UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE FILOZOFICKÁ FAKULTA
ČLOVEK – násilie a odpustenie (Študentská vedecká odborná konferencia)
2015
Bc. Martina Babičová
Obsah
1. Úvod ................................................................................................................ 1 2. O človeku, ktorý chcel žiť pohodlnejší život .................................................. 1 3. O človeku a jeho mýtus o technike ................................................................. 4 4. Násilie ako fetiš ............................................................................................... 9 5. Záver ............................................................................................................. 12 Zoznam použitej literatúry .................................................................................. 15
1. Úvod Ľudská bytosť - cítiaca, mysliaca, uvažujúca, konajúca. Dokážeš zachraňovať, pomáhať, tvoriť. Chcela si sa vyrovnať vtáctvu a tak si sa naučila lietať ďaleko za obzor. Chcela si sa podobať šelme a tak si začala zabíjať. Tebe však nestačila korisť, ktorú si nevyhnutne potrebovala k obžive. Pre teba sa lov stal zábavou, športom, potešením. Stala si sa tyranom, pretože si odmietla rešpektovať zákony prírody a univerza vôbec. Nie, ty si sa chcela stať od prírody nezávislou a tak si vytvorila vlastné zákony a nazvala ich spoločenskými, univerzálne platnými pre všetky ľudské bytosti. S rovnakou ľahkosťou, s akou si vytvárala nádherné chrámy svojim božstvám, si devastuješ posledné zvyšky sveta, ktoré si nepoznačila svojou rukou. Vykorisťuješ svoj druh, aby si sama sebe dokázala, že tvojej vôli sa nesmie vzoprieť nik vrátane teba. Si bytosť plná protikladov. Raz sa vyvyšuješ nad každú silu, ktorá jestvuje mimo teba, aby si vzápätí pokorne uznala, že nemôžeš kontrolovať každú udalosť, čo sa odohrá vo svete, ktorý obývaš. Pri pohľade na svet, v ktorom žijem, pri uvažovaní nad udalosťami, ktorých som svedkom, moju myseľ čoraz väčšmi sužujú otázky a pochybnosti. Odpoveďou mi má byť táto práca. Má byť úvahou o človeku, jeho podstate, jeho chybách a ich náprave. Moja úvaha má byť výpoveďou o človeku tak, ako ho vidím ja, svojimi očami. Preto sa vopred ospravedlňujem tým čitateľom, ktorým sa bude táto esej javiť ako vágny pokus o zachytenie vybranej témy. S týmto rizikom by však mal počítať každý autor, ktorý chce prezentovať svoj názor verejne. Ako povedal môj obľúbený autor Ernest Hemingway: „Najskôr je treba sa naučiť tomu, o čom píšeš, potom je treba sa naučiť písať. Na jedno i druhé padne celý život.“ V oboch záležitostiach som ešte len začiatočníkom.
2. O človeku, ktorý chcel žiť pohodlnejší život „Žijeme v šialenom svete. A vieme o tom. Nikoho by neprekvapilo, keby toto šialenstvo odrazu prepuklo do besu, ktorý by úbohú európsku populáciu zanechal v otupenosti a zmätku, zatiaľ čo motory by sa ešte stále krútili a zástavy trepotali, no duch by už vyprchal.“ (Huizinga J., 2002, s.17) Spoločenská situácia nás ľudí je o to kritickejšia, o čo viac si uvedomujeme, že problémy, v ktorých sa ako ľudstvo potácame, si spôsobujeme my sami. Každý vie vymenovať pálčivé 1
otázky dneška, či ukázať prstom na „Judáša“, ktorý zradil. Len máloktorí z nás však dokážu nielen odsudzovať a trestať, ale najmä odpúšťať. Snáď tento základný rys vyviera zo samotnej podstaty človeka, o ktorej sa dnes domnievame, že sme ju dávno transformovali a zmenili na svoj obraz. Realita dnešných dní však neúprosne ukazuje, že ľudská bytosť bola, je a naďalej bude divým zvieraťom, ktoré disponuje intelektom, o ktorom sa domnieva, že ním prevyšuje ostatné živočíchy. Klam je novodobým šarlátovým písmenom, žiariacim na hrudi každého z nás. Divé zviera prazákladný, hlboko v podstate bytia zakorenený inštinkt, pud sebazachovania a ochrany rodiny a života je vždy silnejši ako akékoľvek zákony, morálne a spoločenské hodnoty. Násilie – vyvolané strachom, človek zatlačený do extrémnych situacií (streľba v DNV, Uherský Brod, na školách v USA, bankoví lupiči, zlodeji a pod). I v našej krajine minimálne 50% ľudí zažíva existenčnú krízu, žiadna práca, málo peňazí, treba uživiť svoje potomstvo. Sieť pôžičiek, ktoré nie sme schopný splácať a tak za chrbtom číha exekúcia a súdy, pričom štát si, ako Pilát Ponský, umýva ruky – aj toto je forma násilia, ktorá je vyvolaná nutkaním prežiť. „V jakémsi odlehlém koutě kosmu, třpytivě se roztřísknuvšího v bezpočet slunečních systémů, byla jednou jedna hvězda, na níž chytrá zvířata vynalezla poznávání. Byla to nejpyšnější a nejprolhanější minúta „dějin světa“: ale ne víc než pouhá minuta. Po několika nadechnutích přírody hvězda vyhasla, a ona chytrá zvířata musela zemřít.“ (Nietzsche F., 1993, s.679) Človek by sa mal konečne zmieriť so svojou podstatou, napriek tomu, že sa zrejme nezhoduje s jeho ideálom. Svojou intelektuálnou pýchou sme sa nechali zviesť na cestu ilúzie. Počiatok tohto procesu predstavuje naša idealizácia, spočívajúca na základných predstavách o našej dobrotivosti a jedinečnosti, ktoré nás vo vlastných očiach činili nadradenými iným druhom a nesmrteľnými v rámci pominuteľnosti všetkého života. „Člověk není žádný ,od přírody dobrý a hloupý prosťáček, žádna poloopice s technickými sklony, jak ho popisoval Haeckel a maloval Gabriel Marx. Na tuto karikaturu padá ještě plebejský stín Rousseaův. Naopak, jeho život je taktikou skvostného, statečného, lstivého a krutého dravce. Žije útočně, usmrcuje a ničí. Pokud lze, chce být pánem.“ (Spengler O., 1997, s.18) Zdalo sa, že človek sa s postupom dejín pokúšal vymaniť spod taxonómie prírody a dokázať, že pudy, emócie a reflexy dokáže prekonať svojou racionalitou. Človek predsa nie je zviera, jeho život nezávisí od vonkajších podmienok, od stavu prírody, ktorá mu poskytuje obživu a rozhoduje o jeho živote či smrti. My predsa svojim intelektom dokážeme upravovať vonkajšie podmienky tak, ako potrebujeme a chceme.
