1 x 2,4 metra zobrazuje spolužiakov, ktorí v tomto roku končia. Urobila ho ako poctu ich kamarátstvu. Obrázky v komiksových políčkach na stene približujú spolužitie študentov a ich postupné zanechávanie štúdia. „Použila som pri tom rôzne frázy, napríklad play, čo znamená, že ešte sme v obehu. Ale kto z nás troch posledných to dotiahne až na magistra? Štúdium je náročné, mnohí to vzdali,“ hodnotí Monika. „Škola mi však veľa dáva - po profesionálnej i ľudskej stránke. Ako spolužiaci sme si veľmi sadli, no ako sa naše cesty rozídu, kontakty zoslabnú, čo ma veľmi mrzí."
Maliarka, pedagógovia a žiaci vystavujú v galérii Zdroj: Trenčianske noviny, Strana: 7, Autor: MARTIN KARLÍK, Dátum: 26.03.2013 Umelkyňa Xénia Bergerová, učitelia z Trnavskej univerzity a ich študenti prezentujú svoju umeleckú tvorbu na spoločnej výstave. TRENČÍN. V trenčianskej galérii sa predstavila akademická maliarka Xénia Bergerová (1977), absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Ateliéru maľby, patrí k vyhraneným predstaviteľkám súčasného slovenského výtvarného umenia. Akademická maliarka Hoci autorka realizovala celý rad samostatných výstav doma i v zahraničí, v trenčianskej galérii ešte nemala samostatnú prezentáciu. „Xénia Bergerová sa predstaví svojou maliarskou tvorbou, v ktorej si vytvorila charakteristický, nezameniteľný osobný štýl – koloristickú syntézu námetu, nálady, priestoru a času. I keď v obrazoch je vždy čo čítať, čitateľné práve nie sú. Obsah zostáva zámerne zahmlený v osobnej mytológii, ktorú využíva ako kryptogram na kódovanie podvedomia a myšlienok," povedala Danica Lovišková, riaditeľka Trenčianskej galérie M. A. Braneckého. Výstava prezentuje aj autorskú tvorbu dvoch pedagógov Katedry pedagogiky výtvarného umenia na v Trnave. Jej koncepcia sa podľa Loviškovej odohráva v dvoch polohách a médiách. Veronika Rónaiová pripraví inštaláciu svojej tvorby v kresbe, v médiu, ktoré jej umožňuje realizovať netradičné nápady a hru s materiálom – papierom. „Papier a stena v spojení s kresbou sú v tejto chvíli prostriedkom pre osobné postoje k životným situáciám, stvárňovaným hyperrealisticky,“ vysvetľuje Lovišková. Zástupcom mladej generácie pedagógov umelcov je Roman Gajdoš, ktorého maliarsky program ide cestou geometrickej abstrakcie, minimalistických foriem narábajúcich s modelmi reálnych prostredí i čisto abstraktnými prvkami Talentovaní študenti Výberová výstava ponúka záujemcovi o umenie možnosť sledovať ateliérovú tvorbu študentov Katedry pedagogiky výtvarného umenia v Trnave. „Možno v nich nájsť koncepty hyperrealizmu nadväzujúcich na tvorbu Veroniky Rónaiovej, konceptuálne tendencie Blažeja Baláža, iróniu a hru s obrazom či iným médiom Cyrila Blaža, ktorí svojím pedagogickým pôsobením formujú výtvarný prejav svojich študentov," dodala Lovišková. Kresba má meno X Zdroj: Trend, Strana: 69, Autor: na, Dátum: 28.03.2013 Novou akvizíciou na skromnom trhu slovenských periodík venujúcich sa umeniu by sa čoskoro mal stať štvrťročník zameraný na médium kresby. Autormi konceptu časopisu sú dvaja mladí vizuálni umelci – Slavomíra Ondrušová a Milan Vagač, obaja absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Logom aj pomenovaním časopisu zároveň je písmeno X, resp. ako uvádzajú zakladatelia časopisu: „Dve prekrížené línie, predstavujúce jednu z najzákladnejších kresieb vôbec. Spomínaný piktogram má mnoho konotácií a foriem využitia, označuje konkrétny bod v priestore, vyjadruje správnu odpoveď ale aj nesúhlas, chybu, či cieľ. Pre nás je symbolom kresby ako takej, a preto tvorí poznávaciu značku nového časopisu.