!!!Latinské názvy rastlín a živočíchov sa nebudú vyžadovať!!!
DRIENČANSKÝ KRAS 1) Poloha a charakter územia: Na južných úbočiach Slovenského Rudohoria, v Revúckej vrchovine sa nachádza malebný krasový ostrov s názvom Drienčansky kras. Jeho rozloha je len 16 km², ale možno ho považovať za prírodovedecky a krajinársky najhodnotnejší krasový ostrov medzi Slovenským a Muránskym krasom. Tvorí dôležitú zastávku pre rôzne migrujúce živočíšne druhy a pre vápnomilné a suchomilné rastlinné spoločenstvá poskytuje vhodné prostredie pre ich trvalý rozvoj. Z hľadiska rozšírenia anorganických prírodných hodnôt územie vyniká niekoľkými osobitosťami. Poskytuje vhodné prostredie na ukážku tzv. alogénneho krasu, to znamená, že nad vápencami sa nachádzajú nekrasové sopečné čiapky, v okolí ktorých sú vyvinuté okrajové krasové formy (slepé doliny, okrajové krasové jamy, krasové jazierka a pod.). Okrem toho sú tu bohato zastúpené tak povrchové ako aj podzemné krasové javy (190 závrtov, početné škrapy, 42 jaskýň). Z jaskýň je najdlhšia 1570 m dlhá jaskyňa Podbanište, ale nachádzajú sa tu aj ďalšie vzácne podzemné lokality, ako 319 m dlhá Jaskyňa pri Holom vrchu s mladými brčkami, jaskyňa Dúbravica s unikátne vyvetranými riasovými vrstvičkami, Špaňopolská jaskyňa s výskytom opálu v snehobielych kvapľoch, alebo Chvalovská jaskyňa, ktorá v dobe bronzovej slúžila ako pohrebisko a v stredoveku ako peňazokazecká dieľňa. Po geologickej stránke územie poskytuje vhodné možnosti štúdia rôznych vápencových druhov (zistených 9 druhov triasových vápencov) s viacerými paleontologickými náleziskami. Drienčanský kras je hodnotný aj krajinársky. Pozoruhodné je striedanie sa lúk a pasienkov s lesnými enklávami, s častou skupinovou zeleňou parkového charakteru a solitérmi (jednotlivcami) stromov. Územie Drienčanskeho krasu je významné aj z hľadiska kultúrno-historického. Obec Drienčany je známym pôsobiskom viacerých osobností kultúrneho života 19. storočia. V území sa nachádza niekoľko archeologických nálezísk ako aj historických stavebných objektov. Reliéf územia má od severu na juh mierne klesajúci charakter. Z viac menej zarovnanej plošiny na úrovni 350 až 410 m n. m. ostro vystupujú tabuľovité vrchy, zložené zo sopečného materiálu a tvoria najvyššie body územia, ako napr. Kvetský vrch pri Špaňom Poli, Holý vrch severne od Drienčan. Hoci územie Drienčanského krasu je budované podobnými druhmi vápencov, aké sú rozšírené v Slovenskom krase alebo na Muránskej planine, má od nich úplne odlišný charakter. Je to zapríčinené rozdielnym vývojom hlavne v treťo až štvrtohorách ako bol vývoj Rimavskej kotliny. Vytvoril sa tu kras, ktorý formovali atmosferické vody v samotnom území (priamo na mieste - autogénny), ale aj kras alogénny, kde vápence boli formované hlavne občasnými tokmi tečúcimi z vyššie položených sopečných území. V dôsledku toho tu vzniklo množstvo okrajových krasových foriem (lievikovité krasové jamy, krasové jazierka, slepé doliny) najmä v okolí sopečných čiapok. 2) Klíma na území Drienčanského krasu Drienčansky kras patrí do mierne teplej, mierne vlhkej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota vzduchu podľa údajov z okolitých staníc je 7 - 8,5°C, vo vegetačnom období (apríl až september), trvajúcom 150-160 dní je 12,8-15,7°C. Najteplejší je mesiac júl s priemerom 17-19,7 °C, najchladnejší január s rozpätím – 4 až - 5°C.
Priemerný ročný úhrn zrážok podľa päťdesiatročných pozorovaní v staniciach Tornaľa a Ratková je 631-723 mm. Najdaždivejší mesiac je jún s priemerom 80-89 mm. 3) Povrchové krasové javy Medzi najznámejšie krasové formy patria škrapy, krasové jamy, úvaly, slepé doliny, suché a polosuché doliny a kaňonovité doliny. 3.1 Geológia Drienčanskeho krasu Podstatnú časť Drienčanského krasu tvoria vápence, ktoré sa vytvorili v plytčinách a priehlbinách teplého a dobre okysličeného triasového (obdobie druhohôr) mora s častými útesmi a tichými lagúnami. Začiatkom treťohôr horotvornými procesmi boli nasunuté na hlbšie ležiace bridlice a pieskovce. Neskoršie boli vápence eróziou čiastočne rozrušené a prekryté usadeninami nového mora. V strednom miocéne (treťohory) ich pokryli produkty vulkanickej činnosti. Následkom neskorších výzdvihov územia boli treťohorné usadeniny eróziou povrchových tokov do podložia, boli vápence znovu odkryté a najmä v štvrtohorách sa začal proces intenzívneho krasovatenia so vznikom škráp, závrtov a jaskýň. 