2
„Namísto žití poplatného náhodě a plytvání vlastními silami musí člověk jednat podle plánu, aby získal bezpečí ve svém utkávání se s nároky přírody a aby je ovládl s co největší účinností. Taková je jeho technická činnost oproti zvířecí činnosti, která probíhá nazdařbůh, jako například u božího ptactva.“ (Ortega y Gasset J., 2011, s.41) Väčšina ľudskej činnosti sleduje určitý cieľ. Náš cieľ sa transformoval z boja o prežitie na boj o čo najšťastnejšie žitie. Polemiky o tom, čo si kto predstavuje pod šťastným životom do mojej eseje nepatria. Ja sa prikláňam k názoru Ortegu y Gasseta, ktorým predbehol dobu, keď konštatoval, že človek si predstavuje šťastie ako blahobyt, pohodlie, komfort. Preto sa zraky nás všetkých upínajú ku každej snahe vylepšiť čokoľvek, čo nás k tomuto cieľu privedie. V tomto akte sa zjednocujeme ako ľudstvo. Opájame sa pocitom ovládnutia, zmocnenia sa prírody, jej fauny a flóry, vrátane seba samých. Pojem, ktorý zjednocuje našu cestu k cieľu je pokrok, fetiš „moderného človeka“. „Pokrokářství, které věří, že už jsme došli na historickou úroveň, která nepřípustí podstatný krok zpět, nýbrž že se bude mechanicky postupovat donekonečna, uvolnilo kolíky lidské obezřetnosti a umožnilo nový vpád barbarství do světa.“ ( Ortega y Gasset J., 2011, s.30) Skúste spolu so mnou súhlasiť s Ortegom y Gassetom v názore, že ľudský život nie je nič viac, než snaha o uskutočnenie projektu či programu existencie. Pre človeka
je
charakteristický existenčný nárokom jeho Ja, ktorý si uplatňuje vo svete, v ktorom sa ocitá, v tele a v duši, ktorú si nevyberá. Interpretácia prírody a sveta sú našou intelektuálnou reakciou na to, s čím sa prvotne stretávame okolo nášho ja, okolo nášho „tela“. Nie sú však oddelené a nezávislé od nás, ba naopak. Vzhľadom k nám, nášmu nároku existencie môžu predstavovať dve protichodné pozície príležitosti alebo prekážky. Ortega píše: „Existovat pro nás znamená zničehonic stanout před nutností uskutečňovat nárok, kterým jsme za určité okolnosti. Není nám dopřáno zvolit si předem svět nebo okolnost, ve kterých musíme žít, nýbrž ocitáme se bez svého předchozího přikývnutí ponořeni v okolí, ve světě, který je světem našeho tady a teď. Tímto světem nebo okolností, v nichž jsem pohřížen, není jen krajina, která mě obklopuje, ale také moje tělo i má duše.“ ( Ortega y Gasset J., 2011, s.37) Ortegovská koncepcia ukazuje, že človek sa ocitá vo svete, ktorý si nevyberá rovnako ako svoje telo či dušu. Napriek týmto skutočnostiam má človek možnosť utvárať sám seba. Naša osobnosť je pre Ortegu určitým druhom projektu, či programu existencie. Naše Ja je týmto pomyselným programom, ktorého autorstvo patrí výlučne nám, každému osobitne. „Nárok či 3
program, jimž jsme, svíra svou svébytnou povahou tento okolní svět, a ten na tento tlak reaguje přijetím, nebo odporem, tj. někde našemu nároku uvolní cestu, jinde mu nastaví překážky“ ( Ortega y Gasset J., 2011, s.37) Ruka v ruke so skúsenosťou s našim sebautváraním kráča rozvoj nášho myslenia a výdobytky, ktoré ľudský um a z neho vyplývajúcich zručností prináša, aby nám tento proces uľahčili. Ak si dokážeme ľubovoľne formovať prostredie, v ktorom sa odohráva utváranie nášho Ja tak ako potrebujeme, eliminujeme prekážky a ostane nám viac energie a času na tvorbu projektu menom Ja. „Na rozdíl od všech ostatních jsoucen si totiž člověk při existenci musí svou existenci vytvářet, musí řešit praktický problém uskutečňování programu, ve kterém především spočíva. To proto je náš život čirým úkolem a nevyčerpatelným zaměstnáním.“ (Ortega y Gasset J., 2011, s.39) Ukazuje sa, že ľudský život, a ľudská existencia vôbec, spočívajú v probléme sebazhotovovania. Tento proces je však nesmierne náročný a problematický, pretože svet a tvory, ktoré ho obývajú, nášmu existenčnému programu väčšmi kladie prekážky, než žiarivé príležitosti. Niet divu, že hľadáme spôsob, ako si tento boj uľahčiť.