“ Časopis X má podľa nich plniť informačnú, dokumentačnú a propagačnú úlohu, má byť miestom teoretických a kritických diskusií. Ambíciou je sústredenie sa na domácu scénu kresby s užitočnými presahmi do medzinárodného kontextu, časť nákladu časopisu bude dokonca vychádzať v čisto anglickej jazykovej mutácii. Autori podotýkajú, že časopis nebude mať konformnú vizuálnu podobu, jeho priestor má byť pre milovníka kresby zážitkom. Obálka má popri svojej komunikačnej funkcii slúžiť aj ako priečinok, v ktorom bude vložená obrazová časť vo forme voľných listov s jednotlivými reprodukciami. Premiérové číslo magazínu X prinesie okrem iného dve kresby Márie Čorejovej zo série Okamih pravdy alebo výber z tvorby Lucie Mičíkovej, absolventky Ateliéru intermédií a multimédií VŠVU v Bratislave.
Odvážna tvorba slovenských výtvarníčok na Cherchez La Femme Zdroj: Aktualne.sk, Strana: , Autor: Red Kult, Dátum: 26.03.2013 http://aktualne.atlas.sk/odvazna-tvorba-slovenskych-vytvarnicok-na-cherchez-la-femme/showbizz/vystavy/ BRATISLAVA - Cherchez La Femme, festival oslavujúci ženské umenie nebude patriť len hudbe. Priestor odprezentovať svoje diela dostane aj päť slovenských umelkýň a projektov. Od 11. do 13. apríla budú diela viacerých umelkýň k dispozícii v Ateliéri Babylon, NuSpirit Clube, Nekapri InnArt a v Green Buddha reštaurácii. Festival Cherchez La Femme doplnili aj slovenské speváčky Katarína Janečková, mladá talentovaná maliarka, víťazka tretieho miesta v súťaži Maľba 2012 Nadácie VUB. Jej diela budú vystavené počas festivalu v priestoroch klubu Ateliér Babylon od 11. do 13. apríla. Je naozaj málo takých autorov a autoriek, ktorých obrazy by sálali to, čoho je v súčasnom umení najmenej – šport a sex. A je fascinujúce, že napriek do oka bijúcej explicitnosti sa to deje nevtieravým a úprimným spôsobom. Akási sebabulvarizácia však nie je sebareflexiou, ale komentárom k vlastnému prirodzenému životu a nenúteným nastavením zrkadla spoločnosti. Opäť však nejde o kritické zrkadlo, ale o snahu explóziou farieb a voľnými ťahmi štetca vyburcovať návrat k už zažitým nerestiam z jediného dôvodu, lebo je to super aut. Katarína Janečková Súčasťou nevšednej exhibície live painting sa stanú festivaloví návštevníci v Nekapri InnArt 12. apríla. V live performance sa predstaví Trio DZIVE, ktoré vzniklo v roku 2010 a odvtedy svoju činnosť predstavilo vo viacerých priestoroch a podujatiach. Trio, ktoré sa skladá z troch bývalých študentiek VŠVU – Natálie Jarembakovej, Slavomíri Ondrušovej a Ivani Šátekovej, netradične spája rozdielne zameranie jednotlivých umelkýň, kde každá uchopila kresbu jazykom sebe blízkym. Jedinečnú príležitosť byť pri zrode takéhoto netradičného diela by si nemal nechať ujsť žiadny priaznivec výtvarného umenia. aut. Trio DZIVE Jar prináša do ulíc nové módne trendy a zvýšený záujem o krásne a netradičné veci. Do Green Buddha zavíta 13. apríla z Londýnskeho týždňa módy so svojou inštaláciou dizajnérka Michaela Mazalanová. Jej odevná inštalácia, doplnená šperko-objektami Evy Rehákovej, predstaví autorské odevy na pomedzí recyklácie a garbage artu. Toto ženské duo, komickým prístupom tématizuje nielen tradičné ponímanie odevných foriem, ale zároveň na ich základe hľadá novú formu