3.2 Škrapy Sú to malé korózne formy na vápencoch, ktoré sa vytvorili rozpúšťacou činnosťou atmosferických vôd obohatených o oxid uhličitý zo vzduchu, prípadne s pomocou kyselín, pochádzajúcich z pôdnej vrstvy a z rastlín. Jednoducho povedané sú to vápencové skaly rôzne vymodelované činnosťou vody, ktoré trčia nad povrch pôdy. V oblasti Drienčanského krasu sa škrapy vyskytujú vo veľkom množstve a v rôznych typoch. Svahové škrapy sú miestami rozšírené na strmšie položených vápencových povrchoch, predovšetkým na bralnatých výstupoch brehov riečky Blh a potoka Drieňok. Nad Veľkou Drienčanskou jaskyňou sú rozšírené 2-3 cm široké a do 1 cm hlboké žliabkovité ryhy po spádnici. Často sú však kombinované s puklinovými škrapami. Zriedkavejšie avšak veľmi výrazne sú vyvinuté jamkovité škrapy, najmä na svahu severne od Drienčan. Drobné asi 1 cm veľké jamky spolu s puklinovými škrapami sa tu ukážkovo vyskytujú na mierne naklonenom vápencovom povrchu, ktorý bol obnažený následkom sústredeného preháňania dobytka. Studňovité škrapy sa roztrúsene vyskytujú na mnohých miestach krasu, napríklad nad Hrušovom. Studničky s kruhovitým alebo oválnym prierezom sú široké okolo 5-30 cm a dosahujú hĺbku 10-20 cm, zriedkavejšie aj 0,5 m. Vytvorili sa rozpúšťacou činnosťou rastlín, najmä ich koreňového systému. Najviac sú rozšírené všeobecné škrapy. Malé kopčekovité alebo nepravidelné výstupy vápencov sa vyskytujú tak na odlesnených stráňach, ako aj v lesných porastoch všade tam, kde vápence nie sú pokryté mladšími usadeninami. Na niektorých miestach nad pôdnou vrstvou vyčnievajú až do výšky 1 m. Najvýraznejšie sú vyvinuté na stráňach dolín povrchových tokov alebo ich bočných prítokov. Keď sa škrapy vyskytujú na veľkej ploche, vytvárajú tzv. škrapové polia. 3.3 Krasové jamy (závrty) Sú to uzavreté duté jamovité formy, ktoré sa vytvorili pomalým poklesávaním subtrátu následkom rozpúšťacej činnosti vody alebo jednorazovým prepadnutím podzemných
priestorov. Rozlišujeme misovité, lievikovité, kotlovité a prstencové krasové jamy v prvej skupine (vzniknuté rozpúšťaním) a studňovité v skupine druhej (vzniknuté prepadnutím). Misovité krasové jamy majú typický misovitý tvar s miernym sklonom strání (spravidla 30°C ). Vznikli pomalým poklesávaním krasového povrchu následkom rozpúšťania vápenca. Puklinový systém pod nimi však nie je taký veľký aby mohol odvádzať väčšie množstvo vody do podzemia. Vytvárajú sa pomalšie a nepredpokladáme pod nimi vznik jaskynných priestorov. Lievikovité krasové jamy majú väčší sklon lievikovito sa zužujúceho svahu ako 30°. Vytvorili sa spravidla na výraznejších tektonických poruchách, ktoré dokážu odvádzať do podzemia aj značné množstvo povrchových vôd. Preto sa pod nimi môžu vyskytovať aj podzemné chodby dosahujúce rozmery jaskýň. Ich dno je spravidla upchaté nánosmi, ale zriedkavo sa vyskytujú aj otvorené formy s prechodom do jaskynných priestorov. Príkladom lievikovitej krasovej jamy je vchod do jaskyne Podbanište. Hĺbka krasovej jamy je 18 m, horný priemer 65 m. Osobitným typom lievikovitých krasových jám sú tzv. okrajové krasové jamy. Typické sú najmä pre oblasť stretu vápencov s andezitovými zvetralinami. Vytvorili ich povrchové občasné toky, ktoré stekajú z vyššie položeného sopečného podkladu na vápencové územie, kde sa prepadávajú do podzemia. Tieto jamy sú spravidla nesymetrické so zvislou alebo veľmi strmou často bralnatou nárazovou stenou a s dlhším privádzacím korytom. V prípade keď dno lievikovitej krasovej jamy bolo upchaté a čiastočne vyplnené sedimentmi, vznikla kotlovitá krasová jama. Jej svahy sú taktiež strmšie a majú spravidla rovné dno. V Drienčanskom krase sa vyskytujú aj studňovité (prepadové) krasové jamy. Steny majú spravidla zvislé, dno je vyplnené sutinou a vápencovými balvanmi. Typická studňovitá krasová jama sa nachádza nad Veľkou drienčanskou jaskyňou. 3.4 Úvaly Úvaly sa vytvorili spojením niekoľkých krasových jám, čím vznikli podlhovasté depresie. Krasové jamy sú vysoko vyplnené zvetralinami, ktoré pochádzajú z blízkych andezitových vulkanoklastík. 3.5 Slepé a poloslepé doliny Slepé doliny sa zaraďujú k formám ktoré vznikli za spolupôsobenie chemického rozpúšťania vody a eróznych účinkov tečúcich vôd. 3.6 Suché a polosuché doliny Sú vyvinuté najmä na pravom brehu Blhu, kde majú okrajový charakter s celkovou dĺžkou 400 až 850 m. Ich začiatok je spravidla na bridliciach a postupne prebiehajú do vápencov, kde vytvorili úzke, škrapovitými až bralnatými brehmi lemované doliny, miestami s charakterom roklín. Južne od Hrušova a pri Ostranoch sa malé, často len občasné povrchové toky v ponoroch prepadávajú do podzemia, takže prevažná časť vápencovej doliny zostala suchá. Niektoré sa naplnia vodou len počas väčších dažďov alebo pri topení snehu. Tečúca voda v strmších úsekoch vytvára malé vodopády.