3. O človeku a jeho mýtus o technike Človek sa chcel stať odlišným od zvyšku živočíšnych druhov, chcel preukázať vlastnú nezávislosť. Nechcel viac zápasiť s hladom či chladom a tak hľadal spôsob, ako sa z tohto submisívneho vzťahu vymámiť. Svoj spôsob si našiel. „Bylo to osvobození z tlaku druhu, cosi jedinečného v dějinách veškerého života na této planetě. Jím vznikl člověk. Svůj činný život dovedl k vysokému stupni nezávislosti na podmínkach života. Druhový instinkt se vyznačuje všemohoucností.“ (Spengler o.,1997, s.23) Nemusel však hľadať dlho, stačilo bližšie preskúmať svoj druh, či iných živočíchov v prírode. Samotný spôsob existencie živých bytostí je spätý s určitou taktikou uskutočňovania svojho existenčného programu. Túto taktiku je možné podľa Spenglera chápať ako zárodok techniky. Spengler píše: „Neboť volně pohyblivý život zvířat není nic jiného než boj a taktika života. Nadřazenost nebo podřízenost života zvířete v poměru k „ostatnímu“, ať je to živé nebo neživé povahy, rozhoduje o jeho dějinách, o tom, zda je jeho osudem trpět dějiny od ostatních nebo samo jimi pro ostatní být. Technika je taktika celého 4
života. Je vnitřní formou jednání v boji, který znamená totéž co život.“ (Spengler O.,1997 s.10) Spojenie ľudského umu a technologických možností malo obrovskú moc, pretože dokázalo odbremeniť jedinca od útrap spojených s fyzickou prácou, ktorou musel uspokojovať svoje základné potreby. Pozitívny dôsledok má byť zisk voľného času, ktorý má človek investovať do osobného rozvoja a práci na sebe samom. „Proto člověk začíná tehdy, když začíná technika. Větší či menší pohodlí, které mu tato otevírá, je útulkem, kde může ubytovat své výstřední bytí. Proto jsme trvali na tom, že smysl a příčina techniky leží mimo ni; totiž v zaměstnání, které člověk dává svým volným silám poté, co je uvolnila technika. Počátečním posláním techniky je toto: dát člověku volnost, aby zůstal volný k tomu být sám sebou.“ (Ortega y Gasset J., 2011, s.40) S akým šľachetným cieľom človek venoval úsilie a pozornosť technike. Človek dúfal, že keď sa odbremení od fyzickej práce nevyhnutnej k uspokojeniu svojich potrieb, bude mať dostatok času, aby mohol zušľachťovať svoju osobnosť. Moc technických výdobytkov však čoskoro oslepila ľudí natoľko, že prestali vnímať svoje povinnosti. Dnešný človek: „Má len záľuby, nazdáva sa, že má len práva, a nevie, že má aj povinnosti: je to človek bez urodzenosti, ktorá zaväzuje – sine nobilitate – čiže snob.” (Ortega y Gasset J.,1994 ,s.15) Pozrime sa, ako veľmi človek spyšnel a zlenivel, akonáhle nemusel svoje základné potreby napĺňať prostredníctvom fyzickej práce. S veľkým rozvojom techniky, najmä v posledných dvoch storočiach sa ukázalo, že tento lenivý tvor s označením človek, potrebuje stroje na všetko, argumentujúc, že si ich predsa zaslúži, keď ich už vytvoril, a získaný čas predsa investuje zmysluplne, do „seba“. Pri tejto dôležitej činnosti si však pozabudol všimnúť, akým spôsobom a prostredníctvom akých prostriedkov „rozvíja“ sám seba. Je predsa mnoho vecí, ktoré sa objavujú na našom horizonte ešte skôr, než ich potrebujeme alebo si vôbec uvedomujeme ich zmysluplnosť pre našu existenciu. Predkladaný diapazón možností je taký široký a ľudský život taký krátky, že charakteristikou našej existencie sa stáva stres. Večne nestíhajúci človek náhliaci sa k napĺňaniu všetkých možností, ktoré sa mu ponúkajú, nechce byť obťažovaný ťažkosťami spojenými s utváraním jeho existenčného programu. Romano Guardini túto charakteristiku dopĺňa: „Zhanobený je aj človek. Ľudia vládnu, a koľkí majú opravdivé správanie toho, ktorému vládnuť prináleží? Ľudia bývajú v domoch a nevyrástli v nich; len tam sedia, akoby 5
