SEKCIA MASMEDIÁLNYCH ŠTÚDIÍ
379
LENKA GOGOVÁ SPÔSOBY PREZENTOVANIA KOMIKY V SITUAČNÝCH KOMÉDIÁCH
1 Komika V bežnej komunikácii sa pojmy humor, komika či dokonca vtip nerozlišujú, pričom sa veľmi často používajú ako rovnocenné výrazy. Tento fakt núti vedcov o hľadanie čo najpresnejších definícií, ktoré by jednoznačne vymedzili hranicu medzi komikou a humorom. Napriek ich úsiliu, môžeme konštatovať, že nebola doposiaľ nájdená uspokojivá definícia. I. Gejgušová v Úvodu ke studiu literární komiky (2003) definuje komiku ako výraz určitého postoja k svetu, k otázkam, s ktorými sa musí jedinec vysporiadať, ale taktiež ako výraz postoja k sebe samému. S podobnou formuláciou definície sa môžeme stretnúť aj u V. Boreckého (2000; 2005). Ten komiku chápe ako konkrétny prejav výrazu postoja k svetu, ako pojem starší a nadradený pojmu humor (podobne ako H. Bergson, 1966; 1993), ktorý môže mať rôzne prejavy. I. Gejgušová (2003, s. 4) pripúšťa, že je nemožné zhrnúť prejavy komiky do jednotného univerzálneho názvu, a preto sa o nich v odbornej literatúre hovorí ako o modoch, metódach (Borecký, 2000), druhoch, formách (napr. Horn, 1988; Vlašín, 1984) či figúrach. K trom základným prejavom komiky patrí humor, satira a irónia, pričom niektorí autori k vyššie spomínaným prejavom radia taktiež naivitu, absurditu (Borecký, 2005) či groteskno. V. Borecký (2005) považuje za podstatné rysy, ktoré vychádzajú z primárnej príčiny komiky, štyri hlavné orientácie komiky – iróniu, humor, naivitu a absurditu. Vedľajšie rysy, ako uvádza, sa zameriavajú na jej obsah, a preto komiku delí do nasledujúcich oblastí: kultúrna, animálna, sexuálna a sociálna. Z hľadiska foriem komiky, prichádza s trojčlenným delením komiky na komiku verbálnu, neverbálnu a výtvarnú. S trochu odlišným pohľadom na humor a komiku samotnú sa stretávame u S. Leacocka, ktorý sa vo svojich dielach Humour and Humanity (1937) a Humour, Its Theory and Technique (1935) zaoberá humorom, jeho formami a istým vplyvom na spoločnosť. Humor diferencuje do štyroch základných skupín – humor budovaný na charakterovej, situačnej, ideovej a slovnej komike. Konštruovanie komiky sa realizuje na pozadí dvoch elementárnych princípov. Prvým je reálne očakávanie a tým druhým jeho nenaplnenie, ktoré vzniká na základe prítomnej inkongruity a opozície dvoch humorných scenárov, napr. úsilie vs. cieľ, fyzické vs. intelektuálne alebo emocionálne. Každá situácia sa môže javiť ako komická, ak obsahuje vyššie spomínané princípy. Na základe toho, či komickosť vychádza z postáv – ich charakterových vlastností, výzoru, ich verbálneho prejavu alebo zo situácie, v ktorej sa dané postavy ocitajú, hovoríme o komike charakterovej, situačnej alebo slovnej (Bergson, 1966; 1993). 1.1 Komika charakteru Komickým sa môže stať čokoľvek (ktokoľvek), čo (kto) sa vymyká ustálenej šablóne spoločenských noriem, pravidiel a zaužívaných konvencií, ako aj osobným názorom, presvedčeniam či očakávaniam. Práve z toho dôvodu postavy v komediálnych žánroch disponujú špecifickými charakterovými vlastnosťami, často v juxtapozícii s nevšednými fyzickými znakmi, ktoré pomáhajú generovať potrebnú inkongruitu. Archetypálne vlastnosti ako detinskosť hraničiaca s naivitou, nadmerné preceňovanie vlastných síl, neschopnosť, častá zábudlivosť alebo prílišná arogancia či žiarlivosť, sú len niekoľkými príkladmi charakterových vlastností, ktoré sa využívajú pri budovaní charakterovej komiky. Komika tvarov sa vyznačuje typickým výzorom postavy, jej telesnými znakmi, ktoré sú primárnou identifikačnou charakteristikou. Ako príklad komického môžeme uviesť špecifické telesné znaky či fyziognómiu – určitú nedokonalosť, deformáciu, „pokrivenie“, porušenie rozmeru vychádzajúci z disproporcie – príliš veľké, príliš malé, krivé, vypuklé atď., čo vyvoláva dojem neprirodzenosti. Samotný výzor postáv je dôležitý pre vytvorenie prvého dojmu o charaktere. Nesúlad medzi očakávanou percepciou postavy a jej zovňajškom umocňuje samotný komický efekt. Komika gest a pohybov zahŕňa mimiku, gestá či rôzne pohyby tela, ako frekventované formy využívané v neverbálnej komu-