3.7 Kaňonovité doliny Kaňonovitá dolina Blhu v krasovom území je dlhá 5 km. Jej charakter závisí od geologického prostredia. Severne od Hrušova v prostredí vápencov je dolina širšia, okolo 150 m – 200 m, s hĺbkou okolo 70 m. Stráne sú tu menej strmé, na vápencoch miestami škrapovité. Južne od Hrušova vo vápencoch sa dolina nápadne zužuje miestami až na 30 m, šírka nepresahuje 100 m. Stráne sú strmšie, takmer všade škrapovité. Kaňonovité doliny nie sú rovnomerne vyvinuté a sú miestami rozčlenené bočnými dolinami. 3.8 Veľká Drienčanská jaskyňa Patrí k dávno známym jaskyniam Drienčanského krasu. Poznal a opísal ju už Ladislav Bartolomeides v roku 1808. Jaskyňa bola obývaná v mladšej dobe kamennej ľuďmi bukovohorskej kultúry a v dobe bronzovej ľuďmi kyjatickej kultúry. Pochádzajú z nej aj nálezy zubov jaskynného medveďa. Jaskyňu vytvorila erózna a rozpúšťacia činnosť podzemných vôd, ktoré sa na západnom svahu Holého vrchu prepadávali do podzemia a vyvierali v doline Blhu v starších štvrtohorách. Sála za vchodom vznikla mechanickým opadávaním skál zo stropu na tektonickej poruche. Táto porucha bola príčinou aj zrútenia ďalších zadných priestorov jaskyne, ktorá nakoniec viedla ku vzniku prepadovej krasovej jamy nad jaskyňou. Jaskyňa má v súčasnosti dĺžku 50,3 m. Je významnou lokalitou zimovania kolónií netopierov, z ktorých bolo zistených 11 druhov. 3.9 Malá Drienčanská jaskyňa Archeologickým výskumom v roku 1980 tu boli nájdené zvyšky kostí jaskynného medveďa, pleistocénnej líšky, jazveca a krčný stavec človeka. Početné úlomky keramiky dokázali, že jaskyňa osídlená v mladšej dobe bronzovej, v neolite a v stredoveku. Ľudovít Kubáni vo svojom románe Valgatha spomína jaskyňu ako Brožkovu pustovňu, kde sa ukrývala Milica, dcéra husitského vodcu Valgathu. Dve sály jaskyne boli predelené kožušinou a boli tu sedadlá vystlaté machom a kožušinami. Isté je že priestory jaskyne využili ako úkryt miestni obyvatelia z Drienčan pred príchodom fronty na konci II. svetovej vojny. Charakteristické oválne chodby jaskyne boli vymodelované tečúcou vodou podzemného toku, ktorá sa v blízkosti výveru rozvetvila v podobe podzemnej delty. Celková dĺžka jaskyne je v súčasnosti 78 m. 4
Pôda v Drienčanskom krase
Pôda sa vo všeobecnosti vytvára veľmi pomaly a ešte pomalšie na skrasovatelej hornine. Nedá sa jednoznačne povedať, kedy, alebo či sa vôbec na odhalenom krasovom podloží znovu vytvorí pôda. Krasové masívy sú odvodňované vnútorne, vody sa do nich dostávajú puklinami a krasovými dutinami. Teda akékoľvek znečistenie sa do nich môže rýchlo dostať do podzemia a pokračovať k zásobám podzemných vôd a k vyvieračkám. 5
Rastlinstvo Drienčanského krasu
Územie sa nachádza na rozhraní dvoch horopisných celkov – Slovenského Rudohoria (podcelku Revúcka vrchovina) a Rimavskej kotliny, tiež na rozhraní dvoch fytogeografických jednotiek – obvodu predkarpatskej flóry a obvodu pramatranskej xerotermnej flóry. Zároveň je súčasťou pomerne širokej prechodnej zóny medzi fytogeografickými oblasťami
západokarpatskej a panónskej flóry, v ktorej sú v meniacom sa pomere zastúpené prvky oboch oblastí. Malá nadmorská výška, mierny, rovnomerný sklon územia na juh, severojužný smer hlavných dolín, prevažne výhrevný geologický podklad a priaznivá klíma poskytujú vhodné podmienky pre existenciu teplomilných druhov a ich spoločenstiev. Na chladnejších svahoch, úpätiach alebo dnách dolín sa vyskytujú viaceré horské druhy. Z výrazne teplomilných druhov sa v Drienčanskom krase dajú nájsť druhy ako hlaváčik jarný (Adonis vernalis), ktorý rastie miestami hojne na výslnných kamenistých stráňach, okrajoch skalnatých pasienkov, poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), známy z okolia Slizkého, kamienka modropurpurová (Lithospemum purpurocaeruleum), pomerne bežná na okrajoch lesov a na lesných svetlinách, zanoväť biela (Chamaecytisus albus), lucerna najmenšia (Medicago minima), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), zbehovec ženevský (Ajuga genevensis), čistec nemecký (Stachys germanica), jagavka konáristá (Anthericum ramosum). Viaceré teplomilné taxóny boli zistené len na andezitových podložiach, napr. pýr sivý (Elytrigia intermedia), plamienok rovný (Clematis recta), mednička brvitá (Melica ciliata), oman ststnatý (Inula hirta), palina poľná (Artemisia campestris), pakost krvavý (Geranium sangiuneum), rebríček vznešený (Achillea nobilis), zanovätník černejúci (Lembotropis nigricans), ľan žltý (Linum flavum), ruža galská (Rosa gallica). Horské druhy, ktoré na územie Drienčanského krasu prenikli zo Slovenského Rudohoria príp. Muránskej planiny, našli vhodné podmienky pre svoju existenciu na úpätiach severných a východných svahov, v chladnejších údoliach a v zriedkavo sa vyskytujúcich tiesňavách, príp. na dnách väčších krasových jám. Patria k nim prilbica moldavská (Aconitum moldavicum), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium), papraďovec laločnatý (Polystichum aculeatum), zubačka žliazkatá (Dentaria glandulosa), zubačka deväťlistá (Dentaria enneaphyllos), žltuška orlíčkolistá (Thalictrum aquilegiifolium), zerva klasnatá (Phyteuma spicatum). Zaujímavosťou Drienčanského krasu je aj hrachor