boli v zle napasovaných oblekoch, ktoré patria niekomu inému. Ľudia si užívajú, a ozýva sa nechutné mľaskanie. Ľudia rozkazujú, a cítia vnútornú neistotu, márnu snahu, trúfalosť.“ (Guardini R., 2001, s.63) Napokon samotný ľudský život sa vo svojej holej podobe javí ako boj. Počínajúc svojim začiatkom v materskom lone, nasledujúc jeho uskutočňovaním a napĺňaním a končiac smrťou, kedy až do posledného dychu dúfame, že biologická smrť neznamená náš definitívny koniec. Človek snažiac sa zvrátiť definitívny koniec svojej existencie, až otrocky lipne na živote v snahe nájsť možnosti, ako jeho trvanie predĺžiť. „ Lebo aj keď mocným vzopätím viery zvíťazíme nad rozumom, ktorý nám vraví učí nás, že duša je len funkciou organizovaného tela, ešte vždy nám ostáva možnosť predstaviť si, že hádam predsa len jestvuje nejaký posmrtný a večný život duše. Pri tejto predstave sa kopí toľko rozporov a nezmyslov, že napokon dospejeme ku Kierkegaardovmu záveru, a síce, že ak je smrteľnosť duše hrozná, nemenej hrozná je jej nesmrteľnosť.“ (Unamuno M.,1992,s.107) Ľudská bytosť „vznešený tvor“ sa stáva barbarom, ktorý drancuje nielen prírodu, ostatných živočíchov ale i vlastný druh. „Stále viac je umelý svet, v ktorom žijeme, stále menej ľudský, viac barbarský – nemôžem si pomôcť!“ (Guardini R., 2001, s.23) A tak sme si vytvorili mýtus o technike, ktorej sme prisúdili až zázračnú silu, ktorou by človeka dokázala odbremeniť od každej námahy spojenej so životom a jeho prežívaním. Tragický motív tohto mýtu sa odhalí vtedy ak sa začneme zamýšľať nad dôvodom jeho vzniku. Týchto dôvodov je hneď niekoľko počnúc nešťastím, ktoré človek prežíva, nevedomosťou ktorou trpí, až po ilúziu všemohúcnosti, ktorou zastiera skutočný obraz o sebe samom. Pripájam sem i lenivosť a pohodlnosť, pretože sila týchto dvoch neduhov dnes naberá na mimoriadnej intenzite. Huizinga v tejto súvislosti poznamenal „Všetko, čo tu človek dosiahol vykalkulovaným ovládnutím prírody, dostalo sa tu iba do služieb márnomyseľnej hry, ktorá nemá nič spoločné ani s kultúrou, ani s múdrosťou, a chýba tu aj vyššia hodnota samej hry, lebo táto činnosť sa za hru pokladať nechce.“ (Huizinga J., 2002, s.89) Snáď ani nemožno človeku vyčítať, že je z toľkého boja unavený a frustrovaný. Je ľahšie „byť don Quijotom“ na začiatku, plný mladíckeho elánu a možno sladkej nevedomosti, ako životom skúsený a často i sklamaný. Prečo sa tak v posledných rokoch rozšíril najmä medzi mladými ľuďmi trend „svetobežníctva“? Pretože títo jedinci veria, že o stovky kilometrov ďalej je život jednoduchší a ľudia sú tam „lepší“. A tak je nebo plné lietadiel a nie 6
vtáctva, polia plné koľajníc a asfaltu a more plné lodí a odpadu. Ľudia prebiehajú skrz naskrz každým kútom zeme, aby skôr či neskôr dospeli k zisteniu, že: „... táto jednotvárnosť nadobudla až také rozmery, že vyvolávajú úzkostné pocity. Úzkostné preto, že to, čo sa v každej krajine pociťuje ako bolestná okolnosť, zmnohonásobuje do nekonečna jej skľučujúci účinok, keď ten, čo sám trpí, si uvedomuje, že na kontinente sa ťažko nájde miesto, kde by sa neodohrávalo presne to isté.“ ( J. Ortega y Gasset,1994 ,s.9)
Zdá sa, že jedinú útechu pre nás predstavuje, ako sa nazdávame, nekonečný vesmír, ktorý nám isto poskytne útočisko. To si vytvoríme presne podľa svojich predstáv prostredníctvom technických výdobytkov a konečne naplníme ideu spokojného a „blaženého“ života. Prečo všetok ten sarkazmus a irónia z mojej strany? Pretože dnešný človek si je veľmi dobre vedomý toho, v akom stave sa nachádza spoločnosť, ktorej je súčasťou. „Člověk se nám ukazuje jako živočich nešťastný, alespoň natolik, nakolik je člověkem. Proto se nepřizpůsobuje světu, proto nenáleží ke světu, proto potřebuje nový svět, jejž tito páni architekti – zde okolo nás – chtějí budovat, a snad sej im to kousek po kousku daří. (...) Tento mýtus nám ukazuje vítězství techniky: ta pro nás chce vytvořit nový svět, protože původní svět nám nevyhovuje, protože jsme v něm onemocněli.“ (Ortega y Gasset J., 2011, s.81) Len málokto dnes dokáže pohliadnuť na seba a vlastné skutky. Ak človek nedokáže reflektovať sám seba, nie je schopný získať, ani len predstavu o tom, kým chce byť, aké názory, postoje a hodnoty chce zastávať, nehovoriac o tom, že si sám seba nedokáže vážiť. Takýto jedinec prejavuje vlastnému „Ja“ veľkú dávku nedôvery, ktorú automaticky projektuje na zvyšok ľudského spoločenstva, takže je možné povedať, že sme sa odsúdili ešte skôr ako sme vôbec dostali šancu prejaviť sa. Aby sme však dokázali žiť s týmto tragickým vedomím v rámci spoločnosti, vsugerovali sme si myšlienku, že niekto vyvolený, všemohúci hrdina – mesiáš príde a učiní nápravu tohto stavu. A tak sa stalo zmyslom nášho života nekonečné čakanie, ktoré miestami pripomína Čakanie na Godota ... Dominik Tatarka píše: „Tá mesianistická viera. Židia hovoria, že je to iba kolektívna spása, kresťania hovoria, že individuálna. Môže byť aj kolektívna aj individuálna viera, že nás toto spasí, privedie k spokojnej chvíli života. Lebo spokojnú chvíľu života je treba dobývať si zo dňa na deň.“ (Tatarka D., 2013, s.96) Aká je len veľká dávka frustrácie spojená s čakaním na „záchrancu“. Bohužiaľ tento fakt, si veľmi rýchlo všimol, každý kto sa snažil túto situáciu zneužiť vo svoj prospech, 7