380
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
nikácii, pri ktorých dochádza ku generovaniu informácií, ako aj samotnej komiky v tvárovej oblasti (mimika) a pohybmi častí tela napr. rúk (gestikulácia). Komika charakteru je budovaná na princípoch, ktoré H. Bergson v eseji Smiech delí do štyroch úrovní. Prvou nevyhnutnou podmienkou existencie komiky je prítomnosť ľudskej sféry, ktorá vychádza z istej neschopnosti osoby prispôsobiť sa v spoločnosti a z prezentovania určitých zvláštností, ktoré sa vymykajú bežným konvenciám a spoločenskému konzervativizmu. Izolovanosť, nespoločenskosť, inakosť v porovnaní s väčšinou sú zvláštnosti vytvárajúce inkongruitu medzi očakávanou skutočnosťou a prezentovanou. Druhou, rovnako dôležitou podmienkou je tzv. „momentálna necitlivosť srdca“ (Bergson, 1993, s. 17) či vnímanie situácie ako „bezbolestnej“, ktorá musí apelovať na intelekt, a nie na emócie percipienta. Posledné dva predpoklady vychádzajú zo samotného prejavu komiky – sú to mechanická tuhosť a automatizmus, ktorých koncepcia popiera úsudok založený na efemérnom a neopakujúcom sa živote, jeho rôznorodosti, inakosti, plynutí, spontánnosti či uvoľnenosti. Slovenskú situačnú komédiu Kutyil s.r.o. zaraďujeme k situačným komédiám z rodinného prostredia, kde je humor generovaný na základe situácií, do ktorých sa dostávajú jednotliví členovia rodiny Gyönyörű, maďarskej národnosti, žijúci na Slovensku v dedine Veľký Biel. Práve prítomnosť etnickej skupiny je v multikultúrnom spoločenstve jedným z často využívaných zdrojov humoru. Etnický humor je budovaný na báze špecifického správania, zvykov, fyzických znakov charakteristických pre určitú socio-kultúrnu skupinu, prioritne vyobrazenú ako minoritnú. Tým, že sú „skupiny a spoločenstvá vždy konštruované vo vzťahu k druhým“ (Eriksen, 2012, s. 109), percepcia minoritnej etnickej skupiny majoritnou vychádza z pocitu nadradenosti voči danému etniku, ktoré je buď vyobrazené ako hlúpe, nešikovné, nevzdelané či neschopné adaptovať sa na vývoj v spoločnosti, alebo ho charakterizuje náboženstvo či špecifický verbálny prejav (bližšie pozri Gogová, 2013). V rámci humorného diskurzu sa stretávame so zobrazovaním charakterov prostredníctvom ustálených stereotypov, čo pomáha správnemu dekódovaniu informácie percipientom. Rovnako pri zobrazovaní etnickej skupiny sa využíva znaková stereotypnosť, ktorá vychádza z charakteristických znakov daného etnika. Maďarská etnická skupina žijúca na Slovensku prezentuje rozpory týkajúce sa politických, sociálnych a kultúrnych aspektov, ktoré sú v juxtapozícii so špecifickým verbálnym prejavom často využívané ako vhodný zdroj pre generovanie komiky, ako to môžeme vidieť práve v situačnej komédii Kuytil s.r.o. Medzi stereotypné znaky prítomné v spomínanej situačnej komédii môžeme zaradiť nasledujúce: prezentovanie etnickej skupiny ako rodiny strednej triedy, zobrazenie typickej patriarchálnej rodiny – muž ako živiteľ rodiny, žena starajúca sa o domácnosť a deti, maskulinita vyobrazovaná cez archetypálnu osobnosť muža – hlupáka (The Dumb One – podľa S. Seditu (2006), ktorý prostredníctvom negatívnych aspektov ako sú neúspech, nešikovnosť či neschopnosť deformujú a zosmiešňujú patriarchát, ako sme ho zvyknutí