sedmohradský (Lathyrus transilvanicus). Územím prebieha južná hranica rozšírenia buka (Fagus sylvatica). Medzi zraniteľné druhy krasu patrí prevažná časť zistených vstavačovitých rastlín: prilbovka biela (Cephalanthera damasonium), prilbovka dlholistá (Cephalanthera longifolia), vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), kruštík drobnolistý (Epipactis microphylla), vstavač purpurový (Orchis purpurea), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), viacero druhov vôd a mokradí: perovnik pštrosí (Matteuccia struthiopteris), močiarka vodná (Batrachium aquatile), výslnných strání, medzí a lemov: hlaváčik jarný (Adonis vernalis), černucha roľná (Nigella arvensis), lesov: prilbica moldavská (Aconitum moldavicum). Pozdĺž vodných tokov, miestnych komunikácií, na dedinských a poľnohospodárskych skládkach, ruderalizovaných pasienkoch a pod. sa do územia Drienčanského krasu šíria invázne druhy, ohrozujúce zloženie prirodzených spoločenstiev rastlín. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce druhy rastlín patria turanec kanadský ( Conyza canadensis), Pohánkovec japonský (Fallopia japonica), Netýkavka malokvetá (Impatiens parviflora), iva voškovníkovitá (Iva xanthiifolia), zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis), Hviezdník ročný (Stenactis annua). 6
Lesné spoločenstvá Drienčanského krasu
Lesy v krasovom území plnia dôležitú ekostabilizačnú funkciu. Chránia tenkú pôdnu vrstvu pred eróziou, zabezpečujú rovnomernú vlahu v pôde, tým že zabraňujú rýchlemu
odtoku vôd a upravujú chemické zloženie presakujúcej vody. Pre živočíchov poskytujú vhodné útočisko a prispievajú k tvorbe kyslíka v ovzduší. Drienčanský kras tvorí prechod medzi zalesnenými horskými masívmi Slovenského Rudohoria a prevažne odlesnenou Rimavskou kotlinou. Vzhľadom na malú nadmorskú výšku a priaznivé klimatické i pôdne pomery bola v minulosti značná časť poľnohospodársky využiteľných plôch odlesnená a premenená na ornú pôdu, sady, lúky alebo pasienky. Zachovalo sa tu dosť málo súvislejších lesných porastov, druhovou skladbou blízkych pôvodnému zloženiu. Do druhového zloženia tunajších lesov zasiahol človek vysádzaním v území prevažne nepôvodných ihličnatých drevín, najmä borovice lesnej (Pinus sylvestris), zriedkavejšie borovice čiernej (P. nigra), smreka obyčajného (Picea abies), smrekovca opadavého (Larix decidua) či duglasky tisolistej (Pseudotsuga menziesii). Miestami sa úspešne šíri agát biely (Robinia pseudoacacia). Vzhľadom na nadmorskú výšku (cca 230 – 500 m), klimatické a pôdne pomery sú v území najviac rozšírené dubovo – hrabové lesy, ktoré na výslnnejších a suchších stanovištiach miestami prechádzajú do spoločenstiev dubín. V členitom reliéfe sa vytvorili vhodné podmienky pre lokálny výskyt bučín, ako aj podhorských sutinových lesov. Na nivách riečok a ich prítokov sa zachovali porasty podhorských jelšín. 6.1 Dubovo-hrabové a dubové lesy Z lesných spoločenstiev najväčšie plochy v Drienčanskom krase zaberajú dubovo – hrabové lesy. Uprednostňujú teplejšie a svetlejšie biotopy s relatívne hlbokými a na živiny bohatými pôdami. Na skeletnatej presychavej pôde je tu rozšírený dub cerový (Quercus cerris), dub zimný (Quercus petraea), dub plstnatý (Quercus pubescens), hrab obyčajný (Carpinus betulus). 6.2 Bukové lesy Podhorské bukové lesy patria k zriedkavejším prvkom vegetácie Drienčanskeho krasu. Vyskytujú sa len ostrovčekovito, častejšie na andezitových vulkanoklastikách (tufoch), zriedkavejšie na vápencoch alebo bridliciach. Rastú prevažne na severných svahoch viacerých vrchov (Holubina, Banište, Vrchhora, Holý vrch, Kvetský vrch), zriedkavejšie na vlastných plochých vrcholoch alebo v chladnejších polohách. 6.3 Roklinové a svahové sutinové lesy Sutinové lesy predstavujú maloplošné, trvalé, pôdne, klimaticky, polohou podmienené lesné spoločenstvá na sutinových prúdoch a balvanitých rozpadoch ťažko zvetrávajúcich hornín. V Drienčanskom krase osídľujú vápencové sutiny na strmých svahoch tiesňavy potoka Drienok, v závere údolia krasového prameňa „Pod skalou“ pri Špaňom Poli a pod vrcholom kopca Banište pri Slizkom. 6.4 Spoločenstvá jelšín V území sú zastúpené porastami jelše lepkavej (Alnus glutinosa), ktoré sa podnes zachovali najmä v zalesnených častiach údolí riečok Blh a Západný Turiec a v širokej nive potoka Drieňok. V odlesnenej krajine v okolí sídel prežívajú len v úzkych príbrežných pásoch, prípadne boli nahradené výsadbami introdukovaných topoľov. Vŕbovo-jelšový