prezentácie popierajúcej lokálny módny pátos. aut. Michaela Mazalanová Klaudia Korbeličová sa venuje nielen práci so sklom vo voľnej a dizajnérskej tvorbe, venuje sa aj práci s kovmi a maľbou. Jej práca Composition je kombináciou kovu a skla, jej variabilný skelet pôsobí ako linka v priestore. Vo svojej tvorbe sa necháva inšpirovať prírodou a čerpá z nej. Jej diela si môžu festivaloví návštevníci pozrieť 13. apríla v Green Buddha. Kristýna Španihelová študovala ateliér kov a šperk nielen v Bratislave, ale aj v Prahe a Ljubljane. Za svoje práce získala niekoľko ocenení a vystavuje nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Prostredníctvom šperku sa snaží vyjadriť nielen svoje osobné pocity a zážitky, ale reaguje aj na dianie v spoločnosti. Šperky z cyklu Life ANIMA sú vyrobené z bielených kostí, asfaltu a kože, doplnené čipkou, perlami, zlatou fóliou, pyritmi, koralmi a ďalšími prvkami. Jej diela budú vystavené v NuSpirit Clube 11. apríla. aut. Kristýna Španihelová Počas prvého ročníka festivalu Cherchez La Femme sa okrem výstav umenia budú priaznivci ženskej tvorby tešiť aj z viac ako štrnásť koncertov. Viac na www.cherchezlafemme.sk. Zdroj: Silvia Turnerová, PR festivalu V Pisztoriho paláci možno spoznať život Gisi Fleischmannovej Zdroj: BratislavskeNoviny.sk, Strana: , Autor: , Dátum: 24.03.2013 http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/kultura-skolstvo/v-pisztoriho-palaci-mozno-spoznatzivot-gisi-fleischmannovej.html?page_id=316260 Výstava Odtlačky Gisi Fleischmannovej je ojedinelým dokumentom o živote Bratislavčanky, ktorú pozná málokto, hoci počas prvej Slovenskej republiky nezištne pomáhala zachraňovať ľudské životy. Vo štvrtok 21. marca 2013 ju otvorili v bratislavskom Pisztoriho paláci za účasti veľvyslanca štátu Izrael Alexandra Ben Zvi."Je to paradoxné, že výstava o židovskej aktivistke je v budove, kde v 2. svetovej vojne sídlil nemecký štáb a od roku 1953 tu bolo
Leninovo múzeum. Je tu príležitosť najmä pre školskú mládež, aby spoznali, čo bol holokaust, arizácia a transporty ľudí do koncentračných táborov," povedala na vernisáži starostka Starého Mesta Tatiana Rosová, ktorá nad výstavou prevzala záštitu.Návštevník expozície sa dozvie o pomeroch pred 2. svetovou vojnou. Napríklad, že židia z 32 bratislavských kaviarní mohli chodiť len do troch (Park, Lýra, Favorit) alebo, aké boli pracovné povinnosti židov a cigánov. Výstrižky z dobovej tlače, oznamy Ústredia štátnej bezpečnosti, potvrdenie o prevzatí peňazí, policajné úradné osvedčenia a iné dokumenty, fotografie, mapy i karikatúry sú obrazom štátneho útlaku.Výstava je kombináciou historického a súčasného pohľadu na stále živú tému 1. slovenského štátu a holokaustu. Zahŕňa mnohé prvýkrát zverejnené dokumenty mapujúce život a dobu. Kontrapunkt k archívom vytvára fotografická kolekcia študentov Ateliéru o fotografii na Katedre fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. "Je to silná téma a tu sú výsledky individuálnych projektov našich piatich študentov, ktorý reagovali na pohnutý život Gisi Fleichmannovej v kontexte holokaustu na Slovensku," povedala vedúca ateliéru Silvia Saparová, ktorá je s Annou Gruskovou kurátorkou výstavy.