vnímať, žena – manželka reprezentuje dominantnosť vo vzťahu k manželovi s vyobrazenými negatívnymi vlastnosťami – naivita, žiarlivosť, nešikovnosť, neschopnosť zvládať rolu manželky a matky, absentuje zámena gendrových rolí; je viditeľný rozdiel medzi pohlaviami v rámci stereotypného gendrového správania, humor je generovaný prostredníctvom pocitu superiority voči odlišnej etnicite, jazyk a samotná reč postáv reprezentujúce určitú etnickú skupinu sú jedným z hlavných zdrojov humoru. Postava vystupujúca v komédii často disponuje takými znakmi, ktoré vyvolávajú komický efekt, pretože sú nosnými kauzálnymi činiteľmi deja. Buď sú to znaky, ktoré sú súčasťou výzoru (často podfarbené účesom, kostýmom či líčením), alebo ide o znaky vychádzajúce zo skrytých povahových vlastností. Medzi oboma typmi znakov dochádza k vytváraniu kontrastu. Pri pohľade na protagonistov Lajosa a Tünde je prirodzená ľudská autorita znížená zanedbaným výzorom (zašpinená tvár a obleče-
SEKCIA MASMEDIÁLNYCH ŠTÚDIÍ
381
nie), nevkusným oblečením v snahe poukázať na svoju dôležitosť, atraktivitu či národné povedomie. Preexponované pohyby tela, mimika a gestá ako sprievodný jav verbálneho prejavu, pôsobia príliš afektovane a neprirodzene.
Obr. 1 Lajos Gyönyörű
Obr. 2 Tünde Gyönyörű
1.2 Situačná komika Situačná komika zahŕňa tri základné postupy: 1. opakovanie (kombinácia okolností, ktoré sa viackrát opakujú), 2. inverziu (obrat situácie a následná výmena rolí), 3. vzájomné spájanie sledov udalostí (napr. nedorozumenie). „Situácia je komická vždy, keď súčasne patrí do dvoch od seba absolútne nezávislých sledov udalostí a keď ju možno naraz interpretovať v dvojakom, celkom odchodnom zmysle.“ (Bergson, 1966, s. 67). Opakovanie tvorí jeden z najčastejšie využívaných postupov generovania komiky. V situačnej komédii Kutyil s.r.o. v epizóde s názvom Vianoce (1. séria) dochádza k zakúpeniu dvoch identických holiacich strojčekov, k ich následnej výmene a k opätovnému zakúpeniu rovnakých darčekov. Ďalší príklad repetície deja môžeme pozorovať v epizóde Sociálne dávky (3. séria). Po absolvovaní kurzu akupunktúry sa Tünde rozhodne využiť svoje znalosti a vyliečiť Lajosa. V dôsledku nesprávneho vpichu mu spôsobí dočasnú slepotu. Situácia sa opakuje, keď susedovi Kohoutkovi zapríčiní neúmyselné ochrnutie. Inverzia ako jeden z postupov situačnej komiky, ktorý sa v značnej miere využíva taktiež v situačných komédiách, je viditeľný v epizóde s názvom István (1. séria). Dej epizódy osciluje okolo správy o dedičstve, ktorú Lajos dostane a následnej zmeny správania. K inverzii deja dochádza vo chvíli, keď sa Lajos dozvedá, že má staršieho brata, ktorý je právoplatným dedičom. Vzájomné spájanie sledov udalostí je tretím z postupov. Komika vzniká na základe nesprávneho či nelogického spájania jednotlivých udalostí. Najčastejšie sa stretávame s nedorozumením ako inkongruitou medzi nasledujúcou, očakávanou udalosťou a skutočnou. 1.3 Slovná komika Slovná komika využíva k dosiahnutiu komického účinku výlučne jazykové prostriedky. Konkrétne slovo a spôsob, akým je slovo aktualizované cez špecifické verbálne prostriedky, tvorí potrebný základ pre slovnú komiku. H. Bergson (1993, s. 57 – 60) uvádza tri hlavné prostriedky slovnej komiky: 1. absurdnosť – v reči sa prejavuje ako nezmyselná narážka, nonsens, v ktorých absentuje logickosť výpovede, 2. metaforu, prirovnanie – dôležité významové prostriedky. Komický účinok môže vznikať na základe dvoch aspektov. Buď ide o doslovné pochopenie významu alebo o samotný kontext, do ktorého sú trópy zasadené, 3. komickú transformáciu viet, ktorá zahŕňa tri základné zákony javu: inverziu, vzájomné spájanie a transpozíciu.