sprievodný porast toku plní jednak krajinársko-estetickú funkciu, ale svojím koreňovým systémom spevňuje brehy, zadržiava vlahu a vytvára vhodný biotop pre vodné živočíšstvo. 7. Fauna Drienčanského krasu V potoku Blh, ktorý preteká cez Drienčanský kras je voda pomerne čistá, o čom svedčí aj druhové zloženie ichtyofauny (ryby) ako napr. pstruh potočný, pstruh dúhový, lopatka dúhová, jalec obyčajný a jalec hlavatý. Žije v nej aj rak riečny. V lesoch Drienčanského krasu žije veľké množstvo vtáčích druhov – žlna zelená (Picus viridis), tesár čierny (Dryocopus martius), ďateľ prostredný (Dendrocopos medius), dudok obyčajný (Upupa epops), glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes), holuba plúžika (Columba oenas), včelára obyčajného (Pernis apivorus), kôrovníka dlhoprstého (Certhia familiaris) a ďalších. Na území Drienčanského krasu bol zistený výskyt 5 druhov sov: výra skalného (Bubo bubo), sovy obyčajnej (Strix aluco), plamienky driemavej (Tyto alba), myšiarky ušatej (Asio otus) a kuvika obyčajného (Athene noctua). Výskyt sov bol zaznamenaný nepriamo na základe vývržkov jednotlivých druhov sov. Tieto vývržky boli preskúmané a zistilo sa, že sovy najviac požierajú menšie druhy cicavcov, vtáky, žaby, a z bezstavovcov chrobáky a slizniaky. Počas pozorovaní bol zistený výskyt výra skalného v lome v Drienčanoch. Občas sa výr zdržiava aj v lome v Hrušove. Živí sa hlavne hrabošom poľným (Microtus arvalis), potkanom hnedým (Rattus norvegicus ). Sova obyčajná obýva najmä listnaté lesy a živí sa hlavne ryšavkou žltohrdlou (Apodemus flavicolis) a hrdziakom hôrnym (Clethrionomys glareolus), pĺšikom lieskovým (Muscardinus avellanarius). Plamienka driemavá sa živí hlavne hrabošom poľným (Microtus arvalis), čeľaďou piskorovitých (Soricidae), z vtákov často loví vrabce (Paser domesticus). Výnimočná je špecializáciou na lov netopierov obyčajných (Myotis myotis) v kostole v Ratkovej. Vzorky z Drienčanského krasu sú výnimočné tiež vyšším zastúpením krysy vodnej (Arvicola terrestris) a tiež v kostoloch sídliacich dážďovníkov (Apus apus). Myšiarky ušaté lovia prevažne hraboše (Microtus arvalis), rôzne druhy chrobákov. Kuvik obyčajný (Athene noctua) konzumuje hlavne vtáky, cicavce, a krtonôžky (Gryllotalpa), ale aj netopiere. Les poskytuje vhodné prostredie aj pre poľovnú zver, najmä pre srnca hôrneho, sviňu divú, zriedkavejšie môžeme stretnúť aj jeleňa alebo daniela. Veľká Drienčanská jaskyňa poskytuje zimné útočisko pre 11 druhov netopierov. Umele vybudovaná vodná nádrž tvorí náhradný biotop pre rôzne druhy vodného vtáctva. Najviac vtáctva sa sústreďuje v Drienčanskej zátoke, kde môžeme sledovať rybára obyčajného (Sterna hirundo), čajku smejivú (Larus ridibundus), potápku chochlatú (Podiceps cristatus), chochlačku vrkočatú (Aythia fuligula), kačicu chrapačku (Anas querquedula), kačicu chrapku (Anas crecca), kačicu divú (Anas platyrhynchos), lysku čiernu (Fulica atra), sliepočku vodnú (Gallinula chloropus). V plytčinách pobrežia si nachádza potravu volavku popolavá (Ardea cinerea), bocian biely (Ciconia ciconia), močiarnica mekotavá (Gallinago gallinago), kalužiačik malý (Actitis hypoleucos) a v hustých trstinách svrčiak riečny (Locustella fluviatilis) a trsteniarik obyčajný (Acrocephalus palustris). Zvlášť zaujímavé je majstrovsky budované hniezdo kúdelníčky lužnej (Remiz pendulinus). Z dravcov sa tu vyskytuje kaňa močiarna (Circus aeruginosus) alebo kršiak rybár (Pandion haliaetus).
8.Prehľad hospodárskych činností a ďalších aktivít, ovplyvňujúcich ekosystémy Drienčanského krasu 8.1.Poľnohospodárstvo Poľnohospodárske pozemky sa na skúmanom území využívali prevažne ako pasienky a lúky. Orná pôda je sústredená najmä v okrajových častiach krasu, ktoré sú pokryté neogénnymi (štvrtohornými) sedimentmi alebo zvetralinami. Jej rozloženie vo väčšine prípadov neodporuje prijateľnému využívaniu pôdneho fondu v krasovej krajine. Najväčším problémom v poslednej dobe je nedostatočné využívanie pôdy, v dôsledku čoho sa na mnohých plochách úspešne šíria rôzne burinové a expanzívne druhy. Pasienky a lúky, ktoré sú vzácne z hľadiska druhového zloženia rastlín nie sú obhospodarované a tak postupne zarastajú náletom trnky, ruží a ďalších drevín aj napriek tomu, že sa na niektorých miestach začínajú čistiť. Najmä na ťažšie prístupných miestach škrapovitých svahov sa rozširujú porasty krovín, ohrozujúce populácie hlaváčika jarného, hadinca červeného a ďalších druhov týchto vzácnych stanovíšť. Mení sa aj druhové zloženie hospodársky nevyužívaných lúk a pasienkov v prospech konkurenčne silnejších burinových druhov. Z hospodárskych zvierat donedávna prevládal hovädzí dobytok, spásajúci najmä porasty krasových strání. Neusmernené pasenie malo negatívny vplyv najmä na druhové zloženie niektorých floristicky cenných podmáčaných údolných lúk, kde pravidelné preháňanie dobytka už v priebehu niekoľkých rokov viedlo k výraznému poklesu ich druhovej diverzity a postupnému zaburineniu. Pozitívnym trendom je postupné nahrádzanie hovädzieho dobytka ovcami. Ošípané sa chovajú len v domácnostiach, podobne aj kozy a hydina. V okolí viacerých obcí pretrvávajú nespevnené skládky hnoja (niektoré vznikli aj počas výskumu). Spolu s ďalšími poľnohospodárskymi skládkami umožňujú prenikanie a šírenie v území nepôvodných inváznych rastlín. Vytekajúca hnojovka znečisťuje krasové vody, mení živinový režim a chemizmus pôd a tým dochádza k zmenám vegetácie v ich blízkosti. Pasienky a lúky je potrebné udržiavať najmä rovnomerným vypásaním, kosením a pravidelným čistením od nežiadúceho náletu drevín. Na miestach s menej pokročilým náletom krovín a tým aj málo narušeným bylinným krytom odporúča sa postupne odstraňovať ich nálet tak, aby ostali zachované jedince aj skupiny starších stromov, ako aj náleziská chránených a ohrozených druhov rastlín. Na odstránenie krovín je vhodné doplnkovo využiť aj spásanie kozami v kombinácii s ovcami