Študentka Alexandra Borsíková mapuje miesta, odkiaľ boli v roku 1942 deportovaní židia. Zuzana Pustaiová vytvára intímne zátišia inšpirované osobnosťou Fleischmannovej. Jakub Šipoš prepája skutočnosť s fikciou a vytvára svojský pohľad na historické udalosti. Tereza Kopecká zachytáva pivnice, ktoré sa počas vojny stali priestorom relatívneho bezpečia a záchrany života. Barbora Tomíková zaznamenávaním obývaného a vyprázdneného priestoru reaguje na fenomén arizácií.Gisi Fleischmannová (18921944) pracovala v Ústredni židov, ktorá z donútenia spoluorganizovala deportácie, zároveň však viedla ilegálnu pracovnú skupinu, ktorá sa ich pokúšala zastaviť. Ušľachtilé ciele uskutočňovala aj neušľachtilým spôsobom. Podplácala slovenských aj nemeckých úradníkov vo viere, že zachráni všetkých európskych židov. Chcela sa starať o rodinu a dcéry poslala do Palestíny, aby im zachránila život, no ich vďaky sa nedočkala. Aj keď mala veľa možností odísť, ostala s matkou v Bratislave. To je len niekoľko paradoxov ženy, ktorá zachraňovala ľudské životy a napokon bola zavraždená v koncentračnom tábore v Osvienčime.Výstava potrvá do 21. apríla 2013.(TASR) Rabínkine odtlačky v paláci na Štefánikovej Zdroj: Bratislavské Noviny, Strana: 20, Autor: tom, Dátum: 25.03.2013 V staromestskom Pisztoryho paláci bude od 21. apríla 2013 výstava Odtlačky Gisi Fleischmannovej, ktorá bratislavskej verejnosti sprístupňuje odkaz bratislavskej židovky, ktorá sa počas 2. svetovej vojny snažila zastaviť transporty slovenských židov do „koncentrákov“. Cieľom tejto vôbec prvej výstavy o Gisi Fleischmannovej je predstaviť unikátne a často prvýkrát zverejnené fotografie a dokumenty mapujúce život a dobu Gisi Fleichmannovej. Autorkou konceptu výstavy je Anna Grusková, ktorá pod titulom Rabínka priniesla príbeh Gisi Fleischmannovej na divadelné dosky SND aj na filmové plátno. Výstavu pripravili K2 Production, Atrakt Art, Vysoká škola výtvarných umení a Dokumentačné stredisko holokaustu, koná sa pod záštitou starostky Starého Mesta Táne Rosovej. Výstava Odtlačky Gisi Fleischmannovej v Pisztoryho paláci na Štefánikovej ulici potrvá do 21. apríla 2014. Maľovaním a čítaním prekonával chorobu Zdroj: Liptovské noviny, Strana: 7, Autor: na, Dátum: 25.03.2013 V knihe Ivan Rumanský Slavomíra Očenášová Štrbová pútavo a citlivo priblížila jeho život hlavne na základe spomienok a rozhovorov s jeho súrodencami, príbuznými, spolužiakmi, učiteľmi, priateľmi a kolegami. Ivan Rumanský sa narodil 21. marca 1944 v Demänovej. Mal staršiu sestru Kvetoslavu a mladších súrodencov Igora, Ruženu a Michala. Rodičia im vytvorili zázemie plné lásky, porozumenia a pokoja a hoci žili veľmi skromne, boli bohatí tým, čo si vzájomne dávali. Spájala ich pokora Ivan rád kreslil už odmalička, takisto ako jeho o dva roky mladší brat Igor, ktorý o ňom povedal: „Ivan bol mojím starším dvojčaťom. Všetko sme spolu robili, boli sme spolu spätí, lebo neustále sme nasávali tú istú atmosféru, vnímali sme tie isté veci, to isté prostredie. Vždy sme chodili spolu do školy, lebo aj na Základnej škole v Demänovej boli vždy spojené prvý s tretím, druhý so štvrtým, tretí s piatym ročníkom. Potom ŠUP-ka, vysoká... Vždy nás učili rovnakí učitelia a vždy nás aj porovnávali. Ivan bol môj ochranca, moja záštita, dláždil mi cestu, po ktorej sa mi ľahšie kráčalo. Spájala nás pokora pred prírodou a snaha neustále pôsobivejšie vyjadriť to isté.“ V roku 1959 prijali Ivana na Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Krátko na to jeho otec náhle zomrel na infarkt, čo Ivan veľmi ťažko niesol.