382
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
Inverzia, čiže obrátenie slovosledu vo vete, je príznačná pre poéziu, preto jej akékoľvek použitie v bežnej reči pôsobí rušivo. Nakoľko je najmenej zaujímavým z postupov komiky, ako priznáva samotný H. Bergson (1993, s. 58), jej využitie nie je v každodennej komunikácii frekventované a bežné. O vzájomnom spájaní myšlienok hovoríme, ak veta bez rozdielu vyjadruje dva navzájom nezávislé systémy myšlienok. Tento jav sa najčastejšie spája s generovaním slovnej hry na základe vynechania podmetu či predmetu vo vete, čo má za následok vytvorenie nejednoznačnosti a nesprávneho pochopenia významu vety. V epizóde Tabletky (3. séria) dochádza ku generovaniu slovnej hry prostredníctvom vynechania predmetu. Lajos prichádza domov špinavý, na tričku má stopu po pneumatike. Tünde: Lacikem, čo tebe stalo? Lajos: Priviezli maso pre tú pumu brazílsku, čo kŕmim a ja som navigoval. Tünde: Koho? Tú pumu? Pri transpozícii dochádza k preneseniu prirodzeného znenia myšlienky do inej tóniny. Irónia, sarkazmus sú formami transpozície, pri ktorých sa negatívny názor vyjadruje kladnými výrazovými prostriedkami. Podľa klasifikácie superiority na pozitívnu a negatívnu, ako uvádza Vandaele (in Kostovčík, 2012), je práve irónia či sarkazmus, ako jeden z prejavov tzv. agresívneho humoru, dôležitým prvkom práve negatívnej superiority. Ironické / sarkastické poznámky vznikajú v situačných komédiách z rodinného prostredia prioritne medzi jednotlivými členmi rodiny. Hyperbolizácia, čiže verbálne preháňanie a zveličovanie, je formou transpozície, ktorej základnou črtou je hodnotenie situácie nadnesene, s cieľom zvýrazniť určitú črtu alebo jav. Ironické poznámky často obsahujú nadnesené, zveličené hodnotenie situácie. Hyperbolizácia sa prejavuje vo výrazoch ako „vždy, celý deň, nikdy“, ktorých úlohou je zosilniť iróniu a samotný komický efekt. Okrem vyššie spomínaných výrazov sa hyperbolizácia taktiež prejavuje v spôsobe deskripcie konkrétneho javu, či prechodom do absurdnosti. Okrem uvedených foriem sa do značnej miery vyskytujú v situačných komédiách aj iné verbálne prejavy, ktoré vyvolávajú komický efekt. V situačnej komédii Kutyil s.r.o. sa využívajú mená osôb evokujúce nesúlad medzi menom a nositeľom daného mena alebo medzi menom a samotným kontextom. Taktiež nesprávne vyslovenie mena použitím skomoleniny či jeho použitie v neadekvátnom kontexte, vytvárajú vhodné podmienky pre generovanie komiky. Ako príklad môžeme uviesť mená: Ananás, Banán, Melón, Kohoutek, Koprivka, Kokrheľ, Čurinoha, Sokol, Pechvogel, či mená, ktorými Lajos pravidelne volá Anabelu: Arabela, Arabeska Aquabela, Artmédia, Amnézia, Agónia, Ambasáda, Abeceda, Andalúzia, Astronómia, Akrobacia, Avokáda, Artróza, Amorália atď. Ďalším príkladom slovnej komiky sú vtipné rýmy ako súčasť sloganov a poprekrúcané biblické citáty pripomínajúce frazeologizmus: „Keď máš dlhý kábel, vyzeráš jak ďábel.“ „Jeden, ten ti dodá chuti, po štvrtom sa ti červík krúti.