najlepšie v malých stádach. Lúky v členitom teréne je potrebné kosiť ručne, aby nehrozilo postupné zarastanie drevinami. Na škrapových poliach, v blízkosti krasových jám a ponorov sa odporúča nepásť a nepreháňať hovädzí dobytok, zvyšujúci riziko deštrukcie pôdy a vegetačného krytu. V týchto miestach a postupne aj na väčšine ostatných plôch pasienkov sa navrhuje vykonávať pasenie oviec spolu s menším počtom kôz na udržiavanie druhového zloženia a štruktúry vegetácie i na prevenciu ich opätovného zarastania drevinami. Ornú pôdu je prípustné ponechať len na miestach s dostatočnou hĺbkou pôdy, kde však splach pôdy a živín neohrozuje krasové formy a xerotermné spoločenstvá citlivé na zvýšený obsah živín. Malo by sa vylúčiť rozorávanie pôdy v tesnej blízkosti krasových jám a vo vodozbernej oblasti aktívnych jaskýň. Premena trávnych porastov na ornú pôdu s následnými negatívnymi javmi (napr. splach priemyselných hnojív, pesticídov) okrem priamej likvidácie biotopov vedie aj k eutrofizácii a ruderalizácii brehových porastov, ohrozeniu biocenóz mokradí ale aj rýchlo miznúcich spoločenstiev lesných a krovinných lemov s výskytom
vzácnych a ohrozených druhov (napr. endemického hrachora sedmohradského, ktorý sa v rámci Slovenska vyskytuje takmer výlučne v Drienčanskom krase). Preto odporúčame vylúčiť rozorávanie pôdy taktiež v okolí mokradí a rozširovanie ornej pôdy likvidáciou lesných, krovinných aj pobrežných lemov. V miestach ohrozených splachom pôdy a agrochemikálií z ornej pôdy sa navrhuje ponechávať na priľahlých stanovištiach dostatočne široké medze na retenciu živín. V celom území považujeme za potrebné zabrániť jarnému vypaľovaniu suchej trávy, ktoré ohrozuje najmä hmyz a hniezda niektorých spevavcov a podmieňuje možnosť vzniku požiarov. V prípadoch naliehavej potreby odstránenia väčších plôch sukcesných drevinových zárastov však nevylučujeme možnosť riadeného zimného vypaľovania týchto plôch. Z krasového územia je nevyhnutné vylúčiť skládky organických a priemyselných hnojív a umiestniť ich mimo tohto územia v súlade s predpismi ich skladovania. Nespevnené skládky hnoja bez možnosti zamedzenia odtoku hnojovky sú závažnými potenciálnymi zdrojmi znečistenia zásob krasových vôd. Organické a priemyselné hnojivá by sa mali aplikovať len pozemným spôsobom a v množstve využiteľnom pestovanými plodinami. V celom území treba vylúčiť vypúšťanie hnojovky prípadne obsahu žúmp (napr. do prepadlísk, na škrapové stráne). Postupnými úpravami hospodárskych dvorov a zlepšením ich hygieny je možné zamedziť šíreniu ruderálnych druhov do ich okolia. 8.2.Lesné hospodárstvo Lesy v krasovej krajine majú nezastupiteľné funkcie. Okrem iného ovplyvňujú transport vody, najmä spomaľovaním povrchového odtoku, zlepšovaním priepustnosti a retenčnej (zadržiavacej) schopnosti pôdy, upravujú reakciu (pH) i teplotu pôdy a chránia ju pred deštrukciou. Prevažnú časť územia tvoria lesy hospodárske, ktoré sa využívajú na ťažbu dreva. Z hľadiska veľkej náchylnosti na eróziu a lability krasových, najmä jaskynných ekosystémov, je podiel ochranných lesov v krasovom území nedostatočný. Vo východnej časti Drienčanského krasu boli do tejto kategórie zahrnuté lesy pokrývajúce bralnaté svahy v okolí prameňa Pod skalou a Špaňopolskej jaskyne, sutinové lesy v údolí Drieňku a lesné porasty na protiľahlých skalnatých stráňach kopca Hrad. Pozdĺž Blhu sú k ochranným lesom zaradené porasty v okolí Drienčanských jaskýň a na severnejšie ležiacich strmých skrasovatených stráňach na ľavom brehu riečky. Pri obhospodarovaní lesa je potrebné úplne vylúčiť rúbanie stromov na veľkých plochách. Dôležité je nenarušiť krasové javy a prírodoochranne hodnotné stanovištia lesohospodárskymi zásahmi, najmä dopravou a skladovaním dreva, výstavbou lesných ciest a podobne. Potrebné je tiež rešpektovať obmedzenia vyplývajúce zo štvrtého až piateho stupňa ochrany. Chemické prostriedky pri ochrane lesa by sa nemali používať veľkoplošne. Za neprípustný sa považuje nelegálny výrub brehových porastov. 8.3.Ťažba nerastných surovín Na území Drienčanskeho krasu evidujeme 7 vápencových lomov, z ktorých je však v súčasnosti využívaný len kameňolom pri Hrušove. Niektoré lomy ( v Drieňku, pri Slizkom, na ľavej strane údolia Blhu južne od Hrušova…) postupne zarastajú a prirodzene sa rekultivujú. Viaceré lomy sú silne znečistené domovým odpadom. Za neprípustné sa považuje otváranie ďalších lomov na území Drienčanského krasu, ako aj obnovenie ťažby v opustených lomoch a začatie ťažby v neporušených krasových stráňach
východne a JV od hrušovského kameňolomu. Tiež treba vylúčiť skladovanie domového a hospodárskeho odpadu v priestoroch opustených lomov. V Drienčanskom lome nepripustiť iné aktivity vzhľadom na ochranu hniezdiska výra. Použitá literatúra: Sprievodca náučným chodníkom Drienčansky kras, Príroda Drienčanskeho krasu – Ján Kliment, 2000 Gemer-Malohont – príroda, kolektív autorov, Terminologický slovník environmentalistiky, Jozef Klinda, Kamene, minerály a skameneliny, vyd. Slovart. Dôležité pri štúdiu bude zamerať sa hlavne na praktickú časť problematiky (determinácia druhov rastlín, drevín a živočíchov, poznanie aspoň základných krasových foriem a tvarov a pod.)