Snažil sa mame a súrodencom pomáhať, ako vládal. Počas celého štúdia na ŠUP-ke a neskôr na Vysokej škole výtvarných umení, kde študoval u profesorov Dezidera Milyho, Jána Želibského a Vincenta Hložníka, sa výborne učil, aby dostával nielen sociálne, ale aj prospechové štipendium. „V čase letných prázdnin, aby si privyrobil zopár korún mohol si kúpiť kabát, rukavice alebo výtvarné potreby -, brigádoval ako sprievodca v jaskyni. Aby nemusel ísť na povinný lyžiarsky výcvik v starých teplákoch, vlastnoručne si na singerke ušil lyžiarske nohavice," uvádza v monografii S. Očenášová-Štrbová. Prišli Rusi a choroba Na vysokej škole sa Ivan zaľúbil, ale práca ho čím ďalej tým viac pohlcovala a vzťah sa rozpadol. Bol stále uzavretejší a onedlho u neho prepukla choroba. „Posledné prázdniny chodieval pomáhať majstrovi Štalmachovi pri reštaurovaní, aby si privyrobil. V tú noc, keď v 68. roku prišli Rusi, neprišiel Ivan domov. Ráno hlásil rozhlas, čo sa stalo. Šla som Ivana hľadať, sused mi povedal, že sedí so Štalmachom v hoteli Kriváň. Podarilo sa mi ho dostať domov. Museli sme ho dať liečiť. Keď sme sa dozvedeli, že v ružomberskej vojenskej nemocnici je psychiatria na lepšej úrovni, vybavili sme mu liečenie tam, lebo sme mu všemožne chceli pomôcť. V tom čase uplatňovali módnu metódu elektrošokov. Dostával ich aj Ivan. Po takejto terapii býval strhaný, veľmi zničený. Ale zdalo sa, že mu to pomáha, lebo stále maľoval. Boli to tie jeho tmavé obrazy. Keď mal svoju ťažkú chvíľu, kvantum vecí zničil, iba niečo sa mame podarilo zachrániť. Napriek tomu Ivan neustále čítal a knihy ďalej kupoval,“ spomína jeho sestra Ružena Fronková. Po preliečení sa Ivan pripravoval na štátne záverečné skúšky, v roku 1969 promoval a bol mu priznaný titul akademický maliar. Natrvalo sa usadil v Demänovej, rok vyučoval v Ľudovej škole umenia v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1970-1975 pracoval ako návrhár filmovej tlače v mikulášskej textilke, od roku 1976 tvoril ako samostatný výtvarný umelec. So svojou chorobou bojoval hlavne maľovaním. „Maľba sa stala pre neho spôsobom terapie, dialógu so svetom. Tak i jeho tvorba sa držala prísne reality - maľoval predovšetkým krajinu a zátišie,“ napísal Karol Maliňák. Okrem maľovania veľa čítal, viedol pamätnú knihu obce Demänová, vzdelával sa, učil sa angličtinu, pracoval na rôznych zákazkách. Na mikulášskej krytej plavárni je napríklad jeho mozaika s názvom Vlna. Od roku 1971 sa zúčastnil vyše tridsiatky kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí. Tešil sa na návštevy svojich súrodencov a ich detí, rád ich portrétoval, rozdával im pastelky, kupoval sladkosti. Súčasťou jeho života bol jeho verný psík - fenka vlčiaka Sava, ktorá nikdy nechýbala po jeho boku. Ivan Rumanský zomrel náhle 5. februára 1990 v Demänovej - v spánku. Odpočíva na demänovskom cintoríne spolu s milovanými rodičmi a bratom Igorom, ktorý odišiel za ním do večnosti v roku 2006. Spracované z monografie Ivan Rumanský autorov Slavomíry Očenášovej Štrbovej a Ľudovíta Hološku. Vydala ju Matica slovenská v roku 2011 a autorom za ňu udelili Čestné uznanie Egona Ervina Kischa. V galérii Rumanský Art Centre si ju môžete nielen kúpiť, ale dať jej aj svoj hlas v ankete Kniha Liptova 2012. Príroda bola jeho inšpiráciou i chrámom Zdroj: Liptovské noviny, Strana: 7, Autor: (BEA), Dátum: 25.03.2013 Galéria Rumanský Art Centre v Liptovskom Mikuláši začala tohtoročnú sezónu výstavou kresieb Ivana Rumanského. Život