“ Javom príznačným pre situačnú komédiu Kutyil s.r.o., je tzv. bilingválne používanie jazyka v komunikačnom priestore, tým, že vyobrazuje maďarskú etnickú skupinu žijúcu na Slovensku prostredníctvom jej typizovania. Implementácia hungarizmov do slovenského textu, ako aj jej vplyv na slovenský hovorený jazyk, je jedným zo základných znakov charakteristických pre danú situačnú komédiu. Častým javom je substitúcia určitej hlásky inou hláskou, jej podobnou napr. hlásky ô hláskou o/ó – pójdeme, móžem, mój, dom dóchodcov; hlásky ch hláskou h: hleba, tiho, hvílu, hrbát, bruho, hlap, vzduh. Využívanie hungarizmov ako samostatných alebo integrovaných jednotiek do slovenského kontextu vytvára potrebnú inkongruitu. Najčastejšie ide o častice, pozdravy, oslovenia či nadávky, ktorých požitie v maďarskom jazyku pôsobia v slovnom prejave zvláštne až rušivo. Ako príklad môžeme uviesť nasledujúce:
SEKCIA MASMEDIÁLNYCH ŠTÚDIÍ
383
– zápor: nem (nie), napr. Nem bral. Toto nem hleba. To nem vyťahuj! Prečo nem spíš? – častice: igen (áno), igazán (naozaj), – maďarské pozdravy: jó reggelt (dobré ráno), jó napot (dobrý deň), csókolom (bozkávam), szia (ahoj), – oslovenia: szerelmem (láska moja), szívecském (srdiečko moje), István bácsi (ujo, strýko), anyuczi (mamička), apu (ocko), szomszéd (sused), – nadávky: asta kuťa faja, istenem (jemine), – špecifické výrazy: Karácsony (Vianoce), reklám, kávé, barack palinka, köszönöm (ďakujem), – skomoleniny, pri ktorých expresívnosť prejavu môže byť spôsobená zmenou fonemickej štruktúry slova v určitom kontexte: jedličník (jedlička), stromec (stromček), chúdenec (chudák), bezdomovník (bezdomovec), ochrabnutá (ochrnutá), rýchlovravná kanvica (rýchlovarná kanvica), – vynechanie zvratných zámen „sa, si“ v zvratných slovesách: som dozvedela, páči ti, prečo pýtaš?, potrebujem sústrediť, som všimol, ja podľa toho orientujem, ja som tak zľakla, cíť ako doma, sústreďme, volá že Ananás, – špecifické tvorenie slov: tvorba adjektív a substantív (s výslovnosťou finálnej hlásky „s“ ako „š“) ako napr. rytmikus, fonetikus, typikus, praktikus, romantikus, ideális, génius, aktuális, originális, komikus, kritikus situació, gestikuláció, verzió, kondíció. Nie ojedinele sa môžeme stretnúť s „prepožičaním“ maďarskej výslovnosti slovenským ekvivalentom: tragédió, rašišta, slogaň, – gramatické a lexikálne chyby vyplývajúce z nesprávneho skloňovania slov, chyba vo finálnych morfémach: varený vínko, porcelánový váza, najväčší novina, to bol náhoda, studený voda, vražedný zbraň, výborný téma na premiérový časť, taký ozdoba, vlastný dcéra, ten žehlička, tento rýmovačka, tento malý polička, tento malý kvetinka, ten zárubeň, s chlebovým guľkom, – použitie neadekvátnej predpony alebo jej vynechanie: ho budem tak návidieť, že..., božie napustenie (namiesto od-), – použitie sémanticky nesprávnych slov – trpasličí tajtrlík (ratlík), Eugen Ovečkin (Onegin), no vidíš, aká si ty kreatúra (kreatívna), alebo ako skomoleniny – kokertalian (kokeršpaniel), – využitie okazionalizmu v kontexte, ktoré pôsobí komicky – ťuťumuťu, – zámena slov, čiže nesprávne pochopenie výrazu na základe koreňa slova ako napr. kadidlo (liek na zápchu) alebo na základe podobne znejúceho maďarského ekvivalentu slova