ENVIRONMENTÁLNY SLOVNÍK:
Aklimatizácia – prispôsobenie fyziologickej reakcie organizmu novým podmienkam prostredia. Andezit – výlevné, vyvreté horniny, často sa vytvára tam, kde sa oceánska platňa zráža s kontinentálnou, je prechodného chemického zloženia medzi granitom ( žula – hlbinná vyvretá hornina) a čadičom a má bodkovaný vzhľad. Antropogénna krajina – krajina premenená hospodárskou činnosťou človeka natoľko, že je pozmenená i väzba prírodných komponentov tak, že dochádza k vzniku nového prírodného komplexu. Autochtónny druh, autochtónnosť – je taký druh, ktorý vznikol a vyvíja sa na mieste svojho pôvodu, je spravidla druh organizmu (prírodnina), ktorého pôvod sa viaže na miesto jeho výskytu (stanovište). Takýto výskyt sa nazýva autochtónnosť (autochtónia), ktorej opakom je alochtónnosť (alochtónia). Alochtónny druh, alochtónnosť – je cudzí druh, ktorý pochádza z iného miesta, než je miesto jeho výskytu, alochtónny druh je spravidla druh organizmu (prírodnina), ktorého pôvod sa viaže na iné miesto, než je miesto jeho výskytu. Takýto výskyt sa nazýva alochtónnosť (alochtónia), ktorej opakom je autochtónnosť (autochtónia). Biocenóza – spoločenstvo organizmov ( rastlín, živočíchov a mikroorganizmov ) obývajúce určitý priestor. Biotop – ( stanovište, habitat ) – životné prostredie určitého jedinca rastliny alebo živočícha, ich populácie alebo spoločenstva. Čadič – výlevná vyvretá hornina, najčastejší spomedzi sopečných hornín, pokrýva 70 % Zeme. Červené zoznamy vzácnych, zriedkavých a ohrozených druhov – východiskový dokument druhovej ochrany, ktorý sa vypracúva podľa stupňa ohrozenia jednotlivých druhov. Sú podkladom najmä na zaradenie jednotlivých druhov medzi chránené druhy a na určovanie ich spoločenskej hodnoty. Depresia – depresiou sa rozumie miesto s relatívne nižšími nadmorskými výškami ako okolitý povrch (napríklad kotlina) alebo územie pod úrovňou morskej hladiny (napríklad
preliačina v okolí Mŕtveho mora v Palestíne), ktoré vzniklo poklesom časti zemského povrchu. Jej opakom je elevácia. Diverzita – rozmanitosť, miera druhovej pestrosti v spoločenstve. Ekosystém – funkčná sústava živých a neživých zložiek životného prostredia, ktoré sú navzájom spojené výmenou látok, tokom energie a odovzdávaním informácií a ktoré sa vzájomne ovplyvňujú a vyvíjajú v určitom priestore a čase. Enkláva – je plošne vymedzený osobitný (cudzorodý) prvok v systéme zloženom z homogénnych prvkov, napríklad pozemok (územie) obklopený prevažne pozemkami iného vlastníka (cudzím územím). Pri úplnom obklopení ide o exklávu, napríklad skupinu borovice čiernej (Pinus nigra) vysadenú v listnatom lese. Erózia – je geomorfologický jav odstraňovania hmoty zemského povrchu z jeho určitej časti vplyvom exogénnych činiteľov (tečúcou vodou – fluviálna riečna erózia, morskými alebo jazernými vlnami a prúdmi – abrázia, vetrom – eolická veterná erózia, ľadovcami – glaciálna (ľadovcová erózia, gravitáciou – gravitačná erózia). Táto hmota (sedimenty) sa ďalej premiestňuje, pričom dochádza k denudácii zemského povrchu na mieste jej odnosu a tvorbe eróznych tvarov reliéfu. Eutrofizácia – je proces, keď sa do vodnej nádrže prirodzeným spôsobom alebo umelo dostávajú anorganické soli (fosfáty a iné živiny sú potom v nadbytku), ktoré podporujú rast rias a usmrcujú iné organizmy. Endemit - rastlina alebo živočích rôznej taxonomickej úrovne ( druh, rod, čeľaď …), ktoré vznikli v špeciálnych podmienkach na relatívne malom území ( areáli ). Nikde na svete sa nevyskytujú. Expanzia – rýchle rozširovanie určitého druhu na úkor pôvodných druhov. Fluviálny – riečny, utvorený výmoľovou a sedimentačnou činnosťou tečúcej vody. Flyš – súvrstvie morských sedimentov, v ktorom sa striedajú vrstvy ílovcov alebo bridlíc s vrstvami pieskovcov, prípadne zlepencov, vápencov alebo iných sedimentárnych hornín. V Západných Karpatách tvorí flyšové pásmo. Fytocenóza – časť biocenózy so stabilizovanou štruktúrou, tvorená populáciami rastlinných druhov s opakujúcou sa ročnou periodicitou, rastlinné spoločenstvo. Íl – usadené horniny, skladá sa z drobných zrniečok ( menšie ako 0,002 mm ). Keď je íl mokrý dá sa veľmi ľahko tvarovať. Introdukcia – je zámerné (na rozdiel od neúmyselného zavlečenie) vysadenie cudzieho, prípadne nepôvodného, druhu (rastliny, živočícha) do ekosystému za prirodzenými hranicami jeho areálu. Invázia – je príchod veľkého počtu nepôvodných (cudzích) druhov na územie, napr. z USA pásavky zemiakovej. Fitofilné ryby – vyhľadávajúce rastliny na úkryt alebo ako potravu, rastlinomilné. Fytogeografia – náuka o rozšírení rastlín a rastlinných porastov na Zemi. Klastické horniny – horniny vzniknuté rozpadom alebo rozrušením celistvých hornín, úlomkovité. Montánny – vegetačný stupeň, stredných vysočín a vrcholy alebo polohy vo vyšších horách. Niva – rovinatý v smere vodného toku mierne naklonený povrch na dne riečnej doliny, ktorý býva počas povodní zaplavovaný. Kras – je súbor povrchových a podzemných javov a foriem v horninách rozpustených vo vode (najmä vo vápencoch) vznikajúcich pôsobením povrchových a podzemných vôd (korózie). Konkrécia – stmelený zhluk sedimentov guľovitého alebo nepravidelného tvaru. Korózia – je porušovanie povrchu hornín alebo kovových materiálov vplyvmi chemických látok, vrátane vody a kyselín v nej rozpustných. Mezofilný – organizmus so strednými nárokmi na vlhkosť, živiny, pôdnu reakciu, kyslík.