akademického maliara Ivana Rumanského bol síce krátky (zomrel vo veku nedožitých 46 rokov, 5. februára 1990), ale stihol počas neho vytvoriť vyše dvetisíc diel. Veľkú časť z nich tvoria kresby. Hovorí o potrebe zázraku lásky, hľadaní pokoja „Výstavná kolekcia je zostavená tak, aby poskytla prierez jeho tvorbou v tejto disciplíne v čase i technikách kresby od ceruzky až k pastelu alebo akvarelu. Každý, kto je oboznámený s osudom tohto umelca, môže nájsť vo vystavených dielach dôležité faktory, ktoré mali vplyv na vývoj jeho tvorby: domáce palugyayovské reminiscencie, úcta k osobnostiam profesorov na VŠVU, chvíle pohody i zlých čias choroby, rovnako hodnoty, ktoré boli pre neho rozhodujúce,“ povedal odborný garant výstavy Karol Maliňák. Zdôraznil, že Ivan Rumanský bol citlivý maliar, kresliar a grafik, „ktorý v celej svojej tvorbe hovorí o potrebe a zázraku lásky, spolupatričnosti, pokoja a vyrovnanosti. O túžbach, ktoré sa nepodarí vždy naplniť. O oslobodení ducha, o bolestnom hľadaní pokoja a harmónie.“ Výstavu otvoril a návštevníkov na nej privítal Michal Rumanský, brat akademických maliarov Ivana a Igora
Rumanských. Galéria vznikla pred troma rokmi z jeho iniciatívy. Jeho snom bolo, aby sa na nich nezabudlo a aby ich diela videlo čo najviac ľudí. Galéria je aj vyjadrením jeho vďačnosti obom starším bratom, ktorí mu pomáhali a starali sa o neho po smrti ich otca. Zomrel, keď mal Michal Rumanský iba štyri roky. V príhovore na vernisáži zacitoval z knižky maliara Janka Nováka, ktorého kresby a myšlienky sú mu blízke a pripomínajú mu brata Ivana. „Umenie je napokon úžasné i preto, lebo dokazuje, ako sme i ľudsky schopní dosiahnuť vrcholy. Nie preto, že vytvára ilúziu a zakrýva biedu, ale že v nás obnovuje pocit spravodlivosti a že svojou nadzemnou krásou udržuje rovnováhu našej nízkosti.“ Príroda bola pre neho doslovachrámom Na vernisáži sa prihovorila aj spisovateľka a historička Slavomíra Očenášová-Štrbová. Niekoľko rokov sa intenzívne zaoberala všetkým, čo súviselo so životom a tvorbou bratov Rumanských. S Igorom sa poznala osobne a napísala o ňom dve knihy. Je aj autorkou prvej a zatiaľ jedinej knihy o Ivanovi Rumanskom, v spoluautorstve s akademickým maliarom Ľudovítom Hološkom. „Ivan sa už ako školáčik líšil od iných detí. Mal svoj svet, vždy sa trochu izoloval. Cítil už v malom veku, že iba pohrúženie sa do samoty a totálne sústredenie sa môže pretaviť do hmotného výsledku. Keď tento fakt pochopil, potom to robil zámerne a cielene. Ako spomínal Janko Droppa, pri každej vychádzke mal so sebou skicár, do ktorého si zaznamenával zaujímavé partie krajiny. Keď mal spoločnosť, ktorú mu mnoho razy robil Igor alebo neskôr Miško, vedel sa rozhovoriť o vzdialenosti, hĺbke, odraze farieb v prírode, pomenúval náladu,“ povedala S. Očenášová-Štrbová. Zdôraznila, že príroda bola pre Ivana Rumanského nielen inšpiráciou k tvorbe, ale doslova chrámom. „To jeho i všetky deti naučila mama. Nesmierne chlapcov podporovala, bezhranične totiž verila ich talentu. Zem, ktorej sa dotýkali pohľadom, bola preplnená nebom a bežné kry boli pre nich horiace, pomyselne si s pokorou zobúvali obuv.“ Pripomenula, že Ivan Rumanský „nebol iba umelcom, ale predovšetkým človekom, uctievajúcim hodnoty, ktoré mu ponúkala rodina, mal v sebe dobrotu, charakter a človečenskú krásu.