počnúc zábavným priemyslom končiac demagógmi, ktorí s patričným potešením túto spoločenskú situáciu zneužívajú. Činia tak prostredníctvom apelu na ľudskú predstavivosť a fantáziu, nafúknutú do obrích rozmerov, ale poznačenú tieňom uniformity s ideou o takmer neobmedzených možnostiach využitia súčasnej hmotnej techniky. Takáto predstava je pre dnešného človeka, potácajúceho sa v nestabilných politických systémoch a neistote základných etických hodnôt a systémov, nesmierne nebezpečná. Ak si totiž dav osvojí myšlienku, že ľudské výtvory sú cennejšia ako tie
prírodné, že rozum má potláčať
iracionalitou, s vysokou pravdepodobnosťou hrozí zánik človeka tak, ako ho až doposiaľ poznáme. Novovytvorený človek síce bude vysoko inteligentný a schopný, ale bude skôr podobný stroju, pretože nebude schopný napríklad individuálne uvažovať či pociťovať. Mnohí snáď vybadajú výhodu tohto človeka v tom, že sa oslobodí od utrpenia. Demagóg, respektíve osoba prahnúca po moci, za takýto život od ľudí nevyžaduje na prvý pohľad „mnoho“, iba ich dôveru, časť slobody a individualitu. Zdá sa, že dav túto ponuku prijal... „Do úspory úsilí, kterou technika umožňuje, můžeme jakožto jednu z jejích součástí započítat také jistotu. Starost, úzkost a strach, které ve člověku budí nejistota, jsou formy úsilí, [ které mají čelit] nárokům kladeným přírodou na člověka.“ ( Ortega y Gasset J., 2011, s.31)
Novodobému mýtu platíme snáď až privysokú daň. Technika nás ako Prométeov prikula ku skale pohodlnosti a blahobytu, od ktorej sa nevieme odtrhnúť. Hukot pokroku nám, ako orol,
každý deň rozorváva naše Ja, ktoré musíme zakaždým nanovo tvoriť, podľa
dopredu určených príležitostí. Takže náš projekt vlastného Ja sa až nápadne ponáša na orgán akým je pečeň, ktorý ma dopredu vymedzené miesto a funkcie. Ortega y Gasset konštatuje: „Tento mýtus nám ukazuje víťazství techniky: ta pro nás chce vytvořit nový svět, protože původní svět nám nevyhovuje, protože jsme v něm onemocněli. Nový svět techniky je tudíž jakýsi obří ortopedický aparát, jejž vy, technikové, chcete vytvářet, a veškerá technika má tuto podivuhodnou a – jako vše lidské – dramatickou tendency a kvalitu: je báječnou a velikou ortopedií.” (Ortega y Gasset J., 2011, s.81 A tak sa namiesto vysnívaného „blaženého“ života prichádza naakumulovaná nespokojnosť, frustrácia a zlosť, ktorých prejavom je násilie.
8
4. Násilie ako fetiš Ostáva nám objasniť vzťah techniky a násilia. Rozvoj vedy a techniky so sebou priniesol omnoho viac, ako len „pobláznenie“ ľudských myslí v podobe vzniku mýtu o technike. Jeho dôsledkom je priamy vplyv na zdokonaľovanie zbraní, nástrojov a spôsobov určených na usmrtenie. Tieto oblasti sú úzko prepojené, ba možno povedať, že tvoria prepojené nádoby. Hannah Arendtová v tejto súvislosti konštatuje: „Protože násilí – na rozdíl od moci nebo síly – vždy potřebuje nástroje (jak již dávno ukázal Engels), byla technologická revoluce, revoluce ve výrobě nástrojů, obzvlášť výrazná ve vojenství. (H. Arendtova,1995, s.7) Človek už vo svojich počiatkoch využíval svoje nástroje okrem mierumilovných činností i na zabíjanie. Tento fakt súvisí s jeho pudmi a inštinktami, ktoré sa dnes zo všetkých síl snaží poprieť. Nebezpečenstvo, ktoré z násilia ako fenoménu, ktorý sa nám žiaľ doteraz nepodarilo vykoreniť, je že: „Skutečná povaha násilného činu je podřízená kategorii prostředku a účelu, jejimž hlavním rysem, jestliže se aplikuje na lidské záležitosti, je vždy to, že účelu hrozí ovládnutí těmi prostředky, které ospravedlňuje a které jsou potřebné k jeho dosažení.“ ( Arendtova H., 1995, s.7)