napr. myrha (z maďarského slova marha – krava). Použitie nesprávneho slova v kontexte: modelárstvo (modeling), prekvapkaná (prekvapená), posadený (posadnutý), strúhaš (rúhaš), šlabikár (slabika), ísť na Koščovej Horu (Prednú Horu), – zámena významu slov: Lajos: „Ale, ešte není 100 % dokázané, že Julka je moja dcéra. Ja totišto chcem ísť na testy TBC“ (namiesto DNA), – hovorové (nespisovné) výrazy: šak, móžem, není, totišto, velice, nevím, dójdi, vyleze, teče, – pejoratívne slová: aby mi nesmrdelo z huby, ...dávno požrali, starý chren, zgegnem, dilino, – repetícia špecifických fráz (catch phrases): Tünde: Toto nem dopadne dobre. Kohoutek: Vitejte sousede. Lajos: Vitám. Slovná komika sa nemôže realizovať izolovane, ale len v juxtapozícii s ďalšími dvoma formami komiky – komikou charakterovou a situačnou, prostredníctvom ktorých dosahuje žiadaný komický účinok. Ako tvrdí H. Bergson (1966, s. 88): „... slovná komika ide v pätách za komikou situačnou a vyúsťuje spolu s ňou do komiky charakterovej. Jazyk dosahuje smiešny účinok len preto, že je to ľudské dielo, vytvárané čo najpresnejšie podľa foriem ľudského ducha“. Naším výskumom sme zistili, že tri základné formy komiky a jej postupy, ktoré v eseji Smiech uvádza H. Bergson, sú prítomné aj v slovenskej situačnej komédii Kutyil s.r.o. Prítomnosť etnicity a jej (ne)zobrazovanie prostredníctvom stereotypov do veľkej miery ovplyvňuje konkrétne formy komiky, ktoré ju tvoria. Pohľad na typizovanie postáv v rámci etnického kontextu v slovenskej situačnej komédii Kutyil s.r.o. vychádza z pocitu superiority voči danej etnickej skupine, a preto prevládajú postupy komiky, ktoré
384
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
sa snažia poukázať na jej nedostatky či chyby. Tie sú najzreteľnejšie práve v prítomných prejavoch slovnej komiky.
Literatúra: BERGSON, H.: Smiech. Esej o význame komična. Bratislava: Tatran 1966. 150 s. BERGSON, H.: Smích. Praha: Naše Vojsko 1993. 91 s. BORECKÝ, V.: Teorie komiky. Praha: Hynek 2000. 210 s. BORECKÝ, V.: Imaginace, hra a komika. Praha: Triton 2005. 347 s. ERIKSEN, T. H.: Etnicita a nacionalismus. Antropologické perspektivy. Praha: Slon 2012. 352 s. GEJGUŠOVÁ, I.: Úvod ke studiu literární komiky. Ostrava: Repronis 2003. 40 s. GOGOVÁ, L.: Etnicita a jej miesto v humore. In: 8. študentská vedecká konferencia [elektronický zdroj]: zborník príspevkov / M. Ološtiak (ed.), M. Chovanec (ed.). Prešov: Prešovská univerzita v Prešove 2013, s. 885 – 892. Dostupné na:
HORN, A.: Das Komische im Spiegel der Literatur. Wűrzburg: Königshausen & Neumann 1988. 311 s. KOSTOVČÍK, L.: Medzikultúrne aspekty prekladu humoru: analýza humoru situačných komédií. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove 2012. 150 s. LEACOCK, S.: Humour, Its Theory and Technique. New York: Dodd, Mead & Co. 1935. 268 s. LEACOCK, S.: Humour and Humanity. London: Thornton Butterworth Ltd. 1937. 254 s. SEDITA, S.: The Eight Characters of Comedy. A Guide to Sitcom Acting and Writing. Los Angeles: Atides Publishing 2006. 244 s. VLAŠÍN, Š.: Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovateľ 1984. 468 s.