“ Na vernisáži zahrali na gitare žiačky zo ZUŠ J. L. Bellu v Liptovskom Mikuláši, Alida Hižnayová zarecitovala báseň Za Ivanom Rumanským, ktorú napísala Jolana Trobauerová. Michal Rumanský poinformoval aj o výstavách, ktoré v galérii Rumanský Art Centre chystajú v tomto roku. Začiatkom mája v nej otvoria výstavu diel amatérskych fotografov AMFO, od júna do októbra v nej budú prezentovať diela významných slovenských umelcov Dušana Kállaya a Kamily Štanclovej, na sklonku roka je v galérii naplánovaná inaugurácia poštovej známky Igora Rumanského. Výstavu Ivana Rumanského si v galérii Rumanský Art Centre môžete pozrieť do 20. apríla od utorka do piatka od 13. do 17. hodiny. Výtvarník Karol Felix: Jeho poštovú známku ocenili Zdroj: Život.sk, Strana: , Autor: Život, Dátum: 25.03.2013 http://zivot.azet.sk/clanok/13316/vytvarnik-karol-felix-jeho-postovu-znamku-ocenili.html „Človek musí maľovať aj vtedy, ak mu to nejde, pretože nevie, kedy to príde,“ hovorí výtvarník Karol Felix (51) Výtvarník Karol Felix (51) je jeden z posledných žiakov Brunovského. Meno a práce výtvarníka Karola Felixa sú známe po celom svete, jeho maľby a grafiky patria v súčasnosti k najvychytenejšiemu artiklu, ktorý istým spôsobom reprezentuje Slovensko. Felixove výtvarné práce si našli svojich fanúšikov nielen v Európe, ale i za veľkou mlákou v USA, dokonca v Južnej Kórei, Juhoafrickej republike či Egypte. Dostať sa k nemu do ateliéru nie je jednoduché, je totiž stále na cestách, a ak je náhodou doma, má pevný denný režim. „Bez toho to nejde,“ hovorí so smiechom Karol Felix. „Ráno odveziem manželku do práce a potom už len maľujem.“ Odmalička s ceruzkou V ateliéri, ktorý je súčasťou rodinného domu a kde výtvarník žije so svojou rodinou, cítiť farby, emócie a najmä nás pri každom pohybe priestorom pozorujú obrazy. „Kreslil som odmalička,“ ukazuje nám Poslednú večeru. „Namaľoval som ju ako trinásťročný, ovplyvnený Dalím. Už ako dieťa som vyhral nejaké súťaže a neskôr som teda dospel k úvahe, že by som to šiel aj študovať,“ pokračuje. „Nepáčilo sa to hlavne mame, predsa len, robila v tom prostredí medzi výtvarníkmi, vedela, aký je to neistý chlebíček. A aj životný štýl,“ zasmeje sa, „no napokon ma doma predsa len podporili. Skončil som klasické gymnaziálne vzdelanie a skôr ako nad tým, kam ďalej, som uvažoval, kto ma bude učiť. Zvíťazili bratislavská Vysoká škola výtvarných umení a profesor Brunovský, no nezobrali ma. Podarilo sa mi to až na druhýkrát, rok som strávil doma v Nitre, kde som študoval výtvarnú výchovu so slovenčinou,“ spomína
Túto poštovú známku od Karola Felixa ocenili. Na ceste s Brunovským „Spočiatku som sa cítil na škole menejcenne, predsa len, spolužiakov som mal zo stredných umeleckých škôl, poznali techniky a podobne, no ukázalo sa, že to všetko sa dá naučiť za rok a zvyšok je už len o talente,“ hovorí o začiatkoch akademického štúdia. „Po nástupe na akadémiu som sa dva roky trápil s hlavou, figúrou, kreslili sme podľa modelu, učili sa miešať farby. Potom som mal šťastie, vybral si ma do ročníka práve profesor Brunovský na oddelenie voľnej grafiky a knižnej tvorby. Paradoxne, teraz viac maľujem, ako robím grafi ku, ktorú som vyštudoval,“ skonštatuje. „Školu som skončil v osemdesiatom siedmom, za socializmu, keď bolo slovenské výtvarné umenie dosť izolované od sveta. No bol to práve Albín, ktorý veľa cestoval, vystavoval v zahraničí, a tak logicky vždy priniesol domov niečo nové, zaujímavé. Mal kontakty a veľa nám mladým pomohol, pretože legálne posielal