Isté je, že násilie má množstvo podôb. Peter Ondrejkovič v tejto súvislosti píše: „O násilí spravidla hovoríme v súvislosti s kriminalitou, často hovoríme o násilí v rodine, násilí voči ženám, o násilí v školách, v armáde a ďalších špecializovaných spoločenských inštitúciách, ale aj o špecifickom "každodennom" násilí, násilí "na ulici", o násilí skrytom, otvorenom atď.“ (Ondrejkovič P., 2008, s.397) Ale násilie zahŕňa i zanedbávanie, ktoré ovplyvňuje „život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti.“ (Ondrejkovič P., 2008, s.397) Násilie nemusí byť vždy spojené so zabíjaním. Existujú rôzne násilné akty, ktoré prebiehajú tak sofistikovaným spôsobom, že si ich obeť všimne až po dlhšom pôsobení. Dokonca môže byť súčasťou štruktúry určitého spoločenského systému. Fenomén násilia predstavuje dynamický proces schopný vstrebať všetky prekážky, či už morálne alebo spoločenské a „isté je, že predstavuje jednu z najtrvalejších sociálnych skutočností, aj keď v rôznom rozsahu a v rôznej intenzite“. (Ondrejkovič P., 2008, s.397) Vidím, že ak chcem skúmať násilie, nestačí, keď svoju pozornosť zameriam iba na rozvoj techniky a technológií. Predovšetkým sa musím sústrediť najmä na spôsob, akým dnes 9
my ľudia uvažujeme, prijímame myšlienky a informácie. Ako riekol Konfúcius: „Kdybych z tří set písní Knihy zpěvů měl vybrat jednu větu, aby obsáhla celé moje učení, řekl bych: ,Nechť není zla ve vašich myšlenkách.“ (Konfucius, 1994, s.3) Skutočne sa ukazuje, že Konfucius mal pravdu. Myšlienka je totiž zárodkom našich činov a zároveň prostriedkom manipulácie smerom dovnútra i von nás samotných. Spôsob, akým sa dnes všeobecne uvažuje o ľudských jedincoch, považujem za nesmierne nebezpečný z dôvodov, ktoré som uviedla vyššie. Rovnaké nebezpečenstvo predstavuje spôsob, akým sa poznanie a myslenie šíri. Má dnešný človek vôbec k dispozícii skutočné objektívne informácie alebo iba jednostranne zamerané správy? Huizinga píše: „Hľadisko sa mení, len čo odvrátime zrak od spôsobu, akým sa reprodukuje poznanie a vzniká myšlienka, a upriamime ho na spôsob, akým sa poznanie šíri a myšlienka prijíma. Nielenže je všetko to, čo možno nazvať populárnym myslením, v kríze, no táto kríza je plná hniloby a nebezpečenstva.“ (Hizinga J., 2002, s.41) Sme zrejme príliš naivní, keď sa snažíme zasiať do hniloby veľké myšlienky a ideály. Nikto by sa nemal domnievať, že ak by sme dnes nemali k dispozícii rozvinutú techniku a rôzne technológie, násilie by vymizlo. Človeku je predsa už biologický daná rola tvorcu, takže túži po čine, akte pretvárania sveta, ktorého je súčasťou. Navyše viaceré autority ako napríklad predstavitelia filozofie života (napr, Bergson a Nietzsche) predstavujú koncepciou tvorivej sily pomocou ktorej možno dosiahnuť vnútorného rastu. Táto koncepcia je určite atraktívna, pretože: „Všetko toto zdanlivo krásne myslenie, ktoré sa vydáva za realizmus, lebo šikovne likviduje všetky nepohodlné princípy, je veľmi príťažlivé pre tých, čo práve dospievajú. Znakom našej epochy je to, že veľká časť ľudí sa nevie zbaviť svojich pubertálnych predstáv. Moderné bytie už neposkytuje príležitosť na prekonanie zmätku a zmesi afektu a chápania. A na tento zmätok sa odvoláva filozofia života.“ (Huizinga J., 2002, s.68) Tak dochádza k tomu, že mnohí sa dnes pokúšajú ospravedlňovať násilie z hľadiska jeho biologického pôvodu. Ako sa len veľmi snažíme zjemniť a ospravedlniť svoje chyby. „A toto zdánlivě nové biologické ospravedlňování násilí je opět těsně spojeno s nejzhoubnějšími prvky našich nejstarších tradic politického myšlení. Podle tradičního pojetí moci, v němž je moc, která je, jak jsme viděli, postavena na roveň násilí, přirozeně rozpínavá.“ (Arendtova H.,1995, s.54)
10
Moju myseľ ale neustále sužuje otázka, ako je možné, že dnešný človek, ktorého sme charakterizovali ako „lenivca“ tiahnuceho k uniformite má sklony k násiliu, keď odmietajúc akékoľvek utrpenie spojené s tvorbou programu vlastnej existencie svoju tvorivú silu takmer nepoužíva a jeho vnútorný rast v praxi takmer vôbec neprebieha. Ortega y Gasset odpovedá: „A tým menej je prekvapujúce, že dnes, keď víťazia davy, víťazí násilie a uznáva sa ako jediná ratio, jediná doktrína. Dávno som už upozorňoval na tento proces násilia ako na normu.“ (Ortega y Gasset J.,1994,s.129) Toto konštatovanie však moju otázku takmer vôbec nerieši. Ale Ortega y Gasset pokračuje vo svojom výklade: „Keď dav koná z vlastnej vôle, robí to len jediným spôsobom, lebo iný nepozná: lynčuje.