Migrácia – je pohyb (presun, premiestňovanie) jedincov organizmov (často celých populácií) z jednej oblasti do druhej, ktorý sa môže konať sezónne. Presúvajúci jedinec sa nazýva migrant. Mokraď – územie s močiarmi, slatinami, rašeliniskami a vodami prirodzenými alebo umelými, trvalými alebo dočasnými, stojatými alebo tečúcimi. Neolit – mladšia doba kamenná, v ktorej došlo k rýchlemu rastu populácie a spoločenskej deľbe práce. Paleontológia – veda o vývoji života v minulých geologických dobách skúmajúca skameneliny rastlín a živočíchov a ich vzťahy k horninám, v ktorých sú uložené. Pieskovec – usadená hornina, je zložený z kremitých zrniečok piesku veľkých až do priemeru 2 mm. Pieskovce môžu vznikať kdekoľvek, ale najčastejšie sú usadené na morskom dne alebo v púšťach. Pleistocén – staršie obdobie štvrtohôr so striedaním glaciálov ( doba ľadová ) a interglaciálov ( doba medziľadová ). Ponor – je otvor v krase (napríklad na dne krasovej jamy), cez ktorý vteká povrchová voda do podzemia. Jeho opakom je vyvieračka – krasový prameň. Rašelina – organický sediment utvorený z rastlinných tiel vo vodnom prostredí bez prístupu vzduchu rašelenením. Rašelinisko – prirodzené ložisko rašelín o hrúbke rašelinovej vrstvy najmenej 50 cm v neodvodnenom stave. Refúgium – útočisko, územie, kde sa uchoval taxón ( druh, rod, čeľaď, … ), keď ho tam zatlačili nepriaznivé podmienky prostredia pôvodného areálu. Relikt – organizmus, ktorý sa vplyvom zmenených ekologických podmienok udržal len na malých, ostrovčekovitých miestach svojho bývalého areálu. Retencia – zastavenie alebo zadržiavanie napr.: vôd,… Ruderálny – rastliny rastúce na rumoviskách, okrajoch ciest a opustených miestach. Sediment – usadenina. Skelet - sa v tomto prípade rozumejú všetky anorganické častice v pôde väčšie ako 2 mm. Slanisko – ekosystém, ktorý sa vyznačuje zvýšeným obsahom solí v pôde a výskytom halofytov ( slanomilné rastliny ). Vzniká najmä v bezodtokových depresiách. Solitér – je objekt vyskytujúci sa osamotene, napríklad osamotený strom. Spádnica – je myslená čiara v smere najväčšieho sklonu svahu. Step – vegetačná formácia mierneho pásma s prevládajúcimi porastami tráv a bylín. Sukcesia – sa rozumie súbor zmien v rastlinných a živočíšnych spoločenstvách na určitom priestore a v čase, ktoré sa prejavujú priebežným nahrádzaním niektorých druhov inými. Trias – najmladší útvar druhohôr. Trofická štruktúra – štruktúra ekosystému vyjadrená prostredníctvom potravinových reťazcov a potravinových sietí. Tuf – úlomkovitá hornina vytvorená sopečnou činnosťou. Usadené horniny – tvoria sa z úlomkov hornín, zvyškov živých organizmov alebo pomocou chemických procesov. Úvaly – krasová povrchová zníženina vzniknutá bočným splynutím susedných závrtov. Vápenec – usadené horniny, vznikajú v povrchových čistých tropických vodách Výlevné vyvreté horniny – vznikajú zo žeravej magmy ( roztavenej lávy ) zo sopečnej činnosti. Xerotermný – organizmy suchomilné, teplomilné. Zlepenec – usadené horniny, veľké, rovnomerne zaoblené okruhliaky z pláží alebo riek sa niekedy stmeľujú do horniny, ktorú voláme zlepenec. Zoocenóza – časť biocenózy tvorená populáciami živočíšnych druhov, spoločenstvo živočíchov v krajine.
Zvetrávanie – je proces, pri ktorom nastávajú zmeny v zložení hornín na zemskom povrchu alebo tesne pod ním pôsobením vody, ľadu, vzduchu, chemických látok, organizmov a kolísaním teploty. Výsledkom zvetrávania je zvetralinový plášť alebo kôra.