naše práce do medzinárodných súťaží, na vtedajší Západ. A tak som prvýkrát získal cenu diváka a začali sa ozývať ľudia, ktorým sa to páčilo. Po škole som sa povinne ocitol na vojne, maľoval som pre armádu. Čo? Diplomy, smeje sa. „Na obrazy typickej socialistickej armády som fakt nemal žalúdok. Ale prežil som to, vrátil sa domov a hlavne som vedel, že chcem zostať na voľnej nohe. V ateliéri na Čermáni rozvoniavajú farby. Držala ho manželka Keď je človek mladý, nerozmýšľa nad tým, či sa uživí, neuživí, nad nejakými perspektívami. „Už v škole sa mi podarilo získať mimoriadne Fullovo štipendium, a keďže moja manželka skončila školu skôr, je právnička, tak ma v podstate živila. Dnes už by som štúdium mohol pokojne vynechať, nikoho nezaujímajú papiere, iba to, čo skutočne urobíte. Len v tom čase, ak ste chceli byť na voľnej nohe, potrebovali ste pečiatku o skončení akadémie. Inak ste nemohli byť umelcom v slobodnom povolaní, dnes je to už normálne. Samozrejme, vzdelanie tiež treba, ale mylnou predstavou je, že z vás urobí umelca. Omyl, len z vás vytiahne to, čo v sebe máte,“ pokračuje Karol Felix Karol Felix je absolvent legendárneho oddelenia ilustrácie a knižnej grafiky Albína Brunovského. „Albín Brunovský bol v čase môjho štúdia veľmi populárny, spolu s Karlom Gottom získal Národného umelca, pričom nebol komunista ani sa stranícky neangažoval. K nemu sa vždy hlásili študenti, on si niektorých vybral a venoval sa im. Prečo si vybral mňa, neviem. Práve jeho zásluhou sa moje veci dostali na jednu z najväčších svetových súťaží v Belgicku, kde som už po škole získal hlavnú cenu.“ Politikov nemaľujem Karol Felix, ktorý študoval napríklad so známym Danglárom či s Igorom Bencom, neučí a zrejme sa ani učiť doma nových výtvarníkov nechystá. „Veľa cestujem, v zahraničí ako hosťujúci výtvarník občas prednášam o slovenskej grafike,“ pokračuje. „Je to príjemná zmena, hlavne po rokoch, čo som robil veci najmä na zákazku. Isté je, že politikov nemaľujem, nikdy som to nerobil, a ani by som to ako zákazku nezobral. Dokonca ani na známky,“ konštatuje umelec, ktorého základ tvorby tvoria grafika a nenapodobiteľné abstraktné či figurálne motívy. „Cesta, ktorou som sa vybral, je pre mňa darom, a som vďačný za to, že môžem robiť to, čo robím.“ Túto poštovú známku od Karola Felixa ocenili. Pozvánky Zdroj: SME, Strana: 14, Autor: (kul), Dátum: 27.03.2013 Pozvánky Crossart Víta V. Pavlíka Vernisáž výstavy Vít V. Pavlík Crossart (kresby, maľby, projekčné fotografie a QR–ART) bude dnes o 17.00 h v bratislavskej Galérii Michalský dvor. Výstavu otvorí Ľudo Petránsky ml., súčasťou vernisáže bude performance českej barytónsaxofonistky Kateřiny Pavlíkovej. Zuzana Žabková: Ich ruf zu dir Dnes o 19.00 h otvoria v bratislavskej Galérii Hit na nádvorí Vysokej školy výtvarných umení na Hviezdoslavovom námestí výstavu Zuzany Žabkovej Ich ruf zu dir. Výstava potrvá do 13. apríla. Marian Palla a Čokovoko Tretí diel cyklu Czecho Mecho sa začne vo štvrtok o 18.00 h v bratislavskom KC Dunaj Literárnym klubom s Marianom Pallom – tento brniansky prozaik, básnik, výtvarník a recesista bude čítať zo svojej novej knižky Skripta naivního konceptualisty. O20.00 h potom nasleduje koncert brnianskeho ženského hiphopového dua Čokovoko. Stromolunie V Musique Club Galerie na Štúrovej ulici 61 v Modre je do 8. apríla výstava obrazov mladej výtvarníčky Marcely Hromkovej pod názvom Stromolunie.