“ (Ortega y Gasset J.,1994,s.129) Napokon násilné činy, ktorých sme svedkami najmä v nedávnom období a ktoré ostro odsudzujem napokon dokazujú tvrdenie tohto autora. Masa ľudských bytostí potácajúcich sa medzi strachom a očakávaním lepšieho života nepozná žiadne hodnoty, žiadne zábrany, ktoré by jej zabránili v konaní násilia. Akty tejto masy pripomínajú besnenie, ktorého cieľom je nehľadiac na obete presadiť svoju vôľu. Pretože „Odpor, ktorým údajne trpí spoločnosť, sa obyčajne obracia proti iným skupinám ľudí. (...)Všetky tieto psychologické reakcie davov mätú spoločenstvo, ktoré vyhľadáva boj alebo sa ho obáva. Osudne pôsobí najmä strach pred neznámou budúcnosťou prichádzajúcou z diaľky. Čím silnejšia je technická výzbroj, čím živší je vzájomný kontakt tých, čo stoja proti sebe, tým väčšie je nebezpečenstvo, že aj napriek vôli zabrániť tomu najhoršiemu, prepukne zo strachu politický konflikt a nadobudne horúčkovitú podobu a vďaka dlhému trvaniu neúčelnú podobu, ktorú nazývame vojnou.“ (Huizinga J., 2002, s.64) Najväčšmi ma však znepokojuje myšlienka, že tí na ktorých dav zväčša útočí nepredstavujú preň z morálneho hľadiska „zlo“, pretože davový človek: „Skôr než človek je to len škrupina človeka vytvoreného prostými idola fori (vonkajšími znakmi); nemá ‚vnútro‛, nezvratnú, neodcudziteľnú a vlastnú intimitu svojho ‚ja‛, ktorá je neodvolateľná. Preto je vždy pripravený predstierať, že je hocičím.“ (Ortega y Gasset J., 1994, s.15). Pre dav nepriatelia predstavujú v boji o moc a blaho súperov, nositeľov neželaných biologických vlastností, ekonomických a politických vládcov, ale často to môžu byť i blízki alebo známi, ktorí davu stoja v ceste pri presadzovaní svojej vôle. Často si nemusíme ani uvedomovať, že sme svedkom, či dokonca aktérom násilia. Človeku sa chce až skríknuť „Kto si bez viny, hoď prvý kameňom.“ Je načase úprimne priznať, že každý aspoň raz bol priamo účastný určitého aktu násilia. Každý z nás ublížil inému či už vedome alebo 11
nevedome. Bohužiaľ sa ukazuje, že nie sme len svedkami, ale i páchateľmi násilia, ktoré má rôzne podoby a svojou variabilitou len reflektuje danosti a možnosti páchateľov. „Hovoríš, že mám tento týždeň v horoskope napísané – sebaobviňovanie. Keď sme nastúpili do tvojho auta, povedal som ti: pod vplyvom tohto apoštola zamýšľam sa nad sebou a hovorím, že som sa zúčastnil násilia. Pýtaš sa ma, čo tým myslím. Kruté veci. Ktoré sa dajú ťažko vysvetliť. A nedajú sa vysvetliť, ako ty vravíš, že je človek slabý tešia ho dajaké pocty. Nie, to sa nedá. Musím povedať, že nejaké pocty ma... nie. Určite nie.“ (Tatarka D., 2013, s.57)
Zamýšľajúc sa nad celým problém násilia musím konštatovať, že dnes dosiahlo jednu z najzvrátenejších foriem. Pretože len málo aktov násilia možno chápať ako opodstatnených, či už v rámci obrany a zabezpečenia bezpečia, alebo ako akt revolty voči represívnemu systému, i keď sa domnievam, že nikdy by sme sa nemali pokúšať ospravedlniť násilie. Adorno konštatuje, že násilie sa spolu s peniazmi stalo univerzálnym fetišom 20. storočia. Skutočnosť sa má tak, že tento fetiš poznačil každodenný život človeka, tým, že sa dostal do centra jeho záujmu, vyvolávajúc v ňom rôznu zmes citov, ako úzkosť, či strach, ale i pozitívne city, ako vzrušenie či zvedavosť. Kladiem si otázku, či je pre ľudí prínosné, že vznikajú filmy, literárne diela, novinové články, či počítačové hry so zameraním na tento fenomén. Uvedomujeme si vôbec, čo znamená tento presah násilia do bežného života? Táto trivializácia násilnosti prináša absolútne skreslenie pohľadu na tento fenomén. Násilie, zločin, ľudské utrpenie nie je hrou, ako sa nám snažia dnes vsugerovať masmédiá. Odhaľovanie vraždy by nemalo slúžiť ako kratochvíľa na vyplnenie voľného času. Akoby sa úplne zotreli hranice vkusu dnešného kultúrneho konzumenta, ktorý je podľa mojich slov schopný prijať akýkoľvek obraz brutality s cieľom nového zážitku. Rozvoj techniky poukazuje na šikovnosť a um ľudskej bytosti a násilie na jej brutalitu a bezcitnosť, pretože „Násilie na človeku postihuje preto predovšetkým každé sociálne správanie. Vyvoláva strach a obavy, aktualizuje existenčné obranné procesy. Ohrozenie alebo doslova likvidácia sociálneho správania je ale súčasne aj ohrozením existencie spoločnosti a jej vzťahov.“ (Ondrejkovič P.,2008, s.395)
5. Záver Dnešný človek sa zrejme po ďalší raz ocitol na križovatke svojich dejín, kde si musí zvoliť svoje ďalšie smerovanie. Každý deň prináša nové dôkazy o tom, aký je človek schopný tvor, ako šikovne dokáže formovať svet, ktorý ho obklopuje, nie vždy len negatívnym 12
spôsobom konajúc proti prírode. V tejto činnosti mu nesmierne pomáha jeho schopnosť uľahčiť si túto činnosť prostredníctvom techniky. Táto ľudská vynaliezavosť je jednou z najcennejších charakteristík človeka, ktorá mu umožnila vyjsť z jaskyne do ním vystavaných domov. Vďaka technike prestal človek byť „bábkou prírody“ a stal sa sám sebe pánom. Čas, ktorý viac nemusel investovať do tvrdej fyzickej práce investoval do umenia či vedy. Žiaľ prestal vnímať prírodu ako svoje prirodzené prostredie, čoraz väčšmi nadobúdal pocit všemohúcnosti a začal upadať na duchu. Akoby zrazu potreboval stroj ku každej svojej činnosti, pretože zrazu odmietal konať čokoľvek, čo sa javilo byť náročným či bolestivým. Človek sa vzdal práce na sebe samom a veril, že to zaňho učiní aj tak niekto druhí. Keď sa ukázalo, že to zaňho nedokáže učiniť nik bol už natoľko zlenivený, že sa uchýlil k jedinému riešeniu, ktoré sa mu núkalo, k imitácii ostatných. Tak žil ďalej v spoločnosti, kde ho technika odbremenila od väčšiny činností uvedomujúc si, že niečo nie je s jeho stavom v poriadku. Napriek tomu, že mal množstvo času, nevedel ako ho zúžitkovať, nevedel ako sa zblížiť s ostatnými ľudskými bytosťami a tak hľadal východisko z tejto životnej mizérie. Ukázalo sa, že riešenie mal celý čas na dosah, násilie, ktoré v ľudskej bytosti zrelo ako spomienka už od jeho prvopočiatkov. Keďže nebol sám, ale súčasťou davu a vzhľadom na to, že i ostatní vnímali situáciu rovnako ale tiež nevedeli ako dospieť k zmene, keďže boli natoľko otupení, bez hodnôt a akéhokoľvek základného rámca názorov, zdalo sa im správne použiť násilie ako prostriedok. Domnievam sa, že násilný akt nie vždy vedie k želaným dôsledkom, čo musia tušiť už i jeho aktéri. Napriek tomu poskytuje ľuďom možnosť preniesť svoju frustráciu, zlosť a smútok na obeť a zdá sa, že to robíme čoraz častejšie nepriamo prostredníctvom čítania literatúry, sledovania filmom a seriálov, či hraním hier s násilným podtónom. Ak v nás ľudských bytostiach vyvolala technika a stroje pocit menejcennosti, pretože naše možnosti často za tými mechanickými zaostávajú, je načase vrátiť sa späť do seba a začať odznovu budovať vlastnú osobnosť. Pretože len tak zistíme, že žiadny technický vynález neprekoná ľudské možnosti, ktoré sú podľa môjho názoru takmer neobmedzené. „Možná, že základní chorobou naší doby je krize touhy, a proto se zdá, jako by nám všechna ta pohádková moc naší techniky k ničemu nebyla. (...) Evropa trpí vyčerpáním své schopnosti toužit.“ (Ortega y Gasset J.,2011,s.42)
13
Ak opäť začneme túžiť po tom, aby sme si my sami, individuálne určovali kým chceme byť, aké hodnoty chceme vyznávať, prestaneme sa správať ako rozmaznané deti a začneme viac načúvať ostatným, zistíme, že každý z nás má určité problémy, trpí úzkosťou a strachom. Ak človek pochopí, že zmyslom techniky je uľahčiť jeho život a nie ho tvoriť má vysokú šancu, že jeho stav sa zlepší. Musí sa však vrátiť s úprimným záujmom a porozumením k svojmu blížnemu aby násilie stratilo svoj motív.
14
Zoznam použitej literatúry
1. ARENDTOVÁ, H. 1995. O násilí. Praha: OIKÚMENÉ, 1995. ISBN 80-7298-128-5. 2. GUARDINI, R. 2001. Technika a človek. Trnava: Vydavateľstvo Dobrá kniha, 2001. ISBN 80-7141-330-5. 3. HUIZINGA, J. 2002. Kultúra a kríza. Bratislava: Kaligram, 2002. ISBN 80-7149-4720. 4. KONFUCIUS, 1994. Hovory. Bratislava: CAD Press, 1994. ISBN 80-85349-43-4. 5.
NIETZSCHE, F. 1993. O pravde a lži ve smyslu nikoli morálním. In. Filosofický časopis AV CR, 1993, č.4.
6. ONDREJKOVIČ, P. 2008. Násilie − spoločensky nežiaduci jav. In: Sociológia, 2008, roč.
40,
č.5,
s.
391-416.
[cit.
2015-04-11]
Dostupné
na
internete:
https://www.sav.sk/journals/uploads/02031219Ondrejkovic.pdf 7. ORTEGA Y GASSET, J. 2011. Úvaha o technice. Praha: OIKOYMENH, 2011. ISBN 978-80-7298-455-8. 8. ORTEGA Y GASSET, J.1994. Vzbura davov. Bratislava: Remedium, 1994. ISBN 8085352-25-7. 9. SPENGLER, O. 1997. Člověk a technika: Příspěvek k jedné filosofii života. Praha: Neklan,1997. ISBN 80-901987-6-7.
10. TATARKA, D. 2013. Navrávačky. Bratislava: Artforum, 2013. ISBN 978-80-8150024-4. 11. UNAMUNO, M. 1992. Tragický pocit života v ľuďoch a národoch. Bratislava: ARS STIGMY, 1992. ISBN 80-85264-41-2.
15
